Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. september 2023

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7CoCsp/34/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120229884
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:6120229884.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku a
členiek senátu JUDr. Zuzany Krivdovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Mgr. Márie Kašíkovej, v sporovej veci
žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený:
Remedium Legal, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 53 255 739, proti
žalovanej: A. U., nar: XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/X, U., o zaplatenie 3 000 eur s príslušenstvom, na

odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca z 10. januára 2023, č. k. 9Csp/31/2020-182,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.). O trovách konania rozhodol
tak, že žalovanej voči žalobcovi nárok na ich náhradu nepriznal (výrok II.).

2. Svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
spôsobeným neplatným vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru veriteľom zo zmluvy o splátkovom
úvere, čo v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010
Z. z.“) a § 39 Občianskeho zákonníka zakladá aj neplatnosť postúpenia pohľadávky.

Dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že veriteľ zo zmluvy o splátkovom úvere č. 5118538861 zo
dňa 7.9.2016 pred uzatvorením označenej zmluvy konal s odbornou starostlivosťou a v súlade s § 7
ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. Konštatoval, že žalobcom predložený výpočet primárnej návratnosti
(kalkuláciu ukazovateľa schopnosti splácať) vo vzťahu k úveru č. 5118538861 (č. l. 171) nepreukazuje
splnenie povinnosti v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. Podľa uvedenej listiny
veriteľ z predmetnej zmluvy o splátkovom úvere mal zistený príjem žalovanej vo výške 460 eur mesačne.

Pri výdavkoch žalovanej mal zistený výdavok na nesplatené záväzky vo výške 157,63 eur mesačne,
pri výdavkoch na životné potreby žalovanej vychádzal zo sumy 198 eur mesačne. Zároveň z tohto
listinného dôkazu vyplynulo, že veriteľ mal zistené, že žalovaná tvorí domácnosť s ďalšími dvoma
osobami. Vo vzťahu k týmto ďalším dvom osobám skúmanie výdavkov žalovanej z uvedenej listiny
- výpočtu primárnej návratnosti (kalkulácie ukazovateľa schopnosti splácať) nevyplýva. Iné dôkazy
preukazujúce, že veriteľ z predmetnej zmluvy o splátkovom úvere skúmal, či žalovanej vznikajú, resp.

nevznikajú výdavky i v súvislosti s týmito ďalšími členmi jej domácnosti, žalobca v spore nepredložil.
Za tohto stavu bez prihliadania na skutočnosť, že žalovaná tvorí domácnosť i s ďalšími osobami a
bez relevantného zisťovania a preukázania, že voči týmto osobám žalovaná nemá žiadnu povinnosť,
nevznikajú jej voči týmto osobám žiadne výdavky, potom veriteľom z predmetnej zmluvy o splátkovom
úvere zohľadňované výdavky u žalovanej v sume 198 eur mesačne zodpovedajúce sume životného
minima na jednu osobu nemajú žiadnu výpovednú hodnotu. Mal za to, že bolo povinnosťou veriteľa,

ak mal naplniť svoju povinnosť konať s odbornou starostlivosťou, vykonať v interakcii so žalovanou
audit jej mesačných príjmov a výdavkov v takej miere, ktorá umožňuje prijať pravdepodobný, s istotouhraničiaci záver, že žalovaná nie je rizikovým klientom, ale má predpoklady pre nerizikové poskytnutie
úveru, skúmať aj to, či žalovaná má povinnosť vynakladať výdavky i na ďalších členov jej domácnosti, a
ak áno, v akej výške a neuspokojiť sa vo vzťahu k výdavkom žalovanej iba so sumou životného minima.

Preto skúmanie bonity žalovanej vyhodnotil iba ako formálne a konštatoval, že veriteľ z predmetnej
zmluvy o splátkovom úvere porušil svoju povinnosť podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., čo je v
zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. sankcionované tým, že veriteľ nebol oprávnený požadovať
od žalovanej jednorazové splatenie úveru. Z týchto dôvodov vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru
z predmetnej zmluvy o splátkovom úvere listom zo dňa 23.11.2017 označeným ako Oznámenie o

