Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. august 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/22/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8123201927
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8123201927.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov
senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Romana Lajoša vo veci navrhovateľa: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. X, XXX XX D., právne zastúpený: JUDr. Tomáš Štefko, so sídlom Alžbetina 41, 040 01
Košice, IČO: 53 140 281 a účastníkov: 1/ E. F., 2/ LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so
sídlom Námestie SNP 8, 975 66, Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, 3/ Slovenský pozemkový fond, so

sídlom Búdkova 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345, o potvrdenie vydržania vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č. k. 19Vyd/1/2023-76
z 15.03.2024 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje uznesenie.

II. Navrhovateľ nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením č. k. 19Vyd/1/2023-76 z 15.03.2024 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) Okresný súd
Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol tak, že cit.:
„I. Návrh navrhovateľa na vydanie uznesenia o potvrdení vydržania v znení, že navrhovateľovi sa
potvrdzuje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam k.ú. G.
• parcela registra „E“, parc. č. XXX/XX o výmere 532 m2, druh pozemku - trvalý trávnatý porast;

• parcela registra „E“, parc. č. XXX/XX o výmere 515 m2, druh pozemku - trvalý trávnatý porast;
• parcela registra „E“, parc. č. XXX/XX o výmere 4396 m2, druh pozemku - orná pôda;
• parcela registra „E“, parc. č. XXX/XX o výmere 1270 m2, druh pozemku - orná pôda;
• parcela registra „E“, parc. č. XXX/XXX o výmere 476 m2, druh pozemku - orná pôda;
• parcela registra „E“, parc. č. XXX/XXX o výmere 783 m2, druh pozemku - orná pôda;
• parcela registra „E“, parc. č. XXX/XXX o výmere 458 m2, druh pozemku - orná pôda;

• parcela registra „E“, parc. č. XXX/XXX o výmere 968 m2, druh pozemku - orná pôda;
• parcela registra „E“, parc. č. XXX/XX o výmere 5296 m2, druh pozemku - trvalý trávnatý porast;
• parcela registra „E“, parc. č. XXX/XX o výmere 5303 m2, druh pozemku - trvalý trávnatý porast;
• parcela registra „E“, parc. č. XXX/XXX o výmere 851 m2, druh pozemku - trvalý trávnatý porast;
• parcela registra „E“, parc. č. XXX/XXX o výmere 691 m2, druh pozemku - trvalý trávnatý porast;
• parcela registra „E“, parc. č. XXX/XXX o výmere 1327 m2, druh pozemku - trvalý trávnatý porast;

• parcela registra „E“, parc. č. XXX/XXX o výmere 1520 m2, druh pozemku - trvalý trávnatý porast;
v podiele 1 k celku, teda k podielu zapísanému v časti B1, F. E., zamieta.

II. Navrhovateľovi nárok na náhradu trov konania nepriznáva.“

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 25, § 359a, § 359c ods. 1 a 2, § 359d;

§ 359e zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„CMP“).3. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že návrhom došlým dňa 27.02.2023 sa navrhovateľ
domáhal potvrdenia vydržania k spoluvlastníckemu podielu 1-iny v pomere k celku na nehnuteľnostiach

uvedených vo výroku tohto rozsudku. Nadväzne na to konštatoval, že prílohami k návrhu navrhovateľ
preukázal kúpu vyššie uvedených spoluvlastníckych podielov E. H. a I. H. ako aj identifikáciu kúpených
spoluvlastníckych podielov na aktuálny stav KN a tiež užívanie sporných parciel. Následne vyhodnotil,
že podstatou návrhu je skutkové tvrdenie, že starí rodičia navrhovateľa - E. H. a I. H. užívali ako vlastné
poľnohospodárske pozemky, ku ktorým vydržania spoluvlastníckeho podielu sa navrhovateľ domáha,

z dôvodu čoho ich vydržali, rovnako ako aj samotný navrhovateľ (teda bez započítania vydržacej doby
jeho právnych predchodcov) splnil podmienky vydržania užívaním sporných spoluvlastníckych podielov
po smrti svojho starého otca E. H..

