Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. jún 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16Co/23/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8309204075
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8309204075.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. a z členov

senátu JUDr. Branislava Brezu a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. v právnej veci žalobkyne: Slovenskej
republiky, za ktorú koná: LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, Banská Bystrica, Námestie SNP
8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, zastúpenej: JUDr. Eva Koščová, advokátka, so sídlom
Osloboditeľov 3, 066 01 Humenné, IČO: 37878409, proti žalovaným: 1/ A. B. C., nar. XX.X.XXXX,
bytom D. XXXX/XX, C., zastúpený: PBLegal Advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Poľana 767/1,
066 01 Humenné, IČO: 54 413 249, 2/ E. C., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XXXX/X, XXX XX D., 3/
A. C., nar. X.X.XXXX, bytom F. XXXX/X, XXX XX D., za účasti okresného prokurátora Okresnej

prokuratúry Humenné, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaných proti
rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 22.9.2011 č. k. 18C/103/2009-352, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa mení tak, že žalobu zamieta.

Žalovaným priznáva vo vzťahu k žalobcovi trovy prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.NapadnutýmrozsudkomOkresnýsúdHumenné(ďalejlen„súdprvéhostupňa“)určil,žedovlastníctva
Slovenskej republiky patria nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX, k. ú. G. H., špecifikované vo výroku

tohto rozhodnutia. Ďalším výrokom určil, že odporcovia sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť
navrhovateľke trovy konania vo výške 6.649,79 eur v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že predmetom sporu boli lesné nehnuteľnosti nachádzajúce sa
v k. ú. G. H.. Konštatoval, že tieto nehnuteľnosti v súčasnosti obhospodaruje Urbárske a pasienkové
združenie - H. D. G. H., a to na základe dohody o vydaní majetku bývalých urbarníkov komposesorátov
a podobných útvarov uzatvorenej dňa 18.8.1993 s LPM I.. Vlastníkmi týchto nehnuteľností, ktoré sú

zapísané na LV č. XXX, k. ú. G. H., sú v jednej polovici Slovenská republika a žalovaní 1/ a 2/
každý v 1. Predtým tieto nehnuteľnosti boli zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XX a ich pôvodnými
vlastníkmi bola C. C. a J. K., občianky židovského pôvodu, ktoré v čase 2. svetovej vojny v rámci
rasových perzekúcií boli deportované do koncentračného tábora. Žalobkyňa - Slovenská republika, ktorú
v tomto konaní v zmysle zákona č. 326/2005 Z. z. zastupuje LMP I. ako správca jej majetku, 1 z týchto
nehnuteľností nadobudla na základe rozhodnutia ONV finančného odboru Snina č. 4537/57 zo dňa
29.10.1957. Žalovaní vlastníctvo podielov, a to každý v 1 nadobudli na základe osvedčenia o vydržaní

vlastníckeho práva spísaného na notárskom úrade notárky B. L. v Snine pod č. M. XXX/XXXX, M.
XXXXX/XXXX. Ďalej konštatoval, že z potvrdenia Vojenského historického ústavu Bratislava obec G. H.
bola v rokoch 1939 - 1945 súčasťou Maďarského kráľovstva a na tomto území platili jeho zákony.3. Súd prvej inštancie poukazoval na zákon č. 384/1944 ME, podľa ktorého všetok majetok nachádzajúci
sa na území Maďarského kráľovstva patriaci židom prešiel ako národný majetok na štát, pričom
vzhľadom na to, že išlo o prevod vlastníctva na štát ex lege, knihový zápis mal deklaratórny význam.

Tento vlastnícky stav zostal platný aj po vrátení tohto územia Československému štátu, avšak dotknuté
osoby sa vrátenia majetku mohli domáhať cestou reštitučného konania, ktoré bolo upravené zákonom
č. 128/1946 Zb. v 3-ročnej prekluzívnej lehote. Účinnosťou zákona č. 128/1946 Zb. nedošlo k obnoveniu
vlastníckych práva osôb, ktoré tieto práva stratili v dobe neslobody od 29.9.1938 do 4.5.1945. Poukázal
na stanovisko občianskeho kolégia NS k otázke nereštituovaného majetku na Slovensku č. CP 173/60.

4. Uzavrel, že v tomto prípade k zápisu zmeny vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nadobudnutým
Maďarským kráľovstvom v zmysle citovaného maďarského zákona, platného aj v k. ú. obec G. H.,
nedošlo a nedošlo ani k uplatneniu nároku na reštitučné konanie ohľadom vrátenia zabratého majetku
zapísaného v pozemnoknižnej vložke č. XX, k. ú. G. H., v zmysle zákona č. 128/1946 Zb. oprávnenými
osobami, t. j. C. C. a J. K., ktoré v tom čase boli nezvestné, pričom J. K. a jej manžel B. boli vyhlásení

za mŕtvych Okresným súdom Humenné až v roku 1949. Následkom toho správcom ich majetku bol zo
zákona Fond národnej obnovy.

5. V roku 1948 z dôvodu, že v pozemkovej knihe neboli vyznačené v zmysle uvedených zákonov zmeny
vlastníkov k sporným nehnuteľnostiam, došlo k rozhodnutiu konfiškačnej komisie v Snine číslo Kom 1/48

zo dňa 13.2.1948 ku konfiškácii pôdohospodárskeho majetku C. C., ktorá bola považovaná za občianku
maďarskej národnosti, a to ku dňu 1.3.1945 a následne, ako to vyplýva zo zápisnice napísanej vo G.
H. dňa 29.5.1948 došlo k prevzatiu lesných nehnuteľností nachádzajúcich sa v tomto katastri patriacich
bývalej majiteľke C. C. a spol. v celkovej výmere 98,2943 ha do držby a úžitku Československého štátu v
správe Štátnych lesov. Z prílohy k uvedenej zápisnice o prevzatí lesných nehnuteľností štátom vyplýva,

že prevzaté boli aj parcely, ktoré v tom čase boli zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XX, k. ú. G. H.,
a ktoré sú predmetom tohto sporu.

6. Vychádzajúc z týchto skutočností dospel k záveru, že len v dôsledku administratívnej chyby v
konfiškačnom rozhodnutí číslo X/XX - G. zo dňa 13.2.1948 nebola uvedená aj J. K., čo však nemení

nič na skutočnosti, že do držby aj jej majetku, najneskôr v roku 1948 vstúpil štát, ktorý prostredníctvom
správcovských organizácií (LZ, LPZ, LPM) tieto nehnuteľnosti užíval až do roku 1993 a nadobudol k nim
vlastnícke právo. Tiež poukázal na to, že pri kategórii aktov, ktoré sú len vecne chybné alebo nezákonné,
platí prezumpcia ich správnosti, pokiaľ nie sú upravené alebo zrušené. Do tej doby je ich potrebné
považovať za bezchybné a majú právne účinky a sú pre súdy podľa ust. § 135 ods. 2 O.s.p. záväzné

(rozsudokNSSRč.4Cdo/123/03).Konštatoval,žekonfiškačnérozhodnutietýkajúcesapredmetnejveci,
aj keď vykazuje určité nesprávnosti, doposiaľ zrušené nebolo. Slovenská republika, ktorá je nepochybne
vlastníčkou sporných nehnuteľností a ktoré nadobudla jej predchodkyňa Československá republika
na základe spomínaného rozhodnutia konfiškačnej komisie v Snine v roku 1948, tieto nehnuteľnosti
prevzala a užívala ich prostredníctvom ňou poverených organizácií v celosti až do roku 1993. Uzavrel,

že je veľmi nepravdepodobné, aby podiel z týchto nehnuteľností mohli žalovaní nadobudnúť vydržaním
s poukazom na dobromyseľnú držbu týchto nehnuteľností ich právnymi predchodcami, ktorí, ako to
vyplýva aj z výpovedí svedkov, poľnohospodárske nehnuteľnosti patriace J. K., nachádzajúce sa v
blízkom okolí ich obydlí, užívali a obrábali iba v rámci dobrých susedských vzťahov, keďže občania
židovského pôvodu sa vo všeobecnosti poľnohospodárskej činnosti nevenovali. Vychádzajúc aj z týchto

skutočností dospel k záveru, že žalovaní nie sú vlastníkmi podielov zo sporných nehnuteľností a že
tieto nadobudol Československý štát. Preto žalobe v celom rozsahu vyhovel. Zároveň však konštatoval,
že tvrdenia žalovaných, že sporné nehnuteľnosti užívali ich predchodcovia do roku 1981 - 1982, t.j. do
ich vysídlenia z obce G. H. v dôsledku výstavby vodnej nádrže Starina, považoval za nepreukázané.
Vyplýva to aj z identifikácie parciel registra E-KN v k. ú. G. H. vyhotovenej Národným lesníckym

centrom - Ústavom pre hospodársku úpravu lesov Zvolen zo dňa 23.2.2009, z ktorej vyplýva, že sporné
nehnuteľnosti k 1.1.1970 boli v priamej správe štátu, t. j. v obhospodarovaní štátu prostredníctvom
správcu lesov, o čom bola vedená evidencia. Od roku 1980 všetky lesné pozemky, a teda aj sporné
nehnuteľnosti, boli obhospodarované N. I. a od roku 1990 ich obhospodaroval LPM I.. Uviedol, že
vo výroku rozsudku neuvádzal druh sporných nehnuteľností vzhľadom na to, že z príslušného LV

vyplýva, že ide o nesúlad druhu pozemku s registrom C, pričom z identifikácie sporných nehnuteľností
podľa registra C predmetného LV zo 7.7.2008 je zrejmé, že všetky sporné nehnuteľnosti sú lesnými
pozemkami. Vyplýva to aj zo znaleckého posudku znalca E. C.. Na túto skutočnosť zo strany žalovaných
nebolo navrhované žiadne dokazovanie.7. Výrok o trovách konania odôvodnil podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal úspešnej navrhovateľke trovy
konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku za návrh na vydanie predbežného opatrenia

vo výške 33,19 eur a trov právneho zastúpenia celkom vo výške 5.733,69 eur tak, ako ich špecifikoval
v odôvodnení svojho rozhodnutia.

8. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný 2/ prostredníctvom
zástupcu A. B. C.. Navrhol, aby súd žalobu zamietol ako neopodstatnenú a zaviazal žalobkyňu nahradiť

žalovanej strane trovy prvostupňového a odvolacieho konania. Poukázal na genézu predmetného sporu
anaprávnezáveryKrajskéhosúduvPrešovevrozhodnutí16Co/131/2010,vzmyslektorýchboluložený
pokyn prvostupňovému súdu ďalej vo veci konať. Poukázal na to, že konfiškačné rozhodnutie Kom 1/48
zo dňa 13.2.1948 jasne deklaruje, že „O. C., obyvateľku Maďarska treba považovať za osobu národnosti
maďarskej, a preto majetok patriaci vlastníckym právom O. C. je skonfiškovaný ku dňu 1.3.1948, a to
bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom území, či v ktorej obci na celom Slovensku sa tento majetok

nachádza“. Zápisnica napísaná 29.5.1948 ako príloha konfiškačného rozhodnutia hovorí o prevzatí
lesného majetku bývalého majiteľa C. C. a spol. No v žiadnom prípade nejde o nehnuteľnosti J. K..
K tejto zápisnici je príloha č. 1 Zoznam lesných nehnuteľností, v ktorom je jasne napísané prevzatie
lesných nehnuteľností z PKV č. XXX. Tvrdil, že nehnuteľnosti z pôvodnej PKV č. 115 sú vedené na LV
č. XXX a nie na LV č. XXX. Prvostupňový súd až do posledného pojednávania k týmto skutočnostiam

nezaujal žiadne stanovisko, nevenoval im žiadnu pozornosť. Poukázal ku genéze sporu 18C/103/2009,
že žalobca PM I. podal žalobu 8.7.2008, ktorá bola umelo vytvorená zo strany E. M. ako riaditeľa H.
I., štátny podnik z dôvodu pomsty voči štatutárnym zástupcom UaPZ - PS G. H., ktorými sú otcovia
žalovaných A. B. a A. P. C.. Zdôraznil, že o vlastníctve 1 Slovenskej republiky v správe LPM I. na LV
č. XXX sa po prvýkrát dozvedeli po 15.10.2007 na SPF, regionálny odbor Humenné pri inventarizácii

pozemkov a obnovovaní nájomnej zmluvy na kosenie TTP v k. ú. G. H. na rok 2008. Do toho času
o vlastníctve Československého štátu v správe MNV G. H. na PKV č. XX nemali potuchu. Tvrdenia
žalobcu, že nehnuteľnosti na PKV č. XX užívali od roku 1941, alebo od roku 1945 alebo aj od roku
1948 a nakoniec od roku 1958 sú vymyslené a nepravdivé, lebo orná pôda a TTP tvoria na PKV č.
XX, teraz LV č. XXX, takmer 88 % celkovej výmery pôdy a N. I. nikdy nevyorali v k. ú. G. H. ani jednu

brázdu a do roku 1986 nepokosili ani 1 m2 TTP. V tejto súvislosti poukazoval na zákon č. 293/1992
Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam a na tú skutočnosť, že lehoty na vydržanie sa
neprerušili vznikom užívacieho práva socialistickej organizácie k nehnuteľnostiam. O násilnom prevzatí
lesa od pasienkarov a urbarialistov v roku 1958 Q. D. N. - N. R. G. D. pripojil zápisnice zo dňa 25.6.1958.
Konštatoval, že žalobkyňa nemá žiadne dôkazy o vlastníctve štátu na LV č. XXX, tieto neexistujú, cieľom

je robiť obštrukcie proti zákonnému ukončeniu súdneho sporu. Tvrdenia žalobkyne o konfiškácii alebo
vydržaní sú účelovými tvrdeniami.

