Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. júl 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/20/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111224346
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Mészárosová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1111224346.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov
senátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: R.. O. Ď. U. L. R.
Š. , I. X. XX.X.XXXX, G. Z. I., N. Č.. XXX/X, zastúpený JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátkou, Bratislava,
Podbrezovská č. 34, proti žalovanému: Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky, Bratislava, Štúrova 2, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci
Okresného súdu Bratislava I) zo dňa 31. marca 2023, č. k. 19 C 123/2011-548, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava I) zo dňa 31. marca 2023,
č. k. 19 C 123/2011-548,
- v časti výroku I., ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.000,- €
do tridsiatich dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku III., ktorým súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol
a vo výroku V. ktorým žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania o zaplatenie

nemajetkovej ujmy v rozsahu 100 % z priznanej sumy vo výške 4.000,- €, p o t v r d z u j e ;
- v časti výroku I., ktorým vyslovil, pre prípad, že žalovaný povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.000,- €
do tridsiatich dní od právoplatnosti rozsudku nesplní, je povinný zaplatiť mu úrok z omeškania vo výške
8,5 % ročne z nezaplatenej sumy od tridsiatehoprvého dňa po právoplatnosti rozsudku do zaplatenia
z r u š u j e ;
- vo výroku IV. m e n í tak, že žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania o zaplatenie

náhrady škody.

II. Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov tohto a predchádzajúceho odvolacieho konania.

III. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 27.9.2013, č. k. 19 C 123/2011-180 (v poradí prvým), súd prvej inštancie uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.415,54 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25%

ročne zo sumy 5.415,54 € od 1.7.2011 do zaplatenia, vo zvyšnej časti žalobu zamietol s tým, že o trovách
konania rozhodne do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie po právnej stránke
odôvodnil § 1, § 3 ods. 1 a ods. 2, § 4 ods. 1 písm. b) a e), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3, § 15
ods. 1 a ods. 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, a ods. 5, § 18 ods. 1 a ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len
zákon č. 514/2003 Z. z.), § 17 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre (ďalej len

„Zákon o prokuratúre). Po vecnej stránke rozhodnutie odôvodnil tým, že zastavením trestného stíhania
uznesením Okresnej prokuratúry v Prievidzi zo dňa 25.6.2010 pre skutok, ktorý nie je trestným činom,
č. k. 2 Pv 107/07-64, vzniklo žalobcovi právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,za ktoré sa považuje uznesenie o začatí trestného stíhania Okresného riaditeľstva Policajného zboru v
Prievidzi z 26.9.2008. Žalobcovi tak vznikol voči štátu nárok na úhradu nákladov, ktoré účelne vynaložil
na svoju obranu v trestnom konaní, kde bol „úspešný“, a to v zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

v sume 1.975,04 €, ktorú žalobca uhradil právnej zástupkyni na základe ňou vystavenej faktúry. Súd za
dôvodnú a vzniknutú v priamej príčinnej súvislosti s trestným konaním považoval aj uplatnenú majetkovú
škodu vo výške 2.905,- € (strata príjmu za október až december 2009) a sumu 535,50 € (strata príjmu od
1.1.2010 do 20.1.2010) uplatnenú titulom straty na príjme z dôvodu odvolania žalobcu z funkcie člena
predstavenstva, ku ktorému došlo na mimoriadnom valnom zhromaždení ZVS holding, a.s., konanom

dňa 27.8.2009. Nárok na náhradu škody mu prináleží za obdobie od 1.10.2009 do 20.1.2010, t. j.
celkom suma 3.440,50 €, keď odmena za výkon funkcie člena predstavenstva bola naposledy žalobcovi
vyplatenázaobdobiedo30.9.2009adňom20.1.2010byžalobcoviskončilozákonnémaximálne5-ročné
funkčné obdobie v predstavenstve spoločnosti ZVS holding, a.s. Príčinnú súvislosť medzi odvolaním
žalobcu z funkcie a trestným konaním mal súd za preukázanú z obsahu zápisnice z mimoriadneho
valného zhromaždenia zo dňa 27.8.2009 a z výsluchu svedkov Ing. M. a Ing. B.. V dôsledku trestného

konania voči žalobcovi došlo k prerušeniu bezpečnostnej previerky, a keďže žalobca sa po
tom, ako mu skončila bezpečnostná previerka, nemohol oboznamovať s utajovanými skutočnosťami,
bol odvolaný z funkcie člena predstavenstva. Vo zvyšku majetkovú škodu uplatnenú z tohto titulu súd
prvej inštancie považoval za nedôvodnú, a preto žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Žalobcovi priznal aj
úrok z omeškania v zákonnej výške, keď žalovaný listom zo dňa 27.6.2011 zamietol žiadosť žalobcu

o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ku dňu 1.7.2011 bola základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky vo výške 1,25 %, zvýšená o 8 percentuálnych bodov predstavuje výšku 9,25
%, žalobcovi priznal úrok z omeškania vo výške 9,25 % od 1.7.2011 v zmysle žalobného návrhu. Vo
zvyšnej časti príslušenstva, keď žalobca sa domáhal úrokov z omeškania vo výške 10,6 % ročne, žalobu
zamietol. Za nedôvodnú súd prvej inštancie považoval aj uplatnenú nemajetkovú ujmu, keď vykonaným

dokazovaním mal za preukázané, že trestné konanie nemalo hmatateľný negatívny dopad na pracovnú
oblasťžalobcu(okrempredčasnéhoukončeniafunkcievpredstavenstve,ktoréfunkčnéobdobieskončilo
o necelých 5 mesiacov skôr v porovnaní s dátumom ukončenia riadneho funkčného obdobia, za čo
súd žalobcovi priznal náhradu majetkovej škody), jeho manželky, prípadnou stratou zamestnania alebo
kariérnym poklesom, a akýkoľvek reálny negatívny dopad nemal súd za preukázaný ani u detí žalobcu

a jeho rodičov. Pokiaľ ide o zdravotné dôvody, podľa lekárskej správy možno konštatovať zhoršenie
zdravotného stavu žalobcu koncom roka 2008 a v priebehu roka 2009, z lekárskej správy však vyplýva,
že žalobca je sledovaný v nefrologickej ambulancii od roku 2006 pravidelne v polročných intervaloch a
už v tomto čase boli jeho obličkové funkcie zhoršené. V súvislosti s dĺžkou trestného konania súd prvej
inštancie uviedol, že v trestnom konaní neboli ústavným súdom konštatované prieťahy a všeobecný súd

nie je oprávnený túto otázku ako predbežnú riešiť. K námietke žalovaného, že Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky nie je orgán oprávnený konať v mene štátu v prejednávanom prípade súd prvej
inštancie dôvodil, že za Slovenskú republiku koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, a to
s poukazom na § 17 zákona o prokuratúre, podľa ktorého prokurátor vykonáva dozor
nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní v rámci svojej pôsobnosti ustanovenej osobitným

zákonom a tiež rozhoduje o opravných prostriedkoch voči rozhodnutiam vydaným vyšetrovateľom.
Uviedol, že žalobca sa so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody obrátil listom
zo dňa 2.5.2011 na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky a žiadal náhradu škody v celkovej
výške 117.308,54 €. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky žalobcovi oznámila, že žiadosť o
náhradu škody považuje v plnom rozsahu za nedôvodnú a túto odmietla a poučila žalobcu, že sa môže

domáhať uplatnenia práva na príslušnom súde v občianskoprávnom konaní. Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky nepostúpila v zmysle § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. žiadosť inému, podľa
nej príslušnému, orgánu.

2.1. Proti výroku rozsudku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.415,54 € spolu

s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 5.415,54 € od 1.7.2011 do zaplatenia, podal
včas odvolanie žalovaný a proti výroku rozsudku, ktorým súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol, podal v
zákonnej lehote odvolanie žalobca.
2.2. Žalobca v odvolaní namietal posudzovanie jednotlivých položiek náhrady škody súdom prvej
inštancie. Uviedol, že nie je logický záver súdu, že žalobca by nebol po 20.1.2010 opätovne zvolený

do predstavenstva ZVS holding, a.s., keď bol členom predstavenstva od roku 1996 tri funkčné obdobia
a tento stav by pretrval, pokiaľ by bol v pracovnoprávnom pomere ku svojmu zamestnávateľovi, ZVS
holding,a.s.Zhromažďovanímúdajovojehoosobe,správyopovestiorgánmičinnýmivtrestnomkonaní,
štát bezprecedentne zasiahol do jeho súkromia, čím porušil jeho ústavné práva. Poukázal na to, žeškodou na zdraví sa odškodňujú aj niektoré nemajetkové ujmy spôsobené na osobnostných právach
poškodeného (vytrpené bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia), ako aj na skutočnosť, že prieťahy
v konaní je oprávnený posudzovať aj všeobecný súd. Vytýkal súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal jeho

argumentáciou súvisiacou s priznávaním náhrady škody štátom v obdobných prípadoch, neakceptoval
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 138/2008, podľa ktorého nemajetková
ujma vzniká už samotným porušením, resp. zásahom do základných práv a slobôd a nie je potrebné
ujmu preukazovať, postačuje tvrdenie žalobcu, že mu bola spôsobená ujma zásahom štátnych orgánov
do jeho práv. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nerešpektoval princíp právnej istoty, či predvídateľnosti

práva, jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné a tým aj nezákonné, nevyhodnotil vplyv nezákonne
vedeného trestného stíhania na jeho zdravotný stav, ktorý sa po začatí trestného stíhania prudko zhoršil.
Navrhol odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.
2.3. Žalovaný v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho
právneho posúdenia veci a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Podľa žalovaného je rozhodnutie súdu prvej inštancie nelogické a mohlo by sa preto považovať za
arbitrárne, keď na jednej strane súd konštatuje, že k začatiu trestného konania došlo v dôsledku
konania žalobcu, a teda sú splnené podmienky, za ktorých nárok na náhradu škody nevzniká, na
druhej strane nárok na náhradu škody žalobcovi čiastočne priznal. Žalovaný poukázal v odvolaní na
to, že uznesenie o začatí trestného stíhania Okresného riaditeľstva Policajného zboru Prievidza zo

dňa 26.9.2008, ktoré súd prvej inštancie považuje za nezákonné, neexistuje, keď v predmetnej veci
bolo prokurátorom vojenskej obvodnej prokuratúry dňa 17.8.2006 vydané uznesenie o začatí trestného
stíhaniasp.zn.OPv322/06aOkresnériaditeľstvoPolicajnéhozboru,Úradjustičnejakriminálnejpolície,
Odbor justičnej polície, Oddelenie ekonomickej kriminality Prievidza dňa 26.9.2008 vydalo uznesenie o
vznesení obvinenia. Ani jedno z rozhodnutí nekorešponduje s rozhodnutím, ktoré súd prvej inštancie

označil za nezákonné. Poukazujúc na ustálenú judikatúru, podľa žalovaného za nezákonné treba
považovať uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úrad justičnej a kriminálnej polície,
Odbor justičnej polície, Oddelenie ekonomickej kriminality Prievidza zo dňa 26.9.2008 o vznesení
obvinenia, teda uznesenie, ktoré vydal vyšetrovateľ. Keďže prokurátor zamietol sťažnosť žalobcu ako
obvineného proti uvedenému uzneseniu, podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. nemôže

v mene Slovenskej republiky konať Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Uznesenie o vznesení
obvinenia nevydala prokuratúra, preto podľa žalovaného nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie dospel
k záveru, že za štát má konať Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, jej pôsobnosť nemožno
odvodiť ani z toho, že nárok žalobcu predbežne prerokovala, keďže takýto záver nie je v súlade s platnou
právnou úpravou. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie v

súvislostisúčelnevynaloženýmitrovamikonania,ktorésižalobcauplatnilvovýške1.975,04€.Poukázal
na to, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané dňa 26.9.2008, počnúc týmto dňom si právny
zástupca žalobcu účtoval svoje trovy, žalobca však splnomocnil právneho zástupcu na zastupovanie až
dňa 16.5.2009, a preto až úkony, ktoré nasledujú po uvedenom dátume, je možné považovať za škodu,
ktorá žalobcovi vznikla v trestnom konaní. Opakovanú žiadosť o nazretie do spisu zo dňa 22.6.2009

