Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. jún 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/98/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2311225440
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:2311225440.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Z. H., narodeného C., X., zastúpeného advokátskou
kanceláriou ATTORNEYS GROUP s. r. o., Banská Bystrica, Kláry Jarunkovej 2, IČO: 36 863 998, proti
žalovanému P. F., narodenému C., X., zastúpenému advokátskou kanceláriou Nagy & Partners, s. r.
o., Galanta, Športová 470/11, IČO: 36 869 341, o určenie neúčinnosti kúpnej zmluvy, vedenom na
Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 8C/294/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v

Trnave zo 17. júna 2020 sp. zn. 24Co/101/2018, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Galanta (ďalej len ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný súd“) rozsudkom z 23.

októbra 2014 č. k. 8C/294/2011-283 (v poradí tretím rozsudkom) určil, že kúpna zmluva uzavretá medzi
predávajúcim Q. F., narodeným C., trvale bytom X. a kupujúcim P. F., narodeným C., trvale bytom X.,
na základe ktorej predávajúci ako výlučný vlastník previedol na kupujúceho vlastnícke právo k parcele
č. KNC 266/2, zastavané plochy a nádvoria o výmere 177 m2, parcela č. 266/3, zastavané plochy a
nádvoria o výmere 91 m2 a stavbe - rodinný dom súpisné číslo XXX postavený na parcele č. KNC
266/3, ktoré nehnuteľnosti sú zapísané na LV č. XXX vedeného Správou katastra E. pre okres E.,

obec X., katastrálne územie X. (ďalej len ,,nehnuteľnosti“), a ktorej vklad bol povolený pod číslom T. z
26. októbra 2010 - v. z. 183/2010 (ďalej len ,,kúpna zmluva“), je voči žalobcovi právne neúčinná (prvý
výrok). O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
titulom náhrady trov konania sumu 132,50 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 2.852,16 eur na
účet právneho zástupcu žalobcu číslo účtu: XXXXXXXXXX/XXXX, všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku (druhý výrok).

1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal určenia, že
kúpna zmluva uzavretá medzi predávajúcim Q. F. (ďalej len ,,dlžník“ alebo ,,predávajúci“) a kupujúcim
P. F. (žalovaným), ktorej vklad bol povolený Správou katastra E. pod č. T., je voči žalobcovi právne
neúčinná.

1.2.Súdprvejinštancievecprávneposúdilpodľa§42aods.1,2,§42bods.1,2Občianskeho zákonníka
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“ alebo „Občiansky zákonník“).

1.3. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovanému dlžník (brat
žalovaného), s ktorým býval u svojich rodičov, hovoril o svojich problémoch, o svojej insolventnosti,
a preto dom kúpil, aby boli vysporiadané záväzky k bankám, nakoľko hrozilo, že dom pôjde do

dražby. Žalovaný vedel o insolventnosti dlžníka voči bankám. Keby došlo k predaju nehnuteľnosti nadražbe, finančne by bola uspokojená nielen banka za poskytnutý hypotekárny úver, ale z výťažku by
bol uspokojený aj žalobca.

1.4. Podľa judikatúry českých súdov k odporovateľnému kráteniu vedie len zmenšenie dlžníkovho
majetku. Ako vyplynulo z kúpnej zmluvy, žalovaný (kupujúci) zaplatil kúpnu cenu tak, že uhradil dlhy
predávajúceho - jeho úvery voči bankám (15.172 eur; 35.234 eur; 38.371,38 eur) a sumu 10.222,62
eur vyplatil priamo predávajúcemu (dlžníkovi). Predávajúci napriek tomu, že získal finančné prostriedky,
neuspokojil z nich svojho veriteľa (žalobcu).

1.5. Žalovaný argumentoval právnym názorom českých súdov, podľa ktorého, ak v majetku dlžníka
bola kúpnou zmluvou vec nahradená jej zodpovedajúcim peňažným plnením (kúpnou cenou), nemožno
vyvodiť, že by kúpna zmluva viedla k zmenšeniu majetku dlžníka, a že by teda ukracovala uspokojenie
vymáhateľnej pohľadávky veriteľa. Odporovateľnými nemôžu byť tzv. ekvivalentné právne úkony, pri
ktorých nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka.

1.6. V prejednávanej veci bolo zistené, že dlžník (predávajúci) z kúpnej ceny časť finančných
prostriedkov použil na splatenie dlhu, pričom kupujúci (žalovaný) finančné prostriedky poukázal priamo
finančným ústavom a časť bola vyplatená predávajúcemu v hotovosti, ktorý tieto finančné prostriedky
nepoužil na uspokojenie žalobcu. Finančné prostriedky vo výške 10.222,62 eur neboli poukázané na

účet kupujúceho, nakoľko by podliehali exekúcii. Aby sa zexekuovaniu finančných prostriedkov vyhli,
boli vyplatené v hotovosti, preto sa nejedná o transformáciu nehnuteľnosti na financie.