4. Po uvedení právnych východísk, za akých sa možno úspešne domáhať potvrdenia vydržania
vlastníckeho práva (body 5. až 7. odôvodnenia napadnutého uznesenia) súd prvej inštancie konštatoval,

že návrh na začatie konania bolo potrebné aj bez vydania vyzývacieho uznesenia zamietnuť, nakoľko
navrhovateľ nepreukázal splnenie podmienok stanovených pre vydržanie. Vo vzťahu k svojmu tvrdeniu,
že dňa 28.12.1978, t.j. dňom smrti jeho starého otca E. H., vstúpil do držby právne uzavrel, že
navrhovateľ vo svojom návrhu neuvádza žiadny (ani putatívny) titul, ktorý by pri jeho bezchybnej
existencii mohol byť nadobúdacím titulom a vyvolať navrhovateľovo (mylné) presvedčenie, že sa stal

vlastníkom veci (resp. jej spoluvlastníckych podielov). Samotné užívanie veci takým titulom nie je,
pričom navrhovateľ ani netvrdil, v akom rozsahu nehnuteľnosti, na ktorých sa domáha vydržania len
spoluvlastníckeho podielu užíval v rozsahu tohto podielu a že v rozsahu tohto podielu vykonával
právne panstvo nad vecou (rozhodovanie s ostatnými spoluvlastníkmi o spoločnej veci a pod.). Ako
vyplýva z dedičského rozhodnutia Štátneho notárstva v Prešove zo dňa 12.03.1979, sp. zn. D 102/79,

navrhovateľ nebol dedičom po svojom starom otcovi E. H., keďže dedičmi boli deti poručiteľa E. H.
a to I. B. (matka navrhovateľa) a J. H.. V tomto dedičskom konaní sporné spoluvlastnícke podiely
predmetom dedičstva neboli. V dodatočnom dedičskom konaní po E. H. (sp. zn. 26D/2267/2010, Dnot
259/2010z19.07.2011)bolúčastnýajnavrhovateľ,nospornéspoluvlastníckepodielyknehnuteľnostiam
jeho predmetom opäť neboli. Keďže sporné spoluvlastnícke podiely neboli predmetom dedenia po E.

H., objektívne nemohol byť nikto s prihliadnutím na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že E. H. v
čase svojej smrti bol spolu/vlastníkom sporných spoluvlastníckych podielov. Súd prvej inštancie ďalej
poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ bol účastný tiež dodatočného dedičského konania po svojej
starej matke I. H. (ktorá mala sporné spoluvlastnícke podiely kúpiť spolu so svojim manželom E. H.),
pričom aj z Osvedčenia o dedičstve sp. zn. 25D/1292/2015, Dnot/14/2016 z 11.04.2016 vyplýva, že

sporné dedičské podiely predmetom dedenia neboli a predmetom dedenia tiež neboli ani v pôvodnom
dedičskom konaní po I. H., ukončenom rozhodnutím sp. zn. D 1437/88 z 05.12.1988, kde dedičmi boli
I. B. (matka navrhovateľa) a J. H..

5. S ohľadom na uvedené súd prvej inštancie uzavrel, že nesporové konanie o vydržaní vlastníckeho

práva nemôže nahrádzať dedičské konanie a prípadné konanie o určenie, že nehnuteľnosť
(spoluvlastnícky podiel) patrí do dedičstva (ktoré má charakter konania o určenie vlastníckeho práva).
V právnom poriadku SR sa síce dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa, ale pre potvrdenie dedičského
práva sa vyžaduje ingerencia štátu prostredníctvom súdnou mocou vedeného dedičského konania a
každá vec tak musí byť predmetom dedičského konania. Bez dedičského konania nemožno právne

relevantne uzatvoriť, kto je dedičom a čo kto z dedičstva nadobudol. Podľa súdu prvej inštancie je
potrebné predovšetkým vyriešiť, čo je predmetom dedenia (a to prípadne aj žalobou, že vec patrí do
dedičstva po poručiteľovi), v danom prípade po starých rodičoch navrhovateľa E. a I. H. a či týmto
predmetom sú aj sporné spoluvlastnícke podiely.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 52 CMP, prihliadnuc na skutočnosť, že
účastníkom konania bol iba navrhovateľ, ktorý bol v konaní neúspešný.

7. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie navrhovateľ, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1, písm. b),
d), e), f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len

„CSP“), ako aj z dôvodov uvedených v ustanovení § 62 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový
poriadok. V jeho obsahu namietal, že mu síce dňa 22.02.2024 bola doručená výzva prvoinštančného
súdu zo 07.02.2024, na základe ktorej bol vyzvaný na podrobnejší opis skutočností preukazujúcich
splnenie predpokladov pre vydržanie vrátane vysvetlenia navrhovateľom určeného dňa 28.12.1979,avšak túto výzvu nebolo možné považovať za určitú, keď navrhovateľ nevedel, kam súd pri svojich
úvahách smeruje a ktoré skutočnosti bolo potrebné opísať. Napriek tomu sa k výzve vyjadril podaním
z 29.02.2024 a navrhnúc ako dôkaz svoj výsluch na zodpovedanie súdom požadovaných skutočností.

Mal za to, že nekonkrétnou výzvou zo 07.02.2024 a absenciou výsluchu navrhovateľa došlo k naplneniu
odvolacích dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. b) a e) CSP ako aj § 62 CMP, a v
dôsledku toho aj k naplneniu odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP.

8. Nadväzne namietal tvrdenia prvoinštančného súdu, že v dotknutom prípade neboli splnené

predpoklady vydržania, keď spoluvlastnícke podiely na v návrhu uvedených nehnuteľnostiach sú
podľa navrhovateľa spôsobilým predmetom držby. Rovnako mal za to, že v konaní preukázal aj ďalší
predpoklad vydržania, a to oprávnenú držbu, keď táto sa v jeho prípade opiera aj o nadobúdací titul -
kúpne zmluvy v spojení s dokladom o úhrade kúpnej ceny a výmer z 12.03.1954. Súčasne poukázal na
svoje presvedčenie, že uvedené nehnuteľnosti sú v jeho vlastníctve (t.j. že ich zdedil po svojich právnych
predchodcoch) a že nevedel, že tieto neboli predmetom dedičstva po zomrelých starých rodičoch ani po

matke(I.B.),nakoľkoakodedičzdedilvšetokmajetoknachádzajúcisavG.posvojichrodičochajstarých
rodičoch. Skutočnosť, že navrhovateľ tieto nehnuteľnosti držal a užíval ako svoje vlastné odvodzoval
aj od tvrdení svojho starého otca E. H., ktorý mu počas života opakoval, že tieto nehnuteľnosti kúpil
od E. F., sú určené pre neho, pričom si na nich môže pestovať plodiny rovnako ako jeho starý otec.
Keďže navrhovateľ zdedil po svojich právnych predchodcoch všetok nehnuteľný majetok v obci G. a

disponoval aj kúpnymi zmluvami od svojho starého otca E. H., nemal akékoľvek pochybnosti o tom, že
mu dotknutý majetok patrí, a že ho drží a užíva oprávnene. Namietal, že držba navrhovateľa nebola v
minulosti žiadnym spôsobom spochybnená a že navrhovateľ užíval dotknuté nehnuteľnosti nepretržite,
bez akýchkoľvek výhrad desiatky rokov, či už ako člen a zamestnanec družstva a po rozpade družstva aj
sám, čo potvrdzujú dôkazy predložené v konaní, najmä prehlásenie G. K. z 22.11.1995, ktorá prehlásila,

