Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 3. september 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/73/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2323011170
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Pavol Macháč

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2323011170.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z jeho predsedu Mgr. Pavla Macháča a členov senátu JUDr.

KatarínyBatisovejaJUDr.RudolfaBotta,vtrestnejveciobžalovanéhoA.A.,nar.XX.XXXXXXXXXXvB.
C., trvalé bydlisko D. XXX/XX, E., pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného a prokurátora Okresnej
prokuratúry Galanta proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 10. mája 2024, č. k. 14T/75/2023-690,
na verejnom zasadnutí konanom 3. septembra 2024 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku zrušuje sa napadnutý rozsudok vo výroku
o treste a spôsobe jeho výkonu.

II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku s poukazom na § 2 ods. 1 Trestného zákona sa

obžalovaný A. A., nar. XX. XXXXXX XXXX v B. C., trvalé bydlisko D. XXX/XX, E., t. č. vo výkone väzby
v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave na výkon na výkon väzby Nitra,

o d s u d z u j e
podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom od 6. augusta 2024 (ďalej len Trestný zákon)

za použitia ustanovenia § 37 písm. m), § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona na trest odňatia slobody
vo výmere 5 (päť) rokov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody
zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

III. Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Galanta zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Galanta (ďalej aj okresný súd) rozsudkom z 10. mája 2024, č. k. 14T/75/2023-690 (ďalej
tiež napadnutý rozsudok alebo rozsudok), uznal obžalovaného A. A. (ďalej len obžalovaný) za vinného

zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona (ďalej len Tr. zák.) na tom skutkovom základe, že
dňa 28.05.2023 v čase okolo 23:00 hod. na križovatke ulíc D. a A. Moyzesa v obci E., počas toho ako
prechádzal v spoločnosti poškodeného F. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E., H. XX/XX, cez túto
križovatku, udrel poškodeného do oblasti tváre na líce otvorenou dlaňou ruky, od ktorého žiadal vydať
mobilný telefón s vyhrážkou, že ho inak dobije a dokope, následne opätovne udrel poškodeného do
oblasti tváre na líce otvorenou dlaňou ruky a žiadal od neho telefón, po čom poškodený zo strachu vydal
obžalovanému mobilný telefón zn. POCCO C40, zelenej farby, ktorý obžalovaný vzal a z miesta odišiel,

čím poškodenému F. G., nar. XX.XX.XXXX spôsobil majetkovú škodu vo výške 75,- eur.
1.1. Okresný súd za to obžalovanému uložil podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., s použitím § 38 ods. 2, ods.
5 Tr. zák., § 37 písm. m) Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov, na výkon ktorého ho
podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.1.2. Výrok o vine okresný súd odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že
obžalovaný použil proti poškodenému násilie a hrozbu bezprostredného násilia tým, že ho udrel a hrozil
mu, že ho dobije a dokope, pričom uvedeným spôsobom sa zmocnil mobilného telefónu poškodeného,

čím naplnil skutkovú podstatu zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák.
1.3.Spáchaniepredmetnéhoskutkubolobezakýchkoľvekpochybnostípreukázanévýpoveďamisvedka
poškodeného mal. F. G. (ďalej v texte tiež ako poškodený), jeho matky A. G., prečítanou výpoveďou
svedka A. I. a jeho priateľky J. K., ale i oboznámenými listinnými dôkazmi, najmä zápisnicou o
vydaní veci - mobilného telefónu poškodeného obžalovaným, ktoré ucelene a presvedčivo preukazujú

spáchanieskutkuobžalovaným.Zprotiprávnehokonaniajeobžalovanýpriamousvedčovanývýpoveďou
poškodeného, ktorý podrobne a zhodne ako v prípravnom konaní opísal predmetný skutok a jeho aktéra
(s výnimkou použitia zbrane - noža), popísal spôsob použitého násilia aj konkrétne hrozby, okolnosti
pred spáchaním skutku ako aj po ňom. Výpoveď poškodeného je podporená aj výpoveďou jeho matky
A. G., ktorá potvrdila, že poškodený sa vrátil domov okolo 23:00 hod., bol vystrašený a plakal, pričom
bezprostredne po návrate domov sa matke zveril, že mu obžalovaný zobral mobilný telefón a že sa

mu vyhrážal, že ho zbije. Ďalej je výpoveď poškodeného podporená aj prečítanou výpoveďou svedka
A. I., ktorý podrobne popísal okolnosti správania sa obžalovaného pred skutkom ako aj po ňom a to
v zhode s výpoveďou poškodeného a potvrdil, že sa obžalovaný poškodenému vyhrážal už v jeho
prítomnostiažiadalodnehomobilnýtelefón,čovyplývazrozhovorupoškodenéhoaobžalovaného,ktorý
svedok zachytil v rómskom jazyku, kedy poškodený obžalovanému uvádzal, že mu dá 7 eur, mobilný

telefón mu však dať nechcel. Uvedené korešponduje aj s vyjadrením poškodeného, ktorý potvrdil, že
obžalovanému dĺžil už dlhšiu dobu peniaze. Svedok A. I. tiež potvrdil, že obžalovaný sa v rozhodnom
čase vrátil už bez poškodeného, avšak s jeho mobilným telefónom, pričom mal záujem ho už v tom
čase predať inej osobe, pýtal si od svedka ihlu za účelom vyňatia SIM karty z telefónu a uviedol aj
ďalšie skutočnosti ohľadom snahy obžalovaného mobilný telefón poškodeného urýchlene scudziť, čo

okrem iného vyvracia obranu obžalovaného, že mobilný telefón mu poškodený dal ako záloh s tým,
že mu ho obžalovaný po obdržaní finančných prostriedkov vráti späť. V neposlednom rade je výpoveď
poškodeného podporená aj prečítanou výpoveďou J. K., ktorá skutočnosti uvádzané svedkom A. I.
ohľadom ihly potvrdila a tiež zápisnicou o vydaní veci, z ktorej vyplynulo, že obžalovaný vydal mobilný
telefón poškodeného. Vzhľadom na uvedené súd považuje za nepochybné, že sa obžalovaný násilím

ako aj hrozbou bezprostredného násilia zmocnil mobilného telefónu poškodeného proti jeho vôli. Táto
skutočnosť vyplýva z vyššie uvedených výpovedí poškodeného, svedkov, ktoré podporne dokresľujú aj
ďalšie vykonané dôkazy.
1.4. Okresný súd argumentoval, že poškodený výpovede vývoju dôkaznej situácie neprispôsoboval
(s výnimkou použitia zbrane obžalovaným), jeho výpoveď navzájom korešponduje a prelína sa v

základných bodoch aj s výpoveďami ostatných svedkov, najmä A. G., A. I., J. K. a L. K.. Súd
nezaznamenal vo výpovediach poškodeného a svedkov závažnejšie rozpory (s výnimkou použitia
zbrane), ktoré by mali za následok ich nevierohodnosť, práve naopak, svedecké výpovede a výpovede
poškodeného považuje súd za konzistentné a vierohodné, pričom v priebehu dokazovania neboli
zistené také rozpory, ktoré by boli spôsobilé vyvolať dôvodné pochybnosti o skutkových zisteniach,

prípadne páchateľovi. Rozpory, ktoré vznikli pri výpovediach boli odstránené prečítaním ich výpovedí z
prípravného konania, resp. prehratím obrazovo zvukového záznamu zachytávajúceho skoršiu výpoveď
poškodenéhoajehomatkyA.G..Výpoveďpoškodenéhotedaakopriamyusvedčujúcidôkazvočiobrane
obžalovaného nestála osamotene, ale bola podporená radou nepriamych dôkazov, ktoré vo svojom
súhrne tvorili ucelenú logickú a ničím neprerušenú reťaz dôkazov vzájomne na seba nadväzujúcich

svedčiacich v neprospech obžalovaného. Poškodený vypovedal podrobne o skutku a o osobe, ktorá sa
ho zúčastnila, pričom výpovede svedkov A. I., J. K., A. G. či L. K. sa navzájom prelínajú, dopĺňajú a
systematicky zapadajú do výpovede poškodeného a tiež do skutkových okolností zistených z ostatných
vykonaných dôkazov, najmä zo zápisnice o vydaní veci - mobilného telefónu obžalovaným.
1.5. Z vykonaného dokazovania však súd nemal jednoznačne, bez dôvodných pochybností za

preukázané, že by obžalovaný skutok spáchal závažnejším spôsobom konania - so zbraňou. Je pravda,
že poškodený v prípravnom konaní vypovedal, že obžalovaný mu hrozil nožom, že ho rozreže a
tento mu aj priložil ku krku, avšak svoju výpoveď na hlavnom pojednávaní v tejto časti zmenil a
poprel, že by obžalovaný v čase, kedy od neho žiadal mobilný telefón, vybral nôž. Príčinu týchto
rozporov vysvetlil a uviedol, že bol na obžalovaného nahnevaný. Rovnako tak žiaden zo svedkov

nepotvrdil spáchanie trestného činu so zbraňou, uvedené nevyplynulo ani zo žiadneho iného na hlavnom
pojednávaní vykonaného dôkazu, preto s poukazom na výpoveď poškodeného na hlavnom pojednávaní
bolo potrebné skutok kvalifikovať ako zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., ktorá právna kvalifikácia
podľa názoru okresného súdu zodpovedá stavu veci. Vzhľadom na uvedené okresný súd pristúpil ajk úprave skutkovej vety tak, aby zodpovedala zistenému skutkovému stavu na hlavnom pojednávaní.
V tejto súvislosti sa okresný súd zaoberal aj možnosťou použitia osobitného kvalifikačného pojmu
chránenej osoby - na dieťati, keďže poškodený je v zmysle Trestného zákona dieťaťom. Z vykonaného

dokazovania však súd nemal jednoznačne za preukázané, že by trestný čin bol spáchaný v súvislosti
s vekom poškodeného, teda že by motívom obžalovaného bol práve jeho vek, ktorý by bol motivačným
faktorom, ktorý by založil, resp. podporil vôľovú zložku obžalovaného spáchať predmetný trestný čin.
1.6. Následne sa súd pri hodnotení dôkazov zaoberal aj obranou obžalovaného, u ktorého vychádzal
z toho, že je nevinný. Obžalovaný na hlavnom pojednávaní predostrel vlastnú verziu skutkového

deja spočívajúcu v tom, že sa žiadneho násilia ani jeho hrozby nedopustil, poškodený si od neho
požičal peniaze a mobilný telefón mu dal do zálohy. Obrana obžalovaného však bola vyvrátená jednak
výpoveďou poškodeného, ale aj svedka A. I., ktorý potvrdil hrozbu násilia zo strany obžalovaného voči
poškodenému, ako aj to, že poškodený odmietal obžalovanému odovzdať mobilný telefón, teda nemohlo
ísť v žiadnom prípade o dobrovoľné odovzdanie telefónu ako zálohu tak, ako tvrdil obžalovaný. Svedok
A. I. navyše potvrdil, že obžalovaný mal záujem mobilný telefón urýchlene scudziť, čo rovnako vyvracia

obranu obžalovaného, že mobilný telefón mu poškodený dal ako záloh s tým, že mu ho obžalovaný po
obdržaní finančných prostriedkov na druhý deň vráti. Takto zvolená obrana nebola podľa názoru súdu
nielenže vôbec spôsobilá obžalovaného vyviniť spod obvinenia, ktorému v zmysle podanej obžaloby
čelil, ale v podstate nemala ani vôbec žiadne iné opodstatnenie a zostala tak iba na úrovni právne
neakceptovateľného pokusu o zbavenie sa zodpovednosti za spáchaný trestný čin.

1.7. Okresný súd neuveril svedkom D. E., L. E. a D. K. a to najmä z dôvodu existencie viacerých rozporov
v ich výpovediach. Svedkyňa D. E. vypovedala, že poškodený prišiel k nim spoločne s obžalovaným,
svedok D. K. v rozpore s uvedeným vypovedal, že poškodený k nim prišiel sám, neprišiel s ním nikto.
Maloletý svedok L. E. uviedol, že telefón nevidel, poškodený iba povedal, že ho dáva do zálohy.
Svedkyňa D. E. uviedla, že telefón videla a rovnako aj svedok D. K. uviedol, že mobilný telefón videl,

videl ako ho poškodený odovzdal obžalovanému, avšak v rozpore s výpoveďou maloletého svedka L.
E. uviedol, že túto skutočnosť videl aj maloletý, čo však on sám poprel. Rovnako rozdielne vypovedali
svedkovia ohľadom okolností opustenia domácnosti poškodeným, kedy svedkyňa D. E. uviedla, že
obžalovaný po odovzdaní mobilného telefónu odišiel poškodeného odprevadiť domov, naproti tomu
svedok D. K. vypovedal, že po odovzdaní mobilného telefónu poškodený bez toho, aby niečo povedal,

sám z ich domácnosti odišiel. Napokon maloletý svedok L. E. uviedol, že po odovzdaní finančných
prostriedkov si on išiel ľahnúť, avšak poškodený s obžalovaným v domácnosti zotrvali, nevedel
uviesť, kto bol ešte hore, keď poškodený s obžalovaným z domácnosti odišli. Čo sa týka výpovedí
svedkov svedčiacich v prospech obžalovaného, potvrdzujúcich verziu skutkového deja uvádzaného
obžalovaným, tieto považoval súd s poukazom na vyššie uvedené rozpory za nevierohodné, z hľadiska

súdu motivované snahou príbuzných poskytnúť obžalovanému alibi a chrániť ho pred nepriaznivým
dopadom trestného stíhania. Naproti tomu výpovede poškodeného, A. G. a svedkov A. I. a J. K.
štrukturálne korešpondovali, navzájom sa prelínali a dopĺňali. S poukazom na dôvody vyššie uvedené,
teda rozpory vo výpovediach svedkov D. E., D. K. a L. E., príbuzenský vzťah a s ním súvisiaci
motív svedkov vypovedať v prospech obžalovaného súd výpovede svedkov svedčiacich v prospech

obžalovaného vyhodnotil ako nevierohodné, pričom tieto boli vyvrátené vyššie uvedenými výpoveďami
svedkov a poškodeného. Na vierohodnosti uvedených svedkov nepridali ani skutočnosti uvádzané
svedkom A. I., ktorý uviedol, že od neho svedkyňa D. E. žiadala, aby krivo vypovedal.
1.8. Okresný súd skúmal u obžalovaného i motív, ktorý by poškodeného, jeho matku či niektorého zo
svedkov viedol k tomu, aby obžalovaného lživo obvinili zo stíhanej trestnej činnosti, pričom tento nezistil.

1.9. Pokiaľ ide o zavinenie, konanie obžalovaného okresný súd vyhodnotil z hľadiska úmyslu podľa §
15 písm. a) Tr. zák. ako úmysel priamy, keď obžalovaný chcel spôsobom uvedeným v Trestnom zákone
porušiť záujem chránený Trestným zákonom berúc do úvahy okolnosti, za akých obžalovaný skutok
spáchal a tiež skutočnosť, že neexistovali pochybnosti o zachovaní jeho rozpoznávacích schopností v
čase skutku.