vyhlásení mimoriadnej splatnosti vyhodnotil podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s § 11 ods.
2 zákona č. 129/2010 Z. z. ako neplatný právny úkon, nemajúci žiadne právne účinky.
Vzhľadom k tomu, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 22.11.2017 listom zo dňa
23.11.2017 vyhodnotil ako neplatné a zároveň k postúpeniu pohľadávky zmluvou o postúpení
pohľadávok č. 1056/2018/CE zo dňa 17.12.2018 malo dôjsť skôr, ako nastala konečná splatnosť úveru,
ktorá bola dojednaná podľa predmetnej zmluvy o splátkovom úvere ku dňu 26.9.2020, považoval

postúpenie pohľadávky za rozporné s § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. Ak určitú pohľadávku nie je
možné postúpiť z dôvodu, že jej postúpenie je objektívne neprípustné, t. j. zakázané, potom aj následné
postúpenie je v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení pohľadávok, ale aj navonok voči dlžníkovi.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, navrhujúc zmenu
napadnutého rozsudku tak, že jeho žalobe bude vyhovené, alternatívne zrušenie rozsudku a vrátenie
veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Namietal názor súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého jeho právny predchodca -spoločnosť K. K.,
a. s. (ďalej aj ako „postupca“ alebo „veriteľ“), skúmal bonitu klienta len formálne a nie s odbornou

starostlivosťou. Mal za to, že odborná starostlivosť pri posudzovaní schopnosti žalovanej splácať úver (t.
j. pri posudzovaní bonity) bola zachovaná. V rámci kontraktačného procesu nedošlo k porušeniu žiadnej
povinnosti postupcu, ktorú mu ukladalo vtedy platné a účinné znenie príslušných ustanovení zákona.
Pri posúdení bonity žalovanej boli do úvahy vzaté všetky dostupné informácie, informácie poskytnuté
žalovanou, vrátane údajov z úverového registra. Výsledkom daného posúdenia schopnosti žalovanej

splácať úver bol jednoznačný záver o jej platobnej spôsobilosti/ schopnosti splácať daný úver.
Poukázal na to, že podľa čl. 2 bod 2.1. Produktových obchodných podmienok pre hypotekárne a
splátkové úvery K. K., a. s. (ďalej len „Produktové OP“): „Banka pred poskytnutím Úveru skúma Bonitu.“
Podľa čl. 2 bod 2.3. písm. a) Produktových OP: „Podmienky pre poskytnutie úveru sú: Dlžník predložil
doklady požadované bankou, najmä doklady o bonite (napr. potvrdenie zamestnávateľa o výške príjmu,

daňové priznanie, výkaz o majetku a záväzkoch) a doklady, ktoré preukazujú existenciu a hodnotu
predmetu zabezpečenia.“
Postupca pred poskytnutím úveru vyhodnotil bonitu klienta - a to dopytom do úverového registra a na
základe interných informácii postupcu, podľa ktorého postupca overil čistý príjem žalovanej, a to aj
dopytom do Sociálnej poisťovne, pričom zároveň nezistil dôvod na zamietnutie žiadosti o spotrebiteľský

úver. Takýto spôsob skúmania bonity žalovaného nemožno považovať za postup v rozpore s odbornou
starostlivosťou, na čo však konajúci súd vôbec neprihliadol, a preto dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Existujúce záväzky žalovanej veriteľ overil dopytom do úverového registra, z ktorého je zrejmé, že
spotrebiteľ mal dva existujúce úverové vzťahy:

- Existujúce splátky vo výške 157,63 eur
- Existujúce splátky vo výške 37 eur, vtedy s aktuálnym zostatkom vo výške 1 067 eur, pričom účelom
poskytnutého úveru bolo aj vyplatenie tohto záväzku. Nakoľko úverom, ktorý je predmetom tohto
konania, bol v zmysle čl. II ods. 1 Zmluvy o úvere vyplatený záväzok, vtedy s aktuálnym zostatkom 1
067 eur, veriteľ počítal pri posudzovaní bonity s mesačným úverovým zaťažením vo výške 157,63 eur,

nakoľko tento úver bol jediným existujúcim úverom, ktorý naďalej existoval po poskytnutí úveru.
Žalovaná pred poskytnutím úveru deklarovala príjem vo výške 460 eur, ktorý postupca na základe
interného postupu overil a výsledkom overenia príjmu bol jednoznačný záver o dostatočnom
vymeriavacom základe spotrebiteľa a zamestnanie u zamestnávateľa. V rámci nákladov na
zabezpečenie základných životných potrieb bral veriteľ do úvahy životné minimum žalovanej. Životné