že uvedené nehnuteľnosti boli užívané od roku 1948 E. H., ktorý ich kúpil od majiteľa. Ďalej namietal,
že užívanie predmetných nehnuteľností a pestovanie plodín na nich potvrdzujú aj čestné prehlásenia
svedkov a osôb, ktoré pre navrhovateľa vykonávali hospodárske práce, podpísané konkrétne I. H., ktorý
prehlásil, že vykonával orbu dotknutých nehnuteľností pre navrhovateľa, L. H., D. M., H. H., I. B., E. N.
a O. B., ktorý tiež prehlásil, že na dotknutých nehnuteľnostiach realizoval pre navrhovateľa podmietku

rotačnými bránami. Uvedení svedkovia zároveň potvrdili skutočnosť, že navrhovateľ obhospodaroval
dotknuté nehnuteľnosti, ktorých vlastníkom bol E. H., ktorý odkúpil predmetné nehnuteľnosti od E. F..
Napokon namietal, že splnil aj podmienku uplynutia vydržacej doby 10 rokov a nepretržitosti držby,
keď vydržacia doba uplynula tak ako u E. H., ktorý mal v držbe dotknuté nehnuteľnosti od roku 1947,
resp. 1948 do svojej smrti v roku 1978, tak aj u navrhovateľa, ktorý ich mal v držbe po smrti E. H.,

pričom pokiaľ by bola vzatá do úvahy aj len časť doby držby navrhovateľa po rozpade družstva (cca
1993), tak navrhovateľ má v držbe dotknuté nehnuteľnosti už cca 30 rokov. Nesúhlasil preto s názorom
súdu prvej inštancie, že pokiaľ sporné spoluvlastnícke podiely neboli predmetom dedenia po E. H.,
objektívne nemohol byť nikto z nich s prihliadnutím na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že E.
H. bol v čase svojej smrti spoluvlastníkom sporných spoluvlastníckych podielov. Na podporu svojej

argumentácie poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/87/2010 z 28. marca 2011,
a tiež na skutočnosť, že k odstráneniu pochybností v tomto type konania slúži tzv. „námietkové konanie“
na základe vyzývacieho uznesenia podľa § 359f CSP, v ktorom môžu iné osoby namietať vydržanie a
uvádzať skutočnosti majúce vplyv na výsledok tohto konania. Na základe uvedeného žiadal napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušiť, vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie

a priznať navrhovateľovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

9. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) po
zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou
(§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal uznesenie

akoajkonaniemupredchádzajúcevzmyslezásadvyplývajúcichzust.§379anasl.CSP,beznariadenia
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha jej prieskumu. Odvolací súd je totiž aj vo veciach upravených CMP,

vktorýchmožnozačaťkonanieajbeznávrhurozsahomodvolaniaviazaný(§65CMP). Určenímrozsahu
napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov
u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze,
v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych, vrátane odvolateľom výslovne
neuvedených odvolacích dôvodov (§ 365CSP, § 66 CMP) s prihliadnutím na to, že v odôvodnení

rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

12.Súdprvejinštanciezistilvdanejveciskutkovýstavvdostatočnomrozsahuazozistenýchskutočností

prijal správne právne závery. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie, poukazuje na jeho vecne správne dôvody, vrátane v ňom citovaných
právnych názorov najvyšších súdnych autorít k otázkam relevantným pre posúdenie prípadu (hlavne
body 8.3 a 9. odôvodnenia napadnutého uznesenia), ktoré sú uvedené v jeho písomnom vyhotovení
a s týmito sa v celom rozsahu stotožňuje. Z uvedených dôvodov odvolací súd preberá skutkový
stav ustálený vo veci súdom prvej inštancie, jeho vyhodnotenie, ako aj jeho právne závery a len

na zdôraznenie vecnej správnosti odvolaním napadnutého uznesenia ako aj k odvolacím námietkam
navrhovateľa uvádza nasledovné.

13. Podľa § 134 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, oprávnený držiteľ sa stáva
vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať

rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

14. Podľa § 359a zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“),
konaním o potvrdení vydržania je konanie o potvrdení vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
alebo konanie o vydržaní práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.

15. Podľa § 359e ods. 2 CMP, súd návrh na začatie konania o potvrdení vydržania uznesením zamietne,
ak zistí, že nie sú splnené podmienky na vydanie vyzývacieho uznesenia podľa § 359f ods. 1.

