Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 26. august 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/103/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2319201750
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Brňák

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:2319201750.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Brňáka a členov

senátu JUDr. Ľubora Šeba a JUDr. Martiny Valentovej v spore žalobcu M. T., narodeného XX. V. XXXX,
S. č. XXX, zastúpeného spoločnosťou JAVOR - TOKÁR advokátska kancelária, s.r.o., Bratislava, Stará
Vajnorská cesta 37, IČO: 36264750, proti žalovanej Nemocnici s poliklinikou Sv. Lukáša Galanta, a.
s., Galanta, Hodská 373/38, IČO: 44452519, zastúpenej advokátom JUDr. Máriom Keletim, Hnúšťa,
Hlavná 36, za účasti intervenienta vystupujúceho na strane žalovanej Generali Česká pojišťovna,
a. s., Praha, Spálená 75/16, Česká republika, IČO: 45272956, konajúca prostredníctvom Generali
Poisťovňa,pobočkapoisťovnezinéhočlenskéhoštátu,Bratislava,Lamačskácesta3/A,IČO:54228573,

zastúpeného AK Balara, s.r.o., Bratislava, Mostová 2, IČO: 36858528, v mene ktorej koná advokát a
konateľ Mgr. Matúš Balara, o náhradu nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp.
zn. 15C/17/2019, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 13. septembra 2022
sp. zn. 11Co/10/2022 v spojení s opravným uznesením z 29. mája 2023 sp. zn. 11Co/10/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Galanta (ďalej len „súd prvého stupňa" alebo „prvostupňový súd") rozsudkom z 25.

novembra 2021 č. k. 15C/17/2019-378 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške
50.000 eur a priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania vo výške 100%.
1.1. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil ustanoveniami § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3, a § 420 ods.
2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ"), keď na základe vykonaného dokazovania dospel k
záveru, že žalovaná nezabezpečila včasnú a účinnú liečbu s cieľom uzdravenia a zlepšenia stavu
manželky žalobcu a to pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy. Vychádzal pritom zo
záverov znaleckého dokazovania a z výsluchu znalca zo znaleckej organizácie, z ktorých vyplývalo, že

omeškanie s vykonaním nevyhnutných liečebných úkonov vo vzťahu k život ohrozujúcemu krvácaniu
došlo k vyčerpaniu obranných mechanizmov a rezerv, čo priamo viedlo k zlyhaniu životne dôležitých
orgánov. Z hľadiska intenzívnej medicíny bola liečba nebohej I. T. žalovanou nedostatočná. V priebehu
liečby došlo k viacerým postupom, ktoré neboli realizované správne a včas. V ďalšom boli popísané
konkrétne zistené nedostatky zo strany žalovanej, na základe ktorých prvostupňový súd uzavrel, že
žalobca v spore uniesol dôkazné bremeno a preukázal, že k úmrtiu jeho manželky prišlo v priamej
príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti žalovanej poskytnúť zdravotnú starostlivosť tak, že

vykoná všetky zdravotné úkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby.
Najzávažnejším pochybením tak, ako to vyplýva zo záverov znaleckého dokazovania, bolo, že neboli
včas a v dostatočnej miere vykonané hemokoagulačné vyšetrenia, čo spolu s ďalšími komplikáciamiviedlo k postupnému rozvoju hemoragického šoku a ďalej priamo k vyčerpaniu organizmu a rezerv
nebohej I. T., čo malo v konečnom dôsledku za následok jej úmrtie.
1.2. Súd pri stanovovaní výšky nemajetkovej ujmy stanovil jednak s prihliadnutím na osobu žalobcu a

na jeho dovtedajší život, kde vychádzal hlavne z toho, že žalobca a okolnosti jeho doterajšieho života
boli výrazne špecifické, žalobca už ako dieťa prežil tragickú udalosť a to smrť matky, vyrastal spoločne
s otcom a sestrou, pričom v dospelosti prišiel o otca, ktorý si vzal dobrovoľne život, pričom práve
žalobca bol ten, ktorý ho našiel. Dá sa teda konštatovať, že zoznámenie sa, spoločný život, manželstvo
a radosť z očakávaného príchodu potomkov boli v prípade žalobcu po dlhej dobe a predchádzajúcich