žalobca vyhotovil a podpísal sám, preto si náhradu za úkon nemôže uplatňovať ako škodu. Pokiaľ ide
o úkony právnej služby - porada s klientom v rozsahu 2 hodín a porada s klientom po preštudovaní
spisu zo dňa 22.8.2009 v rozsahu 2 hodín, podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb advokátovi je možné priznať aj odmenu za ďalšiu poradu
alebo rokovanie s klientom, avšak len do výšky dvoch tretín, prípadne jednej tretiny základnej sadzby

tarifnej odmeny a nie v plnej sadzbe tarifnej odmeny. Sťažnosť voči postupu okresného prokurátora
po náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky bola výzvou na náhradu trov konania, ktoré vznikli v
súvislosti s konaním pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, preto tento úkon nesúvisí s účelným
bránením práva obvineného v konaní. Uvedené skutočnosti žalovaný namietal v priebehu konania,
súd prvej inštancie sa s nimi žiadnym spôsobom nevysporiadal, žalovanému nie je zrejmé, ako na

základe vykonaných dôkazov súd dospel k záveru, že trovy vyčíslené právnym zástupcom žalobcu sú
účelné; rozhodnutie súdu prvej inštancie je v tomto smere nepreskúmateľné. K priznanej majetkovej
ujme spočívajúcej v strate na príjme vo výške 3.440,50 € za obdobie od 1.10.2009 do 20.1.2010
žalovaný uviedol, že v konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a
vznikom majetkovej ujmy, súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia touto otázkou nezaoberal.

Zo zápisnice zo zasadania Valného zhromaždenia spoločnosti ZVS holding, a.s., nevyplýva, prečo
došlo k odvolaniu žalobcu z funkcie člena predstavenstva, z výpovede svedkov vyplynulo, že dôvodom
odvolania žalobcu bola skutočnosť, že mu končila platnosť bezpečnostnej previerky. Žalovaný navrhol
odvolaciemusúdurozsudoksúduprvejinštancievodvolanímnapadnutomrozsahuzrušiťavecmuvrátiťna ďalšie konanie. V prípade, že odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej
časti potvrdí, žalovaný navrhol, aby odvolací súd vyslovil, že dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku je
prípustné, keďže ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, keď za otázku zásadného

významu žalovaný považuje otázku procesnej spôsobilosti konať za štát.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že nezákonným je uznesenie o vznesení
obvinenia voči žalobcovi zo dňa 26.9.2008, ktorého existenciu potvrdil aj žalovaný. Žalovaný je procesne
spôsobilýkonaťzaštátzdôvodu,ževykonávadozornadzachovávanímzákonnostivprípravnomkonaní

a nesie zodpovednosť za trestné stíhanie osôb ako aj plní funkciu inštančného orgánu, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach proti uzneseniam vyšetrovateľa, resp. policajného orgánu. Uznesenie o začatí trestného
stíhania vo veci vydané dňa 17.8.2006 a uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi vydané dňa
26.9.2008 boli obligatórne doručené do 48 hodín dozorujúcemu prokurátorovi, ktorého povinnosťou bolo
posúdiť, či sú splnené všetky zákonné predpoklady pre začatie trestného stíhania a podanie obžaloby
voči žalobcovi, v prípade nesplnenia predpokladov trestné stíhanie zastaviť. Prokurátor sťažnosť proti

uzneseniu o vznesení obvinenia zamietol, rozhodnutie prokurátora zrušil Ústavný súd Slovenskej
republiky pre porušenie základných práv a slobôd žalobcu. Následne prokurátor opätovne sťažnosť
žalobcu zamietol, uvedený postup okresnej prokuratúry potvrdil aj generálny prokurátor listom zo dňa
27.7.2009, podľa ktorého je uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobcovi dôvodné a zákonné, za
také považoval aj uznesenie prokurátora o zamietnutí sťažnosti. Podľa žalobcu, orgánom štátu, ktorý

má za Slovenskú republiku v tomto konaní vystupovať je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
ktorá ako monokratický typ orgánu verejnej moci zastrešuje aj okresnú prokuratúru, ktorá udržiavala
voči žalobcovi stav nezákonnosti od 26.9.2008, kedy bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie, až do
7.7.2010, kedy bolo trestné stíhanie zastavené. K posúdeniu účelnosti trov konania, ktoré žalobcovi
vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie žalobca uviedol, že trestne

stíhaná osoba má ústavou zaručené právo na právnu pomoc, sťažnosť voči uzneseniu o vznesení
obvinenia zo dňa 26.9.2008 spísala advokátka žalobcu po tom, čo prípad prevzala, všetky úkony pred
16.5.2009 boli robené advokátkou so súhlasom žalobcu. Žalobca poukázal na to, že v prejednávanom
prípade nejde o priznávanie trov trestného konania zo strany štátu ale o náhradu škody, ktorá spočíva
vo vyplatenej odmene advokátovi žalobcu. Materiálna ujma spočívajúca v ušlom príjme je priamym

dôsledkom trestného stíhania vedeného voči žalobcovi, po jeho zastavení bolo žalobcovi opätovne
vydané osvedčenie pre dôverné veci, platiace až do 21.10.2020.

4. Odvolací súd, s poukazom na § 470 ods. 1, ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok
(ďalej len „C.s.p.") účinného od 1.7.2016, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom

rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.),
na odvolacom pojednávaní (§ 385 ods. 1 C.s.p.), po doplnení a zopakovaní dokazovania
(§ 384 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a odvolanie žalovaného
je čiastočne dôvodné.

5.1. Odvolací súd bol názoru, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k
správnym skutkovým zisteniam a pokiaľ ide o samotný nárok na náhradu škody vec aj správne právne
posúdil. Správne súd prvej inštancie ustálil, že zastavením trestného stíhania uznesením prokurátora
Okresnej prokuratúry Prievidza č. k. 2 Pv 107/2007-33, zo dňa
25.6.2010,preskutok,ktorýniejetrestnýmčinom,vznikložalobcoviprávonanáhraduškodyspôsobenej

nezákonným rozhodnutím, za ktoré treba považovať uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného
zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície, Odbor justičnej polície, Oddelenie ekonomickej kriminality
Prievidza č. ČVS: ORP-173/OEK-PD-2007, zo dňa 26.9.2008, o vznesení obvinenia
voči žalobcovi. Žalobcovi vznikol voči štátu nárok na náhradu nákladov, ktoré vynaložil na svoju obranu
v trestnom konaní, a to v zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj nárok na náhradu ďalšej

škody, ak mu vznikla v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním jeho osoby podľa § 17 citovaného zákona.
5.2. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého v prejednávanom
prípade je oprávnená konať v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. V zmysle § 4 ods.
1písm.b)zákonač.514/2003Z.z.účinnéhodo31.12.2010vovecináhradyškody,ktorábolaspôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak

v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru. V zmysle § 4
ods. 1 písm. f) tohto zákona koná vo veci náhrady škody Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu (v odkaze pod čiarou je uvedený § 38 zákona
č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnomkonaní. V zmysle § 4 ods. 1 písm. k) tohto zákona koná vo veci náhrady škody orgán príslušný podľa
písmen a) až j), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode
došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť

bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. Keďže
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku (§ 15 zákona č. 514/2003 Z. z.) podal žalobca na Generálnej
prokuratúre Slovenskej republiky, ktorá jeho žiadosť nepostúpila inému, podľa nej príslušnému orgánu (§
15 ods. 2), odvolací súd ustálil, že v mene štátu správne v súdnom konaní koná Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil aj s tvrdením žalobcu, ktorý vo vyjadrení

k odvolaniu uviedol, že žalovaný vykonáva dozor nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní
a nesie zodpovednosť za trestné stíhanie osôb, ako aj plní funkciu inštančného orgánu, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach proti uzneseniam vyšetrovateľa.
5.3. Podľa odvolacieho súdu správne súd prvej inštancie ustálil výšku škody pozostávajúcej z nákladov
na právne zastúpenie a právnu pomoc počas trestného konania vo výške, ako boli vyúčtované a
fakturované faktúrou č. 31/2009 zo dňa 31.3.2009, vystavenou právnou zástupkyňou žalobcu. K

námietke žalovaného, podľa ktorej si žalobca môže ako škodu uplatniť náhradu trov za zastupovanie
advokátom v trestnom konaní až po 16.5.2009, keď až týmto dňom žalobca splnomocnil obhajcu
odvolací súd uviedol, že už sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia voči žalobcovi zo dňa
26.9.2008, vyhotovila dňa 10.10.2008 advokátka žalobcu. Ak aj došlo k splnomocneniu advokátky
žalobcom písomnou plnou mocou až dňa 16.5.2009, úkony žalobcu vykonané advokátom pred týmto

dňom boli orgánmi činnými v trestnom konaní rešpektované a s ním konali, bez ďalšieho.
Žalobca pred odvolacím súdom potvrdil, že všetky úkony súvisiace s trestným konaním od roku 2008
vykonával v zastúpení advokátky, pričom policajný vyšetrovateľ ani prokurátor zastupovanie žalobcu
advokátkou nespochybňovali, nenamietali nedoloženie písomnej plnej moci do vyšetrovacieho spisu.
Táto skutočnosť preto nemôže byť vyhodnotená v neprospech žalobcu. Pokiaľ ide o odvolacie námietky

žalovaného týkajúce sa jednotlivých úkonov právnej pomoci a s tým súvisiacu účelnosť vynaložených
nákladov na trovy konania, odvolací súd mal za to, že uplatnenie úkonov právnej služby - porada s
klientom v rozsahu 2 hodín a porada s klientom po preštudovaní spisu zo dňa 2.8.2009 v rozsahu 2 hodín
vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny bolo v súlade s § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení od 1.6.2009 do

31.5.2010, podľa ktorého odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za úkon právnej
služby - ďalšia porada alebo rokovanie s klientom za každú skončenú hodinu. Podľa § 14 ods. 2 citovanej
vyhláškyodmenavovýškejednejpolovicezákladnejsadzbytarifnejodmenypatrízaďalšiuporadualebo
rokovanie s klientom, ak nepresiahne jednu hodinu. Keďže porady s klientom trvali každá dve hodiny,
advokát mal nárok na odmenu vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny za štyri úkony právnej služby.

