Uznesenie – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. máj 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8CdoPr/6/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8718203037
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:8718203037.3

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu H.. X. J., narodeného XX. X. XXXX, O., X.. X.
XX, zastúpeného advokátom JUDr. Vlastimilom Klepáčom, Košice, Krmanova 16, proti žalovanému
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Banská Bystrica, Lazovná 63, IČO: 42 499 500, o určenie
neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, vedenom na Okresnom súde Poprad pod
sp. zn. 17Cpr/17/2018, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn.

13CoPr/1/2023 z 22. februára 2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13CoPr/1/2023 z 22. februára 2023
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Z r u š u j e uznesenie Okresného súdu Poprad č. k. 17Cpr/17/2018-506 z 27. júla 2023 o trovách
konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) napadnutým rozsudkom sp. zn. 13CoPr/1/2023
z 22. februára 2023 potvrdil rozsudok Okresného súdu Poprad (ďalej len ,,súd prvej
inštancie“) č. k. 17Cpr/17/2018-428 zo 14. októbra 2022, vo výrokoch o zastavení konania o
určenie, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu u žalovaného trvá; o určení, že výpoveď zo
štátnozamestnaneckého pomeru daná žalobcovi listom z 13. februára 2018 je neplatná; o vylúčení

konania o nároku na náhradu funkčného platu na samostatné konanie; žalobcovi priznal proti
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v plnom rozsahu.

2. Súd prvej inštancie právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 1 a 3, § 171, § 71 ods.
1 písm. b), § 73 ods. 1 a 2, § 75 ods. 1 písm. f) a g) zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe v
znení neskorších predpisov (ďalej ako ,,zákon č. 55/2017 Z. z.“). Na základe výsledkov vykonaného

dokazovania považoval za nesporné, že žalobca bol štátnym zamestnancom na základe rozhodnutia
o vymenovaní do štátnej služby zo 17. júla 2022. Listom žalovaného z 13. februára 2018 bola daná
žalobcovi výpoveď z dôvodu, že sa dňa 15. novembra 2017 nezdržal konania, ktoré by mohlo viesť
ku konfliktu záujmov služobného úradu s osobnými záujmami a v služobnom čase na pracovisku
neoprávnene používal internet a služobný počítač určený výlučne na plnenie služobných úloh na
výkon činností v prospech tretích osôb, ktoré nijako nesúviseli s výkonom štátnej správy. Na základe

uvedeného bola daná žalobcovi výpoveď v zmysle § 75 ods. 1 písm. g) zákona č. 55/2017 Z. z.,
pretože u žalobcu je daný dôvod na okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru, keďže mu
bolo doručené upozornenie o závažnom porušení služobnej disciplíny. V konaní nebol sporný ani skutok
považovaný žalovaným za závažné porušenie služobnej disciplíny štátneho zamestnanca a to, že sa
dňa 15. novembra 2017 nezdržal konania, ktoré by mohlo viesť ku konfliktu záujmov služobného úradu
s osobnými záujmami žalobcu a v služobnom čase na pracovisku neoprávnene používal internet a

služobný počítač určený výlučne na plnenie služobných úloh na výkon činností v prospech tretích
osôb, nesúvisiacich s výkonom štátnej služby a opisom štátnozamestnaneckého miesta, a ktoré bymohli poškodiť dobré meno žalovaného, keďže v informačnom systéme finančnej správy DWH, ktorý
je dátovým skladom Finančnej správy Slovenskej republiky sústrediacim údaje o jednotlivých daňových
subjektoch, v časti „Analytický list“ vyhľadával osobné údaje a informácie o daňových subjektoch

spravovaných obchodnou spoločnosťou EKOS BJ s. r. o., ktorej konateľkou je žalobcova manželka P.
J.Á. a dcéra G. S. a obchodnou spoločnosťou PRAKTIK DL s. r. o., ktorej konateľkou je žalobcova
manželka P. J., pričom získané informácie z DWH zneužil pre potreby spracovania žiadostí týchto
daňovýchsubjektovzaúčelomprideleniaprístupukelektronickejkomunikáciísfinančnousprávoustým,
že žiadosti na požiadanie manželky následne zaslal cez PFS na webovom sídle finančnej správy pod

autentickými údajmi (identifikátorom a prihlasovacím heslom) rôznych používateľov, vrátane ID 1101310
P. J. (manželka) a ID 1149319 G. S. (dcéra) a teda jeho konanie bolo z hľadiska výkonu štátnej služby na
štátnozamestnaneckom mieste kontrolór, do ktorého pôsobnosti podľa opisu štátnozamestnaneckého
miesta patrili aj činnosti spočívajúce v tvorbe plánu daňových kontrol a vykonávanie daňových kontrol
u daňových subjektov, čím žalobca porušil čl. 2, 5, 6 a § 111 ods. 1 písm. a), b), c), d), h), m)
zákona č. 55/2017 Z. z., čl. III, ods. 1 a čl. IV ods. 6 písm. g) IRA č. 230/2012/6000200 a 2. diel 3

oddiel, ods. 31, písm. c), e), j), q), s) Služobného poriadku č. 2/2017. Spornou bola otázka, či daný
skutok možno považovať za závažné porušenie služobnej disciplíny odôvodňujúci okamžité skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že
skutok žalobcu nemožno považovať za závažné porušenie služobnej disciplíny, teda nebol naplnený
dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru.

