Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. apríl 2024

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: NR-11S/130/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4021200524
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimíra Slobodová, LL.M

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2024:4021200524.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Vladimíry Slobodovej, LL.M

a členov senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M. a JUDr. Davida Žáka, v právnej veci žalobcu:
marand plus, s.r.o., so sídlom Levická 7, Nitra, IČO: 47 617 292, právne zastúpený: Advokátska
kancelária JUDr. CIMRÁK s.r.o., so sídlom Štefánikova 7, Nitra, IČO: 36 868 876, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 5952/63, Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, v
konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100439948/2021 zo dňa 15. marca 2021,
takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Nitra, pobočka Komárno, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č.
101582094/2020 zo dňa 14. októbra 2020, podľa § 65 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní

(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 2.248 € na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie december 2017.

2. Na odvolanie žalobcu žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 100439948/2021 zo dňa 15. marca 2021
prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.

II.
Žaloba

3. Žalobca sa včas podanou žalobou doručenou Krajskému súdu v Nitre domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného rozhodnutím č. 100439948/2021 zo dňa 15. marca 2021, ktorým
potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 101582094/2020 zo dňa 14. októbra 2020, a žiada zrušiť
rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátiť na ďalšie.

4. Žalobca namieta, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia;
zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci;
skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore sadministratívnymi spismi a nemá v nich oporu a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní
pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci
samej (§ 191 ods. 1 písm. c), e) a f) SSP).

5. Žalobca namieta, že napriek jeho procesnej aktivite správca dane nevykonal viaceré dôkazy, ktoré
navrhoval, napr. výsluchy svedkov, vykonanie miestnej obhliadky a neodôvodnil to. Podľa žalobcu ho
správca dane opakovane nevyzval k súčinnosti a k vysvetleniu predložených dôkazov a jednostranne ich
spochybnil bez ich preverenia. Žalobca namieta, že správca dane ho zaťažoval požadovaním dôkazov,

ktoré boli v dispozícii dodávateľov a ktorými on nedisponoval.

6. Žalobca namieta, že správca dane nedostatočne zistil skutkový stav, porušil zásadu voľného
hodnotenia dôkazov (sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015 ), nevyužil vypočutie svedkov, nepreveril
údaje uvedené v kontrolných výkazoch z vlastného informačného systému, nereagoval na jeho výzvy a
žiadostiovysvetlenierozsahupožadovanýchdôkazov.Správcadanesananehosnažípreniesťdôkazné

bremeno v rozsahu, ktoré by nebol schopný uniesť žiaden bežný daňový subjekt.

7. Žalobca namieta, že nevykonal výsluch A. B., ktorý viedol účtovníctvo jedného z dodávateľov v období
rokov 2016-2017, ale vykonal výsluch pani C. bez upovedomenia, čím mu bolo odopreté právo zúčastniť
sa jej vypočutia a klásť jej otázky ( odkazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 6 Sžf 28/2011). Pri spoločnosti

AUTOSERVISQUATRO,s.r.o.bolivykonanévýsluchylenformoupísomnéhosvedectva,tedatiežnemal
možnosť klásť otázky týmto svedkom. Žalobca pri svojej argumentácii odkazuje na mnohé rozsudky
najvyššieho súdu, Ústavného súdu SR ako aj na rozhodnutie Najvyššie správneho súdu ČR.

8. Žalobca tvrdí, že všetky zdaniteľné plnenia sa uskutočnili, dodali ich deklarovaní dodávatelia, preto

mu vznikol nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty. Správca dane je oprávnený požadovať od
neho iba taký rozsah dokumentov na preukázanie realizácie zdaniteľného plnenia, ktorý je bežne
dostupný u väčšiny podnikateľských subjektov. Žalobca má za to, že preukázal dodanie služieb a
tovarov prostredníctvom objednávok, došlých faktúr, dodacích listov a ďalšími listinnými dokladmi, preto
nie je možné od neho vyžadovať ďalšie dokumenty. Vo väčšine prípadov správca dane spochybnil

relevantnosť predložených dokladov, ale nevysvetlil, aké ďalšie doklady by relevantné boli.

III.
Vyjadrenie žalovaného

9. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú a nepriznať
účastníkom náhradu trov konania. K veci uviedol, že žalobca v žalobe neuvádza nové skutočnosti, ktoré
by neboli už predmetom odvolania. Zistenia správcu dane a závery z týchto zistení sú vyčerpávajúco
uvedené v protokole z daňovej kontroly, v rozhodnutí správcu dane aj rozhodnutí žalovaného, na ktorých
obsah sa žalovaný odvolal.

10. Žalovaný zdôraznil, že dodávatelia deklarovaní na predložených sporných faktúrach nepotvrdili
dodania tovarov a služieb na sporných faktúrach. Taktiež odmietli vystavenie sporných faktúr pre
žalobcu. Žalobca v priebehu daňovej kontroly, vyrubovacie konania a odvolacieho konania nepreukázal,
že tovar a služby deklarované na sporných faktúrach dodali dodávatelia uvedení na týchto sporných

faktúrach. Z uvedeného vyplýva, že ak nedošlo k dodaniu tovaru a služieb v zmysle § 8 ods. 1 a § 9 ods.
1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“) jednotlivým dodávateľom
nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1, resp. § 19 ods. 2 zákona o DPH, a preto žalobcovi
ako odberateľovi, nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH.
Správca dane ani žalovaný nespochybnili existenciu zdaniteľných plnení, ale vykonaným dokazovaním

bolo zistené, že dodávatelia deklarovaní na sporných faktúrach nepotvrdili dodania tovarov a služieb
na sporných faktúrach.

