Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. apríl 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Tdo/61/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117010307
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Bargel

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:6117010307.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Bargela a sudcov

Patrika Príbelského, PhD. a JUDr. Emila Klemaniča v trestnej veci obvineného doc. Ing. RNDr. C. G.,
PhD., pre obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods.
1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, na verejnom zasadnutí konanom 17. apríla 2024 v Bratislave,
o dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici, sp. zn. 5To/93/2022, z 27. septembra 2022, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku, z dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm. h)
Trestného poriadku, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 5To/93/2022, z 27. septembra

2022

bol porušený zákon

v ustanoveniach § 34 ods. 2 Trestného zákona, § 39 ods. 3 písm. c) Trestného zákona a § 237 ods.
4 písm. a) Trestného zákona,

v prospech obvineného doc. Ing. RNDr. C. G., PhD.

Podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.
5To/93/2022, z 27. septembra 2022.

Z r u š u j e aj všetky ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom
na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku p r i k a z u j e Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby vec v
potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 4T/30/2017, zo 17. marca 2022 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 5To/93/2022, z 27. septembra 2022 bol obvinený
doc. Ing. RNDr. C. G., PhD. uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu porušovania
povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, na
skutkovom uvedenom v rozsudku súdu prvého stupňa.

Obvinenému doc. Ing. RNDr. C. G., PhD. bol za to uložený podľa § 237 ods. 4 Trestného zákona, § 36
písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3, ods. 8, § 39 ods. 1 Trestného zákona, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky.Podľa § 51 ods. l, § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd obvinenému výkon trestu podmienečne
odložil za súčasného uloženia probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Podľa § 51
ods. 2 Trestného zákona súd obvinenému ustanovil skúšobnú dobu vo výmere 5 (päť) rokov

Podľa § 51 ods. 2, ods. 4 písm. j) Trestného zákona súd uložil obvinenému povinnosť spočívajúcu v
príkaze podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve.
Podľa § 56 ods. 1 Trestného zákona sud obvinenému uložil peňažný trest vo výške 5.000,- (päťtisíc)
Eur. Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona súd obvinenému pre prípad, že by výkon peňažného trestu
mohol byť úmyselne zmarený, ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.

Podľa § 76 ods. l, § 78 ods. 1 Trestného zákona súd obvinenému uložil ochranný dohľad vo výmere
3 (tri) roky.

Proti označenému rozsudku krajského súdu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky dovolanie
z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. h) a písm. i) Trestného poriadku v neprospech obvineného,
pretože bol porušený zákon v prospech obvineného, a to konkrétne v ustanoveniach § 34 ods. 2

Trestného zákona, § 39 ods. 3 písm. c) Trestného zákona a § 237 ods. 4 Trestného zákona.

Prokurátor v dovolaní uviedol:
„Predovšetkým je potrebné konštatovať, že neprimeraná a obvineným nezavinená dĺžka trestného
konania v trvaní 11 rokov je skutočne porušením práva obvineného na spravodlivý proces,

garantovaného Ústavou Slovenskej republiky i Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd, a
môže byť považovaná za okolnosť, odôvodňujúcu použitie ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona
o mimoriadnom znížení trestu. V tomto smere sa možno s právnym názorom konajúcich s súdov
bezvýhradne stotožniť. Moderačné oprávnenie súdu týkajúce sa mimoriadneho zníženia trestu odňatia
slobody, však nie je ponechané na voľnej úvahe súdu, ale má svoje zákonné limity, vyjadrené v

ustanovení § 39 ods. 3 Trestného zákona.
V predmetnej trestnej veci sa na ukladanie trestu obvinenému za inkriminovaný trestný čin vzťahuje
limit vyplývajúci z ustanovenia § 39 ods. 3 písm. c) Trestného zákona, v zmysle ktorého za trestný čin s
dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej 10 rokov, nie je možné páchateľovi uložiť trest odňatia slobody
kratší ako 5 rokov. Súdy prvého i druhého stupňa sa však pri ukladaní trestu uvedeným zákonným

