Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. júl 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Cob/113/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120452629
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miriam Kamenská

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6120452629.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Miriam

Kamenskej, členov senátu JUDr. Mariána Blahu a JUDr. Márie Kubincovej, PhD. v právnej veci žalobcu
LEGAL CARTEL s.r.o., so sídlom Na Hrebienku 5433/40, 811 02 Bratislava - Staré mesto, IČO: 36
677 175, v konaní zast. Mgr. Zdenka Stašáková, advokátka, so sídlom kancelárie Na Hrebienku 40,
811 02 Bratislava - mestská časť Staré mesto proti žalovanému SMSCREDITS s.r.o., so sídlom Dlhá
95C, 010 09 Žilina, IČO: 44 769 911, v konaní zast. Hronček & Partners, s. r. o., so sídlom Kálov 1,
010 01 Žilina, IČO: 47 248 327 o zaplatenie 5.906,97 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozhodnutiu Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/22/2021-202 zo dňa 1. júla 2022 a o odvolaní žalovaného

proti rozhodnutiu Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/22/2021-202 zo dňa 1. júla 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolanie žalovaného proti druhej výrokovej vete rozhodnutia Okresného súdu Žilina č.k.
10Cb/22/2021-202 zo dňa 1. júla 2022 o d m i e t a .

II. Rozhodnutie Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/22/2021-202 zo dňa 1. júla 2022 v prvej výrokovej vete
a v tretej výrokovej vete p o t v r d z u j e .

III. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
32 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím v prvej výrokovej vete uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 4.622,87 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 4.622,87
Eur od 14.04.2021 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. V druhej výrokovej vete
v ostatnej časti žalobný návrh zamietol. V tretej výrokovej vete priznal žalobcovi voči žalovanému nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 32%, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa voči žalovanému domáhal
uloženia povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 5.906,97 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 %
ročne zo sumy 1.459,45 Eur od 06.11.2018, zo sumy 1.315,52 Eur od 06.11.2018 do zaplatenia, zo
sumy 1.617,84 Eur od 09.11.201 do zaplatenia, zo sumy 1.514,16 Eur od 09.11.2018 do zaplatenia
titulom tarifnej odmeny za vykonané úkony právnej služby. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že na základe
Zmluvy o poskytovaní právnych služieb a udelených plnomocenstiev žalobca poskytoval žalovanému

právne služby vo veci vymáhania pohľadávok voči jednotlivým dlžníkom žalovaného. Dňa 15.02.2018
bola žalobcovi doručená písomnosť žalovaného označená ako „Reakcia na doručené faktúry“, ktorou
žalovaný bez uvedenia dôvodu vypovedal Zmluvu o poskytovaní právnych služieb, pričom dvojmesačná
výpovedná lehota uplynula dňom 30.04.2018. Dňa 19.10.2018 bol žalovanému odovzdaný kompletnýspisový materiál v jednotlivých právnych veciach bližšie špecifikovaných v preberacom protokole.
Dňa 26.11.2018 bolo žalobcovi doručené odvolanie plnomocenstiev udelených na zastupovanie pri
vymáhaní pohľadávok. Vzhľadom na vypovedanie Zmluvy o poskytovaní právnych služieb a odvolanie

plnomocenstievzostranyžalovanéhovznikolžalobcovinároknazaplatenietarifnejodmenyzavykonané
úkony právnych služieb v jednotlivých právnych veciach v zmysle článku IV. bod 1 a 4 Zmluvy o
poskytovaní právnych služieb, v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb, ktorá bola žalovanému vyúčtovaná faktúrou č. 016/10/18
zo dňa 29.10.2018, splatnou dňa 05.11.2018, vo výške 1.459,45 Eur; č. 017/10/18 zo dňa 29.10.2018,

splatnou dňa 05.11.2018, vo výške 1.315,52 Eur; č. 001/11/18 zo dňa 01.11.2018, splatnou dňa
08.11.2018, vo výške 1.617,84 Eur a č. 002/11/18 zo dňa 01.11.2018, splatnou dňa 08.11.2018, vo výške
1.514,16 Eur.

3. Žalovaný sa bránil tým, že Rámcová zmluva skončila ku dňu 31.01.2018, čo bolo potvrdené
aj v Preberacom a odovzdávacom protokole zo dňa 19.10.2018. Podľa žalovaného pri agende

vymáhania pohľadávok bola v súlade s článkom II. ods. 3 a 4 rámcovej zmluvy odmena dohodnutá
osobitne, čo vyplýva z emailovej komunikácie a dohody medzi žalovaným a konateľom žalobcu zo dňa
08.04.2014. Žalovaný s poukazom na článok IV. ods. 4 Rámcovej zmluvy zastával názor, že v prospech
žalobcu bol dohodnutý jedine nárok na tarifnú odmenu, ktorá bola priznaná súdnym rozhodnutím,
t.j. na tzv. „prísudok“. Tiež namietal, že žalobca si uplatnil nárok duplicitne, keďže v čase skončenia

platnosti Rámcovej zmluvy a ukončenia zastupovania žalovaného žalobcom bola väčšina vecí na
súde právoplatne skončená, bolo rozhodnuté aj o trovách konania, pričom pohľadávky, vrátane súdmi
priznaných trov právneho zastúpenia, boli žalobcom už uplatnené v exekučných konaniach. Žalobcom
požadovaná „tarifná odmena“ nebola žalobcom nikdy relevantne vyčíslená, žalobca nešpecifikoval
z čoho požadované sumy pozostávajú a nepredložil žalovanému ani prehľad ním vykonaných úkonov

právnej služby a tieto úkony mu ani nezasielal vopred na odsúhlasenie. Žalovaný popieral výšku
žalobcom uplatneného nároku, keďže nebol žalobcom vopred informovaný o výške odmeny za úkon
právnej služby, a to ešte pred začatím úkonu v súlade s § 18 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii,
čo má priamo zo zákona za následok, že odmena advokátovi nepatrí.

4. Žalobca ďalej v konaní uviedol, že skutočnosť, že strany nedospeli k osobitnej dohode, odhliadnuc
od toho, že prípadná dohoda by musela mať písomnú formu, potvrdzuje aj správanie žalobcu, ktorý si
voči žalovanému nikdy neuplatňoval a ani neuplatňuje nárok titulom jednorazového poplatku vo výške
25,- Eur za prevzatie každého postúpeného prípadu. Žalobca poukázal i na to, že práve vypovedaním
Rámcovej zmluvy a následným odvolaním plnomocenstiev žalovaný znemožnil, aby si žalobca v súlade

s článkom IV. ods. 4 Rámcovej zmluvy náhradu trov právneho zastúpenia vo výške tarifnej odmeny
uplatňoval od jednotlivých dlžníkov, a teda žalovaný svojím konaním a slobodným rozhodnutím vyvolal
stav, na základe ktorého vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie tarifnej odmeny za vykonané úkony
právnej služby priamo voči žalovanému. K popretiu výšky pohľadávky žalovaným predložil žalobca
tabuľky s uvedením tarifnej hodnoty veci, základné sadzby tarifnej odmeny v súdnom a v exekučnom

konaní, ako aj špecifikáciu a vyčíslenie vykonaných úkonov právnej služby v jednotlivých právnych
veciach. Žalobca zároveň namietal, že žalovaný v zmysle platnej právnej úpravy nespadá do kategórie
spotrebiteľa, keďže žalobca ho zastupoval v súvislosti s jeho podnikaním a jeho postavením ako
podnikateľa, právnickej osoby.

5. Žalovaný ďalej v konaní poukazoval na doterajšiu prax medzi stranami, v rámci ktorej si žalobca
vždy vyúčtoval len tie trovy právneho zastúpenia ktoré boli vymožené a zaplatené priamo od dlžníka
v rámci výkonu súdnych rozhodnutí, t.j. výlučne len prisúdené náhrady trov právneho zastúpenia
a výlučne len tie, ktoré boli aj skutočne vymožené. Žalobca nikdy žalovanému nevyúčtoval a ani si voči
žalovanému neuplatnil náhradu trov konania v situácii, ak náhrada trov konania nebola priznaná súdom,

eventuálne v exekučnom konaní vyčíslená exekútorom a následne aj skutočne zaplatená dlžníkom.
Podľa žalovaného tiež vo všetkých veciach, ktoré doposiaľ neboli právoplatne skončené, by akékoľvek
uplatnenie nárokov na takúto odmenu malo byť predčasné. Žalovaný popieral, že by predmetné faktúry
žalobcu obsahovali akékoľvek prílohy a navyše tieto úkony a náhrada za ne, konkrétne za predžalobné
výzvy, neboli uplatňované ani v súdnych konaniach. Žalobca požaduje od žalovaného spätne zaplatiť aj

odmenu, ktorej náhradu sám v mene žalovaného neuplatnil voči dlžníkovi.

6.Súdprvejinštancienapadnutérozhodnutieodôvodniltým,žemedzistranaminespornouskutočnosťou
bolo uzatvorenie Rámcovej zmluvy o poskytovaní právnych služieb zo dňa 22.08.2013, ktorú súdprvej inštancie posúdil ako mandátnu zmluvu a rovnako bolo nesporné ukončenie Rámcovej zmluvy,
deklarované v Preberacom a odovzdávacom protokole zo dňa 19.10.2018, ktorý bol podpísaný oboma
zmluvnými stranami. Základnou medzi stranami spornou skutočnosťou bola otázka, či odmeňovanie

žalobcu za agendu vymáhania pohľadávok žalovaného voči jeho dlžníkom v konaní pred súdmi,
podliehalo režimu Rámcovej zmluvy alebo osobitnej dohody o odmeňovaní. Podľa súdu prvej inštancie
však existencia osobitnej dohody o odmeňovaní za uvedený typ právnej služby z vykonaných dôkazov
nevyplýva, keď žalovaný síce poukazoval na e-mailovú komunikáciu strán zo dňa 08.04.2014, konkrétne
e-mail adresovaný žalobcom žalovanému, v ktorom žalobca navrhuje žalovanému osobitné podmienky

odmeňovania, avšak vykonaným dokazovaním nebola preukázaná akceptácia tohto návrhu zo strany
žalovaného, či už výslovným konaním žalovaného alebo konkludentným spôsobom a taktiež v konaní
nebolo preukázané, že by žalobca fakturoval žalovanému odmenu spôsobom navrhovaným v e-mailu
zo dňa 08.04.2014. Súd prvej inštancie poukázal i na článok IV. bod 5 Rámcovej zmluvy, z ktorého
vyplývala výslovná dohoda zmluvných strán, že dodatok, ktorým sa mení zmluva, musí byť uzatvorený
v písomnej forme.