11.Žalovanýtiežzdôraznil,žesprávcadaneanižalovanýnevyčítaližalobcovidôkaznúnúdzuvsúvislosti
s inými subjektami. Žalovaný súhlasí s tým, že dôkazné bremeno žalobcu nesmie byť absolútne.

Tak, ako v danom prípade, sekundárne dôkazné bremeno znášal správca dane. Žalovaný pripomenul,
že sekundárne dôkazné bremeno spočíva vo verifikácii tvrdení a dôkazov predkladaných žalobcom.
Žalobca v rámci daňovej kontroly poskytol doklady a svoje tvrdenia a správca dane ich v priebehudokazovania verifikoval Dokazovaním vedeným správcom dane však bola vecná opodstatnenosť týchto
listinných dokladov spochybnená.

12. K námietkam, že napadnuté rozhodnutie nespĺňa obligatórne požiadavky predpokladané zákonom
žalovaný uviedol, že námietky sú len všeobecného charakteru a vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam
sú nepreskúmateľné. Žalobca nekonkretizuje, ktoré obligatórne požiadavky predpokladané zákonom
napadnuté rozhodnutie nespĺňa. Žalovaný je názoru, že dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky
právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré žalobca v konaní

nastolil.Zaoberalsajednotlivoižalobcomuplatnenýmiargumentamiapresvedčivosasnimivysporiadal.

IV.
Replika žalobcu

13. Žalobca sa v replike pridržiaval svojej žaloby, ale uviedol aj nové žalobné body a to, že žalovaný

mu neumožnil nahliadnuť do celého spisového materiálu, časť spisu nebola v čase vydania rozhodnutia
o odvolaní zažurnalizovaná, účtovníctvo žalobcu nebolo do 10.03.2021 súčasťou spisu nakoľko sa
nachádzalo na Kriminálnom úrade finančnej správy (ďalej len „KÚFS“), žalovaný iba automaticky
prevzal závery KÚFS a tieto nepodrobil žiadnemu hodnoteniu ani overeniu, či sú skutočne založené na
účtovníctve žalobcu. Ďalej že správca dane nekriticky prebral do daňového konania hodnotenie dôkazov

prostredníctvom inej súčasti finančnej správy bez disponovania originálmi dôkazov, preto tento postup
je podľa žalobcu v rozpore so zákonom, nakoľko žalobca ako daňový subjekt nebol účastníkom konania
v rámci vyšetrovania KÚFS.

14. Žalovaný svoje právo podať vyjadrenie k replike žalobcu nevyužil.

V.

Relevantné právne predpisy

15. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov
( ďalej len „SSP“), správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

16. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

17. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

18. Podľa § 3 ods. 5 Daňového poriadku, správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z

vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky,
a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.

19. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje: a) skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných

podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie
bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov,
ktoré je povinný viesť.

20. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti

nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.21. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

22. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane

podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené
daňovými subjektmi a doklady k nim.

23. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

24. Podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku, daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu
dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly,
miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo
kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých

dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak
z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení
o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia
oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40
dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole.

25. Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo
úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich
uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho,
aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil

alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.

26. Podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku, zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví
protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa
nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou

zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo
vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane kontrolovanému
daňovému subjektu protokol, ktorého súčasťou je výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v
protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 30
pracovných dní od doručenia takého protokolu, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k

zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť
v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie
lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový
subjekt podľa osobitných predpisov 1)zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa
osobitnýchpredpisov1)nezistí,výzvanavyjadreniekprotokolusanezasiela.Rovnakosavýzvanezašle,

ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie
nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu.

27. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon
neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia,

vysporíadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov
a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

28. Podľa § 2 ods. 1 zákona o DPH predmetom dane je: a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku
uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby

(ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná
v postavení zdaniteľnej osoby, c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského
štátu Európskej únie (ďalej len "členský štát"), d) dovoz tovaru do tuzemska.29. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným
majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom
sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a

bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota,
alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom
určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň
predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.

30. Podľa § 9 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, dodaním služby je každé plnenie, dodaním služby je každé
plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane
poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu.

31. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania
tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo

prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň
skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby
na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri
dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

32. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

33. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

34. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z
tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a
7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň: a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je
povinný platiť daň podľa § 48c ods. 5 a § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí

tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) ním uplatnená pri dovoze tovaru alebo
zaplatená colnému orgánu v tuzemsku pri dovoze tovaru.

35. Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak:
a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri

odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní
dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, d) pri odpočítaní
dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ
uvedený ako príjemca alebo dovozca.

36. Podľa § 71 ods. 1 písm. a), c) zákona o DPH, na účely tohto zákona: a) faktúrou je každý doklad
alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej forme podľa tohto zákona
alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie faktúry, c) vierohodnosťou
pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v
mene dodávateľa vyhotovila faktúru.

37. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

VI.

