Uznesenie – Hospodárske trestné činy ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. júl 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2To/37/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117010598
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivo Maruščák
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8117010598.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Iva Maruščáka a sudcov JUDr. Moniky
Halkociovej a JUDr. Emila Dubňanského, na verejnom zasadnutí konanom dňa 25.07.2024, v trestnej
veci proti obžalovanému A. B., pre zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, 2 písm.
b) Tr. zákona a iné, o odvolaní okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn.
33T/32/2017 dňa 27.04.2023, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie okresného prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd podľa § 285 písm. b/ Tr. poriadku A. B.,nar. XX.XX.XXXX v C.,
trvale bytom D. E., F. XX/X, oslobodil spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Prešov pre skutok
právne kvalifikovaný v bode 1/. ako zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 2
písm. b/ Tr. zákona a v bode 2/. prečin nezaplatenia dane a poistného podľa § 278 ods. 1 Tr. zákona,

ktorého sa mal dopustiť tak, že

1/ ako zodpovedný zástupca a konateľ obchodnej spoločnosti D., s.r.o. so sídlom v D., G. XX, IČO:
XXXXXXXX, zrazil z miezd zamestnancov spoločnosti, v období 08/2011 do 10/2011 poistné na sociálne
poistenie, ktoré neodviedol vo výške 2.963,24 eur D. H., H. H., pričom táto pohľadávka bola následne
postúpená D. I., a.s., v období 01/2012 poistné na verejné zdravotné poistenie, ktoré neodviedol vo

výške 129,92 eur J. F. H., a.s., krajská pobočka H., pričom táto pohľadávka bola následne postúpená
D. I., a.s., v období od 10/2011 do 12/2011 poistné na verejné zdravotné poistenie, ktoré neodviedol vo
výške 78,36 eur K. F. H., a.s., v období od 12/2011 do 01/2012 poistné na verejné zdravotné poistenie,
ktoré neodviedol vo výške 40,36 eur L. F. H., a.s.,

hoci v dňoch splatnosti za uvedené obdobia mal dostatok finančných prostriedkov na úhradu poistného

v plnej výške, čím si takto zabezpečil neoprávnený prospech na úkor D. H., H. H., A. M. X, H., J. F.
H., a.s. krajská pobočka H., I. M. X, H., K. F. H., a.s. N. M. X, O. a L. F. H., a.s. B. XX/X, B. v celkovej
sume 3.211,88 eur,

2/ ako zodpovedný zástupca a konateľ obchodnej spoločnosti D., s.r.o. so sídlom v D., L. G. XX,
IČO: XXXXXXXX, nezaplatil v mesiacoch 08/2011 až 10/2011 splatné poistné na sociálne poistenie a

príspevok na starobné dôchodkové sporenie vo výške 7.999,22 eur D. H., H. H., pričom táto pohľadávka
bola následne postúpená D. I., a.s., v mesiaci 01/2012 splatné poistné na verejné zdravotné poistenie
vo výške 324,86 eur J. F. H., a.s., krajská pobočka H., pričom táto pohľadávka bola následne postúpená
D. I., a.s., v mesiacoch 10/2011 až 12/2011 splatné poistné na verejné zdravotné poistenie vo výške
195,92 eur K. F. H., a.s., O., v mesiacoch 11/2011 až 01/2012 splatné poistné na verejné zdravotné
poistenie vo výške 133,06 eur L. F. H., a.s., B.,hoci v dňoch splatnosti za uvedené obdobia mal dostatok finančných prostriedkov na úhradu poistného
a príspevku na starobné dôchodkové sporenie v plnej výške, čím si takto zabezpečil neoprávnený
prospech na úkor D. H., pobočka H., A. M. X, H., J. F. H., a.s. krajská pobočka H., I. M. X, H., K. F. H.,

a.s. N. M. X, O. a L. F. H., a.s. B. XX/X, B. v celkovej sume 8.653,06 Eur,

pretože skutok nie je trestným činom.

