Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 21. jún 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/11/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121575912
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:6121575912.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu
JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobkyne: A. B., nar. X. XXXX XXXX,
trvalo bytom C. D. XXX/X, časť obce E., F., zastúpenej splnomocnenkyňou: AKMK, s. r. o., Farská
30, 949 01 Nitra, IČO: 36859061, proti žalovanej: G. E., nar. XX. XXXX XXXX, trvalo bytom C. XXXX/
XX, H., zastúpenej splnomocnenkyňou: HOMOLA advokátska kancelária s.r.o., Kopčianska 8/A, 851 01

Bratislava–mestskáčasťPetržalka,IČO:53042034,ozaplatenie5.500eurspríslušenstvom,oodvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 13. apríla 2023 č. k. 26C/16/2022-206, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec vracia na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol; II. žalovanej priznal 100% náhrady trov

konania a trov právneho zastúpenia. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 37 ods. 1, § 39, § 40 ods.
1 až 3, § 41, § 45 ods. 1, § 582 ods. 1, § 585 ods. 1 a 2, § 842, § 843 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. z.“). Vecne dôvodil, že žalobou podanou súdu
dňa 20.12.2021 žalobkyňa žiadala súd, aby žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 5.500
eur s príslušenstvom v podobe úroku z omeškania 5% ročne z jednotlivých splátok istiny s prihliadnutím
na čas ich splatnosti, a to z dôvodu porušenia platobných povinností vyplývajúcich žalovanej zo

zmluvy o dôchodku. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť. Uviedol, že vykonaným dokazovaním dospel k
nasledovným zisteniam skutkového a právneho stavu veci: Zo žaloby a písomných vyjadrení žalobkyne
vyplynulo, že medzi žalobkyňou a žalovanou došlo dňa 14.8.2019 k uzatvoreniu Zmluvy o dôchodku,
predmetom ktorej bol záväzok žalovanej vyplácať žalobkyni doživotnú rentu vo výške 500 eur mesačne,
a to vždy ku koncu príslušného mesiaca, počnúc od mesiaca, v ktorom došlo k podpisu zmluvy.
Žalobkyňa zaslala žalovanej predžalobnú výzvu - Výzva na zdržanie sa konania porušujúceho dobré

mravy a domovú slobodu/Výzva na zaplatenie dlžnej sumy/ Návrh na uzavretie dohody o úprave práv a
povinností vyplývajúcich z vecného bremena a o podieľaní sa na nákladoch za užívanie nehnuteľností
(ďalej ako "výzva") zo dňa 24.11.2021. Vo výzve žalobkyňa poskytla žalovanej dodatočnú lehotu
siedmych dní od doručenia výzvy na úhradu dlžnej sumy vyplývajúcej z neplnenia záväzku zo Zmluvy o
dôchodku, ktorá bola toho času vo výške 5.000 eur. Výzva bola žalovanej doručená dňa 26.11.2021. Ku
dňu vypracovania návrhu, žalovaná nesplnila záväzok uhrádzať žalobkyni doživotnú rentu za mesiace

január až november 2021, čo celkovo predstavuje dlžnú sumu vo výške 5.500 eur. Výška úrokov z
omeškania v zmysle vyššie uvedených ustanovení a tabuľky - „Úrokové sadzby ECB“ pre Hlavné
refinančné obdobie od 18.9.2019 celkovo 5% (0% + 5 %). Tým, že žalovaná neuhradila dlžnú sumu
riadne a včas a to ani v dodatočne poskytnutej lehote, dostala sa do omeškania, na základe čoho
žalobkyňa požaduje aj úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 500 eur od 1.2.2021 do zaplatenia,
zo sumy 500 eur od 1.3.2021 do zaplatenia, zo sumy 500 eur od 1.4.2021 do zaplatenia, zo sumy 500

eur od 1.5.2021 do zaplatenia, zo sumy 500 eur od 1.6.2021 do zaplatenia, zo sumy 500 eur od 1.7.2021do zaplatenia, zo sumy 500 eur od 1.8.2021 do zaplatenia, zo sumy 500 eur od 1.9.2021 do zaplatenia,
zo sumy 500 eur od 1.10.2021 do zaplatenia, zo sumy 500 eur od 1.11.2021 do zaplatenia.
Žalovaná na žalobu reagovala cestou odporu proti platobnému rozkazu, kde uviedla, že medzi

žalobkyňou a žalovanou bola uzavretá Zmluva o dôchodku tak ako to uvádza žalobkyňa vo svojom
návrhu na vydanie platobného rozkazu. Na základe tejto zmluvy žalovaná poskytovala žalobkyni každý
mesiac finančnú čiastku vo výške 500 eur mesačne, a to za obdobie od 08/2019 do 12/2020. Celkovo
bola teda žalobkyni poskytnutá čiastka vo výške 8.500 eur. V priebehu roku 2020 došlo medzi žalovanou
ažalobkyňoukdohodeoukončeníposkytovaniačiastkyvovýške500eurmesačnevzmyslezmluvy,ato

z dôvodu, že žalovaná zrekonštruovala bývanie žalobkyne, hoci na to nebola žalovaná povinná, pričom
na tejto rekonštrukcii sa žalobkyňa nepodieľala žiadnou finančnou čiastkou. Žalobkyňa teda nemala
dostávať finančnú čiastku vo výške 500 eur mesačne už ani v roku 2020. Napriek tejto dohode bola
žalobkyniposkytovanápredmetnáčiastkaajvroku2020.Vnovembri2020podohodemedzižalobkyňou
a žalovanou bola vypracovaná Dohoda o ukončení zmluvy o dôchodku, ktorú dňa 21.11.2020 podpísala
žalovaná a v tento istý deň (21.11.2020) bola táto Dohoda o ukončení zmluvy o dôchodku osobne

prinesená na podpis žalobkyni za účasti svedka, ktorým bol p. I. J., dátum narodenia: XX.X.XXXX,
trvale bytom K. XXX/XX, XXX XX H., ktorý svoju prítomnosť potvrdil aj písomne na tejto Dohode o
ukončení zmluvy o dôchodku. Žalobkyňa sa rozhodla túto Dohodu o ukončení zmluvy o dôchodku
nepodpísať napriek tomu, že s jej ukončením súhlasila. Žalobkyňa, keďže súhlasila s ukončením
predmetnej zmluvy, avšak nechcela podpísať Dohodu o ukončení zmluvy o dôchodku, navrhla žalovanej

roztrhanie originálov Zmluvy o dôchodku. Originály Zmluvy o dôchodku boli ešte v tento istý deň
(21.11.2020) roztrhané. V tejto súvislosti navrhla, aby súd vyžiadal od žalobkyne originál Zmluvy o
dôchodku, nakoľko týmto nemôže v žiadnom prípade disponovať. Zmluva preložená žalobkyňou v tomto
konaní nie je totožná so zmluvou, ktorá bola reálne uzavretá. V zmluve, ktorú predložila žalobkyňa je
dopísaná v článku II nasledovná veta, ktorá v uzavretej zmluve nebola uvedená, a to konkrétne „Smrťou

poskytovateľa dôchodku záväzok prechádza na potomkov“. Súčasne pre porovnanie zaslala súdu aj
znenie zmluvy, tak ako bola uzavretá a má za to, že žalobkyňou predložená zmluva bola nezákonne
upravená. Žalovaná napriek skutočnosti, že žalobkyňa súhlasila s ukončením zmluvy a na znak tohto
súhlasu boli roztrhané originály predmetnej Zmluvy o dôchodku, tak z opatrnosti doručovala žalobkyni
aj Výpoveď zmluvy o dôchodku z 28.11.2020. V tento istý deň 28.11.2020 žalovaná doručila Výpoveď

zmluvy o dôchodku žalobkyni, a to za prítomnosti svedka, ktorým bol p. I. J., nar. XX.X.XXXX, trvale
bytom K. XXX/XX, XXX XX H., ktorý svoju prítomnosť potvrdil aj písomne na tejto Výpovedi zmluvy
o dôchodku z 28.11.2020. Výpoveď bola realizovaná v zmysle článku III bodu 3 Zmluvy o dôchodku,
cit. „Nakoľko ide o zmluvu na dobu určitú, ktorej predmetom je opakujúce sa plnenie, ktorákoľvek
zo zmluvných strán môže vypovedať túto zmluvu i bez uvedenia dôvodu, a to písomnou výpoveďou

doručenou druhej zmluvnej strane, pričom výpovedná lehota je dohodnutá v trvaní jedného (1) mesiaca.“
V prípade, ak by sa nebralo do úvahy ukončenie zmluvy na základe dohody medzi žalobkyňou a
žalovanou na znak čoho boli originály zmluvy roztrhané, tak je potrebné vychádzať z výpovede, ktorá
bola doručená žalobkyni dňa 28.11.2020, a na základe ktorej došlo k ukončeniu Zmluvy o dôchodku
28.12.2020. Po tom ako bol žalovanej doručený predmetný platobný rozkaz, tak žalovaná osobne

navštívila žalobkyňu, pretože sa chcela informovať, prečo bol podaný takýto návrh, keď v rozhodnom
období už zmluva nebola v platnosti. Žalobkyňa v rozhovore so žalovanou uviedla, že nevie a nepozná
ani advokáta, ktorý ju v konaní zastupuje. Svedkom tohto rozhovoru bol manžel žalovanej.
Na margo odporu proti platobnému rozkazu žalobkyňa uviedla, že žalobkyňa nesúhlasí s tvrdeniami
žalovanej v uvedenom odpore v celom ich rozsahu a považuje ich za nepravdivé, účelové a podložené

cielene vytvorenými dôkazmi. Žalovaná skutočne rekonštruovala rodinný dom, v ktorom má žalobkyňa
právo doživotného bývania. K rekonštrukcii domu však nedošlo z dôvodu nevyhnutných úprav a opráv,
ale výlučne na podnet žalovanej, keďže mala v úmysle rozdeliť dom na tri samostatné bytové jednotky.
Jedna bytová jednotka mala byť užívaná výlučne žalobkyňou a dve boli určené na komerčné využitie, t.
j. na ich prenechávanie do nájmu. Okrem toho, časť domu užívaná žalobkyňou zrekonštruovaná nebola.

Žalobkyňa si v byte užívanom žalobkyňou zabezpečila úpravy a opravy výlučne na vlastné náklady,
konkrétne šlo o výmenu 3 ks radiátorov, okna v spálni, zhotovenie stierky a vymaľovanie spálne a
chodby. Žalobkyňa taktiež vynaložila finančné prostriedky na kúpu 4 ks dverí na pivnici, štrku, 2 ks
vodovodných batérií, zhotovenie podlahy v pivničných priestoroch a taktiež uhradila veľkoobjemový
kontajner na odpad, ktorý z domu povyhadzovala žalovaná. Žalobkyňa považuje za nevyhnutné

predovšetkým ozrejmiť súdu dôvod a účel uzatvorenia Zmluvy o dôchodku. Žalovaná spolu s dcérou
L. E. v roku 2019 naliehala na žalobkyňu, ktorá je starou mamou L. E., aby žalobkyňa darovala
svoj spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti na K. M. A. F., ktorého odhadovaná hodnota v čase
darovania bola minimálne vo výške 200.000 eur. Žalobkyňa nemala v úmysle previesť predmetnúnehnuteľnosť na vnučku, keďže mala obavu, že jej nezostane žiadny majetok. Žalovaná ju spolu s
dcérou uisťovala, že jej za darovanie nehnuteľnosti zaistia doživotné vyplácanie dôchodku vo výške
500 eur mesačne. Spolu s darovacou zmluvou na nehnuteľnosť predložila žalovaná spolu s vnučkou aj

zmluvu o dôchodku na podpis žalobkyni. K vyplácaniu dôchodku sa zaviazala v písomnom vyhotovení
Zmluvy o dôchodku výlučne žalovaná. Vzhľadom k tomu, že sa verbálne k vyplácaniu predmetného
dôchodku zaviazala aj vnučka, žalobkyňa žiadala, aby do Zmluvy o dôchodku bolo doplnené, že v
prípade,akbydôchodokvzmyslezmluvyneuhrádzalažalovaná,tátopovinnosťvzniknevnučke,pretože
výlučne v jej prospech a v jej záujme malo dôjsť k uzatvoreniu darovacej zmluvy, v dôsledku ktorej

mal vzniknúť aj záväzok uhrádzať žalobkyni dôchodok. Keďže návrhy oboch zmlúv vypracovávala
žalovaná, do Zmluvy o dôchodku následne doplnila vetu: „Smrťou poskytovateľa dôchodku záväzok
prechádza na potomkov.“ Tvrdenie o nezákonnej úprave zmluvy žalobkyňou je tak absurdné, keďže
túto upravovala práve žalovaná. O tom, že zmluva nemohla byť upravovaná žalobkyňou svedčí aj
skutočnosť, že rovnopis zmluvy o dôchodku túto „rozporovanú“ vetu evidentne obsahuje. Žalobkyňa
bola pri uzatváraní oboch zmlúv ubezpečovaná, že nehnuteľnosť na K. M. A. F. jej nezabezpečí dôstojný

život, ale doživotný dôchodok vo výške 500 eur mesačne tak učiní. Napokon žalobkyňa obe zmluvy
uzatvorila. Vzhľadom k tomu, že žalovaná je dcérou žalobkyne a L. E. vnučkou žalobkyne, dôverovala
ich ubezpečeniu až do roku 2020, kedy žalovaná prestala žalobkyni vyplácať dôchodok v zmysle
Zmluvy o dôchodku. Žalobkyňa sa so žalovanou nikdy na ukončení Zmluvy o dôchodku nedohodla,
pretože by jej starobný dôchodok nepostačoval na úhradu jej životných potrieb. Žalobkyňa uvádza,

že jej žalovaná Dohodu o ukončení dôchodku v roku 2020 na podpis nepredložila a už vôbec nie za
prítomnosti p. J.. V súvislosti s výpoveďou zmluvy o dôchodku žalobkyňa poukázala na ustanovenie
zmluvy upravujúce možnosť výpovede, na ktoré sa žalovaná odvoláva. Až po preskúmaní Zmluvy
o dôchodku právnikom žalobkyne sa žalobkyňa dozvedela, že žalovaná do zmluvy zakomponovala
aj možnosť jej výpovede bez uvedenia dôvodu. Zmluva o dôchodku bola uzatvorená podľa § 842

a nasl. O.z., pre ktorú je príznačná doba určitá, ktorá je ohraničená smrťou prijímateľa dôchodku,
pričom z povahy záväzku vyplýva aj jej nevypovedateľnosť. Z logického ako aj gramatického výkladu
zmluva o dôchodku predstavuje zmluvu, predmetom ktorej je záväzok poskytovateľa dôchodku vyplácať
prijímateľovi dôchodok, do konca jeho života, bez možnosti jej jednostranného ukončenia výpoveďou.
Vylúčenie možnosti vypovedať zmluvu o poskytovaní doživotného dôchodku podľa § 842 a nasl. O.z.

je podporené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR (napr. rozhodnutie NS SR
sp. zn. 3MCdo/9/2011 z 27.3.2014, rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 26/2012 z 25.4.2012, sp. zn.
II. ÚS 505/2012 z 13.11.2012, sp. zn. IV. ÚS 31/2013 zo 17.1.2013). Žalobkyňa taktiež poukázala na
skutočnosť, že zakomponovanie výpovede do Zmluvy o dôchodku zo strany žalovanej je v príkrom
rozpore s dobrými mravmi (keďže zmluvou mal byť zabezpečený pravidelný príjem žalobkyne až do

konca jej života za účelom jej dôstojného dožitia) a v druhom rade sa prieči aj výslovnému účelu zmluvy,
ktorou má byť doživotné vyplácanie dôchodku, tak ako sa to uvádza v čl. I. zmluvy o dôchodku. S
poukazom na uvedené, považuje žalobkyňa ustanovenie o možnosti vypovedať zmluvu za neplatné.
Rovnako ako údajné predloženie dohody o ukončení zmluvy o dôchodku aj predloženie výpovede
zmluvy o dôchodku žalobkyni zo strany žalovanej, za opätovnej prítomnosti p. J. sa nezakladá na

pravde.Žalobkyňaspochybňuje,žetietodokumentybolivyhotovenévroku2020.Žalobkyňasadôvodne
domnieva, že tieto boli vytvorené, ako aj podpísané až potom, ako bol žalobkyni doručený platobný
rozkaz v tomto konaní, a to účelovo s cieľom vyprodukovania dôkazov v neprospech žalobkyne, i keď
trpiacich nezákonnosťou. Vyvstáva otázka: „Prečo žalovaná nedoručovala výpoveď žalobkyni poštou,
ak by skutočne žalobkyňa odmietla jej prevzatie, ako to tvrdí žalovaná?“ Disponovala by tak potvrdením

o doručení výpovede, resp. aspoň o jej odoslaní žalobkyni. Výpoveď zmluvy o dôchodku podpísanú
žalovanouap.J.,ktorúpredložilažalovanádotohtokonanianebolažalobkyninikdyodovzdaná.Zároveň
však treba opakovane uviesť, že ak by aj došlo k doručeniu výpovede žalobkyni, ustanovenie zmluvy
o dôchodku o možnosti vypovedať ju je neplatné, keďže sa prieči nielen zákonu, dobrým mravom ale
aj účelu zmluvy a tak aj výpoveď tejto zmluvy by bola považovaná za neplatnú. Nemožno nespomenúť

tvrdeniežalovanejotom,žemalanavrhnúťžalobkyniroztrhanieoriginálovzmluvyodôchodku.Žalovaná
takýto impertinentný návrh žalovanej nedala a okrem toho, žalobkyňa by s roztrhaním originálov zmlúv
nikdy nesúhlasila, nakoľko zánik povinnosti žalovanej uhrádzať jej dôchodok by bol pre ňu likvidačný.
Žalobkyňa sa dôvodne domnieva, že žalovaná, keďže ako dcéra žalobkyne a majiteľka domu, v ktorom
žalobkyňa žije, má prístup do bytu užívaného žalobkyňou ako aj dôverne pozná miesta, kde máva

