Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. júl 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/60/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1624200508
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 07. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1624200508.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov
senátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcov v 1. rade: X.. S. Č.
O. S. J. V. C. X. Č. , R. A. XX.X.XXXX, C. X. W.: X.. Ľ. Č. O. S. J. V. C. X. Č. V. C. Á. , R. A. X.X.XXXX,
V. T. D. N., D. Č.. XXX/XX, obaja zastúpení spoločnosťou: HHB advokátska kancelária s.r.o., IČO: 52
274 896, Martin, Andreja Kmeťa č. 576/13, za ktorú koná JUDr. Marek Hraška, proti žalovanému: X.. K.

C. R. B. Č. J. V. , R. A. XX.XX.XXXX, T. D. I., C. Š. Č.. XX, zastúpený spoločnosťou: LEGAL & CORP
s. r. o., IČO: 47 237 325, Bratislava, Gajova č. 11, za ktorú koná JUDr. Tomáš Dujčík, o návrhu na
nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, na odvolanie žalobcov v 1., 2. rade proti uzneseniu Mestského
súdu Bratislava IV zo dňa 28. marca 2024, č.k. 48 C 18/2024-120, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 28. marca 2024, č.k. 48 C 18/2024-120, p o t v
r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a voči spoločnej a nerozdielnej povinnosti žalobcov v 1., 2. rade nárok
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 28.3.2024, č.k. 48 C 18/2024-120, I. návrh žalobcov v 1., 2.
rade na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia zamietol; II. žalovanému nepriznal voči žalobcom v 1.,

2. rade nárok na náhradu trov konania. Vychádzal z návrhu doručenému súdu dňa 6.3.2024, ktorým sa
obaja žalobcovia domáhali nariadenia zabezpečovacieho opatrenia, ktorým by bolo zriadené záložné
právo na nehnuteľnosti bližšie špecifikované v petite návrhu, za účelom zabezpečenia ich pohľadávky
vo výške 168.000,- € titulom poskytnutej pôžičky. Návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia
žalobcovia v 1., 2. rade odôvodnili tým, že na Okresnom súde Banská Bystrica sa vedie upomínacie
konanie pod sp.zn. 7 Up 1275/2023, ktoré úzko súvisí s predmetným návrhom, ktorého predmetom je

ich žalobný nárok uplatnený proti žalovanému a PaeDr. K. C., narodený dňa XX.X.XXXX, trvale bytom
D., D. č. X (otec žalovaného), o zaplatenie sumy 168.000,- € s príslušenstvom. V
upomínacom konaní bol dňa 18.9.2023 vydaný platobný rozkaz, proti ktorému bol zo strany žalovaného
a jeho otca podaný odpor. Nárok si uplatnili titulom poskytnutej bezúročnej pôžičky, na základe zmluvy o
pôžičke uzatvorenej medzi nimi (ako veriteľmi) na jednej strane a žalovaným a jeho otcom (ako dlžníkmi)
na druhej strane dňa 28.2.2018, ktorou sa zaviazali poskytnúť dlžníkom bezúročnú pôžičku vo výške

250.000,- €, ktorú mali dlžníci vrátiť do dňa 10.12.2018. Časť pôžičky vo výške 232.000,- € poukázali
dlžníkom bankovým prevodom na účet uvedený v zmluve o pôžičke a zvyšnú časť vo výške
18.000,- € im poskytli v hotovosti. Keďže pôžička nebola zo strany dlžníkov v lehote vrátená, žalovaný a
jeho otec im poskytli dňa 9.12.2021 čestné vyhlásenie, v ktorom uznali zostatok svojho dlhu na základe
zmluvy o pôžičke vo výške 188.000,- € a zároveň v ňom výslovne uviedli, že z pôžičky poskytnutej na
základe zmluvy o pôžičke, bola ku dňu poskytnutia čestného vyhlásenia splatená suma spolu 62.000,-

€, z toho suma 32.000,- € prevodom na účet dňa 27.6.2019 a ostatné prostriedky
vo výške 30.000,- € im boli uhradené v hotovosti dňa 9.12.2021. Následne bolo zo strany žalovanéhovrátených z titulu zmluvy o pôžičke ešte ďalších 20.000,- € bezhotovostným prevodom dňa 30.1.2023.
Dlžná časť pôžičky tak predstavuje k dnešnému dňu sumu 168.000,- €. Majú za to, že žalovaný a jeho
otec sú si dobre vedomí svojho dlhu voči nim, ako aj jeho výšky. O tejto skutočnosti svedčí aj list zo dňa

16.6.2023 adresovaný im od právneho zástupcu žalovaného a jeho otca, advokátskej kancelárie AK
HERCEG, s.r.o., v ktorom sa výslovne uvádza, že žalovaný a jeho otec sú si vedomí, že do dnešného
dňa nesplatili v celosti pôžičku poskytnutú vo výške 250.000,- €, pričom navrhujú nesplatený zostatok
vysporiadať prevodom nehnuteľnosti špecifikovanej v liste do ich vlastníctva, s čím ale nesúhlasili.
Dali do pozornosti skutočnosť, že žalovaný bol na začiatku upomínacieho konania (krátko po doručení

platobného rozkazu) vlastníkom viacerých nehnuteľností (zapísaných na listoch vlastníctva č. XXXX,
katastrálne územie S., č. XXXX, katastrálne územie N. a č. XXXX, katastrálne
územie I.), pričom len niekoľko mesiacov po doručení platobného rozkazu žalovanému, tento previedol
jednu zo svojich nehnuteľností (zapísanú na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie I.) na tretí
subjekt. Žalovaný sa začal postupne zbavovať svojho majetku, a to práve v dôsledku jeho vedomosti
o existencii upomínacieho konania a s tým súvisiacej hrozby možnej exekúcie proti jeho majetku.

Vyjadrili obavu, že rovnako bude žalovaný pokračovať aj vo vzťahu k nehnuteľnostiam zapísaným na
liste vlastníctva č. XXXX a č. XXXX. Je pritom zjavné, že cieľom opísaného zbavovania sa majetku
žalovaného je výlučne vyhnutie sa povinnosti zaplatiť svoj dlh voči nim. Takéto konanie žalovaného
navyše nepochybne ohrozuje vymoženie ich pohľadávky uplatnenej v upomínacom konaní. Dôvodom
na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia na základe tohto návrhu, teda ich naliehavý právny záujem

na nariadení zabezpečovacieho opatrenia na základe tohto návrhu je dôvodná obava, že prípadné
exekučné vymáhanie ich peňažného nároku proti žalovanému titulom samotným žalovaným ich uznanej
pohľadávky vo výške 168.000,- € spolu s príslušenstvom, môže byť v dôsledku opísaného zbavovania
sa majetku zo strany žalovaného ohrozené. Zdôraznili, že v tomto prípade skutočne existuje dôvodná
obava, že prípadná následná exekúcia, ktorá by bola vedená v ich prospech proti žalovanému titulom ich

pohľadávky na zaplatenie sumy 168.000,- € spolu s príslušenstvom, bude vzhľadom na vyššie opísané
zbavovanie sa majetku zo strany žalovaného ohrozená. Dodali, že z pohľadu tohto návrhu je právne
irelevantný motív zbavovania sa majetku zo strany žalovaného, teda či dôvodom na takéto konanie je
napríklad jeho zlá finančná situácia, na ktorú mimochodom odkázal žalovaný, ako aj jeho otec v čestnom
vyhlásení a liste. V tejto súvislosti poukázali na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III.