1.10. Výrok o treste okresný súd odôvodnil tým, že u obžalovaného nevzhliadol žiadnu poľahčujúcu
okolnosť v zmysle § 36 Tr. zák., pričom vzhliadol jednu priťažujúcu okolnosť v zmysle § 37 písm. m),
teda že obžalovaný bol už za trestný čin odsúdený. Okresný súd nepriznal obžalovanému poľahčujúcu
okolnosť podľa § 36 písmeno d) Tr. zák. napriek tomu, že obžalovaný v čase spáchania skutku mal bol
vo veku blízkom veku mladistvých, pretože z vykonaného dokazovania nijak nevyplynulo, že by táto

skutočnosť mala vplyv na jeho rozumovú alebo vôľovú spôsobilosť. Zároveň bolo potrebné zohľadniť, že
obžalovaný spáchal opätovne zločin, z ktorého dôvodu súd dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej
sadzby (3 až 8 rokov) zvýšil o jednu polovicu a trest ukladal v takto modifikovanej trestnej sadzbe 5 rokova 6 mesiacov až 8 rokov. Vzhľadom na uvedenú modifikáciu okresný súd už trestnú sadzbu z dôvodu
prevahy priťažujúcich okolností neupravoval.
1.11. Vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a osobu páchateľa (i s poukazom na jeho trestnú minulosť)

považoval okresný súd za primeraný a spravodlivý s ohľadom na naplnenie individuálnej a generálnej
prevencie trest odňatia slobody vo výmere šesť rokov. Okresný súd nepovažoval za vhodné a ani účelné
uložiť obžalovanému trest odňatia slobody na samotnej spodnej hranici zvýšenej trestnej sadzby, a to s
poukazom na jeho trestnú minulosť. V prípade obžalovaného nešlo o ojedinelý útok na záujem chránený
Trestným zákonom, ktorý by bol len výnimočným vybočením z medzí inak jeho riadne vedeného života

(tzv. excesom). Práve naopak, u obžalovaný napriek relatívne mladému veku badať výrazné sklony k
páchaniu protispoločenskej činnosti najmä majetkového charakteru, súdiac podľa množstva odsúdení
a priestupkových postihov. Podľa názoru okresného súdu nebolo možné opomenúť ani skutočnosť, že
obžalovaný sa trestného činu dopustil v rámci plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia v
inej trestnej veci.
1.12. Okresný súd skonštatoval, že možnosti nápravy sú u obžalovaného podstatne sťažené. Vyplynulo

to z doterajšej trestnej histórie obžalovaného, z ktorej je ako už bolo uvedené zrejmé, že obžalovaný v
danom prípade v podstate úplne „odignoroval“ zmysel podmienečného ako aj nepodmienečného trestu,
keď v prejednávanej trestnej veci sa opätovne dopustil tentokrát násilnej trestnej činnosti z čoho vyplýva,
že predchádzajúce uložené tresty nemali na neho žiaden resocializačný účinok.
1.13. Obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody okresný súd zaradil do ústavu na výkon trestu s

minimálnym stupňom stráženia, keďže v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu
síce bol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin, avšak sa v
tomto prípade na obžalovaného hľadí, akoby odsúdený nebol, kedy sa na predchádzajúce odsúdenie
pre účely vonkajšej diferenciácie výkonu trestu odňatia slobody neprihliadne.
2. Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní a poučení o opravnom prostriedku prokurátor

Okresnej prokuratúry Galanta (ďalej len „prokurátor“) zahlásil odvolanie čo do výroku o vine a treste
v neprospech obžalovaného, ako aj proti konaniu, ktoré vydaniu rozsudku predchádzalo. Obžalovaný
si ponechal lehotu na podanie odvolania, ktoré v zákonom stanovenej lehote i podal prostredníctvom
svojho obhajcu JUDr. Mgr. Martina Vranoviča (ďalej len obhajca) osobitným písomným podaním zo 16.
mája 2024, doručeným okresnému súdu 17. mája 2024, čo do výrokov o vine a treste, ako aj proti

konaniu, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo. Odvolanie podal i sám obžalovaný osobitným
písomným podaním z 20. mája 2024, doručeným okresnému súdu 21. mája 2024.
3. Podané odvolanie obžalovaný najskôr odôvodnil sám vlastnoručným písomným podaním doručeným
okresnému súdu 21. mája 2024.
3.1. Obžalovaný v odôvodnení odvolania uviedol, že mu nebol daný priestor na obhajobu po ustálení

právnej kvalifikácie na ods. 1 a nebolo mu umožnené učiniť k nej vyhlásenie. Tiež je toho názoru,
že v zmysle § 188 ods. 1 Tr. zák. mu bol vymeraný neprimerane prísny trest, že nebola zohľadnená
tá skutočnosť, že skutok mal spáchať ako osoba blízka veku mladistvého. Z týchto dôvodov žiadal
o spravodlivý trest, teda o jeho zmiernenie.
4. Obžalovaný zahlásené odvolanie odôvodnil aj písomným podaním prostredníctvom svojho obhajcu,

ktoré bolo okresnému súdu doručené 26. júna 2024.
4.1. Obhajca brojil tým, že skutkové zistenia súdu vedúce k uznaniu viny obžalovaného sú v rozpore
s vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní a o skutkových zisteniach o vine obžalovaného
prevládajú dôvodné pochybnosti vzhľadom na dokazovanie vykonané pred súdom. Poukázal na tú
skutočnosť, že dokazovaním vykonaným na hlavnom pojednávaní nebolo preukázané, že sa stal skutok

vo výroku napadnutého rozsudku, resp. o skutku prevládajú dôvodné pochybnosti a súd nevyhodnotil
dôkazy v ich súhrne. Napadnutý rozsudok vo výroku o vine je založený na dôkazoch, ktoré neboli
súdom vykonané zákonným spôsobom, resp. ktoré bolo vykonané v rozpore s právom na kontradiktórne
konanie a právom na obhajobu. Zdôraznil, že okresný súd porušil právo obžalovaného na obhajobu a
právonaspravodlivékonanie,nevykonalnavrhnutédôkazy,odôvodnenievinyobžalovanéhojezaložené

na jednostrannom zohľadnení dôkazov v neprospech obžalovaného a nevysporiadal sa s obhajobou
obžalovaného, vôbec sa nevysporiadal s obhajobnými námietkami v jeho záverečnej reči.
4.2. Obhajca argumentoval, že vzhľadom na zistený skutkov stav a dôkazy, z ktorých okresný súd
zistil záver o vine obžalovaný za skutok vo výroku napadnutého rozsudku sú závery súdu dôvodne
pochybné. Ako je zrejmé, súd opakovane poukázal najmä na zápisnicu o vydaní veci mobilného telefónu

poškodeného obžalovaným. Tento dôkaz však nijako nepreukazuje verziu skutkového deja, že by
sa obžalovaný zmocnil mobilného telefónu poškodeným hrozbou bezprostredného násilia (skutkovo
vyjadrené vo výroku napadnutého rozsudku: „žiadal vydať mobilný telefón s vyhrážkou, že ho inak
dobije a dokope“) ani použitím násilia (skutkovo vyjadrené vo výroku napadnutého rozsudku: „udrelpoškodeného do oblasti tváre na líce otvorenou dlaňou ruky...následne opätovne udrel poškodeného do
oblasti tváre na líce otvorenou dlaňou ruky a žiadal od neho telefón, po čom poškodený zo strachu vydal
obžalovanémumobilnýtelefón“)anevylučujeverziuskutkovéhodejatakakoonejvypovedalobžalovaný

a ním navrhnutí svedkovia (D. E., L. E. a D. K.), že mobilný telefón bol poškodeným obžalovanému
odovzdaný ako záloh na zabezpečenie vrátenia pôžičky, ktorá spochybňuje skutok lúpeže. Obhajca
bol toho názoru, že súd sa k tejto obrane (okrem iného) postavil s určitým nepochopením vyjadreným
na str. 15 napadnutého rozsudku, čo považoval za úplne nesprávnu a neopodstatnenú úvahu súdu,
prihliadnuc na to, že dobrovoľné dohodnuté odovzdanie mobilného telefónu ako zálohu, ktoré malo

zabezpečovať vrátenie pôžičky dlžníkom poškodeným voči obžalovanému v sume 25 Eur, o ktorej
obžalovaným navrhnutí svedkovia a obžalovaný vypovedali predsa vylučuje, že by sa telefón dostal
obžalovanému násilím, či hrozbou násilia, keďže išlo o občianskoprávny inštitút zabezpečenia záväzku
vyslovenepredvídanýaupravenýObčianskymzákonníkom(zábezpekapodľa§555,prípadneozáložnú
zmluvu podľa § 552, ktorá v spojení s § 151b ods. 1 druhá veta Obč. zák. nemusí byť písomná, keď
predmetom zálohu je hnuteľná vec, kedy záložné právo vzniká odovzdaním veci v spojení s § 151e ods.

5 Obč. zák.).
4.3. Brojil, že žalovaný skutok spočívajúci v použití násilia, či hrozby bezprostredného násilia je
založený iba na jedinom priamom dôkaze (výpovedi poškodeného). Okresný súd výpoveď poškodeného
nehodnotil v jednotlivosti, keď sa (aj podľa samotného okresného súdu) poškodený dopustil rozdielnej
výpovede v podstatnej otázke spôsobu získania mobilného telefónu poškodeného obžalovaným, čo

spochybňuje poškodeného ako svedka, ktorý o tej istej okolnosti vypovedal odlišne. Okresný súd na
uvedený rozdiel neprihliadol v kontexte nedôveryhodnosti poškodeného ako takého, ale vyhodnotil
výpoveď poškodeného zmätočne a protirečivo, pričom citoval str. 13 napadnutého rozsudku. Namietal
zmätočnosť a protirečivosť odôvodnenia viny obžalovaného na základe výpovede poškodeného
spočívajúcu v tom, že súd konštatoval, že poškodený zotrval na výpovedi z prípravného konania,

avšak súčasne uznáva (čo je v zhode s realitou), že zmenil svoju výpoveď a dopustil sa rozporov v
rozhodujúcejskutkovejokolnostívobžalobe-použitiazbrane(noža)zaúčelomzmocneniasamobilného
telefónu poškodeného s príslušnými vyhrážkami. V rozsudku teda absentuje riadne vysporiadanie sa
so zmenenou výpoveďou poškodeného a vplyvu tejto zmeny na dôveryhodnosť tohto dôkazu (výsluchu
poškodeného) ako takého, čím došlo k porušeniu § 168 ods. 1 Tr. por. (absentujú úvahu o

odporujúcich si výpovediach poškodeného v kontexte dôveryhodnosti poškodeného a riadne hodnotenie
jeho výpovede).
4.4. Pochybenie okresného súdu videl obhajca v porušení práva na obhajobu, keď nebol vykonaný
obhajobou navrhnutý dôkaz - skúmanie duševného stavu poškodeného spolu so skúmaním jeho
vierohodnosti - vzhľadom predovšetkým na diagnózy poškodeného a keďže išlo o jediný priamy dôkaz

(obzvlášť dôležitý pre rozhodnutie). Týmto odmietnutím skúmať duševný stav pretrvávajú dôvodné
pochybnosti o záveroch o vine obžalovaného založenej predovšetkým na jedinom priamom dôkaze
výpovedi poškodeného, ktorý však aj podľa priznania súdu menil výpoveď. Obhajca už v prípravnom
konaní navrhol podaním doručeným 11. septembra 2023 skúmanie duševného stavu poškodeného po
jeho druhej výpovedi po vznesení obvinenia, keď sa z nej zistilo, že navštevuje detskú psychiatrickú

ambulanciu, avšak stretol sa s odmietnutím tak zo strany OČTK ako aj súdu, ktorý tento dôkaz
odmietol vykonať až na poslednom hlavnom pojednávaní 10. mája 2024, hoci medzi odročenými
termínmi hlavných pojednávaní bol dostatočný časový priestor na realizáciu skúmania duševného
stavu poškodeného a otázku jeho vierohodnosti. Dôvody, pre ktoré súd odmietol prikázať skúmať
duševný stav poškodeného považoval za neopodstatnené, arbitrárne, zmätočné a za nesúladné s

obsahom spisu, pričom dal do pozornosti str. 13 napadnutého rozsudku. Dôvodil, že obhajoba pritom
duševný stav poškodeného navrhla skúmať z dôvodu jeho dlhodobej starostlivosti v pedopsychiatrickej
ambulancii A. M. sledovaného od roku 2012 s potvrdenou diagnózou mentálnej retardácie (duševnej
zaostalosti) stredne ťažkého stupňa (čl. 361). V spise sa nachádza aj novšie vyjadrenie A. M. z
21. septembra 2023, kde potvrdzuje trvanie diagnózy stredne ťažkého stupňa a odkazuje na to, že

vierohodnosť pacienta zhodnocuje súdny znalec z odboru detská psychiatria. Na hlavnom pojednávaní
bol oboznámený ako listinný dôkaz znalecký posudok 25/2023 MUDr. Jána Bernáta na poškodeného z
(inej) trestnej veci ČVS: ORP-158/SA-SA- 2020, v ktorej vystupuje poškodený v procesnom postavení
obvineného, v ktorého závere v odpovedi na otázku č. 5 sa konštatuje, že zistené okolnosti sú indikáciou
k skúmaniu duševného stavu poškodeného (tam obvineného), teda samotný znalec zaznamenal

dôvody na skúmanie duševného stavu osoby poškodeného, na čo obhajca opakovane počas konania
odkazoval. Obhajoba teda návrh na vyšetrenie duševného stavu poškodeného odôvodnila relevantným
a vecným odborným dôkazom listinou (znaleckým posudkom znalca MUDr. Jána Bernáta z inej trestnej
veci) a správami A. M., preto je nesprávny a dôvodne pochybný záver súdu, že obhajoba dôvodyskúmania duševného stavu zakladala na subjektívnych pocitoch. Súd tieto objektívne fakty (odporučenie
psychiatra ku skúmaniu duševného stavu poškodeného a lekárske správy poškodeného, jeho dlhodobú
diagnózu stredne ťažkého stupňa) absolútne bagatelizoval a v rozpore s logikou a ich samotnou

vecnosťou a odbornosťou (evidentne presahujúcou subjektívne pocity obhajoby) ich považoval za také,
zktorýchnevyplývabezďalšiehonutnosťskúmaťduševnýstavtakejtoosobyzirelevantných,nevecných
a nelogických dôvodov, že posudok A. G. bol vypracovaný v inom trestnom konaní, kde bol poškodený
v inom procesnom postavení (obvineného), k čomu namietal, že veď išlo o tú istú osobu poškodeného,
preto je nosný argument súdu o inom procesnom postavení úplne irelevantný, nevecný a nelogický a

nijako nespochybňuje argumenty, pre ktoré obhajoba navrhovala prikázať skúmanie duševného stavu
poškodenéhonapodkladezáverovznalca,lekárskychsprávpoškodenéhoadlhodobejdiagnózystredne
ťažkého stupňa. Namietal, že súd si neoprávnene prisúdil úlohu znalca či odborníka, keď poukázal
na to, že mu na odmietnutie prikázania skúmania duševného stavu stačil bezprostredný kontakt s
poškodeným, avšak súd tu hodnotil v podstate sám odbornú otázku dokonca v rozpore s odporúčaním
odborníka psychiatra znalca MUDr. Bernáta a so zohľadnením, že u poškodeného bola zistená mentálna