1.7. Podľa názoru súdu prvej inštancie úspešná obrana dlžníkovej blízkej osoby spočíva nielen v tvrdení,
že o úmysle dlžníka skrátiť odporovaným právnym úkonom nevedel a ani nemohol vedieť, ale tiež v

tvrdení a preukázaní, že vyvinul náležitú starostlivosť k poznaniu takého úmyslu dlžníka.

1.7.1. Dlžník, ktorý nie je schopný plniť svoje záväzky, môže zmariť uspokojenie pohľadávky svojho
veriteľatiežtým,žesvojímprávnymúkonomzvýhodníinéhosvojhoveriteľa.Vdanomprípadesajednalo
o postup dlžníka, ktorý zvýhodňuje iného svojho veriteľa a možnej odporovateľnosti tohto úkonu.

1.8. Súd prvej inštancie sa stotožnil s vyjadrením žalobcu, t. j. že sa jednalo o kvalifikované zmenšenie
majetku, pretože z kúpnej ceny nebol vyrovnaný len dlh voči banke, ale zostali aj finančné prostriedky vo
výške 10.222,62 eur, ktoré dlžník žalobcu použil iným spôsobom ako na uspokojenie svojich záväzkov.
Bez toho, aby dlžník neodpredal nehnuteľnosti, nezískal by sumu 10.222,62 eur, pričom žalovaný vedel

o tom, že dlžník má okrem banky aj záväzky voči iným subjektom.

1.9. Dlžník od 10. júla 2010, kedy nadobudol právoplatnosť platobný rozkaz, žiadnym spôsobom
neuspokojil svoj dlh voči žalobcovi, pričom dlžník iný majetok, z ktorého by mohol byť uspokojený
žalobca nemá, preto súd prvej inštancie žalobe v plnom rozsahu vyhovel.

1.10. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len ,,OSP“).

2. Krajský súd v Trnave (ďalej len ,,krajský súd“ alebo ,,odvolací súd“) na odvolanie žalovaného

rozsudkom zo 17. júna 2020 č. k. 24Co/101/2018-533 (v poradí štvrtým rozhodnutím) zmenil rozsudok
súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietol (I. výrok) s tým, že žalovaný má nárok na náhradu trov
konania pred súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (II. výrok) a štát má
nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % (III. výrok).

2.1. Odvolací súd konštatoval, že v prípade, ak došlo k odporovanému úkonu medzi dlžníkom a jemu
blízkymi osobami (v prejednávanej veci medzi súrodencami), úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa zákon
predpokladá a je na osobách blízkych dlžníkovi (v tomto prípade žalovaného), aby preukázali, že úmysel
dlžníka ukrátiť veriteľa v čase právneho úkonu nemohli aj pri náležitej starostlivosti poznať.

2.1.1. V posudzovanej veci žalovaný o zadlženosti dlžníka (svojho brata) vedel a kúpnu zmluvu uzavreli
práve v snahe riešiť ťaživú situáciu dlžníka.2.2. Ukrátenie uspokojenia veriteľovej pohľadávky predpokladá také zmenšenie majetku dlžníka, ktoré
brániuspokojeniupohľadávkyvcelomrozsahualeboaspoňsčasti.Dôkaznébremenopreukázať,žetáto
podmienka úspešnej odporovateľnosti právnemu úkonu bola splnená, je na žalobcovi. Nestačí pritom

preukázať, že majetok dlžníka sa zmenšil. Musí byť preukázané, že sa zmenšil do takej miery, že to
ohrozilo aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku, teda že došlo ku kvalifikovanému zmenšeniu
jeho majetku.

2.2.1. Spoločným základným predpokladom odporovateľnosti právnych úkonov je, že právnym úkonom

došlo ku skráteniu uspokojenia veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky, pričom ukracovanie predpokladá
kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka (jeho majetok sa zmenšil do takej miery, že to ohrozuje
aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku). Na strane dlžníka musí ísť o úmyselné konanie s
cieľom ukrátiť svojho veriteľa (veriteľov) a súčasne druhej strane odporovateľného právneho úkonu
(žalovanému) musí byť úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy (žalovaný
o tomto úmysle dlžníka v čase, kedy bol právny úkon urobený, vedel alebo musel vedieť).

2.2.2. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší
súd“ alebo ,,dovolací súd“) z 24. februára 2020 sp. zn. 5Cdo/101/2017.

