Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. september 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3CoCsp/51/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7222204154
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Dudíková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7222204154.2

Uznesenie

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.JanyDudíkovejačlenovsenátu
JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Petra Tutka v spore žalobkyne A. B. C., nar. X.XX.XXXX, bytom C. X, D.,
zastúpenej JUDr. Monikou Marjanovič, advokátkou so sídlom Urbánkova 6, Košice, proti žalovanej E.
F. G., B., G. G. H. XXXX/XXX, I., J.: XX XXX XXX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou GOLIAŠOVÁ
GABRIELA s.r.o., so sídlom 1. mája 173/11, Trenčín, adresa pobočky pre doručovanie H. XXXX/XXX, I.,

IČO: 47 234 679, o primerané finančné zadosťučinenie, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Mestského
súdu Košice zo dňa 12.9.2023 č.k. 22Csp/114/2022-87

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania a v rozsahu
zrušenia vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom uložil

žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 500 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (I), v
prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol (II). Priznal žalobkyni voči žalovanej nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 % (III).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala od žalovanej zaplatenia primeraného
finančného zadosťučinenia vo výške 600 Eur podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane

spotrebiteľa na tom skutkovom základe, že v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II sp. zn.
13C/61/2018saúspešnedomohlaochranysvojichspotrebiteľskýchprávvsúvislostisúverovouzmluvou
č. SUA14/002468 uzatvorenou so žalovanou dňa 25.06.2014, v ktorom súd rozhodol rozsudkom zo dňa
8.7.2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/96/2020 zo dňa 9.9.2021 tak,
že v časti o určenie úverovej zmluvy č. SUA14/002468 za neplatnú žalobu zamietol a určil, že úverová
zmluva č. SUA14/002468 je bezúročná a bez poplatkov. Zároveň určil, že záložné právo na osobné

motorové vozidlo E. J. K. X.X F. L. F., VIN: H., zriadené na základe Zmluvy o zriadení záložného práva č.
SUA14/002468 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovanou dňa 25.06.2014, neexistuje. V prevyšujúcom
rozsahu, v časti o zaplatenie 1.062 Eur, žalobu zamietol.

3. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel z tvrdení žalobkyne a z obsahu spisu
Okresného súdu Košice II sp. zn. 13C/61/2018, z ktorého zistil, že úver poskytnutý žalobkyni na základe

úverovej zmluvy č. SUA14/002468 zo dňa 25.06.2014 súd v označenom konaní posúdil ako bezúročný
a bez poplatkov z dôvodu absencie obligatórnych náležitostí vyplývajúcich z ust. § 9 ods. 2 písm. b)
a c) zák. č. 129/2010 Z.z., ktorými sú zákonom stanovené údaje finančného agenta, prostredníctvom
ktorého bola v danom prípade zmluva uzavretá, a tiež údaj o adrese predávajúceho.

4. Súd prvej inštancie nárok uplatnený v tomto konaní právne posúdil podľa ust. § 3 ods. 5 zákona

č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Mal za to, že základ nároku
je daný, ak dodávateľ poruší osobitnú právnu úpravu predstavujúcu normy na ochranu spotrebiteľov,ktorými sú osobitná úprava spotrebiteľských zmlúv v § 52 až 54 Občianskeho zákonníka, zákony
o spotrebiteľských úveroch, o finančných službách na diaľku a podobne, čo sa v danom prípade
nepochybne stalo, nakoľko Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 13C/61/2018 v

spojení s rozsudkom odvolacieho súdu konštatoval porušenie povinností žalovanej, keďže zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahovala obligatórne náležitosti, navyše bolo určené, že záložné právo na
osobné motorové vozidlo, zriadené na základe Zmluvy o zriadení záložného práva č. SUA14/002468
uzavretej medzi žalobkyňou a žalovanou dňa 25.6.2014, neexistuje. Súd ďalej konštatoval, že ujma,
ktorážalobkyniobjektívnehrozila,predstavovalasumuviacako6.387,44 Eur,nakoľkobolopreukázané,

