Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. február 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/98/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120403868
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šabla

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6120403868.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra

Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobcu:
A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. B. XXX, XXX XX E. E., právne zastúpený Právny dom –
advokáti, s.r.o., so sídlom Dlhá 2, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 36 857 793, proti žalovaným: 1/ F.
C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXX/X, XXX XX E., právne zastúpený JUDr. Jankou Kmeťovou,
advokátkou, so sídlom Advokátskej kancelárie Nad Plážou 17B, 974 01 Banská Bystrica, 2/ mal. C.
G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XXXX/X, XXX XX E. E., právne zastúpená AK Piliar s.r.o., so
sídlom Medený Hámor 11, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 52 915 816, v konaní o zaplatenie 6 572,80

€, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7C/1/2021 - 399 zo dňa 05.
júna 2023 ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v II. výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti voči žalovanému 1/ a
v závislom IV. výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému 1/ náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 6.050,- € voči

žalovanej 2/ zastavil (I. výrok); žalobu vo zvyšnej časti voči žalovanému 1/ zamietol (II. výrok); žalobcovi
nepriznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej 2/ (III. výrok) a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť
žalovanému 1/ náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia
súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov konania (IV. výrok).

2. Z nesporných skutkových tvrdení strán sporu a z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie
vyplynulo, že žalobca a pôvodný žalovaný H. G., nar. XX.XX.XXXX boli odo dňa 09.09.2019 do dňa

24.12.2021podielovýmispoluvlastníkminehnuteľnostíevidovanýchOkresnýmúradomBanskáBystrica,
katastrálnym odborom, na LV č. XXX, pre katastrálne územie (ďalej aj „k.ú.“) D. H., a to rodinného domu
súp. č. X postaveného na parcele CKN č. XXX/X, parcely CKN č. XXX/X – zastavaná plocha a nádvorie o
výmere 547 m2, parcely CKN č. XXX/X – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 124 m2 a parcely CKN
č. XXX/X – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 65 m2 (ďalej aj „spoločné nehnuteľnosti“), každý o
veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/2. Ďalej mal súd prvej inštancie za preukázané, že prístupová cesta
k predmetným nehnuteľnostiam vedie cez pozemok parcely CKN č. XXX/XX, ktorá bola v predmetnom

období v bezpodielovom spoluvlastníctve pôvodného žalovaného a jeho bývalej manželky I. J.. Pôvodný
žalovaný zomrel dňa XX.XX.XXXX a jeho právnymi nástupcami v konaní sa stali jeho deti (žalovaný 1/
a maloletá žalovaná 2/).3. Medzi stranami bol sporný dôvod neužívania spoločných nehnuteľností žalobcom, keď žalobca tvrdil,
že pôvodný žalovaný mu bezdôvodne neumožnil tieto užívať a žalovaný 1/ tvrdil, že nehnuteľnosti
nemohol žalobca užívať pre existenciu právnej prekážky a to z dôvodu absencie práva prechodu a

prejazdu žalobcu cez parcelu CKN č. XXX/XX, ktorej žalobca spoluvlastníkom nebol, avšak cez ktorú
vedie jediná prístupová cesta k nehnuteľnostiam, ktorých bol žalobca spoluvlastníkom. Žalobca k právu
prechodu a prejazdu cez predmetnú parcelu tvrdil, že mu súhlas udelila I. J. a tento súhlas tvorí prílohu
ním predloženej notárskej zápisnice zo dňa 24.10.2019. Sporným medzi stranami tak bol právny základ
ako aj výška uplatneného nároku, ktorú rozporoval pôvodný žalovaný aj žalovaný 1/ ako jeho právny

nástupca.

4. V priebehu konania žalobca rozšíril pôvodne uplatňovaný nárok v sume 6 572,80 €
na sumu 12 100,- € za obdobie od 09.09.2019 do 24.12.2021 a zároveň zobral žalobu späť v časti o
zaplatenie 6 050,- € vo vzťahu k žalovanej 2/ z dôvodu, že medzi nimi došlo k dohode o mimosúdnom
urovnaní sporu a žiadal konanie v tejto časti vo vzťahu k žalovanej 2/ zastaviť. Právny zástupca maloletej

žalovanej 2/ so späťvzatím žaloby súhlasil, a preto súd prvej inštancie konanie o zaplatenie 6 050,- €
voči žalovanej 2/ zastavil. Predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby zostalo zaplatenie sumy
6 050,- €, ktorú si žalobca uplatňoval voči žalovanému 1/ za obdobie od 09.09.2019 do 15.10.2021 a
od 08.12.2021 do 24.12.2021.

5. Žalobcom uplatnený nárok titulom bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie prekvalifikoval
na nárok na zaplatenie náhrady za užívanie nehnuteľností nad rozsah spoluvlastníckeho podielu
druhým spoluvlastníkom (pôvodným žalovaným) vyplývajúci priamo z podielového spoluvlastníctva veci
– z ustanovenia § 137 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej
aj „OZ“).

6. S poukazom na predmet sporu bolo podľa súdu prvej inštancie potrebné objasniť, či žalobca
neužíval spoločné nehnuteľnosti v dôsledku ich užívania pôvodným žalovaným nad rozsah jeho
spoluvlastníckeho podielu, čo je nevyhnutným predpokladom na vznik náhrady v prospech žalobcu.
Nakoľko žalobca nemal vlastnícke právo k pozemku, cez ktorý vedie jediná prístupová cesta

k nehnuteľnostiam v podielovom spoluvlastníctve, súd prvej inštancie sa zaoberal otázkou, či mohla I. J.
sama udeliť žalobcovi právo prechodu a prejazdu cez prístupovú cestu podľa § 145 ods. 1 OZ a formou
tohto súhlasu. Súd prvej inštancie z predloženej listiny nazvanej ako „súhlas s užívaním veci“ zo dňa
10.09.2019 zistil, že prejav vôle I. J. vyjadrený v tomto právnom úkone smeroval k umožneniu užívania a
prechodu cez predmetný pozemok v prospech žalobcu, aby vedel užívať nehnuteľnosti, ktoré nadobudol

kúpnou zmluvou zo dňa 30.08.2019. Prejav vôle zachytený v uvedenej listine tak, ako vyplýval z obsahu
listiny potvrdila I. J. vo svojej výpovedi v konaní a potvrdil ho aj žalobca, ktorému bol prejav vôle určený.

