Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. júl 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/46/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119408376
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:6119408376.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Marianna Hoffmanna, PhD., a JUDr. Andreja Radomského v právnej veci žalobcu: A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom B. A. XXX, XXX XX B., právne zastúpený: JUDr. Lukáš Polák, advokát so
sídlom Hlavná 137, 080 01 Prešov, IČO: 50 170 759, proti žalovanému: C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
D. E. XX, XXX XX D. E., právne zastúpený: JUDr. Branislav Kahanec, advokát so sídlom Vajanského 33,
080 01 Prešov, o zaplatenie 3.691,- Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov
č.k. 7C/1/2020 – 396 zo dňa 19.04.2023, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. P r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalovanému
s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že:

„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3.691 Eur v mesačných splátkach vo výške 200 Eur
splatných vždy do 15. dňa toho - ktorého mesiaca vopred, počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku až
do úplného zaplatenia pod stratou výhody splátok.

II. Žalobca m á vo vzťahu k žalovanému n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 53,60%, o výške
ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podľa ust. § 136 ods. 1, 2, § 137 ods. 1, 2, §
139 ods. 1 – 3, a § 451 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka. Výrok o trovách konania odôvodnil podľa ust.
§ 255 ods. 2 a ust § 262 Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“).

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že vec opätovne prejednal a zameral svoje dokazovanie na právne
závery vyplývajúce z Uznesenia Krajského súdu v Prešove č.k. 5Co/42/2021-318 zo dňa 18.10.2022,
ktorými bol viazaný. Odvolací súd bol toho názoru, že je dôvodné sa domnievať, že medzi právnymi
predchodcami žalobcu a žalovaným mohla skutočne existovať ústna dohoda o tom, že žalovaný a
jeho rodina bude užívať predmetný byt bezodplatne s tým, že dochová ich spoločného otca, následne
sa ich vlastnícke práva vysporiadajú tak, že sa zohľadní aj starostlivosť žalovaného a jeho rodiny

o ťažko zdravotne postihnutého otca. To, že sa tak nestalo do času prevodu vlastníckych práv zo
strany matky žalobcu na jej syna, ktorý v tomto konaní vystupuje ako žalobca, podľa odvolacieho súdu
ešte automaticky nevylučuje existenciu takejto dohody. Úlohou súdu prvej inštancie bude preto doplniť
dokazovanie v zmysle intencií odvolacieho súdu s tým, že dôkazné bremeno leží nielen na stranežalovaného,aleajnastranežalobcu,ktorýmusíjednoznačneabezakýchkoľvekpochybnostipreukázať,
že mu nárok na zaplatenie sumy 3.691,- Eur titulom bezdôvodného obohatenia z dôvodu užívania
spoločnej veci zo strany žalovaného nad rámec výšky jeho podielu, skutočne patrí.

4. Argumentáciou žalovaného v tomto súdnom spore bolo, že v období od júla 2010 do 31.05.2016 sa
výlučne staral o spoločného otca, poskytoval mu starostlivosť v prípade choroby a staroby bezodplatne.
Všetko, čo sa týkalo otca, hradil a plnil výlučne sám. Po smrti otca ho jeho súrodenci D. B. a F. B.
ubezpečovali, že môže bývať na adrese trvalého pobytu bezodplatne, kým sa nezrekonštruuje dom

jeho manželky. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí v bode 21. svojho odôvodnenia uviedol, že nie je
ničím neobvyklým, ak v rámci rodiny dochádza iba k ústnym dohodám, nakoľko medzi členmi rodiny
prevláda vzájomná dôvera, rešpekt a úcta, a teda jej členovia necítia potrebu upravovať svoje vzájomné
vzťahy. Odvolaciemu súdu sa javí, že skutočne sa žalovaný mohol so súrodencami dohodnúť na tom, že
žalovaný dochová ich spoločného otca, ktorý bol ťažko zdravotne postihnutý a jeho súrodenci mu vyjdú v
ústrety ohľadom prevodu podielu na tomto byte. Na preukázanie týchto skutkových tvrdení žalovaného,

zohľadňujúc právne názory vyplývajúce z rozhodnutia odvolacieho súdu, súd na pojednávaní dňa
23.03.2023 vypočul svedkov- súrodencov žalovaného D. B. a F. B.. Z obsahu ich svedeckej výpovede
podľa názoru súdu prvej inštancie jednoznačne vyplynulo, že so žalovaným mali celkovo dve stretnutia,
predmetom ktorých bolo vzájomné vyriešenie vzťahov vyplývajúcich z podielového spoluvlastníctva k
bytu a zároveň sa dohodli, že žalovaný skrz starostlivosť o ich spoločného otca môže byt užívať s

rodinou do konca roka 2016 bezodplatne a potom bude platiť náhradu. V septembri 2016 sa stretli
u svedkyne D. B. doma a to po úmrtí ich otca, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX. Druhé stretnutie
prebehlo medzi žalobcom, žalovaným a svedkom F. B.. Svedok F. B. v rámci svojej svedeckej výpovede
uviedol, že umožnil žalovanému do konca roka 2016 bezodplatne užívať predmetný byt s tým, že
od roku 2017 bude od neho žiadať peniaze. Dopodrobna to žalovanému vysvetlil. Žalovaný nikdy

neprejavil vôľu k dobrovoľnej úhrade finančnej náhrady. Výpovede vypočutých svedkov podľa názoru
súdu vyvrátili tvrdenia žalovaného, že medzi súrodencami existovala dohoda o bezodplatnom užívaní
predmetného bytu za obdobie počnúc rokom 2017. Zhodne svedkovia uviedli, že žalovaný so svojou
rodinou môže užívať byt bezodplatne do konca roka 2016 a to z dôvodu, že poskytoval starostlivosť
otcovi, s ktorým zdieľal spoločnú domácnosť. Zo strany vypočutých svedkov bol žalovaný informovaný,

že potrebujú peniaze, respektíve prejavili vôľu nakladať so svojim spoluvlastníckym podielom, a teda
počnúc januárom 2017 budú za užívanie celého bytu žalovaným s jeho rodinou, od neho žiadať náhradu
vo forme peňažného plnenia. Súd prvej inštancie hodnotil ich výpoveď ako jednotnú, konzistentnú, v
ktorej nezistil žiadne vnútorné rozpory a protirečenia. Je potrebné poukázať aj na časový horizont, ktorý
uplynul od spoločného stretnutia po dobu vypočutia svedkov. Podstatné však je to, že žalovaný mal

vedomosť o tom, že môže bezodplatne užívať predmetný byt v dobe, keď poskytoval starostlivosť
ich otcovi a do konca roka 2016 potom, čo došlo k jeho úmrtiu. Tvrdenia žalovaného v priebehu
súdneho sporu, že existovala medzi ním a súrodencami dohoda o bezodplatnom užívaní bytu za celé
obdobie až do času, kým nezrekonštruuje nehnuteľnosť svojej manželky, zostali podľa názoru súdu v
spore nepreukázané. Pokiaľ ide o námietku žalovaného vo vzťahu k dôveryhodnosti svedkov na ktorú

poukazoval vo svojom písomnom vyjadrení, tu je potrebné poukázať na samotného žalovaného, ktorý
na pojednávaní konanom dňa 14.04.2021 sám predniesol súdu návrh na vypočutie týchto svedkov.
Bol to jeho návrh na doplnenie dokazovania. Jeho námietky k výpovedi svedkov v jeho písomnom
podaní zo dňa 23.03.2023, o tom, že súd nemá vychádzať z ich svedeckých výpovedí, súd považoval
za nedôvodné a účelové. Žalovaný si musí uvedomiť, že v sporovom súdnom konaní je potrebné svoje

skutkové tvrdenia nielen tvrdiť, ale súdu aj preukázať a uniesť tak dôkazné bremeno v spore. Podstatou
kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu
možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany.
Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom
rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania ( Nález Ústavného súdu SR zo 7. júna 2016, sp. zn. III.