obmedzením,vyplývajúcimzustanovenia§39ods.3písm.c)Trestnéhoporiadkuneriadiliaobvinenému
uložili trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní
5 rokov - teda trest mimo zákonom ustanovenú trestnú sadzbu.
S napadnutými rozhodnutiami súdov o uložení trestu obvinenému Doc. Ing. RNDr. C. G., PhD., sa
nestotožňujem. Poukazujem pritom aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, osobitne

na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov
SR 1/2011 pod č. R 10, podľa ktorého „Dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci,
postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo
súdu výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach, je takou okolnosťou
prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia

podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej
sadzby ustanovenej týmto zákonom, s obmedzením uvedeným v ustanovení § 39 ods. 3 Trestného
zákona" (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 To 14/2015, z 3. marca
2016).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti konštatujem, že napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici, sp. zn. 5 To 93/2022, z 27. septembra 2022, ktorým bol obvinenému v rozpore s ustanoveniami
§ 237 ods. 4, § 39 ods. 3 Trestného zákona uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby,

došlo k naplneniu dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. i), písm. h) Trestného poriadku. Z
uvedených dôvodov navrhujem, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky:
1/ podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku vyslovil, že rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.
zn. 5To/93/2022, z 27. septembra 2022 bol porušený zákon v ustanoveniach § 34 ods. 2, § 39 ods. 3
písm. c), § 237 ods. 4 Trestného zákona, v prospech obvineného Doc. Ing. RNDr. C. G., PhD.

2/ podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.
5To/93/2022, z 27. septembra 2022 vo výroku o treste a zároveň zrušil aj rozsudok Okresného súdu
Banská Bystrica, č. k. 4T/30/2017-4854, zo 17. marca 2022 vo výroku o treste, a3/ podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku prikázal Okresnému súd Banská Bystrica, aby vec v potrebnom
rozsahu znova prerokoval a rozhodol".

K dovolaniu generálneho prokurátora sa vyjadril obvinený nasledovne:
„Mámzato,žedovolanímnapadnutérozhodnutieKrajskéhosúduvBanskejBystricijezákonné,správne,
spravodlivé a logicky odôvodnené, vydané v súlade so zásadami pre ukladanie trestov. Mám za to, že
súdy (prvého stupňa ako aj odvolací súd) postupovali pri rozhodovaní o druhu a výške trestu v súlade
so zásadami ukladania trestov upravenými v § 34 Trestného poriadku.

Podmienečný trest odňatia slobody, ktorý mi bol uložený, je podľa môjho názoru správny, zákonný a
spravodlivý, a to nielen s poukazom na okolnosti prípadu a pomery páchateľa, ale aj rovnalo s poukazom
na ostatné ďalšie sankcie, ktoré mi boli súdom okrem podmienečného trestu uložené. Uložený trest
zodpovedá všetkým zákonným hľadiskám stanoveným pre jeho ukladanie v zmysle § 34 ods. 1 až 4
Trestného zákona za situácie, keď boli splnené podmienky pre mimoriadne zníženie trestu podľa §
39 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona v spojení s článkom 6 Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd (ďalej v texte „Dohovor").
Podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery
páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa
neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno
páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom. Mám zato, že súdy pri

svojom rozhodovaní o druhu trestu a jeho výmery sa dôsledne riadili zákonnými zásadami pre ukladanie
trestov a prihliadli v mojej trestnej veci aj na spôsob spáchania činu, jeho následky, zavinenie, pohnútku,
priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, moju osobu, pomery ako aj možnosť nápravy.

Je nesporné, že skutky sa stali v roku 2007 a 2009, trestné stíhanie bolo začaté uznesením vydaným
KR PZ v Banskej Bystrici, odbor justičnej a kriminálnej polície PZ, Banská Bystrica pod ČVS: KRP-80/

