Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. august 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/61/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8816202733
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Mesiarkinová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:8816202733.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu V. W., narodený XX. I. XXXX, M., X. Z. I. XXXX/X,
zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Lukáčom, Poprad, Námestie sv. Egídia 11/6, proti žalovanému
KAMIOR s. r. o., Vranov nad Topľou, Boženy Nemcovej 1157, IČO: 44 857 209, zastúpenému advokátom
JUDr. Ivanom Jurčišinom, Prešov, Severná 16/A, o určenie, že záložné právo zaniklo, vedenej na
Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 11C/91/2016, o dovolaní žalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v Prešove zo 7. septembra 2022 sp. zn. 13Co/36/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej aj ,,súd prvej inštancie“, ,,okresný súd“) rozsudkom z 22.

decembra 2021 č. k. 11C/91/2016 - 737 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia zániku
záložného práva. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní nemal za spornú skutočnosť, že medzi
stranami sporu vznikol záväzkovo-právny vzťah na sumu 10.000 eur, pričom z vykonaného dokazovania
nemal preukázané dôvody zániku tohto záväzku žalobcu, nakoľko tento neuniesol dôkazné bremeno
preukázania skutočnosti, že jeho záväzok voči žalovanému zanikol spôsobom, akým ho popísal. Spor
právne posúdil v zmysle ustanovení § 580 a § 581 Občianskeho zákonníka. Poukázal na skutočnosť, že

oznámenie žalobcu z 11. marca 2016 o jednostrannom započítaní, je právne irelevantné, nakoľko neboli
splnené zákonné predpoklady pre platné započítanie podľa Občianskeho zákonníka a teda vzájomná
pohľadávka žalobcu voči žalovanému neexistovala, čím nemohla byť splatná.
1.1. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca nepreukázal splatenie dlhu v sume 3.000 eur,
nakoľko z dokazovania vyplynulo, že išlo o zaplatenie nákladov za opravu, servis a naftu predmetného
motorového vozidla, ktoré hradil žalovaný, respektíve, ktoré vykonal žalovaný a touto sumou žalobca len

uhradil tieto náklady žalovanému. Rovnako nebolo preukázané ani bezdôvodné obohatenie s tým, že na
preukázanie tejto výšky predložil žalobca znalecký posudok, z ktorého bolo však zrejmé, že táto výška
bolakvantifikovanátak,akobybolovozidlovyužívanénepretržiteod12.februára2014do18.septembra
2015, pričom predmetné vozidlo za celé sporné obdobie nepretržite nebolo užívané žalovaným. Ak by
aj došlo k užívaniu motorového vozidla žalobcu v určitom období bez zaplatenia protihodnoty, môže
mať žalobca nárok na bezdôvodné obohatenie len za presný počet dní, nie však určite za celé obdobie.

V tejto súvislosti žalobca podal žalobu o zaplatenie dlžnej sumy 22. marca 2017, teda až v priebehu
konania a navyše suma v ňom požadovaná je iná než suma, ktorú preukazoval znaleckým posudkom
v tomto konaní predloženým.
1.2. Zároveň súd prvej inštancie uviedol, že započítanie z 11. marca 2016, na ktoré sa žalobca v žalobe
odvolával, bolo vykonané v čase, kedy neexistovala takáto pohľadávka a nebola splatná a následne
dôkazy o tomto produkoval žalobca až počas súdneho konania, kedy opätovne vznášal započítaciu

námietku.1.3. Súd prvej inštancie nevykonal dôkazy výsluchom navrhovaného svedka, nakoľko sa jeho účasť na
pojednávaní neporadilo zabezpečiť a jednalo sa o občana M. Q. s tým, že predloženie listín zo strany
ďalšej obchodnej spoločnosti bolo v rozpore s princípom ochrany obchodného tajomstva spoločnosti.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ,,odvolací súd“) rozsudkom zo 7. septembra 2022 sp. zn.
13Co/36/2022, zmenil rozsudok okresného súdu tak, že určil, že záložné právo zapísané v Notárskom
centrálnom registri záložných práv pod číslom zápisu 17743/2014 zaniklo.
Rozhodol, že sa nahradzuje prejav vôle žalovaného s vykonaním výmazu záložného práva zapísaného

