Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 14. január 2005

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2S/11/2004

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7004896894
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2005
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Baranová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2005:7004896894.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach rozhodol v senáte zloženom z predsedu JUDr. Evy Baranovej, sudcov JUDr.

Valérie Mihalčínovej a JUDr. Milana Končeka, v právnej veci žalobcu N.. X.. W. T., bývajúceho v T.
N., U. Č.. XX, zastúpeného JUDr. Eugenom Kostovčíkom, Košice, Narcisová č. 9, proti žalovanému
Daňovému riaditeľstvu SR, pracovisko Košice, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného z 29.1.2004 č.
VI/256/30/84/2004

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalovaný rozhodnutím z 29.1.2004 č. VI/256/30/84/2004 potvrdil platobný výmer Daňového úradu

Košice V. z 23.10.2003 č. 709/340/42307/03-Ma, ktorým podľa § 44 ods.1, 3, 5 zákona č. 289/1995
Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov bolo žalobcovi určené zvýšenie dane za
zdaňovacie obdobie január - jún, august - november 2000 vo výške 194.874,- Sk.

Podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia tohto rozhodnutia tvrdiac, že vec bola po právnej
stránkeposúdenánesprávne,keďvprípadedodatočnýchdaňovýchpriznaní,ktorýmižalobcadeklaroval
preplatok na dani, žalovaný potvrdil zvýšenie dane podľa § 44 ods.1, 3, 5 zákona o DPH, teda tak, že

rozdiely správca dane zistil daňovou kontrolou. Žalobca namietal, že daň podľa pôvodného daňového
priznania uhradil, a preto daňové rozdiely uvedené v dodatočných daňových priznaniach mali byť
v zmysle § 63 ods.1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov považované za daňový
preplatok. Ak správca dane vykonanou kontrolou nezistil rozdiely oproti podanému daňovému priznaniu,
pôvodné daňové priznanie bolo podané správne a preplatok na dani nevznikol. Podľa žalobcu, ak
by správca dane zistil bez ohľadu na to, či vykonal alebo nevykonal kontrolu, že v prípade podania
dodatočných daňových priznaní došlo k porušeniu predpisu spôsobom uvedeným v zákone, mohol by

uložiť sankciu podľa § 44 ods.2, 4 alebo 6, a nie podľa odseku 1, 3 a 5 zákona o dani z pridanej
hodnoty. Zákon však neumožňuje uložiť sankciu, ak daňový subjekt po splnení daňovej povinnosti
z riadneho daňového priznania podá dodatočné daňové priznanie, v ktorom deklaruje nižšiu daňovú
povinnosť, teda preplatok na dani. Žalobca poukázal ďalej na to, že žalovaný postupoval v rozpore so
svojím konštatovaním, že daňové priznanie vrátane dodatočného daňového priznania tvorí jeden celok
a výsledný vzťah platiteľa štátnemu rozpočtu sa posudzuje ucelene, keďže aj z dodatočného platobného
výmeru vyplýva, že výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu správca dane určil iba rozdielom medzi daňou

uvedenouvdaňovompriznaníadaňouuvedenouvdodatočnomdaňovompriznaní.Žalovanýopomenul,
že daň žalobca uhradil v plnej výške a podaním dodatočného daňového priznania nevznikla štátnemu
rozpočtu škoda.Žalovaný správny orgán navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol, že podanie daňového priznania, alebo
dodatočného daňového priznania predstavuje procesnú formu, ktorou sa iniciuje vyrubovacie konanie.
Dôsledkompodaniadodatočnéhodaňovéhopriznaniajevyrubeniedaneodlišneodpodanéhodaňového

priznania. Po podaní dodatočného daňového priznania platí vo vzťahu k štátnemu rozpočtu stav
deklarovaný dodatočným daňovým priznaním, a nie stav, ktorý bol pôvodne deklarovaný daňovým
(riadnym) priznaním. Pretože v dodatočnom daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty sa uvádzajú
iba rozdiely oproti podanému daňovému priznaniu, hľadí sa na daňové priznanie a dodatočné daňové
priznanie ako na jeden celok. Ak by správca dane nevykonal kontrolu, platil by stav po podaní

dodatočného daňového priznania a preplatok by bol žalobcovi vrátený. Správca dane však začal daňovú
kontrolu podľa § 15 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorej cieľom bolo preverenie
základudaneauplatňovanievhmotnoprávnychdaňovýchpredpisov.Správcadaneprikontrolenemohol
prihliadať iba na podané daňové priznanie bez toho, aby nevzal do úvahy dodatočné daňové priznania,
ktorýmisižalobcananovoupravovalvýslednývzťahkštátnemurozpočtu.Zníženiedane,ktorévyplynulo
po podaní dodatočného daňového priznania, správca dane neuznal, a o tento rozdiel upravil výsledný

vzťah k štátnemu rozpočtu. Žalovaný konštatoval, že sankcie neboli uložené žalobcovi z dôvodu
podania dodatočných daňových priznaní, ale na základe výsledkov kontroly, t.z. zisteného rozdielu dane.
Žalobca si neoprávnene skrátil vlastnú daňovú povinnosť, resp. prešiel z vlastnej daňovej povinnosti do
nadmerného odpočtu, alebo zvýšil nadmerný odpočet. Z týchto dôvodov boli sankcie uložené podľa § 44
ods.1, 3 a 5 zákona č. 289/1995 Z.z., a nie podľa § 44 ods.2, 4 a 6 zákona. K námietke žalobcu žalovaný

uviedol, že v konaní nebola opomenutá tá skutočnosť, že žalobca daň uhradil, ale pre uloženie sankcie
to nemalo právny význam. Výsledkom daňovej kontroly bol vyrubený rozdiel dane a pre uloženie sankcií
podľa § 44 zákona o DPH nie je rozhodujúce, či daňová povinnosť bola zaplatená, alebo neoprávnene
uplatňovaný nárok nebol vrátený. Sankcia sa ukladá zo zistených rozdielov pri kontrole (§ 44 ods.1, 3,
5 zákona o DPH), alebo z dôvodu podania dodatočných daňových priznaní (§ 44 ods.2, 4, 6 zákona

o DPH).

