Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. máj 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/114/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6716201305
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexandra Hanusová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:6716201305.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu M., zastúpeného Ondrejka & Partners, s. r. o.,
advokátska kancelária, Zvolen, J. Kozáčeka 5, IČO: 47235985, proti žalovanému Mestské lesy, s. r. o.,
Krupina, Priemyselná 969/14, IČO: 31616798, zastúpenému advokátom JUDr. Ľubomírom Hlbočanom,
Bratislava, Vajnorská 20, o vypratanie nehnuteľností a zaplatenie 10.447,05 eura s prísl. a o vzájomnej
žalobe žalovaného o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn.

18C/26/2016, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. júna 2021
sp. zn. 12Co/27/2020, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 20. novembra
2019 č. k. 18C/26/2016-251 rozhodol tak, že konanie čiastočne zastavil (výrok I.), žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi 10.447,05 eura s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 27. januára
2019 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.), vzájomnú žalobu žalovaného o
určenie, že žalobca nie je vlastníkom nehnuteľnosti v obci F., v katastri nehnuteľností v registri E
vedených ako parc. číslo I., trvalé trávnaté porasty o výmere I. m2 a parc. č. I./X, orná pôda o výmere

I. m2, zapísaných na liste vlastníctva katastrálneho územia F. č. XXXX zamietol (výrok III) a žiadnej zo
strán nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok IV).
1.1. Po zastavení konania o častiach žaloby po ich spätvzatí žalobcom zostal predmetom konania nárok
žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia 10.447,05 eura a úroky z omeškania 5% ročne z tejto
náhrady od 27. januára 2019 do zaplatenia, a to za obdobie od 27. júla 2015 do 31. decembra 2018.
1.2. Vzájomnú žalobu žalovaného súd právne posúdil podľa § 123, § 129 ods. 1, § 132 ods. 1 a §

460 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“).
Žalovaný naliehavý právny záujem na požadovanom určení, že žalobca nie je vlastníkom označených
nehnuteľností, odvodzoval od toho, že žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia zakladá žalobca na
svojom vlastníckom práve, ktoré však on popiera. Keďže súd nemal preukázanú existenciu naliehavého
právneho záujmu na určení a navyše postavenie žalovaného, ktorý predmetné nehnuteľnosti užíva, by
sa požadovaným určením nezmenilo, bez posúdenia merita veci vzájomnú žalobu žalovaného v celom

rozsahu zamietol (výrok III. rozsudku). Súd sa vlastníckym právom žalobcu v ďalšom zaoberal, a to ako
otázkou prejudiciálnou podľa § 194 CSP na základe vznesenej námietky nedostatku aktívnej legitimácie.
Uviedol, že takúto námietku žalovaný vzniesol aj v konaní vedenom na Okresnom súde Zvolen vedenom
pod sp. zn. 14C/391/2015. Zdôraznil princíp právnej istoty vyjadrený v článku 2 CSP, ktorý znamená
okrem iného aj to, že ak už súd o otázke, ktorá je predmetom sporu, (a to aj formou prejudiciálneho
skúmania) raz prijal záver, súd v inom konaní by nemal prijať v zásade odlišný záver, pokiaľ nedošlo

k zmene skutkového či právneho stavu. V tomto prípade žalovaný neuviedol žiadne nové skutočnosti,ani nepredložil žiadne nové dôkazy, ktorými by spochybnil vlastnícke právo žalobcu a najmä vlastnícke
právo jeho právnych predchodkýň.
1.3. Žalovaný na obranu vo veci o vydanie bezdôvodného obohatenia namietol premlčanie s

odôvodnením, že žalobca si nárok uplatnil až písomným podaním doručeným súdu 26. februára 2019,
ktorým podľa žalovaného došlo k zmene žaloby do takej miery, že išlo o uplatnenie iného nároku
ako pôvodnou žalobou doručenou súdu 4. februára 2016, a teda po uplynutí stanovenej premlčacej
doby. Súd prvej inštancie k tejto námietke žalobcu uviedol, že už v žalobe doručenej súdu 4. februára
2016 si žalobca uplatnil nárok za neoprávnené užívanie jeho pozemkov žalovaným, ktorý označil ako

mesačné „nájomné“ vo výške 846,25 eura a žalobou spolu s jej doplnením písomným podaním z
8. júla 2016 žiadal túto náhradu priznať od 26. júla 2015, kedy sa stal vlastníkom, až do úplného
vypratania pozemkov a aj úrok vo výške 8% ročne od 26. júla 2015. Žalobca v návrhu petitu rozsudku
nazval svoj nárok „náhradou škody“, čo je však pre posudzovanie veci bez významu, keďže žalobca
je povinný v žalobe uviesť len skutkové tvrdenia, od ktorých odvodzuje svoj nárok, a je vecou súdu
podľa ktorých právnych predpisov bude uplatnený nárok posudzovať. Podľa súdu žalobca už v žalobe

žiadal priznať mesačné plnenie za neoprávnené užívanie jeho pozemkov žalovaným spolu s úrokom
od 26. júla 2015 do vypratania pozemkov žalovaným, ktorý v čase podania žaloby nebolo možné
určiť. Podaním pred predbežným prejednaním sporu 17. apríla 2018 upravil petit žaloby tak, že žiada
priznať bezdôvodné obohatenie vo výške 9,39 eura denne od 27. júla 2015 do dňa vynesenia rozsudku
súdom spolu s úrokom z omeškania 5% ročne až do zaplatenia. Bezdôvodné obohatenie tu vyjadril v

opakujúcich sa sumách (9,39 eura denne, 281,70 eura (9,39 eura x 30 dní) mesačne, spolu s úrokmi
z omeškania 5% denne, a to v obmedzenom období od 26. júla 2015 do rozhodnutia súdu). Aj toto
obdobie bolo ohraničené neistou udalosťou - rozhodnutím súdu. Prvoinštančný súd zdôraznil, že v
navrhovanom výroku č. III. žalobca zotrval na pôvodnej výške náhrady 846,25 eura mesačne, avšak
až do vypratania pozemku. To znamená, že takto navrhovaný výrok č. II. sa týkal vyčíslenia nároku

obdobia. Napokon podaním doručeným súdu 26. februára 2019 žalobca opäť upravil obdobie, za ktoré
požadoval vydanie bezdôvodného obohatenia, a to do 31. decembra 2018 a za toto obdobie vypočítal
bezdôvodné obohatenie na 10.447, 05 eura, pri čom vychádzal zo sumy 9,39 eura denne. Prvoinštančný
súd konštatoval, že žalobca už žalobou doručenou súdu 4. februára 2016 žiadal od žalovaného vydanie
bezdôvodného obohatenia, jeho výšku prepočítaval v ďalších podaniach predkladaných súdu, pričom

nimi nedošlo k rozšíreniu ani zmene nároku, preto konštatoval, že nárok žalobcu bol uplatnený už 4.
februára 2016. Žalobca uplatňoval nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 27. júla
2015, dvojročná subjektívna premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula 27. júla
2017. Keďže žaloba bola podaná na súde 4. februára 2016, bola podaná včas a námietka premlčania
bola teda nedôvodná.