ÚS 502/2017 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky R (ČR) 6/1994 s tým, že sú
presvedčení, že na nariadenie zabezpečovacieho opatrenie nie je rozhodujúca hodnota nehnuteľných
vecí, na ktorých má byť zriadené záložné právo (v tomto štádiu konania sa to z pohľadu ich možností
objektívne ani len nedá posúdiť), ale už vyššie preukázaná dôvodnosť obavy z ohrozenia exekúcie.
Navrhované zabezpečovacie opatrenie nebude podľa ich názoru v rozpore so zásadou proporcionality,

keďže toto opatrenie žalovaného de facto žiadnym spôsobom neobmedzí. V prípade, ak žalovaný
prejaví záujem vyrovnať sa s nimi, t. j. dobrovoľne uhradiť ich pohľadávku uplatnenú v upomínacom
konaní, ktorú mimochodom uznal, čo do dôvodu i výšky, navrhované zabezpečovacie opatrenie bude
pre žalovaného právne bezvýznamné.

2.1. Uznesenie súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanoveniami § 343 ods. l, ods.
2, ods. 3 (nesprávne súd prvej inštancie uviedol ods. 1) Civilného sporového poriadku, §
151d ods. 1 Občianskeho zákonníka, dôvodiac tým, že v danom prípade neboli splnené podmienky na
nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, ktoré musia byť splnené kumulatívne, nakoľko žalobcovia v 1.,
2. rade dostatočne neosvedčili dôvodnosť obavy z exekúcie a taktiež nepreukázali hodnotu majetku,

na ktorý sa malo vzťahovať zabezpečovacie opatrenie. Poukázal na to, že zabezpečovacím opatrením
súd zriaďuje na návrh záložné právo na veciach, právach alebo iných majetkových hodnotách dlžníka.
Postihuje tak majetok patriaci dlžníkovi za účelom zabezpečenia budúcej vymožiteľnosti pohľadávok,
ktoré má navrhovateľ voči dlžníkovi. Z ustanovenia § 343 ods. 1 C.s.p. je tak zrejmé, že záložné právo
možnozriadiťibakveciam,právam,čiinýmmajetkovýmhodnotám,ktoré(včaserozhodnutia)vlastnícky

patria dlžníkovi, t. j. dlžník (žalovaný) musí byť v čase rozhodnutia vlastníkom majetku, ktorý má slúžiť
ako záloh. V danom spore z hľadiska existencie, trvania a vymedzenia nároku
žalobcov v 1., 2. rade, ktorému sa má poskytnúť ochrana v podobe navrhovaného zabezpečovacieho
opatrenia, mal za to, že osvedčili existenciu právneho vzťahu medzi stranami sporu, poukazujúc pritom
na zmluvu o pôžičke zo dňa 28.2.2018 (č.l. 16-20 spisu), čestné vyhlásenie žalovaného a jeho

otca o uznaní dlhu voči nim (č.l. 23 spisu), ako aj vydaný platobný rozkaz na zaplatenie sumy 168.000,-
€ s príslušenstvom v rámci upomínacieho konania vedeného na Okresnom súde Banská
Bystrica (č.l. 33-36 spisu), či oznámenie právneho zástupcu žalovaného zo dňa 16.6.2023 (č.l. 29 spisu).
Obaja žalobcovia taktiež v návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia preukázali splnenie ďalšejpodmienky, a to spôsobilý predmet záložného práva, keď z neho vyplýva, že predmet záložného práva
je spôsobilý na zabezpečenie, nakoľko predmetom záložného práva majú byť nehnuteľnosti, ktoré sú
vo vlastníctve žalovaného. Pokiaľ ide o majetok, na ktorý sa má vzťahovať zabezpečovacie opatrenie,

súd musí zohľadniť aj zásadu primeranosti zásahov do majetkových pomerov dlžníka, a to vo vzťahu k
pohľadávke, na zabezpečenie ktorej súd zriaďuje zabezpečovacie opatrenie. Z hľadiska zabezpečenia
tak nesmie vzniknúť celkom zjavný nepomer. Zriadenie záložného práva zabezpečovacím opatrením v
súlade s ustanovením § 343 C.s.p. musí spĺňať kritérium primeranosti a proporcionality
a nesmie neprimeraným spôsobom zasiahnuť do práv a oprávnených záujmov strán, najmä žalovaného.

Primeranosť navrhovaného zabezpečovacieho opatrenia je súd povinný skúmať a žalobca povinný
osvedčiť. Zriadením záložného práva prostredníctvom inštitútu zabezpečovacieho opatrenia dochádza
k zásahu do právneho postavenia žalovaného z hľadiska obmedzenia, resp. sťaženia
možnosti nakladať s jeho majetkom zaťaženým súdom zriadeným záložným právom, kedy v zmysle
ustanovenia § 151h ods. 1 Občianskeho zákonníka záložné právo v zásade pôsobí voči nadobúdateľovi
zálohu pri jeho prevode alebo prechode. Kritérium primeranosti a proporcionality zabezpečovacieho

opatrenia tak musí zohľadňovať na jednej strane hodnotu zabezpečovanej pohľadávky veriteľa v pomere
na druhej strane k hodnote veci, práva alebo inej majetkovej hodnoty, ku ktorej súd zabezpečovacím
opatrenímzriaďujezáložnéprávo.Vdanomprípadepohľadávkažalobcovv1.,2.radepredstavujesumu
168.000,- €, pričom hodnotu nehnuteľností, ktoré žiadajú podaným návrhom zaťažiť záložným právom,
neosvedčili. Z uvedeného dôvodu potom nemal osvedčený predpoklad proporcionality navrhovaného

zabezpečovacieho opatrenia, pretože nemal oboma žalobcami osvedčenú ani približnú hodnotu
navrhovaného zálohu. Je pritom súčasťou povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti oboch žalobcov,
aby v podanom návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia osvedčili primeranosť navrhovaného
zabezpečovacieho opatrenia vo vzťahu k ich osvedčovanej pohľadávke voči žalovanému. Žalobcovia
v 1., 2. rade v návrhu uviedli, pričom toto svoje tvrdenie opreli o rozhodnutie, že na nariadenie

