Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 6. august 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/31/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8723210050
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 08. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8723210050.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu
JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom C. XXX/XX, XXX XX D., právne zastúpeného: JUDr. Iveta Pálfy Fabianová, advokátka so sídlom
Štefánikovo námestie 5, 052 01 Spišská Nová Ves, IČO: 42 241 481, proti žalovanej: E. F., nar.
XX.X.XXXX, bytom E. G. XXXX/XX, XXX XX H. - E., právne zastúpenej: JUDr. Martin Bašista, advokát

so sídlom Štefánikova 8, 058 01 Poprad, IČO: 37 880 381, o vydanie veci, o odvolaní žalovanej proti
uzneseniu Okresného súdu Poprad č.k. 17C/50/2023-100 zo dňa 21.5.2024, takto

r o z h o d o l :

Mení sa uznesenie vo výroku II. tak, že žalovanej sa priznáva náhrada trov konania proti žalobcovi v
rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd I. inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením rozhodol tak, že:

„I. Konanie z a s t a v u j e.
II. Stranám sporu náhradu trov konania n e p r i z n á v a.“

Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že žalobca žalobným návrhom doručeným súdu
22.6.2023 žiadal, aby súd nariadil žalovanej, aby vrátila žalobcovi osobné motorové vozidlo C. I., ev.
č.: H. XXX J..

Pred otvorením pojednávania žalobca zobral žalobu späť v celom rozsahu z dôvodu mimosúdneho
vyriešenia sporu.
Na základe uvedených skutočností a citovanej právnej úpravy súd rozhodol tak, ako je uvedené vo
výrokovej časti uznesenia.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 257 Civilného sporového poriadku, z dôvodov hodných
osobitného zreteľa súd stranám sporu náhradu trov konania nepriznal. Za dôvody hodné osobitného

zreteľa súd považuje osobitnú procesnú situáciu. Žalobca uvádzal, že späťvzatiu žaloby predchádzala
snaha žalobcu, aby sa znormalizovali vzťahy medzi stranami sporu vzhľadom na mal. dieťa strán sporu.
Žalobca prejavil vôľu prenechať osobné motorové vozidlo žalovanej, aby mohla zabezpečovať prepravu
mal. dieťaťa podľa jeho potrieb. Žalobca náhradu trov konania neuplatnil. Žalovaná uplatnila náhradu
trov konania, avšak nešpecifikovala dôvod, pre ktorý by súd mohol konštatovať, že žalobca procesne
zavinil zastavenie konania, keď zobral späť žalobu výlučne bez ohľadu na správanie sa strán sporu.

Žalovaná žiadnym spôsobom nespochybnila tvrdenia žalobcu v späťvzatí žaloby. Súd je preto názoru,
že ústretovosť žalobcu vo vzťahu k žalovanej vzhľadom na záujem mal. dieťaťa možno považovať za
dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý je spravodlivé, aby každá strana sporu znášala jej vzniknuté
trovy konania.

2.Protirozhodnutiu,atoprotivýrokuII.otrováchkonania,podalavčasodvolaniežalovaná,ktoránavrhla

odvolaciemu súdu, aby napadnuté uznesenie v napadnutom výroku II. zmenil tak, že žalobca je povinný
zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 %.Vodvolaníokreminéhopoukázalanato,žesúdprvejinštancievecnesprávneprávneposúdilarozhodol.
Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že podaním súdu doručeným dňa 22.6.2023 zobral
žalobca v celom rozsahu späť, navrhol konanie zastaviť. Na základe tohto podania súd v zmysle § 145

ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) konanie zastavil a uviedol, že o trovách rozhodol
podľa ust. § 257, a to tak, že súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.
Na základe žaloby podanej žalobcom zo dňa 22.6.2023 sa žalovaná musela vyporiadať s tvrdeniami
žalobcu v rámci procesnej obrany, už v predmetnom vyjadrení zo dňa 22.2.2024 žalovaná uviedla, že

si voči žalobcovi uplatňuje nárok na priznanie náhrady trov konania v plnom rozsahu. Dňa 27.2.2024
sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré žalobca žiadal odročiť z dôvodu nedoručenia vyjadrenia k žalobe,
prípadne za účelom mimosúdneho vyriešenia sporu.
Žalovaná sa v priebehu konania musela vysporiadať s viacerými tvrdeniami žalobcu, ktoré významne
ovplyvnili priebeh procesu. Každé z týchto tvrdení vyžadovali dôkladnú analýzu a prípravu príslušných
podkladov a argumentov zo strany žalovanej. V dôsledku toho vznikli žalovanej náklady spojené s