9. V zákonom stanovenej lehote podal odvolanie aj žalovaný 1/. Uviedol, že prvostupňový súd dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu, ktorá má za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Poukazoval, že žalobkyňa v priebehu celého súdneho konania neuniesla dôkazné
bremeno v otázke titulu nadobudnutia vlastníctva konfiškáciou, ako aj titulu vstupu do oprávnenej
držby predmetných nehnuteľností v preukázaní konkrétneho obdobia reálneho užívania nehnuteľnosti.
Pozemky v súčasnosti zapísané na LV č. XXX, k. ú. G. H., boli vytvorené z pozemnoknižnej vložky č. XX

k. ú. G. H.. J. K. bola spoluvlastníčkou 1 nehnuteľností zapísaných vo vložke č. 86 titulom nadobudnutia
pod č. 2231/1931. Československý štát v správe MNV získal spoluvlastnícky podiel na pozemkoch
vo vložke XX v roku 1958, a to na základe rozhodnutia ONV v Snine č. 4537/57 zo dňa 29.10.1957.
Rozhodnutie sa však netýkalo podielu J. K., ale podielu C. C.. Žalobkyňa je teda spoluvlastníkom
predmetných nehnuteľností v podiele 1 z roku 1958 a svoj spoluvlastnícky podiel len v časti 12 ha

užívala od roku 1958, kedy ich prevzala do užívania od urbárskej spoločnosti vo G. H.. Zvyšnú časť
nehnuteľností užívali právni predchodcovia žalovaných, a to rodina C. od roku 1942 až do roku 1984
a následne od roku 1993 až doteraz. Ako dôkaz o tom svedčí aj dohoda o vydaní nehnuteľností zo
dňa 17.8.1993. Poukazoval, že žalobkyňa nepreukázala nadobudnutie vlastníctva titulom vydržania,
najmä v otázke titulu vstupu do oprávnenej držby dobromyseľnosti a reálneho užívania nehnuteľností.

Nesúhlasil so závermi súdu prvého stupňa, že rozhodnutím konfiškačnej komisie v Snine pod č. 1/48-
VI zo dňa 13.2.1948 došlo ku konfiškácií aj majetku J. K. a že do držby a jej majetku vstúpil žalobca
v roku 1948 prostredníctvom správcovských organizácií, ktoré užíval v roku 1993. V tejto súvislosti
poukazoval, že podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. vlastnícke právo k nehnuteľnostiammohol nadobudnúť ten, kto ju držal nepretržite po dobu 10 rokov a že za oprávneného držiteľa sa
považoval ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, a to po
celú vydržaciu dobu. Nadobudnutie vlastníctva titulom vydržania vyžaduje splnenie podmienok a prvou

z nich je právny titul vstupu do držby. Žalobkyňa nepreukázala titul vstupu do oprávnenej držby. Tvrdenie
o tom, že získala vlastníctvo na základe konfiškačného rozhodnutia priamo vylučuje a spochybňuje
tvrdenie o vydržaní. Tvrdenie o vydržaní majetku spochybňuje samotnú konfiškáciu. Zákon č. 40/1964
Zb. v pôvodnom znení nepoznal inštitút držby a ani vydržania, až návrhom z roku 1982 bol zavedený
inštitút držby s tým, že vydržať vec hnuteľnú alebo nehnuteľnú mohol len občan. Je to zreteľné z ust. §

135a zákona č. 131/1982 Zb. Držiteľom ani vydržiteľom nemohol byť nik iný iba občan. Platí základná
zásada, ktorá bola pri novele Občianskeho zákonníka uskutočnená zákonom č. 509/2010 Z.z. a je
vyjadrená v ust. § 868, že pokiaľ ďalej nie je ustanovené inak, spravuje sa ustanovenie tohto zákona
aj právne vzťahy vzniknuté pred 1.1.1992, avšak vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich
vzniknuté pred 1.1.1992 sa posudzujú podľa doterajších predpisov, potom si štát nemohol započítať
držbu nehnuteľností pred týmto dátumom, pretože niet osobitnej úpravy. Za tohto stavu by sa štát mohol

stať vlastníkom len vtedy, ak by držal vec 10 rokov, a to do 1.1.1992, čo sa daného prípadu netýka,
pretože malú časť spornej nehnuteľnosti žalobca vydal v roku 1993 ako štátu nepatriaci majetok a
prestal s týmto majetkom nakladať. Žalobkyňa nepreukázala nadobudnutie vlastníctva ani konfiškáciou
na základe Nariadenia č. 104/45 o konfiškácii a o urýchlenom rozdelení poľnohospodárskeho majetku
Nemcov,Maďarov,akoajzradcovanepriateľovSlovenskéhonároda.Kukonfiškáciimajetkudochádzalo

podľa zákona SNR č. 104/45 Zb. síce zo zákona, ale len po splnení všetkých dekrétom stanovených
podmienok, medzi ktoré nevyhnutne patrilo aj rozhodnutie správneho orgánu o tom, že boli splnené
podmienky pre jej konfiškáciu podľa tohto nariadenia a že majetok určitej fyzickej alebo právnickej osoby
podlieha konfiškácii. Všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či právny akt je vôbec právnym aktom,
či nejde o akt ničotný, či nadobudol právoplatnosť. Ak sa nekonalo so skutočným vlastníkom a nebolo

mu ani doručené rozhodnutie o konfiškácii, toto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť. Inými
slovami vlastník nemohol stratiť vlastníctvo k veci na základe rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého
účastníkom nebol. V tejto súvislosti poukázal na to, že pokiaľ ide o konfiškáciu v pozemkovej knihe č.
XX, niet poznámky o konfiškácii pri sporných nehnuteľnostiach, niet ani rozhodnutia o konfiškácii na J.
K. podľa ust. § 11 ods. 1 SNR č. 104/45 Zb., podľa ktorého súvislé lesné plochy vo výmere nad 100

ha, ako aj lesné plochy bez ohľadu na výmeru, ktoré so štátnymi lesmi susedia, alebo ktoré s týmito
možné spojiť, pridelia sa štátu. Pokiaľ súd tvrdil, že sporné podiely zapísané vo vložke č. XX k. ú. G. H.
podliehali konfiškácií podľa SNR č. 104/45 Zb. na základe konfiškačného rozhodnutia zo dňa 13.2.1948
je toto tvrdenie v rozpore s listinnými dôkazmi. V zmysle tohto rozhodnutia bol konfiškovaný totiž majetok
C. C. a nie J. K. a bol konfiškovaný majetok zapísaný v pozemnoknižnej vložke č. XXX, k. ú. G. H., a

to pozemnoknižné parcely 436, 437, 438, 439, 442, 443 a 444 (netýka sa pozemkov v pozemnoknižnej
vložke XX). Aj keby sa dotýkal časti pozemkov z vložky XX, z ktorých je vo vložke zapísaných celkovo 99
parciel, mohol sa dotýkať iba podielu C. C.. Z toho je zrejmé, že konfiškačné rozhodnutie sa týkalo inej
osoby na nehnuteľnosti a s predmetom sporu nemá žiadnu súvislosť. Rovnako tvrdil, že o vlastníctve
žalovaných bolo rozhodnuté príslušným štátnym orgánom podľa zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých

opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v medziach jeho právomoci verejnou listinou, na
ktorej základe sa vykonal zápis do katastra nehnuteľnosti záznamom a súd z neho musí vychádzať. V
súvislosti s napádaním žalobkyňou notárskych osvedčení poukazoval na skutočnosť, že o vlastníctve
rozhodoval aj Okresný úrad v Snine podľa zákona č. 180/1995 Z.z., ktorý vydal verejnú vyhlášku,
ktorou informoval všetkých účastníkov o zverejnení registra a oboznámení sa s ním na Obecnom úrade

Stakčín. MPL štátnemu podniku I. bola zo strany Okresného úradu v Snine táto informácia doručená
ako účastníkovi konania, mal možnosť podať písomné námietky. K žiadnym námietkam nedošlo, preto
komisia o vlastníctve pozemkov definitívne rozhodla. Nie však v prospech žalobkyne. Okresný úrad v
Snine rozhodnutím zo dňa 13.10.1999 č. OPPaLH rozhodol o vlastníctve sporných pozemkov, čo sa
premietloajvzáznamochnaKatastrálnomúrade,SprávakatastravSninenaLVč.XXX,k.ú.G.H..Ďalej

poukazoval, že súd sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal so všetkými skutočnosťami a dôkazmi,
ktoré mali zásadný právny význam pre posunutie dôvodnosti návrhu žalobkyne a prijal nejasné právne
závery. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 157 ods. 2 O.s.p., čo súd musí v odôvodnení rozsudku
uviesť. Konštatoval, že prvou a základnou podmienkou pre vydržanie je existencia právneho titulu.
Ak súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním mal za to, že otázku vydržania je dôvodné posúdiť

podľa ustanovení zákona č. 141/1950 Zb., mal svoj záver náležitým spôsobom odôvodniť. Pokiaľ ide
o konfiškáciu, treba uviesť, že v pozemkovej knihe č. XX k. ú. G. H. niet poznámky o konfiškácii pri
sporných nehnuteľnostiach, niet rozhodnutia o konfiškácií majetku J. K.. Ak žalobkyňa tvrdila, že sporné
podiely pôvodne zapísané vo vložke č. XX, k. ú. G. H., podliehali konfiškácii na základe konfiškačnéhorozhodnutia, tak toto tvrdenie je v rozpore s listinnými dôkazmi, pretože v rozhodnutí bol konfiškovaný
majetok len C. C. a nie majetok J. K.. Záver súdu o administratívnej chybe a o tom, že neuvedenie mena
J. K. znamená prezumpcia správnosti, a teda bezchybnosť je záverom nezrozumiteľným. Rozhodnutie

súdu považuje za nedostatočne zdôvodnené, pretože sa v ňom uvádzajú nepresvedčivé stanoviská,
ktoré nevyplývajú z dôkazov a nerešpektujú sa vyslovené právne názory odvolacieho súdu. V tejto
súvislosti poukázal aj na to, že okresný prokurátor v Humennom vstúpil do konania ako ochranca
zákonnosti a zákonom chránených záujmov štátu, ktorý navrhol žalobu zamietnuť. Preto má za to, že
súd pri posudzovaní vykonaných dôkazov prijal nesprávne právne závery a jeho dôvody v rozhodnutí sú

nepresvedčivé. Navrhol, aby odvolací súd prehodnotil nesprávne skutkové zistenia a právne posúdenie
veci, žalobu zamietol a priznal mu trovy prvostupňového a odvolacieho konania v sume 9.904,67 eur,
všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

10.Kodvolaniužalovaného1/sapísomnevyjadrilažalobkyňa.Uviedla,žeúdajezapísanévpozemkovej
knihe sú záväzné a pravdivé, pokiaľ sa nepreukáže opak a pokiaľ nie sú preukázané iné právne

skutočnosti. Pokiaľ v pozemnoknižnej PKV vložke č. XX nie je vyznačená poznámka konfiškácia
nehnuteľností, ešte neznamená, že tieto nehnuteľnosti nepodliehali konfiškácii podľa Nariadenia SNR
č. 104/45 Zb., resp., že konfiškačné rozhodnutie, ktoré na základe tohto nariadenia bolo vydané a
vzťahovalo sa na pozemky zapísané v PKV č. XX, nemohlo byť z hľadiska svojho obsahu právnym
titulom na vstup štátu do držby predmetných nehnuteľností. Je nepochybné, že ak právna listina,

ak aj nemá všetky náležitosti potrebné na priamy zápis do pozemkovej knihy, môže so zreteľom
na všetky skutočnosti vyvolať v oprávnenom držiteľovi presvedčenie, že nehnuteľnosti aj na základe
právne neperfektnej listiny nadobudol do svojho vlastníctva tento držiteľ. Opis posledného stavu z PKV
č. XX, k. ú. G. H., nemá žiaden význam na neskoršie skutočnosti preukazované listinnými dôkazmi
mimo posledného pozemnoknižného zápisu. Z vykonaného dokazovania je absolútne jasné, že okrem

pôvodnej vlastníčky C. C. patrila k rodine C. aj J. K., K. C.. Právnymi nástupcami J. K. nebola v
žiadnom prípade rodina C., ani z titulu rodovej príslušnosti, ani z iného titulu právnej skutočnosti.
Konaním o dedičstve bolo zistené, kto boli synovia J. K., ale najmä, že sa domáhali vyňatia majetku ich
matky J. K. z konfiškácie. V odvolaní síce citovali svojho starého otca D., ale konkretizovali ho číslom
konfiškačného rozhodnutia, ktoré sa vzťahovalo na majetok C. C. a spol., a to rozhodnutie Kom X/