7. Súd prvej inštancie sa zaoberal otázkou, o aký právny úkon by v danom prípade podľa jeho obsahu
mohlo ísť, pričom dospel k záveru, že podstatou právneho úkonu bolo obmedzenie práv vlastníkov

pozemku na časovo neobmedzenú dobu tento pozemok užívať v prospech žalobcu tak, že (obidvaja)
bezpodieloví spoluvlastníci mali byť povinní strpieť užívanie pozemku a prechod po pozemku tretími
osobami.SkutočnýmobsahomprejavuvôleI.J.atedareálnymobsahomprávnehoúkonubolozriadenie
práva v prospech tretej osoby využívať úžitkovú hodnotu veci, ktoré zodpovedalo zriadeniu vecného
bremena v prospech žalobcu.

8. Súd prvej inštancie dal do pozornosti, že právne úkony ktorými sa vykonáva dispozícia spoločnou
nehnuteľnosťou manželov alebo ktorými sa obmedzuje vlastnícke právo k spoločnej nehnuteľnosti
manželov, iba jedným z manželov, nie je možné považovať za bežnú vec podľa § 145 ods. 1 OZ, ktorú
je možné vybaviť jedným z manželov. S takým postupom jedného z manželov by sa dalo súhlasiť iba v

prípade, ak by išlo o súhlas s jednorazovým prechodom alebo prejazdom cez spoločný pozemok (napr.
návšteva), nie však s časovo neobmedzeným obmedzením vlastníckeho práva obidvoch manželov.
S poukazom na uvedené by bolo možné súhlas s užívaním veci zo dňa 10.09.2019 považovať za
neplatný právny úkon už podľa § 145 ods. 1 OZ v spojení s § 40a OZ Relatívna neplatnosť právneho
úkonu však spočíva na vyvrátiteľnej právnej domnienke platnosti právneho úkonu, kým sa neplatnosti

nedovolá oprávnená osoba. Pôvodný žalovaný sa za svojho života vo svojej procesnej obrane relatívnej
neplatnosti právneho úkonu nedovolával a to ani jeho právni nástupcovia.9. Súd prvej inštancie sa však na námietku žalovaného 1/, ako aj ex offo, zaoberal absolútnou
neplatnosťou právneho úkonu - súhlasu s užívaním nehnuteľnosti zo dňa 10.09.2019. Súd prvej
inštancie bol toho názoru, že právny úkon, ktorého účelom bolo zriadenie vecného bremena v rozpore so

zákonom, a to s ustanoveniami § 151n a nasl. OZ (iba jedným zo spoluvlastníkov a vo forme, ktorú zákon
nepripúšťa) je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 OZ Rovnako je absolútne neplatným aj
právny úkon, u ktorého zákon vyžaduje písomnú formu (§ 46 ods. 1 OZ), pričom ani tá nebola v danom
prípadedodržaná.Súdprvejinštanciepovažovalpredmetnýprávnyúkonzaneplatnýajpreobchádzanie
zákona tým, že I. J. použila na dosiahnutie cieľa (poskytnutie práva prechodu cez nehnuteľnosť tretej

osobe) taký prostriedok, ktorý síce zákon výslovne nezakazoval, ale sa priečil zmyslu a účelu zákona.
S poukazom na individuálne okolnosti prípadu považoval súd prvej inštancie súhlas I. J. aj za konanie
v rozpore s dobrými mravmi. I. J. predmetný úkon urobila počas prebiehajúceho súdneho konania o
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktoré sama iniciovala, avšak na jeho ukončenie nepočkala,
a odpredala svoj spoluvlastnícky podiel žalobcovi. Sporný úkon urobila v krátkej dobe po rozvode
manželstva, pričom však nepodala návrh na súd na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva

manželov. Práve naopak, urobila jednostranný právny úkon týkajúci sa spoločnej nehnuteľnosti, pričom
okolnosti veci nasvedčujú tomu, že pôvodný žalovaný o tomto jej úkone nemal ani len vedomosť. S
pôvodným žalovaným boli pritom v tom čase už rozvedení a teda nešlo o právny úkon medzi manželmi,
počas trvania manželstva.

10. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie vyhodnotil právny úkon I. J. ako absolútne neplatný právny
úkon podľa § 39 OZ, poukázal na to, že žalobca nemohol objektívne užívať nehnuteľnosti v podielovom
spoluvlastníctve jeho a pôvodného žalovaného, práve z dôvodu, že k spoločným nehnuteľnostiam
nemal zabezpečený prístup, o čom musel mať vedomosť už v čase, kedy spoluvlastnícky podiel k
predmetným nehnuteľnostiam kupoval. Na strane žalobcu tak existovala objektívna prekážka v užívaní

spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnostiam a teda nemohol mu vzniknúť nárok z titulu neužívania
spoluvlastníckeho podielu tým, že ho nad rámec svojho podielu užíval pôvodný žalovaný. Až v
prípade ak by mal žalobca prístup k nehnuteľnostiam v podielovom spoluvlastníctve, až potom by
nastupovala zodpovednosť druhého spoluvlastníka spoločných nehnuteľností za to, že tieto užíval nad
rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, za predpokladu, že by bol takýto väčší rozsah jeho užívania

nehnuteľností v konaní preukázaný. Rozsah užívania nehnuteľností pôvodným žalovaným nad rámec
jeho spoluvlastníckeho podielu pritom v konaní žalobca nepreukázal žiadnym dôkazom a ani nenavrhol
vykonať žiadny dôkaz na preukázanie tejto skutočnosti. Sám žalobca sa vyjadril, že nevedel, v akom
rozsahu pôvodný žalovaný nehnuteľnosti užíval, pričom pokiaľ ide o rodinný dom uviedol, že iba
predpokladal, že ho pôvodný žalovaný užíval v celom rozsahu a pokiaľ ide o pozemky okolo domu,

k týmto nevedel uviesť, či ich vôbec pôvodný žalovaný užíval. Žalobca tak dôkazné bremeno k týmto
svojim skutkovým tvrdeniam neuniesol, pričom pokiaľ ide o pozemky okolo rodinného domu, k ich
užívaniu absentovali v konaní aj akékoľvek tvrdenia žalobcu. Vzhľadom na uvedené dospel súd prvej
inštancie k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, a preto ju zamietol.