retardácia stredne ťažkého stupňa podľa správ A. M., ktorou trpí dlhodobo. S takouto diagnózou je
samoosebespojenázávažnápochybnosťopodstatnomzníženíschopnostisprávne(minimálne)vnímať
a vypovedať, keďže takáto diagnóza postihuje práve rozumové schopnosti osoby. Skutočnosť, že
výpoveď poškodeného bola pre rozhodnutie obzvlášť dôležitá vyplýva z toho, že poškodený bol a je
jediným priamym svedkom skutku, za ktorého ho označil i okresný súd, a ktorý protirečivo a zmätočne

odmietol skúmanie duševného stavu aj s poukazom na zmenu vo výpovedi poškodeného (avšak práve
tá by skôr svedčila v prospech dôvodu na skúmanie duševného stavu), pritom súčasne uviedol, že
poškodený zotrval na svojej výpovedi z prípravného konania. Predmetný návrh vyhodnotil súd ako
nadbytočný vzhľadom na ostatné vykonané dôkazy, čo je úplne nepreskúmateľný argument, keďže ich
súd nešpecifikuje a súd vylúčil bezdôvodne takýto dôležitý dôkaz, ktorý by mohol prispieť ako ďalší a

nový dôkaz (súdom odmietnutý a nevykonaný) k objasneniu skutkového stavu, a osoby poškodeného
a jeho psychiatrických diagnóz.
4.5. V tejto súvislosti brojil tým, že súd vôbec nezareagoval na námietku obhajoby, že jej je známe zo
znaleckých posudkov v iných veciach, že aj ľahká duševná zaostalosť znižuje všeobecnú vierohodnosť
svedka a k návrhu obhajoby, ktorý spočíval tiež v znaleckom skúmaní (aj psychologickom) k

vierohodnosti poškodeného, k čomu sa súd vôbec nevyjadril, čím došlo k porušeniu práva obžalovaného
na obhajoby a práva obžalovaného na spravodlivé konanie a § 168 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej
len Tr. por.).
4.6. V ďalšom obhajca namietal tú skutočnosť, že výpoveď poškodeného bola osamotenou vo vzťahu k
rozhodujúcej otázke akým spôsobom získal obžalovaný telefón poškodeného, pričom svedkovia A. I., J.

K., L. K. neboli vôbec priami svedkovia, ani nepriami k otázke násilného spôsobu zmocnenia sa telefónu,
pretože nepotvrdili, že by sa obžalovaný zmocnil násilím alebo hrozbou násilia telefónu poškodeného ani
pod konkrétnymi vyhrážkami ako sú uvedené vo výroku v skutkovej vete napadnutého rozsudku, takéto
niečonepotvrdilaniA.I.,J.K.,ktorávyslovenevypovedala,ženičnevieoskutku,ktorýsaobžalovanému
kladie za vinu, ani o vyhrážaní zo strany obžalovaného (str. 8 zápisnice o výsluchu z 27. júla 2023) a

svedok L. K. tiež nepotvrdil skutok opísal priebeh udalosti - stretnutie s poškodeným a obžalovaným
v ten večer bez čo i len naznačenia prvkov násilia, hrozby násilia, poprel vyhrážky obžalovaného voči
poškodenému,nevieotom,žebyobžalovanýzobraltelefón,dokoncaprivyšetrovateľkinomoboznámení
s predmetom, k čomu má vypovedať (skutok v uznesení o vznesení obvinenia) sa svedok zarazil. Preto
je dôvodne pochybný záver súdu o vine obžalovaného, ktorý je založený na výpovediach svedkov L.

K., J. K. a A. I. a súd nevyhodnotil tieto dôkazy v ich jednotlivosti, keďže z nich vôbec nevyplýva (ani
sprostredkovanáinformácia)opoužitínásilia,čihrozbybezprostrednéhonásiliaobžalovanýmzaúčelom
zmocnenia sa mobilného telefónu poškodeného.
4.7. V tomto kontexte obhajca poukázal na to, že po jednoduchej analýze výpovedí svedkov L. K., J.
K., A. I. je zrejmé, že dokonca v tomto prípade nešlo a nejde ani o situáciu dvoch skupín dôkazov

stojacich oproti sebe, keď výpoveď poškodeného je osamotená (navyše menená) k otázke spôsobu
získania mobilného telefónu poškodeného Obžalovaným (svedkovia L. K., J. K., A. I. nič o takom
spôsobe nevypovedali), ktorá otázka odlišného legálneho spôsobu získania telefónu je na druhej strane
vysvetlená súhrnom dôkazov výpoveďou obžalovaného, svedkov D. a L. E. a D. K. o dobrovoľnom
poskytnutí telefónu ako zábezpeky/ zálohu na zabezpečenie vrátenia peňažného dlhu (ktorý dlh voči

obžalovanému priznal aj samotný poškodený), pričom zápisnica o vydaní veci mobilného telefónu
poškodeného obžalovaným nijakým spôsobom neprisvedčuje verzii skutku v napadnutom rozsudku a
kamerové záznamy z obce E. zaznamenávajú len pohyb (prechádzanie zvyčajne) dvoch osôb, ktoré
len idú vedľa seba alebo za sebou, nedôjde medzi nimi k žiadnemu konfliktu, k odovzdaniu žiadnej vecijednou osobou druhej osobe, nie je vidieť, že by niektorá z osôb držala v ruke mobilný telefón (ktorý
vzhľadom na jeho rozmery by evidentne a zjavne prečnieval z ruky), jedna osoba drží len baterku, nič
iné, nie je vidieť na kamerových záznamoch žiadne utekanie osoby (pričom poškodený uviedol, že po

incidente s obžalovaným utekal domov), preto kamerový záznam spochybňuje žalovaný skutok.
4.8. K informáciám od svedkyne A. G. (matky poškodeného) okresný súd vôbec neprihliadol na to, že
svedkyňa A. G. bola prítomná pri výpovedi poškodeného na polícii v Šali, čo priznal samotný poškodený
na hlavnom pojednávaní (zrejme jeho matka bola prítomná pri podaní trestného oznámenia alebo pri
inej výpovedi), keď sama bola neskôr vypočutá ako svedok, čo diskvalifikuje jej výpoveď o skutku

(analogicky § 261 ods. 2 Tr. por.) a takýto dôkaz nebol vykonaný spôsobom ustanoveným zákonom
(ešte nevypočutý svedok bol prítomný pri výsluchu/ trestnom oznámení poškodeného), resp. súd mal
uvážiť, že nešlo o jej autonómnu výpoveď o tom, čo videla alebo počula z rozhodných (najmä časových)
okolnostískutku,alejejvýpoveďbolaúplneovplyvnenátým,čopoškodenývypovedal,priktorejvýpovedi
(resp. trestnom oznámení) bola prítomná. Pokiaľ ide o odstraňovanie rozporov z výpovede svedkyne
A. G. z prípravného konania, tak (opakovane) namietame, že prokurátor na hlavnom pojednávaní dňa

20. novembra 2023 neidentifikoval, v ktorých častiach jej predošlej výpovede (v prípravnom konaní)
videl rozpory v porovnaní s výpoveďou na hlavnom pojednávaní a ktorá časť jej výpovede sa mala
predložiť za účelom odstraňovania rozporov, čím došlo k porušeniu § 264 ods. 2 Tr. por. a výsledky
takéhoto postupu sú preto nepoužiteľné aj z tohto dôvodu. Navyše, prokurátor na hlavnom pojednávaní
dňa 20. novembra 2023 navrhol prečítať v podstate prepis výsluchu svedkyne G. z č.l. 134-136, čo

obhajca namietal, pretože prepis výsluchu nespĺňa náležitosti zápisnice o skoršom výsluchu v zmysle
§ 264 Tr. por., a preto nemôže byť prečítaný za účelom odstraňovania rozporov. Súd po tejto námietke
obhajcu prerušil hlavné pojednávanie a následne podľa § 264 ods. 1 v spojení s § 270 ods. 2 Tr.
por. prehral kamerový záznam o výsluchu svedkyne G. bez toho, aby takýto postup navrhol prokurátor
(oboznámenie kamerového záznamu o výsluchu menovanej svedkyne) a tento bol celý oboznámený.

Súd následne upozornil menovanú svedkyňu na rozpory vo výpovediach a vyzval, aby vysvetlila príčinu.
Takýto postup bol v rozpore s § 264 ods. 1, 2, 3 Tr. por., pretože na rozpory upozornil až súd, ktorý
takúto právomoc nemá, pretože navrhnúť predloženie zápisnice o skoršej výpovedi svedka môže len
prokurátor, obhajca alebo obžalovaný podľa ods. 1 § 264 Tr. por. a z ods. 2 § 264 Tr. por. vyplýva, že
musia pri tom označiť časti predchádzajúcej výpovede, v ktorej vidia rozpory, čo prokurátor neučinil, ale

urobil tak súd po prehratí kamerového záznamu o výpovedi menovanej svedkyne z 29. mája 2023. Na
dôvažok ustanovenie § 264 Tr. por. neumožňuje odstraňovať rozpory z kamerového záznamu o skoršej
výpovedi, ale len z predchádzajúcej písomnej zápisnice alebo zvukového a obrazového záznamu o
výsluchu vykonaného prostredníctvom videokonferenčného zariadenia (legislatívna skratka a definícia
je uvedená v § 28 ods. 8 Tr. por., pričom ide o zariadenia na prenos obrazu a zvuku, teda ide o výsluch

„na diaľku“, kedy sa vypočúvaná osoba sa nachádza inde ako vypočúvajúci a ostatné osoby prítomné
na výsluchu), ktoré však nebolo použité pri výsluchu svedkyne G. 29. mája 2023. Preto informácie od
svedkyne G. z prípravného konania sú nepoužiteľné, keďže neboli vykonané zákonným spôsobom a
prítomnosť svedkyne G. pri výsluchu poškodeného na polícii diskvalifikuje jej výpoveď, pre čo je tiež
nepoužiteľná, keďže nebola vykonaná spôsobom ustanoveným zákonom (ale v rozpore s § 261 ods.

2 Tr. por.).
4.9. Argumentoval tým, že súd založil vinu obžalovaného tiež na výpovedi svedka A. I., ktorú výpoveď
z 29. mája 2023 od 14:20 hod. (čl. 147) prečítal na hlavnom pojednávaní dňa 6. marca 2024 podľa
§ 263 ods. 3 písm. a) Tr. por., hoci namietal (okrem iného), že tento výsluch nebol vykonaný v
súlade s ustanoveniami Trestného poriadku, teda nebola splnená podmienka v prvej vete § 263

ods. 3 písm. a) Tr. por., avšak súd na tento výsluch svedka I. prihliadol a použil ho k zisteniu o
vine obžalovaného, tak tento dôkaz je vykonaný nekontradiktórnym spôsobom porušujúcim právo
obžalovaného na obhajobu a spôsobom, ktorý odporuje zákonu. Okresný súd sa ani nevyjadril k
špecifickým námietkam obžalovaného o nezákonnosti vykonania tohto výsluchu, porušujúceho právo
obžalovaného na obhajobu, ust. § 168 ods. 1 Tr. por. a kontradiktórne konanie, pričom poukázal na str.

12 napadnutého rozsudku. Obžalovaný prostredníctvom obhajcu už na hlavnom pojednávaní dňa 6.
marca 2024 (ako aj v záverečnej reči dňa 10. mája 2024) však vzniesol špecifické argumenty a dôvody,
pre ktoré nebolo možné prečítať zápisnicu o výsluchu svedka A. I. z 29. mája 2023 o 14:20 hod. na
hlavnom pojednávaní, na ktoré nedostal konkrétnu odpoveď, čím došlo k porušeniu práva obžalovaného
na spravodlivé konanie.

4.10. K porušeniu práva obžalovaného na spravodlivé konanie uviedol, že zo spisu nebolo preukázané,
že by obžalovaný bol vopred vyrozumený o výsluchu svedka I. konaného dňa 29. mája 2023 od 14:20
hod. a až zo zápisnice o výsluchu obvineného zo dňa 29. mája 2023 o 18:05 hod. vyplynulo, že tento
výsluch vôbec prebehol a že bol o ňom obžalovaný upovedomený, pritom ani z oznámenia o vykonaníúkonov a doručenky podpísanej dňa 29. mája 2023 bez uvedenia konkrétneho času nevyplýva, že by
takéto upovedomenie o (budúcich) úkonoch bolo obžalovanému riadne a vopred doručené. Podozrenie
o včasnom, predchádzajúcom upovedomení v tejto súvislosti vyvoláva netradičné vyjadrenie v zápisnici

o výsluchu obvineného z 29. mája 2023 na str. 6., kde sa obžalovaný k výsluchom svedkov vykonaných
pred jeho výsluchom (vrátane výsluchu svedka I.) spätne vyjadroval, že berie ich na vedomie a nechcel
saichzúčastniťabyťnatýchto,čonaznačuje,žebolovykonanítýchtovýsluchochupovedomenývrámci
jeho výsluchu (cca od 18:05 hod.). Podotkol, že spätné vyhlásenie, že sa obvinený nechcel zúčastniť
výsluchovjeneúčinné,keďženiejepreukázané,žebybolvopredupovedomenýoichbudúcomvykonaní

v tejto okolnosti prevládajú dôvodné pochybnosti, ktoré je z dôvodu, že ide o skutkovú otázku potrebné
vyhodnotiť v prospech obžalovaného (zásada in dubio pro reo sa uplatňuje pri riešení skutkových
otázok aj procesného charakteru), preto obžalovaný v čase obmedzenia jeho osobnej slobody a v tom
čase bez obhajcu nebol riadne a vopred oboznámený o výsluchu svedka I., čím došlo k porušeniu §
213 ods. 1 Tr. por., tento výsluch nebol vykonaný spôsobom ustanoveným zákonom, a preto neboli
splnené podmienky na jeho prečítanie na hlavnom pojednávaní. Nebolo preukázané, že by prečítaný

výsluch svedka I. bol vykonaný až po doručení uznesenia o vznesení obvinenia obžalovanému (vtedy
obvinenému). Tento výsluch bol vykonaný od 14:20 do 15:00 hod. a výsluch obžalovaného (vtedy
obvineného) bol vykonaný od 18:05 hod., kedy vznikol cca 3 hodinový interval, počas ktorého mohlo byť
doručené uznesenie o vznesení obvinenia (po výsluchu svedka I.), čo vytvára skutkovú pochybnosť a ani
potvrdenieobžalovanéhovzápisniciovýsluchuobvineného,žemuuznesenieovzneseníobvineniabolo

doručené, ani podpísaná doručenka s dátumom 29. mája 2023 bez uvedenia konkrétneho času nijakým
spôsobom nepreukazujú, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo obžalovanému (v tom čase v CPZ)
doručené pred 14:20 hod. (pochybné je aj poradie výsluchov, keď obvinený nebol vypočúvaný prvý, ale
až po výsluchoch svedkov). V rámci právnej argumentácie obhajca poukázal na uznesenie Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 3To/90/2023 z 23. januára 2024. Nebolo nariadené ani realizované zabezpečenie