XX - G.. zo dňa 13.2.1948. Je teda samozrejmé, že pokiaľ sa samotní synovia J. K. domáhali vyňatia
majetku z konfiškácie a odvolávali sa proti konkrétnemu konfiškačnému rozhodnutiu s uvedením čísla
tohto rozhodnutia, dá sa tvrdiť, že táto konfiškácia sa nevzťahovala na podiel ich matky, že sa vzťahovala
iba na podiel C. C.. Nebol dôvod, aby to jej synovia tak robili, ak by si mysleli, že vlastníctvo ich matky
zostalo nedotknuté. D. J. K. obdržali aj odpoveď, pričom ich odvolaniu sa nevyhovelo. V spise sa ďalej

nachádzajú dedičské rozhodnutia po J. K. a jej manželovi B., z ktorých vyplýva, že zomreli nemajetní a
žiaden majetok ani nehnuteľnosti neboli predmetom dedenia. V konaní ďalej bola predložená zápisnica
z fyzického prevzatia nehnuteľností štátom zo dňa 29.5.1948, z obsahu ktorej vyplýva, že štát prezval
nehnuteľnosti ako celok a nie iba v podiele, a to od majiteľov C. C. a spol.. V zápisnici sú uvedené čísla
pozemnoknižných parciel z PKV č. XX. Je absolútne nejasné, ako žalovaný dospel k záveru, že toto

rozhodnutie sa netýka sporných parciel, ako v prílohe o zápisnici o fyzickom prevzatí sú uvedené parcely
mpč. 1463, 1462, 164, 1468, 1472, 1473, 1474 o celkovej výmere vtedy 982 943 ha. Predmetom sporu
sú lesné nehnuteľnosti nezapísané na LV č. XXX, kde sú parcely v stave E-KN citované a jednoznačne
pochádzajú z PKV č. XX, čo je na LV č. XXX aj uvedené. Je pritom nepodstatné, že iba administratívnou
chybou v prílohe č. 1 tejto zápisnice zo dňa 29.5.1948 je nesprávne uvedená vložka č. 115. Podstatné

je, že v tejto zápisnici z fyzického prevzatia sú uvádzané parcely 1463, 1462, 1464, 1468, 1472, 1473,
1474 z PKV č. XX, k. ú. G. H.. Takéto parcely sa v PKV č. 115 nenachádzajú, ale nachádzajú sa v
PKV č. XX. Preto nie je možné tvrdiť, že prevzatie sa netýkalo sporných parciel. Majiteľmi boli C. C. a
spol., pričom iní vlastníci neboli. Žalovaný účelovo cituje ako mpč tie parcely z prílohy č. 1, ktoré sa ale
nenachádzajú ani v PKV č. 115, ani v PKV č. XX a vyhýba sa vyjadreniu k vyššie citovaným parcelám

a ich výmere o rozsahu 982 943 ha, s cieľom zavádzať súd. Konanie ROEP a zápis do registra nemá
konštitutívne účinky a nezakladá nové vlastnícke vzťahy. ROEP má iba evidenčný charakter a nemôže
zakladať nové vlastnícke vzťahy. Rozhodnutie pozemkového úradu o zápise schváleného ROEP do
KN nezakladá žiadne právne skutočnosti a je záznamovou listinou. Nie je správne ani tvrdenie, že súd
sa nevysporiadal so všetkými tvrdeniami a vykonanými dôkazmi. Žalobkyňa prostredníctvom svojich

orgánov, sporné nehnuteľnosti fyzicky prevzala 29.5.1948, dôvodom bola konfiškácia nehnuteľností vo
vlastníctve nielen C. C., ale aj J. K. a so zreteľom na všetky skutočnosti mohla byť a bola dobromyseľná,
že jej nehnuteľnosti vlastnícky patria titulom konfiškácie, nielen C. C., ale aj J. K., s poukazom na
odvolania synov J. K. o vyňatie z konfiškácie ich majetku, následne vstupom do oprávnenej držby afyzickým prevzatím 29.5.1948 a nikým nerušenou držbou až do roku 1993. Tieto nehnuteľnosti mal vo
svojej držbe od 29.5.1948 iba štát a nikdy žalovaní, ani ich rodičia a už vôbec nie urbárska spoločnosť
G. H.. Tento urbariát nebol do roku 1993 ani vlastníkom, ani užívateľom sporných parciel. Navrhovala,

aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok a priznal žalobkyni právo na náhradu trov odvolacieho
konania.

11. Žalobkyňa sa vyjadrila aj k odvolaniu žalovaného 2/. Jeho vyjadrenia považovala za zarážajúce,
s ohľadom na listinné dôkazy a svedecké výpovede produkovaného ním v súdnom konaní, ale

najmä s ohľadom na spôsob nadobudnutia vlastníctva žalovanými. Pravdou je, že práve žalovaní
nemajú jediný dôkaz o údajnom vlastníctve. Naviac proti nim vypovedali svedkovia v tomto konaní,
ako aj svedkovia pred orgánmi činnými v trestnom konaní. Preto, pokiaľ sa má vyhodnotiť celkový
skutkový stav s ohľadom na skutočnosti tvrdené v žalobe, nie je možné žalobu posudzovať bez
ohľadu na skúmanie spôsobu ako mal nadobudnúť vlastníctvo žalovaný. Obrana žalovaného sa nemá
vzťahovať iba na spochybňovanie tvrdenia žalobkyne, ale tiež na podporu jeho tvrdení preukázajúcich

vlastníctvo žalovaných. Žalovaní sa týmto spôsobom nemôžu brániť, nakoľko dôkazy nielenže nemajú,
ale nemajú ani skutočne hodnoverné vysvetlenie, ako tieto nehnuteľnosti mali nadobudnúť. Bolo nad
všetky pochybnosti preukázané prevzatie štátom. Žalovaní ani ich otec, ani starý otec, ani urbariát,
predmetné nehnuteľnosti neužívali do roku 1993. V konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz o užívaní
rodinou C., ale ani urbariátov. Poukazoval aj na ďalšiu dôležitú skutočnosť, s ktorou sa oboznámil

z pripojeného Notárskeho spisu B. E. L. vo veci vydania osvedčenia. K náležitostiam potrebných
pre vydanie osvedčenia podľa ust. § 63 Notárskeho poriadku sa okrem potvrdenia obce, čestných
prehlásení dvoch svedkov, požaduje aj vyjadrenie právnickej osoby, ktorá je príslušná na správu
nehnuteľností podľa osobitného predpisu, naznačil k tomu, že nemá k vzniku vlastníckeho práva
výhrady. Pre vydanie osvedčenia o vydržaní majetku neznámeho vlastníka, teda podmieňuje zákon

udelenie súhlasu správcovi majetku neznámeho vlastníka, v prípade lesných nehnuteľností - A. I., štátny
podnik. V notárskom spise sa nenachádza súhlas N. I., štátny podnik ako zákonného správcu lesných
pozemkov neznámych vlastníkov. Miesto toho je priložené čestné vyhlásenie urbárskej spoločnosti G.
H. podpísané otcom jedného zo žalovaných, že súhlasí s vydaním osvedčenia o vydržaní pre svojho
syna a synovca. Z výpisu z LV č. XXX, k. ú. G. H., vyplýva, že správcom majetku pôvodnej vlastníčky

J. K. je lesopoľnospodársky majetok I., štátny podnik. Urbárska spoločnosť G. H. nie je a ani nemôže
byť správcom majetku neznámeho vlastníka a nemôže udeľovať súhlas alebo nesúhlas k vydaniu
osvedčenia.

12. Uviedla, že prvostupňový súd dostatočným spôsobom zistil skutkový stav veci a vec správne

právne posúdil. Navrhol, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a priznal trovy
odvolacieho konania.

13. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 23.2.2012, č.k. 16Co/140/2011-424, potvrdil napadnutý
rozsudok. Zároveň vyslovil, že o trovách odvolacieho konania rozhodne odvolací súd samostatným

uznesením. Následne uznesením zo dňa 29.2.2012, č.k. 16Co/140/2011-429, rozhodol o trovách
odvolacieho konania tak, že žalobkyni nepriznal náhradu trov odvolacieho konania a vyslovil, že žalovaní
1/ a 2/ na ich náhradu nemajú právo.

14. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) uznesením č.k. 4Cdo/383/2012-569

zo dňa 26.11.2014 zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove z 23.2.2012, sp.zn. 16Co/140/2011, a
uznesenie z 29.2.2012, sp. zn. 16Co/140/2011, a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie vo
výroku, ktorým zrušil rozsudok odvolacieho súdu, odôvodnil tým, že odvolanie oboch žalovaných bolo
doručené žalobkyni, ktorá k nim podala vyjadrenie a listinné dôkazy, okrem iného výpis z PKV č. 115,
avšak ani jedno vyjadrenie k odvolaniu nebolo doručené žalovaným. Keďže odvolací súd vo svojom

rozsudku odkázal na listinný dôkaz - výpis z PKV č. 115, ktorý predstavoval základ jeho argumentácie vo
vzťahu k námietkam odvolateľov, nedoručenie vyjadrenia žalovaným zakladalo procesnú chybu. Tento
listinný dôkaz nebol totiž v konaní pred súdom prvého stupňa predložený, ani vykonaný. Uvedeným
postupom odvolací súd zaťažil svoje konanie vadou podľa § 237 písm. f) O.s.p..

15. Následne odvolací súd v súlade s názorom dovolacieho súdu po predložení spisu doručil vyjadrenie
žalobkyne k odvolaniu žalovaného 1/ zo dňa 21.11.2011 (č.l. 404 - 408) a k odvolaniu žalovaného 2/
zo dňa 8.12.2011 (č.l. 412 - 417) právnemu zástupcovi žalovaného 1/ a žalovanému 2/ s tým, aby sa knemu vyjadrili. Žalovaný 1/ ani žalovaný 2/ možnosť vyjadriť sa k predmetným vyjadreniam žalobkyne
nevyužili.

16. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle
zásad uvedených v § 212 O.s.p., vec prejednal v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3
O.s.p., pričom miesto a čas vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej 5 dní
pred jeho vyhlásením, a zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, správne vyvodil právne
závery a vo veci aj správne rozhodol. Na jeho zisteniach sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho

konania a odvolací súd na tieto zistenia odkazuje v plnom rozsahu.

17. Uviedol, že základnou otázkou pre vyriešenie predmetu sporu bolo, či aj podiely po J. K. boli
konfiškované konfiškačnou komisiou v Snine pod č. Kom X/XX - G., na základe ktorého žalobca
uplatňoval titul vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam. Nebolo sporné, že na podiely na meno C.
C. bolo vydané konfiškačné rozhodnutie a následne neskôr bolo zapísané aj vlastníctvo štátu v

prospech k týmto nehnuteľnostiam. Bolo na súde zistiť či aj k podielom viažucim sa na meno J. K.
má žalobkyňa titul vstupu do užívania týchto nehnuteľností, vlastníctva ktorého sa domáha. Z obsahu
celého vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že predmetné nehnuteľnosti boli konfiškované
konfiškačnou komisiou v Snine dňa 13.2.1948, ktorá vydala rozhodnutie pod č. Kom X/XX - G... Týmto
rozhodnutím bol C. C. konfiškovaný majetok bez ohľadu na to, „v ktorej obci sa nachádzal“. Následne

došlo aj k fyzickému prevzatiu tohto majetku štátom dňa 29.5.1948, o čom bola spísaná zápisnica,
a z ktorej vyplýva, že išlo o prevzatie lesného majetku od C. C. a spol. o celkovej výmere 98 ha 29
árov a 43 m2. Tento majetok prevzalo Povereníctvo pôdohospodárstva pozemkovej reformy zastúpené
Ústredným riaditeľstvom Štátnych lesov, zástupcom pracovnej skupiny TPPR v Humennom, zástupcom
MNV, zástupcom roľníckej komisie a zástupcom správy konfiškovaného majetku. V uvedenej zápisnici

bolo konštatované, že došlo k prevzatiu majetku C. C. a spol.. Na základe tejto skutočnosti odvodzovala
žalobkyňa svoj titul vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam. Bol názoru, že bol konfiškovaný aj
majetok spoluvlastníčky J. K..

18. Odvolací súd túto skutočnosť považoval za dôležitú vo vzťahu k zisteniu, či žalobkyňa disponuje

titulom vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam aj po J. K. alebo nie, resp. či konfiškačné rozhodnutie
vydané na meno C. C., je titulom na užívanie nehnuteľností J. K.. Za dôležitú považoval tú okolnosť, že
v roku 1950 synovia J. K. podali odvolanie proti rozhodnutiu konfiškačnej komisie, o ktorom rozhodovalo
Povereníctvo pôdohospodárstva Bratislava pod č. 10465/49-IX.-1 dňa 9.10.1950 tak, že odvolanie bolo
odmietnuté a na majetok bol prevedený výkon pozemkovej reformy. Táto skutočnosť bola podstatná pre

vyhodnotenie, či bol konfiškovaný aj majetok J. K. alebo nie. Ak by tomu tak nebolo, tento dôkaz by
nevypovedal o tom, že proti rozhodnutiu konfiškačnej komisii sa odvolali synovia J. K. a žiadali o vyňatie
jej majetku z konfiškácie. Ak by predmetom konfiškácie nebol aj majetok J. K., jej synovia by sa neboli
odvolávali, resp. nebolo by proti čomu sa odvolať. Napokon nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. SNR v §
3 ods. 1 umožňovalo aj deťom žiadať, aby tento majetok naviac do výmery 50 ha konfiškovaný nebol.

