Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. august 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/64/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7823200809
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7823200809.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členiek

senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX,
trvale bytom C., D. XXX/XX, zastúpeného: Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o.,
so sídlom v Košiciach, Ku Potoku 4, IČO: 54725542, proti žalovanému: D. A., C. B. E. E. B. C. D., D. D.
C. F., G. X, H.: XXXXXXXX, o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 7. februára 2024 č.k. 9C/19/2023 - 125 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok vo výroku I. a III.

Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,- eur, v lehote do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku (výrok I.), v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol (výrok II.) a priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 % zo strany žalovaného s tým, že o výške náhrady trov konania
rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
vyšší súdny úradník (výrok III.).

2. Súd tak rozhodol o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal od žalovaného zaplatenia nemajetkovej
ujmy vo výške 10.000 eur za obdobie troch rokov pred podaním žaloby, t. j. od 4.4.2020 do 3.4.2023
za porušenie práva žalovaného podľa práva Európskej únie Slovenskou republikou tvrdiac, že: (a)
žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej „HaZZ“), vykonáva štátnu službu
v služobnom pomere v hodnosti nadpráporčík, vo funkcii technik - strojník na I. A. J. C. A., J.
D. C. K., a jeho týždenný pracovný čas sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po
ktorých nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť (t. j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn

takto „naskladaného“ týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín, čo je v rozpore
s úpravou dovoleného rozsahu týždenného pracovného času zamestnancov (vrátane hasičov) v
Smernici 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ktorej porušenie členským
štátom EÚ vyvoláva jeho zodpovednosť podľa práva EÚ a pre osoby postihnuté takýmto porušením
zakladá právo na náhradu spôsobenej ujmy pred vnútroštátnymi súdmi členského štátu, (b) služobný
(pracovný) čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne a žalovaný neprijal opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného

pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, (c) porušenie článku 6 písm. b)
Smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej
a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného časuneponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu, a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je
v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (napr. rozsudok vo veci C-429/09).

3. V odôvodnení rozsudku súd poukázal na tvrdenia žalobcu v žalobe a v priebehu sporu, najmä že
jeden služobný deň žalobcu sa skladá zo štátnej služby, t. j. pracovnej zmeny v trvaní 16 hodín alebo 17
hodín a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti na pracovisku (§ 92 ZoHaZZ)
v trvaní 7 alebo 8 hodín, pričom počas rokov 2019-2021 sa jednalo o 17 hodinové pracovné zmeny,
po ktorých bezprostredne nasledovala určená 7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, počas

roku 2022 sa jednalo o 16 hodinové pracovné zmeny, po ktorých bezprostredne nasledovala určená 8
hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, pričom celkovo strávil žalobca na pracovisku sústavne
(minimálne) 24 hodín v jednom služobnom dni. Ide o nerovnomerné rozvrhnutie služobného času -
služobná pohotovosť je určovaná počas služobného dňa na čas nočných hodín nasledovne: v rokoch
2019-2021 na čas od 22:30 hod. do 5:30 hod., t. j. 7 hodín (od 7:00 do 22:30 a od 5:30 do 7:00 -
štátna služba, t. j. pracovná zmena v trvaní 17 hodín) a v roku 2022 a 2023 na čas od 22:00 hod. do

6:00 hod., t. j. 8 hodín (od 7:00 do 22:00 a od 6:00 do 7:00 - štátna služba, t. j. pracovná zmena v
trvaní 16 hodín), pričom v prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú
vyslaní na zásah, režim služobnej pohotovosti sa mení na prácu nadčas. Žalobca každý tretí deň odslúži
24 hodín a následne má dva dni voľna, keďže v mieste výkonu služby žalobcu sa strieda niekoľko
hasičských zmien, každý tretí deň odslúži každá pracovná zmena 24 hodín a následne majú príslušníci

v tejto zmene dva dni voľna. Mesačne odslúži každá hasičská zmena 10 pracovných zmien, pričom
každý tretí mesiac je to až 11 zmien, čo je v priemere 10,4 zmeny mesačne a nakoľko na každú zmenu
bezprostredne nasleduje určená služobná pohotovosť, žalobca strávi na pracovisku bežne 240 až 264
hodín za mesiac, pričom do tohto rozsahu nie sú zahrnuté hodiny nadčasov, čas pracovnej pohotovosti
sa žalobcovi nezapočítava do fondu pracovného času, hoci počas služobnej pohotovosti sa žalobca

ako príslušník HaZZ musí zdržiavať na pracovisku, z tohto sa nesmie vzdialiť, musí byť vždy počas
celej doby pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu a ak je vyhlásený výjazd, vykonáva sa do 1
minúty od vyhlásenia, teda žalobca musí byť počas celej doby služobnej pohotovosti, ktorá je žalobcovi
nariaďovaná v noci, žalobca musí byť okamžite pripravený na vykonanie zásahu, a teda aj keď reálne v
súvislosti so služobnou činnosťou na pracovisku napr. v mesiaci október 2021 strávil žalobca 265 hodín,

v rámci fondu pracovného času mu je vykázaných len 188 hodín. Žalobca nemá dostatočný čas na
regeneráciu a odpočinok, lebo mu to neumožňuje určený čas služieb v jednotlivých týždňoch, čo je v
rozporesprávomEurópskejúnie,keďžežalobcavykonávaslužbunamiesteurčenomzamestnávateľom
(služobným úradom), musí tam byť fyzicky prítomný, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite
plniť svoje povinnosti (výjazd do 1 minúty od nahlásenia), je oddelený od svojho vlastného súkromného

sociálneho prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť venovať sa svojim vlastným
potrebám a organizovať si svoj súkromný čas a program je prakticky vylúčená. Žalobca plní v spoločnosti
veľmi zodpovedné úlohy a preto je dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť, no napriek tomu
bolo právo žalobcu na odpočinok ustavične niekoľko rokov porušované, a to práve výkonom služobnej
pohotovosti. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k

vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia, pretože účelom
stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/
ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného
nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a
aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie, a súčasne došlo aj k zásahu do práva žalobcu

na súkromie a rodinný život, pretože žalobca musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle
Smernice 2003/88/ES, na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel
a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s
jeho pracovným zaradením.