7.Súdprvejinštanciekďalšejmedzistranamispornejskutočnosti,atodôvodnostižalobcomvyčísleného
nároku, s poukazom na článok IV. bod 4 Rámcovej zmluvy uviedol, že zo strany žalovaného došlo
nesporne k vypovedaniu Rámcovej zmluvy a k odvolaniu čiastkových plných mocí, čím medzi žalobcom
a žalovaným zanikol zmluvný vzťah. Zánikom zmluvného vzťahu medzi žalobcom ako mandatárom a

žalovanýmakomandantomstratilžalobcamandátnavymáhanietrovprávnehozastúpenia,čímvzmysle
článku IV. bod 4 Rámcovej zmluvy vznikol mandatárovi voči mandantovi nárok na zaplatenie tarifnej
odmeny za vykonané úkony právnej služby.

8. Súd prvej inštancie k námietke žalovaného ohľadne výšky trov právneho zastúpenia a k rozsahu

vykonaných úkonov právnej služby konštatoval, že z dokumentov predložených žalobcom vo forme
tabuľky vyplývala tarifná hodnota jednotlivých právnych vecí a vyčíslenie jednotlivých úkonov právnej
služby. Spolu so žalobou predložil žalobca i jednotlivé plné moci, ktorými žalovaný nesporne splnomocnil
žalobcu na zastupovanie v právnych veciach vymáhania pohľadávok zo zmlúv o pôžičke voči
konkrétnym dlžníkom, vo vzťahu ku ktorým žalobca v priebehu konania predložil tabuľkový prehľad,

ktorý obsahoval označenie povinného, hodnotu sporu, hodnotu úkonu právnej služby v súdnom príp.
exekučnom konaní, celkovú výšku trov konania a prehľad jednotlivých úkonov právnej služby. Vo vzťahu
k žalovaným konkrétne namietanej náhrade v právnej veci A. B. súd prvej inštancie uviedol, že žalobca
si faktúrou č. 016/10/2018 vyúčtoval odmenu vo výške 276,48 Eur. Z predloženého dokumentu vo
forme tabuľky vyplývala hodnota sporu 578,57 Eur, pričom hodnota jedného úkonu právnej služby

predstavovala sumu 38,18 Eur a v exekučnom konaní sumu 13,28 Eur, ku čomu pre potreby vyúčtovania
žalobca pripočítal hodnotu režijného paušálu (za rok 2014 v sume 8,04 eur) a z celkovo takto určenej
odmeny pripočítal príslušnú DPH, čomu zodpovedá odmena za jeden úkon právnej služby spolu s DPH
vo výške 55,46 Eur v súdnom konaní a v sume 26,99 Eur v exekučnom konaní.

9. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca sa nevyjadril k námietke, ktorou žalovaný rozporoval
žalobcom uplatnenú náhradu za úkon „predžalobnej výzvy“, ktorý však nie je úkonom právnej služby v
zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z., za ktorý by advokátovi náležala tarifná odmena, pričom náhrada na
tieto úkony nebola uplatňovaná žalobcom ani v súdnych konaniach. S prihliadnutím na to, že v doterajšej
súdnej praxi prevládal názor, že pokus o zmier nie je úkonom vykonaným v rámci súdneho konania,

za ktorý by náležala advokátovi odmena, navyše vzhľadom na povahu uplatňovaného nároku v mene
mandanta z titulu vrátenia pôžičky jej uplatnenie u dlžníka pred podaním žaloby nie je podmienkou
úspešného uplatnenia nároku a za stavu, že ani vykonanie tohto úkonu právnej služby a uplatnenie
náhrady za tento úkon napriek námietke žalovaného nebolo v konaní žalobcom preukázané, v tejto časti
súd prvej inštancie posúdil obranu žalovaného za dôvodnú a vyčíslenú odmenu za tento úkon právnej

služby žalobcovi nepriznal.

10. Súd prvej inštancie vyhodnotil za neúčinné popretie pohľadávky žalobcu a procesnú obranu
žalovaného, ktorou žalovaný všeobecne namietal, že nárok uplatnený žalobcom nezodpovedal hodnote
veci, ktorá bola uplatnená v spore. Žalovaný všeobecne spochybňoval jednotlivé žalobcom označené

úkony, keď žalobca si vyčíslil odmenu za úkony právnej služby: prevzatie a príprava + prvá porada,
podanie protistrane týkajúce sa veci samej, podanie na súd - vyjadrenie vo veci. V exekučnom
konaní žalobca vyúčtoval odmenu za úkony: návrh na vykonanie exekúcie, prevzatie zastupovania v
exekučnom konaní. Napriek tomu, že vyúčtovanie odmeny za jednotlivé úkony právnej služby boložalobcom vykonané vo väzbe na obsah Rámcovej zmluvy a právnu úpravu vyplývajúcu z vyhlášky
MS SR č. 655/2004 Z.z., o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb,
nárok uplatnený žalobcom súd prvej inštancie posudzoval ako zmluvný nárok, a to v podmienkach

kontradiktórneho sporového konania, kedy rozsah prieskumu žalovanej pohľadávky je daný skutkovými
tvrdeniami žalobcu a dôkazmi, ktorými svoj nárok žalobca preukazuje a prostriedkami procesnej
obrany, ktorými sa žalovaný proti žalobe bráni. Súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie §
151 ods. 2 CSP zdôraznil, že každú stranu zaťažuje bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno a na
popretie skutkových tvrdení sú rovnako kladené určité kvalitatívne nároky, a preto pre účinné popretie

nepostačuje všeobecné vyhlásenie o nedôvodnosti uplatneného nároku. Žalovaný v prípade popretia
nároku v súvislosti s poskytovanou právnou službou voči dlžníkovi A. B. nepredložil vlastné skutkové
tvrdenia tak, aby tieto umožňovali vecný prieskum nároku, resp. spôsobom, ktorý by umožňoval prijatie
záveru, že skutkové tvrdenia žalobcu popri tvrdení žalovaného neobstoja. Žalovaný ako procesná
strana v súdnych konaniach, v rámci ktorých žalobca poskytoval žalovanému právne služby, disponoval
právnymiprostriedkamipreposúdeniedôvodnostinárokužalobcu,avšakzpostojažalovanéhonemožno

prijať záver, že dôsledne využil všetky mu dostupné prostriedky účinnej ochrany svojich práv. Súd
prvej inštancie v súdenej veci nerozhodoval o procesnom nároku žalobcu na náhradu trov konania
v zmysle § 255 CSP, ale rozhodoval o zmluvnom nároku, čo bolo určujúce pre procesnú aktivitu
strán. Pokiaľ žalovaný do sporu vnášal pochybnosti o možnej duplicite nároku žalobcu poukazujúc na
pravdepodobnosť uspokojenia pohľadávky žalobcu už v rámci exekučných konaní, súd prvej inštancie

konštatoval, že aj spochybnenie nároku musí byť v dostatočnej kvalite a intenzite na to, aby otváralo
priestor ďalšieho prieskumu uplatnenej pohľadávky.

11. Súd prvej inštancie tiež vyhodnotil, že žalovaný ako obchodná spoločnosť právnu službu prijímal
výhradne na podnikateľský účel, v ktorom prípade nemal žalovaný právo dovolávať sa „výhod“

zakotvených právnou úpravou na ochranu spotrebiteľa, nakoľko žalovaný nemal v danej veci status
spotrebiteľa právnej služby. Žalobca nemal povinnosť upovedomiť žalovaného ako podnikateľa o výške
odmeny za úkon právnej služby, nakoľko konanie oboch strán súviselo s ich podnikateľskou činnosťou,
pričom žalovaný ako prijímateľ právnych služieb vystupoval ako právnická osoba – podnikateľ.

12. Súd prvej inštancie potom priznal žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie dlžnej istiny 4.622,87
Eur a v časti 1.284,10 Eur (vyúčtovanej žalobcom v súvislosti s predžalobnými výzvami) s úrokom
z omeškania žalobu zamietol. Pre posúdenie vzniku omeškania žalovaného s úhradou peňažného
dlhu súd prvej inštancie ustálil moment riadneho vyúčtovania žalovaného nároku, ktorý žalobca
učinil až v priebehu konania vystavenými faktúrami spolu s tabuľkovým prehľadom uplatneného

nároku, ktorý obsahoval špecifikáciu nároku podľa osoby povinného, hodnoty úkonu právnej služby
a špecifikácie jednotlivých úkonov, za ktoré žalobca požadoval uplatnený nárok. Takéto upresnenie
žalovanej pohľadávky sa napriek námietkam žalovaného dostalo do dispozičnej sféry žalovaného
preukázateľne až dňa 12.04.2021, pričom žalovaný bol povinný bez zbytočného odkladu od uvedeného
momentu na pohľadávku žalobcu plniť. Ak tak neučinil, dostal sa v časti priznanej istiny do omeškania s

plnením dlhu, ktoré omeškanie od 14.04.2021 trvá. Súd prvej inštancie preto priznal žalobcovi nárok na
zaplatenie istiny 4.622,87 Eur s úrokom z omeškania v zákonom stanovenej sadzbe 8 % ročne zo sumy
4.622,87 Eur od 14.04.2021 až do zaplatenia a v ostatnej časti žalobný návrh ako nedôvodný zamietol.

13. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu

čistého úspechu žalobcu v konaní, keď žalobca sa domáhal zaplatenia istiny 5.906,97 Eur s úrokom z
omeškania, ktorý ku dňu vyhlásenia rozhodnutia predstavoval sumu 1.725,01 Eur, t.j. spolu 7.631,98
Eur. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi istinu 4.622,87 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne
od 14.04.2021 do zaplatenia, čo spolu predstavovalo ku dňu vyhlásenia rozhodnutia sumu 5.072,74 Eur,
a teda úspech žalobcu bol 66 %, úspech žalovaného 34 % a čistý úspech žalobcu 32 %.

14. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v rozsahu
druhej výrokovej vety čo do zamietnutia úroku z omeškania z priznanej istiny titulom jednotlivých
faktúr odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti tej ktorej faktúry do 13.04.2021 a v rozsahu tretej
výrokovej vety odvolanie z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) zákona č. 160/2015 Z. z.

Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), a teda z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
vrozsahudruhejvýrokovejvetyatretejvýrokovejvetyzmeniltak,žeuložížalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovi úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.117,02 Eur od 06.11.2018 do 13.04.2021,
zo sumy 985,02 Eur od 06.11.2018 do 13.04.2021, zo sumy 1.233,89 Eur od 09.11.2018 do 13.04.2021
a zo sumy 1.191,95 Eur od 09.11.2018 do 13.04.2021 a prizná žalobcovi voči žalovanému nárok na

náhradu trov konania v rozsahu 56 %.

15. Žalobca v odvolaní uviedol, že riadnu špecifikáciu uplatňovaného nároku predložil žalovanému
pred samotným vystavením faktúr, zaplatenie ktorých je predmetom tohto konania. Riadna špecifikácia
žalovaného nároku bola žalovanému zaslaná ako príloha emailovej správy zo dňa 03.10.2018, na ktorú

žalovaný reagoval emailom zo dňa 04.10.2018 a následne aj emailom zo dňa 05.10.2018. Žalobca týmto
predkladá vzájomnú mailovú komunikáciu žalobcu a žalovaného, ktorú sa žalobcovi podarilo dodatočne
stiahnuť zo servera. Predmetná emailová komunikácia potvrdzuje, že žalovanému bola predložená
riadna špecifikácia vykonaných úkonov právnej služby v jednotlivých právnych veciach, v ktorých
žalobca zastupoval žalovaného, a v ktorých došlo, v dôsledku odvolania udelených plnomocenstiev,
k ukončeniu právneho zastupovania žalovaného žalobcom. Až následne boli žalobcom vystavené

faktúry, ktorými bola žalovanému fakturovaná tarifná odmena. Faktúry boli žalovanému preukázateľne
doručené, ich riadne doručenie nesporuje ani samotný žalovaný. Práve neuhradením splatných faktúr
sa žalovaný dostal do omeškania s plnením svojho dlhu voči žalobcovi, pričom omeškanie žalovaného
nastalo dňom nasledujúcim po dni splatnosti jednotlivých faktúr. V kontexte uvedeného žalobca namieta
a nevidí dôvod, aby sa omeškanie žalovaného počítalo až od okamihu, kedy bolo žalovanému

predložené vyjadrenie žalobcu vrátane tabuľkového prehľadu uplatneného nároku, nakoľko toto sa
preukázateľnedostalododispozičnejsféryžalovanéhoeštepredsamotnýmvystavenímfaktúr.Uvedenú
skutočnosť potvrdzuje aj samotné konanie žalovaného, ktorý po doručení faktúr nežiadal žalobcu
o predloženie podrobnej špecifikácie, ale faktúry priamo vrátil žalobcovi späť.

16. Žalobca ďalej v odvolaní uviedol, že v kontexte odvolaním požadovaného priznania nároku by bol
žalobca úspešný v časti priznanej istiny vo výške 4.622,87 Eur a priznaných úrokov z omeškania,
vyčíslených ku dňu vyhlásenia rozhodnutia, čo spolu predstavuje sumu vo výške 5.953,40 Eur. Úspech
žalobcu by tak predstavoval 78 %, úspech žalovaného 22 %, teda čistý úspech žalobcu by predstavoval
56 %.

17. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu s poukazom na § 366 CSP mal za to, že žalobca
v odvolaní nepreukázal, že nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré predložil až
v odvolacom konaní, nemohol predložiť už skôr, v prvostupňovom konaní bez svojho zavinenia. Zo
samotnej povahy veci je jednoznačné, že žalobcovi nebránili žiadne objektívne dôvody, prečo počas

priebehuceléhoprvostupňovéhokonaniaemailovúkomunikáciuakoúdajnýdôkaznepredložil.Žalovaný
pritom nepredloženie vyúčtovania v rámci celého prvostupňového konania, a v podstate od začiatku,
namietal. Žalovaný tiež poukázal na to, že tento dôkaz nie je ani len úplný, pretože žalobca ho predložil
bez samotnej prílohy emailu, ktorá práve mala dôvodnosť odvolacej námietky preukázať.

18. Súd prvej inštancie dňa 22.08.2022 zasielal žalobcovi vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu
s tým, že má možnosť do 10 dní sa písomne vyjadriť. Písomnosti boli doručené dňa 22.08.2022 do
elektronickej schránky zástupcu žalobcu (§ 110 ods. 2 CSP), žalobca sa už vo veci nevyjadril.

19. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie odvolanie aj žalovaný,

a to výslovne proti všetkým jeho výrokom. Žalovaný podal odvolanie z odvolacích dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. b), f), h) CSP, teda z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že zamietne žalobu žalobcu v celom
rozsahu a prizná žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, prípadne, aby odvolací súd
napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie.

20. Podľa žalovaného napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné z dôvodu, že nie je riadne

a presvedčivo odôvodnené, keďže súd prvej inštancie nedal odpovede na také právne relevantné
námietky, resp. právnu argumentáciu žalovaného uvedenú v odpore, ako aj vo vyjadrení žalovaného
zo dňa 12.05.2021, ktorá bola pre rozhodnutie vo veci podstatná. Žalovaný okrem iného v konaní
namietal, že ustanovenia článku IV. bod 4 Rámcovej zmluvy sú zmätočné a nejasné a že tu existujepreukázaná spornosť, kedy je potrebné aplikovať princíp contra proferenten tak, že nejasnosť, spornosť,
resp. neurčitosť dotknutých zmluvných ustanovení musí ísť na ťarchu žalobcu ako zmluvnej strany, ktorá
tieto ustanovenia formulovala. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s výkladom predmetného bodu 4

článku IV. Rámcovej zmluvy a tým pádom ani so skutočnosťou, či vôbec nárok uplatnený podanou
žalobou vznikol. Žalovaný má za to, že v zmysle výkladu predmetného bodu Rámcovej zmluvy, počas
trvania Rámcovej zmluvy mal žalobca nárok na tarifnú odmenu za každý jeden úkon právnej služby po
jeho vykonaní. Žalobca mal nárok len na tarifnú odmenu, ktorá bola priznaná súdnymi rozhodnutiami,
na tzv. „prísudky“ a tieto si počas trvania Rámcovej zmluvy mohol vymáhať a aj v reálnom uplatňovaní

vymáhal od dlžníka/protistrany vo svojom mene. Žalovaný rovnako poukázal na doterajšiu prax, kedy
žalobca si nikdy nevyúčtoval a ani voči žalovanému neuplatnil náhradu trov súdneho alebo exekučného
konania pri zastupovaní žalovaného proti jeho dlžníkom v prípade, ak náhrada trov konania nebola
priznaná súdom v exekučnom konaní, resp. neuplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie tej časti
trov, ktorú si žalobca síce vyčíslil, ale nebola súčasne súdom priznaná jej náhrada voči protistrane.
Uvedené tak preukazuje, že účelom dohody strán bolo to, aby mal žalobca nárok na zaplatenie tarifnej

odmeny voči dlžníkovi/protistrane, za vykonané úkony, a to tie, v ktorých náhradu súd prizná v prospech
žalovaného ako strany konania, resp. ktoré si žalobca uplatní, resp. vymôže od dlžníka/protistrany, t.j. je
evidentné, že táto tarifná odmena sa vzťahovala len na prísudky. Keďže tento nárok na tarifnú odmenu
za vykonané úkony právnej služby už raz vznikol a zároveň si ho žalobca aj aktívne v konaniach voči
dlžníkovi/protistrane uplatňoval, v prípade, ak by sa malo uplatňovať ustanovenie, v zmysle ktorého by

mal mať žalobca pri ukončení Rámcovej zmluvy nárok voči žalovanému na zaplatenie tarifnej odmeny
za vykonané úkony právnej služby, ktorý vznikol dňom doručenia výpovede plnej moci, resp. dňom
zániku Rámcovej zmluvy, takýto stav je právne nemožný, resp. priamo odporuje predchádzajúcej časti
tohto ustanovenia, nakoľko jeden nárok predsa logicky a právne nemôže vzniknúť dvakrát. Takýto stav
by zároveň odporoval prvej vete predmetného bodu Rámcovej zmluvy. Ak by si aj žalobca chcel po

ukončení Rámcovej zmluvy uplatniť tarifnú odmenu podľa článku IV. bod 4 Rámcovej zmluvy, ku dňu
podania žaloby už boli všetky tieto nároky premlčané, čo žalovaný namietol už v prvostupňovom konaní.