že žalovaná v dôsledku absencie obligatórnych náležitostí v zmluve, čo malo za následok bezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru, požadovala od žalobkyne nad rámec pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy
o úvere predmetnú pomerne vysokú sumu, hoci na ňu zákonný nárok nemala, navyše obmedzila
žalobkyňu tým, že si uplatnila záložné právo na osobné motorové vozidlo. Súd bol toho názoru, že
porušením práva a povinnosti je aj to, že neuvedením zákonom predpísaných náležitostí a vyslovením
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru došlo aj k vzniku možnosti bezdôvodného obohatenia na strane

žalovanej. Námietka žalovanej, že si žalobkyňa úspešne neuplatnila porušenie svojho práva alebo
povinností ustanovených zákonom, preto nie je dôvodná.

5. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, súd posudzoval konkrétne skutkové okolnosti,
prihliadol na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania žalovanej, intenzitu trvania a rozsahu

nepriaznivých následkov a na subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu. Dbal pritom
na naplnenie jeho základných funkcií, a to satisfakčnej a sankčnej. Podľa názoru súdu práve suma
500 Eur dostatočne kompenzuje vzniknutú ujmu žalobkyni, ktorej bolo zasiahnuté ako do majetkovej
sféry, ale aj skutočnosťou, že bola nútená domáhať sa svojich práv a vyslovenia porušenia zákonných
povinností žalovanou na súde, bol narušený nie len jej bežný život. Súd vzal zreteľ aj na sankčnú

a odradzujúcu zložku finančného zadosťučinenia, pričom aj z tohto pohľadu sa suma priznaná
žalobkyni javí ako primeraná. Poukázal na to, že výška primeraného finančného zadosťučinenia
nemôže byť svojvoľná, je potrebné vychádzať zo závažnosti porušenia práv, povinností, z okolností
tak na strane žalobkyne, ako aj žalovanej, okolností, za ktorých došlo k porušeniu práv a
povinností. S prihliadnutím na intenzitu zásahu do práv žalobkyne, výšku nedôvodne požadovanej sumy

žalovanou (6.387,44 Eur), dĺžku trvania závadného stavu (viac ako sedem rokov od uzavretia zmluvy do
právoplatného rozhodnutia súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti), negatívne dôsledky v súkromnom
živote žalobkyne (obmedzenie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu zriadeným záložným právom
v prospech žalovanej, ktorého neexistencia bola následne vyslovená súdom) a nutnosť domáhať sa
svojich práv na súde ako slabšej strany, považoval za primeranú výšku finančného zadosťučinenia v

sume 500 Eur. V prevyšujúcej časti (100 Eur) žalobu zamietol.

6. Proti vyhovujúcemu výroku (I) tohto rozsudku a s ním súvisiacemu výroku o trovách konania
(III) podala žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. odvolanie s návrhom, aby
ho odvolací súd v tejto časti zrušil, v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a priznal jej náhradu trov konania. V dôvodoch odvolania vytkla súdu prvej inštancie, že
žalobkyňa nesplnila podmienky na priznanie finančného zadosťučinenia podľa ust. § 3 ods. 5 zákona
o ochrane spotrebiteľa. Vyslovila názor, že predpokladom toho, aby súd mohol priznať primerané
finančné zadosťučinenie je, že spotrebiteľove práva a povinnosti sú porušené a sám vyvíja iniciatívu, ako
túto situáciu odvrátiť a zabezpečiť si súdnym rozhodnutím ochranu. Podľa nej však práva a povinnosti

žalobkyne ako spotrebiteľky predmetnou úverovou zmluvou neboli žiadnym spôsobom poškodené,
spotrebiteľ žiadne poškodenie práv neprezentoval. Predmetom konania sp. zn. 13C/61/2018 bolo
výlučne určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ktorý žalobkyňa prestala splácať po doplatení
istiny pred samotným podaním žaloby v konaní sp. zn. 13C/61/2018, čo v žiadnom prípade nemožno
vyhodnotiť ako úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností. Ďalšou podmienkou na priznanie

finančného zadosťučinenia je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom (t.j.
zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa) a osobitnými predpismi. Nestačí teda len samotné
porušenie zákona č. 250/2007 Z.z., ale súčasne aj porušenie práv alebo povinností ustanovených
inými predpismi. Žalobkyňa však neuviedla, akým spôsobom mala žalovaná jej práva alebo povinnosti
poškodiť, obmedzila sa len na konštatovanie, že uzatvorená úverová zmluva nemá náležitosti podľa §