D. J. K. sa odvolali voči konkrétnemu konfiškačnému rozhodnutiu, a takým bolo len rozhodnutie pod č.
Kom X/XX - G.. zo dňa 13.2.1948, ktoré sa vzťahovalo aj na majetok C. C. a spol. Nebol dôvod, aby
synovia J. K. tak robili, ak by si mysleli, že vlastníctvo ich matky zostalo nedotknuté. Naviac obdržali
odpoveď o tom, že štát ich odvolaniu o vyňatie z konfiškácie nevyhovel. O tom, ktorý hnuteľný majetok
bol fyzicky preberaný štátom svedčí aj zápisnica z fyzického prevzatia dňa 29.5.1948, kde je uvedené

číslo pozemnoknižných parciel PKV č. XX k. ú. G. H. a parcely sú uvádzané o celkovej výmere 982 943
ha, teda také výmery, ktoré sa dotýkali len C. C. a J. K..

19. Preto odvolací súd sa stotožnil so záverom, ktorý prijal aj prvostupňový súd. Poukázal, že v dôsledku
chyby, resp. omylu, nebola v konfiškačnom rozhodnutí uvedená aj J. K.. Bolo však preukázané, že

žalobkyňa na základe konfiškačného rozhodnutia preberala celú výmeru im patriacu a v dôsledku
správania sa aj synov J. K. mohla usúdiť, že predmetom konfiškácie je aj majetok J. K.. Nestotožnil
sa s námietkou žalovaného 2/, že žalobkyňa nemá titul k nadobudnutiu vlastníctva. Naopak, je dôležité
poukázať,žeaktakútovedomosťžalovanímali,teda,žedošlokprevzatiuvecižalobkyňoubezprávneho
dôvodu - titulu, mali svoje právo uplatniť podľa reštitučných predpisov. Vzhľadom na uvedené, odvolací

súd dospel k záveru, že vlastníkom týchto nehnuteľností je žalobkyňa.

20. Naviac dodal, že pri konfiškácii majetku sa vlastníctvo nadobúda z moci zákona spätne len s
tým, že konfiškačný výmer sa vydával, aby sa konkretizovalo voči komu sa uplatňuje a voči ktorýmnehnuteľnostiam. Kým sa nevydalo konfiškačné rozhodnutie, tak sa nevedelo, ktorý majetok spadá pod
konfiškáciu. Ak v zápisnici o prevzatí majetku bolo vyznačené, ...a spol...“ - podľa názoru odvolacieho
súdu to znamená, že sa konfiškačné rozhodnutie dotýkalo aj tých ostatných. Tí ostatní bola len J. K. a C.

C., pretože len ony boli vlastníčkami nehnuteľností zapísaných v PKV č. XX k. ú. G. H.. Z dokazovania
jasne vyplynulo, že sporné nehnuteľnosti boli fyzicky prevzaté štátom na základe konfiškačného
rozhodnutia podľa Nariadenia vlády SNR č. 104/1945, o čom svedčí zápisnica o ich prevzatí zo dňa
29.5.1948, ku ktorej patrí aj príloha, ktorá obsahuje zoznam konfiškovaných nehnuteľností, kde v celku
ide o tú výmeru, ktorej vlastníčkami boli len tieto osoby.

21. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalovaného 2/, že súd prvého stupňa sa nezaoberal
dôsledne zápisnicou o prevzatí majetku na základe konfiškačného rozhodnutia zo dňa 29.5.1948,
z ktorej by malo vyplývať, že došlo k prevzatiu nehnuteľností z pozemnoknižnej vložky č. 115.
Prvostupňový súd v rámci dokazovania sa s ňou riadne oboznámil, zaoberal a zistil, že predmetom sporu
sú lesné nehnuteľností zapísané na LV č. XXX, kde sú parcely citované v stave E-KN pochádzajúce

z PKV č. XX, čo je na LV č. XXX zreteľné uvedené. V zápisnici z fyzického prevzatia nehnuteľnosti
sú uvádzané parcely 1462, 1464, 1468, 1472, 1473 a 1474 z PKV č. XX, k. ú. G. H.. Tieto parcely sa
nachádzajú v PKV č. XX a majiteľmi týchto parciel bola C. C. a spol., t. j. aj J. K.. Z výpisu PKV č. 115,
k. ú. G. H., nevplýva, aby obsahovala parcely, ktoré boli predmetom fyzického prevzatia nehnuteľnosti
podľa zápisnice zo dňa 29.5.1948 a nie je na tejto PKV ani zmienka o vlastníčkach, vo vzťahu ku ktorým

bolo vydané konfiškačné rozhodnutie (výpis z PKV č. 115, k. ú. G. H.).

22. Po podanom dovolaní žalovaným 1/, Najvyšší súd SR v poradí druhým uznesením sp.zn.
4Cdo/167/2017-680 zo dňa 24.10.2018 zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 22.6.2015
sp. zn. 16Co/1/2015 a vec vrátil opätovne na ďalšie konanie. Uviedol, že odvolanie podali žalovaní 1/

a 2/. Odvolanie oboch bolo doručené žalobkyni, ktorá k nim podala vyjadrenie a listinné dôkazy, okrem
iného aj výpis z PKV č. 115, pričom uvedené vyjadrenia žalobkyne boli doručené žalovaným 1/ a 2/.
Poukázal, že odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v časti, v ktorej sa vyporiadaval s podstatnými
odvolacími argumentmi odvolateľov, opätovne odkázal na listinný dôkaz – výpis z PKV č. 115, ktorý
predstavoval základ jeho argumentácie vo vzťahu k týmto námietkam. Tento listinný dôkaz však nebol

v konaní pred súdom prvej inštancie predložený a nebol ani vykonaný. Dôkaz žalobkyňa predložila až vo
svojom vyjadrení v odvolacom konaní. Odvolací súd preto procesne pochybil, keď v rozhodnutí opätovne
vychádzal z dôkazu, ktorý nebol riadne vykonaný. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní považoval tento
dôkaz za kľúčový pri svojej argumentácii k odvolacím námietkam žalovaného, a preto účastníci konania
mali právo na to, aby sa mohli k vykonaným dôkazom v odvolacom konaní vyjadriť. Na tomto ich práve

nič nemení skutočnosť, že listinné dôkazy boli doručené na vyjadrenie účastníkom, nakoľko tieto neboli
odvolacím súdom na pojednávaní vykonané. Odvolací súd tak nepostupoval v súlade s ustanoveniami
o vykonávaní dôkazov a nevykonal dôkaz, ktorým následne argumentoval, čím odňal takýmto postupom
účastníkom konania možnosť k dôkazu sa vyjadriť.

23. K námietke dovolateľa, že odvolací súd sa v dôvodoch rozhodnutia nevyporiadal so všetkými
jeho námietkami a argumentami, čím došlo k porušeniu práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia
a následkom toho k odňatiu možnosti pred súdom konať, dovolací súd uviedol, že táto námietka nie
je opodstatnená. Konštatoval, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia spolu s jeho odôvodením
(okrem zistenej vady vyššie rozvedenej) je potrebné dospieť k záveru, že napadnutý rozsudok sám

o sebe parametre riadne a dostatočne odôvodneného rozhodnutia spĺňa. Dovolaním napadnuté
rozhodnutie uvádza všetky podstatné skutočnosti, preto mu v tejto súvislosti nemožno vytknúť procesné
pochybenie.

24. Následne odvolací súd v súlade s týmto pokynom dovolacieho súdu nariadil pojednávanie v súlade

s ust. § 385 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, (ďalej len „CSP“), predvolal účastníkov
a vykonal dokazovanie, a to oboznámením sa s PKV č. 115, vyjadreniami účastníkov konania a dospel
kzáveru,žeajpotomtodoplnenomdokazovaníodvolaniežalovaných1/a2/niejedôvodnéanapadnuté
rozhodnutie je vecne správne.

25. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.26. Podľa odseku 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom

prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

27. Podľa odseku 3 na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú
ustanovenia tohto zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto

neskoršom čase.

28. Podľa odseku 4 konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom
súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo.

29. Odvolací súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že listinné dôkazy, ktoré boli predmetom

dokazovania na odvolacom súde, nezmenili nič na skutkových a právnych záveroch, na ktoré
poukazovalužpredtýmodvolacísúdvosvojichrozhodnutiach.Zdokazovaniajasnevyplynulo,žesporné
nehnuteľnostibolifyzickyprevzatéštátomnazákladekonfiškačnéhorozhodnutiapodľaNariadeniavlády
SNR č. 104/1945 o čom svedčí zápisnica o ich prevzatí zo dňa 29.5.1948, ku ktorej patrí aj príloha, ktorá
obsahuje zoznam konfiškovaných nehnuteľností, kde v celku ide o tú výmeru, ktorej vlastníčkami boli len

tieto osoby. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobkyni priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

30. Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 16Co/61/2018-746 zo dňa 17.10.2019 podali žalovaní
1/, 2/ dovolanie.

31. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 4Cdo/77/2020-828 zo dňa 23.3.2022 dovolanie
odmietol a žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania vo
výške určenej súdom prvej inštancie. Dovolanie žalovaného 1/ dovolací súd odmietol z dôvodu, že
dovolanie žalovaného 1/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné (§ 447

písm. c) CSP). Dovolanie žalovaného 2/ bolo potrebné odmietnuť podľa § 447 písm. e) CSP z dôvodu,
že žalovaný 2/ ani napriek náležitému poučeniu zo strany odvolacieho súdu nepreukázal zastúpenie
advokátom v dovolacom konaní a ani nepreukázal zodpovedajúce právnické vzdelanie (§ 429 ods. 2
písm. a) v spojení s § 468 CSP).

32. Na základe ústavnej sťažnosti žalovaného 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
č.k. 16Co/61/2018-746 zo 17.10.2019 a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k.
4Cdo/77/2020-828 z 23.3.2022, Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo dňa 25.5.2023 sp.zn.
I.ÚS 141/2023-68 rozhodol tak, že rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 16Co/61/2018-746 zo dňa
17.10.2019 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 4Cdo/77/2020-828 z 23.3.2022

boli porušené základné práva sťažovateľa podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo
podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zároveň Ústavný súd SR
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 4Cdo/77/2020-828 z 23.3.2022 zrušil a vec vrátil
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Ďalej vyslovil, že Najvyšší súd SR je povinný
nahradiť sťažovateľovi trovy konania 758,53 eur a zaplatiť ich jeho právnemu zástupcovi do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

33. Ústavný súd SR uznesením č.k. I.ÚS 141/2023-21 z 2.3.2023 ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa Čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa Čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu prijal na ďalšie

konanie; ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo zvyšnej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

34. V uznesení o odmietnutí ústavnej sťažnosti sťažovateľa v časti, ktorou sa domáhal vyslovenia
porušenia základného práva podľa Čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa Čl. 1 dodatkového protokolu (body
1 a 2) uviedol, že považuje za presvedčivo odôvodnený záver všeobecných súdov, že žalovaní nie sú

podielovými spoluvlastníkmi konkrétne špecifikovaných pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom
území G. H., zapísaných na LV č. XXX (bod 63. nálezu).35. Ústavný súd ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie predovšetkým kvôli zisteniu, či právne
posúdenie vydržania sporných nehnuteľností Slovenskou republikou v kontexte pozemkových reforiem
realizovaných na území predchádzajúcich štátnych útvarov, ako aj výsledku konania o obnove evidencie

niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim podľa zákona č. 180/1995 Z.z. krajským súdom
zodpovedá ústavnému štandardu súdnej ochrany práv strán sporu, ako aj to, či najvyšší súd ústavne
akceptovateľným spôsobom rozhodol o prípustnosti dovolania sťažovateľa proti napadnutému rozsudku
krajského súdu.

36. Z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR vyplýva, cit.: „66. J. K. ako spoluvlastníčku konkrétne
špecifikovaných pozemkov zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. XX (používanej na evidenciu
nehnuteľností od roku 1881 do mája 1964), ktorých sa po vykonaní pozemkových úprav v roku 1999
dotklo viacerých právnych zmien, treba považovať za nezistenú vlastníčku. 67. Skutočnosť, že ide
o nezisteného vlastníka, však neznamená, že k nim nie je reálne možné usporiadať práva. 68. Smrť
fyzickej osoby je v majetkových veciach právnou skutočnosťou, s ktorou sa spája univerzálna sukcesia

podľa § 460 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Dedičstvo sa síce nadobúda smrťou poručiteľa,
avšakprincípingerencieštátuprinadobúdanídedičstvasaprejavujevtom,žededičstvomusíbyťsúdom
(predtým štátnym notárstvom) prejednané a vyporiadané. Podľa rozhodnutia súdu (štátneho notárstva)
o dedičstve sa nadobúda dedičstvo s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa (R 30/1993). 69. Na č. l. 520
súdneho spisu sa nachádza kópia listu Židovskej náboženskej komunity Humenné z 9. októbra 2012, z

ktorého vyplýva, že v danom čase v Českej republike žil minimálne jeden právny nástupca J. K. (vnučka
P. S.), a hoci uvedená komunita nemala vedomosť o dedičskom konaní po poručiteľke J. K., odporučila,
aby „hore uvedené nehnuteľnosti boli prevedené na pozostalých rod. C. – C.“.