minimum na členov domácnosti brané do úvahy pri výpočte limitu ukazovateľa schopnosti splácať ku
dňu poskytnutia úveru bolo 198 eur.
Ani v súčasnosti, po niekoľkonásobnom sprísnení podmienok poskytovania úverov, nie sú povinní
žiadaťpreukazovaniekonkrétnychmesačnýchnákladov(napríkladfaktúramizatelefón,bývanieapod.).Uvedené nie je realizované jednak z dôvodu zachovania transparentnosti - inak by žiadateľovi o úver
postačovalozatajiťexistujúcevýdavkynazlepšeniesvojejplatobnejkapacityajednakzdôvodurelatívne
častých zmien týchto nákladov v čase. Uplatňovanie paušálnych výdavkov, ktoré nie sú nižšie ako

životné minimum na žiadateľa o úver, v rámci overovania platobnej kapacity spĺňa predpoklady postupu
s odbornou starostlivosťou.
Výpočet disponibilného zostatku z príjmu bol realizovaný nasledovne:
460 eur (príjem) - 157,63 eur (existujúce záväzky) - 198 eur (životné minimum) = 104,37 eur. Disponibilný
zostatok je vyšší ako splátka schvaľovaného úveru (v predloženom výstupe je uvedená mesačná splátka

bez poistenia vo výške 94,21 eur, nakoľko poistenie sa pri uzatváraní Zmluvy o úvere nevyžadovalo).
Okrem uvedeného výpočtu postupca pri zisťovaní schopnosti splácania úveru spotrebiteľom využíva aj
druhý typ výpočtu, prostredníctvom ktorého sa zisťuje maximálna mesačná splátka stanovená metódou
percenta z príjmov. Podľa vyššie uvedeného výpočtu je maximálna mesačná splátka v predmetnej veci
stanovená na sumu vo výške 95,37 eur. Splátka stanovená v Zmluve o úvere bola vo výške 94,21
eur bez poistenia. Z uvedeného vyplýva, že mesačná splátka dohodnutá v Zmluve o úvere je nižšia

ako maximálna prípustná výška mesačnej splátky podľa vyššie uvedeného výpočtu a postupca bol tak
oprávnený poskytnúť žalovanému úver, nakoľko pri skúmaní bonity žalovaného postupoval riadne a s
odbornou starostlivosťou.
Poukázal na to, že zákon č. 129/2010 Z. z. ukladá povinnosti aj spotrebiteľovi, a to aj v súvislosti s
poskytnutím údajov o jeho schopnosti splácať spotrebiteľský úver, a to konkrétne v ust. § 7 ods. 2 zákon

č. 129/2010 Z. z., podľa ktorého „Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné,
presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým
nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok
ustanovených osobitným zákonom.“
Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil predložené dôkazy aj s ohľadom na určité špekulácie, že

dodávateľ musí okrem iného vykonať audit mesačných príjmov a výdavkov spotrebiteľa, čo považuje
za spôsob vybočujúci, resp. výrazne prekračujúci rámec zákona. Zákon totiž jednoznačne upravuje,
aké parametre platobnej schopnosti spotrebiteľa je dodávateľ povinný skúmať, a ako ich neskúmanie
sankcionuje. Pokiaľ však súd arbitrárne a jednostranne dopĺňa podmienky o také, ktoré zákon neuvádza,
takýto postup nemá podľa jeho názoru oporu v zákone, ani v základných princípoch spravodlivého

procesu a dochádza tak zo strany súdu jednak k nesprávnemu právnemu posúdeniu, ale aj k
neprimerane extenzívnemu výkladu zákona. Poukázal na to, že i keď viaceré osoby bývajú spolu v jednej
domácnosti, spravidla to neznamená, že spotrebiteľ má automaticky ku nim vyživovaciu povinnosť, a
teda že výdavky na nich musia byť zahrnuté do výpočtu schopnosti splácania úveru spotrebiteľom.
Uviedol, že ak by pôvodný veriteľ bonitu klienta overoval nedostatočne, išiel by tým sám proti sebe,

nakoľko by sa nechcene vystavil riziku platobnej neschopnosti žiadateľa o úver, nad čím sa súd v
rámci svojho právneho posúdenia v týchto intenciách ani nezamýšľal. V tejto súvislosti poukázal na
aktuálnu rozhodovaciu prax tuzemských krajských súdov (uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 1CoCsp/19/2021 z 25.11.2021, uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/233/2019 z
11.6.2020).