2.3. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Síce aplikoval

správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval a na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

2.4. Odporovateľnými nemôžu byť tzv. ekvivalentné právne úkony, pri ktorých nedochádza k
objektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka. Je však nevyhnutné, aby išlo o reálne ekvivalentné právne
úkony. V konaní o odporovacej žalobe musí byť preto záver, že napadnutý právny úkon je úkonom

ekvivalentným, vždy bezpečne preukázaný, a to nielen odkazom na samotné znenie právneho úkonu,
ale zistením, že za plnenie, ktoré ním dlžník stratil, nadobudol iné plnenie skutočne ekvivalentnej
povahy (rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo/2791/1999, 30Cdo/2435/2006
a 21Cdo/2426/1999).

2.4.1. K ukráteniu uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa teda nemôže dôjsť, ak sa síce zmenší
majetok dlžníka, avšak ak vlastní dlžník napriek odporovanému právnemu úkonu a ďalším svojim dlhom
taký majetok, ktorý sám osebe postačuje k tomu, aby sa z neho veriteľ uspokojil (takým majetkom môžu
byť aj peniaze, ktoré dlžník reálne získal z predaja svojich vecí).

2.4.2. V prípade, že dlžníkov právny úkon nemal za následok zmenšenie jeho majetku, nakoľko za
prevedené veci, práva alebo iné majetkové hodnoty obdržal ich obvyklú cenu alebo mu za ne bola inak
poskytnutá primeraná (rovnocenná) náhrada, rovnako nemôže dôjsť k ukráteniu uspokojenia veriteľovej
pohľadávky. Aj keď dlžník má dlhy, nenastalo v dôsledku tzv. ekvivalentného právneho úkonu zmenšenie
dlžníkovho majetku a k uspokojeniu veriteľovej pohľadávky môže slúžiť dlžníkov majetok - aj keď

zmenil podobu svojich aktív - v rovnakej hodnote (cene), ako keby k týmto právnym úkonom nedošlo.
Rozhodujúcim okamihom pre posúdenie ekvivalentnosti prevodu dlžníkových vecí, práv alebo iných
majetkových hodnôt je jeho účinnosť, pri nehnuteľnostiach zapisovaných do katastra nehnuteľností je
ním deň, ku ktorému nastali účinky vkladu práva do katastra nehnuteľností. Pre záver, že sa dlžníkov
majetok následkom prevodu veci, práva alebo inej majetkovej hodnoty na iného neznížil, nie je bez

ďalšieho významný len obsah zmluvy či iného dojednania. O tzv. ekvivalentný právny úkon dlžníka ide
len vtedy, ak za prevedené veci, práva alebo iné majetkové hodnoty sa dlžníkovi naozaj (reálne) dostala
ich obvyklá cena alebo iná skutočne primeraná (rovnocenná) náhrada.

2.5. Z doplneného dokazovania pred odvolacím súdom vyplynulo, že na úhradu kúpnej ceny za

nehnuteľnosti si žalovaný u R. čerpal úver, pričom nehnuteľnosti boli ocenené znaleckým posudkom
č. 3/2010 znalkyne Ing. Zuzany Fialovej, znalkyne z odboru stavebníctvo z 8. marca 2010 (ďalej
len ,,znalecký posudok“), z ktorého vyplynula všeobecná hodnota nehnuteľností stanovenej za použitia
polohovej diferenciácie vo výške 111.000 eur. V kúpnej zmluve bola medzi účastníkmi dohodnutá kúpna
cena za nehnuteľnosti vo výške 99.000 eur.

2.6. Odvolací súd mal preukázané, že žalobcom napadnutý úkon žalovaného a dlžníka bol
úkonom odplatným, ekvivalentným, keď dlžníkovi bola za predané nehnuteľnosti poskytnutá finančná
protihodnota, ktorej výška z hľadiska adekvátnosti bola primeraná.2.7. Zo znaleckého posudku bolo zistené, že dohodnutú kúpnu cenu v sume 99.000 eur je
treba považovať za ekvivalent skutočnej hodnoty nehnuteľností, keď zistený rozdiel medzi zistenou

všeobecnou hodnotou nehnuteľností znaleckým posudkom a kúpnou cenou je 12.000 eur, čo je 10,8
% z ceny nehnuteľností. Nehnuteľnosti predstavujú bežný dedinský rodinný dom s pomerne malým
pozemkom, a preto tento rozdiel nie je takým nepomerom, že by dohodnutá kúpna cena v čase predaja
nepredstavovala primeraný finančný ekvivalent hodnoty nehnuteľností.

2.8. Podľa názoru odvolacieho súdu odporovaný právny úkon je ekvivalentným úkonom, ktorý nemal
za následok zmenšenie majetku dlžníka, ale išlo len o transformáciu nehnuteľného majetku na finančnú
hodnotu.