11. Záverom súd prvej inštancie skonštatoval, že podľa vyjadrení žalobcu v priebehu konania bol jeho
nárok splnený v časti 6 465,04 € v októbri 2022, keď tvrdil, že so zákonnou zástupkyňou žalovanej
2/ došlo k dohode o urovnaní záväzku vo veci nároku za užívanie nehnuteľnosti nad rozsah podielu
poručiteľa v období od 16.10.2020 do 24.12.2021 vo výške 6 465,04 €, čo potvrdila vo svojej výpovedi
aj zákonná zástupkyňa žalovanej 2/. Podaním doručeným súdu dňa 22.03.2023 žalobca napriek tomu

rozšíril žalobu na sumu 12 100,- € a následne v podaní doručenom súdu dňa 11.05.2023 vzal žalobu
späť v časti o zaplatenie 6 050,- € vo vzťahu k žalovanej 2/ s tým, že medzi nimi došlo dňa 11.04.2023
k dohode o mimosúdnom urovnaní sporu. Žiadal v konaní pokračovať tak, že od žalovaného 1/ žiadal
zaplatiť sumu 6 050,- € za obdobie od 09.09.2019 do 15.10.2021 a od 08.12.2021 do 24.12.2021. Súd
prvej inštancie poukázal na to, že síce v obsahu dohody o urovnaní zo dňa 11.04.2023 bolo uvedené,

že k predchádzajúcej dohode o urovnaní nemalo dôjsť, avšak v skutkových tvrdeniach žalobcu sa táto
skutočnosť vyplývajúca z dôkazu nevyskytla a v kontexte toho, že I. J. na pojednávaní dňa 23.03.2023
uhradenie sumy z prvej dohody o urovnaní potvrdila, zmenu v tvrdeniach žalobcu vyhodnotil súd prvej
inštancietak,žežalobcasidotváralskutkovýstavvpriebehukonaniapodľaskutočností,ktorévychádzali
najavo, čo nebolo možné akceptovať ako dôveryhodné, a preto nárok žalobcu aj v prípade ak by bol

dôvodne uplatnený, zanikol jeho splnením žalovanou 2/ v celom rozsahu v priebehu konania dvomi
úhradami, ktoré žalovaná 2/ nerozporovala. Došlo tak k plneniu sumy 12 515,04 € (6 465,04 € + 6 050,-
€).12. Vzhľadom na zamietnutie žaloby z vyššie uvedených dôvodov sa súd prvej inštancie ďalej
nezaoberal argumentáciou sporových strán ohľadom rozsahu užívania spoločných nehnuteľností,
výškou náhrady ani námietkou premlčania vznesenou žalovaným 1/ vo vzťahu k časti obdobia, za ktoré

žalobca požadoval od neho náhradu za neužívanie spoluvlastníckeho podielu.

13. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalovanému 1/ rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods.
1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v platnom znení (ďalej aj „CSP“) v spojení s §
262 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalovaného 1/ v konaní. Vo vzťahu k žalovanej 2/ rozhodol

súd prvej inštancie s poukazom na zásadu procesnej zodpovednosti za zavinenie, keď skonštatoval, že
žalobca zobral žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 6.050,- € vo vzťahu k žalovanej 2/ z dôvodu, že mu
žalovaná 2/ uvedenú sumu uhradila a to po podaní žaloby, teda pod tlakom súdneho konania, a preto
zastavenie konania bolo potrebné pripočítal do úspechu žalobcu. Žalobca sa však v konaní výslovne
vyjadril, že si náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanej 2/ neuplatňuje, a preto mu súd prvej inštancie
nárok na náhradu trov konania voči žalovanej 2/ nepriznal.

14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v II. a IV. výroku podal v zákonnej lehote prostredníctvom
svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca. Rozhodnutie súdu prvej inštancie označil za nesprávne
z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. e), f), g) a h) CSP, t.j. z dôvodov, že súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,
ktoré neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

15. Žalobca uviedol, že nemal záujem na uzatvorení zmluvy o zriadení vecného bremena a výklad súdu
prvej inštancie v tomto smere je právne neudržateľný a extrémne formalistický. Z právneho úkonu
I. J. vyplýva len spôsob nakladania a užívania so svojím majetkom. Súhlas s prechodom nebol daný
neobmedzene, ale len v čase nutnom na užívanie a prechod cez parcelu tak, aby sa žalobca dostal
k rodinnému domu vo svojom spoluvlastníctve. Uvedeným súhlasom tiež nebolo nad rámec bežných

vecí zasahované do práv druhého z manželov.

16. Pôvodný žalovaný námietku neplatnosti udeleného súhlasu v podanom odpore voči platobnému
rozkazu nevzniesol, čím došlo k porušeniu zásady koncentrácie konania, pričom túto informáciu mal už
od 24.10.2019, čo by bolo preukázané navrhovaným výsluchom svedkov a zabezpečením rozhodnutia

o priestupku, ktoré neboli súdom prvej inštancie vykonané.

17. Žalobca mal za to, že udelený súhlas má charakter bežnej veci, nakoľko výkladom súdu prvej
inštancie by došlo k extrémnej situácii, že na akýkoľvek prechod cez uvedenú parcelu treťou osobou
by bol potrebný súhlas bývalej manželky, aj keď rodinný dom užíval výhradne pôvodný žalovaný.

Uvedený výklad tiež spôsobuje nerovnovážnosť užívacieho práva medzi jednotlivými subjektmi, nakoľko
zvýhodňuje len pôvodného žalovaného.