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považoval za arbitrárne a nepreskúmateľné nakoľko vo svojom
odôvodnení nezohľadňuje ustanovenie zmysle vyššie citovaného § 7 ods. 2 zákon č. 129/2010 Z. z., ale
naopak sankcionuje len veriteľa, čím poskytuje neprimeranú ochranu žalovanej. V súvislosti s uvedeným
poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 10CoCsp/20/2021 z 13.9.2022.
V ďalšom poukázal na to, že žalovaná nespochybnila skúmanie jej bonity s odbornou starostlivosťou, na

ani jedno zo súdnych pojednávaní sa nedostavila, svoju neúčasť žiadnym spôsobom neospravedlnila,
k veci sa nijako písomne nevyjadrila, ani nepredložila žiadne nové dôkazy - t. j. bola absolútne pasívna.
S poukazom na ustanovenie § 151 ods. 1 CSP uviedol, že jeho skutkové tvrdenia neboli počas
celého konania protistranou žiadnym spôsobom popreté. Pokiaľ súd prvej inštancie v odôvodnení
rozsudku uvádzal rôzne tvrdenia, ktorými spochybňoval jeho tvrdenia, že jeho právny predchodca

bonitu žalovanej overoval postupom vyžadovaným zákonom, takéto úvahy súdu považuje za ničím
nepodložené, neopodstatnené a tendenčné špekulácie, ktorými mu súd znemožnil, aby uskutočňoval
jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. I napriek tomu, že
skúmanie bonity s odbornou starostlivosťou pred poskytnutím úveru nebolo zo strany žalovanej žiadnym
spôsobom v konaní spochybnené, súd skúmanie bonity žalovanej z vlastnej iniciatívy spochybnil a

pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 8.11.2022 odročil a vyzval ho, aby v lehote do 15 dní od doručenia
opisu zápisnice predložil súdu dôkazy ku konania postupcu s odbornou starostlivosťou pri poskytnutí
úveru. Na výzvu súdu zaslal vyjadrenie, v ktorom riadne preukázal, že postupca pred poskytnutím úveru
žalovanej pri skúmaní jej schopnosti splácať úveru postupoval s odbornou starostlivosťou presne tak,ako mu to kladie za povinnosť ustanovenie § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. Citujúc komentár k
Civilnému sporovému poriadku (C. H. Beck, Števček et al. 2016., 1540 s. ISBN 978-80-7400-629-6, str.
573) k ustanoveniu § 151 ods. 1 CSP uviedol, že nakoľko žalovaná bola v celom konaní pred súdom

prvej inštancie pasívnou stranou sporu, nemožno hovoriť o akomkoľvek účinnom popretí a je potrebné
sa zamerať na faktický stav, t. j. že žalovaná sa k žalobcom tvrdenej skutočnosti vôbec nevyjadrila,
v dôsledku čoho je potrebné považovať jeho skutkové tvrdenia ohľadom skúmania bonity žalovanej s
odbornou starostlivosťou za nesporné. Otázka skúmania bonity je otázkou skutkovou, pričom v konaní
tvrdil a tvrdí, že právny predchodca žalobcu postupoval v súlade so zákonom a bonity žalovaného

náležite skúmal. Uvedený právny názor je zároveň v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou vyšších
súdnych autorít (uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 23CoCsp/3/2022 z 27.5.2022, uznesenie
Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 8Cob/82/2021 z 28.4.2022, uznesenie Krajského súdu v Košiciach,
sp. zn. 11CoCsp/4/2021 z 28.2.2022).
V danom prípade okresný súd favorizoval žalovanú, keď jej poskytol ochranu spočívajúcu až v popieraní
jeho skutkových tvrdení, čím prekročil svoje právomoci a porušil základnú zásadu nezávislosti a

nestrannosti súdu vyjadrenú v čl. 1 CSP tým, že aktívne, namiesto strany sporu rozporoval jeho skutkové
tvrdenia, v súvislosti s čím poukázal na závery uvedené v uznesení Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.
11CoCsp/43/2020 z 27.5.2020.

4. Žalovaná nevyužila svoje právo vyjadriť sa k odvolaniu žalobcu.

5. Krajský súd v Žiline ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas sporová strana
proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal napadnutý rozsudok v
intenciách § 379 a § 380 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP, § 391 CSP).