Právne posúdenie veci správnym súdom

38. Konanie o správnej žalobe bolo pôvodne vedené pred Krajským súdom v Nitre pod sp. zn.
11S/130/2021. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, začal s účinnosťou od 1. júna 2023 vykonávať svoju činnosť

SprávnysúdvBratislave(ďalejlen„súd“,„správnysúd“),naktorýprešielod1.júna2023výkonsúdnictva
v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre.
Pred Správnym súdom v Bratislave je prejednávaná vec vedená pod sp. zn. NR-11S/130/2021. V súlade
s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004Z.z. o súdoch náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov
schválených Ministerstvom spravodlivosti pridelená do senátu 3S správneho súdu.

39. Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 11S/75/2021-246 zo dňa 2. septembra 2021 vylúčil správnu
žalobu ohľadom preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 100439948/2021 zo dňa 15. marca 2021 na
samostatné konanie.

40. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo v medziach žalobných bodov

preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 100439948/2021 zo dňa 15. marca 2021, ktorým
potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane č. 101582094/2020 zo dňa 14. októbra 2020, v zmysle
ktorého podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty
rozdiel dane v sume 2.248 € za zdaňovacie obdobie december 2017.

41. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými

hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok zakotvuje
oprávnenia daňových orgánov zamerané na zisťovanie splnenia zákonných povinností daňovými
subjektmi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania
preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo
vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane, daňový subjekt

preukazujevšetkyskutočnosti,ktoréjepovinnýuvádzaťvpriznaní,hláseníavyúčtovaníalebonaktorých
preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť
alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

42. Medzi účastníkmi konania bolo sporné, či žalobcovi vznikol nárok na uplatnenie odpočítania dane z

pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2017 pri ním tvrdených dodávkach tovaru a služieb
v tomto zdaňovacom období od spoločností Salanci –LMS s.r.o., Adept School, s.r.o. a AUTOSERVIS
QUATRO, s.r.o.

43. Úlohou správneho súdu nie je zisťovať alebo ustaľovať skutkový stav či nanovo vyhodnocovať

dôkazy vykonané v daňovom konaní. Jeho úlohou je najmä posúdiť, či správca dane, resp. žalovaný
postupovali pri zisťovaní skutkového stavu zákonným spôsobom, podľa pravidiel logického uvažovania
a či riadne popísali svoje hodnotiace úvahy. Podľa ustálenej súdnej judikatúry (napr. nález Ústavného
súdu SR č. k. II.ÚS 127/07-21 alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/5/2009, sp. zn.
8Sžo/547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahrádzať činnosť správnych

orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a
príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné
hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.
44. Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže
odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby išlo o tovary alebo služby, ktoré mu naozaj boli

dodanékonkrétnymplatiteľomDPH.Úlohousprávcudanepriposudzovaníopodstatnenostiuplatnených
nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj
zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou
zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom
tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar

alebo služba mu boli dodané ním uvádzanou spoločnosťou. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je
základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry
nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj
preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie
dane v zmysle zákona o DPH. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a)

zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.
Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej
osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú
zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré
pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej

faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve
osobou a spôsobom uvedenými na faktúre (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžf/17/2011 zo
dňa 23. februára 2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 24/2013 zo dňa 17.
januára 2013). Správny súd poukazuje aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžf/108/2014,sp. zn. 8Sžf/22/2014, sp. zn. 8Sžf/23/2014, sp. zn. 8Sžf/24/2014, sp. zn. 3Sžf/125/2013, podľa
ktorých uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového
subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet

dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý
v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Preukázanie materiálnej
existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení
je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného
plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ v § 49

ods. 2 zákona o DPH), ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej
povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustálená rozhodovacou činnosťou
vnútroštátnych súdov a judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

45. Vyššie uvedené však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je bezvýhradné, resp.
neobmedzené (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 3. septembra 2019,

bod 54). Dôkazná povinnosť, ktorú nesie daňový subjekt, nedosahuje povinnosť preukázania tvrdených
skutočností s absolútnou istotou, ale postačí preukázať dostatočnú mieru pravdepodobnosti. Tá bude
spravidla naplnená, ak bude možné z vykonaných dôkazov urobiť daný záver bez vážnych pochybností,
pričom treba zohľadniť aj čas, ktorý uplynul od doby, keď preukazované skutočnosti nastali (podobne aj
rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR č. k. 8Afs/23/2018 zo 16. januára 2020, ktorého závery sú

aplikovateľné aj vo vzťahu k slovenskej právnej úprave). Z hľadiska teórie dôkazného práva nemožno od
daňových subjektov požadovať predloženie takých dôkazov, ktorých predloženie je zo strany daňového
subjektu objektívne nemožné (tzv. probatio diabolica; rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
259/2022 zo dňa 12. októbra 2022, bod 15, 16).

46. V zmysle zákona o DPH sa pod hmotnoprávnymi podmienkami pre odpočítanie dane rozumejú:
1) existencia zdaniteľného plnenia, 2) dodanie zdaniteľnou osobou a 3) použitie dodaných tovarov a
služieb daňovým subjektom na účely jeho ekonomickej činnosti. V prejednávanej veci bolo orgánmi
finančnej správy spochybnené predovšetkým splnenie podmienky - uskutočnenie zdaniteľného plnenia
( poskytnutia tovarov a služieb) subjektmi označenými ako dodávatelia na vystavených faktúrach.

Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje
tvrdenia dokázať. Daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom
spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný
viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj
povinnosť dôkaznú. Úlohou správcu dane je verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt dokladuje.

Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. Ak správca dane
má pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu a predložené dôkazy nemieni akceptovať, potom
je povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia daňového subjektu jednoznačne
vyvracajú,pričomdôkazysprávcudanemusiamaťminimálnerovnakúvýpovednúschopnosť,závažnosť
a vierohodnosť ako dôkazy predložené daňovým subjektom (nález Ústavného súdu SR IV. ÚS

569/2022-33 zo dňa 07.02.2023).

47. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní
vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno
konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom

subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných
dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k
presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické
vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej (rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa14. novembra 2018, bod 21; obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo

dňa 16. decembra 2009). Inými slovami, nepostačuje predložiť faktúru, či dodacie listy, ak správca
dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o uskutočnení deklarovaného
zdaniteľného plnenia, tak vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov (§ 46 ods. 5 Daňového
poriadku) a týmto naň prenáša dôkazné bremeno za účelom rozptýlenia identifikovaných pochybností
správcu dane (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017 zo dňa 15. novembra 2017).

48. Žalobca preukázanie svojich tvrdení opiera o predloženie faktúr a listín. Avšak treba si uvedomiť, že
predloženie faktúr je len jednou z podmienok pre uznanie odpočítania dane z pridanej hodnoty, ale nie je
tým ešte preukázaná reálnosť a realizácia obchodnej transakcie zo strany tam uvedeného dodávateľa,pretože technicky je dnes možné vyhotoviť akýkoľvek doklad a na akékoľvek plnenie bez ohľadu na to,
či plnenie deklarované v dokladoch bolo i reálne uskutočnené alebo nie. Teda akékoľvek doklady (či už
sú to faktúry, objednávky, dodacie listy, či iné listinné doklady) bez reálneho preukázania zdaniteľného

plneniazostranydodávateľaniesúdôkazomotom,žeurčitéplnenieboloireálneuskutočnenédaňovým
subjektom uvedeným na faktúre ako dodávateľ.

49. Zákon o DPH stanovil pre dokazovanie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty prísnejšie
podmienky ako pri iných druhoch daní a tieto podmienky sú uvedené v § 49 ods. 1, 2 písm. a) až d) ako i

v § 51 ods. 1 písm. a) až d) zákona o DPH. Vzhľadom na ľahkú zneužiteľnosť tohto nároku zákonodarca
požaduje, aby platiteľ tejto dane, ktorý si podľa daňového priznania uplatňuje nárok na odpočítanie dane,
bol schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený tak, ako je deklarovaný v daňovom
doklade.

50. Pri posudzovaní námietok žalobcu v správnej žalobe správny súd vychádzal z administratívneho

spisu, ktorý mu bol predložený a zameral sa na skúmanie a zistenie toho, či vykonané dôkazy, z ktorých
daňové orgány vychádzali, sú natoľko relevantné, že z nich možno logicky vyvodiť skutkový záver, ku
ktorému dospeli daňové orgány a či vykonané dôkazy daňové orgány správne posúdili, a to jednotlivo
ako i v ich vzájomnej súvislosti.

51. K námietke žalobcu, že ho správca dane neprimerane zaťažil dôkazným bremenom bez splnenia si
povinnosti opakovane ho vyzvať k súčinnosti a k vysvetleniu predložených dôkazov a na odstránenie
pochybností, správny súd uvádza, že je nedôvodná. Správny súd pritom vychádzal z toho, že vo
všeobecnosti prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá
je ustálená rozhodovacou činnosťou vnútroštátnych súdov a judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Správny

súd v tomto kontexte uvádza, že zákonodarca prioritne zaťažil dôkazným bremenom na preukázanie
splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet dane práve daňový subjekt, ktorý si toto právo
uplatňuje (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku; rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/10/2015 zo
dňa 3. februára 2016, sp. zn. 6Sžfk/7/2016 zo dňa 27. septembra 2018, sp. zn. 5Sžfk/15/2018 zo
dňa 30. apríla 2019 a iné). Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej

stránke (vystavenou faktúrou, zmluvou), predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia,
ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak správca dane pri preverovaní
uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť
dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju
dôkaznúpovinnosťavtakomprípadejeopäťlennadaňovomsubjekte,čipredloženímalebonavrhnutím

ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom
dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom
dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady
vyhľadávacej a zásady prejednacej (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14.
novembra 2018, bod 21; obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16. decembra 2009).

52. Čiže nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe
vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia, vyzýva
daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov (§ 46 ods. 5 Daňového poriadku) a týmto naň prenáša
dôkazné bremeno za účelom rozptýlenia identifikovaných pochybností správcu dane (rozhodnutie

Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017 zo dňa 15. novembra 2017).