Podľa § 288 ods. 3 Tr. poriadku súd poškodených K. F. H., a.s., P. XX, XXX XX B., IČO: XX XXX XXX,

L. F. H., a.s., I. XX, XXX XX B., IČO: XX XXX XXX, J. F. H., a.s., A. XX, B., IČO: XX XXX XXX, D. I., a.s.,
N. XX, XXX XX B. Q., IČO: XX XXX XXX s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal okresný prokurátor v zákonom stanovenej lehote písomne odôvodnené
odvolanie a to v neprospech obžalovaného, proti výroku súdu, ktorým ho spod obžaloby oslobodil.
Po rekapitulácii výroku odvolaním napadnutého rozsudku a podstatných dôvodov, ktoré viedli okresný

súd k oslobodzujúcemu rozsudku v posudzovanom prípade uviedol, že súd svoj postup podľa § 285
písm. b) Tr. poriadku odôvodnil predovšetkým tým, že pokiaľ ide o skutok právne kvalifikovaný ako
zločin nezaplatenia dane a poistného, nie je možné jednoznačne preukázať výšku hrubých miezd a
zodpovedne zistiť finančnú situáciu v predmetnej spoločnosti, a preto mal za to, že v tomto prípade
nie sú naplnené všetky znaky skutkovej podstaty zločinu nezaplatenia dane a poistného, lebo nie je

možné zistiť skutočnosť, aká bola výška skutočných hrubých miezd zamestnancov, ako aj finančnú
analýzu spoločnosti, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou nebola priaznivá, nakoľko následne na
majetok spoločnosti D., s.r.o., bol vyhlásený konkurz a spoločnosť, aj keď mala nejaké disponibilné
finančné prostriedky pravdepodobne používala na zabezpečenie energií a ďalších vecí na zabezpečenie
nevyhnutných vecí spoločnosti za účelom ďalšieho podnikania a generovania zisku, nakoľko vina

obžalovaného nebola jednoznačne preukázaná a v danom, štádiu konania už nie je možné vykonať
žiadne ďalšie dôkazy, ktoré by preukazovali jednoznačný skutkový stav, a preto súdu pri použití zásady
in dubio pro reo, ako sám tvrdí, neostávalo nič iné, iba obžalovaného spod obžaloby v celom rozsahu
oslobodiť. S takýmto právnym názorom súdu sa nestotožňuje, a tento považuje za nesprávny, a teda
nezákonný. Súd nemôže hodnotiť dôkazy, ktoré sú riadne procesné zabezpečené v zmysle Trestného

poriadku a sú objektívne v tom smere, že spoločnosť D., s.r.o., aj keď mala nejaké disponibilné finančné
prostriedky, tak tieto pravdepodobne (ide čisto iba o úvahu súdu) používala na zabezpečenie chodu
energií a ďalších vecí, potrebných na chod spoločnosti. Takéto hodnotenie zabezpečených dôkazov
(najmä znaleckého posudku) považuje za nesprávne a taktiež za nesprávny aj postup súdu, že aj
keď spoločnosť mala nejaké finančné prostriedky, tak tieto použila na chod spoločnosti. Je všeobecne

známe, že v rámci trestnoprávnej zodpovednosti pri trestných činoch neodvedenia dane a poistného a
nezaplateniadaneapoistného,podnikajúcafyzickáaleboprávnickáosobajepovinnázozákonavprvom
rade zabezpečiť a splniť si zákonné povinnosti, a to zabezpečiť odvody a dane pre odvodové inštitúcie
a až potom finančné prostriedky použiť na chod firmy, alebo samotného podnikania a nie naopak.
Znalkyňa Q. R. B., H. vo vypracovanom znaleckom posudku uviedla, že spoločnosť v sledovanom

období od 30.09.2011 do 28.02.2012 mala finančné prostriedky v takej výške, že bola schopná uhradiť
časť poistného vo výške 3.211,88,- eur a za zamestnávateľa bola schopná uhradiť sumu 8.653,05,-
eur. Daň zo závislej činnosti nebola schopná uhradiť, lebo v čase splatnosti neboli k dispozícii finančné
prostriedky. Predmetný znalecký posudok je v danej ekonomickej veci jedným z hlavných dôkazov,
ktorý je samozrejme postavený na úroveň ďalších dôkazov a musí s nimi vytvárať spojitosť, avšak súd

nezobralvôbecdoúvahyuvedenéobjektívneskutočnostipreukázanéznalkyňou,aletietovyhodnotiltak,
ako som už vyššie rozviedol v tom smere, že ak firma mala nejaké finančné prostriedky, tak tieto použila
na chod a v rámci podnikania. Tento postup súdu v rámci voľného hodnotenia dôkazov jednoznačne
považuje za nesprávny s tým, že súd mal vychádzať bez pochybností zo záverov posudku znalkyne Q.
B. a ňou uvedených finančných prostriedkov, ktoré firma bez pochybností mala (sumy 3.211,18,- eur a

8.653,05,- eur) a tieto mohla a mala odviesť štátu prostredníctvom odvodových inštitúcií. S poukazom na
všetky vyššie uvedené skutočnosti preto navrhol, aby Krajský súd v Prešove ako odvolací súd, vyhovel
jeho odvolaniu a napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Prešov na nové konanie a
rozhodnutie.

