Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. júl 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/68/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2319202815
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:2319202815.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Y. T., narodenej X. C. XXXX, Y. D. XXXX,
zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Kolenčíkom, Šaľa, Družstevná 30, proti žalovaným 1/ G. J.,
narodenému XX. D. XXXX, N., Š. D. XXX/XX, 2/ O. J., narodenej XX. K. XXXX, N., Š. XXXX/
XX, obidvom zastúpeným advokátskou kanceláriou JUDr. Ivan Rendek advokátska kancelária, s.r.o.,
Galanta, Šafárikova 1522/42, IČO: 52 672 832, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom

súde Galanta pod sp. zn. 26C/28/2019, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave
z 26. októbra 2022 sp. zn. 24Co/61/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaní 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Galanta (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 27. januára 2022 č.
k. 26C/28/2019-278 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že je vlastníčkou
spoluvlastníckeho podielu 48/50 k celku na pozemku a rodinnom dome bližšie špecifikovaných v žalobe
(ďalej len „nehnuteľnosti“). Žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
1.1. Žalobkyňa a právni predchodcovia žalovaných 1/ a 2/ uzatvorili 25. septembra 1985 kúpnu
zmluvu formou notárskej zápisnice, predmetom ktorej bol prevod spoluvlastníckeho podielu právnych

predchodcov žalovaných 1/, 2/ k nehnuteľnostiam o veľkosti 48/50 k celku. Zmluva bola registrovaná
štátnym notárstvom v Galante. Rozsudkom Okresného súdu Galanta z 3. novembra 1988 č. k.
7C/173/88-9 súd určil, že kúpna zmluva je relatívne neplatná v dôsledku rozporu s § 140 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“). Rozsudok nadobudol
právoplatnosť 15. decembra 1988.
1.2. Žalobkyňa tvrdila, že vlastnícke právo k spornému spoluvlastníckemu podielu na nehnuteľnostiach

vydržala. Podľa záverov súdu prvej inštancie ale neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu
jedného zo základných predpokladov vydržania - dobromyseľnosti držby sporného spoluvlastníckeho
podielu po zákonom ustanovenú dobu 10 rokov. Súd prvej inštancie mal vzhľadom na zhodné skutkové
tvrdenia sporových strán za nesporné, že v čase začatia plynutia vydržacej doby (od uzatvorenia
kúpnej zmluvy 25. septembra 1985) bola žalobkyňa dobromyseľná a držba bola oprávnená, avšak
táto dobromyseľnosť trvala najdlhšie do doby doručenia rozsudku Okresného súdu Galanta z 3.

novembra č. k. 7C/173/88-9, ktorým bolo právoplatne rozhodnuté, že kúpna zmluva ako nadobúdací
titul vlastníckeho práva žalobkyne k spornému spoluvlastníckemu podielu je relatívne neplatná.
Nespochybnená existencia právoplatného rozhodnutia predstavuje podľa názoru súdu prvej inštancie
neprekonateľnú prekážku existencie dobromyseľnosti a oprávnenosti držby žalobkyne. Najneskôr od
doručenia predmetného rozhodnutia do dispozičnej sféry žalobkyne nemožno držbu považovať za
oprávnenú a žalobkyňu za dobromyseľnú. Žalobkyňa a právni predchodcovia žalovaných 1/ a 2/ po

právoplatnom vyslovení neplatnosti kúpnej zmluvy z 25. septembra 1985 nepristúpili k uzatvoreniu iného
právneho úkonu a ani nedošlo k prípadnej právnej skutočnosti, v dôsledku ktorých by bolo objektívnemožné dospieť k záveru, že sporný spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam patrí žalobkyni. Podľa súdu
prvej inštancie bolo preto irelevantné, že žalobkyňa platila miestnu daň z nehnuteľnosti, ako aj poplatky
spojené s jej užívaním. Rovnako nič na veci nezmení ani žalobkyňou tvrdená (i keď nepreukázaná)

skutočnosť, že do nehnuteľnosti investovala a zveľadila ju. Ak by tomu aj tak bolo, išlo by o investíciu
do cudzieho majetku, nie o splnenie predpokladu vydržania. Rovnako nie je rozhodujúce, či žalobkyni
bola vrátená ňou zaplatená kúpna cena spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti, keďže nejde o
hmotnoprávny predpoklad pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, hoci môže predstavovať iný
druh právneho nároku žalobkyne. Spis Okresného súdu Galanta sp. zn. 7C/173/1988 sa už v archíve