právnymzastúpenímaadministratívnymiúkonmi.Vzhľadomnatietoskutočnostijepretodôvodné,abysi
žalovaná nárokovala náhradu trov konania v plnom rozsahu, keďže jej vznikli výdavky, ktoré boli priamo
spôsobené obranou proti žalobcovým námietkam. Tento nárok je v súlade s princípmi spravodlivého
súdneho konania, ktoré predpokladajú, že strana úspešná v spore má právo na náhradu nákladov,
ktoré vynaložila na svoju obranu. Tvrdenia žalobcu, prezentované ako prejav určitej „vôle“, žalovaná

považuje za účelové a zavádzajúce. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že všetky kroky žalobcu, nielen
v tomto konaní, ale aj v ostatných konaniach, boli v rozpore s akýmikoľvek prejavmi skutočnej „dobrej“
vôle. V tomto kontexte žalovaná zdôraznila aj účelovosť tvrdení uvedených žalobcom už v samotnej
žalobe, kde namiesto vecnej argumentácii žalobca upriamoval účelovo pozornosť na ich maloletú dcéru.
Z uvedeného dôvodu považovala tvrdenia žalobcu za účelové a bez právneho významu.

Dňa 21.3.2024 o 9.00 hod. prebiehalo u zástupcu žalovanej v advokátskej kancelárii JUDr. Martina
Bašistu mimosúdne rokovanie, kde v priebehu rokovania zo strany žalovanej odznelo, že trvá na svojich
tvrdeniach, ktoré bude preukazovať na súde a zároveň, že dôkazné bremeno je na strane žalobcu.

3. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona

č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako
aj konanie mu predchádzajúce podľa zásad upravených v ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia
pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie je opodstatnené.

4. Dôležitým v prejednávanej veci v otázke zavinenia vzniku trov konania je dispozičný úkon vykonaný

žalobcom, ktorý podaním z 2.5.2024 (č.l. 91 spisu) zobral žalobu o vydanie veci vedenú na Okresnom
súde Poprad v celom rozsahu späť a navrhol, aby súd konanie v predmetnej veci zastavil a o trovách
konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
Svoje späťvzatie odôvodnil tým, že „späťvzatiu žaloby predchádzali mimosúdne rokovania a snaha
klienta našej AK, p. K. B., aby sa vzťahy medzi účastníkmi znormalizovali, aby neboli napäté, keďže

obaja účastníci konania sú rodičmi mal. L.. Žalobca, ktorý je otcom mal. L., má záujem na tom, aby
boli čo najlepšie uspokojované potreby maloletého dieťaťa a to aj ponechaním OMV matke, aby mohla
zabezpečiť prepravu dieťaťa podľa jeho potrieb.“

5. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je posúdenie správnosti a zákonnosti postupu a rozhodnutia

súdu prvej inštancie o náhrade trov konania.

6.Jedinýmzákonnýmpostupomakoprocesneúspešnejstrane(§255CSP)resp.strane,ktoráprocesne
nezavinila zastavenie konania (§ 256 ods. 1 CSP), nepriznať náhradu trov konania, je ex offo skúmanie
existencie podmienok v zmysle ust. § 257 CSP, t.j. dôvodov hodných osobitného zreteľa.

7. Podľa ust. § 257 CSP môže súd výnimočne náhradu trov konania nepriznať, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa sú generálnym dôvodom pre nepriznanie náhrady
trov konania a použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo
na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným

okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.

8. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od
zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 CSP). V jeho zmysle súd výnimočne neprizná náhradu trovkonania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Vtedy súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu
na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojim zavinením, aby
tieto trovy nahradila protistrane. Nakoľko použitie § 257 CSP negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá

by inak mala právo na náhradu trov konania, musí aplikácia tohto ustanovenia zodpovedať osobitným
okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočný charakter.

9. Ustanovenie § 257 CSP nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné
zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane; vždy musí ísť

o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri posudzovaní
okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery
všetkých strán, a tiež na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní.
Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a
jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť
voči strane, a aby neodporovalo dobrým mravom. V tomto ustanovení je zároveň fixované moderačné

právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania. Je výrazom toho,
že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa
právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť
rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej normy. Zákon vyžaduje na také
rozhodnutie dve podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti,

pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom vecou konkrétneho prípadu,
či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych
noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania.

10. Z Nálezu ÚS III. 98/2018 z 2.5.2018 vyplýva, že podľa § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu

trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje
odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie
(§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho ,,nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania
úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto
trovy nahradila protistrane.“ Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza

ani exemplifikatívne.
Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor
na celkom voľnú úvahu súdu. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov
podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia
o určitom druhu nárokov. ,,Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému

typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12),
ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III.
ÚS 727/2000).“ Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá
jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu
zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1).

