Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 1. február 2024

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 36C/44/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122210578
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Mazúrová

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2024:7122210578.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudkyňou JUDr. Alenou Mazúrovou v spore žalobcu: Mesto Košice, IČO: 00 691

135 proti žalovaným: 1. A. B., C. D., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XXX, XXX XX B., 2. E. F., C. D., nar.
XX.X.XXXX, bytom G. XXXX/XX, XXX XX G., zastúpené JUDr. JCLic. H. E., I., B. so sídlom Južná trieda
28, 040 01 Košice, IČO: 52 858 774, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti

r o z h o d o l :

I. Žalobu zamieta.

II. Priznáva žalovaným 1. a 2. náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou žiadal, aby súd určil, že je podielovým spoluvlastníkom pozemku - parcely E - KN č.
XXX, o výmere X XXX m2, druh orná pôda, evidovaného Okresným úradom v Košiciach, katastrálnym

odborom na LV č. XXX pre k. ú. G., obec G. – G., J. G. K., v časti B pod por. č. X, a to v podiele vo
veľkosti XXX/XXXXX k celku, pozemku – parcely E - KN č. XXX, o výmere XX XXX m2, druh orná pôda,
evidovaného Okresným úradom v Košiciach, katastrálnym odborom na LV č. XXX pre k. ú. G., obec G. –
G., J. G. K., v časti B pod por. č. XX, a to v podiele vo veľkosti X/XXX k celku, pozemku – parcely E - KN
č. XXX, o výmere X XXX m2, druh trvalý trávnatý porast, evidovaného Okresným úradom v Košiciach,
katastrálnym odborom na LV č. XXX pre k. ú. G., obec G. – G., J. G. K., v časti B pod por. č. XX, a to v
podiele vo veľkosti X/XXX k celku, pozemku – parcely E - KN č. XXX/XX, o výmere X XXX m2, druh orná

pôda, evidovaného Okresným úradom v Košiciach, katastrálnym odborom na LV č. XXXX pre k. ú. G.,
obec G. – G., J. G. K., v časti B pod por. č. X, a to v podiele vo veľkosti XXX/XXXXX k celku, pozemku
– parcely E - KN č. XXX/XX, o výmere X XXX m2, druh orná pôda, evidovaného Okresným úradom v
Košiciach, katastrálnym odborom na LV č. XXXX pre k. ú. G., obec G. – G., J. G. K., v časti B pod por.
č. X, a to v podiele vo veľkosti XXX/XXXXX k celku, pozemku – parcely E - KN č. XXX, o výmere XX
XXX m2, druh orná pôda, evidovaného Okresným úradom v Košiciach, katastrálnym odborom na LV č.
XXXX pre k. ú. G., obec G. – G., J. G. K., v časti B pod por. č. X, a to v podiele vo veľkosti XX/XXXX

k celku a žiadal priznať náhradu trov konania.

2. V žalobe uviedol, že žalované 1. a 2. sú v súčasnosti evidované ako podielové spoluvlastníčky
pozemkov parcely E – KN č. XXX, parcely E – KN č. XXX, parcely E – KN č. XXX, parcely E –
KN č. XXX/XX, E – KN č. XXX/XX, E – KN č. XXX pre katastrálne územie G., ktoré však nemajú
byť ako podielové spoluvlastníčky predmetných parciel zapísané v katastri nehnuteľnosti, pretože tieto
boli vyvlastňovacím rozhodnutím č. výst. 9860/2617/84-Go zo dňa 4.1.1985 bývalým vlastníkom, resp.

podielovým spoluvlastníkom vyvlastnené v prospech Československého štátu alebo boli niektorými
(bývalými) podielovými spoluvlastníkmi predané na základe kúpnych zmlúv. Uvedené vyvlastňovacie
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 10.4.1985, pričom majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov
v tejto lokalite začalo v roku 1982 a to za účelom realizácie výstavby Zoologickej záhrady Košice.Podľa vyjadrenia Okresného úradu Košice, katastrálneho odboru zo dňa 24.5.2021 bola v minulosti
časť bývalých pozemkovoknižných parciel v katastrálnom území G. číslovaná s použitím malých písmen
abecedy a po ROEP sa malé písmena nahradili číslami. Dôvodil, že ak je v rozhodnutí a vo výpisoch

z PKV uvedené pôvodné číslo parcely XXX/X/X, tá je totožná so súčasne evidovanou E-KN č. XXX/
XX a parcela číslo XXX/X/X je totožná so súčasne evidovanou E – KN č. XXX/XX. Dodal, že z dôvodu
administratívneho zanedbania zo strany štátu nedošlo v rozhodnom období k zápisu jeho vlastníckeho
práva na základe právoplatného vyvlastňovacieho rozhodnutia do príslušnej evidencie nehnuteľnosti.
S poukazom na zákon č. 138/1991 Zb. dôvodil, že na základe tohto zákona prechádzal na obce

a mestá hnuteľný a nehnuteľný majetok vo vlastníctve štátu a to bez ohľadu na skutočnosť, či tieto
pozemky boli reálne zapísané v príslušnej evidencii nehnuteľnosti; rozhodujúcou okolnosťou bol právny
stav vlastníctva Československého štátu. Naliehavý právny záujem preukazoval skutočnosťou, že nie
je zosúladený skutkový stav so stavom právnym. Dodal, že skutočným vlastníkom resp. podielovým
spoluvlastníkom predmetných pozemkov je žalobca a ten nemá inú možnosť, ako sa domôcť ochrany
svojho vlastníckeho práva a ako ho usporiadať aj zápisom v príslušnom katastri nehnuteľnosti, kde

sú neoprávnene vedené žalované. Bez tohto určenia je vlastnícke právo žalobcu ohrozené, resp.
bez tohto určenia vlastníckeho práva žalobcu k predmetným pozemkom je jeho právne postavenie
neisté. Akcentoval, že predmetné pozemky boli v minulosti štátom riadne vysporiadané, a v tomto
prípade vykúpené alebo vyvlastnené pre výstavbu ZOO Košice. Pre prípad, žeby žalované namietali
vyvlastňovacie rozhodnutie, poukázal, že súd môže toto rozhodnutie preskúmavať len z hľadiska

existencie právomoci správneho orgánu na jeho vydanie v súlade v tej dobe platnými a účinnými
právnymi predpismi, nie však jeho zákonnosť. Vyvlastňovacie rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
dňa 10.4.1985, do dnešného dňa zrušené nebolo, jeho účinky trvajú i keby prípadné dôvody na jeho
vydanie neexistovali. Dodal, že príslušný správny orgán ustanovil všetkým účastníkom vyvlastňovacieho
konania, ktorí nemohli konať samostatne alebo ktorých pobyt nebol známy, opatrovníka a vlastníkom,

resp. podielovým spoluvlastníkom, ktorých pobyt nebol správnemu orgánu známy, sa rozhodnutie
doručovalo v súlade s ustanovením § 26 zákona č. 71/1967 Zb. v znení účinnom v rozhodnom období, t.
j. verejnou vyhláškou. Pre prípad akýchkoľvek pochybností uviedol, že vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiamnadobudolvydržanímatvrdil,žekeďžedňomúčinnostizákonač.138/1991Zb.žalobca
vstúpil do dobromyseľnej držby tohto majetku, nemusel mať vedomosti o spôsobe ich nadobudnutia

Československým štátom. 10 ročná vydržacia lehota začala plynúť 1.5.1991 a uplynula 1.5.2001. Dodal,
že žalované mali nadobudnúť podiely na predmetných parcelách až v rokoch 2009 a 2017. Tiež dodal,
že žalobca na rozdiel od žalovaných alebo ich právnych predchodcov od nadobudnutia vlastníckeho
práva sa vždy správal ako vlastník pozemkov. V súčasnosti sú tieto pozemky užívané ZOO Košice.

3. K žalobe sa vyjadrili žalované 1. a 2. písomným podaním zo dňa 31.1.2023, v ktorom celom rozsahu
popreli žalobcom tvrdené skutočnosti a to, že by malo dôjsť k vyvlastneniu, odkúpeniu alebo k vydržaniu
predmetných nehnuteľnosti. Uviedli, že parcelu č. XXX dedila žalovaná 1. po poručiteľke - svojej matke
– L. A. C. K., ktorá zomrela dňa XX.X.XXXX, a vzhľadom na rok jej úmrtia, v žiadnom prípade nemohlo
dôjsť k vyvlastneniu predmetných parciel už v roku 1985, teda počas jej života. Dodala, že L. A., C. K.