1.4. K obrane žalovaného, že priznanie nároku žalobcovi v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ), ku
ktorej poukázal na rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 9Co/78/2012 a uznesenie Ústavného súdu
SR sp. zn. II US 120/2014, prvoinštančný súd uviedol, že sa s ňou vysporiadal už Okresný súd Zvolen v
konaní sp. zn. 14C/391/2015, v bodoch 35., 36., 37. a 38. odôvodnenia rozsudku. Uviedol, že sa stotožnil
s týmito závermi, keďže žalovaný sa v tomto konaní bránil rovnakým spôsobom, neuviedol žiadne nové

skutočnosti a nepredložil žiadne nové dôkazy k okolnostiam užívania pozemkov patriacich žalobcovi.
V konaní bolo preukázané, že žalobca je vlastníkom predmetných nehnuteľností, rovnako nebolo v
konaní sporné, že tieto užíva žalovaný, ktorý má na pozemkoch expedičný sklad dreva a manipulačnú
plochu k nemu. Rovnako nebolo sporné, že žalovaný žalobcovi ako vlastníkovi pozemku za užívanie
jehopozemkovneuhrádzažiadnunáhradu.Priurčovanívýškybezdôvodnéhoobohateniasúdvychádzal

zo znaleckého posudku znalca A.. V. Z. č. 105/2017, v ktorom bola určená obvyklá odplata (nájomné
za predmetné pozemky 1,013 eura/rok/m2), čo je pri výmere 3385 m2 3.429 eur. Takto obvyklá odplata
zodpovedábezdôvodnémuobohateniunastranežalovaného.Žalobcasiuplatnilvydaniebezdôvodného
obohatenia za obdobie od 27. júla 2015 do 31. decembra 2018, za rok 2015 sumu 160,05 eura (od 27.
júla do 31. decembra) a následne 3x po 3.429 eura za roky 2016, 2017, 2018, čo je spolu 10.447,05

eura. Žalobca si uplatnil aj úrok z omeškania, a keďže pre vydanie bezdôvodného obohatenia nie je
zákonom stanovená lehota na plnenie, uplatní sa pri jej stanovovaní všeobecné ustanovenie § 563 OZ.
Žalobca preukázal, že jeho výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia bola žalovanému doručená 16.
januára 2019, v ktorej mu určil 10 dňovú lehotu na plnenie, ktorá začala plynúť od doručenia výzvy.
Žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, keďže žalobcovi bezdôvodné obohatenie

nevydal, preto ho súd prvej inštancie zaviazal aj na úhradu úroku z omeškania 5% ročne od 27. januára
2019 do zaplatenia.2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného
proti výroku II., výroku III. a výroku IV. rozsudku okresného súdu rozsudkom z 30. júna 2021 sp. zn.
12Co/27/2020 vo výroku II., vo výroku III. a vo výroku IV. potvrdil a rozhodol, že žalovaný je povinný

zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% do troch dní od právoplatnosti
uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
2.1. Odvolací súd k námietke žalovaného, že napadnuté rozhodnutie je vo výroku III. neudržateľné,
najmä pre záver súdu, že nepreukázal naliehavý právny záujem na určení, že žalobca nie je vlastníkom
nehnuteľnosti, uviedol, že prvoinštančný súd k zaujal k tejto otázke správne stanovisko (bod č. 18.

odôvodnenia rozsudku). Za rozhodujúce podľa odvolacieho súdu treba považoval to, že ide o vzájomnú
žalobu žalovaného, a že žalovaným požadované negatívne určenie vo svojej podstate nie je spôsobilé
odstrániť neistotu v danom právnom vzťahu, pretože aj v prípade vyhovenia takejto žalobe by nebola
uspokojivo vyriešená otázka, kto je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Z určenia, že žalobca nie je
vlastníkom predmetných nehnuteľností bez ďalšieho nevyplýva, kto je vlastníkom, či je ním žalovaný,
(ktorý to ani netvrdil) alebo iný subjekt, ktorého žalovaný neoznačil (rozhodnutie NS SR z 27. novembra

2009 sp. zn. 5Cdo/24/2009). Pretože nepreukázanie naliehavého právneho záujmu (§ 137 písm. c)
CSP) je samostatným a prvoradým dôvodom pre zamietnutie žaloby, bolo by nadbytočné zaoberať sa
otázkami platnosti (neplatnosti) predmetnej notárskej zápisnice a na ňu nadväzujúcej darovacej zmluvy,
nakoľko pre rozhodnutie bolo postačujúcim samotné konštatovanie procesnej neprípustnosti žaloby pre
nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení.

2.2. Zanedôvodnéodvolacísúdpovažovalajnámietkyžalovaného,žesúdprvejinštanciesanezaoberal
notárskou zápisnicou spísanou na Notárskom úrade JUDr. H. Y., sp. zn. N 217/2012, Nz 18208/2012,
NCRIs 18603/2012, a že predbežnou otázkou vo veci bolo posúdenie toho, či táto notárska zápisnica
z 23. mája 2012 má náležitosti stanovené zákonom, a či na základe nej C. C., rod. Y., A.. Y. C.,
rod. C. a Y. C., rod. C. mohli nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, vyhlásením o vydržaní podľa

zákona č. 323/1992 Zb., a či notárska zápisnica obstojí ako právny titul nadobudnutia vlastníctva k
sporným nehnuteľnostiam vydržaním. Odvolací súd k tomuto uviedol, že vzájomná žaloba žalovaného
bola prvoinštančným súdom zamietnutá pre nepreukázanie naliehavého právneho záujmu (§ 137 písm.
c) CSP), ktoré je samostatným a prvoradým dôvodom pre zamietnutie žaloby, preto nebolo potrebné
sa zaoberať otázkami platnosti (neplatnosti) predmetnej notárskej zápisnice a na ňu nadväzujúcej

darovacej zmluvy. Postačujúcim bolo samostatné konštatovanie procesnej neprípustnosti žaloby, z
dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu. Dodal, že Najvyšší súd SR v rozsudku z 29. januára
2008 sp. zn. 2Cdo/11/2017, ako i v rozsudku z 21. decembra 2009 sp. zn. 4MCdo/24/2008 uviedol, že
„podstatou činnosti notára pri vydávaní osvedčenia, na rozdiel od spisovania právnych úkonov, je len
zaznamenať dej, ktorý sa pred ním odohráva. Pri osvedčovaní notár nezasahuje do deja, účastníka