11.Právonapriznanieprimeranejaprávnymipredpismistanovenejnáhradytrovkonania,ktoréúspešnej
strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide konkrétne
o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods.
1 dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 listiny (porovnaj Nález

Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 119/2012).

12. Podľa § 256 CSP Ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania
protistrane. Ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu
týchto trov protistrane.

13. Odvolací súd pripomína, že Pojem „procesné zavinenie“, použitý v ustanovení § 256 CSP, sa
posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného
práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po
začatí konania.

Zavinenie však nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej
súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa strany sporu (teda aj jej prejav vôle spočívajúci napr. v
späťvzatí žaloby) a dôsledkom je vznik trov protistrany (pozri uznesenie Ústavného súdu ČR, II. ÚS
563/01 alebo I. ÚS 469/04). Prvkom zavinenia môže byť aj náhoda, napr. odpadnutie predmetu sporu,pretože nič z toho nie je možné pripočítať na ťarchu toho, kto sa iba bránil. Pokiaľ jedna procesná strana
zaviní,žekonaniemuselobyťzastavené,pričomovecinemôžebyťmeritórnerozhodnuté,atýmzistené,
či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy

konania.
Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená
zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania, ktoré by
pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Pri zastavení
konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno,

ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia
potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní
požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr
vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo
odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v
zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné

zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu). Inými slovami, použitý termín
„zavinenie“ nemožno interpretovať – čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre – v doslovnom jazykovom
zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie účastníka konania (teda aj jeho
prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu). (Ústavný súd SR, I. ÚS 196/09).
Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu

nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. (Ústavný súd SR, II. ÚS 221/2015).
Zavinenie je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska a nie podľa hmotného práva z dôvodu, že
v opačnom prípade by išlo o posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku vo veci samej. Preto, ak zobral
navrhovateľ návrh späť, zásadne platí [ak nejde o prípad uvedený v § 146 ods. 2 druhej vete OSP (teraz
§ 256 ods. 1 CSP – pozn. autora)], že zavinil zastavenie konania, a je preto povinný uhradiť odporcovi

jeho trovy. (Najvyšší súd SR, sp.zn. 5MCdo12/2008).

14. Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je
doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania,
ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. K

zastaveniu konania môže dôjsť z rôznych procesných dôvodov (napríklad pre nezaplatenie súdneho
poplatku, pre nedostatok podmienok konania, z dôvodu späťvzatia návrhu alebo žaloby a pod.). Pri
zastavenísporovéhokonaniajepotomprevyriešenieotázkynáhradynákladovkonaniakľúčovézistenie,
či, a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium
procesného zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo

žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú
žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že
späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom
rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a
teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takomto

prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je
správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu. (Najvyšší súd SR,
sp.zn. 7MCdo 4/2010).
Teda kľúčovým je zistenie či, a pokiaľ áno, ktorá zo strán sporu z procesného hľadiska zastavenie
konania zavinila. Kritérium procesného zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska,

a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa
domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo
zastavené. Žalobca tým, že dispozitívnym úkonom zobral svoju žalobu späť, nepochybne procesne
zavinil zastavenie konania a pokiaľ nebolo ani len tvrdené, že k dispozitívnemu úkonu bol akokoľvek
vyprovokovanýsprávanímsažalovanej,záveroprocesnomzavinenízastaveniakonaniajenepochybný.

Súdom prvej inštancie dôvod na aplikáciu ust. § 257 CSP neobstojí, ako dôvod hodný osobitného zreteľa
preto, že žalobca už netrval na určení vlastníckeho práva k motorovému vozidlu a jeho reivindikačnej
žalobe (rei vindicatio), len aby uspokojil potreby maloletých detí, ale veď to by žalobca nepochybne
dokázal aj ako vlastník hnuteľnej veci. Inak povedané, pokiaľ z procesného hľadiska žalobca zavinil
zastavenie konania a dôvod späťvzatia žaloby nie je logicky uveriteľným spôsobom previazaný so

zmýšľaným dispozitívnym úkonom, potom takéto dôvody pre späťvzatie žaloby nemôžu bez ďalšieho
predstavovať odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti
za zavinenie (§ 256 CSP), preto možno opodstatnene konštatovať, že v danej veci neexistujú takédôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by bolo nevyhnutým sa odchýliť od zásady zodpovednosti
za zavinenie.

15. Z týchto dôvodov odvolací súd pristúpil k zmene uznesenia v napadnutej časti postupom podľa § 388
CSP a tomu zodpovedá výrok tohto rozhodnutia o uložení povinnosti žalobcovi nahradiť žalovanej trovy
konania v rozsahu 100 %. O kvantifikáciu výšky náhrady trov konania sa postará súd prvej inštancie
následným samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

16. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).