16. Podľa § 359f ods. 1 CMP, ak navrhovateľ osvedčil, že splnil predpoklady pre nadobudnutie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním, súd
vydá vyzývacie uznesenie.

17. Podľa § 359f ods. 2 CMP, vo vyzývacom uznesení súd vyzve na uplatnenie námietok proti vydaniu
uznesenia o potvrdení vydržania na súde, ktorý vo veci koná v prvej inštancii, a to do dňa, ktorý súčasne

určí.

18. Podľa § 359f ods. 3 CMP, lehota určená na uplatnenie námietok nesmie byť kratšia ako šesť
mesiacov od zverejnenia vyzývacieho uznesenia v Obchodnom vestníku podľa § 359g ods. 2 písm. a)
do dňa určeného vo vyzývacom uznesení podľa odseku 2.

19. Podľa § 359f ods. 4 CMP, vyzývacie uznesenie okrem výzvy podľa odseku 2 obsahuje označenie
nehnuteľnosti podľa údajov z katastra nehnuteľností a stručný opis skutočností, ktoré osvedčujú, že
navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu
vydržaním.

20. Predmetom konania o potvrdení vydržania je preskúmanie toho, či navrhovateľ
osvedčil, že nadobudol vlastnícke právo vydržaním podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ide
o mimosporové konanie, ktorého účelom nie je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ako je tomu
v prípade sporového konania vyvolaného žalobou o určenie vlastníckeho práva podľa CSP. Povinnosťou

navrhovateľa v tomto nesporovom konaní je osvedčiť skutočnosti o tvrdenom nadobudnutí vlastníckeho
práva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním podľa ust. § 359d ods. 2 CMP a povinnosťou súdu
následne skúmať, či navrhovateľ uvedené bez pochybností osvedčil. Osvedčiť splnenie predpokladov
pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním je potrebné zo strany toho, kto návrh
na začatie konania o potvrdení vydržania podal.

21. Predpokladom vydržania nehnuteľnosti je spôsobilý predmet vydržania, oprávnenosť držby a
nepretržitosť držby počas celej zákonom stanovenej doby. Ide o vyvrátiteľnú právnu domnienku o
tom, že držba je oprávnená. V takom prípade ten, kto popiera dobromyseľnosť držiteľa, má dôkaznébremeno na preukázanie neoprávnenej držby. Dobromyseľnosť je vnútorný psychický stav. Tento však
nemožno priamo dokázať, možno o ňom usudzovať iba z okolností, v ktorých sa tento psychický
stav navonok prejavuje. Základným rozlišujúcim kritériom je, či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva

pri normálnej opatrnosti, ktorú so zreteľom na okolnosti daného prípadu možno od neho rozumne
požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda, alebo právo,
ktoré vykonáva, patria. Tieto okolnosti musí v spore preukázať držiteľ veci, resp. vykonávateľ práva,
ktorý musí okrem iného preukázať okolnosti, z ktorých možno usudzovať na jeho dobromyseľnosť,
teda okolnosti svedčiace o poctivosti právneho dôvodu nadobudnutia veci, tzn. nadobúdací titul, i keď

neplatný.

22. Odvolací súd sa vychádzajúc z obsahu spisu zhoduje so zistením súdu prvej inštancie,
že navrhovateľom špecifikované nehnuteľnosti neboli predmetom dedičstva po starých rodičoch
navrhovateľa, t. j. po E. H. a I. H. a zároveň neboli predmetom dedičstva ani po jeho rodičoch. Tieto
skutočnosti vyplývajú z navrhovateľom v konaní predložených dedičských rozhodnutí, a to vo vzťahu

k starej matke navrhovateľa I. H. z uznesenia Štátneho notárstva v Prešove sp. zn. D 1437/88 z
05.12.1988, resp. z Osvedčenia o dedičstve č. k. 35D/1292/2015-54 z 11.04.2016 vydaného notárkou
JUDr. Evou Loumovou poverenou funkciou súdneho komisára, vo vzťahu k starému otcovi navrhovateľa
E. H. z uznesenia Štátneho notárska v Prešove č. k. D 102/79-12 zo dňa 12.03.1979 a vo vzťahu
k matke navrhovateľa, t. j. k I. B. z uznesenia Okresného súdu Prešov č. k. 35D/256/2010-33 zo