OEK-BB-2009, z 10. augusta 2009, pričom obžaloba bola podaná na Okresný súd Banská Bystrica 13.
apríla 2017 (po viac ako 8 rokoch). Následné konanie pred súdmi prvého stupňa a odvolacím súdom
trvalo viac ako 5 rokov. Je nesporné, že konanie v mojej trestnej veci trvalo neprimerane dlho už vo
fáze prípravného konania, za ktoré zodpovedá prokurátor. Svojim konaním som žiadnym spôsobom
nezapríčinil predlžovanie trestného konania, zúčastňoval som sa vyšetrovacích úkonov ako aj súdnych

pojednávaní buď osobne alebo prostredníctvom svojho obhajcu, žiadny úkon nebol zrušený či odložený
pre moju neprítomnosť. V neposlednom rade je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad
pri ukladaní trestu, a to na skutočnosť, že uložený trest má postihovať výlučne páchateľa trestného
činu a nie ďalšie osoby. V tomto konkrétnom prípade je nesporné, že akýmkoľvek iným druhom trestu,
resp. uložením nepodmienečného trestu by boli postihnuté i ďalšie osoby, ktoré sa na trestnej činnosti

žiadnym spôsobom nepodieľali, neparticipovali na ňom a ani preukázateľne nemali z neho žiadne
výhody. Ide o moju rodinu, ktorá okrem skutočnosti, že určitým výrazným spôsobom bola postihnutá
neprimeranou dĺžkou trestného konania, ale bola by zásadným spôsobom postihnutá aj prípadným
uložením nepodmienečného trestu, ktorý sa vo vyššie uvedených súvislostiach javí ako neprimerane
prísny, neúčinný ale i neúčelný.

Dovolím si poukázať na to, že počas celého obdobia (od spáchania skutkov až po vyhlásenie konečného
rozhodnutia Krajským súdom v Banskej Bystrici dňa 27. septembra 2022 uplynula doba viac ako 16
rokov) som viedol a vediem riadny a usporiadaný život, nedopustil som sa žiadneho protiprávneho
konania, som stále zamestnaný a mám pravidelný príjem. Bezúhonný a usporiadaný život som viedol
aj pred spáchaním skutkov a rovnako tak aj v súčasnosti. Súdy tiež v rámci svojho rozhodovania

o primeranosti trestu sa dôsledne riadili a zohľadnili zásadu tzv. sudcovskej individualizácie trestu,
ktorá prakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu
je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom v každom
konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Medziskutočnosti, na ktoré by v záujme individualizácie trestu mal súd pri určovaní druhu trestu a jeho
výmery prihliadať, patria napríklad spôsob spáchania činu a jeho následok, miera zavinenia, pohnútka,
priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, osobné,

rodinné pomery, zdravotný stav páchateľa a jeho rodiny) či možnosť jeho nápravy. Tak ako pri
rozhodovaní o vine i pri rozhodovaní o treste sa vnútorné presvedčenie súdu vytvára na základe
logického úsudku, na zodpovednom a starostlivom zhodnotení každej z okolností prípadu individuálne
i v ich vzájomných súvislostiach a v súhrne.
Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácia tak núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho

prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupu súdu pri rozhodovaní o treste. Podľa
môjho názoru je potrebné rozlišovať medzi okolnosťami na strane páchateľa, na ktoré sa viaže v prípade
zistenia týchto okolností aplikácia ustanovenia § 39 Trestného zákona a okolnosti na strane OČTK, resp.
súdu, najmä prieťahy nezavinené obvineným a prejednanie jeho trestnej veci v neprimeranej lehote, pri
splnení ktorých sa aplikuje článok 6 Dohovoru. Nič nebráni kumulatívnej aplikácii týchto dvoch inštitútov
za predpokladu, že takéto okolnosti nastali na strane OČTK, resp. súdu ako aj obvineného tak, ako to

bolo aj v mojom prípade.
Záverom si dovoľujem poukázať, že podmienečný trest odňatia slobody, ktorý mi bol uložený, je podľa
nášho názoru správny, zákonný a spravodlivý, jednak s poukazom na okolnosti prípadu a pomery
páchateľa podľa § 39 Trestného zákona za súčasného použitia článku 6 Dohovoru a rovnako aj s
poukazom na ostatné ďalšie sankcie, ktoré mi boli súdom popri podmienečnom treste uložené, pričom

riadne a včas plním, dodržiavam všetky uložené povinnosti, pravidelne sa dostavujem k probačnému a
mediačnémuúradníkoviOkresnéhosúduZvolen,atovdohodnutýchpravidelnýchčasovýchintervaloch,
absolvoval som 10 sedení kognitívno-behaviorálnej psychoterapie (5 sedení osobne, 5 online), uložený
peňažný trest vo výške 5.000,-EUR som zaplatil 8. decembra 2022. Samotný podmienečný trest
je pre mňa veľkou výstrahou a ponaučením, uvedomil som si následky svojho konania, vážim si