nepoučuje a ani nedozerá na to, či obsah nastávajúcej skutočnosti alebo urobeného vyhlásenia je
v súlade so zákonom. Rovnako tak ani nezodpovedá za to, či sa pred ním urobené vyhlásenie,
(ne)prieči zákonu. Už samotné vedomie účastníka o tom, že notár na jeho žiadosť uskutočňuje záznam
o ním uvedených skutočnostiach, by ho malo viesť k tomu, aby ním urobené vyhlásenie zodpovedalo
príslušným právnym predpisom. Význam osvedčenia spočíva v tom, že príslušná notárska zápisnica

je dôkazom o tom, že úkon (vyhlásenie) bol urobený, akým spôsobom a kedy sa tak stalo, pričom
pravdivosť toho, čo sa osvedčuje alebo potvrdzuje platí dovtedy, kým nie je dokázaný opak. Zo samotnej
podstaty činnosti notára spočívajúcej v osvedčovaní právne významných skutočností je zrejmé, že
žaloba o neplatnosť takéhoto osvedčenia vydaného notárom, do úvahy neprichádza“.
2.3. Odvolací súd považoval za nedôvodné i námietky odvolateľa týkajúce sa aktívnej legitimácie

žalobcu a doplnil, že k otázke aktívnej legitimácie prvoinštančný súd zaujal stanovisko v bode 19.1.
odôvodnenia rozsudku, na ktoré poukázal. Rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca
je ako vlastník predmetných nehnuteľností (zapísaný v katastri nehnuteľností), aktívne legitimovaný na
podanie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia. Námietku žalovaného, že prvoinštančný súd sa
nesprávne vysporiadal s jeho námietkou premlčania, tak isto nepovažoval za dôvodnú a poukázal k

nej na bod 21. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom súd zrozumiteľným spôsobom opísal, z
ktorých skutočnosti vychádzal a aj postup uvažovania.
2.4. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel vo veci k záveru, že podaniami žalobcu v
priebehu prvoinštančného konania nedošlo k zmene uplatňovaného nároku (žalobou požadoval vydanie
bezdôvodného obohatenia a aj po celý čas konania, čo vyplývalo z opisu skutkových okolností), počas

konania upresnil iba požadovanú sumu a po späťvzatí časti žaloby súd konanie o nároku nad 10.447,05
eura, spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 27. januára 2019 do zaplatenia, zastavil. Odvolací súd
v napadnutom rozsudku a v konaní, ktoré mu predchádzalo nezistil žiadne pochybenie a rozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku II. a III. a v závislom výroku IV. o trovách konania, ktorý odvolateľ aninespochybnil konkrétnymi odvolacími dôvodmi, podľa § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP ako vecne správny
potvrdil.
2.5. Žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, odvolací súd podľa ustanovenia

§ 396 ods. 1 CSP s použitím ustanovení § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie podľa ustanovenia
§ 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.

3.1. K dovolaciemu dôvodu stanovenému v § 420 písm. f) CSP uviedol, že odvolací súd evidentne
svojvoľne dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými relevantnými skutkovými
a právnymi otázkami a aspektmi vo veci podrobným, jasným, zrozumiteľným, presvedčivým a logickým
spôsobom, nezaoberal jeho námietkami proti aktívnej legitimácii žalobcu. Odvolací súd sa s jeho
námietkami týkajúcimi sa aktívnej legitimácie žalobcu vecne nezaoberal, v bode 42. odôvodnenia
napadnutého rozsudku ich vyhodnotil ako nedôvodné a odkázal na stanovisko prvoinštančného súdu

v bode 19.1. odôvodnenia jeho rozhodnutia. Odvolací súd len skonštatoval, že dospel k zhodnému
záveru ako súd prvej inštancie, že žalobca je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník predmetných
nehnuteľností a teda je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby vo veci. Odvolací súd sa
neprípustne zbavil povinnosti vysporiadať sa s jeho zásadnou námietkou, že súd prvej inštancie
nepreskúmal náležitosti notárskej zápisnice spísanej na Notárskom úrade JUDr. H. Y., sp. zn. N

217/2012, Nz 18208/2012, NCRIs 18603/2012 po jeho vyjadreniach, že nemá osobitné náležitosti, ktoré
pre osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vyžadoval § 63 Notárskeho poriadku, a to najmä, že neobsahuje
okolnosti odôvodňujúce začatie oprávnenej držby, trvanie a nepretržitosť držby a deň (mesiac a rok),
ktorýmuvedenéosobynadobudlivydržanímvlastníckeprávoknehnuteľnostiam.Povinnostivysporiadať
sa s touto námietkou sa odvolací súd neprípustne zbavil konštatovaním, že nebolo potrebné sa

zaoberať otázkami platnosti (neplatnosti) tejto notárskej zápisnice a na ňu nadväzujúcej darovacej
zmluvy preto, že nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení, že žalobca nie je
vlastníkom predmetných nehnuteľností. Odvolací súd bol povinný zaoberať sa touto námietkou, pretože
sa týkala právneho posúdenia aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore ako predbežnej otázky, a to nie
z pohľadu platnosti či neplatnosti notárskej zápisnice a či osvedčuje pravdivé skutočnosti, ale z pohľadu

toho, či má všeobecné, ale aj osobitné náležitosti notárskej zápisnice, ktoré pre notársku zápisnicu o
osvedčení vyhlásenia o vydržaní vyžadoval Notársky poriadok, a či je možné na ňu vôbec hľadieť ako
na verejnú listinu, alebo iba ako na listinu, ak tieto náležitosti nespĺňa.
3.2. Odvolací súd sa podľa dovolateľa nevysporiadal s jeho zásadnými námietkami a argumentáciou
o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu v spore, a to za stavu, keď tak neurobil ani súd prvej

inštancie, čím sa dopustil nesprávneho procesného postupu a porušil ustanovenie 387 ods. 3 CSP. V
konaní tak nedostal odpovede na zásadné námietky a argumentáciu, že právny predchodcovia žalobcu
nemohli predmetné nehnuteľnosti vydržať v roku 2012, keď tieto pozemky nikdy neužívali a ani sa inak
o ne nestarali, že notárska zápisnica a vyhlásenie právnych predchodcov žalobcu zaznamenané v nej
nemá náležitosti stanovené v § 63 Notárskeho poriadku, osvedčenie bolo vydané v rozpore so zákonom