4. Súd poukázal i na obranu žalovaného, ktorý žiadal žalobu žalobcu zamietnuť tvrdiac, že Smernica
2003/88/ES sa nevzťahuje na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času
ako aj ich odmeňovania, a preto žalobcovi nemohla vzniknúť žiadna škoda a žalovaný nie je vecne
pasívne legitimovaný. Vzhľadom na referenčné obdobia z hľadiska maximálneho priemerného počtu
odslúžených hodín týždenne bola správne transponovaná Smernica 2003/88/ES, v zmysle článku 2

ods. 1 ktorej je pracovným (služobným) časom akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec pracuje
podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade so vnútroštátnymi
právnymi predpismi, a preto do služobného času spadá samotný výkon pracovných úloh na pracovisku
na základe pokynov zamestnávateľa, ako aj zdržiavanie sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľana základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej pohotovosti. Na podporu tvrdení o služobnom
čase žalovaný podporne poukázal na Kolektívne zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru na rok 2019 – 2020, 2021 a 2022, ktoré rozvrhujú služobný čas na vykonávanie

štátnej služby a služobnú pohotovosť a z ktorých plynú pre žalobcu viaceré výhody, medzi ktoré
patrí aj zvýšenie dovolenky nad rozsah ustanovený Zákonníkom práce. Súd poukázal i na argument
žalovaného, že počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa
alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa
s tým, že pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti,

pričom aj v zmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania
štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je
vedomý a dokonca vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t.j. žalobcu, od ktorého sa v
čase služobnej pohotovosti nevyžaduje „aktívna činnosť“, a teda mimo času skutočného výkonu práce
môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí
uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa.

5. Pri rozhodovaní vychádzal súd z výpovede žalobcu i z tabuľkového prehľadu za obdobie od
01/2020 do 02/2023, z ktorého súd zistil, že žalobca ako príslušník Hasičského a záchranného zboru
vykonávajúci stálu štátnu službu I. A. J. C. A., J. D. K., v sledovanom období pravidelne odpracoval nad
povolený limit práva EÚ hodiny služobnej pohotovosti nezapočítané do fondu pracovného času. Žalobca

minimálne od apríla 2020 do februára 2023 pracoval na zmeny, teda vykonával službu 17 hodín, resp.
16 hodín a následne na to nadväzovala pracovná pohotovosť v trvaní 7, resp. 8 hodín, počas ktorej
bol v mieste výkonu služby k dispozícii zamestnávateľovi pripravený na prípadný zásah. Celkový čas,
počas ktorého bol žalobca k dispozícii počas jednej zmeny vrátane služobnej pohotovosti, bol 24 hodín
v jednom služobnom dni.

6. Zistený skutkový stav súd posúdil podľa článku 7, druhá, tretia veta, článku 144 ods. 1 Ústavy SR,
§ 3, § 19 písm. b) CSP, článku 1 bod 2 a 3, článku 2 ods. 1, článku 6 písm. b), článku 16, písm. b)
Smernice európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času, ako i podľa § 85 ods. l a 2, § 86 ods. 1 a 2, § 91 ods. 1 a 3, § 92 ods. 1, § 97

ods. l písm. h) zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore v platnom znení ("Zákon"),
§ 11, § 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú
žalobca vykonáva nie je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na
eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie § 122 zákona č.
315/2001 Z. z. upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej

služby, takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas (ods. 2) a § 91 ods. 1 zákona tiež
uvádza, že štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej
pohotovosti podľa § 92 ods. 2. Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj
do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu. Ustanovenie § 103
zákona o hasičskom zbore výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu

uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti
patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe (§ 103 ods. 5 v spojení s ustanovením § 122 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z.). Uzavrel, že žalobca v posudzovanom období po zohľadnení služobného
pracovného času a nariadenej služobnej pohotovosti nesporne pracoval nad rámec 48 hodinového
pracovného týždňa určeného čl. 6 písm. b/ Smernice, čím došlo k porušeniu práva Únie a toto porušenie

je dostatočne závažné. Dôvodil, že ak žalovaný tvrdil, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku
ujmy predišiel, pretože neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť a že
to považuje za ujmu na svojich právach, ustálená judikatúra SDEÚ takúto požiadavku nepredpokladá,
a ani z predpisov unijného práva nevyvodzuje. SDEÚ vo veci C-429/09 Fuß prihliadajúc na to, že čl. 6
písm.b/Smernicejepravidlomsociálnehoprávasosobitnýmvýznamom,odktoréhosanemôžeodchýliť

žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc tiež, že pracovník je
slabšoustranouvrámcipracovnoprávnehovzťahu,pretojenutnézabrániťtomu,abymalzamestnávateľ
možnosť ho v jeho právach obmedzovať, vyslovil, že nemožno považovať za primerané žiadať od
takého pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody najprv podával žiadosť
zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity (bod 76 až 87 C-429/09

Fuß). Súd vyvodil, že z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny
podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu žalovaným pri implementácii noriem práva Únie.
Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku
na súde nepožiadal zamestnávateľa o dodržiavanie noriem unijného práva, by bolo len prenášanímzodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva Únie na jednotlivcov, a umožňovalo by v prípade
nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám
úniového práva (bod 83 C-429/09 Fuß.

