Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 5. január 2024

Súd: Okresný súd Rimavská Sobota
Spisová značka: 17C/12/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6923202896
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Kvetková

ECLI: ECLI:SK:OSRS:2024:6923202896.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Rimavská Sobota samosudkyňou JUDr. Miroslavou Kvetkovou v právnej veci žalobcu:

A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C., D. E.. Timravy 920/19, zast. Mgr. Martinom Jankovičom,
advokátom so sídlom AK v Revúcej, Železničná 257/19 proti žalovanému: Slovenská republika, zast.
Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, sídlom Bratislava, Pribinova 2 o zaplatenie
7.973,29 Eur s prísl. takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
9,25 % ročne zo sumy 2.000,- Eur od 25.09.2023 do zaplatenia, všetko do 15 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti súd žalobu z a m i e t a .

III. Žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % zo súdom priznanej
náhrady.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca podal dňa 07.08.2023 na tunajšom súde žalobu, ktorou sa voči žalovanému domáhal
zaplatenia sumy 7.973,29 Eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch spolu s úrokmi
z omeškania od doručenia žaloby žalovanému.

V žalobe a písomných podaniach uvádzal, že nesprávna, resp. neúplná transpozícia smernice
Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času
(ďalej len smernica č. 2003/88/ES alebo smernica) do zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a
záchrannom zbore v platnom znení (ďalej len zákon o HaZZ) má za následok nerešpektovanie
maximálneho priemerného 48-hodinového týždenného pracovného času u žalobcu, v dôsledku čoho mu
vznikla škoda z titulu nemajetkovej ujmy. Absolútnu objektívnu zodpovednosť za škodu pre porušenie
práva EÚ nesie Slovenská republika. Členský štát ako adresát smernice je povinný prijať opatrenia s

cieľom dosiahnuť účel smernice a ak túto povinnosť nesplní, je zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu.
Je irelevantné, že sa žalovaný nepodieľa na aplikácii smernice. Žalobca je hasičom na Okresnom
riaditeľstve HaZZ v Revúcej. Žalobca je ženatý, má 2 dcéry, 23-ročnú a 26-ročnú. Obidve dcéry študujú
na vysokých školách. Mladšia na Filozofickej fakulte Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, od
septembra 2023 nastupuje do 5. ročníka, staršia E. F. G. H. I. J., od septembra 2023 nastupuje do 5.
ročníka. Žalobca žije spolu s manželkou a svojimi rodičmi v rodinnom dome v Revúcej. Jeho záujmy
sú: práca okolo rodinného domu, cyklistika. Prišiel o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak

venoval rozvíjaniu osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii.
Došlokzásahudojehoosobnostnýchpráv(právanaochranuzdravia,bezpečnostiazdraviapripráci,na
najvyššiuprípustnúdĺžkupracovnéhočasu,naprimeranýodpočinok,navedeniesúkromnéhorodinného
života), za čo mu patrí primerané odškodnenie. Ide o súkromnoprávny spor patriaci do právomoc súduSR, z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že spor medzi štátom a jednotlivcom pri porušení práva
EÚ majú rozhodovať vnútroštátne súdy. Súd je oprávnený a povinný skúmať, či zo strany štátu došlo k
porušeniu práva únie pri preberaní smernice. Právny poriadok SR nemá výslovnú úpravu náhrady škody

za porušenie práva EÚ, preto sa má analogicky aplikovať § 11 – 13 Občianskeho zákonníka.
Jeho služobná činnosť patrí do pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES. Súdny dvor EÚ konštatoval, že
smernica sa má uplatňovať na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v
teréne, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok, aj keď sú zásahy nepredvídateľné. Je irelevantné,
či ide o dobrovoľného alebo profesionálneho hasiča. Slovenská republika neprijala opatrenia, aby jeho

služobný čas bol definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa čl. 2 smernice a aby nebola
prekročenámaximálnahranicapriemernéhotýždennéhopracovnéhočasupodľačl.6písm.b)smernice,
ktorý nemôžu členské štáty viazať na podmienku ani obmedzovať. Súdny dvor EÚ judikoval, že čl.
6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES má priamy účinok, že čas pracovnej pohotovosti je súčasťou
pracovného času nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva, že na porušenie čl. 6
písm. b) smernice nemá vplyv to, že za pracovnú pohotovosť je vyplácaná náhrada, že jednotlivec má

nárok na náhradu škody voči členskému štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy únie a že v rozpore
so zásadou efektivity by bolo požadovať od pracovníka, aby pri porušení čl. 6 písm. b) smernice najprv
podával žiadosť zamestnávateľovi. Zákon o HaZZ v rozpore so smernicou č. 2003/88/ES nezarátava
do služobného času pracovnú pohotovosť na pracovisku, v dôsledku čoho dochádza k prekračovaniu
maximálneho priemerného týždenného pracovného času.

Nárok si uplatňuje za 3 roky pred podaním žaloby (mzda za júl 2020 bola splatná 10.08.2020). K
nemajetkovej ujme dochádzalo v mesiacoch júl 2020 až jún 2023. V danom prípade upustenie od
neoprávnenéhozásahu,odstránenietrvajúcichnásledkovanimorálnasatisfakcia(napr.ospravedlnenie)
nie sú postačujúce, existencia zásahu a jej trvanie odôvodňujú peňažnú náhradu. Za primeranú
náhradu považuje rozdiel medzi odmenou za nariadenú služobnú pohotovosť (50 % platu) a odmenou

za služobnú pohotovosť, ktorá mu bola vyplatená (15%, resp. 30%), t.j. 35%, resp. 20% platu za
každú hodinu odslúženej služobnej pohotovosti, spolu 2.424,97 h. Požadovaná suma má funkciu
odškodňujúcu, ale nie je neprimerane vysoká, je primeraná podľa podmienok § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka.
V súvislosti s námietkami žalovaného poukázal na to, že čl. 17 smernice odchýlky od čl. 6 nepripúšťa

a že uniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadne predpokladov zodpovednosti za škodu
stanovených judikatúrou Súdneho dvora EÚ, že porušená norma zakladá práva fyzických alebo
právnických osôb alebo ukladá povinnosti členským štátom, porušenie je dostatočne závažné, medzi
porušením a vznikom škody je príčinná súvislosť. Žalobca uviedol, o koľko v jednotlivých mesiacoch
presiahol ním odpracovaný čas maximálnu hranicu 48 h týždenne. Neobstojí polemika žalovaného, že

čas v noci je využívaný na spanie, žalobca nemohol ho využiť na inú zmysluplnú činnosť a že mal
vytvorené podmienky na odpočinok. Žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom,
musí byť plne zamestnávateľovi k dispozícii pripravený okamžite plniť si povinnosti, je oddelený od
vlastného súkromného sociálneho a rodinného prostredia a nemôže si organizovať svoj súkromný čas
a program, venovať sa vlastným potrebám. Požadovaná náhrada neprevyšuje náhrady priznávané

pri zásahoch do osobnosti neoprávnenou kritikou, usmrtením člena rodiny či obetiam trestných činov.
Námietka premlčania uplatňovaná žalovaným v obdobných prípadoch bola súdmi vyhodnotená ako
nedôvodná. Žalovaný porušuje práva hasičov sústavne, dobrovoľne nič neplní, za niekoľko rokov
nezjednal nápravu, radšej odškodní poškodených priznanými symbolickými sumami ako by urobil
nápravu, čo by malo dopad na štátny rozpočet. Náhrady by mali byť časom vyššie a vyššie, ak štát

toleruje tento protiprávny stav.
Žalobca poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ (C 52/04, C 152/84, C 8/81 a C 148/78, C 9/90, C
518/15, C 303/98, C 151/02, C 397/01, C 429/09, C 437/05), rozhodnutia súdov Slovenskej republiky
v obdobných veciach, pričom rozhodovacia činnosť súdov v obdobných veciach je roztrieštená, v
súvislosti s uplatnenými úrokmi z omeškania poukázal na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS

2149/2017 a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/191/2020, 4Cdo/48/2017, 4Cdo/257/2019
a 7Cdo/243/2019.

2. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, v písomných podaniach uvádzal, že smernica č. 2003/88/ES
sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti civilnej obrany, teda sa

nevzťahuje v plnom rozsahu na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru,
ktorí vykonávajú zásahovú činnosť s nerovnomerne rozvrhnutým pracovným časom a nariadenou
pohotovosťou, čo možno subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice. Ich štátna
služba má špecifiká štátnej služby policajtov a vojakov (napr. v osobitnom systéme sociálnehozabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.). Žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, nakoľko sa smernica na
neho nevzťahuje. Rozsudok Súdneho dvora EÚ C 429/09 G Fuss nemožno použiť, nakoľko v danej veci
išlo o mestského hasiča, ktorého výkon služby sa odlišuje od príslušníka HaZZ, ktorého zriaďovateľom

je štát, požíva rozsiahle výhody a osobitný systém sociálneho zabezpečenia. Nie je daná pasívna
vecná legitimácia žalovaného, keď žalobca nežaluje zamestnávateľa ale štát. Žalobca mal na porušenie
smernice upozorniť svojho nadriadeného a žiadať, aby mu nebola takto určovaná pohotovosť. Súd by
mal preveriť, či poškodený prejavil primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu a včas využil dostupné
prostriedky na právnu ochranu.

Pokiaľ ide o transpozíciu smernice č. 2003/88/ES, táto bola transponovaná do slovenského právneho
poriadku okrem iného zákonom o HaZZ, čo je uvedené v transpozičnej prílohe zákona. Pracovný čas
vzmyslečl.2smerniceajudikatúrySúdnehodvoraEÚvsebezahŕňariadnypracovnýčas,prácunadčas
a pracovnú pohotovosť na pracovisku. Zmysel čl. 2 smernice bol transponovaný do § 85 a nasl. zákona
o HaZZ. Zákon v § 85 definuje služobný čas ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu
službu a je k dispozícii služobnému úradu. Aj služobná pohotovosť je výkonom štátnej služby, počas

nej je príslušník služobnému úradu k dispozícii, preto je súčasťou služobného času. § 86 a 92 zákona
nepopierajú, že služobná pohotovosť je výkonom štátnej služby, len vystihujú rozdiely medzi určenou
a nariadenou pohotovosťou. To vyplýva i z kolektívnych zmlúv pre príslušníkov HaZZ. Podľa smernice
č. 2003/88/ES priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane
nadčasov,smernicaumožňujeustanoviťodlišnereferenčnéobdobieako7dní,čl.16smernicestanovuje

referenčné obdobie na 4 mesiace. Čl. 17 ods. 3 smernice poskytuje protipožiarnym službám možnosť
určiť dlhšie referenčné obdobie na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v kolektívnych zmluvách na 12
mesiacov. Zákon o HaZZ upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom
čase je služobný čas 40 hodín týždenne a hasičovi možno prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v
rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie

byťdĺžkariadnehoslužobnéhočasuvjednotlivýchslužobnýchdňochvyššiaako18hodín.Celkovádĺžka
vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste
vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. V zmysle kolektívnych zmlúv hasiči
vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej služby
v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín / 18 hodín

vykonávaniaštátnejslužbyačasťslužobnejpohotovosti,ktorábezprostrednenadväzujenavykonávanie
štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7 / 6 hodín v jednej 24 hodinovej zmene.
Čo sa týka referenčného obdobia, nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6
mesiacov.Uvedenéreferenčnéobdobievšakneodporujetomu,abybolododržanézákonnéustanovenie
40 hodín priemerného týždenného služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. Napriek tomu,

že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený
konkrétnym počtom hodín, zákon a kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného
času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za
príslušný rok. Dotknuté právne predpisy sú teda transponované v čl. 6 smernice správne. V rokoch 2020
a 2021 vzhľadom na šírenie COVID-19 boli v SR prijaté rôzne opatrenia a od 25.11.2021 vyhlásený

núdzový stav. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ za okolností osobitnej závažnosti alebo rozsahu, ktoré
si vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na ochranu života, zdravia ako aj bezpečnosti spoločnosti,
možno nedodržať pravidlá uvedené v smernici, nakoľko v takýchto prípadoch je odôvodnené priznať
cieľu ochrany obyvateľstva absolútnu prioritu na úkor rešpektovania ustanovení smernice. Celosvetová
pandémia je okolnosťou odôvodňujúcou odklon od smernice, v uvedených obdobiach bolo teda možné

od smernice sa odchýliť.
Žalobca neosvedčil, že mu vznikol nárok na náhradu škody a nepreukázal taký zásah od jeho života,
ktorý by odôvodňoval náhradu nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške ani existenciu závažnej ujmy.
Škoda mu mala vzniknúť tým, že vykonával pohotovosť, za ktorú však bol odmeňovaný a v tom čase
sa od neho nevyžadovala aktivita, mohol odpočívať. S plánmi služieb bol vždy oboznámený a súhlasil

s nimi, pri vzniku pracovného pomeru akceptoval podmienky v zmysle zákona o HaZZ. Pre bezpečnosť
občanov na úseku požiarnej ochrany je potrebná 24-hodinová služba 7 dní v týždni, preto príslušníci
musia byť k dispozícii od 07.00. do 07.00, počas pohotovosti ale majú čas na oddych a môžu sa venovať
aj iným činnostiam ako práci, preto nemožno služobnú pohotovosť započítavať do odpracovaného
služobného času. Žalobca netvrdí negatívny dopad zásahu na jeho zdravie či medziľudské vzťahy.