a žalobca a ani jeho predchodcovia nenadobudli vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam.
3.3. Súd prvej inštancie si podľa dovolateľa osvojil nesprávny právny názor Okresného súdu Zvolen
vyjadrený v odôvodnení rozsudku z 23. januára 2018 sp. zn. 14C/391/2015, ktorý nebol pre súd v
danej veci záväzný, právne úvahy súdu prvej inštancie sú neudržateľné, osobitne úvahy o tom, že
Y. C., ale najmä C. C. by nadobudli vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam dedením podľa

ustanovenia § 460 OZ smrťou poručiteľa, a teda nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním je po
práve. Navyše nepreukázali vzťah k nebohým E. C. a H. C. a obchádzali dedičské konanie osvedčením
vyhlásenia o vydržaní, pričom v občianskoprávnom konaní nemožno obchádzať dedičské konanie,
pretože o majetku, ktorý sa dedí, musia mať dedičia možnosť uzatvorenia dedičskej dohody v konaní
o dedičstve (judikát R3/2013). Súdu prvej inštancie ďalej vytkol, že neskúmal, či C. C., A.. Y. C. a

Y. C. boli oprávnenými držiteľmi veci po celú vydržaciu dobu a od kedy táto doba začala plynúť a v
notárskej zápisnici to nie je uvedené, t. j. kedy vstúpili do dobromyseľnej držby a užívania nehnuteľností
a kedy táto doba uplynula, keď od roku 1948 do roku 1994 užívali nehnuteľnosti Štátne lesy SR, š. p.,
a od roku 1994 ich užíval žalovaný, čo vylučuje dobromyseľnosť právnych predchodcov žalobcu, ale aj
uplynutie 10 ročnej vydržacej doby. V notárskej zápisnici C. C., A.. Y. C. a Y. C. neuviedli titul, ktorý by

mal preukazovať ich dobromyseľnosť. Zo skutočností preukázaných v konaní podľa neho vyplynulo, že
právni predchodcovia žalobcu nemohli vydržať predmetné nehnuteľnosti preto, že predmetné pozemky
nemali po dobu 10 rokov v držbe, čo je jeden zo základných atribútov vyžadovaných zákonom pre
platné vydržanie nehnuteľnosti (§ 134 ods. 1 OZ). Už len z tohto zásadného dôvodu nebolo možnéžalobcovi priznať v spore aktívnu vecnú legitimáciu, pretože predmetné nehnuteľnosti nemohol získať do
vlastníctva darom od C. C., G. C. a Y. C., nakoľko tieto podľa zisteného skutočného stavu, nikdy nemohli
vydržať vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam v súlade so zákonom. Dokonca pokiaľ ide o

právne úkony, na základe ktorých sa prevádzal nehnuteľný majetok do vlastníctva iného, ustálená súdna
prax nepriznáva dobromyseľnosť držiteľovi, ak nebola zmluva, ktorej predmetom je prevod vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti registrovaná štátnym notárstvom, čo v danej veci vzhľadom na neformálnu
darovaciu zmluvu splnené nebolo.
3.4. Dovolateľ k dôvodu stanovenému v § 421 ods. 1 písm. b) CSP (rozhodnutie záviselo od vyriešenia

právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená), v dovolaní uviedol,
že odvolací súd nesprávne právne posúdil otázku, či je v súlade s princípom právnej istoty, ak súd v
prípade zistenia nesprávnosti rozhodnutia iného súdu o prejudiciálnej otázke, túto otázku bez zmeny
skutkových tvrdení opätovne preskúma a rozhodne o nej. V danom prípade bolo pre zachovanie princípu
právnej istoty podľa dovolateľa potrebné postupovať podľa ustanovenia čl. 2 ods. 3 CSP (ak sa spor
na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má

právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu), aby nesprávne právne posúdenie veci
v jednom individuálnom prípade nenarušilo princíp právnej istoty, v ktorom každý legitímne očakáva,
že jeho vec bude posúdená v súlade so znením právnych predpisov, ich zmyslom a účelom, ako
aj v súlade s jednotnou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Na podporu poukázal na
rozhodnutie NS SR zverejnenom pod zn. R 2/1983, podľa ktorého v prípade, ak existujú dve rozdielne

právne posúdenia tej istej otázky v dvoch rôznych konaniach, je možné na základe neskôr prijatého
právneho posúdenia veci podať návrh na obnovu skôr skončeného konania, v ktorom bolo skôr učinené
(nesprávne) právne posúdenie veci. Podľa neho súd prvej inštancie, ale aj odvolací súd pochybili,
ak sa striktne pridržiavali zásady, že pokiaľ už existuje o rovnakej alebo podobnej otázke na základe
skutkovo rovnakých okolností prijaté právne posúdenie veci, z ktorého je už vyvodený právny záver,

súd by v inom konaní nemal v zásade prijal odlišný záver a ide o ich nesprávne posúdenie princípu
právnej istoty v kontexte skutkového, ale aj právneho stavu v tejto veci. Vzhľadom k tomu, že právne
posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobkýň v spore vedenom Okresným súdom Zvolen pod sp. zn.
14C/391/2015 bolo vzhľadom na zistený skutkový stav nesprávne a odporovalo zneniu, zmyslu a účelu
ustanovení § 134 ods. 1 a § 130 ods. 1 OZ a aj ustálenej súdnej praxi NS SR (rozhodnutia NS SR sp.

zn. 5Cdo/49/2010, sp. zn. 4Cdo/283/2009) bolo potrebné, aby sa v záujme zachovania princípu právnej
istoty odvolací súd odklonil od posúdenia prejudiciálnej otázky aktívnej vecnej legitimácie žalobkýň
v spore vedenom Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 14C/391/2015 a aktívnu vecnú legitimáciu
žalobcu posúdil s ohľadom na zistený skutkový stav, ktorý vyšiel v konaní najavo. Ak takto odvolací
súd nepostupoval, ale stotožnil sa so stanoviskom prvoinštančného súdu uvedenom v bode 19.1.

odôvodnenia jeho rozhodnutia, nesprávne aplikoval princíp právnej istoty v rámci zisteného skutkového
stavu a právneho stavu.
3.5. Dovolateľ k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP uviedol, že pokiaľ sa odvolací súd
stotožnil s nesprávnym právnym názorom súdu prvej inštancie uvedeným v bode 19.1. rozsudku súdu
prvej inštancie, ide o nesprávne právne posúdenie právnej otázky (v rámci posudzovania prejudiciálnej

právnej otázky o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu), pri riešení ktorej sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Právnu otázku, či bolo možné považovať
právne predchodkyne žalobcu (v čase konania vedeného pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn.
14C/391/2015) za spoluvlastníčky predmetných nehnuteľností titulom dedenia v zmysle § 460 OZ pred
tým ako bolo právoplatným rozhodnutím dedičského súdu potvrdené, že dedičia nadobudli vec, resp.

