Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. január 2024

Súd: Okresný súd Námestovo
Spisová značka: 4T/51/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5823010306
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Vanda Mikulášová

ECLI: ECLI:SK:OSNO:2024:5823010306.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Námestovo, samosudkyňou Mgr. Vandou Mikulášovou, v trestnej veci proti obžalovanému:

A. B., nar. XX.XX.XXXX, pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, §
138 písm. h/ Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 18.01.2024 v Námestove, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v Krupine, trvale bytom B. C. XXX/X, D., ženatý, predajca, na
slobode,

s a u z n á v a z a v i n n é h o, ž e

dňa 20.12.2022 v čase okolo 19:25 hod. viedol osobné motorové vozidlo Ford Focus RS, ev. č. E.,
po ceste I/78 cez mesto Námestovo smerom na F. G., rýchlosťou najmenej 67 km/hod., počas toho
v kilometri 22,3 pri autobusovej stanici v Námestove, v dôsledku neprimeranej rýchlosti zareagoval s
oneskorením minimálne 0,9 sekundy na chodca H. I., nar. XX.XX.XXXX, ktorý prechádzal cez riadne

vyznačený prechod pre chodcov približne kolmo na pozdĺžnu os cesty I/78 smerom od autobusovej
stanice a nachádzal sa približne v strede jazdného pruhu, pričom obžalovaný dolným okrajom nárazníka
a hranou prednej kapoty narazil do ľavého boku stehna a predkolenia ľavej nohy poškodeného, čím
došlo k miernej rotácii a naľahnutiu H. I. ľavou stranou trupu na prednú kapotu vozidla, vzápätí ľavou
čelovoustranoutvárenačelnéskloaľavýmlakťomnarozhraniečelnéhosklaastrechyvozidla,následne
v dôsledku brzdenia vozidla, bolo telo poškodeného odmrštené na pevný povrch cesty v smere jazdy
vozidla,
čím spôsobil H. I. mnohopočetné zranenia štruktúr dutiny lebečnej, zlomeniny skeletu, vnútrohrudné

a vnútrobrušné poranenia v komplexe nezlučiteľné so životom (polytraumatizmus), v dôsledku ktorých
poškodený umrel dňa 21.12.2022 o 18:30 hod. na oddelení Kliniky anestéziológie a intenzívnej medicíny
Ústrednej vojenskej nemocnice SNP v Ružomberku,
pričom A. B. ako vodič motorového vozidla porušil zákonné povinnosti venovať sa plne vedeniu vozidla a
sledovať situáciu v cestnej premávke, dbať na zvýšenú opatrnosť voči chodcom, dať prednosť chodcovi,
ktorý vstúpil na vozovku a prechádza cez priechod pre chodcov a pritom ho neohroziť, tiež povinnosti
prispôsobiť rýchlosť jazdy okolnostiam, ktoré možno predvídať, jazdiť len primeranou rýchlosťou, aby

bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad a v obci jazdiť rýchlosťou najviac 50
km/hod., teda dôležité povinnosti vodiča, ustanovené v § 4 ods. 1 písm. c/, písm. e/, písm. f/, § 16 ods.
1 ods. 4 Zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých
zákonov,

t e d a

inémuznedbanlivostispôsobilsmrťauvedenýčinspáchalzávažnejšímspôsobomkonania–porušením
dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona,t ý m s p á c h a l

prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, § 138 písm. h/ Trestného zákona.

Z a t o s a o d s u d z u j e

Podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona, s prihliadnutím na ust. § 36 písm. j/, písm. l/ Trestného zákona,

§ 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 39 ods. 1, ods. 2 písm. d/, ods. 4 Trestného zákona, na trest
odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona súd zaraďuje obžalovaného na výkon trestu do ústavu na
výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona súd ukladá obžalovanému trest zákazu činnosti viesť
motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 5 (päť) rokov.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd odkazuje poškodeného J. I., nar. XX.XX.XXXX v K., trvale
bytom E., L. XXX/XX, zastúpeného splnomocnencom G. D. D., nar. XX.XX.XXXX v K., trvale bytom K.,

D. XXXX/XX, s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátor Okresnej prokuratúry Námestovo podal dňa 11.08.2023 na A. B. obžalobu pre prečin
usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, § 138 písm. h/ Trestného zákona na
tom skutkovom základe, ako je vyššie uvedené.

