Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. máj 2024

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: ZA-30S/212/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5022200476
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Maukš

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2024:5022200476.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Andreja Maukša (sudca

spravodajca) a členiek senátu JUDr. Kataríny Kochan Morovej a JUDr. Ing. Jitky Mlynarčíkovej PhD.,
LL.M., vo veci žalobcu Old-Age Care Slowakei s.r.o., Kálov 354/11, 010 01 Žilina, IČO: 52 088 847, proti
žalovanémuNárodnýinšpektorátpráce,Masarykova10,04001Košice,IČO:00166405,opreskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. O-198/2022 zo dňa 12. 07. 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalobcovi ani žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie a napadnuté rozhodnutie

1. Inšpektorát práce v Žiline (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) vykonal u žalobcu inšpekciu
práce podľa zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.
z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o inšpekcii práce“) od 29. 10. do 12. 11. 2020 zameranú na následnú kontrolu dodržiavania
vybraných zákonných ustanovení. O výsledku bol spísaný protokol č. IZA-73-55-2.3/P-F24,25 zo dňa
12. 11. 2020 s dodatkom zo dňa 04. 12. 2020, v zmysle ktorých žalobca (okrem iného) nesplnil opatrenia

z predchádzajúcich výkonov inšpekcie (zistené v protokole č. IZA-38-24-2.3/P-E24,A25-20 zo dňa 06.
07. 2020) spočívajúce v povinnosti odstrániť zistené nedostatky:
- B4, že žalobca ako zamestnávateľ neposkytol zamestnankyni A. B. za vykonanú prácu v mesiacoch
06/2019 a 07/2019 dohodnutú odmenu vôbec, čím porušil § 224 ods. 2 písm. c) zákona č. 311/2001 Z.
z. Zákonník práce a
- B5, že žalobca ako zamestnávateľ neuspokojil nároky zamestnankyne A. B. vyslanej na zahraničnú
pracovnú cestu na základe vyúčtovaného cestovného príkazu v mesiaci jún 2019 do desiatich

pracovných dní od predloženia písomných dokladov v rozpore s § 36 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z. z.
o cestovných náhradách.

2. Prvostupňový správny orgán oznámil žalobcovi dňa 24. 03. 2022 začatie konania o uložení pokuty
pod č. 074/2022-IZA2.3/pok/oz/T z dôvodov vyššie uvedených pochybení. Prvostupňový správny orgán
rozhodnutím č. 74/2022-IZA-2.3/R/K z 28. 04. 2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) uložil
žalobcovi pokutu 300 eur podľa § 19 ods. 2 písm. b) bod 2. zákona o inšpekcii práce za nesplnenie

povinností uložených opatreniami podľa § 12 ods. 2 písm. b) zákona o inšpekcii práce v protokole č.
IZA-38-24-2.3/P-E24,A25-20 z 06. 07. 2020 spočívajúcich v odstránení nedostatkov zistených v bode
4. a 5. na tom skutkovom základe, ako je uvedené v predchádzajúcom odseku.3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. V bode II. poukázal na svoje vyjadrenie
k začatiu konania, podľa ktorého nevyplatením odmeny a cestovných náhrad na zamestnankyňou
uvedený zahraničný bankový účet odvracal nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému

Trestným zákonom, čím došlo k vylúčeniu protiprávnosti jeho konania podľa § 24 ods. 1
Trestného zákona. Prvostupňový správny orgán sa s touto argumentáciou nijako nevysporiadal
(nepreskúmateľnosť) a vec nesprávne právne posúdil. V bode III. namietal, že rozhodnutie je postihnuté
procesnou vadou. Voči žalobcovi bolo dňa 07. 03. 2021 zahájené konanie o uložení pokuty č. 69/2021-
IZA-2.3/R/K, ktoré sa týkalo iba nevyplatenej mzdy a nevyplatené cestovné náhrady prerokované neboli.

Išlo však o spáchanie dvoch správnych deliktov v jednočinnom súbehu, čo bolo zistené v jednom konaní.
V súčasnom konaní vychádzal prvostupňový správny orgán z totožného skutkového stavu aj z totožného
správneho spisu. Prvostupňový správny orgán mal oba správne delikty zistené v tom istom konaní
prejednať úhrne a aplikovať súhrnný trest a vo vzťahu k sankcii aplikovať absorpčnú zásadu s poukazom
na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/28/2007. Postup zvolený prvostupňovým správnym
orgánom znemožňuje aplikovať absorpčnú zásadu a je v rozpore s cieľom správneho trestania, nakoľko

s odstupom času sa míňa výchovný účinok uloženej sankcie.

4. Žalovaný rozhodnutím č. O-198/2022 zo dňa 12. 07. 2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)
odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že prvostupňový
správny orgán jednoznačne preukázal, že žalobca porušil § 12 ods. 2 písm. b) zákona o inšpekcii

práce. K námietke žalobcu ohľadom aplikácie ustanovení Trestného zákona o krajnej núdzi uviedol,
že ide o okolnosť vylučujúcu protiprávnosť trestného činu a nie správneho deliktu. Tiež uviedol, že výrok
ani odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia vadu nepreskúmateľnosti nevykazujú s poukazom na to,
že nie je povinnosťou správneho orgánu reagovať na všetky argumenty účastníka, ale len na tie
podstatné. K námietke žalobcu, že nedostatok pod bodom 5 s ním nebol prerokovaný uviedol, že tento

bol uvedených v protokole zo dňa 06. 07. 2020 k čomu sa vyjadroval konateľ žalobcu, ktorý uviedol,
že nedostatky budú odstránené v stanovenom termíne, o čom bude informovať prvostupňový správny
orgán.