7. Vychádzajúc zo záveru, že žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol
stráviť s blízkymi, fyzicky i psychicky regenerovať a v súlade s princípom rovnocennosti unijného a
vnútroštátneho práva, súd aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej
fyzickýmosobámvprípadezásahudoichosobnostnýchprávvzmysle§13vspojenís§11Občianskeho

zákonníka, pričom pri určení výšky náhrady zohľadnil kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce
z judikatórnej praxe. Súd prihliadal na kritéria uvedené v bode 95 rozsudku Fuß, na závažnosť
ujmy, ktorá žalobcovi takým (dostatočne závažným) zásahom vznikla, na následky takým zásahom
vyvolané, okolnosti zásahu a aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými
súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka a rozhodol, že
žalobca má na nárok primeranú finančnú náhradu v sume 2.000 eur. V prevyšujúcej časti súd žalobu

zamietol s odôvodnením, že žalobca nepreukázal, že by sa tento zásah negatívne odrazil napr. v
jeho medziľudských vzťahoch alebo že by mal dopad na jeho zdravotný stav. Zobral pritom v úvahu i
súdmi priznanú výšku nemajetkovej ujmy v obdobných súdnych sporoch (rozhodnutia Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 9CoPr/1/2019, 5Co/26/2022, 5Co/64/2022).

8. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP dôvodiac, že žalobcom
uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bol súdom vyhodnotený ako opodstatnený z dôvodu,
že došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života, i do práva na ochranu
jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Výška plnenia závisela od
úvahy súdu, na ktorú možno usudzovať len vychádzajúc z konkrétnych okolností prípadu a ustálenej

judikatúry, preto žalobcu nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za (ne)predvídanie výsledku na
základe úvahy súdu. V zmysle § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku, o výške náhrady trov konania
rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

9. Proti rozsudku v jeho vyhovujúcom výroku I. a výroku III. o trovách konania podal žalovaný
v zákonnej lehote odvolanie, odôvodniac ho odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. d),
f) a h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil a žalobu zamietol a
priznal mu nárok na plnú náhradu trov konania proti žalobcovi. V úvodnej časti odvolania žalovaný
namietal nedostatok právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie sporu zo zodpovednosti štátu

za nesprávnu transpozíciu smernice do jeho právneho poriadku. Zastával názor, že všeobecnému
súdu neprináleží posudzovať súlad vnútroštátneho poriadku so smernicami Európskej únie, preto
ani v prejednávanej veci súd prvej inštancie nemohol posudzovať konformitu zákona o HZZ so
smernicou 2003/88/ES a cez to ani vyvodiť záver o transpozičnej nesprávnosti tejto vnútroštátnej
normy. Žalovaný v tejto súvislosti zároveň vytkol napadnutému rozsudku nedostatočné odôvodnenie

záveru o porušení práva Európskej únie. V ďalšej časti odvolania žalovaný namietal vecnú nesprávnosť
napadnutého rozsudku v niekoľkých argumentačných líniách. Prvou skupinou odvolacích námietok
polemizoval so záverom súdu prvej inštancie o jeho pasívnej vecnej legitimácii v spore. Argumentoval,
že pre rozhodnutie o uplatnenom nároku malo nezastupiteľný význam zodpovedanie otázky, či k
rozvrhnutiu pracovného času žalobcu spôsobom odporujúcim smernici 2003/88/ES došlo z dôvodu

jej nesprávneho prebratia do vnútroštátneho poriadku alebo nesprávnou aplikáciou vnútroštátnych
noriem, ktorými došlo k inak správnemu prebratiu tejto smernice. Akcentoval v tejto súvislosti, že
povinnosť transpozície smernice nespočíva v doslovnom prenesení jej ustanovení, alebo v nej použitých
formulácií. Podľa názoru žalovaného iba z dôvodu, že zákon o HZZ neobsahoval ustanovenie
explicitne limitujúce dĺžku pracovného času na 48 hodín, nemožno vyvodiť, že čl. 6 písm. b) smernice

2003/88/ES bol do tohto predpisu prebratý nesprávne a nemožno v okolnostiach prípadu vylúčiť, že
k vzniku protiprávneho stavu viedol nesprávny výklad zákona o HZZ zo strany zamestnávateľa, v
ktorom prípade by ale znášal zodpovednosť za prípadnú škodu zamestnávateľ, a nie štát. Ďalšou
skupinou odvolacích námietok žalovaný nesúhlasil s úvahami súdu prvej inštancie, na podklade
ktorých dospel k záveru o aplikovateľnosti smernice 2003/88/ES na organizáciu pracovného času

príslušníkov Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky. Prezentoval vlastné nazeranie
na spôsob posúdenia pôsobnosti tejto smernice, podstata ktorého podľa žalovaného spočívala na
interpretácii čl. 2 ods. 2 Smernice Rady č. 89/391/EHS zo dňa 12.6.1989 o zavádzaní opatrení na
podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej tiež len „smernica89/391/EHS“), a to v tom zmysle, že podľa žalovaného je možné službu príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru subsumovať pod osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, ktoré sú podľa tohto
ustanovenia smernice 89/391/EHS z pôsobnosti smernice 2003/88/ES, v zmysle jej čl. 1 ods. 3, vyňaté.