Obžalovaný na hlavnom pojednávaní chcel s prokurátorom uzavrieť dohodu o vine a treste a po
poučení podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku po osobitnom poučení, že vyhlásenie o vine je
neodvolateľné a nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
c/ Trestného poriadku vyhlásil, že je vinný.

Samosudkyňa vzhľadom na vyhlásenie obžalovaného postupovala podľa § 333 ods. 3 písm. c, d, f, g, h/
Trestného poriadku a obžalovanému postupne všetky ustanovenia, na ktoré musí odpovedať, prečítala.

§ 333 ods. 3 písm. c/ Trestného poriadku: Či rozumie, čo tvorí podstatu skutku, ktorý sa mu kladie za

vinu. Obžalovaný uviedol, že porozumel čo tvorí podstatu skutku, ktorý mu je kladený za vinu.

§ 333 ods. 3 písm. d/ Trestného poriadku: Či bol ako obvinený poučený o svojich právach, najmä o práve
na obhajobu, či mu bola daná možnosť na slobodnú voľbu obhajcu a či sa s obhajcom mohol radiť
o spôsobe obhajoby. Obžalovaný uviedol, že áno.

§ 333 ods. 3 písm. f/ Trestného poriadku: Či rozumie právnej kvalifikácii skutku ako trestného činu.
Obžalovaný uviedol - áno.

§ 333 ods. 3 písm. g/ Trestného poriadku: Či bol oboznámený s trestnými sadzbami, ktoré zákon

ustanovuje za trestný/e čin/y jemu kladený/é za vinu. Obžalovaný uviedol – áno.

§ 333 ods. 3 písm. h/ Trestného poriadku: Či sa dobrovoľne priznal a uznal vinu za spáchaný skutok,
ktorý sa kvalifikuje ako prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, 138
písm. h/ Trestného zákona. Obžalovaný uviedol – uznal som vinu za spáchaný skutok.

Vzhľadom na to, že prokurátor a splnomocnenec poškodeného nemal pripomienky k prijatiu vyhlásenia
obžalovaného, súd uznesením podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku prijal vyhlásenie obžalovaného
o tom, že je vinný zo spáchania skutku, kladeného mu za vinu v obžalobe Okresného prokurátora zo dňa
08.08.2023 č. Pv 476/22/5507, ktorý sa kvalifikuje ako prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm.

a/ Trestného zákona, 138 písm. h/ Trestného zákona a podľa § 257 ods. 8 Trestného poriadku vyhlásil,že dokazovanie v rozsahu v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku sa nevykoná a vykonajú sa
dôkazy súvisiace s výrokom o treste a náhradou škody.

Obžalovaný vo svojom výsluchu uviedol, že je ženatý, býva v spoločnosti domácnosti s manželkou
a dvomi deťmi vo veku 14 a 10 rokov. Deti sú školopovinné. Pracuje v spoločnosti Orange, a.s.
Námestovo a výška jeho mesačného príjmu sa pohybuje od 1.000,- do 1.100,- eur. S poškodeným volal
iba jeden krát.

Uviedol, že veľmi ľutuje čoho sa dopustil, jeho túžbou je, aby došlo s poškodeným k zmiereniu, aj keď
vie, že zosnulému to život nevráti.

Súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to s EKV, so
správou obce Zubrohlava, so správou sociálnej poisťovne, so správu ÚPSVaR Námestovo, s pracovným
posudkom na obžalovaného, so správou DNsP Dolný Kubín, so správou MUDr. Milana Spitku, so

správou HNsP Trstená, psychiatrické oddelenie, s výpisom z ústrednej evidencie priestupkov MV SR,
s odpisom RT, s registrom priestupkov a s aktuálnym odpisom RT.

Prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, s prihliadnutím na ust. § 138
písm. h/ Trestného zákona, sa dopustí ten, kto inému z nedbanlivosti spôsobí smrť a uvedený čin spácha

závažnejším spôsobom konania – porušením dôležitej povinnosti , uloženej jej podľa zákona.