6. Z obsahu spisu je zrejmé, že tvrdenia žalobcu, týkajúce sa skúmania bonity žalovanej s odbornou
starostlivosťou, žalovaná žiadnym spôsobom nerozporovala. Konštatovanie súdu prvej inštancie o
neplatnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru zo spotrebiteľskej zmluvy a následne i neplatnosti

postúpenia predmetnej pohľadávky z tohto dôvodu tak nemalo oporu v zistenom skutkovom stave,
založenom na základe prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany (§ 149 CSP). Zásadne platí,
že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce
sú záležitosťou žalovanej strany (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/181/2016). Žalobca
preto dôvodne v odvolaní namieta záver súdu prvej inštancie o neplatnosti zosplatnenia predmetného

úveruanásledneineplatnostipostúpeniažalovanejpohľadávkyzdôvoduporušeniazákonnejpovinnosti
právnehopredchodcužalobcupostupovaťpriskúmaníbonityklientasodbornoustarostlivosťou,nakoľko
je zrejmé, že právny predchodca žalobcu svoju povinnosť skúmať bonitu žalovanej neodignoroval.
Žalobca správne v odvolaní poukázal na potrebu brať do úvahy vyjadrenia obidvoch strán sporu a
pokiaľ existuje tvrdenie jednej strany, ktoré nebolo spochybnené druhou stranou, ani obsahom spisu,

súd prvej inštancie má takéto tvrdenie považovať za nesporné, pričom ak dospeje k záveru, že tvrdenie
je pochybné, môže požiadať strany o ďalšie skutkové tvrdenia a vysvetlenia podľa § 150 ods. 2 CSP, čo
sa javí ako vhodné riešenie zohľadňujúce v rozumnej miere prejednací princíp s princípom materiálneho
a civilného procesu.

7. Odvolací súd poukazuje na to, že podľa novej právnej úpravy (CSP), súd môže zásadne vykonať iba
tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu. Proces dokazovania je teda v novej právnej úprave vybudovaný
výlučne na princípe prejednacom, princípe kontradiktórnosti konania, ako aj koncentračnej zásade.
Súd má obmedzenú dôkaznú iniciatívu a táto sa v novej právnej úprave presúva na procesné strany.
Výnimočnevšaksúdmôževykonaťajtiedôkazy,ktoréstranynenavrhli,akjetopotrebnéprerozhodnutie

vo veci, čo je možné, okrem iného aj v spotrebiteľských sporoch. Súd aj bez návrhu obstará alebo
zabezpečí taký dôkaz, pričom takýto postup je odôvodnený zvýšenou mierou ingerencie súdu ako
orgánu ochrany práva do spotrebiteľských právnych vzťahov. Súd sa tak nebude spoliehať v plnej miere
na splnenie si dôkaznej povinnosti spotrebiteľa, ale môže prevziať dôkaznú iniciatívu sám.

8. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať za správny spôsob, akým súd prvej inštancie
hodnotil rozhodujúce tvrdenia žalobcu a dôkazy ním predložené. Podľa názoru odvolacieho súdu v tomto
postupe prvoinštančný súd pochybil už v tom, že bez akejkoľvek procesnej nevyhnutnosti vyvolanej
či už popretím skutkových tvrdení žalobcu, namietaním existencie alebo obsahu ním predloženýchlistinných dôkazov, alebo uplatnením prípadných iných prostriedkov procesnej obrany žalovanou, a teda
z vlastnej iniciatívy, spochybnil rozhodujúce tvrdenia žalobcu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
vyplýva, že súd prvej inštancie aj za stavu zrejmej nespornosti žalobcom prezentovaných skutočností,

ktoré naviac preukazoval listinnými dôkazmi, pristúpil k preskúmaniu tvrdení a k hodnoteniu žalobcom
predložených dôkazov v rozsahu zrejme presahujúcom obvyklú pozornosť preto, že žalovaný ako
spotrebiteľ v spore požíval ochranu slabšej strany. Neuvedomil si však pritom dostatočne razantne,
jednak že ani procesné ohľady, ktorých sa spotrebiteľovi v sporovom konaní dostáva (§ 290 a
nasl. CSP), neznamenajú úplné vylúčenie základných atribútov kontradiktórneho konania, medzi