žalobkyňa uložené písomnosti, svojvoľne odniesla z bytu žalobkyne originál zmluvy o dôchodku bez
súhlasu žalobkyne v domnení, že šlo o jediný originál, ktorým žalobkyňa disponuje (tej však pôvodne
odovzdala oba originály). Nie raz sa žalobkyni stalo, že niektoré písomnosti týkajúce sa najmä jej
majetku nenašla na mieste, na ktorom sa roky nachádzali a už ich nenašla, pričom kľúče od jejbytu má žalovaná, resp. jej rodinní príslušníci. Žalobkyňa si z opatrnosti začala umiestňovať dôležité
písomnosti na miesto žalovanej neprístupné, a preto disponuje aj jedným vyhotovením originálu zmluvy
o dôchodku, s čím žalovaná nepočítala. Tvrdenie žalovanej, že navštívila po obdržaní platobného

rozkazu žalobkyňu, je pravdivé. Žalobkyňa si nepamätala meno svojho advokáta len z toho dôvodu, že
pravidelne sa nestretávala priamo s ním, ale s jeho koncipientkou. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, že
žalobkyňa nevie, prečo bol podaný návrh, to sa nezakladá na pravde. Žalovaná sa nepýtala na dôvod
podania platobného rozkazu, keďže jej musel byť zrejmý. Žalovaná v ten deň požadovala od žalobkyne
podpísať nejaký dokument (pravdepodobne šlo o dohodu o zrušení zmluvy o dôchodku), žalobkyňa sa

tým bližšie nezaoberala a dokument podpísať odmietla. Žalovaná ďalej žalobkyni zavádzajúco tvrdila,
že podaním žaloby si žalobkyňa sama spôsobí, že príde o bývanie (o právo doživotného bývania v
dome vo vlastníctve žalovanej), že skončí na ulici, pretože exekútor z dôvodu dlžoby vyplývajúcej z
platobného rozkazu predá rodinný dom, pretože jej advokát určite podá po ukončení tohto konania návrh
na vykonanie exekúcie, ak by s ním aj sama žalobkyňa nesúhlasila, t. j. že exekučné konanie nebude
v jej dispozícii. Žalobkyňa považuje Zmluvu o dôchodku naďalej za platnú a má za to, že žalovaná je

povinná vyplácať jej dôchodok vo výške 500 eur mesačne až do jej smrti príp. do ukončenia zmluvy
dohodou žalobkyne a žalovanej.
Žalovaná reagovala vyjadrením, v zmysle ktorého tvrdenia uvádzané žalobkyňou nie sú pravdivé a
v celom rozsahu ich poprela. V prípade, ak žalobkyňa tvrdí, že čokoľvek uhrádzala, tak žiadala aby
súdu predložila tieto doklady, ako aj výpis z účtu potvrdzujúci úhradu. Žalovaná v prípade potreby

vie súdu vydokladovať celú rekonštrukciu rodinného domu, ktorá prebehla a ktorá zahŕňala aj časť
domu, ktorú bezodplatne užíva žalobkyňa. Veci, na ktoré poukazuje žalobkyňa boli uhradené žalovanou.
Skutočnosť, že došlo k dohode o ukončení vyplácania finančnej čiastky vo výške 500 eur mesačne
potvrdzuje aj rozhovor medzi žalobkyňou a žalovanou, a v tejto súvislosti zaslala súdu zvukový záznam
z tohto rozhovoru. Tento záznam tiež preukazuje, že celú rekonštrukciu hradila žalovaná. Svedkom tohto

rozhovoru bola aj p. N. B.. V novembri 2020 po dohode medzi žalobkyňou a žalovanou bola vypracovaná
Dohoda o ukončení zmluvy o dôchodku, ktorú dňa 21.11.2020 podpísala žalovaná a v tento istý deň
(21.11.2020) bola táto Dohoda o ukončení zmluvy o dôchodku osobne prinesená na podpis žalobkyni
za účasti svedka, ktorým bol p. I. J., prítomnosť potvrdil aj písomne na tejto Dohode o ukončení zmluvy
o dôchodku. Žalobkyňa sa rozhodla túto Dohodu o ukončení zmluvy o dôchodku nepodpísať napriek

tomu, že s jej ukončením súhlasila. Žalobkyňa, keďže súhlasila s ukončením predmetnej zmluvy, avšak
nechcela podpísať Dohodu o ukončení zmluvy o dôchodku, navrhla žalovanej roztrhanie originálov
Zmluvy o dôchodku. Originály Zmluvy o dôchodku boli ešte v tento istý deň (21.11.2020) roztrhané. K
prevodu spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti na K. M. A. F. došlo na vnučku L. E. z dôvodu,
že žalobkyňa previedla svoje ďalšie spoluvlastnícke podiely na tejto nehnuteľnosti aj na ďalších dvoch

vnukov a na ďalšiu vnučku. Bolo tak urobené z dôvodu, že toto bolo želaním manžela žalobkyne a
otca žalovanej, aby nehnuteľnosť na K. M. A. F. vlastnili vnúčatá. Uzavretie Zmluvy o dôchodku nemá
absolútne žiaden súvis s prevodom spoluvlastníckeho podielu na K. M. A. F. na vnučku L. E.. Je však
úplne zrejmé, čo žalobkyňa uvádzaním týchto skutočností sleduje. Totižto „v právnej teórii pertraktovanú
zmluvu charakterizujeme ako tzv. „odvážnu zmluvu“, a to predovšetkým z toho dôvodu, že vopred

nie je isté, ktorý z účastníkov bude z tohto záväzkového vzťahu väčšmi profitovať. Prvok odvážnosti,
charakteristický pre tento typ zmluvy, sa tak odzrkadľuje najmä v určitej miere neistoty oboch účastníkov
vstupujúcich do tohto záväzkového vzťahu, ktorý vyplýva z neurčitého trvania zmluvy (na doživotie, resp.
na inak určený okamih jej zániku neurčitého trvania). V prípade, že zmluva o dôchodku bola uzavretá
napríklad z dôvodu doživotnej renty za to, že dôchodca poskytol poskytovateľovi dôchodku svoj byt,

poskytovateľ dôchodku v závislosti od toho, koľko sa dôchodca dožije, buď získa alebo stratí. V prípade,
že by v zmluve tento prvok odvážnosti (neistej výhody) chýbal, sme toho názoru, že by nešlo o zmluvu o
dôchodku podľa § 842 OZ, ale o iný typ zmluvy upravenej v Občianskom zákonníku, resp. o inominát.“ V
zmluve,ktorábolauzavretámedzižalobkyňouažalovanouprávetentoprvokodvážnosti(neistejvýhody)
chýba, čo sa žalobkyňa snaží dotvoriť svojim príbehom o dôvode a účele uzavretia predmetnej zmluvy.

Žalobkyňa sa snaží vyhnúť tomu, aby súd začal túto zmluvu posudzovať ako inominát. Žalobkyňa
namiesto toho, aby súdu poskytla pravdivé informácie o dôvode uzavretia predmetnej zmluvy, tak
sa snaží súd zavádzať. Skutočným dôvodom, pre ktorý bola predmetná zmluva uzavretá, bol nátlak
žalobkyne na žalovanú. Žalovaná po tom, ako sa stala výlučnou vlastníčkou rodinného domu, ktorý
žalobkyňa bezodplatne užíva, sa nevedela do rodinného domu dostať, nevedela robiť jeho údržbu a

pod. V tomto prístupe k jej vlastníctvu jej bránila žalobkyňa. Medzi žalobkyňou a žalovanou v tejto
súvislosti prebiehalo aj mediačné konanie, kedy žalobkyňa podmienila umožnenie prístupu žalovanej do
jej vlastného rodinného domu uzavretím predmetnej zmluvy o dôchodku. V prípade, ak by žalobkyňa túto
skutočnosťpopierala,taksúduposkytnevšetkylistinyztohtomediačnéhokonania.Zuvedenéhodôvoduje tu namieste otázka platnosti tejto predmetnej zmluvy, ktorá bola žalobkyňou vynútená a žalovanou
bola podpísaná len z tohto dôvodu, aby sa žalovaná mohla dostať do svojho rodinného domu. K otázke
vypovedania predmetnej zmluvy uviedla, že v prvom rade bude potrebné vyriešiť otázku, či sa jedná

o zmluvu o dôchodku alebo ide o inominátnu zmluvu a či táto zmluva bola platne uzavretá. V každom
prípade, ak by súd mal za to, že sa jedná o zmluvu o dôchodku, poukazuje priamo na rozhodnutie NS
SR, na ktoré sa odvoláva aj žalobkyňa. NS SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3MCdo/9/2011 z 27.3.2014
uvádza:„Pririešenízásadnejotázkytohtokonania,čispornúzmluvuodôchodkubolomožnévypovedať,
treba mať na zreteli zmysel a účel § 842 Občianskeho zákonníka. Účelom tejto právnej úpravy je, aby

sa uzatvorením zmluvy o dôchodku upravili vzájomné práva a povinnosti účastníkov zmluvy v nimi
zakladanom právnom vzťahu spôsobom, ktorý osobe v tomto právnom vzťahu oprávnenej zabezpečí
prijímanie určitého peňažného plnenia doživotne alebo počas inak stanovenej doby neurčitého trvania.
Zmluva o dôchodku, ktorá bola uzavretá podľa uvedeného ustanovenia s tým, že dôchodok bude
oprávnenej osobe poskytovaný doživotne, vyjadruje zámer jej účastníkov vytvoriť taký právny základ
„doživotného“vyplácaniadôchodku,ktorýjevprospechprijímateľadôchodku(anaťarchuposkytovateľa

dôchodku) charakterizovaný určitou stabilitou a nemennosťou a ktorý prijímateľovi plnenia poskytuje
adekvátnu [v takom prípade sa môže mať na mysli (len) „doživotnú“] istotu a záruku plnenia zo strany
osoby povinnej. Takúto zmluvu o dôchodku by bolo možné vypovedať iba ak by to bolo medzi účastníkmi
dohodnuté, alebo ak by to pripúšťal Občiansky zákonník.“ Všetky rozhodnutia na ktoré poukazuje
žalobkyňa riešia tú istú vec, a to je výpoveď zmluvy o dôchodku v zmysle ust. § 582 ods. 1 O.z.. V

prejedávanej veci však nebola výpoveď zmluvy učinená v zmysle § 582 ods. 1 O.z.. Možnosť vypovedať
zmluvu uzavretú medzi žalobkyňou a žalovanou bola dohodnutá priamo v predmetnej zmluve. A v tejto
súvislosti aj sám NS SR vo svojom rozhodnutí potvrdzuje, že zmluvu o dôchodku možno vypovedať ak
by to bolo medzi účastníkmi dohodnuté, alebo ak by to pripúšťal O.z.
Z výsluchu žalobkyne vyplynulo, že dôvodom uzatvorenia zmluvy o dôchodku bola skutočnosť, že ona

darovala časť svojej nehnuteľnosti na K. M. A. F. dcére žalovanej, pričom tak prišla o príjem z tejto
nehnuteľnosti, tak jej žalovaná navrhla, že jej bude ako rentu vyplácať 500 eur mesačne, čím sa to
vykompenzuje, návrh zmluvy dala zrejme vypracovať žalovaná, žalobkyňa zmluvu po prvý raz videla pri
jej podpise, zmluva o dôchodku mala byť súčasťou darovacej zmluvy. O možnosti vypovedať zmluvu
nevedela, upozornil ju na ňu až jej právny zástupca, keby o tom vedela, nepodpíše ju. Vzťahy prudko

ochladli po uzatvorení darovacej zmluvy a zmluvy o dôchodku, platila na jej základe rok, potom prestala
kvôli nedostatku financií v súvislosti s prerábkou nehnuteľnosti, s čím žalobkyňa súhlasila, podpísala
rozpis platieb na rok 2020, čím im chcela pomôcť a očakávala, že žalovaná bude po ukončení prerábky a
nasťahovanínájomcovpokračovaťvplatbáchzozmluvyodôchodku,čosavšaknestalo,dokoncasúdne
vymáha od žalobkyne platby za elektrinu, vodu a plyn. Poprela doručenie výpovede zmluvy, poprela, že

by ju žalovaná s p. J. v rokoch 2020 resp. 2021 navštívili. Poprela, že by v čase prevodu vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam na K. M. na dcéru žalovanej darovala niekomu nejaký iný podiel. Poprela
uzatvorenie písomnej zmluvy o dôchodku s vnukmi, ktorým darovala druhú polovicu nehnuteľností,
nepamätala sa, čo bolo predmetom mediačného konania v roku 2017. S rekonštrukciou domu, v ktorom
má žalobkyňa právo doživotného užívania, zmluva o dôchodku nijako nesúvisela.

Z výsluchu žalovanej vyplynulo, že motívom uzatvorenia zmluvy o dôchodku bola skutočnosť, že
žalobkyňa ju prestala vpúšťať do domu, ktorý žalovanej daroval jej otec, na ktorý dom si vzala úver
900.000 Sk ešte v roku 1998, pričom po smrti otca v roku 2012 si ho začala nárokovať žalobkyňa, v
roku 2016 podala žalobu o vrátenie daru, kde neuspela, následne vymenila zámky, žalovaná iniciovala
mediačné konanie, avšak želaný výsledok sa nedostavil, mala v úmysle v dome opraviť zatekajúce

stropy, čo jej žalobkyňou nebolo umožnené, následne oslovila p. J., nevedela si poradiť, keďže ju
žalobkyňa nevpustila do domu a volala na ňu a jej manžela a deti policajné hliadky, p. J. žalobkyni
opakovane dohováral. Tak došlo k uzatvoreniu zmluvy o dôchodku. Žalobkyňa uznala, že žalovanú stála
rekonštrukcia domu (vrátane časti doživotne užívanou žalobkyňou) cca 50.000 eur, a teda že 500 eur
mesačne navyše je veľa, dohodli sa o ukončení platby dôchodku, ktorú dohodu však následne po jej

vypracovaní a doručení p. J. a žalovanou odmietla podpísať, odporučila predmetnú zmluvu roztrhať,
o týždeň neskôr jej žalovaná v spoločnosti p. J. doručila výpoveď zmluvy o dôchodku. Zmluva bola
vypracovaná p. J.. Z nehnuteľnosti na K. M. A. F. žalobkyňa darovala bratovi žalovanej 1, žalovaná
zdedila 1 a zvyšnú 1 žalobkyňa darovala deťom žalovanej a udialo sa to pred uzatvorením zmluvy o
dôchodku. Zmluvu o dôchodku uzavrela s vážnym úmyslom platiť matke 500 eur mesačne. Ustanovenie

o možnosti zmluvu vypovedať žiadala zakomponovať žalobkyňa. Dôchodok platila do konca roka 2020.
O. J. je rodinný známy. Zmluva o dôchodku nebola uzatvorená súčasne s darovacou zmluvou, len bol
notársky overený podpis v jeden deň.Z výsluchu svedka I. J. vyplynulo, že strany sporu dlhoročne pozná, v minulosti pracoval u manžela
žalovanej. Svedok vypracoval zmluvu o dôchodku na požiadanie žalobkyne. V zmluve vynechal kolónku
na číslo účtu, kam mal byť dôchodok posielaný, s čím ale nesúhlasila žalobkyňa, následne sa urobila

tabuľka o rozpise platieb. Bol prítomný pri uzatvorení dohody o ukončení zmluvy o dôchodku kvôli
prerábke domu, žalobkyňa povedala, že zmluvu rušia a táto bola roztrhaná. Následná výpoveď bola
realizovaná z dôvodu právnej istoty, ktorú výpoveď žalobkyňa neprevzala s odôvodnením, že veď je
to už zrušené. Výpoveď doručoval on spoločne so žalovanou osobne. On pripravil okrem zmluvy aj
dohodu o jej zrušení, aj výpoveď. Dôvod osobného doručovania výpovede bol v tom, že žalovaná ju

nechcela ísť doručiť sama, po príchode k žalobkyni si sadli v obývačke, žalovaná žalobkyni oznámila,
čo priniesli a žalobkyňa to odmietla prevziať. Z výsluchu svedkyne N. B. (švagrinej žalobkyne, žalovaná
je jej neter)vyplynulo, že bola iniciátorkou stretnutia u žalobkyne, účelom ktorého bolo odhovoriť
žalobkyňu na žiadosť žalovanej od tohto súdneho konania, žalobkyňa na stretnutí mala potvrdiť
ukončenie platnosti zmluvy o dôchodku. So žalobkyňou sa nenavštevujú od roku 2006, komunikujú len
spoločensky nevyhnutne. Stretnutie iniciovala v snahe urovnať vzťahy strán sporu a podľa jej vedomostí

dôvodom zrušenia zmluvy o dôchodku mali byť výdavky žalovanej na rekonštrukciu domu. O darovaní
nehnuteľnosti žalobkyňou v prospech dcéry žalovanej v hodnote 200.000 eur nemala vedomosť. Z
výsluchu svedka P. B. (syn žalobkyne a brat žalovanej) vyplynulo, že vedel o existencii zmluvy o
dôchodku a mala byť vypracovaná p. H. pri procese darovania majetku na K. M. A. F.. Dôvodom mala
byť skutočnosť, že po smrti otca on a žalovaná niečo zdedili, niečo zostalo matke, ktorej sa nechcelo

komunikovať s úradmi a nájomcami, tak sa rozhodla zbaviť sa majetku, darovala ho dcére žalovanej a
za účelom zabezpečenia príjmu žalobkyne sa dohodli na doživotnej rente 500 eur mesačne, v ktorom
čase jej 500 eur mesačne platil aj svedok. Rekonštrukcia domu sa riešila až neskôr, v súčasnosti dom
na K. prenajatý nie je, a to od 02/2022. Pri uzatvorení zmluvy o dôchodku prítomný nebol.
V rámci záverečnej reči žalobkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uviedla, že vo vyjadrení

obsiahnutom v ESS sa uvádza odkaz na notársku zápisnicu, ktorú vyhotovila žalobkyňa u notárky, z nej
má vyplývať aj keď to možno nie je právne správne vyhotovený dokument, že žalobkyňa následne v
testamente prenechá aby zdedil štvrťku resp. polovicu jej podielu na nehnuteľnosti synovi, ktorý ak do
času jej úmrtia bude celkový spoluvlastnícky podiel žalobkyne spravovať v zmysle vzájomnej dohody,
tak vyplývajúc z tejto správy jej majetku jej bude poukazovať 1.000 eur mesačne a zároveň obsahom

notárskej zápisnice je, že druhú polovicu spoluvlastníckeho o podielu zdedí žalovaná, v takom prípade
ak jej zachová nerušené právo doživotného bývania v dome kde už v tom čase mala zriadené vecné
bremeno. Keďže syn žalobkyne spravoval celý spoluvlastnícky podiel, bol povinný platiť 1.000 eur
žalobkyni, pretože prijímal nájomné, no a potom ako žalobkyňa previedla na žalovanú polovicu svojho
podielu syn žalobkyne prestal spravovať celý spoluvlastnícky podiel, a žalovaná sa preto zaviazala, že

v tejto polovici tých 500 eur bude uhrádzať žalobkyni doživotne, a to formou zmluvy o dôchodku, ktorú si
žalovaná sama zvolila bez toho aby tento zmluvný typ vyberala žalobkyňa. V ďalšom texte sa žalovaná
venuje finančnej situácii žalobkyne, a k tomu aké veľké finančné prostriedky by mala mať uložené
v trezore, ktorý podľa tvrdení žalovanej bol v dome zabudovaný počas rekonštrukcie realizovanej
žalovanou. Žalobkyňa udáva, že trezor bol v dome zabudovaný ešte jej manželom niekedy v čase keď

sa narodila žalovaná a je možné, že v inej časti domu, ktorý nie je užívaný žalobkyňou bol žalovanou
zabudovaný nejaký iný trezor. Čiže ani toto tvrdenie nie je pravdivé zo strany žalovanej. Žalobkyňa
zotrváva na tom, že žiadnymi uvádzanými finančnými prostriedkami nedisponuje. Ani údajným zlatom
zdedenýmpomanželoviaaninezdedilažiadnesudysmedovinou,očomsvedčíosvedčenieodedičstve,
z ktorého vyplýva, že údajné sudy zdedil syn žalobkyne a žiadne zlato nebolo predmetom dedičstva.

Pokiaľ ide o vyhotovenie Zmluvy o dôchodku, žalobkyňa naďalej zotrváva na tom, že ju nevyhotovovala
ona ani nebola vyhotovovaná na jej podnet. A ak syn žalobkyne sa domnieval, že zmluvu vyhotovoval C.
H., tak to bolo z toho dôvodu, že v tom čase, bol v čase zhotovovania Zmluvy o dôchodku syn žalobkyne
komunikoval s C. H. ohľadne domu na K., keďže vtedy zastupoval žalovanú aj v iných sporoch.
Žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedla, že uvedené vyjadrenie je veľmi obsiahle a

s týmto konaním nijako nesúvisí. V prípade ak by aj súd mal za to, že nejakým spôsobom by skutočnosti
uvádzané v tomto vyjadrení mohli mať súvis s týmto konaním, tak poukazuje na zásadu koncentrácie
konania, ktorá je samozrejme v kompetencii vyhodnotenia zo strany súdu, avšak všetky tieto dôkazy
bolo do konania predložené neskoro a žalobkyňa neuviedla žiadny ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý
tieto dôkazy predkladá do tohto konania až teraz.