spoluvlastnícky podiel, riešil odvolací súd v rozpore s právnym posúdením dovolacieho súdu uvedeným
v rozsudku sp. zn. 3MCdo/4/2013 uverejnenom v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 1/2015 ako aj
s právnymi názormi uvedenými v rozsudku sp. zn. 3Cdo/332/2007 a uznesení sp. zn. 4Cdo/267/2009.
Podľa týchto rozhodnutí kým sa konanie o dedičstve právoplatne neskončí potvrdením nadobudnutia
veci z dedičstva viacerým dedičom do podielového spoluvlastníctva, zostáva otvorená otázka, či ku

vzniku spoluvlastníctva k tejto veci vôbec dôjde. Právne posúdenie súdu prvej inštancie (pre prípad ak
by vydržací titul na podklade notárskej zápisnice neobstál), s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd, že
právne predchodkyne žalobcu v posudzovanom období boli spoluvlastníčkami titulom dedenia v zmysle
460 OZ smrťou poručiteľa, je preto nesprávne. Súd nemôže skôr posúdiť a vysloviť vlastnícke právo
dediča a veľkosť jeho vlastníckeho podielu, ktorý mu má na dedičstve patriť (hoci aj v rámci predbežnej

otázky), nakoľko sa tým obchádzajú ustanovenia o dedičskom konaní v súčasnosti upravené v § 158
až § 219 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok. Taktiež čo sa týka otázky kto patrí
do okruhu dedičov, ide o otázku, ktorá patrí zodpovedať súdu v konaní o dedičstve, v tomto smere
poukazuje žalovaný na rozhodnutie sp. zn. 6Cdo/103/2016.3.6. Žalovaný v dovolaní podal návrh na odklad vykonateľnosti rozsudku okresného súdu pre podanie
dovolania a zjavnú arbitrárnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Zdôraznil, že mu bola uložená povinnosť
uhradiť žalobcovi 10.447,05 eura spolu s úrokom z omeškania 5%, čo je vysoká suma v prípade jej

núteného vymáhania by sa táto zvýšila o trovy exekúcie, čomu by sa dalo zabrániť tým, že sa výkon
rozhodnutia súdu odloží.

4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že právne názory žalovaného nemožno aplikovať na spor,
ktorý je predmetom konania o vzájomnej žalobe. Súd prvej inštancie v bode 18. a 19.1. odôvodnenia

jeho rozsudku presne uviedol jednak z akého dôvodu mal za to, že žalovaný nemá naliehavý právny
záujem na vzájomnej žalobe, a aj to prečo nepreskúmaval notársku zápisnicu. Odvolací súd sa v
bodoch 34. až 38. odôvodnenia rozsudku (k nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení
a jeho aktívnej legitimácii) a v bodoch 39. až 41. (k notárskej zápisnici) napadnutého rozsudku
vysporiadal s týmito otázkami, pričom poukázal aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR z 29. januára
2008 sp. zn. 2Cdo/11/2017 a z 21. decembra 2009 sp. zn. 4MCdo/24/2008. Súd prvej inštancie

jednoznačne konštatoval (bod 19.1., strana 13 rozsudku), že žalovaný nepredložil žiadne dôkazy,
ktorými by vyvrátil, že jeho právne predchodkyne neboli oprávnene zapísané v katastri nehnuteľností
ako vlastníčky sporných nehnuteľnosti, a že sa stal vlastníkom predmetných pozemkov na základe
darovacej zmluvy s čím sa odvolací súd stotožnil (bod 42. rozsudku), opakované námietky žalovaného
sú teda neopodstatnené. Preskúmanie vecnej legitimácie žalovaného (na vyhovenie vzájomnej žalobe)

je imanentnou súčasťou súdneho konania, žalovaný mohol podať vzájomnú žalobu (je to jeho právo),
no na to, aby bola aj úspešná je rozhodujúce, či je žalovaný aj účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z
ktorého vyvodzuje uplatnený nárok, teda že má vecnú legitimáciu; žalovaný však v konaní o vzájomnej
žalobe (v znení v akom je podaná) túto vecnú legitimáciu nemá. Uviedol, že žalovaný nešpecifikoval, od
ktorého rozhodnutiu dovolacieho súdu sa mal odvolací súd odkloniť. Odvolací súd pritom sám poukázal

na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/11/2017 a sp. zn. 4MCdo/24/2008, o ktoré sa opieral,
dovolací dôvod podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP tu teda nie je daný. Z dovolania nevyplýva,
že by žalovaný relevantne odôvodnil, akú právnu otázku by mal dovolací súd vyriešiť.
4.1. Žalobca navrhol návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie nevyhovieť
preto, že žalovaný neosvedčil dôvody hodné osobitného zreteľa pre odklad vykonateľnosti a v danom

prípade nie sú žiadne výnimočné okolnosti, ktoré by výkonom rozhodnutia spôsobili nezvratný zásah
do pomerov strán sporu. Dovolanie žalovaného navrhol odmietnuť z dôvodu, že nie je odôvodnené
prípustnými dovolacími dôvodmi (§ 447 písm. f) CSP), resp. ak by mal dovolací súd za to, že dovolanie je
prípustné, aby ho ako nedôvodné zamietol z dôvodu, že neopodstatnene smeruje proti takému rozsudku
odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 448 CSP), a aby mu

priznal náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

5. Dovolateľ k vyjadreniu žalobcu uviedol, že súdy sa vôbec vecne nevysporiadali s jeho argumentmi
o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu v spore a vyhli sa tomu odkazom na iné súdne rozhodnutie.
Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie posúdil nesprávne aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu

v spore potom, čo sa odmietol zaoberať notárskou zápisnicou, ktorou malo byť osvedčené vyhlásenie
o vydržaní nehnuteľností právnymi predchodcami žalobcu a tým, či títo mohli previesť na žalobcu
vlastnícke právo. Odvolací súd sa nezaoberal jeho námietkami k notárskej zápisnice (čo namietal aj
v rámci dovolacieho dôvodu stanoveného § 420 písm. f) CSP) a na tieto nedal žiadnu odpoveď a
nedôvodne a nad rámec veci v odôvodnení rozsudku vysvetľoval, že žaloba o neplatnosť osvedčenia

vydaného notárom neprichádza do úvahy, ktorú ale žalovaný ani nepodal a v tejto súvislosti odkaz
na rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/11/2017 a sp. zn. 4MCdo/24/2008 boli bezpredmetné, pretože
nežiadal zisťovať platnosť/neplatnosť notárskej zápisnice a nepodal ani žalobu o neplatnosť osvedčenia
vydaného notárom, ale namietal, že notárska zápisnica nemá náležitosti vyžadované Notárskym
poriadkom, na čo mal súd prvej inštancie, ale aj odvolací súd prihliadať ex offo podľa ustanovenia §

205 CSP pri vykonávaní dokazovania, či ide vôbec o verejnú listinu, a či na ňu možné ako na verejnú
listinu v súdnom konaní hľadieť.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená

v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP) a skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti
dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP).7. Podľa ustanovenia § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak
to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému
rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.

Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach
§ 420 a § 421 CSP.

8. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

10. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

11. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom
dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa
vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a

náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods.
1 CSP). V dôsledku tejto viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ
vymedzil v dovolaní.

13. Dovolateľ v danej veci vyvodzoval prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f)

CSP z nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku a jeho arbitrárnosti, nakoľko sa krajský
súd nevysporiadal so základnou otázkou aktívnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby o vydanie
bezdôvodného obohatenia, spočívajúcou v tom, že nie je vlastníkom nehnuteľností, užívaním ktorých
došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia. Posúdenie vlastníctva nehnuteľností odignorovali súdy aj vo
vzťahu v ním podanej žalobe o určenie, že žalobca nie je vlastníkom týchto nehnuteľností.

14. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a)
zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to
v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou

práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich
práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované
právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady
súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na

spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj
porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právona verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a

na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti).

15. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26,
5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie,
ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi
odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny

názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v
dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov
a pod.).

16. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania

podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho,
že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie
(záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017,
8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017).

17. V danom prípade dovolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu požadované náležitosti obsahuje (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP),
a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné a za nedostatočne odôvodnené. Odôvodnenie
rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia a postupne zoradenie
častí odôvodnenia a ich obsahová (materiálna) náplň zakladá v súhrnne jeho zrozumiteľnosť a aj

všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Keď odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP, nemožno opomenúť, že konanie pred súdom
prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho
súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Z odôvodnení rozhodnutí súdov oboch
inštancií (vychádzajúc z ich vzájomnej vecnej súvislosti a prepojenosti) je v danom prípade dostatočne

zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa strany domáhali, čo navrhovali, z ktorých skutočností a dôkazov
súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd a ako tieto úvahy posudzoval odvolací
súd; odvolací súd zaujal aj závery k jeho právnemu posúdeniu veci, s ktorým sa stotožnil. Obsah
spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil. Odvolací
súd a pred ním súd prvej inštancie odôvodnili svoje rozhodnutia podrobne, spôsobom zodpovedajúcim

zákonu. S potrebnou presvedčivosťou vysvetlili tak všeobecné právne úvahy, ktoré mali na zreteli pri
rozhodovaní, ako aj individuálne okolnosti prípadu, ktoré boli preukázané dokazovaním vykonaným
súdom prvej inštancie. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd neznemožnil žalovanému realizáciu
jeho procesných oprávnení a neporušil jeho právo na spravodlivý proces. Za procesnú vadu konania
uvedenú v ustanovení § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

18. Odvolací súd sa v odôvodnení rozsudku predovšetkým riadne vysporiadal s námietkou žalovaného,
že rozhodnutie prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. K námietke
aktívnej legitimácie žalobcu v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia odôvodnenej tým, že

nemôže byť vlastníkom bezdôvodne užívaných nehnuteľností, (jeho právni predchodcovia nenadobudli
predmetné nehnuteľnosti do vlastníctva v roku 2012 vydržaním, lebo ich nikdy neužívali, notárska
zápisnica, na základe ktorej nadobudli jeho právni predchodcovia tieto nehnuteľnosti nemá náležitosti
vyžadované v rozhodnej dobe účinným ustanovením § 63 Notárskeho poriadku) a tým, že súdy nemali
vychádzať z rozhodnutia Okresného súdu Zvolen z 23. januára 2018 sp. zn. 14C/391//2015, odvolací

súd v podrobnostiach odkázal na odôvodnenie súdu prvej inštancie v bode 19. Zdôraznil zhodu so
súdom prvej inštancie v závere, že žalobca ako vlastník predmetných nehnuteľností (zapísaný v
katastri nehnuteľností na základe darovacej zmluvy) je aktívne legitimovaným na podanie žaloby o
vydanie bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovanýmrozsudkom je podľa dovolacieho súdu dostatočné odôvodnenie odvolacieho súdu v bodoch 19. a
19.1. Odvolací súd k posúdeniu vlastníckeho práva právnych predchodkýň žalobcu poukázal na závery
rozhodnutia Okresného súdu Zvolen z 23. januára 2018 sp. zn. 14C/391//2015, spolu s uvedením

dôvodov, prečo toto rozhodnutie považoval v súlade s princípom právnej istoty vyjadreným v čl. 2 CSP
za rozhodnutie, z ktorého v otázke vlastníckeho práva právnych predchodkýň žalobcu bolo potrebné
vychádzať.

19. K vlastníckemu právu právnych predchodkýň žalobcu k predmetným nehnuteľnostiam, ktoré bolo

podstatou všetkých námietok žalovaného (konkrétne nedostatky notárskej zápisnice z 23. mája 1990,
nespôsobilý nadobúdací titul a neexistencia držby), odvolací súd, ale najmä súd prvej inštancie zdôraznil
aj s poukazom na rozhodnutie Okresného súdu Zvolen z 23. januára 2018 sp. zn. 14C/391/2015, že toto
boloposúdenévtomtokonaníakopredbežnáotázkasozáverom,žežalobkyneC.)bolivdanomčaseich
vlastníčkami,atoajprivznášanítýchistýchnámietokžalovanýmvtomtokonaníaichzohľadnenísúdom.
Odvolací súd zdôraznil procesnú zodpovednosť sporových strán za objasnenie skutkového stavu, ktorý

im má privodiť priaznivé rozhodnutie s tým, že žalovaný oproti rozhodnutiu Okresného súdu Zvolen vo
veci vedenej pod sp. zn. 14C/391/2015 neuviedol žiadne nové dôkazy, ktorými by spochybnil vlastnícke
právo žalobcu, a najmä jeho právnych predchodkýň, a že ak sa právne predchodkyne žalobcu rozhodli
darovacou zmluvou previesť vlastnícke právo na žalobcu, konali zákonne, žalobca sa stal ich vlastníkom
a týmto mal preukázanú jeho aktívu legitimáciu v spore.