okresného súdu nenachádza, nebolo preto možné overiť pravdivosť tvrdení žalobkyne, uvádzaných až
naostatnompojednávanísúduprvejinštancie,žerozsudokč.k.7C/173/1988-9jejnikdyneboldoručený,
ako ani že podpis na doručenke nie jej podpisom. Na tieto tvrdenia súd prvej inštancie v zmysle §
153 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“)
neprihliadol.
1.3. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Krajský súd v Trnave (ďalej aj ako „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 26. októbra
2022 sp. zn. 24Co/61/2022 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovaným 1/ a 2/ priznal voči
žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
2.1. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 CSP) uviedol,

že právoplatný rozsudok Okresného súdu Galanta, ktorým bola vyslovená relatívna neplatnosť kúpnej
zmluvy k sporného spoluvlastníckemu podielu na nehnuteľnostiach je pre žalobkyňu ako účastníčku
konania sp. zn. 7C/173/1988 záväzný a odvolaciemu súdu v tomto konaní neprislúcha preskúmavať
závery v ňom vyjadrené. Poukázal, že subjektívne dojmy a pocity žalobkyne z konania vedeného
na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 7C/173/1988 sú právne irelevantné. V zhode so závermi

súdu prvej inštancie o potrebe aplikácie sudcovskej koncentrácie konania (§ 153 CSP) odvolací
súd doplnil, že vyjadrenia žalobkyne sú rozporuplné a účelové. Žalobkyňa v dedičskom konaní po
poručiteľovi G. J. výslovne uviedla, že si je vedomá rozsudku z roku 1988, ktorým bola kúpna zmluva
vyhlásená za neplatnú. Na existenciu rozsudku sama poukazovala aj v žalobe. Z toho vyplýva, že
žalobkyňa o rozhodnutí súdu mala vedomosť; vôbec sa nezmienila o tom, že by súdnemu konaniu

nemala rozumieť, ani na základe akých iných skutočností by mala nadobudnúť dojem, že je naďalej
podielovou spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností. Žalobkyňa až v odvolaní špecifikovala, že konaniu
nerozumela po jazykovej stránke, potrebovala tlmočníka a ten jej nebol ustanovený. Odvolací súd v tejto
súvislosti zdôraznil, že spisový materiál ku konaniu sp. zn. 7C/173/1988 sa nezachoval a z rozsudku je
zrejmé, že žalobkyňa (tam v postavení odporkyne 3/) bola v konaní vypočutá, čo by nebolo možné, ak

by nerozumela položeným otázkam.
2.2. Odvolací súd uzavrel, že súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec
správne právne posúdil. Súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu
zamietol. Správne tiež konštatoval, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadne preukázania
dobromyseľnosti jej držby. V čase začatia plynutia vydržacej doby bola žalobkyňa dobromyseľná, no

držba bola oprávnená najdlhšie do doby, kým bolo právoplatne rozhodnuté, že kúpna zmluva z 25.
septembra 1985 ako nadobúdací titul vlastníckeho práva žalobkyne je relatívne neplatná. Od tejto doby
nebolo možné držbu sporného spoluvlastníckeho podielu považovať za oprávnenú a žalobkyňu za
dobromyseľnú.
2.3. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.

1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie,
prípustnosť ktorého vyvodzovala z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 CSP. Navrhla, aby dovolací súd zrušil
rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a rozhodnutie.
3.1. Žalobkyňa v dovolaní namietala, že jej držba sporného spoluvlastníckeho podielu na
nehnuteľnostiach bola napriek existencii právoplatného rozsudku dobromyseľná. Právni predchodcovia
žalovaných ani po vyhlásení kúpnej zmluvy za relatívne neplatnú nežiadali o vydanie nehnuteľností
a žalobkyňa nežiadala vrátiť zaplatenú kúpnu cenu. Nechali žalobkyni nehnuteľnosti v držbe, a táto

bola vzhľadom na ich vôľu oprávneným držiteľom. Z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, či odvolací
súd aplikoval § 130 ods. 1 OZ. Odvolací súd sa náležitým spôsobom nevysporiadal s tým, že právni
predchodcovia žalovaných prejavili vôľu previesť sporný spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach
žalobkyni. Táto vôľa nebola spochybnená ani súdnym rozhodnutím o relatívnej neplatnosti kúpnejzmluvy. Súdy oboch inštancií vec poňali príliš formalisticky, nezohľadnili, že žalobkyňa je oprávnenou
držiteľkou sporného spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach, ktoré zveľaďovala a do ktorých
investovala. Podľa dovolateľky rozhodovacia prax dovolacieho súdu posudzuje otázku dobromyseľnosti

držby rozdielne. Poukázala na závery rozhodnutia sp. zn. 5Cdo/30/2010.