ÚS 32/2015). Zmyslom a účelom princípu kontradiktórnosti je, aby strana mala možnosť vyvrátiť, resp.
spochybniť konkrétne vyjadrenie. Na druhej strane je však potrebné konštatovať, že úlohou súdu je
posúdiť a odôvodniť rozumnú hranicu konfrontácie a ukončenie cirkulácie procesných podaní v určitom
bode (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 83/2019 z 23. mája 2019).

5. K tvrdeniam právneho zástupcu žalovaného, že výpovede svedkov boli nejednotné, sa súd prvej
inštancievcelomrozsahustoutoargumentáciounestotožnil.Naopak,podľanázorusúduprvejinštancie,
z ich výpovedí jednoznačne vyplynulo, že žalovaný môže užívať predmetný byt len do konca roka
2016. Bol poučený o tom, že v prípade, ak ho bude užívať aj za ďalšie obdobie, budú obidvajaod neho požadovať finančnú náhradu. Preto súd prvej inštancie uzatvoril, že pokiaľ ide o skutkové
tvrdenie žalovaného ohľadne existencie dohody o bezodplatnosti užívania predmetného bytu, to v
spore nebolo preukázané a už vôbec nie skutočnosť, ako to naznačil odvolací súd, že by malo dôjsť k

bezodplatnému prevodu podielov súrodencov na žalovaného skrz starostlivosti o ich spoločného otca.
Súrodenci mali záujem byt odpredať, o svojej vôli informovali žalovaného, poukázali naopak na chovanie
sa samotného žalovaného, ktorý nebol prípustný akejkoľvek dohode. Navyše, vypočutý svedok F. B. mu
ponúkol doplatenie finančnej čiastky jeho podielu zo svojich výlučných prostriedkov, ani túto možnosť
žalovaný neprijal. Žalovaný podľa názoru súdu prvej inštancie mal vedomosť zo spoločných stretnutí so

súrodencami, že do konca roka 2016 môže užívať byt bezodplatne spolu s členmi jeho rodiny a počnúc
začiatkom roka 2017 mu na stretnutiach jeho súrodenci uviedli, že budú požadovať náhradu.

6. K ďalšej argumentácii žalovaného, že mu postúpenie pohľadávky zo strany súrodencov ako
podielových spoluvlastníkov predmetného bytu nebolo oznámené, súd prvej inštancie konštatoval, že
k tomu zaujal stanovisko súd vo svojom prvotnom rozhodnutí, kde citoval § 524 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Súd prvej inštancie poukázal na rozsudok NS SR zo dňa 14.10.2010 sp.zn. 3Odo/7/2009,
a konštatoval, že základný rámec právnej úpravy upravuje ust. § 524 až § 530 Občianskeho zákonníka,
a ust. § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka uvádza, že zákon vyžaduje pre platnosť zmluvy o
postúpení pohľadávky písomnú formu, pričom na právne účinky postúpenia pohľadávky sa súhlas
dlžníka nevyžaduje. Dokiaľ dlžníkovi postúpenie pohľadávky nie je oznámené zo strany postupcu alebo

preukázané zo strany postupníka tak, ako to vyplýva z ust. § 526 Občianskeho zákonníka, nie je dlžník
povinný plniť novému veriteľovi, ale naopak svojho dlhu sa dlžník zbaví tak, že ho splní pôvodnému
veriteľovi.

7. Ako ďalšou sa súd prvej inštancie zaoberal námietkou žalovaného, čo do článku 2 uzatvorených

zmlúv o postúpení pohľadávky, kde je špecifikovaná postúpená pohľadávka za obdobie od 30.10.2017
do 07.12.2018 pri zmluve, ktorú v pozícii postupcu uzatvorila vypočutá svedkyňa D. B. a obdobie od
30.10.2017 do 16.07.2019 pri postupcovi F. B. tu súd prvej inštancie uvádzal, že je vždy vecou dohody
medzi postupcom a postupníkom, aká pohľadávka resp. jej časť a za aké obdobie bude predmetom
postúpenia. Súd prvej inštancie uviedol, že pohľadávka podľa tvrdení vypočutých svedkov im vznikla

už v januári 2017. Preto obdobie v článku 2 týkajúce sa vymedzenia postúpenej pohľadávky až od
30.10.2017 tak súd prvej inštancie hodnotil ako obdobie, ktoré je v prospech samotného žalovaného,
keďže žalobca bol oprávnený požadovať, respektíve jeho právni predchodcovia pohľadávku titulom
bezdôvodného obohatenia aj za skoršie obdobie t.j. za obdobie od januára 2017.

8. Následne súd prvej inštancie skúmal aj to, či pôvodný podieloví spoluvlastníci – vypočutí svedkovia
mohli užívať podiel na byte na nich pripadajúci. Obidvaja svedkovia zhodne súdu potvrdili, že zo strany
žalovaného a jeho sestrou došlo ku konfliktu, následne bola privolaná polícia a od tohto obdobia zo
strany žalovaného došlo k výmene zámku na dverách, aj na vchodových dverách, a preto bol súd prvej
inštancie toho názoru, že pôvodní spoluvlastníci tohto bytu, vypočutí svedkovia nemali vôbec možnosť

užívať predmetný byt. S kľúčmi od bytu disponoval výlučne samotný žalovaný s členmi svojej rodiny, byt
nesprístupnil svedkom, a preto boli z užívania bytu podľa názoru súdu prvej inštancie úplne vylúčení.

9. Následne súd prvej inštancie poukázal na to, že z výpovede svedka D. B. vyplynula starostlivosť
žalovaného o ťažko chorého otca, aj k tejto otázke súd vypočul svedkov, ktorí ako súrodenci a mali

vedomosť o tom, akú starostlivosť zabezpečuje ich brat otcovi, ťažko zdravotne postihnutému, ktorého
pravidelne navštevovali. Z výpovede svedka D. B. vyplynulo, že starostlivosť žalovaného o otca nebola
taká, akú by si predstavovala. Svedkyňa uviedla, že o otca sa vôbec nestaral, nebola to starostlivosť, akú
by otec vyžadoval. Otec nemal kľúče od bytu, nemohol chodiť von, pričom brat mu bral celý dôchodok.
V prípade, že brat potreboval odísť spolu so svojou rodinou, o otca sa starala sama, urobila nákup

a navarila mu. Rovnako poukázala na skutočnosť, kde žalovaný bol mimo svojho domova, priateľka
zavolala svedkyni, pretože nevedela otca umyť a povedala, že otec nebol pol roka okúpaný. Žalovaný
otca v C. D. G., po tom čo ho tam umiestnil, nenavštevoval. Otca navštevovala vždy. Otca žalovaný
využíval, bral mu celý dôchodok z ktorého financoval byt aj svoju rodinu, keďže v tom čase s manželkou
nepracovali. Ona samotná každý týždeň chodila k otcovi a chodila aj do C. A. G.. Pokiaľ žil otec, svedok