2.1. K posúdeniu intenzity porušenia služobnej disciplíny súd prvej inštancie prihliadol na konkrétne
okolnosti prípadu, osobu zamestnanca, doterajší postoj k plneniu služobných povinností, spôsob a
intenzitu porušenia konkrétnych pracovných povinností, situáciu, v ktorej k porušeniu disciplíny došlo,
dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, ako aj skúmal, či konanie žalobcu spôsobilo škodu. Na strane

žalobcu zohľadnil postoj žalobcu, ktorý sa ku skutku priznal, oľutoval svoje konanie, ako aj uviedol
dôvody pre ktoré tak konal a to pre vážnu chorobu manželky, ktorá registráciu daňových subjektov
ako zmluvná účtovníčka nemohla vykonať a nie za účelom podnikania či obohatenia tretích subjektov.
Žalobca nebol zo strany žalovaného upozornený na porušenie služobnej disciplíny za obdobný alebo iný
skutok. Zo strany žalovaného bol hodnotený kladne. Pri využití informačného systému Finančnej správy

Slovenskej republiky nedošlo k narušeniu systému DWH, žalobca využil zo systému iba informácie
verejne dostupné, nedošlo k zneužitiu údajov, nakoľko žalobca tieto údaje použil zo systému daňovej
správy v záujme rýchlejšej registrácie subjektu, čo súd prvej inštancie posúdil ako využitie systému,
nie však jeho zneužitie. Zároveň týmto konaním žalovanému škoda nevznikla, pričom potencionálne
mohla vzniknúť škoda žalovanému za funkčný plat, ktorý vyplatil žalobcovi za čas, kedy sa nevenoval

svojej práci. Aj keď bol žalobca pripojený k systému DWH, z toho však nevyplýva, že by v uvedenom
systéme pracoval počas celej pracovnej doby. Konanie žalobcu tak nebolo možné kvalifikovať ako
závažné porušenie služobnej disciplíny, spĺňalo znaky menej závažného porušenia služobnej disciplíny,
teda nebol naplnený dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Pre platnosť výpovede bolo
potrebné, aby sa žalobca dopustil dvoch a viacerých porušení služobnej disciplíny. Podľa názoru súdu

prvej inštancie, aj iní štátni zamestnanci u žalovaného využívali počítač na iné ako služobné účely,
čo zo strany žalovaného doposiaľ nebolo vytýkané. Za daných okolností by posúdenie skutku žalobcu
ako závažného porušenia služobnej disciplíny bolo neprimerane prísne a neadekvátne k postupu voči
iným štátnym zamestnancom. Zohľadnením všetkých individuálnych skutkových okolností danej veci,
považoval danú výpoveď za neprimeranú sankciu za konanie žalobcu. Nebolo podstatné, či bol daný

skutok považovaný podľa služobného poriadku žalovaného za závažné porušenie služobnej disciplíny,
lebo súd prvej inštancie posudzoval intenzitu porušenia pracovnej disciplíny nezávisle od obsahu
interných predpisov zamestnávateľa. Napokon poznamenal, že oboznamovanie sa zamestnancov so
služobným poriadkom považoval za formálne. Navyše žalobca nebol žalovaným upozorňovaný na
porušenie služobnej disciplíny v súvislosti s využívaním počítačovej siete, a takéto konanie zo strany

zamestnancov žalovaného nebolo výnimočné. V závere poukázal na právne závery vyplývajúce z
rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít - rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn.21Cdo/414/2001,5Cdo/95/2009,zktorýchrelevantnúčasťcitoval.Rovnakopoukázalnarozhodnutia
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 6Cdo 45/1994, 21Cdo 1228/1999 (R 21/2001). Na základe
uvedených dôvodov preto žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru vyhovel. O

zastavení konania sčasti rozhodol v súlade s § 145 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“); o vylúčení nároku na náhradu funkčného platu
na samostatné konanie rozhodol v súlade s § 166 ods. 2 CSP. O nároku na náhradu trov konania
rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP.3. Odvolací súd skonštatoval správne zistenie skutkového stavu i správne právne posúdenie, preto sa
stotožnil aj s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie. K uplatneným odvolacím námietkam a

na doplnenie uviedol, že spornou v konaní bola otázka, či konanie žalobcu bolo natoľko závažným
porušením služobnej disciplíny, že napĺňalo znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny, a teda
či postup žalovaného bol v súlade s právnymi predpismi, keď dňa 13. februára 2018 daním výpovede
zo štátnozamestnaneckého pomeru v zmysle § 75 ods. 1 písm. g) zákona č. 55/2017 Z. z. Podľa
názoru žalovaného k závažnému porušeniu služobnej disciplíny zo strany žalobcu došlo z dôvodu,

že žalobca, ktorý pracoval v pozícii kontrolóra, počas pracovnej doby vykonával činnosť nesúvisiacu
s prácou, pretože využil informačný systém DWH na súkromné účely, poskytnutím pomoci manželke.
Žalobca bol oboznámený s interným riadiacim aktom č. 2/2017 a služobným poriadkom, v dôsledku
čoho žalovaný uplatnil svoje právo na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou. V tejto
súvislosti odvolací súd poukázal na to, že zákon č. 55/2017 Z. z. rozlišuje vo svojich ustanoveniach
medzi dvoma stupňami intenzity porušenia služobnej disciplíny. Rozdiel medzi nimi spočíva v tom,

že pri závažnom porušení pracovnej disciplíny zákon oprávňuje zamestnávateľa na výpoveď alebo
okamžité skončenie pracovného pomeru so zamestnancom, ktorý sa takéhoto závažného porušenia
pracovnej disciplíny dopustil, avšak v prípade výpovede tak zamestnávateľ môže urobiť len z
dôvodov taxatívne vymenovaných v zákone, a to konkrétne v § 75. Tieto pojmy nekonkretizuje a
ani demonštratívne neuvádza, aké konkrétne porušenia možno subsumovať pod ktorú mieru intenzity

porušenia služobnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia služobnej disciplíny preto závisí od
konkrétneho zamestnávateľa, a to s poukazom a prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu, charakter
vykonávanej práce, osobu zamestnanca, postoj zamestnanca k plneniu jeho pracovných úloh, intenzitu
a spôsob porušenia služobných povinností, situáciu v ktorej k porušeniu služobnej disciplíny došlo, ale aj
dôsledky porušenia služobných povinností pre zamestnávateľa, či konanie spôsobilo zamestnávateľovi

škodu.