2.9. Aj v prípade zohľadnenia, že dlžník prednostne uspokojil pohľadávky, ktoré mali voči nemu banky
tak, že priamo z kúpnej ceny boli tieto ich pohľadávky čiastočne uspokojené, predávajúci (dlžník)

ešte obdržal v hotovosti zvyšok kúpnej ceny, ktorá v čase uzavretia kúpnej zmluvy so žalovaným
postačovala na úhradu dlhu, ktorý mal predávajúci voči žalobcovi, pričom vyplatenie zvyšku kúpnej ceny
za nehnuteľnosti nebolo v čase realizácie predaja nehnuteľnosti zákonom obmedzené.

2.10. V konaní bolo nesporne preukázané, že dlžník práve v snahe uhradiť svoje dlhy speňažil

nehnuteľnosti a predal ich žalovanému za kúpnu cenu, ktorá bola primeraná hodnotenehnuteľností,
kúpnu cenu nesporne reálne dostal. V posudzovanej veci ide o ekvivalentný právny úkon, preto neboli
splnené podmienky na určenie neúčinnosti kúpnej zmluvy.

2.10.1. Vzhľadom uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 Civilného sporového

poriadku v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len ,,CSP“) zmenil a žalobu zamietol.

2.11. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v konaní úspešný, neboli tvrdené ani zistené žiadne dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP),

preto odvolací súd žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného ako aj
odvolacieho konania v plnom rozsahu.

2.12. Odvolací súd rozhodol aj o nároku štátu na náhradu trov konania, ktoré zaplatil v priebehu
odvolacieho konania peňažnému ústavu za poskytnutie znaleckého posudkuzoštátnychprostriedkov

vo výške 24 eur za kópiu znaleckého posudku, a to na základe návrhu žalobcu.

2.12.1. Vzhľadom na neúspech žalobcu, odvolací súd štátu priznal nárok na náhradu trov voči
neúspešnej strany sporu v plnom rozsahu.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej len ,,dovolateľ“ alebo ,,žalobca“) dovolanie,
prípustnosť ktorého vyvodzoval z § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP.

3.1. Poukázal na to, že žalovaný v odvolaniach i odvolací súd mali za to, že v posudzovanej veci išlo o
ekvivalentný právny úkon, hoci dlžník (Q. F.) previedol svoj majetok na svojho brata ako blízku osobu

(žalovaného)zaodplatu-kúpnucenuvovýške99.000eur, zktorejbolavyplatenábanka(banky)dlžníka
a z časti kúpnej ceny, ktorá mala údajne byť vyplatená žalovanému v hotovosti vo výške 10.222,62 eur,
mohol byť vyplatený on.

3.1.1. Odvolací súd opakovane konštatoval, že dlžník mal údajnú hotovosť, z ktorej údajne mohol

uspokojiť veriteľa, t. j. jeho, ale aj keď tak neurobil a údajnú hotovosť minul údajne na iné účely (ani nie
celú na uspokojenie svojich záväzkov), nedošlo k ukráteniu jeho ako veriteľa. V tejto súvislosti odvolací
súd žiadnym spôsobom neskúmal a nepreukazoval tvrdenia žalovaného a dlžníka.

3.1.2. Odvolací súd sa jednosmerne zameral výhradne na údajnú hotovosť, ktorou údajne mal dlžník

disponovať po prevode nehnuteľností, avšak nebral do úvahy, či dlžník mal okrem nehnuteľností aj iný
majetok, z ktorého by sa mohol on uspokojiť.3.2. Dlžník (v pozícii svedka) na pojednávaní na súde prvej inštancie konanom dňa 24. apríla 2012
uviedol: „Ja som nemajetný. Nehnuteľnosť previedol na svojho brata za 94.000 alebo 97.000 eur. Časť
kúpnej ceny bola vyplatená v hotovosti a to bolo 7.000 alebo 10.000 eur a zvyšok pokryli hypotéky. Z

hotovosti som vyplatil predchádzajúce exekúcie.“

3.2.1. Podľa jeho názoru z výpovede dlžníka vyplýva, že dlžník previedol jediný svoj majetok na
svojho brata (žalovaného), pričom žalovaný mal vedomosť o jeho finančnej situácii. Zároveň potvrdil,
že k žalovaným tvrdenej transformácii majetku nedošlo, nakoľko predajom nehnuteľností finančné

prostriedky nevyplatil dlžníkovi, ale väčšiu časť vyplatil žalovaný priamo bankám ako veriteľom dlžníka
a len nepatrnú časť vo výške približne 10.000 eur vyplatil dlžníkovi, pričom aj tieto prostriedky dlžník
obratom údajne použil na uspokojenie iných veriteľov, pričom jeho ako svojho veriteľa neuspokojil ani
čiastočne.