Správna žaloba a vyjadrenie žalovaného

5.1. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou na Krajský súd v Žiline ako správny súd domáhal
zrušenia napadnutého aj prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie z dôvodov podľa

§ 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP.
5.2. V rámci žalobných bodov uviedol, že v administratívnom konaní sa domáhal vyhodnotenia jeho
konania ako krajnej núdze. Má za to, že na základe čl. 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach
a základných slobodách je potrebné priznať v rámci rozhodovania o správnych deliktoch obvineným
procesné práva obdobne ako pri trestnom obvinení. Pokiaľ daný právny predpis neupravuje všetky

okolnosti týkajúce sa správneho deliktu je možné použiť analógiu ak i) je medzera v právnom predpise,
ii) neutrpí páchateľ, iii) neohrozí sa príslušný chránený záujem a iv) spôsobený následok nie je zjavne
závažnejší ako ten, ktorý by hrozil. Poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn.
1As27/2008-67,OdporúčaniavýboruministrovRadyEurópyR(91)1oukladaníadministratívnoprávnych
sankcií a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/147/2008. Vyššie uvedené podmienky boli podľa

žalobcu splnené, nakoľko nevyplatením cestovných náhrad zamestnancom na ním uvedený zahraničný
bankový účet odvracal nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému Trestným zákonom, čím
došlo k vylúčeniu protiprávnosti jeho konania podľa § 24 ods. 1 Trestného zákona a iné riešenie
neprichádzalo do úvahy, nakoľko hrozilo nebezpečenstvo z omeškania. Žalobca zároveň predložil
relevantné dôkazy, a to číslo zahraničného bankového účtu dotknutej zamestnankyne, exekučné

konanie vedené voči dotknutej zamestnankyni a komunikáciu s exekútorským úradom.
5.3. Žalobca namietal aj nepreskúmateľnosť preskúmavaných rozhodnutí, pretože správne orgány
sa nezaoberali otázkou či zistené porušenia predstavujú trváci/pokračovací/hromadný delikt alebo
či ide o samostatné skutky (toto sa týka predovšetkým rozhodnutia č. 69/2021-IZA-2.3/pok/R/T).
Zodpovedanie tejto otázky je dôležité pre posúdenie, či ide o dva samostatné správne delikty,

o ktorých sa meritórne rozhodne v dvoch samostatných konania alebo ide o jeden pokračovací správny
delikt,oktorombuderozhodnutévjednomkonaníspoukazomnarozsudokNajvyššiehosprávnehosúdu
ČR sp. zn. 8 As 29/2007-123. Podľa žalobcu v prípade samostatného postihnutia by došlo k vybaveniu
veci a uzatvoreniu správneho spisu a správny orgán by nemohol v novom správnom konaní použiťprotokol z predchádzajúceho správneho konania, ale musel by zahájiť novú inšpekciu práce, spísať
nový protokol a zahájiť nové správne konanie. Podľa žalobcu sa žalovaný nedostatočne vysporiadal
s námietkou v bode III. odvolania tak, že nie je opodstatnená námietka, že nedostatok spočívajúci

v nezaplatení cestovných náhrad s ním nebol prerokovaný. Žalobca však namietal, že mal spáchať
dva správne delikty, a to nevyplatenie mzdy v jednočinnom súbehu s nesplnením povinností uložených
opatreniami podľa § 12 ods. 2 písm. b) zákona o inšpekcii práce zistených v rámci jedného správneho
konania, ktoré mali byť prerokované v rámci úhrnného konania a mala byť uložená úhrnná sankcia,
na ktorú mala byť aplikovaná absorpčná zásada s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 8Sžo/28/2007. Tiež nemôže obstáť vysporiadanie sa s námietkou žalobcu uvedenou v článku II.
odvolania ohľadom aplikovania krajnej núdze, že ide o okolnosť vylučujúcu protiprávnosť trestného
činu a nie správneho deliktu. Žalobca predostrel svoj výklad (uvedený aj v predchádzajúcom žalobnom
bode), podľa ktorého táto aplikácia možná je. Žalobca tiež uviedol, že napadnutým rozhodnutím došlo
k porušeniu zásady ne bis in idem, pretože bol uznaný vinným za nesplnenie povinností uložených podľa
§ 12 ods. 2 písm. b) zákona o inšpekcii práce v protokole z 06. 07. 2020 pod č. 4 a 5, na základe čoho

mu bola uložená pokuta 300 eur. Za neodstránenie nedostatku uvedenom v bode č. 4 protokolu zo dňa
06. 07. 2020 však bola žalobcovi uložená pokuta 500 eur aj rozhodnutím prvostupňového správneho
orgánu č. 69/2021-IZA-2.3/pok/R/T z 04. 05. 2021, ktoré potvrdil žalovaný rozhodnutím č. O-182/2021
z 16. 06. 2021.

6. Žalovaný považoval správnu žalobu za nedôvodnú. Vo vyjadrení k žalobe argumentoval obdobne
ako v napadnutom rozhodnutí. K námietke porušenia zásady ne bis in idem uviedol, že inšpektori práce
sú oprávnení vykonať následnú kontrolu a uložiť pokutu žalobcovi za nesplnenie povinností uložených
opatreniami podľa § 12 ods. 2 písm. b) zákona o inšpekcii práce. Tiež uviedol, že prvostupňový správny
orgán aj žalovaný sa v napadnutých rozhodnutiach vysporiadali so všetkými relevantnými námietkami

žalobcu.

7. Žalobca v replike zotrval na tom že správne delikty mali byť prerokované v jednom správnom konaní
z dôvodu ich súbehu, keďže boli zistené v rámci jedného výkonu inšpekcie práce a k ich zisteniu došlo
pred oznámením o začatí správneho konania, čo je v súlade s § 3 ods. 4 Správneho poriadku (procesná

ekonomika) a rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR (R 67/2019). K argumentu o aplikácii inštitútu
krajnej núdze uviedol, že tento je obsiahnutý aj v § 2 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch,
a preto neobstojí argumentácia žalovaného, že nejde o okolnosť vylučujúcu protiprávnosť správneho
deliktu. K neaplikácii absorpčnej zásady navyše poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Sžf/39/2014. Tiež namietol že v oznámení o zahájení správneho konania nebol poučený o práve

na ustanovenie advokáta a práve nazerať do spisu pričom táto povinnosť je implicitne obsiahnutá
v článku 6 dohovoru a ide o také porušenie základných princípov správneho trestania, na ktoré musí
správny súd prihliadať ex offo.

Posúdenie veci správnym súdom

8. S účinnosťou od 01. 06. 2023 prešla pôsobnosť Krajského súdu v Žiline ako správneho súdu na
Správny súd v Banskej Bystrici podľa § 3 ods. 3 písm. a) zákona č. 151/2022 Z. z. Správny súd
nariadil na žiadosť žalobcu pojednávanie na 22. 05. 2024 a rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. 05. 2024
postupom podľa § 116 v spojení s § 137 ods. 3 SSP vyvesením skráteného písomného vyhotovenia

bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu. Preskúmaním správnej žaloby, napadnutého rozhodnutia
a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel správny súd k záveru, že všetky žalobné body sú nedôvodné,
a preto správnu žalobu podľa § 190 SSP zamietol.