F. B. uviedol, že žalovaný žil z jeho dôchodku. Z otcovho dôchodku uhrádzal byt. Samotný žalovaný
bol nezamestnaný, bola nezamestnaná aj jeho priateľka, mali deti, pričom všetko uhrádzali z otcovho
dôchodku. Žalovaný si vybavil aj príspevok na otca. Zároveň žalovaný mu povedal, že je to práve ich
otec, ktorý mu má za starostlivosť platiť. Z celého otcovho dôchodku bolo platené celé bývanie v danombyte, celá žalovaného rodina a otec platil veci ešte pre seba, pričom bolo jasne dohodnuté, že otec tam
má bývať bezodplatne. Vypočutí svedkovia tak vyvrátili skutkové tvrdenia žalovaného, že platil všetko,
čo sa týkalo otca výlučne sám. To bolo vyvrátené tvrdením svedkov, ktorí uviedli, že z otcovho dôchodku

sa platil tak byt a rovnako z otcovho dôchodku sa zabezpečovala starostlivosť nielen o samotného
otca, ale aj o žalovaného a členov jeho rodiny. Rovnako sa nedá povedať, aby výlučnú starostlivosť
o otca zabezpečoval iba žalovaný, nakoľko tak D. B., ako aj F. B. uviedli, že v prípade, ak žalovaný
túto starostlivosť nemohol zabezpečiť, zabezpečovali ju vypočutí svedkovia, pričom otca pravidelne
navštevovali. Ak potreboval pomoc, vždy mu pomohli. V tomto prípade je potrebné prihliadať nielen

na samotného žalovaného, ale aj na pôvodných podielových spoluvlastníkov tohto bytu, ktorí nemohli
užívať svoj spoluvlastnícky podiel a nemohli s ním nakladať ( predať, prenajať tretej osobe a získať tak
odplatu) a to z dôvodu užívania tohto bytu výlučne žalovaným a členmi jeho rodiny.

10. Následne súd prvej inštancie konštatoval, že v pôvodnom rozsudku zaviazal žalovaného zaplatiť
sumu 3.691,- Eur. V prevyšujúcej časti, ktorou žalobca požadoval zaplatenie sumy 4.806,- Eur, bol jeho

žalobný návrh ako nedôvodný zamietnutý. Súd zohľadnil kompenzačnú námietku žalovaného, ktorú
zdôvodnil v pôvodnom svojom rozhodnutí v bode 29. a zarátal platby, ktoré poukazoval žalovaný titulom
predmetného bytu za obdobie od 01.07.2018 do 30.06.2019 sumu 431,20 Eur. Obdobne súd prvej
inštancie zohľadnil platby za obdobie od 01.07.2019 do apríla 2020 sumu do fondu prevádzky, opráv
a údržby 54,17 Eur. Žalovaný za žalobcu uhradil sumu 361,10 Eur a kompenzačnú námietku všetkých

úhrad, ktoré poukázal žalovaný predstavuje sumu 1.115,- Eur. Ide o sumu 322,65 Eur, ktorá predstavuje
platby za obdobie od októbra 2017 do júna 2018, za obdobie od 01.07.2018 do 30.06.2019 sumu 431,20
Eur a ďalej sumu 361,10 Eur spolu 1.115,- Eur. Žalobca v žalobnom návrhu nepožaduje od žalovaného
priemernú cenu za energie za predmetné obdobie vo výške 150,- Eur na mesiac tak, ako je to uvedené v
potvrdení správcu bytového domu. Od žalovaného tak požaduje všeobecnú výšku nájmu bez energií za

obdobie od 30. októbra 2017 do 29. októbra 2019. Túto výšku žalobca vypočítal priemerným nájomným
za obdobie od novembra 2017 do decembra 2017, čo je 2 mesiace priemerná výška nájmu predstavuje
415,- Eur, spolu sumu 830,- Eur, za obdobie od 01. januára 2018 do decembra 2018 priemerné nájomné
predstavuje sumu 440,- Eur, za 12 mesiacov ide o sumu 5.280 Eur. Pokiaľ ide o obdobie od januára
2019 do októbra 2019 spoločnosť H. reality center uviedla priemernú hodnotu nájmu 450 - 490,- Eur

na mesiac, čo v priemere zodpovedá sume 470,- Eur, za 10 mesiacov je to suma 4.700,- Eur. Spolu
ide o sumu 10.810,- Eur, od ktorej žalobca odrátal celkovo za 24 mesiacov po 150,- Eur mesačne,
ako to vyplýva z predpisu mesačných platieb správcu bytového domu, t.j. odrátal z tejto sumy sumu
3.600,- Eur, čo predstavuje sumu 7.210 Eur. Podiel 2/3 žalobcu na predmetnom byte dosahuje sumu
4.806,- Eur. Od tejto sumy súd odrátal sumu vznesenú v kompenzačnej námietke žalovaného vo výške

1.115 Eur a sumu 3.691 Eur zaviazal žalovaného žalobcovi zaplatiť. Súd zároveň postupom podľa § 232
ods. 4 CSP umožnil žalovanému zaplatiť dlžnú sumu v mesačných splátkach vo výške 200,- Eur majúc
zároveň za to, že ide o vyššiu sumu a ak by súd žalovanému nepovolil zaplatiť dlžnú sumu v mesačných
splátkach, mohla by byť ohrozená výživa jeho deťom, ako aj osobám blízkym.

11. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie postupom podľa § 255 ods. 2 CSP.
Žalobca celkovo požadoval od žalovaného zaplatenie sumy vo výške 4.806,- Eur. Rozsudok súdu č.k.
7C/1/2020-148 zo dňa 12.05.2021, ktorým v prevyšujúcej časti bol žalobný návrh žalobcu zamietnutý,
nadobudol právoplatnosť dňom 11.06.2021. Úspech žalobcu tak predstavoval 76,80%, jeho neúspech
23,20%, z tohto dôvodu mu súd prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému priznal nárok na náhradu trov

konaniavrozsahu53,60%akorozdielmedzipomeromjehoúspechuaneúspechu.Ovýškenáhradytrov
konania bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník po právoplatnosti
tohto rozsudku postupom podľa § 262 CSP.

12. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný. Navrhol vypočuť zvukový záznam

z pojednávania zo dňa 22.03.2023, a konštatoval, že v rámci svedeckých výpovedí odzneli nepodložené
hrubé obvinenia zo strany svedkyne, svedka a aj zo strany samotného žalobcu k osobe žalovaného.
Zároveň konštatoval, že má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti,
a na ochranu mena garantované ústavou. Mal za to, že svedkovia veľmi negatívne vykreslili osobu
žalovaného, pričom hrubé obvinenia nedoložili žiadnymi dôkazmi. Svedkyňa B. sa na pojednávaní

vyjadrila, že je jej „bývalý brat“. Podľa názoru žalovaného vo vydanom rozhodnutí absentuje zohľadnenie
veľmi zlých medziľudských vzťahov, ktoré boli aj na pojednávaniach nepochybne jasné. Súd prvej
inštancie sa s nimi nevysporiadal, neprihliadol na ne, nebral ich do úvahy. Zároveň poukázal žalovaný
na to, že svedkyňa opakovane vyslovila, že žalovaného už nechce ani vidieť. Podľa názoru žalovanéhosvedkyňa nepreviedla svoj podiel na syna z dôvodu, že žalovaného nechcela ani vidieť, ale ako inde
sama uvádza bolo to preto, lebo jej syn A. B. prejavil po smrti ich otca C. B. o kúpu bytu záujem.
Podľa názoru žalovaného sú tvrdenia svedkyne preto rozporuplné. Zároveň svedok sa vyjadril, že ho

nemrzí takýto vzťah so svojim bratom. Preto ak žalovaný uvádza, že svedecké výpovede svedkov sú
poznačené zlými medziľudskými vzťahmi, pravdivosť výpovedí svedkov a objektivita ich svedectva nie
je nespochybniteľná. Súd prvej inštancie nebral do úvahy, že svedkyňa je matkou žalovaného (zrejme
mal žalovaný na mysli, že je matkou žalobcu), a preto jednoznačne bude preferovať aj v kontexte zlých
vzťahov so žalovaným záujem svojho syna. Následne citoval z bodu 28. odôvodnenia rozsudku s tým, že

s vyhodnotením svedeckých výpovedí sa nestotožňuje a svedecké výpovede považuje za rozporuplné
nekonzistentné, protirečivé, a navodzujúce dojem, že sú skoordinované. Pochybnosti vzbudzuje aj to,
že svedkovia na základné a kľúčové otázky právneho zástupcu žalovaného odpovedali tak, že nevedia,
nespomínajú si, nerozumejú otázke, nie sú schopní odpovedať tak, aby ich odpovede mali výpovednú
hodnotu. Právny zástupca žalobcu svedkom kládol sugestívne otázky, na ktoré odpovedali tak, aby sa
mohlihanlivoanepravdivovyjadrovaťoosobežalovanéhoajehostarostlivostiootca.Čosatýkatvrdení,

že v súvislosti so starostlivosťou otca svedkovia účelovo klamali, žalovaný uviedol, ako dôkaz že počas
života otca súrodenci dobre vychádzali, čo potvrdili. To vylučuje konflikty, sporadicky sa navštevovali,
pričom svedkyňa tvrdí, že oni všetci mali kľúče od bytu (aj všetci traja synovia svedkyne). Museli si byť
vedomí, že vstupujú a majú kľúče od cudzieho obydlia, domácnosti, ktoré je nedotknuteľné, no bolo im
to napriek tomu vždy plne umožnené z dôvodu, aby mohli navštíviť otca. Svedkyňa uviedla, že sama

kedykoľvek prišla, nebolo jej bránené, tvrdila, že si telefonovali, sama teda tvrdila, že by starostlivosť
o otca bola nedostatočná. Ak teraz tvrdí, že to tak nebolo, tak mala nekonečné množstvo možností
za dlhých 6 rokov počas ktorých sa žalovaný o otca staral to zmeniť. No nikdy v spojitosti s otcom, či
starostlivosťou o neho súrodenci neriešili ani jednu vyhrotenú situáciu a ani jeden konflikt, či výmenu
názorov. Kým otec žil, a kým sa o neho žalovaný staral boli spokojní, jednoznačne im to vyhovovalo.

Konflikt s D. B. nastal až v čase, keď sa po smrti otca žalovaný svojich súrodencov dopytoval, na vkladnú
knižku, ktorá nebola súčasťou dedičského konania, a zároveň konflikty so svedkyňou ostali od času,
kedy žalobca B. prejavil záujem o odkúpenie ich spoločného spoluvlastníctva. S F. B. žalovaný úplne
prestal komunikovať až po tom, čo si prevzal žalobu ohľadom platobného príkazu na uhradenie 4.806,-
eur. Zároveň žalovaný uviedol, že dohoda o bezplatnom užívaní spoluvlastníctva medzi súrodencami

bola. Svedkovia na pojednávaní potvrdili jej existenciu, táto dohoda písomne ukotvená nebola. Následne
žalovaný poukázal na bod 21. odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Prešove, a na bod 28.
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, s tým, že sa má jednať o nekonzistentnosť a protirečivosť
B. výpovede, ktorú súd prvej inštancie nevidí. V rokoch 2010-2016 B. starostlivosť o otca negenovala,
nenamietala, až odstupom času, a na základe konfliktov a zlých vzťahov so žalovaným, sa u nej

spochybnenie starostlivosti až obviňovanie žalovaného za smrť otca umelo vyfabulovalo. Z výpovede
svedkov ďalej vyplýva, že stretnutia boli tri a nie dva ako súd prvej inštancie nesprávne uvádza. Aj
vtom videl žalovaný rozpory čo do odôvodnenia rozhodnutia súdu. Súd prvej inštancie sa priklonil
na stranu svedkov a ich výpovede vyhodnotil ako pravdivé. Tvrdil, že žalovaný neuniesol dôkazné
bremeno a nepreukázal svoje tvrdenia, že existovala dohoda o bezplatnom užívaní bytu počnúc rokom

2017. Súd prvej inštancie sa v tomto ohľade podľa názoru žalovaného nedostatočne vyporiadal práve
s tvrdením svedkov. Aj oni by mali dokázať, že bezplatné užívanie bytu žalovanému dovolili len do
konca roka 2016, a teda žalovaný užíval byt počnúc rokom 2017 protiprávne, v rozpore s dohodou.
Za celý čas, kedy tvrdia, že už užívanie nedovolili, sa nijako nedomáhali, aby žalovaný odstránil
protiprávny stav. Nedožadovali sa vyplatenia náhrady, platby nájomného, nežiadali, aby sa žalovaný

s rodinou z bytu vysťahoval pre prípadné účely ďalšieho prenájmu. To, že tak neurobili podporuje práve
tvrdenie žalovaného, že mu dovili byt bezplatne užívať do konca roka 2016. Prvú zmienku o tom,
že by mala existovať nejaké pohľadávka právnych predchodcov žalobcu voči žalovanému, žalovaný
eviduje až prevzatím tejto žaloby. Ak prelomom rokov 2016 a 2017 by malo dôjsť k zmene v užívaní
spoluvlastníctva, na základe rozhodnutia väčšiny spoluvlastníkov, a zo strany žalovaného mal podľa

nich nastať právny stav, sami svedkovia zarážajúco uviedli, že sa nikdy nijakej úhrady nedomáhali.
Následne poukázal na výpoveď svedka, že či počnúc rokom 2017 žiadal od žalovaného nájomné. Ten
uviedol, že nie, nežiadal od neho, nakoľko k tomu neprišli. Sám riešil odpredaj a zvolil si túto možnosť
odpredaja bytu. K odpredaju podielu svedka B. došlo až 20.05.2019, čiže dva roky nežiadal náhradu.
Ako na dôkaz, poukazoval žalovaný na zmluvu o prevode. Zároveň poukázal na odpoveď svedka na