Po oboznámení sa s obsahom odvolania obžalovaný prostredníctvom obhajcu predložil písomné
vyjadrenie, z obsahu ktorého plynie, že celé odvolanie prokurátora považuje za nedôvodné a
navrhuje odvolaciemu súdu, aby ho podľa § 319 Tr. poriadku zamietol. Odôvodnenie odvolania vôbec
nereflektuje skutočnosť, že napadnutý rozsudok je potrebné vnímať a vykladať ako jeden celok soskorším zrušujúcim uznesením Krajského súdu v Prešove v tejto trestnej veci. Právnym názorom
odvolacieho súdu bol prvostupňový súd viazaný a preto po doplnení dokazovania vo veci rozhodol
oslobodzujúcim rozsudkom. Odôvodnenie odvolania prokurátora absolútne nereflektuje túto skutočnosť.

Aj samotným odvolaním prokurátor pokračuje v opakovaní skutočností, ktoré vydáva za „všeobecne
známe", ale pritom nemajú oporu v právnom poriadku. Je potrebné znovu poukázať na to, odvolací
súd v skoršom zrušujúcom uznesení uloží prvostupňovému súdu po vrátení veci zabezpečiť listiny a
vykonať dokazovanie v nasledovnom rozsahu: zistiť disponibilný zostatok na účtoch spoločnosti D. s.r.o.
v čase splatnosti nezaplateného poistného, a to zabezpečením výpisov z účtov tejto spoločnosti; zistiť

zaťaženie účtu úverovou zmluvou a zaťaženie účtu záložnou zmluvou, a to zabezpečením týchto zmlúv;
zistiť, aký bol obsah faktoringovej zmluvy, a to jej zabezpečením; vyhodnotenie exekúcií zaťažujúcich
majetok spoločnosti D. s.r.o., overenie správnosti o výške nezaplateného a neodvedeného poistného,
konkrétne zabezpečením okrem iného aj mzdových listov zamestnancov; vykonanie finančnej analýzy
spoločnosti z hľadiska zistenia celkovej likvidity záväzkov z obchodného styku, teda zabezpečiť dôkazy
k obchodnému styku spoločnosti D. s.r.o., dodávateľské a odberateľské faktúry; zistiť či vôbec došlo k

zrazeniu príslušných čiastok miezd a ich neodvedeniu; doplnenie dokazovania, či spoločnosť D. s.r.o.
bola vôbec schopná vyprodukovať dostatočné množstvo finančných prostriedkov; doplnenie znaleckého
dokazovania s cieľom zistiť úmysel obžalovaného zraziť a neodviesť povinné platby a najmä; zistiť,
či zrazené platby boli použité na súkromné účely obžalovaného alebo inej jeho spoločnosti, pričom
bez preukázania tejto skutočnosti nebude možné bez rozumných pochybností preukázať naplnenie

skutkovej podstaty konaním obžalovaného; vysporiadanie sa dispozičným právom obžalovaného k účtu
vD.D.,vyhodnotenielistinnéhodôkazu-správyzoD.H.ovydaníGRIDkartyaprístupepreR.A.,pričom
GRIDkarta bola vydaná druhému konateľovi a jedinému spoločníkovi S. B..) V tejto situácii nemôže byť
právne relevantné tvrdenie prokurátora v odvolaní: „Je všeobecne známe, že v rámci trestnoprávnej
zodpovednosti pri trestných činoch neodvedenia dane a poistného a nezaplatenia dane a poistného,

podnikajúca fyzická alebo právnická osoba je povinná zo zákona v prvom rade zabezpečiť a splniť
si zákonné povinnosti, a to zabezpečiť odvody a dane pre odvodové inštitúcie a až potom finančné
prostriedky použiť na chod firmy, alebo samotného podnikania a nie naopak". Prokurátor toto vydáva
za všeobecne známu skutočnosť, pričom ale nikde neodkazuje, z ktorých zákonných ustanovení by
takáto povinnosť mala vyplývať. Naopak, ak by sa aj prokurátor riadil právnym názorom prezentovaným