3.1. K posúdeniu intenzity porušenia služobnej disciplíny v súvislosti s odvolacími námietkami, že
žalobca ako kontrolór daňových subjektov sa svojim konaním dopustil porušenia služobnej disciplíny,
keď počas pracovnej doby vykonával na pracovisku aj iné úlohy, než ktoré vykonávať podľa

pracovnej zmluvy ako kontrolór daňových subjektov mal, odvolací súd nezistil žiadnu súvislosť. Nebolo
preukázané, že by žalobca v pozícií kontrolóra daňových subjektov vykonával kontrolu subjektov,
ktorých účtovníctvo viedla jeho manželka a v tejto súvislosti k nim pristupoval inak, resp. tak, že by to
potencionálne znamenalo konflikt záujmov služobného úradu s jeho osobnými záujmami, či záujmami
jeho manželky. Podľa názoru odvolacieho súdu, konanie žalobcu nemalo ani z hľadiska intenzity

potencionality, možnosť naplniť konflikt záujmov služobného úradu s osobnými záujmami žalobcu
pre najprísnejší pracovnoprávny postih. Z obsahu spisu nevyplynulo, že by si žalobca neplnil svoje
pracovné povinnosti alebo že by mu boli vytýkané nedostatky pri plnení jeho pracovných úloh, ktoré
by boli spôsobené tým, že sa počas pracovnej doby zamestnanec venoval súkromným aktivitám. Na
strane žalobcu zohľadnil, že je konanie bolo spôsobené zdravotným stavom jeho manželky, ktorú

skutočnosť považoval za špecifickú situáciu. Nebolo preukázané, že by takýmto konaním žalobcu bola
žalovanému spôsobená škoda a tiež nebolo preukázané ani to, že by takýmto konaním žalobcu boli
na súkromné účely zneužité informácie prístupné len zamestnancom žalovaného. K takýmto údajom
daňových subjektov mal zrejme možnosť sa dostať každý zo zamestnancov žalovaného, ktorý mal
prístup k informačnému systému, preto podľa názoru odvolacieho súdu nebolo možné voči žalobcovi

ako kontrolórovi daňových subjektov vyvodzovať prísnejšie kritériá, než pre ostatných zamestnancov
daňovéhoúradu.Vkonanínebolozistené,žebyžalobcazpozíciekontrolóradaňovéhoúradupristupoval
ku kontrole daňových subjektov, ktorých by prípadne mohla zastupovať jeho manželka alebo dcéra,
spôsobom vedúcim ku konfliktu záujmov jeho zamestnávateľa a jeho osobných záujmov. Odvolací súd
súhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že došlo k porušeniu služobnej disciplíny, ale intenzita jej

porušenia s prihliadnutím na konkrétne okolnosti danej veci, nedosiahla taký stupeň intenzity porušenia
pracovnej disciplíny, ktorý by odôvodnil postup zamestnávateľa daním výpovede s jej odôvodnením v
zmysle § 75 ods. 1 písm. g) zákona č. 55/2017 Z. z., a to ani pri zohľadnení jeho pozície ako kontrolóra
daňových subjektov v služobnom úrade žalovaného. Na záver skonštatoval, že neexistoval dôvod pre
okamžité skončenie služobného pomeru, preto výpoveď z pracovného pomeru danú listom žalovaného

z 13. februára 2018 považoval za neplatnú.

3.2. Vo vzťahu k námietke ohľadom nevysporiadania sa s námietkami, týkajúcimi sa posúdenia
intenzity porušenia služobnej disciplíny definovanej v služobnom poriadku a to vo vzťahu k bodom podpísm. e), j), q) a s) odvolací súd uviedol, že tento dôvod nepripadá do úvahy nakoľko z vykonaného
dokazovanianevyplynulaakákoľvekspreneverafinančnýchprostriedkov.Rovnakovovzťahukdôvodom
uvedeným pod písm. e), q) a s) nepovažoval odvolaciu námietku za dôvodnú, lebo činnosť, ktorá by

mohla ohrozovať dôveru verejnosti, či konanie v konflikte záujmov služobného úradu (žalovaného) a
osobných záujmov zamestnanca (žalobcu) bola predmetom preskúmavania súdom prvej inštancie, ktorý
sa s uvedeným dôvodom náležite vysporiadal. Za nedôvodnú považoval aj námietku týkajúcu posúdenia
existencie vzniku škody. Poukázal na stanovisko súdu prvej inštancie, ktorý k tvrdeniu žalovaného o
vzniku škody sa vyjadril v bode 44 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom uviedol, že ,,škoda

by mohla byť spôsobená, avšak nie v rozsahu odôvodňujúcom postup zamestnávateľa. Pričom súd
vychádzal z dennej brutto mzdy, čím bola daná odpoveď aj na priebeh a dĺžku registrácie daňových
subjektov “. Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie o zastavení konania o určení,
že štátnozamestnanecký pomer trvá, ako aj s výrokom o vylúčení nároku na náhradu funkčného platu na
samostatné konanie. Napadnutý rozsudok ako vecne správne potvrdil v súlade s § 387 CSP. O nároku
na náhradu trov odvolacieho konania § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP; o nároku