16.02.2011. Súčasne sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že samotné užívanie
nehnuteľnostíniejetakýmtitulom,ktorýbyprijehobezchybnejexistenciimoholbyťnadobúdacímtitulom
a vyvolať presvedčenie navrhovateľa, že sa stal vlastníkom veci a tiež so záverom, že smrť poručiteľov,
v danom prípade starých rodičov navrhovateľa, ani jeho rodičov, nie je ich nadobúdacím titulom pre
navrhovateľa, rovnako ako ani čestné vyhlásenia svedkov I. H., L. H., D. M., H. H., I. B., E. N., O. B..

23. K tvrdeniu navrhovateľa, že nevedel, že predmetom dedičstva po zomrelých starých rodičoch a
dedičstva po matke navrhovateľa I. B. nie sú dotknuté nehnuteľnosti, nakoľko ako dedič zdedil všetok
majetok nachádzajúci sa v G. po svojich rodičoch a starých rodičoch, z dôvodu ktorého bol navrhovateľ
tzv. domnelým dedičom odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že dedičské rozhodnutia po svojich

starých rodičoch I. H. a E. H. a zároveň aj po svojej matke I. B. mal navrhovateľ k dispozícii, keďže ich
aj sám na základe výzvy súdu prvej inštancie dňa 29.06.2023 predložil a súčasne bol ich účastníkom,
resp. bol účastníkov v dedičských konaniach vedených ohľadne novoobjaveného majetku. To, že by
sa mal stať vlastníkom všetkého majetku nachádzajúceho sa v G. z listinných dôkazov obsiahnutých
v spise nevyplýva. Neprejednanie týchto podielov v dedičských konaniach však nemá za následok, že

sa jeho vlastníkom stal navrhovateľ titulom vydržania. Keďže predmetný majetok prejednaný nebol, o
čom navrhovateľ aj ako účastník niektorých z vyššie označených dedičských konaní, resp. vzhľadom
na oboznámenie sa s výsledkom týchto dedičských konaní musel a mal vedieť, nemohol byť vnútorne
presvedčený o nadobudnutí vlastníctva k príslušným podielom na parcelách. Odvolací súd konštatuje,
že navrhovateľ v prejednávanej veci neposkytol dôkaz, že by po smrti jeho právnych predchodcov

nastala taká skutočnosť, z dôvodu ktorej by sa mohol dôvodne nazdávať, že mu predmetné
nehnuteľnosti patria, a to zároveň v označených podieloch 1-iny, v akých sa domáhal potvrdenia
nadobudnutia nehnuteľnosti vydržaním.

24. K odvolacej námietke navrhovateľa, že na odstránenie pochybností o vydržaní vlastníckeho práva

slúži tzv. „námietkové konanie“ na základe vyzývacieho uznesenia podľa § 359f CSP, odvolací súd
uvádza, že z cit. § 359f ods. 1 CMP vyplýva, že súd vydá vyzývacie uznesenie len v prípade,
ak navrhovateľ osvedčil splnenie predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, teda inými slovami ak súd dospel k presvedčeniu,
že navrhovateľ osvedčil splnenie všetkých predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva k

nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním. To znamená, že takto
postupuje len ak zo skutočností uvedených v návrhu na začatie konania a z priložených listinných
dôkazov, resp. z ďalších dôkazných prostriedkov označených na výzvu súdu alebo zo šetrení
vykonaných súdom z jeho vlastnej iniciatívy pre potreby overenia správnosti tvrdení navrhovateľa
sa súdu javí ako vysoko pravdepodobné, že navrhovateľ vydržal vlastnícke právo k nehnuteľnosti

alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Pretože však súd prvej inštancie dospel k záveru, že
navrhovateľ neosvedčil splnenie všetkých zákonných predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho
práva k dotknutým nehnuteľnostiam vydržaním, nemohlo konanie dospieť do fázy, v ktorej by bol povinnývydať vyzývacie uznesenie. S ohľadom na uvedené odvolací súd vyhodnotil aj túto odvolaciu námietku
ako nedôvodnú.