Odvolací súd poukázal na to, že žalovaný sa v odvolaní odvoláva na znenie citovanej vyhlášky účinné
až od 1.6.2010. Úkon - opakovaná žiadosť o nazretie do spisu vykonal žalobca v zastúpení advokátom,
žiadosť je podpísaná žalobcom aj advokátom (č. l. 97 spisu). Pokiaľ ide o výšku odmeny za úkony
právnej služby podľa rozpisu na č. l. 75 predmetného spisu, odvolací súd dal do pozornosti, že advokát
mal v roku 2008 nárok na odmenu za 7 úkonov právnej služby (§ 12 ods. 3 písm. c/ v spojení s § 14 ods.

1 písm. b/, pričom jedna porada bola v rozsahu 2 hodín, pracovné stretnutie v rozsahu 3 hodín), čo pri
výške základnej sadzby tarifnej odmeny v roku 2008 105,36 € predstavuje výšku 737,52 €, 19 % DPH
výšku 140,13 € a režijný paušál a 6,31 € za 4 úkony právnej služby 25,24 €, spolu odmena za úkony v
roku 2008 - 902,89 €. V roku 2009 mal advokát nárok na odmenu za 8 úkonov právnej služby (§ 14 ods.
1 písm. b/, pričom jedna porada bola v rozsahu 2 hodín, ďalšia porada v rozsahu 2 hodín),

čo pri výške základnej sadzby tarifnej odmeny v roku 2009 115,90 € predstavuje výšku 927,20 €, 19 %
DPH výšku 176,17 € a režijný paušál a 6,95 € za 6 úkonov právnej služby 41,70 €, 19 % DPH k režijnému
paušálu za tri úkony právnej služby po 1.6.2009 vo výške 3,96 € (§ 18 ods. 3 citovanej vyhlášky), spolu
odmena za úkony v roku 2009 - 1.149,03 €. Advokát tak mal nárok na odmenu za zastupovanie žalobcu v
trestnom konaní spolu vo výške 2.051,92 € (bez nároku na stratu času), pričom si uplatnil trovy právneho

zastúpenia vo výške 1.975,04 €, ktoré mu aj súd prvej inštancie ako škodu priznal.
5.4. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie o
nároku na náhradu škody spôsobenej stratou príjmu za obdobie od 1.10.2009 do 20.1.2010, vo výške
3.440,50 €, ktorá strata vznikla v príčinnej súvislosti s trestným konaním vedeným voči žalobcovi.
Uvedená skutočnosť vyplynula z vykonaného dokazovania, výsluchu svedkov Ing. M., Ing. B., ako aj z

oznámenia Národného bezpečnostného úradu o prerušení bezpečnostnej previerky zo dňa 8.7.2009,
ku ktorému prerušeniu došlo z dôvodu zamietnutia sťažnosti žalobcu proti uzneseniu o vznesení
obvinenia (č. l. 28 spisu). Žalobca, vzhľadom na charakter činnosti ZVS holding, a.s., sa po skončení
bezpečnostnej previerky nemohol oboznamovať s utajovanými skutočnosťami, a preto zotrvať vo funkciičlena predstavenstva. Správne súd prvej inštancie ustálil koniec obdobia straty príjmu žalobcu, keď
20.1.2010 končilo žalobcovi zákonné 5-ročné funkčné obdobie člena predstavenstva. Tvrdenie žalobcu,
že by bol opätovne zvolený do funkcie člena predstavenstva je len v rovine hypotetických úvah a nemá

reálny základ.
5.5.1. Odvolací súd sa stotožnil aj s rozhodnutím súdu prvej inštancie o nároku na náhradu nemajetkovej
ujmyajehoodôvodnením.Bolnázoru,žežalobcanepreukázalexistenciunásledkovtakejintenzity,ktorá
by zakladala jeho právo na priznanie peňažnej náhrady takto vymedzenej nemajetkovej ujmy ako jej
vyššieho stupňa, keď satisfakcia v peniazoch má byť znakom a prostriedkom nápravy.

5.5.2.Vovzťahuknárokužalobcunanáhradunemajetkovejujmyvdôsledkudĺžkytrestnéhostíhaniasúd
uviedol, že žalobca v priebehu konania len vo všeobecnosti poukazoval na dĺžku trestného konania bez
bližšieho zdôvodnenia či konkretizácie obdobia, v ktorom mali nastať vytýkané prieťahy, nešpecifikoval
obdobie, kedy malo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany orgánov činných v trestnom konaní
dôjsť. Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením súdu prvej inštancie, podľa ktorého v súvislosti s
trestným konaním neboli ústavným súdom konštatované prieťahy a všeobecný súd ani nemá oprávnenie

vyjadrovať sa k hodnoteniu postupu orgánov činných v trestnom konaní z dôvodu, že tieto nekonali s
dostatočným urýchlením, čím vznikli prípadne neodôvodnené prieťahy. Žalobca v konaní nepreukázal,
že práve táto okolnosť, t. j. existencia prieťahov v trestnom konaní, mala za následok vznik nemajetkovej
ujmy, že neprimeranú dĺžku trestného konania v jeho priebehu namietal, na prieťahy sa sťažoval resp.
vykonával v tejto súvislosti iné potrebné aktivity.

5.5.3. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných
práv žalobcu vyžiadaním si správy o povesti od Mestského úradu Nemšová orgánmi činnými v trestnom
konaní, bol odvolací súd toho názoru, že v prípade, ak sa rodičia žalobcu dozvedeli o trestnom stíhaní
vedenom voči jeho osobe z prostredia mestského úradu, ako to v konaní tvrdí žalobca, potom je daná
zodpovednosť územnej samosprávy za škodu spôsobenú pri výkone samosprávy (§ 10 a nasl. zákona

č. 514/2003 Z. z.).
5.5.4. V súvislosti s uplatnením si nároku žalobcu na náhradu škody na zdraví ako súčasti nemajetkovej
ujmy odvolací súd uviedol, že žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že k zhoršeniu jeho
zdravotného stavu (zhoršenie obličkových funkcií a následná transplantácia obličky) došlo v príčinnej
súvislosti s trestným stíhaním, pričom, ako konštatoval aj súd prvej inštancie, žalobca je sledovaný v

nefrologickej ambulanci v súvislosti so zhoršením jeho obličkových funkcií už od roku 2006, kedy bola
realizovaná príprava možnej hemodialyzačnej liečby.

6. Odvolací súd, na rozdiel od záverov súdu prvej inštancie bol názoru, že žalobcovi neprináleží nárok
na úrok z omeškania, ktorý mu súd prvej inštancie priznal vo výške 9,25 % ročne zo sumy 5.415,54 €

od 1.7.2011 až do zaplatenia. Podľa názoru odvolacieho súdu sa žalovaný môže dostať do omeškania
so zaplatením žalobcovi priznanej pohľadávky až momentom, keď nebude dobrovoľne plniť a nezaplatí
žalobcovi priznanú sumu po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým mu súd priznal žalovanú
pohľadávku. Pred nadobudnutím právoplatnosti takéhoto rozhodnutia sa žalovaný nemôže dostať do
omeškania. Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti výroku, ktorým súd priznal

žalobcovi nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 5.415,54 € od
1.7.2011, zmenil (§ 388 C.s.p. ) a žalobu v tejto časti zamietol.

7. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobca, ktorý sa v konaní domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy celkom

vo výške 117.308,54 € a súd mu priznal sumu vo výške 5.415,54 €, bol v konaní úspešný
v 5 %, žalovaný bol úspešný v 95 %, čistý úspech žalovaného potom predstavuje 90 %. Preto odvolací
súd priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 90 %.

8. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Dovolací súd uznesením zo dňa

19.12.2019 sp. zn. 2 Cdo 135/2018, zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave v celom rozsahu, s
výnimkou časti, v ktorej odvolací súd potvrdil povinnosť žalovanej zaplatiť sumu 5.415,54 €. V uznesení
skonštatoval, že odvolací súd porušil právo žalobcu na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) C.s.p.
tým, že sa nedostatočne vysporiadal s okolnosťami, ktoré mohli mať negatívny dopad u žalobcu vo
vzťahu k náhrade škody a k uplatnenej nemajetkovej ujme. Osobitne uložil odvolaciemu súdu, aby sa

vysporiadal s tvrdeniami žalobcu ohľadom vplyvu trestného stíhania na jeho spoločenský, pracovný,
rodinný a osobný život, t. j. s tvrdeniami žalobcu ohľadom jeho nezvolenia za
člena predstavenstva a jeho zdravotných problémov.9. Odvolací súd následne, reagujúc na uznesenie dovolacieho súdu zrušil v rovnakej časti aj rozsudok
súdu prvej inštancie argumentujúc tým, že dôvody zrušenia jeho rozsudku sa vzťahujú aj na rozhodnutie
tunajšieho súdu, pričom v záujme zachovania dvojinštančnosti súdneho konania bolo potrebné zrušiť

aj rozhodnutie súdu prvej inštancie.

10.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 31.3.2023, č. k. 19 C 123/2011-548 (v
poradí druhým) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.000,- € do tridsiatich dní od
právoplatnosti rozsudku. V prípade, že túto povinnosť nesplní, je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z

omeškania vo výške 8,5% ročne z nezaplatenej sumy od tridsiatehoprvého dňa po právoplatnosti
rozsudku do zaplatenia (výrok I.); zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy
5.415,54 € od 1.7.2011 do zaplatenia (výrok II.); vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok III.); o trovách
konania o zaplatenie náhrady škody rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov
konania (výrok IV.) a výrokom V. rozhodol tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu
trov konania o zaplatenie nemajetkovej ujmy v rozsahu 100 % z priznanej sumy vo výške 4.000,- €.

Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
10.2. Pokiaľ ide o vecné odôvodnenie uviedol, že žalobca sa v prejednávanej veci domáhal, aby súd
zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 117.308,54 € s úrokom

z omeškania vo výške 10,6 % od 1.7.2011 do zaplatenia, ako aj trovy konania. Žalobu odôvodnil tým,
že uznesením OR PZ v Prievidzi č. ČVS:ORP-173/OEK-PD-2007, zo dňa 26.9.2008, bolo žalobcovi
vznesené obvinenie pre spáchanie trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a
ods. 5 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 na tom skutkovom základe, že formou podvodných
úkonov voči VOP Nováky š.p. spôsobil tomuto podniku škodu vo výške 6.491.743,20 Sk, čiže približne

215.000,- €, pričom neskôr bolo konanie voči žalobcovi uznesením Okresného prokurátora v Prievidzi
č. k. 2 Pv 107/07-64, zo dňa 25.6.2010, zastavené s odôvodnením, že
skutok nie je trestným činom. Žalobca sa tak na základe zákona č.
514/2003 Z. z. domáhal náhrady majetkovej škody, aj nemajetkovej ujmy, pričom vo svojom podaní zo
dňa 2.4.2013 (č. l. 114 spisu) upresnil žalobný návrh tak, že požadoval sumu 1.975,04 € ako náhradu

trov zastupovania v trestnom konaní, sumu 41.085,- € ako majetkovú škodu spôsobenú odvolaním z
postu člena predstavenstva spoločnosti ZVS holding, a.s. a následným nezvolením
do tejto funkcie a nemajetkovú ujmu vo výške 74.248,50 €. Súd navrhovanú zmenu petitu pripustil na
pojednávaní dňa 10.5.2013 (č. l. 129 spisu), avšak nesprávne, preto následne na pojednávaní dňa
14.3.2023 (č. l. 517) v súlade s § 142 ods. 1 C.s.p. opätovne pripustil zmenu žalobného návrhu v

súlade s návrhom žalobcu. Majetkovú škodu žalobca odôvodnil tým, že v dôsledku začatia trestného
stíhania voči jeho osobe mu bola pozastavená previerka zo strany Národného bezpečnostného úradu
(NBÚ),vdôsledkučohomuselprestaťbyťčlenompredstavenstvaspoločnostiZVSholding,a.s.,nakoľko
keďže ide o zbrojársku firmu, je previerka NBÚ podmienkou členstva v tomto orgáne.
Z uvedeného dôvodu bol z funkcie člena predstavenstva odvolaný dňa 27.8.2009, pričom funkčné

obdobie mu malo uplynúť až dňa 20.1.2010. Následne z rovnakého dôvodu nemohol byť opätovne
zvolený, pričom dovtedy bol členom predstavenstva nepretržite od roku 1996 a z jeho pohľadu nebolo
pochýb, že ak by nebol trestne stíhaný, bol by zvolený opätovne. Na základe toho požadoval náhradu
majetkovej škody spočívajúcej v odmenách za členstvo v predstavenstve spoločnosti od 27.8.2009
do 30.4.2013. Nemajetkovú ujmu postupne v žalobe a ďalších podaniach odôvodnil najmä tým, že

odvolaním z funkcie člena predstavenstva ZVS holding, a.s. utrpela jeho možnosť pracovnej realizácie,
nakoľko hoci ostal obchodným riaditeľom spoločnosti, stratil oprávnenie podpisovať v jej mene zmluvy.
Uviedol, že podnikanie v zbrojárskej oblasti je založené na osobných
kontaktoch, vzájomnej dôvere a dobrom mene obchodných partnerov, pričom jeho osoba bola trestným
stíhaním spochybnená. V dôsledku trestného stíhania nemohol byť na rokovaniach prítomný, alebo

prítomný bol, ale musel tam byť aj člen predstavenstva, aby bolo možné kontrakt uzavrieť, pričom toto
vytváralonepríjemnésituácieajehotodehonestovalo.ObvineniemalovplyvajnajehopovesťvmesteI.,
ktoré má približne 5000 obyvateľov a on patril k známym osobám, pričom v dôsledku trestného stíhania
ľudia spochybňovali legálnosť ním nadobudnutého majetku. Taktiež uviedol, že trestné stíhanie malo
negatívny vplyv na jeho rodičov, ktorí sa túto správu dozvedeli od pracovníkov Mestského úradu v I.,

keďže tento bol v dôsledku trestného stíhania dopytovaný na správanie žalobcu. Trestné stíhanie malo
negatívny vplyv aj na jeho zdravotný stav. K majetkovej aj nemajetkovej ujme
žiadal žalobca ako príslušenstvo úroky z omeškania, a to vo výške 10,6 % ročne odo dňa 1.7.2011, čo
bol deň, keď žalovaný odmietol škodu dobrovoľne uhradiť.10.3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, namietal pasívnu legitimáciu v konaní, v mene Slovenskej
republiky má konať iný subjekt. Ďalej uviedol, že žalobca neoznačil, ktoré rozhodnutie pokladá za
nezákonné, a taktiež že rozhodnutie o vznesení obvinenia nemožno za nezákonné označiť len preto,

že bolo neskôr príslušným orgánom zrušené. Tvrdil, že postup orgánov činných v trestnom konaní bol
po celý čas zákonný, a keďže uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi nebolo neskôr zmenené alebo
zrušené pre jeho nezákonnosť, nie je splnená ani základná podmienka pre priznanie nároku na náhradu
škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Žalovaný popieral aj preukázanie
vzniku nároku na náhradu trov trestného konania. Taktiež popieral príčinnú súvislosť medzi obvinením

žalobcu a odvolaním žalobcu z pozície člena predstavenstva, resp. jeho opätovným nezvolením.
Spochybnil taktiež vznik a výšku nemajetkovej ujmy. Uviedol, že v prípade priznania
nároku na nemajetkovú ujmu môže nárok na úroky z omeškania vzniknúť až nezaplatením tejto ujmy
na základe súdneho rozhodnutia.
10.4.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že v konaní
je právoplatná časť prvého výroku pôvodného rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 19

C 123/2011-180, na základe ktorej je žalovaný povinný zaplatiť sumu 5.415,54 €, touto časťou konania
sa už nezaoberal. V dôsledku toho sa ani nezaoberal otázkou pasívnej vecnej legitimácie orgánu, ktorý
koná v mene žalovaného, nakoľko táto otázka je právoplatnosťou časti žalobného nároku vyriešená.
Rovnako sa nezaoberal pôvodnou námietkou žalovaného ohľadom nezákonnosti obvinenia žalobcu,
nakoľko táto otázka bola v konaní (v súlade s ustálenou súdnou praxou) taktiež vyriešená

a obvinenie žalobcu je v dôsledku jeho neskoršieho zrušenia z dôvodu, že skutok nebol trestným činom,
potrebné pokladať na účely zákona č. 514/2003 Z. z. za nezákonne vydané rozhodnutie. Súd prvej
inštancie sa taktiež z rovnakých dôvodov nezaoberal splnením formálnej podmienky
na priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., ktorou je prerokovanie predbežného
nároku v zmysle § 15 ods. 1 tohto zákona s príslušným orgánom. Pre úplnosť uviedol, že splnenie

tejto podmienky žalobca preukázal zamietavou odpoveďou žalovaného zo dňa 27.6.2011 (č. l. 30 až
32 spisu).
10.4.2. Zaoberajúc sa jednotlivými žalovanými nárokmi súd prvej inštancie konštatoval, že pokiaľ ide
o majetkovú ujmu, žalobca sa v žalobe po úprave petitu dožadoval okrem sumy, ktorá mu už bola
prisúdená, majetkovej ujmy vo výške 37.644,50 € z titulu opätovného nezvolenia do funkcie člena

predstavenstva, v dôsledku čoho prišiel o odmenu za túto funkciu za obdobie od 21.1.2010 do 30.4.2013
v uvedenej výške. Po vykonanom dokazovaní dospel súd prvej inštancie k záveru, že priznanie ďalšej
majetkovej škody nie je dôvodné. Žalobca súdu nepreukázal, že by bol zvolený za člena predstavenstva.
Žalobca svoje tvrdenie oprel primárne o skutočnosť, že členom predstavenstva bol dlhodobo od roku
1996 a ak by nedošlo k obvineniu, z tohto dôvodu by ju „takmer určite“ zastával aj naďalej. Zároveň

ale z výpovede samotného žalobcu na pojednávaní dňa 18.1.2013 (č. l. 80 spisu) vyplynulo, že
približne v septembri 2009 sa pomery v spoločnosti ZVS holding, a.s. zmenili, a to tak, že
dvoch členov predstavenstva menoval štát prostredníctvom štátnej akciovej spoločnosti DMD GROUP,
a.s. a dvoch členov súkromný akcionár, pričom z vykonaného dokazovania a verejne dostupného
obchodného registra je zrejmé, že súkromného akcionára reprezentovali v čase odvolania žalobcu

okrem žalobcu ešte Ing. W. M. a Ing. X. B.. Túto skutočnosť potvrdil vo svojej výpovedi na pojednávaní
dňa 14.6.2013 svedok Ing. W. M., ktorý tiež uviedol, že po odvolaní žalobcu došlo k uvedenej dohode
so zástupcami štátu a súkromný akcionár menoval už len dvoch členov predstavenstva. Ing. M. uviedol,
že žalobca mal pre spoločnosť veľkú hodnotu. Ďalej uviedol, že už pred odvolaním žalobcu bol za štát
v predstavenstve Ing. V. W., keďže to bolo pre spoločnosť prospešné. Po uvedených zmenách stratil

súkromnýakcionárďalšiemiestovprospechštátu,lebotopokladalizaprospešnézpohľaduspoločnosti.
Z uvedených výpovedí teda vyplýva, že v čase očakávaného skončenia funkčného obdobia žalobcu v
januári 2010 by mali súkromní akcionári nárok nominovať iba dvoch zástupcov, pričom tesne predtým
v decembri 2009 bol opätovne do predstavenstva zvolený Ing. M. a v tom čase až do 21.6.2010 bola
členkou aj Ing. B.. Ak teda platila dohoda, ktorú potvrdil samotný žalobca, v prípade jeho zvolenia by

musela prestať byť členkou predstavenstva Ing. B.. Žalobca však nijako nepreukázal (a ani netvrdil),
že by k takémuto kroku akcionári pristúpili, alebo že by ho zamýšľali realizovať; nič také neuviedla
vo svojej výpovedi ani samotná Ing. B.. Navyše, súkromní akcionári tento krok nevykonali ani po
opätovnom získaní previerky NBÚ zo strany žalobcu dňa 21.10.2010, keď v tom čase boli znovu členmi
predstavenstvapopridvochzástupcochštátuIng.M.aIng.B.asúkromníakcionárinevykonalikroky,aby