dobrodenie súdu, vediem riadny, usporiadaný a bezúhonný život, od spáchania skutkov (rok 2007, 2009)
počas obdobia 16 rokov som sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania, som stále zamestnaný, v
súčasnosti pracujem na Akademii HUSPOL (Osvobození 699, 686 04 Kunovice, Česká republika) vo
funkcii prorektora pre pedagogickú činnosť, mám zabezpečený pravidelný príjem, preto na moju nápravu
a ochranu spoločnosti nepodmienečný výkon trestu odňatia slobody nie je vôbec nevyhnutný".

V doplnení vyjadrenia vysvetlil, že sa vnútorne cíti byť nevinný, vykonal rozbor dôkazov a navrhol
dovolanie generálneho prokurátora zamietnuť.

+ + +

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) zistil, že dovolanie je
prípustné [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku], bolo podané oprávnenou osobou [§ 369
ods. 2 písm. a) Trestného poriadku], v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 2 Trestného poriadku),
na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (370 ods. 3 Trestného poriadku),
obsahuje náležité odôvodnenie (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a dospel k záveru o dôvodnosti

dovolania podaného generálnym prokurátorom.

K dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku.

Podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo

zákonom ustanovenej trestnej sadzby, alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný
trestný čin nepripúšťa.

Uložením trestu mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby sa rozumie uloženie „počítateľného" trestu
(trest odňatia slobody, trest domáceho väzenia, trest povinnej práce, peňažný trestu, zákaz činnosti,

zákaz pobytu, trest zákazu účasti na verejných podujatiach a trest vyhostenia) pod dolnú hranicu
zákonom ustanovenej trestnej sadzby ako aj uloženie takéhoto trestu nad maximálne povolenú výmeru.

Dovolanie možno podať aj vtedy, ak súd uložil obvinenému taký druh trestu, ktorý Trestný zákon za
prejednávaný trestný čin nepripúšťa (napr. uloženie trestu zákazu pobytu za nedbanlivostný trestný

čin, ide aj o prípad, ak obvinenému bol napriek zákazu - § 49 ods. 2 Trestného zákona uložený trest
odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu). Tento dovolací dôvod možno použiť aj v
prípadoch, pri ktorých boli súčasne uložené tresty, pričom Trestný poriadok uloženie takýchto trestov
súčasne nepripúšťa - § 34 ods. 7 Trestného zákona.Podľa § 34 ods. 2 Trestného zákona páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere,
ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby

trestu odňatia slobody.

Podľa § 39 Trestného zákona
(1) Ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie
trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie

ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú
hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.
(2) Súd môže znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom aj vtedy, ak
odsudzuje páchateľa
a) za prípravu na zločin alebo za pokus trestného činu a ak vzhľadom na povahu a závažnosť prípravy
alebo pokusu má súd za to, že použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom by bolo pre

páchateľa neprimerane prísne a na ochranu spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania,
b) ktorý významnou mierou prispel k objasneniu trestného činu spáchaného v prospech zločineckej
skupiny alebo teroristickej skupiny, alebo napomáhal zabrániť spáchaniu trestného činu, ktorý v
prospech zločineckej skupiny alebo teroristickej skupiny iný pripravoval, alebo sa o jeho spáchanie
pokúsil tým, že oznámil jeho činnosť orgánom činným v trestnom konaní a poskytol im informácie, ktoré

by inak nezískali, a tak im pomohol zabrániť alebo zmierniť následky trestného činu, zistiť alebo usvedčiť
páchateľov alebo zabezpečiť dôkazy o trestnom čine v prospech usvedčenia zločineckej skupiny alebo
teroristickej skupiny,
c) ktorý spáchal trestný čin v stave zmenšenej príčetnosti, a súd má za to, že vzhľadom na zdravotný stav
páchateľa by bolo možné za súčasného uloženia ochranného liečenia dosiahnuť ochranu spoločnosti aj