9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, čo však nemožno považovať za porušenie
práv a povinností, ktoré by mali za následok poškodenia spotrebiteľa, nakoľko pre spotrebiteľa z toho
vyplynula len výhoda, že poskytnutý úver je pre neho bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyni žiadna ujma
reálne nevznikla, splácala len to, čo sa zmluvným vzťahom vedome a dobrovoľne zaviazala, neuhradilaničnavyše,lenistinuaokamžiteprestalauhrádzaťďalšiesplátkyeštevroku2017.Pokiaľdošlonásledne
k vyhláseniu úverovej zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov, bola to pre ňu výlučne výhoda, s ktorou
ani hypoteticky pri uzatváraní zmluvy nepočítala. Naopak, ujmu to predstavovalo pre žalovanú, lebo

prišla o zisk, ktorý mala pri uzatvorení zmluvy dojednaný. Treťou podmienkou je primeranosť finančného
zadosťučinenia, ktorého cieľom má byť nastolenie akejsi rovnováhy v dôsledku porušenej povinnosti,
ktorá spotrebiteľovi mala spôsobiť škodu. Pokiaľ však súd vyhlási úverovú zmluvu za bezúročnú a bez
poplatkov z dôvodu chýbajúcich náležitostí (prípadne aj neplatnú, aj keď sa na základe nej poskytli
spotrebiteľovi finančné prostriedky), žiadna škoda spotrebiteľovi nevznikla, práve naopak, získa výhodu

bezúročného a bezpoplatkového úveru, ktorý by mu neposkytla žiadna banka, ani iná inštitúcia. Ak by na
základe tejto skutočnosti malo byť spotrebiteľovi priznané ešte aj primerané finančné zadosťučinenie,
žalovaná je toho názoru, že výklad právnej normy § 3 ods. 5 nie je správne aplikovaný. Žalobkyňa
žiadnym spôsobom nepreukázala, v čom pociťovala porušenie svojich práv, aké to malo pre ňu dôsledky,
v čom vidí odôvodnenosť požadovanej výšky primeraného finančného zadosťučinenia v hodnote 600
Eur (súdom priznanej sumy 500 Eur). Preto vyplatenie sumy vo výške 500 Eur považuje žalovaná za

nedôvodné, nepreukázané a v rozopre s cieľom normy, ktorú zákonodarca sledoval. Žalovaná v odvolaní
citovala aj rozhodnutia súdov, Krajského súdu v Prešove, Krajského súdu v Trenčíne, Krajského súdu
v Banskej Bystrici, Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom.

7. Žalovaná ďalej zdôraznila, že pokiaľ súd v predchádzajúcom rozsudku vyhodnotil úverovú zmluvu

za bezúročnú a bez poplatkov, žalobkyni mohla potencionálne vzniknúť ujma iba za zaplatené úroky
(na ktoré sa však pri podpise úverovej zmluvy slobodne a vážne zaviazala). Ani táto ujma jej
však nevznikla, nakoľko doplatila len samotnú istinu. Podotkla, že žalobkyňa bola v konaní sp. zn.
13C/61/2018 právne zastúpená, čím sa vyvážila jej pozícia slabšej strany ako spotrebiteľky, okrem
toho ide o vysokoškolsky vzdelanú spotrebiteľku, ktorá bola sama prostredníctvom svojho právneho

zástupcu iniciátorkou už predchádzajúceho súdneho konania, preto jej tvrdenia o psychickej záťaži
zo súdneho procesu vyznievajú maximálne účelovo a ironicky. Primerané finančné zadosťučinenie
nemôže slúžiť neprimeranému finančnému obohacovaniu sa spotrebiteľov, pretože by to znamenalo,
že za jedno nedodržanie náležitostí úverovej zmluvy by bol žalovaný postihnutý dvakrát – vydaním
bezdôvodného obohatenia, resp. stratou nároku na úroky a poplatky zo zmluvy, a priznaním finančného