Ing. W. vymenil ktoréhokoľvek z nich. Samotný žalobca v tejto súvislosti priamo uviedol, že dôvodom,
pre ktorý sa po skončení trestného stíhania nestal opäť členom predstavenstva bola skutočnosť, že
súkromný akcionár už mohol menovať len dvoch členov predstavenstva. Od dátumu 21.10.2010, t.
j. po dni opätovného získania previerky NBÚ žalobcom je tak priznanie akejkoľvek majetkovej škodyvylúčené, nakoľko odpadla prekážka na voľbu žalobcu a súkromní akcionári
nevykonali kroky k jeho zvoleniu, napr. tak, že by nahradil Ing. B.. Vo vzťahu k obdobiu medzi 20.1.2010
a 21.10.2010 žalobca neuniesol dôkazné bremeno a súdu nepreukázal, že by bol do predstavenstva (pri

paralelnejúčastiIng.M.aIng.B.)opätovnepozmenepomerovvspoločnostizvolený.Súdprvejinštancie
zdôraznil, že potenciálnu voľbu žalobcu za člena predstavenstva nepokladá za čisto hypotetickú, keďže
vzhľadom na doterajšie dlhodobé členstvo žalobcu v predstavenstve spoločnosti, ako aj vzhľadom
na jeho postavenie v spoločnosti by bez ďalších v konaní preukázaných okolností (zmena pomerov
v spoločnosti) bolo jeho opätovné zvolenie pravdepodobné, a súd by tak zvažoval priznanie určitej

pomernej časti nároku. Vzhľadom na v konaní preukázané zmeny v spoločnosti, keď
súkromným akcionárom ostalo len právo nominovať dvoch členov predstavenstva a obe tieto miesta
boli dlhodobo obsadené inými zástupcami súkromného akcionára, však súd prvej inštancie k takémuto
postupu nepristúpil a majetkovú škodu nepriznal.
10.4.3. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu súd prvej inštancie v prvom rade považoval za potrebné
vysporiadať sa s tvrdením žalovaného, že celková výška nemajetkovej ujmy, ktorú možno žalobcovi

priznať, je v súlade s aktuálnym znením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. maximálne vo výške
náhrady poskytovanej osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.
Týmto osobitným predpisom je v súčasnosti zákon č.
274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov, ktorý v § 13 stanovuje, že celková suma poskytnutá podľa
zákona nemôže presiahnuť päťdesiatnásobok sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie

kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu. Súd prvej inštancie sa s týmto tvrdením
nestotožnil, nakoľko predmetné ustanovenie sa stalo účinným až dňa 1.1.2013 na základe zákona č.
412/2012 Z. z. Keďže táto novela neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia, bolo by v rozpore
so zákazom retroaktivity právnych noriem, ak by sa mala vzťahovať aj na nároky na nemajetkovú
ujmu, ktoré vznikli pred jej účinnosťou. Podporne poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 7 Cdo 262/2015, ktorý túto zásadu vo vzťahu k predmetnému ustanoveniu explicitne
potvrdil a detailne zdôvodnil. Súd prvej inštancie tak nepokladal aktuálnu limitáciu výšky náhrady škody
za relevantnú pre toto konanie a nebol ňou pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy viazaný. Na druhej
strane konštatoval, že aj keď nie je zo zákona touto výškou viazaný, pokladá za racionálne na ňu
prihliadať a brať ju ako akýsi referenčný rámec, a to najmä z toho dôvodu, že takáto konštrukcia je

v súlade s dlhodobou judikatúrou ESĽP, podľa ktorého by náhrada za porušenie iných osobnostných
práv nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady
priznávanú za telesné zranenia alebo násilné trestné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara vs Fínsko). Pokiaľ
ide o žalobcom tvrdenú nemajetkovú ujmu vyplývajúcu zo zdravotných problémov, táto nebola v konaní
preukázaná.Jedinýmpísomnýmvkonanípredloženýmdôkazomzostranyžalobcabolalekárskaspráva

zo dňa 29.10.2012 (č. l. 74 spisu), z ktorej vyplynulo, že žalobca bol ako pacient dlhodobo
sledovaný v nefrologickej ambulancii, pričom v rokoch 2008 a 2009 došlo
k zhoršeniu jeho stavu. Zo správy však zároveň vyplýva, že v danom období sa žalobca necítil zle, bol
pracovne vyťažený a bolo pokračované v konzervatívnej liečbe. Žalobca v konaní taktiež uviedol, že jeho
zdravotné problémy vyústili do transplantácie obličky, táto skutočnosť však v konaní nebola preukázaná,

a najmä nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi trestným stíhaním a zhoršením zdravotného stavu
žalobcu, ktorý by vyústil do tejto transplantácie. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal podstatné
zhoršenie zdravotného stavu a príčinnú súvislosť medzi zhoršením a trestným
stíhaním. Súd prvej inštancie pre úplnosť uviedol, že manželka žalobcu sa vo výpovedi dňa 19.2.2011
(č. l. 88 spisu) vyjadrila, že žalobca bol v bližšie neurčenom čase hospitalizovaný pre problémy s

obličkami a mal depresie, avšak tieto skutočnosti neboli v konaní podložené
žiadnymi dôkazmi. Pokiaľ ide o dopady trestného stíhania na rodinu žalobcu, tieto žalobca preukázal
len v minimálnej miere, a to výpoveďou manželky. Súd prvej inštancie konštatoval, že každé trestné
stíhanie z povahy veci negatívne vplýva na rodinný život trestne stíhanej osoby, avšak na to, aby
bolo možné trestne stíhanej osobe priznať z tohto dôvodu nemajetkovú ujmu, je potrebné preukázať

aspoň určitý stupeň negatívneho vplyvu na rodinných príslušníkov, čo sa však nestalo. Žalobca aj jeho
manželka ako svedkyňa vypovedali, že rodičia žalobcu trestné stíhanie zle znášali, avšak toto tvrdenie
nijako nepreukázali. Pokiaľ ide o žalobcom tvrdenú skutočnosť, že rodičia žalobcu sa o trestnom stíhaní
dozvedeli od pracovníčky miestneho úradu, ktorá ju získala z dôvodu dopytu orgánov činných v trestnom
konaní na dovtedajší život žalobcu, súd prvej inštancie považoval za zrejmé, že k takémuto konaniu

prišlo z dôvodu, že prebiehalo trestné stíhanie žalobcu. Zároveň poukázal na skutočnosť, že žalobca
mohol tejto, v malom meste pomerne ľahko očakávateľnej situácii predísť tým, že by svojich rodičov o
trestnom stíhaní informoval citlivým spôsobom sám. Z vykonaného dokazovania mal súd
prvej inštancie za preukázané, že trestné stíhanie malo pomerne podstatný vplyv na prácu žalobcu. Hocizostal obchodným riaditeľom spoločnosti ZVS holding, a.s., nemohol byť členom jej predstavenstva a z
tohto dôvodu nemohol v mene spoločnosti podpisovať zmluvy a iné dokumenty. Z výpovede žalobcu (č.
l. 80-81 spisu), resp. svedeckých výpovedí Ing. X. B. (č. l. 89-90 spisu) a Ing. W. M. (č.

l. 163-165 spisu) mal súd za preukázané, že podnikanie spoločnosti ZVS holding, a.s. bolo založené
aj na osobných kontaktoch v zahraničí a v styku s týmito partnermi bolo pre žalobcu nepríjemné, že
nemôže osobne podpisovať dokumenty a musí s ním byť iný člen predstavenstva. Utrpela tak jeho
reputácia medzi domácimi aj zahraničnými partnermi. S ohľadom na osobu
žalobcu a jeho postavenie vo veľkej spoločnosti bol súd toho názoru, že trestné stíhanie predstavovalo

podstatný zásah do života žalobcu, resp. závažné následky v pracovnej sfére, pričom
takýto zásah je v prvom rade dôvodom na priznanie nemajetkovej ujmy, a taktiež by bez zohľadnenia
iných okolností (uvedených nižšie) predstavoval dôvod na priznanie podstatne vyššej nemajetkovej
ujmy, ako súd nakoniec žalobcovi priznal. Súd prvej inštancie tak pokladal vznik nemajetkovej ujmy na
strane žalobcu v dôsledku vplyvu obvinenia jeho osoby na jeho pracovné postavenie za preukázanú,
pričom z rovnakých dôvodov pokladal za preukázanú aj príčinnú súvislosť medzi obvinením a vznikom

nemajetkovej ujmy - ak by k obvineniu nedošlo, nebolo by nevyhnutné, aby sa žalobca vzdal
funkcie člena predstavenstva spoločnosti ZVS holding a.s., resp. bol z tejto funkcie odvolaný a nevznikli
by tak ani uvedené následky. Súd prvej inštancie ale zároveň v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003
Z. z. skúmal aj závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, a v tejto súvislosti posudzoval aj
okolnosti vedúce k trestnému stíhaniu, resp. okolnosti samotného trestného stíhania. Bol názoru, že nie

je jeho úlohou detailne skúmať trestné stíhanie a toto hodnotiť, avšak je oprávnený a povinný si spraviť
na toto trestné stíhanie názor, keďže ide v zmysle citovaného ustanovenia o podstatnú okolnosť majúcu
vplyv na výšku nemajetkovej ujmy. Z dôkazov predložených stranami súd dospel k záveru, že hoci bolo
trestné stíhanie z pohľadu zákona č. 514/2003 Z. z. nezákonné, nebolo v žiadnom
prípade nedôvodné, ako tvrdí žalobca. Pri určení konkrétnej výšky nemajetkovej ujmy tak súd prvej

inštancie vychádzal z toho, že (i) približným horným limitom pre určenie jej výšky je päťdesiatnásobok
sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom k skutočnosti vedúcej
k vzniku nemajetkovej ujmy (analogicky k obdobiu, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu), (ii) výška
nemajetkovej ujmy je smerom hore ovplyvnená významnými zásahmi do pracovného života žalobcu a
(iii) výška nemajetkovej ujmy je podstatným spôsobom smerom dole ovplyvnená vedomým konaním

žalobcu, ktoré k trestnému stíhaniu (a teda vzniku ujmy) viedlo. Súd taktiež zobral do úvahy skutočnosť,
že v zmysle judikatúry nemožno z nemajetkovej ujmy priznať úroky z omeškania. Dôvodil, že v súlade
s princípom spravodlivosti je oprávnený pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy s výrazným časovým
odstupom, ako je to v tomto prípade, zohľadniť aspoň rámcovo časovú hodnotu peňazí a priznanú výšku
nemajetkovej ujmy primerane zvýšiť. Na základe týchto skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru,

v zmysle ktorého žalobcovi priznal nárok na nemajetkovú ujmu vo výške 4.000,- €.
10.4.4. Pokiaľ ide o úroky súd prvej inštancie sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že nárok na
úroky z omeškania pri priznaní nemajetkovej ujmy vzniká až porušením povinnosti zaplatiť nemajetkovú
ujmu na základe súdneho rozhodnutia. Poukázal na to, že táto skutočnosť je dlhodobo potvrdzovaná
aj súdnou praxou, vrátane rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Co 15/97

uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č.
R 45/2000, či uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 185/2011 a sp. zn. 7 Cdo 100/2017. Súd
prvej inštancie posúdil aj argumentáciu žalobcu uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 7 Cdo 145/2020, ktorý konštatuje opačný právny názor, t. j. že rozhodnutie súdu
je aj v prípade náhrady nemajetkovej ujmy deklaratórne, a preto je potrebné úroky z omeškania priznať

rovnako ako pri skutočnej škode. Súd prvej inštancie však dospel k záveru, že vo vzťahu k
doterajšej ustálenej judikatúre dlhodobo sa odvíjajúcej od vyššie uvedeného zbierkového rozhodnutia
ide zatiaľ o ojedinelé (hoci novšie) rozhodnutie, a kým nepríde k zjednoteniu výkladu v tomto smere zo
stranyNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,budesúdrešpektovaťdoterajšiurozhodovaciuprax.Preto
žalobcom požadované nároky do momentu právoplatnosti rozhodnutia v konaní nepriznal. Súd prvej

inštancie zároveň prezentoval názor, že v prípade nezaplatenia nemajetkovej ujmy zo strany žalovaného
po právoplatnosti rozsudku má žalobca na úroky z omeškania právo, a preto ich v súlade so žalobným
návrhom od tridsiatehoprvého dňa po právoplatnosti rozsudku žalobcovi priznal. Pri určení výšky úrokov
z omeškania vychádzal z ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho

zákonníka, táto je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná sadzba Európskej centrálnej banky
pre refinančné obchody platná k prvému dňu omeškania. Keďže táto sadzba bola ku dňu rozhodnutia vo
výške 3,5 %, súd stanovil výšku úrokov z omeškania na 8,5 %. Súd v tejto súvislosti uviedol, že chybou
v písaní a počítaní omylom v zápisnici z pojednávania zo dňa 31.3.2023 uviedol úrok z omeškania vovýške 8 % (namiesto 8,5 %), pričom rovnaká chyba sa prejavila aj pri čítaní rozsudku. Súd túto chybu v
písomnom vyhotovení rozsudku opravil (§ 224 C.s.p. per analogiam).
10.4.5. Súd prvej inštancie rozhodoval aj o žalobou uplatnených úrokoch z omeškania z už priznanej

sumy majetkovej škody vo výške 5.415,54 €. Tieto úroky vo výške 9,25 % ročne od 1.7.2011 pôvodne
súd prvej inštancie v rozsudku č. k. 19 C 123/2011-180 žalobcovi priznal, pričom následne odvolací
súd toto rozhodnutie rozsudkom č. k. 2 Co 558/2013-227 zmenil tak, že úroky z omeškania žalobcovi
nepriznal. Keďže následne bol rozsudok odvolacieho súdu zrušený aj v tejto časti dovolacím súdom,
nebol súd prvej inštancie právnym názorom odvolacieho súdu viazaný. Súd prvej inštancie v zhode s

názorom odvolacieho súdu dospel k záveru, že zákon č. 514/2003 Z. z. v znení platnom
v čase potenciálneho vzniku nároku na úrok z omeškania takýto nárok neupravoval. Z tohto dôvodu
tak podľa jeho názoru je potrebné aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorý v
§ 517 ods. 2 ustanovuje povinnosť dlžníka v omeškaní platiť úroky z omeškania, pričom zároveň v
zmysle § 563 Občianskeho zákonníka je veriteľ v prípade, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený
právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť prvého dňa potom, čo ho o

plnenie veriteľ požiadal. Ak teda žalobca požaduje úroky z omeškania odo dňa 1.7.2011, čo je až deň,
keď bolo žalobcovi doručené vyrozumenie žalovaného k žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
žalobcu (č. l. 30 až 32 spisu), súd prvej inštancie konštatoval, že nie je dôvod, aby tieto úroky žalobcovi
nepriznal. Pokiaľ ide o výšku úrokov z omeškania, súd ich v zhode s pôvodným rozsudkom v zmysle § 3
ods. 1 ku dňu 1.7.2011 platného znenia nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. priznal vo

výške 9,25 % ročne, nakoľko základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola v tom čase 1,25
%, a nárok na úrok z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyšší ako táto sadzba.
10.4.6. Keďže súd prvej inštancie vyhovel žalobe len čiastočne, vo zvyšnej časti týkajúcej sa majetkovej
škody vo výške 37.644,50 €, úrokov z omeškania z tejto sumy, úrokov z omeškania z priznanej sumy
5.415,54 € nad rámec priznaných týmto rozhodnutím, nemajetkovej ujmy vo výške 71.248,50 € a úrokov

z omeškania z celej sumy nemajetkovej ujmy nad rámec úrokov priznaných pre prípad nezaplatenia
priznanej sumy do 30 dní, žalobu zamietol.
10.4.7. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie zohľadnil skutočnosť, že
predmetom konania boli dva samostatné nároky, a to nárok na náhradu majetkovej škody a peňažná
náhrada nemajetkovej ujmy. V dôsledku toho samostatne rozhodol o nároku na náhradu trov konania

vo vzťahu ku každému z nich. Súd prvej inštancie postupoval podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a uviedol, že
keďže v časti konania o majetkovej škode dosiahol žalobca nižší ako 50 % úspech (v sume 5.415.54
€ priznanej rozsudkom č. k. 19 C 123/2011-180, z celkovej
požadovanej sumy 43.060,04 €), mal by právo na náhradu pomernej časti trov konania žalovaný. Keďže
však žalovanému žiadne trovy v tomto konaní nevznikli, súd mu nárok na náhradu trov nepriznal a vo

štvrtom výroku rozhodol tak, že právo na náhradu trov konania o majetkovej škode nemá žiadna zo strán
(§ 255 ods. 2 C.s.p. per analogiam). V časti konania o nemajetkovej ujme dosiahol úspech žalobca.
Hoci je jeho úspech v číselnom vyjadrení malý, keďže súdom určená výška nemajetkovej ujmy je 4.000,-
€ v porovnaní s požadovanou výškou 74.248,50 €, súd na účely rozhodovania o trovách
konania v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. pokladal úspech žalobcu za plný, nakoľko žalobca bol úspešný čo

do základu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Nie je pritom rozhodujúce, v akej výške bol nakoniec
nárok priznaný, nakoľko táto výška závisela výlučne od úvahy súdu. Tento postup súdu je plne v súlade
s rozhodovacou praxou, potvrdenou napr. v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS
475/2018. Súd tak žalobcovi piatym výrokom priznal náhradu trov konania voči žalovanému vo výške
100 %, zároveň rozhodol, že trovy konania budú žalobcovi priznané len z reálnej sumy nemajetkovej

ujmy, t. j. 4.000,- €. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v súlade s § 396 ods. 3, resp. § 453 ods. 3
C.s.p. sa výrok o trovách konania vzťahuje aj na trovy odvolacieho, resp. dovolacieho konania.

11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, jeho výrokom I. a V., podal v zákonnej lehote odvolanie
žalovaný dôvodiac, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). V
otázke (ne)splnenia podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcovi a ich
následného (ne)preukázania v prebiehajúcom konaní poukázal na svoje písomné a ústne vyjadrenia.
Uviedol, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá značnú mieru zásahu

do osobnosti fyzickej osoby, pričom výšku takejto nemajetkovej ujmy je oprávnený ustáliť len súd s
prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a k okolnostiam, za ktorých k zásahu do osobnostnej sféry
fyzickej osoby došlo. Napriek tomu, že súd výšku nemajetkovej ujmy určuje v zásade podľa svojej
úvahy, aj tento postup podlieha hodnoteniu, pričom základom pre posúdenie výšky nemajetkovej ujmyby malo byť zistenie takých skutočností, ktoré súdu umožnia založiť úvahu na určitom kvantitatívnom
posúdení základných súvislostí posudzovaného prípadu. Je potrebné vychádzať z jednotlivých okolností
konkrétneho prípadu, musí sa prihliadať na intenzitu, povahu a spôsob zásahu, k charakteru a rozsahu

hodnoty, do ktorej bolo zasiahnuté atď. Pre určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy súd
musí vykonaným dokazovaním odôvodnene ustáliť zásah do osobnostných práv a do života žalobcu a
určiť mieru jeho intenzity, ktorá poskytnutie peňažnej náhrady v stanovenej výške odôvodňuje (rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 7.8.2019, sp. zn. 15 Co 80/2019).
Zdôraznil, že aj rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít sa ustálila v tom smere, že pre vznik

práva na náhradu nemajetkovej ujmy v režime zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci nestačí len tvrdenie, že nemajetková ujma vznikla, ale nemajetková ujma a príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom, musia byť preukázané. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 31.5.2022, sp. zn. 7 Cdo 280/2019, zo dňa 30.9.2013 sp. zn. 6 M Cdo 15/2012. Odôvodnenie
súdu prvej inštancie v otázke priznania náhrady nemajetkovej ujmy považoval za nedostatočné. Podľa

žalovanéhožalobca vkonanínepreukázalpriamupríčinnúsúvislosťmedzivydanýmrozhodnutím
a vznikom nemajetkovej ujmy. Žalobca poukazoval na viaceré skutočnosti, ktorými odôvodňoval vznik
nemajetkovej ujmy. Okrem iných aj tou skutočnosťou, že v dôsledku trestného stíhania mu skončila
funkcia v predstavenstve spoločnosti ZVS holding, a.s. Poukázal však na skutočnosť, že žalobca napriek
uvedenej skutočnosti zostal pracovať na pozícii obchodného riaditeľa spoločnosti a to bez akéhokoľvek

obmedzenia kompetencií v predmetnej oblasti. Skutočnosť, že nemohol samostatne podpisovať v
mene spoločnosti dokumenty a že musel byť pri rokovaní prítomný iný člen predstavenstva, nemožno
podľa názoru žalovaného považovať za tak závažný zásah do nemajetkovej sféry žalobcu, aby to
bolo dôvodom na priznanie nemajetkovej ujmy. Taktiež žalobca naďalej zostal so svojou manželkou
žiť v harmonickom zväzku, s deťmi mal dobrý vzťah a ani jeden zo svedkov nevypovedal, že by sa

ich vzájomný vzťah zhoršil a zostali medzi nimi naďalej korektné obchodné a osobné kontakty. Je
nepochybné, že trestné stíhanie je spôsobilé zasiahnuť do sféry obvineného (žalobcu), uvedené však
žalobcu nezbavuje povinnosti tvrdenia a unesenia dôkazného bremena ohľadom preukázania, v akom
rozsahu trestné stíhanie zasiahlo jeho osobu, doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré mu vznikli

v súkromnom živote, ako aj závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v spoločenskom uplatnení. Podľa
žalovaného vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že k takémuto zhoršeniu spoločenského a
rodinného života žalobcu, či zhoršeniu zdravotného stavu došlo v priamej a bezprostrednej
príčinnej súvislosti s namietaným trestným stíhaním. Žalobca v konaní nepreukázal, že
toto trestné konanie malo priamy a bezprostredný vplyv na ním tvrdenú ujmu. Vzťah príčiny a následku

musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený. Vo vzťahu k výške priznanej nemajetkovej ujmy žalovaný
uviedol, že suma 4.000,- € sa mu javí ako privysoká (odhliadnuc od toho, že podľa názoru žalovaného
vôbecnemalabyťpriznaná), atonajmäspoukazomnabody31.až44.napadnutéhorozsudku,s
ktorými sa žalovaný stotožnil, avšak má za to, že práve na základe predmetného odôvodnenia žalobcovi
nemalabyťpriznanážiadnanemajetkováujmavpeniazoch.Odvolaciemusúdunavrhol,abyrozhodnutie

súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu zmenil a žalobu zamietol.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, jeho výroku III., podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca.
Uviedol, že v trestnom konaní, ktoré trvalo 21 mesiacov a 11 dní, mal štát cez orgány činné v
trestnom konaní (ďalej len „OČTK“) postupovať tak dôkladne a na „lekárenských váhach" vážiť všetky

argumenty, ktoré žalobca vzniesol v prvom procesnom úkone - sťažnosti z 10.10.2008 a ktoré potvrdili,
že jeho trestné stíhanie bolo nielen nezákonné, ale aj nedôvodné, hoci opak je uvedený v bode
31. napadnutého rozsudku. Poukázal na to, že nie je kompetenciou civilného súdu aprobovať, či
nahradzovať a preskúmavať postup OČTK tak, ako to vyplýva z bodov 33. až 41. citovaného rozsudku,
a týmto nezákonným postupom bagatelizovať jednotlivé nároky žalobcu, resp. ich neuznať. Dôvodil,