inými tiež následku nepopretia skutkových tvrdení žalobcu, ktorým je nastúpenie domnienky ich
nespornosti (151 ods. 1 CSP), a jednak že procesná ochrana spotrebiteľa musí nadväzovať na podstatu
spotrebiteľského hmotného práva, ktorým je ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami, nekalými obchodnými praktikami a závadnými výrobkami. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku nevyplýva, že by súd prvej inštancie v obsahu úverového vzťahu vzhliadol niektorý z týchto
objektov spotrebiteľskej ochrany, pričom ani odvolací súd nezistil, že by v danom prípade ochrana

spotrebiteľa opodstatňovala potrebu dokazovania nesporných skutočnosti. Treba mať na zreteli, že aj v
spotrebiteľskýchsporochmusírozhodnutiesúdusmerovaťkspravodlivémuavyváženémuusporiadaniu
pomerov strán tak, aby sa spotrebiteľovi v okolnostiach prípadu dostalo primeranej spotrebiteľskej
ochrany za súčasného rešpektovania poctivo nadobudnutých práv dodávateľa. Na daný prípad súd
prvej inštancie bezpochyby opomenul nazerať takouto optikou spravodlivosti, naviac vo svojich úvahách

nereflektoval, že spotrebiteľskú ochranu vo forme procesnej pomoci poskytol žalovanej za situácie, keď
sa javí, že svoj úverový záväzok zrejme nikdy riadne neplnila. Niet pochýb, že aj takému spotrebiteľovi
prináleží ochrana pred hrubou nerovnováhou v právnom postavení voči dodávateľovi, je však nutné mať
na zreteli, že pokiaľ ju za takýchto okolností súd poskytne, v záujme spravodlivosti by tak mal urobiť
s rešpektom k nosným princípom sporového konania a zvlášť na podklade presvedčivých dôvodov.

Odvolací súd v tejto spojitosti pripomína, že Súdny dvor európskej únie vo svojom rozhodnutí vo veci
C-42/15 Home Credit Slovakia, a. s., proti Kláre Biróovej naznačil, že aj ochrana spotrebiteľa musí
mať rozumnú mieru, a že aj Ústavný súd SR je vo svojej judikatúre kritický k bezbrehej ochrane
spotrebiteľa. Medzi inými vo svojom náleze sp. zn. Pl. ÚS 11/2016 zo 7. februára 2018 ústavný súd
dospel k záveru, že „pri ustanovovaní zákonných podmienok ochrany spotrebiteľa, dlžníka, je nutné

dbať na vyváženosť právnej úpravy z hľadiska jednotlivých ústavných štandardov vrátane princípu
právneho štátu. Aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného práva
a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo,
neutrálneakoakékoľvekinéprávneinštitúty.“VoznačenomnálezeÚstavnýsúdSRtiežkonštatoval,žev
sporovom konaní je pozícia sudcu ako vyhľadávača dôkazov len v prospech jednej strany, neprirodzená.

9. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie založil na tom, že právny predchodca žalobcu neskúmal bonitu
žalovanej pri poskytnutí úveru, tak ako to má na mysli § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., tým,
že v prípade nepreukázanie splnenia tejto povinnosti okresný súd aplikoval ustanovenie § 17 ods. 1
cit. zákona. Samotná skutočnosť, že ide bezpochyby o spotrebiteľský spor neumožňuje súdu prvej

inštancie bezbreho opomenúť sudcovskú a zákonnú koncentráciu v zmysle § 296 CSP, t. j. § 153 a
§ 154 CSP. Žalobca na základe výzvy súdu predložil doklad o skúmaní bonity žalovanej - výpočet
primárnej návratnosti (kalkuláciu ukazovateľa schopnosti splácať, č. l. 171 spisu). Súd nemôže ani v
spotrebiteľskom spore nahrádzať procesnú aktivitu strán v celom rozsahu, keď žalovaná nenavrhla
vykonať dôkaz za účelom preukázania, že právny predchodca žalobcu neskúmal jej bonitu. Možno

preto prisvedčiť odvolateľovi, že súd prvej inštancie nepostupoval správne a neriadil sa ustanoveniami
§ 150, § 151 CSP, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie nepredvídateľné a prekvapivé. Odvolací súd
súhlasí, že je potrebné poskytnúť vyššiu ochranu spotrebiteľovi ako dodávateľovi, avšak len pred hrubou
nerovnováhou v právnom postavení voči dodávateľovi a pokiaľ ju súd poskytne, musí tak urobiť v súlade
so základnými princípmi sporového konania a zvlášť na základe dôkazov.