zadosťučinenia, čo je v rozpore so zásadou ne bis in idem. Je toho názoru, že ani súdy by nemali
spotrebiteľov zbavovať zodpovednosti za svoje záväzky a následne im ešte priznať primerané finančné
zadosťučinenie. Postavenie slabšej strany neznamená, že jej bude poskytnutá bezbrehá ochrana voči
dodávateľovi ako strane silnejšej, bez ohľadu na platné právo. U spotrebiteľa sa vychádza z definície
priemerného spotrebiteľa, teda takého, ktorý má primerané množstvo informácií a je v rozumnej miere

pozorný a obozretný, vyžaduje určitú mieru pozornosti napríklad v tom, že spotrebiteľ musí vykonať
určité kontrolné zisťovania, aký tovar vlastne kupuje, alebo akú zmluvu uzatvára. Európsky súdny dvor
dokonca deklaroval, že sa celkovo vychádza z takého spotrebiteľa, ktorého inteligenčný kvocient nie je
na hranici demencie, ale ktorý je schopný sa slobodne rozhodnúť (C-315/92).

8. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdil a priznal jej voči žalovanej náhradu trov odvolacieho konania. Podľa nej účelom
poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia je odčinenie útrap, keď sú voči spotrebiteľovi
uplatňované nezákonné nároky alebo je vystavený bezprostrednej hrozbe nezákonných nárokov, je
bezdôvodne sankcionovaný, znevýhodňovaný, diskriminovaný. Žalobkyňa ako spotrebiteľka nie je

povinná preukazovať ujmu, ktorá jej vznikla, pretože zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva právo
na finančné zadosťučinenie nie len v prípade vzniku ujmy, ale už aj vtedy, keď ujma v nadväznosti
na porušenie práva spotrebiteľa vzniknúť mohla. Spotrebiteľ nie je povinný odôvodňovať vzniknutú
ujmu a stav právnej neistoty, prípadne uvádzať iné skutočnosti, týkajúce sa nároku na primerané
finančné zadosťučinenie bezprostredne v konaní, v ktorom bolo vyslovené porušenie práva na ochranu

spotrebiteľa. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame
vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy. Žalobkyňa má za to, že
v danej veci sú splnené podmienky pre priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie, keď
ako spotrebiteľka úspešne uplatnila na súde porušenie svojich práv žalovanou na základe porušenia
zákonných povinností žalovanej podľa zák. č. 129/2010 Z.z. a určením neexistencie záložného práva

na osobnom motorovom vozidle. Takéto porušenia povinností žalovanej sú porušením povinností
v zmysle § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. a teda zakladajú vznik nároku žalobkyne. Priznané finančné
zadosťučinenie vo výške 500 Eur je vyrovnaním jej ujmy, ktorá jej vznikla konaním žalovanej, je akousi
satisfakciou za stav, ktorý musela v dôsledku konania žalovanej trpieť a je sankciou postihujúcoužalovanú, ktorá s ňou uzavrela zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola bezúročná a bez poplatkov,
a taktiež žalovaná neoprávnene požívala záložné právo na osobné motorové vozidlo, zriadené na
základezmluvyz25.6.2014.Zostranyžalovanejdošloktakémuporušeniuspotrebiteľskéhopráva,ktoré

bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť ujmu žalobkyni spočívajúcu v hrozbe preplatenia spotrebiteľského
úveru, ktorý je bezúročný a bez poplatkov, o viac ako 6.387,44 Eur. Vzhľadom k existencii záložného
práva na osobnom motorovom vozidle bola žalobkyňa obmedzená v právnych úkonoch spojených
s predajom tohto vozidla. Tým, že podmienkou nároku na finančné zadosťučinenie je predchádzajúce
úspešné uplatnenie porušenia spotrebiteľských práv alebo povinností, žalovaná, ktorá spotrebiteľské

právoporušila,musíznášaťrizikomultiplikačnéhožalobnéhoefektu.Pokiaľžalovanápoukazujenato,že
žalobkyňa dobrovoľne súhlasila s podpisom úverovej zmluvy, bolo jej zákonnou povinnosťou predložiť jej
na podpis zmluvu v súlade s právnou úpravou na ochranu spotrebiteľa, čo žalovaná porušila. Žalovaná
nie je postihnutá dvakrát za to isté, druhýkrát je totiž postihnutá za to, že spotrebiteľ sa porušenia
spotrebiteľských práv musel domáhať v súdnom konaní, a to až do jeho právoplatného meritórneho
skončenia.