37. Ústavný súd ďalej v odôvodnení nálezu (bod 75.) uviedol, cit.: „Krajský súd dospel k záveru,

že žalovaní neuniesli dôkazné bremeno na podporu svojho tvrdenia o vydržaní vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom osvedčovania podľa § 63 ods. 1 Notárskeho poriadku pred
notárkou B. E. L. formou notárskej zápisnice č. M. XXX/XXXX, M. XXXXX/XXXX z 11. augusta 2005,
ktorá bola podkladom na vklad vlastníckeho práva účastníkov osvedčovania (vrátane sťažovateľa)
do katastra nehnuteľností v časti B: Vlastníci a iné oprávnené osoby z práva k nehnuteľnosti pod

poradovými číslami 3 a 4 (bod 4). Nezákonnosť uvedeného osvedčovania podľa § 63 ods. 1 Notárskeho
poriadku nemala vplyv na vlastnícke právo J. K. k predmetným pozemkom evidované v príslušných
evidenciách od roku 1931. 76. Na druhej strane, pokiaľ žalobkyňa v napadnutom konaní tvrdila, že
pozemky nachádzajúce sa v katastrálnom území G. H. zapísané na LV XXX jej patria v celosti (1/1), v
celkovej výmere 1 021 696 m2 , teda nielen 1/2 podiel po C. C., ale aj 1/2 podiel po J. K., bola rovnako

povinná preukázať, že J. K. prišla o vlastnícke právo k predmetným pozemkom evidované v príslušných
evidenciách od roku 1931 v súlade so zákonom a všeobecnými zásadami medzinárodného práva. 77.
Ústavný súd preskúmaním napadnutého rozsudku zistil, že právne závery krajského súdu, ktorý ako
vecne správny potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým určil, že do vlastníctva Slovenskej republiky
patria konkrétne špecifikované pozemky nachádzajúce sa v katastrálnom území G. H., zapísané na

LV č. XXX pod poradovým číslom vlastníka č. 3 v 1/4 a poradovým číslom vlastníka č. 4 v 1/4, sú
predčasné a nezodpovedajú obsahu súdneho spisu. 78. Pozornosti krajského súdu ušla skutočnosť,
že ani v napadnutom konaní začatom na základe žaloby žalobkyne, ktorá rovnako ako účastníci
osvedčenia vyhlásení o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam podľa § 63 Notárskeho poriadku
tvrdila, že vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam vydržala, nebola zabezpečená ochrana

vlastníckeho práva J. K., keďže nebola zastúpená zákonnými zástupcami. 79. Ústavný súd považuje
za neakceptovateľné, že krajský súd dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise nevyhodnotil podľa ich
skutočného obsahu, keď zápisnicu v blanketovej forme, ktorá neobsahovala osobné údaje J. K. ani k nej
nebolo pripojených všetkých deväť príloh, s ktorými mala tvoriť jeden celok (bod 42), spolu so žiadosťou
synov J. K., ktorá mala byť doručená Povereníctvu pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, sekcii B 22

13. mája 1948 „o vypustenie z konfiškácie majetku nachádzajúceho sa v k. ú. G. H., ktorý nadobudla ich
matka ako dedička po D. C.“, ako aj odpoveďou Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy,
sekcie B č. 10465/49-IX/1 z 9. októbra 1950 synovi J. K., že „odvolanie proti rozhodnutiu konfiškačnej
komisie č. Kom. 1/1948-VI, ktorým bola vyrieknutá konfiškácia pôdohospodárskeho majetku D. C. v k. ú.
G. H. odmieta, nakoľko tomuto odvolaniu nebol povolený odkladný účinok“, ktorých kópie sa v súdnom

spise nenachádzajú, považoval za dostatočné na prijatie záveru o konfiškácii majetku J. K. podľa
nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. SNR. 80. Neobjasnenou ostala aj skutočnosť, prečo až po uplynutí
desiatich rokov (1. decembra 1958) od konfiškácie majetku C. C. (v roku 1948) bolo v pozemnoknižnej
vložke č. XX (používanej na evidenciu nehnuteľností od roku 1881 do mája 1964) pod bodom č. 14(s odkazom na zápis pod č. 13) zapísané: „Na 1/2cu C. C.... Podľa rozhodnutia ONV finanč. odboru
v Snine zo dňa 29/10.1957 č. 4537/57 vkladá sa vlastnícke právo pre Československý štát (vo správe
MNV) na 1/2cu.“ 81. Riziká plynúce z pochybení štátnych orgánov musí niesť štát a tieto omyly nemožno

napravovať na úkon dotknutých jednotlivcov, najmä pokiaľ nie je v stávke žiadny iný protichodný
súkromný záujem (rozsudok ESĽP vo veci Lelas proti Chorvátsku č. 55555/08). 82. Uvedené skutočnosti
viedli ústavný súd k záveru, že právne posúdenie vydržania sporných nehnuteľností Slovenskou
republikou v kontexte pozemkových reforiem realizovaných na území prechádzajúcich štátnych útvarov,
ako aj výsledku konania o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim podľa

zákona č. 180/1995 Z. z. krajským súdom nezodpovedá ústavnému štandardu súdnej ochrany práv
sťažovateľa, ktorého odvolacími námietkami sa krajský súd účinne nezaoberal, hoci mali zásadný
význam pre rozhodnutie vo veci samej. 83. Ústavný súd zároveň dodáva, že právni nástupcovia J.
K. nemali dôvod uplatňovať si svoje majetkové práva podľa krajským súdom bližšie neoznačených
reštitučných zákonov, keďže vlastnícke právo J. K. bolo evidované v príslušných evidenciách od roku
1931 do roku 2005 (k tomu pozri rozsudok ESĽP vo veci Žáková proti Českej republike, č. 2000/09).“

38. Po zrušení a vrátení veci Ústavným súdom SR, Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením
č.k. 4Cdo/99/2023-916 zo dňa 25.9.2023 rozhodol tak, že v dovolacom konaní pokračuje na strane
žalovaného 2/ s dedičmi pôvodného žalovaného A. P. C., nar. XX.X.XXXX, ktorý zomrel XX.XX.XXXX,
a to 1/ E. C., nar. XX.X.XXXX a 2/ A. C., nar. X.X.XXXX, obaja bytom D., F. XXXX/X.

39. Najvyšší súd SR uznesením č.k. 4Cdo/99/2023-920 z dňa 24.10.2023 rozhodol o dovolaní
žalovaných tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 17.10.2019, sp.zn. 16Co/61/2018 zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň zrušil uznesenie Okresného súdu Humenné z 9.11.2022,
č.k. 18C/103/2009-889 a uznesenie Okresného súdu Humenné zo 6.9.2022, č.k. 18C/103/2009-866

v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Humenné z 9.11.2022, č.k. 18C/103/2009-887.

40. Najvyšší súd SR vzhľadom na vyššie citovaný nález ústavného súdu opätovne prejednal dovolanie
žalovaného 1/ rešpektujúc právny názor vyslovený v predmetnom náleze a konštatoval, cit.: „Najvyšší
súd z obsahu súdneho spisu zistil, že záver súdov nižšej inštancie, že žalovaní nie sú podielovými

spoluvlastníkmi konkrétne špecifikovaných pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území G. H.,
zapísaných na LV č. XXX je presvedčivo odôvodnený (viď aj bod 63 nálezu ústavného súdu sp. zn. I.
ÚS 141/2023). Pokiaľ však žalobkyňa v konaní tvrdila, že pozemky nachádzajúce sa v katastrálnom
území G. H. zapísané na LV č. XXX jej patria v celosti (1/1), teda nielen 1/2 podiel po C. C., ale aj
1/2 podiel po J. K., bola rovnako povinná preukázať, že J. K. prišla o vlastnícke právo k predmetným

pozemkom. Z listinných dôkazov založených v spise však taká skutočnosť nevyplýva. Odvolací súd
dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise nevyhodnotil podľa ich skutočného obsahu, keď zápisnicu v
blanketovej forme, ktorá neobsahovala osobné údaje J. K. ani k nej nebolo pripojených všetkých deväť
príloh, s ktorými mala tvoriť jeden celok (č. l. 534 - 535), spolu so žiadosťou synov J. K., ktorá mala byť
doručená Povereníctvu pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, sekcii B 22 nadobudla ich matka ako

dedička po D. C.“, ako aj odpoveďou Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, sekcie B
č. 10465/49-IX/1 z 9. októbra 1950 synovi J. K., že „odvolanie proti rozhodnutiu konfiškačnej komisie
č. Kom. 1/1948-VI, ktorým bola vyrieknutá konfiškácia pôdohospodárskeho majetku D. C. v k. ú. G. H.
odmieta, nakoľko tomuto odvolaniu nebol povolený odkladný účinok“, ktorých kópie sa v súdnom spise
nenachádzajú, považoval za dostatočné na prijatie záveru o konfiškácii majetku J. K. podľa nariadenia

SNR č. 104/1945 Sb. SNR. Neobjasnenou ostala aj skutočnosť, prečo až po uplynutí desiatich rokov
(1. decembra 1958) od konfiškácie majetku C. C. (v roku 1948) bolo v pozemnoknižnej vložke č. XX
(používanej na evidenciu nehnuteľností od roku 1881 do mája 1964) pod bodom č. 14 (s odkazom na
zápis pod č. 13) zapísané: „Na 1/2cu C. C.... Podľa rozhodnutia ONV finanč. odboru v Snine zo dňa
29/10.1957 č. 4537/57 vkladá sa vlastnícke právo pre Československý štát (vo správe MNV) na 1/2cu.“

Riziká plynúce z pochybení štátnych orgánov musí niesť štát a tieto omyly nemožno napravovať na úkor
dotknutých jednotlivcov, najmä pokiaľ nie je v stávke žiadny iný protichodný súkromný záujem (rozsudok
ESĽP vo veci Lelas proti Chorvátsku č. 55555/08).

41. 17. Zo súdneho spisu je zrejmé, že konanie o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych

vzťahov k nim v katastrálnom území G. H. s určeným pozemkovoknižným operátom začalo v roku 1997
(č. l. 78 súdneho spisu). Okresný úrad rozhodnutím č. OPPaLH-99/50930-Ši z 13. októbra 1999 „schválil
register obnovenej evidencie pozemkov v katastrálnom území G. H., obec D., P. D., kraj Prešovský...“
s tým, že neznámych vlastníkov a vlastníkov, ktorých miesto trvalého pobytu alebo sídlo nebolo známezastupoval Slovenský pozemkový fond (regionálne pracovisko Humenné), ktorému boli doručené výpisy
z návrhu registra. Medzi subjektami, ktorým boli doručené výpisy z návrhu registra bol aj N. A. I., štátny
podnik (č. l. 83 až 85 súdneho spisu). Schválený register je verejnou listinou, na základe ktorej okresný

úrad zapísal údaje registra do katastra nehnuteľností tak, že na LV č. XXX, v časti B (Vlastníci a iné
oprávnené osoby) vložil pod č. 1 J. K., rodenú C., bez jej bližšej identifikácie dátumom narodenia,
rodným číslom a miestom trvalého pobytu, len s údajom týkajúcim sa správy „(SPF)“, ako podielovú
spoluvlastníčku vo veľkosti podielu 1/2 nehnuteľností - pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom
území G. H., a pod č. 2 Slovenskú republiku - N. A. I., štátny podnik (č. l. 130 až 131 súdneho spisu).

Je potrebné preto skonštatovať, že právni nástupcovia J. K. teda nemali dôvod uplatňovať si svoje
majetkové práva podľa reštitučných zákonov, keďže vlastnícke právo J. K. bolo evidované v príslušných
evidenciách od roku 1931 do roku 2005 (k tomu pozri rozsudok ESĽP vo veci Žáková proti Českej
republike, č. 2000/09).

42. 18. V zmysle čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke

právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s
právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje. V kontexte citovaného článku Ústavy
Slovenskej republiky je potrebné tiež uviesť, že odvolací súd opomenul vziať na zreteľ skutočnosť,
že pokiaľ žalobkyňa v konaní tvrdila, že vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam vydržala,
nebola zabezpečená ochrana vlastníckeho práva J. K., keďže ju treba považovať za nezistenú

vlastníčku, ktorá mala byť v konaní zastúpená zákonnými zástupcami. Skutočnosť, že ide o pozemky
nezisteného vlastníka, neznamená, že k nim nie je reálne možné usporiadať práva. Smrť fyzickej
osoby je v majetkových veciach právnou skutočnosťou, s ktorou sa spája univerzálna sukcesia podľa
§ 460 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Dedičstvo sa síce nadobúda smrťou poručiteľa, avšak
princíp ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva sa prejavuje v tom, že dedičstvo musí byť súdom

(predtým štátnym notárstvom) prejednané a vyporiadané. Podľa rozhodnutia súdu (štátneho notárstva)
o dedičstve sa nadobúda dedičstvo s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa (pozri body 66, 67, 68 a 78
nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 141/2023). Z vyjadrenia Židovskej náboženskej komunity Humenné
z 9. októbra 2012 vyplýva (č. l. 520) vyplýva, že v tom čase žil minimálne jeden právny nástupca J. K.
(vnučka P. S., narodená XX. XXXX XXXX, T. M.). V zmysle § 174 ods. 2 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný

mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“) súd uznesením začne konanie o dedičstve aj bez návrhu, len
čo sa dozvie, že niekto zomrel, alebo bol vyhlásený za mŕtveho, ibaže sa konanie už začalo na návrh.