18. Žalobca sa nestotožnil ani s názorom súdu prvej inštancie, ktorý nepodanie návrhu na vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastnítva manželov považoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Bývalá

manželka pôvodného žalovaného nemala záujem o žiadny súdny spor, a preto návrh ani nepodávala.
Takúto žalobu mohol podať aj pôvodný žalovaný. Aj argumentácia vytvárania finančného tlaku na
pôvodného žalovaného je len domnienkou zo strany súdu prvej inštancie. Vlastnícke právo pôvodného
žalovaného sa vo vzťahu k podielu na rodinnom dome nemenilo a skutočnosť, že jeho bývalá manželka
len nakladala so svojím majetkom v súlade so zákonom nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi.

19. Žalobca tiež poukázal tiež na ustanovenie § 151o ods. 3 OZ a uviedol, že v súlade s predmetným
ustanovením by žalobcovi vznikol nárok na prístup k nehnuteľnosti, nakoľko boli splnené obe zákonné
podmienky zriadenia vecného bremena, a to že prístup vlastníka k stavbe nie je možné zabezpečiť
inak a vlastník stavby nie je zároveň vlastníkom priľahlého pozemku. Uvedené ustanovenie by bolo

možné použiť keby nedošlo k dohode o prechode cez sporný pozemok, ktorú predstavuje platný súhlas,
pričom súhlas s prechodom nebol sporný až kým ho nevyvrátil súd prvej inštancie. V súčasnosti je tento
postup už bezpredmetný pretože žalobca sa stal spoluvlastníkom nehnuteľnosti, cez ktorú sa prechádzak rodinnému domu. Ak bol nárok žalobcu uplatnený včas, neskoršie iniciovanie konania o zriadenie
vecného bremena nemení už uplatnený nárok v predmetnom konaní.

20. Súd prvej inštancie tiež mylne uviedol, že žalobca nepreukázal, že pôvodný žalovaný užíval
nehnuteľnosti nad rámec jeho spoluvlastníckeho podielu. Táto skutočnosť nebola v konaní ani
sporná, keďže pôvodný žalovaný v e-mailovej komunikácii priloženej k žalobe tvrdil, že nehnuteľnosti
užíva. Pôvodný žalovaný bránil svojimi úkonmi druhému podielovému spoluvlastníkovi v užívaní jeho
nehnuteľností a užíval ich výhradne pôvodný žalovaný, čo vyplýva nielen z predloženého dôkazu, ale

aj nevykonaného dôkazu – vypočutia svedkov pri úkone z 24.10.2019. Nárok žalobcu teda vyplýva
z ustanovenia § 137 OZ v spojení s § 123 OZ, keďže v konaní bolo preukázané, že v rozhodnom
čase užíval nehnuteľnosť len pôvodný žalovaný, tento náhradu vo forme peňažného plnenia žalobcovi
neposkytol, pričom vykonával úkony brániace užívaniu nehnuteľnosti žalobcom.

21. Žalobca sa tiež nestotožnil s úvahou súdu prvej inštancie v bode 90. odôvodnenia rozsudku

a zdôraznil, že v čase vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie nedošlo k žiadnemu plneniu zo strany
žalovanej 2/, ku ktorému dôjde až po predložení právoplatného rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým
bude konanie voči žalovanej 2/ zastavené.

22. Na záver žalobca zhrnul, že existoval platný súhlas na prechod k nehnuteľnosti v spoluvlastníctve,

ktorú využíval výlučne žalovaný, ktorý žalobcovi vo výkone jeho vlastníckeho práva preukázateľne bránil
a v prípade ak by aj takýto súhlas nebol daný, vzniká v súlade s judikatúrou a postupom podľa § 151o
ods. 3 OZ nárok na zriadenie vecného bremena. Prístup k nehnuteľnosti by tak bol zabezpečený či s
uvedeným súhlasom, alebo uvedeným postupom aj bez neho, čím je nárok žalobcu opodstatnený.

23. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v II. a IV.
výroku zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

24. Žalovaný 1/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

25. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 ods. 1 CSP po
prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, len v rozsahu
odvolania podľa § 379 CSP, z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 CSP a mimo nich
v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok podľa § 380 ods. 2 CSP, ktoré vady nezistil, dospel
k názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v II. výroku vo veci samej, ako aj závislom IV. výroku o

nároku strán sporu na náhradu trov konania vecne správny a je potrebné ho v tomto rozsahu podľa §
387 ods. 1 CSP potvrdiť.

26. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

27. Odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

28. Z obsahu spisu a odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že predmetom sporu je
nárok žalobcu ako podielového spoluvlastníka (v podiele 1/2) nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX,

pre k. ú. D. H., a to rodinného domu súp. č. X postaveného na parcele CKN č. XXX/X, parcely CKN č.
XXX/X – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 547 m2, parcely CKN č. XXX/X – zastavaná plocha
a nádvorie o výmere 124 m2 a parcely CKN č. XXX/X – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 65
m2, na náhradu za to, že pôvodný žalovaný ako podielový spoluvlastník predmetných nehnuteľností
(taktiež v podiele 1/2) nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu užíval sám predmetné nehnuteľnosti,

pričom žalobcovi bránil v ich využívaní a to v období od 09.09.2019 do 24.12.2021 (po zmene žaloby).
Po čiastočnom späťvzatí žaloby voči žalovanej 2/ (voči ktorej bolo konanie zastavené a tento výrok
aj so závislým výrokom o trovách konania vo vzťahu k žalovanej 2/ nadobudol právoplatnosť), zostal
predmetom konania nárok žalobcu na zaplatenie sumy 6 050,- € voči žalovanému 1/ za obdobie od
09.09.2019 do 15.10.2021 a od 08.12.2021 do 24.12.2021.

29. Právo užívať vec, ktorá patrí vlastníkovi (§ 130 ods. 1 OZ), prislúcha pri podielovom spoluvlastníctve
všetkým spoluvlastníkom spoločne a mierou oprávnení každého z nich je jeho spoluvlastnícky podiel (§
137 ods. 1 OZ). Záver o užívaní predmetu podielového spoluvlastníctva nad rámec spoluvlastníckehopodielu a s tým spojená povinnosť poskytnutia náhrady v rozsahu nadužívania spoluvlastníckeho
podielu druhého spoluvlastníka predpokladá, že niektorý zo spoluvlastníkov užíva spoločnú vec výlučne
sám, či už fyzickým faktickým užívaním a zároveň bráni v užívaní druhému spoluvlastníkovi. Len

v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu
podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nárok
spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu
je samostatným nárokom vyplývajúcim z ustanovenia § 137 ods. 1 OZ v spojení s § 139 ods. 2
OZ. Predpokladom úspešného domáhania sa peňažnej náhrady je preukázanie, že v rozhodujúcom

období existovalo podielové spoluvlastníctvo k veci; podielový spoluvlastník neužíval vec v rozsahu
jeho spoluvlastníckeho podielu a neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu je dôsledkom
jej užívania iným spoluvlastníkom nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu, resp. bránením druhému
spoluvlastníkovi v jeho užívaní v rozpore s dohodou o hospodárení s vecou, resp. rozhodnutím súdu.