Súd podľa § 247l a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie, oboznámil sa s administratívnym
spisom žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Zo spisového materiálu vyplýva, že žalobca podal za zdaňovanie obdobie roka 2000 dodatočné daňové
priznania, ktorými upravoval výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu za zdaňovacie obdobia január až jún
2000 a august až november 2000 tak, že daň na výstupe znížil.

Správca dane vykonal u žalobcu v lehote 30 dní od podania dodatočných daňových priznaní daňovú

kontrolu dane z pridanej hodnoty za uvedené daňové obdobie. Z protokolov daňovej kontrole z 5.8.2003
č. 709/340/35472/03-Ma vyplýva, že správca dane zistil rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume
564.852,- Sk. Bol vydaný dodatočný platobný výmer podľa § 44 ods.6 písm.b/ bod 1 zákona č.
511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorými bola vyrubená daň z pridanej hodnoty, ktorá sa
odlišovala v jednotlivých daňových obdobiach od dane uvedenej v daňových priznaniach bez povinnosti

odvodu zisteného rozdielu, keďže rozdiel vznikol podaním dodatočných daňových priznaní, v ktorých si
žalobca znížil daň na výstupe o túto sumu, ale rozdiel nebol žalobcovi vrátený. Následne správca dane
preskúmavaným dodatočným platobným výmerom uložil žalobcovi sankciu - zvýšenie dane z pridanej
hodnoty podľa § 44 ods.1, 3 a 5 zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov.

Podľa § 15 ods.1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov daňovou kontrolou zamestnanec
správcudanezisťujealebopreverujezákladdanealeboinéskutočnostirozhodujúcepresprávneurčenie
dane, alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly
vyžaduje. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo nadmerného

odpočtu podľa osobitného predpisu a kontrola osobitného spôsobu zdaňovania príjmov daňovníkov
prevádzkujúcich niektoré živnosti (ďalej len paušálna daň).

Podľa § 44 ods.6 písm.b/ bod 1 citovaného zákona ak sa u daňového subjektu vykonáva daňová kontrola
alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní od jej skončenia dodatočný platobný

výmer, ak sa daň zistená po daňovej kontrole alebo opakovanej daňovej kontrole odlišuje od dane
uvedenej v daňovom priznaní, alebo hlásení, alebo oznámení, alebo potvrdení o zaplatení paušálnej
dane za bežné zdaňovacie obdobie.Podľa § 39 ods.2 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov ak zistí daňový subjekt, že jeho
daňová povinnosť má byť vyššia, ako bola uvedená v daňovom priznaní, alebo hlásení, alebo správcom
dane vyrubená, je povinný predložiť do konca mesiaca nasledujúceho po tomto zistení dodatočné

priznanie alebo hlásenie.

Po podaní dodatočných daňových priznaní správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu podľa §
15 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, a nie kontrolu vrátenia nadmerného odpočtu
dane z pridanej hodnoty. Súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že daňové priznania a dodatočné

daňové priznania sa posudzujú ako celok a výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu sa posudzuje ucelene.
Súd preto nepovažuje za oprávnenú námietku žalobcu, že správca dane po ukončení daňovej kontroly
vzhľadom na jeho výsledok mal vziať do úvahy iba daňové priznanie, na základe ktorého aj žalobca daň
zaplatil, a nie dodatočné daňové priznanie. Vykonanou daňovou kontrolou boli zistené rozdiely daňovej
povinnosti žalobcu oproti daňovému priznaniu, správca dane vyrubil žalobcov rozdiel dane z pridanej
hodnoty dodatočným platobným výmerom z 9.1.2004, ktorý bol podkladom pre uloženie sankcií. Sankcie

boli teda žalobcovi uložené v dôsledku rozdielov dane zistených daňovou kontrolou, preto súd považuje
postup žalobcu za zákonný, keď o sankcie rozhodoval podľa § 44 ods.1, 3, 5 zákona o dani z pridanej
hodnoty. Z týchto dôvodov potom námietka žalobcu, že žalovaný mal postupovať pri sankcionovaní
podľa odseku 2, 4 a 6 ustanovenia § 44 zákona o dani z pridanej hodnoty, eventuálne podľa § 63 ods.7
zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov nie je dôvodná.

Súd nepovažuje za opodstatnenú ani námietku týkajúcu sa nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti
rozhodnutia žalovaného. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí zaoberal všetkými dôvodmi uvedenými
v odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu a svoje rozhodnutie jasne, zrozumiteľne a logicky
odôvodnil poukázaním na príslušnú právnu úpravu.

Z uvedených dôvodov súd žalobu zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods.1 O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý nemal v konaní
úspech, právo na náhradu trov nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd
Slovenskej republiky v Bratislave, prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch
vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny, a čoho sa odvolateľ domáha.