otázku právneho zástupcu žalobcu, aby sa vyjadril čo bolo predmetom stretnutia v roku 2017. Tento
uviedol, že predmetom stretnutia bol odpredaj bytu. Riešili, že brat chce byt odpredať tiež, no nedospeli
k žiadnej sume. Bola spochybňovaná zo strany žalovaného suma odpredaja tohto bytu. Na ďalší rok sa
znova stretli, kde bola daná k dispozícií žalovanému nová suma, ani s touto sumou nesúhlasil. Svedoksa mal ponúknuť, že zo svojich peňazí doplatí to, čo požaduje. No ani s tým žalovaný nemal súhlasiť.
Preto svedok nevedel o čo mu ide, či chce byt predať, či ho chce nechať, preto videl že to nemá žiaden
zmysle. Išiel svojou cestou a svoj podiel predal. F. B. uviedol, že v roku 2017 bol predmetom stretnutia

odpredaj bytu, a ďalej uviedol, že na ďalší rok sa stretli, že žalovanému ponúkol, že mu doplatí zo svojich
peňazí rozdiel. Žalovaný vyslovil názor, že nemohol byť počnúc rokom 2017 dlžníkom F. B., pretože ten
sám uviedol, že žalovanému núkal peniaze. Následne čo sa týka výpovede svedkyne z nej vyplýva, že
previedla svoj podiel na syna, nechcela so žalovaným ďalej komunikovať, uviedla že končí a previedla
svoj nárok na syna. Podľa názoru žalovaného svedkyňa na jasne položenú otázku konštruktívne

neodpovedala. Z jej odpovede ale vyplýva, že za daný čas sa nedomáhala zaplatenia žiadnej sumy. Ak
by mal žalovaný skutočne voči bývalým spoluvlastníkom dlh, oni mali mnoho nástrojov ako postupovať.
Mohli ho vyzvať k úhrade, oznámiť mu, že žiadajú od neho nájom, taktiež sa mohli obrátiť na súd,
kontaktovať žalovaného a osloviť ho tak, aby disponovali jasným dôkazom o tom, že ho osobne vyzývali
k odstráneniu nevyhovujúceho právneho stavu, čo ale doposiaľ nikdy neurobili. Následne poukázal
žalovaný znova na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Prešove zo dňa 18.10.2022. Zároveň

žalovaný uviedol, že podľa jeho názoru všetko nasvedčuje tomu, že zmluvy o postúpení pohľadávok
boli na základe jeho zistení vyfabulované. Účelovo a umelo vytvorené za účelom vytvorenia súdneho
konania v prospech postupníka a žalobcu B.. To má potvrdzovať samotný začiatok obdobia plnenia
v oboch zmluvách, ktorý je totožný, t.j. 30.10.2017, hoci obe zmluvy vznikli s 8 mesačným odstupom.
Zmluva medzi D. B. a A. B., podpísaná dňa XX.XX.XXXX, nárokované obdobie plnenia od 30.10.2017

do 07.12.2018 (dátum zápisu do katastra dňa 07.12.), zmluva o postúpení pohľadávok medzi F. B. a A.
B., podpísaná dňa XX.XX.XXXX, nárokované obdobie plnenia od 30.10.2017 do 16.07.2019 (dátum
zápisu do katastra 16.07.). Podľa názoru žalovaného to má potvrdzovať, že dátum začiatku plnenia,
t.j. 30.10.2017 plne korešponduje s dátumom 29.10.2019, kedy podáva A. B. žalobu, teda platobný
príkaz Okresnému súdu v Banskej Bystrici na základe týchto postúpených pohľadávok. B., tak aj B.

v čase podpísania pohľadávok nemohli vedieť, že postupník podá žalobu presne o dva roky, od dátumu
30.10.2017, ktorý oni určili, od ktorého plynie bezdôvodné obohatenie, ktoré pripisujú žalovanému.
A teda je počudovaniahodné, že si obaja postupcovia, ktorí postupovali pohľadávky v úplne inom
čase plne určili rovnaký začiatok plnenia plne korešpondujúci s dátumom podania žaloby B.. Časové
obdobie od 30.10.2017 do 29.10.2019 plne pokrýva presne dvojročnú premlčaciu lehote za ktorú si

B. uplatňuje náhradu. V tejto súvislosti poukázal na § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zároveň
poukázal na výpoveď samotného žalobcu B. na pojednávaní dňa 22.03.2023. Tento uviedol, že v zmluve
o postúpení pohľadávok je uvedený dátum od 30.10.2017 z dôvodu, že si uplatňuje nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia v dvojročnej premlčacej subjektívnej dobe. Ak by nebol nárok premlčaný,
tak si uplatňuje od prvého dňa roku 2017. Teda žalobca sa má sám usvedčovať, pretože neexistuje iný

možný spôsob ako dosiahnuť, aby obe tieto postúpené pohľadávky plne obsiahli dvojročnú premlčaciu
lehotu odo dňa ich začiatku plnenia, t.j. 30.10.2017. Podľa názoru žalovaného sú tieto zmluvy úmyselné
a účelovo vytvorené, či antidatované fiktívne dokumenty, ktoré vo svoj prospech žalobca s vysokou
pravdepodobnosťou vytvoril a predložil súdu, a na ich váhe podal žalobu. Ak by žalobca ako postupník
spolu s postupcami vytvorili zmluvy o postúpení pohľadávok len pre účely tejto konkrétnej žaloby

dodatočne, v čase podania tejto konkrétnej žaloby, za účelom vymôcť od žalovaného 4.806,- eur
v úplnom rozsahu v dvojročnej premlčacej lehoty, nevyzeralo, by to inak. Ak by postúpenie pohľadávok
bolo iniciatívou a potrebou postupcov, ak by si sami určili začiatok plnenia, museli by si spomínať na
okolnosti podpísania zmluvy, na to či ich koncipovali oni, či niekto iný. Dokázali by sa nespochybniteľne
vyjadriť aj k nim samotným a k obdobiu plnenia plynúceho z ich obsahu. Podľa názoru žalovaného

myšlienku vytvorenia pohľadávok je možné pripísať práve žalobcovi B., pričom poukázal na odpoveď
svedkyne, ktorá na otázku, či si spomína, kedy podpísala zmluvy o postúpení pohľadávok na žalobcu
povedala, že nie, a svedok uviedol, že nie on si dátumy nepamätá ani zoznam si nevedie. Zároveň
svedkyňa na otázku právneho zástupcu žalovaného, že aby sa vyjadrila prečo je v článku 2 zmluvy
uvedený dátum od 30.10.2017 do 07.12.2018 táto uviedol, to ona nevie. Zároveň nie uviedla aj na

otázku, či si pamätá kto koncipoval zmluvu o postúpení. Svedok uviedol na otázku, aby sa vyjadril
k okolnostiam podpísania zmluvy o postúpení pohľadávok, že nerozumie otázke. Zároveň po tom, čo
právny zástupca žalobcu predložil svedkovi k nahliadnutiu zmluvy o postúpení pohľadávok tento sa
vyjadril, že je to zmluva ktorou sa previedol majetok. Táto zmluva sa spisovala ako náhrada škody,
že tam býval a za nič neplatil. Nevedel sa k tomu teraz inak vyjadriť. Zmluva o prevode vlastníctva