9. V predmetnej veci ide v súlade s § 194 ods. 1 SSP o správnu žalobu vo veciach správneho trestania,

pretože predmetom prieskumu je rozhodnutie orgánov verejnej správy o správnom delikte, a preto je
potrebné aplikovať osobitné ustanovenia § 194 a nasl. SSP.

10. Žalobca zároveň v správnej žalobe na viacerých miestach uvádza, že je potrebné považovať jeho
obvinenie z iného správneho deliktu za trestné obvinenie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd publikovaný pod č. 209/1992 Zb. (ďalej len „Dohovor“). Správny súd uvádza, že Európsky súd
pre ľudské práva vo veci Engel a ostatní proti Holandsku z 08. 06. 1976 stanovil tzv. engelovské kritériá,
podľa ktorých sa vykladá pojem „trestné obvinenie“ pre účely aplikácie čl. 6 Dohovoru. Prvým kritériom
je právna kvalifikácia skutku podľa národného práva, teda či je daný skutok kvalifikovaný ako trestnýčin, čo v predmetnej veci nie je splnené. Druhým kritériom je povaha deliktu, kde je potrebné posúdiť,
či objekt skutkovej podstaty chráni všeobecný záujem spoločnosti a zároveň, či sa ho môže dopustiť
každý, pričom ak je chránený iba nejaký partikulárny objekt alebo ide o osobitnú skupinu subjektov,

nepôjde o trestné obvinenie. V predmetnej veci bol žalobca sankcionovaný podľa § 19 ods. 2 písm. b)
bod 2. zákona o inšpekcii práce za nesplnenie povinností uložených opatrením podľa § 12 ods. 2 písm.
b) až i) zákona o inšpekcii práce. Objektom tohto deliktu je dodržiavanie pracovnoprávnych a súvisiacich
právnych predpisov (v danej veci povinnosť vyplatiť mzdy a cestovné náhrady) a zároveň rešpektovanie
opatrení uložených inšpekciou práce určených na odstránenie zistených nedostatkov v tejto oblasti. Ide

o všeobecný chránený záujem spoločnosti, ktorá dbá na dodržiavanie pracovnoprávnych predpisov,
najmä z pohľadu ochrany práv zamestnancov, pričom nevyplatenie mzdy a obdobných nárokov môže
byť za určitých okolností posúdené aj ako trestný čin podľa § 214 Trestného zákona. Subjekt tohto
deliktu je všeobecný, pretože sa ho môže dopustiť každý v postavení zamestnávateľa a nejde iba o určitú
osobitnú alebo privilegovanú skupinu subjektov. Druhé engelovské kritérium je preto naplnené. Podľa
správneho súdu je splnené aj tretie kritérium, a to je povaha a závažnosť hroziacej sankcie, nakoľko za

tento delikt možno uložiť pokutu až do výšky 100.000 eur, teda pomerne vysokú sumu, ktorá môže za
určitýchokolnostípôsobiťlikvidačne.Pretomožnopovažovaťdelikt,zaktorýbolžalobcasankcionovaný,
za trestné obvinenie v zmysle článku 6. Dohovoru a žalobcovi mali byť poskytnuté zodpovedajúce práva.

11. K jednotlivým žalobným bodom správny súd uvádza, že nepovažoval za dôvodnú námietku žalobcu,

žežalovanývecnesprávneprávneposúdilvotázkeaplikovaniakrajnejnúdze.Vprvomradesprávnysúd
uvádza,žežalobcatútonámietkuvsprávnejžalobedostatočnenekonkretizovalskutkovýmiokolnosťami
predmetnej veci, teda konkrétnymi dôvodmi krajnej núdze, ktoré mohli nastať pri jeho konaní, za ktoré
bol sankcionovaný napadnutým rozhodnutím, ale len všeobecne rozobral možnosť aplikácie inštitútu
krajnej núdze na iné správne delikty. Iba v závere čl. IV. správnej žaloby odkazuje žalobca na dôkazy

súvisiace s prebiehajúcim exekučným konaním voči dotknutej zamestnankyni (ktorej nevyplatil mzdu
a cestovné náhrady), avšak bez vysvetlenia, ako tieto dôkazy odôvodňujú existenciu krajnej núdze
v predmetnej veci. Keďže však ide o správnu žalobu vo veciach správneho trestania, je v súlade s § 195
písm. b), c) a d) SSP potrebné aj nad rámec žalobných bodov preskúmať otázky zániku zodpovednosti
za priestupok, uplynutia prekluzívnej alebo premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť

za iný správny delikt, či boli dodržané základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku
a základné zásady ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť na správne
trestanie. Preto sa správny súd aj ex offo zaoberal otázkou, či existuje okolnosť vylučujúca protiprávnosť
konania, za ktoré bol žalobca sankcionovaný, z dôvodu krajnej núdze.

12. Správny súd sa vo všeobecnosti stotožňuje s právnym názorom žalobcu, že na predmetnú vec
možno analogicky aplikovať inštitút krajnej núdze. Krajná núdza je upravená v § 24 ods. 1 Trestného
zákona,ktorýjudefinujetak,žečininaktrestný,ktorýmniektoodvracianebezpečenstvopriamohroziace
záujmu chránenému týmto zákonom, nie je trestným činom. Správny súd má za to, že ide o takú zásadu
trestania podľa Trestného zákona, ktorú je v súlade s § 195 písm. c) SSP potrebné aplikovať aj na

aj na iné správne delikty podľa zákona o inšpekcii práce, hoci ju tento zákon výslovne neupravuje.
Pravidlá trestania podľa Trestného zákona je potrebné aplikovať na správne trestanie metódou
analógie za účelom vyplnenia medzier v nekodifikovanej právnej úprave administratívneho trestania pre
ochranu sankcionovaného pred nespravodlivosťou a neprimeranosťou administratívneho postihu. Nie
je spravodlivé niekoho sankcionovať za správny delikt, pokiaľ by konaním majúcim znaky správneho

deliktu, došlo k poškodeniu iného záujmu chráneného zákonom (napríklad k spáchaniu trestného
činu) za predpokladu, že by nebol spôsobený zjavne rovnako závažný následok alebo ak sa toto
nebezpečenstvo nedalo odvrátiť inak. Ak niekto za splnenia týchto podmienok odvracia nebezpečenstvo
priamo hroziace záujmu chránenému zákonom, nemôže spáchať iný správny delikt. Správny súd
dodáva, že inštitút krajnej núdze nie je určený výlučne pre trestné činy, ale je obdobne upravený aj

pre priestupky v § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch tak, že priestupkom nie
je konanie, ktorým niekto odvracia nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému zákonom,
ak týmto konaním nebol spôsobený zrejme rovnako závažný následok, ako ten ktorý hrozil a toto
nebezpečenstvo nebolo možné v danej situácii odstrániť inak. Preto je potrebné analogicky aplikovať
inštitút krajnej núdze aj na predmetnú vec a správne orgány sa mali zaoberať súvisiacou argumentáciou

žalobcu.

13. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca predostrel v administratívnom konaní svoju obranu
ohľadom krajnej núdze v rámci vyjadrenia k začatiu konania zo dňa 01. 04. 2022. V tomto vyjadreníuviedol, že jeho zamestnankyňa A. B. mu uviedla bankový účet vedený v Spolkovej republike Nemecko.
Žalobcovi bol ako zamestnávateľovi doručený exekučný príkaz proti uvedenej zamestnankyni ako
povinnej, pričom exekútor mu v rámci komunikácie oznámil, že dotknutá zamestnankyňa má aj tuzemský

bankový účet. Žalobca požiadal dotknutú zamestnankyňu o oznámenie tuzemského bankového účtu
s tým, že na iný účet jej mzdu a cestovné náhrady nevyplatí. V dobe trvania pracovného pomeru
mzda dotknutej zamestnankyne nepresiahla výšku životného minima, a preto nebolo možné uskutočniť
požadované zrážky zo mzdy na základe exekučného príkazu a taktiež nebolo možné siahnuť ani na
vyplatené cestovné náhrady, ktoré sa podľa § 118 Zákonníka práce nepovažujú za mzdu. Podľa žalobcu

tieto prostriedky však exekútor mohol zabaviť podľa § 94 Exekučného poriadku prikázaním pohľadávky
z účtu v banke po ich poukázaní na tuzemský bankový účet, pričom v prípade poukázania na zahraničný
bankový účet by z exekúcie ušli. Žalobca nadobudol dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu
poškodzovania veriteľa podľa § 239 Trestného zákona, na ktorom sa nechcel podieľať.

14. Preskúmaním napadnutých rozhodnutí má správny súd za to, že sa správne orgány s otázkou

aplikácie krajnej núdze riadne vysporiadali. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že nie je možné
aplikovať krajnú núdzu v zmysle Trestného zákona, nakoľko ide o okolnosť vylučujúcu protiprávnosť
trestného činu a nie správneho deliktu. Tento záver považuje správny súd (rovnako ako žalobca)
vzhľadom na vyššie uvedené za nesprávny. Otázke aplikácie inštitútu krajnej núdze sa ale riadne
venoval prvostupňový správny orgán. V prvostupňovom rozhodnutí uviedol, že žalobca nepreukázal,

že jeho postup bol v súlade so zákonom, nakoľko bol dotknutej zamestnankyni oprávnený siahnuť len
na časť odmeny a len v súlade s vydaným exekučným príkazom a príslušnými právnymi predpismi.
Nie je však podstatné, na aký účet (nie tuzemský) mal byť poukázaný zvyšok odmeny, ktorý nie je
možné postihnúť exekúciou, ako aj nároky zo zahraničnej pracovnej cesty. Tento záver prvostupňového
správneho orgánu je síce stručný, ale obsahuje podstatu toho, prečo nie je možné v danej veci aplikovať

krajnú núdzu. Žalobca bol ako zamestnávateľ dotknutej zamestnankyne oprávnený nevyplatiť mzdu
a cestovné náhrady a tieto zraziť a odviesť exekútorovi len v rozsahu, ktorý ustanovuje osobitný právny
predpis, v danom prípade Exekučný poriadok (§ 68 a nasl.). Sám žalobca skonštatoval, že pre výšku
mzdy a pre charakter cestovných náhrad tieto nebolo možné dotknutej zamestnankyni zraziť a odviesť
exekútorovi. Z uvedeného vyplýva, že mzdu a cestovné náhrady mal žalobca dotknutej zamestnankyni

vyplatiť a nie ich zadržiavať. V danom prípade je irelevantné, či by tieto prostriedky vyplatil na tuzemský
alebo zahraničný účet, prípadne v hotovosti. Účelom ustanovení Exekučného poriadku obmedzujúcich
vykonávanie exekúcie zrážkami zo mzdy je poskytnúť zamestnanej fyzickej osobe, voči ktorej je
vedená exekúcia, aspoň časť mzdy na úrovni životného minima za účelom zabezpečenia základných
životných potrieb. Na tieto ustanovenia nadväzuje § 104 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého

exekúcii prikázaním pohľadávky z účtu v banke nepodliehajú prostriedky do výšky sumy, ktorá sa podľa
zákona nesmie povinnému zraziť z mesačnej mzdy alebo z iných príjmov, ak má povinný zasielanú
mzdu alebo iné príjmy na účet v banke. Preto aj pokiaľ by tieto prostriedky boli vyplatené dotknutej
zamestnankyni na tuzemský účet, nemohli by byť postihnuté exekúciou, nakoľko ich pripísaním na
účet nestrácajú charakter mzdy a iných náhrad, ktoré sú do určitej výšky exekúciou nepostihnuteľné.

Z uvedeného vyplýva, že neboli splnené podmienky na aplikáciu krajnej núdze, nakoľko vyplatením
mzdy na zahraničný bankový účet by nebol porušený ani ohrozený záujem chránený zákonom, v danom
prípade práva veriteľa oprávneného z exekúcie vedenej voči dotknutej zamestnankyni.

15. Správny súd poukazuje na to, že v administratívnom konaní platí tzv. jednota konania, pričom

prvostupňové a druhostupňové rozhodnutia a konania pred správnymi orgánmi jednotlivých stupňov sa
v správnom súdnictve posudzujú spoločne a pre účely súdneho prieskumu ich nie je možné oddeľovať.
Pokiaľ dal na podstatný argument žalobcu o nemožnosti aplikácie inštitútu krajnej núdze relevantnú
odpoveď prvostupňový správny orgán, nie je daný dôvod na zrušenie napadnutého (odvolacieho)
rozhodnutiaprenesprávnyzáveržalovanéhoonemožnostiaplikovaťinštitútkrajnejnúdzenapredmetnú

vec. Nie je účelné, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného len pre túto nesprávnosť a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Vzhľadom na vyššie uvedené závery správneho súdu by žalovaný musel
následne vydať rovnaké rozhodnutie s tým, že by len upravil svoje odôvodnenie v časti týkajúcej sa
krajnej núdze v súlade s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia, ktoré túto otázku vyriešilo. Preto
správny súd nepovažoval tento žalobný bod za dôvodný.