4. Žalovaní v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobkyne navrhli dovolanie zamietnuť. Rozhodnutia
súdov oboch inštancií považujú za zákonné a vecne správne. Poukázali, že posúdenie dobromyseľnosti
nemôže vychádzať len zo subjektívnych predstáv držiteľa. Žalovaní nespochybňovali, že po uzatvorení

kúpnejzmluvymohlabyťžalobkyňadobromyseľná,žejejpatríspoluvlastníckypodielknehnuteľnostiam.
Momentom doručenia žaloby v konaní sp. zn. 7C/193/1988 však bol nadobúdací titul žalobkyne
spochybnený a od okamihu doručenia rozsudku č. k. 7C/193/1988-9 jej muselo byť nad všetku
pochybnosť zrejmé, že nemá žiaden nadobúdací titul. K prerušeniu vydržacej doby došlo najneskôr
doručením predmetného rozsudku. Žalovaní poukázali aj na účelovosť a nepravdivosť tvrdení
žalobkyne, pokiaľ ide o priebeh konania o určenie relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy a jeho výsledok.

4.1. Žalovaní v priebehu dovolacieho konania sa vyjadrili, že po právoplatnosti rozsudku napadnutého
dovolaním bol povolený vklad vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu 24/50 v prospech tretej
osoby (P. G.), na základe zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že

dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429
ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal prípustnosť
dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) a dospel k záveru, že dovolanie je potrebné ako
neprípustné odmietnuť.

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným
spôsobom vymedzovať prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade

je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných
prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a
slobôd.

8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných

prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže
byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;
namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.

10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom
sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých

môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho
konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.

11. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné

podmienky súdneho konania (porov. napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08,
IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je
procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatneneuplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je
prípustné.

12. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421
CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú
opodstatnenosť dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene
uplatnený dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428
CSP). V prípade dovolania prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada

zmätočnosti uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP), v prípade dovolania, ktoré je prípustné
podľa § 421 ods. 1 CSP, je dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).

13. Žalobkyňa prípustnosť podaného dovolania vyvodzovala v prvom rade z ustanovenia § 420 písm.
f) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

14. Dovolací súd už konštantne uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu
konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny

procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej
patriaceprocesnéoprávnenia,atovtakejintenzite,žedošloažkporušeniuprávanaspravodlivýproces.

15. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a súčasne dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva

na spravodlivý proces.
15.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie.

15.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

16. Dovolateľka prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP a porušenie práva na spravodlivý
proces oprela o tvrdenie, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené.

17. Je potrebné uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je
významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle

tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade
skutočne došlo (3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto cez
prizmu v dovolaní uplatnených dovolacích námietok skúmal, či došlo k žalobkyňou namietanej procesnej
vade; túto v procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil.

18. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je i právo na určitú kvalitu súdneho konania,
ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (III. ÚS 107/07). Len náležite odôvodnené súdne rozhodnutie sa stáva interpretačným

nástrojom súdnej autority k zabezpečeniu spravodlivosti. V tejto súvislosti žalobkyňa v dovolaní
namietala, že z rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zrejmé, či v okolnostiach prejednávanej veci
prihliadol na znenie § 130 ods. 1 OZ.19. Podľa ústavného súdu, zjavná neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia všeobecného súdu je
najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných
prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia
dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv
uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy (II. ÚS 302/2019-44 z 20. februára 2020, ods. 17).

20. Dovolací súd, dbajúc na to, že aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke
úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, konštatuje, že v
posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
náležite neodôvodnil.

21. V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle

§ 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožniac sa s odôvodnením odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie. Treba mať na pamäti, že prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu
jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09) a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s
potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle

ustanovenia § 393 CSP.

22. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o taký prípad vybočenia z medzí ustanovenia §
393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces. Odvolací súd
v dôvodoch svojho rozhodnutia uvádza, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania

žalobkyne, zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov strán, jasne a zrozumiteľne
vysvetľuje, prečo rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne, k čomu na zdôraznenie
jeho správnosti dopĺňa aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými
odvolacími námietkami žalobkyne.

23. Súd prvej inštancie prihliadol na znenie § 130 ods. 1 OZ, v zmysle ktorého pri pochybnostiach
sa predpokladá, že držba je oprávnená. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie (ktorý tvorí
súčasť rozsudku odvolacieho súdu) nevyplýva taká aplikácia príslušného zákonného ustanovenia,
ktorá by bola popretím jeho účelu, podstaty či zmyslu. Súd prvej inštancie na základe výsledkov
vykonanéhodokazovaniadospelkzáveru,žežalobkyňavkonaníneuniesladôkaznébremenovovzťahu

k preukázaniu oprávnenosti držby. Uzavrel, že od okamihu doručenia rozsudku, ktorým bolo vyslovené,
že kúpna zmluva je relatívne neplatná, nemohla byť žalobkyňa dobromyseľná v tom, že jej sporný
spoluvlastnícky podiel patrí. S týmto záverom sa v plnom rozsahu stotožnil aj odvolací súd. Existencia
právoplatného rozhodnutia, ktorým bola kúpna zmluva vyhlásená za relatívne neplatnú, spôsobila, že
dobromyseľnosť držby sporného spoluvlastníckeho podielu žalobkyňou bola objektívne spochybnená. Z

uvedeného je zrejmé, že súdy nemali pochybnosť o tom, že držba sporného spoluvlastníckeho podielu
zo strany žalobkyne bola od uvedeného momentu neoprávnená. Je pritom irelevantné, že žalobkyňa
sa aj naďalej subjektívne domnievala, že jej spoluvlastnícky podiel patrí, pretože po právoplatnosti
uvedenéhorozhodnutiaprávnipredchodcoviažalovanýchsožalobkyňounepristúpilikuzatvoreniuiného
právneho úkonu, ani nedošlo k prípadnej právnej skutočnosti, v dôsledku ktorých by bolo objektívne

možné dospieť k záveru, že spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam žalobkyňa vlastní. So všetkými
týmito skutočnosťami sa súdy oboch inštancií vo svojich rozhodnutiach presvedčivo vysporiadali (porov.
najmä body 21. a 22. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s bodom 23. odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu).

24. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného
súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán vrátane ich dôvodov a námietok. Preto

skutočnosť, že sa žalobkyňa s názormi súdov oboch inštancií nestotožňuje, sama osebe nepostačuje
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti súdnych rozhodnutí.25. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súdu uzatvára, že vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP
nezistil, preto je dovolanie žalobkyne v tejto časti procesne neprípustné, čo je dôvod na jeho odmietnutie
podľa § 447 písm. c) CSP.

26. Keďže konanie vadou podľa § 420 písm. f) CSP postihnuté nebolo, dovolací súd pristúpil k posúdeniu
dovolania z hľadiska žalobkyňou namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom
v zmysle § 421 ods. 1 CSP.

27. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

28. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

29. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti
dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP dôsledne odlišuje prípustnosť a
dôvodnosť dovolania.

30. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné
charakteristickéznaky.Predovšetkýmmusíísťootázkuprávnu,ktorúodvolacísúdriešilanajejvyriešení
založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť
procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). Relevanciu
podľa citovaného ustanovenia má len právna (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie

odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa odvolacím
súdom vyriešená nesprávne (porovnaj § 432 ods. 2 CSP) a pri ktorej - s prihliadnutím na individuálne
okolnosti prípadu - súčasne platí, že ak by bola vyriešená správne, súdy by nevyhnutne rozhodli inak,
pre dovolateľa priaznivejším spôsobom.
30.1. Dovolací súd už konštantne uvádza, že sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho

súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd
pristupovalkriešeniuniektoréhoproblému,významovonezodpovedajúkritériuuvedenémuvustanovení
§ 421 ods. 1 CSP.