21. Žalovaný ďalej v odvolaní uviedol, že žalobca uvádza v žalobe a jeho vyjadreniach, že si uplatňuje
nárok na tarifnú odmenu, ktorý vznikol podľa tretej vety článku IV. bod 4 Rámcovej zmluvy. Avšak to

znamená, že žalobca si uplatňuje akýsi „nový nárok“, t.j. nie tarifnú odmenu za úkon právnej služby
po jeho vykonaní podľa prvej a druhej vety článku IV. bod 4 Rámcovej zmluvy. Avšak v prípade, ak
by sa predmetná tretia veta článku IV. bod 4 Rámcovej zmluvy vykladala tak, že kreuje nový nárok
a osobitnú odmenu, v zmysle ktorej by mal žalobca nárok už priamo voči žalovanému na zaplatenie
tarifnej odmeny za všetky vykonané úkony právnej služby a nielen tie, ktoré mu boli priznané súdnym

rozhodnutím, takéto ustanovenie by malo jednoznačne charakter zmluvnej pokuty alebo inej sankcie
za ukončenie zmluvy, ku ktorému dôjde aj v prípade, že žalobca vykoná svoje právo podľa Rámcovej
zmluvy na ukončenie Rámcovej zmluvy. To by znamenalo jednak, že žalobca si uplatňuje odmenu,
ktorá je v rozpore so zákonom, avšak súčasne aj v rozpore s dohodou strán, ktorá existovala v čase
uzatvárania Rámcovej zmluvy, nakoľko existencia takejto dohody o akejsi osobitnej odmene, ktorá by

fakticky nútila žalovaného nikdy neukončiť Rámcovú zmluvu nikdy neexistovala. Žalovaný súčasne chce
podotknúť, že ak by sa článok IV. bod 4 Rámcovej zmluvy vykladal tak ako tvrdí žalobca, s čím sa
nepochopiteľne a absolútne neodôvodnene stotožnil aj súd prvej inštancie, tak by si mohol žalobca
nárokovať od žalovaného „zaplatenie tarifnej odmeny za vykonané úkony právnej služby v zmysle
Vyhlášky“ plne bez ohľadu na to, či si už tarifnú odmenu uplatnil a/alebo aj vymohol od dlžníkov/protistrán

žalovaného, teda duplicitne. Žalobca si tak uplatňuje v tomto súdnom konaní voči žalovanému niečo, čo
si predtým od žalovaného nikdy neuplatňoval. Žalovaný tvrdil aj v prvostupňovom konaní na pojednávaní
dňa 07.06.2022, že kreovanie nároku, ktorého vznik sa viaže na skončenie zmluvy, je formou skrytej
sankcie – zmluvnej pokuty, ktorá je právne neprípustná pre jej rozpor so zákonom a takéto dojednanie
v Rámcovej zmluve je neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

22. Žalovaný zároveň uvádza, že výklad ustanovenia, o ktorý si žalobca opiera svoj údajný nárok,
nezodpovedá skutočnej vôli žalobcu a žalovaného ako zmluvných strán. Skutočnou vôľou zmluvných
strán bolo, že žalobca má nárok len na tarifnú odmenu, ktorú si bude uplatňovať voči dlžníkom/
protistranám priamo vo svojom mene a na svoj účet a ktorá mu bude priznaná súdnymi rozhodnutiami.

Žalovaný má za to, že žalobca začal ustanovenie vykladať v rozpore s účelom a logikou právnych
vzťahov. V prípade, ak by bola dohodnutá odmena, ktorá by patrila žalobcovi za každý vykonaný úkon
právnej služby bez ohľadu na to, či mu bola priznaná súdnym rozhodnutím alebo nie, tak táto odmena
dosahuje takmer sumy vymáhaných istín, čo je absolútne v rozpore so záujmami žalovaného a zároveňso zásadou prednosti záujmu klienta pred záujmom advokáta. Žalovaný namietol už v prvostupňovom
konaní, že v zmysle uvedených skutočností ustanovenie článku IV. bod 4 Rámcovej zmluvy je neurčité,
a to z dôvodu, že upravuje na jednej strane tarifnú odmenu za úkony právnej služby voči dlžníkom/

protistranám a súčasne v ďalšej časti sa upravuje akýsi nárok na zaplatenie tarifnej odmeny, ktorý
vznikne pri skončení Rámcovej zmluvy. Žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie mal zisťovať skutočnú
vôľu strán, existujúcu v čase uzatvárania Rámcovej zmluvy. Súd prvej inštancie sa s uvedeným vôbec
nezaoberal a len formalisticky odmietol existenciu osobitnej dohody. Žalovaný má však za to, že
predmetný bod Rámcovej zmluvy sa na agendu vymáhania pohľadávok nemal vôbec vzťahovať, pretože

pre tieto prípady boli dohodnuté osobitné podmienky a existovala osobitná dohoda o odmeňovaní.

23. Žalovaný mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď síce v priebehu konania doložil
tabuľkový prehľad vyúčtovania nároku žalobcu, avšak nepreukázal vykonanie právnych úkonov, na
základe ktorých si tento nárok uplatňuje, pričom súd prvej inštancie sa s uvedenou skutočnosťou
v odôvodnení rozhodnutia takisto vôbec nevysporiadal a nárok žalobcovi priznal len na základe

nepodložených tvrdení. Súd prvej inštancie rovnako nesprávne rozložil dôkazné bremeno, keď síce
žalobcu odľahčil od povinnosti preukázať vykonanie právnych úkonov, avšak zároveň vyhodnotil, že
žalovaný svoje dôkazné bremeno pri popretí výšky žalobcom uplatneného nároku neuniesol, keďže
bolo vykonané len vo všeobecnej rovine. Takýto postup považuje žalovaný za nesprávny a rovnako
v rozpore so zásadou rovnosti strán a kontradiktórnosti konania. Žalovaný v prvostupňovom konaní

spochybnil aj výšku uplatneného nároku a v podanom odpore, ako aj na pojednávaní dňa 07.06.2022,
príkladmo vykonal výpočet tarifnej odmeny na základe vyhlášky a výšky tarifnej hodnoty sporu, pričom
tieto nekorešpondovali s uplatneným a vyčísleným nárokom žalobcu, ktorý bol vyčíslený vo vyššej výške
ako priznáva a stanovuje vyhláška. Žalovaný mal za to, že takáto preukazovaná skutočnosť je faktom,
resp. vecou správnosti bežných matematických výpočtov a nie je povinný takéto skutkové tvrdenia

podložiť a preukazovať inak ako ich vyvrátením a preukázaním správneho výpočtu vykonaného v zmysle
vyhlášky. Ak súd prvej inštancie chcel týmto povedať, že žalovaný mal vykonať v konaní matematické
výpočty trov konania podľa vyhlášky, tak to ani nebolo možné, pretože žalovaný nevie doposiaľ aké
všetky úkony žalobca v konaní vykonal a rovnako nevidí dôvod, aby suploval úkony právneho zástupcu
pri vyčísľovaní tarifnej odmeny a celkových trov právneho zastúpenia. O to skôr, že v konaní súdy priznali

úplne iné náhrady trov konania, ako dodatočne uplatnil žalobca v tomto spore. Žalovanému tak nie
je zrejmé ako mal predložiť skutkové tvrdenia tak, aby tieto umožňovali vecný prieskum nároku, tak
ako vo svojom odôvodnení uvádza súd prvej inštancie, ktorý dospel k záveru, že vo vzťahu k výške
pohľadávky žalovaný vykonal popretie nároku len vo všeobecnej rovine. S týmto záverom súdu prvej
inštancie žalovaný nesúhlasí a považuje ho za nesprávny a nereflektujúci skutočnosť, nakoľko žalovaný

konkrétne uviedol dôvody, pre ktoré výška žalobcom uplatnených nárokov nemá oporu vo vyhláške.
Práve naopak, žalobca vôbec nepoprel túto námietku žalovaného a ani nezdôvodnil namietané rozpory
medzi sumou tarifnej odmeny podľa vyhlášky a sumou „tarifnej odmeny“, ktorú si vyčíslil žalobca. Nie je
úlohou ani žalovaného a ani súdu suplovať dôkaznú povinnosť žalobcu. Rovnako žalobca nepreukázal
ani to, že úkony, ktoré si vyčíslil, vôbec vykonal, čo bolo rozporované už v prvostupňovom konaní

a s nepreukázaním vykonania úkonov sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal.

24. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne posúdil základnú spornú skutočnosť medzi
účastníkmi konania, a to otázku ohľadom existencie osobitnej dohody o odmeňovaní za agendu
vymáhania pohľadávok žalovaného. Akceptácia dohody síce nebola žalovaným preukázaná výslovným

konaním, avšak z emailu žalobcu zo dňa 12.02.2018 je zrejmé, že pri agende vymáhania pohľadávok
žalovaného bol dohodnutý iný nárok, nakoľko v predmetnom emaile žalobca uviedol: „v prípade
ukončenia spolupráce nám vzniká nárok na podielovú odmenu a tarifnú odmenu“. Žalobca tak
konkludentne potvrdzuje, že medzi žalobcom a žalovaným nebola v prípade agendy vymáhania
pohľadávok dohodnutá paušálna a hodinová odmena, ale podielová odmena vo výške 20 % bez DPH

z vymoženej sumy a tarifná odmena ako jednorazový poplatok vo výške 25,- Eur bez DPH a k akceptácii
osobitnej dohody o odmeňovaní tak zo strany žalovaného došlo. Nevyúčtovanie si odmeny žalobcom
pritom žalovaný nepovažuje ako dostatočný dôkaz na preukázanie tvrdenia o neexistencii osobitnej
dohody podmienok. Pokiaľ súd prvej inštancie zároveň poukázal na ustanovenie článku IV. bod 5
Rámcovej zmluvy, že dodatok, ktorým sa mení Rámcová zmluva, musí byť uzatvorený v písomnej forme,

žalovaný si dovoľuje uviesť, že na základe emailu žalobcu zo dňa 12.02.2018 je zrejmé, že medzi
žalobcom a žalovaným bola v prípade agendy vymáhania pohľadávok žalovaného dohodnutá osobitná
dohoda o odmeňovaní a súd mal v takomto prípade na základe vykonaného dokazovania posúdiť, že
skutočná vôľa strán spočívala práve v uzatvorení osobitnej dohody o odmeňovaní. Žalovaný má za to, žesúd prvej inštancie nemal uprednostniť výklad o neplatnosti osobitnej dohody o odmeňovaní, ale v prvom
rade uplatniť výklad v prospech platnosti tejto dohody, a to v zmysle zásady prednosti vôle zmluvných
strán. V súvislosti s významom vôle zmluvných strán si žalovaný dovoľuje poukázať na rozhodnutie

Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 1264/11 zo dňa 12.07.2011.

25. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázal na to, že súd nemusí reagovať na
všetky otázky nastolené sporovými stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Podľa žalobcu neobstoja tvrdenia žalovaného
o údajnej zmätočnosti a nejasnosti ustanovenia prvej a druhej vety článku IV. bod 4 Rámcovej zmluvy
a ustanovenia tretej vety článku IV. bod 4 Rámcovej zmluvy. Podľa znenia prvej a druhej vety článku IV.
bod 4 Rámcovej zmluvy bol žalobca oprávnený vymáhať nárok na tarifnú odmenu od protistrany, a to
vo svojom mene a na svoj účet. Žalobca si svoj nárok na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
tarifnej odmeny za právne úkony realizované v jednotlivých právnych veciach uplatnil aj vymáhal vo

svoj prospech v rámci súdnych a následne aj v rámci iniciovaných exekučných konaní voči jednotlivým
dlžníkom. Práve vypovedaním Rámcovej zmluvy a následným odvolaním udelených plnomocenstiev
žalovanýznemožnil,abysižalobcavsúladesustanovenímprvejadruhejvetyčlánkuIV.bod4Rámcovej
zmluvy uplatňoval náhradu trov právneho zastúpenia vo výške tarifnej odmeny od jednotlivých dlžníkov.
Je teda nad všetku pochybnosť zrejmé, že žalovaný sám svojím konaním, t.j. vypovedaním Rámcovej

zmluvy a odvolaním plnomocenstiev, a vedomí si znenia tretej vety článku IV. bod 4 Rámcovej zmluvy,
svojím slobodným rozhodnutím vyvolal stav, na základe ktorého vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie
tarifnej odmeny priamo voči žalovanému, v zmysle vzájomnej dohody žalobcu a žalovaného. Žalobca
odmieta žalovaným prezentovaný záver, že znenie tretej vety článku IV. bod 4 Rámcovej zmluvy má mať
charakter zmluvnej pokuty, resp. akejsi sankcie, toto ustanovenie upravuje usporiadanie vzájomných

práv a povinností sporových strán ako účastníkov dohody pre prípad ukončenia Rámcovej zmluvy zo
strany žalovaného, s ktorým obe sporové strany ako účastníci dohody vyjadrili svoj súhlas.

26. Žalobca poukázal na to, že vykonanie právnych úkonov, na základe ktorých si žalobca uplatňuje
žalovaný nárok, nebolo zo strany žalovaného v priebehu prvoinštančného konania žiadnym spôsobom

sporované, teda zo strany žalovaného nedošlo k účinnému popretiu tohto skutkového tvrdenia žalobcu
a toto sa považuje za nesporné. Žalobca trvá na tom, že z jeho strany došlo k riadnemu vyčísleniu
tarifnej odmeny, keď z predloženého tabuľkového prehľadu vyplýva označenie konkrétneho dlžníka/
povinného,hodnotasporu,hodnotaprávnehoúkonupresúdne,resp.exekučnékonanie,výškarežijného
paušálu, celková výška trov právneho zastúpenia pre ten ktorý prípad a prehľad vykonaných úkonov

právnej služby. Žalobca sa stotožňuje s vyjadrením žalovaného, že žalovaný nebol povinný svoje
skutkové tvrdenia o údajnej nesprávnosti výpočtu tarifnej odmeny podložiť a preukazovať inak ako ich
vyvrátením a preukázaním (údajne) správneho výpočtu vykonaného v zmysle Vyhlášky, avšak žalovaný
v tejto súvislosti opomenul fakt, že s ohľadom na žalovaným vznesenú námietku súd prvej inštancie
vykonal priamo v odôvodnení rozhodnutia prepočet namietanej výšky tarifnej odmeny v prípade A. B..

Z vykonaného výpočtu je pritom zrejmé, že rozdiel spočíval len v nesprávnom výpočte príslušnej dane
z pridanej hodnoty.

27. Žalobca opätovne namieta, že by medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzatvoreniu osobitnej
dohody, ktorá mala odlišne upravovať spôsob odmeňovania v rámci agendy vymáhania pohľadávok, keď

žalovanýnereflektovalnažalobcompredloženýemailovýnávrhzodňa08.04.2014.Zaúčelovépovažuje
vyjadrenie žalovaného, ktorý sa snaží preukázať údajnú akceptáciu odvolávaním sa na text mailovej
správy žalobcu zo dňa 12.02.2018, ktorá však sama o sebe nemôže nahrádzať súhlasné stanovisko
sporových strán.

28. V odvolacej replike žalovaný zopakoval a rozvinul svoju argumentáciu.

29. Súd prvej inštancie dňa 12.09.2022 doručoval žalobcovi vyjadrenie žalovaného ako odvolateľa s tým,
žemámožnosťdo10dnísapísomnevyjadriť.Písomnostibolidňa15.09.2022doručenédoelektronickej
schránky zástupcu žalobcu. Žalobca sa už nevyjadril.

30. Súd prvej inštancie dňa 06.10.2022 predložil spis Krajskému súdu v Žiline ako súdu odvolaciemu.31. Krajský súd v Žiline dňa 24.08.2023 s poukazom na § 470, § 471c, § 40, § 34 ods. 1, § 34 ods. 2 písm.
b), § 22, § 43 ods. 2 CSP postúpil spis Krajskému súdu v Banskej Bystrici ako súdu funkčne príslušnému.

32. Krajský súd v Banskej Bystrici s postúpením nesúhlasil a dňa 21.09.2023 podľa § 43 ods. 2 CSP
predložil spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako spoločne nadriadenému súdu na rozhodnutie
o príslušnosti.

33. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2Ndob/66/2023 zo dňa 30.11.2023,

právoplatným dňa 15.12.2023, rozhodol, že na konanie o odvolaniach je príslušný Krajský súd v Banskej
Bystrici.

34. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací bol pri rozhodovaní o odvolaniach viazaný rozsahom
odvolaní (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP). Pretože nebolo potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem, na prejednanie odvolaní odvolací súd

pojednávanie nenariadil (§ 385 ods. 1 CSP). Odvolací súd rozhodnutie verejne vyhlásil dňa 04.07.2024,
keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke
Krajského súdu v Banskej Bystrici (§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, 3 CSP).

35. Odvolací súd dokazovanie nezopakoval a nedoplnil, preto bol podľa § 383 CSP viazaný skutkovým

stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, pričom skutkový stav bude odvolací súd uvádzať následne
pri jednotlivej odvolacej argumentácii strán.

36. Podľa § 566 ods. 1 Obchodného zákonníka mandátnou zmluvou sa mandatár zaväzuje, že pre
mandanta na jeho účet zariadi za odplatu určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov

v mene mandanta alebo uskutočnením inej činnosti a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu.

37. Podľa § 566 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak je zariadenie záležitosti predmetom podnikateľskej
činnosti mandatára, predpokladá sa, že odplata bola dohodnutá.

38. Odvolanie je riadnym opravným prostriedkom, ktorým sa strana sporu domáha, aby odvolací súd
preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým bolo rozhodnuté o právach alebo povinnostiach
strany sporu. Pred rozhodnutím o odvolaní je odvolací súd povinný vyhodnotiť i to, či odvolanie bolo
podané oprávnenou osobou. V súdenej veci odvolanie podal žalobca v rozsahu druhej výrokovej vety
čo do zamietnutia úroku z omeškania za obdobie do 13.04.2021 a v rozsahu tretej výrokovej vety.

Žalovanýodvolanievýslovnepodalprotivšetkýmvýrokomrozhodnutiasúduprvejinštancie,avšakpodľa
§ 359 CSP odvolanie môže podať len strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané a obsah
rozhodnutia vyslovený v druhej výrokovej vete napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je
vydanývneprospechžalovanéhoakoodvolateľa,keďžetýmtovýrokomdošlokčiastočnémuzamietnutiu
žaloby, a preto odvolací súd podľa § 386 písm. b) CSP odvolanie žalovaného proti druhej výrokovej vete

rozhodnutia súdu prvej inštancie odmietol ako odvolanie podané neoprávnenou osobou.

39. Následne odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu druhej
výrokovej vety čo do zamietnutia úroku z omeškania zo sumy 4.622,87 Eur za obdobie do 13.04.2021 a
v rozsahu tretej výrokovej vety z odvolacích dôvodov uvedených a obsahovo vymedzených v podanom

odvolaní žalobcom a v rozsahu prvej výrokovej vety a tretej výrokovej vety z odvolacích dôvodov
uvedených a obsahovo vymedzených v podanom odvolaní žalovaným a dospel k záveru, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie o peňažnej povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 4.622,87 Eur s úrokom
z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 4.622,87 Eur od 14.04.2021 do zaplatenia vychádza zo

správneho právneho posúdenia veci a odvolací súd nezistil v konaní na súde prvej inštancie porušenie
práva na spravodlivý proces a ex offo nezistil ani vady týkajúce sa procesných podmienok.

40. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a len na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a s poukazom na obsahové vymedzenie odvolania

žalobcu a odvolania žalovaného dopĺňa ďalšie dôvody, pričom podľa § 387 ods. 3 CSP sa zaoberá
aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa
nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie.41. Vzhľadom na to, že žalobca podal odvolanie len v rozsahu príslušenstva z priznanej pohľadávky,
odvolací súd najskôr posudzoval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
z odvolacích dôvodov uvedených a obsahovo vymedzených žalovaným.

42. Žalovaný v odvolaní súdu prvej inštancie vytýkal, že sa nevysporiadal s výkladom článku IV. bod 4
Rámcovej zmluvy a tým pádom ani so skutočnosťou, či vôbec nárok uplatnený podanou žalobou vznikol,
resp. či žalobca má právo, aby mu tento nárok bol priznaný súdom.

43. V konaní bolo nesporným, že žalovaný ako mandant a žalobca ako mandatár uzavreli dňa
22.08.2013 v písomnej forme Rámcovú zmluvu o poskytovaní právnych služieb (ďalej aj len „Rámcová
zmluva“ alebo „Zmluva“). Taktiež bolo nesporným, že žalovaný zmluvu vypovedal, pričom v Preberacom
a odovzdávacom protokole zo dňa 19.10.2018 strany potvrdili dohodu o skončení Rámcovej zmluvy
ku dňu 31.01.2018 a rovnako bolo nesporným, že písomným úkonom zo dňa 22.11.2018, doručeným
žalobcovi dňa 26.11.2018, žalovaný odvolal plnomocenstvá udelené na zastupovanie pri vymáhaní

pohľadávok žalovaného proti špecifikovaným osobám.

44. Podanou žalobou sa žalobca v zmysle článku IV. bod 1 a 4 in fine Rámcovej zmluvy a v súlade
s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
domáhal od žalovaného splnenia peňažnej povinnosti titulom tarifnej odmeny za vykonané úkony

právnych služieb v jednotlivých právnych veciach.

45.Súdprvejinštanciedospelkzáveru,ževýpoveďouRámcovejzmluvyaodvolanímčiastkovýchplných
mocí zo strany žalovaného, zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným zanikol, čím žalobca stratil
mandát na vymáhanie trov právneho zastúpenia a v zmysle článku IV. ods. 4 Rámcovej zmluvy mu

vznikol voči žalovanému nárok na zaplatenie tarifnej odmeny za vykonané úkony právnej služby.

46. Žalovaný v odvolacích dôvodoch a ani v odvolacej argumentácii nesporil, že Rámcovú zmluvu
vypovedal a že následne aj odvolal plnomocenstvá udelené žalobcovi. Žalovaný však aj v odvolaní
zotrval na tvrdení, že ustanovenia článku IV. bod 4 Rámcovej zmluvy sú zmätočné a nejasné, že žalobca

mal nárok len na tzv. prísudky, t.j. tarifnú odmenu priznanú súdnymi rozhodnutiami a tieto si počas trvania
Rámcovej zmluvy žalobca mohol vymáhať a aj v reálnom uplatňovaní vymáhal od dlžníka/protistrany
žalovaného vo svojom mene a že žalobca si v tomto súdnom konaní voči žalovanému uplatňuje niečo,
čo si predtým nikdy neuplatňoval, t.j. akýsi nový nárok, ktorý má charakter zmluvnej pokuty alebo inej
sankcie za ukončenie zmluvy, avšak vypovedanie zmluvy je výkonom práva žalovaného, a preto nie je

možné, aby bolo konanie sankcionované.

47. Žalobca a žalovaný ako zmluvné strany svoj záväzkový vzťah písomne uzavretý dňa 22.08.2013
síce označili ako Rámcová zmluva o poskytovaní právnych služieb, súčasne však v záhlaví uviedli, že
zmluva je uzatvorená podľa zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a v súlade s § 566 a nasl. Obchodného

zákonníka, t.j. ako zmluva mandátna. Záväzkový vzťah medzi stranami založený Rámcovou zmluvou
o poskytovaní právnych služieb zo dňa 22.08.2013 aj súd prvej inštancie v rovine práva posúdil
ako mandátnu zmluvu a takéto právne posúdenie žalovaný, ale prípadne ani žalobca, v odvolaní za
nesprávne neuviedli.

48. Pojmovým znakom mandátnej zmluvy je záväzok mandatára, že pre mandanta na jeho účet
zariadi za odplatu určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov v mene mandanta alebo
uskutočnením inej činnosti a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu, pričom ak je zariadenie
záležitosti predmetom podnikateľskej činnosti mandatára, predpokladá sa, že odplata bola dohodnutá,
a teda mandátna zmluva je zmluva odplatná.

49. Žalobca a žalovaný ako zmluvné strany Rámcovej zmluvy odmenu žalobcu ako mandatára dohodli
v článku IV., keď:
- podľa článku IV. bod 1 zmluvné strany sa v súlade s ustanovením § 2 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb (v ďalšom texte zmluvy len „Vyhláška“) dohodli v súlade s ustanovením § 2 ods. 3 Vyhlášky na
zmluvnej odmene, ktorá je určená kombináciou:
a) hodinovej odmeny podľa § 3 a nasl. Vyhlášky (v ďalšom texte zmluvy len „Hodinová odmena“),
b) paušálnej odmeny podľa § 5 Vyhlášky (v ďalšom texte zmluvy len „Paušálna odmena“),c) tarifnej odmeny podľa § 12 a nasl. Vyhlášky za každý úkon právnych služieb (v ďalšom texte zmluvy
len „Tarifná odmena“) a (všetko ďalej spolu tiež „Odmena“) a
- podľa článku IV. bod 4 zmluvné strany sa dohodli, že popri dohodnutej paušálnej odmene patrí

mandatárovi za zastupovanie mandanta v súdnych konaniach pred súdmi Slovenskej republiky aj tarifná
odmena za úkony právnych služieb podľa ustanovenia § 9 a nasl. Vyhlášky za každý jeden úkon právnej
služby po jeho vykonaní, pričom nárok na náhradu trov právneho zastúpenia patrí mandatárovi a ten
je oprávnený ju vymáhať od dlžníka/protistrany vo svojom mene a na svoj účet. Prísudky právoplatné
priznané v súdnom konaní mandantovi je mandatár oprávnený vymáhať vo vlastnom mene. V prípade,

žemandantzdôvodov,zaktorénezodpovedámandatár,vypoviemandatároviplnúmocnazastupovanie
v právnej veci alebo zanikne Rámcová zmluva, má mandatár voči mandantovi nárok na zaplatenie
tarifnej odmeny za vykonané úkony právnej služby v zmysle vyhlášky a v prípade, že v mene mandanta
uhradil súdny poplatok, aj nárok na vrátenie zaplateného súdneho poplatku s tým, že podľa článku
IV. ods. 4 tejto Rámcovej zmluvy vzniká nárok na Tarifnú odmenu a vrátenie súdneho poplatku dňom
doručenia výpovede plnej moci resp. dňom zániku Rámcovej zmluvy.

50. Na základe zmluvných dojednaní strán obsiahnutých v článku IV. bod 1, 4 Rámcovej zmluvy odvolací
súd je toho právneho názoru, že nie sú zmätočné, ani nejasné, ale obsahujú určitý a zrozumiteľný
prejav zmluvných strán o tom, že za zastupovanie žalovaného v súdnych konaniach patrí žalobcovi
aj tarifná odmena, tak ako je upravená v § 9 a nasl. vyhlášky č. 655/2004 Z. z., a to za každý

jeden úkon právnej služby po jeho vykonaní, pričom súdmi právoplatné priznané nároky na náhradu
trov právneho zastúpenia, tzv. prísudky, patria žalobcovi, ktorý je oprávnený ich vymáhať od dlžníka/
protistrany žalovaného vo svojom mene a na svoj účet, avšak v prípade, že žalovaný z dôvodov, za
ktoré nezodpovedá žalobca, vypovie žalobcovi plnú moc na zastupovanie v právnej veci alebo z týchto
dôvodov Rámcová zmluva zanikne, tarifnú odmenu zaplatí žalobcovi žalovaný. Strany teda zmluvným

dojednaním článku IV. bod 4 Rámcovej zmluvy reflektovali na situáciu, ktorá nastáva pri zastupovaní
v súdnych konaniach, kedy každá strana znáša trovy spojené s jej účasťou v spore, kým spor nie je
skončený, keďže rozhodnutím sporu súd zároveň priznáva strane, ktorá je v práve, nárok na náhradu
trov konania, ktoré na dosiahnutie tohto rozhodnutia vynaložila. Je to dané tzv. kompenzačnou funkciou
náhrady trov konania, ktorá vyplýva zo skutočnosti, že trovy konania sa strane nahrádzajú. Strany teda

dojednali nárok žalobcu na tarifnú odmenu za zastupovanie žalovaného v súdnych konaniach s tým,
že počas trvania Rámcovej zmluvy, resp. plnomocenstiev, tarifná odmena bola žalobcovi nahrádzaná
prísudkami právoplatne priznanými súdnymi rozhodnutiami, avšak po zániku rámcovej zmluvy, resp.
vypovedaní plnomocenstiev, to už bol žalovaný, voči ktorému mal žalobca nárok na zaplatenie tarifnej
odmeny za už vykonané úkony právnej služby. Zánikom Rámcovej zmluvy a najmä vypovedaním

plnomocenstiev totiž už žalobca nemal právny rámec, aby mal nárok na náhradu tarifnej odmeny
od dlžníkov/protistrany žalovaného a bolo by v rozpore so zákonnou definíciou mandátnej zmluvy
ako zmluvy odplatnej, aby žalobca dohodnutú tarifnú odmenu za vykonané úkony právnej služby
nedostal. Nárok žalobcu na zaplatenie tarifnej odmeny od žalovaného teda nevznikol ako dôsledok
zániku Rámcovej zmluvy alebo vypovedania plnomocenstiev žalovaným, ale zánikom Rámcovej zmluvy,

resp. vypovedaním plnomocenstiev, povinnosť zaplatiť tarifnú odmenu zostala zachovaná žalovanému
a neprenášala sa už na dlžníkov/protistrany žalovaného vo forme náhrady trov konania. Nešlo preto
o opakovaný vznik nároku žalobcu na tarifnú odmenu a nešlo ani o nárok nový, ale nárok na tarifnú
odmenu žalobcovi vznikol za každý jeden úkon právnej služby už po jeho vykonaní, avšak žalobca
nárok na tarifnú odmenu nemohol ďalej vymáhať vo vlastnom mene ako náhradu trov konania od

dlžníka/protistrany žalovaného, ale nárok na tarifnú odmenu zostal žalobcovi zachovaný ako nárok od
žalovaného, pri zastúpení ktorého úkon právnej služby vykonal a ktorý bol zároveň jeho zmluvným
partnerom z Rámcovej zmluvy, v ktorej strany dojednali, že odmenu žalobcu bude tvoriť aj tarifná
odmena.