Žalobca nešpecifikoval, koľko hodín v jednotlivých referenčných obdobiach v priemere odpracoval,
o koľko bol prekročený max. priemerný týždenný pracovný čas. Opísanie rozhodujúcich skutočností
nemožno nahradiť odkazom na dôkazy. Uplatnená výška nemajetkovej ujmy je zjavne neprimeraná sporovnaním náhrad priznávaným obetiam trestných činov, pričom ujma žalobcu v porovnaní s nimi je
neporovnateľne nižšia. Podľa spôsobu určenia uplatnenej náhrady ide skôr o mzdový nárok.
Žalovaný vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu, keďže miestne príslušným je súd,

v obvode ktorého má sídlo Ministerstva vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za
transpozíciu smernice a námietku premlčania. Žalobca sa domáha náhrady za júl 2020 – jún 2023,
žaloba bola podaná v auguste 2023, viac ako 3 roky od momentu, kedy malo dôjsť k údajnému zásahu
do žalobcových práv. Ak k neoprávnenému zásahu do práv žalobcu dochádzalo, došlo k nemu už
v momente, kedy bol limit pracovného času prekročený a nie až nasledujúci kalendárny mesiac, kedy

nastala splatnosť mzdy.
ŽalovanýpoukázalnajudikatúruSúdnehodvoraEÚ(C303/98,C46/93,C104/89,C37/90),rozhodnutia
súdov Slovenskej republiky v obdobných veciach, v ktorých bola priznaná náhrada 1.000,- € - 2.500,- €
a v súvislosti s uplatnenými úrokmi z omeškania poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Cdo/185/2011, v zmysle ktorého by sa do omeškania dostal až nezaplatením súdom priznanej náhrady
v deň nasledujúci po právoplatnosti rozsudku.

3. Podľa § 151 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v platnom znení (ďalej
len CSP alebo Civilný sporový poriadok) skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela,
sa považujú za nesporné. Pokiaľ žalovaný v predmetnej veci nepoprel niektoré zo skutkových tvrdení
žalobcu, tieto sa považujú za nesporné a súd z nich pri rozhodovaní vo veci vychádzal.

4. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, ako aj oboznámením sa s celým obsahom spisu.
Listinné dôkazy neboli na pojednávaní čítané v súlade s § 204 Civilného sporového poriadku, keďže
boli doručené protistrane a neboli ňou spochybnené. Pokiaľ ide o navrhnutý dôkaz – listinu s tabuľkou
o výpočte žalovanej sumy, súd má za to, že nejde o dôkaz. Ide o žalobcom vytvorenú tabuľku, do

ktorej zadal údaje z dôkazov - výplatných pások a ktorým vysvetlil spôsob výpočtu uplatnenej výšky
nemajetkovej ujmy. Ide teda o tvrdenie žalobcu ohľadne výšky nejatkovej ujmy, vysvetlenie, ako k
nej žalobca dospel. Vykonanie iných dôkazov nebolo navrhnuté do vyhlásenia uznesenia o skončení
dokazovania. Na základe takto vykonaného dokazovania súd zistil nasledovný skutkový stav:

5. Nebolo sporné, že žalobca je hasičom na Okresnom riaditeľstve Hasičského a záchranného zboru
v Revúcej, bol prijatý do služobného pomeru dňa 01.05.1992. Je ženatý, má 2 dcéry, 23-ročnú a 26-
ročnú. Obidve dcéry študujú na vysokých školách. Mladšia na Filozofickej fakulte Univerzite Mateja Bela
v Banskej Bystrici, od septembra 2023 nastupuje do 5. ročníka, staršia E. F. G. H. I. J., od septembra
2023 nastupuje do 5. ročníka. Žalobca žije spolu s manželkou a svojimi rodičmi v rodinnom dome v

Revúcej. Jeho záujmy sú: práca okolo rodinného domu, cyklistika.

6. Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 7/2020 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 10,2143 Eur,
fond pracovného času (ďalej len FPČ) 170 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 7/2020
odpracoval (vrátane služobnej pohotovosti) 02.07. 24 h, 05.07. 24 h, 09.07. 24 h, 11.07. 24 h, 14.07. 24

h, 17.07. 24 h, 20.07. 24 h, 23.07. 24 h.
Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 8/2020 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 10,2143 Eur,
FPČ 193,5 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 8/2020 odpracoval (vrátane služobnej
pohotovosti) 01.08. 24 h, 04.08. 24 h, 07.08. 24 h, 10.08. 24 h, 13.08. 24 h, 15.08. 24 h, 18.08. 6,5 h,
19.08. 2 h, 22.08. 24 h, 25.08. 24 h, 26.08. 8,5 h, 28.08. 24 h.

Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 9/2020 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 10,2143 Eur, FPČ
184 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 9/2020 odpracoval (vrátane služobnej pohotovosti)
02.09. 24 h, 05.09. 24 h, 09.09. 24 h, 15.09. 24 h, 16.09. 12 h, 18.09. 24 h, 21.09. 24 h, 24.09. 24 h,
30.09. 24 h.
Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 10/2020 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 10,2143 Eur,

FPČ 170 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 10/2020 odpracoval (vrátane služobnej
pohotovosti) 03.10. 24 h, 06.10. 24 h, 24.10. 24 h, 27.10. 24 h, 28.10. 5 h, 30.10. 24 h.
Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 11/2020 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 10,2143 Eur,
FPČ 175,5 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 11/2020 odpracoval (vrátane služobnej
pohotovosti) 02.11. 24 h, 05.11. 24 h, 08.11. 24 h, 11.11. 24 h, 12.11. 12 h a 50 m, 23.11. 24 h, 24.11.

12 h, 26.11. 24 h.
Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 12/2020 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 10,2143 Eur,
FPČ 170 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 12/2020 odpracoval (vrátane služobnej
pohotovosti) 02.12. 24 h, 08.12. 24 h, 13.12. 47 m, 14.12. 24 h, 17.12. 24 h, 18.12. 12 h, 26.12. 24 h.Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 01/2021 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 10,8333 Eur,
FPČ 192 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 01/2021 odpracoval (vrátane služobnej
pohotovosti) 01.01. 24 h, 04.01. 24 h, 07.01. 24 h, 10.01. 24 h, 12.01. 8,5 h, 13.01. 24 h, 15.01. 5 h,

16.01. 24 h, 19.01. 24 h, 22.01. 24 h, 25.01. 24 h, 28.01. 24 h.
Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 02/2021 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 10,8333 Eur,
FPČ 158 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 02/2021 odpracoval (vrátane služobnej
pohotovosti) 03.02. 24 h, 08.02. 12 h, 09.02. 24,5 h, 10.02. 1 h a 33 m, 11.02. 5 h, 12.02. 24 h, 15.02.
24 h, 16.02. 6 h, 18.02. 24 h, 22.02. 24 h, 24.02. 24 h, 27.02. 24 h.

Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 03/2021 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 10,8333 Eur,
FPČ 170 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 03/2021 odpracoval (vrátane služobnej
pohotovosti) 02.03. 24 h, 04.03. 2 h, 05.03. 24 h, 08.03. 24 h, 11.03. 24 h, 15.03. 24 h, 23.03. 24 h,
26.03. 24 h, 29.03. 24 h a 30 m.
Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 04/2021 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 10,8333 Eur,
FPČ 162,75 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 04/2021 odpracoval (vrátane služobnej

pohotovosti) 01.04. 24 h, 07.04. 24 h, 10.04. 24 h, 13.04. 24 h, 19.04. 24 h, 22.04. 24 h, 26.04. 24 h,
28.04. 24 h.
Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 05/2021 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 10,8333 Eur,
FPČ 176 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 05/2021 odpracoval (vrátane služobnej
pohotovosti) 01.05. 24 h, 04.05. 24 h, 07.05. 24 h, 10.05. 24 h, 13.05. 24 h, 19.05. 24 h, 20.05. 6 h,

21.05. 24 h, 25.05. 24 h, 31.05. 24 h.
Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 06/2021 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 10,8333 Eur,
FPČ 135,65 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 06/2021 odpracoval (vrátane služobnej
pohotovosti) 01.06. 11 h, 03.06. 24 h, 06.06. 24 h, 09.06. 24 h, 12.06. 24 h, 15.06. 24 h, 21.06. 24 h,
30.06. 22 h a 39 m.

Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 07/2021 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 10,8333 Eur,
FPČ 177 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 07/2021 odpracoval (vrátane služobnej
pohotovosti) 01.07. 8 h, 03.07. 24 h, 06.07. 24 h, 09.07. 24 h, 12.07. 24 h, 15.07. 24 h, 18.07. 25,5 h,
21.07. 24 h.
Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 08/2021 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 10,8333 Eur,

FPČ 175 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 08/2021 odpracoval (vrátane služobnej
pohotovosti) 02.08. 24 h, 05.08. 24 h, 11.08. 24 h, 14.08. 24 h, 16.08. 12 h, 17.08. 24 h, 18.08. 8 h,
20.08. 24 h, 23.08. 24 h, 26.08. 24 h.
Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 09/2021 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 10,8333 Eur,
FPČ 170 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 09/2021 odpracoval (vrátane služobnej

pohotovosti) 04.09. 24 h, 06.09. 1 h a 19 m, 07.09. 24 h, 10.09. 24 h, 13.09. 24 h, 16.09. 24 h, 22.09.
24 h, 25.09. 24 h, 28.09. 24 h.
Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 10/2021 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 10,8333 Eur,
FPČ 187 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 10/2021 odpracoval (vrátane služobnej
pohotovosti) 01.10. 24 h, 04.10. 24 h, 07.10. 24 h, 10.10. 24 h, 12.10. 12 h, 13.10. 24 h, 14.10. 12 h,

16.10. 24 h, 19.10. 24 h, 28.10. 24 h, 31.10. 24 h.
Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 11/2021 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 10,8333 Eur,
FPČ 170 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 11/2021 odpracoval (vrátane služobnej
pohotovosti) 03.11. 24 h, 04.11. 12 h, 06.11. 24 h, 09.11. 24 h, 12.11. 24 h, 15.11. 24 h, 18.11. 24 h,
24.11. 24 h, 30.11. 24 h.

Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 12/2021 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 10,8333 Eur,
FPČ 143 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 12/2021 odpracoval (vrátane služobnej
pohotovosti) 01.12. 12 h, 03.12. 15,5 h, 06.12. 24 h, 07.12. 12 h, 09.12. 24 h, 20.12. 12 h.
Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 01/2022 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 10,8333 Eur,
FPČ 160 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 01/2022 odpracoval (vrátane služobnej

pohotovosti) 02.01. 24 h, 05.01. 24 h, 08.01. 24 h, 14.01. 24 h, 17.01. 24 h, 20.01. 24 h, 26.01. 24 h.
Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 02/2022 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 10,8333 Eur,
FPČ 160 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 02/2022 odpracoval (vrátane služobnej
pohotovosti) 01.02. 24 h, 02.02. 12 h, 04.02. 24 h, 07.02. 24 h, 10.02. 24 h, 11.02. 12 h, 16.02. 24 h,
22.02. 24 h, 25.02. 24 h, 28.02. 24 h.

Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 03/2022 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 10,8333 Eur,
FPČ 163,5 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 03/2022 odpracoval (vrátane služobnej
pohotovosti) 03.03. 24 h, 04.03. 12 h, 06.03. 24 h, 09.03. 24 h, 12.03. 24 h, 15.03. 24 h, 17.03. 4 h,
21.03. 16 h, 22.03. 2 h, 24.03. 24 h, 27.03. 24 h.Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 04/2022 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 10,8333 Eur,
FPČ 170 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 04/2022 odpracoval (vrátane služobnej
pohotovosti) 05.04. 24 h, 08.04. 24 h, 11.04. 24 h, 12.04. 12,5 h, 14.04. 24 h, 17.04. 16 h, 20.04. 24

h, 26.04. 24 h, 29.04. 24 h.
Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 05/2022 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 10,8333 Eur,
FPČ 160 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 05/2022 odpracoval (vrátane služobnej
pohotovosti) 02.05. 24 h, 05.05. 24 h, 11.05. 24 h, 14.05. 24 h, 17.05. 24 h, 20.05. 24 h, 23.05. 24 h,
26.05. 24 h, 29.05. 24 h.

Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 06/2022 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 10,8333 Eur,
FPČ 170 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 06/2022 odpracoval (vrátane služobnej
pohotovosti) 01.06. 24 h, 03.06. 2 h a 26 m, 04.06. 24 h, 06.06. 10 h, 07.06. 8 h, 10.06. 24 h, 13.06. 24
h, 16.06. 24 h, 19.06. 24 h, 22.06. 24 h, 25.06. 24 h.
Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 07/2022 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 11,1000 Eur,
FPČ 184 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 07/2022 odpracoval (vrátane služobnej

pohotovosti) 01.07. 24 h, 04.07. 24 h, 07.07. 24 h, 10.07. 24 h, 13.07. 24 h, 15.07. 1 h a 13 m, 16.07.
24 h, 19.07. 24 h, 22.07. 24 h, 31.07. 24 h.
Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 08/2022 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 11,4030 Eur,
FPČ 165 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 08/2022 odpracoval (vrátane služobnej
pohotovosti) 03.08. 24 h, 06.08. 24 h, 09.08. 24 h, 12.08. 24 h, 15.08. 24 h, 18.08. 24 h, 21.08. 24 h,

24.08. 24 h, 27.08. 24 h, 30.08. 24 h.
Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 09/2022 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 11,4030 Eur,
FPČ 153,5 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 09/2022 odpracoval (vrátane služobnej
pohotovosti) 05.09. 24 h, 06.09. 12 h, 08.09. 24 h, 11.09. 24 h, 14.09. 24 h, 17.09. 12,5 h, 20.09. 24 h,
23.09. 24 h, 25.09. 3 h, 29.09. 24 h.

Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 10/2022 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 11,4030 Eur,
FPČ 160 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 10/2022 odpracoval (vrátane služobnej
pohotovosti) 01.10. 11 h, 02.10. 24 h, 08.10. 24 h, 14.10. 24 h, 17.10. 24 h, 19.10. 24 h, 26.10. 24 h,
27.10. 8 h, 29.10. 24 h.
Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 11/2022 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 11,4030 Eur,

FPČ 165 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 11/2022 odpracoval (vrátane služobnej
pohotovosti) 04.11. 24 h, 07.11. 24 h, 10.11. 24 h, 16.11. 23 h, 22.11. 24 h, 28.11. 24 h.
Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 12/2022 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 11,4030 Eur,
FPČ 167,5 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 12/2022 odpracoval (vrátane služobnej
pohotovosti) 01.12. 24 h, 07.12. 24 h, 10.12. 24 h, 13.12. 24 h, 15.12. 7,5 h, 19.12. 24 h, 20.12. 6,5 h,

27.12. 12 h, 31.12. 24 h.
Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 1/2023 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 12,1091 Eur, FPČ
160 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 1/2023 odpracoval (vrátane služobnej pohotovosti)
02.01. 12 h, 03.01. 24 h, 09.01. 24 h, 12.01. 24 h, 15.01. 24 h, 18.01. 24 h, 21.01. 24 h, 23.01. 24 h,
27.01. 24 h, 30.01. 24 h.

Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 2/2023 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 12,1091 Eur,
FPČ 148,5 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 2/2023 odpracoval (vrátane služobnej
pohotovosti) 05.02. 24 h, 08.02. 24 h, 11.02. 24 h, 14.02. 24 h, 17.02. 24 h, 20.02. 24 h, 23.02. 24 h,
26.02. 24 h.
Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 3/2023 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 12,1091 Eur, FPČ

176 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 3/2023 odpracoval (vrátane služobnej pohotovosti)
01.03. 24 h, 04.03. 24 h, 07.03. 24 h, 16.03. 24 h, 17.03. 5,5 h, 19.03. 24 h, 22.03. 24 h, 25.03. 24 h,
28.03. 24 h, 31.03. 24 h.
Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 4/2023 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 12,1091 Eur, FPČ
169 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 4/2023 odpracoval (vrátane služobnej pohotovosti)

12.04. 24 h, 15.04. 24 h, 18.04. 24 h, 21.04. 24 h, 24.04. 18 h, 28.04. 24 h, 30.04. 24 h.
Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 5/2023 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 12,1091 Eur,
FPČ 155,5 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 5/2023 odpracoval (vrátane služobnej
pohotovosti) 03.05. 24 h, 10.05. 24 h, 12.05. 24 h, 15.05. 24 h, 16.05. 8 h, 17.05. 24 h, 19.05. 12 h,
21.05. 24 h, 22.05. 1 h, 24.05. 24 h, 27.05. 24 h.

Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 6/2023 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 12,1091 Eur, FPČ
166 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 6/2023 odpracoval (vrátane služobnej pohotovosti)
02.06. 24 h, 05.06. 24 h, 06.06. 12 h, 08.06. 24 h, 10.06. 6 h, 11.06. 24 h, 13.06. 24 h, 17.06. 24 h,
19.06. 6h, 20.06. 24 h, 26.06. 24 h, 29.06. 24 h.7. Žalobca vypovedal, že sa rozhodol podať žalobcu, lebo služobná pohotovosť mu nie je zahrňovaná
do pracovného času, pričom počas nočnej pohotovosti síce môže spať alebo venovať sa iným aktivitám,

ale musí byť prítomný na pracovisku. Keďže je pracovníkom hasičského a záchranného zboru už dlhšiu
dobu, tak môže konštatovať, že ten spánok počas tej pohotovosti nie je taký ako doma, pretože musí
čakať, či nebude nejaký výjazd, musí byť v strehu a pripravený. V prípade signalizácie potreby zásahu sa
musí hneď pripraviť, zhodnotiť čo bude potrebovať, všetko si pripraviť. Ten čas, ktorý odpracuje navyše,
by mohol využiť so svojou rodinou, venovať sa práci okolo rodinného domu, mohol by ten čas stráviť

s rodičmi alebo relaxovať. Po nočnej si musí ísť ľahnúť a ešte si pospať, skráti sa mu tým čas voľna.
Okrem nočných pohotovostí majú aj takú pohotovosť, že sú doma, ale keď treba, tak im príde SMS, že sa
majú dostaviť na základňu. To je v prípade, keď treba niekoho zastúpiť alebo je nejaký nečakaný výjazd,
kedy sú potrební v práci. 2 dni voľna, ktoré má po odslúženej zmene, je niekedy málo na oddych, po 24
hodinovejzmenesamusídospať.Potomeštemôženastaťsituácia,žebudepovolanýdoprácevprípade
potreby. Niekedy je to 3 krát do mesiaca, niekedy raz do mesiaca, niekedy vôbec. Býva v rodinnom dome

s rodinou. Má rodičov, mama má 82 rokov, otec 86 rokov. Majú problémy s pohyblivosťou a potrebujú
pomoc. Je ženatý, má 2 dcéry. Jedna študuje na Technickej univerzite v Košiciach a druhá na Univerzite
Mateja Bela v Banskej Bystrici. Pokiaľ ide o jeho záujmy, vo voľnom čase predovšetkým vykonáva práce
okolo rodinného domu, ale venuje sa aj športovým aktivitám, napr. cyklistike. Inak sa vo voľnom čase
venuje rodine, pretože toho času je málo. Nemá klasifikovaný žiadny zdravotný problém. Ujmou, ktorá

mu bola spôsobená, je strata hodín, ktoré by inak strávil s rodinou, mohol sa venovať iným aktivitám,
napr. pracovať okolo domu. Rodinné väzby ani sociálne kontakty sa mu v dôsledku toho nepretrhli.

8. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd vec nasledovne právne posúdil:

9. Podľa § 3 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci,
ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.
Podľa § 9 a § 10 ods. 1 CSP ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd
konanie bezodkladne zastaví. Ak spor alebo vec patrí do právomoci iného orgánu Slovenskej republiky,
súd konanie bezodkladne zastaví a spor alebo vec mu postúpi. Právne účinky spojené s podaním žaloby

zostávajú zachované.
Podľa § 13 a § 19 ods. 1 písm. b) CSP na konanie v prvej inštancii je miestne príslušný všeobecný
súd žalovaného, ak nie je ustanovené inak. Popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne
príslušný aj súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.

10. Podľa bodu 5 preambuly smernice č. 2003/88/ES všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu
odpočinku. Pojem "odpočinok" sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich
častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku
a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného
pracovného času.

11. Podľa čl. 1 ods. 2 smernice č. 2003/88/ES táto smernica sa vzťahuje na:
a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a
na maximálny týždenný pracovný čas a
b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

12. Podľa čl. 1 ods. 3 smernice č. 2003/88/ES táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností,
verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14,
17, 18 a 19 tejto smernice.

13. Podľa čl. 2 ods. 1, 2 a 9 smernice č. 2003/88/ES na účely tejto smernice platia tieto definície:
"pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;
"čas odpočinku" je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom;
"primeraný odpočinok" znamená, že pracovníci majú pravidelný čas odpočinku, trvanie ktorého je

vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v
dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe ani
spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie.14. Podľa čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na
zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný
pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

15. Podľa čl. 16 písm. b) smernice č. 2003/88/ES členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku
6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.

16. Podľa čl. 17 ods. 1 smernice č. 2003/88/ES pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady

ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania článkov 3 až
6, 8 a 16, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria
a/alebo nie je vopred určené alebo si ho môžu určiť sami pracovníci a najmä v prípade:
a) vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania;
b) rodinných pracovníkov alebo
c) pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách.

17. Podľa čl. 17 ods. 2 smernice č. 2003/88/ES odchýlky uvedené v odsekoch 3, 4 a 5 sa
môžu prijať prostredníctvom zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení alebo
prostredníctvom kolektívnych zmlúv alebo dohôd medzi sociálnymi partnermi za predpokladu, že
príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo že vo výnimočných

prípadoch, keď nie je z objektívnych dôvodov možné poskytnúť rovnocenný náhradný čas odpočinku,
sa dotknutým pracovníkom poskytne primeraná ochrana.

18. Podľa čl. 17 ods. 3 písm. c) bod iii) smernice č. 2003/88/ES v súlade s odsekom 2 tohto článku
sa môžu vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16 v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej

služby alebo výroby, najmä služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky,
protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.

19. Podľa čl. 19 smernice č. 2003/88/ES možnosť odchýlky z od článku 16 písm. b) uvedenej v článku
17 ods. 3 a v článku 18 nemôže viesť k ustanoveniu referenčného obdobia dlhšieho ako šesť mesiacov.

Členské štáty majú však možnosť, za predpokladu, že existuje súlad so všeobecnými zásadami
súvisiacimi s ochranou bezpečnosti a zdravia pracovníkov, dovoliť z objektívnych alebo technických
dôvodov alebo dôvodov týkajúcich sa organizácie práce, aby sa kolektívnymi zmluvami alebo dohodami
uzavretými medzi sociálnymi partnermi ustanovili iné referenčné obdobia, ktoré v žiadnom prípade
nepresiahnu 12 mesiacov.

20.Podľačl.22smerniceč.2003/88/ESčlenskýštátmámožnosťneuplatňovaťčlánok6prizachovávaní
všeobecnýchzásadochranybezpečnostiazdraviapracovníkovazapredpokladu,žepríjmenevyhnutné
opatrenia, aby sa zabezpečilo, že:
a) žiadny zamestnávateľ nevyžaduje, aby pracovník pracoval dlhšie ako 48 hodín počas doby siedmich

dní, ktorá sa vypočíta ako priemer za referenčné obdobie uvedené v článku 16 písm. b), pokiaľ najprv
nezískal súhlas pracovníka vykonávať takúto prácu;
b)žiadnemupracovníkovinevzniknezostranyjehozamestnávateľaujmazato,ženiejeochotnýsúhlasiť
s vykonávaním takejto práce;
c) zamestnávateľ vedie aktuálne záznamy o všetkých pracovníkoch, ktorí vykonávajú takúto prácu;

d) záznamy sa dajú k dispozícii príslušným orgánom, ktoré môžu, z dôvodov spojených s bezpečnosťou
a/alebo ochranou zdravia pracovníkov, zakázať alebo obmedziť možnosť prekročenia maximálneho
týždenného pracovného času;
e) zamestnávateľ poskytne príslušným orgánom na ich žiadosť informácie o prípadoch, kedy pracovníci
dali súhlas k práci presahujúcej 48 hodín v dobe siedmich dní, čo sa vypočíta ako priemer za referenčné

obdobie uvedené v článku 16 písm. b).

21. Podľa čl. 2 smernice Rady Európskych spoločenstiev č. 89/391/EHS o zavádzaní opatrení
na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej len smernica č.
89/391/EHS) táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel,

poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.).
Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité
osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany.V takom prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť
v zmysle cieľov tejto smernice.

22. Podľa § 1 ods. 2 zákona o HaZZ tento zákon upravuje aj štátnu službu a právne vzťahy, ktoré súvisia
so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a
príslušníkov Horskej záchrannej služby.