zabezpečovacieho opatrenie nie je rozhodujúca hodnota nehnuteľných vecí, na ktorých má byť zriadené
záložné právo, nakoľko podľa ich názoru sa to v tomto štádiu konania z pohľadu ich možností objektívne
ani len nedá posúdiť. S týmto tvrdením oboch žalobcov sa nestotožnil, nakoľko približný odhad ceny
nehnuteľností sa dá preukázať napríklad nezávislým stanoviskom niektorej z realitných kancelárií na
obdobné pozemky, či byty, resp. nebytové priestory v uvedenej lokalite, kde sa nachádzajú pozemky,

byt a nebytové priestory, ktoré žalobcovia v 1., 2. rade žiadajú zaťažiť záložným právom na
zabezpečenie ich pohľadávky, ktorú evidujú voči žalovanému. Zároveň dospel k záveru, že žalobcovia v
1., 2. rade neosvedčili ani dôvodnosť obavy, že prípadná budúca exekúcia ich pohľadávky je ohrozená.
Samotný dlh nemôže bez ďalšieho byť dôvodom na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, avšak
skutočnosťami, ktoré osvedčujú, že by exekúcia mohla byť zmarená, je predovšetkým také konanie

dlžníka, ktorého dôsledkom je znižovanie hodnoty jeho majetku, ktorý možno exekúciou postihnúť alebo
iné konanie, ktoré podstatnou mierou nepriaznivo ovplyvňuje jeho majetkové pomery. Žalobcovia v 1.,
2. rade neosvedčili správanie žalovaného, ktoré vedie k znižovaniu reálnej hodnoty jeho majetku tým,
že sa ho žalovaný zbavuje jeho predajom za nízku cenu, darovaním alebo zámenou za veci nižšej
hodnoty, resp. zaťažuje ho záložnými právami iných veriteľov. Nie je tak zrejmé, akým spôsobom by

malo opísané konanie žalovaného ohroziť vymožiteľnosť pohľadávky oboch žalobcov v prípadnom
exekučnom konaní. Za zbavovanie sa majetku nemožno považovať, ak žalovaný majetok scudzil za
primeranúprotihodnotu,čímbynijakýmspôsobomneohrozilivymožiteľnosťpohľadávkyobochžalobcov,
nakoľko predajom dochádza len k zmene formy vlastníctva z vlastníctva nehnuteľnosti na vlastníctvo
peňažných prostriedkov v hodnote zodpovedajúcej predanej nehnuteľnosti. V tejto súvislosti žalobcovia

v 1., 2. rade nijako neosvedčili a ani len netvrdili, že by žalovaný chcel nehnuteľnosti vo svojom
vlastníctve scudzovať pod cenu, prípadne za neprimerané protiplnenie či darovaním, kedy by bolo
možné hovoriť o zbavovaní sa majetku. Naopak z predložených listinných dôkazov jednoznačne
vyplýva, že žalovaný spolu so svojim otcom navrhli obom žalobcom nesplatený zostatok pohľadávky
vysporiadať prevodom nehnuteľnosti bližšie špecifikovanej v oznámení zo dňa 16.6.2023 (č.l. 29 spisu),

čo však žalobcovia v 1., 2. rade neakceptovali, avšak bližšie nezdôvodnili svoje rozhodnutie. Navyše
tvrdenie oboch žalobcov ohľadom zlej finančnej situácie žalovaného a jeho otca, na ktorú sa vraj
odvolávajú aj samotní dlžníci v čestnom vyhlásení zo dňa 9.12.2021 (č.l. 23 spisu) a oznámení zo dňa
16.6.2023, na podporu dôvodnosti podaného návrhu (ako obava z ohrozenia budúcej exekúcie) ale
z predložených listinných dôkazov vôbec nevyplýva, keďže v čestnom vyhlásení, ani oznámení nie je

žiadna zmienka o tom, že žalovaný a jeho otec sú vo finančnej tiesni.
2.2. Výrok o náhrade trov konania prvoinštančný súd odôvodnil právne ustanoveniami § 255 ods. 1,
ods. 2, § 262 ods. 1 C.s.p. a dôvodil tým, že žalobcovia v 1., 2. rade boli v konaní neúspešní,preto by úspešný žalovaný mal proti nim nárok na náhradu trov konania. S poukazom na skutočnosť, že
žalovanému žiadne trovy nevznikli a na zásadu racionality, mu nárok na náhradu trov konania nepriznal.

3. Proti tomuto uzneseniu podali včas odvolanie žalobcovia v 1., 2. rade, dôvodiac ustanovením § 365
ods. 1 písm. b/, f/, h/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Uviedli, že návrhom sa

domáhali zriadenia záložného práva na príslušných veciach žalovaného, keďže sa plne legitímne
obávali ohrozenia možnej exekúcie v prospech ich pohľadávky voči žalovanému. Dali do pozornosti
písomnú zmluvu o pôžičke zo dňa 28.2.2018, na základe ktorej ako veritelia poskytli žalovanému a jeho
otcovi PaeDr. K. C. ako dlžníkom bezúročnú pôžičku vo výške 250.000,- €, ktorú sa dlžníci zaviazali
vrátiť veriteľom najneskôr do dňa 10.12.2018. Majú za to, že predmetným návrhom osvedčili aj ďalšie
skutočnosti týkajúce sa predmetnej splatnej peňažnej pohľadávky, najmä jej nesporný charakter (s

ohľadom na uznanie dlhu) medzi zmluvnými stranami, jej výšku, ako aj to, že žalovaný a jeho otec
tento svoj záväzok s ohľadom na ich nepriaznivú finančnú situáciu nedokázali
riadne a včas splatiť. S týmito skutočnosťami sa v konečnom dôsledku stotožnil aj súd prvej inštancie
s poukazom na bod 13. odôvodnenia napadnutého uznesenia. Napriek tomu však
súd prvej inštancie vyhodnotil, že neosvedčili primeranosť navrhovaného zabezpečovacieho opatrenia,

respektíve hodnotu nehnuteľností, na ktorých navrhovali zriadiť záložné právo (bod 14. odôvodnenia
napadnutéhouznesenia),sčímnesúhlasia,keďžesúdprvejinštancievtejtosúvislostidospelnazáklade
predložených tvrdení a dôkazov celkom zjavne k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň vec
nesprávneprávneposúdil.Dalidopozornostiustanovenie§326 ods.1C.s.p.,ktoréprvoinštančný
súd nesprávne interpretoval, respektíve ho nesprávne aplikoval, nakoľko v tomto prípade použil

príliš extenzívny výklad v otázke osvedčovania skutkových tvrdení relevantných pre návrh, ktorý má
paradoxnecharakterdokazovaniaanieosvedčovania.Vtejtosúvislostipoukázalinasvojuargumentáciu
ohľadom dokazovania, respektíve osvedčovania skutkových tvrdení, ktorú prezentovali už v návrhu
na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia a ktorú navyše podporili ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky, ako aj citáciou príslušnej odbornej literatúry. Zotrvali