že nemajetková ujma je škodou, pri ktorej je z povahy veci vylúčená náhrada, ktorá by znamenala
uvedenie do predošlého stavu. Možno ju len kompenzovať a tým zmierniť nepriaznivé stavy vzniknuté
nezákonným škodlivým zásahom do základných práv a slobôd žalobcu, trvajúcim takmer 2
roky. Potom odškodnenie vo výške 4.000,- €, čiže 190,- € na mesiac nie je nič iné, než len výsmech
žalobcovi po ďalších 12 rokoch tohto súdneho procesu, akože účinnej súdnej ochrany jeho základných

práv a slobôd, ktorý zjavne odporuje právu žalobcu na náhradu škody podľa Čl. 46 ods. 3 ústavy a na
súdnuochranupodľaČl.46ods.1ústavy.Vtomtosmeresúzáverysúduvbode28.rozsudkusvojvoľnéa
nerešpektujúcesúdnujudikatúru,naktorúnižšísúdupriamildovolacísúd.IdeorozhodnutieNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 125/2019, v zmysle ktorého nemajetkováujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd nezákonným rozhodnutím. Ide o stav
mysle poškodenej fyzickej osoby, ktorý sa nedokazuje (lebo sa ani nedá), ale preukazuje empaticky,
a to sa konajúcemu sudcovi vôbec nepodarilo. Dokonca veľmi chybne sa cítil byť viazaný limitáciou

náhrady, ktorá sa na tento prípad nevzťahovala. Úroky z omeškania majú motivovať škodcu, aby si svoje
povinnosti plnil riadne a včas, a tak zabezpečujú účinnú ochranu ústavou/zákonom chráneného statku.
Preto existenciu tohto nároku nemožno robiť závislou len na vôli sudcu. Záväzkový právny vzťah medzi
škodcom a poškodeným vzniká zo samotného deliktu, ktorého obsahom je predovšetkým jeho povinnosť
nahradiť spôsobenú ujmu v lehotách stanovených priamo v zákone (§ 16 ods. 1, ods.

4 zákona č. 514/2003 Z. z.), v tomto prípade do 1.7.2011, potom je už v omeškaní. Preto opačný záver
okresného súdu je v priamom rozpore so zákonom, ktorým je súd výslovne viazaný v zmysle Čl. 144 ods.
1 v spojení s Čl. 2 ods. 2 ústavy. Rozhodnutia nerešpektujúce tento výklad sú rozhodnutia per incuriam,
ktoré pre súd nie sú záväzné. Inak súd opomenul zohľadniť žalobcom citované novšie rozhodnutia, ktoré
rešpektujú zákon, čiže porušil zásadu lex posterior derogat legi priori, ako aj zásadu plného odškodnenia
poškodeného, či poprel zmysel úrokov z omeškania ako náhrady za používanie istiny, ktorú v dôsledku

12-ročného omeškania užíval štát ako dlžník a nie veriteľ. Súdna moc ako štát zvýhodnila opäť štát ako
delikventa. Aj záver súdu o nedostatku príčinnej súvislosti je v priamom rozpore s vykonanými dôkazmi,
lebo je svojvoľný. Jeho úvahy v bode 30. napadnutého rozsudku, že nebol dôvod, aby sa vzdal členstva v
predstavenstve, resp. aby bol odvolaný ap., je nepochopením celej situácie tak, ako ju vykreslili v konaní
vypočutí svedkovia so žalobcom. Dôležité v tomto smere bolo, aby firma mohla ďalej riadne fungovať,

že prvotnou a jedinou príčinou, ktorá vyvolala ako následok príčinu inú (rezignáciu) a tá potom viedla
k prípadnej škode (strate platu), bolo doručenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania
žalobcu. Žiaden iný dôvod tu nebol a ani ho nikto netvrdil. Otázka návratu žalobcu do funkcie, v ktorej
ho už nahradil iný člen, neprichádzala do úvahy, ale to neznamená, že to má ísť na ťarchu poškodeného
žalobcu a na prospech škodcu. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v

odvolaním napadnutom rozsahu zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať žalobcovi náhradu
trov konania.

13. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojich
doterajších písomných podaní a ústnych prednesov, ktoré uskutočnil v predmetnom konaní. Dôvodil,

že súd neaproboval, resp. nenahradzoval a nepreskúmaval postup orgánov činných v trestnom konaní
a nebagatelizoval jednotlivé nároky, iba si spravil vlastný názor na trestné stíhanie žalobcu, nakoľko
ide o podstatnú okolnosť majúcu vplyv na výšku nemajetkovej ujmy. Žalovaný sa stotožnil s názorom
súdu vyjadreného v bode 31. rozsudku. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že suma 4.000,- € priznanej
nemajetkovej ujmy je výsmechom pre žalobcu. Podľa žalovaného táto suma žalobcovi nemala byť

priznaná vôbec, a to najmä s poukazom na body 31. až 44. napadnutého rozsudku, s
ktorými sa žalovaný stotožnil (avšak má za to, že práve na základe predmetného odôvodnenia žalobcovi
nemala byť priznaná žiadna nemajetková ujma v peniazoch). Pokiaľ ide o úroky z omeškania žalovaný
nesúhlasil s názorom žalobcu prezentovaným v odvolaní. Stotožnil sa s bodom 46. a nasl. napadnutého
rozsudku, podľa ktorého nárok na úrok z omeškania pri priznaní nemajetkovej ujmy vzniká až porušením

povinnosti zaplatiť nemajetkovú ujmu na základe súdneho rozhodnutia. Odvolanie žalobcu nepovažoval
za dôvodné.

14. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Uviedol, že žalovaný sa účelovo bráni zodpovednosti za
škodu aj vo forme náhrady nemajetkovej ujmy, keď nevzal do úvahy, že bezdôvodným začatím trestného

stíhania žalobcu, na ktoré OČTK upozornil prvým procesným podaním (sťažnosťou voči uzneseniu), ho
šikanoval, škandalizoval a znemožnil pred spoločenskou, rodinnou a pracovnou komunitou tak, že svoju
skutočnú dôveryhodnosť spred trestného konania nedokázal obnoviť ani po skončení trestného stíhania,
lebo u nej, okrem najbližšej rodiny, zostalo nevypovedané, že „bez vetra sa ani lístok nepohne“, alebo že
„niet dymu bez ohňa“. Táto námietka OČTK vypovedá o morálnej úrovni zamestnancov týchto orgánov,

ktorí sa do tohto času nedokázali aspoň ospravedlniť za nezákonné trestné stíhanie, v ktorom žalobcovi
hrozil trest odňatia slobody v rozpätí 8-12 rokov. Ak má byť štát určitým etalonom správania sa svojich
občanov, mal sa ihneď ospravedlniť, lebo ospravedlnenie je prejavom slušnosti a nie naopak. K výške
odškodnenia nemajetkovej ujmy poukázal na doterajšie procesné podania i tam citovanú judikatúru (4
Cdo 34/2018, 4 Cdo 125/2019 a pod.), a podané odvolanie. K príčinnej súvislosti medzi protiprávnym

konaním a spôsobenou škodou vo forme nemajetkovej ujmy, či straty príjmu za nevykonávanie funkcie
člena predstavenstva vo výške 41.085,- €, sú námietky žalovaného neakceptovateľné, lebo sú v rozpore
s judikatúrou najvyšších súdnych autorít (nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 4293/18,
I. ÚS 417/21, a pod.), ako aj zdravým rozumom. V otázke úrokov z omeškania žalobca poukázal nanález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2149/17, ale najmä na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 443/2022, ktorým sa stotožnil s rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 257/2019, podľa ktorého poškodenému patrí úrok z omeškania aj

u náhrady z nemajetkovej ujmy. Zodpovedá to klasickému princípu tzv. plnej náhrady škody a účinnej
súdnej ochrany poškodeného. Ak by to škodca vedel, tak by sa nestalo, že už 13 rokov si voči žalobcovi
„beztrestne“ (úrok z omeškania má aj sankčnú funkciu) neplní svoju reštitučnú povinnosť bez rizika z
následku, plniť si svoju povinnosť riadne a včas.

15. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojich
doterajších písomných podaní (vrátane odvolania) a ústnych prednesov, žalobca v predmetnom
vyjadrení k odvolaniu žalovaného neuviedol žiadne nové skutočnosti. Vo vzťahu k úrokom z omeškania
prinemajetkovejujmežalovanýopätovnepoukázalnauznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky
sp. zn. 7 Cdo 100/2017, zo dňa 17.10.2018, R 45/2000 a rozhodnutie sp. zn. 6 Cdo 185/2011, podľa
ktorých povinnosť zaplatiť nemajetkovú ujmu v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia a

až uplynutím doby plnenia určenej súdom, sa dlžník dostáva do omeškania.

16. Ďalšie vyjadrenia do spisu doručené neboli.
17. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
470 ods. 1, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže

neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať
dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil
dňa 31. júla 2024; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným
spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v
časti výroku I. a vo výrokoch III. a V. potvrdil (§ 387 ods. l C.s.p.).

18. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

19. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s

odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

20.Spoukazomnavyššiecitovanéustanovenie§387ods.2C.s.p.,prihliadajúcnaobsahsúdnehospisu

a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie
žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi jeho rozsudku,
ktorým žalobe žalobcu čiastočne vyhovel (náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 4.000,- €) a vo zvyšnej
časti žalobu zamietol. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky
aj náležite v súlade s § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy,

z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v
súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie
vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre posúdenie veci
a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi
tvrdené skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z

odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových
strán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil
a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

bol presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušné závery o
čiastočnom vyhovení žalobe a o jej čiastočnom zamietnutí. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej
inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje
a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam odvolateľov.

21. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania, ktorými je odvolací súd viazaný, bolo predmetom
odvolacieho prieskumu rozhodnutie súdu prvej inštancie, týkajúce sa priznania náhrady nemajetkovej
ujmy vo výške 4.000,- €. Žalobca v odvolaní namietal výšku priznanej nemajetkovej ujmy, dôvodil, ženemajetková ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd nezákonným rozhodnutím,
ide o stav mysle poškodenej fyzickej osoby, ktorý sa nedokazuje (lebo sa ani nedá), ale preukazuje
empaticky. Podľa žalovaného žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre

priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

22.1. V prejednávanej veci je potrebné vychádzať zo znenia zákona č. 514/2003 Z. z. v rozhodnom
čase (uznesenie, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie je zo dňa 26.9.2008). Podľa § 17 ods. 1,
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2008 uhrádza sa skutočná škoda a ušlý

zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak (1). V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak (2). V zmysle uvedeného ustanovenia sa poškodenému priznáva aj právo na náhradu
nemajetkovej ujmy, a to za súčasného splnenia dvoch podmienok: 1), že samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a 2), že nie je

možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napríklad formou verejného ospravedlnenia,
uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a podobne. Nemajetková ujma predstavuje zásah
do inej než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže predstavovať rôzne negatívne následky pre
osobnostnú integritu poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a
pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne. Stanovenie výšky nemajetkovej

ujmy nie je ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných
hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania zameraného najmä
na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života
dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. Všeobecný súd je povinný
určiť výšku tejto náhrady po náležitom zistení rozhodujúcich skutkových okolností, v nadväznosti na

ktoré pri právnom posudzovaní veci prihliadne aj na iné právne predpisy slovenského právneho poriadku
upravujúce odškodnenie (napr. zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov) a zohľadní aj právne
závery, ku ktorým v obdobných prípadoch dospela judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky
a Európskeho súdu pre ľudské práva. Odvolací súd zdôrazňuje, že vývojom judikatúra vyprecizovala
kritériá, ktoré je nevyhnutné pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy zohľadniť a vyhodnotiť. Ide o princíp

právneho štátu, obsahom ktorého je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa
pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď, pričom dôveru v určitú rozhodovaciu
prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax
súdu najvyššej inštancie, ktorá sa po určitú dobu vyvíjala a ustálila. Keďže práve v konaniach o návrhoch
na náhradu nemajetkovej ujmy mali súdy nejednotný prístup, a o výške nemajetkovej ujmy rozhodovali

na základe svojej úvahy rôzne, a podľa nepredvídateľných kritérií, je požiadavka právnej istoty ohľadom
kritérií posudzovania a určovania výšky nemajetkovej ujmy logická a odôvodnená. Podľa
aktuálnej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, určenie výšky nemajetkovej ujmy
úvahou súdu, ktorej primeranosť nebola posúdená v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi
obdobnú problematiku odškodňovania poškodených osôb, nie je odôvodnené. Vychádzajúc z aktuálnej

rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa odvolací súd stotožnil s právnym
názorom, že určenie výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou takej voľnej úvahy,
ktorá nepodlieha žiadnemu hodnoteniu. Stotožňuje sa s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, že primeranosť nemajetkovej ujmy treba vždy posudzovať, resp. určovať (okrem iného) aj
v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku, kde výška príslušného

odškodnenia vyplýva priamo zo zákona, ale aj v kontexte s rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské
práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 M Cdo 15/2012, zo dňa 30.9.2013, sp. zn. 3 Cdo 19/2018, zo dňa 24.7.2018).
22.2.1. Odvolací súd, vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov, a rovnako
Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie sp. zn. IV. ÚS 1/2012) poukazuje na to, že

dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej
ujmy, ako i určenie jej výšky, stíha výlučne poškodeného. Podľa názoru odvolacieho súdu
samotné konštatovanie porušenia práva v prejednávanom prípade nie je pre žalobcu dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Odvolací súd, zhodne s
názorom súdu prvej inštancie má za to, že ujma, ktorú žalobca utrpel, je takej intenzity, že je namieste

priznanie mu nemajetkovej ujmy v peniazoch, s možnosťou splnenia si svojej satisfakčnej funkcie
v súvislosti so spôsobenou ujmou. Podľa názoru odvolacieho súdu správne postupoval súd prvej
inštancie, keď pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy predovšetkým zohľadnil osobu poškodeného,
ktorý v čase zásahu zastával významnú funkciu vo veľkej obchodnej spoločnosti a trestné stíhaniepredstavovalo vážny zásah do pracovného života žalobcu, keď nemohol vykonávať funkciu člena
predstavenstva akciovej spoločnosti a utrpela jeho česť a reputácia medzi domácimi aj zahraničnými
obchodnýmipartnermi.Priustálenívýškynemajetkovejujmyvšak,podľanázoruodvolaciehosúdu,treba

prihliadnuť aj na skutočnosť, že žalobca aj po začatí trestného stíhania, stále zostal vykonávať funkciu
obchodného riaditeľa spoločnosti.
22.2.2. Pokiaľ ide následky, ktoré mali žalobcovi vzniknúť v rodinnom živote, odvolací súd sa stotožňuje
so záverom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého žalobca nepreukázal taký stupeň negatívneho vplyvu
trestného stíhania na svojich rodinných príslušníkov, ktorý by mal za následok dôvodnosť priznania

nemajetkovej ujmy v žalovanej výške. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na výpoveď samotného
žalobcu (zápisnica o pojednávaní zo dňa 18.1.2013 na č. l. spisu 78 a nasl.), ako aj jeho manželky
(zápisnica o pojednávaní zo dňa 19.2.2013 na č. l. spisu 86 a nasl.), s prihliadnutím na
ktoré výpovede považuje priznanú nemajetkovú ujmu za primeranú.
22.2.3. Žalobca v súvislosti s nárokom na nemajetkovú ujmu, túto odôvodňoval aj zdravotnými
problémami, ktoré mu mali vzniknúť v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním. Odvolací súd sa v celom

rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, v zmysle ktorých žalobca žiadnym spôsobom
nepreukázal príčinnú súvislosť medzi trestným stíhaním a zhoršením jeho zdravotného stavu, ktorý mal
vyústiť do transplantácie obličky.
22.2.4. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy, odvolací súd opätovne uvádza, že priznaná nemajetková
ujma vždy závisí od úvahy súdu, avšak nesmie predstavovať ľubovôľu alebo absolútnu voľnú

úvahu súdu, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu. V rámci voľnej úvahy je povinnosťou súdu
posudzovať primeranosť nemajetkovej ujmy aj v kontexte s rozhodnutiami
Európskeho súdu pre ľudské práva (Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko), Ústavného súdu Slovenskej
republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 M Cdo 15/2012, zo dňa 30.9.2013). Vychádzajúc zo skutkového stavu tak, ako ho zistil súd

prvej inštancie, odvolací súd má za to, že priznaná výška nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie vo
výške 4.000,- € je primeraná aj s prihliadnutím na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva,
ako aj s prihliadnutím na výšku náhrady škody, ktorá sa priznáva podľa vyššie citovaného zákona č.
274/2017 Z. z. obetiam pri trestnom čine obchodovania s ľuďmi, trestnom čine znásilnenia, trestnom

čine sexuálneho násilia, trestnom čine sexuálneho zneužívania, trestnom čine týrania blízkej osoby a
zverenej osoby alebo trestnom čine nedobrovoľného zmiznutia. Odvolací súd zastáva názor, že výška
náhrady v sume 4.000,- € je primeraná zásahu do práv žalobcu a okolnostiam, za ktorých k
nemu došlo. Zároveň má za to, že priznaná výška nemajetkovej ujmy žalobcu neprekročila závažným
spôsobom limity ustanovené zákonom pri iných závažných zásahoch do integrity fyzickej osoby.

23. Odvolateľ v odvolaní namietal aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, týkajúce sa úrokov z omeškania s
úhradounemajetkovejujmy.Odvolacísúdsavcelomrozsahustotožňujesozávermisúduprvejinštancie
a ich odôvodnením v bode 46. rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach poukazuje.

24. Pokiaľ ide o časť výroku I., ktorým súd prvej inštancie vyslovil, pre prípad, že žalovaný povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 4.000,- € do tridsiatich dní od právoplatnosti rozsudku nesplní, je povinný
zaplatiť mu úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne z nezaplatenej sumy od tridsiatehoprvého dňa po
právoplatnosti rozsudku do zaplatenia (výrok napadol odvolaním žalobca), odvolací súd uvedený výrok
zrušil, keďže uvedené rozhodnutie súdu prvej inštancie nemá oporu v hmotnom práve.

25. Žalobca v odvolaní namietal ako svojvoľný záver súdu prvej inštancie o nedostatku príčinnej
súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a majetkovou škodou - stratou odmeny za výkon funkcie
člena predstavenstva za obdobie od 21.1.2010 do 30.4.2013. Odvolací súd nesúhlasí s odvolacou
námietkou žalobcu a v celom rozsahu sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v

bodoch 14. až 21. rozsudku. Ako uviedol aj súd prvej inštancie, žalobca vo svojej výpovedi potvrdil
(obdobne aj svedok Ing. M.), že pomery v spoločnosti ZVS holding, a.s. sa zmenili a dvoch členov
predstavenstva menoval štát prostredníctvom štátnej akciovej spoločnosti DMD GROUP, a.s. a dvoch
členov súkromný akcionár, ktorými členmi boli v dotknutom čase Ing. M. a Ing. B.. K ich výmene
nedošlo ani po znovunadobudnutí previerky NBÚ žalobcom (21.10.2010) a žalobca žiadnym spôsobom

nepreukázal, že by bol opätovne po zmene pomerov za člena predstavenstva zvolený.

26. Ako súvisiaci výrok (§ 379 písm. a/ C.s.p.) odvolací súd preskúmal aj výrok IV. súdu prvej inštancie,
ktorým tento rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania o zaplatenie náhradyškody. V zmysle pripustenej zmeny petitu žaloby na pojednávaní konanom dňa 14.3.2023 (zápisnica
na č. l. spisu 516 a nasl.) sa žalobca, pokiaľ ide o náhradu majetkovej ujmy, domáhal zaplatenia sumy
43.060,04 € s príslušenstvom, v konaní bol úspešný v sume 5.415,54 €, čo predstavuje jeho úspech vo

výške 12,58 %, úspech žalovaného tak predstavuje 87,42 %, čistý úspech žalovaného tak je vo výške
74,84 %. Žalovaný by tak mal nárok na náhradu trov konania o zaplatenie náhrady majetkovej ujmy v
rozsahu 74,84 % (§ 255 ods. 1 C.s.p.). Keďže, ako vyplýva zo spisu, žiadne trovy konania mu nevznikli,
ani si žiadne trovy v konaní neuplatnil, odvolací súd zmenil výrok IV. rozsudku súdu prvej inštancie tak,
že žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov konania o zaplatenie náhrady škody.

27.ŽalovanýnapadolodvolanímajvýrokV.rozsudkusúduprvejinštancie,ktorýmtentopriznalžalobcovi
nárok na náhradu trov konania o zaplatenie nemajetkovej ujmy v rozsahu 100 % z priznanej sumy
vo výške 4.000,- €. Odvolací súd uvedený výrok rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne a právne
správny potvrdil, žalovaný bol v konaní o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy úspešný, podľa § 255
ods. 1 C.s.p. mu tak patrí nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Podľa názoru odvolacieho

súdu zásadu úspechu vo veci (§ 255 C.s.p.) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí
od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného
žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť
procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti
(Civilný sporový poriadok, Komentár, doc. JUDr. Marek Števček a kolektív, C.H.BECK 2016, str. 926).

28. O trovách tohto a predchádzajúceho odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255
ods. 1, § 262 ods. 1, § 396 ods. 1 tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho
konania. V tomto odvolacom konaní nebola ani jedna zo strán sporu so svojím odvolaním úspešná, v
predchádzajúcom odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, avšak uvedené rozhodnutie bolo zrušené

uznesením dovolacieho súdu zo dňa 19.12.2019, sp. zn. 2 Cdo 135/2018 (okrem
výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27.9.2013, č. k. 19 C
123/2011-180, vo výroku I., ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.415,54
€ do troch dní od právoplatnosti rozsudku).

29. V dovolacom konaní bol úspešný žalobca, súd mu preto priznal nárok na náhradu trov dovolacieho
konania v rozsahu 100 % (§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1, § 453 ods. 3 C.s.p.).

30. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci

samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).