v Notárskom centrálnom registri záložných práv pod číslom zápisu 17743/2014.
Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania proti žalovanému v
rozsahu 100%.
2.1. Odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, ale zo
zistených skutočností prijal nesprávny právny záver. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôkazy,
ktoré sa nachádzali v súdnom spise, nakoľko zo spisu, ktorý obsahuje výpisy z mýtneho systému pohybu

motorového vozidla J. M. vyplynulo, že v období od 01. októbra 2014 do 30. septembra 2015 predmetné
motorové vozidlo sa pohybovalo tak, že jeho východzím bodom, respektíve bodom dojazdu bol Vranov
nad Topľou - Juh - Lomnica sever, teda obec, v ktorej má sídlo žalovaný, ktorý popieral, že predmetné
motorové vozidlo v danom období vôbec využíval. Z týchto listín vyplynulo aj to, že v mesiaci október
2014 motorové vozidlo jazdilo v dňoch 01., 02., 03., 22. a 23. októbra, teda v počte 5 dní. V mesiaci

november to bolo v rovnakom počte 5 dní, v mesiaci december 2014 v počte 3 dní. V roku 2015 za
obdobie mesiaca február to bolo 6 dní, v mesiaci marec 7 dní. V danom mesiaci je cesta na území
Slovenskej republiky v dňoch 18. marca ukončená na hraničnom priechode a následne sa začína cesta
20. marca na území Slovenskej republiky, opäť na hraničnom priechode, z čoho bolo možné logicky
vyvodiť, že 19. marca bolo motorové vozidlo mimo územia Slovenskej republiky, teda na pracovnej

ceste. Rovnako v mesiaci apríl to bolo 7 dní, v mesiaci máj 10 dní, v mesiaci jún 5 dní, v mesiaci júl
6 dní a v mesiace september 3 dni. Zároveň s týmto záznamom korešpondujú aj ďalšie záznamy, kde
sa nachádzajú výpisy z poľského mýtneho systému, kedy bolo zrejmé, že 03. októbra 2014 motorové
vozidlo jazdilo po cestách v Poľskej republike. Rovnako to vyplýva aj zo záznamu z 25. novembra 2014
a 19. marca 2015. Z výpovede svedka, ktorý bol v pracovnom pomere u žalovaného a ktorý vykonával

prácu vodiča vyplynulo, že tento vykonával jazdu týmto motorovým vozidlom aj v období september
2014 až september 2015. Taktiež zo správy spoločnosti Shell bolo preukázané, že kartou, ktorá bola
vo vlastníctve žalovaného, boli na uvedené motorové vozidlo zakupované pohonné hmoty v rozhodnom
období. Pri zhodnotení týchto jednotlivých dôkazov, a to jednotlivo aj v ich súhrne, odvolací súd preto
mal za preukázané, že obrana žalovaného v tom, že motorové vozidlo po 31. auguste 2014 neužíval,

bola vyvrátená. Javilo sa logickým tvrdenie žalobcu, že nevystavoval faktúry po tom, čo bola uzavretá
zmluva o pôžičke, na základe ktorej obdržal sumu 10.000 od žalovaného, nakoľko táto zmluva bola
uzavretá 24. septembra 2014.
2.2. Odvolací súd poukázal na skutočnosť, že bol preukázaný vznik bezdôvodného obohatenia na strane
žalovaného na úkor žalobcu, ktorého motorové vozidlo užíval a nepreukázal, že došlo k zaplateniu

odmeny za užívanie, pričom, ak takéto užívanie vzniklo bez zmluvného vzťahu, jednalo sa o vznik
záväzku z bezdôvodného obohatenia.
2.3.VtejtosúvislostiodvolacísúdpoukázalnarozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky(ďalej
aj len ,,najvyšší súd“) z 24. apríla 2006 sp.zn. 1Obdo V/13/2005, podľa ktorého pre platné započítanie
pohľadávky sa nevyžaduje, aby obe pohľadávky boli súdom priznané. Pohľadávka je splatná pri jej