dedila po svojej matke – E. K., C. M., zomrelej dňa 9.2.1979 v dedičskom konaní pod D 1716/97 zo dňa
15.4.1998 (pôvodné dedičské konanie prebiehalo pod D 288/79). L. A., C. K. taktiež dedila po svojom
otcovi – A. K., ktorý zomrel dňa XX.X.XXXX, po ktorom prebehlo dedičské konanie pod D 1022/75 a
dodatočné dedičské konanie pod D 1117/92. Parcely č. XXX L. D. XXX nadobudla žalovaná 2. po
poručiteľke – svojej matke – L. A., C. K., ktorá zomrela dňa XX.X.XXXX, ktorá zase dedila po svojich

rodičoch - E. K., C. M., zomrelej dňa 9.2.1979 a A. K., ktorý zomrel dňa XX.X.XXXX. Žalovaná 2. tiež
dedila aj parcely č. XXX, XXX/XX L. XXX/XX a to po svojej starej mame – E. K., C. M., zomrelej dňa
9.2.1979. Dôvodili, že nakoľko A. K. a E. K., C. M. boli mŕtvi, tak im nemohlo byť doručené rozhodnutie
o vyvlastnení a nemohli byť ani účastníkmi takéhoto vyvlastňovacieho konania. Dodali, že je logické,
že rozhodnutie mŕtvej osobe doručené nemohlo byť ani verejnou vyhláškou. Čo sa týka kúpnych

zmlúv uviedli, že s predávajúcimi uvedenými v týchto kúpnych zmluvách, a to L. N. a O. E., nie sú v
žiadnom príbuzenskom pomere a tieto nie sú ani predchodkyňami žalovaných, preto v žiadnom prípade
nedošlo k vykúpeniu sporných parciel. Namietli, že vyvlastňovacie rozhodnutie nemohlo tak nadobudnúť
právoplatnosť a ani vykonateľnosť pre vady, a preto žalobca nemohol nadobudnúť vlastnícke práva
k nehnuteľnostiam. Za vady považovali jednak konanie s mŕtvymi osobami a nesprávne doručovanie

verejnou vyhláškou. Namietli tiež právnu argumentáciu žalobcu o nadobudnutí spoluvlastníckeho práva
vydržanímmajúczato,ževyvlastňovacierozhodnutieniejespôsobilýmtitulomkvydržaniapredmetných
nehnuteľností. Uviedli, že žalobca z verejného registra, teda od roku 1991, vedel, že nie je zapísané
vlastnícke právo v jeho prospech a preto nemohol byť ani dobromyseľný. Tiež o nedobromyseľnostižalobcu svedčí aj fakt, že Zoologická záhrada Košice platila vlastníkom pozemkom v areáli nájomné
za užívanie ich pozemkov a dodali, že po roku 1993 začala od niektorých spoluvlastníkov odkupovať
spoluvlastnícke podiely a niektorým platila aj nájom. Mali za to, že žalobca objektívne nemohol byť

dobromyseľný, že je vlastníkom nehnuteľnosti a štát ani štátna organizácia nebola evidovaná ako
vlastník sporných pozemkov v evidencii nehnuteľnosti; teda v čase nadobudnutia účinnosti zákona č.
138/1991 Zb. Žalobca taktiež nikdy nebol evidovaný ako vlastník nehnuteľnosti a nikdy sa tohto práva
nedomáhal určovacou žalobou, teda za celých 30 rokov a žalobca ani v ROEP nebol zapísaný ako
vlastník a ani po ROEP nepodal určovaciu žalobu, pričom vedel, že nie je evidovaný ako vlastník

dotknutých pozemkov. Navrhli žalobu zamietnuť a priznať im náhradu trov konania.

4. Žalobca k vyjadreniu žalovaných zaujal stanovisko písomným podaním zo dňa 23.10.2023, v ktorom,
navyše oproti skutkovým tvrdeniam uvedeným v žalobe, uviedol, že čo sa týka parciel E-KN č. XXX/
XX, D. XXX/XX, D. XXX L. D. XXX je nesporné, že žalované tieto parcely nadobudli po svojej starej
matke L. A., C. K., zomrelej v roku 2009 a táto ich mala zdediť po svojom otcovi A. K., zomrelom v

roku 1975 až v roku 1992, dôvodiac, že v pôvodnom dedičskom konaní v roku 1975 tieto parcely neboli
predmetom dedenia. Pokiaľ ide o parcely E-KN č.. XXX a E-KN č. XXX tieto mali žalované nadobudnúť
až v roku 2018 po svojej prastarej matke E. K., C. M., zomrelej 1979, ktorá bola podľa výpisu z PKV
č. 19 ich evidovanou podielovou spoluvlastníčkou, pričom v pôvodnom dedičskom konaní v roku 1979
tieto parcely neboli predmetom dedenia. Akcentoval, že v čase vyvlastňovacieho konania príslušnému

správnemu orgánu bolo známe, že A. K. a E. K., C. M., t. j. právni predchodcovia žalovaných, zomreli,
ale nebol mu známy okruh ich dedičov a ani nemohol, lebo dedičské konania, predmetom ktorých
boli predmetné parcely, prebehli až v roku 1992 a 2018, a preto bol ustanovený neznámym dedičom
opatrovník v súlade s § 16 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. rozhodnutím zo dňa 10.11.1984 v osobe
K. A. E., bytom G. XX, G.. Vyvlastňovacím rozhodnutím tak štát vyvlastnil podiely na predmetných

parcelách nasledovne: parcela reg. E- KN č. XXX/XX a E- KN XXX/XX pôvodne evidované na PKV
č. XXX pre katastrálne územie G. ako mpč. XXX/X/X a mpč. XXX/X/X boli vyvlastnené neznámym
dedičom po A. K. v celom rozsahu, ktorý bol pôvodne evidovaný pod B4 s podielom vo veľkosti XXXX/
XXXXX k celku, parcela E- KN č. XXX evidovaná pôvodne na PKV č. XXX pre katastrálne územie
G. bola vyvlastnená neznámym dedičom po A. K. v celom rozsahu, ktorý bol pôvodne evidovaný pod

B5 s podielom vo veľkosti XXX/XXXX k celku, parcela E-KN č. XXX evidovaná pôvodne na PKV č.
XXX pre katastrálne územie G. bola vyvlastnená neznámym dedičom po A. K. v celom rozsahu, ktorý
bol pôvodne evidovaný pod B1d s podielom vo veľkosti XXX/XXXXX k celku, pod B1o vo veľkosti
280/10080 k celku a pod B1š vo veľkosti XX/XXXXX k celku a parcely E-KN č. XXX a E-KN č. XXX
evidované pôvodne na PKV č. 19 pre katastrálne územie G. boli vyvlastnené neznámym dedičom

po E. K. C. M. v celom rozsahu. Neznámymi dedičkami po nebohých podielových spoluvlastníkov v
rozhodnom obdobím boli aj stará matka žalovaných, aj žalované, ktoré svoje podiely mali nadobudnúť
dedením až v rokoch 1992 a 2018. K námietke žalovaných týkajúcej sa doručovania rozhodnutia žalobca
poukázal na § 26 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. a dodal, že osobitným právnym predpisom v tom
čase bola vykonávacia vyhláška stavebného zákona č. 85/1976 Zb. a nie stavebný zákon, pričom

podľa § 58 ods. 1, ods. 2 tejto vyhlášky bol postup pre doručovanie ako opísal možný. Tvrdil, že
nečinnosť alebo ľahostajnosť vlastníkov pozemkov, resp. ich právnych nástupcov v rozhodnom období
nemôže byť na ťarchu žalobcu. Odo dňa právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia až do účinnosti
zákona č. 138/1991 Zb., t. j. do 1.5.1991, predmetné parcely vlastnil štát, boli predmetom štátneho
socialistického vlastníctva a dňom účinnosti citovaného zákona tieto ex lege nadobudol žalobca, pričom

prechod majetku štátu ku dňu 1. 5. 1991 bol potvrdený aj delimitačným protokolom č. 5. Parcely už
teda nemohli byť predmetom dedenia v rokoch 1992 a v roku 2018, pretože ich od 1.5.1991 vlastnil
žalobca. Tvrdil, že za nesporné je potrebné považovať to, že na vyvlastnených pozemkoch prebehla
výstavba ZOO a túto začal štát a po prechode majetku štátu a investorskej funkcie ju dokončil žalobca a
najneskôrodprávoplatnostirozhodnutia-10.4.1985-predmetnéparcelyužneužívalipôvodneevidovaní

spoluvlastníci, resp. ich právni nástupcovia, ale štát a po ňom žalobca a tento stav trvá dodnes. Pokiaľ
žalované odvodzujú svoje vlastnícke právo od dedičských rozhodnutí z roku 2009 a 2016, tieto nikdy
predmetné parcely ani v ich časti neužívali, vyvlastnené pozemky do dnešného dňa slúžia účelu, na
ktorýboliajvyvlastnené.Dodal,ževstupžalobcudodobromyseľnejdržbypredmetnýchpozemkovdňom
účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., t. j. k 1.5.1991, bol objektívne naplnený, pričom žalobca nemal žiaden

dôvod pochybovať o vlastníctve štátu. Žalobca rešpektoval a mal dôveru v právoplatné a vykonateľné
rozhodnutie vydané v minulosti v správnom konaní. Dôvodil, že to, že v minulosti neboli v príslušných
evidenciách nehnuteľností evidovaní právni nástupcovia podielových spoluvlastníkov napr. preto, že
dedičské konania po týchto poručiteľoch v minulosti neprebehli alebo preto, že predmetom dedenianeboli žalované parcely, nemôže byť kladené za vinu správnemu orgánu a už vôbec nie takmer po 40
rokoch žalobcovi. Správny orgán vo vyvlastňovacom konaní mohol konať len s tými, ktorí boli v tom čase
riadne evidovanými vlastníkmi - spoluvlastníkmi predmetných parciel a v tomto prípade boli jedinými

evidovanými vlastníkmi/spoluvlastníkmi predmetných parciel v rozhodnom období, t. j. v čase vydania
vyvlastňovacieho konania, len právni predchodcovia žalovaných - A. K. a E. K., C. M., pretože dedičské
konania po týchto poručiteľoch, predmetom ktorých mali byť dotknuté parcely, prebehli až v rokoch 1992
a 2018.