S poukazom na to, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenia, v rámci ktorých uznal vinu
naspáchanýchskutkoch,sasúdbližšieotázkouvinynezaoberalauznal obžalovanéhovinnýmzprečinu
usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, § 138 písm. h/ Trestného zákona.

Trest plní funkciu ochrany spoločnosti jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje
prvok represie (zabránenie v trestnej činnosti), a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu
životu), a jednak aj voči ďalším občanom - potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok
generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti).

Už Európsky súd pre ľudské práva, Ústavný súd Slovenskej republiky ako aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach pri uplatňovaní požiadavky primeranosti trestu uplatňuje
princíp proporcionality, vyjadrujúci požiadavku zachovania spravodlivej rovnováhy medzi všeobecnými
záujmami spoločnosti a garanciami základných práv jednotlivcov, resp. požiadavku proporcionálnosti

medzi zásahom do práva a sledovaným cieľom, pričom nevyhnutnosť rešpektovania tohto princípu
zdôrazňuje aj pri zásahoch do práv chránených dohovorom majúcich podobu trestných sankcií. Aj
keď trestnou sadzbou zákonodarca v súlade so zásadou nulla poena sine lege stanovuje súdu isté
mantinely pri jeho rozhodovaní, zároveň mu ponecháva dostatočný priestor pre individualizáciu trestu
podľa okolností konkrétneho prípadu. Trest (osobitne trest odňatia slobody) ako sankcia predstavuje

najcitlivejší a najtvrdší prostriedok štátneho donútenia. Z hodnotového systému právneho štátu je nutné
vyvodiť, že sloboda môže byť zachovaná jedine tak, že sa s ňou bude nakladať ako s najväčším
princípom, ktorý nesmie byť obetovaný účelnosti a jednotlivým výhodám. Trest realizuje svoje poslanie -
ochranu spoločnosti niekoľkými funkciami, ako sú represia, resocializácia páchateľov trestných činov, a
výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Vychádzajúc zo zásady humanity treba dodržať

princíp úmernosti represie, aby táto neprekročila mieru nevyhnutnú pre splnenie účelu trestu. Teoretické
východiská penológie poukazujú na potrebu zvoliť optimálnu mieru represie, keďže ani príliš mierny
ani príliš prísny trest podľa nej nepôsobia výchovne, ale demoralizujúco a zároveň varujú pred tzv.
exemplárnym trestaním spočívajúcim v tom, že sa konkrétna prísnosť trestu neodôvodňuje hľadiskom
individuálnej prevencie, ale potrebou odstrašiť verejnosť ustanovením prehnane prísnych trestov, kde

je zintenzívnením represie potlačený moment prevencie. Moderné humanistické teórie zaoberajúce sa
účelom trestu a trestného práva vôbec sú založené na myšlienke, že trestné konanie má sledovať
rovnako preventívny a resocializačný cieľ, má totiž prispieť k polepšeniu a náprave páchateľa. Cieľom
trestného konania má byť dosiahnutie toho, aby obvinený páchateľ zaujal ku spáchaniu trestného činu
sebakritický a kajúcny postoj, ktorý sľubuje možnosť jeho nápravy. V takom prípade je dobré, že páchateľ

trest považuje za adekvátny, spravodlivý a súhlasí s ním. V trestnom zákonodarstve právneho štátu nie
je trest sám osebe účelom, nepredstavuje odplatu za spáchaný trestný čin. Takéto ponímanie trestu
sa líši od absolútnych teórií trestu vychádzajúc zo zásady „punitur, ne pecce tur“, teda, „trestá sa, aby
nebolo páchané zlo“. Preto možno nepochybne konštatovať, že páchateľa môže so spravodlivosťou, ateda aj so spoločnosťou, zmieriť len spravodlivý trest. Trest sa musí rovnať spôsobenému bezpráviu.
Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak bude trest, resp. odplata obsiahnutá v treste, prísnejšia ako
bezprávie spôsobené trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia, ale zároveň uloženým