vzniku titulom bezdôvodného obohatenia v čase, keď si osoba, na úkor ktorej bezdôvodné obohatenie
vzniklo, túto sumu uplatní od osoby, ktorá sa na jej úkor obohatila. Z rozsudku najvyššieho súdu je
zrejmý záver, podľa ktorého pohľadávka nepochybne môže existovať bez ohľadu na to, či to deklaruje
rozhodnutie súdu alebo iného orgánu ako aj bez ohľadu na to, či dlžník uznáva alebo nie. Záväzok
nevzniká na základe rozhodnutia súdu, ale právo na plnenie vzniká na základe právnych úkonov, pričom

v danom prípade takýmto dôvodom pre vznik záväzku na strane žalovaného, ktorý je spôsobilý na
započítanie v zmysle § 580 Občianskeho zákonníka je záväzok titulom bezdôvodného obohatenia.
2.4. Odvolací súd ďalej uviedol, že pokiaľ bolo preukázané, že obrana žalovaného nie je pravdivá a
teda užíval motorové vozidlo s návesom žalobcu minimálne v rozsahu 55 dní, pričom ďalšie návrhy na
doplnenie dokazovania boli zamietnuté z dôvodu, že sa jedná o možný konflikt s obchodným tajomstvom

tretej osoby, odvolací súd mal za to, že už bola minimálne preukázaná suma za tieto jazdy vo výške
bezdôvodného obohatenia cca 6.000 eur. Táto výška vyplývala zo znaleckého posudku predloženého
v konaní, keď denná odplata za používanie motorového vozidla s návesom predstavuje cca 110 eur.
Záväzok žalobcu preto zanikol na základe započítania. Vzhľadom na špecifickú situáciu, kedy žalobcapreukázal dôvodnosť väčšiny svojej započítacej námietky, pričom z dôvodu obrany tretej osoby na
ochranu jej údajov, ktoré sú predmetom obchodného tajomstva, odvolací súd mal za to, že žalobca v
dostatočnej miere uniesol dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažuje v spore a pokiaľ žalovaný nepreukázal

opak, teda, že neužíval motorové vozidlo žalobcu v rozsahu značne nižšom než preukázaných počet 55
dní, bolo spravodlivé dospieť k záveru, že nárok žalobcu bol dostatočne preukázaný.
2.5. K záverom súdu prvej inštancie ohľadom o nepreukázaní vrátenia sumy 3.000 eur, tak ako to
tvrdil žalobca, sa odvolací súd stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v tomto
smere neuniesol dôkazné bremeno preukázania týchto skutočností, nakoľko okrem ním produkovanej

výpovede, iný listinný dôkaz nepredložil na preukázanie tejto skutočnosti, pričom žalovaný dostatočne
poprel jeho tvrdenia. Vo vzťahu k meritu veci však táto námietka nebola dôvodná vzhľadom na množstvo
preukázaných vykonaných jázd žalovaným za rozhodné obdobie.
2.6. Rovnako tak odvolací súd nepovažoval za dôvodné prisvedčiť obrane žalovaného, že zo strany
žalobcu sa jednalo o duplicitné vyúčtovanie nákladov za prevádzku motorového vozidla s návesom,
nakoľko tieto faktúry vystavoval na iné spoločnosti, v ktorých bol konateľom a spoločníkom z toho

dôvodu, že pokiaľ takýto zmluvný vzťah medzi stranami sporu existoval a pokiaľ na základe neho
dochádzalo k plneniu, toto nebolo relevantné pre posúdenie sporného obdobia, teda september 2014
až október 2015. Za toto obdobie neboli zo strany žalovaného predložené žiadne faktúry, ktorými by mu
bol žalobca fakturoval finančné prostriedky prostredníctvom iných spoločností, s ktorými je personálne
prepojený, respektíve ktoré ovládal.