23. Podľa § 12 ods. 1, 6 zákona o HaZZ štátnou službou príslušníkov sa na účely tohto zákona rozumie

plnenie úloh zboru príslušníkom v služobnom úrade alebo v zahraničí. Štátna služba sa vykonáva v
služobnom pomere. Na právne vzťahy príslušníkov pri vykonávaní štátnej služby sa vzťahuje Zákonník
práce, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon.

24. Podľa § 193 zákona o HaZZ na služobný pomer príslušníkov sa použijú primerane ustanovenia §
39, § 40 ods. 11, § 64 ods. 1 písm. a) a c), § 85 a 86, § 88 až 90, § 95, § 98 a 99, § 105, § 109 až 117,

§ 129 až 132, § 136 až 138, § 141 ods. 2 až 5, § 142 a 143, § 145 až 151, § 152 ods. 1, 2, ods. 4 tretej
vety, ods. 5 a 7, § 152a, § 152b, § 152c, § 157 ods. 1 a 2, § 166 ods. 3, § 177 a 178, § 222, § 230, §
231 ods. 4, § 232 až 240 a § 250b ods. 6 a 7 Zákonníka práce.

25. Podľa § 85 zákona o HaZZ služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva

štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne.
Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho
stupňa.

26. Podľa § 86 zákona o HaZZ služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.

Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.
Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch
vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej
určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.
Za služobný deň podľa odseku 2 sa považuje deň, v ktorom príslušník podľa rozvrhu služobného času

vykonáva štátnu službu.
Vykonávanie služobných činností príslušníkov s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom sa
rozvrhuje spravidla na obdobie jedného mesiaca. S plánovaným rozvrhom služobného času musí
byť príslušník oboznámený najneskôr tri dni pred začiatkom kalendárneho mesiaca. Vo výnimočných
prípadoch môže nadriadený určiť nástup na vykonávanie služby aj v čase kratšom ako tri dni pred

plánovaným nástupom na vykonávanie štátnej služby.

27.Podľa§88ods.1zákonaoHaZZslužobnýúradjepovinnýrozvrhnúťslužobnýčastak,abypríslušník
mal medzi koncom služobného dňa a začiatkom nasledujúceho služobného dňa nepretržitý odpočinok
aspoň 12 hodín a raz za týždeň nepretržitý odpočinok v trvaní aspoň 32 hodín.

28. Podľa § 89 ods. 1, 2 zákona o HaZZ služobný úrad je povinný rozvrhnúť služobný čas tak, aby
všetci príslušníci mali raz týždenne dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého odpočinku, ktoré musia
pripadať na piatok a sobotu alebo sobotu a nedeľu, alebo na nedeľu a pondelok. Ak vykonávanie štátnej
služby neumožňuje rozvrhnúť služobný čas podľa odseku 1, poskytnú sa dva po sebe nasledujúce dni

nepretržitého odpočinku v týždni výnimočne v iných dňoch týždňa.

29.Podľa§91zákonaoHaZZštátnouslužbounadčasještátnaslužbavykonávanánadrámecurčeného
služobného času. Štátna služba nadčas sa môže písomne nariadiť v naliehavom záujme štátnej služby,
a to aj na dni služobného pokoja; ak ju nie je možné vopred písomne nariadiť, nariadi sa ústne a po jej

skončení sa bezodkladne o tom urobí písomný záznam. Nepretržitý odpočinok medzi dvoma služobnými
dňami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín. V kalendárnom roku možno príslušníkovi
prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín..

30. Podľa § 92 ods. 1, 2 zákona o HaZZ služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej

službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej
služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.
Na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť
príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času a) v mieste vykonávania štátnejslužby, b) v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, c) s možnosťou použitia mobilných
prostriedkov spojenia.

31. Podľa § 103 ods. 5 zákona o HaZZ príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto
zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a
za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

32. Podľa § 122 ods. l - 3 zákona o HaZZ ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná

pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15% zo sumy, ktorou je
príslušná časť jeho služobného platu, a 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.
Ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto
pohotovosti peňažná náhrada
a) 50% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v
mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja,

b) 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v
mieste jeho pobytu, alebo na inom dohodnutom mieste, a 25% z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja,
c) 5% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s
možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia, a 10% z tejto sumy, ak ide o deň služobného

pokoja.
Náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania
k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas.

33. Podľa prílohy 4 zákona o HaZZ medzi prebratými právne záväznými aktami Európskej únie je i

smernica č. 2003/88/ES.

34. Podľa prvej vety § 85 ods. 5 a § 85 ods. 13 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej len
Zákonník práce) pracovný čas zamestnanca je najviac 40 hodín týždenne. Priemerný týždenný pracovný
čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín.

35. Podľa § 86 Zákonníka práce o rovnomernom rozvrhnutí pracovného času rozhoduje zamestnávateľ
po prerokovaní so zástupcami zamestnancov. Pri rovnomernom rozvrhnutí pracovného času na
jednotlivé týždne rozdiel dĺžky pracovného času pripadajúci na jednotlivé týždne nepresiahne tri hodiny a
pracovný čas v jednotlivých dňoch nepresiahne deväť hodín. Priemerný týždenný pracovný čas nesmie

pritomvurčitomobdobí,najviacštvortýždňovom,presahovaťhranicupreustanovenýtýždennýpracovný
čas. Pri rovnomernom rozvrhnutí pracovného času rozvrhuje zamestnávateľ týždenný pracovný čas v
zásade na päť pracovných dní v týždni.

36. Podľa § 87 ods. 1, 2 Zákonníka práce ak povaha práce alebo podmienky prevádzky nedovoľujú,

aby sa pracovný čas rozvrhol rovnomerne na jednotlivé týždne, zamestnávateľ môže po dohode so
zástupcami zamestnancov alebo po dohode so zamestnancom, rozvrhnúť pracovný čas nerovnomerne
na jednotlivé týždne. Priemerný týždenný pracovný čas nesmie pritom presiahnuť v období najviac
štyroch mesiacov ustanovený týždenný pracovný čas.
Zamestnávateľ môže v kolektívnej zmluve alebo po dohode so zástupcami zamestnancov rozvrhnúť

pracovný čas nerovnomerne na jednotlivé týždne na obdobie dlhšie ako štyri mesiace, najviac na
obdobie 12 mesiacov, ak ide o činnosti, pri ktorých sa v priebehu roka prejavuje rozdielna potreba práce.
Dohodu nemožno nahradiť rozhodnutím zamestnávateľa. Priemerný týždenný pracovný čas počas tohto
obdobia nesmie pritom presiahnuť ustanovený týždenný pracovný čas. Rovnako môže byť rozvrhnutý
pracovný čas pre určité organizačné útvary alebo druhy prác.

37. Podľa § 96 ods. 2 Zákonníka práce čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a
je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa
považuje za pracovný čas.

38. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej len Občiansky
zákonník alebo O.z.) fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.39. Podľa § 13 O.z. fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu
bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1

najmäpreto,žebolavznačnejmierezníženádôstojnosťfyzickejosobyalebojehovážnosťvspoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2
určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

40. Podľa § 100 O.z. právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až

110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno
premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho
práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená
pohľadávka. Nepremlčujú sa takisto práva z vkladov na vkladných knižkách alebo na iných formách
vkladov a bežných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá.

41. Podľa § 101 O.z. pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

42. Podľa § 517 ods. 2 O.z. ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať
od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z

omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

43. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia Vlády SR č. 87/1995, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, v platnom znení je výška úrokov z omeškania o 5 percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením

peňažného dlhu.

44. Žalobca sa domáha v predmetnej veci voči štátu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom
ujma mu vznikla porušením práva Európskej únie, konkrétne smernice č. 2003/88/ES, v dôsledku
jej netransponovania do zákona o HaZZ tak, aby bol určený v súlade so smernicou maximálny

týždenný pracovný čas. V danej veci ide o súkromnoprávny spor medzi štátom a fyzickou osobou
z titulu nemajetkovej ujmy spôsobenej štátom, ktorý patrí do právomoci súdu. Na tom nič nemení
skutočnosť, že k nemajetkovej ujme malo dôjsť v dôsledku porušenia práva EÚ. Súdny dvor EÚ totiž
judikoval, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby v rámci vnútroštátnych právnych predpisov týkajúcich
sa zodpovednosti zabezpečil právo na náhradu škody voči členskému štátu, ktorá bola jednotlivcovi

spôsobená neprebratím smernice s priamym účinkom (C 6/90 a C 9/90). Spor teda patrí do právomoci
súdu, súd je oprávnený a povinný v takomto súdnom konaní posúdiť zodpovednosť členského štátu za
škodu vrátane posúdenia, či skutočne došlo k neprebratiu alebo nesprávnemu prebratiu smernice do
právneho poriadku členského štátu.
Miestne príslušným súdom na prejednanie takejto veci je všeobecný súd žalovaného ako aj súd, v

ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Miestom, kde nastala
skutočnosť zakladajúca právo na náhradu škody, je miesto, kde nastala nemajetková ujma, teda miesto,
kde žalobca vykonával prácu. Toto miesto je v danej veci v obvode Okresného súdu Rimavská Sobota.
Tunajší súd je teda miestne príslušný na prejednanie a rozhodnutie predmetnej veci.
V danej veci nie je ani kauzálne príslušný súd podľa § 24 Civilného sporového poriadku, nakoľko nejde o

individuálny pracovnoprávny spor. Žalobca síce vyčíslil náhradu nemajetkovej ujmy ako rozdiel náhrady
za pohotovosť podľa § 122 ods. 2 zákona o HaZZ a sumy, ktorá mu bola za pohotovosť vyplatená, ale zo
žaloby jasne vyplýva, že si neuplatňuje mzdový nárok, ktorý mu podľa neho zo zákona o HaZZ patrí, ale
sadomáhanemajetkovejujmyspôsobenejporušenímprávaEÚčlenskýmštátomasumu,ktorásatýmto
výpočtom určí, považuje za primeranú náhrada za porušenie jeho práv. V obdobných veciach vedených

na tunajšom súde i Krajský súd v Banskej Bystrici konštatoval, že nejde o individuálny pracovnoprávny
spor (napr. 17NcC/6/2022).

45. Žalovaný namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, keď v danej veci nie je žalované
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ale Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra

Slovenskej republiky, tieto subjekty (ministerstvo a štát) je potrebné rozlišovať. Súd túto námietku
žalovaného nepovažuje za dôvodnú. Pokiaľ žalobca tvrdí, že mu vznikla škoda tým, že štát porušil právo
Európskej únie, keď v dôsledku neúplnej alebo nesprávnej transpozície smernice slovenský právny
poriadok nemá smernicou stanovený limit maximálneho týždenného pracovného času vrátane služobnejpohotovosti, zodpovedným subjektom je štát, nie zamestnávateľ žalobcu, ktorý len aplikoval existujúcu
zákonnú úpravu.
Z judikatúry Súdneho dvora EÚ k existencii a rozsahu zodpovednosti štátu za škody vyplývajúce z

porušenia povinností, ktoré mu vyplývajú z práva Spoločenstva, vyplýva, že zásada zodpovednosti štátu
zaškoduspôsobenújednotlivcomporušenímprávaSpoločenstva,ktorémumožnopripísať,jevsystéme
Zmluvy EHS obsiahnutá. Povinnosť členských štátov nahradiť tieto škody má svoj základ aj v článku 5
Zmluvy EHS, na základe ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej
alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich z práva Spoločenstva. Medzi

tieto povinnosti patrí aj povinnosť odstrániť nezákonné následky porušenia práva Spoločenstva. Právo
Spoločenstva teda ukladá zásadu, podľa ktorej sú členské štáty povinné nahradiť škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva Spoločenstva, ktoré im možno pripísať. Členský štát je teda povinný
nahradiť škody spôsobené jednotlivcom neprebratím smernice. (C 6/90 a C 9/90) To platí aj v prípade
porušenia práva, ktoré priamo vyplýva z právnej normy Spoločenstva, na ktorú sa jednotlivci môžu
odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi. V tomto prípade právo na náhradu škody nevyhnutne vyplýva z

priameho účinku ustanovení práva Spoločenstva, porušením ktorých bola vzniknutá škoda spôsobená.
ZásadazodpovednostištátuzaškoduspôsobenújednotlivcomporušenímprávaSpoločenstva,ktorému
možno pripísať, platí pre každý prípad porušenia práva Spoločenstva členským štátom, a to bez ohľadu
na to, ktorý orgán členského štátu si konaním alebo opomenutím nesplnil povinnosť. Zásada, podľa
ktorej sú členské štáty povinné nahradiť škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Spoločenstva,

ktoré im možno pripísať, sa uplatní, keď je za vytýkané nesplnenie povinnosti zodpovedný zákonodarný
orgán. (C 46/93 a C 48/93) Hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného
sektora (v danom prípade išlo o zamestnanca mesta), ktorý odpracoval priemerný týždenný pracovný
čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) smernice č. 2003/88/
ES, sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s

cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia. (C 429/09)
Pasívne vecne legitimovaným subjektom zo zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením práva EÚ
v dôsledku neúplnej alebo nesprávnej transpozície smernice je členský štát, teda v predmetnej veci
Slovenská republika.