5. Predmetom tohto konania je určenie, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom pozemku - parcely
E - KN č. XXX, o výmere X XXX m2, druh orná pôda, evidovaného Okresným úradom v Košiciach,
katastrálnym odborom na LV č. XXX pre k. ú. G., obec G. – G., J. G. K., v časti B pod por. č. X, a to v
podiele vo veľkosti 340/10080 k celku, pozemku – parcely E - KN č. XXX, o výmere XX XXX m2, druh
orná pôda, evidovaného Okresným úradom v Košiciach, katastrálnym odborom na LV č. XXX pre k. ú.
G., obec G. – G., J. G. K., v časti B pod por. č. XX, a to v podiele vo veľkosti 1/288 k celku, pozemku –

parcely E - KN č. XXX, o výmere X XXX m2, druh trvalý trávnatý porast, evidovaného Okresným úradom
v Košiciach, katastrálnym odborom na LV č. XXX pre k. ú. G., obec G. – G., J. G. K., v časti B pod por. č.
XX, a to v podiele vo veľkosti X/XXX k celku, pozemku – parcely E - KN č. XXX/XX, o výmere X XXX m2,
druh orná pôda, evidovaného Okresným úradom v Košiciach, katastrálnym odborom na LV č. XXXX pre
k. ú. G., obec G. – G., J. G. K., v časti B pod por. č. X, a to v podiele vo veľkosti XXX/XXXXX k celku,

pozemku – parcely E - KN č. XXX/XX, o výmere X XXX m2, druh orná pôda, evidovaného Okresným
úradom v Košiciach, katastrálnym odborom na LV č. XXXX pre k. ú. G., obec G. – G., J. G. K., v časti B
pod por. č. X, a to v podiele vo veľkosti XXX/XXXXX k celku, pozemku – parcely E - KN č. XXX, o výmere
XX XXX m2, druh orná pôda, evidovaného Okresným úradom v Košiciach, katastrálnym odborom na
LV č. XXXX pre k. ú. G., obec G. – G., J. G. K., v časti B pod por. č. X, a to v podiele vo veľkosti XX/

XXXX k celku.

6. Je nepochybné, že žalobca sa domáha svojho nároku určovacou žalobou podľa § 137 písm. c) CSP.

7. Podľa ust. § 137 písm. c) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu

právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.
8. Súd sa v prvom rade zaoberal existenciou naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom
určení vlastníckeho práva v jeho prospech. V tomto prípade nevyplýva naliehavý právny záujem z
osobitného predpisu, preto bolo na žalobcovi preukázať, že na požadovanom určení je daný naliehavý

právny záujem. V zmysle ustálenej súdnej rozhodovacej praxe, ak zo zápisu vo verejnom registri práv
vyplýva, že tvrdené právo patrí žalovanému, je vždy daný naliehavý právny záujem na požadovanom
určení vlastníckeho práva (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 2 Cdo 163/2015). Žalobca sa domáhal a aj
skutkovo a právne odôvodnil, že nie je zapísaný ako vlastník spornej parcely do evidencie nehnuteľností,
nemôže riadne vykonávať svoje vlastnícke právo a jeho postavenie vlastníka je neisté, a preto má

naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Keďže v prejednávanom prípade ide o nesúlad medzi
právnym a skutkovým stavom, žalobca v katastri nehnuteľnosti nie je zapísaný ako vlastník a namiesto
neho je zapísaná iná osoba, ako nevlastník v pozícii vlastníka, žalobca má naliehavý právny záujem na
požadovanom určení (R 4 Cdo 49/2003).
9. Z výpisu z LV č. XXX pre katastrálne územie G., obec G. – G., J. G. K. vyplýva, že žalovaná

1. je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti parcelného č. XXX o výmere XXXX m2, druh: orná
pôda vo výške spoluvlastníckeho podielu 340/10080, titul nadobudnutia: osvedčenie o dedičstve
13D/595/2009, Dnot 139/2009, Z-1113/10 zo dňa 24.2.2010-70/2010; predtým parcela vedená v PKV
č. XXX, kde ako vlastník bol vedený, okrem iných, A. K. v podiele 315/10080 a 45/10080. Z výpisu
z LV č. XXX pre katastrálne územie G., obec G. – G., okres Košice I vyplýva, že žalovaná 2. je

podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností parcelných č. XXX o výmere XX.XXX m2, druh: orná pôda
a č. XXX o výmere XXXX m2, druh: trvalý trávny porast vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/288, titul
nadobudnutia: uznesenie 12D/540/2017, Dnot/123/2017, Z-3885/2018 v.z. 264/18; predtým uvedené
parcely vedené v PKV č. XX, v ktorom, okrem iných, ako vlastníčka bola uvedená E. K., C. M., titul kúpy
6.1.1928, č.d. 390 v podiele 30/360. Z výpisu z LV č. XXXX pre katastrálne územie G., obec G. – G.,

okres Košice I vyplýva, že žalovaná 2. je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti parcelného č. XXX
o výmere XXXXX m2, druh: orná pôda, vo výške spoluvlastníckeho podielu 66/2480, titul nadobudnutia:
osvedčenieodedičstve13D/595/2009,Dnot139/2009,Z-1113/2010zodňa24.2.2010-70/2010;predtým
parcela vedená v PKV č. XXX, kde ako vlastník bol, okrem iných, vedený aj A. K. v podiele 123/2480.Z výpisu z LV č. XXXX pre katastrálne územie G., obec G. G., okres Košice I vyplýva, že žalovaná 2.
je podielovou vlastníčkou nehnuteľností parcelných č. XXX/XX o výmere XXXX m2, druh: orná pôda
a č. XXX/XX o výmere XXXX, druh: orná pôda vo výške spoluvlastníckeho podielu XXX/XXXXX, titul

nadobudnutia:osvedčenieodedičstve13D/595/2009,Dnot139/2009,P.-XXXX/XXXXzodňa24.2.2010
v.z. 70/2010; predtým parcely vedené v PKV č. XXX ako parc. č. XXX/X/X L. XXX/X/X, kde ako vlastník
je, okrem iných, vedený aj A. K.. Parcela pôvodne vedená v PKV č. XXX ako pozemnoknižná parcela č.
XXX/X/X je totožná s parcelou č. XXX/XX vedenou na LV č. XXXX pre katastrálne územie G. a parcela
pôvodne vedená v PKV č. XXX ako pozemnoknižná parcela č. XXX/X/X je totožná s parcelou č. 239/22

vedenou na LV č. XXXX pre katastrálne územie G.. Uvedené vyplýva z dôkazu – informácia k identifikácii
parciel vydanej katastrálnym odborom Okresného úradu Košice.

10. Žalovaná 1. spolu/vlastnícke právo k parcele č. XXX nadobudla titulom osvedčenia o dedičstve
13D/595/2009 ako dedička po poručiteľke E. D., C. A., zomrelej XX.X.XXXX, ktorá bola dcérou L. A.,
C. K., zomrelej 28.8.2009, ktorá dedila predmetnú parcelu po svojej matke E. K., rodinnej M., zomrelej

X.X.XXXX. Teda vo vzťahu k žalovanej 1. E. K., C. M. bola jej prababkou, L. A. bola jej babkou a táto
bola dcérou E. K., C. M., dcérou L. A. bola E. D., C. A., zomr. XX.X.XXX, ktorá bola matkou žalovanej 1.
a dcérou L. A.. L. A. predmetnú parcelu dedila v dedičskom konaní po poručiteľke E. K., C. M. zomrelej
X.X.XXXX, ktoré sa viedlo pod sp. zn. D 288/1979, z ktorého vyplýva nasledovný okruh dedičov: L. A. -
dcéra E. K., C. M., E. I. - dcéra E. K., C. M., E. Q. - dcéra E. K. C. M., Q. K., neskôr vydatá G. a R. K.,

deti nebohého A. K., zomrelého XX.X.XXXX - syna E. K., C. M..

11. Žalovaná 2. spolu/vlastnícke právo k parcelám č. XXX L. D. XXX nadobudla titulom uznesenia
12D/540/2017 v dedičskom konaní po poručiteľke E. K., C. M., zomrelej X.X.XXXX. Žalovaná 2. je vo
vzťahu k E. K., C. M. pravnučkou, jej starou matkou bola L. A., jej matkou E. D., C. A.. K parcelám

č. XXX/XX L. D. XXX/XX žalovaná 2. svoj spolu/vlastnícky podiel nadobudla osvedčením o dedičstve
13D/595/2009 po poručiteľke L. A., C. K. a žalovaná 2. dedila právom zomrelej svojej matky E. D., C.
A., ktorá bola dcérou poručiteľky L. A., C. K. a L. A., t. j. babka žalovanej 2. dedila spoluvlastnícky
podiel po svojom otcovi A. K., zomrelom XX.X.XXXX, ktorý bol manželom E. K. C. M.. Okruh dedičov
po poručiteľovi A. K. bol stanovený v dedičskom konaní D/1022/75. v tomto dedičskom konaní boli

prejednané aj parcely č. 233, č. 239/14, č. 239/22, č. 322 a spoluvlastníctvo nadobudla dedením L. A.
v 1/4 z podielu poručiteľa A. K..