30. V rámci dokazovania platí zásada, že každá strana musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom

svojho tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu a strana, ktorá
neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe
takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Dôkazné bremeno možno charakterizovať ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok
konania, pričom dôsledkom toho, že tvrdenie nie je preukázané, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie

(viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/217/2007 zo dňa 27.07.2009). Dôkazné
bremeno týkajúce sa skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z ich existencie vyvodzuje pre seba
priaznivé dôsledky, ide teda o tú stranu sporu, ktorá existenciu takýchto skutočností tvrdí (viď napríklad
uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 38/2015 zo dňa 21.01.2015).

31. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie ako aj v odvolacom konaní tvrdil, že sporné
nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve užíval výlučne pôvodný žalovaný, pričom tento žalobcovi
v užívaní predmetu podielového spoluvlastníctva bránil. Nakoľko je povinnosťou žalobcu preukázať
skutočnosti, na základe ktorých mu má jeho právo patriť, dôkazné bremeno preukázania toho,
že žalobcovi nebolo umožnené užívanie predmetu podielového spoluvlastníctva v časti jeho

spoluvlastníckeho podielu, t.j. že pôvodný žalovaný žalobcovi bránil vo využívaní jeho vlastníckeho
práva, prináležalo v tomto prípade žalobcovi. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia, že mu malo
byť bránené v užívaní nehnuteľností zo strany pôvodného žalovaného doložil „Výzvu na sprístupnenie
nehnuteľnosti“ zo dňa 22.10.2019 (č.l. 16 spisu), ktorou žiadal od pôvodného žalovaného sprístupnenie
nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, pre k.ú. D. H. dňom 24.10.2019 a tiež Notársku zápisnicu

N 231/2019, NZ 35959/2019, NCRls 36803/2019 o osvedčení právne významnej skutočnosti (č.l. 24
– 25 spisu), z ktorej je zrejmé, že dňa 24.10.2019 sa žalobca pokúsil vstúpiť na nehnuteľnosti v
podielovom spoluvlastníctve a to tak, že mechanicky otvoril bránu na parcele CKN č. XXX/XX (vtedy
v bezpodielovom spoluvlastníctve pôvodného žalovaného a I. J.) a cez túto vstúpil na parcelu CKN č.
XXX/X (v podielovom spoluvlastníctve strán sporu), na ktorej stojí stavba rodinného domu so súpisným

číslom X (tiež v podielovom spoluvlastníctve strán sporu); žalobca sa pokúsil odomknúť vchodové dvere
ako aj spodné vchodové dvere rodinného domu, pričom kľuč sa mu ani v jedných dverách nepodarilo
otočiť,naklopanieazvonenieniktonereagoval.AjzuzneseniaOkresnéhoriaditeľstvaPolicajnéhozboru
v Banskej Bystrici zo dňa 03.03.2020, ktorým bolo odmietnuté trestné oznámenie A. B. C. (žalobcu),
ako aj z uznesenia Okresnej prokuratúry Banská Bystrica o zamietnutí sťažnosti podanej pôvodným

žalovaným ako poškodeným proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ, ktorým zastavil trestné stíhanie vedené
pre prečin porušovania domovej slobody zo dňa 19.08.2020, je zrejmé, že žalobca mal prístup na
pozemky,ktorémalvpodielovomspoluvlastníctve,keďnapozemkuparcelyCKNč.XXX/Xodstavilsvoje
motorové vozidlo a to tak, že preskočil vjazdovú posuvnú bránu s elektrickým pohonom, znefunkčnil
pohon na bráne a bránu odtlačil, čím sa dostal na pozemok. Z predmetných dôkazov vykonaných súdom

prvej inštancie však podľa názoru odvolacieho súdu ešte nie je možné automaticky vyvodiť záver, že
žalobcovi bolo bránené predmetné nehnuteľnosti užívať, ale len to, že mu pôvodný žalovaný bránil vo
vstupe do rodinného domu (na pozemky sa žalobca vedel dostať, aj keď odvolací súd uznáva, že až po
prekonaní prekážky – vstupnej brány na pozemku nepatriacom do podielového spoluvlastníctva).

32. Z hľadiska posúdenia otázky, či pôvodný žalovaný bránil žalobcovi v užívaní nehnuteľností je
podstatné aj to, za akým účelom sa podielový spoluvlastník domáhal vstupu na pozemky a do rodinného
domu v podielovom spoluvlastníctve. Z výsluchu žalobcu na pojednávaní konanom dňa 23.03.2023
vyplynulo, že on osobne o užívanie v skutočnosti nemal záujem, nehnuteľnosti kupoval ako investičnúpríležitosť v rámci jeho podnikateľskej činnosti, v rámci jeho podnikateľských aktivít toto nie je ojedinelý
prípad.Chcelnehnuteľnostiprenajímať,tedanechaťdoužívaniatretejosobe(nájomcovi),nakoľkopodľa
jeho názoru sa rodinný dom dá rozdeliť po poschodiach. Neriešil pri kúpe, či na uzatvorenie nájomnej

zmluvy je potrebný aj súhlas druhého spoluvlastníka, uzatvorenie nájomnej zmluvy by riešil s právnikom.
Taktiež mal do budúcna záujem odkúpiť aj druhý spoluvlastnícky podiel. Uviedol len ako hypotézu,
že nevylučuje, že by sa chcel do nehnuteľnosti nasťahovať. Z celkového kontextu jeho výsluchu
však vyplýva, že reálne túto možnosť nezvažoval, uvažoval len o prípadnom stavebnotechnickom
riešení rozdelenia rodinného domu na samostatné poschodia, samostatné bytové jednotky, čo je podľa