V súvisiacej argumentácii žalovaný poukázal na zákonom stanovené úlohy Hasičského a záchranného
zboru SR na úseku civilnej ochrany, predovšetkým však v oblasti priameho výkonu záchranárskych
činností. Podľa žalovaného nie sú závery rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-429/09 Fuß pre
posúdenie pôsobnosti smernice 2003/88/ES na organizáciu pracovného času príslušníkov Hasičského
a záchranného použiteľné preto, že sťažovateľom v tejto porovnávanej veci bol mestský hasič, ktorého

pracovný režim je odlišný od výkonu prác príslušníkov Hasičského a záchranného zboru Slovenskej
republiky, ktorým sú naviac poskytované rôzne osobitné výhody - od definitívy až po systém sociálneho
zabezpečenia. Žalovaný v odvolaní spochybnil tiež záver súdu prvej inštancie o vzniku škody žalobcovi
ako jedného z predpokladov pre vznik jeho zodpovednosti. Argumentoval v tejto súvislosti, že sám
žalobca vymedzil ujmu, ktorá mu následkom porušením úniového práva vznikla, nejasne a zdôraznil,
že za čas pracovnej pohotovosti bol žalobca odmeňovaný a že počas jej výkonu, pokiaľ mu nebol

nariadený služobný zásah, mohol žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti; prakticky sa v tom
čase od neho žiaden pracovný výkon nežiadal. Odvolateľ v rámci ďalšieho odvolacieho argumentu
poukázal na záver formulovaný Súdneho dvora EÚ v rozhodnutí vo veci C-46/93 Brasserie du Pécheur
(bod 84), v zmysle ktorého by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú
snahu s cieľom odvrátiť škodu, alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky

na právnu ochranu. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca snahu o zabránenie vzniku
škody nevyvinul; neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť
a nedal najavo, že jej výkonom uňho dochádza k vzniku morálnej ujmy. Preto podľa argumentácie
žalovaného zamestnávateľ ani nemohol prípadnému vzniku takejto ujmy zamedziť. Napokon žalovaný
nesúhlasil ani so spôsobom, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal s otázkou formy a rozsahu

priznaného odškodnenia nemajetkovej ujmy. Akcentoval akcesorickú povahu peňažného odškodnenia,
ktoré nastupuje len vtedy, keď je nemajetková ujma tak závažná, že len morálne zadosťučinenie je pre
jej odškodnenie nepostačujúce. Podľa názoru žalovaného v okolnostiach prípadu nebol takýto závažný
následok preukázaný. Zdôraznil v tejto spojitosti, že o závažnosti dôsledkov prípadného porušenia práve
Európskej únie rozhodne nesvedčí už len tá skutočnosť, že žalobca sa nikdy nedomáhal, aby sa od

posudzovaného zásahu upustilo ani aby sa odstránili jeho následky. Podľa názoru žalovaného v tomto
konaní sa žalobca nedomáha nápravy vytýkaného (údajne protiprávneho) stavu do budúcna, žalobca
podanou žalobou nechce dosiahnuť zlepšenie, či úpravu svojej pracovnej pozície u zamestnávateľa,
ale naopak vytvoriť priestor pre opätovné čiastkové žaloby. Ak by aj súd po vyhodnotení všetkých
námietok žalovaného predsa len dospel k záveru, že smernica bola žalovaným, resp. zamestnávateľom

žalobcu uplatňovaná nesprávne, nemožno na strane žalobcu hovoriť o vzniku akejkoľvek škody,
resp. nemajetkovej ujmy (keď žalobca nepreukázal, že by ujma bola dostatočne závažná), čo podľa
žalovaného bez ďalšieho je dôvodom na zamietnutie žaloby. Žalovaný podaným odvolaním napadol
tiež rozhodnutie o trovách konania, zastávajúc názor, že v danom spore nie je možné použiť zásadu
určenia výšky plnenia súdom pri nemajetkovej ujme a priznať žalobcovi plný úspech vo veci. Podľa

názoru žalovaného súd prvej inštancie s použitím § 255 ods. 2 CSP mal priznať nárok na náhradu trov
konania jemu, keďže bol v spore úspešnejší, a to v rozsahu pomeru procesného úspechu a neúspechu
strán v spore.

10. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol potvrdiť rozsudok v jeho napadnutej časti

ako vecne správny a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. K vznesenej námietke
nedostatku právomoci súdu opätovne zdôraznil, že každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť
úniového práva pred vnútroštátnym právom a nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu
pred vnútroštátnou normou. K pôsobnosti Smernice 2003/88/ES a súvisiacej argumentácii žalovaného
poukázal na to, že významom a výkladom článku 2 ods. 2 smernice 89/391/ES sa zaoberali viaceré

rozsudky Súdneho dvora EÚ, výklad ktorých je všeobecne záväzný a s ktorým je tvrdenie žalovaného o
tom, že sa príslušné ustanovenia smernice na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, v nesúlade. V prípade
Pfeiffer Súdny dvoru EÚ konštatoval, že „Čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/ES nevylučuje z jej pôsobnosti
služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky
vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice“ (C-397/01, bod 53).