9. Zamietavý výrok rozsudku (II) nebol odvolaním napadnutý; v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie
nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § 367 ods. 1 a contrario C.s.p., a preto v nej nebol v odvolacom
konaní preskúmavaný.

10. Vo vzťahu k ostatným častiam rozsudku (napadnutému vyhovujúcemu výroku a tiež závislému
výroku o trovách konania ) Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie
žalovanej ako podané včas (§ 362 v spojení s ust. § 367 ods. 2 C.s.p. ), oprávnenou osobou (§§ 359
až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez
nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., v rozsahu vyplývajúcom z ust.

§ 379 C.s.p., z hľadísk odvolaním uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h)
C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380
ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že je (odvolanie) dôvodné.

11. K odvolaciemu dôvodu upravenému v ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. spočívajúcemu v nesprávnom

právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové
zistenie). O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo
akpoužilsícesprávnyprávnypredpis,nesprávnehoaleinterpretovalaleboaplikovalnazistenýskutkový

stav, alebo z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne závery o právach a
povinnostiach strán.

12. Podľa § 3 ods. 5 veta prvá a tretia zák. č. 250/2007 Z. z., o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, proti

porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ
proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na
primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

13.Citovaný§3ods.5tretiavetazákonaoochranespotrebiteľavýslovneviaževznikprávanaprimerané
finančné zadosťučinenie len na podmienku úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Napriek tomu, že zákon pre vznik nároku na
finančné zadosťučinenie iné podmienky nevyžaduje, určuje preň kritérium primeranosti, ktoré vo svojich

praktických dôsledkoch znamená, že bude vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti
každého jednotlivého prípadu stanovil rozsah finančného zadosťučinenia. To inými slovami povedané
znamená, že priznaná výška finančného zadosťučinenia rozhodne nebude vecou ani subjektívnej
predstavy spotrebiteľa, ani ľubovôle súdu, ale výsledkom objektívnych parametrov, majúcich význam
pre záver o primeranosti relutárnej satisfakcie. Aplikované zákonné ustanovenie preto možno považovať

za normu s relatívne neurčitou hypotézou, teda takú, ktorej hypotéza nie je stanovená priamo právnym
predpisom a ktorá tým ponecháva súdu priestor, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom
prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy z vopred neobmedzeného okruhu okolností.14. Myšlienkový proces súdu pri aplikácii noriem s relatívne neurčitou hypotézou nachádza svoje
vyjadrenie v odôvodnení rozhodnutí, ktoré sa tým stávajú prirodzeným interpretačným vodíkom
pri posudzovaní obdobných prípadov. Podstata finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 tretia

veta zákona o ochrane spotrebiteľa preto do istej miery predurčuje originálny prístup pri hodnotení
primeranosti satisfakcie. Podľa nazerania odvolacieho súdu by pri posudzovaní primeranosti finančného
zadosťučinenia mali byť v popredí pozornosti parametre, prostredníctvom ktorých spotrebiteľ objektívne
môže vnímať závažnosť zásahu do svojich oprávnených záujmov, najmä však okolnosti vzniku
záväzku, podstata porušenia spotrebiteľského práva, povaha a rozsah následkov, spôsob realizovania

nárokov dodávateľom, jeho postoj k uplatňovaniu spotrebiteľskej ochrany, náprava dopadov inými
prostriedkami a pod. Bez potreby hlbšej analýzy možno vyjsť z rozumného predpokladu, že v prípadoch
závažnejšieho porušenia spotrebiteľských práv bude primeraným väčšie finančné zadosťučinenie než
tam, kde má toto porušenie z hľadiska naznačených kritérií menšiu intenzitu. Výber i váha kritérií pre
posudzovanie primeranosti finančného zadosťučinenia je determinovaná jeho satisfakčným a zároveň
sankčným účelom. Priznané finančné zadosťučinenie by teda malo spotrebiteľa primerane odškodniť