12. V prvom rade žalobca odvodzoval svoj nárok titulom vyvlastňovacieho rozhodnutia č. Vyst.
9860/2617/84-Go zo dňa 4.1.1985. Z tohto vyvlastňovacieho rozhodnutia nepochybne vyplýva, že

predmetom vyvlastnenia boli aj parcely č. XXX L. D. XXX, toho času zapísané v LV č. XXX pre
katastrálne územie G. a vyvlastňovacie konanie bolo vedené voči neznámym dedičom po E. K., C. M.
v podiele 30/360 (strana 9 vyvlastňovacieho rozhodnutia). Menovaná osoba bola nepochybne v čase
vyvlastňovacieho konania mŕtva, táto zomrela X.X.XXXX, po ktorej sa viedlo dedičské konanie pod
sp. zn. D 288/1979 a po ktorej dedili L. A., E. I., E. Q., t. j. jej dcéry a právom nebohého syna A.

K., zomrelého 23.4.1955, jeho deti Q. K. neskôr vydatá G. a R. K.. Predmetom vyvlastňovacieho
konania bola aj parcela č. XXX, t. č. vedená v LV č. XXXX pre katastrálne územie G., vyvlastňovacie
konanie bolo tiež vedené voči neznámym dedičom po A. K. v podiele 132/2480 (str. 12 vyvlastňovacieho
rozhodnutia). Menovaná osoba bola nepochybne v čase vyvlastňovacieho konania mŕtva, táto zomrela
dňa XX.X.XXXX, po ktorej sa viedlo dedičské konanie pod sp. zn. D 1022/75, pričom okruh dedičov je

totožný ako v prípade E. K., C. M., zomrelej X.X.XXXX a dedičkou po poručiteľovi A. K. bola aj jeho
manželka E. K., C. M.. Je tiež nepochybné, že v danom prípade vyvlastňovacie konanie prebiehalo
voči neznámym dedičom po A. K. zomrelom XX.X.XXXX. Predmetom vyvlastňovacieho konania bola aj
parcely č. XXX/X/X, XXX/X/X, t.č. vedené v LV č. XXXX pre katastrálne územie G. a tiež parcela. č. XXX,
t.č. vedená v LV č. XXX pre katastrálne územie G. a vyvlastňovacie konanie bolo vedené voči neznámym

dedičom po A. K., zomrelom XX.X.XXXX (strana 13, 14 vyvlastňovacieho rozhodnutia). Aj v tomto
prípade menovaná osoba bola v čase vyvlastňovacieho konania mŕtva, po ktorom sa viedlo dedičské
konanie pod sp. zn. D 1022/75, v ktorom bol ustálený okruh dedičov tak, ako je vyššie uvedené.

13. Podľa ust. § 108 ods. 1 zákona č. 50/1976 Z. z. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej

len „stavebný zákon“), pozemky, stavby a práva k ním potrebné na uskutočnenie alebo užívanie stavieb,
prác a zariadení (ďalej len stavby) uvedených v ods. 2 možno získať a práva k pozemkom stavbám, ktoré
bránia uskutočneniu alebo užívaniu týchto stavieb, možno zrušiť, odňať alebo obmedziť rozhodnutím
stavebného úradu (ďalej len vyvlastniť).14. Podľa ust. § 113 ods. 2 stavebného zákona, stavebný úrad oznámi účastníkom konania termín
uskutočneniaústnehokonaniapísomnenajmenej15dnívopred.Prilíniovýchstavbách,vodôvodnených
prípadoch aj pri zvlášť rozsiahlych stavbách, s veľkým počtom účastníkov konania môže stavebný úrad

upovedomiť účastníkov o ústnom konaní verejnou vyhláškou.
15. Podľa ust. § 114 ods. 1 stavebného zákona, na základe výsledkov vyvlastňovacieho konania vydá
stavebný úrad rozhodnutie o vyvlastnení.
16. Podľa ust. § 116 ods. 1, 2 stavebného zákona, na žiadosť účastníka, ktorému bol pozemok alebo
stavba vyvlastnená, zruší stavebný úrad úplne alebo čiastočne rozhodnutie o vyvlastnení pozemku so

stavbou v osobnom vlastníctve, ak sa v určenej lehote nezačalo s užívaním pozemku na účel, na ktorý
sa vyvlastnilo. Za rovnakých podmienok môže stavebný úrad zrušiť aj rozhodnutie o vyvlastnení práv
k ostatným pozemkom alebo stavbám. Žiadosť o zrušenie rozhodnutia o vyvlastnení sa musí podať do
troch mesiacov po uplynutí lehoty ustanovenej podľa § 115 ods. 2. Ak rozhodnutie o vyvlastnení bolo
celkom alebo čiastočne zrušené, má ten, kto poskytol náhradu za vyvlastnenie, nárok na jej vrátenie
a ten, komu sa vyvlastnilo, nárok na náhradu spôsobenej ujmy. Náhradu poskytne podľa všeobecných

predpisov o náhrade škody ten, v prospech ktorého sa vyvlastnilo. Ak nedôjde k dohode o týchto
nárokov a ich výške, rozhodujú súdy alebo orgány hospodárskej arbitráže príslušné podľa všeobecných
predpisov.
17. Podľa ust. § 140 stavebného zákona, ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie
podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

18. Podľa ust. § 14 ods.1 zákona č.71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok), v
znení účinnom v čase vyvlastnenia, t.j. v znení účinnom do 30.2.2002, účastníkom konania je ten,
o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva,
právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania

je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo
povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.

19. Podľa ust. § 15 Správneho poriadku, účastník môže samostatne konať v takom rozsahu, v akom má
spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti.

20. Podľa ust. § 16 ods.1 Správneho poriadku, účastníka konania, ktorý nemôže konať samostatne,
zastupuje zákonný zástupca; ak nemá zákonného zástupcu a ak je to potrebné na obhajovanie jeho
práv, správny orgán mu ustanoví opatrovníka.

21. Podľa ust. § 16 ods.2 Správneho poriadku, správny orgán ustanoví opatrovníka aj účastníkovi
konania, ktorého pobyt nie je známy alebo ktorému sa nepodarilo doručiť písomnosť na známu adresu v
cudzine a ktorý si neustanovil zástupcu, ako aj účastníkovi konania, ktorý je postihnutý duševnou alebo
inou poruchou, pre ktorú nemôže konať, a nemá zákonného zástupcu.

22. Podľa ust. § 18 ods.3 Správneho poriadku, o začatí konania správny orgán upovedomí všetkých
známych účastníkov konania; ak mu účastníci konania alebo ich pobyt nie sú známi, alebo pokiaľ to
ustanovuje osobitný právny predpis, upovedomí ich o začatí konania verejnou vyhláškou.

23. Podľa ust. § 24 ods.1 Správneho poriadku, dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia, sa doručujú do

vlastných rúk.

24. Podľa ust. § 26 ods.1 Správneho poriadku, doručenie verejnou vyhláškou použije správny orgán v
prípade, keď účastníci konania alebo ich pobyt nie sú mu známi, alebo pokiaľ to ustanovuje osobitný
právny predpis.

25. Podľa ust. § 26 ods.2 Správneho poriadku, doručenie verejnou vyhláškou sa vykoná tak, že sa
písomnosť vyvesí po dobu 15 dní spôsobom v mieste obvyklým. Posledný deň tejto lehoty je dňom
doručenia.

26. Je nepochybné, že vyvlastňovacie konanie prebiehalo voči neznámym dedičom po E. K., C. M.,
zomrelej X.X.XXXX a po A. K., zomrelom XX.X.XXXX, a to aj napriek tomu, že v čase úmrtia vyššie
uvedených osôb, po ktorých prebiehalo dedičské konanie, bol ustálený okruh dedičov.27. Žalobca tvrdil, že správnemu orgánu, ktorý konal a rozhodoval vo vyvlastňovacom konaní, táto
skutočnosť, t. j. okruh dedičov, nebol známy, preto konal s neznámymi dedičmi, ktorým bol ustanovený
aj opatrovník, ktorému vyvlastňovacie rozhodnutie aj bolo doručené v súlade s § 26 ods. 1 zákona č.

71/1967 Zb. - vyvlastňovacie rozhodnutie bolo vyvesené dňa 11.3.1985 zvesené dňom 26.3.1985 a
nadobudlo tak právoplatnosť dňa 4.1.1985.

28. Je nepatričné tvrdenie žalobcu o jeho nevedomosti, resp. o nevedomosti jeho právneho predchodcu
- štátu ohľadom okruhu dedičov po poručiteľoch E. K., C. M., zomrelej 9.2.1979 a po A. K., zomrelom

XX.X.XXXX. Dedičské konania po menovaných prebiehali ešte v roku 1979 a 1975 ( D 288/1979, D
1022/75), v ktorých bol ustálený okruh dedičov.