trestom vznikne nové bezprávie - bezprávie voči neprimerane potrestanému páchateľovi trestného
činu. Neprimeraný trest je teda negáciou práva, ktorá sa svojou podstatou (negovaním práva) ničím
nelíši od trestného činu, pričom páchateľ, ktorému toto bezprávie spôsobil štát, nebude mať možnosť
dosiahnuť negáciu štátom spôsobenej negácie práva, keďže monopol na trestanie má v rukách štát. V
zmysle zákonnej požiadavky primeranosti trestu má byť uložený trest úmerný aj škode, ktorú páchateľ

trestným činom spôsobil a nemá páchateľovi spôsobiť zbytočné útrapy. Trest ako najzávažnejší zásah
štátu do základných ľudských práv páchateľa nesmie byť ukladaný mechanicky, bez zváženia všetkých
okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa. Z požiadavky primeranosti trestu jednoznačne
vyplýva zákaz akéhokoľvek exemplárneho trestania. Trestnú represiu je preto nutné uplatňovať len
v nevyhnutne nutnej miere. Trest nesmie byť prejavom neprimeraného inštitucionalizovaného násilia
spoločnosti voči jednotlivcovi. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na

nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac
rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý, spravodlivým je vždy len primeraný
trest. U páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ
oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť
(bezprávie), ktoré trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu.

Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutným predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu,
keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého
následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii
trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno považovať aj za
predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného. V rámci požiadavky

primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje
naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia
primeranosti trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené
tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Medzi skutočnosti, na ktoré by v záujme
individualizácie trestu mal súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadať, patria napríklad spôsob

spáchaniačinuajehonásledok,mierazavinenia,pohnútka,priťažujúceokolnosti,poľahčujúceokolnosti,
osoba páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, osobné, rodinné pomery, zdravotný stav páchateľa
a jeho rodiny) či možnosť jeho nápravy. Nevyhnutné je celkové posúdenie osobnosti obžalovaného,
jeho osobnostného profilu, charakterových a psychických vlastností, veku a podobne, ako i individuálne
posúdenie pohnútok a dôvodov, ktoré viedli k spáchaniu trestného činu. Tak ako pri rozhodovaní o

vine i pri rozhodovaní o treste sa vnútorné presvedčenie súdu vytvára na základe logického úsudku,
na zodpovednom a starostlivom zhodnotení každej z jednotlivých okolností prípadu individuálne i v ich
vzájomných súvislostiach a v súhrne. Len dôsledné a dôkladné poznanie veci a všetkých okolností
prípadu umožňuje, aby súd v zmysle zásad voľného uváženia, objektívnosti a diferencovanosti rozhodol
o spravodlivej výmere konkrétneho trestu. Pri hodnotení jednotlivých okolností prípadu individuálne i v

ich vzájomných súvislostiach sa uplatňujú predovšetkým analytické a syntetické metódy poznávania,
indukcia, dedukcia, ako aj metódy formálnej i dialektickej logiky, ale aj ďalšie bežné metódy poznávania,
aby ich výsledkom mohlo byť spravodlivé, jasné zrozumiteľné a presvedčivé rozhodnutie. Požiadavka
primeranosti trestu a jeho individualizácie tak núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na
jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupovaniu súdu pri rozhodovaní o treste.

Súd v rámci všeobecných zásad platných pre ukladanie trestov pri určovaní druhu trestu a jeho výmery
následne vyhodnotil všetky okolnosti, ako aj momenty, ktoré ovplyvňujú požiadavku ochrany spoločnosti
a občanov pred páchaním takejto trestnej činnosti, pričom zvážil aj okolnosti na strane obžalovaného,
ktorý nebol doteraz súdom trestaný. Z výpisu z Ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky vyplýva, že na obžalovaného sú od 22.03.2019 do 18.05.2023 evidované 4
priestupky na úseku dopravy. U obžalovaného boli zistené dve poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm.
j/ Trestného zákona – viedol pred spáchaním trestného činu riadny život a podľa § 36 písm. l/ Trestného
zákona – priznal sa k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval. U obžalovaného neboli
zistené žiadne priťažujúce okolnosti podľa § 37 Trestného zákona.

Podľa § 39 ods. 2 písm. d/Trestného zákona súd môže znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby
ustanovenej týmto zákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa v konaní o dohode o uznaní viny a prijatí
trestu.Podľa § 39 ods. 4 Trestného zákona v konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu môže súd uložiť
trest odňatia slobody znížený o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby a

v prípade trestných činov uvedených v odseku 3 písm. a/ trest odňatia slobody nie kratší ako dvadsať
rokov.