názoru odvolacieho súdu prejavom zložky (spolu)vlastníckeho práva s vecou nakladať, nie vec užívať.
Taktiež prenajatie veci tretej osobe je nakladaním s vecou v právnom slova zmysle, nie užívaním veci.
Z tohto výsluchu teda možno vyvodiť, že žalobca sa síce domáhal vstupu na, resp. do nehnuteľností
patriacich do podielového spoluvlastníctva, avšak nie za účelom ich užívania, preto vyššie uvedené
dôkazy nepostačovali na preukázanie, že by mu žalovaný bránil v užívaní nehnuteľností. Možno
nanajvýš uvažovať o bránení vo vstupe najmä do rodinného domu, či v nakladaní s touto spoločnou

nehnuteľnosťou, nie však o peňažnej náhrade v dôsledku bránenia v užívaní spoločnej veci. Je pritom
legitímnymprávompodielovéhospoluvlastníkavrámcirozhodovaniaohospodárenísospoločnouvecou
nesúhlasiť s nakladaním so spoločnou nehnuteľnosťou vo forme jej stavebných úprav, či prenájmu hoc aj
len jej časti navrhovaným druhým spoluvlastníkom. Ani prípadný navrhovaný výsluch svedkov k udalosti
zo dňa 24.10.2019 by na vyššie uvedenom nič nezmenil.

33. Vzhľadom na vyššie uvedené má odvolací súd za to, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné
bremeno, ktorým by preukázal, že nemohol užívať nehnuteľnosti vedené na LV č. XXX, pre k.ú. D. H.
v podielovom spoluvlastníctve s pôvodným žalovaným, resp. že by pôvodný žalovaný žalobcovi bránil
v užívaní jeho spoluvlastníckeho podielu v rozhodnom období.

34. Podporne pokiaľ ide o rozsah užívania nehnuteľností pôvodným žalovaným, odvolací súd v tomto
smere považuje za potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/184/2010
zo dňa 27.10.2010, v zmysle ktorého nevyhnutným predpokladom nároku spoluvlastníka na náhradu
za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu je užívanie tejto veci

druhým spoluvlastníkom nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu; neužívanie veci v rozsahu
spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom
nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Rozsah užívania spoločnej veci vyplýva buď z dohody
spoluvlastníkov (jej súčasťou môže byť aj dohoda o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti),
z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo z existujúceho faktického stavu. V tejto súvislosti

odvolací súd poukazuje na výpoveď svedkyne I. J. (bývalej spoluvlastníčky nehnuteľností, ktorej
spoluvlastnícky podiel nadobudol žalobca) na pojednávaní konanom dňa 23.03.2023, v rámci ktorej
uviedla, že v čase predaja podielu k nehnuteľnostiam neexistovala medzi ňou a pôvodným žalovaným
dohoda o užívaní nehnuteľností. Ďalej uviedla, že spoločnú nehnuteľnosť (domácnosť) opustila v roku
2018 počas trvania manželstva, nemala už v skutočnosti ďalej záujem nehnuteľnosti užívať, len zobrať

si so spoločnej domácnosti jej osobné veci, v podstate len za tým účelom sa chcela dostať do domu.
Totiž na otázku právnej zástupkyne žalovaného 1/, akým spôsobom chcela svedkyňa nehnuteľnosť
užívať, keď odišla zo spoločnej domácnosti táto uviedla, že chcela si z nehnuteľnosti zobrať svoje
hnuteľné veci. V tomto kontexte treba podľa názoru odvolacieho súdu chápať aj jej výpoveď, že chcela
spočiatku riešiť s pôvodným žalovaným, aby jej nahradil škodu za to, že jej neumožnil nehnuteľnosť

(dom) užívať (neuviedla, že by sa nevedela dostať aj na priľahlé pozemky, len že sa nevedela dostať
do domu), pod touto škodou tak možno chápať náhradu hodnoty vecí, ktoré mala v dome, nie peňažnú
náhradu za neužívanie domu v rozsahu prináležiacom na jej spoluvlastnícky podiel. Možno teda
uzavrieť, že z faktického stavu, ktorý nastal po opustení spoločnej domácnosti svedkyňou vyplývalo,
že nehnuteľnosti patriace do podielového spoluvlastníctva užíval pôvodný žalovaný, svedkyňa nemala

záujem nehnuteľnosti naďalej užívať, ani požadovať peňažnú náhradu za neužívanie nehnuteľností,
teda žalovaný ich užíval bezodplatne, medzi ním a svedkyňou nebola ani dohoda o hospodárení so
spoločnými nehnuteľnosťami, z ktorej by bolo možné vyvodiť nárok svedkyne na peňažnú náhradu, táto
chcela vstúpiť do domu len za účelom prevzatia jej osobných vecí. Po nadobudnutí spoluvlastníckeho
podielu žalobcom nemožno konštatovať faktický stav, ktorý by založil spôsob užívania nehnuteľností

po prevode podielu vzhľadom na nezhodu ohľadne ich užívania vyplývajúcu z e-mailovej komunikácie
žalobcu a pôvodného žalovaného, teda zo strany žalobcu nedošlo k akceptácii predchádzajúceho
faktického stavu, zároveň medzi ním a pôvodným žalovaným nedošlo ani k dohode o spôsobe užívania,
z ktorej by vyplývalo, že obaja sa dohodli na spoločnom užívaní nehnuteľností, resp. na rozdeleníich užívania podľa častí alebo na tom, že nehnuteľnosti bude užívať výlučne pôvodný žalovaný
s povinnosťou peňažnej náhrady pre žalobcu zodpovedajúcej jeho spoluvlastníckemu podielu.