29. Sám žalobca tvrdil, že mu bolo známe, že menovaní v čase vyvlastňovacieho konania boli mŕtvi.
V čase vyvlastňovacieho konania platil notársky poriadok č. 95/1963 Zb. Úlohy štátneho notárstva
vykonávali štátni notári. Na výkon notárstva dohliadal predseda okresného súdu. Vrchný dohľad nad

štátnym notárstvom vykonával minister spravodlivosti. V obvodoch okresných súdov boli zriadené štátne
notárstva. Notárstvo sa stalo štátnym úradom a notári štátnymi zamestnancami. Takýto stav trval do
31.12.1992. Od 1.1.1993 nadobudol účinnosť zákon Slovenskej národnej rady zo dňa 6.5.1992, č.
329/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (notársky poriadok), ktorý upravuje postavenie a činnosť
notárov, ako aj samosprávu notárov.

30. Súd má zato, že bez akýchkoľvek pochybností možno konštatovať, že správnemu orgánu
konajúcemu vo vyvlastňovacom konaní bol známy zákon č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní
pred štátnym notárstvom (notársky poriadok), teda musel mať vedomosť, že štátne notárstvo rozhoduje
v konaní o dedičstve. Štátne notárstvo v tom čase malo v úschove aj pozemkové knihy, v obvode ktorého

sú zapísané nehnuteľnosti. Ak bola predmetom dedičského konania nehnuteľnosť, štátne notárstvo
zasielalo orgánu geodézie svoje právoplatné rozhodnutie, ktorým bolo skončené dedičské konanie, a
zároveňmuoznamovalo,ktoréobmedzeniaviaznúcenanehnuteľnostimajúsavevidenciinehnuteľností
zapísať. Len čo štátne notárstvo zaslalo orgánu geodézie takéto rozhodnutie, uzavrelo príslušnú vložku
pozemkovejknihy.Ministerstvospravodlivostiustanoviloajvšeobecnezáväznýprávnypredpisnabližšiu

úpravu činnosti a organizácie štátnych notárstiev, najmä na uľahčenie styku s organizáciami a s občanmi
a na zjednodušenie a zhospodárnenie práce, ďalej bližšiu úpravu postupu na jednotlivých úsekoch
činnosti štátneho notárstva včítane priznávania náhrad svedkom, znalcom a tlmočníkom, osvedčovanie
a overovanie, spisovanie notárskych zápisníc, návrhov a iných písomností, ustanoví spôsob tvorby a
úschovy spisov a manipulácie s nimi a postup súvisiaci s vyrubovaním notárskych poplatkov.

31. Súd je toho názoru, že v čase vyvlastňovacieho konania nič nebránilo príslušnému správnemu
orgánu si zabezpečiť potrebné informácie vo vzťahu k v tom čase mŕtvym vlastníkom dotknutých
nehnuteľností, o úmrtí ktorých mal evidentne vedomosť. Správny orgán, bez toho, aby zrealizoval
šetrenie k poskytnutiu okruhu dedičov, vyvlastňovacie konanie viedol voči neznámym dedičom, ktorí

však v čase vyvlastňovacieho konania boli známi. Takýto postup správneho orgánu je (bol) nedbanlivý,
povrchný.

32. Súd, vzhľadom na námietky žalovaného, skúmal, či vyvlastňovacie rozhodnutie je nulitným aktom
(ničotným), ktorý nikdy nenadobudol účinky, ako aj to, či toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

Posúdenie tejto otázky bolo otázkou prejudiciálnou a všeobecný súd môže preskúmavať správne akty
mimo správneho súdnictva, len so zreteľom na to, či sa jedná o akty nulitné, t. j. má také vady, ktoré sú
tak závažné, že sa neuplatňuje prezumpcia ich správnosti. U ostatných platí prezumpcia ich správnosti
(rozsudokNajvyššiehosúduSRz29.4.2008sp.zn.2Cdo/24/2007,I.ÚS419/2014-týmitorozhodnutiami
bol prekonaný právny názor vyjadrený v uznesení Najvyššieho súdu SR 5Cdo/107/2008 z 24.3.2010).

Povahaúčinkovsprávnychrozhodnutí(aktov)tedazávisíodrozlišovaniachybných(vadných)anulitných
správnych aktov, hlavne s dôrazom na dôvody vedúce k nulite a na zásadu prezumpcie správnosti
správneho aktu. Pokiaľ pôjde o akt nulitný (ničotný alebo tzv. paakt), nevznikajú z neho žiadne právne
následky, na rozdiel od neplatného aktu, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti, až do doby
zrušenia jeho účinkov.

33. Zároveň súdna prax už ustálila, že všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny akt nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť.34. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 5Cdo/157/2007 zo dňa 14.10.2008 okrem iného vyslovil: „K
preskúmateľnosti správnych aktov Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné, okrem
dôvodov uvádzaných odvolacím súdom, uviesť, že všeobecné súdy nie sú oprávnené skúmať ich

platnosť či zákonnosť (nejde totiž o právny úkon) mimo rámca správneho súdnictva, ale zásadne len
so zreteľom na to, či išlo o akty nulitné (ničotné), teda o akty, ktorých vady sú tak závažné (čo do
zápornej kvality vady), že sa neuplatní prezumpcia ich správnosti. Také akty nevyžadujú zvláštny proces
na odstránenie vady (alebo aktov samých), ale nikto ich nemusí rešpektovať a od začiatku sa na ne hľadí
ako na akty neexistujúce. Mimo povinnosť skúmať, či predpokladaný správny akt vôbec je správnym

aktom (či nie je paaktom) a či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, sú súdy
rovnako povinné zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. Pri
kategóriiaktov,ktorésúlenvecnechybnéalebonezákonnéplatíprezumpciaichsprávnosti,pokiaľniesú
vymedzeným postupom opravené alebo zrušené a musia byť považované za bezchybné, majú právne
účinky a sú pre súdy v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. záväzné.“

35. Platný právny poriadok vo všeobecnosti (Civilný sporový poriadok, Civilný mimosporový poriadok,
Správny súdny poriadok, Zákon o správnom konaní a iné) pojem nulitný (ničotný) správny akt vôbec
nedefinoval, na rozdiel od ČR, kde zákonodarca uvádza povahu, znaky ničotného rozhodnutia v
správnom konaní a upravuje aj postup, t.j. kedy a za akých podmienok po zistení ničotnosti z dôvodov
stanovených v zákone, vyhlasuje ničotnosť príslušný správny orgán, resp. vyslovuje súd.

36. V rámci súdneho prieskumu správneho aktu potom prirodzene platí, že ak sa nekonalo so skutočným
vlastníkom a nebolo mu ani doručené rozhodnutie o vyvlastnení, toto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť
právoplatnosť, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť v právnom slova zmysle ani k vyvlastneniu nehnuteľnosti.
Inými slovami povedané, vlastník nemohol stratiť vlastníctvo k veci na základe rozhodnutia vydaného

v konaní, ktorého účastníkom nebol.

37.NazákladeprocesnejteórieaniekoľkýchrozhodnutívšeobecnýchsúdovčiÚSSR,ktoré kvalifikovali
vlastnosti nulitného správneho aktu, súd má za to, že nulita rozhodnutia nie je iba dôsledkom toho, že akt
vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc, ale môže byť aj dôsledkom iných obzvlášť závažných vád, ako:

nedostatku právneho základu, najťažších vád príslušnosti, absolútneho nedostatku formy, absolútneho
omylu v osobe adresáta, neexistencie skutkového základu spôsobujúceho bezobsažnosť, požiadavky
nedovoleného (trestného) plnenia, požiadavky plnenia fakticky nemožného, neurčitosti a nezmyselnosti,
neexistencie vôle a podobne (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžr/52/2016).

38. Výstižné je aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/263/2018, v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval,
že napriek viacerým odlišnostiam aj vo veci určenia vlastníctva možno zohľadniť závery vyslovené v
konaní sp. zn. 3Cdo/96/1998, že právne účinky, ktoré zákon s vyvlastnením spája, nemôže privodiť
vyvlastňovacie konanie, ktoré prebehlo v rozpore so zákonom; teda že v prípade protizákonného

vyvlastňovacieho konania alebo rozhodnutia nemožno týmto priznať potrebné právne účinky len s
poukazom na nevyužitie opravných prostriedkov, ktorými by sa prípadne šlo proti stavu nezákonnosti
brániť a že rozhodnutím správneho orgánu o vyvlastnení, ktorému (s poukazom na uvedené vyššie)
nejde priznať potrebné právne účinky, nie je súd viazaný a nie je z neho ani (bez ďalšieho) povinný
vychádzať, resp. naň prihliadať. Dovolací súd považoval za odklon od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu pokiaľ súdy nižšej inštancie vychádzali z možnosti priznania účinkov aj rozhodnutiu
o vyvlastnení s pochybnou právoplatnosťou. Dovolací súd považoval za použiteľný aj na rozhodnutia
správnych orgánov prinajmenšom za pomoci argumentu právnej logiky „a maiori ad minus“ (od väčšieho
k menšiemu) uznesenie Veľkého senátu zo 7. októbra 2020 sp.zn. 1 V Cdo/6/2019 s právnou vetou „súd
jeoprávnenýposúdiť,kedy“(rozumejtedaaj,či)„nadobudlosúdnerozhodnutievinejveciprávoplatnosť;

pri posúdení tejto otázky nie je viazaný vyznačenou doložkou právoplatnosti. Pri posudzovaní správnosti
údajov vyznačených v doložke nie je obmedzený žiadnou lehotou“.