16. Žalobca v ďalšom žalobnom bode namieta, že došlo k porušeniu zásady ne bis in idem, nakoľko
v napadnutom rozhodnutí bol sankcionovaný (aj) za neodstránenie zisteného nedostatku pod bodom 4.
protokolu z 06. 07. 2020, pričom za neodstránenie tohto nedostatku mu už bola uložená pokuta vo výške500eurrozhodnutímprvostupňovéhosprávnehoorgánuč.69/202-IZA-2.3/POK/RTz04.05.2021,ktoré
potvrdilžalovanýrozhodnutímč.O-182/2021z16.06.2021.Správnysúduvádza,žezásadatrestaniane
bis in idem, teda „nie dvakrát o tej istej veci“ je aplikovateľná na predmetnú vec, nakoľko nikoho nemožno

sankcionovať opakovane za správny delikt, za ktorý mu už raz pokuta uložená bola. Keďže správny
súd už vyššie skonštatoval, že v predmetnej veci ide o trestné obvinenie v zmysle Dohovoru, je takéto
opakované sankcionovanie vylúčené výslovne čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 k Dohovoru. Preskúmaním tejto
žalobnej námietky však správny súd dospel k záveru, že v predmetnej veci nebola táto zásada porušená.

17. Z administratívneho spisu a rozhodnutí, ktoré žalobca priložil k správnej žalobe, správny súd
zistil, že v prvom prípade (ktorý nie je predmetom súdneho prieskumu v predmetnej veci) bol žalobca
rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu a žalovaného č. 69/202-IZA-2.3/POK/RT z 04. 05.
2021 a č. O-182/2021 z 16. 06. 2021 sankcionovaný za nevyplatenie mzdy zamestnankyni A. B. za
mesiace 06/2019 a 07/2019. Tento nedostatok zistil prvostupňový správny orgán pri výkone inšpekcie,
v rámci ktorej bol vypracovaný protokol z 06. 07. 2020, v ktorom bol (okrem iného) zistený uvedený

nedostatok a žalobcovi bolo uložené opatrenie spočívajúce v povinnosti odstrániť tento nedostatok, teda
vyplatiť mzdu dotknutej zamestnankyni. Za tento skutok bola žalobcovi uložená pokuta podľa § 19 ods. 1
zákona o inšpekcii práce za porušenie pracovnoprávnych a obdobných predpisov podľa § 2 ods. 1 písm.
a) zákona o inšpekcii práce, konkrétne § 224 ods. 2 písm. c) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce.

18. Po zistení tohto nedostatku vykonal prvostupňový správny orgán u žalobcu následnú kontrolu,
v rámci ktorej nezisťoval už samotné porušenie pracovnoprávnych a obdobných predpisov, ale to, či
žalobca splnil povinnosti uložené v protokole z 06. 07. 2020. Z tejto následnej inšpekcie vyhotovil
prvostupňový správny orgán protokol dňa 12. 11. 2020, v rámci ktorého skonštatoval, že žalobca
nedostatky vytknuté v protokole z 06. 07. 2020 neodstránil. Rozhodnutiami, ktoré sú predmetom

prieskumu,bolžalobcasankcionovanýzaporušenie§19ods.2písm.b)bod2.zákonaoinšpekciipráce,
pretože nesplnil povinnosti uložené opatrením podľa § 12 ods. 2 písm. b) až i) zákona o inšpekcii práce.

19. Hoci obidva vyššie uvedené delikty majú zdanlivo rovnaký skutkový základ, nejde o totožné skutky.
Zákon o inšpekcii práce v § 19 rozdeľuje správne delikty do odseku 1, podľa ktorého je sankcionované

samotné porušenie pracovnoprávnych a obdobných predpisov a do odseku 2 písm. b), podľa ktorého
je sankcionované nesplnenie povinností, uložených opatrením inšpektora práce. Z tejto zákonnej dikcie
vyplýva, že zamestnávateľa je možné sankcionovať jednak za samotné porušenie právnych predpisov
a zároveň je možné ho následne kontrolovať a prípadne aj sankcionovať za to, že nesplnil povinnosti
uložené opatreniami. Ide teda o samostatné správne delikty. V opačnom prípade by zákonodarca tieto

skutkové podstaty iných správnych deliktov neoddeľoval. Zároveň by bez možnosti následnej kontroly
uložených opatrení a trestania ich porušenia zostalo uloženie povinností opatreniami inšpektora práce
pomerne nevymožiteľné.

20. Nevyplatenie mzdy a cestovných náhrad možno za použitia analógie podľa § 122 ods. 12 Trestného

zákona považovať za trváci delikt, teda za vyvolanie a udržiavanie protiprávneho stavu, ktorý bol
vyvolaný nevyplatením mzdy vo výplatnom termíne a následne je udržiavaný aj ďalším zadržiavaním
(nevyplatením) tejto mzdy. V tomto prípade pôjde spravidla o jeden delikt. V súlade s § 122 ods. 13
Trestného zákona, ak obvinený pokračuje v konaní, pre ktoré je stíhaný aj po oznámení vznesenia
obvinenia, považuje sa také konanie od tohto procesného úkonu ako nový skutok. Toto ustanovenie

je možné analogicky aplikovať na posudzovaný správny delikt tak, že určitým procesným úkonom
správneho orgánu, ktorý je oprávnený posudzovať porušenie pracovnoprávnych a obdobných predpisov
(inšpektorát práce) dôjde k posudzovaniu trváceho deliktu ako nového správneho deliktu. Vzhľadom
na špecifickosť procesu podľa zákona o inšpekcii práce má správny súd za to, že týmto úkonom
je vytknutie porušenia zákona a uloženie povinností opatrením v rámci protokolu. Už v protokole je