46. Podmienky, za akých na základe tejto zodpovednosť vzniká právo na nápravu, závisia od povahy
porušenia práva Spoločenstva, ktorým bola škoda spôsobená. Ak si členský štát nesplní povinnosť prijať
všetky opatrenia potrebné na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou, plná účinnosť tejto normy
práva Spoločenstva ukladá právo na nápravu, ak sú splnené tri podmienky. Prvou podmienkou je, že
výsledok stanovený smernicou obsahuje priznanie práv jednotlivcom. Druhou podmienkou je, že obsah

týchto práv je možné identifikovať na základe ustanovení smernice. Treťou podmienkou je existencia
príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti štátu a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby. S touto
výhradou prináleží štátu, aby napravil dôsledky spôsobenej škody v rámci vnútroštátnych právnych
predpisov týkajúcich sa zodpovednosti. Ak totiž neexistuje právna úprava Spoločenstva, na základe
vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu musia byť stanovené procesné pravidlá

súdnych konaní, ktorých cieľom je zabezpečiť úplnú ochranu práv, ktoré subjektom podliehajúcim
súdnej právomoci vyplývajú z práva Spoločenstva. Obsahové a formálne podmienky stanovené rôznymi
vnútroštátnymi právnymi poriadkami pre oblasť náhrady škôd nemôžu byť menej výhodné než tie, ktoré
satýkajúobdobnýchnávrhovvnútroštátnejpovahy(zásadaekvivalencie),anemôžubyťupravenétakým
spôsobom, ktorý by prakticky znemožňoval alebo príliš sťažoval získanie nápravy (zásada efektivity).

(C 6/90 a C 9/90) Vnútroštátny súd môže pri určení výšky škody, za ktorú možno poskytnúť náhradu,
zohľadniť skutočnosť, či poškodené osoby vynaložili náležitú starostlivosť s cieľom vyhnúť sa škode
alebo túto škodu zmierniť a či najmä využili v rozumnom čase všetky právne prostriedky, ktoré mali
k dispozícii. (C 524/04).
Poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú splnené tri podmienky, t. j. že cieľom

porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a
medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná
súvislosť. Pri určení, či porušenie práva Spoločenstva je dostatočne závažné na to, aby zakladalo
zodpovednosť členského štátu za škody spôsobené jednotlivcom, je potrebné zohľadniť všetky
skutočnosti charakterizujúce danú situáciu. Medzi tieto skutočnosti patrí najmä stupeň jasnosti

a presnosti porušeného pravidla, úmyselná alebo neúmyselná povaha nesplnenia povinnosti alebo
spôsobenej škody, ospravedlniteľnosť alebo neospravedlniteľnosť právneho pochybenia, okolnosť, že
stanoviská inštitúcie Spoločenstva mohli prispieť k prijatiu alebo zachovaniu opatrení alebo vnútroštátnej
praxe, ktoré sú v rozpore s právom Spoločenstva. Porušenie práva Spoločenstva je zjavne závažné, akpretrvávalo napriek vydaniu rozsudku konštatujúceho vytýkané nesplnenie povinnosti alebo ustálenej
judikatúre Súdneho dvora v danej oblasti.
V posudzovanom prípade (zodpovednosť za škodu porušením povinnosti podľa čl. 6 písm. b) smernice

č. 2003/88/ES členským štátom) pokiaľ ide o prvú podmienku, článok 6 písm. b) smernice č. 2003/88/
ES predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva, a teda že prvá podmienka
týkajúca sa existencie práva na náhradu škody vo veci samej je splnená. Pokiaľ ide o druhú podmienku,
podľa judikatúry Súdneho dvora dostatočne závažné porušenie práva Únie zahŕňa zjavné a závažné
prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré majú byť v tejto súvislosti

zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej normy, ako aj rozsah
miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym orgánom. V každom prípade je
porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora
v danej oblasti. Keďže v posudzovanom prípade nedodržanie požiadaviek upravených v čl. 6 písm. b)
smernice č. 2003/88/ES počas obdobia dotknutého vo veci samej bolo zjavným porušením judikatúry
Súdneho dvora, musí sa považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie, a preto je vo veci

samej splnená aj druhá podmienka, ktorá je nevyhnutná na uznanie existencie nároku na náhradu
škody. Vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby overil, či existuje priama príčinná súvislosť medzi uvedeným
porušením čl. 6 písm. b) smernice a škodou. Hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do
verejného sektora (v danom prípade išlo o zamestnanca mesta), ktorý odpracoval priemerný týždenný
pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) smernice

č. 2003/88/ES, sa teda môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého
členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia. (C
429/09)
Právo Únie bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá podriaďuje, čo musí overiť vnútroštátny
súd, právo pracovníka zamestnaného vo verejnom sektore na náhradu škody vzniknutej v dôsledku

porušenia právnej normy Únie, zo strany orgánov členského štátu podmienke vyplývajúcej z pojmu
„zavinenie“, ktorý presahuje dostatočne závažné porušenie uvedeného práva a ktorá podriaďuje právo
pracovníka zamestnaného vo verejnom sektore na náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia
článku 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES zo strany dotknutého členského štátu podmienke, aby o
dodržovanie tohto ustanovenia najprv požiadal svojho zamestnávateľa. (C 429/09) V posudzovanej veci

nemožno považovať za primerané požadovať od pracovníka, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že jeho
zamestnávateľ porušil práva priznané čl. 6 písm. b) smernice 2003/88, aby na účely uplatnenia nároku
na získanie náhrady tejto škody najprv podal žiadosť tomuto zamestnávateľovi. Požiadavka takejto
predchádzajúcej žiadosti je v rozpore so zásadou efektivity. (C 429/09)

47. Z vyššie uvedeného vyplýva, že za podmienok stanovených judikatúrou Súdneho dvora EÚ sa
možno domáhať náhrady škody spôsobenej porušením práva Spoločenstva a to v rámci vnútroštátnych
právnych predpisov týkajúcich sa zodpovednosti, členský štát má stanoviť procesné pravidlá súdnych
konaní, ktorých cieľom je zabezpečiť úplnú ochranu práv, ktoré subjektom podliehajúcim súdnej
právomoci vyplývajú z práva Spoločenstva. Podmienky náhrady takejto škody stanovené vnútroštátnymi

predpismi musia byť v súlade s princípmi ekvivalencie a efektivity.
Žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práva EÚ nesprávnou /
neúplnou transpozíciou smernice č. 2003/88/ES. Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej
moci pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom. Nesprávne

transponovanie smernice je postupom Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti
podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky, ktorý sa podľa tohto zákona nepovažuje za
nesprávny úradný postup. Preto súd tento právny predpis neaplikoval. Za týchto okolností je nutné,
v prípade zistenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva EÚ podľa podmienok
nastavených Súdnym dvorom EÚ, analogicky aplikovať právnu úpravu nášho právneho poriadku, ktorá

upravuje vzťahy čo do obsahu a účelu najbližšie. Keďže ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
najbližšou právnou úpravou je § 11 a 13 Občianskeho zákonníka. Súd v tejto súvislosti poznamenáva,
že v obdobných veciach viaceré súdy vrátane krajských súdov konštatovali správnosť aplikácie týchto
ustanovení na uplatnený nárok.

48. Ako je uvedené vyššie, pre posúdenie zodpovednosti Slovenskej republiky za škodu, za ktorú si
žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy, musí súd v prvom rade zistiť, či sú splnené podmienky
zodpovednosti za škodu spôsobenej členským štátom porušením práva EÚ stanovené judikatúrou
Súdneho dvora EÚ. Ako je uvedené vyššie, týmito podmienkami sú, že štát porušil právnu normuEÚ, cieľom porušenej právnej normy EÚ je priznať jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne
závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama
príčinná súvislosť. Súdny dvor EÚ už konštatoval priamy účinok čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/

ES, že ide o právnu normu EÚ, ktorá jednotlivcom priznáva práva, i to, že nedodržanie požiadaviek
upravených v čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES je zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora
EÚ a musí sa považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie. Tieto závery možno aplikovať
i v predmetnej veci, a teda pokiaľ Slovenská republika porušila právo EÚ tým, že netransponovala
smernicu č. 2003/88/ES tak, aby právny poriadok SR zabraňoval v prípade služobného pomeru žalobcu

prekračovať priemerný týždenný pracovný čas stanovený v čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES, je
daná zodpovednosti Slovenskej republiky za škodu vzniknutú v dôsledku porušenia tohto ustanovenia.
V predmetnej veci by totiž porušenie práva EÚ bolo napriek ustálenej judikatúre Súdneho dvora v
danej oblasti bez existencie ospravedlniteľných dôvodov tohto porušenia, teda by išlo o závažné
porušenie. Možno teda uzavrieť, že ak Slovenská republika porušila právo EÚ ako tvrdí žalobca
a v príčinnej súvislosti s týmto porušením vznikla žalobcovi škoda, žalovaný (Slovenská republika) za

túto škodu zodpovedá. Vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora EÚ nie je pre vznik zodpovednosti
Slovenskej republiky za škodu porušením namietaného práva EÚ podstatné, že žalobca nežiadal svojho
zamestnávateľaoprideľovanieprácevčasovomrozsahuvsúladesosmernicou.Akovyplývazrozsudku
Súdneho dvora EÚ C 429/09, takáto požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity. Závery tohoto
rozhodnutia možno aplikovať i na predmetnú veci, keďže i vo veci posudzovanej Súdnym dvorom EÚ

išlo o porušenie práva hasiča podľa čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES.

49. Vzhľadom na uvedené sa súd musel vysporiadať s otázkou, či došlo zo strany Slovenskej republiky
k porušeniu povinností vyplývajúcich z práva EÚ, povinnosti transponovať smernicu č. 2003/88/ES do
slovenského právneho poriadku vzťahujúceho sa na služobný pomer žalobcu. Žalovaný v tejto súvislosti

namietal, že štátna služba vykonávaná žalobcom nespadá do pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES,
zároveň tvrdil, že smernica č. 2003/88/ES bola transponovaná správne do zákona o HaZZ.
Pôsobnosťou smernice č. 2003/88/ES sa zaoberal Súdny dvor EÚ vo viacerých rozhodnutiach. Súdny
dvor EÚ konštatoval, že výnimku z pôsobnosti smernice č. 89/391/EHS uvedenú v čl. 2 ods. 2 (ktorá
je rozhodujúca i pre stanovenie pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES, keďže pôsobnosť smernice č.

2003/88/ES je vymedzená tak, že sa vzťahuje na rovnaké odvetvia ako smernica č. 89/391/EHS) je treba
vykladať zužujúco. Článok 2 ods. 2 smernice č. 89/391/EHS stanovuje, že táto smernica sa neuplatňuje
tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných
služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.
Podľa Súdneho dvoru EÚ toto ustanovenie nevylučuje z pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES služby

civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti" týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre
určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Uvedená výnimka bola prijatá len
na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a
poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu — napríklad katastrofa
- pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. (C 397/01

až C 403/01)
Činnosti vykonávané zásahovými silami verejnej hasičskej služby obvykle patria do pôsobnosti
smernice č. 2003/88/ES, v ich prípade prekročenie maximálneho týždenného pracovného času vrátane
pohotovosti na určenom mieste odporuje smernici, je však možné v prípade výnimočných okolností takej
závažnosti a rozsahu, že cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných na

ochranu takých verejných záujmov, akými sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, dočasne preváži
nad cieľom spočívajúcom v zabezpečení bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pridelených do
zásahových a záchranných jednotiek, napr. v prípade prírodných a technologických katastrof, atentátov,
ťažkých nehôd. Smernica č. 2003/88/ES sa teda musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď
tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom

alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade
s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy sú nepredvídateľné a môžu
vystaviť pracovníkov určitému riziku pokiaľ ide o ich bezpečnosť a zdravie. (C 52/04 – v danej veci išlo
o zásahové sily verejnej hasičskej služby, úradníkov spolkovej republiky Hamburg)
Hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora, ktorý odpracoval

priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6
písm. b) smernice č. 2003/88/ES, sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov
dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto
ustanovenia. (C XXX/XX - I. danom prípade išlo o zamestnanca mesta)Pojmy „pracovný čas“ a „čas odpočinku“ v zmysle smernice č. 2003/88/ES sa nemôžu vykladať
z hľadiska požiadaviek rôznych právnych úprav členských štátov, ale predstavujú pojmy práva
Spoločenstva, ktoré je potrebné definovať na základe objektívnych znakov a pri zohľadnení systému a

cieľa uvedenej smernice. Charakteristické znaky pojmu pracovný čas sú naplnené počas pohotovosti,
ktorú zamestnanec vykonáva v rámci režimu vyžadujúceho fyzickú prítomnosť v mieste výkonu práce.
Smernici č. 2003/88/ES odporuje právna úprava členského štátu, ktorá v prípade pohotovostnej služby
vykonávanej v rámci režimu vyžadujúceho fyzickú prítomnosť v mieste výkonu práce náhradu iba tých
časových úsekov pohotovostnej služby, v priebehu ktorých pracovník skutočne vykonával pracovnú