2.7. Záverom odvolací súd uviedol, že nepovažoval za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom
odvolania, nakoľko tieto boli pre rozhodnutie v merite veci bez významu.
2.8.Otrováchceléhokonaniaodvolacísúdrozhodolvzmysle§396ods.2Civilnéhosporovéhoporiadku
(ďalej len ,,CSP“), tak že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi s poukazom na jeho plný úspech vo
veci ako aj v odvolacom konaní.

3. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný (ďalej aj ,,dovolateľ“) dovolanie, ktoré založil na
dovolacom dôvode podľa § 420 písm. f) CSP, teda na tvrdení, že odvolací súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalovanému ako strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

Uviedol, že tak právna teória ako aj právna prax dlhodobo nemenne zastáva názor, podľa ktorého,
ak sa chce odvolací súd odchýliť od skutkového zistenia, ktoré vykonal súd prvého stupňa, na
základe bezprostredne pred ním vykonaného dokazovania, je nutné aby dokazovanie sám zopakoval
a zabezpečil si tak rovnocenný podklad pre prípadné odlišné hodnotenie dôkazu. /R 64/66/. Ak by sa
malo vykonať dokazovanie na odvolacom súde, je potrebné nariadiť pojednávanie a nerozhoduje, či ide

o zopakovanie dokazovania alebo o nové dokazovanie. Súvisí to s umožnením účastníkovi vyjadriť sa
k vykonanému dokazovaniu. /NS SR sp. zn. 2Cdo/45/2010/.
3.1. Mal za to, že v § 384 ods. 1 CSP je zakotvený princíp ústnosti, v zmysle ktorého súd pri rozhodovaní
vo veci principiálne vychádza z poznatkov, ktoré získal na ústnom pojednávaní. Pojednávanie svojou
koncepciouzabezpečujeefektívneaprecízneprejednaniearozhodnutievovecisamej.Tým,žeodvolací

súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie bez toho, aby nariadil pojednávania a vykonal dokazovanie,
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
3.2. Za ďalší dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP žalovaný považoval procesné pochybenie
odvolacieho súdu spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení písomného vyhotovenia odvolacieho
rozsudku. Písomné vyhotovenie odvolacieho rozsudku v prejednávanej veci, napriek tomu že ide

o zmeňujúce rozhodnutie, neobsahuje právne posúdenie veci. Odvolací súd v ňom necituje žiadnu
hmotnoprávnu normu a preto žalovaný ako strana sporu nemá možnosť vyhodnotiť správnosť
myšlienkových postupov súdu pri podriaďovaní skutkového stavu pod konkrétnu právnu normu. Ide o
podstatnú vadu v odôvodnení rozsudku, ktorá prestavuje porušenie práva strany na spravodlivý proces.
3.3. Žiadal preto napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

4. Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že podané dovolanie žalovaného je nedôvodné,
pretože nenapĺňa kvalitatívny dôvod žiadneho zo zákonom vymedzených dovolacích dôvodov. Odvolací
súd preto nebol povinný zopakovať vykonanie tých dôkazov, ktoré posúdil právne odlišne ako súd
prvej inštancie, pretože pre svoje hodnotenie nepotreboval vykonaný rozsah dokazovania z obsahového

hľadiska žiadnym spôsobom doplniť. Žalovanému z hľadiska dokazovania bolo riadne umožnené
vyjadriť sa ku všetkým dôkazom v konaní pred súdom prvej inštancie a to dokonca opakovane. Ani
odvolací súd si pre svoje rozhodnutie nezabezpečil iný (ďalší) podklad než tie, ktoré mu s odvolaním
boli odstúpené v súdnom spise. Žalovaný sa v odvolacom konaní vyjadril k podanému odvolaniua aj k následnému vyjadreniu odvolateľa v písomnej podobe. Zo samotnej skutočnosti, že odvolací
súd nevytýčil vo veci ústne pojednávanie preto nemožno konštatovať, že by táto skutočnosť napĺňala
dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku.