Zo Zmluvy o dôchodku vyplýva, že táto bola dňa 14.8.2019 uzatvorená medzi žalovanou ako
poskytovateľom a žalobkyňou ako príjemcom dôchodku, v čl. II. zmluvy bola dojednaná povinnosť
žalovanej platiť žalobkyni ako doživotnú rentu sumu 500 eur mesačne na účet, ktorá povinnosť žalovanej
zanikne smrťou žalobkyne a smrťou žalovanej záväzok prechádza na potomkov. V čl. III. ods. 3 zmluvybola dohodnutá možnosť vypovedať zmluvu ktoroukoľvek zo zmluvných strán bez udania dôvodu
formou písomnej výpovede doručenej druhej strane, s výpovednou lehotou v trvaní 1 mesiac. Obe
zmluvné strany zmluvu podpísali 14.8.2019, dňa 14.8.2019 bol notársky osvedčený podpis žalovanej,

dňa30.5.2022boladoslovnázhodakópiezmluvyspredloženýmoriginálomzmluvynotárskyosvedčená.
Súd prvej inštancie dôvodil, že predmetom konania je nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 5.500 eur s
úrokomzomeškaniavovýške5%ročnezosúmvovýške500eurodsplatnostijednotlivýchopakovaných
plnení až do zaplatenia, z právneho dôvodu nároku zo zmluvy o dôchodku. Z vykonaného dokazovania
podľa neho vyplynulo, že medzi žalobkyňou a žalovanou došlo dňa 14.8.2019 k uzatvoreniu Zmluvy

o dôchodku, predmetom ktorej bol záväzok žalovanej vyplácať žalobkyni doživotnú rentu/dôchodok
vo výške 500 eur mesačne, a to vždy ku koncu príslušného mesiaca, počnúc mesiacom, v ktorom
došlo k podpisu zmluvy. Na základe zmluvy boli realizované mesačné platby počnúc 29.8.2019 končiac
1.12.2020. Platnosť zmluvy ako celku a rovnako realizované platby stranami sporu rozporované neboli.
Spor medzi stranami sporu existoval vo vzťahu k platnosti čl. II poslednej vety zmluvy, kde žalobkyňa
tvrdila a v priebehu konania aj podložila vo forme overenej fotokópie originálu zmluvy, že posledná

veta čl. II zmluvy znie: „Smrťou poskytovateľa dôchodku záväzok prechádza na potomkov“, žalovaná
trvala na tom, že ona disponuje odlišným písomným vyhotovením zmluvy, ktoré vyhotovenie uvedené
čiastkové dojednanie neobsahuje, poukázala na možnú nezákonnú manipuláciu so zmluvou zo strany
žalobkyne. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná za účelom preukázania pravdivosti svojho tvrdenia
predložila v konaní len návrh zmluvy o dôchodku neobsahujúci podpisy ani jednej zo strán sporu, ako

aj na skutočnosť, že vychádzajúc z preukázaného právneho stavu veci nemožno uvedené čiastkové
dojednanie považovať za dojednanie priamo súvisiace s predmetom sporu s potenciálom ovplyvniť
výsledok konania vo veci samej a v neposlednom rade konštatujúc, že v prípade daného čiastkového
dojednania nejde o podstatnú náležitosť zmluvy o dôchodku, kedy by neplatnosť čiastkového dojednania
mohla vyústiť do konštatovania neplatnosti zmluvy ako celku, súd sa uvedenou časťou procesnej obrany

žalovanej bližšie nemal dôvod zaoberať. Žalobkyňa vyjadrila presvedčenie, že absolútne neplatným je
čiastkové dojednanie ohľadne možnosti ktorejkoľvek zo zmluvných strán bez udania dôvodu vypovedať
zmluvu s výpovednou lehotou 1 mesiac obsiahnuté v písomnom vyhotovení zmluvy v čl. III ods. 3
(inak čo do jeho existencie nespochybnené), a to jednak podľa ust. § 37 ods. 1 O.z. pre absenciu
vážnej vôle na jej strane a vedomosti o existencii dojednania, ako aj podľa ust. § 39 O.z. pre rozpor s

dobrýmimravmispoukazomnaustálenújudikatúru.Vychádzajúczozákonnéhozneniaust.§843O.z.je
zrejmé, že platnosť zmluvy je obligatórne podmienená jej písomnou formou, ktorá skutočnosť v prípade
sporu ohľadne existencie tej-ktorej čiastkovej dohody uľahčuje dôkazné možnosti. Žalobkyňa zmluvu
vlastnoručne podpísala, čím navonok prejavila vôľu byť zmluvou viazaná, a to vrátane jej čl. III ods. 3.
Zároveň v čl. IV ods. 6 potvrdila, že zmluvu si riadne prečítala, jej jej zrozumiteľná a zároveň vyjadruje

jej skutočnú vôľu. Následná argumentácia o tom, že s časťou zmluvy (ktorú vyhodnotila ako pôsobiacu v
jej neprospech) sa neoboznámila, lebo inak by ju logicky nepodpísala, v kontexte uvedeného neobstojí,
nakoľko prípadný ľahkovážny prístup v podobe nedostatočného oboznámenia sa so znením zmluvy,
resp. neznalosť právnych účinkov podľa účinnej zákonnej úpravy nezakladá dôvod neplatnosti právneho
úkonu. Vo vzťahu k neplatnosti dojednania v čl. III ods. 3 zmluvy (možnosť výpovede zmluvy bez udania

dôvodu) súd udáva, že predmetné čiastkové dojednanie bolo učinené písomnou formou stranami sporu
ako zmluvnými stranami, pričom zásadu zmluvnej voľnosti je potrebné v občianskoprávnych vzťahoch
rešpektovať. Aplikácia rámcového ust. § 582 ods. 1 O.z. by bola možná v prípade, ak by zmluva samotná
zmluvné dojednanie upravujúce možnosť výpovede zmluvy neobsahovala, ktorý stav v danom prípade
preukázaný nie je. Správnosť názoru o nemožnosti vypovedať zmluvu o dôchodku podľa argumentácie

prezentovanej právnou zástupkyňou žalobkyne podporuje aj ustálená rozhodovacia činnosť súdov,
konkrétne poukázala na rozhodnutia NS SR sp. zn. 3MCdo/9/2011, II. ÚS 26/2012, II. ÚS 505/2012, IV.
ÚS 31/2013. Súd prvej inštancie upriamuje pozornosť na zrejmú skutočnosť, že predmetné rozhodnutie
NS SR vychádzalo z odlišného skutkového a právneho stavu veci a síce, v prejednávanom prípade (na
rozdiel od tohto konania) nebola medzi stranami sporu dohodnutá možnosť výpovede zmluvy. NS SR

v uznesení sp. zn. 3MCdo/9/2011 vyslovil právny záver, že „takúto zmluvu o dôchodku by bolo možné
vypovedaťibaakbytobolomedziúčastníkmidohodnuté,aleboakbytopripúšťalO.z..Názorodporkyne,
žetentopostuppripúšťa§582ods.1O.z.,sapriečiúčeluprávnejúpravyzmluvyodôchodku(§842O.z.),
lebo v rozpore s jej zmyslom pripúšťa narušenie („doživotnej“) istoty poskytovania dôchodku oprávnenej
osobe možnosťou povinnej osoby kedykoľvek zmluvný vzťah ukončiť. Najvyšší súd zastáva názor, že

v takýchto prípadoch nemožno tento zmluvný typ ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 O.z.. Najvyšší
súd poznamenal, že k otázke, či zmluvu o dôchodku možno vypovedať, vyslovil právny názor aj ústavný
súd, ktorý vo viacerých rozhodnutiach (viď napríklad z 25.4.2012 sp. zn. II. ÚS 26/2012, zo 7.11.2012
sp. zn. IV. ÚS 550/2012, z 13.11.2012 sp. zn. II. ÚS 505/2012, zo 17.1.2013 sp. zn. IV. ÚS 31/2013,z 24.7.2013 sp. zn. IV. ÚS 457/2013), konštatoval, že zmluvu o dôchodku (§ 842 O.z.), ktorý sa má
vyplácať doživotne, nemožno vypovedať podľa§ 582 ods. 1 O.z. Ústavný súd pri tom tiež poznamenal,
že „dojednanie zmluvy o dôchodku „na doživotne“ je navyše nepochybne potrebné považovať z hľadiska

povahy tohto dojednania za dojednanie zmluvy na dobu určitú“. Z citovaného právneho záveru je teda
nepochybné,žeaplikáciaust.§582ods.1O.z.jenajvyššímisúdnymiautoritamisíceprivýpovedizmluvy
o dôchodku vzhľadom na jej charakter a účel vylúčená, avšak právny inštitút výpovede zmluvy možno
uplatniť v prípade, ak si možnosť vypovedať zmluvu čo aj bez udania dôvodu zmluvné strany dohodnú.
V danom prípade jednoznačne došlo k platnému čiastkovému dojednaniu ohľadne možnosti vypovedať

zmluvu o dôchodku ktoroukoľvek zmluvnou stranou bez udania dôvodu. Vo svetle uvedeného súd mal
dojednanie obsiahnuté v čl. III ods. 3 zmluvy o dôchodku za platné.
Žalovanou tvrdený zánik záväzku zo zmluvy o dôchodku v dôsledku ústnej dohody strán sporu o jej
faktickom zničení formou roztrhania písomného vyhotovenia zmluvy je podľa názoru súdu irelevantným
tvrdením dôvodiac jednak nemožnosťou subsumovať faktické zničenie písomného vyhotovenia zmluvy
pod niektorý zo spôsobov zániku záväzku spomedzi spôsobov zániku záväzku taxatívne vymedzených

v ust. § 559 až 587 O.z.; jednak s poukazom na znenie ust. § 40 ods. 1 a 2 O.z. Žalovaná ďalej tvrdila
zánik zmluvy o dôchodku čo do platnosti a účinnosti s poukazom na Dohodu uzatvorenú stranami sporu
podľa ust. § 585 ods. 1 O.z. (dohoda o urovnaní). Súd po oboznámení sa s obsahom predmetnej
dohodypredloženejžalovanoukonštatuje,žepísomnévyhotoveniedohodyakodvojstrannéhoprávneho
úkonu, ktorej písomná forma je obligatórna podľa ust. § 40 ods. 1 a 2 O.z. celkom zjavne neobsahuje

vlastnoručný podpis žalobkyne, na základe čoho možno nepochybne dospieť k záveru, že žalovaná
nepreukázala existenciu platne uzatvorenej dohody o ukončení zmluvy o dôchodku. Žalovaná v záujme
dosiahnutia právnej istoty vo vzťahu k ukončeniu platnosti a účinnosti zmluvy o dôchodku túto podľa
svojho vyjadrenia písomne vypovedala v súlade s ust. čl. III. ods. 3 zmluvy, a to písomnou formou dňa
28.11.2020 bez udania dôvodu s mesačnou výpovednou lehotou, ktorá začala plynúť dňom doručenia

výpovede (28.11.2020) a uplynula tak 28.12.2020. Tvrdenie podložila listinným dôkazným prostriedkom
označeným ako Výpoveď zmluvy o dôchodku, z obsahu ktorého možno dospieť k poznaniu, že výpoveď
obsahuje ručne dopísané čestné prehlásenie svedka I. J. o tom, že dňa 28.11.2020 bol so žalovanou za
žalobkyňou odovzdať túto výpoveď. Účinnosť výpovede ako jednostranného právneho úkonu sa riadi
ust. § 45 ods. 1 O.z., podľa ktorého prejav vôle spôsobuje právne účinky vo vzťahu k neprítomnému

adresátovi prejavu vôle od momentu, keď adresátovi dôjde (dostane sa dispozičnej sféry adresáta). Vo
vzťahu k právnym účinkom prejavu vôle nie je podstatné, aký postoj k prejavu vôle adresát zaujme
(napr.odmietneprevzatie).Vzhľadomksúdomužvyššiekonštatovanejplatnostičiastkovéhodojednania
v čl. III ods. 3 zmluvy bolo procesnou povinnosťou žalovanej vzhľadom na rozporovanie žalobkyne v
danej súvislosti preukázať, že výpoveď zmluvy o dôchodku sa dostala do sféry dispozície žalobkyne a

kedy. Táto podľa názoru súdu v konaní uvedenú povinnosť splnila, a to vychádzajúc z obsahu výsluchu
svedka p. J., výpovedná hodnota ktorého svedectva žalobkyňou účinne spochybnená nebola, ktorý
zhodne s vyjadrením žalovanej uviedol, že dňa 28.11.2020 predmetnú výpoveď v spoločnosti a na
žiadosť žalovanej osobne doručoval žalobkyni, ktorá ju následne odmietla prevziať. Zákon možnosť
doručovania písomných vyhotovení právnych úkonov vrátane výpovede iným spôsobom ako poštovým

doručovateľom/poštou výslovne nezakazuje, pričom ani z obsahu zmluvy o dôchodku nevyplýva
prípadná existencia zhodného prejavu vôle strán sporu prezentujúceho preferenciu prípadne vylúčenie
konkrétneho spôsobu doručovania písomností; i keď osobné doručenie rodinným známym možno
označiť ako pomerne neštandardný spôsob doručovania písomností, avšak z procesného hľadiska
súd nemá dôvod nevysloviť záver, že vo vzťahu k preukázaniu zániku záväzkového právneho vzťahu

založeného zmluvou o dôchodku formou výpovede podľa čl. III ods. 3 zmluvy je prevaha dôkazov na
strane žalovanej, ktorej tvrdenie je popri existencii písomného vyhotovenia výpovede podporené aj
čestným prehlásením a svedeckou výpoveďou svedka p. J.. Vzhľadom na uplynutie výpovednej lehoty
k 28.12.2020 možno uzavrieť, že záväzok žalovanej zo zmluvy o dôchodku zanikol ku dňu 28.12.2020.
Žalobkyňa produkovala v priebehu konania pomerne rozsiahlu argumentáciu za účelom

sprostredkovania podľa jej vyjadrenia komplexného pohľadu na rôznorodé vzťahy najmä ekonomického
charakteru v rodine (žalobkyňa a žalované sú v rodinnom pomere matka a dcéra) a za účelom posúdenia
predmetu sporu v kontexte širších právnych vzťahov. Súd poukazuje na to, že Občiansky zákonník
na uzavretie zmluvy o dôchodku nevyžaduje určitý dôvod alebo motív. Dôvod uzavretia môže byť
rôzny, napríklad niekto sa cíti byť zaviazaný druhému pomáhať alebo poskytovať mu dôchodok ako

protiplnenie z iného právneho úkonu (napr. niekto prevedie na niekoho určitú nehnuteľnosť, pričom ako
úhradu dojedná poskytovanie doživotného dôchodku a pod.). Vzhľadom na uvedené je vo vzťahu k
predmetusporuirelevantnéskúmať,akýmotívalebopohnútkaviedližalobkyňuažalovanúkuzatvoreniu
zmluvy o dôchodku, nie je podstatné ani to, či ich motívy boli zhodné alebo rozdielne (v danom prípadežalobkyňu viedol motív zabezpečiť si príjem alternatívny k príjmu z nájmu po bezodplatnom prevode
vlastníctva k nehnuteľnosti na dcéru žalovanej; motív žalovanej spočíval v zlepšení negatívneho vzťahu
sožalobkyňoudotakejmiery,abyjejtátonebránilavovýkonevlastníckehopráva,najmärealizáciepráva

vstupu, k nehnuteľnosti). Ich subjektívny vzťah k účelu zmluvy je rovnako irelevantný za preukázaného
skutkového stavu, kedy strany sporu podľa ich vyjadrenia boli si nepochybne vedomé tohto, čo je
predmetom zmluvy o dôchodku a prejavili vážnu a slobodnú vôľu uvedenú zmluvu uzatvoriť, čo navonok
prejavili vlastnoručnými podpismi na zmluve. Zároveň z obsahu písomného vyhotovenia zmluvy o
dôchodku nevyplýva, že by jej platnosť alebo účinnosť bola podmienená alebo závislá od existencie

iného právneho vzťahu alebo právnej skutočnosti. V konaní nebolo tvrdené a ani z vykonaného
dokazovania nevyplynulo, že v prípade zmluvy o dôchodku malo ísť o disimulovaný právny úkon (§ 41a
ods. 2 O.z.). S poukazom na uvedené možno uzavrieť, že medzi stranami sporu paralelne prebiehajúce
civilné sporové konania a ich iné záväzkové právne vzťahy nesúvisia s predmetom tohto konania a v
tejto súvislosti produkované dôkazy presahujú predmet tohto konania, v dôsledku čoho súd konajúc aj
v súlade so zásadou hospodárnosti konania nemal dôvod nimi sa zaoberať.

Konštatujúc zánik záväzku žalovanej plniť v prospech žalobkyne zo zmluvy o dôchodku ku dňu
28.12.2020, súd nárok žalobkyne na plnenie zo zmluvy za obdobie od januára 2021 do novembra 2021
vyčíslený na sumu 5.500 eur istiny považuje za nedôvodný, nakoľko by išlo o plnenie bez právneho
dôvodu. Vzhľadom na uvedené súd žalobu zamietol v plnom rozsahu.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z.

Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), vecne plným úspechom
žalovanej v spore.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie žalobkyňa, s návrhom na jeho
zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedla odvolacie

dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP. Vytkla súdu prvej inštancie nesprávne právne
posúdenie otázky: „Je zmluvné dojednanie o možnosti vypovedať zmluvu o dôchodku bez uvedenia
dôvodu s výpovednou dobou 1 mesiac platným ustanovením, v súlade s kogentnými ustanoveniami
zmluvy o dôchodku a ich účelom, predmetné zmluvné ustanovenie neobchádza zákon a účel zákona a
súčasne je v súlade s dobrými mravmi?“ Zmluva o dôchodku predstavuje samostatný zmluvný typ sui

generis upravený v O.z. v § 842 až 844. V zmysle tejto právnej úpravy táto zmluva predstavuje zmluvu
uzatvorenú na doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania. Právna úprava doby trvania
zmluvy o dôchodku je v tomto smere kogentná, čo znamená, že zmluva o dôchodku je vždy zmluvou
na dobu určitú (na doživotie alebo inak určenú dobu neurčitého trvania) a od kogentnej úpravy tohto
zmluvného typu sa nemožno odchýliť. Zmluva o dôchodku uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovanou

je v súlade s kogentnou úpravou zmluvy o dôchodku, zmluvou na dobu určitú, t. j. na dobu dožitia
žalobkyne. Určitá doba trvania zmluvy je vyjadrená/ vyplýva z:
- označenia zmluvy v jej záhlaví, kde sa uvádza: „Zmluva o dôchodku uzatvorená v zmysle § 842 a nasl.
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov.“
- čl. I zmluvy, v ktorom sa uvádza: „na zabezpečenie dôstojného života príjemcu dôchodku mu bude

poskytovateľ odo dňa podpísania tejto zmluvy vyplácať doživotnú mesačnú rentu...“ (Záväzok žalovanej
tak spočíval v povinnosti poskytovať rentu žalobkyni mesačne v sume 500 eur doživotne, pričom týmto
dôchodkom mal byť zabezpečený dôstojný život žalobkyne, a to konkrétne celý jej život, až do jej dožitia,
nie len po určitý čas jej života.)
- čl. II. zmluvy: „Smrťou príjemcu dôchodku záväzok poskytovateľa dôchodku v zmysle predchádzajúcej

vety zaniká.“ (Predmetným ustanovením je ohraničená doba trvania tejto zmluvy, a to dožitím žalobkyne.
Smrť žalobkyne na účely tejto zmluvy predstavuje určitú dobu neurčitého trvania.). Podľa § 2 ods. 3 O.z.
účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne
od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od
neho nemožno odchýliť. Vzhľadom k tomu, že z povahy ust. § 842 O.z. vyplýva, že sa od neho nemožno

odchýliť, O.z. nepripúšťa uzatvorenie zmluvy o dôchodku na dobu neurčitú, čím je obmedzená aj zásada
individuálnej autonómie zmluvných strán. Možno dôvodne predpokladať, že úmyslom sledovaným
zákonodarcom, pre ktorý stanovil možnosť uzatvorenia zmluvy vždy len na dobu určitú, je zachovanie
a ochrana istoty prijímateľa dôchodku, že do doby jeho dožitia mu bude dôchodok v dohodnutej výške
vyplácaný, príp. po inú určitú dobu neurčitého trvania. Právna úprava zmlúv na dobu určitú je z dôvodu