svedka I. podľa § 88 Tr. por., na ktoré súd nepotreboval návrh, navyše, neboli preukázané podmienky,
pre ktoré bolo predvedenie svedka I. na hlavné pojednávanie 6. marca 2024 neúspešné, resp. či vôbec
bolo predvedenie realizované, uvedené súd ani neoboznámil na hlavnom pojednávaní dňa 6. marca
2024, kedy sa rozhodol prečítať zápisnicu o výsluchu svedka I.. Predmetnú námietku vzťahujeme aj k
čítaniu zápisníc o výsluchoch svedkov J. K. a L. K.). Súd mal zisťovať, pre aký dôvod nebolo možné

predviesť svedka I. (a ostatných svedkov), tento dôvod mal mať potvrdený orgánom povereným na
vykonanie predvedenia, na čo však súd vôbec nevyčkal a prečítal zápisnicu o výsluchu svedka I. na
hlavnom pojednávaní dňa 6. marca 2024, čo považoval za nesprávny a nezákonný postup. Taktiež
súd mal realizovať inštitút zabezpečenia svedka I. aj s prihliadnutím na to, že tento nebol vykonaný
kontradiktórnym spôsobom, nebolo preukázané, že v čase jeho vykonania bolo doručené uznesenie o

vznesení obvinenia obžalovanému a ani to, že by obžalovaný bol vopred oboznámený o jeho (budúcom)
vykonaní a v čase tohto pre súd kľúčového súdu nemal obžalovaný obhajcu, preto sa nemohol ani
prostredníctvom obhajcu na jeho výsluchu zúčastniť.
4.11. Brojil, že súd sa nevysporiadal s podstatnou námietkou, že nebolo ani preukázané, že by mal
telefón u obžalovaného slúžiť na iný účel ako záloh (resp. zábezpeka), keď nebolo dokázané, že

by obžalovaný vedel ako má odomknúť telefón poškodeného, nemohol ho preto ani vôbec použiť
pre seba či niekoho iného, pričom žiadne takéto informácie poškodený nevypovedal na hlavnom
pojednávaní. Preto je objektívne vylúčené, že by obžalovaný vôbec mohol použiť telefón poškodeného,
či už pre svoje účely alebo na predaj tretej osobe. Skutočnosť, že obžalovaný nevedel akým spôsobom
by odblokoval telefón poškodeného (resp. nebolo preukázané, že by obžalovaný vedel ako môže

odomknúťtelefónpoškodeného)svedčívprospechverziiobžalovaného(podporenejsúhrnomdôkazov),
že telefón poškodeného mu bol dobrovoľne a dočasne odovzdaný na základe dohody. Rovnako
sa súd nevysporiadal ani s podstatnou námietkou obžalovaného zo záverečnej reči obhajcu: „ak by
obžalovanému išlo len o peniaze a obohatenie sa, tak prečo nezobal poškodenému peniaze, ktoré u
seba mal hoci o tom obžalovaný vedel a ani tieto peniaze nežiadal. Ale obžalovaný chcel naozaj počkať

na vrátenie peňazí na druhý deň, tak ako sa dohodli“ .
4.12. Obhajca uviedol, že okresný súd nepristupoval rovnocenným spôsobom k výpovediam svedkov
v prospech obžalovaného, keď „neuveril svedkom D. E., L. E. a D. K. a to najmä z dôvodu existencie
viacerých rozporov v ich výpovediach“ a relatívne dopodrobna rozoberal rozpory v ich výpovediach,
ktoré skôr svedčili o ich autenticite, keď, na druhej strane, súd nevykonal žiadne podrobnejšie

porovnanie výpovedí svedkov, ktoré považoval za usvedčujúce dôkazy navrhnuté prokurátorom
(výpoveď poškodeného, svedka I., J. K., či L. K., na ktoré len všeobecne a súhrnne odkázal na str. 14
rozsudku).4.13. Súd nehodnotil výpoveď svedka I. v súhrne dôkazov, ale nekriticky z nej prezval obžalovaného
usvedčujúce podporné informácie: „Ďalej je výpoveď poškodeného podporená aj prečítanou výpoveďou
svedka A. I., ktorý podrobne popísal okolnosti správania sa obžalovaného pre skutkom ako aj po ňom

a to v zhode s výpoveďou poškodeného a potvrdil, že sa obžalovaný poškodenému vyhrážal už v jeho
prítomnostiažiadalodnehomobilnýtelefón,čovyplývazrozhovorupoškodenéhoaobžalovaného,ktorý
svedok zachytil v rómskom jazyku, kedy poškodený obžalovanému uvádzal, že mu dá 7 eur, mobilný
telefón mu však dať nechcel“. Citované informácie prevzaté z výpovede svedka I. však poškodený vôbec
nepotvrdil vo svojej výpovedi, ale práve naopak sa vyjadril: „U A. I. sme boli len chvíľu, možno 15 sekúnd,

tam sa mi obžalovaný nevyhrážal. nežiadal telefón“ a „U A. I. sa nehovorilo, že sa ide riešiť dlh, ani že
som niečo ukradol, ani že sa mi niekto vyhrážal...“. Je zrejmé, že poškodený poprel, že by sa obžalovaný
poškodenému vyhrážal v čase, keď boli u A. I. za jeho prítomnosti a poprel, že by obžalovaný žiadal v
prítomnosti A. I. telefón poškodeného. Nešlo teda o zhodu výpovedí poškodeného a svedka I. ako to
nesprávne a mylne, čo spochybňuje zistenie súdu o vine obžalovaného a podpornom dôkaze - výpovedi
svedka I. k výpovedi poškodeného. Preto je napadnutý rozsudok o vine obžalovaného tiež vnútorne

zmätočný a protirečivý, keď citoval časti výpovede poškodeného o nevyhrážaní sa obžalovaného voči
nemu a nežiadaní jeho telefónu u svedka I., avšak dospel k tomu, že svedok I. vypovedal o správaní sa
obžalovaného pred skutkom zhodne ako poškodený. Obžalovaný sa vyjadril obdobne ako poškodený,
keď vypovedal: „S poškodeným som sa v ten večer nehádal, a to ani u A. I.“ (str. 5 zápisnice o
hlavnom pojednávaní z 20.11.2023). Svedkyňa J. K. poprela, že by sa obžalovaný a poškodený medzi

sebou hádali v čase, keď boli u A. I.. V širšom kontexte poukázal tiež na to, že poškodený potvrdil, že
obžalovanéhosanebál(str.6zápisniceohlavnompojednávaníz22.januára2024poslednávetaodseku
„Na otázky zástupcu OP svedok/poškodený uvádza“), že svedok I. síce vypovedal, že pred stretnutím
s obžalovaným a poškodeným v ten večer počul krik a hádku medzi týmito osobami, avšak svedkyňa
J. K. ani predtým ako k nej a A. I. prišli obžalovaný s poškodeným nepočula nijaký krik zvonka z ulice

a rovnako sa vyjadril svedok L. K., že pred stretnutím, či pri stretnutí s obžalovaným a poškodeným
nikto nekričal, normálne sa rozprávali, poškodený sa obžalovaného nebál. Obžalovaný sa poškodenému
nevyhrážal. Navyše, rozhovor medzi obžalovaným a poškodeným u svedka I. mal odznieť v rómskom
jazyku, pričom dostatočná úroveň znalosti tohto jazyka u svedka I. nebola bez dôvodných pochybností
preukázaná, ale bola spochybňovaná. Ďalej súd vychádzal pri uznaní viny obžalovaného z ďalšej časti

výpovedesvedkaI.,keďpodľasúdu:„SvedokA.I.tiežpotvrdil,žeobžalovanýsavrozhodnomčasevrátil
už bez poškodeného, avšak s jeho mobilným telefónom, pričom mal záujem ho už v tom čase predať
inej osobe, pýtal si od svedka ihlu za účelom vyňatia SIM karty z telefónu a uviedol aj ďalšie skutočnosti
ohľadom snahy obžalovaného mobilný telefón poškodeného urýchlene scudziť, čo okrem iného vyvracia
obranu obžalovaného..." (str. 14 rozsudku). Obžalovaný tieto informácie z výpovede svedka I. poprel

pri výsluchu na hlavnom pojednávaní. Navyše, súd neprihliadol ani na to, že svedok L. K. (ktorý aj
podľa svedka I. mal byť pri prezentovaní citovaných informácií) poprel citované informácie, z ktorých súd
vychádzal z výpovede svedka I., konkrétne svedok L. K. poprel, že obžalovaný ukázal mobilný telefón
jemu a svedkovi I., že by sa obžalovaný vyjadril, že zobral poškodenému mobilný telefón a poprel, že
by si obžalovaný pýtal ihlu od svedka I. (súd prepísal výpoveď L. K. na str. 7 rozsudku). Svedkyňa J. K.

nevidela, že by obžalovaný v ten večer, keď bol u nej a u svedka I. držal v ruke vôbec nejaký telefón
a nevidela nikoho iného prítomného pri tom, keď' si mal svedok I. pýtať ihlu (je teda spochybnené, že
by si ihlu pýtal obžalovaný, pričom sama svedkyňa J. K. o tom, či ju od nej pýtal svedok I. rozmýšľala).
Svedkyňa K. nevidela, že by obžalovaný a svedok L. K. boli u nich v inej časti pozemku ako vpredu pri
kvetinách, pričom v rozpore s tým svedok I. tvrdil, že títo traja prešli aj dozadu na dvor, kde je burina

a stromy. Založenie viny obžalovaného na základe výpovede svedka I. je teda dôvodne pochybné a v
rozpore s povinnosťou hodnotiť dôkazy v ich súhrne.
4.14. Namietal, že súd fakt, že poškodený priznal svoj peňažný dlh voči obžalovanému vyhodnotil v
prospech verzii A. I., „čo vyplýva z rozhovoru poškodeného a obžalovaného, ktorý svedok zachytil v
rómskom jazyku, kedy poškodený obžalovanému uvádzal, že mu dá 7 eur, mobilný telefón mu však dať

nechcel. Uvedené korešponduje aj s vyjadrením poškodeného, ktorý potvrdil, že obžalovanému dĺžil už
dlhšiu dobu peniaze" (str. 13 a 14 napadnutého rozsudku). Pritom výpoveď svedka I. o rozhovore medzi
obžalovaným a poškodeným o tom, že obžalovaný žiadal telefón poškodeného, ktorý mu ho odmietol
dať (ale ponúkol mu peniaze) ani nebola potvrdená samotným poškodeným. Je úplne nelogické, že by
skutočnosť priznania poškodeného o jeho vlastnom peňažnom dlhu voči obžalovanému potvrdzovala

skutok v obžalobe, či výpoveď svedka I., čím je zistenie viny obžalovaného dôvodne pochybné, keďže
priznanie dlhu poškodeného voči obžalovanému jednoznačne potvrdzuje skôr verziu prezentovanú
obžalovaným. Je dôvodne pochybné na základe čoho uveril súd výpovedi svedka I., ktorý uviedol, že
od neho svedkyňa D. E. žiadala, aby krivo vypovedal, keď takúto požiadavku svedkyňa E. poprela vosvojej výpovedi (v kontexte viacerých rozporných výpovedí svedka I. vyššie uvádzaných s výpoveďou
ostatných svedkov).
4.15. Argumentoval tým, že zistenia súdu o vine obžalovaného a zo spáchania žalovaného skutku

sú spochybnené aj zhodnými výpoveďami obžalovaného a svedkov D. a L. E. a D. K., podľa ktorých
poškodený svoj mobilný telefón odovzdal obžalovanému ako záloh (zábezpeku) za pôžičku vo výške
25 Eur. Menovaní svedkovia a obžalovaný potvrdili, že sa tak stalo v rodinnom dome na adrese pobytu
obžalovaného vo večerných hodinách, že obžalovaný poskytol poškodenému sumu 25 Eur (poškodený
tiež potvrdil svoj dlh voči obžalovanému v tejto výške), potvrdili zhodne skladbu odovzdaných bankoviek

(5 a 20 eurová) ako aj skutočnosť, že tieto peniaze pre poškodeného obžalovanému poskytla jeho
matka (svedkyňa E.) a že peniaze mal poškodený vrátiť do ďalšieho dňa. Súd na uvedené zhodné
podstatné skutočnosti vo výpovediach svedkov navrhnutých obžalovaným a obžalovaného neprihliadol,
ale účelovo, selektívne a nedôvodne vyhodnotil ich výpovede ako nevierohodné (resp. neuveril im)
na základe nepodstatných rozporov. Okresný súd však vôbec nevenoval pozornosť rozporom vo
výpovediach svedkov navrhnutých prokurátorom (I., J. K., L. K., poškodeného), čím nedôvodne

postupoval nerovnako voči dôkazom navrhnutým prokurátorom a dôkazom navrhnutým obžalovaným,
čo považoval za porušenie práva obžalovaného na spravodlivý proces. Opätovne namietal, že tak
medzi výpoveďami svedkov obžaloby boli podstatné rozdiely aj v tých skutkových okolnostiach, ktoré si
súd osvojil z výpovede svedka I.. Pritom svedkovia obžaloby (okrem poškodeného) nepotvrdili žiaden
násilný spôsob odňatia mobilného telefónu (čo i len v štádiu hrozby) poškodeného obžalovaným,

ale svedkovia navrhnutí obžalovaným zhodne popísali podstatné okolnosti a dôvod dobrovoľného
odovzdania mobilného telefónu poškodeného obžalovanému. Po odchode obžalovaného s poškodeným
z domu, kde býva obžalovaný svedkovia L. K. a J. K. nepotvrdili, že by videli telefón poškodeného a to
ani v rukách obžalovaného (svedok L. K. poprel, že by mu za prítomnosti svedka I. obžalovaný ukazoval
telefón poškodeného, a že by im tvrdil, že poškodenému zobral telefón), na kamerových záznamoch

nie je vidieť, že by niektorá z monitorovaných osôb držala v ruke nejaký mobilný telefón a nie je tam
vôbec zachytená udalosť, ktorá je vo výroku rozsudku v skutkovej vete, nie je tam ani vidieť žiadnu
utekajúcu osobu, čo spochybňuje výpoveď poškodeného, ktorý mal po incidente najprv utekať z miesta
činu. Zápisnica o vydaní veci - telefónu poškodeného obžalovaným nepreukazuje násilné zmocnenie sa
tohto telefónu obžalovaným (ani v štádiu hrozby násilia), ale nasvedčuje verzii dobrovoľného odovzdania

telefónu poškodeným obžalovanému ako zálohu (resp. zábezpeky). Objektívne dôkazy zápisnica o
vydaní veci (mobilného telefónu) a kamerového záznamy z verejných priestranstiev v obci E. v súhrne
s výpoveďou obžalovaného, svedkov D. a L. E., D. K. a L. K. teda skôr spochybňujú skutok vo výroku
rozsudku a potvrdzujú verziu obžalovaného o dobrovoľnom odovzdaní telefónu poškodeného. V popise
skutku je uvedené, že obžalovaný opätovne udrel poškodeného do oblasti tváre na líce otvorenou