20. Podľa dovolacieho súdu odôvodenie rozhodnutí nižších súdov obsahuje vyjadrenie aj k otázke
naliehavému právnemu záujmu žalovaného na určení, že žalobca nie je vlastníkom predmetných
nehnuteľností. V odôvodneniach rozhodnutí jasne uviedli, že požadovaným negatívným určením by sa
právne postavenie strán nezmenilo, neodstránila by sa spornosť ich právneho vzťahu a nebola by ním

vyriešená ani otázka, kto je vlastníkom pozemkov, ak žalobca netvrdil, že to má byť on a neoznačil ani
subjekt, ktorý by ním mal byť. Z uvedeného je zrejmé, že súdy túto námietku neignorovali a vysporiadali
sa s otázkou naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení.

21. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd pri hodnotení skutkových

zistení a skutkových záverov neopomenul vziať do úvahy žiadnu zo skutočností, ktoré v konaní vyšli
najavo a ani námietok žalovaného. Odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu má podľa
názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP. Za
procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalovaný
sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje, a že odvolací súd neodôvodnil rozhodnutie podľa

jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými
v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nie je dôvodom
prípustnosti dovolania podľa 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne

záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II.
ÚS 251/03).

22. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základrozhodnutia,stačínazáverotom,žeztohtoaspektujeplnerealizovanézákladnéprávoúčastníka
na spravodlivý proces (ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky

uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu
prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Neostáva preto
nič iné, než konštatovať, že v prejednávanej veci boli z tohto pohľadu odvolacím súdom splnené nároky
kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

23. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalovaný neopodstatnene namieta, že
odvolací súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP).24. Z obsahu dovolania žalovaného odôvodneného poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 písm.
a) a písm. b) CSP je zrejmé, že žalovaný nesprávností, ku ktorým podľa jeho názoru došlo v

konaní odvolacieho súdu charakterizoval všeobecne. Namietal, že odvolací súd nesprávne posúdil
aktívnu legitimáciu žalobcu v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré mal získať užívaním
jeho nehnuteľností bez právneho dôvodu, založenú na tom, že je ako vlastník zapísaný v katastri
nehnuteľností. Žalovaný svojimi argumentmi vyjadril svoj nesúhlas s vyhodnotením skutkových okolností
a na to nadväzujúcim právnym posúdením veci odvolacím súdom. Samotné polemizovanie dovolateľa

s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo
kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu
uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a), resp. písm. b) CSP (rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 2Cdo/203/2016, sp. zn. 3Cdo/6/2017, sp. zn. 3Cdo/67/2017, sp. zn. 4Cdo/95/2017, sp. zn.
7Cdo/140/2017).

25. K dovolaciemu dôvodu uplatňovanému podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ
konkrétne uviedol, že odvolací súd neprihliadol na podstatné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní
najavo (neuchopenie držby nehnuteľností právnymi predchodkyňami žalobcu, neuplynutie vydržacej
doby, absencia dobromyseľnosti, nedostatky notárskej zápisnice o vyhlásení o vydržaní právnymi
predchodkyňami žalobcu), čo ho viedlo k akceptovaniu nesprávneho právneho názoru, že žalobkyne,

ktoré sú právnymi predchodcami žalobcu, od ktorých nadobudol predmetné nehnuteľnosti, v konaní
pred Okresným súdom Zvolen vo veci vedenej pod sp. zn. 14C/391/2015 preukázali, že mali aktívnu
legitimáciu v spore týkajúcom sa týchto nehnuteľnosti.

26. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne

vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 CSP nevyhnutným predpokladom pre
posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP. Len konkrétne uvedená právna otázka, ktorú
podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide o otázku,
od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, či sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu, a či je táto otázka riešená dovolacím súdom rozdielne alebo nebola riešená.

Zároveň musí byť v dovolaní podanom z tohto dôvodu uvedené aj rozhodnutie, od ktorého sa odvolací
súdodklonil,avktoromsúdriešilotázku,odktorejzáviselorozhodnutieodvolaciehosúdualebotvrdenie,
že táto právna otázka nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená.

27. Nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421 ods.

1 CSP, je jasné vyjadrenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa odvolací súd riešil nesprávne. Ak
dovolateľ namieta nesprávnosť alebo nepodloženosť niektorých skutkových záverov súdov, neprípustne
tým predkladá na dovolací prieskum skutkové, nie právne otázky, keďže dovolací súd je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).

28. Dôvod prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. l písm. b) CSP predpokladá, že
danú právnu otázku dovolací súd dosiaľ neriešil a je treba, aby ju dovolací súd ako najvyššia súdna
autorita vyriešil. Podľa obsahu dovolania vo vzťahu k § 421 ods. l písm. b) CSP namietal, že odvolací
súdu, pri posudzovaní aktívnej legitimácie žalobcu vychádzal z výsledkov konania vedeného Okresným
súdom Zvolen pod sp. zn. 14C/391/2015, v ktorom bolo rozhodnuté o vydaní bezdôvodného obohatenia

získaného žalovaným užívaním tých istých nehnuteľností, ktoré v rozhodnej dobe patrili právnym
predchodkyniam žalobcu. V tomto konaní sa súd ako predbežnou otázkou zaoberal tým, či žalobkyne
(právne predchodkyne žalobcu) boli v označenom období vlastníčkami predmetných nehnuteľností
a rozhodnutie o povinnosti žalovaného vydať im bezdôvodné obohatenia založil na závere o ich
vlastníckom práve. Nakoľko toto právne posúdenie považoval za nesprávne, mal za to, že v súlade s

princípom právnej istoty, mal odvolací súd v prípade, ak zistil nesprávnosť rozhodnutia iného súdu o
prejudiciálnej otázke, túto aj bez zmeny skutkových tvrdení, opätovne preskúmať a rozhodnúť o nej.

29. V prejednávanej veci nebol daný dovolací dôvod podľa ustanovenia § 421 ods. l písm. b)
CSP, pretože otázkou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa dovolací súd už zaoberal.

Najvyšší súd v rozhodnutí z 31. januára 2012 sp. zn. 1Cdo/44/2010 (R 40/2013) v súvislosti s
viazanosťou súdu posúdením hmotnoprávneho vzťahu strán sporu v inom súdnom konaní v nadväznosti
na ustanovenie § 230 CSP, resp. vtedy platného ustanovenia § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) uviedol, že pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadneplatí, že ak v skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu
hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický s predmetom skončeného
konania) odvodzuje, je súd v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní

predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila ako vec sama) týmto vyriešením
viazaný. (…) Súd preto nesmie vychádzať z iného záveru o (ne)existencii uloženej povinnosti medzi tými
istými účastníkmi, než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté.