preto na tom, že dokazovanie má v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného (zabezpečovacieho)
opatrenia povahu osvedčovania a nemajú tak v tomto konaní povinnosť dokazovať nimi prezentované
skutočnosti, ale výlučne ich len osvedčiť a aj to len tie, ktoré sa objektívne osvedčiť dajú. Príslušné
ustanovenia Civilného sporového poriadku pritom žiadnym spôsobom neurčujú, akým spôsobom sa
má toto osvedčenie vykonať. Nemožno preto vylúčiť ani prosté tvrdenie o tom, že v rámci tohto typu

konania nie je možné určitú skutočnosť osvedčiť, nie to ešte dokázať. Dali do pozornosti, že odkazovali
aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky (R 6/1994) a vyjadrili svoje presvedčenie o
neexistencii rozporu navrhovaného zabezpečovacieho opatrenia so zásadou proporcionality, ako aj že
na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia nie je rozhodujúca hodnota nehnuteľných vecí, na ktorých
má byť zriadené záložné právo, ale postačuje napríklad už samotným návrhom preukázaná dôvodnosť

obavy z ohrozenia exekúcie. Súd prvej inštancie pritom upozornili aj na tú skutočnosť, že v tomto štádiu
konania nie je objektívne možné osvedčiť hodnotu predmetných nehnuteľností žalovaného, na čom
zotrvávajú. Záver súdu prvej inštancie o možnosti približného odhadu ceny nehnuteľnosti na základe
napríklad nezávislého stanoviska príslušnej realitnej kancelárie, teda o osvedčení tejto skutočnosti,
je podľa ich názoru nesprávny hneď z viacerých hľadísk. Akýkoľvek subjekt (napríklad súdom prvej

inštancie zmienená realitná kancelária), ktorý by mal vykonať ocenenie predmetných nehnuteľností,
musí poznať aspoň základné informácie o tejto nehnuteľnosti. Tieto zväčša získa na základe osobnej
obhliadky, určite však nie na základe informácií dostupných z listu vlastníctva, t. j. z jediného podkladu,
ktorý o predmetných nehnuteľnostiach majú (aj to výlučne len na základe ich vlastnej iniciatívy a lustrácie
žalovaného vo verejne dostupných registroch, za ktorú vynaložili peňažné prostriedky). Nehnuteľnosti

na ktorých navrhujú zriadiť záložné právo, sú výlučne stavby (rodinný dom, byt alebo nebytový priestor)
a k nim prislúchajúce spoluvlastnícke podiely, prípadne pozemky. Tieto majú vždy svoju výmeru,
špecifické rozloženie, počet miestností, charakter vybavenia a príslušenstva, čo všetko bezpochyby
výrazne vplýva na hodnotu danej nehnuteľnosti. Preto vo vzťahu k
prezentovanému záveru súdu prvej inštancie kladú legitímnu otázku: „Akým spôsobom majú žalobcovia

zabezpečiť ohodnotenie predmetných nehnuteľností, ak nedisponujú ani len informáciou o tom, či
sa v danom prípade jedná o 1-izbový (2-izbový, 3-izbový), prípadne viacizbový byt?“ Predmetné
nehnuteľnosti sú okrem tiarch a obmedzení, ktoré nie sú explicitne zapísané v katastri nehnuteľností,
zaťažené aj bankovými záložnými právami, teda reálna hodnota týchto nehnuteľností, ktorá by bola vich prospech na základe nimi navrhovaného zabezpečovacieho opatrenia zaťažená, sa ani nedá určiť
bez znalosti rozsahu daného bankového zaťaženia. Ak by aj totižto došlo k zriadeniu záložného práva
na daných nehnuteľnostiach, tak pre prípad jeho realizácie (poznámka záložného práva), bude toto

realizované až potom, ako dôjde k uspokojeniu tzv. prioritného záložného veriteľa, v tomto prípade
banky. Inými slovami, reálna hodnota predmetných nehnuteľností môže byť práve v
dôsledku zmienenej existencie bankových záložných práv kľudne nižšia, ako je samotná hodnota
ich pohľadávky, ktorej uspokojenie sa snažia ochrániť prostredníctvom nariadenia nimi navrhovaného
zabezpečovacieho opatrenia-zriadenia záložného práva. Hodnotu predmetných nehnuteľností aj z tohto

dôvodu nedokážu v konaní o nariadení zabezpečovacieho opatrenia objektívne osvedčiť. Akékoľvek
ohodnotenie predmetných nehnuteľností by malo de facto charakter len ničím nepodloženého, t. j.
bezpredmetného odhadu. Škála takéhoto odhadu sa potom môže pohybovať v rozmedzí niekoľkých
tisíc eur až po niekoľko stotisíc eur, čo je potom podľa ich názoru z pohľadu súdom prvej inštancie
zmieneného kritéria hodnotenia primeranosti a proporcionality právne irelevantné. Ak by sa však aj
takéto ohodnotenie na základe nimi dostupných informácií dalo zabezpečiť (čo spochybňujú), s ohľadom

na súdom prvej inštancie zmienenú zásadu proporcionality zdôraznili, že prípadné zriadenie záložného
práva na predmetné nehnuteľnosti vzniká výlučne do rozsahu ich pohľadávky, tzn. že je aj s ohľadom
na vyčíslenie tejto pohľadávky v samotnom návrhu v zásade automaticky
primerané. Na základe uvedeného majú za to, že nemohli osvedčiť hodnotu predmetných nehnuteľností
bez poznania aspoň základných informácií o nich. Z dôvodu právnej istoty predkladajú nezávislé

stanovisko realitnej kancelárie ohľadom ocenenia predmetných nehnuteľností (zo dňa 15.4.2024), ktoré
bolo vyhotovené nezávislou realitnou kanceláriou presne v intenciách súdom prvej inštancie naznačenej
tézy. Záver tohto stanoviska je však prakticky totožný s ich argumentáciou prezentovanou už v návrhu
na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia ohľadom nemožnosti posúdenia hodnoty predmetných
skutočností a vyvracia argumentáciu súdu prvej inštancie. Z opatrnosti dali do pozornosti

aj možnosť doplnenia dokazovania v rámci odvolacieho konania, pričom s poukazom na ustanovenie §
329 ods. 2 C.s.p. zdôraznili, že v tomto prípade nedošlo k žiadnej zmene skutkového a ani právneho
stavu veci. V tejto súvislosti dali do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 5 Cdo 65/2010 a sp.zn. 1 Cdo 147/2011. S poukazom na vyššie uvedené
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konštatovali, že vo svojom návrhu na nariadenie

zabezpečovacieho opatrenia a jeho prílohách dostatočne osvedčili nimi prezentované skutočnosti,
tým pádom aj splnenie všetkých predpokladov na nariadenie nimi navrhovaného zabezpečovacieho
opatrenia. K proporcionalie zabezpečovacieho opatrenia dôvodili, že súd podľa ich
názoru dokáže objektívne posúdiť proporcionalitu návrhom navrhovaného zabezpečovacieho opatrenia
aj napriek nemožnosti vykonania odhadu hodnôt nehnuteľností žalovaného. Na jednej strane je ich