dlaňou, avšak žiadne objektívne dôkazy uvedené údery nepreukázali, keďže neexistujú žiadne lekárske
správy o následkoch, prejavoch (údajného) úderu a žiaden vypočutý svedok uvedené nepotvrdil (okrem
poškodeného). Preto súd nehodnotil dôkazy v ich súhrne.
4.16. K výroku o treste obhajca v krátkosti uviedol, že ho v odôvodnení považoval za nepreskúmateľný,
kde okresný súd len odkazoval na predchádzajúce odsúdenia ako jediné kritérium, čím nedôvodne

opätovne trestá obžalovaného a neposúdil kritériá podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. a okolnosti prípadu.
4.17. V rámci konečného návrhu žiadal, aby Krajský súd v Trnave (ďalej len krajský súd) v zmysle § 321
ods. 1, písm. a),b), c) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a aby podľa § 285 písm. a)
Tr. por. obžalovaného spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodil, pretože nebolo preukázané, že sa stal
skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, alternatívne aby zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a

vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
5. Obhajca zdôvodnenie odvolania doplnil v časti týkajúcej sa výroku o treste osobitným písomným
podaním doručeným krajskému súdu 16. augusta 2024.
5.1. V doplnení odvolania zdôraznil, že v inštitúte zásad a podmienok ukladania trestov nastali zmeny
v Tr. zák. v zmysle zákona č. 40/2024 Z. z.. Preto poukázal na § 2 ods.1 Tr. zák., v kontexte čoho

uviedol, že zákon č. 40/2024 Z. z. priniesol komplexne priaznivejšiu úpravu aj čo do zásad a podmienok
na ukladanie trestov, preto je ako celok priaznivejší pre obžalovaného v prípade rozhodovania o treste.
Dal do pozornosti, že doterajšie ust. § 38 ods. 5 Tr. zák. v znení pred účinnosťou
zákona č. 40/2024 Z. z. obsahovalo úpravu, že pri opätovnom spáchaní zločinu za zvyšuje dolná hranica
zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu polovicu, že z tohto ustanovenia vychádzal aj okresný

súd, keď uložil obžalovaného trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov (pritom zvýšená dolná sadzba
bola pri kvalifikácii podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. na úrovni 5 rokov a 6 mesiacov až 8 rokov), teda súd
ukladal trest bližšie pri (zvýšenej) dolnej sadzbe trestu. Podľa nového ust. § 38 ods. 3 Tr. zák. zvýšená
dolná sadzba predstavuje pri kvalifikácii podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. hodnotu 4 roky a 8 mesiacov, pričompri porovnaní s uloženou výškou trestu vo výmere 6 rokov je zrejmé, že ide o nedôvodný a neprimerane
prísny rozdiel až 1 rok a 4 mesiace.
5.2. Preto navrhol krajskému súdu, aby v prípade ak bude preskúmavať výrok o treste, uvažoval v

intenciách nového ust. § 38 ods. 3 Tr. zák. Uviedol, že obžalovaný nemá žiadne nezahľadené odsúdenie
zanásilnútrestnúčinnosť,alevpodstatezamajetkovútrestnúčinnosť(priktorejnejdeorecidívu)anikdy
doteraz nebol odsúdený za trestný čin lúpeže. Zároveň poukázal na to, že obžalovaný v čase údajného
skutku bol a stále je vo veku blízkom veku mladistvých a jeho neprimerane prísne trestanie by malo
vplyv aj na jeho zaradenie do pracovného života v období jeho rannej dospelosti, pričom bol už riadne

zamestnaný a má pozitívne hodnotenie z ústavu na výkon väzby. Súčasne je možné uvažovať o treste
domáceho väzenia, ktorý má byť v zmysle § 33a ods. 3 Tr. zák. uprednostnený pred citeľnejším trestom
odňatia slobody, keďže nie je spojený s ujmou na osobnej slobode obžalovaného. Preto navrhol skúmať
podmienky výkonu kontroly technickými prostriedkami na adrese, kde by sa obžalovaný zdržiaval, čo
potvrdzuje počas celého konania (D. XXX/XX, E.).
6. Obhajca následne doplnil odôvodnenie odvolania i osobitným písomným podaním doručeným

krajskému súdu 26. augusta 2024. Vo vzťahu k trestu domáceho väzenia uviedol, že pôvodne navrhol
skúmať podmienky výkonu kontroly technickými prostriedkami na adrese, kde by sa obžalovaný
zdržiaval, ktorú po porade s obžalovaným 23. augusta 2024 aktualizoval na adresu ako L., N. XXX, kde
býva stará matka obžalovaného pani D. E.. Zároveň predložil písomný sľub obžalovaného v zmysle § 53
ods. 1 písm. c) Tr. zák. Zároveň obhajca navrhol, aby si súd vyžiadal hodnotenie obžalovaného z ÚVV

Leopoldov za celé obdobie výkonu väzby, pretože podstatnú a prevažnú časť výkonu väzby vykonal
obžalovaný práve v Leopoldove (od júna 2023 do júna 2024) a posledné hodnotenie bolo z 3. júla 2023,
aby sa objektivizovalo správanie obžalovaného počas väzby a pokrylo sa rozhodujúce štádium výkon
väzby trvajúce vyše roka.
7. Prokurátor zahlásené odvolanie odôvodnil osobitným písomným podaním doručeným okresnému

súdu 21. júna 2024, ktoré smerovalo voči výroku o vine, o treste, ako aj voči konaniu, ktoré rozsudku
predchádzalo.
7.1. Prokurátor namietal predovšetkým tú skutočnosť, že okresný súd napadnutým rozsudkom uznal
obžalovaného za vinného z miernejšieho trestného činu, než bolo žalovaný, keď obžaloba bola podaná
pre skutok lúpeže právne kvalifikovaný podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 138

písm. a) Tr. zák., teda, že obžalovaný mal spáchať čin závažnejším spôsobom konania - so zbraňou.
7.2. So skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci okresným súdom ohľadom kvalifikačného
momentu spáchania činu závažnejším spôsobom konania so zbraňou, sa nestotožňuje a žiada, aby
ich krajský súd preskúmal, pričom poukázal na skutočnosť, že súd nerešpektoval návrh obžaloby na
vykonanie dôkazov prehratím kamerových záznamov z výsluchu svedkov poškodených F. G. a A. G. z

prípravného konania, ale poškodeného F. G. vystavil opätovným výsluchom na hlavnom pojednávaní,
ktorý nebol ničím opodstatnený, druhotnej viktimizácii, hoci výsluch v prípravnom konaní bol vykonaný
kontradiktórne a potreba jeho opakovania reálne neexistovala. Zároveň poukázal na znenie ust. § 2 ods.
1 písm. c) písm. f), § 8 ods. 1, ods. 2 zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, následne dal do pozornosti ust. § 135 ods. 1, ods. 3, § 270 ods. 2 Tr.

por., z ktorých vyplýva, že v predmetnej veci boli splnené zákonné predpoklady na prehratie kamerových
záznamov z výsluchu svedka - poškodeného F. G. z prípravného konania postupom podľa §
270 ods. 2 Tr. por. Okresný súd preto nesprávne postupoval, keď opakovane vypočúval poškodeného,
ktorý je obzvlášť zraniteľnou obeťou na hlavnom pojednávaní, hoci nebol najmenší zákonný dôvod
takýto výsluch opakovať. Práva obhajoby boli zabezpečené realizovaním kontradiktórneho výsluchu

poškodeného už v prípravnom konaní, teda opakovanie výsluchu poškodeného nebolo opodstatnené
ani na zachovanie práv obhajoby.
7.3. V tejto súvislosti zdôraznil, že opakovanie výsluchu obete násilného trestného činu v rozpore s
princípmi ochrany práv takejto osoby na hlavnom pojednávaní viedlo k založeniu domnelých rozporov
s výpoveďou poškodeného z prípravného konania, ktoré však F. G. nevedel nijak hodnoverne vysvetliť.

Vysvetlenie, že v prípravnom konaní vypovedal voči obžalovanému tak, že tento mu priložil nôž ku krku
z dôvodu, že bol na neho nahnevaný (ale na hlavnom pojednávaní bol už asi nenahnevaný) je doslova
absurdné a z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé ani nijak logicky pochopiteľné prečo mu súd uveril.
Okreminéhojeajvrozporesobsahomoboznámenéhozáznamuzvýsluchupoškodenéhozprípravného
konania, ktorý bol prehratý na hlavnom pojednávaní za účelom odstraňovania rozporov, ktorý prebiehal

pokojne a bez akéhokoľvek hnevu poškodeného voči obžalovanému. Ak potom súd považoval celú
výpoveď poškodeného za hodnovernú ohľadom skutku, pričom túto potvrdili priame aj nepriame dôkazy,
nie je logicky odôvodniteľné, prečo by nemala byť považovaná za hodnovernú aj tá časť výpovede
poškodeného, v ktorej uvádzal, že obžalovaný mu priložil nôž ku krku, resp. že obžalovaný mal spáchaťskutok so zbraňou tak, ako to vypovedal poškodený opakovane v prípravnom konaní. Hodnovernosť
výpovede totiž nemožno vyvodiť z toho, že svedok pri niektorej verzii začne opakovať, že pravdivá
je práve tá, ale z ostatných okolností a dôkazov a z ich vzájomných súvislostí. Odôvodnenie súdu,

prečo považoval výpoveď poškodeného za nedostatočnú na uznanie viny aj pre kvalifikačný moment
spáchania skutku závažnejším spôsobom konania so zbraňou, bolo podľa jeho názoru arbitrárne,
tautologické a v rozpore s princípmi logického uvažovania, a ktoré vychádza iba z jedinej premisy a
tou je skutočnosť, že v tejto časti nie je výpoveď poškodeného dostatočne potvrdená inými dôkazmi.
Je však potrebné zdôrazniť, že výpoveď poškodeného (z prípravného konania) ohľadom predmetnej

okolnosti nebola žiadnymi dôkazmi ani spochybnená a zmena výpovede na hlavnom pojednávaní bola
odôvodnená absurdne. Trestný poriadok neurčuje množstvo dôkazov, ktoré musia byť dané na uznanie
viny, resp. na preukázanie tej ktorej skutočnosti a ani ich dôkaznú silu. Ak potom mal súd za preukázané,
že poškodený celý čas vypovedal pravdivo a konzistentne, nie je logicky odôvodniteľné, prečo by mal
klamať práve v časti použitia noža. Ak súd vyhodnotil výpoveď poškodeného za pravdivú, pričom jediný
podstatnýrozporvovýpovedinahlavnompojednávaníoprotivýpovedizprípravnéhokonaniapoškodený

hodnoverne nevysvetlil, nebol daný žiadny zákonný dôvod na uprednostnenie výpovede poškodeného o
tom, že pri skutku obžalovaný voči nemu nepoužil nôž, z hlavného pojednávania. S poukazom na intelekt
poškodeného naopak možno dôvodiť, že tento by si nebol ani schopný vymyslieť časť skutku týkajúcu
sa zbrane. Naopak, z výpovede matky poškodeného A. G. na hlavnom pojednávaní vyplynula tendencia
zmierňovať skutok, pričom táto začala bez vyzvania uvádzať, že jej syn je plienkovaný, iniciatívne sama

začala spochybňovať jeho intelektové schopnosti a začala tvrdiť, že jej syn povedal, že obžalovaný mu
povedal, že ho zbije, teda nie že ho rozreže s nožom.
7.4. Prokurátor je toho názoru, že skutočnou iniciátorkou zmeny výpovede poškodeného F. G. v konaní
predsúdomtakbolapreukázateľnejehomatka,ktoránahlavnompojednávanízačalanavyšetvrdiť,žeje
s obžalovaným a najmä jeho matkou v rodinnom pomere. Vystupovanie matky poškodeného na hlavnom

pojednávaní vzbudilo opodstatnený dojem, že pokiaľ by sa mimosúdne dohodla s rodinou obžalovaného
na zmene výpovede, jej správanie by nevyzeralo inak. Poškodený až následne na hlavnom pojednávaní
zmenil výpoveď tak, že začal popierať spáchanie skutku zo strany obžalovaného so zbraňou, teda
začal vypovedať v súlade s predtým uvedenou upravenou verziou jeho matky. Z uvedeného je potrebné
uzavrieť, že ak mal súd za preukázané, že skutok sa vo všetkých ostatných okolnostiach stal tak, ako

uvádzal poškodený, nebol dôvod neuveriť aj tej časti jeho výpovede z prípravného konania, v ktorej
uvádzal, a to podrobne a opakovane, že obžalovaný mu priložil ku krku nôž a pod hrozbou jeho použitia
si prisvojil mobilný telefón poškodeného. Odôvodnenie súdu, prečo uprednostnil zmenenú výpoveď
poškodeného ohľadom tejto okolnosti z hlavného pojednávania, nemá žiadny racionálny ani logický
základ.

7.5. V dôsledku vyhodnotenia skutkového stavu ohľadom použitia zbrane v rozpore s vykonanými
dôkazmi súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré sa premietli do nesprávneho právneho
posúdenia skutku. Pri správnej právnej kvalifikácii skutku podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. by bola dolná
hranica trestnej sadzby u obžalovaného vzhľadom na opätovné spáchanie zločinu 9 rokov a 6 mesiacov,
a teda trest uložený súdom vo výmere 6 rokov je mimo zákonom stanovenej trestnej sadzby.

7.6. V rámci konečného návrh prokurátor uviedol, že pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutému
rozsudku predchádzali a preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre
rozhodnutie, boli porušené ustanovenia Trestného zákona, žiada, aby krajský súd v zmysle ustanovenia
§ 321 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. d), písm. e) Tr. por., napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o vine,
ako aj vo výroku o treste, a aby v zmysle ustanovenia § 322 ods. 3 Tr. por. sám rozhodol rozsudkom vo

veci tak, že uzná obžalovaného za vinného zo skutku v zmysle obžaloby, ktorý právne kvalifikuje ako
zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a) Tr. zák., za
čo obžalovanému uloží trest odňatia slobody podľa § 188 ods. 2, § 37 písm. m), § 38 ods. 5 Tr. zák.
vo výmere minimálne 9 rokov a 6 mesiacov, so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák.