3.3. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo 16. júna 2010 sp. zn.

5Co/93/2010.

3.4. Mal za to, že účelovým prevodom nehnuteľností z dlžníka na žalovaného došlo ku kvalifikovanému
zmenšeniu majetku dlžníka, z ktorého by bolo možné uspokojiť jeho pohľadávku ako veriteľa.
3.4.1. Dlžník okrem nehnuteľností nevlastní žiadny iný hnuteľný alebo nehnuteľný majetok, z ktorého by

mohla byť jeho pohľadávka uspokojená.

3.4.2. Žalovaný mal vedomosť o dlhoch a insolventnosti dlžníka (svojho brata) i o dlhu voči nemu.

3.4.3.Nehnuteľnostiboliprevedenézaúčelom,abynebolipredanévdražbeiniciovanejveriteľmidlžníka,

čím bol jednoznačne preukázaný úmysel ukrátiť veriteľov z možnosti uspokojenia svojich pohľadávok
z predaja.

3.4.4. Z vyplatenej kúpnej ceny boli uspokojení nielen záložní veritelia ale údajne aj niektorí iní veritelia,
ktorých dlžník uspokojil z údajne vyplatenej kúpnej ceny (v hotovosti) podľa svojho uváženia bez toho,

aby získané finančné prostriedky rovnomerne rozdelil, pričom on nebol uspokojený ani čiastočne.

3.4.5. Exekučné konanie, ktoré inicioval, bolo začaté pred povolením vkladu vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností. Dlžník i žalovaný v čase uzatvárania kúpnej zmluvy mali vedomosť o
vymáhateľných pohľadávkach voči dlžníkovi, a teda mohli predpokladať, že si svoju vymáhateľnú

(súdom priznanú pohľadávku) bude uplatňovať exekučnou cestou.

3.5. Ďalej poukázal na uznesenie najvyššieho súdu z 30. júla 2009 sp. zn. 3Cdo/61/2008, z
ktorého vyplýva: „Odporovacia žaloba je právnym prostriedkom slúžiacim na uspokojenie vymáhateľnej
pohľadávky veriteľov v konaní o výkon rozhodnutia (exekučnom konaní), a to postihnutím veci,

práv alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovaným právnym úkonom ušli z dlžníkovho
majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získaného z
odporovateľného právneho úkonu.“

3.6. Ak dlžník odporovateľným právnym úkonom previedol jediný svoj majetok na blízku osobu, pričom

protiplnenie za tento účelový prevod v podstate ani nemal k dispozícii, nakoľko bolo okamžite vyplatené
banke(veriteľovidlžníka),pričomlenúdajnásuma10.222,62eurbolavyplatenávhotovosti,avšakajtúto
mal údajne použiť na úhradu niektorých veriteľov a na iné potreby, nemožno tu hovoriť o transformácii
majetku a ekvivalentnosti protiplnenia.

3.6.1. Protiplnenie vo výške 88.777,38 eur bolo poukázané priamo banke v zmysle kúpnej zmluvy, a teda
nikdy nebolo dlžníkovi žalovaným vyplatené, preto nemohol s touto sumou disponovať. Dlžníkovi bolo
poukázané údajne len protiplnenie vo výške 10.222,62 eur, čo nie je možné považovať za ekvivalentné
protiplnenie.

3.6.2. Keďže na základe znaleckého posudku bola určená všeobecná (trhová hodnota) nehnuteľností
vo výške 111.000 eur, pričom nehnuteľnosti neboli prevedené za kúpnu cenu zodpovedajúcu ich
trhovej hodnote, ale len (údajne) za 99.000 eur, rozdiel oproti skutočnej trhovej hodnote prevedenýchnehnuteľností(t.j.12.000eur),zaktorýmohlibyťobjektívnenehnuteľnostiprevedenézainýchokolností,
mohol postačovať na úhradu jeho pohľadávky. I z tohto dôvodu sa nejedná o ekvivalentné protiplnenie.

3.7. Podotkol, že už v rámci prvoinštančného konania výsluchom svedka Norberta Horvátha (dlžníka),
ako aj výsluchom žalovaného vyplynulo, že dlžník nehnuteľnosti previedol na žalovaného, aby o
nehnuteľnosti neprišiel pri výkone rozhodnutia, a teda bol preukázaný jednoznačný úmysel dlžníka
ukrátiť svojich veriteľov.

3.8. Ďalej poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo/796/2011,
30Cdo/2474/2003.

3.8.1. Uviedol, že prevodom nehnuteľností dlžníka na žalovaného počas exekučného konania, exekútor
v rámci exekučného konania v dôsledku odporovaného právneho úkonu dlžníka nemohol zriadiť
exekučné záložné právo na nehnuteľnostiach, a tým došlo k jeho ukráteniu ako veriteľa.