ochrany istoty zachovania trvania záväzkového vzťahu striktnejšia ako pri zmluvách uzatvorených na
dobu neurčitú, a to najmä s poukazom na obmedzené možnosti ich ukončenia. Pre uvedené O.z. vo
svojich ustanoveniach neumožňuje vypovedanie zmluvy o dôchodku ako zmluvy uzatvorenej na dobu
určitú. Podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Ak je dojednaná zmluva na dobu neurčitú, ktorejpredmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti
alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede, možno
zmluvu vypovedať v lehote troch mesiacov ku koncu kalendárneho štvrťroka.“ Ustanovenie zmluvy o

dôchodku uzatvorenej medzi stranami sporu, o možnosti jej vypovedania znie: „Nakoľko ide o zmluvu
na dobu neurčitú, ktorej predmetom je opakujúce sa plnenie, ktorákoľvek zo zmluvných strán môže
vypovedať túto zmluvu i bez uvedenia dôvodu, a to písomnou výpoveďou doručenou druhej zmluvnej
strane, pričom výpovedná lehota je dohodnutá v trvaní jedného (1) mesiaca. (ďalej ako „ustanovenie
o možnosti vypovedať zmluvu“ alebo „zmluvné dojednanie výpovede“). Judikatúra najvyšších súdnych

autorít vylučuje možnosť vypovedania zmluvy o dôchodku podľa § 582 ods. 1 O.z. Najvyšší súd SR sp.
zn. 3 M Cdo 9/2011 (Rc 21/2014): „Zmluvu o dôchodku uzavretú podľa § 842 Občianskeho zákonníka
nemožno vypovedať podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka.“ NS SR sp. zn. 7 Cdo 203/2014:
„Trvanie zmluvy o dôchodku je ohraničené nie presným dátumom, ale právnou skutočnosťou. V prípade
doživotne určenej doby je touto rozhodujúcou právnou skutočnosťou smrť fyzickej osoby. Takto určená
doba má neurčité trvanie, čo logicky vyplýva z toho, že nie je možné v čase uzatvorenia zmluvy dopredu

vedieť, kedy poberateľ dôchodku zomrie. Samotná vôľa odporkyne ukončiť záväzok jednostranným
prejavom vôle je potom na ukončenie tohto záväzku nepostačujúca.“ Ústavný súd SR sp. zn. IV. ÚS
550/2012: „Dojednanie zmluvy o dôchodku „na doživotne“ je potrebné považovať z hľadiska povahy
tohto dojednania za dojednanie zmluvy, ktorej skončenie bolo viazané na určitú skutočnosť, na základe
ktorej možno objektívne zistiť, kedy dôjde k ukončeniu zmluvného vzťahu, a teda predmetný zmluvný

vzťah nemohol byť ukončený výpoveďou doručenou žalobkyni v súlade s § 582 O.z. Ústavný súd už v
porovnateľnej právnej veci vyslovil právny názor, v zmysle ktorého by bolo v rozpore s účelom a zmyslom
právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku oprávnenej osobe bola
(v takýchto prípadoch) narušená možnosťou povinnej osoby kedykoľvek takýto zmluvný vzťah ukončiť.
Preto je v takýchto prípadoch vylúčené tento zmluvný typ ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 O.z.

(pozri II. ÚS 26/2012).“
Existujúca judikatúra je názorovo orientovaná tým smerom, že zmluvu o dôchodku je možné vypovedať,
ak sa na tom zmluvné strany v zmluve dohodnú. Nemožno však súhlasiť s tým, že by si mohli zmluvné
strany dohodnúť vypovedanie zmluvy bez uvedenia dôvodu, keďže takýto spôsob výpovede zmluvy
je príznačný a prípustný len pre zmluvy uzatvorené na dobu neurčitú a odporujú účelu zmluvy, ktorej

trvanie je ohraničené dobou určitou a tak odporuje aj kogentným ustanoveniam zákona upravujúcim
tento zmluvný typ. Možno pripustiť, že si zmluvné strany môžu v zmluve o dôchodku dohodnúť možnosť
jej vypovedania, napriek tomu, že predmetná zmluva je zmluvou na dobu určitú. Nemôže však ísť
o dojednanie výpovede bez uvedenia dôvodu, keďže tým dochádza narušeniu istoty poskytovania
dôchodku oprávnenej osobe, ktorá je základným účelom zmluvy o dôchodku. Do úvahy prichádza

zmluvné dojednanie o možnosti vypovedať zmluvu napr. v prípade, ak sa povinná osoba stane
poberateľom invalidného či starobného dôchodku. Taktiež je potrebné vziať do úvahy aj skutočnosť, že
dojednanie zmluvy o výpovedi s výpovednou dobou 1 mesiac je striktnejšie ako zákon vôbec pripúšťa
pre výpoveď zmluvy uzatvorenej na dobu neurčitú v § 582 ods. 1 O.z., podľa ktorého možno zmluvu
vypovedaťvlehote3mesiacovkukoncukalendárnehoštvrťroka.Jenutnézaoberaťsaskutočnosťou,že

najvyššie súdne autority vylúčili možnosť vypovedania zmluvy o dôchodku bez uvedenia dôvodu podľa
§ 582 ods. 1 O.z. Z totožného dôvodu (pre zachovanie istoty trvania vyplácania dôchodku) je potrebné
vylúčiť aj, i keď zmluvnými stranami dohodnutú, možnosť vypovedania zmluvy, ktorá sa prieči tomuto
druhu zmluvy a zakladá možnosť jej vypovedania už v deň jej uzatvorenia tým, že výpoveď možno
uplatniť bez uvedenia dôvodu. V zmluve upravená možnosť vypovedania zmluvy bez uvedenia dôvodu

úplne neguje účel zmluvy, ktorou je doživotnosť, doživotné vyplácanie mesačnej renty a doživotné
zabezpečovanie dôstojného života žalobkyne. Zároveň znenie možnosti vypovedania zmluvy, v ktorom
sa uvádza: „keďže ide o zmluvu na dobu neurčitú...“ odporuje aj priamo zákonu, a to kogentným
ustanoveniam upravujúcim zmluvný typ – zmluvu o dôchodku. S poukazom na § 39 O.z. uviedla, že „O
rozpore so zákonom možno hovoriť v prípade rozporu s kogentnou normou, resp. porušenia povinnosti

ustanovenej kogentnou normou. Ako uvádza D., kogentnosť právnej úpravy znamená obmedzenie
princípu autonómie vôle a pre toto obmedzenie musí existovať racionálny dôvod, najmä ochrana
verejného poriadku, ochrana tretích osôb, ochrana slabšej strany a ochrana právnej istoty.“ (GYÁRFÁŠ,
Juraj. § 39 [Neplatnosť právneho úkonu pre rozpor so zákonom alebo jeho obchádzanie alebo pre
rozpor s dobrými mravmi]. In: ŠTEVČEK, Marek, DULAK, Anton, BAJÁNKOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián,

SEDLAČKO, František, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Občiansky zákonník I. 2. vydání. Praha: C. H. Beck,
2019, s. 282, marg. č. 7.) Rozpor so zákonom, resp. s jeho účelom vidí žalobkyňa najmä v tom, že
možnosť vypovedania zmluvy bez uvedenia dôvodu je v priamom rozpore s kogentným ustanovením
upravujúcim predmetný zmluvný typ. „Právny úkon je in fraudem legis, ak síce nie je v rozpores výslovnou zákonnou normou, ale svojimi účinkami odporuje účelu zákonnej normy. Obchádzanie
zákona spočíva vo vylúčení záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, ktorý sám osebe
nie je zakázaný; konanie in fraudem legis predstavuje postup, ako sa niekto správa podľa práva, ale

tak, aby zámerne dosiahol výsledok, ktorý je právnou normou nepredvídaný a nežiaduci.309 Opäť je
však potrebné skúmať účel zákona, s ktorým má byť dotknutý právny úkon v rozpore.“ (GYÁRFÁŠ,
Juraj. § 39 [Neplatnosť právneho úkonu pre rozpor so zákonom alebo jeho obchádzanie alebo pre
rozpor s dobrými mravmi]. In: ŠTEVČEK, Marek, DULAK, Anton, BAJÁNKOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián,
SEDLAČKO, František, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Občiansky zákonník I. 2. vydání. Praha: C. H.

Beck, 2019, s. 290, marg. č. 12.). Pokiaľ ide o obchádzanie účelu zákona, dojednanie o vypovedaní
zmluvy, v ktorom sa uvádza, že zmluva predstavuje zmluvu na dobu neurčitú, obchádza účel zákonných
ustanovení, ktoré sledujú zachovanie istoty prijímateľa dôchodku v tom, že bude prijímať dôchodok
po určenú dobu, konkrétne v tomto prípade doživotne. V priebehu prvostupňového konania žalobkyňa
poukázala aj na vzťah žalovanej (dcéry) k žalobkyni (matke). Žalovaná uskutočňovala kroky k tomu, aby
získala ona, či členovia jej rodiny majetok žalobkyne, pričom majetok si ponechala, no povinnosti, ku

ktorým sa zaviazala si neplní, resp. sa ich chce zbaviť, rovnako ako je to v prípade vypovedania zmluvy
o dôchodku.
Dôvodom uzatvorenia zmluvy o dôchodku bolo, že žalobkyňa na naliehanie žalovanej darovala svoj
spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti nemalej hodnoty (cca v hodnote 200.000 eur) dcére žalovanej, z
ktorého mávala mesačný príjem vo forme nájomného. Keďže žalobkyňa vyjadrila obavu, že jej už žiadny

majetok nezostane, žalovaná jej prisľúbila, že jej za bezodplatný prevod nehnuteľnosti na dcéru, bude
do konca života platiť sumu 500 eur, na základe čoho predložila žalobkyni zmluvu o dôchodku, ktorá
je predmetom tohto konania. Žalobkyňa svojej dcére dôverovala, že zmluva o dôchodku jej skutočne
zabezpečí doživotné vyplácanie dôchodku od dcéry a s obsahom zmluvy, sa bližšie neoboznámila,
okrem iného aj pre nedostatok času, pretože zmluva jej bola žalovanou po prvý krát predložená u

notárky, pri jej podpise. Žalobkyňa v konaní poukázala aj na ďalšie konkrétne správanie sa žalovanej,
ktoré je nečestné a nepoctivé. Nepoctivé správanie sa žalovanej tak možno badať aj v ustanovení
o možnosti vypovedania zmluvy, ktoré bolo do zmluvy o dôchodku navrhnuté žalovanou a ktoré má
byť výlučne v jej prospech, na úkor žalobkyne. Podľa doterajšieho správania sa žalovanej, upravenie
možnosti vypovedať zmluvu bez uvedenia dôvodu s mesačnou výpovednou dobou, nemožno označiť

inak ako v rozpore s dobrými mravmi. Ustanovenie zmluvy o možnosti jej vypovedania bez uvedenia
dôvodu je s poukazom na uvedené neplatné, keďže sa prieči zákonu (kogentné ustanovenia §842
až §844), zákon obchádza (keďže jeho znenie navodzuje dojem, že zmluva je uzatvorená na dobu
neurčitú), je v rozpore s ostatnými ustanoveniami zmluvy, ktoré vyjadrujú dobu trvania zmluvy –
doživotne a súčasne je v rozpore s dobrými mravmi. Úlohou prvostupňového súdu bolo skúmať námietku

absolútnej neplatnosti ustanovenia o možnosti vypovedania zmluvy podanej žalobkyňou a súčasne
sa zaoberať platnosťou predmetného zmluvného ustanovenia aj ex offo, keďže podľa § 39 O.z., na
absolútnu neplatnosť prihliada zo zákona, bez potreby vznesenia akejkoľvek námietky. Prvostupňový
súd vo vzťahu k možnosti vypovedania zmluvy bez uvedenia dôvodu uviedol, že bolo uskutočnené v
písomnej podobe a s poukazom na zásadu zmluvnej voľnosti je potrebné toto čiastkové dojednanie

rešpektovať. Prvostupňový súd poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie NS (3MCdo/9/2011) vychádzalo
zodlišnéhoskutkovéhoaprávnehostavuveci,pretoženarozdielodtohtokonania,medzistranamisporu
nebola vôbec dohodnutá možnosť výpovede zmluvy. NS uviedol, citujeme: „takúto zmluvu o dôchodku
by bolo možné vypovedať iba ak by to bolo medzi účastníkmi dohodnuté, alebo ak by to pripúšťal
občiansky zákonník.“ NS uviedol, že pripustenie možnosti vypovedať zmluvu podľa § 582 ods. 1 O.z.

by sa priečilo účelu právnej úpravy zmluvy o dôchodku, lebo v rozpore s jej zmyslom by pripúšťalo
narušenie („doživotnej“) istoty poskytovania dôchodku oprávnenej osobe možnosťou povinnej osoby
kedykoľvek zmluvný vzťah ukončiť. Na základe vyššie uvedeného prvostupňový súd dospel k záveru,
že zmluvné dojednanie o možnosti vypovedania zmluvy je platné. Prvostupňový súd sa však vôbec
nezaoberal znením dojednania o možnosti vypovedať zmluvu, konkrétne sa nezaoberal skutočnosťou,

že výpovedná doba je striktnejšia ako pripúšťa zákon pre zmluvy na dobu neurčitú a súčasne sa súd
nevysporiadal ani s tým, že sa v predmetnom ustanovení o možnosti vypovedania zmluvy hovorí o
tom, že zmluva o dôchodku je zmluvou uzatvorenou na dobu neurčitú, čo je v rozpore so zákonom,
resp. zákon obchádza. V neposlednom rade sa v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutie
nevysporiadal ani s tvrdeniami žalobkyne podloženými dôkazmi o tom, že ustanovenie o možnosti

vypovedania zmluvy je v kontexte celkového správania sa žalovanej k žalobkyni, v rozpore s dobrými
mravmi. Prvostupňový súd nevykonal žiaden z dôkazov predložených žalobkyňou spolu s vyjadrením
zo dňa 20.12.2022, ktorými preukazovala nepravdivosť tvrdení žalovanej ako aj to, že správanie sa
žalovanej k žalobkyni nie je správaním, ktoré by malo byť v spoločnosti tolerované a považovanéza správne a súladné v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa má za to, že zmluvné dojednanie o
možnosti vypovedania zmluvy o dôchodku bez uvedenia dôvodu s 1 mesačnou výpovednou dobou súd
nesprávne právne posúdil, keď ho označil za platné, napriek tomu, že trpí absolútnou neplatnosťou,

pretože sa prieči účelu, ktorý zmluva o dôchodku sleduje, čím sa prieči aj priamo zákonu, resp. ho
obchádza a súčasne je v ňom badateľný aj rozpor s dobrými mravmi s ohľadom na účel zmluvy,
okolnosti, ktoré viedli strany sporu k uzatvoreniu zmluvy a správaním sa žalovanej k žalobkyni v širšom
kontexte. Súčasne, nevysporiadaním sa so znením zmluvného dojednania o možnosti vypovedania
zmluvy, v ktorom sa uvádza, že sa jedná o zmluvu na dobu neurčitú, prvostupňový súd nedostatočne

zistil skutkový stav, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu takto nedostatočne
zisteného skutkového stavu. Žalobkyňa pre úplnosť dodala, že neplatnosť predmetného ustanovenia
nemá za následok neplatnosť zmluvy o dôchodku, keďže z povahy, ani obsahu zmluvy o dôchodku, ako
ani z okolností, za ktorých došlo k jej uzatvoreniu nevypláva, že by uvedené ustanovenie nebolo možné
oddeliť od ostatného obsahu zmluvy, a to s poukazom na čl. IV. ods. 2, 1. veta Zmluvy o dôchodku: „Ak
niektoré ustanovenia tejto zmluvy nie sú celkom alebo sčasti platné/účinné alebo neskôr stratia platnosť/

účinnosť, nie je tým dotknutá platnosť/účinnosť ostatných ustanovení.“, ako aj s poukazom na § 41 O.z.:
„Ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z
povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že
túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.“ Prvostupňový súd neposudzoval platnosť ustanovenia
o možnosti vypovedania zmluvy podľa § 39 O.z., súlad ustanovenia o možnosti vypovedať zmluvu o

dôchodku bez uvedenia dôvodu s kogentnými ustanoveniami O.z. upravujúcimi zmluvu o dôchodku,
neposudzovalmožnéobchádzaniezákonatýmtoustanovením,anijehorozporsdobrýmimravmi.Keďže
prvostupňový súd neaplikoval ust. § 39 O.z., čím dospel k platnosti ustanovenia o možnosti vypovedať
zmluvu O.z., vec nesprávne právne posúdil. Prvostupňový súd nevykonal žalobkyňou navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

Napriek tomu, že podľa názoru žalobkyne, je zmluvné dojednanie možnosti vypovedania zmluvy
absolútne neplatné, žalobkyňa považuje za potrebné vyjadriť sa aj k nesprávnemu postupu súdu pri
výklade zmluvného dojednania výpovede upraveného v čl. III. ods. 3 zmluvy. Zmluvné dojednanie
výpovede pripúšťa rôzny výklad, keďže nie je možné bez pochybností určiť, čo sa ním sleduje a
čo ním chceli zmluvné strany prejaviť. V takom prípade, je potrebné postupovať podľa § 35 O.z.