trestom kratšieho trvania, pričom nie je viazaný obmedzeniami uvedenými v odseku 3 a zároveň uloží
ochranné liečenie,
d) v konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu, alebo
e) ktorý sa zvlášť významnou mierou podieľal na objasnení trestného činu korupcie podľa ôsmej
hlavy tretieho dielu osobitnej časti tohto zákona, trestného činu založenia, zosnovania a podporovania

zločineckej skupiny podľa § 296, trestného činu založenia, zosnovania a podporovania teroristickej
skupiny podľa § 297 alebo obzvlášť závažného zločinu spáchaného organizovanou skupinou,
zločineckou skupinou alebo teroristickou skupinou, alebo na zistení alebo usvedčení jeho páchateľa
tým, že poskytol v trestnom konaní dôkazy o takom čine, ak vzhľadom na povahu a závažnosť ním
spáchaného trestného činu má súd za to, že účel trestu možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania;

znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby sa nesmie voči organizátorovi, návodcovi
alebo objednávateľovi trestného činu, o ktorom poskytol dôkazy v trestnom konaní.
(3) Pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu však súd nesmie uložiť
a) trest odňatia slobody kratší ako dvadsať rokov, ak je páchateľ odsúdený za trestný čin úkladnej vraždy
podľa § 144 ods. 3, genocídia podľa § 418 ods. 3, teroristického útoku podľa § 419 ods. 2, neľudskosti

podľa § 425 ods. 2 alebo vojnového bezprávia podľa § 433 ods. 2,
b) trest odňatia slobody kratší ako osem rokov, ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej
sadzby trestu odňatia slobody aspoň pätnásť rokov,
c) trest odňatia slobody kratší ako päť rokov, ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej
sadzby trestu odňatia slobody aspoň desať rokov,

d) trest odňatia slobody kratší ako dva roky, ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej
sadzby trestu odňatia slobody aspoň päť rokov,
e) trest odňatia slobody kratší ako šesť mesiacov, ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica
trestnej sadzby trestu odňatia slobody menej ako päť rokov, a
f) trest zákazu činnosti, trest zákazu pobytu a trest vyhostenia na dobu kratšiu ako šesť mesiacov.

(4) V konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu môže súd uložiť trest odňatia slobody znížený o jednu
tretinu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby a v prípade trestných činov uvedených
v odseku 3 písm. a) trest odňatia slobody nie kratší ako dvadsať rokov.

Podľa § 237 ods. 4 písm. a) Trestného zákona odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa

páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1
a) a spôsobí ním škodu veľkého rozsahu.Krajský súd rozhodol v rozpore s vyššie citovanými ustanoveniami Trestného zákona. Svoje rozhodnutie
odôvodnil nasledovne:
„Obžalovanému uložil trest odňatia pod dolnú hranicu trestnej sadzby, a to nie len s poukazom na § 39

ods. 1 Trestného zákona, ale najmä na čl. 6 ods. 1 Dohovoru ... Na margo uloženého trestu krajský
súd považuje za potrebné zhrnúť, že v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu
k právu na prejednanie veci v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, dáva členským štátom na výber, či zvolia preventívne prostriedky nápravy
alebo kompenzačné prostriedky nápravy porušenia uvedeného práva. V prejednávanej veci je nesporne

preukázané, že skutky obžalovaný spáchal v roku 2007 a 2009, obvinenie bolo obžalovanému vznesené
v roku 2011, pričom obžaloba bola na okresný súd podaná v roku 2017. Európsky súd pre ľudské
práva považuje za primeranú lehotu konania pred vnútroštátnymi orgánmi lehotu vo výmere 6 rokov. V
prípade obžalovaného tak bolo právoplatne rozhodnuté o vine k záveru, že ukladanie nepodmienečného
trestu odňatia slobody v akejkoľvek výmere po 13 rokoch od spáchania skutku by bolo v rozpore so
zásadamipreukladanietrestu,vrozporesosamotnýmúčelomtrestu,pričomtrestbybolvtakomprípade

len obyčajnou odplatou za spáchanie žalovaných skutkov. Vzhľadom na to, že Slovenská republika
vo svojom právnom poriadku nedisponuje preventívnymi prostriedkami nápravy porušenia práva na
prejednanie veci v primeranej lehote, musel aj krajsky súd pristúpiť ku kompenzačnej forme porušenia
uvedeného práva, a to vo forme mimoriadneho zníženia trestu tak, ako je to uvedené vyššie"

Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu, keď uložil trest v rozpore so zákonom, je na také zásadné
rozhodnutie nedostatočné, pričom súd nevysvetlil prečo by uloženie trestu v súlade so zákonom - podľa
§ 39 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona, bolo v rozpore so zásadami na uloženie trestu (s ktorými?)
a ani to, prečo by uloženie trestu v súlade so zákonom bolo v rozpore s účelom trestu (v čom je v
rozpore?). Jediná zaujímavá myšlienka, ktorú krajský súd vyslovil je zmienka o odplate trestu za trestný

čin, pričom ale túto myšlienku nerozviedol napríklad s poukazom na samotnú filozofiu trestania.

Najvyšší súd poznamenáva, že pre ukladanie trestov, či už ide o výber konkrétneho druhu trestu - §
32 Trestného zákona, alebo o určovanie ich výmery platia prísne zákonné pravidlá. Čo sa týka určenia
druhu trestu, tak sú tieto pravidlá uvedené v § 34 ods. 7 Trestného zákona a v treťom diely druhej hlavy

Trestného zákona - ukladanie a výkon jednotlivých trestov - § 46 až § 65. Pokiaľ ide o určenie výmery
trestuodňatiaslobody,taktotosaodvíjaodtrestnejsadbyustanovenejvskutkovejpodstatekonkrétneho
trestného činu, ktorá môže byť modifikovaná len zákonom (nie emóciami sudcu a ani Dohovorom) napr.
podľa § 36, § 37, § 38, § 39, § 42 ods. 2, § 47 Trestného zákona, ....

Dodržiavanie zákonných pravidiel má svoje opodstatnenie nielen z dôvodu predvídateľnosti práva ale
aj z dôvodu právnej istoty platnej pre každý subjekt trestného konania. Ani nesprávny odkaz na čl.
6 Dohovoru vo výroku o treste nemôže odôvodniť rozhodovanie súdu o treste v rozpore so znením
Trestného zákona, o to viac keď čl. 6 Dohovoru - právo na spravodlivý proces, sa týka procesného
postupu súdu a orgánov činných v trestnom konaní a nie hmotnoprávnych otázok. Okrem toho Dohovor

a ani žiadna iná medzinárodná zmluva neprikazuje ich signatárom jednotné trestné sankcie, s výnimkou
jednotného zákazu trestu smrti, zákazu neľudského či ponižujúceho trestu a zákazu nútenej alebo
povinnej práce - čl. 2, čl. 3, čl. 4 Dohovoru. Trestná politika štátu, a to aj pokiaľ ide o určovanie výmery
trestov za spáchané trestné činy je v autonómnej dispozícií zákonodarného zboru toho ktorého štátu
(signatára Dohovoru), ktorá samozrejme musí spĺňať všetky štandardy nielen Dohovoru, ale aj iných

medzinárodných predpisov týkajúcich sa ľudských práv.

V predmetnej veci boli splnené podmienky na mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody obvinenému z
dôvodu okolností prípadu - časové hľadisko (najvyšší súd si osvojil takéto závery súdov nižších stupňov,
apretonaneodkazuje),vdôsledkučohobolomožnémimoriadnemuznížiťtrestodňatiaslobodypodľa§

39 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona, to znamená, že súdy mohli obvinenému uložiť trest odňatia
slobody vo výmere najmenej päť rokov. Uloženie trestu odňatia slobody pod hranicu piatich rokov nebolo
v žiadnom prípade prípustné, a to ani s odkazom na Dohovor.