39. Z predmetného vyvlastňovacieho rozhodnutia je zrejmé, že toto bolo vydané odborom výstavby
ÚPAaD Obvodného národného výboru Košice I, ako stavebným úradom prvého stupňa, ktorého

príslušnosť bola založená podľa ust. § 117 ods. 4 zákona č. 50/1976 Zb. a právomoc podľa ust. § 112
ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. Predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie bolo vydané formou verejnej
vyhlášky a v danom prípade vyvlastňovacie konanie bolo vedené voči neznámym dedičom po ich
nebohých právnych predchodcoch. Týmto bol ustanovený opatrovník vo vyvlastňovacom konaní. Jenepochybné a uvedené je zrejmé z dôkazov predložených žalobcom, že vo vyvlastňovacom konaní
na to určený orgán štátu disponujúci zverenou právomocou konal s neznámymi dedičmi po právnych
predchodcov žalovaných.

40. V danom prípade správny orgán nekonal s osobou, s ktorou konať mal - dedičmi po poručiteľoch E.
K., C. M., zomrelej X.X.XXXX a po A. K., zomrelom XX.X.XXXX. Z uvedeného dôvodu nielenže nemohlo
rozhodnutie nadobudnúť právoplatnosť, a to ani na základe doručenia ustanovenému opatrovníkovi, ale
došlo k vade, ktorá je tak závažná, že vyvlastňovacie rozhodnutie je potrebné považovať za nulitný akt

a nemohlo nadobudnúť účinky.

41. Súd tiež poukazuje na všeobecné zásady dedenia, najmä na to, že dedičstvo sa nadobúda smrťou
poručiteľa, preto k zmene vlastníka dochádza dňom smrti pôvodného vlastníka. Keďže správny orgán
opomenul svoju povinnosť spoľahlivo zistiť okruh právnych nástupcov po pôvodných vlastníkoch a
pribrať ich do vyvlastňovacieho konania, nekonal s vlastníkmi predmetných nehnuteľností - právnymi

nástupcami po pôvodných vlastníkoch, ktorí dedičstvo nadobudli okamihom smrti poručiteľa (ktorí jediní
prichádzali do úvahy ako účastníci vyvlastňovacieho konania).

42. Vzhľadom na vyššie uvedený záver súdu, je potom tvrdenie žalobcu, že správny orgán konal
s neznámymi dedičmi po vlastníkoch zapísaných v tom čase v PKV, o ktorých vedel, že sú už mŕtvi

a že týmto neznámym dedičom ustanovil opatrovníka, ktorému doručoval vyvlastňovacie rozhodnutie,
nesprávne.

43. V dôsledku zásady univerzálnej sukcesie nastúpili do majetkovoprávnych vzťahov týchto
pozemnoknižných zomrelých spoluvlastníkov okamihom ich smrti ich dedičia, s ktorými ako účastníkmi

vyvlastňovacieho konania konané nebolo. Správny orgán bez akéhokoľvek zisťovania dedičov, uzavrel,
že títo sú neznámi, aj keď okruh dedičov po poručiteľoch bol evidentne ustálený v dedičskom konaní,
a týmto ustanovil opatrovníka.

44. Opatrovníka je možné ustanoviť účastníkovi, ktorého pobyt nie je známy. Ide o prípady procesne

spôsobilých osôb, ktoré sa pre iné objektívne prekážky nemôžu zúčastniť na konaní a nemajú iného
zástupcu.

45. V danom prípade však dedičia po mŕtvych vlastníkoch známi boli. Správny orgán vo vyvlastňovacom
konaní však nevenoval náležitú starostlivosť práve pri zisťovaní okruhu dedičov, s dedičmi - a do

úvahy prichádzajúcimi účastníkmi vyvlastňovacieho konania - napokon nekonal, a ktorí práve smrťou
ich právnych predchodcov vstúpili do ich práv a povinností, t.j. aj do práv vlastníckych.

46. Je teda zrejmé, že účastníkmi vyvlastňovacieho konania neboli dedičia, hoci ako dedičia a ako
vlastníci predmetných nehnuteľností nimi jednoznačne mali byť.

47.V prípade, ak nehnuteľnosť neprešla na štát platne, nedošlo k zániku vlastníckeho práva pôvodného
vlastníka. Takýto záver vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe vyšších súdnych autorít, na ktorú
poukázal odvolací súd už v zrušujúcom uznesení a je tiež prezentovaný Najvyšším súdom SR v
rozhodnutí sp.zn. 1Cdo/68/2019 zo dňa 30. októbra 2019.

48. S poukazom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že rozhodnutie o vyvlastnení je ničotným
(nulitným) aktom a aj po jeho vydaní ostalo zachované vlastnícke právo dedičov zomrelých pôvodných
vlastníkov.

49. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva na
štát, v prospech ktorého bola nehnuteľnosť vyvlastnená. Československý štát (a následne Slovenská
republika) nikdy nenadobudol vlastnícke právo na základe rozhodnutia o vyvlastnení.

50. Žalobca primárne svoje vlastnícke právo odvodzoval od vyvlastňovacieho rozhodnutia a zároveň mal

zato, že aj v prípade, ak by mu vlastnícke právo na základe tohto titulu nesvedčalo, stal sa vlastníkom
vydržaním. Tvrdil, že sporná parcela prešla dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. na žalobcu a od
1. 5. 1991 tak začala plynúť 10 ročná vydržacia lehota, ktorá skončila k 1. 5. 2001. Uviedol, že žalované
nevstúpili do užívania sporných nehnuteľností a tieto bez všetkých pochybnosti boli dlhodobo v užívanía správe žalobcu, ktorej držby sa ujal v súlade so zákonom ako majetku štátu prevedeného zákonom
na obce v súlade s obsahom delimitačného protokolu č. 5

51. Žalované tvrdili, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu žalobca nebol dobromyseľný vychádzajúc
z objektívneho hľadiska.

52. Vzhľadom k tomu, že súd uzavrel, že nedošlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k predmetným
spoluvlastníckym podielom do vlastníctva žalobcu titulom vyvlastnenia, následne posudzoval splnenie

podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním v zmysle tvrdenia žalobcu.

53. Podľa ust. § 123 Občianskeho zákonníka, vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho
vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s nimi.
54. Podľa ust. § 132a ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.1991, kto s vecou zaobchádza
ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec patrí, má – pokiaľ nie je

ustanovené inak - obdobné práva na ochranu, ako má vlastník.
55. Podľa ust. § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo k veci možno nadobudnúť kúpnou,
darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných
skutočnosti ustanovených zákonom.
56. Podľa ust. § 132 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho

orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným a ak určený nie je, dňom právoplatnosti
rozhodnutia.
57. Podľa ust. § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má
nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
58. Podľa ust. § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka, do doby podľa ods. 1 sa započítava aj doba, po

ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.
59. Predpokladmi pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním sú: a) oprávnenosť držby, b) uplynutie
zákonom stanovenej doby oprávnenej držby, c) predmet, ktorého vlastníctvo má vydržiteľ nadobudnúť,
je spôsobilý na vydržanie, d) ten, kto je držiteľom je subjektom spôsobilým na vydržanie.

60. Vydržanie je jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia
zákonom stanovených podmienok priznávajú právne účinky aj len domnelému právu vyplývajúcemu z
domneléhoprávnehovzťahumedzijehourčitýmisubjektmi,aktotoprávobolovykonávanépostanovenú
dobu nerušene a nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo len domnelé.

61. Jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva vydržaním je teda oprávnenosť držby, pričom otázku,
či držiteľ je v dobrej viere (že mu vec patrí) alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo
subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či
držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,

že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré
objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že
držiteľbolajnaďalej(subjektívne)vdobrejviere.Dobrávieradržiteľasamusívzťahovaťajkokolnostiam,
za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

62. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej
opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte
požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol.
Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba teda vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je
presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí,

že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne
museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého
obsah vykonáva. Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je teda rozhodujúca
vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach (napr. rozsudok NS SR sp.zn. 2Cdo/119/2007).

63. Problematika nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu
konštantne ustálená a k predpokladom vydržania vlastníckeho práva NS SR zaujal právne závery už
v mnohých rozhodnutiach, napr. v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/49/2010 konštatoval, že dobromyseľnosť,
ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorýchdošlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom
možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí.
Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho

dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa
nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne
nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.

64. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/12/2010 na vyššie uvedené nadviazal konštatovaním, podľa

ktorého posúdenie, či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba
zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či
držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo
vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

65.Súdnajprvupriamujepozornosťnapredchádzajúcukonštatáciu,žeprávnypredchodcažalobcu-štát
-nikdynenadobudolvlastníckeprávonazákladerozhodnutiaovyvlastnení.Takétorozhodnutienemohlo
ani zakladať dobromyseľnú držbu zo strany štátu. Keďže štát spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho
rozhodnutia, nemožno toto rozhodnutie považovať za právne akceptovateľný titul vstupu do držby.

