Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. jún 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/56/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1122202801
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1122202801.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a sudkýň
JUDr. Otílie Belavej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: Správca s.r.o., Wolkrova č.
13, Bratislava, IČO: 36 744 301, zast. Dentons Europe CS LLP, One Fleet Place 1, Londýn EC4P 4GD,
Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, konajúca prostredníctvom organizačnej zložky:
Dentons Europe CS LLP so sídlom Bottova č. 2A, 811 09 Bratislava, IČO: 36 861 391, proti žalovaným:

1/ BAUKRAFT CONSTRUCTION s. r. o., Zámocká č. 22, 811 01 Bratislava, IČO: 51 090 031, 2/ N. Q.,
T.. XX.XX.XXXX, G. Č.. XXXX/XX, XXX XX H., zast. advokátom JUDr. Ing. Branislavom Pechom, PhD.,
Piaristická č. 2, 949 01 Nitra, 3/ LK GROUP SLOVAKIA s.r.o., Lermontovova 3, 811 05 Bratislava, IČO:
46 190 457, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalobcu proti výroku III. uznesenia Mestského
súdu Bratislava IV zo dňa 30.11.2023, č.k. B1-11C 20/2022-255, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti, vo výroku III o náhrade trov konania potvrdzuje.

II. Žalovanému 2/ súd priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

III. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie do 60 dní po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil konanie (výrok I.); nepriznal náhradu trov konania
žalovaným v I. a III. rade (výrok II.); priznal náhradu trov konania v celom rozsahu žalovanému v II. rade
(výrok III.) a vrátil žalobcovi súdny poplatok v sume 42,80 eur prostredníctvom prevádzkovateľa systému
Slovenská pošta, a.s. po právoplatnosti uznesenia (výrok IV.). V dôvodoch napadnutého uznesenia
uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie domáhal určenia vlastníckeho práva k

bytom bližšie špecifikovaným v žalobnom návrhu a žiadal náhradu trov konania. Žalobca podaním z
23.08.2023 zobral žalobu v celom rozsahu späť a zároveň žiadal zastaviť konanie z dôvodov uvedených
v návrhu. Súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1, ods. 2, § 146 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) zastavil konanie, pretože žalobca svojim
dispozitívnym úkonom zobral svoju žalobu späť v celom rozsahu predtým, než súd začal predbežné
prejednanie sporu, ako aj pred prvým pojednávaním, a preto ani nevyžadoval súhlas žalovaných v 1. až

3. rade so späťvzatím návrhu. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 256 ods. 1 CSP
a nakoľko žalobca procesne zavinil zastavenie konania, súd prvej inštancie priznal žalovaným v 1. až 3.
rade voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Vzhľadom na to, že žalovaným v
1. a 3. rade v konaní žiadne trovy nevznikli, súd prvej inštancie im preto náhradu trov konania nepriznal
a žalovanému v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Súd prvej inštancie
rozhodol o vrátení súdneho poplatku v zmysle § 11 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. a poplatok

uhradený žalobcom vo výške 49,50 eur vrátil krátený o 6,70 eur, t.j. vo výške 42,80 eur.2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal žalobca včas odvolanie voči výroku III. s poukazom na
§ 365 ods. 1 písm. b) CSP a navrhol, aby odvolací súd zmenil výrok III. napadnutého uznesenia tak,
že žalovanému v 2. rade neprizná náhradu trov konania. Uviedol, že súd prvej inštancie sa v konaní

a napadnutom uznesení vôbec nevysporiadal s návrhom žalobcu na nepriznanie náhrady trov konania
žalovaným podľa § 257 CSP. Žalobca v podaní z 23.08.2023 žiadal, aby súd prvej inštancie z dôvodov
hodných osobitného zreteľa nepriznal žalovaným náhradu trov konania, ktoré spočívali predovšetkým
v správaní žalovaných pred podaním žaloby a to, že v bytovom dome žalovaní v 1. až 3. rade postavili
čierne stavby (2 nadstavené byty v rozpore so stavebným povolením a v rozpore so zmluvou o vstavbe