totiž skonštatované porušenie právnych predpisov a opatreniami sú uložené povinnosti na odstránenie
zistených nedostatkov. Vydaniu protokolu predchádza výkon inšpekcie, v rámci ktorej inšpektorát práce
zisťuje relevantné skutočnosti, a teda už v tomto štádiu konania má dostatok skutkových podkladov pre
prijatie záveru o porušení zákona. Aj skutková podstata § 19 ods. 2 písm. b) bod 2. zákona o inšpekcii
práce je založená na nesplnení povinností uložených opatrením podľa § 12 ods. 2 písm. b) až i)

zákona o inšpekcii práce, teda opatrením uloženým v protokole. Preto je za analogické „oznámenie
vznesenia obvinenia“ pre účely posudzovania trváceho konania ako nového skutku potrebné považovať
už doručenie protokolu a nie napr. až oznámenie o začatí správneho konania o uložení pokuty. K
začatiu konania o uložení pokuty podľa § 19 ods. 1 zákona o inšpekcii práce ani nemusí dôjsť, keďžev tomto prípade sankcionovanie nie je obligatórne (za použitia slov „inšpektorát práce je oprávnený
uložiť pokutu“, na rozdiel od § 19 ods. 2 zákona o inšpekcii práce, podľa ktorého „inšpektorát práce
uloží pokutu“).

21. Preto v predmetnej veci páchal žalobca najprv jeden trváci správny delikt podľa § 19 ods. 1
zákona o inšpekcii práce spočívajúci v nevyplatení mzdy dotknutej zamestnankyni za mesiace 06/2019
a 07/2019, ktorého protiprávnosť bola skonštatovaná v protokole z 06. 07. 2020 a žalobcovi bolo
uložené opatrenie spočívajúce v povinnosti odstrániť tento nedostatok. Následným nevyplatením mzdy,

teda ďalším udržiavaním tohto protiprávneho stavu po vytknutí tohto nedostatku, páchal žalobca nový
správny delikt podľa § 19 ods. 2 písm. b) bod 2. zákona o inšpekcii práce, keďže napriek povinnostiam
uloženým opatreniami uvedenú mzdu nevyplatil. Pri tomto druhom správnom delikte je zároveň odlišný
objekt, kde je okrem ochrany práv zamestnancov spoločenský záujem aj na rešpektovaní aktov štátnych
orgánov vydaných v rámci ich právomoci, teda dodržiavanie povinností uložených opatrením inšpektora
práce. Uvedené konanie žalobcu je preto potrebné posudzovať ako dva skutky, ktoré sú oddelené

doručením protokolu, resp. uplynutím lehoty na splnenie opatrení uložených v protokole. Pre tento akt
inšpekcie práce absentuje medzi správnymi deliktmi, za ktoré bol žalobca sankcionovaný na jednej
strane rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu a žalovaného č. 69/202-IZA-2.3/POK/RT z 04.
05. 2021 a č. O-182/2021 z 16. 06. 2021 (ktoré nie sú predmetom tohto konania) a rozhodnutiami
preskúmavanými v predmetnej veci na strane druhej, objektívna časová súvislosť a nie je ich možné

považovať za jeden skutok. Tiež možno skonštatovať absenciu subjektívnej súvislosti (jednotiaci zámer
páchateľa), pretože pri správnom delikte podľa § 19 ods. 2 písm. b) bod 2. zákona o inšpekcii práce je
odlišnýobjekt(rešpektovanieopatreniainšpektorapráce).Pritomtodeliktepredstavujezámerpáchateľa
nielen samotné nevyplatenie mzdy a cestovných náhrad, ale aj nerešpektovanie už uložených opatrení.

22. Žalobca na pojednávaní poukázal aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
Zolothukin proti Rusakej Federácii č. 14939/03 z 10. 02. 2009. V rámci tohto rozsudku bolo pre účely
výkladu čl. 4 ods. 1 protokolu 7 k Dohovoru, ktorý zakazuje opätovné potrestanie alebo stíhanie za
ten istý trestný čin, skonštatované, že totožnosť skutku je daná vtedy, ak sa konkrétne skutkové
okolnosti týkajú toho istého obžalovaného a sú neoddeliteľne späté v čase a mieste. Európsky súd

pre ľudské práva odmietol prístup vychádzajúci z právnej kvalifikácie deliktu. V predmetnej veci však
uvedené východiská porušené neboli. Nešlo o Európskym súdom pre ľudské práva zakázané dvojité
sankcionovanie len na základe odlišnej právnej kvalifikácie totožného skutku, keďže boli sankcionované
dva samostatné skutky pre absenciu objektívnej časovej súvislosti ako aj subjektívnej súvislosti, ktorá
bola pretrhnutá doručením protokolu z 06. 07. 2020, ako súd skonštatoval vyššie.

23. Správny súd považuje za nedôvodnú aj námietku žalobcu, že správne orgány sa nezaoberali
otázkou, či porušené zistenie predstavuje trváci, pokračovací alebo hromadný delikt alebo či ide
o samostatné skutky. Správny súd uvádza, že v zmysle judikatúry, na ktorú poukázal žalobca, je takéto
rozlišovanie pri správnom trestaní nevyhnutné, avšak za účelom, aby nebola obídená tzv. absorpčná

zásada pri ukladaní trestov a aby páchateľovi správneho deliktu nebola v tomto dôsledku uložená
neprimerane prísna sankcia. V súlade so žalobcom citovanou judikatúrou je potrebné analogicky
aplikovať pri súbehu viacerých správnych deliktov tzv. absorpčnú zásadu a uložiť sankciu podľa
ustanovení vzťahujúcich sa na najprísnejšie postihnuteľný správny delikt. Obdobne to platí aj pri
spáchaní viacerých správnych deliktov, ktoré je možné analogicky považovať za jeden pokračujúci

správny delikt podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona a sankcionovať páchateľa iba jedenkrát a nie
samostatne za každý čiastkový útok. Za týmto účelom je tiež potrebné prerokovať jednotlivé spáchané
správne delikty alebo čiastkové útoky v jednom správnom konaní, keďže pri tomto postupe je výsledkom
konania jedno rozhodnutie s jednou uloženou sankciou, čím sa dosiahne aplikácia absorpčnej zásady.

24. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia správny súd dospel k záveru, že vyššie uvedené zásady
neboli v predmetnej veci porušené. Inšpekciou bolo v predmetnej veci protokolom z 12. 11. 2020
skonštatované porušenie opatrení z predchádzajúcich výkonov inšpekcie (z protokolu z 06. 07. 2020),
a to povinnosti odstrániť nedostatky, že žalobca ako zamestnávateľ neposkytol zamestnankyni A. B.
odmenu za vykonanú prácu v mesiacoch 06/2019 a 07/2019 a neuspokojil jej nároky za zahraničnú

pracovnú cestu v mesiaci jún 2019. O všetkých týchto skutkoch sa viedlo jedno administratívne konanie,
ako to vyplýva z oznámenia o začatí konania o uložení pokuty a žalobcovi bola za všetky uvedené
skutky uložená jedna sankcia, a to pokuta 300 eur predstavujúca minimálnu zákonnú sadzbu pokuty
podľa § 19 ods. 2 písm. b) bod 2. zákona o inšpekcii práce. Porušením vyššie uvedených zásad bynapr. bolo vedenie samostatných konaní za nevyplatenie mzdy na jednej strane a za nevyplatenie
cestovných náhrad na strane druhej a za každé toto porušenie by bola uložená samostatná pokuta
vminimálnejvýške300eur,čímbymohlodôjsťkneúmernémunavýšeniusankcie.Keďževšakžalobcovi

bola uložená sankcia v minimálnej možnej výške, je vylúčené, že došlo k zásahu do jeho subjektívnych
práv. Je síce pravda, že prvostupňový správny orgán ani žalovaný sa výslovne nezaoberali tým, či
vpredmetnejveciideosamostatnéskutkyalebohromadný,pokračovací,čitrvácidelikt,avšakvzhľadom
na uloženú výšku pokuty, by bola takáto argumentácia len akademická. Účelom správneho súdnictva
pri správnych žalobách fyzických a právnických osôb je výlučne ochrana ich subjektívnych práv alebo

právom chránených záujmov v súlade s ustanovením § 178 ods. 1 SSP, pričom práva žalobcu v tomto
smere zjavne porušené neboli.

25. Správny súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu uvedenou v bode 5.8 a 5.9 správnej žaloby,
že delikty nevyplatenie mzdy (za čo bol žalobca sankcionovaný pokutou 500 eur rozhodnutím, ktoré nie
je predmetom tohto konania) a nesplnenie povinnosti uložených opatreniami podľa § 12 ods. 2 zákona

o inšpekcii práce (za čo bol žalobca sankcionovaný napadnutým rozhodnutím), mali byť prerokované
v rámci úhrnného konania a na sankcionovanie týchto skutkov mala byť aplikovaná absorpčná zásada.
Správny súd má za to, že v prípade týchto deliktov nemôže ísť o súbeh, pretože konanie žalobcu
má znaky recidívy. Žalobca sa mohol dopustiť správneho deliktu spočívajúceho v nesplnení povinností
uložených opatreniami podľa § 12 ods. 2 zákona o inšpekcii práce až po zistení nedostatkov v rámci

protokolu z prvej inšpekcie. U žalobcu bola najprv vykonávaná inšpekcia, v rámci ktorej boli zistené
porušenia Zákonníka práce (nevyplatenie mzdy a cestovných náhrad), ktorá sa skončila protokolom z
06. 07. 2020 a žalobcovi boli uložené opatrenia spočívajúce v povinnosti napraviť zistené nedostatky,
teda vyplatiť mzdu a cestovné náhrady. Pokiaľ žalobca následne pokračoval v páchaní správneho deliktu
nevyplatenímmzdyacestovnýchnáhrad,spáchalinýsprávnydelikt,ktorýniejepokračovacímsprávnym

deliktom vo vzťahu k správnemu deliktu zistenému v rámci prvej inšpekcie, pretože tu chýba objektívna
časová a subjektívna súvislosť (ako správny súd uzavrel v odsekoch 20. a 21. tohto rozsudku). Žalobca
síce za správny delikt zistený v rámci protokolu z 06. 07. 2020 nebol do vydania druhého protokolu dňa
12. 11. 2020 zatiaľ právoplatne potrestaný (prvostupňové rozhodnutie o uložení pokuty 500 eur bolo
vydané až následne dňa 04. 05. 2021 a odvolacie rozhodnutie dňa 16. 06. 2021), avšak už v rámci

protokolu z 06. 07. 2020 bolo u žalobcu zistené porušenie zákona spočívajúce v nevyplatení mzdy
a cestovných náhrad dotknutej zamestnankyni a bola mu uložená povinnosť odstrániť tieto nedostatky.

26. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Stk/13/2022 zo dňa 27. 09. 2023, na ktorý
poukázal aj žalobca na pojednávaní, použitím pravidiel súdneho trestania na správne trestanie metódou

analógie sa sleduje zámer vyplniť medzery v doposiaľ nekodifikovanej právnej úprave administratívneho
trestania ... zmyslom a účelom je poskytnúť obvinenému záruky ochrany práv a chránených záujmov
pred nespravodlivosťou a neprimeranosťou pri ukladaní administratívneho postihu... to sú zároveň limity
uvedenej analogickej aplikácie, ktorej potrebnosť musí byť vždy vyhodnotená individuálne s ohľadom na
konkrétne okolnosti prípadu (odsek 25.). V zmysle uvedeného zásady trestania podľa Trestného zákona

nemožno bez ďalšieho automaticky preberať a aplikovať na správne trestanie. Podľa § 41 Trestného
zákona by síce teoreticky mohol byť žalobcovi uložený za vyššie uvedené správne delikty úhrnný trest,
keďže druhého správneho deliktu vytknutého v protokole z 12. 11. 2020 sa dopustil predtým, ako mu
bola uložená pokuta za správny delikt zistený v protokole z 06. 07. 2020. Žalobca však páchal nový
správny delikt tým, že mzdu a cestovné náhrady dotknutej zamestnankyni nevyplatil napriek tomu, že

mu to bolo uložené aktom inšpekcie práce – opatreniami uloženými v protokole. V uvedenej veci preto
nemôže ísť o súbeh správnych deliktov, ale o samostatné správne delikty majúce znaky recidívy, teda
o pokračovanie v protiprávnom konaní, ktoré už bolo žalobcovi vytknuté príslušným štátnym orgánom.
Vzhľadom na špecifický procesný postup podľa zákona o inšpekcii práce (ktorý správny súd rozobral
vodseku20.tohtorozsudku),jepreúčelyposudzovaniarecidívyžalobcupotrebnézohľadniť,žesprávny

delikt, za ktorý bol potrestaný napadnutým rozhodnutím, spáchal po uložení opatrení v protokole z prvej
inšpekcie, bez ohľadu na to, kedy bol za tieto porušenia z prvej inšpekcie sankcionovaný. Preto nie je na
mieste analogická aplikácia absorpčnej zásady, pretože žalobca by bol potrestaný príliš mierne, pokiaľ
by mu bola uložená len jedna pokuta za konanie zistené v protokole z 06. 07. 2020 a za nerešpektovanie
uložených opatrení zistené v protokole z 12. 11. 2020.