53. Dôvodom na prenos dôkazného bremena opäť na daňový subjekt nie je akákoľvek pochybnosť
správcu dane o pravdivosti a hodnovernosti predložených listinných dokladov, ale len pochybnosť
dôvodná.Takoujepochybnosťsprávcudane,ktorámáoporuvsprávcomdanezistenýchskutočnostiach

obsiahnutých v administratívnom spise a je naozaj spôsobilá objektívne vyvolať pochybnosti o
splnení podmienok pre priznanie práva na odpočet dane (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 3. septembra 2019, rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 259/2022 zo
dňa 12. októbra 2022, bod 19, 24). Hoci je to práve správca dane, ktorý vedie dokazovanie v daňovom
konaní a hodnotenie získaných dôkazov podlieha jeho voľnej úvahe (zásada voľného hodnotenia

dôkazov), ale neznamená to, že môže jednotlivé dôkazy vyhodnocovať svojvoľne. Práve naopak, musí
posudzovať získané dôkazy jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach, pričom je povinný prihliadať
na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku).54. Správca dane vlastným šetrením zistil také objektívne skutočnosti, na základe ktorých mal
dôvodnú pochybnosť o reálnom uskutočnení deklarovaných plnení, ktoré žalobca neodstránil.
Žalobca bol preukázateľne opakovane vyzývaný na predloženie dokladov na preukázanie svojich

tvrdení deklarovaných na faktúrach a na vysvetlenia, písomne bol ešte pred vydaním protokolu
podrobne oboznámený s kontrolnými zisteniami listom č. 101108750/2020 zo dňa 01.07.2020 spolu
s špecifikovanými pochybnosťami a výzvou na predloženie dôkazov. Tým došlo k prenosu dôkazného
bremena zo správcu dane na daňový subjekt. Aj napriek jeho vyjadreniu nepredložil žiadne dôkazné
prostriedky preukazujúce skutočné naplnenie zákonných podmienok uvedených v § 49 zákona o DPH.

V písomnom oznámení o kontrolných zisteniach a aj v protokole správca dane podrobne špecifikoval
nepresnosti a nezhody, ktoré zistil, najmä vyplývajúce z faktúr predkladaných žalobcom v porovnaní
s faktúrami získanými od subjektov označovaných žalobcom za dodávateľov (Salanci –LMS s.r.o.,
Adept School s.r.o., AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o.) ako aj nezhody vyplývajúce z vyjadrení A. D. E. zo
spoločnosti Salanci – LMS s.r.o., F. G. a H. E. zo spoločnosti AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o. a H. H.
C. z spoločnosti Adept School s.r.o. v porovnaní s obsahom faktúr predložených žalobcom, informácie

získané prostredníctvom od Kriminálneho úradu finančnej správy či informácie získané z daňovej
kontroly robené v spoločnosti Adept School s.r.o. Ďalej spolu s protokolom zaslal správca dane žalobcovi
výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam v protokole v lehote do 08.10.2020, ku ktorému sa žalobca vyjadril
až po lehote a ani relevantné dôkazy nedoložil. Správny súd má za to, že správca dane v oznámení
o kontrolných zisteniach ako aj v protokole jasne uviedol, že nie len že má pochybnosti, ale aj uviedol

v čom spočívajú a že nemá preukázanú reálnosť uskutočnených zdaniteľných obchodov, čím preniesol
dôkazné bremeno na žalobcu. Žalobca ani dodatočne ďalšími dôkazmi neodstránil pochybnosti správcu
dane.

55. Hodnotenie dôkazov neznamená mechanické preberanie informácií či bezvýhradné akceptovanie

dokladov, resp. údajov v nich uvedených. Z administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane
dostatočne vyčerpal svoje dôkazné bremeno, keď preveril všetky skutočnosti týkajúce sa predmetných
faktúr a to aj v spojení s obsahom vyjadrení konateľov dodávateľov. Pri dôkaznej povinnosti platiteľa
to znamená, že správca dane na základe určitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o
pravdivosti, hodnovernosti predložených dokladov, či vyjadrení daňového subjektu, nemohol ich uznať

ako relevantné, lebo kontrolovaný daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. pochybnosti
zistené správcom dane neodstránil, čo je prípad žalobcu. Z tohto dôvodu má správny súd za to, že v
procese dokazovania došlo k prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na kontrolovaný daňový
subjekt. A následne, keďže daňový subjekt majúci dôkazné bremeno spoľahlivo nepreukázal svoje
tvrdenia, tak mu nebol uznaný nárok na odpočet dane (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžfk

1/2019 zo dňa 21.04.2020). Podľa názoru správneho súdu správca dane a žalovaný postupovali pri
rozložení dôkazného bremena v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného
súdu SR (rozhodnutia citované vyššie).

56. Námietku žalobcu, že správca dane pri výkone kontroly nedostatočne zistil skutočný stav, správny

súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Účelom daňovej kontroly je overiť pravdivosť a úplnosť podaného
daňového priznania podľa účtovnej evidencie a prvotných dokladov daňovníka, aby daň bola odvedená
do štátneho rozpočtu v správnej výške. Určenie hranice dôkaznej povinnosti daňového subjektu je vždy
individuálne, vyplýva to z toho ktorého prípadu, preto vždy treba mať na zreteli, že daňový subjekt
ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má preukázať zodpovedný

prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu, získavať dôkazy
o tom, že bol obchod uskutočnený, aby o jeho realizácii v budúcnosti nemohli vzniknúť akékoľvek
pochybnosti. Keďže žalobca si uplatnil nárok na odpočet dane pri zdaňovacom období december 2017
z dodávateľských faktúr spoločností Salanci – LMS s.r.o., Adept School s.r.o. a AUTOSERVIS QUATRO,
s.r.o., správca dane aj sám zisťoval objektívne skutočnosti a preukázal svoje tvrdenia. Správca dane

viedol dokazovanie v zmysle zásady objektívnej pravdy, snažil sa presne a úplne zistiť skutkový stav
veci tým, že si zaobstaral podklady a dôkazy nevyhnutné pre rozhodnutie, použil aj vyjadrenia konateľov
iných daňových subjektov. Správny súd má za to, že žalobca v daňovom konaní a ani v žalobe neuviedol
také dôkazy a argumenty, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť závery správcu dane o tom, že žalobca
nepreukázal nadobudnutie tovarov a služieb od dodávateľov (Salanci – LMS s.r.o., Adept School s.r.o.

a AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o.) v zdaňovacom období december 2017. Treba si uvedomiť, že daňová
povinnosť v zmysle § 19 zákona o DPH môže vzniknúť iba na základe faktického dodania tovaru alebo
služby (čo žalobca nepreukázal) a nie na základe vystavenia faktúr s daňou. Základnou podmienkou
práva na odpočítanie dane je, aby išlo o tovary a služby, ktoré naozaj boli dodané konkrétnym platiteľomDPH, t.j. v danom prípade od spoločností Salanci – LMS s.r.o., Adept School s.r.o. a AUTOSERVIS
QUATRO, s.r.o. Správca dane pri posudzovaní dôvodnosti uplatneného nároku na odpočítanie DPH
musí vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo samotných zistení, a

teda,čivprípadepredloženýchdokladovneabsentujemateriálnyzáklad.Skutočnosť,žebolivyhotovené
a predložené faktúry, nie je relevantným dôkazom, že k dodaniu tovarov a služieb došlo.

57. Námietka žalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu pre nevykonanie ním navrhovaných
svedkov je nedôvodnou rovnako ako aj námietka ohľadom nevypočutia svedkyne H. H. C. v jeho

prítomnosti. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že menovaná nebola v administratívnom konaní
vypočúvaná ako svedok, ale správca dane použil len dokumenty získané v súvislosti s inou daňovou
kontrolou ohľadom iného daňového subjektu (Adept School s.r.o.), v ktorom bola menovaná konateľkou
nie účtovníčkou. Správca dane použil len dokumenty ako dôkaz, o čom bol správcom dane spísaný
aj úradný záznam dňa 26.03.2020 a so zistenými skutočnosťami oboznámil aj žalobcu. Obdobne
správca dane postupoval aj pri spoločnosti AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o. (úradný záznam zo dňa

19.06.2020). V rámci daňovej kontroly správca dane postupoval v súlade s § 24 ods. 4 Daňového
poriadku, podľa ktorého možno ako dôkaz použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu
skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne
záväznými právnymi predpismi.

58. Námietku žalobcu o nevypočutí A. B. ako svedka ohľadom jeho vedenia účtovníctva v spoločnosti
Adept School s.r.o vyhodnotil správny súd tiež ako nedôvodnú. Správca dane oboznámil žalobcu
so zisteniami týkajúcimi sa dodávateľov žalobcu vo vyššie uvedenej výzve zo dňa 01.07.2020, kedy
zároveň vyzval žalobcu na predloženie ďalších dokladov preukazujúcich žalobcom tvrdené skutočnosti,
pričom žalobca na toto oboznámenie reagoval iba požiadavkou na vykonanie miestneho zisťovanie u

žalobcu, teda ani neposkytol také vyjadrenie, že by mohli byť pochybnosti o reálnosti obchodovania
žalobcu so spoločnosťou ENVIRO s.r.o. (ako aj ďalšími dodávateľskými spoločnosťami) odstránené
práve výsluchom tejto osoby, a to aj vzhľadom na absenciu možnosti overenia prípadných tvrdení p. B.
priamo u spoločnosti ENVIRO s.r.o., ktorá je nekontaktným a nespolupracujúcim subjektom, respektíve
pri nepotvrdení obchodnej činnosti so žalobcom zo strany konateľov spoločností Adept School, s.r.o.,

AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o. a Salanci - LMS s.r.o. Navyše je potrebné uviesť, že výpovede osôb,
akými sú bývalí konatelia deklarovaných dodávateľov kontrolovaných daňových subjektov, zo svojej
podstaty nemôžu mať charakter rozhodujúcich dôkazov, pretože ich obsah, vzhľadom na postavenie
takýchto svedkov, môže mať len charakter tvrdení, resp. vyhlásení, ktoré je potrebné ďalej preukazovať
priamo u dodávateľského subjektu. Za svedka vo všeobecnosti (v materiálnom zmysle) nemôže byť

považovaná osoba, ktorá bola priamo zainteresovaná v preverovaných skutočnostiach (ako ich aktér)
a ktorá tak vypovedá o svojom vlastnom postupe (obhajuje ho). V rámci dokazovania nemožno
výpovediam takýchto osôb v skutočnosti pripisovať význam a váhu svedeckej výpovede, ale skôr
význam procesnej obrany, ktorú je taktiež potrebné náležite vyhodnotiť. Obdobne sa tento prístup
vzťahuje na listinné doklady predložené žalobcom (faktúry, dodacie listy, objednávky, protokoly....),

