Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. júl 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10CoCsp/21/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8621201942
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8621201942.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.

Jozefa Angeloviča a JUDr. Mariany Hirkovej v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
C. D. XXX/XX, XXX XX E., zastúpeného: JUDr. Daniel Tarbaj, advokát, so sídlom Zámocká 525/28,
091 01 Stropkov, IČO: 53450345, proti žalovanému: O2 Slovakia, s.r.o., so sídlom Einsteinova 24, 851
01 Bratislava – mestská časť Petržalka, IČO: 47 259 116, zastúpený: A.K.F. Legal, s. r. o., so sídlom
Čulenova 5, 811 09 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 236 400, o určenie neprijateľnosti
zmluvnej podmienky a o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300,- eur, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Bardejov, č. k. SK-1Csp/106/2021-92 zo dňa 14.11.2022, v spojení

s opravným uznesením, č. k. SK-1Csp/106/2021-129 zo dňa 7.6.2023, a o návrhu žalovaného na
prerušenie konania, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Návrh žalovaného na prerušenie konania zamieta.

Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej vyhovujúcej časti a výroku o náhrade trov konania.

Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“)

rozhodol takto:

„I. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o poskytovaní verejných služieb č. F. zo dňa
13.05.2016, v časti 9. Spoločné ustanovenia, bod 4., uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou, v znení:
„Zmluvnéstranysavzmysle§262ods.1zákonač.513/1991Zb.Obchodnýzákonníkvzneníneskorších
predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“) dohodli, že (i) Zmluva a (ii) vzťahy, ktoré vznikli na základe
Zmluvy, a ktoré nie sú výslovne upravené, sa spravujú Obchodným zákonníkom okrem práv a povinností

výslovne upravených Zákonom.“ je neprijateľná.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 50 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

III. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

IV. Žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude

rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.“

2. Opravným uznesením súd prvej inštancie rozhodol takto:„I. Opravuje zápisnicu z pojednávania vykonaného Okresným súdom Svidník dňa 14.11.2022 vo veci
vedenej pod sp. zn. 1Csp/106/2021, v časti vyhláseného rozsudku, ktorým súd rozhodol vo veci, a to
vo výroku IV. tak, že správne znie:

Žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

II. Opravuje IV. výrok písomného a elektronického vyhotovenia rozsudku Okresného súdu Svidník č. k.
1Csp/106/2021-92 zo dňa 14.11.2022 tak, že správne znie:

Žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.“

3. V dôvodoch svojho rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súde
prvej inštancie dňa 30.11.2021 domáhal určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky a primeraného

finančného zadosťučinenia vo výške 300,- eur.

4. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39 zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ako aj Smernicu Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách.

5. Podľa súdu prvej inštancie v prejednávanom prípade ide o spotrebiteľský spor v zmysle jeho definície
podľa § 290 CSP, teda spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy,
resp. súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. Určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok a priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré požadoval žalobca má právny základ v konkrétnej

spotrebiteľskej zmluve.

6. Žalobca vymedzil žalobu tak, že spotrebiteľská zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným
má bezpochyby tzv. formulárový charakter. Ide o vopred pripravenú predtlač dodávateľa, do ktorej
dopisoval len jeho údaje. Ich „zmluvna´ volˇnosť“ bola obmedzená len na výber programu služieb,

pričomvšetkyostatnézmluvnépodmienkyakoajvšetkydokumentypredloženéspolusospotrebiteľskou
zmluvou predstavujú diktát dodávateľa bez možnosti spotrebiteľa ovplyvniť ich obsah. Za účelom
poskytnutia telekomunikačných služieb mu totiž pri podpise predmetnej spotrebiteľskej zmluvy boli
zároveň predložené viaceré dokumenty. Ak chcel získať paušál, musel podpísať všetky predložené
listiny.

7. Žalovaný v rámci povoleného predmetu činnosti poskytuje telekomunikačné služby. Vzhľadom na
uvedenú skutočnosť je žalovaný povinný pri vykonávaní uvedenej činnosti postupovať s náležitou
odbornou starostlivosťou pri dodržaní všeobecne záväzných právnych noriem a v súlade s dobrými
mravmi.

8. Žalobca sa domáhal určenia, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o poskytovaní verejných
služieb č. F. zo dňa 13.5.2016, v časti 9. Spoločné ustanovenia, bod 4., uzatvorená medzi žalobcom
a žalovanou, v znení: „Zmluvné strany sa v zmysle § 262 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný
zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“) dohodli, že (i) Zmluva a (ii)

vzťahy, ktoré vznikli na základe Zmluvy, a ktoré nie sú výslovne upravené, sa spravujú Obchodným
zákonníkom okrem práv a povinností výslovne upravených Zákonom.“ je neprijateľná.

9. Súd prvej inštancie postupom podľa § 298 ods. 1 CSP určil neprijateľnosť uvedenej zmluvnej
podmienky, pretože zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa a nebola medzi stranami individuálne dohodnutá. Žalobca pred podpisom
samotnej zmluvy nemal možnosť vylúčiť túto časť textu zo zmluvy. Možnosť žalobcu ovplyvniť obsah
vopred pripravených zmluvných podmienok predložených žalovaným na podpis je úplne iluzórna.

10. V danom prípade výsledkom prieskumu daného zmluvného dojednania je zistenie, že uvedená

zmluvná podmienka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a teda neplatnou.