bytov medzi ostatnými vlastníkmi a stavebníkom); žalovaní v 1. až 3. rade potom účelovo previedli
nadstavené byty, aby sa tak vyhli plneniu povinností jednak zo zmluvy o vstavbe bytov (obnova bytového
domu) a jednak zo zodpovednosti za čiernu stavbu; ani jeden zo žalovaných nemá záujem o kolaudáciu
bytov, čím ohrozujú celý bytový dom a žalovaní odmietajú práce na obnove bytového domu, na ktoré
sa zaviazali zmluvou o vstavbe bytov. Dôvodil, že ustanovenie týkajúce sa nepriznania náhrady trov
konania slúži práve na odstránenie tvrdosti zákona, keďže k späťvzatiu žaloby musel žalobca pristúpiť

len z dôvodu hospodárnosti pre nevymožiteľnosť práv voči žalovaným. Namietal, že súd prvej inštancie
v napadnutom uznesení ani len neuviedol, že takýto návrh žalobca podal, rovnako ani nešpecifikoval
dôvody, pre ktoré neaplikoval § 257 CSP. Podľa žalobcu, súd prvej inštancie bol povinný zaoberať sa
návrhom žalobcu na nepriznanie náhrady trov konania a hoci jeho aplikácia prichádza do úvahy iba
výnimočne, nezbavuje to súd povinnosti zvážiť, či v danom prípade nie sú okolnosti hodné osobitného

zreteľa. S poukazom na uvedené žalobca uzavrel, že postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu
základného práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie, súčasťou ktorého je aj právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia.

3. Žalovaný v 2. rade k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca podal šikanóznu a nezákonnú žalobu s

cieľom prinútiť žalovaného v 2. rade, aby vykonal obnovu bytového domu na R. O. XX D. H. v zmysle
zmluvy o vstavbe bytov na R. O. XX D. H. zo dňa 16.06.2014, na ktorú však žalovaný v 2. rade nie je
povinný ani zo zmluvy, ani zo zákona. Uviedol, že žalobca po tom ako dospel k záveru o nedôvodnosti
žaloby, zobral žalobu späť, pričom si bol vedomý právnych následkov svojho procesného úkonu, t.j.
zavinenie zastavenia konania. Má za to, že využitie poskytnutia služieb splnomocneného právneho

zástupcu - advokáta je právom každého účastníka súdneho procesu a využitie tohto práva nemôže mať
vplyv na iné práva účastníka konania (právo na náhradu trov konania). Poukázal aj na článok 37 ods.
2 a ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, v zmysle ktorého má každý právo na právnu pomoc v
konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.
Konštatoval, že ústavne garantované právo na právnu pomoc zahŕňa právo účastníka konania zvoliť si,

či sa nechá alebo nenechá zastupovať v konaní. Právne zastúpenie je tak podľa žalovaného v 2. rade
ponechané na vôli účastníka konania. Zdôraznil, že účastník konania si musí byť vedomý toho, že v
prípadeneúspechu,alebovprípade,akzavinízastaveniekonania,ponesienákladykonania,prípadneaj
náklady právneho zastúpenia protistrany. Zastáva preto názor, že právo na právnu pomoc v konaní pred
súdmi musí byť zaručené nielen právne, ale aj fakticky, keď súčasťou jeho základného práva na právnu

pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania. Dôvodil, že práve žalobca, hoci bol od
začiatku konania zastúpený advokátom, spôsobil svojim dispozičným procesným úkonom zastavenie
konania, pričom mu muselo byť zrejmé, že ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd podľa
§ 256 CSP prizná náhradu trov konania protistrane. V súvislosti s aplikáciou § 257 CSP poukázal aj na
ustálenú judikatúru (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2MCdo 17/2009,

sp. zn. 5Cdo 67/2010, sp. zn. 3MCdo 46/2012, sp. zn. 5MCdo 24/2011), kedy je súd povinný dôsledne
skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je
potrebné výnimočne prihliadnuť. Uviedol, že uvedenú právnu normu nie je možné interpretovať tak, že
je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Podľa
žalovaného v 2. rade v danej veci neexistujú žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, na základe

ktorých by súd výnimočne mohol nepriznať náhradu trov konania úspešnému účastníkovi a súd prvej
inštancie preto správne postupoval pri ich priznaní podľa § 256 CSP. Žalobca v konaní nepreukázal
dôvody na nepriznanie náhrady trov konania žalovanému v 2. rade. Na základe uvedeného navrhol
napadnuté uznesenie potvrdiť a zároveň žiadal priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
929,75 eur vrátane DPH.