Preto úvahy krajského súdu (ale aj okresného súdu) neuložiť trest v súlade so znením Trestného zákona,

to znamená minimálne vo výmere päť rokov - § 39 ods. 3 písm. c) Trestného zákona, nie sú podľa názoru
najvyššieho súdu správne.Akbyplatil,podľanázorunajvyššiehosúdu,nesprávnyvýkladanesprávnaaplikáciaprávaprezentovaná
okresným i krajským súdom v predmetnej veci, mohlo by sa stať, že s odkazom na Dohovor, Chartu,
alebo na základné zásady ukladania trestov (napr. primeranosť, proporcionalita, personálnosť atď.) a s

dovetkom, že trest by bol len odplatou za trestný čin by súdy
- neuložili postupom podľa § 47 ods. 2 Trestného zákona (zásada trikrát a dosť) trest odňatia slobody
na doživotie, lebo „síce uloženie trestu odňatia slobody na doživotie by bolo zákonné, ale neprimerané
a nespravodlivé",
- alebo by súdy ukladali napr. trest povinnej práce v rozpore s ustanovením § 34 ods. 6, druhá veta

Trestného zákona s vysvetlením, že „síce súd musí uložiť trest odňatia slobody, čo by bolo zákonné,
ale zároveň nespravodlivé", resp.
- v rozpore s § 49 ods. 2 Trestného zákona by ukladali „podmienku na podmienku", „lebo nepodmienečný
trest by bol len odplatou za trestný čin", alebo
- za trestný čin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona (sadzba 25 rokov až
doživotie) by uložili trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, pretože „trest len v takejto výmere, podľa

ich názoru, je primeraný, proporcionálny, personálny a spravodlivý a lepšie zodpovedá zásadám pre
ukladanie trestu ako trest odňatia slobody na doživotie a zároveň takýto trest nie je len odplatou za
trestný čin".

Uvedené platí aj naopak, pretože premotivovaný a horlivý sudca by si mohol povedať, že trest odňatia

slobody za trestný čin napr. vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona vo výmere dva roky až šesť
rokov je pre páchateľa mierny, a preto mu uloží trest odňatia slobody vo výmere pätnásť rokov, „nakoľko
iba takýto trest dostatočne vystihuje strádanie obete".

Takýto právny voluntarizmus nemožno pripustiť, a preto najvyšší súd poznamenáva, že bremeno

zdanlivej nespravodlivosti prísnosti trestných sadzieb neleží na pleciach súdu, ale na pleciach
zákonodarcu, ktorý aj o znení § 34 ods. 2 Trestného zákona, § 39 ods. 3 písm. c) Trestného zákona a §
237 ods. 4 písm. a) Trestného zákona nepochybne rozhodol po zrelej úvahe. Súdna moc nezodpovedá
za znenie zákona, ale zákon aplikuje. Treba si uvedomiť, že platí Dura lex, sed lex - tvrdý zákon, ale
zákon - je tak napísaný, treba ho rešpektovať a dodržiavať.

Pokiaľ zákonodarná moc určí v Trestnom zákone rozsah trestnej sadzby, v rámci ktorej sa môže súd
pri ukladaní trestu „pohybovať", súdna moc nemôže (odvolávajúc sa na akúkoľvek výkladovú metódu)
zmeniť jasné a presné znenie zákona, resp. odmietnuť jeho inak povinnú aplikáciu s odôvodnením,
že jeho použitie by bolo síce zákonné, ale príliš prísne a nespravodlivé. Súdna moc totižto nenesie

zodpovednosť za znenie zákona, ani za jeho prísnosť, ale zákon aplikuje a vykladá. V prípadoch
nejasností či možností rôznych výkladov, musia súdy zákon vykladať ústavne konformným spôsobom,
nie však zjavne v rozpore s jasným a zrozumiteľným znením toho ktorého zákonného ustanovenia.

Súd nemôže svoje dobrodenie a láskavosť odôvodňovať rozhodnutím porušujúcim zákon, s

odôvodnením, že trest uložený v súlade so znením Trestného zákona by bol pre obvineného prísny. Ak
krajský súd považuje ustanovenie § 39 ods. 3 písm. c) Trestného zákona, resp. ustanovenie § 237 ods.
4 Trestného zákona za rozporné s Ústavou Slovenskej republiky, môže iniciovať konanie pred ústavným
súdom.

Krajský súd uložil obvinenému doc. Ing. RNDr. C. G., PhD. trest odňatia slobody pod - mimo zákonom
ustanovenú trestnú sadzbu, v dôsledku čoho je naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h)
Trestného poriadku. Z dôvodu špeciality dovolacích dôvodov nemohol byť naplnený aj dovolací dôvod
podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného zákona.

S ohľadom na uvedené, vyhovel najvyšší súd dovolaniu generálneho prokurátora Slovenskej republiky
a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.