Citovala § 35 ods. 1 a 2, § 37 ods. 1 O. z. s tým, že v priebehu prvostupňového konania svojimi
vyjadreniami poukazovala na nejednoznačnosť zmluvného dojednania výpovede, najmä pokiaľ ide o
jeho jazykové vyjadrenie a jeho rozpor s ostatným obsahom zmluvy a účelom zmluvy. Povinnosťou
súdu pri nejednoznačnosti obsahu právneho úkonu je tak uplatniť výkladové pravidlá obsiahnuté v
§ 35 ods. 2 O.z. Pokiaľ ide o zmluvu o dôchodku, najmä v nej obsiahnuté dojednanie o možnosti

vypovedať zmluvu, povinnosťou súdu bolo odstrániť pochybnosti jazykovým výkladom dojednania o
možnosti vypovedať zmluvu a súčasne podrobiť skúmaniu aj vôľu zmluvných strán pri uzatváraní
zmluvy. Za použitia jazykového výkladu zmluvného dojednania výpovede, možno dospieť k záveru, že
ustanovenie zmluvy o možnosti jej vypovedania je nejednoznačné a nezrozumiteľné. Pri zvolení logickej
metódy výkladu zmluvného dojednania upraveného v čl. III, ods. 3 zmluvy o dôchodku, možno dospieť

k jedinému záveru, že predmetnú zmluvu o dôchodku je možné vypovedať, len ak by šlo o zmluvu na
dobu neurčitú, ktorou však zmluva o dôchodku nie je, keďže zmluva o dôchodku je kogentne zmluvou
na dobu určitú. Možno predpokladať, že osoba, ktorá zmluvu vyhotovovala sa domnievala, že zmluva
na doživotie je zmluvou na dobu neurčitú, v dôsledku čoho do zmluvy zakomponovala možnosť jej
vypovedania, čím konala v omyle podľa § 49a O.z. Pri uplatnení „a contrario“, čiže dôkazu opaku, možno

dospieť k nasledovnému znegovaniu normy správania (zmluvného dojednania výpovede): „Keďže nejde
o zmluvu na dobu neurčitú, nemožno ju vypovedať bez uvedenia dôvodu.“ Ak sa uplatní vyššie uvedený
výklad zmluvného ustanovenia v spojitosti s účelom kogentných ustanovení upravujúcich zmluvu o
dôchodku je jednoznačné, že zmluvu nemožno vypovedať, resp. že výpoveď zmluvy nie je prípustná.
Pokiaľ ide o vôľu žalobkyne a žalovanej, ktoré právny úkon uskutočnili, výklad predmetného zmluvného

dojednania má byť realizovaný podľa vôle účastníkov zmluvy. Žalobkyňa v konaní uviedla, že zmluvu
podpísala u notárky, pričom nemala možnosť sa s ňou vopred oboznámiť a na ustanovenie o možnosti
jej vypovedania bola upozornená až právnym zástupcom pred podaním žaloby na súd v tejto veci. Vôľou
žalobkyne pri uzatváraní zmluvy o dôchodku bolo v zmysle čl. I zmluvy o dôchodku prijímať od žalovanej
doživotne mesačnú rentu vo výške 500 eur na zabezpečenie jej dôstojného života. Vôľou žalovanej,

ako to vyplýva z jej výpovede (zápisnica z pojednávania z 1.12.2022), bolo v čase uzatvárania zmluvy
o dôchodku, poskytovať žalobkyni doživotnú rentu vo výške 500 eur mesačne. Z výpovede žalovanej
vyplýva, že v čase uzatvorenia zmluvy mala v úmysle plniť si povinnosť poukazovať žalobkyni dôchodok
do konca jej života. Z uvedeného je zrejmé, že obe zmluvné strany mali v čase uzatvárania zmluvy vúmysle poskytovať/prijímať dôchodok do konca života žalobkyne. Ich vôľou nebolo kedykoľvek ukončiť
zmluvný vzťah založený zmluvou, a to výpoveďou bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu, napriek tomu,
že zmluva možnosť jej vypovedania obsahuje. Z vyjadrení žalobkyne vyplýva, že zmluvu pripravovala

žalovaná, že žalobkyňa sa s jej obsahom bližšie neoboznámila, keďže dôverovala tvrdeniam žalovanej
ako svojej dcéry, že na základe tejto zmluvy sa o ňu do konca života finančné postará. Žalovaná v konaní
uviedla, že zmluvu mal pripravovať pán J., a to na žiadosť žalobkyne. Súčasne uviedla, že zmluvné
dojednanie o vypovedaní zmluvy mala do zmluvy navrhnúť žalobkyňa. Keďže zmluvné dojednanie
o vypovedaní zmluvy je formulované výlučne v prospech žalovanej a ešte aj striktnejšie ako zákon

umožňujevypovedaťzmluvunadobuneurčitú,vyjadreniežalovanej,jenanajvýšabsurdnéavymykajúce
salogickémuzmýšľaniu.Neexituježiadenrozumnýdôvod,prektorýbymalažalobkyňazáujemnavrhnúť
do zmluvy možnosť jej vypovedania bez uvedenia dôvodu ak je výlučne v jej neprospech.
„Právny úkon je neurčitý, a teda ani nezrozumiteľný, pokiaľ je prejav vôle síce z jazykovej stránky
zrozumiteľný, ale nejednoznačný je jeho vecný obsah – a tým je neurčitý s tým, že neurčitosť nie
je možné odstrániť ani použitím výkladových pravidiel (§ 35 ods. 2) alebo dispozitívnych ustanovení

zákona. Pri neurčitom právnom úkone totiž nemožno zistiť, čo je jeho predmetom. Právny úkon je určitý,
ak nie je vnútorne rozporný jeho obsah a jeho predmet nie je jednoznačne určený – takže ho nie je
možné individualizovať. Predpokladom určitosti právneho úkonu je označenie jeho predmetu takým
spôsobom, aby ho bolo možné nezameniteľne rozpoznať od iných predmetov. Ak ide o právny úkon,
pre ktorý je ustanovená pod sankciou neplatnosti písomná forma, musí táto určitosť obsahu vyplývať

z textu listiny, v ktorej je zaznamenaná – nestačí, ak je to známe zmluvným stranám.“„Právny úkon
je neplatný, a tým aj nezrozumiteľný v prípade, ak ani na základe jeho výkladu v súlade s § 35 ods.
2 a 3 nie je možné objektívne zistiť, čo ním malo byť zo slovnej alebo inej stránky vyjadrené, takže
druhej strane nie je umožnené sa s týmto prejavom vyjadrujúcim vôľu konajúceho oboznámiť a pochopiť
ho.“ (MITTERPACHOVÁ, Jana. § 37 [Náležitosti a neplatnosť právneho úkonu]. In: ŠTEVČEK, Marek,

DULAK, Anton, BAJÁNKOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, SEDLAČKO, František, TOMAŠOVIČ, Marek a kol.
Občiansky zákonník I. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 261, marg. č. 4., s. 262, marg. č. 5.)
Žalobkyňa má za to, že prvostupňový súd nepostupoval zákonne, ak v prvom rade nedostatočne
zistil skutkový stav veci (nezistil pochybnosti v obsahu právneho úkonu, konkrétne sa nezaoberal
jazykovým znením zmluvného dojednania o možnosti vypovedať zmluvu, kde sa uvádza, že ide o

zmluvu na dobu neurčitú) a v druhom rade pochybnosti neodstránil jazykovým výkladom právneho
úkonu podporeným gramatickým výkladom (pokiaľ ide o význam použitých pojmov), logickým výkladom
(pokiaľ ide o vzájomnú nadväznosť použitých pojmov) a systematickým výkladom, pričom neuskutočnil
ani výklad vôle strán k dotknutému ustanoveniu. Ak by súd postupoval podľa vyššie uvedených
výkladovýchpravidiel,dospelbykopodstatnenémuzáveruoneurčitostianezrozumiteľnostičastizmluvy

o dôchodku, konkrétne zmluvného dojednania o možnosti vypovedať zmluvu podľa § 37 O.z., keďže z
gramatického/logického výkladu by bolo možné výpoveď uplatniť len v takom prípade, ak by zmluva o
dôchodku predstavovala zmluvu na dobu neurčitú a z výkladu vôle zmluvných strán (čo predmetným
zmluvným dojednaním zamýšľali) by mal súd za preukázané, že žiadna zo strán sporu nemala v
úmysle do zmluvy predmetné zmluvné dojednanie upraviť, resp. žiadna zo zmluvných strán nemala

v čase uzatvorenia zmluvy v úmysle umožniť jej ukončenie výpoveďou bez uvedenia dôvodu. Pre
neplatnosť zmluvného dojednania možnosti vypovedania zmluvy v dôsledku jeho neurčitosti, vnútornej
rozpornosti a nezrozumiteľnosti, tak zmluvu o dôchodku nemožno platne vypovedať. Prvostupňový
súd nedostatočne zistil skutkový stav, ak sa nezaoberal jazykovým znením ustanovenia o možnosti
vypovedať zmluvu a tak nezistil jeho neplatnosť pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť podľa § 37 O.z.

Napriek tomu, že prvostupňový súd vykonal dôkaz – Zmluvu o dôchodku, nedostatočne zistil skutkový
stav, pričom následne takto nedostatočne zistený skutkový stav nesprávne právne posúdil. Uvedené
zakladá odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.
Žalovaná v priebehu konania tvrdila, že osobne, za prítomnosti svedka I. J. doručila žalobkyni dohodu o
ukončení zmluvy o dôchodku. Taktiež uviedla, že na jej podnet malo dôjsť k roztrhaniu oboch originálov

zmluvy o dôchodku pred svedkom I. J.. Uvedené potvrdil aj svedok I. J.. Žalobkyňa uviedla, že žalovaná
jej žiadnu dohodu za prítomnosti pána J. nedoručovala. Rovnako ako aj nedošlo k žiadnemu roztrhaniu
originálov zmluvy. O pravdivosti tvrdenia žalobkyne svedčil fakt, že originálom zmluvy disponuje a
tento aj predložila súdu. Keďže sa žalovaná ako aj svedok I. J. nepravdivo vyjadrili k údajnému
roztrhaniu originálov zmluvy o dôchodku, existovali dôvodné pochybnosti aj o pravdivosti ďalších tvrdení

svedka I. J.. Žalovaná ďalej tvrdila, že osobne, za prítomnosti svedka J. doručila žalobkyni výpoveď
zmluvy o dôchodku. Uvedené potvrdil aj svedok I. J.. Žalobkyňa poprela pravdivosť predmetného
tvrdenia. Prvostupňový súd sa k spôsobu doručovania výpovede vyjadril tak, že označil osobné
doručovanie výpovede rodinným známym za pomerne neštandardný spôsob doručovania písomností.Čiže i v súvislosti so spôsobom doručovania výpovede vznikli v konaní pochybnosti o pravdivosti
tvrdení žalovanej ako aj svedka I. J.. Žalobkyňa nemala možnosť preukázať negatívnu skutočnosť, že
jej výpoveď skutočne doručovaná nebola. Spôsob doručovania, ktorý mala zvoliť žalovaná (osobné

doručovanie do bytu žalobkyne za prítomnosti tretej osoby) sa javí ako neuveriteľný a špekulatívny,
keďže existujú iné prostriedky, ktorými by doručenie výpovede vedela žalovaná, ak by výpoveď naozaj
doručovala, podložiť dôkazmi (napr. ak by výpoveď zaslala poštou). Žalovaná ako aj svedok I. J. v konaní
taktiež tvrdili, že zmluvu o dôchodku vyhotovoval p. I. J. na podnet žalobkyne a súčasne, že na podnet
žalobkyne bola do zmluvy zakomponovaná možnosť jej vypovedania v znení uvedenom v čl. III. ods. 3

zmluvy. Žalobkyňa i tieto tvrdenia poprela. Vzhľadom k tomu, že nevie preukázať negatívnu skutočnosť,
t. j. že niečo neurobila, konkrétne, že jej nebola osobne doručovaná výpoveď, že nepožiadala p. I. J.
o vypracovanie zmluvy o dôchodku a zakomponovanie možnosti jej vypovedania, dôkazné bremeno
v tejto veci bolo na žalovanej. Jediný dôkaz, ktorý žalovaná zadovážila na podporu svojho tvrdenia,
bola výpoveď p. I. J.. V tejto súvislosti mal súd posudzovať aj výpovednú hodnotu svedectva pána
I. J., ako aj to, či to čo tvrdí, je pravdepodobné, keďže ten na jednej strane tvrdil, že pripravoval

zmluvu o dôchodku pre žalobkyňu, na jej podnet a následne pripravoval dohodu o skončení zmluvy,
výpoveď zmluvy a ako jediný mal byť prítomný pri ich odovzdávaní žalobkyni. Uvedené tzv. „konanie
na obe strany“ taktiež v konaní vyvolalo pochybnosti o hodnovernosti svedka I. J.. Prvostupňový súd
mal byť obzvlášť obozretný pri posudzovaní dôkazov, ktoré vyplývajú výlučne z tvrdenia žalovanej a
jedného, jej rodine blízkeho svedka, podloženého len nimi vyprodukovanej listinnej podoby výpovede,

keďže žalobkyňa nemá možnosť preukázať svoje tvrdenia, čiže negatívnu skutočnosť, konkrétne, že
nepožiadala o vypracovanie zmluvy o dôchodku pána J. a že jej výpoveď zmluvy nebola doručovaná.
Taktiež vyvstáva otázka v súvislosti s prípravou zmluvy o dôchodku, ktorej posúdenie bolo v kompetencii
súdu, prečo žalovaná disponuje nepodpísanou verziou zmluvy o dôchodku, ak ju sama nevyhotovovala,
resp. ju niekto nevyhotovoval na jej podnet? Vzhľadom k tomu, že svedecká výpoveď p. J. bola jediným

dôkazom, ktorým malo byť preukázané doručenie výpovede žalobkyne, je žalobkyňa presvedčená, že
súd sa mal každým dôkazom zaoberať zvlášť, a následne aj v ich vzájomných súvislostiach, na základe
čoho by nadobudol pochybnosti o hodnovernosti výpovede svedka I. J.. Prvostupňový súd sa taktiež
vôbec nezaoberal námietkou žalobkyne, podľa ktorej, v kontexte celkových vzťahov sporových strán,
by aj prípadné účinné podanie výpovede zmluvy zo strany žalovanej predstavovalo výkon práva v

rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 O.z. Tým, že súd neposudzoval jednotlivé dôkazy v ich vzájomných
súvislostiach, pričom nevzal do úvahy ani správanie sa žalovanej k žalobkyni pri ich hodnotení, dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uvedené zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP.
Prvostupňový súd neposudzoval ani hodnovernosť svedka a pravdivosť, či možnosť/uveriteľnosť jeho
tvrdení, napriek existencii pochybností o jeho hodnovernosti, čím výpoveď svedka ako dôkaz nesprávne

právne posúdil. Uvedené zakladá odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.
I keď je v zápisnici z predmetného pojednávania zo 14.3.2023 uvedené, že strany sporu mali záverečnú
reč, v skutočnosti sa vyjadrovali len k vyjadreniu protistrany, s ktorým boli oboznámení na danom
pojednávaní. K záverečnej reči strany sporu vyzvané neboli, preto následné uznesenie prvostupňového
súdu, ktorým vyhlásil dokazovanie za skončené bolo prekvapivé. Uvedená skutočnosť by mala byť

dostatočne zachytená vo zvukovom zázname z pojednávania konaného dňa 14.3.2023. Odňatie práva
žalobkyne predniesť pred skončením dokazovania záverečnú reč, je zásahom do jej základného práva
na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy SR a súčasne aj práva na spravodlivé súdne konanie
upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uvedeným excesom v
postupe súdu, prvostupňový súd znemožnil žalobkyni, aby uskutočnila jej patriace práva v takej miere,

že došlo k poručeniu jej práva na spravodlivý proces, čo zakladá odvolací dôvod v zmysle § 365 ods.
1 písm. b/ CSP.
Na pojednávaní konanom dňa 1.12.2022 sa uskutočnil výsluch svedkov. Prvostupňový súd pred
výsluchom svedkov, svedkov podľa § 196 ods. 2 CSP nepoučil, napriek tomu, že sa poučenie konštatuje
v zápisnici z pojednávania. Svedčí o tom zvukový záznam vyhotovený z pojednávania. Výpovede

svedkov, ktoré boli získané z dôkazných prostriedkov - výsluchov, sú v dôsledku porušenia kogentných
ustanovení (§ 196 ods. 2, 2. veta CSP) nezákonnými dôkazmi, ktoré nemôžu slúžiť ako podklad pre
rozhodnutie vo veci. Absencia poučenia svedka či už v civilnom alebo trestnom konaní, predstavuje
procesné pochybenie súdu spôsobujúce nezákonnosť jeho výpovede. Jediným dôkazom o tom, že
zmluvu o dôchodku mal vyhotovovať pán J. na žiadosť žalobkyne ako aj o tom, že pán J. doručoval

žalobkyni osobne so žalovanou výpoveď zmluvy o dôchodku, je výpoveď svedka I. J.. V zmysle
vyššie uvedeného výpoveď svedka I. J. je nezákonným dôkazom. Z vykonaného dokazovania má
žalobkyňa za to, že prvostupňový súd považoval zmluvu o dôchodku za vypovedanú výlučne na
podklade nezákonnej výpovede svedka J.. Žalobkyňa sa súčasne domnieva, že v dôsledku nepoučeniasvedka I. J., tento nevypovedal pravdu a určité skutočnosti zamlčal. Ide o nasledovné skutočnosti:
Žalobkyňa zistila z verejne dostupného obchodného registra, že pán J. zamlčal pri svojej výpovedi
podstatnú skutočnosť, že v súčasnosti je spoločníkom spolu s manželom žalovanej v spoločnosti

LEASE CUKROVARSKA s.r.o., IČO: 51 404 702, kde sú obaja aj konatelia. Pričom na otázku súdu,
aký má vzťah k stranám sporu uviedol, že pracoval vo firme manžela žalovanej, tú pozná od roku
2002, pani B. pozná od roku 2004 (str. 8 zápisnice z pojednávania zo dňa 1.12.2022). Pre doplnenie
žalobkyňa uvádza, že tento dôkaz mohol súd vykonať i bez návrhu podľa § 185 ods. 2 CSP. Syn
žalobkyne pán P. B. si dodatočne spomenul na to, že v rokoch 2016 až 2019 bola na LV č. XXXX

pre k.ú. F., na ktorom je evidovaný dom vo výlučnom vlastníctve žalovanej, v ktorom má žalobkyňa
právo doživotného bývania, zriadené záložné právo v prospech I. J., pričom vklad záložného práva
bol na OS Nitra, katastrálnom odbore vedený pod č. V 11061/2016 a jeho výmaz pod č. Z 7884/2019.
Uvedené našiel syn žalobkyne zapísané vo svojej dokumentácii. Bližšie informácie žalobkyňa nemá,
keďže Okresný úrad Nitra, katastrálny odbor takéto informácie poskytuje len vlastníkom nehnuteľnosti.
Svedok I. J. tak rovnako zamlčal aj skutočnosť, že bol/je veriteľom žalovanej, resp. že jej poskytol

pôžičku pravdepodobne niekedy v roku 2016. Čiže nie je úplné/pravdivé jeho tvrdenie, že pozná
žalovanú len ako manželku jeho bývalého zamestnávateľa, ale existovali, príp. existujú medzi nimi
záväzkové vzťahy, ktoré majú vplyv aj na posudzovanie hodnovernosti výpovede svedka, keďže ak
je, resp. bol veriteľom žalovanej v čase uzatvorenia zmluvy o dôchodku, môže/mohol mať záujem na
tom, aby žalovaná dôchodok žalobkyni nevyplácala. Opomenutie konania prvostupňového súdu poučiť

svedkov pred ich výsluchom o ich právach a povinnostiach ako svedkov, t.j. uvedená procesná vada
prvostupňového súdu mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čo zakladá odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP. „Za takúto inú vadu konania sa spravidla považuje najmä porušenie
ustanovení o dokazovaní, a to tým, že súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci
aj napriek tomu, že boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy, porušenie ustanovenia o

vykonávaníjednotlivýchdôkaznýchprostriedkov,(napr.osoba,ktorámalabyťvypočutáakosvedok,bola
vypočutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, dôkaz listinou bol
vykonaný v rozpore s § 129 OSP a pod.), nevykonanie dôkazu navrhnutého účastníkom na preukázanie
rozhodujúcej skutočnosti, hoci súd následne dospel k záveru, že účastník neuniesol dôkazné bremeno,
odklon odvolacieho súdu od skutkových záverov súdu prvého stupňa bez zopakovania dôkazov

alebo doplnenia dokazovania, nesplnenie poučovacej povinnosti, zohľadnenie skutočnosti, ktorá z
dokazovania nevyplynula, opomenutie rozhodnej skutočnosti, ktorá vyšla v konaní najavo a logický
rozpor v hodnotení dôkazov (nemožno pritom vylúčiť, že v závislosti od konkrétnych okolností môže
vyššie uvedený nesprávny procesný postup súdu nadobudnúť intenzitu vady v zmysle § 237 písm. f/
OSP, spočívajúcu v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom).“ (Kolektív autorov, Dokazovanie

v civilnom a trestnom konaní, vydanie Justičná akadémia Slovenskej republiky, Pezinok 2012, s.100)
Taktiež prvostupňový súd, svojim nesprávnym procesným postupom, kedy použil ako podklad pre svoje
rozhodnutie skutkové zistenia získané z nezákonných dôkazov (nezákonných výsluchov), znemožnil
žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva
na spravodlivý proces, čím je daný odvolací dôvod podľa § 265 ods. 1 písm. b/ CSP.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne vyjadrila tak, že navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. S rozsudkom sa stotožňuje v celom rozsahu, ako aj s
odôvodnením tohto rozhodnutia, kde súd veľmi jasne a presvedčivo odôvodnil svoje rozhodnutie.
K tvrdeniu žalobkyne, že z povahy § 842 O.z. vyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť, žalovaná

uviedla, že v zmysle ust. § 2 ods. 3 O. z. platí, že „Účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu
vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje
a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť.“ V ustanovení odseku
3 je normovaná klasická dichotómia právnych noriem kogentných a právnych noriem dispozitívnych.
Pomerne inštruktívne pravidlo obsiahnuté v odseku 3, totiž že subjekty súkromného práva sa môžu

