Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. júl 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/44/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113212485
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Zlocha

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6113212485.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa

Zlochu a sudkýň JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Danice Kočičkovej ako členiek senátu, v spore
žalobcu: A. B., nar. XX. XXXXXXX XXXX, trvale bytom C. XXX, D., zastúpený JUDr. Martou Šuvadovou,
advokátkou, so sídlom AK Floriánska 16, 040 01 Košice, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava, IČO:
00 166 073, o náhradu škody vo výške 14.902,07 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 20C/114/2013-530 z 10. septembra 2015 a o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 20C/114/2013-720 zo dňa 12. novembra

2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 20C/114/2013-530 z 10. septembra 2015 v časti, ktorou okresný
súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 3.404,09 Eur s 8,75% ročným
úrokom z omeškania od 29.09.2012 m e n í tak, že žalobu v tejto časti zamieta.

II.Rozsudoksúduprvejinštancieč.k.20C/114/2013-720z12.novembra2019vovýroku,ktorýmokresný
súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy predbežného prerokovania náhrady škody vo

výške 622,74 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia, p o t v r d z u j e .

III. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania voči žalovanej
v rozsahu 42,66 %, ktoré mu je žalovaná p o v i n n á zaplatiť v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia
súdu prvej inštancie o ich výške.

IV. Žalovaná m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania pôvodne vedeného
na Najvyššom súde SR pod sp.zn. 7Cdo/64/2018 a následne po vydaní nálezu Ústavného súdu SR č.k.

III.ÚS 91/2021-43 z 28.10.2021 pod sp.zn. 7Cdo/80/2022 proti žalobcovi v rozsahu 100%, ktoré jej je
žalobca povinný zaplatiť v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom č.k.
20C/114/2013-530 z 10. septembra 2015 (ďalej aj „rozsudok prvý v poradí“) rozhodol nasledovne:
I. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu škody vo výške 13.853,90 Eur s 8,75% ročným
úrokom z omeškania od 29.09.2012 do zaplatenia, trovy predbežného prerokovania nároku vo výške
622,74 Eur a trovy konania vo výške súdneho poplatku 20,- Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške

4.765,39 Eur na účet právnej zástupkyne navrhovateľa vedený v E. F., A., pobočka Košice, č. ú.:
XXXXXXXXXX/XXXX, VS: 60122, a to všetko v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
II. Súd konanie v časti o zaplatenie sumy 630,84 Eur zastavuje.
III. Vo zvyšku súd návrh zamieta.1.1 Z odôvodnenia vyššie citovaného rozsudku okresného súdu vyplýva, že súd prvej inštancie
konal o žalobe žalobcu o náhradu škody vo výške 14.902,07 Eur, náhrady škody z titulu náhrady

trov predbežného prerokovania nároku vo výške 622,74 Eur so zákonným úrokom z omeškania
a uplatneným nárokom na náhradu trov konania. V priebehu konania žalobca zobral žalobu späť
v časti o zaplatenie sumy 630,84 Eur. Žalobca uplatnený nárok odôvodnil tým, že uznesením
vyšetrovateľa Prezídia policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Stred,
sp.zn. ČVS: SJP-46/OVOZTČ-BB-2003 zo dňa 30.06.2004 bolo voči nemu začaté trestné stíhanie

a vznesené obvinenie pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a
teroristickej skupiny a pre trestný čin podvodu. Jeho sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia
bola konajúcim prokurátorom Krajskej prokuratúry Trenčín č.k. 1Kv 82/03-381 zo dňa 21.07.2004
zamietnutá. Rozhodnutím Okresného súdu Trenčín sp.zn. 2Tp/91/2004 zo dňa 04.07.2004 bol
žalobca vzatý do väzby; väzba mu začala plynúť dňa 01.07.2004 a bola vykonávaná v Ústave
na výkon väzby v Leopoldove. Z väzby bol prepustený na slobodu uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici s právomocou špeciálneho súdu sp.zn. Pš 47/04 zo dňa 18.11.2004. Sťažnosť
prokurátora proti prepusteniu z väzby bola uznesením Najvyššieho súdu SR č.k. 4To/105/2004 zo dňa
22.12.2004 zamietnutá. Po zmene právnej kvalifikácie bol stíhaný pre trestný čin zneužívania právomoci
verejného činiteľa. Na žalobcu bola prokurátorom Vojenskej obvodnej prokuratúry v Prešove pre skutok
kvalifikovaný ako pokračovací trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods.

1 písm. a) Trestného zákona podaná obžaloba; žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Michalovce
sp.zn. 8T/16/2009 zo dňa 22.07.2010 oslobodený spod obžaloby, nakoľko nebolo dokázané, že sa stal
skutok, pre ktorý bol stíhaný. O odvolaní prokurátora rozhodol Krajský súd v Košiciach uznesením č.k.
6To/87/2010 tak, že odvolanie prokurátora zamietol. Rozhodnutie o oslobodení žalobcu spod obžaloby
nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 25.05.2011. Žalobca v spore uplatnil nárok na náhradu

škody z titulu nákladov spojených s obhajobou v trestnom konaní vo výške 11.497,98 Eur; uplatnil ušlú
mzdu za dobu výkonu väzby od 01.07.20004 do 22.12.2004 vo výše 3.404,09 Eur. Zároveň uplatnil
náhradu škody vo výške 622,74 Eur predstavujúcu trovy predbežného prerokovania nároku za prípravu
a prevzatie zastúpenia a podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Čo sa týka splnenia
podmienok podania žaloby, žalobca zdôraznil, že žalovanú požiadal o predbežné prerokovanie nároku,

jeho žiadosti nebolo vyhovené, lehota na vybavenie žiadosti uplynula 28.09.2012.

1.2 Súd prvej inštancie posudzujúc dôvodnosť celého uplatneného nároku v rozsudku (prvom v poradí)
aplikoval ustanovenia § 1 ods.1, § 2, § 3, § 4 ods.1, § 5 ods.1, § 9 ods.1, § 10 zákona č. 58/1969 Zb.; vo
vzťahu ku škode aplikoval ustanovenie § 442 ods.1, ods.3 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k ušlej

mzde aplikoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z., a to ustanovenie § 1, § 3 ods.1 písm. a), § 5 ods.1,
§ 8 ods.5 písm. b), § 17 ods. 1, § 18 ods.1. Pokiaľ ide o škodu spočívajúcu vo vynaložených nákladoch
na obhajobu, žalobca pôvodne uplatnil sumu 11.497,98 Eur s tým, že v časti náhrady škody spočívajúcej
v trovách obhajoby zobral žalobu v časti späť. Vo vzťahu k trovám obhajoby považoval okresný súd
žalobu za dôvodnú. Vo všeobecnosti poukázal na princípy zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, okresný súd mal za preukázané, že
voči žalobcovi bolo začaté a vedené trestné stíhanie a žalobca bol v konečnom dôsledku rozsudkom
Okresného súdu Michalovce v spojení s rozsudkom Krajského súdu Košice spod obžaloby oslobodený,
pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. S poukazom na judikatúru Najvyššieho
súdu SR okresný súd ustálil, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod

obžaloby, s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody treba vychádzať z toho, že občan čin
nespáchal a trestné stíhanie proti nemu nemalo byť ani začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej
začatím trestného stíhania sa tak posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím. Okresný súd mal za splnené aj ďalšie predpoklady pre dôvodné uplatnenie nároku, a to, že
proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažnosť a zároveň, že požiadal o predbežné prerokovanie

nároku. Pokiaľ tak ide o nárok na náhradu škody spočívajúci v trovách obhajoby, okresný súd uplatnený
nárok po čiastočnom späťvzatí považoval za plne dôvodný.

1.3 Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu škody spočívajúcej v ušlej mzde za dobu väzby od
01.07.2004 do 22.12.2004, tento nárok okresný súd posudzoval podľa ustanovení zákona č. 514/2003

Z.z.. Mal za preukázané, že žalobca bol práve v uvedenom období (od 01.07.2004 do 22.12.2004)
umiestnený v Ústave na výkon väzby v Leopoldove na základe uznesenia Okresného súdu Trenčín
č.k. 2Tp/91/2004 zo dňa 04.07.2004; uznesením Krajského súdu Banská Bystrica s právomocou
špeciálneho súdu bol žalobca z väzby prepustený na slobodu počnúc dňom 22.12.2004. Pri rozhodovanío dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu škody spočívajúcu v ušlej mzde, mal okresný súd za
preukázané, že so žalobcom bol skončený služobný pomer; žalovaná výpočet náhrady ušlej mzdy za
žalované obdobie nerozporovala. Ak žalovaná namietala, že žalobcovi náhrada škody titulom ušlej mzdy

neprislúcha, okresný súd uviedol, že na základe rozhodnutia o vzatí do väzby došlo k následku, a to
k vzniku škody. Nebyť daného rozhodnutia, žalobcovi by škoda z daného dôvodu nevznikla; nedošlo by
ani k jeho prepusteniu zo služobného pomeru. Okresný súd považoval za nepochybné, že k prepusteniu
zo služobného pomeru žalobcu došlo len v dôsledku trestného stíhania a vznesenia obvinenia a príčinou
škody na žalobcu nie je vedľajšia príčina, ktorou je prepustenie zo služobného pomeru. Prepustenie

zo služobného pomeru bolo v príčinnej súvislosti s uznesením o vzatí do väzby, čomu predchádzalo
vznesenie obvinenia. Uvedené pre okresný súd vyplynulo z odôvodnení rozhodnutí riaditeľa colného
úradu o prepustení zo služobného pomeru k 24.08.2004; žalobca bol vzatý do väzby dňa 01.07.2004.
Žalobca bol prepustený zo služobného pomeru pre porušenie základných povinností colníka za skutky
dňa 31.08.2003, 27.09.2003 a 31.01.2003, avšak až po začatí trestného stíhania a vzatí do väzby došlo
k skončeniu služobného pomeru a nie v roku 2003, kedy sa skutky mali stať. Z uvedeného dôvodu

okresný súd svojim rozsudkom priznal žalobcovi náhradu škody spočívajúcu v ušlej mzde v žalobcom
vyčíslenej výške 3.404,09 Eur.