činnosť. (C 151/02)
Maximálna hranica 48 hodín pre priemerný týždenný pracovný čas vrátane práce nadčas je zvlášť
dôležité pravidlo sociálneho práva Spoločenstva, ktoré musí byť na prospech každému zamestnancovi
ako minimálny nárok na ochranu jeho bezpečnosti a zdravia, takže taká vnútroštátna úprava, ktorá
umožňuje týždenný pracovný čas dlhší ako 48 hodín vrátane pracovnej pohotovosti na pracovisku, je v
rozpore s požiadavkami tohto ustanovenia. Článok 6 bod 2 smernice 2003/88/ES treba vykladať tak, že

zabraňuječlenskémuštátuprijaťprávnuúpravu,ktoráumožňujepripracovnejpohotovostinapracovisku
prekročiť maximálny týždenný čas v rozsahu 48 hodín stanovený v tomto ustanovení. (C 397/01 až C
403/01)
Čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným
významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou

na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-
hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené,
že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho
práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť. Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti
článku 6 písm. b) smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný

pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým
spôsobom obmedzia. (C 429/09)
Čl. 2 smernice č. 2003/88/ES sa má vykladať v tom zmysle, že čas pracovnej pohotovosti, ktorý
pracovník trávi doma s povinnosťou reagovať na výzvu svojho zamestnávateľa do 8 minút, čo do značnej
miery ovplyvňuje jeho možnosti venovať sa iným činnostiam, sa má považovať za „pracovný čas“. (C

518/15 – v danej veci išlo o dobrovoľného hasiča) Čl. 2 smernice č. 2003/88/ES sa má vykladať v tom
zmysle, že prestávka v práci, ktorá sa poskytuje pracovníkovi počas jeho denného pracovného času a
počas ktorej musí byť v prípade potreby schopný do dvoch minút odísť na výjazd, je „pracovným časom“
v zmysle uvedeného ustanovenia, ak z celkového posúdenia všetkých okolností vyplýva, že obmedzenia
uložené tomuto pracovníkovi počas uvedenej prestávky v práci majú takú povahu, že objektívne a veľmi

významne ovplyvňujú možnosť pracovníka slobodne nakladať s časom, v rámci ktorého sa od neho
výkon práce nepožaduje, a venovať sa vlastným záujmom. (C 107/19 – v danej veci išlo o podnikového
hasiča) Čl. 2 bod 1 smernice č. 2003/88/ES sa má vykladať v tom zmysle, že čas pracovnej pohotovosti
vo forme nepretržitej dostupnosti, počas ktorého musí byť pracovník len telefonicky zastihnuteľný a ak
je to potrebné, dostaviť sa na pracovisko v lehote jednej hodiny, pričom môže bývať v služobnom byte,

ktorý mu dal k dispozícii jeho zamestnávateľ v mieste tohto pracoviska, ale nemusí sa v ňom zdržiavať,
predstavujevcelomrozsahupracovnýčasvzmysletohtoustanovenia,lenpokiaľzcelkovéhoposúdenia
všetkých okolností veci, predovšetkým z dôsledkov takej lehoty, a prípadne z priemernej pravidelnosti
zásahovpočastejtodoby,vyplýva,žeobmedzeniauloženétomutopracovníkovipočasuvedenejdobysú
takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať

v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim
vlastným záujmom. Slabá dostupnosť voľnočasových aktivít v najbližšom okolí predmetného miesta nie
je na účely takéhoto posúdenia relevantná. (C 344/19)
Tunajší súd má za to, že smernica č. 2003/88/ES sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a
súkromné v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS, podľa ktorého sa uvedená smernica vzťahuje na

všetky odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu,
služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.) a neuplatňuje sa tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily,
polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na znenie smernice je pre
posúdenie, či činnosť žalobcu spadá do pôsobnosti smernice, rozhodujúci charakter jeho činnosti. Pre

posúdenie pôsobnosti smernice je irelevantné, či je zamestnávateľom mesto, štát či súkromný subjekt
a za akých pracovných podmienok je práca vykonávaná (aké sú napr. podmienky jeho sociálneho
zabezpečenia). Ak nie sú splnené podmienky výnimky podľa čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS, činnosť
žalobcu spadá do pôsobnosti smernice, keďže smernica sa vzťahuje na všetky ostatné odvetviačinnosti. Súd má za to, že podmienky výnimky podľa čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS v prípade
služobného pomeru žalobcu nie sú splnené. Žalobca je hasičom v Hasičskom a záchrannom zbore.
Práca, ktorú žalobca vykonával ako hasič HaZZ počas obdobia júl 2020 až jún 2023, za ktoré sa

domáha náhrady nemajetkovej ujmy, nenapĺňa požiadavku osobitne vážnej situácie, pre ktorú bola
stanovená uvedená výnimka. Išlo o prácu hasiča v obvyklých podmienkach, ktorú bežne vykonával
v rámci svojho služobného pomeru niekoľko rokov, počas celého tohto obdobia bolo možné riadne
rozvrhnúť jeho pracovný čas. Žalobca si neuplatňuje náhradu za obdobie určitej mimoriadnej udalosti.
To, že do žalovaného obdobia spadá aj obdobie pandémie Covid 19, kedy boli prijaté zo strany štátu

rôzne opatrenia vrátane vyhlásenia núdzového stavu, je podľa súdu irelevantné, nejde o situáciu, ktorú
by bolo možné podradiť pod čl. 2 ods. 2 smernice č. 89/391/EHS, keďže ide o niekoľkomesačné
obdobie, počas ktorého žalobca vykonával prácu v zásade v rovnakom časovom rozsahu ako pred a
po ňom, rovnako mu bol rozvrhovaný pracovný čas, nešlo o osobitne vážnu situáciu v tom zmysle,
že by mala zásadný vplyv na jeho služobný čas a možnosť jeho rozvrhnutia. V uvedenom období
nešlo u žalobcu ani o výkon práce za výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, že cieľ

smerujúci k zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu takých verejných
záujmov, akými sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, dočasne prevážil nad cieľom spočívajúcom
v zabezpečení jeho bezpečnosti a ochrany zdravia. Súd zdôrazňuje, že Súdny dvor EÚ už posúdil ako
činnosť spadajúci do pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES činnosť profesionálnych hasičov, mestských
hasičov, dobrovoľných hasičov i podnikových hasičov, vykonávajúcich činnosť za obvyklých podmienok.

V predmetnej veci konštatovanie, že pracovná činnosť žalobcu spadá do pôsobnosti smernice č.
2003/88/ES, je v súlade s touto judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nie je žiaden dôvod sa v danej veci
od nej odchýliť. Z vyššie uvedeného možno urobiť záver, že činnosť vykonávaná žalobcom v rámci
služobného pomeru v HaZZ spadá do pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES.
Zákon o HaZZ umožňuje prekročiť maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 h stanovený

v čl. 6 bod 2 smernice 2003/88/ES, v dôsledku čoho možno konštatovať, že Slovenská republika
netransponovala smernicu 2003/88/ES správne, teda porušila právnu normu Európskej únie. To, že sa
má započítavať do služobného času i služobná pohotovosť vykonávaná na pracovisku i keď pracovník
reálne úkony nevykonáva, len je pripravený ich v prípade potreby začať vykonávať, čo do značnej
miery ovplyvňuje jeho možnosti venovať sa iným činnostiam, vyplýva z judikatúry Súdneho dvora EÚ (C

151/02, C 397/01 až C 403/01, C 429/09, C 518/15, C 107/19, C 344/19). Zákonník práce síce stanovil
v súlade so smernicou maximálny priemerný týždenný pracovný čas 48 hodín, referenčné obdobia, za
ktoré sa priemer určuje (pri rovnomernom rozvrhnutí pracovného času 4 týždne, pri nerovnomernom 4
mesiace, v prípade dohody v kolektívnej zmluve 12 mesiacov), ako aj to, že neaktívna časť pracovnej
pohotovostisapovažujezapracovnýčas,tietoustanoveniaZákonníkaprácesavšaknaslužobnýpomer

žalobcu nevťahujú vzhľadom na § 12 ods. 6 a § 193 zákona o HaZZ. Samotný zákon o HaZZ výslovný
maximálny limit týždenného služobného času neustanovuje a ustanovenia tohto zákona upravujúce
služobný čas nebránia tomu, aby služobný čas vrátane pohotovosti prekročil 48 h týždenne. Také
obmedzenia pracovného času ako sú v Zákonníku práce v zákone o HaZZ nie sú.
Podľa zákona o HaZZ je služobný čas príslušníka časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu

službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný čas príslušníka je 40 h týždenne. V prípade
nerovnomerne rozvrhnutého služobného času sa služobný čas rozvrhuje na obdobie šiestich mesiacov,
dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch nesmie byť vyššia ako 18 hodín. Služobný
úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia

služobnéhočasu.Celkovádĺžkavykonávaniaštátnejslužbyanaňubezprostrednenadväzujúcejurčenej
služobnejpohotovostivmiestevykonávaniaštátnejslužbyjenajviac24hodínvslužobnomdni.Služobný
úrad je povinný rozvrhnúť služobný čas tak, aby príslušník mal medzi koncom služobného dňa a
začiatkom nasledujúceho služobného dňa nepretržitý odpočinok aspoň 12 h a raz za týždeň nepretržitý
odpočinok v trvaní aspoň 32 hodín, raz týždenne mal dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého

odpočinku. V kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac
300 hodín.
Pri takejto právnej úprave môže byť služobný čas príslušníka HaZZ rozvrhnutý nerovnomerne tak, že
odpracuje týždenne viac ako 48 h. I pri dodržaní uvedených ustanovení zákona o HaZZ môže dochádzať
k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času stanoveného smernicou č. 2003/88/ES.

Príslušníkovi HaZZ v prípade nerovnomerného rozvrhnutia služobného času je určovaný výkon štátnej
služby max. 18 h denne a následne služobná pohotovosť max. 6 h denne, ktorá nie je započítavaná
do služobného času a je odmeňovaná osobitne. Pokiaľ počas služobnej pohotovosti vznikne potreba
zásahu, ide o prácu nadčas. Následne má príslušník čas odpočinku min 12 h, min. raz do týždňa 2 dni posebe. Pri rozvrhovaní služobného času zákonným spôsobom môže teda príslušník odpracovať i niekoľko
týždňov v mesiaci, v rámci ktorých súčet jeho služobného času a služobnej pohotovosti bude presahovať
48h. Žiadne ustanovenie zákona o HaZZ tomu nebráni. Napr. ak je príslušníkovi HaZZ rozvrhnutý čas

v rámci jedného týždňa tak, že odslúži 24 h, potom má 2 dni voľna, opäť odslúži 24 h, opäť má 2 dni
voľna a znova odslúži 24 h, jeho služobný čas (vrátane pohotovostí) je rozvrhnutý v súlade so zákonom,
ale presahuje 48 h (príslušníkov služobný čas vrátane pohotovosti je v takom prípade 72 h).
Smernica umožňuje, aby si štát určil referenčné obdobie, v rámci ktorého v priemere pracovný čas
(vrátane pohotovosti) nepresiahne 48 h týždenne. V prípade, ak si štát takéto referenčné obdobie určí,

môže sa v súlade so smernicou v rámci 7 dní prekročiť pracovný čas zamestnanca 48 h, neskôr musí
všakpracovníkodpracovaťmenej,abyvpriemerezaštátomstanovenéobdobiepracovníkneodpracoval
viac ako 48 h. Smernica určuje, v akom rozpätí môže štát toto referenčné obdobie určiť. Čím dlhšie
obdobie sa nastaví, tým flexibilnejšie sa môže pracovný čas rozvrhovať (Napr. ak je referenčné obdobie
1 mesiac, prekročenie v jednom týždni sa musí hneď v nasledujúcich 3 týždňoch kompenzovať znížením
odpracovaných hodín, aby priemer za mesiac bol menej ako 48 h. Ak je ale referenčné obdobie 6

mesiacov, môže dochádzať v prípade potreby k prekračovaniu aj opakovane v rámci i 2 – 3 mesiacov
a do konca 6 mesiacov je dostatočný časový priestor na kompenzovanie znížením odpracovaných
hodín, aby priemer za polrok bol menej ako 48 h). Súd zdôrazňuje, že referenčné obdobie nie je
stanovené smernicou (ako tvrdí žalovaný), táto len určuje limity, v ktorých si ho členské štáty môžu
upraviť. Slovenská republika však v zákone o HaZZ nestanovila, aký je maximálny priemerný týždenný

pracovný čas príslušníkov HaZZ, preto zo zákona nevyplýva ani to, že by sa mal robiť nejaký priemer a
za aké obdobie sa má priemer vypočítavať. Toto je stanovené len v Zákonníku práce, ktorý sa však v tejto
časti na príslušníkov HaZZ nevťahuje. Za týchto okolností (nestanovením možnosti určovania priemeru
za určité referenčné obdobie) ak zákon o HaZZ nebráni prekračovaniu 48-hodinového pracovného času
pre každé obdobie siedmich dní, je to v rozpore so smernicou č. 2003/88/ES.