životných skúškach radostnými udalosťami, pričom následne sa toto obdobie skončilo neočakávaným
úmrtím jeho manželky, teda ďalšou životnou tragédiou. Ďalšími okolnosťami ktoré súd vyhodnocoval pri
rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy bolo to, že k smrti manželky žalobcu došlo v mladom veku, v
čase nedožitých 31 rokov, kde podľa názoru súdu ide spravidla o najproduktívnejšie obdobie každého
človeka a to čo sa týka organizácie rodinného života, stanovovania si životných cieľov a horizontov. Z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že vzťah medzi žalobcom a nebohou manželkou bol usporiadaný,

harmonický a plný pochopenia. Podľa názoru súdu bolo logické, že strata takto blízkeho človeka s
ktorým je prežívaná taká kvalita vzájomných vzťahov musí nevyhnutne viesť k psychickej bolesti a
výraznému zásahu do integrity osobnosti. Súd taktiež pri vyhodnocovaní výšky nemajetkovej ujmy
hodnotil aj okolnosti na strane žalovanej, že žalovaná je zdravotníckym zariadením, pričom u subjektu
s jej postavením sa očakáva, dodržanie a vykonanie všetkých nevyhnutných úkonov a postupov pri

plnení primárnej prevenčnej povinnosti predchádzania škodám. V danom prípade bolo potrebné taktiež
zohľadniť majetkové pomery žalovanej ktorá ako to vyplýva aj z účasti intervenienta má uzatvorené
poistenie vzťahujúce sa na podobné prípady. Priznanie nemajetkovej ujmy v požadovanej výške teda
bolo v možnostiach žalovanej a bude kryté z existujúceho poistenia a teda nemôže ohroziť poskytovanie
zdravotnej starostlivosti žalovanou. Prvostupňový súd v prejednávanom spore nezistil, že by vo veci

existovala určitá miera spoluzavinenia nebohej I. T.. Z uvedených dôvodov teda súd vychádzal z toho, že
z pohľadu závažnosti vzniknutej ujmy, keďže žalobca stratil akúkoľvek nádej na šťastný rodinný život po
sérii tragédií v súkromnom živote, bolo možné vychádzať z toho, že priznaná výška nemajetkovej ujmy
musí byť vyššia, než je tomu v iných prípadoch nesprávne poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Preto
súd vyhodnotil, že v danom prípade predstavuje výška nemajetkovej náhrady v sume 50.000 eur sumu

primeranú, vzhľadom na všetky uvádzané okolnosti prejednávaného sporu. Z uvedených dôvodov sa
súd nemohol stotožniť ani s návrhom intervenienta, aby analogicky priznal výšku nemajetkovej ujmy s
použitím právnych noriem upravujúcich odškodňovanie obetí trestných činov, a to z toho dôvodu, že pri
aplikácii takéhoto postupu nie je možné zohľadniť všetky okolnosti prípadu tak, ako to v prípade zásahov
a odškodňovania zásahu do osobnostných práv ustanovuje zákon.

1.3. Výrok o nároku na náhradu trov konania súd odôvodnil použitím ust. § 255 ods. 2 CSP.

2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd") rozsudkom z 13. septembra 2022 sp. zn. 11Co/10/2022
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a rozhodol o trovách odvolacieho konania.
2.1. Odvolací súd uviedol, že skutkové a právne závery prvostupňového súdu boli správne a preto

na ne odkázal. V súvislosti s výškou nemajetkovej ujmy uviedol, že „súd prvej inštancie ... zistil
v dostatočnom rozsahu skutočnosti rozhodné pre meritórne rozhodnutie, prihliadol na zákonom
stanovené kritériá priznávania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď citovej ujme sa vyrovná
len máloktorý emočný zážitok, preto jeho vnímanie a prejavy, hoci sú individuálne, možno dôvodne
predvídať a správne určil aj výšku tejto nemajetkovej ujmy, ktorá je predmetom voľnej úvahy súdu.

Vodiacimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je
rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie. Súd správne
prihliadol okrem závažnosti vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, k
naplneniu požiadavky účinného, primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale
i k požiadavke nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Kritériu

primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv. statusu obete,
ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti, keď uviedol, že pokiaľ
má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by priznal v porovnateľných
prípadoch súd, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom pri posudzovaní
tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a tiež to, či priznaná

suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine. ... Nemajetková ujma slúži len na zmiernenie
citovej ujmy, ktorú žalobca utrpel. Nečakaným šokujúcim úmrtím manželky žalobcu došlo k závažnému
zásahu do jeho osobnostných práv, do práva na súkromie a rodinný život, pričom tento následok je
nereparovateľný. Pri úmrtí nemôže žiadne zadosťučinenie odčiniť vzniknutú ujmu, ktorá má absolútnycharakter. Podľa ustálenej súdnej praxe bola preto daná aplikácia ustanovenia § 11 a 13 ods. 1
OZ. Súčasťou súkromného života je nepochybne aj rodinný život zahrňujúci vzťahy medzi blízkymi
príbuznými, a preto rešpektovanie súkromného, teda aj rodinného života musí zahŕňať právo na

vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, aby bolo možné okrem iného tiež rozvíjať
a napĺňať vlastnú osobnosť. Zavinená smrť blízkej osoby preto môže vzhľadom k vzájomným úzkym
a pevným sociálnym, morálnym a citovým väzbám predstavovať natoľko závažnú nemateriálnu ujmu
pre rozvíjanie a naplnenie osobnosti pozostalého, že môže byť kvalifikovaná ako ujma znižujúca
jeho dôstojnosť, či vážnosť spoločnosti ... Strata blízkej osoby je pre každého človeka tou najväčšou