8. K odvolaniu prokurátora sa vyjadril obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu osobitným písomným
podaním doručeným okresnému súdu 1. júla 2024, v rámci ktorého považoval odvolanie prokurátora
za nedôvodné.
8.1. Prokuratúrou namietané neprehratie kamerových záznamov z výsluchu svedkov poškodených F.
G. a A. G., považoval obhajca za irelevantné, pričom namietaným (ne)postupom sa súd nedopustil

nezákonnosti, ale menované osoby vypočul na hlavnom pojednávaní v súlade s Trestným poriadkom,
ktorý predpokladá výsluch obzvlášť zraniteľnej obete na hlavnom pojednávaní (napr. § 262a Tr. por.).
Prokuratúrou uvádzané je však len procesným argumentom, ktorý nie je aktuálnym, pretože poškodenýuž nie je dieťaťom, keďže už dovŕšil 18 rokov (v apríli tohto roka). Argumentácia prokuratúry je preto pre
ďalší postup neaktuálna a teda bezpredmetná.
8.2. Obhajca v ďalšom dôvodil, že nie je dôvodné poukazovať na výpoveď poškodeného z prípravného

konania, pretože nebola oboznámená na hlavnom pojednávaní riadnym ani zákonným spôsobom.
Nesúhlasilstým,žebyopakovanievýsluchupoškodenéhojehovypočutímnahlavnompojednávaníbolo
v rozpore s princípmi ochrany jeho práv, jeho výsluch na hlavnom pojednávaní bol vykonaný procesne
podľa predpokladu s Trestným poriadkom, pod prísahou a podľa názoru ESĽP súd má zásadne viac
zohľadniť svedeckú výpoveď pred súdom (Huseyn a iní v. Azerbajdžan, rozsudok z 26.7.2011, bod

211). Po skutkovej stránke nebolo ničím preukázané, že by poškodený utrpel traumu v súvislosti so
skutkom, ktorý je predmetom trestného stíhania, nenavštívil v tejto súvislosti ani len psychológa. Pri jeho
výsluchu na hlavnom pojednávaní bol prítomný psychológ. Nesúhlasil s tým, že výsluch poškodeného na
hlavnom pojednávaní viedol k založeniu domnelých rozporov s výpoveďou poškodeného z prípravného
konania, keďže o žiadne domnelé rozpory nešlo, pretože na výpoveď poškodeného z prípravného
konania nemožno prihliadnuť (nebola vykonaná na hlavnom pojednávaní a nebola vykonaná zákonným

spôsobom), pre prípad ak by súdy na ňu predsa len prihliadali, tak zdôraznil, že je evidentné, že rozpory
boli skutočné a nie domnelé, ako to uvádza prokuratúra. Je tiež irelevantná námietka prokuratúry, že
z rozhodnutia súdu nie je zrejmé ani logicky pochopiteľné prečo súd neuveril výpovedi poškodeného o
použití noža z prípravného konania, pretože samotná prokuratúra citovala príslušnú stať odôvodnenia
rozsudku, kde sa touto otázkou súd vysporiadal.

8.3. Obhajca bol toho názoru, že nebolo prípustné oboznámiť záznam o výsluchu poškodeného z
prípravného konania za účelom odstraňovania rozporov v otázke ne/použitia noža, pretože ide o
vyslovene a nutne o návrhový inštitút, avšak prokurátor nenavrhol na hlavnom pojednávaní oboznámiť
časť záznamu za účelom (z dôvodu) odstránenia rozporov, ktoré mali spočívať v použití noža voči
poškodenému, ale len v otázke a v časti týkajúcej sa počtu a miesta faciek, ktoré dal obžalovaný

poškodenému (str. 7 zápisnice o hlavnom pojednávaní dňa 22. januára 2024). Informácie o použití noža
voči poškodenému neboli vykonané v súlade s § 264 ods. 1, ods. 2 Tr. por. (nebol vyslovený návrh
prokurátora a ani identifikovanie častí zápisnice/záznamu o výsluchu poškodeného o použití noža voči
poškodenému, ku ktorým by sa mal poškodený vyjadriť a vysvetliť rozpor). Ďalej záznam o výsluchu
poškodeného z prípravného konania nebolo vôbec možné oboznámiť, keďže podľa § 264 ods. 3 Tr. por.

tak možno oboznámiť iba zvukový a obrazový záznam o výsluchu prostredníctvom video-konferenčného
zariadenia, ktoré sa pri výsluchu poškodeného 5. septembra 2023 nepoužilo. Taktiež na
záznam o výsluchu poškodeného z 5. septembra 2023 nebolo možné prihliadnuť
a ani ho prehrať z dôvodu, že predmetný výsluch bol vykonaný v rozpore s § 131 ods. 1 Tr. por., keďže
nebola zisťovaná totožnosť vypočúvanej osoby, nevyplýva to zo zápisnice o výsluchu poškodeného z

5. septembra 2023, je to teda nepreskúmateľné.
8.4.Obhajcaďalejuviedol,žeprokuratúrasvojuargumentáciuopoužitínožaprotipoškodenémuzaložila
v podstate iba na (procesne) nepoužiteľnom a nepoužitom výsluchu poškodeného z 5. septembra
2023, pričom však zároveň opomína, že je potrebné dôkazy hodnotiť v súhrne (§ 2 ods. 12 Tr. por.)
a súd správne zistil, že použitie noža nebolo preukázané (žiadnym dôkazom vykonaným na hlavnom

pojednávaní). Žiaden svedok nepotvrdil použitie noža proti poškodenému a nepotvrdili ani, že by
obžalovaný mal pri sebe nôž v ten večer, resp. v čase keď odchádzal od svedka A. I. s poškodeným,
skôr disponovanie nožom popreli (svedok L. K. poprel, že by mu obžalovaný ukazoval pred poškodeným
nejaký nôž). Disponovanie a ani vyhrážky za použitia nožom nevyplývajú ani z kamerových záznamov
obce (na nich nie je vôbec zachytený skutok) a ani z vecných a ani ďalších dôkazov. Uvažovanie

prokuratúry, že neoboznámená (riadne nevykonaná, nezákonne vykonaná) výpoveď poškodeného z
prípravného konania nebola žiadnymi dôkazmi ani spochybnená považoval za rozporné so základnými
zásadami trestného konania a nepostačujúce na uznanie viny obžalovaného, pretože dôležitý je súhrn
dôkazov. Pritom výpoveď poškodeného bola priamo popretá výpoveďou obžalovaného, čo prokuratúra
prehliada.

8.5. Obhajca tiež nesúhlasil s tým, že by skutočnou iniciátorkou zmeny výpovede poškodeného
bola jeho matka, svedkyňa A. G.. Zastával názor vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu, že
na žiadnu výpoveď poškodeného z prípravného konania nemožno prihliadnuť, nebola oboznámená
riadne procesne, zákonne na hlavnom pojednávaní, preto nemožno hovoriť o žiadnej zmene výpovede
poškodeného. Zároveň z ničoho nevyplýva, že by svedkyňa G. bola podnetom k nejakej „zmene“

výpovede poškodeného, skôr sa javí táto hypotéza spochybnená tým, že matka poškodeného neprišla
na hlavné pojednávanie dňa 22. januára 2024, poškodený sa dostavil v sprievode jeho starej matky
(je označené medzi verejnosťou - M. G.) a poškodený sa vyjadril na doplňujúcu otázku prokuratúry
na str. 7 zápisnice, že mama vzala všetky peniaze, odišla (neprotokolované, ale zaznamenané nazvukovom zázname), čím vysvetlil, prečo a ako sa dostal na hlavné pojednávanie. Z ničoho nevyplýva
ani žiadna mimosúdna dohoda s rodinou obžalovaného, nevypovedala o nej ani svedkyňa G. a ani
poškodený (ten poprel, že by bol ovplyvňovaný rodinou obžalovaného vo vzťahu k jeho výpovedi na

hlavnom pojednávaní - str. 7 zápisnice o hlavnom pojednávaní z 22. januára2024). Prokuratúra pri
hľadaní, resp. hodnotení zmeny výpovede poškodeného úplne opomína, že výpoveď poškodeného
môže byť objektívne spochybnená práve jeho psychiatrickou diagnózou, čo je skôr dôvodom na
skúmanie duševného stavu poškodeného.
8.6. Preto pokiaľ prokuratúra namietala logiku uvažovania súdu, že síce súd mal za preukázaný skutok

na základe toho, ako to uvádzal poškodený, preto nebol dôvod neuveriť tej časti výpovede poškodeného
z prípravného konania, nad rámec vyššie uvedených námietok proti výpovede poškodeného z
prípravného konania, poukázal na odvolanie obžalovaného (jeho odôvodnenie), kde zdôraznil, že
pochybnosť o poškodenom ako takom vyplýva tiež zo súdom zistenej diskrepancie vo výpovediach
poškodeného, avšak dodal k odvolaciemu argumentu prokuratúry, že otázka použitia zbrane voči
poškodenému je samostatným skutkovým prvkom. Nesúhlasil s tým, že „v dôsledku vyhodnotenia

skutkového stavu ohľadom použitia zbrane v rozpore s vykonanými dôkazmi súd dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, ktoré sa premietli do nesprávneho právneho posúdenia skutku“, mysliac tým zo
strany prokuratúry na nesprávnosti pri nevzhliadnutí súdu k použitiu zbrane, keďže skutkové zistenie
súdu, že poškodený nepoužil nôž (zbraň) voči poškodenému je správne, použitie noža nevyplýva
zo žiadneho dôkazu vykonaného na hlavnom pojednávaní, nepotvrdil to žiaden svedok, na hlavnom

pojednávaní riadne neoboznámený výsluch poškodeného z prípravného konania (z 5. septembra 2023)
zostal osamotený, nijakým iným dôkazom nepotvrdený.
8.7. V konečnom návrhu potom obhajca žiadal, aby krajský súd zamietol odvolanie prokurátora podľa
§ 319 Tr. por. ako nedôvodné.
9. Za účelom prejednania podaného odvolania nariadil krajský súd termín verejného zasadnutia na

3. septembra 2024, ktorého sa zúčastnila prokurátorka krajskej prokuratúry, obhajca obžalovaného
a obžalovaný, pričom účasť obžalovaného bola zabezpečená z ÚVV Nitra prostredníctvom video-
konferenčného zariadenia podľa § 61b Tr. por., voči čomu obhajoba neuplatnila žiadne výhrady.
Verejné zasadnutie sa vykonalo v neprítomnosti poškodeného, ktorý sa napriek riadne vykázanému
doručeniuupovedomianatentoprocesnýúkonkrajskéhosúdunedostavil.Keďžebolokonaníverejného

zasadnutia len upovedomovaný, jeho neprítomnosť nebola prekážkou pre vykonanie verejného
zasadnutia
9.1. Po podaní správy o stave veci obhajca predniesol návrh na doplnenie dokazovania v podobe
zabezpečenia správy na obžalovaného z ÚVTOS a ÚVV Leopoldov, pretože v tomto ústave strávil
obžalovaný väčšinu výkonu väzby. Krajský súd tento dôkazný návrh odmietol z dôvodov rozvedených

nižšie v texte.
9.2. Následne sa pristúpilo ku konečným návrhom, keďže iné návrhy na doplnenie dokazovania neboli.
V rámci konečných návrhov prítomná prokurátorka zotrvala na dôvodoch odvolania a žiadala rozhodnúť
v zmysle konečného návrhu tam uvedeného. Obhajca zotrval na písomnom odôvodnení odvolania
a žiadal rozhodnúť v intenciách podaného odvolania, teda zrušiť napadnutý rozsudok a rozhodnúť

o oslobodení obžalovaného spod obžaloby. Pridržiavajúc sa vyjadrenia k odvolaniu prokuratúry žiadal
odvolanie prokuratúry zamietnuť ako nedôvodné. Obžalovaný sa pridržal konečného návrhu svojho
obhajcu.
10. Podľa § 317 ods.1 Tr. por., ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,

proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Tr. por., odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Podľa § 321 ods. 1 Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj

a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,
b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie

treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,
e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo
f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.Podľa § 321 ods. 2 Tr. por., ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3, odvolací súd z
dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací súd zruší hoci i
len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku

o vine svoj podklad.
Podľa § 322 ods. 3 Tr. por., odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie
urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo
doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd
zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech

obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý
uplatnil nárok na náhradu škody.
11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania na
to oprávnenými osobami – obžalovaným a prokurátorom voči výrokom, voči ktorým tieto subjekty
odvolanie podať mohli, preskúmal postupom podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že

odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné, konkrétne čo do výroku o treste a odvolanie prokurátora
je nedôvodné.
12. Krajský súd pripomína, že v odvolacom konaní sa na chyby odvolaním nevytýkané prihliada len
vtedy, ak by zakladali niektorí z dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Také chyby však krajský
súd odvolacím prieskumom nezistil.

13. Súčasne krajský súd na tomto mieste pripomína, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia
súdu prvého a druhého stupňa tvoria vzájomnú jednotu, preto je nadbytočné, aby krajský súd opakoval
vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery okresného súdu. Tiež platí, že odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
odvolateľa, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné,

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov napadnutého rozsudku, ktorý sa preskúmava v odvolacom
konaní.
Ku konaniu, ktoré výroku o vine predchádzalo
14. Pokiaľ ide o konanie, preskúmaním obsahu spisového materiálu krajský súd zistil, že okresný súd
dodržal všetky ustanovenia zákona viažuce sa ako k príprave a začiatku, tak aj k priebehu hlavného

pojednávania. Ani v procese dokazovania sa žiadneho pochybenia nedopustil, keď na hlavnom
pojednávaní všetky dôkazy vykonal zákonným spôsobom.
15. Pokiaľ ide o chyby konania, prokurátor v odvolaní vytýkal len jednu a síce, že v predmetnej trestnej
veci boli splnené zákonné predpoklady na prehratie kamerových záznamov z výsluchu poškodeného
ako obzvlášť zraniteľnej obete z prípravného konania postupom podľa § 270 ods. 2 Tr. por. K tomu

krajský súd uvádza, že pokiaľ sa okresný súd rozhodol poškodeného na hlavnom pojednávaní
napriek tomu vypočuť, mohol tak učiniť, zákon takú možnosť nevylučuje. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku ako celku je zrejmé, že okresný súd chcel bezprostredne vnímať výpoveď tohto podľa neho
kľúčového svedka, aby mohol sám posúdiť jeho vierohodnosť a tým aj pravdivosť jeho výpovede. Tieto
argumenty sú akceptovateľné aj zo strany krajského súdu. Správnosť tohto postupu treba vnímať najmä

v kontexte návrhu obhajoby, ktorá poškodeného opakovane spochybňovala a domáhala sa, aby znalec
z príslušného odboru preskúmal jeho duševný stav, resp. aby preskúmal aj všeobecnú a špecifickú
vierohodnosť poškodeného. Okresnému súdu je ale potrebné vytknúť, že svoj postup (povahou skôr
výnimočný ako správne naznačuje prokurátor) explicitne neodôvodnil. Vyžadovalo si to z jeho strany
špecifickú odpoveď tak, aby strany konania a nadriadený súd nemuseli abstrahovať dôvody z kontextu

odôvodnenia.
16. Obhajoba vytýkala viacero chýb konania, ako prvé namietala, že neboli splnené zákonné podmienky
na prečítanie zápisnice o výsluchu svedka A. I. z 29. mája 2023 z prípravného konania
postupom podľa § 263 ods. 3 písm. a) Tr. por. z dôvodu, že výsluch svedka nebol v prípravnom konaní
vykonaný tzv. kontradiktórnym spôsobom. Táto námietka je nedôvodná. Faktom je, že výsluch tohto

svedka prebehol časovo skôr, ako výsluch A. A. v procesnom postavení obvineného, avšak prebehol po
vznesení obvinenia A. A. a potom, čo bol o tomto úkone vyrozumený ešte pred jeho konaním, o čom
svedčí podanie s jeho doručenkou (v spise na č. l. 89). Ak by v tom čase A. A. nebol ešte obvinený
ako tvrdí obhajoba, vyšetrovateľ by ho o plánovaných úkonoch nebol povinný vyrozumieť. Keďže tak
učinil, je zrejmé že už mu obvinenie vznesené bolo. Nakoniec túto skutočnosť v zápisnici o výsluchu

v procesnom postavení obvineného z 29. mája 2023 potvrdil aj samotný obžalovaný s dôvetkom, že sa
výsluchu svedka A. I. zúčastniť nechcel. Predostreté argumenty obhajoby tieto fakty nie sú spôsobilé
nijako spochybniť. Krajský súd preto konštatuje, že výsluch tohto svedka bol vykonaný nielen spôsobom
predpokladaným zákonom, ale aj tzv. kontradiktórnym spôsobom, kedy obžalovaný mal možnosť svedkavypočuť, avšak danú možnosť nevyužil. Treba dodať, že v zmysle ustálenej judikatúry na zachovanie
spravodlivého procesu stačí, aby mal obžalovaný možnosť aspoň raz svedka proti sebe vypočuť, nie
aby túto možnosť aj reálne využil.