dohodou odchýliť od právnej úpravy v prípade, ak nejde o právnu úpravu kogentnú, však z teoretického
hľadiska ako rozlišovacie kritérium právnych noriem dispozitívnych a kogentných nestačí. Pre hlbšie
pochopenie rozdielu medzi právnou normou dispozitívnou a kogentnou nie je podstatná aplikačná
rovina vo forme spoľahlivého identifikovania možnosti „odchýliť sa“ od zákonného textu. Podstata tohto
hlbšieho rozlíšenia spočíva v axiomatickej rovine právnych princípov. Nadviazala v tejto súvislosti na

výklady o princípe autonómie vôle. Princíp autonómie vôle znamená prejavenie slobody jednotlivca
svojou autonómnou, na objektívnom práve nezávislou vôľou stanovovať práva a povinnosti nezávisle
od textu právnej normy. Inak povedané, tam, kde intenzita spoločenského záujmu neodôvodňuje
kogentné (spravidla imperatívne) ustanovenie práv a povinností priamo zákonom, môže subjekt právaprejavením svojej vôle ustanovenie zákona postaviť do roviny hypotetického, subsidiárneho režimu
práv a povinností. To znamená, že zákon v dispozitívnej norme ustanovuje práva a povinnosti len
podmienene, t. j. pre prípad, že subjekt svoju (inú) vôľu neprejaví. Z uvedeného vyplýva, že subjekty

práva môžu v stanovených prípadoch vylúčiť aplikáciu dispozitívnej právnej normy vytvorením vlastnej
(autonómnej) právnej normy. Až výlučne v prípade, keď takúto vôľu neprejavia a autonómnu normu
nevytvoria, nastupuje režim dispozitívnej právnej normy. Ako vidno, na tejto hlbšej úrovni spočíva
dichotómiaprávnychnoriemsozreteľomnauplatnenieprincípuautonómievôlevrozlišovaníkogentných
noriem, vylučujúcich vytvorenie autonómnej normy na jednej strane, a autonómnych právnych noriem

umožňujúcich uplatnenie autonómnej vôle vo forme vylúčenia aplikácie dispozitívnej právnej normy,
ktorej režim nastupuje iba pre prípad absencie tejto vôle, na strane druhej. Miera výskytu kogentných
právnych noriem v súkromnom práve tak vlastne poukazuje na mieru uplatnenia ľudskej slobody v
súkromnoprávnych vzťahoch. Platí, že počet kogentných právnych noriem by mal byť v súkromnom
práve minimálny, odôvodnený predovšetkým sociálnou funkciu súkromného práva. Najvyšší súd ČR
sp. zn. 30 Cdo 1244/99: Mezi základní zásady soukromého práva patří zásada individuální autonomie,

resp. autonomie vůle (možnost učinit právní úkon, zvolit si obsah i formu, vybrat si adresáta), zásada,
že dovoleno je vše, co není výslovně zakázáno, zásada pacta sunt servanda (smlouvy se mají plnit)
a zásada dispozitivnosti (možnost odchýlit se od právní úpravy). Ústavný súd ČR I. ÚS 557/05:
Podmínkou fungování právního státu je respektování autonomní sféry jednotlivce, která také požívá
ochrany ze strany státu tak, že na jedné straně stát zajišťuje takovou ochranu proti zásahům ze strany

třetích subjektů, jednak sám vyvíjí pouze takovou aktivitu, kterou do této sféry sám nezasahuje, resp.
zasahuje pouze v případech, které jsou odůvodněny určitým veřejným zájmem, a kdy je takový zásah
proporcionální (přiměřený) s ohledem na cíle, jichž má být dosaženo. Právo jednotlivce na autonomii
vůle, tj. v důsledku svobody jednotlivce, je jedním z projevů a institucionálních garancí principu svobody
jednotlivce. Je na státní moci, pokud usiluje o to být mocí s atributy právního státu, aby uznala autonomní

projevy vůle jednotlivců a jí odpovídající jednání, pokud především nezasahuje do práv třetích osob.
V takových případech musí státní moc takové projevy jednotlivců toliko respektovat, příp. aprobovat,
pokud má takové jednání event. vyvolávat další právní důsledky.
Žalobkyňa v ďalšej časti svojho odvolania poukazuje na skutočnosť, že zmluvné dojednanie o možnosti
vypovedania zmluvy by podľa jej názoru malo byť neplatné pre jeho neurčitosť, ku ktorému tvrdeniu

žalovaná uviedla, že určitosť právneho úkonu je zákonnou podmienkou jeho platnosti a je považovaná
za náležitosť prejavu vôle. Právny úkon možno považovať za určitý vtedy, ak jeho obsah nie je vnútorne
rozporný a súčasne je jeho predmet jasne určený. Vychádzajúc z princípu preferencie platnosti právneho
úkonu pred jeho neplatnosťou súčasne platí, že aj v prípade určitých pochybností o určitosti obsahu
či predmetu právneho úkonu bude tento neplatným len vtedy, ak tieto nedostatky nemožno preklenúť

ani použitím interpretačných pravidiel ustanovených v § 35 ods. 1 a 2 O. z. Ak totiž tieto nedostatky
možno takýmto spôsobom preklenúť, je ústavnou povinnosťou všeobecného súdu uprednostniť výklad,
ktorý vedie k platnosti právneho úkonu, a nie naopak. Preferencia výkladu uchovávajúceho právny
úkon v platnosti kladie vysoké nároky aj na odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým sa
právny úkon vyhlasuje za neplatný. Z takého rozhodnutia musí byť najmä dostatočne zrejmé, z akého

právneho dôvodu má neplatnosť právneho úkonu vyplývať, či porušenie danej právnej normy skutočne
vedie k neplatnosti právneho úkonu a aké skutkové zistenia preukazujú naplnenie predpokladov právnej
normy, z ktorej vyplýva neplatnosť právneho úkonu. Prehnané formalistické požiadavky všeobecného
súdu by boli ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej
veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo „vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti

(prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho
súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých
zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech
platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu.
V súvislosti s predložením originálu predmetnej zmluvy uviedla, že žalovaná v konaní žiadala

predloženie tohto originálu. Napriek tomu, že tento originál si vyžiadal aj súd, tak žalobkyňa predložila
súdu len overenú fotokópiu tejto zmluvy. K odvolaniu žalobkyňa predložila sken tejto zmluvy, avšak z
tohto skenu nie je zrejmé kedy bol tento vyhotovený a či bol vyhotovený z originálu zmluvy alebo z jej
fotokópie.
Žalobkyňa spochybňuje doručenie výpovede za prítomnosti svedka. V tejto súvislosti je potrebné uviesť,

že výpoveď svedka p. J. bola podporená aj výpoveďou druhej svedkyne, ktorá vo svojej výpovedi sama
uviedla, že pri rozhovore jej žalobkyňa uviedla, že zmluva o dôchodku bola medzi stranami ukončená.
Je teda zrejmé, že na základe niečoho žalobkyňa považovala zmluvu za ukončenú. Ak teda žalobkyňa
tvrdí, že k roztrhaniu zmlúv nikdy nedošlo, potom mohla tvrdiť, že zmluva bola ukončená len na základetohto, že jej bola doručená výpoveď z tejto zmluvy. Navyše sama žalobkyňa v konaní ako aj vo svojich
písomných podaniach uvádzala, že nárok si začala uplatňovať až po tom, ako bola poučená svojim
právnym zástupcom. V neposlednom rade v neprospech žalobkyne v tejto súvislosti svedčí aj zvukový

záznam ktorý sa nachádza v spise.
Pri dokazovaní negatívnych skutočností sa pomerne často spomína a aplikuje tzv. negatívna dôkazná
teória, podľa ktorej sa negatívne skutočnosti v zásade nedokazujú. Dôsledkom toho, že negatívnu
skutočnosť nemožno dokázať, je prenesenie dôkazného bremena na stranu, ktorá tvrdí opačnú, teda
pozitívnuskutočnosť.Odtejtoteóriesapostupneupúšťa.Niejetotižpravda,ženegatívnuskutočnosťnie

je možné preukázať. Pri týchto úvahách sa vychádza z toho, že skutočnosť je kauzálna a teda všetko – aj
absencia niečoho – je niečoho dôsledkom a niečoho príčinou, pričom významné je aj to, že skutočnosti
poznávamenielenvnímaním(zmyslami),aleajusudzovaním,tedarozumom.Jetedaprijímanýzáver,že
okolnosť, že majú byť dokazované negatívne skutočnosti, nemôže mať na delenie dôkazného bremena
žiadny vplyv. Okrem možnosti dokazovania negatívnych skutočností nepriamo, možno negatívne
skutočnosti preukazovať aj prostredníctvom tzv. dôkazu prima facie (Anscheinsbeweis). Dôkaz prima

facie je založený na typickom priebehu určitého deja. Dôkaz prima facie predstavuje určitú možnosť
zovšeobecneniaamožnosťvychádzaťzpoznatkovobežnomapravidelnomchodevecí,ktoréumožňujú
rekonštruovať skutočnosť, pokiaľ to nie je možné pomocou dôkazov a logiky. Ak sa nemá skúsenosť
použiť, protistrana musí záver, ktorý sa na základe tejto skúsenosti (dôkazu prima facie) vyvodzuje,
výrazne spochybniť. Preukázať musí skutočnosti, prostredníctvom ktorých tento záver spochybňuje.

Žalovaná, čo sa týka záverečných rečí uviedla, že ona osobne postup súdu pochopila, a to čo žalobkyňa
považovala len za vyjadrenie sa k podaniu, žalovaná brala ako možnosť záverečnej reči. K otázke
poučenia svedka sa žalovaná nevie vyjadriť a v tejto súvislosti žalovaná poukazuje na zápisnicu o
pojednávaní.
Napokon žalobkyňa vo svojom odvolaní poukazuje na nové skutočnosti, ktoré v konaní na prvom stupni

nepredložila, hoci tak mala možnosť urobiť, konkrétne žalobkyňa poukazuje na výpis z obchodného
registra spoločnosti LEASE CUKROVARSKÁ s.r.o. a list vlastníctva č. XXXX, k. ú. F.. Právo na uvedenie
prípadných novôt je podmienené nezavinením doterajšieho nepoužitia týchto skutočností a dôkazov.
Bude teda úlohou žalobkyne aby vo svojom odvolaní dokázala, že nové prostriedky procesného útoku
a nové prostriedky procesnej obrany, ktoré uvádza „až teraz“, nemohla v doterajšom priebehu konania

použiť bez svojej viny. Keďže tento predpoklad úspešne nesplnila, na novoty nemôže odvolací súd
prihliadnuť.

4. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovanej uviedla, že žalovaná v čl. II. vyjadrenia cituje judikatúru českých
súdov a súčasne rozoberá kogentnosť a dispozitívnosť právnych noriem, kladúc dôraz na zásadu

zmluvnej voľnosti, podľa názoru žalovanej, zásada zmluvnej voľnosti umožňuje účastníkom upraviť si
zmluvu o dôchodku zmluvu odchylne od zákona, z čoho možno vyvodiť, že ust. § 842 O.z. považuje
za dispozitívnu právnu normu. Žalobkyňa sa s uvedeným názorom nestotožňuje a má za to, že ust. §
482 O.z. je kogentným ustanovením, od ktorého sa nemožno odchýliť. Zmluva o dôchodku musí byť
vždy uzatvorená na dožitie prijímateľa dôchodku alebo na inak určenú dobu avšak neurčitého trvania.

V opačnom prípade, ak by predmetné zákonné ustanovenie nemalo kogentnú povahu, zmluvné strany
by mohli uzatvoriť aj zmluvu o dôchodku napr. na rok, čo sa však prieči priamo účelu zmluvy. Rovnaký
právny názor vo vzťahu ku kogentnosti predmetnej právnej úpravy zastáva aj judikatúra najvyšších
súdnych autorít (napr. NS SR sp.zn. 3M Cdo 9/2011, Rc 21/2014, ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 550/2012).
Zmluva o dôchodku predstavuje právny inštitút sui generis, ktorého právna úprava má zabezpečiť

zvýšenú istotu prijímateľa, že do svojho dožitia (príp. do inej doby neurčitého trvania, napr. do času,
kým mu bude priznaný starobný dôchodok) bude od poskytovateľa dostávať pravidelné dávky na
zabezpečeniejehoživotnýchpotrieb.Žalobkyňamázato,žezákonodarcatým,žekogentneurčilzmluvu
o dôchodku za zmluvu na dobu určitú, sledoval nemožnosť jej jednostranného vypovedania, najmä zo
strany poskytovateľa dôchodku, čím by sa výrazne zasiahlo do istoty prijímateľa dôchodku, resp. by

neexistovala istota prijímateľa dôchodku, že skutočne po určitú dobu, dávky dôchodku bude dostávať.
Narušenieistotyprijímateľadôchodkumožnosťouvypovedaniazmluvybezuvedeniadôvodu,čiužpodľa
§ 582 ods. 1 O.z. alebo na základe zmluvného dojednania takejto možnosti, odporuje účelu zmluvy,
v dôsledku čoho odporuje zákonnej kogentnej úprave tohto právneho inštitútu. Vzhľadom k tomu, že
zmluvné dojednanie možnosti vypovedania zmluvy zakladá možnosť jej vypovedania bez uvedenia

dôvodu a za zjednodušenejších podmienok ako by bolo možné vypovedať zmluvu na dobu neurčitú
v zmysle zákona, odporuje zákonu. Žalobkyňa je toho názoru, že predmetné zmluvné dojednanie
je pre jeho rozpor so zákonom neplatné podľa § 39 O.z. Taktiež samotné uplatnenie výpovede bez
uvedenia dôvodu zo strany žalovanej nemožno označiť inak ako za neplatné, keďže sa prieči účelu,ktorý strany sporu sledovali pri uzatváraní zmluvy, ktorým je vyplácanie dôchodku „doživotne“ (uvedené
vyplýva z výpovedí strán sporu na pojednávaní konanom dňa 1.12.2022), ako aj ustanoveniam zmluvy,
ktoré zakladajú právo žalobkyne na doživotné prijímanie dôchodku. Okrem toho, osoba, ktorá zmluvu

pripravovala si zjavne nesprávne myslela, že predmetná zmluva je zmluvou na dobu neurčitú. V
dôsledku predmetnej „nevedomosti“ tak došlo k omylu z jej strany, keď do zmluvy zakomponovala
možnosť jej vypovedania z dôvodu, že „ide o zmluvu na dobu neurčitú“. Resp. možno predpokladať,
že možnosť vypovedania zmluvy bola do zmluvy zakomponovaná úmyselne s cieľom uviesť žalobkyňu
do omylu, že zmluva je uzatvorená na dobu neurčitú. Uvedené taktiež podľa názoru žalobkyne zakladá

neplatnosťpredmetnéhozmluvnéhodojednania,atospoukazomna§49aO.z.Vsúvislostismožnosťou
zmluvného dohodnutia výpovede zmluvy o dôchodku žalobkyňa zastáva názor, že táto by mala byť
v zásade nevypovedateľná. Aktuálna judikatúra doposiaľ neriešila, či je možné platne si v zmluve o
dôchodku dohodnúť jej vypovedanie bez uvedenia dôvodu. Ak by sme sa však hlbšie zamysleli nad
aktuálnou rozhodovacou praxou súdov, podľa ktorých nie je možné vypovedať tento typ zmluvy podľa
§ 582 ods. 1 O.z., keďže by došlo k narušeniu istoty prijímateľa, ktorá je hlavným účelom, ktorý táto

zmluva sleduje, dospeli by sme k záveru, že zmluvné dojednanie výpovede zmluvy bez uvedenia dôvodu
je taktiež vylúčené, pretože dochádza k rovnakému narušeniu právnej istoty prijímateľa, ako by tomu
bolo v prípade uplatnenia výpovede podľa § 582 ods. 1 O.z. Žalobkyňa v konaní pred súdom prvého
stupňa upozorňovala aj na vypovedanie zmluvy zo strany žalovanej v širšom kontexte s dôrazom na
dobré mravy, k čomu predložila relevantné dôkazy. Napriek tomu, že žalobkyňa má za to, že dohoda

o možnosti vypovedať zmluvu o dôchodku bez uvedenia dôvodu je s poukazom na vyššie uvedenú
argumentáciu neplatná, žalobkyňa je toho názoru, že i samotné uplatnenie výpovede zo strany žalovanej
je prinajmenšom neštandardné a vyvoláva stav právnej neistoty. Žalovaná bez existencie listinných
dôkazov len tvrdila, že výpoveď zmluvy žalobkyni doručila. Na podporu svojich tvrdení zadovážila dôkaz,
a to svedeckú výpoveď p. J., ktorý mal byť pri doručovaní výpovede prítomný. Celkový spôsob a

okolnosti doručovania výpovede boli neštandardné, nepreukázateľné a ťažko uveriteľné. Žalobkyňa v
priebehu celého prvostupňového konania zotrvávala na tom, že jej výpoveď doručovaná nebola. Ak
by skutočne bola výpoveď vyhotovená ešte pred začatím tohto konania, prečo žalovaná, ak by došlo
k „údajnému odmietnutiu prevzatia výpovede žalobkyňou“ neodoslala výpoveď poštou, najmä ak iné
písomnosti žalobkyni poštou bežne zasiela, tak aby mala o doručení výpovede doklad? Jediný, kto

prisvedčil žalovanej, že doručovala výpoveď zmluvy žalobkyni bol p. J.. O. J. okrem toho tvrdil, i keď
tieto tvrdenia žalobkyňa poprela, že práve on vyhotovoval zmluvu o dôchodku na žiadosť žalobkyne. Na
jednej strane p. J. tvrdil, že zhotovil na žiadosť žalobkyne zmluvu o dôchodku, pričom ju mal stretnúť
len pár krát v živote (z čoho by malo podľa tvrdení protistrany vyplývať, že žalobkyňa sama navrhla
zakomponovanie možnosti vypovedania zmluvy do zmluvy za zjednodušenejších podmienok ako vôbec

upravuje zákon pre zmluvy uzatvorené na dobu neurčitú) a následne tvrdí, že jej doručoval výpoveď
tejto zmluvy so žalovanou. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že ak aj p. J. zmluvu o dôchodku
pripravoval, tak ju pripravoval pre žalovanú a výlučne v záujme žalovanej do nej upravil možnosť jej
vypovedania. V kontexte celkového správania sa žalovanej ako aj vyjadrení p. J. je nepravdepodobné,
že by práve p. J. mala žalobkyňa žiadať o vyhotovovanie zmluvy o dôchodku, najmä ak je priateľom