predmetného bytu medzi F. B. a žalobcom B. bola podpísaná dňa XX.XX.XXXX, a nie 16.07.2019,
čo je dátum vzniku a podpisu zmluvy o postúpení pohľadávky. Zároveň vo výpovediach svedkov videl
žalovaný vážne rozpory a nedostatky. Svedecké výpovede podľa názoru žalovaného nedokázali, že
by žalobcovi nárok náhrady za bezdôvodné obohatenie vo výške 4.806,- Eur, ktoré súdnou cestoupožaduje bez akýchkoľvek pochybností jednoznačne patril. Následne sa žalovaný zaoberal bodom 31.,
kdesúdprvejinštanciesazaoberánámietkoužalovanéhopokiaľideočlánokII.uzatváranýchzmlúv.Súd
uviedol, že je vždy vecou dohody medzi postupcom a postupníkom či pohľadávka, respektíve jej časť

a za aké obdobie bude predmetom postúpenia. Ak súd argumentuje, že vymedzenie postúpení zmlúv,
je vecou dohody postupcu a postupníka zo zisteného jednoznačne vyplýva, že úplné totožný začiatok
plnenia v oboch zmluvách od 30.10.2017 nemohol byť vôľou postupcov. Ak nebolo vôľou postupcov
jednoznačne a logicky muselo byť už len vôľou postupníka a žalobcu B.. Preto žalovaný vyvracia
argument súdu prvej inštancie, že si obdobie postupcovia sami určili. Poukázal na nesprávny postup

súdu a nedôkladné overenie argumentu súdu, a na nepreštudovanie existencie vzniku pohľadávok aj
na základe svedeckých výpovedí. Znova poukázal na odpovede svedkov na otázky právne zástupcu
žalovanéhonapojednávaní,azuvedenéhovyvodil,žejeažnemožné,abysiobajapostupcoviapoznačili
úplne totožný dátum začiatku plnenia, ak o sebe nevedeli, ak aj podľa tvrdenia súdu boli oprávnení si
žiadať plnenie z titulu bezdôvodného obohatenia aj za skoršie obdobie, t.j. za obdobie od januára 2017.
Ak žalovaný spochybňuje dôveryhodnosť svedkov, a súd mu prikladá za povinnosť v sporovom konaní

skúmať skutkové tvrdenia v spojitosti s dôveryhodnosťou svedkov nielen tvrdiť, ale ju aj preukázať,
tak túto dôveryhodnosť svedkov žalovaný preukazuje práve tým, že jeho zistenia ohľadom vytvorenia
pohľadávok v kontexte všetkých doposiaľ uvedených dôkazov, zistení a argumentov, bolo dostatočným
dôkazom ktorých nedôveryhodnosť preukazujú. Zároveň uviedol, že ak sa neštítia súdu predložiť
úplne nezákonným spôsobom vyfabrikovaný na účely majetkové prospechu vytvorený, či pozmenený

dokument, ich konanie je odsúdenia hodné a zakladá dôvod pre preverenie, došlo z ich strany k postupu
v rozpore so zákonom, prípadne k trestnému činu marenia spravodlivosti. Následne žalovaný poukázal
na rozsudok okresného súdu sp.zn. 11C/56/2019 a krajského súdu sp.zn. 6Co/6/2022, z ktorého citoval.
Zároveň uviedol, že žalobca ako aj svedkovia vo svojich výpovediach tvrdili, že so žalovaným sa
nedá komunikovať. Uznesenie krajského súdu sp.zn. 6Co/9/2022 tvrdí práve opak, keď v bode 20

poukazuje na to, že : Z uvedeného je zrejmé, že samotné okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku
na súde je potrebné pripočítať na stranu žalobcu, keď žalovaný preukázateľne pred podaním žaloby
súhlasil s odpredajom svojho podielu za sumu 27.000,- eur žalobcovi, pričom žalobca na uvedenú
ponuku žiadnym spôsobom nereagoval a zvolil si cestu sporového konania. Pokiaľ žalobca argumentuje
svojou ochotou dohodnúť sa so žalovaným mimosúdne a obštrukciami a nesplniteľnými podmienkami

zo strany žalovaného, odvolací súd má za obsahu spisu za preukázané, že žalobca všetky svoje ponuky
koncipoval tak, aby boli výhodné predovšetkým preňho a žalovaný sa snažil dosiahnuť len to, aby mu za
jeho spoluvlastnícky podiel žalobca zaplatil adekvátnu cenu. Presne spomínaný list zo dňa 24.08.2019
je ten zásadný list, ktorý dokazuje, že žalovaný bol prípustný dohode a napriek svojim právam plynúcim
zo spoluvlastníctva a napriek tomu, že žalobca mu nikdy svoj podiel neponúkol, svoj podiel žalobcovi na

odkúpenie ponúkol práve žalovaný. A práve žalobca bol ten, kto na daný list nijako nereagoval, úplne
ho odignoroval a podal žalobu bez akejkoľvek mimosúdnej dohody. Žalovaný poukázal na to, že nie je
ten s kým sa komunikovať nedá. Ak žalobca a svedkovia tvrdia opak, musia to vedieť dokázať, pričom
žalovaný ich tvrdenia vyvracia a upriamuje pozornosť práve na ich správanie a konanie. Práve žalobca
bol ten, kto pri podaní žaloby o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva s príslušenstvom

list zo dňa 24.08.2019 úmyselne nedoložil súdu, ani nepriznal a súčasťou spisu sa stal až keď ho
v konaní predložil sám žalovaný. Ak svedkovia pri výsluchu opisujú jednu a tú istú háklivú udalosť pri
ktorej boli manželkou žalovaného v minulosti požiadaní o pomoc pri zabezpečení dôkladnej hygieny
v dôsledku neudržania stolice ich spoločného otca, žalovaný poukázal na to, že za 6 rokov starostlivosti
o otca, to bola len jediná udalosť takéhoto druhu, kedy boli požiadaní o pomoc. Vážny zdravotný stav

si takéto úkony, aké svedkovia opisujú vyžadoval denne. Čo sa týka starostlivosti svedkyňa uviedla,
že celodennú starostlivosť si vyžadoval otec ku koncu, ale na začiatku nie, nakoľko na začiatku bol
sebestačný, robil si nákupy aj ona sa o neho starala a aj varila. Na konci života však strácal zrak,
neodporúčala sa operácia, pretože by ju nemusel prežiť. Videl iba jednu veľkú čiernu machuľu, no po
byte sa vedel pohybovať perfektne, keďže tam dlho žil. Ak by svedkyňa bola chodila každý týždeň, ako

to tvrdí, určite by videla starostlivosť žalovaného pri nespočetných úkonoch za dlhých 6 rokov. Zároveň
podľa názoru žalovaného klame aj vo veci, či žalovaný otca v C. navštívil. Tento tvrdí, že ho navštívil.
Čo sa týka zdravotného stavu predložil lekársky nález na účely posúdenia odkázanosti na sociálnu
službu, ktorý vydala C. C. I. A. XX.XX.XXXX, a Nález J. J. K. A. XX.XX.XXXX vydané C. C. C., J..
Žalovaný poukázal na to, že jeho otec bol odkázaný na nepretržitý lekársky dohľad na profesionálnu