1.4 Žalobca napokon uplatnil náhradu škody spočívajúcu v náhrade trov konania vzniknutých v súvislosti
s podaním návrhu na predbežné prerokovanie nároku vo výške 622,74 Eur za dva úkony právnej služby.

Okresný súd vychádzal zo skutočnosti, že žalobca bol v konaní o žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku zastúpený; k podaniu návrhu splnomocnil právnu zástupkyňu a zaplatil jej sumu 622,74 Eur.
Okresný súd žalobcovi priznal náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku
a poukazom na ustanovenie § 121 ods.3 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že žalobcovi vznikla
pohľadávka zrušením nezákonného rozhodnutia a náklady, ktoré mu v súvislosti s jej uplatnením vznikli,

tvoria príslušenstvo pohľadávky.

1.5 Okresný súd zároveň priznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania z priznaných nárokov na náhradu
škody spočívajúcich v trovách obhajoby a spočívajúcich v ušlej mzde.

1.6 Druhou výrokovou vetou súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 630,84 Eur zastavil;
vychádzal z dispozície žalobcu realizovanej žalobcom; žalovaná so zastavením konania v tejto časti
súhlasila.

1.7 Pokiaľ okresný súd konanie v prevyšujúcej časti zamietol, z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že

tak konal vo vzťahu k úkonom právnej služby týkajúcich sa trov obhajoby za deň 23.03.2005 a v dňoch
19.03.2007 a 19.07.2010 v sume 334,-Eur.

1.8 Okresný súd zároveň rozhodol o nároku na náhradu trov konania v zmysle ustanovení v tom čase
platného Občianskeho súdneho poriadku.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo zo strany žalovanej podané odvolanie, o ktorom rozhodol
KrajskýsúdvBanskejBystrici,akosúdodvolací,rozsudkomč.k.12Co/563/2015-595zodňa31.augusta
2017. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica vo výroku o náhrade škody v časti,
v ktorej bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 9.580,17 Eur

s príslušenstvom, potvrdil a v časti, v ktorej bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy
predbežného prerokovania nároku vo výške 622,74 Eur a v časti výroku o trovách konania, rozsudok
prvoinštančného súdu zrušil a v tomto rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2.1Zuvedenéhorozhodnutiaodvolaciehosúdujezrejmé,žekonaloodvolanížalovanej,ktorýmnapadla

výrok o náhrade škody v časti, v ktorej jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody v
rozsahu 9.580,17 Eur, v časti, v ktorej jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy predbežného
prerokovania nároku vo výške 622,74 Eur a v časti výroku o trovách konania. V podanom odvolaní
žiadala, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutých častiach zmenil, žalobu
žalobcu v tomto rozsahu zamietol a priznal žalovanej náhradu trov konania, eventuálne, aby rozsudok

okresného súdu v odvolaním napadnutých častiach zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.2.2 Z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie sa z dôvodov nižšie uvedených stalo právoplatným vo
vzťahukuplatnenémunárokunanáhraduškodyspočívajúcejvtrováchobhajobysaodvolacísúdvtomto
rozsudku zaoberal len argumentáciou týkajúcou sa uplatneného nároku na náhradu škody spočívajúcej

v ušlej mzde a uplatneného nároku na náhradu nákladov spojených s uplatnením nároku.

2.3 V podanom odvolaní tak vo vzťahu k ušlej mzde za obdobie väzby žalovaná v podanom odvolaní
namietala, že žalobca bol v služobnom pomere len do dňa 25.08.2004, kedy bol zo služobného pomeru
prepustený rozhodnutím vydaným v správnom konaní. Toto rozhodnutie bolo preskúmané súdom v

správnom súdnictve; rozhodnutie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru zakaždým obstálo. Odo
dňa 25.08.2004 by nedošlo k zväčšeniu majetku žalobcu o mzdu z ohľadu na realizáciu väzobného
stíhania.Ajkeďprepusteniežalobcuzoslužobnéhopomerusatýkalototožnýchskutkovakoprivznesení
obvinenia, žalovaná už v konaní pred súdom prvej inštancie poukázala na to, že v prípade posudzovania
dôvodov na prepustenie zo služobného pomeru sa skúmajú iné skutočnosti, ako pri posudzovaní
dôvodov na odsúdenie v trestnom konaní. Totožný skutok môže zakladať dôvody pre prepustenie zo

služobného pomeru a zároveň nemusí zakladať skutkovú podstatu trestného činu. Pokiaľ žalovaná
podalaodvolaniečodopriznanéhonárokunanákladochspojenýchspredbežnýmprerokovanímnároku,
namietla nesprávne právne posúdenie a poukázala na ustanovenie § 18 ods.3 zákona č. 514/2003 Z.z.,
vylučujúceho možnosť priznania tejto náhrady. Okresný súd sa s týmto ustanovením žiadnym spôsobom
nevysporiadal a neuviedol, prečo uvedené ustanovenie prehliadol. Mala tiež za to, že uplatnené trovy

predbežného prerokovania neboli vynaložené účelne.

2.4 Pokiaľ odvolací súd v rozsudku č.k. 12Co/563/2015-595 zo dňa 31.08.2017 rozsudok okresného
súdu (prvý v poradí) v časti týkajúcej sa uplatneného nároku na náhradu mzdy potvrdil, považoval
rozhodnutie súdu prvej inštancie v tomto smere za vecne správne. Námietku, že rozhodnutie, ktorým bol

žalobca prepustený zo služobného pomeru, bolo preskúmané v rámci správneho súdnictva, považoval
za irelevantnú. Bolo to z dôvodu, že z okolností a časových súvislostí týkajúcich sa prepustenia žalobcu
zo služobného pomeru bolo možné jednoznačne vyvodiť, že dôvodom jeho prepustenia zo služobného
pomeru boli totožné skutky, pre ktoré bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie a z ktorých bol neskôr
spod obžaloby oslobodený. Odvolací súd bral do úvahy skutočnosť, že hoci sa žalobca mal dopustiť

protiprávnych konaní dňa 31.08.2003, 27.09.2003 a 31.10.2003, k jeho prepusteniu zo služobného
pomeru nedošlo bezprostredne po konštatovanom protiprávnom konaní, ale až po tom, ako bolo voči
nemu vznesené obvinenie a ako bol vzatý do väzby. Odvolací súd tak mal preukázanú priamu príčinnú
súvislosť medzi začatím trestného stíhania voči žalobcovi a skončením jeho služobného pomeru. Podľa
názoru odvolacieho súdu by príčinná súvislosť absentovala len v prípade, ak by k prepusteniu žalobcu zo

služobného pomeru došlo v primeranej dobe od konštatovaných protiprávnych konaní (skutkov) a ešte
predtým, ako bolo žalobcovi vznesené obvinenie a ako bol vzatý do väzby. V takom prípade by žalobcovi
mohol vzniknúť potenciálny nárok na náhradu škody z titulu eventuálneho nezákonného rozhodnutia
o jeho prepustení zo služobného pomeru, ak by príslušným orgánom bola konštatovaná nezákonnosť
rozhodnutia o jeho prepustení zo služobného pomeru.

2.5. Odvolací súd rozsudkom č.k. 12Co/563/2015-595 zo dňa 31. augusta 2017 rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil v časti, v ktorej okresný súd žalobcovi priznal trovy predbežného prerokovania nároku vo
výške 622,74 Eur. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal
s ustanovením § 18 ods.3 druhá veta zákona č. 514/2003 Z.z.; v tomto smere považoval odvolací súd

napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné, bez náležitého zdôvodnenia, prečo prvoinštalačný súd
uprednostnil všeobecnú právnu úpravu pred osobitnou právnou úpravou. Z uvedeného dôvodu odvolací
súd v tejto časti rozsudok okresného súdu zrušil postupom podľa § 389 ods.1 písm. b) C.s.p. a vec
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie s tým, že okresný súd mal v ďalšom konaní ustáliť ohľadne
tohto nároku jeho právny základ a vysporiadať sa s existenciou ustanovenia § 18 ods.3 zákona

č. 514/2003 Z.z.

3. Po rozhodnutí odvolacieho súdu sa stali právoplatné priznané nároky na náhradu škody spočívajúce
v trovách obhajoby a v náhrade ušlej mzdy. V ďalšom konaní mal súd prvej inštancie rozhodovať už len
o uplatnenom nároku na náhradu nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu

škody vo výške 622,74 Eur.4. Proti rozsudku odvolacieho súdu v časti potvrdenia rozhodnutia súdu prvej inštancie o uložení
povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 3.404,09 Eur s príslušenstvom ako
náhrady ušlej mzdy za obdobie trvania väzby od 01. júla 2004 do 22. decembra 2004, podala

žalovanádovolanie,vktoromnamietala,žerozhodnutieodvolaciehosúduzáviseloodvyriešeniaprávnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
Rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorou je posúdenie existencie príčinnej súvislosti
medzi uznesením o vznesení obvinenia a náhradou škody v časti ušlého zárobku za obdobie väzby;
žalobca bol až po vzatí do väzby prepustený zo služobného pomeru colníka. V tomto smere poukázala

nielen na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6MCdo/11/2010 z 31. januára 2012, ale aj na právny
názor vyjadrený v náleze Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 296/2014, ku ktorému sa odvolací súd
žiadnym spôsobom nevyjadril, ako aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sžo/113/2008, sp.zn.
1Sžo/385/2009 a 4Sžo/10/2011.