stratou, s ktorou sa môže vo svojom živote stretnúť, preto šokujúca smrť manželky žalobcu predstavuje
udalosť mimoriadnu s nenapraviteľným následkom, v prípade ktorej je morálna satisfakcia z hľadiska
zadosťučinenia nepostačujúca. Základnými kritériami určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch v
dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti sú závažnosť vzniknutej ujmy ako
aj okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. V danom prípade došlo pretrhnutiu rodinných a
citových väzieb vyplývajúcich predovšetkým z intenzity vzťahu so zomrelou. Táto intenzita bola daná

tým, že žalobca stratil životnú partnerku - manželku. Okrem psychickej bolesti, ktorá v prípade straty
veľmi blízkeho človeka je často vnímaná ako neznesiteľná fyzická, obmedzujúca aktivity pozostalého,
je žalobca zasiahnutý stratou osoby, ktorej nezastupiteľným poslaním bolo upevňovanie a pozitívne
rozvíjanie citových vzťahov, dávanie lásky i poslania, ktoré ovplyvnia celý budúci život človeka.
Následkom úmrtia manželky zostal žalobca sám, čo podstatným spôsobom ovplyvnilo jeho život a jeho

sebarealizáciu."
2.2. Na pozadí konkrétnych rozhodnutí ESĽP odvolací súd konštatoval, že náhrada nemajetkovej ujmy
v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, že pri určovaní výšky
náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy, že výška náhrady v konkrétnom
prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich

sa poškodenia dobrej povesti resp. že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv
musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia, alebo ktorá je priznávaná
obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez
existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za
telesné zranenia alebo násilné činy. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia okresných resp.

krajských súdov, vo vzťahu ku ktorým stanovená výška nemajetkovej ujmy nebola zjavne nepomerná,
pričom prvostupňový súd v bodoch 22. a 23. jeho odôvodnenia vysvetlil, prečo nepovažoval za dôvodné
aplikovať na vec ustanovenia zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov, ktorého ustanovenia
nezohľadňovali všetky okolnosti posudzovaného prípadu.
2.3. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP a

§ 255 ods. 1 CSP.
2.4. Uznesením z 29. mája 2023 sp. zn. 11Co/10/2022 odvolací súd opravil záhlavie svojho rozsudku
v časti označenia intervenienta na strane žalovanej.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka") dovolanie, prípustnosť

ktorého odôvodnila poukazom na ust. § 420 písm. f) CSP a § 421 písm. a) a b) CSP. Navrhla, aby
dovolací súd napadnuté odvolacie rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne,
aby prípadne zrušil aj prvostupňový rozsudok a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ak by dovolací súd
zmenil napadnuté odvolacie rozhodnutie navrhla v zmysle zásady úspechu strán sporu rozhodnúť aj o
trovách konania.

3.1. V súvislosti s dovolaním podľa § 420 písm. f) CSP namietala „zmätočnosť rozhodnutia súdu
spočívajúca v porušení práva na riadne odôvodnenie rozsudku", ktorou vadou boli postihnuté obe
rozhodnutia nižších súdov.
3.2. V súvislosti s dovolaním podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP dovolateľka vytýkala nižším súdom
nesprávne právne posúdenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 a 3 OZ.

3.2.1. Za odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP)
dovolateľka tvrdiac, že určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy malo vychádzať analogicky z
odškodňovania obetí trestných činov, označila dovolacie rozhodnutia 4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2021,
6MCdo/15/2012, 3Cdo/19/2018 a rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd") III. ÚS 288/2017 ako aj rozhodnutie ESĽP vo veci Iltatehti a Karhuaara v. Fínsko.

3.2.2. Za právnu otázku, ktorá nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte vyriešená (§ 421
ods. 1 písm. b) CSP) považovala otázku, „či môžu súdy pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej
ujmy zohľadňovať okolnosti na strane poškodeného (žalobcu) nesúvisiace (časovo, príčinne) s konaním
(alebo nekonaním) porušovateľa práv (žalovaný), teda či môžu prihliadať na okolnosti, na ktorých vznik arozsah následkov nemohol mať porušovateľ práv (žalovaný) žiadny vplyv" resp. „[j]e prípustné, aby súdy
pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy zohľadňovali aj iné kritéria, ako sú uvedené v § 13 ods.
3 Občianskeho zákonníka?". Žalovaná tiež poukázala na „nesprávny postup súdov spočívajúci v tom,

že pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy vychádzali z majetkových pomerov žalovaného
a zo skutočnosti, že žalovaný je poistený pre daný prípad".