Pokiaľ žalovaný tvrdil, že služobná pohotovosť podľa zákona o HaZZ patrí do služobného času, nakoľko
za služobný čas sa považuje časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii
služobnému úradu (aj keď odporujúc si na inom mieste zase tvrdí, že služobná pohotovosť sa nemôže
započítavať do odpracovaného služobného času, pretože v tomto čase sa môže venovať aj iným
činnostiam ako práci), s uvedeným sa súd nestotožňuje, nakoľko obe podmienky musia byť splnené

zároveň, teda služobná pohotovosť by musela byť štátnou službou, čo v zmysle zákona nie je, nejde
totiž o plnenie úloh príslušníkov na úseku riadenia, rozhodovania, kontroly, odbornej prípravy rozhodnutí,
odbornej prípravy návrhov zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, odbornej
prípravy podkladov na vykonávanie štátnych záležitostí a uplatňovania právnych vzťahov v osobnom
úrade podľa tohto zákona a osobitných predpisov, ani o čas v zmysle § 97 zákona o HaZZ.

50. Ďalej súd skúmal, či v príčinnej súvislosti s porušením právnej normy Európskej únie Slovenskou
republikou vznikla žalobcovi škoda.
Žalobca tvrdí, že u neho vznikla ujma tým, že dochádzalo u neho opakovane k prekračovaniu
48-hodinového priemerného týždenného pracovného času stanoveného smernicou, priemer

odpracovaných hodín týždenne robil za obdobie 1 mesiaca. Zároveň mal za to, že je postačujúce, aby
v žalovanom období nastalo prekročenie aspoň raz. Žalovaný tvrdí, že pre zistenie, či došlo u žalobcu
k prekročeniu maximálneho 48-hodinového týždenného pracovného času, je nutné vychádzať z toho,
koľko v priemere odpracoval za referenčné obdobie. Dĺžka referenčného obdobia je podľa žalovaného
4 mesiace (ako to je stanovené smernicou), tvrdil i to, že je 6 mesiacov (obdobie, na ktoré sa podľa

zákona nerovnomerne rozvrhuje služobný čas). Podľa žalovaného bol v žalovanom období priemerný
týždenný pracovný čas žalobcu za každé 4 mesiace, resp. za každých 6 mesiacov menej ako 48 h. Súd
ani jeden z uvedených prístupov nepovažuje za správny. Ako je uvedené vyššie, referenčné obdobie nie
je stanovené smernicou, táto len určuje limity, v ktorých si ho členské štáty môžu upraviť. Zákon o HaZZ
nestanovil maximálny priemerný týždenný pracovný čas ani referenčné obdobie, za ktoré sa má priemer

vypočítavať. Obdobie, na ktoré sa rozvrhuje pracovný čas a obdobie, za ktoré sa vypočítava priemerný
týždennýpracovnýčassúodlišnéinštitúty,môžusazhodovaťanemusia.NapríkladvZákonníkupráceje
určené,žeprinerovnomernomrozvrhnutípracovnéhočasusačasrozvrhujenerovnomernenajednotlivé
týždne a referenčné obdobie maximálneho priemerného týždenného času sú štyri mesiace. To, že
zákonodarca stanovil, na aké obdobie sa služobný čas rozvrhuje, neznamená stanovenie referenčného

obdobia pre výpočet priemeru týždenného pracovného času v zmysle smernice. To by aj bolo nelogické,
ak sa nestanoví maximálny priemerný limit, nie je dôvod určovať obdobie, za ktorý sa priemer určuje.
Súd má za to, že v prípade nestanovenia limitu maximálneho priemerného týždenného pracovného
času pre príslušníkov HaZZ a referenčného obdobia, za ktorý sa priemer má vypočítavať, čl. 6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES (s priamym účinkom) priznáva príslušníkom HaZZ právo, aby ich služobný
čas (vrátane služobnej pohotovosti a nadčasov) pre každé obdobie siedmich dní neprekročil 48 h.
Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobcovi bol v žalovanom období rozvrhovaný služobný

čas nerovnomerne v súlade s pravidlami stanovenými zákonom o HaZZ, v žalovanom období sa
opakovane stávalo, že odpracoval obdobia siedmich dní, v ktorých jeho služobný čas (vrátane služobnej
pohotovosti a nadčasov) prekročil 48 h. Bolo to v nasledovných obdobiach: 05.07. – 23.07.2020, 01.08. –
06.09.2020,15.09.-24.09.2020,30.09.–06.10.2020,24.10.–14.11.2020,23.11.–29.11.2020,13.12.–
20.12.2020, 01.01. – 28.01.2021, 08.02. – 11.03.2021, 23.03. – 01.04.2021, 07.04. – 13.04.2021, 26.04.

– 13.05.2021, 19.05. – 25.05.2021, 31.05. – 15.06.2021, 30.06. – 21.07.2021, 11.08. – 26.08.2021,
04.09. – 16.09.2021, 22.09. – 19.10.2021, 28.10. – 18.11.2021, 30.11. – 12.12.2021, 02.01. –
08.01.2022, 14.01. – 20.01.2022, 01.02. – 13.02.2022, 22.02. – 26.03.2022, 05.04. – 20.04.2022, 26.04.
– 07.05.2022, 11.05. – 25.06.2022, 01.07. – 22.07.2022, 31.07. – 30.08.2022, 05.09. – 05.10.2022,
14.10. – 20.10.2022, 26.10. – 30.10.2022, 04.11. – 10.11.2022, 07.12. – 16.12.2022, 31.12.2022 –
06.01.2023, 09.01. – 27.01.2023, 05.02. – 07.03.2023, 16.03. – 31.03.2023, 12.04. – 04.05.2023,

10.05. – 27.05.2023, 05.06. – 23.06.2023. Súd má za to, že je potrebné vychádzať z počtu hodín,
ktoré žalobca skutočne odpracoval, nie z fondu pracovného času, čo je len plánovaný čas, ktorý
by mal byť v danom mesiaci odpracovaný (napr. ak je zamestnanec celý mesiac PN, odpracuje 0
hodín, ale fond pracovného času má napr. 187 h). Súd nezapočítal do odpracovaných hodín školenia,
pretože z predložených listinných dôkazov nevyplývalo, koľko všetky absolvované školenia trvali. Súčet

odpracovaných hodín (vrátane služobnej pohotovosti a práce nadčas), ktoré boli odpracované žalobcom
v rozpore so smernicou č. 2003/88/SE (spočítanie odpracovaného času, ktorý v rámci každých 7 dní
presahoval 48 hodín), predstavuje u žalobcu za žalované obdobie 7/2020 – 6/2023 cca 1.900 hodín.
Tento čas je iný ako tvrdil žalobca, lebo ten jednak nesprávne vychádzal z fondu pracovného času a
robil priemer za obdobie 1 mesiaca. Súd vychádzal z počtu odpracovaných hodín podľa prehľadov o

dochádzke, ktoré sa zhodujú so skutočným stavom.
V dôsledku porušenia práva EÚ Slovenskou republikou dochádzalo u žalobcu v žalovanom období
k výkonu práce nad maximálny smernicou stanovený limit, v príčinnej súvislosti s čím došlo u žalobcu
k zásahu do jeho práva na odpočinok, na súkromný a rodinný život, čím mu vznikla nemajetková
ujma. Žalovaný tvrdil, že vznik nemajetkovej ujmy nebol preukázaný, s čím sa súd nestotožňuje.

Žalobca v žalobe i vo svojej výpovedi uvádzal dopad porušenia práva EÚ na jeho život, že v dôsledku
prekračovania pracovného času pociťoval únavu, musel v rámci svojho voľna viac odpočívať a menej
sa venoval rodine, sebe a svojim záujmom. Súd vyhodnotil výpoveď žalovaného ako dostatočne
presvedčivú a preukazujúcu vznik ujmy, pokiaľ počas dlhého obdobia (v tomto prípade troch rokov)
dochádza opakovane k prekračovaniu maximálneho pracovného času, je zrejmé, že to musí mať

dopad na pracovníka a jeho život. Rozsah tohto dopadu môže byť rôzny, v zásade závisí aj od
rozsahu porušenia (ako často k nemu dochádzalo) či individuálnych okolností prípadu, ale to má
vplyv na spôsob odškodnenia (či poškodenému patrí i náhrada v peniazoch, príp. výška náhrady).
Pokiaľ by zákon o HaZZ bol v súlade so smernicou, žalobca by odpracoval menej a tento čas by
mohol využiť na iné aktivity podľa vlastného uváženia. Neobstojí tak ani námietka žalovaného, že mu

nemohla vzniknúť škoda, lebo služobná pohotovosť bola v noci, naopak vykonaným dokazovaním bola
preukázaná nemajetková ujma žalobcu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s porušovaním právnej normy
Európskej únie Slovenskou republikou. Súd zdôrazňuje, čo konštatoval Súdny dvor Európskej únie vo
viacerých rozhodnutiach, že maximálna hranica 48 hodín pre priemerný týždenný pracovný čas (vrátane
pohotovostiaprácenadčas)jezvlášťdôležitépravidlosociálnehoprávaSpoločenstva,ktorémusíbyťna

prospech každému zamestnancovi ako minimálny nárok na ochranu jeho bezpečnosti a zdravia. Cieľom
smernice č. 2003/88/ES je stanoviť minimálne požiadavky určené na zlepšenie životných a pracovných
podmienok pracovníkov prostredníctvom aproximácie vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré sa
týkajú najmä pracovného času. Cieľom tejto harmonizácie na úrovni Európskej únie v oblasti organizácie
pracovného času je zaistiť lepšiu bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov priznaním minimálnych

dôb odpočinku, najmä denného a týždenného, ako aj primeraných prestávok v práci a stanovením
maximálnej dĺžky týždenného pracovného času. Rôzne požiadavky, ktoré smernica uvádza v oblasti
maximálneho pracovného času a minimálnej doby odpočinku, predstavujú teda pravidlá sociálneho
právaÚnieosobitnéhovýznamu,ktorésamajúvzťahovaťnakaždéhopracovníkaaktorýchdodržiavanie
nemôže závisieť od úvah čisto ekonomickej povahy. Spochybňovanie negatívnych dopadov a vznik

ujmy v prípade pravidelného a dlhodobého porušovania tohto smernicou stanoveného pravidla nie je na
mieste a to obzvlášť v prípade povolania hasičov, ktorých práca je náročná a zodpovedná, vyžadujúca si
sústredenie, pohotovosť či správne reakcie vo vopred neočakávaných situáciách. Tvrdenie, že u žalobcu
žiadna ujma nevznikla, považuje súd za účelové, s cieľom vyhnúť sa zodpovednosti.Nedôvodné sú námietky žalovaného, že žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, nakoľko bol za služobnú
pohotovosť odmeňovaný a u príslušníkov HaZZ je osobitný systém sociálneho zabezpečenia (zvýšený
počet dní dovolenky, voľno navyše z kolektívne zmluvy, rekondičné pobyty). Tieto osobitné pracovné

podmienky nie sú tak mimoriadne, že by žalobca pri ich uplatňovaní nemohol utrpieť škodu v dôsledku
prekračovania maximálneho limitu pracovného času, že by mu dostatočne vynahradzovali čas strávený
v práci navyše oproti smernicou stanoveného maxima. Možno považovať za spravodlivé, aby boli
dodržiavané takéto pracovné podmienky a zároveň aby bol dodržiavaný maximálny týždenný pracovný
čas. Podľa súdu je tiež irelevantné, že žalobca prácu v určenom rozsahu vykonával dobrovoľne,

s rozvrhnutím služieb súhlasil a nedomáhal sa rozvrhnutia služobného času v súlade so smernicou.
Porušenie práva Európskej únie nemožno konvalidovať tým, že žalobca proti rozvrhu služobného času
nenamietal. Aj napriek nevzneseniu žiadnych námietok došlo k porušeniu právnej normy Európskej únie
Slovenskou republikou a vzniku nemajetkovej ujmy u žalobcu. Súd poukazuje i na rozhodnutie Súdneho
dvora EÚ C 429/09, v ktorom pri obdobných podmienkach súd konštatoval, že nemožno považovať za
primerané požadovať od pracovníka, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil

práva priznané čl. 6 písm. b) smernice 2003/88, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady
tejto škody najprv podal žiadosť tomuto zamestnávateľovi. Požiadavka takejto predchádzajúcej žiadosti
je v rozpore so zásadou efektivity.
Vykonanýmdokazovanímtedabolopreukázané,ženerešpektovanímčl.6písm.b)smerniceč.2003/88/
ES došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu

jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. V zmysle judikatúry Súdneho
dvora ide o závažný zásah do práv, nevratný stav straty hodín voľného času a času potrebného na
regeneráciu pracovných síl.

51. Žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatňovaného práva. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch je majetkovým právom, ktoré sa premlčuje uplynutím všeobecnej trojročnej premlčacej
lehoty, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, kedy nastal okamih
neoprávneného zásahu do práv poškodeného. V danej veci je uplatňovaná náhrada nemajetkovej ujmy,
ktorá vznikla opakovaným porušovaním práv žalobcu počas niekoľkých rokov. Žaloba bola podaná na
súde dňa 07.08.2023. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania možno priznať žalobcovi náhradu

za obdobie porušovania jeho práv od 07.08.2020, náhrada za skoršie obdobie je premlčaná. Súd sa
stotožňuje s názorom žalovaného, že dátum splatnosti mzdy žalovaného je v tejto súvislosti irelevantný,
žalobca si mohol uplatniť svoje právo hneď potom ako u neho došlo k vzniku ujmy, čas vyplatenia
mzdy nie je podstatný, keďže nejde o mzdový nárok. Žalobca sa síce domáha náhrady za obdobie
od 01.07.2020 do 30.06.2023, náhrada mu však bola súdom priznaná vzhľadom na obdobie, kedy mu

skutočne ujma vznikla, kedy u neho dochádzalo k porušovaniu práv. Vzhľadom na žalovaným vznesenú
námietku premlčania nemožno žalobcovi priznať náhradu za ujmu, ktorá mu vznikla od 01.07.2020 do
06.08.2020,ujmazatotoobdobiejevšakvovzťahukcelkovejuplatnenejujmezaceléuplatnenéobdobie
nepatrná. Žalobca v uvedenom období odpracoval nad rámec smernicou stanovený limit len 48 hodín.
Preto námietka premlčania vo vzťahu k uvedenému obdobiu je síce dôvodná, ale nemá zásadný vplyv

na výšku peňažnej náhrady patriacej žalobcovi.

52. Pokiaľ ide o rozsah náhrady škody Súdny dvor EÚ judikoval, že náhrada škody členskými štátmi,
ktorú spôsobili jednotlivcom porušením práva Spoločenstva, musí byť primeraná vzniknutej ujme. Keďže
v tejto oblasti neexistujú ustanovenia na úrovni Spoločenstva, je na vnútroštátnom právnom poriadku

každého členského štátu, aby stanovil kritériá umožňujúce určiť rozsah náhrady, pričom tieto kritériá
nemôžu byť menej priaznivé ako kritériá platné pre podobné nároky na základe vnútroštátneho práva
(zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené takým spôsobom, ktorý by prakticky znemožňoval alebo
príliš sťažoval získanie náhrady škody (zásada efektivity). (C 46/93 a C 48/93)
Žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd má za to, že náhrada nemajetkovej

ujmy v peniazoch je spôsobom odškodnenia porušenia právnej normy Európskej únie, ktorý je
v súlade so zásadou ekvivalencie, keďže pre podobné nároky na základe vnútroštátneho práva (napr.
náhrada škody spôsobená pri výkone verejnej moci, či zásahy do osobnostných práv) je možné
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch priznať. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde
by sa nepeňažná satisfakcia nejavila ako postačujúca. Vzhľadom na rozsah ujmy žalobcu, dlhú dobu

opakovaného porušovania i postoj žalovaného, ktorý nerobí adekvátne kroky k tomu, aby do budúcna
k porušovaniu nedochádzalo, nepovažuje súd za postačujúcu nepeňažnú kompenzáciu len samotným
konštatovaním porušenia práva, uložením, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, či primeranýmzadosťučinením, napr. ospravedlnením sa. Peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie ujmy,
ktorá žalobcovi porušením práva EÚ vznikla.
Peňažná náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, na druhej strane

však nemôže byť táto náhrada neprimerane vysoká. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy určil súd voľnou
úvahou s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Pokiaľ ide o rozsah spôsobenej ujmy, súd bral do úvahy, že k prekročeniu 48 odpracovaných hodín
v rámci 7 dní došlo u žalobcu takmer v každom mesiaci žalovaného trojročného obdobia, pričom často
išloajodvačitritýždnezaseboustakýmtoprekročením.Súčetodpracovanýchhodín(vrátaneslužobnej

pohotovosti a práce nadčas), ktoré boli odpracované žalobcom v rozpore so smernicou č. 2003/88/SE,
predstavuje u žalobcu za obdobie 07.08.2020 – 30.06.2023 cca 1.900 hodín. Ide o dlhý čas, ktorý mohol
žalobca využiť inak, podľa vlastnej úvahy. Nejde však až o také prekročenie, ktoré by nebolo možné od
žalobcu vyžadovať v prípade správnej transpozície smernice do zákona o HaZZ a určení 6-mesačného
referenčného obdobia na výpočet priemeru. Tiež bral súd do úvahy výšku náhrad nemajetkovej ujmy
v peniazoch v iných prípadoch, pri rôznych porušeniach osobnostných práv, či rozsah odškodňovania

obetí trestných činov, keďže rôzne porušenia práv majú rôzne intenzívne dopady, čo by sa malo
odzrkadľovať v priznávaných náhradách. Žalobca svoj nárok na náhradu škody spájal s odňatím práva
na odpočinok, so zásahom do voľného času trávneho s rodinou. Všetci pracovníci by mali mať primeranú
dobu odpočinku, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia
práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani

dlhodobo nepoškodia zdravie. Žalobca v dôsledku rozvrhnutia pracovného času v rozpore s právom
Európskej únie bol ukrátený o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvíjaniu osobných, rodinných,
priateľských vzťahov ako aj fyzickej a psychickej relaxácii. Súd má však za to, že nie je namieste
určovať výšku peňažnej náhrady výpočtom ako to navrhol žalobca. Výšku náhrady, ktorá bola vyčíslená
týmto spôsobom, nepovažuje súd za primeranú. Jednak závisí od celkového počtu hodín služobnej

pohotovosti, nie len od času, ktorý bol odpracovaný v rozpore so smernicou, teda nezohľadňuje skutočný
rozsah ujmy spôsobenej žalobcovi, jednak takto vypočítaná výška náhrady je podľa súdu vzhľadom
na zistený dopad porušenia na žalobcu príliš vysoká a to i s prihliadnutím na náhrady nemajetkových
ujm, ktoré sú priznávané pri iných porušeniach práv. Žalobcom uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 7.973,29 Eur súd nepovažuje za primeranú, takáto prináleží pri intenzívnejších zásahoch do

práv poškodeného. Primeranou náhradou je podľa súdu náhrada nemajetkovej ujmy vo výšky 2.000,-
Eur a to po zohľadnení dĺžky doby porušenia práva žalobcu a charakteru následkov porušenia jeho
práva - skrátenie žalobcovho času na odpočinok, ktorý nebyť tohto porušenia, mohol využiť na svoju
fyzickú alebo psychickú regeneráciu, resp. tráviť ho s rodinou. Z výpovede žalobcu však vyplýva, že
zásah do práva žalobcu sa neprejavil vo forme konkrétnych negatívnych následkov v jeho rodinnom,

spoločenskom živote alebo na jeho zdravotnom stave, prípadne v iných oblastiach jeho života. Záverom
súd uvádza, že rozhodovacia prax súdov SR v obdobných veciach pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady
niejejednotná,priznávanésúnáhradyvrovnakej,nižšejivyššejvýške,súdusavšakjavívdanejveci,po
posúdení konkrétnych okolností prípadu, vyššie uvedená suma ako najadekvátnejšia pre odškodnenie
ujmy žalobcu, pričom viaceré súdy priznali náhradu v rovnakej či veľmi podobnej výške.

53. Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,-
Eur a vo zvyšnej časti o zaplatenie 5.973,29 Eur súd žalobu žalobcu zamietol.

54. Žalobca sa domáhala i zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo žalovanej sumy

7.973,29 Eur od dátumu doručenia žaloby žalovanému do zaplatenia. Obe strany sporu poukazovali
na judikatúru vyšších súdov súvisiacu s náhradou úrokov z omeškania v podobných prípadoch – pri
ochrane osobnosti, či pri náhrade nemajetkovej ujmy za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Súd má za to, že ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít ohľadne práva na úroky
z omeškania pri zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením práva Európskej únie nie je. Súd má za

to, že i pri práve na úroky z omeškania z plnenia za porušenie práva Európskej únie je nutné aplikovať
Súdnym dvorom EÚ koncipovanú zásadu ekvivalencie, podľa ktorej kritériá pre priznanie náhrady za
porušenie práva Spoločenstva nemôžu byť menej priaznivé ako kritériá platné pre podobné nároky na
základe vnútroštátneho práva. V prípade náhrady nemajetkovej ujmy za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci (čo je najpodobnejší nárok k uplatnenému nároku) patria poškodenému úroky z omeškania

z priznanej náhrady najskôr odo dňa oznámenia príslušného orgánu, že neuspokojí nárok na náhradu
škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok
jej plynutia neskôr. V súlade so zásadou ekvivalencie je nutné poškodenému priznať úroky z omeškania
z náhrady za porušenie práva EÚ obdobným spôsobom. Súd má za to, že keďže v prípade porušeniapráva EÚ sa nevyžaduje predbežné prejednanie nároku, žalovaný sa dostal do omeškania obdobne ako
pri zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci dňom oznámenia príslušného orgánu,
že neuspokojí nárok na náhradu škody. V predmetnej veci je to deň 25.09.2023, kedy žalovaný doručil

súdu vyjadrenie k žalobe, kde celý uplatnený nárok neuznáva čo do základu i výšky. Od tohto dňa
preto žalobcovi patria úroky z omeškania zo súdom priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Žalobca sa domáha úrokov z omeškania od skoršieho dátumu (od doručenia žaloby), úroky z omeškania
však vzhľadom na uvedené boli priznané až od 25.09.2023. Základná úroková sadzba ECB k prvému
dňu omeškania bola 4,5 %, preto žalobcovi patria úroky z omeškania vo výške 9,5 % ročne. Žalobca si

úroky z omeškania uplatnil v nižšej výške, preto mu boli priznané len v uplatnenej výške 9,25 % ročne.

55. Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úroky
z omeškania vo výške 9,25 % ročne od 25.09.2023 do zaplatenia a to len zo súdom priznanej sumy
2.000,- Eur. Vo zvyšnej časti uplatnených úrokov z omeškania súd žalobu zamietol.

56. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, t.j. vychádzajúc zo
zásady pomeru úspechu strán sporu vo veci. Túto zásadu treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška
plnenia závisí od úvahy súdu. V takomto prípade nepôjde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola
priznanáaspoňčasťžalobouuplatnenéhonároku.Nemožnohototižzaťažiťprocesnouzodpovednosťou
za predvídanie výsledku na podklade voľnej úvahy súdu. Keďže v danom prípade bol uplatnený nárok

žalobcu daný a úspech žalobcu (priznaná výška náhrady) je závislý iba od úvahy súdu, súd považoval
žalobcu za úspešného v rozsahu 100 % úspešného, avšak iba z prisúdenej sumy. Preto súd rozhodol,
že žalobca má nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100 % zo súdom priznanej
sumy. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Rimavská Sobota.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo
rozhodnutiu vo veci samej, má vyššie uvedenú vadu, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci

samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.Pokiaľ strana sporu podáva odvolanie v elektronickej podobe, adresátom je Okresný súd Rimavská
Sobota. Pokiaľ strana sporu podáva odvolanie v listinnej podobe poštou alebo osobne v podateľni súdu,
môže tak urobiť v sídle súdu na adrese Okresný súd Rimavská Sobota, Námestie M. Tompu 1, 979 14

Rimavská Sobota i na pracovisku súdu na adrese Okresný súd Rimavská Sobota, pracovisko Revúca,
SNP 539/1, 050 01 Revúca. Pokiaľ strana sporu bude odvolanie podávať poštou alebo osobne do
podateľne súdu, je vhodnejšie, aby ho doručila na Okresný súd Rimavská Sobota, pracovisko Revúca,
SNP 539/1, 050 01 Revúca.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.