30. Keďže súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté

v osobitnom spore účastníkov (prípadne ich právnych predchodcov), nie je rozhodujúce, či súd
v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. So zreteľom na
právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia nesmie byť
táto otázka položená a akékoľvek jej „nové“ právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých
istých účastníkov (a aj ich právnych nástupcov) je neprípustné. Iné riešenie by znamenalo, že súd
môže porušiť viazanosť uloženú mu zákonom ustanovením § 228 ods. 1 CSP. Pokiaľ súd spomenutý

prejudiciálny účinok ignoruje (nevezme za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný hmotnoprávny
vzťah a rozhodne v rozpore s prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom), nerešpektuje záväzné súdne
rozhodnutie a koná v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, v zmysle ktorej môžu štátne orgány konať
iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ústavy).
Zásada právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Popretie prejudiciálnej

záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov
ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti. Ochrane právnej istoty ako základnému aspektu právneho
štátu venuje náležitú pozornosť aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre (rozsudok vo veci
Brumărescu proti Rumunsku z 28. októbra 1999 a vo veci Ryabykh proti Rusku z 24. júla 2003).

31. Otázkou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberala nielen judikatúra
najvyššieho súdu, ale aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ústavný súd nálezom z 20.
januára 2010 zn. II. ÚS 349/09-36 rozhodol o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), a v jeho odôvodnení zdôraznil, že vzhľadom na

zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 OSP (teraz § 194 ods. 1 a ods. 2 CSP), ako
aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods.
2 OSP (teraz § 228 ods. 1 CSP) všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať
právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s
riešením daného prípadu. V uznesení z 1. apríla 2015 zn. I. ÚS 170/2015-15 ústavný súd uviedol, že ani

to, že napriek veci už právoplatne meritórne rozhodnutej môže existovať aj iný pohľad na túto identickú
vec, nie je dostatočným dôvodom na nové rozhodnutie o tejto veci, pretože aj tento iný pohľad na tú istú
záležitosť mal byť a mohol byť predmetom prieskumu v rámci už právoplatne skončeného konania.
31.1. Na základe uvedeného postup odvolacieho súdu, ktorý vychádzal z rozhodnutia Okresného súdu
Zvolen vo veci vedenej pod sp. zn. 14C/391/2015, ktorým bolo vyhovené žalobe právnych predchodkýň

žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia získaného žalovaným užívaním predmetných
nehnuteľnosti, založeného okrem iného na závere, že žalobkyne (spolu s G., nar..) sú spoluvlastníčkami
predmetných nehnuteľností a po zohľadnení rovnakých námietok žalovaného k vlastníctvu predmetných
nehnuteľností ako mal v prejednávanej veci, nie je možné považovať za nesprávny. Keďže súd nemôže
ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore

strán, nie je rozhodujúce, či súd v (skoršom) právoplatne skončenom konaní spor správne alebo
nesprávne právne posúdil (napr. aj vlastnícke právo právnych predchodkýň žalobcu s prihliadnutím
na namietané nedostatky notárskej zápisnice o vyhlásení o vydržaní, ako aj samotným predpokladom
vydržania predmetných nehnuteľností). So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a
nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia nesmie byť táto otázka položená a akékoľvek jej „nové“

právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov (aj ich právnych nástupcov, nakoľko
obrana žalovaného je založená výlučne na nepreukázaní vlastníckeho práva právnych predchodkýň
žalobcu) je neprípustné. Podľa dovolacieho súdu sa odvolací súd pri riešení tejto otázky neodklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyjadrenej vo vyššie uvedených rozhodnutiach, preto
je dovolanie žalobcu aj v tejto časti neprípustné.

32. Podľa dovolacieho súdu nebol dovolateľom preukázaný ani dovolací dôvod stanovený § 421 ods. 1
písm. a) CSP, ktorý mal spočívať v nesprávnom právnom posúdení otázky nadobudnutia vlastníckehopráva právnymi predchodkyňami žalobcu dedením pre rozpor so závermi rozsudku dovolacieho súdu
sp. zn. 3MCdo/4/2013 uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov SR.
32.1. Dovolateľ bol názoru, že Okresný súd Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 14C/391/2015

legalizoval nadobudnutie dedičstva právnych predchodkýň žalobcu bez prejednania a rozhodnutia
príslušného súdu v konaní o dedičstve (pokiaľ by sa ukázalo, že nehnuteľnosti nevydržali). Ako už
bolo uvedené, odvolací súd vychádzal z toho, že v konaní Okresného súdu Zvolen vedenom pod
sp. zn.14C/391/2015 bolo o vlastníctve právnych predchodkýň žalobcu rozhodnuté ako o otázke
prejudiciálnej a tento záver bol záväzný aj pre rozhodnutie v prejednávanej veci, keďže žalovaný

neuviedol žiadne nové skutočnosti, ani nepredložil žiadne nové dôkazy, ktorými by spochybnil vlastnícke
právo žalobcu resp. jeho právnych predchodkýň, a preto dovolateľom formulovaná právna otázka
nemohla mať znaky relevantné v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP, nakoľko od jej
riešenia (posúdenia a vyhodnotenia) nezáviselo rozhodnutie odvolacieho súdu o žalobe na vydanie
bezdôvodného obohatenia, a preto bolo dovolanie žalovaného aj v tejto časti neprípustné.

33. Dovolateľ podľa dovolacieho súdu teda v dovolaní nevymedzil právne otázky, od ktorých záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu a následne malo zakladať nesprávne právne posúdenie veci. Sama
polemikareagujúcanazáveryuvedenévrozhodnutíodvolaciehosúdualebospochybňovaniesprávnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika postupu odvolacieho súdu zvoleného pri právnom posudzovaní
veci významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP.

34. S ohľadom na uvedené podľa dovolacieho súdu dovolateľ neopodstatnene namietal nesprávny
procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jemu patriacich procesných
práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Dovolací
súd preto dovolanie žalovaného ako procesne neprípustné odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c)

CSP. Dovolací súd podľa ustanovenia § 447 písm. f) CSP odmietol ako neprípustné aj dovolanie podané
dovolateľom podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.

35. Podľa § 444 ods. 1 CSP dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého
rozhodnutia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. V danej veci dovolací súd nezistil skutočnosti,

ktoré by odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia odôvodnili. V súlade s ustálenou
súdnou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie (napr. rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/144/2019, sp.
zn. 4Cdo/108/2019, sp. zn. 9Cdo/72/2020, sp. zn. 9Cdo/184/2020).

36. Žalobca bol v dovolacom konaní úspešný, preto mu dovolací súd podľa ustanovenia § 453 ods. 1

CSP s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

37. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.