4.1 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ako súd dovolací, konajúc o podanom

dovolaní uznesením sp.zn. 7Cdo/64/2018 zo dňa 29. mája 2019 dovolanie žalovanej ako neprípustné
odmietol. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 421 ods.1 písm. a) zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) najvyšší súd v citovanom rozhodnutí uviedol, že
žalovanou vymedzená právna otázka príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a konkrétnou
škodou je otázkou skutkovou; dovolateľkou poukázané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.

6MCdo/11/2010 z 31. januára 2012, zrušené nálezom Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS 307/2012
z 12. februára 2013; rozsudok odvolacieho súdu nepreukazuje odklon od ustálenej dovolacej praxe
dovolacieho súdu, pretože sa týka skutkovo odlišnej veci a označené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
a nález Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS/296/2014 zo dňa 6. mája 2015 nenapĺňajú pojem ustálená
rozhodovacia prax dovolacieho súdu, definovaný v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Co/6/2017

zo 6. marca 2017, pretože v rozhodnutiach Sžo rozhodoval najvyšší súd ako súd odvolací v rámci
správneho súdnictva a nie ako súd dovolací a zároveň pod pojem dovolací súd nepatrí ústavný súd.

4.2 Proti uzneseniu dovolacieho súdu (sp.zn. 7Cdo/64/2018 zo dňa 29. mája 2019) podala žalovaná
ústavnú sťažnosť, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom č.k. III. ÚS 91/2021-43 z 28. októbra 2021,

ktorým uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Ústavný
súd v zrušujúcom náleze konštatoval v postupe najvyššieho súdu nedostatok odôvodnenia uznesenia
o odmietnutí dovolania s ústavnou právnou relevanciou; ak najvyšší súd otázku príčinnej súvislosti
medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou považoval zásadne za otázku skutkovú a nie
právnu, ústavný súd ustálil, že dovolací súd pri posúdení tejto otázky zvolil namiesto materiálneho

prístupu prílišný formalizmus, čo bola v danej veci ústavne nekonformná voľba. Podstatnou výhradou
ústavného súdu bol prístup k otázke, čo môže byť prameňom ustálenej praxe dovolacieho súdu,
kde ústavný súd zdôraznil, že najvyšší súd opomenul, že v rozhodnutí sp.zn. 3Cdo/6/2017 samotný
dovolací súd poukázal na skutočnosť, že vzhľadom na základné princípy Civilného sporového poriadku
je potrebné za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať aj rozhodovaciu prax najvyšších

súdnych autorít, a to aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a
Súdneho dvora Európskej únie.

4.3 Dovolací súd v ďalšom poukázal na závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR č.k.
IV. ÚS/296/2014 zo dňa 6. mája 2015, z ktorého vyplýva, že fakt, že skutok nie je trestným

činom, ešte bez ďalšieho nemôže viesť k záveru, že rovnaký skutok nemôže byť kvalifikovaný ako
disciplinárne previnenie spočívajúce v porušení služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť
hrubým spôsobom, pričom ide o konanie, za ktoré možno príslušníka policajného zboru prepustiť zo
služobného pomeru. Je nevyhnutné dôsledne rozlišovať medzi rozhodnutím o začatí trestného stíhania
a personálnym rozkazom o prepustení zo štátnej služby.

5. Po rozhodnutí Ústavného súdu SR nálezom č.k. III.ÚS 91/2021-43 z 28. októbra 2021 dovolací súd
uznesením sp.zn. 7Cdo/80/2022 zo dňa 29. mája 2024 rozhodol tak, že „rozsudok Krajského súdu v
Banskej Bystrici z 31. augusta 2017, č.k. 12Co/563/2015-595 v časti, ktorou potvrdil rozsudkom súdu
prvej inštancie žalovanému uloženú povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody v rozsahu 3.404,09

Eur s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od 29. septembra 2012 do zaplatenia, zrušuje a vec
mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.“ Dovolací súd okrem argumentácie obsiahnutej
v dovolaní vychádzal aj zo záverov zrušujúceho nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky. Mal
za to, že dovolanie je prípustné pre riešenie právnej otázky podľa § 421 ods.1 písm. a) C.s.p. Zozáverov nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. IV.ÚS 296/2014 dovolací súd konštatoval, že „v prípade
prepustenia príslušníka policajného zboru zo služobného pomeru ide o personálne opatrenie za
porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti, ktoré nemožno stotožňovať s trestnoprávnou

zodpovednosťou. Porušenie služobnej prísahy nemusí dosiahnuť intenzitu trestného činu a dôvody
prepustenia príslušníka policajného zboru zo služobného pomeru môžu byť napriek tomu splnené.
V rámci personálneho konania sa konanie príslušníka policajného zboru neposudzuje z hľadiska
vykazovania znakov trestného činu, ale ako konanie v rozpore so služobnou prísahou. Nie každé
porušenie zákona musí byť trestným činom alebo priestupkom.“

5.1 Pri posudzovaní dôvodnosti podaného dovolania tak dovolací súd považoval za rozhodujúci postoj
ústavného súdu vyjadrený v dôvodoch nálezu sp.zn. III. ÚS 91/2021, v ktorom ústavný súd v skutkovo
obdobnej veci ako v náleze sp.zn. IV. ÚS 296/2014 konštatoval, že „iba fakt, že skutok nie je trestným
činom, ešte bez ďalšieho nemôže viesť k záveru, že rovnaký skutok nemôže byť kvalifikovaný ako
disciplinárne previnenie spočívajúce v porušení služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť

hrubým spôsobom, pričom ide o konanie, za ktoré možno príslušníka policajného zboru (v tomto prípade
colníka) prepustiť zo služobného pomeru.“

5.2 Vo vzťahu k záverom dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd
konštatoval, že ak odvolací súd vyslovil záver o priamej príčinnej súvislosti medzi nezákonným trestným

stíhaním voči žalobcovi a škodou spočívajúcou v strate na zárobku, bez nevyhnutného dôsledného
rozlíšenia medzi rozhodnutím o začatí trestného stíhania a personálnym rozkazom o prepustení zo
štátnejslužbypreporušeniezákladnýchslužobnýchpovinnostípodľa§44ods.3zákonač.200/1998Z.z.
o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č.200/1998 Z.z.“), pričom nie je rozhodujúce, že skutok, pre ktorý bolo proti žalobcovi

vedené personálne konanie, výsledkom ktorého bolo jeho prepustenie zo služobného pomeru colníka
personálnym rozkazom, bol vymedzený rovnako ako skutok, pre ktorý bol žalobca trestne stíhaný, je
jeho právne posúdenie v rozpore vo vzťahu k právnemu názoru vyjadrenému v náleze sp.zn. IV. ÚS
296/2014 nesprávne. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu tak spočívalo v nesprávnom právnom
posúdení existencie príčinnej súvislosti medzi uznesením o vznesení obvinenia a náhradou škody v

časti uplatneného a priznaného ušlého zárobku.

5.3 Z uvedeného dôvodu dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil v
rozsahu zrušenia na ďalšie konanie odvolaciemu súdu s tým, že odvolací súd je právnym názorom
dovolacieho súdu viazaný.

6. Okresný súd rozsudkom č.k. 20C/114/2013-720 zo dňa 12.11.2019 (ďalej aj „rozsudok druhý
v poradí“) prvou výrokovou vetou rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi trovy predbežného
prerokovania náhrady škody vo výške 622,74 Eur v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.
Druhou výrokovou vetou rozhodol o nároku na náhradu trov konania tak, že žalobca má nárok

na náhradu trov konania voči žalovanej podľa pomeru úspechu vo výške 86%, ktoré je žalovaná
povinná zaplatiť žalobcovi v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o výške trov samostatným
uznesením. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že okresný súd vo veci konal po zrušení
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 12Co/563/2015 z 31.08.2017, ktorým odvolací súd
v časti, v ktorej bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy predbežného prerokovania

nároku vo výške 622,74 Eur a v časti výroku o trovách konania, prv vydaný rozsudok okresného súdu
zrušil a v tomto rozsahu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6.1Okresnýsúdpoukázalnauplatnenýnárok,ktorýpredstavujetrovypredbežnéhoprerokovanianároku
vo výške 622,74 Eur pozostávajúce z dvoch úkonov právnej služby, a to prevzatie a príprava zastúpenia

a podanie žiadosti po 303,74 Eur a 2-krát paušál vo výške 17,63 Eur za úkon. Žalovaná v konaní pred
súdom prvej inštancie namietala, že s účinnosťou od 01.07.2004 v zmysle ustanovenia § 18 ods.3
zákona č. 514/2003 Z.z. trovy predbežného prerokovania nie sú súčasťou trov konania a nemôžu byť
súčasťou náhrady škody. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že došlo k predbežnému prerokovaniu
nároku; bolo sporné, či trovy konania, ktoré žalobcovi vznikli v súvislosti s predbežným prerokovaním

nároku, sú alebo nie sú príslušenstvom pohľadávky.6.2 Vo vzťahu k uplatnenému nároku vo výške 622,74 Eur okresný súd aplikoval ustanovenie § 9
ods.1 prvá veta zákona č. 58/1969 Zb. a § 18 ods.3 druhá veta zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od
01.07.2004.