43. 19. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaní nie sú podielovými spoluvlastníkmi konkrétne
špecifikovaných pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území G. H., zapísaných na LV č. XXX,

ako aj na to, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril pochybnosť (bod 71 nálezu ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 141/2023), ako a či vôbec zákonní zástupcovia nezistených vlastníkov (Slovenský
pozemkový fond resp. Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik) využívajú dostupné opravné prostriedky
alebo iné právne prostriedky ochrany ich práv a oprávnených záujmov v konaniach pred orgánmi
verejnej správy alebo všeobecnými súdmi, bude tiež potrebné, aby súdy v ďalšom konaní podali podnet

prokurátorovi na podanie žaloby podľa § 93 ods. 1 písm. b) CSP o určenie vlastníctva (ak boli porušené
ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu), a to v prospech nezistenej vlastníčky J. K.
(ktorej vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam zapísané na LV č. XXX, kat. územia G. H.,
patrilo do roku 2005 na základe verejnej listiny - schváleného registra obnovenej evidencie pozemkov).
V prípade, ak bude takýmto postupom vlastnícke právo nezistenej vlastníčke J. K. právoplatným

súdnym rozhodnutím určené, bude nevyhnutné aby bolo následne začaté dedičské konanie. Súd také
konanie začne na podnet (najmä štátneho orgánu, teda aj prokuratúry), ale aj z vlastného podnetu, ak
sám pri svojej činnosti hodnoverne zistí, že niekto zomrel alebo bol vyhlásený za mŕtveho. Tak bude
zabezpečená aj ochrana práv nezistenej vlastníčky.

44. Dovolací súd ďalej odvolaciemu súdu uložil povinnosť, aby osobitnú pozornosť venoval odvolacím
námietkam žalovaného 1/, ktoré spochybňujú vecnú správnosť rozhodnutia prvoinštančného súdu v
tom, že do vlastníctva Slovenskej republiky patria sporné pozemky uvedené v bode 1 prvej vety tohto
uznesenia dovolacieho súdu. Vzhľadom na skutočnosť, že dovolací súd vyhovel dovolaniu žalovaného
1/, nezaoberal sa dovolaním pôvodného žalovaného 2/ (ktoré bolo predchádzajúcim uznesením

najvyššieho súdu sp.zn. 4Cdo/77/2020 odmietnuté z dôvodu, že nepreukázal zastúpenie advokátom v
dovolacom konaní a ani nepreukázal právnické vzdelanie), lebo toto následné zrušujúce rozhodnutie
najvyššieho súdu sa vzťahuje aj na právnych nástupcov žalovaného 2/ pre ich nerozlučné procesné
spoločenstvo so žalovaným 1/. Vzhľadom na účinky dovolacieho rozhodnutia aj pre ďalšie rozhodovanieo trovách konania, zrušil uznesenie Okresného súdu Humenné z 9.11.2022 č.k. 18C/103/2009-889
a uznesenie Okresného súdu Humenné zo 6.9.2022 č.k. 18C/103/2009-866 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Humenné z 9.11.2022 č.k. 18C/103/2009-887, ktoré sú svojou povahou

závislým výrokom k zrušenému meritórnemu rozhodnutiu, a teda účinky zrušenia sa musia vzťahovať
aj na tieto, dovolaním nenapadnuté, rozhodnutia.

45. Po zrušení a vrátení veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky, odvolací súd viazaný právnym
názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 455 CSP) rešpektujúc pokyn najvyššieho súdu

vyzval Okresnú prokuratúru Humenné listom zo dňa 25.3.2024 (č.l. 958 spisu), ktorá je subjektom
konania, na oznámenie skutočnosti, či využili oprávnenie plynúce z ustanovenia § 93 ods. 1 písm. b)
CSP a podali žalobu o určenie vlastníckeho práva v prospech nezistenej vlastníčky J. K., resp. či tak
mienia urobiť.

46. Listom zo dňa 25.3.2024, doručeným žalobkyni dňa 28.3.2024 (č.l. 960 spisu) súd vyzval žalobkyňu

na oznámenie o prípadnej zmene skutočností, a to, či sa nezmenili okolnosti podania predmetnej žaloby
s poukazom na právny názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze z dňa 25.5.2023 sp.zn. I.ÚS
141/2023-68 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.10.2023, sp.zn. 4Cdo/99/2023.

47. Okresná prokuratúra Humenné listom zo dňa 2.4.2024 oznámila odvolaciemu súdu, že nevyužila

oprávnenie plynúce z ustanovenia § 93 ods. 1 písm. b) CSP a nepodala žalobu o určenie vlastníckeho
práva v prospech nezistenej vlastníčky J. K. a ani tak nemieni urobiť.

48. Podaním zo dňa 5.4.2024 oznámila žalobkyňa odvolaciemu súdu, že sa nezmenili okolnosti podania
predmetnej žaloby.

49. Odvolací súd vo veci nariadil pojednávanie v súlade s ust. § 385 CSP, na ktoré boli predvolané
strany sporu a prokurátor. Po vyvolaní veci zistil, že pojednávania sa nezúčastňuje žalobkyňa, ktorá
svoju neúčasť oznámila, elektronicky ospravedlnila podaním elektronickým zo dňa 24.6.2024 a súhlasila
s tým, aby súd konal bez jej osobnej účasti. Ďalej sa nezúčastnili osobne žalovaní 2/ a 3/. Za žalovaného

1/ bol prítomný právny zástupca a za žalovaných 2/ a 3/ bol prítomný splnomocnenec. Tiež bol prítomný
aj zástupca za Okresnú prokuratúru Humenné na základe udeleného poverenia.

50. Odvolací súd sa oboznámil s doterajším priebehom konania v súlade s ustanovením § 385 CSP, ale
aj s listinnými podaniami nachádzajúcimi sa v spise, a to na:

- č.l. 17 až 20 - Zápisnica Povereníctva a pôdohospodárstva a pozemkovej reformy,
- č.l. 21 - Príloha k zápisnici o preberaní lesného majetku,
- č.l. 22 - žiadosť B. a U. K. zo dňa 13.5.1948 o vypustenie majetku D. C.,
- č.l. 24 - Rozhodnutie o odmietnutí odvolania proti konfiškácii zo dňa 9.10.1950, č.l. 25 Rozhodnutie

konfiškačnej komisie,
- č.l. 26 - obecné svedectvá 17.6.1948,
- č.l. 35 - zoznam skonfiškovaných a vykúpených majetkov,
- č.l. 44 - návrh na záznam vlastníckeho práva do katastra na základe osvedčenia,
- č.l. 60 - výpis z pozemkovej knihy,

- č.l. 61 - Odbor poľnohospodárstva a lesného hospodárstva ONV v Snine: Zápisnica zo dňa 25.6.1958
o odovzdaní spoločného lesa Bývalý urbariát G. H. do obhospodarovania Krajskej správe lesov
Lesnému závodu Stakčín,
- č.l. 64 - Dohoda o vydaní majetku bývalých urbarníkov, komposesorátov a podobných útvarov urbárskej
spoločnosti LPM I. 18.8.1993,

- č.l. 107 - Národné lesnícke centrum Zvolen identifikácia vybraných parciel registra E KN v k.ú. G. H.,
- č.l. 127 - notárska zápisnica o vydržaní A. H. zo dňa 14.11.1997.
V spise 18C/103/2003 okresného súdu na:
- č.l. 18 - návrh A. C. na záznam vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti 11.8.2005,
- č.l. 20- notárska zápisnica M., M. XXXXX/XXXX,

- č.l. 23, 24, 25 - výpis z katastra nehnuteľností,
- č.l. 40 - stanovisko Urbárskej a pasienkového združenia k žalobe LPM I. zo dňa 26.10.2009,
- č.l. 47 - vyhlásenie za mŕtvu J. K. zo dňa 8.7.1949, deň úmrtia X.X.XXXX,
- č.l. 71 – 85 - spisový obal Rozhodnutie o schválení ROEP v k.ú. G. H.,- č.l. 132 - Dohoda o vydaní majetku bývalých urbarníkov, komposesorátov a podobných útvarov príloha
č. 2 zo dňa 18.8.1993,
- č.l. 141 - spisový obal ROEP – Zápis,

- č.l. 153 - Výpis z pozemkovoknižnej evidencie vložky č. XX,
- č.l. 167 - list vlastníctva z roku 2002 vlastníci: H. A. 1, N. I. 1,
- č.l. 183 - Znalecký posudok 1/2008 vo veci stanovenia všeobecnej hodnoty lesného majetku na
pozemky,
- č.l. 193 - list vlastníctva zo dňa 13.1.2009 vlastníci: Slovenská republika 1, C. B. 1, C. P. 1, N. I. 0/0

- správca,
- č.l. 222 - list vlastníctva z 19.3.2005 vlastníci: K. J. 1, N. I. 1,
- č.l. 252 - Vojenský historický ústav Bratislava, potvrdenie, že Veľká poľana bola v rokoch 1939 - 1945
súčasťou Maďarského kráľovstva,
- č.l. 305 - 310 - Lesný hospodársky plán LPM, š.p. I.,
- č.l. 336 - potvrdenie Obce Stakčín, že na LV XXX je vlastníkom A. B. C., na LV XXX A. P. C., na LV

XXX obaja vlastníci,
- č.l. 387 - Výpis z LV č. XXX zo dňa 4.8.2011 vlastníci: Slovenská republika 1/1, titul nadobudnutia PKV
115, N. I., V. – správca 0/0,
- č.l. 399 - Zápisnica o odovzdaní lesa bývalý urbariát do obhospodarovania Krajskej správe lesov LZ
Stakčín z 25.6.1958,

- č.l. 400 - Zápisnica o odovzdaní Les-Pasienkového spoločenstva G. H. do obhospodarovania Krajskej
správe lesov LZ Stakčín,
- č.l. 407 – 408 - Pozemnoknižná vložka č. XXX zo dňa 3.1.1959,
- č.l. 415 - list vlastníctva č. XXX,
- č.l. 460 - list vlastníctva zo dňa 30.3.2012,

- č.l. 461 - všeobecná hodnota lesnej nehnuteľnosti LV č. XXX, č.l. 520 vyjadrenie Židovskej náboženskej
komunity Humenné k nehnuteľnostiam PKV č. 86 G. H.,
- č.l. 533 - rozhodnutie Konfiškačná komisia zo dňa 23.7.1948 o O. C.,
- č.l. 534 - zápisnica Povereného pôdohospodárskej a pozemkovej reformy z 29.5.1948 o prevzatí
lesného majetku bývalých majiteľov C. C.,

- č.l. 567 - Židovská náboženská komunita zo dňa 9.10.2012,
- č.l. 568 - žiadosť zo dňa 28.5.1948 B. a U. K. o povolenie predaja majetku adresovanej Dočasnej
okresnej správnej komisii v Snine,
- č.l. 613 - 617 - súhrn listín, svedectiev predložených A. B. C.,
- č.l. 618 - úmrtný list D. C. X.X.XXXX G. G. H.,

- č.l. 620 - list vlastníctva zo dňa 8.6.1998.

51. Ďalej sa oboznámil s písomnými podaniami v rámci predmetného odvolacieho konania, a to na:

- č.l. 944 – nachádza sa podanie zástupcu žalovaného 2/ A. B. C. označené ako „Úmyselné a účelové

procesné chyby okresného a krajského súdu“ zo dňa 18.12.2023.
- na č.l. 949 zo dňa 10.1.2024 - podanie A. B. C. „Vysvetlivky a doplnenia k výrokom z uznesenia
najvyššieho súdu a nálezu ústavného súdu a pripomienky k rozsudkom Krajského súdu v Prešove.
- na č.l. 955 - podanie A. B. C. „Písomný komentár k znaleckému posudku 1/2008 spracovaný E. B. C.,
N. I. V. H. zo dňa 16.7.2010“.