4.1. Za nedôvodný považoval žalobca aj žalovaným uvádzaný dovolací dôvod podľa rovnakého §
420 písm. f) CSP, ktorý žalovaný vzhliada v procesnom pochybení odvolacieho súdu spočívajúc v
nedostatočnom odôvodnení písomného vyhotovenia odvolacieho rozsudku. Žalovaný vo vzťahu k
uvedenému tvrdeniu obchádza § 387 odseku 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku,
v zmysle ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
4.2. Navrhol preto dovolanie ako nedôvodné zamietnuť a priznať trovy dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo

napadnutérozhodnutievydané(§424CSP),beznariadeniapojednávania(§443CSP),dospelkzáveru,
že dovolanie žalovaného nie je prípustné.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach

§ 420 a § 421 ods. 1 CSP.

7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným
spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade
je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných

prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a
slobôd.

8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a

dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,

ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže
byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;
namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.
Dovolací súd opakovane konštatuje aj v súlade so závermi ústavného súdu, že dovolacie konanie

má povahu typického „advokátskeho procesu“, a to nielen vzhľadom na znenie sporového poriadku.
Spracovaniu dovolania a celkovej kvalite zastupovania dovolateľa musí advokát, dovolateľ, ktorý má
vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, ale aj zamestnanec dovolateľa, ktorý je právnická osoba,
nevyhnutne venovať zvýšenú pozornosť. Dovolací proces je v porovnaní s predchádzajúcou právnou
úpravou podstatne rigoróznejší a odborne náročnejší. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je

teda podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až
§ 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.
Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania,
nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v
dovolacom konaní.

10. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania s poukazom na § 420 písm. f) CSP, v zmysle
ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým
sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, majúc za to,

že nenariadením odvolacieho pojednávania a nedostatočným odôvodnením dovolaním napadnutého
rozsudku k porušením jeho práv došlo.
10.1. Dovolateľ teda namietal, že procesným postupom odvolacieho súdu došlo k zásahu do jeho
práva na spravodlivý súdny proces. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôbdomáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty
a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné,
zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý

súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II.
ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
10.2. Pokiaľ mal dovolateľ za to, že odvolací súd porušil jeho právo na spravodlivý proces, keď nenariadil

pojednávanie vo veci a rozhodol o zmene rozsudku súdu prvej inštancie bez toho, aby bolo pred
ním vykonané dokazovanie, dovolací súd dáva do pozornosti, že Civilný procesný poriadok (zákon
č. 160/2015 Z.z. účinný do 1. júla 2016) uložil povinnosť odvolaciemu súdu nariadiť pojednávanie na
prejednanie odvolania vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP).
10.3. Dovolací súd, s poukazom na nález Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. I. ÚS 38/2019 (ZNaU

26/2019), ktorý judikoval, že možno aj pri nariaďovaní, resp. nenariadení odvolacieho pojednávania
(ak nie sú dané zákonné podmienky uvedené § 385 ods. 1 CSP, avšak sporové strany sa domáhajú
nariadenia ústneho pojednávania) vychádzať z premisy, že ak sa chronologicky v postupe okresného
súdu nemôže nič zmeniť, skutkové okolnosti a právne posúdenie veci nie sú pre odvolací súd sporné
a ústne odvolacie pojednávanie by splnilo „len“ funkciu verejného vypočutia tvrdení sporových strán,

ktoré sú však už prednesené v odvolaní, prípadne v ďalších podaniach a zároveň budú obsahom
rozhodnutia odvolacieho súdu, odvolací súd môže uprednostniť princíp procesnej ekonómie pred síce
transparentným ústnym prejednaním sporu pred súdom, ktoré by sa však v podstate uskutočnilo v
abstraktnej rovine a ďalšie objasnenie veci by neprinieslo, dospel k záveru, že v danom prípade odvolací
súd považoval skutkový stav súdom prvej inštancie za preukázaný, ďalšie dokazovanie nevykonával