6.3 Okresný súd zdôraznil, že vec posudzoval podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. ako aj podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. z dôvodu, že uplatnenie nároku na náhradu škody z titulu uznesenia o vznesení
obvinenia ako nezákonného rozhodnutia vydaného 30.06.2004 vyžadovalo použitie zákona č. 58/1969
Zb. a uplatnenie nároku na náhradu škody z titulu uznesenia o vzatí do väzby zo 04.07.2004 vyžadovalo

použitie zákona č. 514/2003 Z.z. Okresný súd mal tak za to, že pokiaľ časť nároku bolo potrebné
posudzovať podľa zákona č. 58/1969 Zb., na tento nárok nemôže dopadať ustanovenie § 18 ods.3
zákona č. 514/2003 Z.z. vylučujúce náklady na predbežné prejednanie nároku z trov konania. Nie je
rozhodujúce, že k predbežnému prejednaniu celého nároku došlo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z.;
zákon č. 58/1969 Zb. vo svojich ustanoveniach nevylúčil náklady na predbežné prejednanie nároku
ako príslušenstva pohľadávky. Vzhľadom k tomu, že na časť nároku na náhradu škody boli aplikované

ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb., bolo spravodlivé, aby náklady spojené s uplatnením nároku boli
posudzované ako nároky spojené s uplatnením pohľadávky, a teda ako príslušenstvo pohľadávky podľa
ustanovenia § 121 ods.3 Občianskeho zákonníka. V tomto smere okresný súd poukázal aj na závery
vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/7/1999 z 30. marca 1999.

6.4 Pokiaľ ide o výšku nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku, okresný súd uviedol,
že výšku nákladov žalovaná nenamietala, a preto vychádzal zo žalobcom tvrdených a preukázaných
nákladov. Žalobcovi tak priznal náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku vo výške 622,74
Eur, a teda v uplatnenej výške.

6.5 Okresný súd rozhodoval o nároku na náhradu trov celého konania a dospel k záveru, že
úspech žalobcu predstavuje priznanú sumu 13.853,90 Eur s príslušenstvom a po čiastočnom zrušení
rozsudku priznanú sumu 622,74 Eur. V dôsledku zastavenia konania pre zavinenie žalobcu jeho
neúspechom je časť uplatneného nároku vo výške 630,84 Eur a zamietnutie žaloby v rozsahu
415,33 Eur. Úspech žalovaného v spore predstavuje sumu 1.046,17 Eur. Z uvedeného okresný súd

matematickým prepočtom zistil, že čistý úspech žalobcu predstavuje 86%. Z uvedeného dôvodu mu
aplikujúc ustanovenie § 255 ods.1 C.s.p. priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 86% proti v
spore neúspešnej žalovanej.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie (druhému v poradí) podala v zákonom stanovenej lehote

odvolanie žalovaná, v ktorom navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu z dôvodov
uvedených v § 365 ods.1 písm. b) a h) C.s.p. zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietne, alebo aby
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Uplatnila odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods.1 písm. b) a h) C.s.p., tvrdila tak, že súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

7.1 V podanom odvolaní žalovaná poukázala na skutkový stav a vo vzťahu k priznanému nároku vo
výške 622,74 Eur zdôraznila, že možnosť priznania tejto náhrady vylučuje ustanovenie § 18 ods.3 druhá

veta zákona č. 514/2003 Z.z. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je pritom zrejmé, že súd prvej
inštancie žalobcovi priznal náhradu nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku, hoci časť
nároku žalobcu na náhradu škody posudzoval podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorého ustanovenie § 18
priznanie tohto nároku explicitne vylučuje. Žalovaná mala za to, že zákon č. 514/2003 Z.z. je špeciálnou
právnou úpravou k všeobecnej právnej úprave obsiahnutej v Občianskom zákonníku; v zmysle zásady

lex specialis derogat legi generali platí, že ak špeciálny právny predpis obsahuje odlišnú právnu úpravu,
má táto prednosť pred všeobecným zákonom. Zákon č. 514/2003 Z.z. obsahuje právnu úpravu odlišnú
od Občianskeho zákonníka; v zmysle uvedeného je nevyhnutné prejednávanú vec posudzovať práve
podľa špeciálneho právneho predpisu, a to v zmysle ustanovenia § 18 ods.3 druhá veta zákona č.
514/2003 Z.z. Z uvedeného dôvodu považovala žalovaná nárok žalobcu na náhradu trov predbežného

prerokovania nároku vo výške 622,74 Eur za nedôvodný; závery súdu prvej inštancie vychádzajú
z nesprávneho právneho posúdenia. Odvolateľka mala za to, že súd prvej inštancie v napadnutom
rozhodnutí nerešpektoval právny názor vyjadrený v zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorý
vyslovil, že v ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie ustáliť vo vzťahu k nároku na náhradupredbežného prerokovania nároku jeho právny dôvod a musí sa vysporiadať s existenciou ustanovenia
zákonač.514/2003Z.z.Žalovanámalazato,žeokresnýsúdopäťsvojerozhodnutieriadne,presvedčivo
a dostatočne neodôvodnil, čo zakladá odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 35 ods.1 písm. b) C.s.p.

Súd prvej inštancie neodôvodnil, prečo celý nárok žalobcu na náhradu trov predbežného prerokovania
nároku posúdil podľa zákona č. 58/1969 Zb., za subsidiárneho použitia § 121 ods.3 Občianskeho
zákonníka napriek tomu, že časť nároku na náhradu škody posudzoval podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie tak žalovaná považovala za arbitrárne.

7.2 Pokiaľ okresný súd ustálil, že žalovaná proti výške nákladov spojených s predbežným prerokovaním
nároku nenamietala, odvolateľka upriamila pozornosť na to, že už v prvom písomnom vyjadrení vzniesla
námietku, že trovy predbežného prerokovania nároku uplatnené žalobcom neboli vynaložené účelne,
keďže žalobca si dvomi totožnými žiadosťami o predbežné prerokovanie nároku uplatnil dva súvisiace
nároky, a to v prejednávanej veci (konanie o náhradu majetkovej škody) a taktiež v konaní vedenom na
Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.zn. 16C/130/2013 (náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch).

V oboch prípadoch uplatnil nárok na náhradu trov predbežného prerokovania nároku za dva úkony
spočívajúce v prevzatí a príprave zastúpenia a v podaní samotnej žiadosti príslušnému orgánu. Obe
žiadosti sú takmer totožné a k príprave a prevzatiu zastúpenia došlo len raz. Nejedná sa tak o dva úkony
vo vlastnom zmysle slova. Túto námietku súd prvej inštancie nezohľadnil. Ak by žalobca nárok uplatnil
štandardnejším spôsobom, a to jednou žiadosťou o náhradu škody, nevznikli by mu trovy za dva úkony

právnej služby, ale len za jeden úkon. Prípadný vznik trov predbežného prerokovania za dve žiadosti
je výsledkom účelového konania právneho zástupcu žalobcu, vedúceho k umelému vyvolaniu vzniku
trov a v konečnom dôsledku k ich navyšovaniu. Odvolateľka napokon namietala, že žalobca v konaní
nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval, že k úhrade sumy vo výške 622,74 Eur skutočne došlo,
že túto sumu uhradil žalobca.

7.3 Napokon odvolateľka namietla, že súd prvej inštancie nemal priznať nárok na náhradu trov
predbežného prerokovania nároku v plnom rozsahu, ale pre zachovanie spravodlivosti konania mal
použiť ten istý mechanizmus, aký použil pri výpočte nároku na náhradu trov konania. Nie je mysliteľné,
aby súd prvej inštancie priznal žalobcovi 100% náhradu za úkony právnej služby poskytnuté v súvislosti

s predbežným prerokovaním nároku za stavu, keď čistý úspech žalobcu v konaní je 86%. Ak by súd
priznal nárok na náhradu trov predbežného prerokovania nároku správne, bolo dôvodné, aby nárok na
náhradu týchto trov priznal v rovnakej výške ako priznal nárok na náhradu trov konania o náhradu škody.

7.4 V rovnakom podaní žalovaná navrhla, aby odvolací súd prerušil konanie v súvislosti s podaním

ústavnej sťažnosti.

8. V doplnení odvolania žalovaná súdu doposlala dôkaz - sťažnosť adresovanú Ústavnému súdu SR
zo dňa 30.09.2019.

9. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
okresného súdu potvrdil a priznal mu trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%. K podanému odvolaniu
uviedol, že ide len o jedno z mnohých a ďalších účelových podaní v snahe oddialiť svoju povinnosť, a to
nahradiť žalobcovi čokoľvek. Posudzovanú vec možno považovať v rámci ustálenej rozhodovacej praxe
súdov za doriešenú presne v intenciách rozhodnutia okresného súdu; v tomto smere žalobca poukázal

na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 26/2000, podľa ktorého náklady spojené s predbežným prerokovaním
nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. sú príslušenstvom tohto nároku. Niet tak
spravodlivého dôvodu nepriznať žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré mu v súvislosti s
predbežným prerokovaním nároku vznikli. Od prvopočiatku bolo zrejmé, že žalovaná voči žalobcovi

pochybila; ak by žalovaná doriešila vec v rámci predbežného prerokovania, nemuselo dôjsť k navýšeniu
žalobcom uplatňovanej sumy o trovy konania, nemuselo sa vynaložiť množstvo finančných prostriedkov
na mzdy štátnych úradníkov zastupujúcich vyše 15 rokov žalovanú a nemuseli sa vynakladať prostriedky
a čas na uplatňovanie vecí súdnou cestou. Žalovaná by tak mala upustiť od svojich účelových podaní
spôsobujúcich prieťahy spravodlivosti a prieťahy v súdnom konaní. Pokiaľ žalovaná navrhla prerušenie

odvolacieho konania, žalobca navrhol, aby súd návrh žalovanej na prerušenie konania bez ďalšieho
zamietol.10. Žalovaná v písomnom vyjadrení (replika) k vyjadreniu žalobcu zotrvala na podanom odvolaní a
dôvodoch v ňom uvedených. Novú (ďalšiu) argumentáciu žalovaná neuviedla.