11. Žalobca sa domáhal určenia, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o poskytovaní verejných
služieb č. F. zo dňa 13.5.2016, v časti 9. Spoločné ustanovenia, bod 4., uzatvorená medzi žalobcoma žalovanou, v znení: „Zmluvné strany sa v zmysle § 262 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný
zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“) dohodli, že (i) Zmluva a (ii)
vzťahy, ktoré vznikli na základe Zmluvy, a ktoré nie sú výslovne upravené, sa spravujú Obchodným

zákonníkom okrem práv a povinností výslovne upravených Zákonom.“ je neprijateľná. (totožné s bodom
8)

12. Pokiaľ by sa spotrebiteľský právny vzťah mal spravovať Obchodným zákonníkom, bolo by to
pre spotrebiteľa nevýhodnejšie a spotrebiteľ by sa vopred vzdal svojich práv. Predmetná zmluvná

podmienka nebola medzi stranami individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka
(účinného v čase uzatvorenia zmluvy), zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa
nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať
svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Podľa ust. §
52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného od 1.4.2015, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako

aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy,
ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorýchobsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

13. Námietku žalovaného o neprípustnosti žaloby, pretože zmluvný vzťah medzi stranami sporu už
netrvá, považoval súd prvej inštancie za nedôvodnú. Žalobca sa domáhal určenia právnej skutočnosti,
nie určenia, či tu právo je alebo nie je ku dňu vyhlásenia rozsudku (napr. vlastnícke právo). Nie je
prípustnédomáhaťsaurčeniaprávadominulosti,avšakvprejednávanomprípadenešlootakútožalobu.

14. Domáhať sa určenia právnej skutočnosti - neplatnosti zmluvnej podmienky je možné aj pri zmluvných
vzťahoch, ktoré už skončili. Výsledok takéhoto konania môže pre stranu sporu založiť právo napr. na
náhradu škody, vydanie bezdôvodného obohatenia, zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia
a pod.

15. Žalobca v predmetnom konaní dosiahol určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, pričom súd
prvej inštancie sa stotožnil s jeho argumentáciou. Žalobca súčasne požadoval primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 300,- eur, ktoré si uplatnil podľa § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa
v nadväznosti na úspešnosť žaloby v časti uplatnenej neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Výrok II.

rozsudku o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je závislý na výroku I. Inými slovami, ak
by súd nevyhovel žalobcovi v požadovanom výroku I., nebola by dôvodná žaloba ani v požadovanom
výroku II. a súdu by nezostávalo nič iné ako celú žalobu zamietnuť. Z procesného hľadiska, žalobcovi
nič nebránilo jednou žalobou požadovať určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky a v nadväznosti na
tento výrok požadovať primerané finančné zadosťučinenie postupom podľa § 3 ods. 5 Zákona o ochrane

spotrebiteľa. Takýto postup sa súdu javí ako vhodný jednak z hľadiska vecného, kedy veci týkajúce sa
tých istých účastníkov a vecne súvisiace sa prejednajú v jednom konaní a súčasne napĺňa aj požiadavku
hospodárnosti konania a nenavyšovania trov. Uvedený postup žalobcu má oporu aj v ust. § 298 ods.
2 CSP, podľa ktorého ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných
zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti

takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takej zmluvnej podmienky alebo
mu na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie,
nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie vo
výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo
v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.

16. Žalovaný namietal, že zmluva, ktorá obsahovala údajnú neprijateľnú zmluvnú podmienku bola
uzatvorená dňa 13.5.2016 a zanikla dňa 7.4.2018. Z uvedeného vyplýva, že právo na finančné
zadosťučinenie mohol žalobca prvýkrát uplatniť už 13.5.2016. Aj v prípade počítania premlčacej lehoty
od 8.4.2018 by bolo právo žalobcu, taktiež premlčané.

17. Uvedenú námietku premlčania nepovažoval súd prvej inštancie za dôvodnú. Zákonná konštrukcia
ust. § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa viaže nárok na primerané finančné zadosťučineniena ...úspešné uplatnenie porušenia práva....., teda výsledok konkrétneho súdneho konania a okamih
uzavretia zmluvy alebo okamih jej zániku nemá v uvedenej súvislosti právny význam.

18. Ust. § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa nevyžaduje ako podmienku vzniku ujmy, ba dokonca
ani spôsobilosť porušenia privodiť ujmu spotrebiteľovi tak, ako to bolo v znení zákona účinného
do 9.6.2013. Pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, preto postačuje iba úspešné
uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
čo v danom prípade naplnené bolo. Žalobca úspešne uplatnil porušenie svojich práv spotrebiteľa,

keď dosiahol určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, čo samo o sebe postačuje na priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.

19. Priznaná výška primeraného finančného zadosťučinenia musí byť primeraná, aby naplnila
satisfakčnú, výchovnú a odstrašujúcu funkciu tohto právneho inštitútu. V konkrétnom prípade sa môže
výška primeraného finančného zadosťučinenia rovnať aj majetkovej ujme, ktorá spotrebiteľovi vznikla

alebo hrozila. V tomto konaní žalobca požadoval zaplatenie finančného zadosťučinenia vo výške 300,-
eur. Jediným zákonným kritériom pre určenie výšky finančného zadosťučinenia je jeho primeranosť. Súd
prvej inštancie pri určovaní konkrétnej výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal len z
obsahu spisu a zo skutkových tvrdení strán sporu v priebehu konania. Žalobca v súvislosti s priznaním
primeraného finančného zadosťučinenia poukázal na úspešnosť v určení neprijateľnosti zmluvných

podmienok. Súd prvej inštancie považoval za primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50,- eur,
pretovprevyšujúcejčastižalobuzamietol.Vychádzalpritomzúspešnostižalobcuvurčeníneprijateľnosti
jednej zmluvnej podmienky, pričom medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný vo vzťahu k žalobcovi
predmetnú zmluvnú podmienky nikdy neuplatnil, žalobcovi nebola spôsobená žiadna škoda alebo iná
ujma. Naopak, žalobca doposiaľ dlží žalovanému sumu 99,- eur za poskytnuté telekomunikačné služby

a od ukončenia zmluvy uplynulo viac ako štyri roky. Všetky okolnosti tohto konkrétneho prípadu súd
zohľadnil pri určení výšky finančného zadosťučinenia tak, aby bolo primerané a spravodlivé. Je rozdiel,
ak dodávateľ uplatní neprijateľnú zmluvnú podmienku voči spotrebiteľovi, a keď ju neuplatní. Je rozdiel,
ak dodávateľ zakomponuje do spotrebiteľskej zmluvy použitie Obchodného zákonníka (stále ide o
právnu normu a jej použitie nemusí nevyhnutne poškodiť spotrebiteľa), alebo keď zakomponuje do

zmluvy napr. 99,6 % úrok z úveru ročne. Je rozdiel, ak spotrebiteľovi vznikne škoda alebo ujma alebo,
ak nevznikne žiadna ujma.