a zo skutkového stavu a vykonaných dôkazov, sám vyvodil právny záver, ktorý uviedol v odôvodnení
svojho rozhodnutia. Takýmto postupom nedošlo k zásahu do práva dovolateľa na spravodlivý proces.
Dovolací súd dáva do pozornosti aj závery uvedené v rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské
práva (ESĽP) , najmä rozhodnutie Varela Assalino v. Portugalsko z 20. apríla 2002, v zmysle ktorého „v
prípadoch, kde skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou,

neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám č. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd“.
10.4. Pokiaľ dovolateľ ďalej namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, z ktorého
vyvodzoval dôvod prípustnosti svojho dovolania s poukazom na § 420 písm. f) CSP, dovolací súd
konštante judikuje, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že

súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia,
musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu (účastníkmi konania) a
uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek
je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v.
Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

10.5. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom

práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberávšetkýmiprávnerelevantnýmidôvodmiuplatnenejžaloby,akoajšpecifickýminámietkamistrany
sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej,
sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)
odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia

prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.
10.6. Ak dovolateľ v rámci dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP namietal nedostatočné
odôvodenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd opakovane vyjadruje záver, že

odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí daťpodrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). O arbitrárnosti (svojvôli) pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak
by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 383/06). K zjavnej neodôvodnenosti (arbitrárnosti) rozhodnutí
všeobecných súdov sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky, keď uviedol, že je najčastejšie
daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s
pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať
mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl.
127 ods. 1 Ústavy. (II. ÚS 302/2019-44 z 20. februára 2020, ods. 17).
10.7. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľa, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie
je dostatočne odôvodnené. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody,
ktoré ho viedli k rozhodnutiu; pričom odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa

náležitosti riadneho odôvodnenia v zmysle § 393 ods. 2 CSP. Treba mať na pamäti, že konanie pred
súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a rozsudok odvolacieho súdu aj vo
vzťahu k odôvodneniu rozsudku prvej inštancie, vytvára ich kompletizujúcu jednotu, a to aj v prípade,
že pre nesprávne právne posúdenia prvoinštančným súdom, dospeje odvolací súd k inému právnemu
záveru ako súd prvej inštancie, ako v tomto prípade. Odvolací súd však vychádzal zo skutkového

stavu a dokazovania, ktoré vykonal súd prvej inštancie, ktorý prijal za dostačujúci pre jeho rozhodnutie.
Rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj čiastočné odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd zhodnotil skutkový stav, ktorý vyplynul z dokazovania,
a pri svojom právnom závere, presvedčivo odôvodnil, z čoho vychádzal. Zároveň sa vysporiadal s
podstatnými odvolacími námietkami.

11. Dovolací súd pri posudzovaní dôvodnosti namietaného porušenia procesných práv dovolateľa
nezistil také nedostatky v postupe odvolacieho súdu, ktoré by odôvodňovali záver, že jeho závery by
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu.

12. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP tak nemožno považovať to, že súd neodôvodnili
svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

13. Najvyšší súd dopĺňa, že nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu považované za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP (v tomto smere najvyšší
súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R
42/1993, R 6/2000. Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval už ústavný

súd, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017). Rovnako prípustnosť
dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezakladá ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
(prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch, t. j. nesprávnom právnom posúdení veci
(porovnaj judikáty R 54/2012 a R 24/2017).
13.1. V súvislosti s vyššie uvedeným dovolací súd pripomína aj naďalej aktuálne konštatovanie

ústavného súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá
vadu zmätočnosti znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (IV. ÚS 196/2014
a tiež IV. ÚS 279/2018).

14. Vzhľadom na dovolateľom nedôvodne namietané procesné pochybenie odvolacieho súdu, dovolací
súd dospel k záveru, že zo strany odvolacieho nedošlo k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý
súdny proces.

15. Najvyšší súd preto odmietol dovolanie žalovaného podľa § 447 písm. c) CSP, v zmysle ktorého

dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

16. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta
druhá CSP).17. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.