v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu (ktorým sa riadil prvoinštančný súd po vrátení
veci), potom by celkom určite takéto tvrdenie do svojho odvolania uviesť nemohol, pretože ak by to aj
bolo všeobecne známe, celkom určite by to nebolo v súlade s právnymi predpismi. Poukazujeme na
to, že ak by bolo toto tvrdenie prokurátora pravdivé, potom by nebolo nutné vykonávať dokazovanie
zabezpečením listín uvedených v bodoch 6 (finančná analýza z hľadiska zistenia celkovej likvidity

záväzkov z obchodného styku), 7 (zisťovať, či vôbec došlo k zrazeniu príslušných čiastok miezd a
ich neodvedeniu), 8 (zisťovať, či spoločnosť D. s.r.o. bola vôbec schopná vyprodukovať dostatočné
množstvo finančných prostriedkov) a 9 (zistiť úmysel obžalovaného zraziť a neodviesť povinné platby).
Naopak, považujeme za zarážajúce, že prokurátor túto skutočnosť považuje za všeobecne známu, hoci
sám ani neuvádza, z ktorých zákonných ustanovení by mala táto skutočnosť vyplývať. Obžalovaný

zotrváva na výhradách, ktoré počas celého konania mal voči znaleckému posudku Q. B.. Je toho názoru,
že s týmito výhradami sa stotožnil aj odvolací súd a preto je zjavné, že prvostupňový súd vo svojom v
poradí druhom rozsudku vec právne posúdil v zmysle pokynu odvolacieho súdu. Preto mu toto právne
posúdenie veci (ktoré aj obžalovaný považuje za správne) nemožno v žiadnom prípade vytýkať, a už
vôbec nie spôsobom, ako to robí prokurátor v odvolaní. Iba poukazom na dávno prekonané závery

znaleckého posudku Q. B., ktorý hodnotí izolovane, bez zohľadnenia celej dôkaznej situácie, nemôže
celkom určite dôjsť k zrušeniu napadnutého rozsudku. Navyše, v doplnku znaleckého posudku zo dňa
19.04.2023 znalkyňa v odpovedi na otázku č. 1 uvádza, že nie je možné vyjadriť sa k finančnej situácii
skúmanej spoločnosti, či mala v čase splatnosti miezd finančné prostriedky a či bola schopná vyplácať
hrubé mzdy, pretože nie je známa výška mesačných hrubých miezd. Na uvedené však prokurátor

nereflektuje, a ak, tak iba „všeobecne známym" tvrdením. Oslobodzujúci rozsudok nemožno úspešne
napadať tým, že prokurátor bude spochybňovať to, že by nemalo byť jednoznačne a bez akýchkoľvek
pochybností preukázané, ako spoločnosť D. s.r.o. naložila s nejakými finančnými prostriedkami na
účtoch. Odhliadnuc od toho, že túto argumentáciu prokurátora považujeme za vytrhnutú z kontextu, je
potrebné zohľadniť to, že na oslobodenie obžalovaného „postačuje" aj to, že vo veci existujú dôvodné

pochybnosti o tom, či spáchal trestný čin. Sme však toho názoru, že bolo jednoznačne vyvrátené, aby
obžalovaný spáchal skutok uvedený v obžalobe. Prokurátor sa vôbec nedotýka otázky, prečo by práve
obžalovaný A. B. mal byť trestnoprávne zodpovedný, ak nebol jediným konateľom v spoločnosti D.
s.r.o. a naopak bolo preukázané, že druhý konateľ (a zároveň vtedajší jediný spoločník spoločnosti S.B.) dojednal so D. H. splátkový kalendár, zrušil v rozhodnom období dispozičné právo obžalovanému
k bankovému účtu, previedol si prostriedky na účet inej svojej obchodnej spoločnosti, pričom voči
nemu nebola obžaloba podaná. Z celého odôvodnenia odvolania nevyplýva, prečo prokurátor trvá

na tom, že obžalovaný A. B. má byť vinným zo skutkov uvedených v obžalobe. Prokurátor bol
po vrátení veci odvolacím súdom nečinný, nenavrhoval vykonať žiadne dôkazy. Už zo zrušujúceho
rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že dôkazy, na základe ktorých bola podaná obžaloba, sú
zjavne nedostatočné na to, aby na základe nich mohol súd obžalovaného uznať za vinného. Navyše
odvolací súd priamo uviedol, že časť skutku ani len nemožno obžalovanému klásť za vinu, napriek tomu

prokurátor naďalej trval na podanej obžalobe v celom rozsahu. S ohľadom na všetky okolnosti, ktoré
sme prezentovali v konaní, sme toho názoru, že bolo bez akých pochybností dôvodné, že prvostupňový
súd obžalovaného oslobodil spod obžaloby a teda je dôvodné, aby odvolací súd odvolanie prokurátora
zamietol. S napadnutým rozsudkom sa v celom rozsahu stotožňuje a považuje ho za správny.