31. Žalobkyňa dovolací dôvod v zmysle § 432 CSP vymedzila odkazom na rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. 5Cdo/30/2010 (o dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu
vec patrí, pričom ide o omyl ospravedlniteľný). Namietala, že súdy oboch inštancií vec nesprávne právne
posúdili, keď neprihliadli na to, že žalobkyňa je oprávnenou držiteľkou sporného spoluvlastníckeho
podielu k nehnuteľnostiam, ktoré zveľaďovala a do ktorých investovala. Vôľou právnych predchodcov
žalovaných bolo uzavrieť zmluvu o prevode nehnuteľností na žalobkyňu, ktorá nebola spochybnená ani

súdnym rozhodnutím o neplatnosti kúpnej zmluvy.

32. Dovolací súd v súlade s vyššie uvedeným skúmal, či žalobkyňa v dovolaní identifikovala takú právnu
otázku, na vyriešení ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej viedlo k záverom
vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), či vymedzila jej podstatu a uviedla súvisiace právne úvahy

spolu s dôvodmi, pre ktoré vzhliadla nesprávnosť právneho riešenia odvolacieho súdu.

33. Vo vzťahu k takto žalobkyňou vymedzenej právnej otázke dovolací súd konštatuje, že ide o otázku,
ktorá už bola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu opakovane riešená, preto z hľadiska uplatnenej
dovolacej argumentácie prichádza do úvahy posúdiť len to, či sa odvolací súd pri jej riešení neodklonil

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [§ 421 ods. 1 písm. a) CSP]; dospel k záveru, že
tomu tak nie je.34. V rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/30/2010, na ktoré poukázala dovolateľka, sa okrem
iného uvádza, že oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na
všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne

existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy
objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do
úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného
prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti
o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec

patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že
mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho
prípadu od každého požadovať.

35. Dovolací súd v tejto súvislosti tiež poukazuje, že najvyšší súd môže pri posúdení prípustnosti
dovolania zohľadňovať aj tie svoje stanoviská a rozhodnutia, ktoré dovolateľ neoznačil (k tomu pozri

I. ÚS 51/2020). S ohľadom na uvedené, za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu pri riešení
otázky dobromyseľnosti vydržateľa možno považovať najmä nasledovné:

36. Občiansky zákonník v § 134 ods. 1 a 2 upravuje vydržanie ako osobitný originárny spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti

ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej
držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie
vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá
viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“.

37. Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania základnými predpokladmi
vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej
doby.

38. V zmysle § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 OZ oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou

ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť
teda znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo
nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného
presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú
možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol

mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno
hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný.
Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou
opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl
môže byť nielen skutkový, ale aj právny (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/30/2010,

zhodne tiež napr. 5Cdo/234/2009, 2Cdo/236/2012, 4Cdo/283/2009, 5Cdo/87/2010).

39. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, a že s ňou nakladal ako s vlastnou, musí byť podložené
konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu
dobu dôvodné (R 8/91).

40. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí, je
nutné hodnotiť nielen podľa subjektívnych predstáv držiteľa, ale i podľa objektívnych hľadísk viažucich
sa k právnemu dôvodu (právnemu titulu), z ktorého sa odvodzuje vznik práva. Dobrá viera znamená
presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Pri skúmaní existencie

dobrej viery treba preto zohľadniť konkrétne právne, ale aj skutkové okolnosti prípadu spojené s
prevodomnehnuteľnosti-viažucesaknadobúdaciemutitulu(uznesenienajvyššiehosúduz23.februára
2022 sp. zn. 4Cdo/183/2020).

41. Oprávnenou môže byť len dobromyseľná držba. K posúdeniu, či držiteľ v dobrej viere je alebo

nie je, treba vždy pristupovať z objektívneho hľadiska, teda nie z aspektu osobného (subjektívneho)
presvedčenia toho, kto tvrdí dobromyseľnosť držby; vždy je potrebné brať do úvahy, či by aj každý iný,
v obdobnej situácii sa nachádzajúci držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a
povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom,že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec
mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. Oprávnená držba
sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus

putativus), omyl držiteľa musí byť ale vždy ospravedlniteľný (napr. uznesenie najvyššieho súdu z 23.
mája 2012 sp. zn. 3Cdo/84/2012).

42.Priposudzovaníoprávnenostidržbytrebavychádzaťzozásady,žejejpredpokladomjepresvedčenie
nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré

sa prejavuje aj navonok, a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi
základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol
- či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul.