4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach
uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolaciehopojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

6. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

7. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

8. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

9. K ustanoveniu § 257 CSP odvolací súd uvádza, že citované ustanovenie predstavuje odchýlku zo
zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP), aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods.
1 CSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej
strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy
nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani

exemplifikatívne, pričom výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že
tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle ustálenej judikatúry, z ustanovenia § 257
nie je možné vyvodiť voľnú možnosť jeho aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa
ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného
zreteľa, ku ktorým je potrebné výnimočne prihliadnuť pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania.

Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek, bez zreteľa
na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Účelom predmetného zákonného ustanovenia je,
že ak súd zvolí postup podľa neho, nemôže žiadnej zo strán (ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať
náhradu trov konania. V prípade ak súd použije moderačné právo, alebo ak ho niektorá zo strán navrhne,
musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Existenciu dôvodov

hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť, pretože v
opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať znaky svojvôle.

10. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu
v konaní (§ 255 CSP). Predtým, než súd dospeje k záveru o potrebe aplikácie § 257 CSP, je potrebné

ustáliť otázku procesného úspechu sporových strán, keďže účelom tohto ustanovenia je odstránenie
neprimeranosti tvrdosti voči strane sporu, ktorá nemala v konaní úspech v záujme dosiahnutia
spravodlivosti. Z dikcie ustanovenia § 256 ods. 1 CSP vyplýva, že pokiaľ niektorá zo strán sporu zavinila,
že konanie muselo byť zastavené, postupuje sa podľa ustanovenia § 265 ods. 1 CSP, ktorý predpokladá
zodpovednosťzazavinenietejstranysporu,ktoréhoprocesnýúkonmalzanásledokzastaveniekonania.

Preto ak žalobca vezme návrh späť, v zásade platí, že zastavenie konania zavinil a je preto povinný
hradiť trovy konania žalovanému. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov
konaniaprichádzadoúvahyvprípadoch,keďsícesúnaplnenévšetkypredpokladynapriznanienáhrady
trov konania podľa § 255 a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného
zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý

musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený (viď uznesenie II. ÚS/113/2019 zo dňa 6. júna 2019).

11. V danej veci vzal žalobca žalobu späť písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa
23.08.2023 (č.l. 233 spisu) z dôvodu hospodárnosti, keďže od podania žaloby došlo k zmene vlastníka
rozostavaného bytu č. 10, keďže žalovaný v 1. rade previedol byt č. XX najskôr na D.M. T. a neskôr na

N.. Z. S., ktorý ako aktuálny vlastník neprispieva do fondu prevádzky, opráv a údržby bytového domu
z dôvodu, že uvedená povinnosť v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorovzaväzujelenvlastníkovdokončenýchbytovanebytovýchpriestorovvbytovomdome.Žalobca
mal za to, že na účasti žalovaného v 1. rade v danom konaní nemá žiadny právny záujem. Ďalej
poukázal na to, že žalovaný v 3. rade riadne nepreberá úradné zásielky, spoločnosť žalovaného v 3.