35. Ohľadne záveru žalobcu, že z e-mailovej komunikácie medzi žalobcom a pôvodným žalovaným
doloženej k žalobe ako i z vyjadrení pôvodného žalovaného v odpore, má vyplývať skutočnosť, že
pôvodný žalovaný užíval predmet podielového spoluvlastníctva nad rámec svojho spoluvlastníckeho
podielu, odvolací súd konštatuje, že z týchto je zrejmé len tvrdenie pôvodného žalovaného, že
tieto nehnuteľnosti užíva, avšak nie v akom rozsahu, na základe čoho nie je možné dospieť k

záveru o nadužívaní predmetu podielového spoluvlastníctva pôvodným žalovaným. Okrem toho sám
žalobca pri jeho výsluchu na otázku súdu prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 23.03.2023,
či mal vedomosť o tom, v akom rozsahu túto nehnuteľnosť užíval pôvodný žalovaný uviedol: „neviem
v akom rozsahu užíval túto nehnuteľnosť pôvodný žalovaný, či užíval všetky miestnosti alebo nie.
Taktiež neviem, akým spôsobom bol užívaný pozemok, avšak mám za to, že pozemok je súčasťou
domu a predpokladám teda, že pôvodný žalovaný užíval aj tento pozemok. Jemu osobne užívanie tejto

nehnuteľnosti umožnené nebolo. Ani žiadnej časti tejto nehnuteľnosti.“.

36. Odvolací súd v nadväznosti na vyššie uvedené uvádza, že spoluvlastnícky podiel vyjadruje rozsah,
v akom jednotliví spoluvlastníci vykonávajú a podieľajú sa na inak zhodných právach a povinnostiach,
ktoré im vyplývajú z vlastníctva spoločnej veci. V prípade podielových spoluvlastníkov ide o tzv. ideálny

podiel na spoločnej veci, nie o reálne vymedzenie vzťahujúce sa k určitej časti spoločnej veci. Aby
však tieto práva vyplývajúce zo spoluvlastníctva mohli byť realizované, zákon ustanovuje, ako sa pri
pluralite vlastníkov jednej a tej istej veci prejavuje veľkosť podielu jednotlivých spoluvlastníkov na
právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoločného vlastníctva k veci a zároveň určuje spôsob,
pomocou ktorého sa vytvára vôľa spoluvlastníkov hospodáriť so spoločnou vecou. Vznikom podielového

spoluvlastníctva vznikajú medzi spoluvlastníkmi nielen vecnoprávne, ale aj záväzkové vzťahy. Tieto sa
týkajú najmä správy predmetu spoluvlastníctva a spôsobu hospodárenia so spoločnou vecou alebo
môžu byť založené na základe osobitnej dohody medzi spoluvlastníkmi. Hoci pojem hospodárenie
so spoločnou vecou nemá legálnu definíciu, môžeme ním rozumieť všetky úkony, ktoré sa týkajú
ekonomickej stránky celej spoločnej veci, ktoré spoločnú vec udržujú, opravujú, menia, zhodnocujú (či

znehodnocujú), odstraňujú, rušia či likvidujú. Hospodárením so spoločnou vecou podľa ustanovenia
§ 139 ods. 2 OZ sa rozumie tiež užívanie spoločnej nehnuteľnosti. Pri úprave spoločného užívania
veci prichádzajú do úvahy základné možnosti, ktorými sú najmä spoločné užívanie veci, rozdelenie
užívania veci tak, že jednotliví spoluvlastníci budú užívať určité im vyčlenené časti spoločnej veci, jeden
zo spoluvlastníkov bude užívať celú vec a ostatní dostanú náhradu (spravidla peňažnú) alebo všetci

spoluvlastníci budú vec užívať striedavo v určitých časových obdobiach. Prioritu pri riešení vzájomných
vzťahov medzi spoluvlastníkmi má dohoda spoluvlastníkov, ktorá je neformálnym právnym úkonom,
účastníkmi ktorého musia byť všetci spoluvlastníci. V prípade, ak sa medzi spoluvlastníkmi nedosiahne
pri rozhodovaní o hospodárení so spoločnou vecou väčšina počítaná podľa výšky spoluvlastníckych
podielov, resp. dohoda, rozhodne o spôsobe užívania spoločnej veci súd (§ 139 ods. 2 veta druhá

OZ). Vychádzajúc z tohto ustanovenia má rozhodnutie súdu konštitutívny charakter a jeho zmyslom je
vyriešenie konkrétnej nezhody medzi spoluvlastníkmi o hospodárení so spoločnou vecou. To znamená,
že z hľadiska hmotného práva je rozhodnutie súdu právnou skutočnosťou, s ktorou je spojený vznik,
zmena alebo zánik hmotnoprávneho vzťahu s účinkami ex nunc, pretože až na jeho základe nastane
žiadaná zmena právneho vzťahu. Zmyslom rozhodnutia vydaného v režime § 139 ods. 2 OZ je umožniť

súdu voľbu takého riešenia vo vzťahu ku konkrétnej nezhode v hospodárení, ktoré vyrieši vzniknutý spor
medzi spoluvlastníkmi, ktorý neboli samotní spoluvlastníci schopní vyriešiť dohodou alebo princípom
majority.

37. Vzhľadom k tomu, že sú podiely pri podielovom spoluvlastníctve ideálne, teda žiadny zo

spoluvlastníkov nemá reálne vyčlenenú časť veci a každý má spoluvlastnícky podiel vo svojom rozsahu
k celej veci, zastáva odvolací súd tiež názor, že pokiaľ podieloví spoluvlastníci nemali užívanie
nehnuteľností fakticky vymedzené, t.j. ktorý bude v akej časti (v rámci rozsahu svojho spoluvlastníckeho
podielu alebo na základe dohody aj v inom rozsahu) predmet podielového spoluvlastníctva užívať,
nebolo možné ani určiť (t.j. žalobca nemohol ani reálne vedieť), či pôvodný žalovaný svoj spoluvlastnícky

podiel nadužíval alebo nie. Bolo na stranách sporu, aby sa na vzájomnom užívaní predmetu
spoluvlastníctva (spôsobe hospodárenia s predmetom spoluvlastníctva) dohodli, a pokiaľ k takejto
dohode nevedeli dospieť, podať návrh na súd na rozhodnutie o spôsobe užívania predmetu podielového
spoluvlastníctva. Rozhodnutie súdu o spôsobe užívania spoločných nehnuteľností je v tomto prípadekonštitutívnym rozhodnutím a iba v prípade ak by na základe tohto rozhodnutia v zmysle ustanovenia §
139 ods. 2 OZ bolo preukázané, že pôvodný žalovaný užíval predmet spoluvlastníctva nad rámec svojho
spoluvlastníckeho podielu, mohol by žalobca z neho odvodzovať svoj nárok a žiadať náhradu v tomto