27. Vzhľadom na vyššie uvedené individuálne okolnosti predmetnej veci nemožno žalovanému nič
vytknúť, ak vo veci viedol dve samostatné konania a žalobcu sankcionoval za samotné porušenie
Zákonníka práce (nevyplatenie mzdy) najprv pokutou 500 eur a v samostatnom konaní ďalšou pokutou300 eur za neodstránenie zisteného nedostatku. Správny súd má za to, že žalobcovi boli v tomto
smere poskytnuté dostatočné záruky ochrany jeho práv a výsledok jeho potrestania ani výška uložených
sankcií nevykazujú známky nespravodlivosti či neprimeranosti. Samotnú neprimeranosť uložených

pokút nenamieta ani žalobca.

28. Žalobca v replike vzniesol aj nový žalobný bod, že v oznámení o zahájení správneho konania
absentuje poučenie o práve na ustanovenie advokáta alebo iného zástupcu a o práve nazerať do spisu.
Žalobca považuje poučovaciu povinnosť správneho orgánu za implicitne obsiahnutú v čl. 6 Dohovoru.

Ako už správny súd uzavrel vyššie, na predmetnú vec je možné aplikovať čl. 6 Dohovoru a považovať
spáchaný správny delikt za trestné obvinenie v zmysle Dohovoru. Hoci žalobca túto žalobnú námietku
vzniesol po lehote na podanie správnej žaloby v rozpore s § 183 SSP, správny súd sa zaoberal jej
obsahom, nakoľko podľa § 195 písm. c) SSP nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom
a dôvodmi žaloby, ak ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je
potrebné použiť pre správne trestanie.

29. Čl. 6 Dohovoru obsahuje viaceré záruky spravodlivého procesu. V odseku 1 je upravené právo
každého na spravodlivé a verejné prejednanie jeho záležitosti, občianskej alebo trestnej v primeranej
lehote pred nezávislým a nestranným súdom. Toto právo sa nevzťahuje na administratívne konanie.
Pokiaľ ide o ustanovenia o trestných obvineniach (ktoré sa na predmetnú vec vzťahujú), odsek 2

zakotvujezásaduprezumpcieneviny,podľaktorejsakaždýobvinenýpovažujezanevinného,dokiaľjeho
vina nebola preukázaná zákonným spôsobom. Podľa odseku 3 sú každému obvinenému z trestného
činu zaručené minimálne práva, a to a) byť bez meškania oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia
proti nemu v jazyku, ktorému rozumie, b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby,
c) obhajovať sa osobne, alebo pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, prípadne, ak nemá prostriedky

na zaplatenie obhajcu na jeho poskytnutie bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú, d) vyslúchať
alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok a e) mať
bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku, používanému pred súdom. Uvedené ustanovenia
Dohovoru neobsahujú právo obvineného byť poučený v rozsahu, ako to namieta žalobca. Preto samotná
skutočnosť, že žalobca nebol v oznámení o začatí konania o uložení pokuty poučený o práve zvoliť si

zástupcu a o práve nazerať do spisu nie je porušením Dohovoru.

30. Dohovor v čl. 6 okrem iného zaručuje právo na obhajobu, ktoré ale nebolo žalobcovi upreté tým,
že o tomto práve nebol poučený. K upretiu toho práva by došlo v prípade, pokiaľ by správny orgán
neumožnil žalobcovi obhajovať sa sám, čo mu však v predmetnej veci bolo umožnené, nakoľko žalobca

rozvinul svoju argumentáciu už vo vyjadrení k oznámeniu o začatí konania o uložení pokuty a podal
odvolanie, ktorým sa žalovaný ako odvolací orgán zaoberal. Rovnako by toto právo žalobcovi mohlo
byť upreté, pokiaľ by mu správne orgány neumožnili zvoliť si právneho zástupcu, alebo pokiaľ by s ním
napriek vôli žalobcu nekonali. K takýmto porušeniam ale nedošlo.

31. Pokiaľ ide o poučenie o možnosti nahliadať do spisu, v predmetnej veci obsah administratívneho
spisu okrem podaní žalobcu tvorili len akty vydané správnymi orgánmi, a to protokol, prvostupňové
rozhodnutie a napadnuté rozhodnutie, pričom všetky tieto listiny boli žalobcovi doručené, a teda
poznal ich obsah a v priebehu administratívneho konania na tieto reagoval svojimi podaniami. Nie je
preto možné skonštatovať, že samotná absencia poučenia o možnosti nahliadať do spisu spôsobila

v predmetnej veci žalobcovi akúkoľvek ujmu na jeho právach. Účelom nahliadania do spisu je
poznať skutkové podklady, na ktorých je založené rozhodnutie vo veci. V oznámení o začatí konania
prvostupňový správny orgán poučil žalobcu podľa § 33 Správneho poriadku, že má ako účastník
možnosť vyjadriť sa k podkladom pre vydanie rozhodnutia, spôsobu zisťovania, podať návrh na ich
doplnenie vrátane predloženia ďalších listinných dôkazov v stanovenej lehote. Žalobca teda bol v tomto

zmysle poučený o tom, ako sa administratívny spis tvorí a ako sa získavajú podklady pre rozhodnutie,
a preto nemožno skonštatovať porušenie jeho práv na spravodlivý proces.

32. Správny súd dodáva, že žalobca neuviedol, ako mala absencia ním namietaných poučení vplyv na
zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí a akú konkrétnu ujmu na svojich právach v tejto súvislosti utrpel.

Preto je aj tento žalobný bod nedôvodný.

33. Keďže žalobca nebol v konaní úspešný, nakoľko správna žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá,
správny súd mu podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario nepriznal náhradu trov konania. Správny súdnepriznal náhradu trov ani vo veci úspešnému žalovanému, pretože v súlade s § 168 SSP nezistil
v predmetnej veci také dôvody, pre ktoré by to bolo možné spravodlivo požadovať.

34. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od doručenia
rozhodnutia na Správny súd v Banskej Bystrici. O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší správny
súd Slovenskej republiky. Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v dvoch
vyhotoveniach.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom a kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.