3.8.2. V prípade, ak by dlžník ukracujúci právny úkon nebol urobil, bol by mal ako záložný veriteľ v
druhom rade bezprostredne po banke T. záložné právo (záložné exekučné právo) na nehnuteľnostiach
patriacich dlžníkovi, výkonom ktorého by sa mohol uspokojiť, resp. aj v prípade, ak by výkon záložného
práva v takom prípade začal realizovať záložný veriteľ v prvom rade (T.), bol by on ako záložný veriteľ

v druhom rade aspoň čiastočne uspokojený.

3.8.3. Podľa jeho názoru boli v konaní preukázané všetky podmienky odporovateľnosti právneho
úkonu: 1/ ukracujúci právny úkon, 2/ vymáhateľnosť pohľadávky, 3/ ukrátenie veriteľa, 4/ úmysel dlžníka
ukrátiť svojho veriteľa, 5/ vedomosť druhej strany o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.

3.9. Vzhľadom na uvedené navrhol rozsudok odvolacieho súdu zmeniť a rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania (vrátane náhrady trov odvolacieho a
dovolacieho konania) v rozsahu 100 %.

4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedol, že dovolanie nie je dôvodné.

4.1. Odvolací súd rozhodol zákonným spôsobom po riadnom zvážení všetkých okolností danej veci a v
súlade so závermi najvyššieho súdu v uznesení z 31. januára 2018 sp. zn. 2Cdo/141/2016 vec riadne
právne posúdil.

4.2. Žalobca si nechce priznať to, že ním podaná žaloba nie je dôvodná, keďže v prípade prevodu
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bol dodržaný zákon, on za nehnuteľnosti uhradil primeranú kúpnu
cenu, ktorá zodpovedala vtedajším trhovým podmienkam, a teda nie je možné platne a zákonne v tomto
konaní postihnúť ním nadobudnuté predmetné vlastnícke právo.

4.3. Keďže ekvivalentnosť právneho úkonu bola daná, tak je zrejmé, že odporovateľnosť právneho
úkonu nemôže byť úspešná. To, ako dlžník naložil s finančnými prostriedkami, ktoré získal predajom
nehnuteľností, je výlučne iba jeho záležitosťou a nemôže mať dopad na neho ako kupujúceho, nakoľko
za predmet kúpy riadne zaplatil zodpovedajúcu trhovú a primeranú kúpnu cenu a dodnes spláca úver,

ktorý si za týmto účelom zobral.

4.4. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby najvyšší súd dovolanie žalobcu zamietol a priznal mu nárok
náhradu trov dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 CSP), v ktorej
neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP)
dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť, a to z nasledovných dôvodov.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.7. V danom prípade dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom podľa
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a), c) CSP.

8. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

9. Uplatnenie dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, predpokladá
vymedzenie, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom.

9.1. Právnym posúdením veci je činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu
príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o existencii, resp. neexistencii subjektívnych práv

a povinností subjektov konkrétneho právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa
právnejnormy,ktoránazistenýskutkovýstavnedopadá,alebosprávneurčenúprávnunormunesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnosť právneho posúdenia
veci preto nemožno vymedziť nesprávnym, či nedostatočným zistením skutkového stavu, ale len

argumentáciou spochybňujúcou použitie právnej normy súdom na daný prípad, alebo jej interpretáciu,
prípadne jej aplikáciu súdom na zistený skutkový stav.

10. Ak nemá dovolanie, prípustnosť ktorého strana sporu vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP,
vykazovať nedostatky, ktoré by v konečnom dôsledku viedli k znemožneniu meritórneho dovolacieho

prieskumu a odmietnutiu dovolania podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa
v dovolaní vysvetliť, o ktorú z možností uvedených v ustanoveniach v § 421 ods. 1 písm. a) až c)
CSP ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
1Cdo/206/2017, 1Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 4Cdo/ 89/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/186/2016).

11. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne,
umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu, a či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte
nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP), alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421

ods. 1 písm. c) CSP).

12. V zmysle zákonných ustanovení dovolací súd môže len konštatovať, že výsledok posúdenia
prípustnosti dovolania je teda podmienený tým, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a doloží),
že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky. K

uvedenému dovolací súd poznamenáva, že otázka relevantná podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP
musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom
prípade nie o skutkovú otázku). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení
založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie
odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i

keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z
hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. l CSP musí byť procesnou stranou
v dovolaní vymedzená jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť
(prípadne aj dôvodnosť) dovolania.

13. Dovolací súd sa preto vzhľadom na uvedené najskôr zaoberal tým, či sú splnené predpoklady
prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. l CSP.

14. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, by mal dovolateľ: a)
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť

(a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím
súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c) uviesť, ako by mala byť táto
otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu,
prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval kriešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a) CSP
(viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/6/2017, 3Cdo/67/2017, 4Cdo/95/2017,
7Cdo/140/2017).

15. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP je relevantná právna otázka,
od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, pri riešení ktorej sa v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu vyskytla nejednotnosť navonok prejavená v prijatí odlišných právnych názorov; inými
slovami ide o otázku, ktorú už dovolací súd riešil, avšak právne názory dovolacích senátov zostali

nejednotné a neustálené (nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu). V prípade, že
dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia, je jeho (procesnou) povinnosťou: a)
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) označením
konkrétnych (odlišných, napríklad aj navzájom si protirečiacich) rozhodnutí dovolacieho súdu doložiť,
že predmetná právna otázka je dovolacím súdom skutočne rozhodovaná rozdielne.

16. Pokiaľ dovolateľ v podanom dovolaní nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže svoje
rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú právnu otázku mal dovolateľ na
mysli. V prípade absencie uvedeného dovolací súd nemôže pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých
procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešil súd prvej inštancie a odvolací súd
a v súvislosti s tým ani vyhľadávať všetky (do úvahy prichádzajúce) rozhodnutia dovolacieho súdu,

ktoré sa týkajú danej problematiky; v opačnom prípade by uskutočnil dovolací súd prieskum priečiaci
sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v
CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (viď sp. zn. 4Cdo/58/2017,
5Cdo/48/2020).

17. V posudzovanej veci dovolateľ, zastúpený advokátom, v dovolaní nevymedzil žiadnu právnu otázku.
Dovolateľ v podstate iba nesúhlasí s rozhodnutím odvolacieho súdu, považuje ho za nesprávne a
polemizuje s dôvodmi, ktoré dovolací súd uviedol v napadnutom rozhodnutí. Dovolateľ tak nevymedzuje
ním uvádzaný dovolací dôvod spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.

17.1. Polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, či vyhodnotením skutkového stavu,
prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval
k riešeniu skutkovej alebo právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods.
1 písm. a) a c) CSP (porovnaj sp. zn. 1Cdo/36/2017, 2Cdo/5/2017, 3Cdo/74/2017, 4Cdo/95/2017,
5Cdo/87/2017). V tejto časti preto nemožno dovolanie dovolateľa považovať za procesne prípustné.

18. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní poukázal na odklon riešenia právnej otázky odvolacím súdom od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v
Trenčíne zo 16. júna 2010 sp. zn. 5Co/93/2010 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 21Cdo/796/2011, 30Cdo/2474/2003, dovolací súd konštatuje, že ustálená rozhodovacia

prax najvyššieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho
súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo
viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ
nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho

súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali
a vecne na ne nadviazali (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/6/2017, 3Cdo/158/2017,
4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/21/2017, 6Cdo/129/2017). Do ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu možno zahrnúť aj rozhodnutia publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk
vydávanej Najvyšším súdom ČSFR, Najvyšším súdom ČR a Najvyšším súdom SR v dobe do 31.

decembra 1992, ako aj rozhodnutia uverejnené v Zborníkoch stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a
súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR, vydaných SEVT Praha v rokoch 1974 (č. I,
1965 - 1967), 1980 (č. II, 1964 - 1969) a 1986 (č. IV, 1970 - 1983), pokiaľ sú stále použiteľné (najmä
z hľadiska ich súladu s hodnotami demokratického právneho štátu) a neboli prekonané neskoršou
judikatúrou (R 71/2018).

18.1. Vzhľadom na uvedené, dovolateľom označené rozhodnutia (Krajského súdu v Trenčíne zo 16. júna
2010 sp. zn. 5Co/93/2010 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo/796/2011,
30Cdo/2474/2003) nepatria do od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.19. Čo sa týka uznesenia najvyššieho súdu z 30. júla 2009 sp. zn. 3Cdo/61/2008, na ktoré dovolateľ
poukázal v dovolaní, je v ňom vo všeobecnosti konštatované ...(,,)Odporovacia žaloba je

právnym prostriedkom slúžiacim na uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľov v konaní o výkon
rozhodnutia (exekučnom konaní), a to postihnutím veci, práv alebo iných majetkových hodnôt, ktoré
odporovaným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo
výške zodpovedajúcej prospechu získaného z odporovateľného právneho úkonu.(“)...