4. Intervenient na strane žalovanej sa stotožnil s dovolaním žalovanej

5. Žalobca sa k dovolaniu nevyjadril.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti

dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je sčasti prípustné
vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 CSP, avšak nie je dôvodné.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

7. Žalovaná v súvislosti s dovolaním podľa § 420 písm. f) CSP namietala nedostatok riadneho
odôvodnenia rozhodnutí nižších súdov (bod 3.1.).

8. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
8.1. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah

súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane,abysvojouprocesnouaktivitouuskutočňovalajejpatriaceprocesnéoprávnenia.Podstatoupráva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne

konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.
Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04,

I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
8.2. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti
dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným
dovolacím dôvodom. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442
CSP).

9. Podľa názoru vec prejednávajúceho dovolacieho senátu i keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre
nedostatok jeho riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý
znemožniť sporovej strane, aby uplatňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok
porušenie práva na spravodlivý proces, v prejednávanej veci o taký prípad nešlo. Dovolaním napádaný

rozsudoktotižuvádzaskutkovýstav,ktorýpovažovalodvolacísúdzarozhodujúci,stanoviskástránsporu
k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i rozhodujúce skutočnosti,
na základe ktorých vyvodil svoje právne závery vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že
konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť
rozsudkuodvolaciehosúduspotvrdzovanýmrozsudkomvytváraichorganickú(kompletizujúcu)jednotu.

Odôvodnenie obidvoch rozsudkov zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia.
Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich
zrozumiteľnosť aj ich všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia každého rozsudku vyplýva
vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymizávermi na strane druhej. Argumentácia obidvoch súdov je koherentná a ich rozhodnutia konzistentné,
zvolené premisy aj závery, ku ktorým na ich základe súdy dospeli, sú prijateľné pre právnickú aj
laickú verejnosť. Je nepochybné, že v rozsahu namietaných dovolacích výhrad nosné dôvody (ktoré

viedli prvostupňový súd k priznaniu požadovanej výšky nemajetkovej ujmy žalobcovi a odvolací súd
k potvrdeniu prvostupňového rozsudku) spočívali v závere, že nemajetková ujma v okolnostiach
posudzovanej veci slúži len na zmiernenie citovej ujmy, ktorú žalobca utrpel. Nečakaným šokujúcim
úmrtím manželky žalobcu došlo k závažnému zásahu do jeho osobnostných práv, do práva na súkromie
a rodinný život, pričom tento následok je nereparovateľný. Pri úmrtí nemôže žiadne zadosťučinenie

odčiniť vzniknutú ujmu, ktorá má absolútny charakter. Súčasťou súkromného života je nepochybne
aj rodinný život zahrňujúci vzťahy medzi blízkymi príbuznými, a preto rešpektovanie súkromného,
teda aj rodinného života musí zahŕňať právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými
bytosťami, aby bolo možné okrem iného tiež rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Zavinená smrť blízkej
osoby preto môže vzhľadom k vzájomným úzkym a pevným sociálnym, morálnym a citovým väzbám
predstavovať natoľko závažnú nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie a naplnenie osobnosti pozostalého,

že môže byť kvalifikovaná ako ujma znižujúca jeho dôstojnosť, či vážnosť spoločnosti. Strata blízkej
osoby je pre každého človeka tou najväčšou stratou, s ktorou sa môže vo svojom živote stretnúť, preto
šokujúca smrť manželky žalobcu predstavuje udalosť mimoriadnu s nenapraviteľným následkom, v
prípade ktorej je morálna satisfakcia z hľadiska zadosťučinenia nepostačujúca. Základnými kritériami
určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 3 OZ sú závažnosť vzniknutej

ujmy ako aj okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. V danom prípade došlo pretrhnutiu
rodinných a citových väzieb vyplývajúcich predovšetkým z intenzity vzťahu so zomrelou. Táto intenzita
bola daná tým, že žalobca stratil životnú partnerku - manželku. Okrem psychickej bolesti, ktorá v
prípade straty veľmi blízkeho človeka je často vnímaná ako neznesiteľná fyzická, obmedzujúca aktivity
pozostalého, je žalobca zasiahnutý stratou osoby, ktorej nezastupiteľným poslaním bolo upevňovanie

a pozitívne rozvíjanie citových vzťahov, dávanie lásky i poslania, ktoré ovplyvnia celý budúci život
človeka. Následkom úmrtia manželky zostal žalobca sám, čo podstatným spôsobom ovplyvnilo jeho
život a jeho sebarealizáciu (pozri bod 32. odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia). Vyslovené závery
v kontexte so zisteným skutkovým stavom a závermi prvostupňového súdu (body 13., 22. a 23.
odôvodnenia prvostupňového rozsudku) nemožno považovať za celkom zjavne neodôvodnené resp.

právne nekonformné. Za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací (prvostupňový) súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej
strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom.

10. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalovaná neopodstatnene namietala, že

odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Prípustnosť
dovolania z tohto ustanovenia preto nevyplýva.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP

11. V súvislosti s dovolaním podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP žalovaná namietala nesprávne právne
posúdenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 a 3 OZ tvrdiac, že určenie
výšky náhrady nemajetkovej ujmy malo vychádzať analogicky z odškodňovania obetí trestných činov
resp. poukazujúc na skutočnosť, že nižšie súdy pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v rozpore s §

13 ods. 3 OZ prihliadali aj na okolnosti, ktoré z citovaného ustanovenia nevyplývajú a na ktorých vznik
a rozsah následkov nemohla maž žalovaná žiadny vplyv (body 3.2., 3.2.1. a 3.2.2.).

12. So zreteľom na riadne nastolenie právnej otázky súvisiacej s nesprávnym právnym posúdením výšky
priznanej nemajetkovej ujmy (súvisiacej s interpretáciou ustanovenia § 13 ods. 3 OZ, pozn.) a v situácii,

naktorúsavzťahujeustanovenie§421ods.1CSP,dospeldovolacísúdkzáveru,žedovolaniežalovanej
je v danom prípade procesne prípustné. Následne preto skúmal, či je podané dovolanie dôvodné (či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu skutočne vychádza z nesprávnej interpretácie ustanovenia §
13 ods. 3 OZ).

13. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca
v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie k záveru o právach
a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd
dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stavnedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav
nesprávne aplikoval.

14. Podľa § 13 ods. 3 OZ výšku náhrady nemajetkovej ujmy určí súd s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

15. Nosné právne závery nižších súdov v rozsahu dovolacích námietok žalovanej a súvisiace s
interpretáciou zákonných podmienok pri určení výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, uvedených

v ustanovení § 13 ods. 3 OZ (vyvodenie sekundárnej právnej zodpovednosti za protiprávne konanie,
pozn.), nemožno podľa názoru dovolacieho súdu považovať za právne nekonformné, resp. odporujúce
právu. Na strane druhej nemožno opomenúť, že posudzovanie „závažnosti" ale predovšetkým
„okolností" in concreto súviselo predovšetkým so skutkovým stavom a jeho hodnotením, ktorým
skutkovým stavom bol dovolací súd viazaný (§ 442 CSP).
15.1. Prvostupňový súd pri posudzovaní závažnosti vzniknutej ujmy zohľadňoval jednak samotnú osobu

žalobcu a jeho dovtedajší život (smrť jeho rodičov), ktorý nepochybne (na rozdiel od opačného tvrdenia
dovolateľky, pozn.) mal resp. mohol mať aj podľa názoru dovolacieho súdu svoj význam pri odpovedi
na otázku aká závažná ujma pre žalobcu nastala smrťou jeho manželky; právo na ochranu osobnosti
totiž predstavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy a je úzko späté s osobnosťou človeka a
jej prejavmi. Ďalej zohľadňoval aj samotný vek zosnulej manželky, silný citový vzťah medzi žalobcom

a jeho manželkou a následnú psychickú bolesť (bod 22. odôvodnenia prvostupňového rozsudku).
Pri celkovom vyhodnocovaní výšky nemajetkovej ujmy hodnotil aj okolnosti na strane žalovanej, kde
(iba) spomenul v rámci majetkových pomerov a poistenia žalovanej, že priznaná výška nemajetkovej
ujmy žalobcovi nemôže ohroziť poskytovanie zdravotnej starostlivosti žalovanou a teda ingeroval (aj)
verejnoprávny význam zdravotníckeho zariadenia. Ďalej poukázal na nezistenie „spoluzavinenia" zo

strany nebohej manželky žalobcu a nestotožnil sa ani s návrhom intervenienta, „aby analogicky priznal
výšku nemajetkovej ujmy s použitím právnych noriem upravujúcich odškodňovanie obetí trestných činov
a to z toho dôvodu, že pri aplikácii takéhoto postupu nie je možné zohľadniť všetky okolnosti prípadu
tak ako to v prípade zásahov a odškodňovania zásahu do osobnostných práv ustanovuje zákon" (bod
23. odôvodnenia prvostupňového rozsudku).

15.2. Odvolací súd v súvislosti s priznanou výškou nemajetkovej ujmy zvýraznil, že „citovej ujme sa
vyrovná len máloktorý emočný zážitok, preto jeho vnímanie a prejavy, hoci sú individuálne, možno
dôvodne predvídať a správne určil aj výšku tejto nemajetkovej ujmy, ktorá je predmetom voľnej úvahy
súdu. ... Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia
tzv. statusu obete, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti, keď

uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by priznal
v porovnateľných prípadoch súd, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom
pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a tiež
to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine. Ústavný súd ČR konštatoval, že
pri stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom,

že všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch ... žiadna priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy nikdy nemôže nahradiť stratu manželky, jej úlohou je len zmierniť následky
tejto negatívnej ujmy. Jedná sa o primeranú, nie však úplnú náhradu, keď zásah do rodinného a
súkromného života žalobcu sa objektívne nedá vyčísliť. Nemajetková ujma slúži len na zmiernenie
citovej ujmy, ktorú žalobca utrpel. Nečakaným šokujúcim úmrtím manželky žalobcu došlo k závažnému

zásahu do jeho osobnostných práv, do práva na súkromie a rodinný život, pričom tento následok je
nereparovateľný. Pri úmrtí nemôže žiadne zadosťučinenie odčiniť vzniknutú ujmu, ktorá má absolútny
charakter. Podľa ustálenej súdnej praxe bola preto daná aplikácia ustanovenia § 11 a 13 ods. 1
OZ. Súčasťou súkromného života je nepochybne aj rodinný život zahrňujúci vzťahy medzi blízkymi
príbuznými, a preto rešpektovanie súkromného, teda aj rodinného života musí zahŕňať právo na

vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, aby bolo možné okrem iného tiež rozvíjať
a napĺňať vlastnú osobnosť. Zavinená smrť blízkej osoby preto môže vzhľadom k vzájomným úzkym
a pevným sociálnym, morálnym a citovým väzbám predstavovať natoľko závažnú nemateriálnu ujmu
pre rozvíjanie a naplnenie osobnosti pozostalého, že môže byť kvalifikovaná ako ujma znižujúca
jeho dôstojnosť, či vážnosť spoločnosti ... Strata blízkej osoby je pre každého človeka tou najväčšou

stratou, s ktorou sa môže vo svojom živote stretnúť, preto šokujúca smrť manželky žalobcu predstavuje
udalosť mimoriadnu s nenapraviteľným následkom, v prípade ktorej je morálna satisfakcia z hľadiska
zadosťučinenia nepostačujúca. Základnými kritériami určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch v
dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti sú závažnosť vzniknutej ujmy akoaj okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. V danom prípade došlo pretrhnutiu rodinných a
citových väzieb vyplývajúcich predovšetkým z intenzity vzťahu so zomrelou. Táto intenzita bola daná
tým, že žalobca stratil životnú partnerku - manželku. Okrem psychickej bolesti, ktorá v prípade straty

veľmi blízkeho človeka je často vnímaná ako neznesiteľná fyzická, obmedzujúca aktivity pozostalého,
je žalobca zasiahnutý stratou osoby, ktorej nezastupiteľným poslaním bolo upevňovanie a pozitívne
rozvíjanie citových vzťahov, dávanie lásky i poslania, ktoré ovplyvnia celý budúci život človeka.
Následkom úmrtia manželky zostal žalobca sám, čo podstatným spôsobom ovplyvnilo jeho život a
jeho sebarealizáciu.". Na pozadí konkrétnych rozhodnutí ESĽP odvolací súd konštatoval, že náhrada

nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, že pri
určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy, že výška náhrady
v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných
prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti resp. že pri určovaní výšky náhrady za porušenie
osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia, alebo
ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv

by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady
priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia
okresných resp. krajských súdov, vo vzťahu ku ktorým stanovená výška nemajetkovej ujmy nebola
zjavne nepomerná, pričom prvostupňový súd v bodoch 22. a 23 jeho odôvodnenia vysvetlil, prečo
nepovažoval za dôvodné aplikovať na vec ustanovenia zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných

činov, ktorého ustanovenia nezohľadňovali všetky okolnosti posudzovaného prípadu (body 31. až 34.
odôvodnenia odvolacieho rozsudku).

16. Dovolateľka tvrdila, že určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v danej veci malo vychádzať
analogicky z odškodňovania obetí trestných činov, čím sa napadnuté odvolacie rozhodnutie odklonilo

od dovolacích rozhodnutí 4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2012, 6MCdo/15/2012, 3Cdo/19/2018 a rozhodnutia
ústavného súdu III. ÚS 288/2017, ako aj rozhodnutie ESĽP vo veci Iltatehti a Karhuaara v. Fínsko
(bod 3.2.1.). Zo žiadnych žalovanou označených súdnych rozhodnutí (viď nižšie) však v skutkových a
právnych rámcoch teraz posudzovanej veci nevyplývalo odklonenie sa odvolacieho súdu od označených
súdnych rozhodnutí, a to jednak pre všeobecnosť súdnej úvahy, rozdielnosť skutkových a právnych

okolností a nedostatok ustálenosti záväzného názoru v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu. Inak
povedané zo žalovanou označených súdnych rozhodnutí nevyplývalo, že v prípade smrti manželky
žalobcu zavinenej zdravotníckym zariadením (žalovanou) pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy je
potrebné vychádzať zo zákonnej úpravy odškodňovania obetí trestných činov.
16.1. V rozhodnutí z 27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo/171/2005 najvyšší súd v podstatnom konštatoval, že i

keď je výška zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom
konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou
ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak
premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa, a ktoré
by napríklad pri porovnaní „odškodnenia" zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním"

zásahov do iných základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky mohli niektoré ujmy na
iných základných právach (napríklad ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať.
16.2. V rozhodnutí z 31. júla 2012 sp. zn. 6Cdo/37/2012 dovolací súd posudzoval spor fyzickej osoby
proti štátu týkajúci sa nezákonne vzneseného obvinenia a väzby, a to podľa zákona č. 58/1969 Zb.
Skutkové a právne okolnosti teraz posudzovanej veci sú už na prvý pohľad odlišné. V označenej veci