Na podklade takto riadne a včas podaného odvolania okresným prokurátorom ako osobou na to

oprávnenou, krajský súd nezistil dôvody zrušenia napadnutého rozsudku postupom podľa § 316 ods.
3 Tr. poriadku, v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov
napadnutého uznesenia, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania,
ktorým predchádzalo, prihliadajúc pritom na chyby odvolaním nevytýkané, pokiaľ by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 a zistil, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné.

V prvom rade je potrebné zvýrazniť po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku (už v poradí
druhého) ako aj konania mu predchádzajúceho, krajský súd konštatuje, že prvostupňový súd
v predmetnej veci po (ne) doplnení krajským súdom nariadeného dokazovania (z objektívnych príčin,
ako bude ďalej rozvedené), pri opätovnom hodnotení vykonaných dôkazov a zachovaním možnosti pre

strany v konaní obsah dokazovania doplniť a vyjadriť sa k nemu – postupoval v intenciách zrušujúceho
uznesenia krajského súdu zo dňa 29.04.2020 sp. zn. 7To/15/2019.

Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku ako aj konania mu predchádzajúceho, teda krajský
súd konštatuje, že v konaní pred súdom prvého stupňa boli vykonané (v čase prebiehajúceho hlavného

pojednávania) všetky dostupné dôkazy, a to v rozsahu nevyhnutnom pre spravodlivé rozhodnutie, čo je
podmienkou aj pre oslobodenie obžalovaného spod obžaloby. Oslobodenie páchateľa spod obžaloby
si totižto po vykonanom dokazovaní vyžaduje záver, že v prejednávanej veci už nie je možné, bez
porušenia zákona, vykonať už žiadne známe a dostupné dôkazy.

Z dôvodov napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré dôkazy boli pred súdom prvého stupňa vykonané,
ako aj to, ktoré skutočnosti z jednotlivých dôkazov vyplynuli a ako prvostupňový súd jednotlivé dôkazy
hodnotil a preto krajský súd zistil, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov postupoval v celom
rozsahu v intenciách ust. § 2 ods. 12 Tr. poriadku a preto jeho závery sú vecne správne a dôvodné.

Svoje skutkové a právne závery súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku v potrebnom rozsahu a
presvedčivo odôvodnil a preto sa odvolací súd s jeho argumentáciou plne stotožnil a v podrobnostiach
na ňu odkazuje.

Aj preto vzhľadom na uvedené, na skutočnosť, že odvolacie konanie pred krajským súdom je v spojení s

konaním pred prvostupňovým súdom konaním tvoriacim jeden celok, keďže predmet konania je totožný -
krajský súd nemá dôvod opätovne bližšie rekapitulovať (opakovať), dôkazy a skutočnosti z nich plynúce,
na podklade ktorých prvostupňový súd urobil záver o oslobodení obžalovaného spod obžaloby tak, ako
je to uvedené vo výroku odvolaním napadnutého rozsudku.

Odvolací súd preto upriamil pozornosť už len na reakciu proti odvolacím námietkam okresného
prokurátora, časť ktorých už prezentoval aj v rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní, na ktoré
čiastočne preto dáva odpoveď aj odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré si aj v tejto časti v celosti
osvojil.
V prvom rade na tomto mieste považuje krajský súd za potrebné zvýrazniť, že vo všeobecnosti každý

obžalovaný v rámci práva na obhajobu má právo brániť sa, ako uzná za vhodné, uvádzať všetky
skutočnosti, argumenty na svoju obranu, oproti skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a dôkazom
o nich.No súčasne platí, že súd pri hodnotení vykonaných dôkazov (vo vzájomných súvislostiach) jednotlivo
ako aj v celom ich súhrnne v súlade s pravidlami stanovenými pre hodnotenie dôkazov, bez toho,
aby narušil rovnováhu hodnotenia dôkazov produkovaných ako v prospech, tak aj v neprospech