preto ich nemožno považovať za dôkazy preukazujúce dodanie tovaru žalobcovi, ale len za podklady
spĺňajúce formálne zákonné predpoklady a listinnú súčasť tvrdení žalobcu. Je tiež potrebné uviesť, že
z administratívneho spisu vyplýva, že p. B. využil právo nepodať vysvetlenie už pred KÚFS z dôvodu,
že by si mohol privodiť nebezpečenstvo trestného stíhania, ako aj tá skutočnosť, že p. B. sa už v rámci
daňovej kontroly spoločnosti ENVIRO, s. r. o. nedostavil ako jej konateľ k správcovi dane. Vzhľadom

na stav dokazovania (nekontaktnosť spoločnosti ENVIRO, s.r.o. a nepotvrdenie obchodnej spolupráce
so žalobcom zo strany ostatných deklarovaných dodávateľov) a vyššie uvedené dôvody nevyhodnotil
správny súd nevykonanie toho výsluchu ako pochybenie daňových orgánov.

59. Námietku o nesprávnom vyhodnotení dôkazov považuje správny súd za nedôvodnú, pretože daňový

poriadok určuje procesný postup daňového orgánu, ktorý je povinný vykonať z vlastnej iniciatívy také
dokazovanie, ktoré môže prispieť k presnému a úplnému objasneniu veci, a to aj bez návrhu účastníkov
konania. Je oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, a ktoré skutočnosti stačí
osvedčiťinýmipodkladmi.Hodnotenievykonanýchdôkazovjevecousprávnejúvahysprávcudane,ktorý
posudzuje, či sa určitá skutočnosť má považovať za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či

treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Aj keď dokazovanie v daňovom konaní vedie správca
dane, dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte. V rámci dokazovania posudzuje správca dane
závažnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov, a tiež posudzuje vierohodnosť jednotlivých dôkazných
prostriedkov a rozhoduje o ich dôkaznej sile. Žalobca na svoju obranu uviedol všetky dôkazy, ktorépredložil správcovi dane, ale z administratívneho spisu správnemu súdu vyplynulo, že medzi nimi nie sú
žiadnerelevantnédôkazy,ktorébyvyvrátilitvrdeniakonateľovdodávateľov,žetovaranislužbyžalobcovi
neposkytli a ani dôkazy, ktorými by napríklad zdôvodnil, prečo mal v jeho predložených faktúrach

uvádzané iné čísla účtov a bánk ohľadom úhrad.

60. Správny súd dal za pravdu daňovým orgánom pri ich zdôvodnení, prečo nevykonali žalobcom
navrhovaný dôkaz v podobe miestneho zisťovania. K námietke žalobcu o nevykonaní miestneho
zisťovania priamo u neho správny súd uvádza, že daňovými orgánmi bolo spochybnené dodanie tovaru

a služieb od konkrétnych dodávateľov, preto miestne zisťovanie u žalobcu v tomto smere nie je spôsobilé
zmeniť doterajšie výsledky dokazovania a prípadne by zdokladovalo len existujúci tovar resp. službu,
ale nie to, že tieto boli dodané konkrétnymi dodávateľmi.

61. Námietka žalobcu, že sa správca dane nezaoberal ním predloženými dôkazmi, je nedôvodná.
Z obsahu administratívneho spisu ako aj prvostupňového rozhodnutia a napadnutého rozhodnutia

žalovaného je zrejmé, že správca dane sa podrobne zaoberal dôkazmi, ktoré mu boli v rámci daňového
a vyrubovacieho konania predložené, vyhodnocoval ich jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach,
porovnával jednotlivé získané dôkazy. To, že dôkazy správca dane nevyhodnotil podľa predstáv žalobcu,
nemôže byť hodnotené ako vada konania správcu dane. Podľa názoru správneho súdu sa správne
orgány vecou dôkladne zaoberali, správca dane vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, preto nie

je možné tvrdiť, že by daňovým konaním a spôsobom vykonávania dokazovania došlo k porušeniu
procesných predpisov či porušeniu práv žalobcu. Správne rozhodnutia obsahujú dostatok relevantných
logických dôvodov, nemožno ich považovať za nepreskúmateľné. Postupom správnych orgánov taktiež
nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi, pričom
správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti, prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

62. Rovnako ako neopodstatnenú vyhodnotil správny súd námietku žalobcu, ktorou správnym orgánom
vyčítal nesprávne právne posúdenie veci. Správny súd vo vzťahu k uvedenému pokladá za potrebné
prisvedčiť správnosti záverov žalovaného, ktorý potvrdil rozhodnutie správcu dane, pretože žalobca

nepreukázal reálne dodanie tovarov a služieb, na ktoré sa viaže povinnosť žalobcu zaplatiť odmenu.
Z dôvodu, že žalobca nevie nielen formálne, ale ani vecne preukázať svoje zdaniteľné obchody
deklarované na predložených dokladoch, musí znášať všetky nevyhnutné následky. Daňové orgány
vychádzali z skutkového stavu, ktorý vyplýva z administratívneho spisu.