- na č.l. 957 – prípis Krajského súdu v Prešove označené ako „Výzva Okresnej prokuratúre Humenné
na oznámenie skutočností“, či využili oprávnenia plynúce z ustanovenia § 93 ods. 1 písm. b) Civilného
sporového poriadku v podaní žaloby o určenie vlastníckeho práva v prospech nezistenej vlastníčky J.
K., resp. či tak mienia urobiť. Rovnako podanie Krajského súdu v Prešove zo dňa 25.3.2024 výzve
adresovanej Lesom Slovenskej republiky, š.p., Námestie SNP 8, a to ohľadom tej skutočnosti, či

v súvislosti s nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 25.5.2023 v spojení s uznesením najvyššieho súdu
ajehorozhodnutímz24.10.2023ooznámenieskutočností,čisanezmeniliokolnostipodaniapredmetnej
žaloby.
- na č.l. 963 - písomné podanie Okresnej prokuratúry v Humennom zo dňa 2.4.2024, ktorým tamojšia
prokuratúra oznámila, že nepodala žalobu o určenie vlastníckeho práva v prospech nezistenej vlastníčky

J. K. a ani tak nemieni urobiť.
-nač.l.973–vytýčenietermínupojednávaniaKrajskýmsúdomvPrešovezodňa31.5.2024svykázaním
doručenia všetkých dotknutých účastníkov tam uvedených.- na č.l. 976 - písomné podanie A. B. C. označené ako „Námietky voči výrokom JUDr. Anny Kovaľovej
uvedených v rozhodnutiach a uzneseniach sp.zn. 16Co/61/2018“, z obsahu ktorého vyplýva záver
pisateľa o tom, že žiada JUDr. Kovaľovú, aby zobrala na zreteľ svoje vlastné uznesenie z 15.11.2010

a jeho konštatovania o tom, že dotyčná má možnosť napraviť svoje rozhodnutia a vrátiť mu peniaze,
ktoré mu boli neoprávnene vyrubené a posúdiť nepravdivý znalecký posudok, ktorý vypracoval E. B. C.
s pozdravom „Bože daj, aby sudcovia súdili spravodlivo, lebo aj oni budú raz súdení“.
- na č.l. 978 - podanie A. B. C. označené ako jeho písomnú výpoveď v rámci prípadného pojednávania vo
veci 16Co/23/2023 a rozšírenie jeho výpovede aj po pojednávaniach v konaní XX/XX/XXXX konaných

na Okresnom súde v Humennom a po preštudovaní si zápisníc z uznesenia ústavného súdu a iných
písomností založených v spise.
- na č.l. 982 – písomné podanie A. B. C. označené ako vysvetlivky a doplnenia k výrokom uznesenia
najvyššieho súdu z 24.10.2023 a nálezu ústavného súdu z 25.5.2023 a pripomienky k rozsudkom
krajského súdu.
- plná moc žalobkyne zaslaná elektronickým podaním, súčasťou ktorého je aj ospravedlnenie jej účasti

na pojednávaní, o tom, že splnomocnencom Lesov SR je JUDr. Eva Koščová, advokátka, advokátska
kancelária Humenné, Slovenská republika, podľa plnej moci zo dňa 17.6.2024.

52. Na odvolacom pojednávaní konanom dňa 27.6.2024 právny zástupca žalovaného 1/ predniesol
návrh na oboznámenie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky I.ÚS 141/2023 zo dňa 25.5.2023

v bodoch 75. až 83, ktoré následne predsedníčka senátu oboznámila v uvedených bodoch, z ktorých
vyplýva, že:

53. V bode 75. ústavný súd poukazuje na okolnosti odôvodnenia rozhodnutia Krajským súdom
v Prešove, ktorý konštatoval, že žalovaní neuniesli dôkazné bremeno na podporu svojich tvrdení

o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom osvedčovania podľa § 63 ods.
1 Notárskeho poriadku, notárkou B. E. L. formou notárskej zápisnice, ktorá bola podkladom na vklad
vlastníckeho práva pre osvedčovanie. Nezákonnosť uvedeného osvedčenia nemala vplyv na vlastnícke
právo J. K. k predmetným pozemkom evidovaných v príslušných evidenciách od roku 1931.

54. V bode 76. ústavný súd poukazuje, že pokiaľ žalobkyňa v napadnutom konaní tvrdila, že pozemky
nachádzajúce sa v k.ú. G. H. na LV XXX jej patria v celosti, teda nielen 1 po C. C., ale aj 1 po J. K., bola
povinná preukázať, že J. K. prišla o svoje vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam.

55. V bode 77. ústavný súd považoval závery krajského súdu a súdov predchádzajúcich za predčasné

a nezodpovedajúce obsahu súdneho spisu. Poukázal na to, že ušla pozornosti tá skutočnosť, že
v napadnutom konaní začatom na základe žaloby žalobkyne, ktorá rovnako ako účastníci osvedčenia
vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva, tvrdila, že vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti
vydržala, nebola zabezpečená ochrana vlastníckeho práva J. K., keďže nebola zastúpená zákonnými
zástupcami.

56. V bode 79. považoval ústavný súd za neakceptovateľné, že dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise
neboli vyhodnotené podľa skutočného obsahu, najmä pokiaľ ide o blanketovú formu zápisnice uvedenej
v bode 42. tohto nálezu. Bod 42. tohto nálezu hovorí o zápisnici súvisiacej s prevzatím lesného majetku
do držby a úžitku Československého štátu, teda zápisnice z 25.5.1948.

57. V bode 80. poukazuje na to, že neobjasnenou ostala skutočnosť, prečo až po uplynutí 10 rokov
od konfiškácie majetku C. C. bolo v pozemnoknižnej vložke na 1 C. C. vložené vlastnícke právo pre
Československý štát podľa rozhodnutia ONV finančného odboru.

58. V bode 81. poukazuje na riziká plynúce z pochybení štátnych orgánov, ktoré musí niesť štát a omyly
nemožno napravovať na úkon dotknutých jednotlivcov. Poukazuje na rozsudok ESĽP vo veci Lelas proti
Chorvátsku č. 55555/08.

59. V bode 82. poukazuje na to, že tieto skutočnosti viedli ústavný súd k záveru, že právne posúdenie

vydržania sporných nehnuteľností Slovenskou republikou v kontexte pozemkových reforiem, ako aj
výsledkukonaniaoobnoveevidencieniektorýchpozemkovpodľazákonač.180/1995Z.z. nezodpovedá
ústavnému štandardu ochrany práv sťažovateľa a mali zásadný význam pre rozhodnutie vo veci.60. V bode 83. dodáva, že právni nástupcovia J. K. nemali dôvod si uplatňovať svoje majetkové práva
podľa krajským súdom bližšie neoznačených reštitučných zákonov, keďže vlastnícke právo Etely bolo
evidované od roku 1931 do roku 2005.

61. Na tomto pojednávaní zároveň zástupca za žalovaných 2/ a 3/, poukázal na to, aby sa doplnil údaj,
ktorý sudca N. osobne a zámerne údaj vynechal a týka sa druhu pozemku. Je to údaj verejnej listiny
z pozemnoknižnej vložky a listu vlastníctva a bol podkladom pre osvedčenie. E. C., ktorý spracoval
znalecký posudok na priame zadanie pána C.. Tým chcel poukázať, že LPM I. nikdy nemal ani

hektár pôdy, len fingovane túto nehnuteľnosť obhospodaroval, 269 hektárov fingovane mal kosiť, ale
nekosil trávu, ale kosil štátne dotácie. Znalecký posudok napĺňa skutkovú podstatu trestného činu ako
nepravdivý znalecký posudok podľa § 367, pretože na celom liste vlastníctva, teda pozemnoknižnej
vložke XX je 12 hektárov lesa, z toho len 6 hektárov dostal jeho syn a synovec a druhá polovica bola
na Slovenskú republiku. Chcel zvýrazniť, že patril majetok do MNV, nie N. A. I., pretože tento majetok
obhospodarovali občania H.. Tvrdil, že Lesopoľnohospodársky majetok I. nikdy neužíval tento majetok,

násilne bol odobratý v 90. rokoch, a v 97 roku, ROEP potvrdila, kde figuruje Slovenská republika, MNV
G. H..

62. Žalovaný 1/ na pojednávaní poukázal na skutočnosť, že boli v rámci slovenského právneho
prostredia prijaté zákony č. 229 a 330, ktoré mali odstrániť napáchané neprávosti a krivdy, ktoré boli

spáchané. G. H. bola územím Maďarského štátu a LPM I. vznikol v 1988 a do roku 1991 za 3 roky svojej
existencie mohol vo veciach konať a o veci sa zaujímať. Rovnako poukázal na skutočnosť, že predmetné
územie, v ktorom nehnuteľnosti sa nachádzajú, je aj územím chráneným, pretože je zdrojom pitnej vody
a je tam M. H. H., a teda aj z hľadiska ochrany prírody má to podstatný význam. Spomínaný znalecký
posudok, spracovaný E. C. bol spracovaný ex post, ktorý bol zamestnancom N. I., a tento vypracoval

znalecký posudok ako tendenčný na pokyn krajského prokurátora C. a je presvedčený, že tento znalec
bol aj v konflikte záujmov.

63. Následne odvolací súd po tom, čo na dotaz adresovaný žalovanému 1/, či vo vzťahu k podaniu
na č.l. 976 označenému ako „Námietky voči výrokom JUDr. Kovaľovej...“ uplatňuje námietku zaujatosti,

oznámil, že nie, išlo iba o konštatovanie, odvolací súd v súlade s ustanovením § 182 CSP vyhlásil
dokazovanie za skončené a udelil slovo záverečným rečiam.

64. Právny zástupca žalovaného 1/ poukázal, že predmetom konania od počiatku je dokazovanie
a unesenie dôkazného bremena zo strany žalobkyne, či Slovenská republika je vlastníkom pozemkov

zapísaných na LV č. XXX v k.ú. H. na už neexistujúcu obec, a teda konkrétne podiely J. K., pretože ako
vyplýva z dokazovania podiel po C. C. je vlastníctvom Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o podiel J. K. sú
toho názoru, že žalobkyňa vlastne neuniesla dôkazné bremeno o tom, že existuje buď konfiškačná listina
na podiely J. a rovnako ani dôkazné bremeno o titule vstupu do držby, resp. vydržania predmetných
nehnuteľností pre Slovenskú republiku. Poukazoval na to, že v rokoch 97. až 99. bolo vydané okresným

úradom rozhodnutie, resp. bola začatá okresným úradom tzv. ROEP, ktorá konštatovala a potvrdila aj
zápis vlastníctva na podiel J. v 1, pričom účastníkom tohto konania bol nielen Slovenský pozemkový
fond, ale aj N. I., V. Tieto skutočnosti sú napokon konštatované aj v náleze Ústavného súdu SR, aj
v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, a potvrdzujú fakt, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a ani
neosvedčila žiadny titul vstupu do držby, a teda ani tento titul v prospech štátu nemôže plynúť. Keďže

predmetom odvolacieho konania je rozhodnutie Okresného súdu Humenné ešte z 22.9.2011, ktorým
bolo určené vlastníctvo pre žalobkyňu na tento podiel, následne po zrušení predmetných rozhodnutí je
dôvodný nimi prednášaný návrh, aby krajský súd v tomto odvolacom konaní zmenil rozsudok Okresného
súdu Humenné tak, že žalobu zamietne. V súvislosti s konaním okresného súdu i konaním odvolacieho
súdu si uplatnil trovy konania.

65. Zástupca žalovaných 2/ a 3/ v rámci záverečnej reči uviedol, že LPM I. nemá zo zákona právo na
podanie žaloby, keďže ide o ornú pôdu a TTP. Nie je na to zákonný nárok.

66. Zástupca prokuratúry v rámci záverečnej reči poukazoval na dôležité momenty dotýkajúce sa

konfiškačného rozhodnutia a zápisnice o fyzickom prevzatí majetku, formálne síce nie vedeného na
meno J., ale v tejto súvislosti aj na podané odvolanie jej synov a zápisnicu o prevzatí celého majetku
a rovnako aj na nezákonnosť vydržania žalovanými týchto nehnuteľností. Vzhľadom však na závery
ústavného súdu a najvyšších súdnych autorít ponechávajú rozhodnutie na odvolacom súde.67. V rámci záverečnej reči zástupca žalovaných 2/ a 3/ poukázal na to, že: „synovia J. nikdy nepodali
odvolanie, že išlo by o žiadosť o vypustenie ich majetku dedečka z roku 1948.“

68. Vykonaným dokazovaním, s poukazom na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky
a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vyššie citovaných rozhodnutiach, odvolací súd dospel
k záveru, že odvolanie žalovaných je dôvodné. Je potrebné konštatovať, že odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý bol predmetom prieskumu odvolacieho súdu, odvolací súd

nepovažoval za správny a preto napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, aj
konaním a rozhodnutiami, ktoré boli založené v spise následne nadriadených súdov najvyššieho súdu
a ústavného súdu, opätovne preskúmal v zmysle zásad uvedených v § 379 a nasl. CSP, rešpektujúc
aj závery týchto nadriadených súdov a zistil, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav,
nevyvodil správne právne závery a vo veci aj nesprávne právne rozhodol.

69. V prejednávanej veci sa žalobkyňa, za ktorú v zmysle ustanovení § 50 ods. 6 zákona č. 326/2005 Z.z.
o lesoch, koná LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, Banská Bystrica, podanou žalobou domáha
určenia, že žalobkyňa je vlastníkom podielov z nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, k.ú. G. H.
pod B3, B4 v 1-ici. Žalobkyňa, ako aj žalovaní svoj nárok o určenie vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam odvodzovali od vydržania vlastníckeho práva, resp. spoluvlastníckeho podielu vo

veľkosti 1 špecifikovaných pozemkov, ktoré pôvodne patrili J. K..

70. Podľa § 132 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou,
darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných
skutočností ustanovených zákonom. Ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu,

nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným, a ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia.