pohľadávka vo výške 168.000,- € s príslušenstvom a na druhej strane sú bankovými záložnými právami
zaťažené nehnuteľnosti žalovaného, ako byt a rodinný dom s pozemkom nachádzajúce sa v Bratislave,
resp. okolí. Na základe všeobecných vedomostí priemerne vzdelanej osoby je možné prísť k záveru, že
zabezpečovacie opatrenie zriadené na dané nehnuteľnosti žalovaného nebude neproporciálne, pretože
snajväčšoumieroupravdepodobnostibyjehovýkonanilennestačilnauspokojeniecelejichpohľadávky,

v najlepšom prípade bude úplné uspokojenie pohľadávky ledva dosiahnuté. Iná by bola situácia, keby
žiadali od súdu zriadenie zabezpečovacieho opatrenia na developerský projekt s 10. rodinnými domami
alebo bytový dom s 30. bytmi. Tam je priestor uvažovať o neprítomnosti proporcionality
navrhovaného zabezpečovacieho opatrenia. Takýto priestor na uvažovanie ale nevidia v tomto prípade a
návrhompožadovanézabezpečovacieopatreniejepodľanichplneproporcionálne(nehovoriacotom,že

stále trvajú na argumente, podľa ktorého zabezpečovacie opatrenie je v zásade automaticky primerané).
Nestotožnili sa ani so záverom súdu prvej inštancie o neosvedčení obavy z ohrozenia prípadnej budúcej
exekúcie, keď aj aj v tomto prípade použil príliš extenzívny výklad v otázke osvedčovania skutkových
tvrdení relevantných pre návrh, ktorý má paradoxne charakter dokazovania a nie osvedčovania. Už v
návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia upozornili súd prvej inštancie na konanie vedené na

upomínacom súde, teda, čo je dôvodom na nariadenie nimi navrhovaného zabezpečovacieho opatrenia,
ako aj na ich naliehavý právny záujem na nariadení zabezpečovacieho opatrenia. Zotrvali na tom, že
žalovaný začal realizovať úkony smerujúce k sťaženiu alebo k úplnému zmareniu budúcej exekúcie, t. j.
začalsazbavovaťsvojhonehnuteľnéhomajetku,ktoréhoexistenciajeprenichaspoňako-takouzárukou
úspešného vymoženia ich pohľadávky. Dali do pozornosti, že už v samotnom návrhu upozornili súd prvej

inštancie, že nedokážu z objektívnych príčin detailne preukázať všetky prípady zbavovania sa majetku
zo strany žalovaného a ich špecifiká. Vyjadrili pritom svoje presvedčenie, že takéto preukazovanie nie
je s ohľadom na zjednodušenú formu dokazovania v tomto type konania, t. j. osvedčovanie, potrebné
a na podporu svojej argumentácie odkázali aj na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskejrepubliky. Súd prvej inštancie očividne nepochopil ich argumentáciu v návrhu, o čom svedčí napríklad
aj v odôvodnení napadnutého uznesenia zmienená potreba skúmania reálneho znižovania hodnoty
majetku žalovaného, jeho úmysel scudzovať predmetné nehnuteľnosti za neprimeranú cenu, resp.

finančnej situácie žalovaného a jeho otca (bod 15. odôvodnenia napadnutého uznesenia). Súdu prvej
inštancie očividne unikla podstata konania o nariadení zabezpečovacieho opatrenia, najmä podstata
dokazovania/osvedčovania v tomto konaní. Skutočnosti, ktoré súd prvej inštancie požadoval od nich
predložiť spolu s návrhom, by bolo možné preukázať s veľkými ťažkosťami aj v samotnom
meritórnom konaní, kde sa vykonáva riadne dokazovanie, nie to v konaní o nariadení zabezpečovacieho

opatrenia, kde môžu predložiť výlučne nimi dostupné doklady a dokumenty. Nedokážu pochopiť akým
spôsobom mohli (už v návrhu) v intenciách záverov súdu prvej inštancie preukázať napríklad úmysel
žalovaného scudzovať predmetné nehnuteľnosti za neprimeranú cenu. Obdobne sa tak z ich pohľadu
javí byť nemožné preukázať, že žalovaný scudzil predmetné nehnuteľnosti za nízku cenu, keďže detaily
takejto transakcie sa môžu dozvedieť v zásade len od žalovaného. Takéto skutočnosti nie je teda z
objektívnehohľadiskamožnévsamotnomnávrhupreukázaťaniejetakmožnéichodnichvtomtoduchu

vyžadovať. Opačný postup súdu (ako ho aplikoval súd prvej inštancie v tomto prípade) by znamenal
popretie zmyslu a účelu inštitútu neodkladného (zabezpečovacieho) opatrenia. Žalovaný sa potom
ako nadobudol vedomosť o upomínacom konaní, začal zbavovať svojho majetku, preto postačuje už
návrhom osvedčená skutočnosť o tom, že žalovaný sa začal zbavovať svojho majetku,
jej chronologický súlad s inými skutočnosťami, a to že takéto konanie žalovaného skutočne ohrozuje

budúcu exekúciu na ich pohľadávku. Týmto konaním sa zmenšuje priestor pre súdneho exekútora
postihnúť majetok povinného - prípadné peňažné prostriedky na bankovom účte sú oveľa jednoduchšie
„pominuteľné“/spotrebiteľné/prevoditeľné, ktorými navyše žalovaný celkom zjavne nedisponuje, ako
nehnuteľný majetok povinného. Pripomenuli, že žalovaný je v omeškaní so svojim záväzkom voči
nim už od roku 2018, čiže jeho bonita zjavne dlhodobo nie je dobrá. Ďalej uviedli, že považujú

za nesprávne aj konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že prípadným scudzením predmetných
nehnuteľností zo strany žalovaného nijakým spôsobom nedochádza k ohrozeniu vymožiteľnosti ich
pohľadávky. V tejto súvislosti si kladú otázku: „Prečo žalovaný, ktorý mimochodom uznáva pohľadávku
žalobcov, za predpokladu, že skutočne scudzil predmetné nehnuteľnosti za cenu primeranú ich hodnote,
nepoužil peňažné prostriedky, ktoré touto transakciou získal, na čo i len čiastočné vyplatenie pohľadávky

žalobcov?“ Odpoveď na túto otázku dali už v samotnom návrhu, v rámci ktorého osvedčili jednak
nepriaznivú finančnú situáciu žalovaného, jeho otca, ako aj správanie sa žalovaného ohrozujúce
vymožiteľnosť ich pohľadávky. V nadväznosti na predošlú otázku vnímajú za rovnako nesprávny,
nekritický, priam až nezmyselný záver súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný a jeho otec mali záujem
urovnať ich pohľadávku formou ponuky na odkúpenie príslušných nehnuteľností (pozemku KNC č. XXX/

XXX., katastrálne územie S., výmera 596 m2, druh: orná pôda), s čím nesúhlasili. Súd prvej inštancie
nemohol mať pri koncipovaní takéhoto záveru absolútne žiadne informácie o hodnote príslušných
nehnuteľností, teda o primeranosti takéhoto protiplnenia vo vzťahu k výške
ich pohľadávky. Nerozumejú však tomu, prečo súd prvej inštancie naopak nevyhodnotil žalovaným
realizovaný predaj predmetných nehnuteľností v I., ako ideálnu príležitosť vysporiadať ich pohľadávku.