43. Pokiaľ sa žalobkyňa v preskúmavanej veci ujala držby sporného spoluvlastníckeho podielu na
nehnuteľnostiach na základe kúpnej zmluvy z 25. septembra 1985, mohla byť so zreteľom na

všetky okolnosti v dobrej viere, že je jeho vlastníkom len do času, kým nenastal právny následok
úspešnéhodovolaniasarelatívnejneplatnostitohtonadobúdaciehotitulu.Požiadavkasúhlasuostatných
spoluvlastníkov s prevodom spoluvlastníckeho podielu bola v čase uzatvárania kúpnej zmluvy v
Občianskom zákonníku jasne a jednoznačne vymedzená (§ 140 prvá veta OZ v znení účinnom do 30.
júna 1988). Jednoznačne a jasne bol tiež vymedzený právny následok nedodržania tohto ustanovenia

v podobe relatívnej neplatnosti pre prípad, že sa tejto neplatnosti dotknutý subjekt (opomenutý
spoluvlastník) dovolá.

44. Odvolací súd sa pri svojom právnom závere od ustálenej praxe dovolacieho súdu pri riešení
dovolacej otázky neodchýlil, práve naopak, v plnom rozsahu zohľadnil základné východiská pre

posudzovanie predpokladov vydržania a tieto aplikoval na osobitosti konkrétneho prípadu; dospel
k záveru, že od okamihu právoplatného určenia relatívnej neplatnosti nadobúdacieho titulu nebolo
možné držbu spoluvlastníckeho podielu považovať za oprávnenú a žalobkyňu za dobromyseľnú.
Odvolací súd správne prihliadol na skutočnosť, že žalobkyňa bola spočiatku dobromyseľná, že sporný
spoluvlastnícky podiel nadobudla na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej s právnymi predchodcami

žalobcu 25. septembra 1985. Žalobkyňa teda spočiatku bola oprávnene v dobrej viere, že jej sporný
spoluvlastnícky podiel patrí. Odvolací súd správne poukázal, že v danej veci došlo k okolnosti, ktorá
mala za následok, že držba prestala byť oprávnená. Zohľadnil, že najneskôr od okamihu doručenia
rozhodnutia súdu, ktorým bola vyslovená relatívna neplatnosť nadobúdacieho titulu, nemohla byť
žalobkyňa „so zreteľom na všetky okolnosti“ dobromyseľná, že jej právo k spornému spoluvlastníckemu

podielu patrí.

45. Dovolací súd v tejto súvislosti nad rámec uvedeného dodáva, že už samotné konanie o určenie
relatívnej neplatnosti nadobúdacieho titulu je skutočnosťou objektívne spôsobilou vyvolať u každého
subjektu pochybnosť o vlastníctve spornej veci. Existencia právoplatného rozhodnutia potom nielenže

musela vyvolať pochybnosť o tom, kto je vlastníkom sporného spoluvlastníckeho podielu, ale bez
ďalšieho indikovala, že právne účinky kúpnej zmluvy z 25. septembra 1985 pominuli.

46. Záverom treba tiež uviesť, že právne posúdenie otázky dobromyseľnosti držby je v každom prípade
individuálne a závisí od zisteného skutkového stavu každej posudzovanej veci. V prejednávanom

prípadesúdyobochinštanciívychádzalizriadnezistenéhoskutkovéhostavu,nazákladektoréhodospeli
k záveru, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno ohľadom preukázania takých okolností, z
ktorých by bolo možné vyvodiť oprávnenosť držby sporného spoluvlastníckeho podielu.

47. Najvyšší súd s ohľadom na vyššie uvedené uzatvára, že pokiaľ dovolateľka namieta odklon

odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe, robí tak neopodstatnene. Dovolací súd, poznajúc
svoju vlastnú judikatúru súčasne nezistil, že by v danej veci išlo o naplnenie niektorého z dovolacích
dôvodov v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) resp. písm. c) v spojení s § 432 CSP. Dovolanie v posudzovanej
veci preto smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, v dôsledku čoho najvyšší súd
dovolanie žalobkyne odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako procesne neprípustné.

48. Podľa § 442 CSP dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Na
skutočnosti, ktoré nastali po právoplatnosti rozsudku napadnutého dovolaním sa neprihliada (odsek 4.1
tohto uznesenia).49. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP.

50. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.