20. Všetky vyššie uvedené okolnosti súd prvej inštancie zohľadnil pri ustálení primeranosti výšky
finančného zadosťučinenia. V danom prípade rozhodol tak, že primerané finančné zadosťučinenie určil

vo výške 50,- eur.

21. O trovách strán súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca mal v konaní plný úspech. Súd
určil neprijateľnosť zmluvnej podmienky podľa návrhu žalobcu a pokiaľ ide o zaplatenie primeraného

finančného zadosťučinenia, žalobu považoval za dôvodnú čo do právneho základu, pričom konkrétna
výška závisela od úvahy súdu, preto žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v
rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

22. Proti uvedenému rozsudku v jeho vyhovujúcej časti, ako aj proti výroku o náhrade trov konania,

podal žalovaný včas odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP.

23.Podľaodvolateľasúdprvejinštanciejasneavýstižneneposúdilpodstatnéskutkovétvrdeniaaprávne
argumenty strán a neuviedol, z ktorých dôkazov vychádzal, ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil.
V rozsudku sa prvoinštančný súd vôbec nezaoberal argumentáciou žalovaného ohľadom premlčania.

24. Žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania práva na finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods.
5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, keď mal za to, že tento nárok sa v zmysle § 101 Občianskeho
zákonníka premlčí v 3-ročnej premlčacej lehote odo dňa, kedy bolo možné toto právo vykonať prvýkrát.
Ak má premlčacia lehota začať plynúť až momentom úspešného uplatnenia porušenia práva (t. j.

právoplatnosťou súdneho rozhodnutia), ak by momentom, kedy si žalobca môže uplatniť svoj nárok na
priznanie finančného zadosťučinenia, malo byť až nadobudnutie právoplatnosti rozsudku, na základe
tejto argumentácie by podľa žalovaného prvoinštančný súd v rozsahu finančného zadosťučinenia musel
žalobu zamietnuť, nakoľko neexistuje právoplatné rozhodnutie súdu.25. Žalovaný vo svojich podaniach uviedol, že takýmto momentom, kedy si prvýkrát môže uplatniť svoje
právo na priznanie finančného zadosťučinenia je uzavretie zmluvy alebo jej zánik, kedy si spotrebiteľ

môže uplatniť svoj nárok na finančné zadosťučinenie spoločne s návrhom na určenie neprijateľnosti
zmluvnej podmienky.

26. V ďalšom žalovaný argumentoval tým, že žalobca nesplnil podmienky na podanie žaloby v zmysle
§ 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, totiž podmienku, aby sa žalobca domáhal žalobou ochrany

svojho práva. V tomto prípade sa však žalobca žalobou ochrany žiadneho svojho práva nedomáhal.

27. Podľa žalovaného zmluvná podmienka tak, ako ju určil súd prvej inštancie za neprijateľnú,
nie je neprijateľná. Na to, aby zmluvná podmienka mohla byť označená za neprimeranú, musí
spĺňať zákonom a smernicami vymedzené znaky, a to najmä musí spôsobovať značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa. Ani žalobca

ani prvoinštančný súd neoznačil žiadne prvky zmluvného vzťahu, ktoré by znamenali nerovnováhu
v právach a povinnostiach na škodu žalobcu a ani nepreukázali rozsah tejto nerovnováhy. V tomto
smere žalovaný poukázal, že žalobca a prvoinštančný súd mali pri posudzovaní neprijateľnosti
zmluvnej podmienky vykonať posudzovanie v individuálnom kontexte prípadu, keď prvoinštančný súd
mal v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ porovnať zmluvnú podmienku so všetkými predpismi

vnútroštátneho práva.

28. Podľa žalovaného samotné dohodnutie Obchodného zákonníka v spotrebiteľských vzťahoch nie je
zákonom vylúčené a bez ďalšieho ani dôsledkom právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku
a Obchodnom zákonníku nemôže predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku. Na základe vyššie

uvedeného podľa odvolateľa vyplýva, že prvoinštančný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
ohľadom neprijateľnej zmluvnej podmienky, keď tvrdil, že zmluvná podmienka značnú nerovnováhu
vprospechžalobcuspôsobuje.Nesprávneboloajprávneposúdenieneprijateľnostizmluvnejpodmienky,
nakoľko zmluvná podmienka nespĺňa definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Naviac v dôsledku
toho, že sa prvoinštančný súd v odôvodnení rozsudku nevysporiadal s argumentáciou žalovaného

ohľadom absencie znakov neprijateľnosti zmluvnej podmienky, rozsudok je nedostatočne odôvodnený
a arbitrárny a prvoinštančný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

29. Priznané finančné zadosťučinenie je podľa žalovaného neprimerané, keď žalobcovi nevznikol vôbec
nárok na finančné zadosťučinenie, avšak aj kedy mu takýto nárok vznikol, nemal byť priznaný vo výške
50,- eur. Takéto finančné zadosťučinenie nie je primerané skutkovým a právnym okolnostiam prípadu.

30. Medzi stranami nebolo sporné, že v dôsledku napadnutej zmluvnej podmienky žalobcovi nebola

spôsobená žiadna škoda ani ujma a ani mu žiadna takáto škoda ani ujma nehrozila. Naviac žalobca bol
neplatičom a spôsobil žalovanému škodu. Od ukončenia zmluvy ubehlo už v čase podania žaloby viac
ako 3 roky. Napriek vyššie uvedenému prvoinštančný súd bez bližšieho odôvodnenia priznal žalobcovi
finančné zadosťučinenie vo výške 50,- eur a neodôvodnil, prečo by suma až vo výške 50,- eur za
daných okolností musela byť primeraná a prečo nepriznal žalobcovi sumu 0,- eur, resp. 1,- eur ako žiadal

žalovaný.