obžalovaného, musí prihliadať na obranu obžalovaného v kontexte všetkých dôkazov a teda, či
argumentácia obžalovaného v rámci obhajoby sa nevymyká pravidlám logiky, inak povedané, či
skutočnosti, ktoré obžalovaný v rámci obhajoby tvrdí, sú nimi predkladanými dôkazmi, resp. argumentmi
nielen overiteľné, ale či sú súčasne aj spôsobilé dôkazy predložené spolu s obžalobou spochybniť, či
dokonca vyvrátiť a teda do takej miery, že prokurátor nie je schopný uniesť dôkazné bremeno a bez

rozumných pochybností nie je možné potom na ich podklade obžalovaného uznať vinným zo žalovanej
trestnej činnosti.

Krajsky súd teda ako už bolo naznačené si v celosti osvojil záver okresného súdu, keď konštatoval, že
na základe dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní dospel k záveru, že skutok (skutky) nie sú
trestným činom, preto súd obžalovaného podľa § 285 písm. a/ Tr. poriadku spod obžaloby prokurátora

oslobodil.

V úvode krajský súd považuje za potrebné vo všeobecnosti zvýrazniť, že v rámci trestného konania,
ktorého výsledkom je oslobodzujúci rozsudok, ktorým súd oslobodí spod obžaloby obžalovaného,
v každom prípade neznamená jednoznačné a nepochybné presvedčenie súdu o tom, že záver

o dôvodnom trestnom stíhaní obžalovaného pred súdom na podklade obžaloby prokurátora, ktorá sa
zase opierala (ako v posudzovanom prípade) hlavne o závery znaleckého dokazovania vykonaného
znalkyňou Q. R. B., H., bol vykonaným dokazovaním spochybnený preto, že menovaná znalkyňa
zásadným spôsobom vo svojom postupe pochybila, či jej závery znaleckého posudku boli zásadne
spochybnené pre ich nejasnosť, či neúplnosť.

Naopak oslobodzujúce rozhodnutie súdu sa totižto spravidla spája so záverom, že produkované dôkazy
v takom rozsahu, intenzite a kvalite ako boli predložené súdu spolu s obžalobou a na hlavnom
pojednávaní aj boli riadne vykonané, napokon konajúci súd zhodnotí tak, že nemá bez rozumných
pochybností preukázaný záver o tom, že sa skutok, ktorý je predmetom dokazovania, vôbec stal, alebo

či skutok, ktorý sa reálne aj stal, je vôbec trestným činom, a napokon, či bol preukázaný záver o vine
obžalovaného za skutok, ktorý mu sa mu kladie za vinu.

V tejto súvislosti preto bolo úlohou súdu, ako to vecne správne ustálil aj okresný súd, konfrontovať
rozhodujúce dôkazy obžaloby s dôkazmi, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní a teda do

akej miery sú dokazovaním vykonaným na hlavnom pojednávaní osvedčené, či na druhej sprane
spochybnené v takom rozsahu, aby bolo možné bez rozumných pochybností učiniť záver o vine, či
v opačnom prípade o nevine obžalovaného A. B..

V tomto kontexte na tomto mieste je potrebné prisvedčiť argumentácii obžalovaného prednesenej

v pôvodných odvolacích námietkach podaných voči v poradí prvému rozsudku v posudzovanom prípade
(sp. zn. 33T/32/2017 zo dňa 27.09.2018), no hlavne vo svojom vyjadrení k odvolaniu okresného
prokurátora proti ostatnému rozsudku okresného súdu po doplnení dokazovania okresným súdom
doplnkom znaleckého posudku znalkyne Q. R. B., H..

Predovšetkým platí, že okresnému súdu sa z objektívnych príčin, neexistencie kompletnej alebo aspoň
(pre dokazovanie potrebnej) čiastočnej účtovnej dokumentácie obchodnej spoločnosti D., s. r. o.,
so sídlom v D., G. XX, IČO: XXXXXXXX. Bez zabezpečenia tejto účtovnej dokumentácie, ale aj
ďalších listinných dôkazov podľa usmernenia krajského súdu ako súdu odvolacieho ešte v pôvodnom
zrušujúcom uznesení (zo dňa 29.04.2020 sp. zn. 7To/15/2019) nebolo potom možné ako to právne

uzatvára aj okresný súd, korektne odpovedať na podstatné otázky, ktoré vykonané dokazovanie
v posudzovanom prípade neobsahovalo z hľadiska sledovaného cieľa prokuratúrou, ktorým bolo
preukázanie všetkých obligatórnych znakov základnej skutkovej podstaty žalovaných trestných činov.