na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP.
4. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej len ,,dovolateľ“) dovolanie,
ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Namietal
náležité nevysporiadanie sa s jeho argumentáciou odvolacím súdom a to v takej miere, že takýmto
nesprávnymprocesnýmpostupomdošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces.Zdôraznil,žeodvolací

súd nereagoval na jeho argument, že využité alebo zneužité údaje obsahovali daňové tajomstvo a boli
osobnými údajmi, ale len konštatoval, že na intenzite porušenia nič nemení skutočnosť, že v systéme
zamestnávateľa sa zisťujú verejne dostupné údaje, pričom dovolateľ viackrát zdôraznil a z predložených
dokladov vyplývalo, že obsahom údajov v informačnom systéme DWH je daňové tajomstvo a osobné
údaje, lebo na registráciu subjektov za účelom elektronickej komunikácie žalobca potreboval rodné čísla

daňových subjektov. Ďalej argumentoval tým, že v rozhodnutiach súdov konflikt záujmu vôbec nebol
riešený, súdy vôbec nehodnotili správanie sa žalobcu ako štátneho zamestnanca, ktorý v postavení
kontrolóra plniaceho úlohy orgánu štátnej správy kontroluje daňové subjekty. Konaním žalobcu, ktorým
pomohol manželke, pomohol i subjektom plniť si svoje zákonné povinnosti, pričom subjekty, ktoré
takéto „osoby“ vo finančnej správe nemali, boli pri opomenutí tejto povinnosti zo strany správcu

dane sankcionované. Výklad súdu, ktorý vyslovene spájal kontrolóra len výkonom daňovej kontroly s
možným konfliktom záujmov považoval za nedôvodný, svojvoľný a arbitrárny. Žalobca ako kontrolór
okrem kontrolnej činnosti vykonával aj iné činnosti a mal prístup do informačného systému DHW, do
ktoréhonemalprístupktokoľvek.Nesprávneprávneposúdenieporušeniadaňovéhotajomstvaspočívalo
v zľahčovaní konanie žalobcu aj tým, že odvolací súd neopodstatnene rozlišoval pojmy ,,použitie“

a ,,využitie“, pričom každé neoprávnené použitie údajov považoval dovolateľ za ich zneužitie (§ 11 ods.
2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších predpisov, ďalej len ,,Daňový poriadok“).
Podľa názoru dovolateľa, odvolací súd nereagoval na argument, že žalovaný ako orgán štátnej správy
Slovenskej republiky si musí zachovávať dôveru verejnosti v činnosť finančnej správy a v nadväznosti
na uvedené je intenzita porušenia služobnej disciplíny posunutá na inú, vyššiu úroveň. Odvolací súd

sa nezaoberal ani skutkovými otázkami závažného porušenia služobnej disciplíny uvedenými v písm.
e), j), q), s), služobného poriadku, vo vzťahu ku ktorým nevykonal právne posúdenie. K skutkovým
zisteniam len stroho a bez odôvodnenia uviedol, že k sprenevere nedošlo a ohrozenie dôvery verejnosti
a konflikt záujmov bol predmetom posúdenia súdu prvej inštancie. Z uvedených dôvodov preto dovolateľ
považoval napadnuté rozhodnutie za nespravodlivé, s prihliadnutím aj ku skutočnosti, že žalobca sa ku

konaniu priznal. Použitie akýchkoľvek údajov na iný účel ako služobný považoval preto za neprijateľné.
Zároveň namietal nevykonanie dôkazov - výsluch svedkov V.. Q.. P. Q. a S.. X.. I. V., colníkov oddelenia
inšpekcie východ, z ktorých výpovedí mali byť preukázané dôležité skutočnosti pre posúdenie okolností,
za ktorých došlo k porušeniu služobnej disciplíny žalobcom a ktoré boli určujúce pre určenie jeho
intenzity. Odvolací súd ďalej nereagoval a nevysporiadal sa s naznačenou nezákonnosťou rozhodnutia

súdu prvej inštancie vo vzťahu k výroku o zastavení konania sčasti k určeniu, že štátnozamestnanecký
pomer žalobcu trvá, ako aj k výroku o vylúčení nároku na náhradu mzdy na samostatné konanie. Podľa
názoru dovolateľa neboli dané dôvody na vylúčenie veci na samostatné konanie, nakoľko neplatné
skončenie aj náhrada mzdy predsa úzko súvisia, v žiadnom prípade ich nemožno oddeliť, pretože
vykazujú významnú mieru závislosti.

4.1. V rámci namietaného nesprávneho právneho posúdenia v súlade s § 421 ods. 1 písm. b)
CSP vymedzil otázku, či použitie údajov tvoriacich daňové tajomstvo a obsahujúce osobné údaje z
informačného systému zamestnávateľa, ktorý má zamestnanec pridelený za účelom plnenia služobnýchúloh, vo svoj prospech alebo v prospech tretích osôb, resp. na akýkoľvek iný účel, ktorý nesúvisí s
plnením služobných úloh, je považované ako závažné porušenie služobnej disciplíny. Podľa názoru
dovolateľa bolo neprijateľné, aby zamestnanec vo funkcii kontrolóra, ktorý má voči daňovým subjektom