71. Podľa § 134 ods. 1 až ods. 4 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci,
ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak
ide o nehnuteľnosť. Takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom

vlastníctva,alebokveciam,ktorémôžubyťlenvovlastníctveštátualebozákonomurčenýchprávnických
osôb (§ 125). Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny
predchodca. Pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí
premlčacej doby.

72. V otázke tvrdenia žalovaných, že sporné nehnuteľnosti vydržali každý vo veľkosti podielu 1
špecifikovaných nehnuteľností nachádzajúcich sa v k.ú. G. H., ktoré pôvodne patrili J. K., o čom svedčí
Notárska zápisnica č. M. XXX/XXXX, M. XXXXX/XXXX z 11. augusta 2005 (č.l. 20 - 22 spisu), ktorou
notárka B. E. L. osvedčila vyhlásenie A. B. C. a A. P. C., že každý z nich je podielovým spoluvlastníkom
v podiele 1 , bolo v konaní tak pred Ústavným súdom SR (bod 51. až 63. nálezu ÚS SR), ako aj

Najvyšším súdom SR (bod 16, bod 19 odôvodnenia uznesenia NS SR) konštatované, že neboli splnené
zákonné podmienky podľa § 63 ods. 1 Notárskeho poriadku pre osvedčenie vydržania. Záver súdu
prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu vo svojom skoršom rozhodnutí že žalovaní nie sú podielovými
spoluvlastníkmi konkrétne špecifikovaných pozemkov nachádzajúcich sa v k.ú. G. H., zapísaných na LV
č. XXX, považoval Ústavný súd SR v zhode aj s Najvyšším súdom SR za presvedčivo odôvodnený.

73. Tvrdenia žalobkyne, že pozemky nachádzajúce sa v k.ú. G. H., zapísané na LV č. XXX, jej patria
v celosti 1/1, teda nie len podiel po C. C., ale aj 1 podiel po J. K., bolo potrebné zo strany žalobkyne
riadne preukázať, najmä to, že J. K. prišla o vlastnícke právo k predmetným pozemkom.

74. Z obsahu kópie pozemnoknižnej vložky č. XX (používanej na evidenciu nehnuteľností od roku 1881
do mája 1964) písanej sčasti v maďarskom jazyku a sčasti v slovenskom jazyku (č.l. 153 – 160 súdneho
spisu), kde sú údaje o majetkovej podstate (pôvodne 88 pozemkoch označených parcelnými číslami)
a o jej vlastníkoch (vrátane C. C. a J. K. a ich právnych predchodcoch) vyplýva, že 1.12.1958 v nej
bolo pod č. 14 (s odkazom na zápis pod č. 13) zapísané: „Na 1/2cu C. C.... Podľa rozhodnutia ONV

finanč. odboru v Snine zo dňa 29/10.1957 č. 4537/57 vkladá sa vlastnícke právo pre Československý
štát (vo správe MNV) na 1/2cu.“. Uvedené rozhodnutie miestneho orgánu štátnej moci však v konaní
predložené nebolo.75.PodľakópiezápisnicePovereníctvapôdohospodárstvaapozemkovejreformy,sekcieB(pozemkovej
reformy) v Bratislave v blanketovej forme (č.l. 534 - 535 spisu), ktorú spísalo 25.5.1948 vo G. H. na
základe jeho rokovania s miestnymi orgánmi štátnej moci, predmetom ktorého bolo „prevzatie lesného

majetku do držby a úžitku československého štátu (Ústredného riaditeľstva štátnych lesov), s tým,
že predmetný majetok bol rozhodnutím Predsedníctva Slovenskej národnej rady skonfiškovaný podľa
nariadenia čís. 104/1945 Sb. n. SNR.“ Do uvedenej zápisnice bolo písacím strojom, ale aj rukou
dopísané, 14 že išlo o prevzatie lesného majetku bývalých majiteľov „C. C. a spol.“ a že išlo o lesné
nehnuteľnosti, ktoré ležia v katastrálnom území „G. H.“ v celkovej výmere „98.2943 ha“. Uvedená

zápisnica mala byť vyhotovená v štyroch exemplároch a mala mať deväť príloh, ktoré s ňou tvorili jeden
celok, pričom medzi ne patril „Soznam lesných nehnuteľností“ obsahujúci 7 pozemkov označených
parcelnými číslami bývalej vlastníčky „C. C., G. H.“, ktoré mali byť zapísané v pozemnoknižnej vložke
č. XXX (č. l. 537 súdneho spisu), ako aj (slabo čitateľné) rozhodnutie Konfiškačnej komisie v Snine
z roku 1948, ktorým rozhodla, že „O. C., obyvateľku v Maďarsku treba považovať podľa... nar. č.
104/45 Sb... za osobu národnosti maďarskej. Následkom toho pôdohospodársky majetok v rozsahu...

nar. č... patriaci vlastníckym právom O. C. je skonfiškovaný ku dňu 1. marca 1948, a to bez ohľadu
na to, v ktorom kat. území, či v ktorej obce na celom území Slovenska sa tento majetok nachádza“,
ktoré zaevidovalo Povereníctvo Slovenskej národnej rady pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu,
sekcia B, pracovisko v Humennom, 23. júla 1948 pod č. 3540/48 s predčíslom 3166/48 (zadná strana
č. l. 537 spisu).

76. Kópia pozemnoknižnej vložky č.115 (používanej na evidenciu nehnuteľností od roku 1881 do mája
1964) písanej v časti v maďarskom jazyku a v časti v slovenskom jazyku, kde sú údaje o majetkovej
podstate (2 pozemkoch označených parcelnými číslami) a o jej vlastníkoch (č.l. 407 – 408 súdneho
spisu), 3.1.1959 v nej bolo pod č. 2 (s odkazom na zápis pod č. 1) zapísané: „Podľa rozhodnutia

Odboru školstva a kultúry rady ONV v Snine zo dňa 4/12.1958 č. 4251/57 vkladá sa vlastnícke právo
pre Československý štát (vo správe MNV) na 1/1.“

77. Obsahom spisu je ďalej kópia listu B. K. a U. K., oboch bytom K. XX, T. M. N., W. K., z
28.5. (pravdepodobne roku) 1948 v českom jazyku, ktorú adresovali miestnemu orgánu štátnej moci

označenému ako „Dočasná okresní správní komise v Snině, Slovensko“, ako odpoveď na jeho výzvu
č. 3880/1948 týkajúca sa povolenia predaja pozemkov po ich právnych predchodcoch, ktoré mali
byť predmetnom dedičského konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. X. XXX/XXXX (č.l. 568
súdneho spisu).

78. Právne významným pre toto odvolacie konanie bolo konanie o obnove evidencie niektorých
pozemkov a právnych vzťahov k nim v katastrálnom území G. H. s určeným pozemkovoknižným
operátom, ktoré sa začalo v roku 1997 (č.l. 78 súdneho spisu). Okresný úrad rozhodnutím č.
OPPaLH-99/50930-Ši z 13.10. 1999 „schválil register obnovenej evidencie pozemkov v katastrálnom
území G. H., obec D., P. D., kraj Prešovský...“ s tým, že neznámych vlastníkov a vlastníkov, ktorých

miesto trvalého pobytu alebo sídlo nebolo známe zastupoval Slovenský pozemkový fond (regionálne
pracovisko Humenné), ktorému boli doručené výpisy z návrhu registra. Medzi subjektami, ktorým
boli doručené výpisy z návrhu registra bol aj N. A. I., štátny podnik (č.l. 83 až 85 súdneho spisu).
Schválený register je verejnou listinou, na základe ktorej okresný úrad zapísal údaje registra do katastra
nehnuteľností tak, že na LV č. XXX, v časti B (Vlastníci a iné oprávnené osoby) vložil pod č. 1 J.

K., rodenú C., bez jej bližšej identifikácie dátumom narodenia, rodným číslom a miestom trvalého
pobytu, len s údajom týkajúcim sa správy „(SPF)“, ako podielovú spoluvlastníčku vo veľkosti podielu
1/2 nehnuteľností – pozemkov nachádzajúcich 15 sa v katastrálnom území G. H., a pod č. 2 Slovenskú
republiku – N. A. I., štátny podnik, pri ktorej odkázal na zákon č. 80/1998 Z. z., ktorým sa mení zákon
č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení

neskorších predpisov, zákon Slovenskej národnej rady č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách,
usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových
spoločenstvách v znení neskorších predpisov a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995
Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom [(ďalej len „zákon č. 80/1998 Z.
z.“), (č. l. 130 až 131 súdneho spisu)].

79. V súlade s právnym názorom Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR je potrebné konštatovať,
že právni nástupcovia J. K. nemali dôvod uplatňovať si svoje majetkové práva podľa reštitučnýchzákonov, keďže vlastnícke právo J. K. bolo evidované v príslušných evidenciách od roku 1931 do roku
2005 (Pozri rozsudok ESĽP Žáková proti Českej republike, č. 2000/09).

80. V danej veci bolo potrebné preukázať tvrdenie, či žalobkyňa môže byť vlastníkom nehnuteľností po
J. K. v 1 tak, ako vo svojej žalobe tvrdila, že tieto nehnuteľnosti vydržala v rámci užívania nehnuteľností
(en bloc) spolu s podielom C. C..

81. Dokazovaním bolo vykonané šetrenie a bolo potvrdené, že titul vydržania jej nemôže svedčiť, keďže

zápis na J. K. na príslušných pozemnoknižných vložkách a listoch vlastníctva bol vedený do roku 1931, v
1997 bolo okresným úradom začaté konanie zjednodušenej evidencie, teda ROEP, a teda titul vydržania
v tomto prípade nemohol svedčiť, keďže J. bola až do roku 2005 vedená a zapísaná ako vlastníčka.
Bolo na žalobkyni tieto skutočnosti preukázať, osvedčiť, a to aj následne po rozhodnutí vyšších súdnych
autorít.

82. Odvolací súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, v zhode s právnym názorom najvyšších
súdnych autorít, že je potrebné žalobu žalobkyne zamietnuť. Tvrdenie žalobkyne o vydržaní sporných
nehnuteľností v kontexte pozemkových reforiem realizovaných na území Slovenskej republiky, ako
aj výsledku konania o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov v konaní nebolo
preukázané. Rozhodnutie ústavného súdu a najvyššieho súdu bolo doručené všetkým stranám sporu,

obsahové náležitostí a povinností a nároky z nich vyplývajúce boli žalobkyni známe na to, aby uniesla
dôkazné bremeno v konaní o určenie vlastníctva. Táto však v odvolacom konaní žiadny iný dôkaz (oproti
predchádzajúcim) neoznačila, nenavrhla.

83. Preto žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, nepredložila všetky dôkazy, ani tie, ktoré súviseli

s predkladaním listín a osvedčovania, že vlastníctvo jej patrí, a ktoré by vyplývali z rozhodnutí ÚS
SR, či NS SR, a to napr. zápisnicu z prevzatia majetku, ktorá bola podaná len v blanketovej forme,
ktorú žalobkyňa mala možnosť doplniť aj v rámci tohto odvolacieho konania, rekvalifikovať predložením
originálu. Pojednávania sa však nezúčastnila a žiadne iné listiny nepredložila.

84. Podľa ust. § 191 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

85. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich

pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymipredpismivtom,akomázhľadiskapravdivostitenktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatuzásada
voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a
prostriedkamiprocesnejobranyspochybnenýtým,žesapripúšťadôkazopakudokazovanejskutočnosti.
Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz

svojho opaku.

86. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti
prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov

navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo
nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky
unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie
zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných
dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k

uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania
dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu
aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný
skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze,
ktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné

bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva.

87. Odvolaciemu súdu sa žiada zdôrazniť, že predmetom konania bola žaloba o určenie vlastníctva
a odvolací súd v pozícii (po zrušení predmetného rozhodnutia) prvoinštančného súdu sa muselvysporiadať, či žalobkyňa môže uniesť dôkazné bremeno pre tvrdenie, že je vlastníkom. Keďže z týchto
dôkazov, ktoré sa nachádzali v spise, vyplynulo, že neuniesla dôkazné bremeno a žiadne ďalšie
nepredniesla odvolaciemu súdu po všetkých konaniach, ktoré boli vedené za účelom zistenia úplne

vykonaného dokazovania, ale rešpektujúc aj názorovú zhodu vyšších súdnych autorít, neostávalo nič
iné, ako tento rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť.

88. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd postupom podľa § 388 CSP, rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil tak, že žalobu žalobkyne o určenie vlastníckeho práva k vyššie špecifikovaným

nehnuteľnostiam zamietol.

89. Podľa § 453 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa primerane
použijú na dovolacie konanie.

90. Podľa § 453 ods. 3 CSP, ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách
dovolacieho konania.

91. Podľa § 396 ods. 1, ods. 2 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie. Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov

konania na súde prvej inštancie.

92. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

93. O trovách dovolacieho, odvolacieho a prvoinštančného konania rozhodol odvolací súd podľa § 453

ods. 1, ods. 3 a § 396 ods. 1, ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1 CSP podľa procesného výsledku konania.
V prvoinštančnom, odvolacom a dovolacom konaní boli plne úspešní žalovaní 1/, 2/ a 3/, preto im
odvolací súd vo vzťahu k žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov celého konania (prvoinštančného,
odvolacieho a dovolacieho) v rozsahu 100 %.

94. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).