a dodávateľa adekvátne odradiť od protiprávneho konania; naopak nemalo by viesť k neodôvodnenému
prospechu spotrebiteľa. Odvolací súd pripomína, že prípadná ujma - či už majetková alebo nemajetková,
predstavuje len jedno z do úvahy prichádzajúcich kritérií, ktoré súd vyhodnocuje, a preto aj pri
inak hodnotovo väčšom následku - napríklad značnom nákladovom zaťažení spotrebiteľa napriek
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, môže byť primeranou finančná satisfakcia v nižšej sume, pokiaľ

v porovnaní s inými prípadmi bude v kontexte všetkých posudzovaných kritérií závažnosť porušenia
spotrebiteľských záujmov menšia.

15. Napokon k teoreticko - právnym východiskám odvolací súd pre úplnosť dodáva, že i keď

spotrebiteľ v spore o zaplatenie finančného zadosťučinenia nemusí objektivizovať skutočnosť vzniku
ujmy v dôsledku porušenia spotrebiteľského práva ako conditio sine qua non, nezbavuje ho to povinnosti
tvrdiť a preukázať svoje tvrdenia o okolnostiach podporujúcich jeho predstavu o primeranosti výšky
ním uplatneného finančného zadosťučinenia. Rovnako, aj keď prirodzene v opačnom smere, zaťažuje
povinnosť tvrdenia dodávateľa. V sudcovskej úvahe totiž môžu nájsť vyjadrenie len skutkové okolnosti,

ktoré v konaní vyšli najavo procesne prípustným spôsobom, ktorý ani v spotrebiteľských sporoch
nepredpokladá suplovanie povinnosti tvrdenia spotrebiteľa a nad rozsah nevyhnutný pre rozhodnutie vo
veci, ani nahradzovanie jeho dôkaznej povinnosti (§ 295 C.s.p.).

16. Z prejednávaného spisu je zrejmé, že žalobkyňa v konaní odôvodňovala primeranosť výšky

uplatneného finančného zadosťučinenia tvrdením, že v dôsledku porušenia spotrebiteľského práva
žalovanou jej bola spôsobená ujma, požadované finančné zadosťučinenie považuje za akúsi satisfakciu
za stav, ktorý musela v dôsledku konania žalovanej trpieť, zároveň je sankciou postihujúcou žalovanú,
ktorá s ňou uzavrela zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola bezúročná a bez poplatkov, okrem
toho žalovaná neoprávnene požívala záložné právo na osobné motorové vozidlo, čím bola žalobkyňa

obmedzená v právnych úkonoch spojených s predajom tohto vozidla. Konanie žalovanej považovala za
spôsobilé privodiť jej ujmu spočívajúcu v hrozbe preplatenia spotrebiteľského úveru o viac ako 6.387,44
Eur.

17. Súd prvej inštancie síce správne konštatuje, že výška primeraného finančného zadosťučinenia

nemôže byť svojvoľná, pričom je potrebné vychádzať zo závažnosti porušenia práv a povinností,
z okolností tak na strane žalobkyne, ako aj žalovanej, okolností, za ktorých došlo k porušeniu
práv a povinností. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o primeranosť finančného
zadosťučinenia, sa však následne takmer bez výhrad stotožnil s tvrdeniami žalobkyne obsahujúcimi len
všeobecnú argumentáciu (intenzita zásahu do práv žalobkyne, výška nedôvodne požadovanej sumy

žalovanou (6.387,44 Eur), dĺžka trvania závadného stavu (viac ako 7 rokov od uzavretia zmluvy do
právoplatného rozhodnutia súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti), negatívne dôsledky v súkromnom
živote žalobkyne (obmedzenie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu zriadeným záložným právom v
prospech žalovanej, ktorého neexistencia bola následne vyslovená súdom, nutnosť domáhať sa svojich
práv na súde ako slabšej strany), bez konkrétnejšieho vysvetlenia svojich myšlienkových postupov.