Je potom na mieste opäť pripomenúť, že obžalobný návrh kládol za vinu obžalovanému A. B., že sa mal

dopustiť jednak zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zákona v bode
1. obžaloby a v bode 2. obžaloby prečinu nezaplatenia dane a poistného podľa § 278 ods. 1 Tr. zákona.
Podľa § 277 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zákona, sa páchateľ dopustí tohto trestného činu, ak vo väčšom
rozsahu zadováži a neodvedie určenému príjemcovi splatné poistné na sociálne poistenie a verejnézdravotné poistenie, ktoré zrazil podľa zákona v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený
prospech.

Súčasne prečinu nezaplatenia dane a poistného podľa § 278 ods. 1 Tr. zákona sa páchateľ dopustí
tak, že vo väčšom rozsahu nezaplatí splatné poistné na sociálne poistenie, verejné zdravotné poistenie
a príspevok na starobné dôchodkové sporenie.

Z citovaných právnych viet označených skutkových podstát žalovaných trestných činov potom plynie,

že spoločným znakom pre oba tieto trestné činy je skutočnosť, že páchateľ musí týmto svojím konaním
spôsobiť alebo konať vo väčšom rozsahu, a teda spôsobiť tomu zodpovedajúcu škodu tak, ako to
predpokladá§125ods.1Tr.zákona,pričomspôsobenieškodymusízahŕňaťajzavinenieobžalovaného,
teda úmysel ustálený rozsah škody svojím protiprávnym konaním spôsobiť.

Znalecké dokazovanie, ktorého podstatu mal tvoriť znalecký posudok znalkyne Q. R. B., H., v čítane

jeho doplnku však pre neúplnosť dostupných listinných dôkazov, najmä podstatnej časti účtovnej
dokumentácie spoločnosť D., s. r. o. nedalo, resp. ani dať nemohlo odpoveď na rozhodujúcu otázku pre
posúdenie trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného A. B. za sledované obdobie a teda, či v období
kladenom za vinu obžalovanému v obžalobnom návrhu uvedená spoločnosť D., s. r. o. pod jeho vedením
ako konateľa, resp. spoločne s druhým konateľom spoločnosti S. B. (a zároveň vtedajším jediným

spoločníkom menovanej spoločnosti, ktorého podiel na existujúcom stave spoločnosti dokazovanie
v prípravnom konaní prakticky ignorovalo) reálne bola schopná aj v tom čase vyprodukovať v rámci
svojej podnikateľskej činnosti také množstvo finančných prostriedkov, ktoré by bolo možné považovať na
hrubú mzdu pre zamestnancov tejto spoločnosti, z ktorej mala (mali konatelia) povinnosť zraziť a odviesť
finančné prostriedky v rozsahu vopred zákonom stanovej odvodovej a daňovej povinnosti a rovnako tak,

aj bez zistenia vykonaným dokazovaním vôbec počtu zamestnancov a výšky ich mzdy v sledovanom
období.

Nič na aktuálnosti totižto netratila už v predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu uvedená
argumentácia spočívajúca v tom, že sledované skutočnosti sú potom rozhodné pre vyvodenie trestnej

zodpovednosti obžalovaného a to za trestný čin neodvedenia dane a poistného (rovnako tak pri
nezaplatení dane a poistného), pretože brať na trestnoprávnu zodpovednosť možné v danom prípade
páchateľa len vtedy, ak zamestnávateľ svojím zamestnancom z hrubej mzdy skutočne zrazil príslušné
čiastky a neodviedol ich oprávneným subjektom a to je len vtedy, pokiaľ zamestnávateľ mal dostatok
finančných prostriedkov na výplatu hrubých miezd a čiastky zrazené zamestnancom použil na iné

účely alebo si ich ponechal. Ak má zamestnávateľ k dispozícii len finančné prostriedky postačujúce
na vyplatenie čistých miezd zamestnancov, takže po ich vyplatení by mu už nezostalo na odvedenie
zodpovedajúcichčiastokdaneapoistnéhooprávnenýmsubjektom,nemôžedôjsťkpáchaniuuvedeného
trestného činu, nakoľko ku skutočným zrážkam zo mzdy ani nedošlo.