25. K odvolacej námietke navrhovateľa týkajúcej sa výzvy súdu zo 07.02.2024 odvolací súd zastáva
názor, že táto bola dostatočne určitá a zrozumiteľná. Súd prvej inštancie citoval príslušné ustanovenia §
359d ods. 2 CMP a § 359e ods. 1 CMP, pričom navrhovateľ bol podľa ust. § 359d ods. 2 CMP poučený
o tom, čo má návrh na začatie konania o potvrdení vydržania okrem všeobecných náležitostí obsahovať
a súčasne bol navrhovateľ poučený v zmysle § 359e ods. 1 CMP o postupe súdu v prípade, ak sa návrh

na začatie konania o potvrdení vydržania neodmietne podľa § 8 ods. 1 CMP. Navyše navrhovateľ bol
v konaní aj kvalifikovane právne zastúpený.

26. K námietke navrhovateľa o tom, že na preukázanie svojich tvrdení v konaní navrhoval aj svoj
výsluch, odvolací súd poukazuje na to, že z ust. § 359a a nasledujúcich CMP nevyplýva obligatórna
povinnosť súdu nariadiť vo veci pojednávanie, a to zvlášť s prihliadnutím na skutočnosť, že v tejto (prvej)

fáze vystupuje ako účastník konania len navrhovateľ, ktorého môže súd v zmysle ust. § 359e ods. 1
CMP vyzvať na doplnenie jeho tvrdení, prípadne na predloženie ďalších dôkazov tak, ako to učinil súd
prvej inštancie. Týmto spôsobom tak bol aj v danej veci navrhovateľovi poskytnutý dostatočný priestor
na produkciu relevantných skutkových tvrdení a dôkazov pre posúdenie veci, čo v danom prípade
navrhovateľ aj vo svojej odpovedi z 09.02.2024 učinil.

27. Odvolací súd sa stotožňuje aj s názorom súdu prvej inštancie, že konaním o potvrdení vydržania nie
je možné obchádzať konanie o dedičstve, alebo konanie o určenie vlastníckeho práva (resp. o určenie
veci do dedičstva).

28. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že navrhovateľ neuviedol vo svojom odvolaní
žiadnu takú relevantnú skutočnosť, ktorá by bola spôsobilá privodiť zrušenie alebo zmenu napadnutého
rozhodnutia, keď jeho návrhu nebolo možné z dôvodu nesplnenia podmienok na vydanie vyzývacieho
uznesenia v zmysle § 359f ods. 1 CMP vyhovieť.

29. Správnemu výroku I. vo veci samej zodpovedá aj správny výrok II. o nároku na náhradu trov konania.
Navrhovateľ bol pri uplatnení nároku, o ktorom súd prvej inštancie rozhodoval, neúspešný, preto mu
nepatrí ani náhrada trov tohto konania.

30. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať

odpoveďnavšetkyotázkynastolenéstranamisporu,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na
každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (viď napr. aj rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04,

II. ÚS 200/09 a podobne). Preto na ďalšiu argumentáciu navrhovateľa, zachádzajúcu do nadbytočných
podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať
špecifickou odpoveďou.

31. Na základe vyššie uvedeného tak odvolací súd dospel k záveru o nenaplnení odvolacích dôvodov

vymedzených v § 365 ods. 1 CSP a § 62 CMP, z dôvodu ktorého v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP v spojení
s § 2 ods. 1 CMP uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

32. Týmto rozhodnutím sa konanie končí, preto odvolací súd podľa § 58 CMP rozhodol aj o náhrade
trov konania. Nakoľko v konaní neboli zistené žiadne okolnosti, pre ktoré by malo byť priznanie náhrady

trov konania pre navrhovateľa zúčastneného konania spravodlivé (§ 55 CMP), odvolací súd podľa § 52
CMP rozhodol, že navrhovateľ nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 CSPv dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).