31. Rovnako tak žalovaný nesúhlasil s rozhodnutím o náhrade trov konania, keď poukázal na ustálenú
rozhodovaciu prax Ústavného súdu ČR, podľa ktorého súd nemôže priznať strane náhradu trov konania,
ak účelom žaloby nebolo sledovanie ochrany práva strany, ale náhrada trov konania. Naviac súd

rozsudkom priznal iba 1/6 žalovanej sumy. Nakoľko žalobca nemal plný úspech vo veci, priznaný rozsah
náhrady trov mal prvoinštančný súd pomerne skrátiť.

32. Na základe vyššie uvedeného žalovaný v rámci svojho odvolacieho návrhu žiadal, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v plnom rozsahu zamietne a žalovanému prizná

náhradu prvoinštančného aj odvolacieho konania.

33. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného považoval rozsudok súdu prvej inštancie za
spĺňajúci atribúty jasnosti, zrozumiteľnosti, ktorý bol riadne odôvodnený. Podľa žalobcu v napadnutomrozsudku sa súd jednoznačne vysporiadal s podstatnými námietkami žalovaného a jednotlivé dôkazy
vyhodnotil podľa svojej úvahy. Podľa názoru žalovaného by bol nárok na primerané finančné
zadosťučinenie premlčaný ešte skôr, ako by takéto porušenie bolo judikované alebo vôbec zistené,

resp. aby došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia. Práve judikovanie, či už povinnosti vydať
bezdôvodnéobohateniealeboneprijateľnosťzmluvnejpodmienky,jeobjektívnouokolnosťouprezačatie
plynutia premlčacej doby. Rovnako v tomto konaní súd najprv prvým výrokom judikoval porušenie
a následne druhým výrokom priznal primerané finančné zadosťučinenie. Určenie neprijateľnosti
zmluvnej podmienky vo výroku rozsudku súdu je právnym následkom porušenie práv a povinností

podľa osobitného predpisu, pričom takéto porušenie je späté s právom spotrebiteľa na priznanie
primeraného zadosťučinenia. Neprijateľnosť zmluvnej podmienky a nárok na primerané finančné
zadosťučinenie predstavujú tzv. spojené nádoby, preto aj v predmetnej veci aj z dôvodu hospodárnosti
konania ako žalobca v tomto konaní navrhuje súdu rozhodnúť v zmysle žalobného petitu. Čo sa týka
možnosti v jednom konaní rozhodnúť o neprijateľnosti zmluvnej podmienky a priznať primerané finančné
zadosťučinenie, žalobca poukázal na rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 14C/295/2014 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/471/2015 a v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 6Cdo/127/2017.

34. Pokiaľ žalovaný argumentoval nesplnením podmienok na podanie žaloby, tak tu žalobca poukázal
na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/127/2017, podľa ktorého keď žalobcovia ako spotrebitelia

úspešne uplatnili porušenie svojho práva, následne po judikovaní neprijateľnej zmluvnej podmienky im
priznal podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. právo na finančné zadosťučinenie.

35. V ďalšom žalobca na preukázanie svojich tvrdení, ako aj na preukázanie správnosti záverov súdu
prvej inštancie poukázal na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov, ako aj na rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR s tým, že ak žalovaný ako dodávateľ nepredložil v konaní iný dôkaz na preukázanie tvrdenia
kontraktačného procesu s dlžníkom, potom po skutkovej stránke, ani právnej stránke konajúci súd
z vyhodnotených dôkazov ani nemôže dôjsť k záveru, ktorý prezentuje žalovaný a zamietnuť v tejto časti
žalobu. Podľa žalobcu je potrebné skúmať naopak konanie žalovaného ako dodávateľa, ako si plnil svoje
zákonné povinnosti, najmä postupovať s odbornou starostlivosťou pri poskytovaní spotrebiteľského

úveru. Podľa žalobcu za alibistické je potrebné považovať tvrdenie žalovaného, že žalovaný zákonnú
povinnosť, prednostne napríklad Občiansky zákonník, vždy dodržiaval. Predmetné tvrdenie je nielen
v rozpore so samotným namietaným znením napadnutej zmluvnej podmienky, avšak nie je ničím ani
preukázané. Pokiaľ by bolo úmyslom žalovaného aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka,
prečo žalovaný neformuloval znenie priamo tak, že prioritne je potrebné aplikovať normy občianskeho

práva a najmä ustanovenia Občianskeho zákonníka, resp. neprijal žiaden dodatok. Je potrebné
taktiež podotknúť, že neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky pramení nielen v uprednostňovaní
ustanovení Obchodného zákonníka, ale aj iba vo výlučnej aplikácii Obchodného zákonníka. V tomto
prípade takéto zmluvné dojednanie vylučuje aplikáciu ustanovení noriem na ochranu práv spotrebiteľa.
Za neprijateľnú zmluvnú podmienku je preto potrebné považovať podmienku o uplatnení Obchodného

zákonníka vo vzťahu k celému obsahu záväzkového vzťahu, keďže spotrebiteľ ju nemá možnosť
ovplyvniť a spôsobuje jeho priaznivé postavenie. S uplatnením Obchodného zákonníka sú spojené
viaceré inštitúty, ktoré zhoršujú postavenie spotrebiteľa v porovnaní s Obchodným zákonníka. V danom
prípade klient nemôže zasahovať do textu vyhlásenia klienta. Ak teda absentuje individuálne dojednanie
takéhoto širokého oprávnenia, tak ani odvolanie na bežnú obchodnú prax nemôže náležite obstáť,

pretože sa tu vytvára nerovnováha v právach a povinnostiach náležite obstáť, pretože sa tu vytvára
nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

36. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádza, že žalobca koná špekulatívne v rozpore s dobrými mravmi
s poukazom na citované ust. § 4 ods. 10 Zákona o ochrane spotrebiteľa, je potrebné práve žalovaného

považovať za subjekt, ktorý nerešpektuje právoplatné rozhodnutie všeobecných súdov a Ústavného
súdu SR. Na základe uvedeného je potrebné považovať práve za špekulatívnu argumentáciu
žalovaného, pričom práve jeho konanie ako dodávateľa finančnej služby je potrebné posúdiť skrz prizmu
dobrých mravov.