11. Po predložení odvolania proti rozsudku okresného súdu č.k. 2C/114/2013-720 odvolaciemu súdu na
rozhodnutieoodvolaníodvolacísúduznesenímč.k.12Co/44/2020-808zodňa22.októbra2020konanie
vedené na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod uvedenou spisovou značkou prerušil do právoplatného
skončenia konania o ústavnej sťažnosti podanej žalovanou proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp.zn.
7Cdo/64/2018 zo dňa 29. mája 2019, vedeného na Ústavnom súde SR pod sp.zn. Rvp 1726/2019.

12. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom
§380ods.1,2C.s.p.beznariadeniapojednávaniavzmysle§385ods.1C.s.p..Žalobcavsporeuplatnil
viaceré nároky; v podstatnej časti (náhrada škody spočívajúcej v trovách obhajoby) už bolo v spore
právoplatne rozhodnuté; po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu (sp.zn. 12Co/563/2015-595 zo dňa
31.8.2017) najvyšším súdom (sp.zn. 7Cdo/80/2022) odvolací súd rozhoduje o odvolaní žalovanej proti

rozsudku okresného súdu (prvému v poradí) vo vzťahu k priznanej náhrade škody spočívajúcej v ušlej
mzde a zároveň rozhoduje o odvolaní žalovanej proti rozsudku súdu prvej inštancie (druhému v poradí)
vo vzťahu k priznaným nákladom spojených s uplatnením pohľadávky. Odvolací súd preskúmajúc
napadnuté rozsudky dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu č.k. 20C/114/2013-530 zo dňa 10.
septembra 2015 v časti, ktorou okresný súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu

škody vo výške 3.404,09 Eur s príslušenstvom, je potrebné zmeniť a v tejto časti žalobu zamietnuť;
naproti tomu odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 20C/114/2013-720 zo
dňa12.11.2019 je potrebné ako vecne správny potvrdiť. Vzhľadom na zmenu rozhodnutia súdu prvej
inštancie odvolací súd sám rozhodol o trovách (celého) konania.

12.1 Podľa ustanovenia § 388 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú
splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

12.2 Podľa ustanovenia § 387 ods.1, ods.2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

13. Odvolací súd po zrušení prv vydaného rozhodnutia o odvolaní v časti týkajúcej sa uplatneného

nároku na náhradu škody uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp.zn. 7Cdo/80/2022 zo
dňa 29. mája 2024), doručení rozhodnutia sp.zn. 7Cdo/80/2022), rozhodnutí o pokračovaní v konaní,
stranám sporu umožnil vyjadriť sa k záverom najvyššieho súdu vysloveným v zrušujúcom uznesení.

13.1Žalobcavpísomnomvyjadrenízotrvalnasvojejargumentáciíamalzato,ženapadnutérozhodnutie

okresného súdu vo vzťahu k ušlej mzde je vecne správne; uplatnil nárok na náhradu trov konania.
K záverom vysloveným dovolacím súdom uviedol, že je iba formálnym preklopením záverov rozhodnutia
ústavného súdu, bez posúdenia individuálneho kontextu konkrétneho prípadu žalobcu.

13.2 V konkrétnom prípade je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že dôvody prepustenia zo

služobného pomeru boli úplne totožné s titulom, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie a dôvody
prepustenia zo služobného pomeru boli formulované až po vznesení obvinenia, a to v zmysle uznesenia
o vznesení obvinenia s uvedením takmer totožného odôvodnenia. Zamestnávateľ žalobcu (služobný
úrad) o prepustení zo služobného pomeru rozhodoval v čase vznesenia obvinenia, nevykonával žiadne
dokazovanie; dokazovanie ponechal na orgány činné v trestnom konaní. U žalobcu vyvinenie sa

z trestnej činnosti pri totožnosti dôvodov vedúcich k prepusteniu zo služobného pomeru znamenalo, že
u žalobcu nedošlo ani k porušeniu jeho služobných povinností.

13.3 Žalobcovi bolo vznesené obvinenie; žalobca bol ihneď vzatý do väzby. Aj v prípade, ak by žalobca
nebol prepustený zo služobného pomeru, objektívne nemohol vykonávať prácu za obdobie od 1.7.2004

do 22.12.2004 (po dobu, kedy bol väzobne stíhaný). K prepusteniu zo služobného pomeru nedošlo
v primeranej dobe od konštatovaných protiprávnych konaní, ktoré sú v personálnom rozkaze opísané
z uznesenia o vznesení obvinenia; zo služobného pomeru bol prepustený až po svojom vzatí do väzby
a potom, ako mu bolo vznesené obvinenie.13.4 S prihliadnutím na skutočnosť, že v personálnom rozkaze boli skutky kladené žalobcovi za vinu
špecifikované rovnako ako v uznesení o vznesení obvinenia, neboli zohľadnené žiadne skutočnosti

svedčiace v prospech žalobcu, ani tá, že to bol žalobca, ktorý opakovane inicioval a dával podnet Colnej
a pátracej službe. Totožné skutočnosti, ktoré tvrdil žalobca v civilnom konaní tvrdil aj v trestnom konaní
a tieto skutočnosti viedli k jeho oslobodeniu spod trestného činu. Intenzita niečoho, čo sa nikdy nestalo,
bola v trestnom aj v civilnom konaní úplne rovnaná.

13.5 Žalovaná prezentuje, že s ujmou žalobcu nemá nič spoločné, že žalobca si zavinil trestné stíhanie
sám, že si sám spôsobil, že bol zo zamestnania prepustený a že sa mu vlastne nič nestalo. Poukázal
na svoj sociálny status a status svojej rodiny spôsobený práve nezákonne vedeným trestným konaním.

13.6 Žalovaná v písomnom vyjadrení navrhla, aby odvolací súd rozhodol v zmysle ňou podaných
odvolaní. Poukázala na závery vyplývajúce z uznesenia najvyššieho súdu sp.zn. 7Cdo/80/2022 zo dňa

29.5.2024 a tvrdila, že jej námietka ohľadom neexistencie priamej príčinnej súvislosti medzi trestným
stíhaním žalobcu a stratou na zárobku, je dôvodná. Uvedené by malo viesť k zamietnutiu nároku na
náhradu škody vo výške 3.404,49 Eur a zmene rozhodnutia o náhrade trov konania.

13.7 Iné relevantné vyjadrenie po rozhodnutí dovolacieho súdu (sp.zn. 7Cdo/80/2022) podané nebolo.

14. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovanej, ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie. Vo vzťahu k uplatnenému nároku
na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky súd prvej inštancie dospel na základe
dostatočne zisteného skutkového stavu a vec správne právne posúdil. Naproti tomu rozhodnutie

okresného súdu vo vzťahu k náhrade škody za stratu na zárobku je výsledkom nesprávneho právneho
posúdenia. Okresný súd však vykonal dostatočné dokazovanie, skutkový stav zistil úplne a správne,
napadnuté rozhodnutia netrpia vadou skutkových zistení; odvolací súd nezistil dôvody na doplnenie
alebo zopakovanie dokazovania v odvolacom konaní. Z uvedeného dôvodu odvolací súd nekonštatoval
potrebu nariadenia pojednávania; dokazovanie nebolo potrebné zopakovať alebo ho doplniť a nebol

daný ani dôležitý verejný záujem na nariadení odvolacieho pojednávania.

14.1 Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci sa
zaoberal len námietkami, uvedenými v odvolaniach a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý
predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré mali za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 C. s. p.).

15. Zo skutkového stavu zisteného okresným súdom vyplýva, že proti žalobcovi ako obvinenému
a neskôr obžalovanému bolo vedené trestné stíhanie; uznesením vyšetrovateľa Prezídia PZ, Úrad boja
proti korupcii, odbor bola proti korupcii Stred ČVS: SJP-46/OVOZTČ-BB-2023 zo dňa 30.4.2004 bolo

voči žalobcovi začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie pre trestným čin založenia zosnovania
a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny; sťažnosť žalobcu proti uzneseniu bola
zamietnutá. Žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp.zn. 8T/16/2009 zo dňa 22.7.2010
v spojení s rozsudkom Krajského súdu Košice sp.zn. 6To/87/2010 oslobodený spod obžaloby z dôvodu,
že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Oslobodzujúci rozsudok sa stal

právoplatným dňa 25.5.2011.

15.1 Okresný súd mal zároveň za preukázané, že žalobca bol v období od 1.7.2004 do 22.12.2004
väzobne stíhaný. V čase výkonu väzby bol žalobca rozhodnutím riaditeľa Colného úradu zo dňa
24.8.2024 prepustený zo služobného pomeru; rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru bolo

preskúmateľnéapreskúmanésúdomvrámcisprávnehosúdnictva.Prirozhodovaníonárokunanáhradu
škody spočívajúcej v ušlej mzde okresný súd vychádzal z priemerného mesačného zárobku žalobcu vo
výške 594,83 Eur a nárok priznal za päť mesiacov a 22 dní v roku 2004.

15.2 Za nespornú okresný súd považoval skutočnosť, že žalobca uplatnil nárok na predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody u príslušného orgánu; v konaní o predbežnom prerokovaní
nároku bol zastúpený právnym zástupcom; v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku mu vznikli
náklady vo výške 622,74 Eur, ktoré zaplatil právnemu zástupcovi; tieto náklady boli za dva úkony právnej
služby, a to príprava a prevzatie zastúpenia a podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.16. Vo všeobecnosti, k dôvodnosti právneho základu nároku uplatneného v zmysle ustanovení zákona
č.514/2003 Z.z. odvolací súd zdôrazňuje, že existencia nezákonného rozhodnutia sa stala nespornou

z dôvodu, že v spore bolo právoplatne rozhodnuté o nároku na náhradu škody spočívajúcu v trovách
obhajoby realizovanej v trestnom konaní. V ďalšom konaní súd rozhoduje len o dielčom nároku na
náhradu škody (ušlá mzda), ktorá podľa tvrdenia žalobcu má základ v nezákonnom vedení trestného
stíhania a zároveň o nároku na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky (ako ich právne
posúdil súd prvej inštancie).