žalovanej a jej rodiny a žalobkyňa, i keď ho pár krát v minulosti stretla, nemala žiaden dôvod, pre
ktorý by práve jeho žiadala o prípravu akejkoľvek zmluvy. Za ďalšie, ak skutočne nie je blízkou osobou
žalovanej (ako to deklaroval na začiatku svojho výsluchu), tak je skutočne zarážajúce, že práve on
mal ísť so žalovanou doručovať výpoveď žalobkyni zo H. Q. F.. Tvrdenia p. J. sa tak v celkovom
vnímaní širších súvislostí javia ako nepravdivé a špekulatívne, čo v konečnom dôsledku znamená, že

ich možno označiť za nepravdepodobné. O to viac, že sa ukázala jeho výpoveď ako nepravdivá, keďže
na otázku súdu, aký má vzťah k stranám sporu uviedol, že bol zamestnancom manžela žalovanej,
pričom zamlčal skutočnosť, že aktuálne je spoločníkom v spoločnosti s manželom žalovanej, t. j. že sú
v úzkom kontakte, pričom aj ich majetková štruktúra je previazaná. S ohľadom na uvedené skutočnosti
má žalobkyňa za to, že p. J. nie je a nemohol byť dôveryhodným svedkom v tomto konaní. Vzhľadom

na nedôveryhodnosť svedka p. J., ktorého výpoveď považoval súd za kľúčový dôkaz, prvostupňové
rozhodnutietrpínezákonnosťou.Napriektomu,žejudikatúranajvyššíchsúdnychautorítpreferujevýklad
neurčitých právnych noriem v prospech platnosti, žalobkyňa má za to, že výklad, ktorý by umožňoval
vypovedanie zmluvy bez uvedenia dôvodu napriek tomu, že ide o zmluvu na dobu určitú, by znamenal,
že predmetné zmluvné dojednanie by bolo v rozpore s kogentnými ustanoveniami zákona, resp. by

zákonobchádzali,keďžebyobchádzaliúčelzmluvysledovanýzákonodarcom.Spoukazomnauvedené,
preferenciaplatnostipredmetnéhozmluvnéhodojednanianeobstojí,prejehozrejmýrozporsozákonom,
resp. zrejmé obchádzanie zákona jeho znením. Žalobkyňa poukázala na to, že tak ako nedošlo k
„údajnému“roztrhaniuoriginálov(uvedenétvrdížalovanáakoajsvedokp.J.)taknedošloanikúdajnémudoručovaniu dohody o zrušení zmluvy či výpovede zmluvy o dôchodku (uvedené tvrdí žalovaná ako aj
svedok J.). V konaní pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že tvrdenie žalovanej a svedka p. J. je
nepravdivé, preto i pravdivosť ďalších ich tvrdení bola v konaní spochybnená, s čím sa však súd prvého

stupňa v konaní nevysporiadal. Tvrdenie žalovanej, že ukončenie zmluvy bolo podporené aj výpoveďou
druhej svedkyne (p. N. B.), je tendenčné. Z konania vyplynulo, že svedkyňa vošla do domu žalobkyne
bez jej súhlasu a povolenia a žalobkyňu svojou prítomnosťou nemilo zaskočila v jej domácnosti, pričom
dvere do bytu žalobkyne jej otvorila práve žalovaná a celú predmetnú neželanú návštevu zariadila práve
žalovaná. Žalobkyňa nemá so svedkyňou dobrý vzťah, roky sa nerozprávali ani nenavštevovali pre

konflikty v rodine. Žalobkyňa bola v strese z jej prítomnosti, nevedela, čo svojou návštevou sleduje a
tak, ak aj niečo povedala svedkyni tak, len preto, aby ju už neobťažovala svojimi otázkami a opustila
jej byt. Predmetná návšteva bola zinscenovaná žalovanou cielene, za účelom vyhotovenia účelového
nezákonného dôkazu - zvukového záznamu. Žalovaná si bola vedomá, že žalobkyňa v tak vyhrotenej
situácii odpovie tak, ako žalovanej bude vyhovovať. V prvostupňovom konaní žalobkyňa súdu uviedla,
že zvukový záznam je vykonštruovaný a vyhotovený nezákonne bez jej súhlasu a vedomia, na základe

čoho tento dôkaz navrhovala nevykonať. V konaní pred súdom prvého stupňa tak existovali pochybnosti
aj o dôveryhodnosti svedka p. N. B.. V ďalšom texte vyjadrenia žalovaná poukazuje na údajné vyjadrenie
žalobkyne, že si svoj nárok začala uplatňovať až potom, ako bola poučená svojím advokátom. Uvedené
tvrdenie považuje žalobkyňa za zavádzajúce a nekorešpondujúce s tvrdeniami žalobkyne obsiahnutými
v spise prvostupňového konania, pretože žalobkyňa nikdy uvedené netvrdila. Súčasne nie je zrejmé,

čo týmto tvrdením žalovaná sleduje. Žalobkyňa sa vyjadrila len v súvislosti so zmluvným dojednaním
možnosti vypovedania zmluvy, že o výpovedi nevedela, a to až do času, kým ju na zmluvné dojednanie
neupozornil jej právny zástupca. Vo vyjadrení sa žalovaná venuje aj možnosti preukazovania negatívnej
skutočnosti v konaní, keďže žalobkyňa v odvolaní poukázala na skutočnosť, že nemala možnosť
preukázať, že jej žiadna výpoveď doručovaná nebola, že p. J. nepožiadala o vyhotovenie zmluvy o

dôchodku a taktiež, že nežiadala do zmluvy zakomponovať možnosť jej vypovedania bez uvedenia
dôvodu, ktoré je výlučne v záujme žalovanej. Žalobkyňa má za to, že z vykonaných dôkazov ako aj
samotnejlogikyvkontextecelkovéhosprávaniasažalovanejkžalobkyni,nepravdivýchtvrdenížalovanej
a svedka p. J. a spochybnených tvrdení svedka p. J. a p. N. B. bolo nepravdepodobné, že by si
žalobkyňa objednávala u p. J. vypracovanie zmluvy o dôchodku. Tvrdenia žalovanej ako aj p. J. v

tejto súvislosti sú absurdné, keďže žalobkyňa videla p. J. len niekoľko krát a neexistoval žiaden dôvod,
prečo by práve od neho žiadala vypracovanie pre ňu nevýhodnej zmluvy, vzhľadom k tomu, že nie
je právnikom a zároveň je blízkym priateľom rodiny žalovanej. Rovnako má žalobkyňa za to, že v
konaní pred súdom prvého stupňa boli preukázané aj pochybnosti o doručovaní výpovede žalobkyni za
prítomnosti p. J.. Vyvstáva otázka, prečo práve on, ak nie je blízkou osobou žalovanej, ako to vyjadril

vo svojej výpovedi, by šiel zo H. Q. F. doručovať niečo osobne spolu so žalovanou žalobkyni. Taktiež
je otázne a pochybnosti vyvolávajúce to, že žalovaná, napriek údajnému odmietnutiu prevziať výpoveď
žalobkyňou, túto nedoručovala žalobkyni prostredníctvom pošty, tak, aby o tom mala dôkaz. Práve celý
žalovanou uvádzaný proces doručovania výpovede javí znaky nepravdepodobnosti a špekulatívnosti,
čo vyvolalo pochybnosti o jeho pravdivosti. Nepravdivosť tvrdení p. J. bola podporená aj tým, že tvrdil,

ako sám videl roztrhanie originálov zmluvy, pričom originálom zmluvy žalobkyňa disponuje a poprela
akékoľvek roztrhanie zmluvy. Žalobkyňa má za to, že vyššie uvedené tvrdenia žalovanej boli v konaní
dostatočne spochybnené, pričom žalobkyňa skutočne nemá možnosť na ich popretie predložiť žiaden
dôkaz. Prvostupňový súd sa však pochybnosťami ohľadom tvrdení žalovanej nezaoberal a mal tieto
tvrdenia za preukázané výlučne na základe dôkazu, ktorým bola výpoveď svedka p. J.. Žalobkyňa je

presvedčená, že súd mal v takomto prípade odstraňovať pochybnosti, resp. vyhodnotiť jednotlivé dôkazy
v ich súvislostiach ako aj ich pravdepodobnosť a pri dôkazoch vyplývajúcich výlučne z tvrdení jediného
svedka mal hodnotiť, či takéto tvrdenia mohli byť vykonštruované a ak by mohli byť, či existuje možnosť
obrany druhej strany proti nim.
Pokiaľ ide o zistenia z verejne dostupných zdrojov, že p. J. nevypovedal pravdu o vzťahu k žalovanej a jej

rodine, keď zamlčal, že je spoločníkom v spoločnosti LEASE CUKROVARSKÁ s.r.o. spolu s manželom
žalovanej, žalobkyňa je toho názoru, že na túto skutočnosť nemožno hľadieť ako na novotu, keďže súd
mal možnosť aj bez návrhu v zmysle § 185 ods. 2 CSP tento dôkaz vykonať. Pokiaľ ide o zistenie, že
p. J. môže mať záujem na tom, aby žalovaná nevyplácala dôchodok žalobkyni, keďže mal byť resp.
ešte je veriteľom žalovanej (uvedené by malo vyplývať aj z listín obsiahnutých v katastri nehnuteľností

týkajúcich sa nehnuteľnosti v F. F. E., ktorá je vo výlučnom vlastníctve žalovanej), považuje žalobkyňa
za novotu, ktorú nemohla v doterajšom priebehu konania použiť. Nejde o skutočnosť, ktorú sama mohla
zistiť, resp. o ktorej by vedela. Takáto informácia sa tretím osobám katastrom nehnuteľností neposkytuje.
Svedok p. B. si až po tom ako bolo vo veci rozhodnuté súdom prvého stupňa spomenul, že p. J. bolveriteľom žalovanej. Keďže rozpamätanie si p. B. na uvedenú skutočnosť nemala žalobkyňa možnosť
ovplyvniť v priebehu prvostupňového konania, žalobkyňa má za to, že na túto novotu, ktorá súvisí s
dôveryhodnosťou svedka p. J., je potrebné prihliadať.

Žalobkyňa nedisponuje už žiadnym majetkom, keďže tento previedla najmä na žalovanú a jej rodinu.
Žalovaná sa nielenže chce vyhnúť povinnosti, ku ktorej sa zaviazala zmluvou o dôchodku, ale zároveň
chce žalobkyni zrušiť aj právo doživotného bývania v dome, ktorý od žalobkyne a jej manžela, dostala
darom žalovaná. Uvedená skutočnosť bola v konaní preukázaná. Prvostupňový súd sa však celkovým
správaním žalovanej k žalobkyni nezaoberal. Správanie žalovanej by nemalo podľa žalobkyne požívať

ochranu. Žalobkyňa zastáva názor, že v tomto konkrétnom prípade nepostačuje len formalistický výklad
zmluvy o dôchodku, ale na jednotlivé úkony zo strany žalovanej je nutné hľadieť aj pod prizmou dobrých
mravov v kontexte celkového správania sa žalovanej ako dcéry k matke.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku

súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 a 2 CSP), po skonštatovaní,
že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný

skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné
a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je dôvodné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

6. Predmetom konania na súde prvej inštancie bol nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 5.500 eur s
úrokom z omeškania 5% ročne zo súm vo výške 500 eur od splatnosti jednotlivých opakovaných plnení
až do zaplatenia, z právneho dôvodu/titulom nároku zo zmluvy o dôchodku.
Predmetnom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie, ktorým žalobu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

Súd prvej inštancie dospel po vykonaní dokazovania k záveru, že medzi žalobkyňou a žalovanou došlo
dňa 14.8.2019 k uzatvoreniu Zmluvy o dôchodku, predmetom ktorej bol záväzok žalovanej vyplácať
žalobkynidoživotnúrentu/dôchodokvovýške500eurmesačne,atovždykukoncupríslušnéhomesiaca,
počnúc mesiacom, v ktorom došlo k podpisu zmluvy. Na základe zmluvy boli realizované mesačné platby
počnúc 29.8.2019 končiac 1.12.2020. Platnosť zmluvy ako celku a rovnako realizované platby stranami

sporu rozporované neboli. Žalobkyňa vyjadrila presvedčenie, že absolútne neplatným je čiastkové
dojednanie ohľadne možnosti ktorejkoľvek zo zmluvných strán bez udania dôvodu vypovedať zmluvu
s výpovednou lehotou 1 mesiac obsiahnuté v písomnom vyhotovení zmluvy v čl. III ods. 3 (inak čo
do jeho existencie nespochybnené), a to jednak podľa ust. § 37 ods. 1 O.z. pre absenciu vážnej vôle
na jej strane a vedomosti o existencii dojednania, ako aj podľa ust. § 39 O.z. pre rozpor s dobrými

mravmi s poukazom na ustálenú judikatúru. Súd prvej inštancie bol názoru, že aplikácia ust. § 582
ods. 1 O.z. je najvyššími súdnymi autoritami síce pri výpovedi zmluvy o dôchodku vzhľadom na jej
charakter a účel vylúčená, avšak právny inštitút výpovede zmluvy možno uplatniť v prípade, ak si
možnosť vypovedať zmluvu čo aj bez udania dôvodu zmluvné strany dohodnú. V danom prípade podľa
názoru súdu prvej inštancie jednoznačne došlo k platnému čiastkovému dojednaniu ohľadne možnosti

vypovedať zmluvu o dôchodku ktoroukoľvek zmluvnou stranou bez udania dôvodu, vo svetle uvedeného
súd mal dojednanie obsiahnuté v čl. III ods. 3 zmluvy o dôchodku za platné. Žalovaná tvrdila zánik
záväzku zo zmluvy o dôchodku v dôsledku ústnej dohody strán sporu o jej faktickom zničení formou
roztrhania písomného vyhotovenia zmluvy, čo súd prvej inštancie považoval za irelevantné tvrdenie
jednak z dôvodu nemožnosti subsumovať faktické zničenie písomného vyhotovenia zmluvy pod niektorý

zo spôsobov zániku záväzku spomedzi spôsobov zániku záväzku taxatívne vymedzených v ust. § 559
až 587 O.z., jednak s poukazom na znenie ust. § 40 ods. 1 a 2 O.z. Žalovaná ďalej tvrdila zánik zmluvy o
dôchodku čo do platnosti a účinnosti s poukazom na Dohodu uzatvorenú stranami sporu podľa ust. § 585
ods. 1 O.z. (dohoda o urovnaní), súd prvej inštancie po oboznámení sa s obsahom predmetnej dohody
predloženej žalovanou konštatoval, že písomné vyhotovenie dohody ako dvojstranného právneho

úkonu, ktorej písomná forma je obligatórna podľa ust. § 40 ods. 1 a 2 O.z. celkom zjavne neobsahuje
vlastnoručný podpis žalobkyne, na základe čoho možno nepochybne dospieť k záveru, že žalovaná
nepreukázala existenciu platne uzatvorenej dohody o ukončení zmluvy o dôchodku. Žalovaná v záujme
dosiahnutia právnej istoty vo vzťahu k ukončeniu platnosti a účinnosti zmluvy o dôchodku túto podľasvojho vyjadrenia písomne vypovedala v súlade s ust. čl. III. ods. 3 zmluvy, a to písomnou formou dňa
28.11.2020 bez udania dôvodu s mesačnou výpovednou lehotou, ktorá začala plynúť dňom doručenia
výpovede (28.11.2020) a uplynula tak 28.12.2020, tvrdenie podložila listinným dôkazným prostriedkom

označeným ako Výpoveď zmluvy o dôchodku, z obsahu ktorého možno dospieť k poznaniu, že výpoveď
obsahuje ručne dopísané čestné prehlásenie svedka I. J. o tom, že dňa 28.11.2020 bol so žalovanou za
žalobkyňou odovzdať túto výpoveď. Súd prvej inštancie dôvodil, že vzhľadom k už vyššie konštatovanej
platnosti čiastkového dojednania v čl. III ods. 3 zmluvy bolo procesnou povinnosťou žalovanej vzhľadom
na rozporovanie žalobkyne v danej súvislosti preukázať, že výpoveď zmluvy o dôchodku sa dostala

do sféry dispozície žalobkyne a kedy. Táto podľa názoru súdu v konaní uvedenú povinnosť splnila,
a to vychádzajúc z obsahu výsluchu svedka p. J., výpovedná hodnota ktorého svedectva žalobkyňou
účinnespochybnenánebola,ktorýzhodnesvyjadrenímžalovanejuviedol,žedňa28.11.2020predmetnú
výpoveď v spoločnosti a na žiadosť žalovanej osobne doručoval žalobkyni, ktorá ju následne odmietla
prevziať. Súd prvej inštancie dôvodil, že z procesného hľadiska nemá dôvod nevysloviť záver, že
vo vzťahu k preukázaniu zániku záväzkového právneho vzťahu založeného zmluvou o dôchodku

formou výpovede podľa čl. III ods. 3 zmluvy je prevaha dôkazov na strane žalovanej, ktorej tvrdenie
je popri existencii písomného vyhotovenia výpovede podporené aj čestným prehlásením a svedeckou
výpoveďou svedka p. J.. Vzhľadom na uplynutie výpovednej lehoty k 28.12.2020 uzavrel, že záväzok
žalovanej zo zmluvy o dôchodku zanikol ku dňu 28.12.2020. Konštatujúc zánik záväzku žalovanej plniť
v prospech žalobkyne zo zmluvy o dôchodku ku dňu 28.12.2020, súd nárok žalobkyne na plnenie zo

zmluvy za obdobie od januára 2021 do novembra 2021 vyčíslený na sumu 5.500 eur istiny považoval
za nedôvodný, nakoľko by išlo o plnenie bez právneho dôvodu, z ktorého dôvodu žalobu zamietol v
plnom rozsahu.
Odvolateľka v odvolaní namietala najmä to, že Zmluva o dôchodku uzatvorená medzi žalobkyňou
a žalovanou je v súlade s kogentnou úpravou zmluvy o dôchodku zmluvou na dobu určitú, t. j. na

dobu dožitia žalobkyne. Právna úprava zmlúv na dobu určitú je z dôvodu ochrany istoty zachovania
trvania záväzkového vzťahu striktnejšia ako pri zmluvách uzatvorených na dobu neurčitú, a to najmä
s poukazom na obmedzené možnosti ich ukončenia. Pre uvedené O.z. vo svojich ustanoveniach
neumožňuje vypovedanie zmluvy o dôchodku ako zmluvy uzatvorenej na dobu určitú. Judikatúra
najvyšších súdnych autorít vylučuje možnosť vypovedania zmluvy o dôchodku podľa § 582 ods. 1

O.z. (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 9/2011 /Rc 21/2014/, Ústavného súdu SR
sp. zn. IV. ÚS 550/2012). Ústavný súd už v porovnateľnej právnej veci vyslovil právny názor, v zmysle
ktorého by bolo v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby
istota poskytovania dôchodku oprávnenej osobe bola (v takýchto prípadoch) narušená možnosťou
povinnej osoby kedykoľvek takýto zmluvný vzťah ukončiť. Preto je v takýchto prípadoch vylúčené

tento zmluvný typ ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 O.z. (pozri II. ÚS 26/2012). Existujúca
judikatúra je názorovo orientovaná tým smerom, že zmluvu o dôchodku je možné vypovedať, ak sa
na tom zmluvné strany v zmluve dohodnú. Nemožno však súhlasiť s tým, že by si mohli zmluvné
strany dohodnúť vypovedanie zmluvy bez uvedenia dôvodu, keďže takýto spôsob výpovede zmluvy
je príznačný a prípustný len pre zmluvy uzatvorené na dobu neurčitú a odporujú účelu zmluvy, ktorej

trvanie je ohraničené dobou určitou a tak odporuje aj kogentným ustanoveniam zákona upravujúcim
tento zmluvný typ. V zmluve upravená možnosť vypovedania zmluvy bez uvedenia dôvodu úplne neguje
účel zmluvy, ktorou je doživotnosť, doživotné vyplácanie mesačnej renty a doživotné zabezpečovanie
dôstojnéhoživotažalobkyne.Zároveňzneniemožnostivypovedaniazmluvy,vktoromsauvádza:„keďže
ide o zmluvu na dobu neurčitú...“ odporuje aj priamo zákonu, a to kogentným ustanoveniam upravujúcim

zmluvný typ – zmluvu o dôchodku. Rozpor so zákonom, resp. s jeho účelom vidí žalobkyňa najmä
v tom, že možnosť vypovedania zmluvy bez uvedenia dôvodu je v priamom rozpore s kogentným
ustanovením upravujúcim predmetný zmluvný typ. Pokiaľ ide o obchádzanie účelu zákona, dojednanie
o vypovedaní zmluvy, v ktorom sa uvádza, že zmluva predstavuje zmluvu na dobu neurčitú, obchádza
účel zákonných ustanovení, ktoré sledujú zachovanie istoty prijímateľa dôchodku v tom, že bude prijímať

dôchodok po určenú dobu, konkrétne v tomto prípade doživotne. Žalobkyňa v konaní poukázala aj na
ďalšie konkrétne správanie sa žalovanej, ktoré je podľa nej nečestné a nepoctivé. Nepoctivé správanie
sa žalovanej možno badať aj v ustanovení o možnosti vypovedania zmluvy, ktoré bolo do zmluvy
o dôchodku navrhnuté žalovanou a ktoré má byť výlučne v jej prospech, na úkor žalobkyne. Podľa
doterajšieho správania sa žalovanej, upravenie možnosti vypovedať zmluvu bez uvedenia dôvodu s

mesačnou výpovednou dobou, nemožno označiť inak ako v rozpore s dobrými mravmi. Ustanovenie
zmluvy o možnosti jej vypovedania bez uvedenia dôvodu je s poukazom na uvedené neplatné, keďže sa
prieči zákonu (kogentné ustanovenia § 842 až § 844), zákon obchádza (keďže jeho znenie navodzuje
dojem, že zmluva je uzatvorená na dobu neurčitú), je v rozpore s ostatnými ustanoveniami zmluvy, ktorévyjadrujú dobu trvania zmluvy – doživotne a súčasne je v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa má
za to, že zmluvné dojednanie o možnosti vypovedania zmluvy o dôchodku bez uvedenia dôvodu s 1
mesačnou výpovednou dobou súd nesprávne právne posúdil, keď ho označil za platné, napriek tomu, že

trpí absolútnou neplatnosťou, pretože sa prieči účelu, ktorý zmluva o dôchodku sleduje, čím sa prieči aj
priamo zákonu, resp. ho obchádza a súčasne je v ňom badateľný aj rozpor s dobrými mravmi s ohľadom
na účel zmluvy, okolnosti, ktoré viedli strany sporu k uzatvoreniu zmluvy a správaním sa žalovanej k
žalobkynivširšomkontexte.Súčasne,nevysporiadanímsasoznenímzmluvnéhodojednaniaomožnosti
vypovedania zmluvy, v ktorom sa uvádza, že sa jedná o zmluvu na dobu neurčitú, prvostupňový súd

nedostatočne zistil skutkový stav, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu takto
nedostatočne zisteného skutkového stavu. Žalobkyňa dodala, že neplatnosť predmetného ustanovenia
nemá za následok neplatnosť zmluvy o dôchodku, keďže z povahy, ani obsahu zmluvy o dôchodku, ako
ani z okolností, za ktorých došlo k jej uzatvoreniu nevypláva, že by uvedené ustanovenie nebolo možné
oddeliť od ostatného obsahu zmluvy, a to s poukazom na čl. IV. ods. 2, 1. veta Zmluvy o dôchodku: „Ak
niektoré ustanovenia tejto zmluvy nie sú celkom alebo sčasti platné/účinné alebo neskôr stratia platnosť/

účinnosť, nie je tým dotknutá platnosť/účinnosť ostatných ustanovení.“, ako aj s poukazom na § 41 O.z
Odvolací súd k tejto odvolacej námietke uvádza nasledovné:
Podľa § 842 O.z. zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu na doživotne alebo na inak určenú dobu
neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého dôchodku. Podľa § 843 O.z. zmluva o dôchodku sa musí
uzavrieť písomne.