nadriadené postavenie, sám povinnosti daňových subjektov vykonával v služobnom čase, pričom
zneužil vnútorné informačné systémy (DWH). Je neprijateľné, aby akýkoľvek zamestnanec využil
údaje, ktoré mu poskytol zamestnávateľ na plnenie služobných úloh a to či už vo svoj prospech
alebo v prospech tretích osôb. Konaním žalobcu, ktoré nesúviselo s výkonom jeho štátnej služby,
keď v internom informačnom systéme finančnej správy DWH vyhľadával osobné údaje a informácie

o daňových subjektoch, ktoré tvoria daňové tajomstvo, pričom získané informácie zneužil pre potreby
spracovania žiadostí týchto daňových subjektov za účelom pridelenia ich prístupu k elektronickej
komunikácii s finančnou správou s tým, že tieto žiadosti na požiadanie manželky následne zaslal
cez portál finančnej správy pod autentifikačnými údajmi (identifikátorom a prihlasovacím heslom)
rôznych používateľov vrátane svojej manželky a dcéry, považoval jednoznačne za konanie vedúce ku
konfliktu záujmov služobného úradu s osobnými záujmami štátneho zamestnanca, ktoré je v rozpore s

princípmi zákonnosti, nestrannosti a profesionality, na ktorých je štátna služba budovaná. Nebolo možné
ospravedlniť konanie žalobcu s odôvodnením, že škoda nevznikla (resp. malá) a to z dôvodu, že pre
danú skutkovú podstatu závažného porušenia služobnej disciplíny, ktorou sa má predchádzať konfliktu
záujmov, sa nevyžaduje na jej naplnenie vznik škody. V danom prípade došlo ku konaniu v prospech
tretích osôb (manželky žalobcu). Prospech je akýkoľvek úžitok z využitia týchto údajov. V danom prípade

získala prospech manželka žalobcu, ktorá ako zástupca daňových subjektov, bola zodpovedná za
riadne plnenie si registračných povinností spravovaných daňových subjektov. Za dôležité dovolateľ
považoval rozlišovať konanie takého zamestnanca, ktorý svoj pridelený pracovný počítač používa na
súkromné účely, napr. na prehliadanie internetových stránok, či na využívanie na súkromnú emailovú
komunikáciu a konanie žalobcu, ktorý využil údaje, ktoré mal k dispozícii z titulu svojho postavenia

a pracovného zaradenia na získanie výhody t. j. splnenie zákonnej povinnosti daňových subjektov
pre seba a tretie osoby. Pohnútku konania považoval za neakceptovateľnú, nijako nezmierňujúcu jeho
zavinenie, ktoré bolo vedome úmyselné. Žalobca vedel, že informačný systém DWH môže využívať
len v súvislosti s plnením služobných úloh a z jeho vyjadrenia vyplývalo, že k prihláseniu daňových
subjektov k elektronickej komunikácii okrem iných údajov bolo potrebné aj rodné číslo konateľa, pričom

tento údaj je osobitne chránený a citlivý. Dovolateľ preto nesúhlasil so záverom odvolacieho súdu,
ktorý len konštatoval, že konaním žalobcu došlo ,,len k zneužitiu údajov, ku ktorým má prístup každý
zamestnanec, ktorý oprávnene využíva tento program“. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok a žalobu
zamietnuť, alebo napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

5. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu sa stotožnil s správnym posúdením veci súdom prvej inštancie, ktorí
zohľadnili aj rozhodnutia najvyšších súdnych autorít. Zdôraznil, že sa nesnažil zľahčovať svoje konanie,
ale považoval za potrebné dodať, že všetky údaje, ktoré použil 15. novembra 2017 pri spracovaní
žiadosti daňových subjektov s cieľom získania prístupu k elektronickej komunikácii s finančnou správou,
bolimanželkežalobcuakoosobe,ktorázastupovaladaňovésubjektyznáme,pretoichnemuselzískavať

a ani ich nezískaval z informačného systému finančnej správy. Nedošlo preto k zneužitiu informácií
tak, ako to tvrdil dovolateľ. Napokon údaje, ktoré žalobcovi poskytla manželka, použil pri elektronickej
komunikácii len s dovolateľom a nie s treťou osobou. Podotkol, že svojim konaním nespôsobil žiadnu
škodu a všetky pracovné úlohy vyplývajúce mu z jeho funkčného zaradenia si v danom období splnil,
čo dokazuje aj skutočnosť, že zo strany dovolateľa mu neboli adresované žiadne napomenutia, ani

upozornenia. Svoje konanie oľutoval, ako aj odôvodnil. Navrhol dovolanie odmietnuť.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v
neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§

443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú
splnené podmienky podľa § 429 CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je
nielen prípustné, ale aj dôvodné.

7. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

8. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421
CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanieje proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne
napadnúť dovolaním.

9. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne
konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva

táto vada.

11. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

12. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu

do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci
procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v
dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny
proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou

súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).

13. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na

spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať
postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré
sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo

nazastúpeniezvolenýmzástupcom,právonapredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistrán
v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

14. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu,

ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava
priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom
- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý
proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019).

15. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolateľ namietal
nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, nevysporiadanie sa s uplatnenou právnou
argumentáciou odvolacím súdom, ako aj nevykonanie navrhnutých dôkazov. Zároveň dovolateľ
nesúhlasil so zastavením konania sčasti, ako aj s vylúčením nároku na náhradu funkčného platu na
samostatné konanie.