37. Na základe uvedeného považoval žalobca za absolútne mylné chápanie inštitútu primeraného
finančného zadosťučinenia žalovaným, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže
slúžiť na finančné obohatenie spotrebiteľa. Z dôvodu, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia
nepozná žiadnu alternatívu k peňažnej forme primeraného finančného zadosťučinenia, tak z tohovyplýva, že úspešnou žalobou sa práve spotrebiteľ v istej forme obohatiť musí. Nemožno však takéto
obohatenie spotrebiteľa stotožňovať s bezdôvodným obohatením, t. j. každé získanie finančných
prostriedkov je predsa obohatením sa subjektu, ktorý finančné prostriedky získa.

38. V prípade námietok žalovaného žalobcovi nevznikla žiadna ujma. Žalobca poukázal na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017, podľa ktorého „pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon
nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a ani to, aby žalobcovia preukazovali
existenciu a výšku vzniknutej ujmy. Odvolací súd v tejto časti žaloby správne vec po právnej stránke

posúdil, keď vychádzal zo záveru, že zákon pre priznanie finančného zadosťučinenia žiadne osobitné
podmienky nestanovuje.“

39. Z dikcie ust. § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa a z vyššie uvedeného odôvodnenia
dovolacieho súdu nie je podľa žalobcu zrejmé, že zákonodarca vôbec nestanovil podmienku vzniku,
resp. preukazovania akejkoľvek ujmy. Jednak ide o neprípustný a extenzívny výklad contra legem

žalovaného.

40. Na základe uvedeného žalobca v rámci svojho odvolacieho návrhu navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

41. V ďalších svojich vyjadreniach strany sporu zotrvali na svojich vyjadreniach uvedených
v odvolaniach, resp. vo vyjadrení k odvolaniu.

42. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 CSP preskúmal rozsudok v jeho napadnutej
časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že

odvolanie žalovaného nie je opodstatnené.

43. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na

ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

44. Pokiaľ ide o námietky žalovaného o porušení jeho práv na spravodlivé súdne konanie, s týmito nie
je možné sa stotožniť.

45. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo

na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom odmietnutia spravodlivosti.

46. Na rokovaní Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 3.12.2015, bolo

prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú
vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.“.

47. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, je potrebné považovať za plne opodstatnené aj v
preskúmavanej veci. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila
druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len
celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva. O taký prípad ide v praxi, napr. vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, prípadne ak došlo
k vade tak zásadnej, že mala za následok justičný omyl.48. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

49. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých
prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie a jeho postup bol v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP.

50. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces ale
pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a

predstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol
v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnoteniavykonanýchdôkazov.Podprocesnýmpostupomsarozumielenfaktická,vydaniukonečného
rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci

znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

51. Čo sa týka žalovaným namietaného primeraného finančného zadosťučinenia, v tejto súvislosti
je potrebné zdôrazniť, že všeobecným právnym predpisom upravujúcim ochranu spotrebiteľa nie je
Občiansky zákonník, ale zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov.
Vo vzťahu k tomuto právnemu predpisu aj Občiansky zákonník má povahu osobitného predpisu a vo
svojich ustanoveniach len dopĺňa všeobecnú úpravu danú zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších

predpisov o ďalšie osobitné ustanovenia zamerané na ochranu spotrebiteľov. Je to zrejmé z ust. § 3 ods.
3 zákona č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na
ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, pričom v poznámke k tomuto
ustanoveniu je daný odkaz na ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka.

52. V prípade porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení
neskorších predpisov a osobitnými predpismi, medzi ktoré sa zaraďuje i Občiansky zákonník, vzniká
spotrebiteľovi právo na primerané finančné zadosťučinenie. Toto právo vyplýva z ust. § 3 ods. 5 zákona
č.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľavzneníneskoršíchpredpisov,podľaktoréhoprotiporušeniupráv
a povinnosti ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi

na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých
spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
vočivšetkýmspotrebiteľom.Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinností

ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie
od toho, kto za porušenie práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi
zodpovedá.

53. Vychádzajúc z tohto ustanovenia predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné

zadosťučinenie je úspešne uplatnenie porušenia práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a
osobitnými predpismi zo strany spotrebiteľa na súde. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby
spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinností
dôjde.

54. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že v súčasnosti účinné znenie ust. § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z. z. ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože
toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinností ustanovenej zákonom
č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi bolo spôsobilé privodiťujmu spotrebiteľovi. Od 10.6.2013 právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká už úspechom
spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia práva alebo povinností ustanovenej zákonom č.
250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi.

55. Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie
práva na primerané finančné zadosťučinenie, tento je naplnený vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie
práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, resp. v rámci svojej obrany proti dodávateľom
uplatnenému nároku. Podmienka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej

Zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, zakladajúca právo spotrebiteľa na primerané
finančné zadosťučinenie, je naplnená nielen vtedy, ak súd vysloví porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi v akomkoľvek rozhodnutí v prospech spotrebiteľa,
ale aj vtedy, ak tak urobí vo forme konštatovania porušenia len v odôvodnení rozhodnutia ako otázky
predbežnej.

56. Podmienka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti je dokonca daná i pri
konštatovaní porušenia len v odôvodnení rozhodnutia ako otázky predbežnej, čo priamo vyplýva z
uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.5.2022 vydaného vo veci 3Cdo/31/2020.