(6Cdo/37/2012) dospel dovolací súd k záveru, že súd je povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a
vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím
na rozsah odškodnenia v iných, obdobných veciach; v tomto rozhodnutí dovolací súd poukázal na
nález ústavného súdu zo 06. decembra 2006 sp. zn. III. ÚS 147/06 a tiež na rozsudok ESĽP zo 17. júla
2012 (v prípade Winkler proti Slovenskej republike). Predmetným zrušujúcim rozhodnutím ale nebol

vyslovený záväzný právny názor, pretože v ňom došlo k zrušeniu rozhodnutia odvolacieho súdu pre
jeho nepreskúmateľnosť, a teda je zrejmé, že sa navyše v uvedenom konaní vecne neriešila otázka
výšky náhrady nemajetkovej ujmy.
16.3. Najvyšší súd v ďalšom žalovanou označenom rozhodnutí z 30. septembra 2013 sp. zn.
6MCdo/15/2012 posudzoval mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom SR v spore

fyzickej osoby proti štátu týkajúcom sa náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti s nezákonným trestným
stíhaním a vykonaným trestom, a to podľa zákona č. 58/1969 Zb. Skutkové a právne okolnosti teraz
posudzovanej veci sú už na prvý pohľad odlišné.16.4. Podobne aj v rozhodnutí z 27. júla 2018 sp. zn. 3Cdo19/2018 najvyšší súd posudzoval spor, v
ktorom išlo o náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., pričom skutkové a právne
okolnosti teraz posudzovanej veci sú už na prvý pohľad odlišné.

16.5. V rozhodnutí z 05. decembra 2017 sp. zn. III. ÚS 288/2017 ústavný súd okrem iného zrušil
napadnuté odvolacie rozhodnutie týkajúce sporu o ochranu osobnosti a v časti rozhodovania o priznaní
náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že toto závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, na
druhej strane však táto úvaha neznamená priestor na svojvôľu či arbitrárnosť. Príslušný súd musí
uskutočniť dokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť, či

táto ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik pritom musí tvrdiť a doložiť navrhovateľ, ktorý nesie
dôkazné bremeno. Príslušné závery súdu musia byť riadne odôvodnené a musia spočívať na logických a
legitímnych faktoch. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať
svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných
veciach rovnako, a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou
ujmy a výškou priznanej náhrady.

16.6. V rozhodnutí ESĽP vo veci Iltatehti a Karhuaara v. Fínsko bola posudzovaná primeranosť
náhrady nemajetkovej ujmy v difamačných sporoch s médiami, podľa ktorého pri určovaní výšky
náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za
telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných
osobnostnýchprávbynemalabezexistenciezávažnýchadostatočnýchdôvodovprevyšovaťmaximálnu

výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy.

17. Podľa právnej doktríny pri posudzovaní výšky náhrady imateriálnej ujmy sú významné okolnosti,
za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. Vždy musia byť zisťované okolnosti nielen na strane
pôvodcu zásahu, ale aj na strane dotknutej osoby, napríklad aký je podiel samotnej postihnutej osoby

na priebehu činnosti pôvodcu vyúsťujúcej do neoprávneného zásahu. Tým je sledovaný cieľ, aby pri
určení konkrétnej výšky peňažného zadosťučinenia bolo možné v rámci voľnej úvahy súdu, ktorá práve
na tomto mieste dostáva veľký priestor, a v súlade s princípom spravodlivosti pružne prihliadnuť na
najrôznejšie momenty, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Súd
však pritom musí vychádzať vždy z čo najúplnejšieho skutkového stavu a opierať sa o preskúmateľné

konkrétne hľadiská (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a
kol. Občiansky zákonník I., II. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, s. 82-94). Podobne ústavný súd
vo svojom náleze z 12. júna 2024 sp. zn. I. ÚS 22/2024 medzi iným uviedol, že «otázkou povahy
rozhodnutia o priznaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa zaoberala aj odborná literatúra.
Jednotiacim atribútom nárokov na primerané zadosťučinenie je to, že sú dané ex lege a o ich priznaní/