Napokon sa rovnako a bez rozumných pochybností nepodarilo dokázať, akým spôsobom bolo vlastne
naložené s finančnými prostriedkami, ktoré podľa pôvodného zadania pre znalkyňu Q. R. B., H. v rámci
úloh, ktoré mala znaleckým dokazovaním splniť, boli znalkyňou ustálené v rozsahu uvedenom v
znaleckom posudku, to zo sledovaného pohľadu žalovanej trestnej činnosti, kedy sa predpokladá, že si
páchateľ tieto zrazené finančné prostriedky ponechá vo svoj prospech, resp. v prospech iného.

Za danej dôkaznej situácie bez potreby reagovať opätovne na ďalšie zásadné skutočnosti (skutkové
okolnosti), rozhodné pre ustálenie skutkového stavu a jeho právneho posúdenia, ktoré neboli
dokazovaním ani po jeho doplnení okresným súdom z dôvodu objektívnych okolností preukázané,
sa odvolacie námietky okresného prokurátora potom javia ako súhrn reálne dokázaných skutočností,

ktoré však hodnotí izolovane a nie komplexne v kontexte všetkých produkovaných dôkazov, no najmä
z pohľadu naplnenia všetkých obligatórnych znakov základných skutkových podstát žalovanej trestnej
činnosti.

Na základe doposiaľ uvedeného a už opísaného hodnotenia produkovaných dôkazov okresným súdom,

potom prvostupňový súd dospel k vecne správnemu záveru, že na ich poklade nie je možné uznať
obžalovaného vinným, nakoľko nie je možné bez rozumných pochybností ustáliť rozhodujúce skutkové
zistenia, ktoré sa mali preniesť do skutkovej vety obžalobného návrhu, no predovšetkým bez rozumných
pochybností takto ustálený skutkový stav aj rovnako ako v obžalobe právne posúdiť.Súčasne krajský súd mal zato, že v danom prípade výsledky hodnotenia vykonaných dôkazov, pri
existencii zásadnej dôkaznej núdze – nie je zrejmé, aké dôkazy je ešte možné vykonať – neumožňujú

bez rozumných pochybností ani urobiť záver, aby skutok kladený za vinu obžalovanému bol trestným
činom, pri absencii preukázania najmä subjektívnej stránky konania obžalovaného.

V tejto súvislosti krajský súd pripomína, že na preukázanie viny obžalovaného vo všeobecnosti platí, že
súhrn priamych a nepriamych dôkazov musí tvoriť logickú, ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa

doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného
skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného
záveru.Výrokovinemôžebyťzaloženýtedalennatakýchdôkazoch,ktorécelkomvylučujúpochybnosť,
že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania. To platí tým skôr, keď v prejednávanom
prípade existujú dve skupiny dôkazov, ktoré si navzájom odporujú a súd svoje rozhodnutie musí oprieť
o vierohodnosť jednej alebo druhej skupiny dôkazov.

Hodnotiac preto tieto dôkazy vo svojom súhrne aj krajský súd rovnako, ako okresný súd, nemohol
v posudzovanom prípade urobiť bez rozumných pochybností jednoznačný záver o vine obžalovaného
tak, ako mu bola kladená za vinu v obžalobnom návrhu okresného prokurátora, pričom posudzovaný
skutok nenapĺňa ani skutkovú podstatu iného v osobitnej časti Trestného zákona ustanoveného

trestného činu a nie je ani dôvod na postúpenie tohto skutku na prejednanie inému orgánu, ktorý by ho
mohol posúdiť ako priestupok.

Krajský súd má zato, že v prejednávanom prípade za danej dôkaznej situácie, ak už nie sú k dispozícii
na vykonanie ďalšie dôkazy a za existencie takýchto zásadných pochybností o preukázaní viny

obžalovaného zo spáchania žalovanej trestnej činnosti je namieste v posudzovanom prípade použiť
jedno zo základných procesných pravidiel - in dubio pro reo – a to v pochybnosti v prospech páchateľa,
keďže nebolo dokázané, že skutok- skutky sú trestnými činmi, pre ktoré je obžalovaný stíhaný, preto
obžalovaného podľa § 285 písm. b/ Tr. poriadku spod obžaloby oslobodil.

To boli dôvody, pre ktoré krajský súd nepovažoval odvolanie okresného prokurátora za dôvodné a
rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
Jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.