rade nemá žiaden majetok, je nečinná a vymáhanie akýchkoľvek pohľadávok, resp. prác na obnove
bytového domu nie je efektívne. V súvislosti s majetkovými pomermi žalovaného v 2. rade uviedol, že
nepriznaním náhrady trov konania neutrpí žiadnu ujmu, nakoľko si kúpil byt č. 9, ktorý je na stránke V.. Z..
Q. prezentovaný ako luxusný mezonetový byt a žalovaný v 2. rade nie je na tento byt odkázaný, keďže vňom nebýval. Dodal, že žalovaný v 2. rade dokonca nikdy neodstúpil od kúpnej zmluvy so žalovaným v
1. rade z dôvodu, že mu predal neskolaudovaný byt, a teda je zrejmé, že o právnom a skutkovom stave
bol vopred informovaný. Uviedol, že žalovaný v 2. rade navyše podniká prostredníctvom spoločnosti Ba-

services s.r.o. Žalobca poukázal na to, že v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa v
zmysle § 257 CSP, ktoré odôvodnil tým, že žaloba bola podaná dôvodne, pretože ani jeden z aktuálnych
vlastníkov rozostavaných bytov č. X Z. XX, a ani ich právni predchodcovia nikdy neuzatvorili s ostatnými
vlastníkmi bytov a nebytových priestorov zmluvu o nadstavbe bytov tak, ako to predpokladá § 21 ods. 1
zákona č. 182/1993 Z.z., ani neprevzali žiadne práva a povinnosti z pôvodnej zmluvy o vstavbe bytov,

ktorúuzatvorilivlastnícisožalovanýmv3.rade.Ďalejžalobcauviedol,žebytyč.XZ.XXbolipostavenév
rozporesostavebnýmpovolením,zmluvouovstavbebytovakoajúzemnýmplánomHlavnéhomestaSR
Bratislavy, ich aktuálni vlastníci nedodali príslušnému stavebnému úradu žiadne doklady pre dodatočné
povolenie bytov, a teda stavebný úrad nebude mať inú možnosť než nariadiť odstránenie nadstavby.

12. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobcom uvedené dôvody nemôžu obstáť ako argument

predstavujúci dôvod osobitného zreteľa, pre ktorý súd náhradu trov konania neprizná žiadnej zo strán
sporu. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovaného v 2. rade, že žalobca nijakým spôsobom
neuviedol a nepreukázal, v čom majú spočívať také dôvody hodné osobitného zreteľa predpokladané
§ 257 CSP, na základe ktorých by mal súd rozhodnúť tak, že nárok na náhradu trov konania neprizná
žiadnej strane. Žalobca sa obmedzil len na tvrdenie, že žaloba bola v tomto konaní podaná dôvodne,

nakoľko pôvodní aj aktuálni vlastníci neuzatvorili zmluvu o vstavbe bytov s ostatnými vlastníkmi bytov a
nebytových priestorov, byty č. X Z. XX boli postavené v rozpore so stavebným povolením. Irelevantnou
je aj argumentácia žalobcu, že nepriznaním náhrady trov konania žalovaný v 2. rade neutrpí žiadnu
ujmu, nakoľko si kúpil byt č. X, v ktorom nebýval a bol informovaný o skutkovom a právnom stave veci.

13. Odvolací súd zdôrazňuje, že za účelne vynaložené trovy konania podľa § 251 CSP možno pokladať
iba také, ktoré museli byť procesnou stranou nevyhnutne vynaložené na to, aby mohla riadne obhajovať
svoje porušené alebo ohrozené subjektívne právo na príslušnom súde. Trovy konania vzniknuté v
súvislosti so zastúpením účastníka (strany sporu) advokátom je potrebné zásadne považovať za
vynaložené účelne na riadne uplatňovanie, resp. bránenie práva na súde. Iba v celkom výnimočných

situáciách, najmä v prípade zneužitia práva na zastúpenie advokátom, by mohlo ísť o trovy konania,
ktoré by sa nedali kvalifikovať ako vynaložené účelne, čo však nebol daný prípad.

14. Správne preto postupoval súd prvej inštancie, keď žalovanému v 2. rade priznal nárok na náhradu
trov konania voči žalobcovi, ktorý zavinil zastavenie konania, t.j. v dôsledku správania sa žalobcu po

podaní žaloby na súde došlo k späťvzatiu žaloby.

15. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania
podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 CSP tak, že ich náhradu priznal v plnom rozsahu žalovanému
v 2. rade s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).