51. Keďže žalobcovi patrila tarifná odmena za každý jeden úkon právnej služby po jeho vykonaní
a v dôsledku zániku Rámcovej zmluvy a následného vypovedania plnomocenstiev žalovaným stratil
žalobca len právny titul na uplatňovanie náhrady trov konania vo vlastnom mene od dlžníkov/protistrany
žalovaného, nešlo o zmluvnú pokutu alebo inú sankciu za ukončenie Rámcovej zmluvy. Nárok žalobcu
na tarifnú odmenu ako taký totiž existoval už po vykonaní každého jedného úkonu právnej služby a

zánikom Rámcovej zmluvy a vypovedaním plnomocenstiev sa len navodil stav, že žalobca si nemohol
uplatňovať náhradu trov konania od dlžníkov/protistrany žalovaného, a preto bolo záväzkom žalovaného
zaplatiť žalobcovi dohodnutú tarifnú odmenu. Pretože zmluvné dojednanie strán v čl. IV. bod 4 in fineRámcovejzmluvynepredstavovalozmluvnúpokutuaaniinúsankciuzavypovedaniezmluvyžalovaným,
nejde o ustanovenie, ktoré by malo byť s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné.

52. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že článok IV. bod 4 Rámcovej zmluvy nezodpovedá skutočnej
vôli zmluvných strán a že súd prvej inštancie mal v konaní skutočnú vôľu strán existujúcu v čase
uzatvárania Rámcovej zmluvy zisťovať, odvolací súd uvádza, že takéto tvrdenia žalovaný v konaní
na súde prvej inštancie na svoju obranu neuvádzal, a teda ide o prostriedok procesnej obrany, ktorý
vkonanípredsúdomprvejinštancieneboluplatnený.Novéprostriedkyprocesnejobranyvšakvodvolaní

možno použiť len za podmienok upravených v § 366 CSP a žalovaným uvádzané tvrdenia sa netýkajú
procesných podmienok, netýkajú sa vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, nemá byť nimi
preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a žalovaný ako odvolateľ ani len netvrdil, že ich bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom
prvej inštancie, a preto ide o novoty, ktoré nebolo možné v odvolaní použiť.

53. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že ak by sa článok IV. bod 4 Rámcovej zmluvy vykladal
tak, ako tvrdí žalobca, tak by si žalobca mohol tarifnú odmenu od žalovaného nárokovať duplicitne,
odvolací súd udáva, že pre civilné sporové konanie je charakteristické, že úspech v spore závisí od
správnej a včasnej procesnej aktivity strany sporu, ktorú strana realizuje uplatňovaním prostriedkov
procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany. Súdy teda rozhodujú v rozsahu splnenia povinnosti

tvrdenia a dôkaznej povinnosti tou stranou sporu, na ktorej tieto povinnosti podľa hmotného práva ležia
a žalovaný v konaní na súde prvej inštancie nikdy neuviedol žiadne také konkrétne tvrdenia, ktorými by
v konkrétnych okolnostiach súdenej veci namietal duplicitu žalobcom uplatňovaného nároku.

54. Pokiaľ žalovaný v odvolaní konštatoval, že ak by si aj žalobca chcel po ukončení Rámcovej zmluvy

uplatniť tarifnú odmenu, tak žalovaný už v konaní na súde prvej inštancie namietal, že ku dňu podania
žaloby už boli všetky nároky premlčané, odvolací súd udáva, že k prostriedkom procesného útoku
a prostriedkom procesnej obrany patria podľa § 149 CSP aj hmotnoprávne námietky, ktorými je podľa
§ 152 CSP právny úkon strany spôsobujúci zmenu, zánik alebo oslabenie práva protistrany. Právnym
úkonom spôsobujúcim oslabenie práva protistrany je aj námietka premlčania. Prípadné premlčanie

nároku, na rozdiel od preklúzii práva, však súd nevyhodnocuje ex offo, ale je vždy na strane sporu,
aby takúto obranu vo forme hmotnoprávnej námietky uplatnila. Každá hmotnoprávna námietka musí byť
vymedzená opisom rozhodujúcich skutočností, t.j. konkrétnymi a dostatočnými skutkovými tvrdeniami,
a teda v prípade námietky premlčania je na tej strane sporu, ktorá sa premlčania dovoláva, aby v
konkrétnych okolnostiach danej veci definovala a špecifikovala uplynutie premlčacej doby. Žalovaný,

hoci už od podania odporu ako prvého úkonu, ktorý mu vo veci patril, bol odborne právne zastúpený
advokátom vykonávajúcim advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, však nikdy
v konaní na súde prvej inštancie neuviedol také relevantné a konkrétne tvrdenia, ktoré by vo vzťahu
k žalobou uplatnenému nároku umožňovali súdom vyhodnotiť, či prípadne nejde o nárok premlčaný.

55. Pretože žalobca a žalovaný ako zmluvné strany Rámcovej zmluvy zo dňa 22.08.2013 v článku IV.
bod 4 určite a zrozumiteľne dojednali nárok žalobcu aj na tarifnú odmenu za úkony právnych služieb
za zastupovanie žalovaného v súdnych konaniach, ktorá tarifná odmena žalobcovi patrila za úkony
právnych služieb podľa § 9 a nasl. vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za každý jeden úkon právnej služby po jeho
vykonaní a pretože výpoveďou žalovaného Rámcová zmluva zanikla z dôvodov, za ktoré nezodpovedal

žalobca a súčasne z dôvodov za ktoré nezodpovedal žalobca vypovedal žalovaný žalobcovi plné moci
na zastupovanie, žalobca už nemal oprávnenie vymáhať tarifnú odmenu vo svojom mene a na svoj
účet od dlžníka/protistrany žalovaného vo forme súdom priznaného nároku na náhradu trov právneho
zastúpenia, a teda povinnosť zaplatiť žalobcovi tarifnú odmenu zostala zachovaná žalovanému, čo
strany výslovne upravili v článku IV. bod 4 in fine Rámcovej zmluvy, a preto odvolací súd dospel k

záveru,ženárokžalobcunazaplatenietarifnejodmenysúdprvejinštanciečodozákladusprávneprávne
posúdil.

56. Žalovaný v odvolaní súdu prvej inštancie tiež vytýkal, že nárok priznal žalobcovi len na základe
nepodložených tvrdení, keď žalobca nepreukázal vykonanie právnych úkonov a nesúhlasil so záverom

súdu prvej inštancie, že vo vzťahu k výške žalobcom uplatnenej pohľadávky žalovaný vykonal popretie
nároku len vo všeobecnej rovine, čo v zmysle § 151 ods. 2 CSP činí popretie žalovaného neúčinným.57. Jedným zo základných princípov civilného sporového konania je aj princíp procesných povinností
a procesných bremien upravený v čl. 8 CSP, v zmysle ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové
tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi. Povinnosť tvrdenia a

dôkazná povinnosť strán má relevanciu aj vo vzťahu k § 151 CSP upravujúcom popretie skutkových
tvrdení protistrany, kedy popretie je účinné, len ak strana uvedie vlastné tvrdenia o predmetných
skutkových okolnostiach, a teda uvedie tvrdenia z hľadiska kvality pravdivé, úplné, podstatné a
rozhodujúce.

58. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že so žalobou (návrhom na vydanie platobného
rozkazuvupomínacomkonaní)žalobcapredložilnielenRámcovúzmluvu,aleajplnomocenstváudelené
žalovaným pre žalobcu na zastupovanie v jednotlivých právnych veciach a faktúry, ktorými žalovanému
fakturoval tarifnú odmenu a so žalobnou replikou žalobca predložil k jednotlivým faktúram tabuľkové
spracovanie vykonaných úkonov právnej služby, za ktoré si v konaní nárokoval zaplatenie tarifnej
odmeny a ktoré úkony definoval a špecifikoval označením právnej veci, t.j. dlžníka/povinného, druhom

vykonaného úkonu a prislúchajúcou výškou odmeny za úkon, pričom tarifnú odmenu si žalobca vyčíslil
za úkony právnej služby: prevzatie a príprava vrátane prvej porady, podanie protistrane týkajúce sa
veci samej a podanie na súd (vyjadrenie vo veci) a v exekučnom konaní za úkony: návrh na vykonanie
exekúcie, prevzatie zastupovania v exekučnom konaní. Súd prvej inštancie teda neodľahčil žalobcu od
povinnosti preukázať vykonanie právnych úkonov, tak ako to v odvolaní namietal žalovaný, ale žalobca

si v tomto rozsahu splnil svoju procesnú povinnosť tvrdenia, ako aj povinnosť dôkaznú. Žalovaný však v
konkrétnychokolnostiachsúdenejvecivpísomnýchpodaniachaanivústnomprednesenapojednávaní,
vykonanie úkonov právnej služby nerozporoval a nepopieral takým spôsobom, aby umožnil priznať jeho
obrane potrebnú relevanciu, keďže popri splnení povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti žalobcom,
len všeobecné konštatovanie žalovaného, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenie, že tarifné odmeny

účtoval za vykonané úkony, bolo na popretie skutkových tvrdení žalobcu nepostačujúce. Súd prvej
inštanciepritomsprávnezdôraznil,ževsúdenejvecišlooposúdeniedôvodnostinárokuzozáväzkového
vzťahu strán sporu založeného Rámcovou zmluvou. Nešlo teda o rozhodovanie súdu o výške náhrady
trov konania, a preto súd prvej inštancie dôvodnosť žalobou požadovaného plnenia, ale aj dôvodnosť
obrany žalovaného, mohol vyhodnocovať len v kontexte a v rozsahu stranami uplatnených prostriedkov

procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany. Žalovaný síce v odvolaní namietal, že konkrétne
uviedol dôvody, pre ktoré výška žalobcom uplatnených nárokov nemá oporu vo vyhláške, avšak v ktorom
písomnom podaní sa tak malo stať, resp. či tak mal urobiť na pojednávaní, žalovaný v odvolaní neuviedol
a z obsahu spisu odvolací súd takúto relevantnú obranu žalovaného tiež nezistil. Preto, ak žalovaný
neuviedol dostatočne konkrétne tvrdenia pri snahe o popretie skutkových tvrdení žalobcu, nie je na

mieste námietka žalobcu v odvolaní, že nebolo úlohou žalovaného suplovať dôkaznú povinnosť žalobcu
pri preukazovaní dôvodnosti a výšky uplatňovaného nároku.

59. Žalovaný súdu prvej inštancie v odvolaní tiež vytýkal, že uprednostnil výklad o neplatnosti osobitnej
dohody o odmeňovaní, keď síce akceptácia osobitnej dohody nebola žalovaným preukázaná výslovným

konaním, avšak z emailu žalobcu zo dňa 12.02.2018 je zrejmé, že pri agende vymáhania pohľadávok
žalovaného bol dohodnutý iný nárok.

60. Samotný žalovaný teda v odvolaní tvrdil a nepopieral, že akceptácia osobitnej dohody nebola
žalovaným preukázaná výslovným konaním. Hoci prejav vôle sa môže urobiť nielen konaním, ale aj

opomenutím a môže sa tak stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom,
čo chcel účastník prejaviť (§ 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pokiaľ ide o uzatváranie zmlúv,
mlčanie alebo nečinnosť samy osebe neznamenajú prijatie návrhu (§ 44 ods. 1 veta druhá Občianskeho
zákonníka). K uzavretiu zmluvy, resp. dohody, sú potrebné dva jednostranné právne úkony, a to návrh
na uzavretie zmluvy (dohody) a prijatie návrhu a žalovaný v konaní ani len netvrdil taký prejav vôle

žalovaného, ktorý by spĺňal požiadavku včasného vyhlásenia urobeného žalovaným a z ktorého by bolo
možné vyvodiť súhlas žalovaného s prijatím návrhu žalobcu na uzavretie osobitnej dohody v prípade
agendy vymáhania pohľadávok. Na prijatie návrhu žalobcu k uzavretiu osobitnej dohody sa vyžadoval
prejav vôle samotného žalovaného a keďže žalovaný ani len netvrdil žiadny taký úkon žalovaného,
ktorý by bolo možné vyvodiť ako jeho súhlas s návrhom žalobcu na uzavretie osobitnej dohody, nemôže

obstáť argumentácia žalovaného, že z emailu žalobcu zo dňa 12.02.2018 je zrejmé, že pri agende
vymáhania pohľadávok žalovaného bol dohodnutý iný nárok. Pretože samotný žalovaný ani len netvrdil
svoj vlastný prejav vôle smerujúci k prijatiu návrhu žalobcu, odvolací súd vyhodnocuje ako správny
záver súdu prvej inštancie, že medzi stranami nedošlo k uzavretiu osobitnej dohody o odmeňovaní prizastupovaní v exekučných veciach. Pre úplnosť veci odvolací súd poukazuje aj na to, že v tejto otázke
nešlo o posúdenie platnosti/neplatnosti osobitnej dohody, ale šlo o to, či vôbec takúto dohodu strany
uzatvorili.

61. Žalovaný podal odvolanie aj proti závislej tretej výrokovej vete o náhrade trov konania, avšak
žalovaný neuviedol žiadnu odvolaciu argumentáciu, prečo v tomto rozsahu považuje rozhodnutie
súdu prvej inštancie za nesprávne, a teda žalovaný osobitne neumožnil odvolaciemu súdu prieskum
napadnutého rozhodnutia v rozsahu tretej výrokovej vety.

62. Vzhľadom na obsahové vymedzenia odvolania žalovaného dospel odvolací súd k záveru, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu prvej výrokovej vety vo veci samej, ako aj v rozsahu závislej
tretej výrokovej vety o náhrade trov konania je vecne správne.

63. Žalobca v odvolaní namietal, aby sa omeškanie žalovaného počítalo až od okamihu, kedy bolo

žalovanému predložené vyjadrenie žalobcu vrátane tabuľkového prehľadu uplatneného nároku, nakoľko
toto sa preukázateľne dostalo do dispozičnej sféry žalovaného ešte pred samotným vystavením faktúr,
o čom žalobca spolu s odvolaním predložil vzájomnú emailovú komunikáciu strán, ktorú sa žalobcovi
podarilo dodatočne stiahnuť zo servera.

64. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že žalovaný v podanom odpore namietal i to, že
požadovaná tarifná odmena nebola nikdy žalobcom relevantne vyčíslená a žalovaný nikdy od žalobcu
neobdržal vyčíslenie, z čoho žalobcom požadované sumy vôbec pozostávajú. Následne žalobca so
žalobnou replikou predložil už spomínané tabuľkové spracovanie vykonaných úkonov právnej služby k
jednotlivým faktúram.

65. Súd prvej inštancie potom pri vzniku omeškania žalovaného ustálil moment riadneho vyúčtovania
žalovaného nároku dňa 12.04.2021, kedy sa preukázateľne dostalo do dispozičnej sféry žalovaného
upresnenie žalovanej pohľadávky učinené žalobcom žalobnou replikou.

66. Koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z tzv. neúplného apelačného systému,
pre ktorý je charakteristické obmedzené právo odvolateľa, ale i protistrany, použiť v odvolacom konaní
prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní
pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd je toho právneho názoru, že okolnosť, že vzájomnú mailovú
komunikáciu sa žalobcovi podarilo dodatočne stiahnuť zo servera, nie je možné vyhodnotiť ako

neuplatnenie tohto dôkazu v konaní pred súdom prvej inštancie bez viny žalobcu ako odvolateľa tak, ako
to predpokladá ustanovenie § 366 písm. d) CSP a zároveň nejde ani o prostriedok procesného útoku
týkajúci sa procesných podmienok alebo týkajúci sa vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia
súdu a ani ním nemá byť preukázané, že v konaní na súde prvej inštancie došlo k vadám, ktoré mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

67. Pretože žalobcom predložená mailová komunikácia je novotou, ktorú nebolo možné v odvolacom
konaní použiť, naďalej platí, že omeškanie žalovaného vzniklo dňa 12.04.2021, a preto nemôže obstáť
odvolacia argumentácia žalobcu, že tabuľkový prehľad uplatneného nároku sa dostal do dispozície
žalovaného ešte pred samotným vystavením faktúr, a teda že do omeškania sa žalovaný dostal dňom

po dni splatnosti jednotlivých faktúr. Pre úplnosť veci odvolací súd na tomto mieste tiež udáva, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie podlieha prieskumu odvolacím súdom len z odvolacích dôvodov, ktoré
uvedie a obsahovo vymedzí odvolateľ do uplynutia lehoty na podanie odvolania, keďže podľa § 380 ods.
1 CSP platí, že odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný a podľa § 365 ods. 3 CSP platí, že odvolacie
dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolací súd preto mohol

preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej v žalobcom napadnutom rozsahu len podľa
žalobcom uvedenej odvolacej argumentácie a na iné pochybenia, aj keby ich zistil, prihliadať nemohol.

68. Žalobca podal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie aj v rozsahu tretej závislej výrokovej
vety o náhrade trov konania, avšak vzhľadom na to, že na základe odvolacej argumentácie žalobcu

vo veci samej dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne
aj v rozsahu čiastočného zamietnutia žaloby v časti príslušenstva pohľadávky, znamená to, že pomer
úspechu strán v konaní na súde prvej inštancie zostal nezmenený.69. Vzhľadom na obsahové vymedzenia odvolania žalobcu dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie v rozsahu druhej výrokovej vety vo veci samej čo do zamietnutia úroku z omeškania
zosumy4.622,87Eurzaobdobiedo13.04.2021,akoajvrozsahuzávislejtretejvýrokovejvetyonáhrade

trov konania je vecne správne.

70. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktoré je v rozsahu
napadnutých výrokov vecne správne, podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

71. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP a keďže odvolanie podali obidve strany sporu, pričom žalovaný odvolanie
podal proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu, znamená to, že pomer úspechu strán bol v
odvolacom konaní rovnaký ako v konaní na súde prvej inštancie, a preto odvolací súd priznal žalobcovi
proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 32%. O výške trov odvolacieho
konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník.

72. Rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).