K odmietnutiu príslušných nehnuteľností konštatovali, že možnosť odmietnuť túto ponuku ani len
nedostali. Keď požiadali žalovaného, aby bol pozemok ocenený znaleckým posudkom, aby si vedeli
vyhodnotiťvhodnosťpozemkunauspokojenieichpohľadávky,žalovanýsnimiďalejprestalkomunikovať
a pozemok predal inej osobe, preto celé rokovanie ohľadom pozemku vnímajú ako nekalé a nečestné
zo strany žalovaného. Nestotožnili sa ani so záverom súdu prvej inštancie týkajúci sa neosvedčenia

zlej finančnej situácie žalovaného a jeho otca s poukazom na odpor podaný zo strany žalovaného a
jeho otca voči platobnému rozkazu vydaného v upomínacom konaní, v rámci ktorého sa bránili aj tým,
že príslušný súd vyhlásil konkurz na majetok otca žalovaného. Majú tak za to, že v návrhu osvedčili
zlú finančnú situáciu otca žalovaného, obdobne to platí aj pre samotného žalovaného, ktorého zlá
finančná situácia bola celkom jednoznačne preukázaná už len tým, že ich pohľadávka nebola ku dňu

podania predmetného návrhu zaplatená. K tejto skutočnosti nie je potrebné bližšie vykonávať ďalšie
dokazovanie/osvedčovanie. Záverom uviedli, že považujú napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie
za nesprávne, arbitrárne, nepreskúmateľné, zakladajúce vadu a nezákonnosť odvolaním napádaného
uznesenia. Odvolaciemu súdu navrhli napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie, prípadne ich návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia vyhovieť; žiadali

náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu oboch žalobcov uviedol, že obaja žalobcovia návrhom na
nariadenie zabezpečovacieho opatrenia navrhli zriadiť záložné právo až k 15.nehnuteľnostiam v jeho vlastníctve, pričom podľa jeho právneho názoru, ak ide o
majetok (resp. nehnuteľnosti), na ktorý sa má vzťahovať zabezpečovacie opatrenie, musí súd zohľadniť
zásadu primeranosti zásahov do jeho majetkových práv, a to predovšetkým vo vzťahu k pohľadávke

oboch žalobcov (vo výške 168.000,- €), na zabezpečenie ktorej súd zriaďuje zabezpečovacie opatrenie.
Preto z hľadiska zabezpečenia tak nesmie vzniknúť celkom zjavný nepomer, ktorý by mu v danom
prípade vznikol, ak by súd vyhovel návrhu oboch žalobcov na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia.
Poukázal na to, že žalobcovia v 1., 2. rade žiadajú o nariadenie zabezpečovacieho opatrenia aj na
stavbu, ktorá je v jeho vlastníctve, a to rodinný dom so súpisným č. XXX, P. č. XX, postavenej na

pozemku parcela registra "C", parcelné č. XXX/XXX, o výmere 181 m2, druh pozemku zastavaná plocha
a nádvorie, zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, vedenej Okresným úradom Bratislava, katastrálnym
odborom, pre okres Bratislava V, obec: Bratislava-S., katastrálne územie S. (ďalej aj ako „Rodinný
dom“). V rámci svojej procesnej obrany predkladá znalecký posudok č. XX/XXXX, zo dňa 20.11.2023,
vypracovaný znalcom: Ing. Z. K., znalec v odbore stavebníctvo, predmetom ktorého bolo stanovenie
všeobecnej hodnoty tohto rodinného domu, v ktorom bola určená jeho všeobecná hodnota na sumu

883.012,21 €. V prípade ak by súd nariadil zabezpečovacie opatrenie, došlo by k
zjavnému nepomeru z hľadiska rozsahu zabezpečenia pohľadávky oboch žalobcov vo
vzťahu primeranosti zásahu do jeho majetkových práv. Samotný dôkaz o tom, že všeobecná hodnota len
rodinného domu je ďaleko násobne vyššia ako hodnota pohľadávky žalobcov v 1., 2. rade predstavuje
to, že v prípade nariadenia zabezpečovacieho opatrenia by došlo k celkom zjavnému nepomeru

medzi hodnotou zabezpečovanej pohľadávky a hodnotou rodinného domu. Domnieva sa, že výška
zabezpečovanej pohľadávky má aspoň približne zodpovedať hodnote zabezpečovaných nehnuteľností
s odkazom na uznesenie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 13.12.2021, sp.zn. 26 Cb 236/2021. K
dôvodnosti obavy oboch žalobcov o tom, že exekúcia bude ohrozená dôvodil, že žalobcovia v 1., 2.
rade nepreukázali jeden zo základných predpokladov na zriadenie zabezpečovacieho opatrenia, t. j.

existenciu obavy z budúceho zmarenia exekúcie. Podľa neho pri skúmaní obavy budúceho zmarenia
exekúcie súd vychádza z konkrétnych okolností prípadu, pričom dokazovanie sa v
tomto prípade nevykonáva, ale súd, ktorý rozhoduje o návrhu, musí mať osvedčené, že existuje obava,
že exekúcia bude ohrozená. Žalobcovia v 1., 2. rade vo svojom návrhu poukázali výlučne iba na to, že
on titulom kúpnej zmluvy previedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva č.

XXXX na tretí subjekt, avšak žalobcovia v 1., 2. rade nijakým spôsobom neosvedčili, aké jeho konanie
ohrozilo vymožiteľnosť pohľadávky oboch žalobcov v prípadnom exekučnom konaní.
Dal znova do pozornosti, že pokiaľ ide o majetok, na ktorý sa má vzťahovať zabezpečovacie opatrenie,
je potrebné prihliadať aj na zásadu primeranosti zásahov do majetkových pomerov dlžníka vo vzťahu k
pohľadávke,nazabezpečeniektorejslúžizabezpečovacieopatrenieapožiadavkuproporcionality.Podľa

jeho právneho názoru odplatný prevod nehnuteľnosti v jeho vlastníctve na tretí subjekt, nie je možné
považovať za úmyselné zbavovanie sa majetku s cieľom vyhnúť sa povinnosti zaplatiť svoj dlh voči obom
žalobcom. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu Bratislava zo dňa 10.7.2013, sp.zn.
6 Co 400/2013. Odvolaciemu súdu navrhol napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdiť; žiadal
priznať nárok na náhradu trov konania.

5. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu oboch žalobcov odvolací súd nedoručoval obom žalobcom na
vyjadrenie, nakoľko ich prípadne vyjadrenie by nemalo vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

6. Odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia pojednávania, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi

odvolania [§ 324, § 329 ods. l, ods. 2, § 343, § 344, § 378 ods. l, § 379, § 380 Civilného sporového
poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z.), ďalej len C.s.p.] a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov v 1., 2.
rade nemožno priznať úspech.

7. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom prvoinštančného súdu uvedenom v

odôvodnení napadnutého rozhodnutia o tom, že neboli v danom prípade splnené podmienky, ktoré
by odôvodňovali nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, ktoré musia byť splnené kumulatívne, keďže
žalobcovia v 1., 2. rade neosvedčili dôvodnosť obavy z exekúcie a ani hodnotu majetku, na ktorý sa
malo vzťahovať zabezpečovacie opatrenie.

8. Inštitút zabezpečovacieho opatrenia slúži len na zabezpečenie peňažnej pohľadávky, ktorá musí
byť špecifikovaná tak, aby bolo možné identifikovať, že peňažný nárok trvá a je dôvodný. Súd môže
nariadiťzáložnéprávonaveciach,právachaleboinýchmajetkovýchhodnotáchdlžníkanazabezpečenie
peňažnej pohľadávky veriteľa, ak je obava, že exekúcia bude ohrozená (§ 343 ods. 1 C.s.p.). Prirozhodovaní o návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia musí mať súd aspoň osvedčené, že
existuje obava, že exekúcia bude ohrozená, preto by žalobca na osvedčenie rozhodujúcich skutočností
mal poskytnúť súdu dôkazy, ktorými jednoznačne osvedčí potrebu neodkladnej úpravy pomerov v

dôsledku hrozby zmarenia exekúcie. Zároveň sa musí zohľadniť, pokiaľ ide o majetok, na ktorý sa má
vzťahovať zabezpečovacie opatrenie, aj zásada primeranosti zásahu do majetkových pomerov dlžníka.

9. Návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia má obsahovať náležitosti uvedené v ustanovení §
326 C.s.p. (opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov

alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť
a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana), spolu s pripojením listín, na ktoré sa odvoláva.

10. Z obsahu návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia vyplýva, že žalobcovia v 1., 2. rade
sa domáhajú zriadenia záložného práva na nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalovaného za účelom
zabezpečeniaichpohľadávkyvovýške168.000,-€,atonatýchtonehnuteľnostiach:pozemkyevidované

ako parcely registra "C", zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom Okresným úradom Bratislava,
katastrálnym odborom, pre okres Bratislava V, obec: Bratislava- S., katastrálne územie S.
- parcelné č. XXX/XXX, o výmere 365 m2, druh pozemku: orná pôda; parcelné č. XXX/
XXX, o výmere 181 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie; parcelné č. XXX/XXX, o výmere
25 m2, druh pozemku: orná pôda; parcelné č. XXX/XXX, o výmere 102 m2, druh pozemku: orná pôda;

parcelné č. XXX/XXX, o výmere 3 m2, druh pozemku: orná pôda; stavba so súpisným
č. XXX, druh stavby: rodinný dom, popis stavby: P. č. XX, postavenej na pozemku parcela registra "C",
parcelné č. XXX/XXX, o výmere 181 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, zapísanej na liste
vlastníctva č. XXXX, vedenej Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom, pre okres Bratislava
V, obec: Bratislava-S., katastrálne územie S.; byt č. XX, nachádzajúci sa na 6. poschodí vo vchode D.

č. X bytového domu so súpisným č. XXXX, popis stavby: D. č. X, XX, postavenom na
pozemkoch parcelách registra "C", parcelné č. XXXX a č. XXXX, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX,
vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom, pre okres Bratislava V, obec: Bratislava-
N., katastrálne územie N.; spoluvlastnícky podiel prislúchajúci k uvedenému bytu o
veľkosti XXXX/XXXXXX na príslušenstve, spoločných častiach a spoločných zariadeniach predmetného

bytového domu; spoluvlastnícky podiel prislúchajúci k uvedenému bytu o veľkosti XXXX/XXXXXX
na pozemkoch parcelách registra "C", parcelné č. XXXX, o výmere 432 m2, druh pozemku: zastavaná
plocha a nádvorie a parcelné č. XXXX, o výmere 432 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie,
zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom,
pre okres Bratislava V, obec: Bratislava-N., katastrálne územie N.; nebytový priestor č. XXX o veľkosti

XXXX/XXXXXX, nachádzajúcom sa na 1. poschodí vo vchode D. č. XX predmetného bytového domu;
spoluvlastnícky podiel prislúchajúci k tomuto nebytovému priestoru o veľkosti XXXX/
XXXXXX na príslušenstve, spoločných častiach a spoločných zariadeniach uvedeného bytového domu;
spoluvlastnícky podiel prislúchajúci k predmetnému nebytovému priestoru o veľkosti XXXX/XXXXXX na
vyššie uvedených pozemkoch; nebytový priestor č. XXX o veľkosti XXXX/XXXXXX, nachádzajúci

sa na 1. poschodí vo vchode D. č. X predmetného bytového domu; spoluvlastnícky podiel prislúchajúci
k tomuto nebytovému priestoru o veľkosti XXXX/XXXXXX na príslušenstve, spoločných častiach a
spoločnýchzariadeniachbytovéhodomu;spoluvlastníckypodielprislúchajúcikuvedenémunebytovému
priestoru o veľkosti XXXX/XXXXXX na vyššie uvedených pozemkoch. Obaja žalobcovia zároveň uviedli,
že zaplatenia svojej pohľadávky vo výške 168.000,- € sa domáhajú v upomínacom konaní vedenom na

Okresnom súde banská Bystrice pod sp.zn. 7 Up 1275/2023.

11. Súd prvej inštancie v danom spore náležite skúmal či sú naplnené všetky podmienky pre nariadenie
zabezpečovacieho opatrenia a dospel k správnemu názoru, že nebola splnená podmienka primeranosti,
pretože žalobcovia v 1., 2. rade neosvedčili hodnotu nehnuteľností vo vlastníctve žalovaného, ku

ktorým žiadali nariadiť zabezpečovacie opatrenie. Odvolací súd poukazuje na to, že k naplneniu
princípu proporcionality sa vyžaduje, aby strana, ktorej má byť zabezpečovacím opatrením uložená
povinnosť alebo obmedzenie, ním nebola obmedzená spôsobom neprimeraným povahe veci. Súd
pri úvahe o nariadení zabezpečovacieho opatrenia musí zohľadniť aj tú skutočnosť, že v konaní
o zabezpečovacom opatrení je povinný poskytnúť súdnu ochranu nielen strane, ktorá sa domáha

nariadenia zabezpečovacieho opatrenia, ale aj tej strane, voči ktorej zabezpečovacie opatrenie smeruje.
Strana, voči ktorej zabezpečovacie opatrenie smeruje preto môže byť obmedzená iba do takej miery, aby
zabezpečovacie opatrenie nemalo za následok reálne znemožnenie ochrany jej oprávnených záujmov.
V danom spore, tak ako aj uviedol žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu oboch žalobcov, sa domáhajúžalobcovia v 1., 2. rade zabezpečenia svojej pohľadávky vo výške 168.000,- € zriadením záložného
práva až k 15. nehnuteľnostiam (špecifikované v bode 10. tohto uznesenia) v jeho vlastníctve. Nebolo
možné súhlasiť s tvrdením oboch žalobcov v ich odvolaní, že nemohli osvedčiť hodnotu predmetných