66. Žalobca v nadväznosti na vyvlastňovacie rozhodnutie (ktorým mal nadobudnúť vlastnícke právo
Čsl. štát) odvodzoval svoje vlastnícke právo zo zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, majúc za to,
že na neho prešlo vlastnícke právo k žalovaným pozemkom ku dňu účinnosti tohto zákona (išlo o
prechod majetku štátu na obec ex lege), t.j. k 01.05.1991 nadobudol priamo zo zákona vlastnícke právo
k žalovaným pozemkom v žalovanom podiele (bez potreby vykonať ďalšie právne úkony).

67. Podľa ust. § 2 ods.1 zákona č.138/1991 Zb. o majetku obcí v znení účinnom do 24.6.1992, do
vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom
miestnej štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu (odkaz na zákon
č.369/1990 Zb. o obecnom zriadení, t.j. ku dňu 24.11.1990) právo hospodárenia národným výborom, na

území ktorých sa nachádzajú.

68. Podľa ust. § 2 ods.7 citovaného zákona, veci a majetkové práva podľa odsekov 1, 2 a 5 nadobúda
obec dňom účinnosti tohto zákona (t.j. k 1.5.1991).

69. Zoologická záhrada Košice bola zriadená Krajským národným výborom v Košiciach k 1. máju 1979
ako príspevková organizácia. Od roku 1993 je jej zriaďovateľom štatutárne Mesto Košice. Počiatky úvah
o vybudovaní ZOO v Košiciach spadajú do prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého
storočia. S výstavbou ZOO sa začalo v roku 1979, ale budovanie tak rozsiahleho areálu sa komplikovalo
a pre verejnosť bola ZOO otvorená až v roku 1986 (viď. S.).

70. Súd poukazuje na zásadu, v zmysle ktorej „z nepráva nemôže vzniknúť právo“, t.j. platne nemôže
nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo
k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol. Vzhľadom na to, že štát nebol v čase nadobudnutia
účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí vlastníkom uvedenej parcely, nemohol ich ani žalobca

podľa uvedeného zákona od neho, ako nevlastníka, platne nadobudnúť.

71. Dôkazné bremeno o dobrej viere, že žalobcovi svedčí nadobúdací titul (a teda nadobudol vlastnícke
právo) v danom prípade zaťažovala žalobcu, ako osobu, ktorej je dobrá viera na prospech. Odvolací
súd pritom vychádza z úvahy, že kým vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne,

kedy poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti
posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé, tak v prípade ak nadobudnutie vlastníckeho práva na
základe vydržania tvrdí štát (resp. orgán štátu) je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru
posudzovať ešte prísnejšie.

72. Bez takéhoto sprísneného posúdenia dobrej viery by došlo k neprípustnej strate vlastníckeho práva
fyzických osôb v prospech štátu. Zánik vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (najmä v situácii, keď
štátu na rozdiel od pôvodného vlastníka nesvedčí žiaden nadobúdací titul k nehnuteľnosti) by zásadne
popieral základné právo na vlastníctvo, tak ako to je garantované v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.73. Tak ako je to vyššie uvedené o dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení
potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať,

nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v
skutočnosti subjektu, z ktorého naň malo prejsť vlastnícke právo, takéto právo nesvedčí.

74. Podľa súdu v danom prípade je potrebné pod bežnú opatrnosť (ktorú bolo možné od žalobcu
požadovať) zahrnúť požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností, vedúcich (z hľadiska

kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že štát na neho platne previedol vlastnícke právo.
Pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia je pritom nevyhnutné poznanie, že štát bol v čase
nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. vlastníkom sporných nehnuteľností a disponoval
platným nadobúdacím vlastníckym titulom k týmto nehnuteľnostiam a zároveň či boli splnené všetky
podmienky stanovené uvedeným zákonom.

75. Uvedené je nevyhnutné aj s poukazom na to, že Ústavný súd SR už ustálil, že Ústava SR
neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamom
zákonom (napr. nález ÚS SR sp.zn. PL. ÚS 38/95 z 3.4.1996). Je teda nevyhnutné aby pre potrebu
vzniku vlastníckeho práva štátu došlo aj k ďalším skutočnostiam.

76. Napokon súd poukazuje aj na názor, ktorý zaujal Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí sp. zn.
11Co/126/2020, kde vychádzal z úvahy, že presvedčenie odvolateľa (Mesta Košice) o vlastníckom práve
ku konkrétnej veci nemohol založiť len zákonom č. 138/1991 Zb. všeobecne upravený inštitút prechodu
vlastníctva na obce z majetku štátu, ale len na jeho základe deklarovaná skutočnosť, že na žalovaného
z majetku štátu prechádza konkrétne určená vec tak, ako to predpokladá ust. § 14 ods. 1 a 2 uvedeného

zákona. V danom prípade (napriek tomu, že dôkazné bremeno o dobrej viere zaťažovalo žalobcu)
žalobca v konaní nepreukázal a ani netvrdil žiadne ďalšie skutočnosti (okrem poukazu na nadobudnutie
vlastníctva ex lege nadobudnutím účinnosti zák. č. 138/1991 Zb.), t.j. ani tie, ktoré predpokladá ust. §
14 ods. 1 a 2 uvedeného zákona.

77. Žalobca tak nedisponuje právnym titulom na vstup do držby, na základe ktorého by bolo možné ho
považovať za dobromyseľného držiteľa.

78. Zároveň je potrebné upriamiť pozornosť na to, že v zmysle ustanovenia § 2 zákona č. 138/1991 Zb.
o majetku obcí ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. dochádza „ k prechodu z majetku Slovenskej

republiky (majetku štátu, ku ktorému mali právo hospodárenia národné výbory a organizácie v ich
pôsobnosti do vlastníctva obcí)“, t.j. k prechodu vlastníckeho práva do vlastníctva obcí dochádzalo iba
vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu účinnosti zákona vo vlastníctve Slovenskej republiky.

79. V danom prípade však vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam v čase nadobudnutia účinnosti

zákona o majetku obcí vlastnícke právo Slovenskej republiky nevyplývalo ani zo zápisu v katastri
nehnuteľností, čoho dôsledkom je možné očakávať od žalobcu zvýšenú opatrnosť (ak nie povinnosť) pri
posudzovaní možnosti prevodu vlastníctva zo štátu.

80. Podľa súdu pri zvýšenej obozretnosti žalobca mal (a mohol) sám dospieť k záveru o neúčinnosti

rozhodnutia o vyvlastnení, a teda mal vedieť už v čase vstupu do držby, že sporné nehnuteľnosti
nepatrili do vlastníctva Slovenskej republiky a pôvodní vlastníci nikdy nestratili vlastnícke právo k týmto
nehnuteľnostiam (z vyššie uvedených dôvodov).

81. Súd si je vedomý toho, že rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky nemožno považovať

za rozhodnutia dovolacieho súdu v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, no má za to, že ak tieto
rozhodnutia riešia v zásade totožnú (resp. analogická) právnu otázku ako je riešená v tomto spore a
vychádzali z totožnej právnej úpravy, za situácie, keď slovenské súdne autority by doposiaľ uvedenú
otázku neriešili, nebolo by možné ignorovať ich „neformálnu judikatúrnu relevanciu“, čo znamená, že súd
by síce nebol právnym názorom v nich obsiahnutým žiadnym spôsobom viazaný, ale v prípade ak sa s

týmto názorom stotožní môže na takéto rozhodnutia podporne poukázať. Preto aj odvolací súd (rovnako
ako súd prvej inštancie) poukazuje na tomto mieste aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
z 19. mája 2004 sp.zn. 22Cdo/469/2004, s ktorého závermi sa stotožňuje: „pokiaľ štátny orgán pochybil
a postupom v rozpore s právnymi predpismi (t.j. protiprávne) umožnil, aby sa štát stal detentorom veci,nie je možné o zásade, že v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 veta
druhá Občianskeho zákonníka) ani uvažovať“.

82. Súd tak uzatvára, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie, že štát v čase
nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bol vlastníkom nehnuteľností a že disponoval platným
nadobúdacímvlastníckymtitulomkspornýmnehnuteľnostiam,nemoholtedanadobudnúťpresvedčenie,
že na neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, resp. mohol mať aspoň
pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva.

83. Vychádzajúc z uvedeného, dobromyseľnosť žalobcu pri nadobudnutí a užívaní žalovaných
nehnuteľností bola vylúčená najmä vzhľadom na okolnosti prechodu majetku štátu na mesto v zmysle
zákona č. 138/1991 Zb., ale zároveň ju spochybnili aj ďalšie individuálne okolnosti v prejednávanej veci.

84. Okolnosť, či sa žalobca skutočne ujal kvalifikovanej držby predmetných pozemkov, začal vykonávať

faktickú moc nad vecou a nakladať s ňou ako vlastnou po nadobudnutí účinnosti zákona č. 138/1991
Zb., a aj jeho dobromyseľnosť, je spochybnená aj tým, že sa nesprával ako vlastník nehnuteľnosti, čomu
nasvedčuje napr. okolnosť, že ani nedal zapísať svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti do katastra
nehnuteľností.

85. Zároveň súd poukazuje na to, že o dobromyseľnosti nemožno hovoriť vtedy, keď sa držiteľ oboznámil
so skutočnosťou, ktorá objektívne musela v ňom vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec patrí, teda keď sa
držiteľ od kohokoľvek či akýmkoľvek spôsobom dozvie o skutočnostiach, ktoré musia u neho objektívne
vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec podľa práva patrí. Pochybnosť držiteľa môže vyvolať aj informácia
od inej osoby ako vlastníka.