16.1 Odvolací súd iba dodáva, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej uznesením
o vznesení obvinenia má rovnaké dôsledky ako zrušenie tohto uznesenia pre nezákonnosť (§ 3
ods.1 písm.a/ zákona č.514/2003 Z.z.) aj rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového konania,
ak došlo k nemu preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, pretože
právoplatnosťou rozhodnutia o postúpení veci inému orgánu sa trestné konanie končí a zanikajú

účinky vznesenia obvinenia a zrušenie takéhoto rozhodnutia sa súčasne z tohto dôvodu stáva
bezpredmetným (nadbytočným); postúpenie veci inému orgánu z dôvodu, že výsledky trestného
konania ukazujú, že nejde o trestný čin, čo súčasne znamená, že podozrenie zo spáchania trestného
činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o vznesení obvinenia (porovnaj
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. II.ÚS/25/2011 zo dňa 24.3.2011 alebo uznesenie

NajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.4Cdo/183/2009zodňa30.11.2009).Rovnanédôsledkyvo
vzťahu k zákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia pripísala súdna prax aj oslobodeniu spod obžaloby
(napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/194/2010 zo dňa 30.3.2011 alebo
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo/145/2011 zo dňa 12.12.2012) ako
aj zastaveniu trestného stíhania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní

trestného činu obvineného. Nepochybne aplikovateľné sú aj závery vyplývajúce z rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. MCdo/15/2009 zo dňa 8.8.2010; odvolací súd dodáva, že
uvedené rozhodnutie bolo po prerokovaní občianskoprávnym kolégiom publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 37/2014 s nasledovnou
právnou vetou: „Zmyslu a účelu § 6 ods.1 veta prvá zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov zodpovedá interpretácia
tohto ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí
trestného stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané
z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným“. Napriek tomu, že uvedená
právna otázka bola najvyšším súdom posudzovaná aj v ďalších rozhodnutiach, po vydaní rozhodnutia

(sp.zn. 4MCdo/15/2009), najvyšší súd nevydal rozhodnutia, ktoré by bolo založené na odlišných
právnych záveroch (už spomínané rozhodnutia sp.zn. 4Cdo/183/2009, sp.zn. 7Cdo/145/2011, ale aj
sp.zn. 7Cdo/87/2012 zo dňa 19.6.2013, sp.zn. 8Cdo/177/2017). Tieto závery zodpovedajú aj záverom
Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveným v rozhodnutí sp.zn. I. ÚS 320/2016 zo dňa 7.7.2016,
podľa ktorých „nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím; rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti
(zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania“ a zároveň
„pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je
rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich
podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak bolo trestné stíhanie konkrétnej

osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je
trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie
vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na
základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca“.

16.2 Zmyslu a účelu § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá taká interpretácia tohto
ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného
stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o oslobodení spod obžaloby vydané z dôvodu, že
sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu v danom prípade obvineným, resp. obžalovaným
(žalobcom).

17. Pokiaľ ide o odvolanie žalovanej proti rozsudku súdu prvej inštancie č.k. 20C/114/2013-720 zo
dňa 12.11.2019 (rozsudok druhý v poradí) vo vzťahu k priznaniu nákladov spojených s uplatnením
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, toto nie je v danom prípade dôvodné. Podstatnouargumentáciou žalovanej bolo tvrdenie, že nárok spočívajúci v trovách právneho zastúpenia pri
predbežnom prerokovaní nároku podľa § 15 zákona č.514/2003 Z.z. nemožno priznať, nakoľko
ustanovenie § 18 ods.3 citovaného zákona uspokojenie takéhoto nároku vylučuje.

17.1 K uvedenému odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca preukázal, že podal žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a zároveň, že jeho
žiadosti vyhovené nebolo.

17.2 Odvolací súd k uvedenému zdôrazňuje, že súd prvej inštancie vo vzťahu k nákladom spojeným
s predbežným prerokovaním nároku neaplikoval ustanovenie § 18 zákona č.514/2003 Z.z. ale tieto
náklady priznal podľa ustanovenia § 121 ods.3 Občianskeho zákonníka. Aplikácia ustanovenia § 121
ods.3 Občianskeho zákonníka nie je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia.

17.3 Z ustanovenia § 18 zákona č.514/2003 Z.z. vyplýva, že definuje, že pod škodou sa v zmysle

zákona č.514/2003 Z.z. rozumejú aj náklady spočívajúce v účelne vynaložených trovách konania,
ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie
o väzbe; v ods.3 citovaného ustanovenia zákonodarca precizuje, že súčasťou trov konania (v ktorom
bolo vydané nezákonné rozhodnutie) sú aj trovy právneho zastúpenia. Druhá veta § 18 ods.3 je
nadbytočná, resp. nesúladná so systematikou zákona č.514/2003 Z.z.; pri aplikácii zásady elementárnej

právnej logiky vyplýva, že súčasťou trov konania (v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie)
nemôžu byť náklady predbežného prerokovania nároku. V prípade trestného konania a nezákonného
rozhodnutia v ňom vydaného dochádza ku záveru o nezákonnosti právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým
sa trestné stíhanie končí, a to oslobodením spod obžaloby, zastavením konania alebo postúpením
veci. Ak takýmto rozhodnutím trestné stíhanie končí; konanie o žiadosti o predbežné prerokovaniu

ani nemôže byť súčasťou konania, v ktorom došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Konanie
o žiadosti o predbežné prerokovanie nároku nie je ani súčasťou konania o náhradu škody, pretože
takémutosúdnemukonaniupredchádzaajepodmienkouuplatnenianárokunanáhraduškodyvcivilnom
sporovom konaní. Obsahom druhej vety ustanovenia § 18 ods.3 zákona č.514/2003 Z.z. je tak iba
konštatovanie, ktoré nemožno vykladať tak, že náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku

z uplatnenia v súdnom konaní vylučuje. Ak by zákonodarca mienil tento nárok z uspokojenia vylúčiť,
muselo by to byť upravené v ustanovení § 15, resp. § 16 zákona č.514/2003 Z.z. (ktoré upravujú
samotné predbežné prerokovanie nároku) a iným znením, ako vyplýva z ustanovenia § 18 ods.3
zákona č.514/2003 Z.z.. Ak ustanovenie § 17 a § 18 zákona č.514/2003 Z.z. upravujú spôsob a rozsah
náhrady škody (v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu), odvolací

súd uvádza, že náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku škodou vzniknutou v dôsledku
nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho právneho postupu nie sú.

17.4 Dôvodová správa k zákonu č.514/2003 Z.z. uvádza, že predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody je zákonom stanovená podmienka, preto musí byť splnená, aby tento nárok mohol byť

prejednaný v občianskom súdnom konaní. Ak poškodený uplatní nárok na súde bez predchádzajúceho
predbežného prerokovania, nemôže súd návrh zamietnuť, ani bez ďalšieho konania zastaviť, ale má
poškodeného vyzvať na odstránenie nedostatku tejto podmienky so stanovením primeranej lehoty. Sám
zákonodarca tak ako podmienku možnosti uplatnenia nároku na náhradu škody stanovuje poškodenej
osobe povinnosť predbežného prerokovania nároku pod sankciou prípadného zastavenia súdneho

konania, ak táto podmienka nebude splnená.

17.5 Poškodenému v dôsledku nezákonného rozhodnutia (prípadne v dôsledku nesprávneho úradného
postupu) nemožno uprieť možnosť nechať sa zastúpiť nie len v súdnom konaní o náhradu škody, ale aj
pred štátnymi orgánmi v rámci konania o žiadosti o predbežné prerokovanie nároku; každý má právo na

právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku
konania, a to za podmienok ustanovených zákonom (čl.47 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky).

17.6 Ak poškodený je v zmysle platnej právnej úpravy pred uplatnením nároku na náhradu škody
vkonanípredsúdompovinnýtentonárokpredbežneprerokovaťspríslušnýmorgánomaakmupriplnení

tejto povinnosti vzniknú náklady, nemožno možnosť uspokojenia týchto nákladov vylúčiť. Opačný výklad
by znamenal, že napriek úspechu v konaní o náhradu škody v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo
nesprávneho úradného postupu, by poškodený utrpel novú ujmu, spočívajúcu v zmenšení jeho majetku
spočívajúcu vo výdavku na právne zastúpenie.17.7 Z uvedených dôvodov priznanie nároku na náhradu nákladov spojených s predbežným
prerokovaním nároku podľa ustanovenia § 121 ods.3 Občianskeho zákonníka nie je výsledkom

nesprávneho právneho posúdenia. Ak v tejto súvislosti žalovaná namietla, že vzhľadom na charakter
zákona č.514/2003 Z.z. ako lex specialis k Občianskemu zákonníku ako lex generalis je aplikácia
ustanovení Občianskeho zákonníka vylúčená, odvolací súd zdôrazňuje, že zákon č.514/2003 Z.z.
neupravuje ani úrok z omeškania. Je judikatúrnou notorietou, že osobám poškodeným v dôsledku
nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho právneho postupu patrí aj úrok z omeškania; rovnako ide

o príslušenstvo pohľadávky v zmysle ustanovenia § 121 ods.3 Občianskeho zákonníka. Niet žiaden
právny dôvod niektoré príslušenstvo pohľadávky priznať a iné z možnosti uplatnenia v súdnom konaní
vylúčiť; náklady spojené s uplatnením pohľadávky nie sú škodou vzniknutou v konaní, v ktorom bolo
vydané nezákonné rozhodnutie alebo v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Ustanovenie
§ 18 ods.3 zákona č.514/2003 Z.z. dopad na dôvodnosť priznania aj týchto nákladov nemá.