Je zjavné, že prvoinštančný súd posudzoval primeranosť finančného zadosťučinenia predovšetkým
vo vzťahu k výške úrokov a poplatkov týkajúcich sa predmetnej spotrebiteľskej zmluvy, ktoré však
v konečnom dôsledku neboli dôvodom porušenia spotrebiteľského práva, nakoľko z odôvodnenia
rozsudku sp. zn. 13C/61/2018 vyplýva, že súd nepovažoval námietku žalobkyne o nesprávnosti RPMNza dôvodnú. Dôvodom porušenia spotrebiteľského práva teda nebola sama osebe výška úroku, ale
spotrebiteľská zmluva bola vyhlásená za bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu chýbajúcich náležitostí
podľa § 9 ods. 2 písm. b) a c), čiže pre neuvedenie údajov o finančnom agentovi, prostredníctvom

ktorého bola zmluva uzavretá, ako aj údaja o adrese predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť
reklamáciualebosťažnosť.Žalobkyňanavyšenepreukázalasvojetvrdeniaookolnostiachpodporujúcich
jej predstavu o primeranosti výšky ňou požadovaného finančného zadosťučinenia, teda objektívne
parametre, ktoré by jednoznačne odôvodňovali záver o tom, že ňou požadovaná výška finančného
zadosťučinenia je primeraná. Ako príklad uvádza odvolací súd tvrdenie žalobkyne o tom, že žalovaná

neoprávnene požívala záložné právo na osobné motorové vozidlo, v dôsledku čoho bola žalobkyňa
obmedzená v právnych úkonoch spojených s jeho predajom. Je však potrebné zdôrazniť, že toto
záložné právo bolo zriadené platne, ide o právom povolený zabezpečovací inštitút, pričom samo osebe
nemohlospôsobiťspotrebiteľkeujmu, čižesamoosebeniejeporušenímspotrebiteľskéhopráva,navyše
žalobkyňaneprezentovalažiadnekonkrétnetvrdeniaotom,žebysapočasjehotrvaniaskutočnesnažila
predmetné motorové vozidlo predať.

18. Odvolací súd na tomto mieste poznamenáva, že posúdenie otázky primeraného finančného
zadosťučinenia vyplýva z aplikácie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré vo svojom rozhodnutí
síce použil aj súd prvej inštancie, v okolnostiach prípadu ho však nesprávne aplikoval, keď vedený
nesprávnymi právnymi úvahami ohľadne spôsobu posúdenia primeranosti finančného zadosťučinenia

vo vzťahu k závažnosti porušenia spotrebiteľského práva neustálil skutkový stav potrebný pre záver
o dôvodnosti základu a výšky uplatneného nároku. Nakoľko tento nedostatok, vzhľadom na povahu
a rozsah jeho procesných dôsledkov, nebolo možné efektívne napraviť v odvolacom konaní, došlo tým
k naplneniu dôvodu, pre ktorý odvolaciemu súdu neostávalo iné, ako rozhodnutie súdu prvej inštancie
vo vyhovujúcom výroku a tiež v závislom výroku o trovách konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.) zrušiť a vec

mu vrátiť na ďalšie konanie.

19. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne rozhodnúť o žalobkyňou uplatnenom
nároku, pričom bude vychádzať z právneho názoru odvolacieho súdu tak, ako ho vyjadril v tomto
uznesení. Pri posudzovaní primeranosti finančného zadosťučinenia bude prihliadať okrem iného aj na

závažnosť porušenia práv žalobkyne ako spotrebiteľky, ako aj povinností dodávateľa, sústredí sa na to,
pre aké porušenie spotrebiteľského práva bola aktivovaná spotrebiteľská ochrana, od toho momentu sa
potom bude odvíjať záver, akú intenzitu toto porušenie spotrebiteľského práva malo. Zároveň vezme do
úvahy, aby nedošlo k výraznej disproporcii medzi povahou a faktickými hodnotovými dopadmi porušenia
spotrebiteľského práva a rozsahom právnych následkov. Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite

odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vysporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými
otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán a zároveň aby odôvodnenie nie len formálne
spĺňalo náležitosti požadované ust. § 220 ods. 2 C.s.p., ale aby i materiálne zodpovedalo kritériám
spravodlivého odôvodnenia.

20. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách, vrátane trov odvolacieho
konania (§ 396 ods. 3 C.s.p).

21. Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).