86. Predmetné nehnuteľnosti boli predmetom dedičského konania a vlastnícke právo žalovaných bolo
potvrdené notárom v rokoch 1975, 1979 (a následne 2009, 2017), ktoré rozhodnutia majú deklaratórny
charakter. Žalobca aj preto objektívne musel mať pochybnosti o oprávnenosti nadobudnutia vlastníctva
od svojho právneho predchodcu už pri vstupe, t.j. ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb.

87. Súd preto dospel k záveru, že žalobca nikdy nevstúpil do dobromyseľnej držby, a teda nemohol
nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním. Žalobcovi nesvedčí žiaden nadobúdací titul (ani domnelý).
Právni predchodcovia žalovaných teda nestratili vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam a tieto
sa titulom dedenia na základe dedičských rozhodnutí stali vlastníctvom žalovaných, tak ako o tom svedčí

právny stav, evidovaný v katastri nehnuteľností.

88. Zákon č. 138/1991 Zb. predpokladal spísanie protokolov o prechode vlastníctva a o prechode práva
hospodárenia.

89. Podľa ust. § 14 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, (1) O prechode vlastníctva vecí,
postúpení majetkových práv a záväzkov sú povinné spísať odovzdávajúce a nadobúdajúce právnické
osoby písomné protokoly. O prechode práva hospodárenia k veciam a postúpení majetkových práv a
záväzkov do správy organizácií spíšu protokoly orgány miestnej štátnej správy, obecné zastupiteľstvá
a organizácie. (2) Zápis prechodu vlastníckeho práva štátu na obec v evidencii nehnuteľností vykonajú

príslušné strediská geodézie na základe zoznamov potvrdených orgánom miestnej štátnej správy a
obecným zastupiteľstvom. (3) Organizácie založené alebo zriadené obcou, ktoré vykonávajú správu
nehnuteľného majetku obce podľa tohto zákona, navrhujú na strediská geodézie zapísať správu majetku
obce. (4) Obce, mestá, mestské časti a organizácie založené alebo zriadené obcou sú povinné podať do
12 mesiacov od účinnosti tohto zákona návrh na zápis do evidencie nehnuteľností. Ak sa nadobudnutie

majetku viaže na ďalšie podmienky, sú povinné podať návrh do 12 mesiacov od prevzatia majetku.

90. Účelom prijatia zákona o majetku obcí bolo predovšetkým ustanoviť, ktoré veci z majetku Slovenskej
republiky prechádzajú do vlastníctva obcí, ale tiež upraviť majetkové postavenie a hospodárenie obcí.

91. Protokoly nemajú konštitutívny charakter, ale plnia deklaratórnu funkciu a len potvrdzujú skutočnosť,
ktorá nastala zo zákona. V danom prípade protokol len deklaroval už existujúci stav, a teda
nekonštituoval (nevytváral) nový právny stav. Inými slovami povedané, protokolom sa len následne
potvrdila určitá skutočnosť, ktorá už reálne existovala, a to spätne odo dňa jej vzniku (ex tunc). Tedaide ale o deklaratórne rozhodnutie, ktoré vlastníctvo nekonštituuje, ale len deklaruje na základe iného
právneho titulu.

92. Predpokladom prijatia záveru súdu o vydržaní musí byť medzi iným zistenie, že počas celej vydržacej
doby držiteľ skutočne bol (teda nie iba mohol byť) so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že
mu vec alebo právo patrí; dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri
zachovaní náležitej opatrnosti, ktorý možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom
subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo

nenadobudol.

93. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom
o omyl ospravedlniteľný. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj
okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia veci alebo práva. Netreba ale preukazovať platný
právny dôvod nadobudnutia veci, riadny prechod vlastníctva; stačí, aby tu bol čo i len domnelý právny

dôvod, čiže ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu takýto právny
titul svedčí.

94. Keďže sa preukázalo, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie, že štát
v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bol vlastníkom nehnuteľností a že disponoval

platným nadobúdacím vlastníckym titulom k sporným nehnuteľnostiam, nemohol teda nadobudnúť
presvedčenie, že na neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, resp. mohol
mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva.

95.Žalobcaužprivstupedodržbysineoverilexistenciutakéhonadobúdaciehotitulu,ktorýjehovnútorné

presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje. Protokol, ktorý deklaroval prechod
vlastníctva zo štátu na žalobcu, mohol by predstavovať samostatný nadobúdací titul za predpokladu,
že štát, teda právny predchodca žalobcu, by bol vlastníkom aj sporného pozemku Žalobca mal a mohol
mať vedomosť, a to ku dňu 1.5.1991 (nadobudnutie účinnosti zákona č. 138/1991 Zb), najneskôr ku
dňu spísania protokolu, že jeho právnemu predchodcovi – štátu nesvedčí k v katastri nehnuteľnosti

vlastnícke právo k spornému pozemku. Už uvedené by malo v ňom a podľa názoru súdu muselo vzbudiť
pochybnosť v otázke oprávneného, riadneho prevodu sporného pozemku v zmysle protokolu. Teda
pokiaľ vlastníctvo nesvedčalo v zmysle evidencie v katastri nehnuteľností v prospech štátu, nemohol sa
žalobca dôvodne domnievať, že došlo k riadnemu prevodu.

96. Žalobca pri vstupe do držby nepostupoval s náležitou opatrnosťou a od prevzatia majetku nepodal
v zákonom stanovenej lehote návrh na zápis vlastníckeho práva vo svoj prospech ohľadom sporného
pozemku. V podstate takto neučinil ani doposiaľ. Ďalšou okolnosťou svedčiacou o nedobromyseľnosti
žalobcujeajtáskutočnosť,žetentoakoosobaoprávnenávrámcikonaniaoobnoveevidencieniektorých
pozemkov a právnych vzťahov (ROEP) v katastrálnom území G., ktoré bolo začaté ešte v roku 2003

(ukončené v roku 2014) nevzniesol žiadne námietky, neuskutočnil žiaden úkon, z ktorého by bolo možné
odvodzovaťjehopresvedčenie,žejevlastníkomalebodržiteľomspornejnehnuteľnostiaaniposkončení
ROEP nebol zapísaný ako vlastník vo vzťahu k spornému pozemku.

97. Žalobca je inštitúciou znalou problematiky nakladania s nehnuteľnosťami, a nemôže sa odvolávať na

to, že právne predpisy, ktoré nevyužil či porušil, jednoducho len nepozná, pretože o všetkom, čo bolo v
Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa
to týka. Domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.

98.V neposlednom rade je potrebné uviesť, že vzhľadom na skutočnosť, že ZOO bola zriadená k 1. máju

1979 ako príspevková organizácia a vyvlastňovacie konanie bolo vedené až v roku 1985, pričom s
výstavbou ZOO sa začalo už v roku 1979, nehnuteľnosti, resp. pozemky boli svojvoľne zabraté štátom,
tento ich začal užívať proti vôli skutočného vlastníka ešte v období pred vyvlastňovacím konaním a až
následne vynúteným úkonom, ktorý by inak vlastník nehnuteľnosti nemal vôľu uskutočniť, došlo k
vyvlastneniu pozemkov, a to nezákonným spôsobom, ktorého sa dopustil štát.

99. V spore medzi pôvodným (skutočným) vlastníkom a dobromyseľným nadobúdateľom vlastníckeho
práva prichádza do úvahy aj prípadná aplikácia všeobecne uznávanej právnej zásady „vigilantibus iura
scripta sunt". Ako v tejto súvislosti konštatoval napríklad Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsud-ku sp. zn. 5 Sžf 65/2011, podľa uvedenej právnej zásady, ktorá platila už v rímskom práve, „práva pa-
tria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o
ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou sta-

rostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby
svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva ma-
jetkové, osobné, satisfakčné a pod.

100. K tvrdeniu žalobcu o nadobudnutí vlastníckeho práva titulom kúpnych zmlúv zo dňa 9.2.1984

a 17.5.1984 súd uvádza, že tieto sú právne irelevantné vo vzťahu k predmetu konania, čo v konečnom
dôsledku priznal aj samotný žalobca tvrdiac, že pri písaní žaloby z dôvodu opatrnosti poukázal aj na túto
skutočnosť, keďže v čase podania žaloby mu nebola známa dedičská postupnosť.

101. S poukazom na vyššie uvedené súd na základe zisteného skutkového stavu v súlade s citovanými
zákonnými ustanoveniami žalobu o určenie vlastníckeho práva v celom rozsahu ako nedôvodnú

zamietol.

102. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

103. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

104. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP s poukazom na ust. § 262 ods. 1 CSP
a priznal žalovanému, ktorá mala v konaní plný úspech, náhradu trov konania v rozsahu jej úspechu, t.

j. v rozsahu 100 % voči žalobcovi, ktorý v konaní úspech nemal.

105. O výške trov konania rozhodne súd samostatným uznesením v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP,
ktoré vydá súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestský súd Košice
v dvoch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) úd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa tohto zákona, ak povinný dobrovoľne
nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie. § 38 Exekučného poriadku.