17.8 Okresný súd vo veci samej, pokiaľ ide o náhradu škody spočívajúcu vo vynaložených výdavkoch na
odmenu obhajcu a spočívajúcu v ušlej mzde správne aplikoval ustanovenia dvoch právnych predpisov,
a to zákona č.58/1969 Zb. ako aj zákona č.514/2003 Z.z.. Nemožno opomenúť skutočnosť, že zákon
č.514/2003 Z.z., ktorý zrušil zákon č.58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym právnym postupom, nadobudol účinnosť dňom 1.7.2004 (okresný

súd v rozsudku zo dňa 10.9.2015 nesprávne uviedol 1.7.2003); preto nárok na náhradu škody vzniknutej
v dôsledku nezákonného rozhodnutia (uznesenie o vznesení obvinenia z 30.6.2004) sa posudzuje podľa
zákona č.58/1969 Zb. a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za dobu trvania väzby (ktorá trvala od
1.7.2004-22.12.2004)saposudzujepodľaustanovenízákonač.514/2003Z.z..Vyplývatozprechodného
ustanovenia § 27 zákona č.514/2003 Z.z., podľa ktorého zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona

sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti
tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti
tohto zákona. Zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím
účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím
účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

17.9 Odvolací súd má tak za to, že priznanie nároku na náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky v zmysle ustanovenia § 121 ods.3 Občianskeho zákonníka je dôvodné bez ohľadu na to,
či sa pri uplatnení nároku na náhradu škody aplikuje zákon č.58/1969 Zb. alebo zákon č.514/2003 Z.z..
Ustanovenie § 18 ods.3 zákona č.514/2003 Z.z. priznaniu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky

z dôvodov vyššie uvedených nebráni.

18. Odvolateľka namietala účelnosť vzniknutých trov v súvislosti s podaním žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody podľa ustanovenia § 15 zákona č514/2003 Z.z. s poukazom
na skutočnosť, že v súvislosti s tým istým trestným konaním žalobca uplatnil žiadosť o predbežné

prerokovanie nároku v súvislosti s nemajetkovou ujmou, ktorá mu mala v dôsledku totožného trestného
stíhania vzniknúť.

18.1 Odvolací súd overil tvrdenie žalovanej a z rozsudku Krajského súdu v Banskej /Bystrici (dostupný
zo systému Register) zistil, že pred Okresným súdom v Banskej Bystrici bolo pod sp.zn. 16C/87/2013

vedené konanie o nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej mu v dôsledku totožného
trestného stíhania, z dôvodu väzobného stíhania. Aj v uvedenom konaní žalobca pred podaním žaloby
podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku; náklady spojené s podaním žiadosti uplatnil aj v spore
vedenom pod sp.zn. 16C/87/2013. Pri totožnosti strán sporu niet pochybností o tom, že výsledky
konania vedeného pred okresným súdom sú stranám sporu známe; okresný súd v Banskej Bystrici

rozsudkom č.k. 16C/87/2013-767 zo dňa 21. septembra 2022 nárok na zaplatenie nákladov súvisiacim
s uplatnením nároku (na náhradu nemajetkovej ujmy) nepriznal. Voči zamietajúcemu výroku (aj o nároku
za zaplatenie nákladov súvisiacich s uplatnením nároku) odvolanie zo strany žalobcu podané nebolo;
zamietací výrok nebol podrobený odvolaciemu prieskumu. Podstatné je, že nemožno dôvodne tvrdiť, že
žalobcovi okresným súdom v rozsudku č.k. 20C/114/2013-720 zo dňa 12.11.2019 je nárokom duplicitne

priznaným.

18.2 Taktiež nemožno dôvodne tvrdiť, že žalobca postupoval účelovo, pokiaľ o predbežné prerokovanie
nároku požiadal dvoma žiadosťami a podal dve žaloby. Ide síce o veci, ktoré vecne súvisia, majúprávny základ v rovnakom nezákonnom rozhodnutí, resp. rozhodnutiach vydaných v tom istom trestnom
konaní. Ide však o nárok na náhradu škody a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy; tieto nároky
vyžadujú z časti totožné, ale aj rozdielne dokazovanie a predovšetkým vo vzťahu k nemajetkovej ujme je

rozhodnutie o jej výške výsledkom voľnej úvahy súdu (na rozdiel od náhrady škody, kedy súd rozhoduje
na základe preukázanej škody). Je na žalobcovi ako osobe, ktorej vznikla v dôsledku nezákonne
vedeného trestného stíhania ujma, akým postupom bude uplatňovať svoje práva. Pokiaľ sa rozhodol
uplatňovať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy osobitne od uplatnenia nároku na náhradu škody,
nemožno jeho postupu nič vytknúť ani tento postup považovať za účelový. Žalobca len uplatňoval svoj

nárok, neuplatňoval ho duplicitne a z výsledku konania vedeného pred okresným súdom pod sp.zn.
16C/97/2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 16Co/94/2022-312 je zrejmé,
že mu žiadny nárok na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky duplicitne priznaný nebol.

18.3 Odvolateľka v podanom odvolaní napokon argumentovala, že žalobca nepredložil dôkaz, ktorý by
preukazoval, že k úhrade sumy vo výške 622,74 Eur skutočne došlo a zároveň, že súd prvej inštancie

nemal priznať náhradu trov predbežného prerokovania nároku v plnom rozsahu, ale podľa pomeru
úspechu vo veci samej.

18.4 Odvolací súd overil tvrdenia žalovanej a zistil, že žalovaná v rámci prostriedkov procesnej
obrany v konaní pred súdom prvej inštancie namietala len nemožnosť priznania nákladov spojených

s uplatnením pohľadávky (právny základ) a neúčelnosť uplatňovania nárokov dvoma žiadosťami
opredbežnéprerokovanienároku,osobitneprenároknanáhraduškodyaosobitneprenároknanáhradu
nemajetkovej ujmy (výška nároku). Takúto argumentáciu nemala ani v odvolaní proti rozsudku súdu
prvej inštancie (prvého v poradí) a ani v konaní pred súdom prvej inštancie nasledujúcom po zrušení
rozsudku (prvého v poradí) vo vzťahu k nákladom spojeným s uplatňovaním nároku.

18.5 Ak potom výšku priznaného nároku na náhradu nákladov spojených s uplatňovaním nároku
namietla z dôvodov uvedených v bode 18.3 tohto rozsudku až v odvolaní proti rozsudku súdu prvej
inštancie (druhému v poradí), uvedenú argumentáciu odvolací súd považoval za neprípustnú novotu
v konaní (§ 366 C.s.p.) a na uvedenú argumentáciu tak prihliadnuť nemohol.

18.6 Z uvedeného dôvodu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 20C/114/2013-720 zo dňa
12.11.2019 v prvej výrokovej vete ako vecne správny potvrdil.

19. Odvolaním bol napadnutý výrok súdu prvej inštancie, ktorým okresný súd priznal žalobcovi škodu

spočívajúcu v ušlej mzde. O tomto odvolaní odvolací súd už rozhodol; v dôsledku zrušenia časti
výrokovej vety odvolacieho súdu o ušlej mzde dovolacím súdom odvolací súd o odvolaní rozhoduje
opätovne týmto rozsudkom.

19.1 Škoda spočívajúca v ušlej mzde mala žalobcovi vzniknúť z dôvodu, že bol rozhodnutím riaditeľa

Colného úradu Čierna nad Tisou R – 11619/2004-530140 zo dňa 24.8.2004 prepustený zo služobného
pomeru; na odvolanie žalobcu generálny riaditeľ Colného úradu Slovenskej republiky rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu potvrdil. V tom dôsledku došlo u žalobcu k skončeniu pracovného
pomeru a strate príjmu, ktorý by žalobca v služobnom pomere poberal. Skončenie služobného pomeru
bolo podľa žalobcu v príčinnej súvislosti s voči nemu vedeným trestným stíhaním, ktoré sa v dôsledku

oslobodenia spod obžaloby stalo nezákonným.

19.2 Okresný súd rozsudkom (prvým v poradí) dospel k záveru o tom, že k majetkovej ujme spočívajúcej
v ušlom príjme žalobcu došlo v dôsledku trestného stíhania; s uvedeným názorom sa odvolací súd
v rozsudku č.k. 12Co/563/2015 zo dňa 31. augusta 2015 stotožnil. Dovolací súd však po vydaní nálezu

Ústavného súdu (sp.zn. III. ÚS 91/2021) rozsudok odvolacieho súdu v časti priznanej ušlej mzdy zrušil
a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Vychádzal pritom aj zo záverov vyslovených Ústavným
súdom v náleze sp.zn. IV. US 296/2014; rozhodnutie ústavného súdu považoval za súčasť ustálenej
judikatúry vyšších súdnych autorít.