nepriznaní rozhodujú súdy. ... Zavedením možnosti domáhať sa nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy do právneho poriadku Slovenskej republiky bezpochyby došlo k rozšíreniu ochrany poškodených
(dotknutých) subjektov. A jeho zmyslom a účelom je teda dosiahnuť úplnú satisfakciu na strane dotknutej
osoby. ... Platná právna úprava pritom neustanovuje rozsah (výšku) peňažného zadosťučinenia. Výšku
náhrady nemajetkovej ujmy určuje súd. Pri úvahe o primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch musí súd prihliadať na samotný účel a funkcie tohto inštitútu pri ochrane osobnosti ...
Výška peňažného zadosťučinenia musí byť primeraná, avšak je predmetom voľnej úvahy súdu ... Z
pojmu primeranosti zadosťučinenia možno vyvodiť, že súdu je daná možnosť postupovať individuálne,
hodnotiť a posudzovať okolnosti konkrétneho zásahu, prípadne stanoviť ďalšie kritériá na posúdenie
každého prípadu. Súd má teda možnosť voľnej úvahy pre rozhodnutie, či za primerané bude považovať

len morálne alebo len finančné zadosťučinenie, prípadne obe tieto formy (rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 6Cdo/17/2010 z 10. októbra 2011), uvedené sa nepochybne vzťahuje aj na rozhodnutie súdu
o samotnej výške prípadného finančného zadosťučinenia (náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch).
Uvedené nie je v rozpore so zásadou proporcionality, ktorá znamená, že čím má chránený záujem v
spoločnosti väčšiu hodnotu, tým väčšia suma náhrady môže byť dotknutej osobe priznaná súdom. ...

Výnimočné postavenie v rámci právneho poriadku predstavuje úprava nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy vyplývajúceho z § 17 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu, čo však presvedčivo odôvodňuje
odlišná povaha právnych vzťahov, ktoré sú základom tohto nároku, a to vertikálny vzťah medzi orgánom
verejnej moci (štátom), ktorého nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym postupom bola dotknutej
osobe (fyzickej alebo právnickej osobe) spôsobená škoda. Čoho dôsledkom je aj existencia povinnosti

predbežného prerokovania nároku dotknutej osoby s porušujúcim orgánom verejnej správy. Zároveň ide
ojedinýnárok,ktoréhomaximálnavýškajeurčenápriamovzákone(§17ods.4zákonaozodpovednosti
za škodu). V neposlednom rade je možné za dôvod považovať aj skutočnosť, že právo na náhradu škody
takto spôsobenej vyplýva priamo z čl. 46 ods. 3 ústavy. Naproti tomu právo na náhradu nemajetkovejujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je takým právom súkromnoprávnej povahy,
ktoré ani nemá priamu oporu v ústavnej úprave (čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy) (ZNaU 37/2002, s. 265 a 266
- II. US 54/2002) (porov. Eurokódex komentár k § 13 [Prostriedky ochrany osobnosti] zákona 40/1964

Zb. (od 1. 1. 1992)».

18.Sumarizujúcvyššieuvedenédovolacísúduzatvára,žezrelevantnéhohmotnoprávnehoustanovenia
(§ 13 OZ) de lege lata nevyplýva povinnosť posudzovať výšku priznanej nemajetkovej ujmy podľa
zákonnej úpravy o odškodňovaní obetí trestných činov a táto povinnosť nevyplýva ani z ustálenej praxe

dovolacieho súdu (bod 16). Pokiaľ v súvislosti s dovolaním podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalovaná
namietala okruh okolností skúmaných nižšími súdmi pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy
dovolací súd znova uvádza, že súdu je daná možnosť postupovať individuálne, hodnotiť a posudzovať
okolnosti konkrétneho zásahu, prípadne stanoviť ďalšie kritériá na posúdenie každého prípadu. Súd
má teda na základe účinnej hmotnoprávnej úpravy možnosť voľnej úvahy pre rozhodnutie, samozrejme
rešpektujúc, že súd však pritom musí vychádzať vždy z čo najúplnejšieho skutkového stavu a opierať sa

o preskúmateľné konkrétne hľadiská (bod 17); nižšie súdy uvedené hľadiská vo svojich rozhodnutiach
nie arbitrárnym, ani nie celkom zjavne nedôvodným spôsobom uviedli (pozri tiež bod 9). V neposlednom
rade dovolací súd uvádza, že otázka formulovaná žalovanou je svojim obsahom hypotetická a skutková
(teda závislá od zistenia skutkového stavu).

19. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalovanej neopodstatnene
smeruje proti takému rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nespočíva v nesprávnom právnom posúdení
veci. Najvyšší súd preto jej nedôvodné dovolanie zamietol podľa § 448 CSP.

20. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 453

ods. 1 CSP. Žalobca mal v dovolacom konaní plný úspech, avšak žiadne trovy mu v rámci dovolacieho
konania nevznikli (bod 5), preto mu ich dovolací súd ani nepriznal.

21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.