16. Podľa § 387 ods. 2 a 3 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody. Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v

konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie.
Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.17. Civilný sporový poriadok umožňuje odvolaciemu súdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie v rozsudku
v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V takom
prípade sa môže obmedziť v odôvodnení len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia a prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Zákon však vyžaduje, aby
aj v prípade skráteného odôvodnenia odvolací súd zaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam
strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie, pokiaľ sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie. Povinnosťou odvolacieho súdu je zároveň vysporiadať sa v odôvodnení
rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Za podstatný je potrebné považovať taký

argument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej
povahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže
priniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. (Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,
1296 s.).

18. V rámci vysporiadania sa s uplatnenými námietkami žalovaným v odvolaní, odvolací súd vo vzťahu
k uplatneným námietkam týkajúcim sa nezaoberania sa so skutkovými podstatami závažného porušenia
služobnejdisciplínyuvedenýmivSlužobnomporiadkuč.2/2017[2.diel,3.oddiel.ods.31,písm.c), e),j),
q), s) ] súdom prvej inštancie v bode 42 odôvodnenia uviedol, že ,,z vykonaného dokazovania nevyplýva
akákoľvek sprenevera finančných prostriedkov, teda nepripadá do úvahy tento dôvod. Rovnako vo

vzťahu k dôvodom uvedeným pod písm. e). q) a s) možno uviesť, že s týmito dôvodmi sa súd prvej
inštancie vyporiadal, pretože práve činnosť, ktorá by mohla ohrozovať dôveru verejnosti či konanie v
konflikte záujmov služobného úradu a osobných záujmov zamestnanca bolo predmetom preskúmania
súdom prvej inštancie a tento sa k týmto dôvodom vyjadril, preto neobstojí táto odvolacia námietka.
Rovnako tak nie je dôvodná odvolacia námietka o tom, že by súd prvej inštancie uviedol, že žalovanému

nevznikla škoda. Súd prvej inštancie uviedol, že takáto škoda mohla byť spôsobená, nie však v takom
rozsahu, ktorý odôvodňoval takýto postup zamestnávateľa tak ako je uvedené v bode 44 odôvodnenia,
pričom súd vychádzal z dennej brutto mzdy, čo dáva odpoveď aj na otázku vznesenú odvolateľom
ohľadom toho, ako dlho prebiehala táto registrácia daňových subjektov“.

19. Z obsahu uplatnených námietok žalovaným v odvolaní však vyplýva, že žalovaný za podstatné
považoval nevysporiadanie sa so skutkovými podstatami vyplývajúci zo Služobného poriadku č. 2/2017
(aktuálneho v čase porušenia služobnej povinnosti), ktorý bol vydaný orgánom štátnej správy v oblasti
daní, poplatkov a colníctva, ktorého vydanie bolo obligatórne. Dôvodil, že posunutie miery intenzity
porušenia služobnej disciplíny na inú, vyššiu úroveň, pokiaľ ide o štátnych zamestnancov, akým

je žalobca, svedčí aj obligatórna zákonná povinnosť vydať služobný poriadok, a s tým súvisiace
vymedzenie závažného porušenia služobnej disciplíny. V tejto súvislosti namietal nevysporiadanie sa
súdom prvej inštancie s podaním z 30. septembra 2022 v časti III, v ktorej uviedol obsah údajov
v analytickom liste DWH a s tým súvisiace porušenie daňového tajomstva (§ 11 ods. 2 Daňového
poriadku).Nesúhlasil s posúdením pojmov ,,použitím a využitím“, lebo konanie žalobcu považoval

za konanie, ktoré vedie ku konfliktu záujmov služobného úradu s osobnými záujmami štátneho
zamestnanca, ktoré je v rozpore s princípmi zákonnosti, nestrannosti a profesionality. Zdôraznil, že
každé neoprávnené použitie týchto údajov je pre žalovaného ich zneužitím, lebo nemožnosť vykonávať
práce nesúvisiace s opisom štátnozamestnaneckého miesta pre svoju vlastnú potrebu alebo potrebu
inej osoby, ako i zákaz neoprávnene používať majetok žalovaného a povinnosť zdržať sa konania,

ktoré by mohlo viesť ku konfliktu záujmov služobného úradu s osobnými záujmami, jasne vyplýva z §
11 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z. z. Napokon podotkol, že z vyjadrenia žalobcu z 20. decembra 2017
vyplynulo, že ,,problém“ jeho manželky, ktorý sa žalobca podujal iniciatívne v rámci služobného času
riešiť, bol spôsobený chybou internetového prehliadača žalobcovej manželky, za ktorú žalovaný nijako
nezodpovedal. Žalobca vedel, že v služobnom čase sa mal venovať výlučne výkonu štátnej služby

a aplikačné programové vybavenie, informačný systém finančnej správy DWH a služobný počítač či
internet, mohol používať výlučne v súvislosti s plnením jeho služobných úloh.

20. V preskúmavanej veci odôvodnenie napadnutého rozsudku nedáva dostatočnú odpoveď na
uplatnenú podstatnú argumentáciu dovolateľa v zmysle § 387 ods. 3 v spojení s § 393 ods. 2 CSP, lebo

z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Dovolací súd v zrušujúcom
uznesení z 24. februára 2022 sp. zn. 6Cdo/50/2020 (bod 21 odôvodnenia) vyslovil, že ,,i napriek
nespornosti skutkového stavu bolo potrebné pre posúdenie intenzity porušenia služobnej povinnostiskúmať všetky relevantné skutkové okolnosti rozhodné pre jej posúdenie. Dovolateľ opakovane
argumentoval tým, že konanie žalobcu bolo potrebné vyhodnotiť z hľadiska jeho pozície kontrolóra
daňových subjektov, ktorý sa nezdržal konania, ktoré mohlo viesť z hľadiska potencionality ku konfliktu

záujmov služobného úradu s osobnými záujmami, keď prostredníctvom svojej pracovnej stanice
(služobného počítača) pod názvom POBJ-097 s IP adresou 194.1.61.97 vyhľadával v služobnom čase v
internom informačnom systéme finančnej správy DWH, daňové subjekty z dôvodu získania potrebných
údajov o týchto daňových subjektoch, ktorých účtovníctvo, resp. ktorých daňovým zástupcom je
obchodná spoločnosť žalobcovej manželky, ako aj obchodná spoločnosť jeho manželky a dcéry, za