10. Povinnosti spojené s odbornou starostlivosťou vo vzťahu k schopnosti spotrebiteľa splácať úver sú
uvedené v ustanovení § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. (v znení platnom a účinnom v čase uzavretia
predmetnej spotrebiteľskej zmluvy) a ukladajú veriteľovi (v danom prípade právnemu predchodcovi
žalobcu) vziať do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského

úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. I keď predmetné zákonné
ustanovenieuvádzaparametreskúmaniaplatobnejschopnostispotrebiteľademonštratívnymspôsobom
(doba, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výška spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa
a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru), nemožno toto ustanovenie vykladať tak extenzívne, akoto v súdenej veci učinil súd prvej inštancie, keď na splnenie povinnosti veriteľa konať s odbornou
starostlivosťou požadoval vykonanie auditu mesačných príjmov a výdavkov v nadväznosti na skúmanie
toho, či žalovaná má povinnosť vynakladať výdavky i na ďalších členov jej domácnosti, a ak áno, v akej

výške. Odvolací súd zdôrazňuje, že dodávateľ nie je policajný orgán, t. j. jeho možnosti skúmania bonity
spotrebiteľa sú limitované (o. i. aj zákonom o ochrane osobných údajov) a musí prioritne vychádza z
údajov, ktoré mu poskytol spotrebiteľ v žiadosti o úver. Veriteľ nemá zákonné oprávnenie požadovať od
spotrebiteľa preukazovanie konkrétnych mesačných výdavkov (či už faktúrami alebo inak), ani v rámci
kontraktačného procesu smerujúceho k uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy zisťovať, s akými osobami žije

v spoločnej domácnosti. Treba dodať, že údaje o osobnom stave, vyživovacích povinnostiach a výške
výdavkov uvádzajú samotní žiadatelia o úver a veriteľ má obmedzené možnosti z vlastných zdrojov
tieto preverovať. Odvolací súd uvádza, že primárne žiadateľ o úver (spotrebiteľ) je povinný poskytnúť
pravdivé a relevantné údaje vo svojej žiadosti o poskytnutie úveru. Bola to v prvom rade samotná
žalobkyňa, ktorá mala uvážiť, či je v jej možnostiach z jej príjmu úver splácať. Aj v nadväznosti na
uvedené odvolací súd nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že výpočet primárnej návratnosti

(kalkuláciu ukazovateľa schopnosti splácať) vo vzťahu k úveru č. 5118538861 (čl. 171), ktorý predložil
žalobca, nepreukazuje splnenie povinnosti v zmysle citovaného § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. - t.
j. splnenie povinnosti posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver. Podľa názoru odvolacieho súdu výpočet primárnej návratnosti (kalkulácia ukazovateľa schopnosti
splácať) preverovanie bonity žalovanej zo strany právneho predchodcu žalobcu potvrdzuje. Samotné

preverovanie bonity dlžníka - žalovanej je špecifikované na č. l. 169 p. v. v podaní žalobcu. Za týchto
okolností možno mať za preukázané splnenie povinnosti právneho predchodcu žalobcu pri poskytnutí
predmetného úveru v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom v čase
uzavretia predmetnej spotrebiteľskej zmluvy (t. j. k 7.9.2016).

11. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených skutočností odvolaciemu súdu neostala iná možnosť,
ako rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pretože
neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zmenu.

12. V ďalšom konaní súd prvej inštancie prejedná vec, dôsledne sa vysporiada aj s prípadnými

relevantnými námietkami sporových strán a znova rozhodne o pôvodnej žalobe. Svoje rozhodnutie
riadne odôvodní podľa kritérií uvedených v ust. § 220 CSP. Špecifická procesnoprávna regulácia
rozhodovania spotrebiteľských sporov umožňuje súdu prvej inštancie vykonať aj dôkazy, ktoré
spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 295 CSP), a to v intenciách
vyššie vyslovených právnych záverov. Dokazovanie bude potrebné zamerať v prvom rade na to, či v

posudzovanom prípade došlo k platnému zosplatneniu (vyhláseniu mimoriadnej splatnosti) žalovanej
pohľadávky žalobcom, a to v zmysle relevantných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 53 ods.
9, § 565, § 37 ods. 1). Až po kladnom vyhodnotení platnosti tohto právneho úkonu, bude potrebné
ďalšiedokazovaniezameraťnaskúmanieprijateľnostizmluvnýchpodmienokpredmetnejspotrebiteľskej
zmluvy.

13. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)