Zo zmluvy o dôchodku vyplýva spravidla dlhodobé opakujúce sa plnenie. Preto je len prirodzené, že
zákon pre zmluvu o dôchodku predpisuje písomnú formu. Dodržanie písomnej formy je podmienkou
platnosti zmluvy. Zákon však nevyžaduje, aby prejavy obidvoch účastníkov boli na tej istej listine (pozri
§ 46 ods. 2). Ustanovenie § 842 vymedzuje pojem zmluva o dôchodku tak, že ide o zmluvu, ktorou
sa niekomu doživotne alebo na inak obmedzenú dobu neurčitého trvania zakladá právo na vyplácanie

určitého dôchodku. Z tohto stručného pojmového vymedzenia vyplýva: 1. Ide vždy o zmluvu aspoň
medzi dvoma osobami, t.j. medzi osobou, ktorá sa zaväzuje vyplácať dôchodok, a osobou, ktorej sa
dôchodok bude vyplácať. Ten, kto sa zaväzuje vyplácať dôchodok, môže byť fyzickou alebo právnickou
osobou. Ten, komu sa dôchodok bude vyplácať, môže byť vzhľadom na účel sledovaný touto zmluvou
len fyzickou osobou. 2. Právo na vyplácanie dôchodku je síce časovo určené, ale nie je obmedzené

určitým vopred a konkrétne vymedzeným časom trvania; môže ísť o právo na a) poskytovanie dôchodku
doživotne, alebo na b) inak obmedzený čas neurčitého trvania (obmedzenie na určitý čas, napríklad
na 10 rokov, tu neprichádza do úvahy) 3. Ide o právo na vyplácanie určitého dôchodku; to znamená,
že v zmluve musí byť ustanovené, ako sa bude dôchodok poskytovať, najmä v akých intervaloch a
kedy nastane zročnosť jednotlivých opakujúcich sa plnení, resp. aký bude rozsah jednotlivých plnení.

Plnenia musia mať povahu opakujúcich sa plnení, pretože zákon hovorí o vyplácaní dôchodku, teda o
určitej opakovanej činnosti. Nešlo by o zmluvu o dôchodku, ak by sa dojednalo jednorazové plnenie k
určitému dátumu. Občiansky zákonník na uzavretie zmluvy o dôchodku nevyžaduje určitý dôvod alebo
motív. Dôvod uzavretia môže byť rôzny, napríklad niekto sa cíti byť zaviazaný druhému pomáhať alebo
poskytovať mu dôchodok ako protiplnenie z iného právneho úkonu (napr. niekto prevedie na niekoho

určitúnehnuteľnosť,pričomakoúhradudojednáposkytovaniedoživotnéhodôchodkuapod.).Zmluvouo
dôchodku sa určitej osobe zakladá právo na dôchodok, ktoré je vždy časovo obmedzené, aj keď časová
obmedzenosť závisí spravidla od budúcej neistej udalosti. (ASPI)
Platnosť zmluvy je podmienená naplnením predpokladov uvedených v ustanoveniach § 43 a nasl. O. z.
Zobsahuzmluvymusíbyťzrejmé:-ktobudedôchodokposkytovať,komusabudedôchodokposkytovať,

dojednania o opakovanom poskytovaní plnení (neurčitom plnení), v akej výške sa bude dôchodok
poskytovať, kedy vznikne právo na poskytovanie dôchodku, kedy nastane splatnosť jednotlivých dávok.
Absencia vyššie uvedených skutočností v zmluve, s výnimkou dohody o splatnosti jednotlivých dávok,
mázanásledokabsolútnuneplatnosťzmluvy.Dôsledkyabsolútnejneplatnostizmluvymáajnedodržanie
písomnej formy. Osobitnú zmienku zasluhuje otázka možnosti ukončenia vzťahu založeného zmluvou

o dôchodku. Ustanovenia § 842 až § 844 O. z. totiž neupravujú skončenie zmluvného vzťahu. Toho
dôsledkom je, že na daný vzťah treba aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, teda
najmä ustanovenia ôsmej časti Občianskeho zákonníka, upravujúce záväzkové vzťahy. Dojednanie
zmluvy o dôchodku, ktorého plnenie je ohraničené smrťou oprávnenej osoby, je súčasne určením
doby trvania daného záväzkového vzťahu. Ide teda o zmluvu na dobu určitú, na ktorú treba aplikovať

ustanovenia § 578 O. z., podľa ktorého „práva aj povinnosti zaniknú uplynutím času, na ktorý boli
obmedzené“. Nakoľko však aplikačná prax súdov vzťah založený zmluvou o dôchodku s dohodnutým
doživotným poskytovaním dôchodku nepovažuje vždy za vzťah uzavretý na dobu určitú, považujeme
za potrebné zmieniť sa aj o úvahách, za stavu, ak by išlo o vzťah uzavretý na dobu neurčitú. V takomprípade by prichádzala do úvahy aplikácia ustanovenia § 582 ods. 1 O. z. Za stavu, ak by zmluva
o dôchodku bola uzavretá na dobu neurčitú, išlo by o vzťah, ktorého predmetom je záväzok na
opakovanú činnosť (platenie renty), čo by malo ten dôsledok, že ustanovenie § 582 ods. 2 O. z. by

dopadalo aj na zmluvu o dôchodku. Je síce pravdou, že v zásade platí, že každý zmluvný záväzok,
ktorého predmetom je nepretržitá alebo opaková činnosť je možné jednostranne ukončiť, treba však
z uvedenej zásady pripustiť výnimku, a to vtedy, ak podstatou zmluvného vzťahu je povinnosť zmluvnej
strany ohraničená okolnosťami na strane inak oprávnenej osoby. V prípade zmluvy o dôchodku je
poskytovanie dôchodku (renty), takouto rozhodujúcou právnou skutočnosťou smrť oprávnenej zmluvnej

strany. Pripustenie možnosti v takejto situácii jednostranne ukončiť zmluvný vzťah s povinnou osobou,
by znamenalo zbavenie sa zmluvnej povinnosti a vo svojej postate aj negáciu samotnej podstaty zmluvy
o dôchodku. Výkon takéhoto práva (možnosť jednostranného vypovedania zmluvy), by v konečnom
dôsledku znamenal aj výkon práva v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 O. z.). (Občiansky zákonník
pre prax /komentár/ III., Vydavateľstvo Eurounion, Jaroslav Krajčo. s. 3584)
Odvolací súd je toho názoru, že v predmetnej veci sú aplikovateľné nasledovné závery 1/ NS SR

uvedené v jeho uznesení z 27.3.2014 sp. zn. 3MCdo/9/2011: „Pri riešení zásadnej otázky tohto konania,
či spornú zmluvu o dôchodku bolo možné vypovedať, treba mať na zreteli zmysel a účel § 842
Občianskeho zákonníka. Účelom tejto právnej úpravy je, aby sa uzatvorením zmluvy o dôchodku
upravili vzájomné práva a povinnosti účastníkov zmluvy v nimi zakladanom právnom vzťahu spôsobom,
ktorý osobe v tomto právnom vzťahu oprávnenej zabezpečí prijímanie určitého peňažného plnenia

doživotne alebo počas inak stanovenej doby neurčitého trvania. Zmluva o dôchodku, ktorá bola uzavretá
podľa uvedeného ustanovenia s tým, že dôchodok bude oprávnenej osobe poskytovaný doživotne,
vyjadruje zámer jej účastníkov vytvoriť taký právny základ „doživotného“ vyplácania dôchodku, ktorý je v
prospechprijímateľadôchodku(anaťarchuposkytovateľadôchodku)charakterizovanýurčitoustabilitou
a nemennosťou a ktorý prijímateľovi plnenia poskytuje adekvátnu [v takom prípade sa môže mať na

mysli (len) „doživotnú“] istotu a záruku plnenia zo strany osoby povinnej. Takúto zmluvu o dôchodku
by bolo možné vypovedať iba ak by to bolo medzi účastníkmi dohodnuté, alebo ak by to pripúšťal
Občiansky zákonník. Názor odporkyne, že tento postup pripúšťa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
sa prieči účelu právnej úpravy zmluvy o dôchodku (§ 842 Občianskeho zákonníka), lebo v rozpore s jej
zmyslom pripúšťa narušenie („doživotnej“) istoty poskytovania dôchodku oprávnenej osobe možnosťou

povinnej osoby kedykoľvek zmluvný vzťah ukončiť. Najvyšší súd zastáva názor, že v takýchto prípadoch
nemožno tento zmluvný typ ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Najvyšší
súd poznamenáva, že k otázke, či zmluvu o dôchodku možno vypovedať, vyslovil právny názor aj
ústavný súd, ktorý vo viacerých rozhodnutiach (viď napríklad z 25. apríla 2012 sp. zn. II. ÚS 26/2012,
zo 7. novembra 2012 sp. zn. IV. ÚS 550/2012, z 13. novembra 2012 sp. zn. II. ÚS 505/2012, zo 17.

januára 2013 sp. zn. IV. ÚS 31/2013, z 24. júla 2013 sp. zn. IV. ÚS 457/2013) konštatoval, že zmluvu
o dôchodku (§ 842 Občianskeho zákonníka), ktorý sa má vyplácať doživotne, nemožno vypovedať
podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ústavný súd pri tom tiež poznamenal, že „dojednanie
zmluvy o dôchodku 'na doživotne' je navyše nepochybne potrebné považovať z hľadiska povahy tohto
dojednania za dojednanie zmluvy na dobu určitú“. Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené uzatvára,

že spornú zmluvu o dôchodku nebolo možné vypovedať (§ 582 Občianskeho zákonníka); výpoveď daná
odporkyňou je preto neplatná. V preskúmavanej veci teda generálny prokurátor opodstatnene namieta,
že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
Najvyšší súd z tohto dôvodu napadnutý rozsudok zrušil (§ 243b ods. 1 O.s.p.) a vec vrátil Okresnému
súdu Spišská Nová Ves na ďalšie konanie.“

2/ Ústavného súdu Slovenskej republiky uvedené v jeho uznesení III. ÚS 103/2014-11 z 19.2.2014:
„Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnení rozsudkov krajského súdu (v spojení s dôvodmi
rozsudkov okresného súdu) dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa kľúčového
právneho problému spočívajúceho v hľadaní ústavne akceptovateľnej odpovede na otázku, či zmluva
o dôchodku podľa § 842 Občianskeho zákonníka zakladajúca právo na dôchodok do konca života

(alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, nevyplýva
jednostrannosť alebo taká aplikácia dotknutých ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov
(v tomto prípade Občianskeho zákonníka), ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Dôvody
napadnutých rozsudkov, ktoré viedli odvolací súd k rovnakému právnemu záveru, ku ktorému dospel aj
súd prvého stupňa, že zmluvy o dôchodku uzatvorené medzi sťažovateľkou a žalobkyňami sú zmluvami

uzatvorenými na dobu určitú, a to doživotne, pričom vymedzením povinností plniť doživotne zmluvné
strany prejavili vôľu byť takýmito zmluvami viazané až do smrti osôb oprávnených na prijatie dôchodku,
preto samotná vôľa sťažovateľky ukončiť jednostranne (výpoveďou) svoj záväzok je vzhľadom na
charakter zmlúv nepostačujúca, v dôsledku čoho sú takéto výpovede neplatné pre rozpor so zákonom,nemôžu podľa názoru ústavného súdu viesť k záveru o ústavnej neakceptovateľnosti napadnutých
rozsudkov krajského súdu, čo by zároveň zakladalo dôvod na vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd rozhodol vo veciach sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka

síce nesúhlasí, avšak obsahom základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne
konanieniejeprávonaprijatietakéhorozhodnutia,ktorébymuselokonvenovaťnázoromapožiadavkám
sťažovateľky. Nezávislé súdne rozhodovanie občianskoprávnych sporov vyúsťuje takmer bezvýnimočne
do takého verdiktu, že jeden z účastníkov konania nie je procesne úspešný (m. m. IV. ÚS 320/2012,
II. ÚS 180/2013). Ústavný súd dodáva, že k tejto právnej otázke už vyslovil právny názor vo viacerých

svojich rozhodnutiach (okrem nálezu sp. zn. II. ÚS 26/2012 z 25. apríla 2012, napr. tiež v uznesení sp.
zn. IV. ÚS 550/2012 zo 7. novembra 2012 a uznesení sp. zn. II. ÚS 505/2012 z 13. novembra 2012) s
tým, že v zmysle jeho právneho názoru by bolo v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy zmluvy
o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku oprávnenej osobe bola (v takýchto prípadoch)
narušená možnosťou povinnej osoby kedykoľvek takýto zmluvný vzťah ukončiť. V takýchto veciach je
preto vylúčené tento zmluvný typ ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka.“

Zákon predpokladá iba dve situácie, ktoré umožňujú odstúpenie od zmluvy: 1. ak možnosť odstúpenia
predpokladá zákon, alebo 2. ak možnosť odstúpenia zmluvné strany dohodli (§ 48 ods. 1 O.z.).
Predmetná zmluva o dôchodku v čl. III ods. 3 obsahuje zmluvné dojednanie o možnosti
vypovedania zmluvy o dôchodku bez uvedenia dôvodu s 1 mesačnou výpovednou dobou. Odvolací
súd je toho názoru, že súd prvej inštancie toto ustanovenie nesprávne právne posúdil, keď ho označil

za platné. Podľa názoru odvolacieho súdu sa toto zmluvné dojednanie prieči účelu právnej úpravy
zmluvy o dôchodku (§ 842 O.z.), lebo v rozpore s jej zmyslom pripúšťa narušenie („doživotnej“)
istoty poskytovania dôchodku oprávnenej osobe možnosťou povinnej osoby kedykoľvek bez uvedenia
dôvodu zmluvný vzťah ukončiť, hoci zmluva bola uzavretá na dobu určitú, a to doživotne (do smrti
žalobkyne), keď vymedzením povinnosti plniť doživotne zmluvné strany prejavili vôľu byť takouto

zmluvou viazané až do smrti osoby oprávnenej na prijatie dôchodku, preto dojednanie o možnosti
vypovedať túto zmluvu jednostranne bez uvedenia dôvodu je vzhľadom na charakter zmluvy neplatné
pre rozpor so zákonom (§ 39 O.z.). Pripustenie možnosti pri takomto charaktere zmluvy jednostranne
ukončiť zmluvný vzťah povinnou osobou bez uvedenia dôvodu, by znamenalo zbavenie sa zmluvnej
povinnosti a vo svojej postate aj negáciu samotnej podstaty zmluvy o dôchodku, výkon takéhoto práva

(možnosť jednostranného vypovedania zmluvy o dôchodku povinnou osobou bez uvedenia dôvodu), by
v konečnom dôsledku znamenal aj výkon práva v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 O. z.), čo je
taktiež dôvodom absolútnej neplatnosti daného ustanovenia zmluvy (§ 39 O.z.).
Na základe vyššie uvedeného, vychádzajúc najmä z právneho názoru vyšších súdnych autorít (vyššie
citovaných), odvolací súd dospel k záveru, že zmluvu o dôchodku (§ 842 O.z.), ktorý sa má vyplácať

doživotne, nebolo možné platne vypovedať ani podľa § 582 ods. 1 O.z., keď dojednanie zmluvy o
dôchodku „na doživotne“ je nepochybne potrebné považovať z hľadiska povahy tohto dojednania za
dojednanie zmluvy na dobu určitú, a bolo by v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy zmluvy
o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku oprávnenej osobe bola (v takomto prípade)
narušená možnosťou povinnej osoby kedykoľvek takýto zmluvný vzťah ukončiť.

Pokiaľ teda súd prvej inštancie dospel k záveru o zániku záväzkového právneho vzťahu založeného
zmluvou o dôchodku formou výpovede podľa čl. III ods. 3 zmluvy /z ktorého dôvodu žalobu zamietol/,
potom odvolateľka opodstatnene namietala, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci, keď na základe neplatného zmluvného dojednania (čl. III ods. 3
zmluvy) nemohla byť daná platná výpoveď Zmluvy o dôchodku zo 14.8.2019.

Odvolací súd preto podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a
podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, ktoré viedli k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, odvolací súd
sa ďalšími námietkami uvádzanými v odvolacom konaní nezaoberal, keďže neboli spôsobilé ovplyvniť
jeho rozhodnutie.

7. Povinnosťou súdu prvej inštancie (viazaného právnym názorom odvolacieho súdu) tak bude v ďalšom
konaní, v intenciách vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu, na základe vykonaného dokazovania
posúdiť a vyhodnotiť predložené dôkazy každý jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti a starostlivo
prihliadať na všetko čo vyšlo počas konania najavo, za účelom preskúmania všetkých rozhodujúcich

skutočností, určovaných hypotézou hmotnoprávnych noriem. Pri vykonávaní dokazovania bude súd
prvej inštancie okrem prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti konania, aplikovať aj zásadu
predvídateľnosti postupu súdu.Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám
konania, poskytne odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho
problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06,

III. ÚS 198/07).
Pripísomnomvyhotovení súdnehorozhodnutiabudesúdprvejinštancie, vintenciáchvyššieuvedeného
právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením § 220 CSP a preskúmateľným
spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol.
Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé

odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán
konania.

8. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania.

9. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1

CSP)Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)