63. Právo na odpočítanie DPH sa spája výlučne so vznikom daňovej povinnosti v zmysle § 49 ods. 1
zákona o DPH. Dodanie tovaru alebo služby, na základe čoho vzniká daňová povinnosť, je základnou
podmienkou uplatnenia odpočítania dane a pokiaľ žalobca nepreukázal, že tovar alebo služba bola
dodaná, nemohlo žalobcovi vzniknúť právo na odpočítanie dane. Pokiaľ nebolo preukázané, že obchody
deklarované predmetnými faktúrami boli reálne uskutočnené tak, že fakturované plnenie žalobcovi

skutočneposkytliprávetídodávatelia,ktorísúuvedenínafaktúrach,taknebolpreukázanývznikdaňovej
povinnosti týchto dodávateľov v zmysle zákona o DPH a žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane
v zmysle § 49 tohto zákona o DPH. Rozhodnutie správcu dane, ako aj rozhodnutie žalovaného, ktorý
rozhodnutie správcu dane potvrdil, je aj podľa názoru správneho súdu výsledkom správneho právneho
posúdenia veci a námietky žalobcu uvedené v žalobe nie sú dôvodné. Zákon o DPH stanovuje striktné

podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie DPH. Na to, aby mohol byť pri dodaní tovaru alebo
služby uplatnený odpočet DPH, však nestačí len vyhotovenie samotnej faktúry s náležitosťami podľa
§ 71 zákona o DPH. Dokazovanie správcom dane spočíva len vo verifikácii skutočností a dokladov
predkladaných daňovým subjektom v prípade, ak daňový subjekt svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže.
Pre správcu dane platí prejednávacia zásada a nie vyhľadávacia. Aj keď dokazovanie vedie správca

dane (rozhoduje ktoré dôkazy v akom rozsahu vykoná, prípadne, ktoré skutočnosti stačí osvedčiť),
dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte. Hodnotenie vykonaných dôkazov je vecou úvahy
správcu dane, ktorý posudzuje, či sa určitá skutočnosť má považovať za dokázanú, či vykonané dôkazy
postačujú alebo či treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Správca dane má zo zákona dbať
na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov, čo nie je v rozpore s jeho

povinnosťou chrániť záujmy štátu alebo obcí, pričom záujmy štátu sú nadradené právam a záujmom
daňových subjektov, i keď aj tieto sú chránené zákonom. Pri predmetnej daňovej kontrole daňového
subjektu za kontrolované zdaňovacie obdobie správca dane postupoval v zmysle vyššie uvedenýchprincípov a zákonných ustanovení, zachoval rovnováhu záujmov štátu aj daňového subjektu a vydal
zákonné rozhodnutie.

64. V závere správny súd dodáva, že nemá povinnosť zaoberať sa všetkými namietanými skutočnosťami
žalobcu, ale len tými, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie napadnutých rozhodnutí. V tomto kontexte aj
poukazuje na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej právo na spravodlivý proces spravidla vyžaduje, aby
rozhodnutie súdu bolo odôvodnené. Odôvodnenie rozhodnutia je inter alia aj zárukou toho, že výkon
spravodlivosti nie je arbitrárny. Je predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na

opravné prostriedky. Napokon je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti. Z
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutie, ale nemožno
ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná podrobná odpoveď, plnenie
povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napríklad
rozhodnutia ESĽP vo veciach Van de Hurk v. Holandsko, Ruiz Torija v. Španielsko, rozhodnutia

Ústavného súdu SR sp. zn. II. 329/2010, III. ÚS 726/2016, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
8 Sžo/150/2009).

65.Rozhodnutiasprávnychorgánovtakžalovaného,akoajsprávcudane,vychádzajúzriadnezisteného
skutkového stavu, sú jasné, zrozumiteľné a obsahujú všetky zákonné náležitosti. Žalovaný i správca

dane v odôvodnení svojich rozhodnutí jasne a výstižne vysvetlili, ktoré skutočnosti nepovažovali za
preukazné, z ktorých dôkazov vychádzali a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadili a ako právnu
vec posúdili, a preto postupovali presne v intenciách Daňového poriadku. Správny súd sa stotožnil so
záveromžalovaného,ževdanomprípadežalobcaneuniesoldôkaznébremeno,lebonepreukázalreálne
uskutočnenie zdaniteľných obchodov osobami uvedenými v predložených faktúrach, a preto mu ani

nemôže byť uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z predmetných faktúr uznané
ako oprávnené. Správny súd uzatvára, že napadnuté rozhodnutia sú vydané v súlade so zákonom o
DPH v spojení s Daňovým poriadkom, nemožno prisvedčiť žiadnej zo vznesených žalobných námietok.
Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že dokazovanie bolo vykonané náležite a v hodnotení
dôkazov správcu dane ako aj žalovaného súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti a

ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, preto žalobu ako
nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol.

66. Podľa § 62 ods. 1 SSP žalobca môže meniť rozsah a dôvody žaloby len do uplynutia lehoty určenej
zákonom na podanie žaloby na správny súd, ak tento zákon neustanovuje inak.

67. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak.

68. Žalobca až po uplynutí lehoty na podanie správnej žaloby doplnil nové žalobné body (uvedené v

odseku 13 odôvodnenia tohto rozsudku), a preto na ne správny súd nemohol prihliadať (§ 62 ods. 1
SSP v spojení s § 134 ods. 1 SSP).

69. O práve na náhradu trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 v spojení s §175 ods. 1 SSP
tak, keďže vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne

si ani neuplatnil, ide o orgán štátnej správy, správny súd mu právo na náhradu trov konania nepriznal.

70. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).