účelom registrácie týchto subjektov vo veci pridelenia prístupu k elektronickej komunikácie s finančnou
správou“.Vkontexteuvedenéhodovolacísúdpoznamenal,žezdoposiaľvykonanýchdôkazovnemožno
spoľahlivo dospieť k záveru o intenzite porušenia služobnej disciplíny žalobcom (III. ÚS 332/09, II. ÚS
168/2019, sp. zn. 4Cdo/100/2018, 5Cdo/202/2018).

21. Z listinných dôkazov predložených žalovaným v konaní a to najmä z upozornenia na porušenie

služobnej disciplíny z 22. januára 2018 (v spise na č. l. 10-15), z výpovede zo štátnozamestnaneckého
pomeru danej žalovaným žalobcovi listom z 13. februára 2018 (v spise na č. l. 8), Služobného poriadku
č. 2/2017 (v spise na č. l. 37 až 41), pracovnej zmluvy žalobcu zo 4. mája 1998, vrátane súvisiacich
listín so štátnozamestnaneckým pomerom (v spise na č. l. 45 až 49); následne po zrušení a vrátení veci
na ďalšie konania predovšetkým z vyjadrenia žalovaného k položeným otázkam súdu prvej inštancie

z 28. februára 2022 (v spise na č. l. 379-380), z návrhu žalovaného na doplnenie dokazovania z
30. septembra 2022 je nepochybné, že žalovaný podrobne s časovým rozpisom jednotlivých úkonov
žalobcu vykonaných v rámci tzv. ,,doregistrácie“ daňových subjektov, preukazoval konanie žalobcu bez
oprávnenia vyplývajúceho z jeho pracovného zaradenia. V tejto súvislosti zdôrazňoval, že rozhodujúcou
skutočnosťou pre posúdenie intenzity porušenia služobnej disciplíny spočívajúceho v neoprávnenom

využití/použití informácií sústredených v internom počítačovom systéme žalovaného, adresovanom
iba jeho oprávneným užívateľom a výlučne na plnenie služobných úloh, pre potreby súkromného a
s výkonom štátnej služby nijako nesúvisiaceho charakteru. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd
konštatuje, že i napriek nespornosti skutku, priznania žalobcom a oľutovania uvedeného konania,
nemožno pri posudzovaní intenzity porušenia služobnej disciplíny súdom zohľadniť skutkové okolnosti

len jednej zo sporových strán. Cieľom zásady rovnosti je dosiahnutie „spravodlivej rovnováhy“ medzi
stranami sporu. Pod takto definovanú rovnosť strán sporu spadá nielen realizácia ich procesných
oprávnení, ale aj otázka dôkazného bremena, ktoré je na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť
neprimerané, lebo v opačnom prípade nemožno konanie ako celok považovať za spravodlivé.

22. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) v spojení s čl. 46 ústavy, je okrem práva
domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu), aj právo na určitú kvalitu
súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti
konania a ,,rovnosti zbraní“ (III. ÚS 402/08). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou ,,rovnosťou

zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť
argumenty a reagovať na ,,protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí v sporových konaniach, v
ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania
(III. ÚS 32/2015). Z judikatúry ESĽP vyplýva, že princíp rovnosti zbraní ako jeden z prvkov širšej
koncepcie spravodlivého konania vyžaduje, aby každému účastníkovi bola daná primeraná možnosť

predniesť svoj prípad za podmienok, ktoré ho neumiestnia do zjavnej nevýhody voči jeho protistrane
(napr. rozhodnutie vo veci De Haes a Gijsels proti Belgicku z 24. februára 1997, sťažnosť č. 19983/92,
bod 53 alebo Ankerl proti Švajčiarsku z 23. októbra 1996, sťažnosť č. 17748/91, bod 38). Žiadna zo
sporových strán teda nie je nadradená druhej strane a každá zo strán zároveň musí mať v rovnakej miere
umožnenú realizáciu svojich procesných oprávnení v súlade so zachovaním princípu rovnosti zbraní

vyplývajúceho z čl. 6 Základných princípov CSP.
23. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa
odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup
musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené

vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho
súdumôžubyťdostatočnepreskúmateľnélenvtedy,akodvolacísúdposkutkovomvymedzenípredmetu
konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu
vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistenýskutkový stav. Len všeobecné konštatovanie správnosti napadnutého rozhodnutia nemožno považovať
za dostatočné vysporiadanie sa s podstatnými uplatnenými námietkami v konaní (I. ÚS 116/2020).
24. V zmysle judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Nedostatok
vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami žalovaným uplatnenými v odvolaní v napadnutom rozsudku
odvolacieho súdu, je tak závažným nedostatkom tohto rozhodnutia, ktorého intenzita sama osebe

zakladá porušenie jeho procesných práv v takej miere, že možno konštatovať porušenie práva na
spravodlivý proces. Odvolací súd je povinný vysporiadať sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s
podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní aj v prípade tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia
podľa § 387 ods. 2 CSP (III. ÚS 314/2018, IV. ÚS 372/2020).