19.3 Dovolací súd v rozhodnutí 7Cdo/80/2022 zo dňa 29. mája 2024 považoval odvolacím súdom
vyslovené závery (ktoré dovolací súd vo svojom rozhodnutí citoval) za rozporné s ustálenou
rozhodovacou praxou vyšších súdnych autorít a zdôraznil, že odvolací súd vyslovil záver o priamej
príčinnej súvislosti medzi nezákonným trestným stíhaním voči žalobcovi a škodou spočívajúcou v stranena zárobku, bez nevyhnutného dôsledného rozlíšenia medzi rozhodnutím o začatí trestného stíhania
apersonálnymrozkazomoprepustenízoštátnejslužbypreporušeniezákladnýchslužobnýchpovinností
podľa ustanovenia § 44 ods.3 zákona č.200/1998 Z.z..

19.4 K uvedenému odvolací súd uvádza, že rozhodnutie o prepustení zo štátnej služby vydané
v administratívnom konaní bolo podrobené súdnemu prieskumu v rámci správneho súdnictva; Krajský
súd v Košiciach rozsudkom č.k. 3S/55/2004-60 zo dňa 6. septembra žalobu žalobcu o preskúmanie
rozhodnutia Colného riaditeľstva Slovenskej republiky sp.zn. 55902/2004-1214 zamietol; Najvyšší súd

Slovenskej republiky rozsudkom č.k. 3Sž-o-KS 125/2005-81 zo dňa 6. apríla 2006 rozsudok krajského
súdu potvrdil. Najvyšší súd v rozsudku výslovne uviedol, že „v konaní o prepustení zo služobného
pomeru nie je podstatná okolnosť, či trestné konanie žalobcu bolo už ukončené alebo nie, pretože
konanie žalobcu v správnom konaní nebolo posudzované ako trestný čin ale ako konanie v rozpore
so služobnou prísahou a povinnosťami colníka, pričom sa jedná o dve samostatné konania...., ...pre
porušenie služobných povinností nie je nevyhnutné úmyselné konanie colníka pri plnení služobných

povinností, ale postačí porušenie služobnej povinnosti, ktorá nastane porušením služobnej prísahy,
služobnej povinnosti a ostatných príkazov na nariadení, vychádzajúc zo zákona a interných predpisov.“

19.5 Na uvedené závery potom dopadá právny názor vyslovený ústavným súdom v citovanom
rozhodnutí (sp.zn. III. ÚS 91/2021), podľa ktorého „pokiaľ je potom právomoc preskúmať zákonnosť

personálneho rozkazu o prepustení referenta zverená do právomoci všeobecných súdov v rámci
správneho súdnictva a toto preskúmanie nevedie k zrušeniu personálneho rozkazu, nie je rozhodujúce,
že skutok, pre ktorý bol žalobca trestne stíhaný, bol vymedzený rovnako ako skutok, pre ktorý bolo
žalobcovivedenépersonálnekonanieavýsledkomktoréhobolojehoprepusteniezoslužobnéhopomeru
colníka personálnym rozkazom.“ Pri týchto úvahách ústavný súd vychádzal aj zo záverov vyslovených

ústavným súdom v náleze sp.zn. IV. ÚS 296/2014, podľa ktorých „fakt, že skutok nie je trestným
činom, ešte bez ďalšieho nemôže viesť k záveru, že rovnaký skutok nemôže byť kvalifikovaný ako
disciplinárne previnenie spočívajúce v porušení služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť
hrubým spôsobom, pričom ide o konanie, za ktoré možno príslušníka Policajného zboru prepustiť zo
služobného pomeru.“

19.6 Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd zdôrazňuje, že skutočnosť, či konanie žalobcu naplnilo
znaky disciplinárneho previnenia bolo preskúmané v rámci správneho konania; závery správneho
konania boli podrobené súdnemu prieskumu v rámci správneho súdnictva. Súdny prieskum zákonnosti
rozhodnutia vydaného v správnom konaní, ktoré viedlo k skončeniu služobného pomeru žalobcu nebol

súčasťou trestného konania, v ktorom došlo k nezákonnému rozhodnutiu (rozhodnutie o vznesení
obvinenia) a nezákonnej väzbe. Rozhodnutia vydané v rámci správneho súdnictva neboli zrušené,
rozhodnutie o zamietnutí žaloby o preskúmanie rozhodnutia Colného riaditeľstva Slovenskej republiky je
právoplatné. Napokon Krajský súd v Košiciach svoje rozhodnutie (sp.zn. 3S 55/2004-60) oprel o záver,
že „žalobca bol prepustený zo služobného pomeru nie preto, žeby proti nemu sa viedlo trestné konanie

alebo preto, že bol vo vyšetrovacej väzbe a stal sa dôvodne podozrivým, že porušil služobné povinnosti
zvlášť hrubým spôsobom, alebo je podozrivý, že spáchal trestný čin a jeho ponechanie vo výkone
štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh vyšetrovania jeho činu..., ...
žalobca bol prepustený zo služobného pomeru colníka preto, že porušil služobnú prísahu a služobnú
povinnosť tým, že zle vykonal colnú kontrolu colných dokladov dňa 31.8.2003, 27.9.2003 a 1.10.2003

v prípadoch, ktoré sú uvedené v preskúmavanom rozhodnutí a teda porušil svojím konaní ustanovenie
§ 6 ods.2 písm.d/ zákona č.238/2001 Z.z., lebo nepreveril pravosť a správnosť dokladov a listín o tovare
a pravdivosť v nich uvedených, ako aj rozhodnutie GR CR SR č.105/2000 o používaní čiarového kódu.“

19.7 Vzhľadom k vyššie uvedenej argumentácií odvolací súd dospel k záveru, že uplatnený nárok na

náhradu škody spočívajúci v ušlej mzde nie je dôvodný, a preto je potrebné rozsudok okresného súdu
v tejto časti zrušiť. Iba skutočnosť, že skutok bol v disciplinárnom konaní kvalifikovaný rovnako ako
v trestnom konaní a podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo, nemôže byť samostatným
dôvodom pre vyhovenie žalobe v časti ušlej mzdy, najmä ak rozhodnutia vydané v správnom konaní
(vedúce k prepusteniu zo služobného pomeru) boli právoplatne preskúmané v rámci správneho

súdnictva.

19.8 Žalobca tvrdil, že služobný úrad pri rozhodovaní o prepustení zo služobného pomeru nevykonával
žiadne dokazovanie, ktoré ponechal na orgány činné v trestnom konaní. K uvedenému odvolací súddodáva, že táto námietka mala byť uplatnená v rámci súdneho prieskumu administratívneho rozhodnutia
v rámci správneho súdnictva; správne súdy uvedené tvrdenie ako dôvod pre zrušenie napadnutých
rozhodnutí vydaných v administratívnom konaní ako dôvod ich nezákonnosti nevzhliadli.

19.9 Ani skutočnosť, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený (a tým došlo k jeho vyvineniu) nemá za
následok konštatovanie o tom, že k porušeniu služobných povinností nedošlo; v prípade disciplinárneho
previnenia ide o inú intenzitu porušenia právneho predpisu, ktorá nemusí nutne zakladať aj naplnenie
skutkovej podstaty niektorého z trestných činov.

19.10 Takouto skutočnosťou nie je ani to, že k prepusteniu žalobcu zo služobného pomeru nedošlo
v primeranej dobe od tvrdených protiprávnych konaní. Tento názor vyslovil odvolací súd už v rozsudku
sp.zn. 12Co/563/2015-595; tieto závery považoval dovolací súd za rozporné s ustálenou súdnou praxou
vyšších súdnych autorít.

19.11 Odvolateľ tvrdil, že v rámci administratívneho konania a správneho súdnictva nebola zohľadnená
jeho argumentácia v trestnom konaní, ktorá viedla k jeho oslobodeniu spod obžaloby. Posudzovanie
tejto argumentácie by viedlo k neprípustnému preskúmavaniu rozhodnutí vydaných v rámci súdneho
prieskumu zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov.

20. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd, konajúc o odvolaniach proti rozsudku okresného súdu
č.k. 20C/114/2013-530 z 10. septembra 2015 (náhrada mzdy) a proti rozsudku okresného súdu č.k.
20C/114/2013-720 z 12. novembra 2019 rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

21. Ak odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvej inštancie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov

konania na súde prvej inštancie (§ 396 ods.2 C.s.p.). Podľa § 255 ods.1 C.s.p. súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V zmysle citovaných zákonných ustanovení rozhodol
odvolací súd o náhrade trov celého, a teda prvoinštančného a odvolacieho, konania podľa pomeru
úspechu vo veci. Odvolací súd vychádzal zo žalobou uplatnených nárokov celkom vo výške 15.524,81
Eur (14.902,07 Eur + 622,74 Eur); prihliadol na čiastočné späťvzatie žaloby vo výške 630,84 Eur ako aj

zamietnutie žaloby najskôr v rozsahu 415,33 Eur a následne, týmto rozhodnutím, aj v rozsahu 3.404,09
Eur. Po zohľadnení uvedeného predstavuje úspech žalobcu 71,33 %, úspech žalovanej 28,67 %; čistý
úspech žalobcu tak je 42,66 % (71,33 % - 28,67 %), ktorý nárok mu odvolací súd priznal voči žalovanej.

22. Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania odvolací súd aplikoval ustanovenie § 463 ods.3

C.s.p. (ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania;
ako aj ustanovenie § 463 ods.1 v spojení s ustanovením § 255 ods.1, ods.2 C.s.p.. V dovolacom konaní
pôvodne vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp.zn. 7Cdo/64/2018 a následne, po
vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III.ÚS 91/2021-43 zo dňa 28.10.2021, vedenom

pod sp.zn. 7Cdo/80/2022 bola v celom rozsahu úspešná žalovaná, z ktorého dôvodu jej odvolací súd
priznal trovy dovolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %, ktoré jej je žalobca povinný zaplatiť
v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o ich výške.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,

pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.2, druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 C.s.p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 C.s.p.)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 C.s.p.).Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej

pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 C.s.p. a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád

neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.