17. Rovnako za nedôvodnú považoval krajský súd odvolaciu námietku obhajoby, že účasť svedka A.
I. mala byť pred okresným súdom zabezpečená postupom podľa § 88 Tr. por. Využitie inštitútu
zabezpečenia svedka podľa § 88 Tr. por. je možnosťou a nie povinnosťou súdu. Okresným súdom
použité ust. § 263 ods. 3 písm. a) Tr. por. taký postup ako nevyhnutnú aplikačnú podmienku neupravuje.
Krajský súd je toho názoru, že využitie predmetného inštitútu vo vzťahu k menovanému svedkovi zo

stranyokresnéhosúdupotrebnénebolo,keďobžalovanýmalvprípravnomkonanímožnosťtohtosvedka
vypočuť(ktorúnevyužil)atiežnešlookľúčovéhosvedka(týmjepoškodený).Krajskýsúdktomudodáva,
že tento svedok bol k podstatným okolnostiam prípadu vypočutý dostatočne podrobne, čo je zrejmé
z prečítanej zápisnice o jeho výsluchu.
18. Ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku obhajoby, že vo vzťahu ku svedkom A. I., J. K. a L. K. neboli
splnené zákonné podmienky predpokladané ust. § 263 ods. 3 písm. a) Tr. por. na čítanie ich výpovedí

z dôvodu, že sa okresný súd nedostatočne snažil zabezpečiť ich účasť. Opak je pravdou. Ich výsluchy
v prípravnom konaní boli vykonané postupom súladným s Tr. por., prebehli tzv. kontradiktórne a títo
svedkovia sa ani na opätovné predvolanie k výsluchu bez dôvodného ospravedlnenia nedostavili a ich
predvedenie políciou nebolo úspešné, čo je zrejmé z obsahu spisového materiálu.
19. S poukazom na vyššie uvedeného krajský súd konštatuje, že výpovede menovaných svedkov sú

zákonné a v konaní pred súdom boli vykonané zákonným spôsobom, ergo sú procesne použiteľné
a tvoria spôsobilý podklad pre rozhodovanie o vine obžalovaného.
20. Ako nedôvodnú vyhodnotil krajský súd aj námietku obhajoby, že časť výpovede poškodeného
z prípravného konania z 5. septembra 2023 nebola na hlavom pojednávaní vykonaná zákonným
spôsobom. Prokurátor za účelom odstraňovania rozporov navrhol prehať príslušnú časť kamerového

záznamu so skoršou výpoveďou, pričom okresný súd správne tomu návrhu vyhovel a postupom
podľa § 264 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Tr. por. tento záznam prehral. Nie je možné prisvedčiť argumentu
obhajoby, že kamerový záznam nebolo možné prehrať, lebo ust. § 264 ods. 3 Tr. por. predpokladá
prehratie len takého zvukového a obrazového záznamu o výsluchu, ktorý bol vykonaný prostredníctvom
video-konferenčného zariadenia, čo nie je tento prípad, keďže tu bol výsluchu zaznamenaný na iné

technické zariadenie ako video-konferenčné. Zmyslom cit. zákonného ustanovenia bolo umožniť
prehratie zvukového a obrazového záznamu o skoršom výsluchu osoby za účelom odstraňovania
rozporov namiesto čítania zápisnice o skoršom výsluchu, čo je zrejmé z dôvodovej správy k predmetnej
novele. V tomto kontexte je potrebné aj predmetné ustanovenie vykladať.
21. Rovnako nie je možné prisvedčiť námietke obhajoby, že boli odstraňované rozpory nad rámec

pôvodného procesného návrhu prokurátora. Zo zápisnice z hlavného pojednávania ako aj zo zvukového
záznamu z pojednávania je zrejmé, že prokurátor videl vo výpovedi poškodeného na hlavnom
pojednávaní viacero podstatných rozporov oproti jeho skoršej výpovedi z prípravného konania, ktoré
navrhol vyššie spomínaným postupom odstrániť, čomu okresný súd vyhovel. Nie je potrebné, aby
prokurátor každý rozpor osobitne identifikoval a navrhoval ho súdu odstraňovať osve. Stačí, že takýto

postupprokurátoriniciovalaakhosúdpripustil,potomvňommôžeprokurátorodstraňovaťajinérozpory
beztoho,abybolopotrebnéosobitnérozhodnutiesúduokaždomjednomznich.Vtomtopostupekrajský
súd žiadne procesné pochybenie nezistil.
22. Pokiaľ ide o námietku obhajoby, že výpoveď poškodeného z 5. septembra 2023 nie je použiteľná,
nakoľko chýba údaj o tom, ako bola overená totožnosť poškodeného, k tomu krajský súd uvádza, že

absencia tohto údaju v zápisnici nespôsobuje procesnú nepoužiteľnosť tejto výpovede. Treba zdôrazniť,
že osoba poškodeného bola v zápisnici dostatočne identifikovaná iným údajmi a na podklade prehratého
kamerovéhozáznamunietžiadnychpochýb,že5.septembra2023bolvypočutýkveciprávepoškodený.
Obhajca bol pri tomto výsluchu osobne prítomný, pričom totožnosť osoby nijako nenamietal. Krajský súd
preto ani túto námietku za dôvodnú nepovažoval.

K rozsahu dokazovania
23. Pokiaľ ide o rozsah dokazovania, prokurátor ho v odvolaní nenamietal. Namietala ho obhajoba, ktorá
ho považovala za nedostatočný.
24. Možno v tomto smere pripomenúť, že jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania
je zásada vyjadrená v § 2 ods. 10 Tr. por., podľa ktorej sa postupuje tak, aby bol zistený skutkový stav

veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Avšak procesný
predpis nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej
skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov, teda neupravuje otázku minimálneho množstva a kvality
dôkazov potrebných na preukázanie viny obžalovaného. Inak vyjadrené, zákon neurčuje a ani nemôžeurčiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať pri určení rozsahu dokazovania. Je vecou
vnútorného presvedčenia súdu, aby v rámci vlastnej úvahy ustálil, kedy je dokazovanie vykonané v
rozsahu nevyhnutnom na jeho spravodlivé rozhodnutie. Súd, vykonávajúci dokazovanie vo veci nie je

čo do rozsahu dokazovania viazaný návrhmi strán a nie je viazaný ani ich názormi, či predstavami
o nevyhnutnosti vykonávať ďalšie dôkazy. Je výlučne na zvážení súdu, vykonanie ktorého z dôkazov
má pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého naopak nie je právne významné, keďže
pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila. V
zmysle uvedeného preto súd nie je povinný vyhovieť každému dôkaznému návrhu strany.

25. S námietkou obhajoby o nedostatočnom rozsahu dokazovania sa krajský súd nestotožňuje. Okresný
súd vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dôkazy potrebné pre objektívne, stavu veci a zákonu
zodpovedajúce rozhodnutie. Taktiež v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo ostatné dôkazy
navrhnuté obhajobou vykonať odmietol. Krajský súd nezistil žiaden dôkaz, ktorý by zostal zo strany
okresného súdu opomenutý.
26. Pokiaľ ide o argumenty okresného súdu vo vzťahu k odmietnutiu dôkazov, tieto si krajský súd v celom

rozsahu osvojuje a v podrobnostiach na ne poukazuje bez potreby ich na tomto mieste opakovať.
27. V odvolacom konaní obhajoba navrhla doplniť dokazovanie zabezpečením novej správy na
obžalovaného z ÚVV Leopoldov (viď bod 9.1. tohto odôvodnenia). Krajský súd tento návrh odmietol
vykonať ako dôkaz nadbytočný vzhľadom na skutočnosť, že správanie obžalovaného v podmienkach
výkonu väzby bolo preukázané už skôr oboznámeným hodnotením. Iné dôkazné návrhy v odvolacom

konaní obhajoba nemala.
K spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov všeobecne
28. Gro odvolacích námietok prokurátora a obhajoby sa týka spôsobu, akým okresný súd vyhodnotil
dôkazy, ktoré na hlavnom pojednávaní vykonal a aké skutkové zistenia z nich ustálil.
29. Ku kritike strán ohľadne spôsobu hodnotenia dôkazov je potrebné na úvod uviesť, že v trestnom

konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd
hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na
starostlivomuváženívšetkýchokolnostíprípadujednotlivoivichsúhrnenezávisleodtoho,čiichobstaral
súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. V súvislosti s hodnotením dôkazov platí aj
druhé pravidlo, podľa ktorého, ak okresný súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods.

12 Tr. por., teda že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zistenia,
krajský súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že by sám na základe svojho presvedčenia
hodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné
napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (porovnaj R 53/1992).

30. Podľa názoru krajského súdu okresný súd v procese hodnotenia dôkazov postupoval v súlade
s vyššie uvedenými pravidlami, preto jeho skutkovým záverom nemožno nič vytknúť. Okresný súd
vykonanédôkazyvyhodnotilvsúladesust.§2odsek12Tr.por.individuálne,akoajvichsúhrneadospel
k správnym skutkovým zisteniam. V odôvodnení napadnutého rozsudku potom okresný súd v zmysle §
168 odsek 1 Tr. por. uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia

oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, aj keď si navzájom niektoré
odporovali.Rovnakojezodôvodneniarozsudkuzrejmé,akosasúdvyrovnalsobhajobouobžalovaného,
no tiež aj s námietkami prokurátora. Krajský súd sa v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého
rozsudku stotožňuje, preto naň ako na vecne správne a vyčerpávajúce poukazuje bez potreby ho na
tomto mieste podrobne opakovať.

31. Na zvýraznenie správnosti úvah okresného súdu možno zopakovať, že obžalovaný je priamo
usvedčovaný výpoveďou poškodeného, ktorý na hlavnom pojednávaní popísal skutok tak, ako je
uvedený v skutkovej vete výroku o vine. Tohto svedka považoval aj krajský súd za vierohodného a jeho
výpoveď učinenú na hlavnom pojednávaní za pravdivú. Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného
súdu aj v tom ohľade, že poškodený vysvetlil rozpory oproti svojej skoršej výpovedi z prípravného

konania, kde tvrdil, že okrem fyzického násilia mal obžalovaný použiť pri čine aj nožík. Pripísal to
hnevu na obžalovaného, čo možno vzhľadom k jeho veku a osobnostnej výbave považovať za
akceptovateľné rovnako ako to, že si poškodený obžalovaným použité slovné hrozby a presný počet
faciek, ktoré od neho utŕžil, už pre odstup času nepamätal. Z uvedených dôvodov nebolo možné priznať
relevanciu odvolacím námietkam prokurátora, že vysvetlenie týchto podstatných rozporov poškodeným

je nelogické, nezrozumiteľné a preto neakceptovateľné.
32. Správne okresný súd uviedol, že okrem priameho dôkazu v podobe výpovede poškodeného je
nepriamo obžalovaný zo skutku usvedčovaný aj výpoveďou matky poškodeného A. G., ktorej poškodený
po čine pri návrate domov opísal, čo mu spravil obžalovaný, pričom podľa svedkyne bol poškodenývtedy vystrašený, plakal a keďže mu už v minulosti obžalovaný jeden mobilný telefón vzal, svedkyňa to
nechcela nechať tak, preto išli so synom spoločne ráno podať trestné oznámenie.
33. Ďalej je výpoveď poškodeného podporená aj prečítanou výpoveďou svedka A. I. (ktorá je zákonná

a procesne použiteľná pre uznanie viny – viď vyššie v texte - pozn. súdu), ktorú okresný súd podrobne
zreprodukoval a aj správne vyhodnotil. Tento svedok potvrdil, že sa mu poškodený sťažoval už pred
činom, že obžalovaný od neho pýtal pod hrozbou násilia mobil, no hlavne tento svedok potvrdil podstatnú
okolnosť,žesaknemupočinevrátilobžalovanýužbezpoškodeného,avšaksjehomobilnýmtelefónom,
pričom obžalovaný mal záujem tento telefón už vtedy ihneď predať. To aj podľa názoru krajského súdu

vyvracia obranu obžalovaného, že mobilný telefón mu poškodený dal dobrovoľne do zálohy, keďže záloh
by nemohol ihneď scudziť. S produkovanou obranou obžalovaného sa tak okresný súd vyrovnal logicky
a vecne správne. V tomto kontexte potom správne okresný súd vyhodnotil ako nepravdivé aj výpovede
príbuzných obžalovaného, ktoré sa naviac rozchádzali v podstatných detailoch, hoci mali opisovať ten
istý dej, čo správne zdôraznil aj okresný súd. Aj krajský súd tak výpovede príbuzných obžalovaného
vnímal ako nepravdivé, produkované v snahe zbaviť obžalovaného trestnej zodpovednosti.

34. Správne okresný súd ďalej uviedol, že výpoveď svedka A. I. je doplnená prečítanou výpoveďou
svedkyne J. K., ktorá skutočnosti uvádzané týmto svedkom ohľadom ihly (na vybratie SIM karty z mobilu
poškodeného) potvrdila. Správne preto okresný súd vyhodnotil obe tieto výpovede ako pravdivé, keď
ani krajský súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by týchto svedkov mali diskvalifikovať.
35. Do reťaze usvedčujúcich dôkazov správne okresný súd poňal aj obrazové záznamy z kamier v obci,

ktoré boli oboznámené a ktoré zachytávajú skutkový dej a tiež zápisnicu o vydaní veci, z ktorej vyplynulo,
že obžalovaný dobrovoľne vydal mobilný telefón poškodeného na účely trestného konania.
36. Ucelená reťaz vyššie opísaných dôkazov (priameho a nepriamych) umožňovala v tejto trestnej
veci aj podľa názoru krajského súdu vyvodiť nepochybný, nevyvrátiteľný a nad všetky pochybnosti
odôvodnený záver, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako je opísaný v skutkovej vete napadnutého

rozsudku. Ani krajský súd nezaznamenal žiadne také diskrepancie, ktoré by boli spôsobilé vyvolať
dôvodné pochybnosti o skutku, či o jeho páchateľovi.
37. Z dôvodov prezentovaných vyššie v texte vyhodnotil krajský súd námietky obhajoby týkajúce sa
nesprávneho hodnotenia dôkazov ako nedôvodné. Krajský súd zdôrazňuje, že samotný fakt, že sa
obhajoba s argumentáciou okresného súdu nestotožňuje, na jej vecnej správnosti nič nemení. Súdy

už dávnejšie judikovali, že právo na spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola strana
konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami,
predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov. Rovnako súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak
si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov, lebo proces dokazovania (a to

nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania)
je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých
vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a
ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri
určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti.

Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2
ods. 10 Tr. por., podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú
dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (porovnaj uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2015, sp. zn. 4Tdo/36/2015).
38. Krajský súd v súvislosti s odvolacími námietkami obhajoby dodáva, že v trestnom konaní nie sú

súdy povinné dať odpoveď na všetky námietky uplatnené obhajobou, ale len na tie, ktoré sú kľúčové pre
posúdenie veci v otázke viny. Inak vyjadrené, súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je
právo obžalovaného na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Konajúce súdy nemusia dať odpoveď na všetky otázky

nastolené obhajobou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov trestnej
veci uvádzaných obhajobou. Krajský súd je toho názoru, že napadnutý rozsudok okresného súdu
v spojení s rozhodnutím krajského súdu takéto odpovede obhajobe poskytli.
K právnej kvalifikácii stíhaného skutku

39. Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že okresný súd svoje skutkové zistenia opísané
v skutkovej vete výroku o vine podradí (subsumuje) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu
upravenú v Tr. zák. z hľadiska naplnenia jej zákonných znakov. V tomto smere okresný súd nepochybil.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, akými právnymi úvahami sa okresný súd spravoval,keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení hmotného práva a správne
skonštatoval, že skutok tak, ako ho na podklade vykonaného dokazovania ustálil a opísal v skutkovej
vete výroku o vine napadnutého rozsudku napĺňa všetky zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu

lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., keď obžalovaný ako trestne zodpovedný páchateľ použil voči
poškodenému jednak bezprostrednú hrozbu násilia, ale aj fyzické násilie s cieľom, aby sa zmocnil cudzej
veci – mobilného telefónu poškodeného. Skutok je dokonaný použitím čo aj len hrozby bezprostredného
násilia, ktoré je motivované získaním cudzej veci. V tomto prípade obžalovaný použil nielen hrozbu
bezprostredného násilia, ale aj samotné fyzické násilie voči telu poškodeného v podobe dvoch faciek.

Intenzita použitého násilia pri základnej skutkovej podstate trestného činu lúpeže je bez právneho
významu, má svoju trestnoprávnu relevanciu len vtedy, ak prerastie do ťažkej ujmy na zdraví alebo
smrti ako kvalifikačný moment. Rovnako správne okresný súd ustálil zavinenie podľa § 15 písm. a) Tr.
zák. vo forme priameho úmyslu (jednota vedomosti a vôle), keď obžalovaný chcel spôsobom uvedeným
v zákone porušiť záujmy chránené trestným právom.
40. Pokiaľ prokurátor v rámci odvolania brojil proti právnej kvalifikácii skutku, tak jeho námietky

vychádzali primárne z iných skutkových zistení, než ku ktorým dospel okresný súd v napadnutom
rozsudku. V podstate tak prokurátor nebrojil voči právnemu posúdeniu veci ako takému, ale výhradne
voči skutkovým záverom okresného súdu, v ktorom ohľade mu už ale boli poskytnuté odpovede vyššie
v texte. Obhajoba voči právnej kvalifikácii skutku nebrojila, preto jej netreba dávať žiadne špecifické
odpovede.

K výroku o treste všeobecne
41. Pokiaľ ide o výrok o treste, krajský súd považuje za potrebné na úvod pripomenúť niektoré teoretické
východiská rozhodné pre ukladanie trestu.
42.Podľaust.§33aTr.zák.,páchateľovinemožnouložiťkrutéaneprimeranésankcie.Výkonomsankcie
nesmie byť znížená ľudská dôstojnosť. Sankcie sa ukladajú s prihliadnutím na povahu a závažnosť

trestného činu alebo činu inak trestného a na osobu páchateľa a jeho pomery. Tam, kde postačí
uloženie sankcie postihujúcej páchateľa menej citeľne, nesmie byť páchateľovi uložená sankcia, ktorá
ho postihuje citeľnejšie. Páchateľovi najmä nesmie byť uložená sankcia spojená s ujmou na osobnej
slobode páchateľa, ak možno účel sankcie dosiahnuť uložením sankcie nespojenej s ujmou na osobnej
slobode páchateľa. Pri ukladaní sankcií sa prihliada aj k právom chráneným záujmom poškodeného.

43. Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupuje každý súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre
ukladanietrestovuvedenýchvust.§34ods.1,ods.3Tr.zák.,podľaktorýchtrestmázabezpečiťochranu
spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky
na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov,
trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest má postihovať iba páchateľa,

tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.
44. Trest ako taký je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému
trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka
páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti
už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j. či ide o prečin, zločin,

obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy
páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom
spoločnosti,štátuačlenomspoločnostipredútokmipáchateľovtrestnýchčinovavýchovnýmpôsobením
na ostatných členov spoločnosti. Trest je aj jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Tr. zák., čím
je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t. j. na ochranu spoločnosti

a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami,
jednak prvkom donútenia (represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne
v každom treste, pričom treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou
a prevenciou. Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana
spoločnosti pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi.

45. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol
riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov
od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a
spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva
ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a

nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a
právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie,
pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi
prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľatrestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne
ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické.

46. Pri ukladaní trestu musí súd obligatórne prihliadnuť podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. na pomer a mieru
závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Zároveň pri určovaní druhu a výmery trestu
musí súd v súlade s ust. § 34 ods. 4 Tr. zák. prihliadnuť najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok,
zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a
možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu

škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s
poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu. Súd pri určovaní druhu trestu
a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal alebo sa snažil získať trestným činom
majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na
ujmu náhrady škody alebo odstránenia škodlivého následku trestného činu, uloží mu s prihliadnutím
na výšku tohto majetkového prospechu niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, a to buď ako

samostatný trest alebo popri inom treste, pričom zváži najmä uloženie peňažného trestu. Pri určovaní
druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj na práva a právom chránené záujmy osôb poškodených
trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým následkom trestného činu.
47. V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia
trestu, ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia

trestu je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a intenzita trestu musia byť súdom v
každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.
Neprimerane prísne (ale, samozrejme, i neprimerane mierne) tresty pôsobia škodlivo na páchateľa i
spoločnosť. U verejnosti môžu neprimerané tresty vyvolať súcit s páchateľom či ohroziť jej dôveru v
spravodlivé rozhodovanie súdu, či jej dôveru v súdnu moc ako celok. U páchateľa neprimerane prísne

tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé.
Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť (bezprávie), ktorú trestným činom spáchal, a
preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutým
predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy
páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom

v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže
dôjsť.Spravodlivosťtrestujetakmožnépovažovaťajzapredpokladprerastaniarepresívnehopôsobenia
trestu do pôsobenia výchovného.
K výroku o treste konkrétne
48. Keďže medzi vyhlásením odsudzujúceho rozsudku súdom prvého stupňa a konaním verejného

zasadnutia o odvolaní nadobudla 6. augusta 2024 účinnosť novela Tr. zák., ktorá je pre obžalovaného
priaznivejšia, tak krajský súd pri nezmenenom výroku o vine postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods.
3 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a podľa § 322 ods. 3 Tr.
por. s poukazom na § 2 ods. 1 Tr. zák. sám rozhodol o primeranom a zákonnom treste pre obžalovaného
za spáchaný trestný čin, nakoľko tento postup nebol spojený s neprimeranými ťažkosťami a okresný

súd ohľadom výroku o treste vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre stavu veci a zákonu
zodpovedajúce rozhodnutie.
49. Pokiaľ ide o poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, tak ani krajský súd u obžalovaného žiadnu
poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 Tr. zák. nezistil. Poľahčujúcu okolnosť podľa § 36
písm. d) Tr. zák., že čin spáchal vo veku blízkom veku mladistvých, mu nebolo možné priznať. Totižto

len samotný fakt, že páchateľ bol v čase skutku starší ako 18 rokov, no mladší ako 21 rokov (§ 127 ods.
2 Tr. zák.), na priznanie tejto okolnosti nestačí. Súčasne by muselo byť v konaní preukázané, že táto
okolnosť mala vplyv na jeho rozumovú alebo vôľovú spôsobilosť, čo správne prízvukoval už okresný súd.
V tomto smere ale žiadne znalecké dokazovanie vykonané nebolo, pričom obhajoba ho ani v odvolacom
konaní nenavrhla vykonať. Dokonca ani netvrdila skutočnosti, ktoré by pochybnosti o tejto vyspelosti

obžalovaného opodstatnene vzbudzovali. Krajský súd sám pochybnosti ohľadom rozumovej a vôľovej
vyspelosti obžalovaného nemal, najmä v kontexte toho, že v čase skutku už nebol na kriminálnej scéne
žiadnym nováčikom, ale mal za sebou jednak výkon trestu v ústave pre mladistvých a pred sebou dlhú
skúšobnú dobu za iný zločin. Opakovane tak na neho už bolo pôsobené prostriedkami trestnoprávnej
represie. Preto aj okresný súd nepochybil pri konštatovaní, že obžalovanému priťažovalo, že už bol

v minulosti odsúdený (§ 37 písm. m) Tr. zák.).
50. Správne však obhajoba poukázala v odvolaní na fakt, že novela Tr. zák. účinná od
6. augusta 2024 s opätovným spáchaním zločinu spája miernejšie potrestanie páchateľa, keď pôvodné
ust. § 38 ods. 5 Tr. zák. zvyšovalo v takom prípade dolnú hranicu trestnej sadzby uvedenej v ust. § 188ods. 1 Tr. zák. o jednu polovicu, t. j. z 3 rokov na 5 rokov a 6 mesiacov a nové ust. § 38 ods. 3 Tr. zák.
ju zvyšuje len o jednu tretinu, t. j. z 3 rokov na 4 roky a 8 mesiacov. Túto zmenu zákona krajský súd
zohľadnil v prospech obžalovaného tak, že mu pôvodnú výmeru 6 rokov znížil o jeden rok, t. j. na 5

rokov, čo je rovnako blízko dolnej hranice modifikovanej trestnej sadzby postupom podľa § 38 ods. 3 Tr.
zák. účinného od 6. augusta 2024.
51. Pokiaľ ide o druh trestu, aj krajský súd obžalovanému uložil nepodmienečný trest odňatia slobody,
nakoľko rovnako ako súd okresný dospel k záveru, že uloženiu trestu s podmienečným odkladom jeho
výkonu bránilo ust. § 49 ods. 2 Tr. zák. (ktoré zakazuje tzv. podmienku na podmienku – pozn.), keď

obžalovaný skutok spáchal 28. mája 2023, teda v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia uloženej
mu rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 11T/62/2022 z 27. januára 2023, právoplatného 31.
januára 2023, lebo dvojročná skúšobná doba mu začala plynúť 1. februára 2023 a márne uplynúť mala 1.
februára 2025. Táto skutočnosť nie je nijako negovaná tým, že predmetný rozsudok bol neskôr zrušený
v dôsledku ukladania súhrnného a spoločného trestu iným rozsudkom okresného súdu vyhláseným až
po skutku, konkrétne 20. septembra 2023, právoplatným 20. septembra 2023, ako sa mylne domnieva

obhajoba.
52. Pokiaľ sa obhajoba domáhala uloženia trestu domáceho väzenia s poukazom na ust. § 33a
ods. 3 Tr. zák., podľa ktorého tam, kde postačí uloženie sankcie postihujúcej páchateľa menej citeľne,
nesmie byť páchateľovi uložená sankcia, ktorá ho postihuje citeľnejšie. Páchateľovi najmä nesmie byť
uložená sankcia spojená s ujmou na osobnej slobode páchateľa, ak možno účel sankcie dosiahnuť

uložením sankcie nespojenej s ujmou na osobnej slobode páchateľa, tomuto nebolo možné vyhovieť.
Uložením takéhoto alternatívneho druhu trestu k trestu odňatia slobody by totiž nebolo možné dosiahnuť
účel trestu sledovaný ust. § 34 Tr. zák.
53. Predsa ak obžalovaného ani v minulosti vykonaný nepodmienečný trest odňatia slobody v ústave
na výkon trestu pre mladistvých neodradil od ďalšej úmyselnej trestnej činnosti a neodradila ho ani

plynúca skúšobná doba podmienečného odsúdenia uložená mu za závažnú majetkovú trestnú činnosť,
tak niet racionálneho dôvodu sa domnievať, že by iný ako nepodmienečný trest v jeho prípade splnil svoj
účel. Rovnako ako okresný, aj krajský súd dospel k záveru, že na obžalovaného je nevyhnuté dôsledne
pôsobiť výkonom nepodmienečného trestu odňatia slobody ako najprísnejším prostriedkom trestania,
keďže trestanie alternatívnymi trestami ho od páchania úmyselnej trestnej činnosti neodrádza. Naopak

sa nateraz javí, že jeho trestná činnosť vykazuje gradačný charakter. Pri trestaní obžalovaného je preto
treba akcentovať ochrannú funkciu trestu, keď len primerane dlhý nepodmienečný trest odňatia slobody
obžalovanému zabráni po určitý čas v páchaní úmyselnej trestnej činnosti, čím ochráni majetky iných
subjektov.
54. Takto uložený trest je podľa názoru krajského súdu zákonný, zodpovedajúci kritériám stanoveným

v ust. § 34 Tr. zák., je tiež primeraný a spravodlivý, obsahujúci v sebe obsahuje prvky tak individuálnej,
ako aj generálnej prevencie, vrátane morálneho odsúdenia konania obžalovaného.
K tzv. vonkajšej (súdnej) diferenciácii
55. Pokiaľ sa páchateľ sankcionuje nepodmienečným trestom odňatia slobody, je
povinnosťou súdu súčasne rozhodnúť o tom, v akom ústave na výkon trestu odňatia slobody ho

bude vykonávať, keďže v podmienkach Slovenskej republiky sa tresty odňatia slobody vykonávajú
diferencovane v ústavoch na výkon trestu s minimálnym, stredným a maximálnym stupňom stráženia.
56. Čo sa týka spôsobu výkonu uloženého trestu odňatia slobody, krajský súd z napadnutého rozsudku
prevzal výrok, ktorým bol obžalovaný s použitím ust. § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. zaradený do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, keďže tento výrok zodpovedal stavu veci

a zákonu. Na predchádzajúci pobyt obžalovaného za mrežami za úmyselný trestný čin správne okresný
súd neprihliadol, keďže predmetné odsúdenie bolo zahladené.
Zhrnutie
57. Vychádzajúc z prezentovaných úvah krajský súd na podklade odvolania obžalovaného, ktoré
malo v časti svoje opodstatnenie, rozhodol spôsobom uvedeným v bodoch I. a II. výroku. Odvolanie

prokurátorakrajskýsúdpostupompodľa§319Tr.por.zamietol(bodIII.výroku),nakoľkohonepovažoval
za dôvodné.
58. Tento rozsudok bol prijatý jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Tr. por.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.