smere. Uvedené by platilo rovnako v prípade, že by sa podieloví spoluvlastníci na úprave spoločného
užívania veci dohodli. Podporne odvolací súd v tomto smere poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 2 Cz 54/79, v zmysle ktorého „ak jeden zo spoluvlastníkov, v rozpore s dohodou a
protivôliostatnýchspoluvlastníkov,sámužívapredmetspoluvlastníctva,musíostatnýmspoluvlastníkom
poskytnúť náhradu. Náhrada sa v takom prípade stanoví odo dňa, keď došlo k porušeniu dohodu, ktorá

predtým upravovala spoločné užívanie nehnuteľnosti.“ Nakoľko v tomto prípade vo vzťahu k užívaniu
predmetných nehnuteľností absentoval faktický stav užívania dlhodobo akceptovaný podielovými
spoluvlastníkmi v rozhodnom období, dohoda spoluvlastníkov, resp. konštitutívne rozhodnutie súdu
o spôsobe užívania predmetných nehnuteľností, má odvolací súd za to, že žaloba žalobcu bola podaná
predčasne, nakoľko tento nedisponoval titulom, od ktorého by mohol odvodiť svoj nárok uplatňovaný
v konaní (na základe, ktorého by sa dalo určiť užívanie predmetu podielového spoluvlastníctva –

rodinného domu nad rozsah spoluvlastníckeho podielu pôvodným žalovaným v rozpore s dlhodobo
trvajúcim faktickým stavom, dohodou o hospodárení, resp. rozhodnutím súdu).

38. Odvolací súd preto uzatvára, že len samotná skutočnosť, že pôvodný žalovaný užíval predmet
podielového spoluvlastníctva, nemôže byť dôvodom na uplatnenie peňažnej náhrady žalobcom z titulu

užívania nehnuteľnosti nad rozsah spoluvlastníckeho podielu.

39. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nebolo potrebné zaoberať sa odvolacou argumentáciou
žalobcu týkajúcou sa súhlasu udeleného I. J. na prechod k sporným nehnuteľnostiam, problematikou
zriadeniavecnéhobremenapostupompodľa§151oods.3OZ,čizávermisúduprvejinštancievbode90.

odôvodnenia rozsudku ohľadom plnení zo strany žalovanej 2/, nakoľko by to nemalo vplyv na výsledok
tohto sporu.

40. Žalobcom uplatnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP neboli vo vzťahu
k II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej uplatnené dôvodne. Súd prvej inštancie

vykonal všetky dôkazy relevantné pre rozhodnutie vo veci a dostatočne zistil skutkový stav potrebný pre
rozhodnutie veci. Čo sa týka právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie, i keď odvolací súd
zistený skutkový stav veci odlišne právne posúdil, uvedené nemalo vplyv na vecnú správnosť II. výroku
rozsudku súdu prvej inštancie ohľadom zamietnutia žaloby vo zvyšnej časti voči žalovanému 1/.

41. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že žalobca v podanom odvolaní síce označil aj odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP, tento však v obsahu odvolania žiadnym spôsobom nešpecifikoval,
neuviedol konkrétne okolnosti, v ktorých má tento odvolací dôvod spočívať, neuviedol, aké prostriedky
procesného útoku, či obrany neboli v konaní pred súdom prvej inštancie uplatnené a z akého dôvodu
sú prípustné v odvolacom konaní, o ktorý prípad novoty v odvolacom konaní podľa § 366 CSP sa jedná.

Tým, že v lehote na podanie odvolania nekonkretizoval tento odvolací dôvod, vlastne ho neuviedol.
Rovnaký názor zastávajú aj autori Veľkého komentára k Civilnému sporovému poriadku: „Odvolanie
musí byť niektorou (prípadne viacerými) z uvedených vád odôvodnené (§ 363), čo znamená, že nestačí
formálne citovať v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t.j. v akom konkrétnom
pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu.“ (Števček, M., Ficová, S.,

Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha:C.H.Beck,2016,strana1237).TaktiežvzmysleuzneseniaÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky
sp. zn. IV. ÚS 90/2019 z 05.11.2019 iba uvedenie všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní nie
je postačujúce na to, aby odvolací súd mohol o odvolaní rozhodnúť vecným preskúmaním správnosti
rozhodnutia súdu prvej inštancie z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov.

42. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v II. výroku vo veci samej
ako vecne správny potvrdil.

43. Odvolací súd v zmysle § 379 písm. a) CSP preskúmal aj od II. výroku vo veci samej závislý IV. výrok

rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania. Súd prvej inštancie
rozhodol v rozsudku o nároku strán sporu na náhradu trov konania podľa pomeru ich úspechu vo veci
(§ 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP) vykonateľným výrokom, v ktorom uložil žalobcovi povinnosťnahradiť žalovanému 1/ trovy konania a uviedol, v akej lehote ju má splniť. Preto odvolací súd aj tento
výrok rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

44. O nároku strán sporu na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods.
1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP Podľa § 255 ods. 1 CSP by bola vznikla žalobcovi
povinnosť zaplatiť žalovanému 1/ aj náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu plného úspechu
žalovaného 1/ v odvolacom konaní. Nárok na náhradu trov odvolacieho konania však žalovanému 1/
odvolací súd nepriznal z dôvodu, že mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, k odvolaniu žalobcu

sa nevyjadril. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo
14/2018 zo dňa 28.02.2018 uverejnené v Zbierke stanovísk NSSR a rozhodnutí súdov SR pod č. R
72/2018, ktorého právna veta znie: „Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v
súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu,
rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.“

45. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje a
e) podpis
(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky

tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania
lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11

ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 CSP, resp. dovolanie má vady podľa § 429 CSP napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 CSP v odvolacom konaní, resp. napriek

výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch
neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) CSP v spojení s § 436
ods. 1 CSP).