19.1. Podstatný je však právny záver najvyššieho súdu uvedený v predmetnom rozhodnutí
nasledovne: ...(,,)Záverom dovolací súd považuje za potrebné dodať, že o odporovateľný právny
úkon ide len v prípade, že ním bol majetok dlžníka prevedený na tretiu osobu bez zodpovedajúceho
protiplnenia; v opačnom prípade o odporovateľne prevedený majetok nejde. Pokiaľ teda právny
úkon dlžníka nemal za následok zmenšenie jeho majetku, lebo za prevedené veci, práva alebo
iné majetkové hodnoty obdržal ich obvyklú cenu, alebo mu za ne bola inak poskytnutá primeraná

(rovnocenná) náhrada, nemôže dôjsť ku skráteniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky. Z toho vyplýva,
že o odporovateľný právny úkon môže ísť len vtedy (pri splnení ďalších podmienok), ak za prevedený
majetok nebola dlžníkovi poskytnutá zodpovedajúca náhrada.(“)...

19.2. Dovolací súd konštatuje, že odvolací súd v bodoch 10. až 35. odôvodnenia v súlade s uznesením

najvyššieho súdu z 30. júla 2009 sp. zn. 3Cdo/61/2008 uviedol dôvody, pre ktoré považoval prevedenie
nehnuteľností z dlžníka na žalovaného na základe kúpnej zmluvy za zodpovedajúce protiplnenie.

20. V danom prípade z obsahu dovolania žalobcu je zrejmé, že žalobca zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom) uviedol z pohľadu požiadaviek vyplývajúcich z obsahu

ním uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a), c) CSP všeobecnú charakteristiku
nesprávností,kuktorýmpodľajehonázorudošlopriprávnomposudzovaníveciodvolacímsúdom,avšak
nekonkretizoval právnu otázku, na riešení ktorej založil odvolací súd svoje rozhodnutie, inak povedané
žiadnym spôsobom nenastolil, nevymedzil, neformuloval, nepomenoval právnu otázku, pričom uvedené
vymedzenie nebolo možné ani vyabstrahovať z dovolania ako celku (postupujúc podľa § 124 ods. 1

CSP) bez toho, aby bola znevýhodnená procesná protistrana.
21. Dovolací súd považuje za potrebné tiež zdôrazniť, že dovolanie nie je prostriedkom určeným
na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvej a druhej inštancie, na ktorých je založené
napadnuté alebo jemu predchádzajúce rozhodnutie, ani prostriedkom určeným na prehodnotenie
vykonaného dokazovania. Naopak dovolací súd je podľa § 442 CSP viazaný skutkovým stavom

tak, ako ho zistil odvolací súd. Len samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a
vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo
spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri
právnom posudzovaní veci významovo nezodpovedajú predpokladom prípustnosti dovolania, ktoré
sú definované v § 432 CSP v spojení s § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie podané pre nesprávne

právne posúdenie nemožno odôvodniť spochybnením skutkových záverov súdov nižšej inštancie na
základe tvrdeného nesprávneho vyhodnotenia dôkazov. Prelomenie stavu právnej istoty nastolenej
právoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu konštatovaním prípustnosti dovolania v danom prípade
do úvahy neprichádza.

22. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 14.
apríla 2022 sp. zn. I. ÚS 215/2022, z ktorého vyplýva, že ,,k odmietnutiu dovolania pre nesplnenie
náležitostí zadefinovania dôvodu prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku ústavný súd
považuje za potrebné dodať, že aj keď jeho súčasná judikatúra uprednostňuje materiálny prístup k
vymedzeniudovolacíchdôvodovzostranynajvyššiehosúdu(I.ÚS336/2019,IV.ÚS479/2021),dovolací

súd si bez náležitého vymedzenia právnej otázky dovolateľom nemôže túto otázku vyabstrahovať z
dovolania sám (II. ÚS 291/2021). Ústavne konformné riešenie vyžaduje, „aby právna otázka z dovolania
jasne vyčnievala, a takisto aby z dovolania vyčnievalo aj právne posúdenie veci, ktoré pokladá dovolateľ
za nesprávne s uvedením toho, v čom má spočívať táto nesprávnosť...“ Sťažovateľ, resp. jeho advokát
„preto musí pripraviť jasné, vecné a zmysluplné vymedzenie namietaného nesprávneho právneho

posúdenia spornej právnej otázky. (I. ÚS 115/2020).“

23. Na základe uvedeného najvyšší súd uzatvára, že vzhľadom k tomu, že dovolateľ nevymedzil právnu
otázku relevantnú z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a), c) CSP zákonným spôsobom, teda dovolacie dôvodynie sú vymedzené spôsobom podľa § 432 CSP, dovolanie je preto potrebné odmietnuť podľa § 447
písm. f) CSP.

24. Dovolací súd žalovanému ako úspešnému v dovolacom konaní priznal podľa § 453 ods. 1 s použitím
§ 255 ods. 1 CSP voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom
rozsahu. O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej
inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.