57. Najvyšší súd SR v rozsudku z 30.1.2019 sp. zn. 6Cdo/127/2017 uviedol, že ust. § 3 ods. 5 vety

tretej zákona č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov má plniť jednak funkciu satisfakčnú a
jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania
vočispotrebiteľom.Možnohovšakchápaťajakoprostriedoknavyvolanieaktivityspotrebiteľovdomáhať
sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom
porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako

slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie
vyššieho stupňa ochrany.

58. V ďalšom rozhodnutí vydanom vo veci 4Obdo/45/2012 z 24.6.2013 Najvyšší súd SR zaujal názor,
že pri nejednoznačnom výklade akejkoľvek problematiky týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, je potrebné

uprednostniť vždy ten výklad, ktorý sleduje záujem spotrebiteľa.

59.Zust.§3ods.5zákonač.250/2007Z.z.vzneníneskoršíchpredpisovnevyplýva,žespotrebiteľmusí
uplatniť porušenie svojho práva len podaním žaloby a že uplatnením práva už nie je obrana spotrebiteľa
ako žalovaného v súdnom spore. Pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle

ust. § 3 ods. 5 vety tretej Zákona o ochrane spotrebiteľa sa úspech spotrebiteľa viaže na uplatnenie
porušeného práva alebo povinnosti z tohto alebo osobitného zákona. Miera úspešnosti, či neúspešnosti
sporovej strany nie je pre vznik nároku rozhodujúca. Cieľom tohto ustanovenia je predovšetkým odradiť
dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Nezáleží na tom, či aj spotrebiteľ prípadne
porušil niektoré svoje povinnosti voči dodávateľovi a prípadne v akej miere sa tak stalo. Uvedené priamo

vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.12.2022 vydaného vo veci sp. zn. 9Cdo/324/2020.

60. Pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva
alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o
zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov

je rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku určuje súd
úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30.
júna 2022 sp. zn. 7Cdo/92/2021 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky 4/2022 pod č. 48).

61. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v tomto konaní bolo preukázané
splnenie všetkých zákonných podmienok v zmysle ust. § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa.

62. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov zmluvy v neprospech spotrebiteľa podmienku, ktorá

vylučuje využitie Občianskeho zákonníka, ktorého úprava v zásade je pre spotrebiteľa výhodnejšia, ako
úprava v Obchodnom zákonníku. Odvolací súd poukazuje aj na právny záver vyplývajúci z rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/14/2014 zo dňa 21.4.2015, podľa ktorého vzhľadom na to zákon č.
102/2014 Z. z. neobsahuje prechodné ustanovenia k § 52 ods. 2 vete tretej, toto ustanovenie sa vzťahujeaj na právne vzťahy založené predo dňom účinnosti danej právnej normy. Zároveň však súd poukazuje
aj na už citovaný § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto táto zmluvná podmienka je v rozpore
s citovaným ustanovením. Ňou boli upravené všetky vzťahy bez výnimky medzi účastníkmi zmluvy, že

sa budú riadiť Obchodným zákonníkom, hoci nepochybne uzavreli spotrebiteľskú zmluvu, čo napokon
nenamieta ani samotný žalovaný, pričom spotrebiteľská zmluva, a to je nesporné sa posudzuje v zmysle
noriem občianskeho práva.

63. Z obsahu spisu je nepochybné, že medzi stranami sporu bola dňa 13.5.2016 uzavretá štandardná

formulárová zmluva. Uvedené je dôvodom k tomu, aby súdnej kontrole boli podrobené aj zmluvné
dojednania majúce charakter podmienok spôsobujúcich značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pritom by nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že žalobca
ako spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu neinformovanosti alebo vyjednávacej
pozície pri pokuse dosiahnuť zmenu už vopred naformulovanej zmluvy. Podľa dojednania obsiahnutého
v tejto zmluve jej 9. časti (spoločné ustanovenia, v bode 4) sa mali vzájomné vzťahy v zmysle § 262

ods.1ObchodnéhozákonníkaspravovaťpodľapríslušnýchustanoveníObchodnéhozákonníka.Jeteda
nepochybné, že ustanoveniami Obchodného zákonníka sa majú riadiť všetky vzťahy medzi žalobcom
a žalovaným, bez akýchkoľvek výnimiek. Obchodný zákonník pritom úpravu neprijateľných zmluvných
podmienok v čase uzavretia tejto zmluvy neobsahoval a neobsahuje ich ani doposiaľ. Podľa odvolacieho
súdu cieľom dojednania o výlučnej aplikácii ustanovení Obchodného zákonníka zo strany žalovaného

bolo znemožnenie aplikácie právnych predpisov zameraných na ochranu spotrebiteľa na vzniknutý
právny vzťah.

64. Novela Občianskeho zákonníka, účinná od 1.4.2015, doplnila ust. § 52 ods. 2 o tretiu vetu,
podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú

ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Právny
predpis, ktorého súčasťou je toto ustanovenie, nemá prechodné ustanovenia, čo znamená, že sa
vzťahuje na právne vzťahy založené pred účinnosťou tohto právneho predpisu. Tento záver priamo
vyplýva nielen z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.4.2015 vydaného vo veci 3MCdo/14/2014,
ale aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.5.2015 vydaného vo veci 8Cdo/13/2014.

65. Podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nemôže
vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa
priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje právne postavenie. Aj v ust. § 54 ods. 1 Občianskeho

zákonníka je obsiahnuté všeobecné pravidlo, podľa ktorého v prípade uzatvorenia spotrebiteľských
zmlúv treba dodržiavať právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv. Toto pravidlo má pôsobiť aj preventívne,
teda slúžiť na vyjadrenie toho, v akom zmysle má dodávateľ pripravovať podmienky spotrebiteľskej
zmluvy, ktoré sú v zákone zakotvené pre uzatváranie konkrétnych spotrebiteľských zmlúv. Takýchto
zákonom ustanovených podmienok sa spotrebiteľ nemôže vopred vzdať. Preto by bolo neplatné

aj také dojednanie v spotrebiteľskej zmluve, v ktorej by spotrebiteľ dal súhlas na neakceptovanie
zákonom ustanovenej podmienky, či obchádzanie niektorej neprijateľnej podmienky. To by v konečnom
dôsledku zhoršilo jeho zmluvné postavenie. Podmienky spotrebiteľských zmlúv upravené v zákone
sú vo vzťahu k spotrebiteľovi kogentné, ktoré nepripúšťajú odchýlenú úpravu, ktorou by sa zhoršilo
postavenie spotrebiteľa. Dojednanie použitia ustanovení Obchodného zákonníka na právne vzťahy,

ktorých účastníkom je spotrebiteľ, za situácie, ak v súlade s ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, na
tieto právne vzťahy sa vždy musia prednostne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, predstavuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súd prvej inštancie preto správne postupoval, ak takúto zmluvnú
podmienku vyhlásil za neprijateľnú.

66. Odvolací súd sa stotožnil s právnym posúdením v otázke premlčania nároku žalobcu súdom
prvej inštancie, nakoľko jediným predpokladom na uplatnenie tohto nároku je, že spotrebiteľ na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi.
Otázka úspešného uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu uplatnenia nároku
na primerané finančné zadosťučinenie bola vysvetlená v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn.

6Cdo/389/2015 zo dňa 14.9.2016 alebo 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019. Nielen judikatúra najvyššieho
súdu, ale aj Zákon o ochrane spotrebiteľa v ustanovení § 3 ods. 5 poslednej vety výslovne stanovuje, že
jedinou podmienkou pre priznanie finančného zadosťučinenia je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi.67. V prejednávanej veci premlčacia doba na uplatnenie tohto nároku nemohla začať plynúť skôr, než
dňom nasledujúcim po právoplatnosti príslušného rozhodnutia. Až momentom „úspešného uplatnenia“

je conditio sine qua non pre súdne uplatnenie tohto nároku. Podľa právnych úvah žalovaného by
nárok na primerané finančné zadosťučinenie bol skôr premlčaný, ešte ako vôbec by takéto porušenie
bolo judikované alebo vôbec zistené, resp. by došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia. Právoplatné
judikovanie, či už povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie alebo neprijateľnosti zmluvnej podmienky,
je objektívnou okolnosťou pre začatie plynutia premlčacej doby. Počiatok teda vôbec nie je závislý na

subjektívnom rozhodnutí spotrebiteľa. V prejednávanom spore bolo rozhodnuté v jednom rozhodnutí
o neprijateľnosti zmluvnej podmienky a o primeranom finančnom zadosťučinení, ktoré rozhodnutie súdu
prvej inštancie bolo potvrdené týmto rozhodnutím odvolacieho súdu, preto žaloba, ktorá bola súdu
prvej inštancie doručená dňa 1.12.2021, v ktorej si spotrebiteľ okrem iného uplatnil nárok na primerané
finančné zadosťučinenie bola podaná včas a odvolacia námietka premlčania, prednesená žalovaným,
nie je dôvodná.

68. Zároveň odvolací súd dodáva, s odkazom napríklad na rozsudok tunajšieho súdu sp. zn.
22CoCsp/44/2022 zo dňa 15.12.2022, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že najprv musí
byť v jednom súdnom konaní spotrebiteľ úspešný a až následne ako úspešný si môže uplatniť právo
na primerané finančné zadosťučinenie. Zo žiadneho právneho predpisu teda nevyplýva, že by malo

ísť o následné konanie. Naopak pokiaľ žalobca tvrdí, že došlo k porušeniu spotrebiteľského práva,
a preto si uplatňuje finančné zadosťučinenie v prípade úspechu, toto priznané bude a v prípade
nepreukázania tvrdeného porušenia, teda neúspechu spotrebiteľa, musí byť zákonite aj tento nárok
zamietnutý. Generovanie zbytočných konaní by bolo o rozpore s princípom hospodárnosti konania.

69. Z hľadiska výšky priznaného finančného zadosťučinenia musí odôvodnenie priznanej výšky byť
presvedčivé. Výška primeraného finančného zadosťučinenia podľa Zákona o ochrane spotrebiteľa
spočíva na voľnej úvahe súdu, ktorá nemôže byť svojvoľná. Pri stanovení výšky treba vychádzať zo
závažnosti porušenia práv, povinností, tak na strane žalobcu ako aj žalovaného, okolností, za ktorých
došlo k porušeniu práv a povinností. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenie nemôže slúžiť na

finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade
musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného, odradzujúceho prostriedku ochrany. Základom pre určenie
sumy finančného zadosťučinenia je primeranosť a súd túto sumu určí na základe vlastnej úvahy. Je teda
posudzovaná podľa subjektívnej povahy a zohľadňuje všetky okolnosti, čo viedli spotrebiteľa k podaniu
žaloby o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

70. Pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva
alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
a o zmene zákona NR SR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, je rozhodujúcim
kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku určuje súd úvahou so

zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu (pozri uznesenie NS SR z 30.6.2022 sp. zn.
7Cdo/92/2021, zverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 4/22, rozhodnutie
vo veciach občianskoprávnych č. 48). Odvolací súd je toho názoru, že priznaná suma 50,- eur
nepresahuje kritériá výšky primeraného finančného zadosťučinenia uvedené vyššie, ale naopak
predstavuje minimálnu sumu tak, aby mohla plniť funkciu satisfakčnú, ako aj funkciu sankčnú, už aj

vzhľadom na to, že žalovaný je nadnárodný mobilný operátor. Odvolací súd z dôvodu, že tento výrok
bol napadnutý len žalovaným a nie žalobcom mohol posúdiť tento nárok len čo do priznanej výšky
súdom prvej inštancie, teda čo do sumy 50,- eur, keď toto primerané finančné zadosťučinenie v takto
priznanej sume plní v plnom rozsahu funkciu satisfakčnú pre žalobcu, avšak v menšej miere sankčnú
pre žalovaného, teda funkciu, ktorá má odrádzať žalovaného ako dodávateľa od nekalého konania,

ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd potvrdil
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie aj v tomto výroku priznaného finančného zadosťučinenia, keď
výrok, ktorým tento nárok žalobcu v prevyšujúcej časti zamietol, nebol žalobcom napadnutý. Odvolací
súd dodáva, že žalovaný sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi nekalosúťažného konania. Rovnako
treba takto priznané finančné zadosťučinenie chápať aj ako odmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do

sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj
pre ostatných spotrebiteľov v tom, že môžu predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil
voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa nedopustí v takej intenzite.71. Vzhľadom na porušenie spotrebiteľských práv žalobcu zo strany žalovaného, sa priznanie
zadosťučinenia javí odvolaciemu súdu dôvodné minimálne v priznanej výške 50,- eur, ako satisfakčnej
povahy pre spotrebiteľa a menej ako sankčného, odradzujúcej povahy pre dodávateľa. Z uvedených

dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, t. j. okrem výroku III.,
ktorým zamietol žalobu v prevyšujúcej časti primeraného finančného zadosťučinenia, potvrdil ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

72. Počas odvolacieho konania predložil žalovaný návrh na prerušenie konania a podanie návrhu na

začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ o tom, či sa má článok 3 ods. 1 Smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 vykladať v tom zmysle, že je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
podmienka, ktorou si zmluvné strany dohodli aplikáciu Obchodného zákonníka na spotrebiteľský vzťah,
akexistujezákonnépravidlouvedenév§52ods.2Občianskehozákonníka,ktoréurčuje,žeustanovenia
Občianskeho zákonníka sa aplikujú prednostne pred Obchodným zákonníkom.

73. Podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská
republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí
ministerstvu spravodlivosti.

74. Konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) o predbežnej otázke
má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor má právomoc
vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania

jednoty európskeho práva, pretože Súdny dvor v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových
otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho
súdu vo veci samej.

75. Ust. § 162 ods. 1 písm. c) CSP ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy, ak dospel

k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke, lebo je potrebné
podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie danej veci. Vnútroštátny súd
nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie
návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zmyslom riešenia predbežnej
otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá

žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Rozhodnutie o
aplikovateľnosti úniového práva (tiež jeho výklade, prípadne jeho platnosti) musí bezprostredne súvisieť
so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, t. j. musí spor determinovať po právnej stránke.
Súčasne prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne nepodstatná k prebiehajúcemu konaniu, jej možné
zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúce konanie. Teda zmyslom riešenia predbežnej

otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale
zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.

76. K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku Súdnemu dvoru
Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa na základe predbežnej otázky

položenej Corte suprema Cassazione vyjadril Súdny dvor Európskej únie v rozsudku CILFIT, C - 283/81
publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415. V tomto rozhodnutí uviedol, že
„článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v
tom zmysle, že súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho
práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa

práva Spoločenstva s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná alebo
Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo, že správne uplatnenie práva
Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto
možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s
jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva“.

77. Vzhľadom na vyššie uvedené závery pri posudzovaní predmetnej veci, návrhu na prerušenie
konania, odvolací súd dospel k záveru, že nebolo potrebné posúdiť prejudiciálnu otázku postupom
podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP, keďže otázka aplikácie Obchodného zákonníka na spotrebiteľskývzťah je podľa odvolacieho súdu dostatočne preukázaná vykonaným dokazovaním bez potreby výkladu
komunitárneho práva použiteľného na tento spor, transponovaného do vnútroštátnej právnej úpravy, keď
podmienky spotrebiteľských zmlúv upravené v zákone sú vo vzťahu k spotrebiteľovi kogentné, keďže

nepripúšťajú odchýlku, ktorou by sa zhoršilo postavenie spotrebiteľa, napríklad aplikáciou Obchodného
zákonníka na právny vzťah uzatvorený medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Použitie ustanovení
Obchodného zákonníka na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, za situácie, ak v súlade
s ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, na tieto právne vzťahy sa vždy musia prednostne použiť
ustanovenia Občianskeho zákonníka, predstavuje nepochybne neprijateľnú zmluvnú podmienku aj bez

výkladu komunitného práva.

78. V tejto súvislosti, najmä s poukazom žalovaného na čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS a výklad
tejto časti smernice v prípade, ak si zmluvné strany dohodli aplikáciu Obchodného zákonníka, odvolací
súdpoukazuje,žezustálenejjudikatúrySúdnehodvoraEÚjeochranaspotrebiteľazavedenáSmernicou
Rady 93/13/EHS založená na myšlienke, že spotrebiteľ je v slabšej pozícii, a to vedie k tomu, že súhlasí s

podmienkamipripravenýmivopreddruhouzmluvnoustranoubeztoho,abymoholovplyvniťobsahtýchto
podmienok. Súdny dvor tiež vo svojej judikatúre konštatoval, že systém ochrany zavedený Smernicou
93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v
znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia
ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby

moholvplývaťnaichobsah(rozsudkyPohotovosť,EU:C:2014:101,bod39acitovanájudikatúra;A.G.A.
H.,C-26/13,EU:C:2014:282bod39acitovanájudikatúra,akoajE.I.aG.J.,C-169/14,EU:C:2014:2099,
bod 22). Čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa
má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu, ktorý zistí nekalú povahu zmluvnej podmienky,
prináleží jednak bez toho, aby počkal, či spotrebiteľ predložil v tejto súvislosti návrh, vyvodiť všetky

dôsledky, ktoré podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú z takého zistenia, s cieľom zabezpečiť,
aby touto podmienkou nebol tento spotrebiteľ viazaný, a jednak v zásade na základe objektívnych
kritérií posúdiť, či dotknutá zmluva môže bez uvedenej podmienky naďalej existovať. Vnútroštátny súd
je povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a
skutkové okolnosti potrebné na tento účel.

79. Odvolací súd zároveň úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

80. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).