zdravotnú starostlivosť, čo jednoznačne vyplýva aj z posudku jeho všeobecnej lekárky C. I.. Smrť otca,
ktorú svedkovia pripisujú žalovanému z dôvodu, že ho umiestnil do K. E. E. L. D. C. je veľmi ťažké
akokoľvek komentovať. Jedine posúdenie odkázanosti na sociálnu službu lekárom dokazuje , že bol vo
veľmi vážnom nepriaznivom zdravotnom stave už pred umiestneným do K. E. E.. Žalovaný nemal navýber, stav otca si to vyžadoval. Zároveň konštatoval, že opatera o zdravotne ťažko postihnutého nie je
zárobková činnosť. V spojitosti s dôchodkom žalovaný dodal, že pokiaľ otec chodil a vládal pravidelne
si sám osobne svoj dôchodok ukladal na vkladnú knižku do E. E.. Žalovaný poukazoval práve na tú

vkladnú knižku o ktorej sa v minulosti zmienil, že sa za nevyjasnených okolností nestala predmetom
dedičského konania. Neskôr zistil, že sa stala majetkom jedného zo synov D. B.. Ako dôkaz existencie
spomínanej vkladnej knižky, ktorú na základe osvedčenia o dedičstve zo dňa 04.02.2010 nadobudol
otec žalovaného a jeho súrodencov, priložil osvedčenie o dedičstve 26D/186/2010 po nebohej M. B.
zo dňa XX.XX.XXXX vydané notárkou N. B. J.. Na existenciu nejasnosti týkajúcich sa vkladnej knižky

žalovaný poukazoval už vo svojom vyjadrení práve v listoch žalobcovi, ktoré súd spomínal v bode č. 5
v rozhodnutí zo dňa 11.04.2023. Zároveň uviedol číslo sporoknižky a k tomu patriaceho termínovaného
vkladu. Konštatoval, že tvrdenie o tom, že žalovaný žil z otcovho dôchodku vyvracia, hoci podľa zákona
je práve výška dôchodku opatrovanej tá, ktorá sa posudzuje pri stanovení výšky opatrovateľského
príspevku opatrovateľa. Z výšky opatrovateľského príspevku je jasné, že opatrovanie blízkej osoby nie
je zárobkovou činnosťou. Napriek tomu ju žalovaný vykonával dlhodobo a ako najlepšie vedel. Predložil

ako dôkaz potvrdenie o poberaní peňažného príspevku na opatrovanie zo dňa 28.04.2023, za roky
2013, 2014, 2015, 2016, a zároveň konštatoval, že jeho dlhodobú starostlivosť si súrodenci nijako
nekompenzovali. Žalovaný sa mal v zmysle doterajších tvrdení na základe nedodržaného prísľubu zo
strany súrodencov stať obeťou ich konania. Zároveň poukázal na správanie sa žalobcu, kedy opakovane
a neopodstatnene niekoľkokrát podal na žalovaného trestné oznámenie a oznámenie o priestupku.

Zároveň sa žalovaný stotožnil so všetkými svojimi vyjadreniami v priebehu konania.

13. Vyjadrenie k odvolaniu zo strany žalobcu do spisu predložené nebolo.

14. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle

zásad uvedených v ust. § 379 a násl. CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. 385
CSP a cotrário s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke
Krajského súdu v Prešove dňa 12.07.2024 a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

15.Vovzťahukodvolacímnámietkamžalobcuodvolacísúdvprvomradezdôrazňuje,žesúdnemusídať

odpoveďnavšetkyotázkynastolenéstranamisporu,aleibanatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, preto odôvodnenie rozhodnutia
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované zákonné právo strany sporu na súdnu ochranu, resp. právo
na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania,

aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
ani aby prebral a riadil sa ním predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol
v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (porovnaj napr. IV.ÚS 252/2004, I.ÚS 50/2004, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003). Za porušenie
tohto základného práva teda nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Právo

na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení, skutkový
(skutočný) stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho
skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho
súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O svojvôli pri výklade alebo
aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam. Stručne
možno zhrnúť, že odlišný názor strany sporu vo vzťahu k hodnotiacemu úsudku súdu nečiní rozsudok
nepreskúmateľným ani nezákonným. Napokon je potrebné dodať, že terajšia právna úprava vyplývajúca
z Civilného sporového poriadku, konkrétne z ust. § 387 ods. 3, umožňuje odvolaciemu súdu zaoberať sa
vo vlastnom odôvodnení rozhodnutia aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde

prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie, z čoho vyplýva,
že zákonodarca čiastočnú neodôvodnenosť rozhodnutia nepovažuje za takú vadu konania, ktorá by
stranám sporu odnímala možnosť konať na súde. Odvolací súd uvádza, že táto odvolacia námietka
nebola naplnená.

16. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred
súdom prvej inštancie bolo vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie predmetnej sporovej
veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 C.s.p.. Odvolací súd na tomto
mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivýchdôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v
získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci
a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právny

normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť
v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje

aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný
postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať
návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné
na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v
ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného

procesu. Uvedená odvolacia námietka nebola naplnená.

17. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na

zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Odvolací súd má
za to, že ani táto odvolacia námietka nebola naplnená.

18. Za inú vadu konania v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) CSP sa považuje procesná vada,
ktorá nie je subsumovateľná pod ostatné odvolacie dôvody, pokiaľ mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutievoveci(napr.nesprávnerealizovaniemanudukačnejpovinnostisúdu,vykonanienezákonne
získaného dôkazu, porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím), pričom jej dôsledkom
je vecná nesprávnosť, nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia. Takáto vada však v posudzovanej veci

indikovaná nebola.

19. Odvolací súd s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP uvádza, že v celom rozsahu sa stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia. Len na doplnenie a zdôraznenie správnosti, ako aj k odvolacím dôvodom

uvádza, že napadnutý rozsudok spĺňa zákonné predpoklady riadneho odôvodnenia rozhodnutia v
zmysle § 220 CSP.

20. K odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza, že v prvom rade namietal, že zo strany
svedkov aj zo strany samotného žalobcu odzneli nepredložené hrubé obvinenia k osobe žalovaného, že

má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena garantované
ústavou. No má za to, že svedkovia veľmi negatívne vykreslili jeho osobu, pričom hrubé obvinenia
nedoložili žiadnymi dôkazmi. Poukázal na to, že svedkyňa B. sa na pojednávaní vyjadrila, že ide
o jej bývalého brata. Podľa názoru žalovaného vo vydanom rozhodnutí absentuje zohľadnenie veľmi
zlých medziľudských vzťahov, ktoré boli aj na pojednávaniach nepochybne jasné. Súd prvej inštancie

sa s nimi nevysporiadal, nemal na nich prihliadnuť a nebral ich ani do úvahy. Zároveň žalovaný
poukázal, že svedkyňa opakovane vysvetlila, že žalovaného nechce ani vidieť. Vyslovil názor, že
svedkyňa nepreviedla svoj podiel na syna z dôvodu, že žalovaného nechcela ani vidieť, ale ako sama
uvádza preto, že jej syn prejavil po smrti otca C. B. o kúpu bytu záujem. Podľa názoru žalovaného sú
tvrdenia svedkyne rozporuplné. Zároveň uvedené hodnotil tak, že pokiaľ sú svedecké výpovede svedkov

poznačené zlými medziľudskými vzťahmi, pravdivosť výpovedí svedkov a objektivita ich svedectva
nie je nespochybniteľná. Zároveň mal za to, že súd prvej inštancie nebral do úvahy, že svedkyňa je
matkou žalobcu a teda že bude preferovať v kontexte zlých vzťahov so žalovaným záujem svojho syna.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 2Cdo/344/2020 týkajúce sa bremena tvrdenia dôkazného bremena v civilnom sporovom konaní.

Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi
strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že
skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú
záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznúsituáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.
Pokiaľ strana určitú skutočnosť tvrdí, táto sa považuje za preukázanú v dôsledku uplatnenia fikcie
jej nespornosti (§ 151 ods. 1, 2 CSP), alebo ju strana preukáže príslušným dôkazom (§ 185 a nasl.

CSP). Pokiaľ strana ponúkne súdu tvrdenie a toto tvrdenie podporí vierohodným dôkazom, potom sa
bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno presúva na protistranu, ktorú následne zaťažuje povinnosť tvrdiť
a uviesť vlastné skutkové tvrdenie o spornej skutočnosti (pokiaľ je to možné), inak je popretie skutkových
tvrdení neúčinné. Presúvanie dôkazného bremena fakticky znamená poskytnutie príležitosti protistrane
ponúknuť iný obraz o tvrdenej skutkovej okolnosti, ktorá má relevanciu v spore. Z uvedených pravidiel

vyplýva, že súd v sporovom konaní posudzuje kvalitu a rozsah tvrdení a dôkazov ponúknutých žalobcom
či žalovaným (§ 149 a nasl., § 185 a nasl. CSP), pričom hodnotenie dôkazov je zverené voľnej úvahe
súdu (§ 191 CSP).

21. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie tak,
ako to uviedol v bode 28 a 29 odôvodenia. I podľa názoru odvolacieho súdu výpovede vypočutých

svedkov vyvrátili tvrdenia žalovaného, že medzi súrodencami existovala dohoda o bezplatnom užívané
predmetného bytu za obdobie počnúc rokom 2017. Svedkovia uviedli, že žalovaný so svojou rodinou
môže užívať byt bezplatne do konca roku 2016 a to z dôvodu, že poskytoval starostlivosť otcovi,
s ktorým zdieľal spoločnú domácnosť. Zo strany vypočutých svedkov bol žalovaný informovaný, že
potrebujú peniaze, resp. prejavili vôľu nakladať so svojim spoluvlastníckym podielom a počnúc januárom

2017 budú za užívanie celého bytu žalovaným s jeho rodinou od neho žiadať náhradu vo forme
peňažného plnenia. Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie nezistil žiadne vnútorné
rozpory a protirečenia v týchto výpovediach. Skutočne sa jednalo o nejaký časový horizont, ktorý uplynul
od spoločného stretnutia po dobu vypočutia svedkov. Žalovaný i podľa názoru odvolacieho súdu mal
vedomosť o tom, že môže bezplatne užívať predmetný byt v dobe, keď poskytoval starostlivosť ich

otcovi a do konca roka 2016 potom čo došlo k jeho úmrtiu. Zároveň odvolací súd poznamenáva, že
pokiaľ sa žalovaný cítil ukrivdený tým, že poskytoval viac starostlivosti svojmu otcovi ako jeho súrodenci,
prípadne mal za to, že z dôvodu tejto starostlivosti by mu patrila dlhšia doba bezplatného nájmu, nič
mu nebránilo uvedené riadne dohodnúť aj písomne so svojimi súrodencami ešte v čase, kým nedošlo
k nezhodám, ktoré následne popísali tak žalobca, ako aj samotný žalovaný, prípadne vec vyriešiť

v spolupráci s nebohým otcom, ktorému mal dlhodobo poskytovať opateru. Žalovaný síce ponúkal súdu
prvej inštancie i odvolaciemu súdu svoje tvrdenia, tieto však nepodporil vierohodnými dôkazmi. Preto
bolo popretie skutkových tvrdení žalobcu vo vzťahu k jeho odvolacím námietkám i námietkám v priebehu
konania na súde prvej inštancie možno považovať za neúčinné. Zároveň odvolací súd poukazuje aj na
skutočnosť, ktorú uviedol i súd prvej inštancie v bode 28 svojho odôvodnenia, že čo do dôveryhodnosti

svedkov týchto navrhol vypočuť na pojednávaní dňa 14.04.2021 samotný žalovaný. Zároveň možno
súhlasiť i s názorom súdu prvej inštancie, že námietky žalovaného k výpovedi svedkov v jeho písomnom
podaní zo dňa 23.03.2023 v tom, že súd nemá vychádzať z ich svedeckých výpovedí možno považovať
za nedôvodné a účelové, tak je to i čo sa týka námietok, ktoré zopakoval žalovaný v odvolacom
konaní. Správny je i záver súdu prvej inštancie čo sa týka kontradiktórnosti konania i povinnosti uniesť

dôkazné bremeno v spore. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie sa dostatočne vyporiadal
s námietkou žalovaného, že mu súrodenci dovolili byt bezplatne užívať aj počnúc rokom 2017. Tvrdenie,
že sa nedožadovali vyplatenia náhrady, teda platby nájomného a nežiadali, aby sa žalovaný s rodinou
z bytu vysťahoval pre prípadné účely ďalšieho prenájmu, nemožno brať za smerodajné z dôvodu, že
vo vzťahu k nájomnému bola podaná žaloba o zaplatenie bezdôvodného obohatenia za užívanie 2/3

bytu, v ktorom výlučne žalovaný býval a zároveň bola podaná aj žaloba o vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva. Podľa názoru odvolacieho súdu je nerozhodné, že žalovaný aktívne spolupracoval pri
vyporiadaní podielového spoluvlastníctva a že následne aj byt opustil. Rozhodným obdobím, za ktoré
žiadajú žalobcovia bezdôvodné obohatenie je obdobie pred vyporiadaním podielového spoluvlastníctva
a vyplatením podielu žalovanému. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno zohľadniť ani námietku

žalovaného, že žalobcovia nepodali žalobu o vyplatenie bezdôvodného obohatenia skôr, teda i za
obdobie keď už bol nárok premlčaný, prípadne že si dohodli v ktorom čase bude pohľadávka postúpená
a akým spôsobom. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade ide vyslovene o dohodu medzi
žalobcom a pôvodnými vlastníkmi nehnuteľnosti.

22. Vo veci podľa názoru odvolacieho súdu sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených
skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na
týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutie prvoinštačným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.23.Podľaužkonštantnejjudikatúrytaknárodných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveď
navšetkyotázkynastolenéstranamisporu,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu
poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III.
ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Preto na ďalšiu argumentáciu žalovaného zachádzajúcu do

nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech jeho odvolaniu, odvolací súd nepovažoval
za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

24. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.

25. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok súdu prvej

inštancie ako vecne správny potvrdil.

26. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods.
1 CSP § 255 ods. 1 CSP. tak, že úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady

trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP). Odvolací súd nezistil žiadne
dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 CSP.

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).