25. Dodržiavanie povinnosti rozhodnutie náležite odôvodniť má zaručiť transparentnosť rozhodovania

súdov, lebo každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy (čl. 2 ods. 2 Základných
princípov CSP). Súd je preto povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony strany
sporu primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať (II. ÚS 675/2014).
Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v

žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie
považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, lebo nenapĺňa atribúty
rozhodnutiaspravodlivéhoapresvedčivého,tedatakého,ktorébybolomožnépovažovaťzarozhodnutie
zabezpečujúce spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov v konaní (I. ÚS 243/07, III. ÚS 402/08,
IV. ÚS 279/2018).

26. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia
musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z

9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára
1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmianávrhminavykonaniedôkazovstránsvýhradou,žemajúvýznamprerozhodnutie(Kraska
proti Španielsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06, I. ÚS 736/2016).

27. Dovolací súd vychádzajúc z doterajšej jednotnej súdnej praxe v otázke hodnotenia intenzity
porušenia pracovnej disciplíny zdôrazňuje, že jej hodnotenie závisí od konkrétnych okolnosti prípadu a
ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, funkciu ktorú zastával, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných
povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej

k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnancovi spôsobilo
škodu a pod. Demonštratívny výpočet uvedených kritérií je rámcom objektívneho posúdenia stupňa
intenzity porušenia pracovnej disciplíny (sp. zn. 5Cdo/95/2009, m. m. 3Cdo/12/2008, 3Cdo/218/2007,
5Cdo/74/2008).
28. Dovolací súd posudzujúc namietané nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ako

aj náležité nevysporiadanie sa s podstatnou argumentáciou súvisiacou so zásadnými skutkovými
námietkami uplatnenými žalovaným, považoval uplatnený dovolací súd v zmysle § 420 písm. f) CSP
za nielen prípustný, ale aj dôvodný. Bez zohľadnenia relevantných skutkových tvrdení žalovaným,
týkajúcim sa nevysporiadania sa so skutkovými podstatami závažného porušenia služobnej disciplíny,
vyplývajúcimi zo Služobného poriadku č. 2/2017, v kontexte aj namietaného porušenia daňového

tajomstva a potencionality konfliktu záujmov služobného úradu s osobnými záujmami žalobcu v pozícii
kontrolóra daňových subjektov, nemožno ustáliť intenzitu porušenia služobných povinností a tým aj
namietanú neplatnosť výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru v danej veci.
29. Za dôvodné považoval dovolací súd aj dovolanie proti výroku o zastavení konania o určenie, že
štátnozamestnanecký pomer žalobcu u žalovaného trvá, z dôvodu nesprávneho procesného postupu

súdu prvej inštancie, ktorý nepostupoval v súlade s § 145 a § 146 CSP, a to nezisťovaním stanoviska
žalovaného k späťvzatiu žaloby sčasti (v spise na č. l. 365), i napriek tomu, že žalovaný sa predloženia
procesného návrhu domáhal vo vyjadrení z 30. septembra 2022 (v spise na č. l. 399 - 401). Navyše saodvolací súd ani s týmto namietaným pochybením taktiež nevysporiadal (námietky uplatnené v odvolaní
žalovaného v spise na č. l. 439).
30. Podľa § 439 CSP dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia

o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý dovolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a dovolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.
31. Vydanie uznesenia o náhrade trov konania v konkrétnej výške je jednostranne závislé od existencie
právoplatného rozhodnutia vo veci. Zrušením rozsudku odvolacieho súdu uznesenie o výške náhrady

trovkonaniaakozávislérozhodnutiestratilosvojpodklad.Beznadväznostinapredchádzajúce(zrušené)
rozhodnutie by zostalo uznesenie o výške náhrady trov konania osamotené, strácalo by rozumný
zmysel, čo by zároveň odporovalo princípu právnej istoty (sp. zn. 4Obdo7/2018, 3Obo/9/2017). Závislým
výrokom môže byť nielen dovolaním dotknutý výrok, tvoriaci súčasť napadnutého rozhodnutia, ale aj
výrok, ktorý je obsahom iného, samostatného rozhodnutia v danej veci (R 73/2004).

32. Uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 17Cpr/17/2018-506 z 27. júla 2023 s právoplatnosťou od
14. septembra 2023, súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy vo výške
1 629,43 eura na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Vlastimila Klepáča do 3 dní od právoplatnosti
uznesenia.

33. V kontexte uvedeného dovolací súd považoval uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f)
CSP za dôvodný, preto napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil v súlade s § 449 CSP a vec mu
vrátil na ďalšie konanie (§ 450 v spojení s § 390 CSP ). Zároveň zrušil aj rozhodnutie o trovách konania
ako závislý výrok od rozhodnutia vo veci samej (§ 439 písm. a) CSP. Ďalším uplatneným dovolacím
dôvodom v zmysle § 421 ods. 1 CSP sa dovolací súd už následne vecne nezaoberal.

34. V ďalšom konaní bude úlohou odvolacieho súdu opätovne prejednať a rozhodnúť o odvolaní
žalovaného. Vysloveným právnym názorom vyplývajúcim z tohto uznesenia vo vzťahu k splneniu
povinnosti súdu náležite odôvodniť rozhodnutie, ale sa aj vysporiadať s podstatnou uplatnenou
argumentáciou (§ 393 ods. 2 v spojení s § 387 ods. 3 CSP ) je odvolací súd viazaný (§ 455 CSP, R

76/2016).

35. O trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne odvolací súd v súlade
s § 453 ods. 3 CSP.

36. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.