V dôsledku toho výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS bola prijatá len za účelom
zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a
poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa,
pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre záchranné tímy (bod 55 rozsudku).Rovnako aj uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-52/04 potvrdzuje, že na činnosti zásahových síl
verejnejhasičskejslužbysanevzťahujevýnimkauvedenávčl.2ods.2Smerniceč.89/131/EHS,aletieto
činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok (bod

57). Pokiaľ ide o novšiu judikatúru Súdneho dvora EÚ, žalobca spomenul vec A. B., v ktorej súd takisto
rozhodol, že „Smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané
zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie
pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným
príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom

nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitým rizikám, pokiaľ ide o ich
bezpečnosť a/alebo zdravie (C-518/15, bod 27). Tieto závery sú potvrdené aj Smernicou 2003/88/ES,
ktorá v čl. 17 ods. 3 bod iii/ výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Okrem
toho pripomenul, že takáto úprava by nemala žiadny zmysel, pokiaľ by bola takáto činnosť ako celok
vylúčená zo smernice 89/391/EHS, nakoľko v takomto prípade by sa na ňu nevzťahovala ani smernica
2003/88/ES. Z týchto dôvodov žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že Smernica 2003/88/ES

sa nevzťahuje na protipožiarne služby a služby civilnej ochrany vykonávané hasičským a záchranným
zborom a aj pre výkon týchto služieb garantuje 48 hodinovú priemernú týždennú pracovnú dobu podľa čl.
6 ods. 2 písm. b) Smernice 2003/88/ES. K namietanému nesprávnemu prebratiu smernice 2003/88/ES
uviedol, že slovenský zákonodarca rozhodol, že smernica bude transponovaná do zákona č. 315/2001
Z.z., čo výslovne potvrdzuje jeho príloha č. 4 v bode 6. Zopakoval, že niektoré ustanovenia zákona

č. 315/2001 Z.z. sú v rozpore so smernicou, pretože ich uplatnením sa nedosahuje a negarantuje 48
hodinová pracovná doba pre hasičov. Týždenný súčet služobného času hasičov a nariadenej služobnej
pohotovosti prekračuje 48 hodín týždenne, čím dochádza k porušeniu čl. 6 písm. b) smernice na ujmu
žalobcu. Pre úplnosť dodal, že k žalobe priložil prehľady týždennej dochádzky, z ktorých vyplýva, že
súčet jeho služobného času nadobudnutého v dôsledku výkonu štátnej služby a nariadených služobných

pohotovostí pravidelne prekračuje 48 hodinový týždenný pracovný čas. Žalovaný toto tvrdenie nebol
schopný spochybniť, či dokonca vyvrátiť. Pokiaľ ide o otázku služobnej pohotovosti hasičov a otázku
služobnej doby uviedol, že žiadne ustanovenie zákona o HZZ nestanovuje, že služobná pohotovosť
hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného služobného času. V tomto
smere je zákon o HZZ osobitným zákonom a ako osobitný zákon sa odlišuje od ust. § 96 Zákonníka

práce, ktorý zohľadňuje smernicu ES a na ňu nadväzujúci judikatúru Súdneho dvora EÚ. Zákonník
práce sa však v otázke právnej kvalifikácie pohotovosti na príslušníkov hasičského zboru nevzťahuje.
Skutočnosť, že podľa zákona o HZZ pracovnú pohotovosť hasičov zákonodarca nekvalifikuje ako
súčasť ich služobného času, potvrdzujú tiež jeho viaceré ustanovenia - § 85, § 92, § 86 ods. 2
zákona o HZZ, ktoré citoval. Služobná pohotovosť sa tak v zmysle týchto ustanovení zákona o HZZ

nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže bezprostredne nadväzuje
na vykonávanie štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase.
Nariadená služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti
pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie
§ 122 zákona o HZZ spresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu

štátnej služby, takéto vykonanie štátnej služby je štátnou službou načas (ods. 2) a § 91 ods. 1 tohto
zákona tiež uvádza, že štátnou službou načas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej
služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 2. V tejto súvislosti žalobca upozornil tiež na to, že smernica
neupravuje prechodnú kategóriu medzi pracovným časom a časom odpočinku ako zákon č. 315/2001
Z.z. vo forme služobnej pohotovosti hasiča na pracovisku. V dôsledku toho požiadavke smernice bolo

možné vyhovieť len vtedy, ak by sa pracovná pohotovosť hasiča na pracovisku považovala za súčasť
jeho pracovného času, čo však zákon nestanovuje. Po takto definovanom pracovnom čase má hasič
právo na odpočinok (čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice 2003/88/ES). To, že pracovnú pohotovosť hasiča
na pracovisku je potrebné považovať za súčasť jeho pracovnej doby, potvrdzuje aj judikatúra ESD.
Žalovaným označené ustanovenia zákona č. 315/2001 Z.z. (§ 85 a nasl.) sa preto ocitli v rozpore aj s

definíciou pracovného času podľa čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES. Žalobca tvrdí, že nakoľko služobná
pohotovosť hasiča nie je považovaná za súčasť jeho služobného času spolu s rozvrhnutým týždenným
služobným časom pravidelne prekračuje dovolený limit 48 hodín požadovaný čl. 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES. V súvislosti s odkazom na príslušnú judikatúru ESD, označil rozhodnutia vo veci C-429/09
G. Fuß, C-437/05 J. Vorel, vo veci lekárskych záchranárov rozsudok C-397/01 Pfeiffer, z ktorých citoval

právny názor. Poukázal na to, že vo všetkých prejednávaných prípadoch Súdny dvor EÚ považoval
pracovnú pohotovosť na pracovisku za súčasť pojmu pracovný čas. Na základe argumentácie žalobcu,
ako aj z vybranej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že zákon o HZZ nesprávne transponoval
Smernicu 2003/88/ES, pretože za súčasť pracovnej služobnej doby hasičov zákon nepovažuje ichpracovnú pohotovosť na pracovisku, čo je v rozpore s čl. 2 ods. 1 a 2 smernice. Na základe toho potom
súčetriadnejslužobnejdobyaslužobnejpohotovostiprekračujepožiadavku48hodinovéhopriemerného
pracovného času, ktorý požaduje čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Ide teda o porušenie úniového