Trestný zákon podľa § 149 ods. 2 určuje trestnú sadzbu vo výmere 2 rokov až 5 rokov. Pri ustálení dvoch
poľahčujúcich okolností a za absencie priťažujúcej okolnosti, tak okresný súd pri prevahe poľahčujúcich

okolností aplikujúc ustanovenie § 38 ods. 3 Trestného zákona vychádzal po znížení hornej hranice takto
zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu z trestnej sadzby 2 až 4 roky.

V danom prípade vychádzajúc z vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že na nápravu páchateľa, je
primeraným trestom trest vo výmere 2 rokov, ktorý podľa názoru súdu v plnej miere zodpovedá zásadám
preukladanietrestovvzhľadomnavyššieuvedenéatoajzhľadiskaindividuálnejagenerálnejprevencie.

Prihliadal pritom i na spôsob spáchania činu a jeho následok, na hodnotenie osoby obžalovaného,
jeho pomery a možnosti jeho nápravy, z čoho vyvodil záver, že v danom prípade je na mieste uloženie
nepodmienečného trestu, nakoľko na strane obžalovaného síce len na úrovni priestupku, ale v minulosti
dochádzalo k porušovaniu Zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke. Preto je súd toho názoru, keďže
obžalovaný svojim konaním spôsobil ťažko napraviteľný následok, akým je smrť človeka, je na jeho

prevýchovu potrebné uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona súd zaradí páchateľa na výkon trestu odňatia slobody
spravidla do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, ak v posledných desiatich rokoch
pred spáchaním trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za

úmyselný trestný čin.

Spoukazomnato,žeobžalovanýnebolvposlednýchdesiatichrokochpredspáchanímtrestnéhočinuvo
výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin, súd ho na výkon uloženého
trestu zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Súd uložil obžalovanému podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona aj trest zákazu činnosti viesť
motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 5 rokov, nakoľko sa dopustil trestného činu v súvislosti
s touto činnosťou.

Z vyjadrenia splnomocnenca poškodeného vyplynulo, že sa pripájajú k trestnému konaniu s nárokom
na náhradu škody, avšak svoj nárok budú uplatňovať cestou PZP.

Súd preto vzhľadom na nejasné vyjadrenie splnomocnenca poškodeného z opatrnosti rozhodol aj
o náhrade škody a odkázal poškodeného s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať na tunajší súd do 15 dní od
oznámenia rozsudku. Odvolanie má odkladný účinok (§ 306 ods. 2 Tr. por.).

Odvolanie môžu podať:

- prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, a to v neprospech i v prospech obžalovaného. V
prospech obžalovaného môže podať odvolanie aj proti vôli obžalovaného (§ 307 ods. 1 písm. a), § 308
ods. 1, 2 Tr. por.)
- obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, a to len vo svoj prospech (§ 307 ods.
1 písm. b), § 308 ods. 2 Tr. por.)

- príbuzný obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh (pre
nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného), a to len v jeho prospech (§ 308 ods. 2 Tr. por.)
- zákonný zástupca obžalovaného, opatrovník obžalovaného a obhajca obžalovaného pre nesprávnosť
výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, a to len v jeho prospech. Ak je obžalovaný pozbavený
spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môžu podať

odvolanie v prospech obžalovaného i proti jeho vôli (§ 308 ods. 2 Tr. por.)- štátny orgán starostlivosti o mládež pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka mladistvého
obžalovaného, a to len v jeho prospech, aj proti jeho vôli (§ 345 ods. 1 Tr. por.)
- poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o náhrade škody , a to v

neprospech obžalovaného (§ 307 ods. 1 písm. c), § 308 ods. 1 Tr. por.). Ak je poškodeným právnická
osoba, odvolanie môže podať len osoba oprávnená konať za právnickú osobu (§ 68 Tr. por.).
- zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci (§ 307 ods. 1 písm. d), § 45 ods. 1 Tr. por.)

Osoby oprávnené podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môžu ho napadnúť aj preto, že

taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak
toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.