nehnuteľností bez poznania aspoň základných informácií o nich, nakoľko základné informácie o
predmetných nehnuteľnostiach mali zistené z výpisov listov vlastníctva z katastra nehnuteľností,
ktorý je verejne prístupný, takže vedomosť o tom, o aké konkrétne nehnuteľnosti sa jedná, mali. Z
takto získaných informácií mohli potom obaja žalobcovia napríklad prostredníctvom internetu zistiť
aspoň približnú hodnotu jednotlivých nehnuteľností, prípadne tak ako uviedol aj súd prvej inštancie v

odôvodnení napadnutého rozhodnutia, aj stanoviskom niektorých z realitných kancelárií. Konštatovanie
oboch žalobcov v odvolaní, že nedisponujú informáciou o aký byt vo vlastníctve žalovaného sa jedná
(1., 2., 3., prípadne viacizbový) taktiež neobstojí, pretože mohli osvedčiť hodnotu každého takéhoto
bytu. Odvolací súd k dôkazu predloženého k odvolaniu oboch žalobcov (stanovisko k žiadosti o
približný odhad cien nehnuteľností spoločnosti LAWIS, s.r.o.; č.l. 135 spisu) uvádza, že na tento
dôkaz neprihliadol v zmysle ustanovenia § 366 C.s.p., keďže ho mohli použiť v konaní pred súdom

prvej inštancie, ako aj preto, že sa nestotožňuje s dôvodmi uvedenými v tomto dôkaze o tom,
že odhad hodnoty nehnuteľností nie je možné vykonať bez ich možnej obhliadky už vzhľadom na
vyššie uvedené skutočnosti, keď približné odhady nehnuteľností je možné zistiť aj bez ich ohliadky.
Odvolací súd dodáva, že bolo povinnosťou oboch žalobcov tvrdiť a preukázať hodnotu nehnuteľností
vo vlastníctve žalovaného a nie súdu prvej inštancie, nakoľko v konaní o nariadenie zabezpečovacieho

opatreniaspočívapovinnosťtvrdenia,dôkaznápovinnosťadôkaznébremenovýlučnenanavrhovateľovi
zabezpečovacieho opatrenia s tým, že smeruje k osvedčeniu tých procesných a hmotnoprávnych
skutočností, ktorých pravdepodobnosť môže vyústiť do záveru o legálnosti (potrebe, naliehavosti,
primeranosti) nariadenia zabezpečovacieho opatrenia.

12. Odvolací súd sa stotožnil aj s ďalším správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným
v odôvodnení napadnutého uznesenia, že žalobcovia v 1., 2. rade neosvedčili dôvodnosť obavy, že
prípadná exekúcia ich pohľadávky je ohrozená, pretože nepreukázali, že by sa žalovaný zbavoval
svojho majetku, a to predmetných nehnuteľností a že by nebol schopný uhradiť ich pohľadávku,
keď nepredložili žiadne dôkazy, ktoré jednoznačne osvedčujú potrebu neodkladnej úpravy pomerov v

dôsledku hrozby zmarenia exekúcie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na bod 11. odôvodnenia
tohto uznesenia týkajúce sa dôkaznej povinnosti. Skutočnosť, že žalovaný predal nehnuteľnosť, ktorú
vlastnil v katastrálnom území I. (zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX) po vydaní platobného rozkazu
vydaného v upomínacom konaní, ešte neosvedčuje potrebu nariadenia zabezpečovacieho opatrenia v
žalobcami v 1., 2. rade v navrhovanom znení, keďže žalovaný vlastní ďalšie nehnuteľnosti (k nim žiadajú

zriadiť záložné právo). Na uvedenom nemení nič ani to, že na niektorých nehnuteľnostiach vo vlastníctve
žalovaného sú zapísané záložné práva. Samotná obava žalobcov v 1., 2. rade bez ďalšieho nie je
dôvodom na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, keď bolo ich povinnosťou osvedčiť, že prípadná
exekúcia bude ohrozená, čo neurobili.

13. Žalobcovia v 1., 2. rade svoje odvolanie odôvodnili aj ustanovením § 365 ods. 1 písm. b/
C.s.p., t. j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorý
ale nešpecifikovali. Účinný prieskum napadnutého rozhodnutia alebo konania jemu predchádzajúceho
môže odvolateľ vyvolať len pomenovaním konkrétnych nedostatkov napadnutého rozhodnutia, resp.

konania, ktoré mu predchádzalo, čo žalobcovia v 1., 2. rade neurobili. Aj napriek uvedenému
odvolací súd k tomuto odvolaciemu dôvodu konštatuje, že tento odvolací dôvod je potrebné vykladať
eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá,
že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov
strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá

aúčinnátak,abybolnaplnenýprincípprávnejistoty.Právnaistotajestav,vktoromkaždýmôželegitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,
že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové
a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie

tohto odklonu. Podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky
má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti
a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. V danom spore odvolací súd nezistilžiadne porušenie procesných práv oboch žalobcov, z dôvodu ktorého považoval tento odvolací dôvod
za nedôvodný.

14. K odvolacím námietkam oboch žalobcov o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu
(§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok
hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých
dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa
ustanovení § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri
hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti
ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo
výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192,
§ 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje
najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozhodnutí upravených v ustanovení § 220 ods. 2 a §

236 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo presvedčivé a vyhovujúce
najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil
skutkovýstavveci,aplikovalnaňsprávnypredpisasvojerozhodnutieajriadneodôvodnil; zodôvodnenia
rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou
k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti

namietané žalobcami v 1., 2. rade v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov,
nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí
prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva,
že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu

pred všeobecným súdom úspešná, tzn. aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany
sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

15. Pokiaľ žalobcovia v 1., 2. rade v odvolaní namietali, že napadnuté rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,
ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V
posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd
považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie
za správne.

16. K odvolacej námietke oboch žalobcov, že napadnuté uznesenie je nedostatočné odôvodnené a
tým nezákonné, odvolací súd uvádza, že odôvodnenie napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie
zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie uznesenia v ustanovení § 236 C.s.p., jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s nárokom žalobcov
v 1., 2. rade uplatnenom navrhovaným zabezpečovacím opatrením, z dôvodu ktorého je ich uvedená

námietka absolútne neopodstatnená.

17. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p., keďže pre jeho nariadenie neboli
splnené všetky zákonom vyžadované podmienky.

18. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči spoločnej a nerozdielnej povinnosti
oboch žalobcov (na ich strane ide o nerozlučné spoločenstvo, § 77 ods. 1 C.s.p.). V zmysle § 262 ods.

2 C.s.p. o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.19. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).