práva,ktorézakladážalobcoviuplatnenýnárok.Kuplatnenejnáhradeškodypoukázalnato,ževprípade
neexistencie ustanovení práva Únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského
štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ktorý
odpracoval priemerne týždenne pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený
v čl. 6 písm. b) smernice v dôsledku porušenia právnej normy Únie, mu bude uhradená ujma udelením

dostatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a tiež, aby definovalo pravidlá týkajúce
sa spôsobu výšky tejto náhrady. Pokiaľ ide o rozsah náhrady tejto škody, táto má byť primeraná a
v tejto súvislosti odkázal tiež na rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veci C-46/93 a C-524/04. Podľa
judikatúry Súdneho dvora EÚ týkajúcej sa priamo škôd vznikajúcim hasičom pre nerešpektovanie 48
hodinovej pracovnej doby podľa smernice, treba pod škodou rozumieť škodu, ktorá vznikla žalobcovi
v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas

upravený čl. 6 písm. b) smernice rešpektovaný (bod 59 rozsudku C-429/09). V okolnostiach prípadu
žalobcu treba za primeraný odpočinok v zmysle smernice považovať taký, ktorý by mal nasledovať po
48 hodinovej týždennej pracovnej dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na pracovisku. Dlhodobé
nerešpektovanie takto určeného úniového týždenného pracovného času sa tiež môže prejaviť v rámci
osobnostnej sféry fyzických osôb, predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie a na celkovú

fyzickú alebo morálnu integritu. Preambula platnej smernice špecifikuje tiež, že dlhé doby nočnej práce
môžu poškodiť zdravie pracovníkov a ohroziť bezpečnosť na pracovisku a tiež, že treba obmedziť trvanie
nočnej práce, vrátane nadčasov. Odpočinok pracovníka by mal byť dostatočne dlhý a nepretržitý, aby
sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia
úraz ani sebe, ani spolupracovníkom, alebo iným osobám a ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia

zdravie. V dobe, po ktorú je hasič z dôvodu pracovnej pohotovosti nútený stráviť čas na pracovisku
nad 48 hodinový týždenný pracovný čas, nemôže voľne disponovať so svojim časom, venovať sa sebe,
rodine, oddychovať, regenerovať svoje sily, atď., a teda nemôže využívať tento čas pre seba a reálne
napĺňať právo na odpočinok, zotavenie a nutnú regeneráciu. V dôsledku toho, berúc do úvahy tiež
judikatúru ESD, možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť ako

nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Zákonnú
možnosť jej náhrady umožňuje § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože ju nepodmieňuje výlučne
situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti („najmä“),
ale uvádza prípady, kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch len demonštratívne.

11. Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcom rozsahu (II.) nebol odvolaním napadnutý, v
tejtočastirozsudoknadobudolprávoplatnosťvzmysle§367ods.2CSPanebolpredmetomodvolacieho
prieskumu.

12. Vo vzťahu k ostatným častiam rozsudku (napadnutému vyhovujúcemu výroku I. a závislému výroku
III. o trovách konania) Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie
žalovaného ako podané včas (§ 362 CSP) a oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
CSP),vrozsahuvyplývajúcomzust.§379CSPazhľadiskaodvolanímuplatnenýchodvolacíchdôvodov

podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), d), f) a h) CSP a dospel k záveru, že procesné podmienky konania boli
v danom prípade splnené a že súd prvej inštancie vo svojom procesnom postupe nepochybil a správne
vec posúdil po skutkovej i právnej stránke. Preto odvolanie žalovaného z hľadiska ním uplatnených
odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené.

13. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v súlade s § 387
ods. 2 CSP a dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu
prvej inštancie, považuje bez akýchkoľvek výhrad za vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP) a tiež úplné z
hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma
procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá CSP). Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého

rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalovaného v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta
druhá CSP), odvolací súd dodáva nasledovné:14. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami, v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. b) CSP, nastolil predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť procesného postupu
súdu prvej inštancie z hľadiska rešpektovania jeho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Odvolací

súd konštatuje, že žalovaný neopodstatnene v odôvodnení napadnutého rozsudku postrádal vysvetlenie
úvah,ktorýmisasúdprvejinštancieriadilpriposudzovanísvojejprávomocinaprejednaniearozhodnutie
tejto veci a vo svojich záveroch o nesúlade zákona o HZZ so smernicou 2003/88/ES. Súd prvej inštancie
totiž podľa zistenia odvolacieho súdu v rozsiahlom odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, čoho
sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovaného k žalobe. Z tvrdení a argumentácie

sporových strán náležite vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu
k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil, aké zistenia vyplynuli z toho - ktorého z
vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti súd následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej
logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber
právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu
vyvodil. Podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom

prípade považovať ani za arbitrárne ani za úplne odchylné od veci samej a ani za extrémne nelogické,
a preto odvolaciu námietku žalovaného smerujúcu proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací
súd posúdil len ako nespokojnosť odvolateľa so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá nezakladá
nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva,
a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

15. Pokiaľ ide o žalovaným nastolenú otázku právomoci, súd prvej inštancie dal na ňu z hľadiska
uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP vecne správnu odpoveď v
bode 17 odôvodnenia rozsudku. Len na doplnenie jeho úvah v reakcii na odvolaciu argumentáciu
žalovaného, považuje odvolací súd za potrebné odmietnuť jeho názor, že vnútroštátnemu súdu

neprináleží prejudiciálne preskúmavať súlad vnútroštátneho práva s únijným právom. Práve naopak,
Súdny dvoru EÚ vo svojej judikatúre (napr. v rozhodnutí vo veci C-456/98 Centrosteel) explicitne
požaduje od vnútroštátnych súdov, aby správnosť preberania smerníc kontrolovali, ktorá činnosť
napokon predstavuje základný kameň, na ktorom je vystavaná jeho doktrína priamej a nepriamej
aplikácie únijných smerníc vnútroštátnymi orgánmi. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje i na záver

formulovanýÚstavnýmsúdomSRvjehorozhodnutízodňa11.10.2016sp.zn.III.ÚS666/2016,vzmysle
ktorého „...ak ide o sféru regulácie unijným normotvorcom, je potrebné túto konfrontovať s regulačnými
predstavami vnútroštátneho zákonodarcu a v prípade zistenia odchýlky vyvinúť maximálnu snahu o
uprednostnenie cieľa stelesneného v právne záväzných aktoch Európskej únie“. Inak sa k tejto otázke
nestavia ani právna teória, podľa ktorej „V prípade, že v konaní pred slovenským súdom alebo správnym

orgánom vyvstane otázka aplikácie smernice Únie, nevyhne sa tento orgán komparácii ustanovení
smernice s ustanoveniami slovenského predpisu, do ktorého bola smernica transponovaná..., aby zistil,
čimásmernicuaplikovaťnepriamymalebopriamymspôsobom.Natentoúčelbysasúdnyalebosprávny
orgán nemal uspokojiť iba s uvedením predmetnej smernice v prílohe slovenského transpozičného
predpisu... a považovať tým smernicu za správne transponovanú, ale mal by porovnať konkrétne znenia

ustanovení slovenského transpozičného predpisu so zneniami ustanovení transponovanej smernice“ (z
publikácie B. D., B. D.: Primárne právo Európskej únie, aplikácia a výklad práva Únie s judikatúrou, 3.
vydanie, 1097s, str. 181).

16. Podľa posúdenia odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne posúdil aj nastolenú otázku

súladu zákona o HZZ so Smernicou 2003/88/ES a dospel k správnym záverom. V tomto smere
dôsledne ozrejmil, na základe akých úvah uzavrel, že čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nebol do
transformačného zákona o HZZ prebratý správne. Odvolací súd sa v tejto súvislosti plne stotožňuje
s názorom súdu prvej inštancie, že zákon o HZZ svojou úpravou nielen že nereflektuje 48 hodinový
týždenný limit pracovného času, ale oddelením pracovnej služby od pracovnej pohotovosti a ich

usporiadaním vytvoril priestor pre jeho nerešpektovanie; dokonca možno smelo konštatovať, zvlášť so
zreteľom na spôsob, akým žalovaný aj v tomto konaní dotknuté ustanovenia zákona o HZZ interpretuje,
že s prácou príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR nad tento rozsah sa v tejto úprave priamo
rátalo, spoliehajúc sa zrejme na to, že pracovná pohotovosť do Smernicou 2003/88/ES regulovaného
fondu práce nespadá, a tiež aj na to, že z jej pôsobnosti je táto kategória zamestnancov vyňatá.

17. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. h) CSP učinil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť spôsobu právneho posúdenia
otázky jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore. Súd prvej inštancie na túto žalovaným už v priebehuprvoinštančného konania nastolenú otázku správne odpovedal v jeho neprospech, a to vo svojej
podstate s vysvetlením, že z pohľadu judikatúry Súdneho dvora EÚ sa štát zodpovednosti za porušenie
úniového práva, ktorá zodpovednosť je objektívna a absolútna, nemôže za žiadnych okolností zbaviť,

ani sa z nej vyviniť, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene štátu škodu spôsobil a že
Súdny dvoru EÚ vo svojej rozhodovacej praxi pripúšťa zodpovednosť štátu aj v prípadoch porušenia
úniového práva zamestnávateľom, majúcim verejnoprávnu povahu. Na podporu tohto svojho názoru
súd prvej inštancie výstižne poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo
veci C-429/09. Na margo argumentácie žalovaného v odvolacom konaní, majúcej za cieľ presvedčiť,

že porušenie limitu týždenného pracovného bolo spôsobené nesprávnou interpretáciou transpozičnej
normy zo strany zamestnávateľa, odvolací súd poznamenáva, že ustanovenia smernice musia byť
transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe
všeobecne záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia
právnej istoty (por. napr. rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-475/07 Komisia proti Poľsku) a že ani
samotná súdna prax (už vôbec nie prax v rámci realizácie súkromnoprávnych vzťahov) interpretujúca

vnútroštátne právo v súlade s požiadavkami smernice bez náležitej transpozície nespĺňa požiadavky
jasnosti a presnosti (rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-292/07 Komisia proti Belgicku).

18. Odvolací súd ako správne vyhodnotil i úvahy súdu prvej inštancie, na podklade ktorých dospel k
záveru o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie, niet čo vytknúť.

Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje s jeho názorom o aplikovateľnosti čl. 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES (tiež) na organizáciu pracovného času príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR,
ktorý plne zodpovedá interpretačnému záveru, ktorý v tejto otázke zaujal Súdny dvor EÚ v rozhodnutí
vo veci C-429/09. Odvolací súd nezdieľa názor žalovaného, že len preto, že p. L. M. vykonával práce
hasiča v pracovnom pomere pre mesto Halle, a teda nie v štátnej službe, nemožno závery tohto

rozhodnutia vztiahnuť na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky. Podľa
názoru odvolacieho súdu Súdny dvor EÚ sa v tomto rozhodnutí jasne vyjadril k povahe práce hasičov
ako takých, bez náznaku rozlíšenia, či sú tieto práce vykonávané na celoštátnej alebo regionálnej úrovni
a či je zamestnávateľom štát alebo iný subjekt. Nemožno v tejto súvislosti prehliadať ani to, že v tomto
rozhodnutí Súdny dvor EÚ nadväzuje na svoju skoršiu judikatúru, v ktorej sa už kategoricky vyjadril

k spôsobu interpretácie slovného spojenia „určité osobitné činnosti verejných služieb“, použitého pri
negatívnom vymedzení pôsobnosti smernice 2003/88/ES. Súdny dvor EÚ v tomto smere vo svojom
rozhodnutí vo veci C-397/01 až C-403/01 Pfeiffer a iní uzavrel, že „...výnimka uvedená v článku 2
ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391 (bola) prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie
služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna

situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné
rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy“. Konštatoval zároveň, že „Takto popísaná
služba civilnej ochrany v užšom zmysle slova, na ktorú sa vzťahuje uvedené ustanovenie, sa jasne
odlišujeodzáchranyzranenýchachorých,ktorájepredmetomvnútroštátnehosporu“(pozn.odvolacieho
súdu: činnosť rýchlej zdravotnej služby vykonávaná v 24 hodinových pracovných zmenách s obdobným

rozvrhnutím, ako je tomu v prejednávanej veci). Podľa názoru Súdneho dvora EÚ „Aj keď služba, ako ju
popísal vnútroštátny súd, musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene nemožno predvídať, tak za obvyklých
podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať vrátane pracovného času jej personálu v
súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Táto služba sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami,
ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany

zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti uvedené v článku 2 ods.
2 prvom pododseku smernice 89/391, ale naopak sa na ňu použije táto smernica“. Súdny dvor EÚ v
skutkovo podobnom prípade C-429/09 G. Fuß zaujal stanovisko tiež v otázke potrebnosti preventívneho
pôsobenia zamestnancov uplatňujúcich unijné práva, vo svetle predpokladov pre vznik zodpovednosti
za škodu podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ. V rozhodnutí vo veci C-46/93 Brasserie du pecheur

a Factortame) vyjadril, že pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho
vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať,
ako i že vzhľadom na toto slabšie postavenie môže byť totiž takýto pracovník odradený od otvoreného
uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť
opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto

pracovníka.

19. Opodstatnenosť nemožno priznať ani odvolacím námietkam žalovaného spochybňujúcich skutkové
a právne závery súdu prvej inštancie o forme a rozsahu odškodnenia nemajetkovej ujmy žalobcu.Svoje úvahy aj v týchto otázkach súd prvej inštancie podrobne vysvetlil v odôvodnení rozsudku,
náležite zdôvodniac aká ujma žalobcovi vznikla a prečo ju považoval za vážnu, pričom súd ozrejmil tiež
dôvody, na podklade ktorých dospel k záveru o primeranosti výšky priznaného peňažného odškodnenia.

Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie má za to, že všeobecné okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva Európskej únie došlo, ktoré aj Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci C-429/09 považoval
za vážne, zakladajú v spojitosti s objektom zásahu (vnútorné prežívanie dôsledkov nerešpektovania
limitu pracovného času žalobcom), intenzitou porušenia (prekračovanie limitu pravidelne aj o viac ako
10 hodín týždenne) a jeho trvaním (len posudzovanom období 3 roky pred podaním žaloby), potrebu

odškodniť tým vzniknutú ujmu peňažnou náhradou. V posudzovanej veci súd prvej inštancie správne
posudzoval výšku priznanej nemajetkovej ujmy zároveň v kontexte hierarchie iných osobnostných
hodnôt a jeho záver o primeranosti odškodnenia je konzistentný s výškou náhrad, ktoré súdy priznali
v skutkovo a právne obdobných (kolegovia žalobcu) veciach (napr. rozhodnutia Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 11CoPr/4/2019, 5Co/163/2021,
11CoPr/4/2019, 11Co/59/2021, 11Co/38/2022).

20. Žalovaný v odvolaní nedôvodne spochybnil správnosť výroku o trovách konania. S názorom
žalovaného, že nevyhovenie žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu, je potrebné z
hľadiska rozhodnutia o trovách konania v danom prípade posúdiť ako (pomerný) procesný neúspech
žalobcu, sa odvolací súd nemohol stotožniť. Odvolací súd je v zhode so súdom prvej inštancie v

názore, že pokiaľ je forma a rozsah ochrany pred porušením práva Európskej únie štátom, včítane
výšky relutárnej satisfakcie za nemajetkovú ujmu tým spôsobenú, v konečnom dôsledku výsledkom
úvahy súdu o primeranosti formy a výšky náhrady, možno mať za to, že nepriznanie peňažnej náhrady v
celom uplatnenom rozsahu nepredstavuje čiastočný neúspech žalobcu, a tak je namieste v rozhodnutí
o trovách konania aplikovať § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov

konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Z týchto dôvodov je rozhodnutie súdu prvej inštancie,
priznávajúce plne procesne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu,
vecne správne. Odvolací pre úplnosť dodáva, že pri rozhodovaní o výške trov konania bude súd prvej
inštancie vychádzať, pokiaľ ide o hodnotu sporu, z výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.

21. Z týchto dôvodov odvolací súd s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok v jeho napadnutých
výrokoch I. a III. ako vecne správny.

22. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 CSP tak, že priznal plne procesne úspešnému žalobcovi nárok na 100 % náhradu trov odvolacieho

konania proti žalovanému, ktorý nemal úspech v odvolacom konaní.

23. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti
dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech

bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická

osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej

obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).