Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 10. máj 2024

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 2Csp/8/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8224200274
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Tomáš Saraka

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2024:8224200274.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobkyne A. B., nar.XX.XX.XXXX,

bytom C. XX, XXX XX C. právne zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom ul.
Sovietskych hrdinov č.163/66, 089 01 Svidník proti žalovanému Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom
Teplická7434/147,92122Piešťany,IČO:36234176zastúpenémuAdvokátskakanceláriaGOLIAŠOVÁ
GABRIELA s.r.o., so sídlom 1. mája 173/11, 911 01 Trenčín, IČO: 47 234 679 o zaplatenie primeraného
finančného zadosťučinenia vo výške 1.961,65 eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 250,-eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne z a m i e t a.

III. Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % z prisúdenej
sumy, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá
vyšší súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 30.01.2024 domáhala, aby súd žalovanému
uložil povinnosť titulom primeraného finančného zadosťučinenia zaplatiť jej sumu 1.961,65 eur

a nahradiť jej trovy konania.

2. Svoju žalobu odôvodňovala tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bardejov pod
sp.zn.2Csp/32/2020 o vydanie bezdôvodného obohatenia a o určenie neprijateľnosti dvoch zmluvných
podmienok bola ako žalobkyňa v postavení spotrebiteľky úspešná, keď rozsudkom Okresného súdu
Bardejov zo dňa 31.05.2021 sp.zn.2Csp/32/2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove
zo dňa 28.04.2022 sp.zn.18CoCsp/45/2021, ktorý právoplatnosť nadobudol dňa 22.07.2021 a dňa

07.06.2022 bola žalovanému uložená povinnosť vydať jej bezdôvodné obohatenie vo výške 1.361,65
eur s príslušenstvom a ňou označené dojednania boli určené za neprijateľné zmluvné podmienky.
V žalobe citovala časti rozhodnutia zo základného konania a poukazujúc na § 3 ods.5 veta tretia
zákona č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a § 4 ods.2 písm. b/ zák. č.250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa tvrdila, že ako spotrebiteľka uplatňuje si primerané finančné zadosťučinenie za porušenie
svojich spotrebiteľských práv, ktoré musela brániť v základnom konaní. Tvrdiac, že primerané finančné
zadosťučinenie má mať sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa dodávateľ nedopúšťal recidívy a zároveň

aj funkciu relutárnu predstavujúcu obohatenie spotrebiteľa proti dodávateľovi za to, že musel podstúpiť
súdne konanie uviedla, že hypotéza právnej normy je splnená, lebo je spotrebiteľkou, ktorá úspešne
uplatnila porušenie svojho práva na súde, preto požaduje primerané finančné zadosťučinenie za tri
porušenia spotrebiteľského práva žalovaným vo výške 1.961,65 eur, ktorú odôvodnila tým, že zakaždú žalovaným v zmluve použitú neprijateľnú podmienku uplatňuje sumu 300,-eur a zároveň sumu
1.361,65 eur, o ktorú sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil. Táto suma je podľa žalobkyne
primeraná na to, aby boli dosiahnuté všetky ciele primeraného finančného zadosťučinenia, keď rozsah

porušenia spotrebiteľského práva je definovaný rozsudkom v základnej veci sp.zn.2Csp/32/2020 a jeho
odôvodnením, ktorý je hmotnoprávnou podmienkou nároku, z tejto je potrebné vychádzať ako zo
záväznej a tento rozsah zisteného porušenia spotrebiteľského práva v základnej veci nie je možné
ani rozširovať, ani zužovať. Poukázala na to, že ak má byť finančné zadosťučinenie primerané, teda
spravodlivé, jeho výška nemôže byť len symbolická, lebo taká výška nebola by ani spravodlivá, ani

odradzujúcapredodávateľa,pričomnarozdielodinýchinštitútovvprávnomporiadkuSR(napr.ochrana
osobnosti), kde sa na prvé miesto kladie morálne zadosťučinenie a finančná satisfakcia slúži len na
dovŕšenie nápravy, to pri inštitúte PFZ nie je možné, keď toto je možné len v peňažnej forme a má byť
zároveň odmenou spotrebiteľa.

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju ako nedôvodnú zamietnuť. Nárok žalobkyne označil

za nedôvodný a neprimeraný. Podľa žalovaného základným predpokladom na úspešné uplatnenie
práva na primerané finančné zadosťučinenie je okrem preukázania ujmy aj preukázanie, že žalovaný
svojim konaním porušil súčasne – kumulatívne ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa a osobitného
právneho predpisu, pričom žalobkyňa nepreukázala, ktoré konkrétne zákonné ustanovenia zákona
o ochrane spotrebiteľa a osobitného právneho predpisu mal porušiť. Predpokladom uplatnenia tohto

inštitútu je podľa neho tiež to, aby aspoň potenciálna hrozba ujmy v dôsledku porušenia práv alebo
povinností vznikla, inak nie je čo reparovať. Rozhodnutie o povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie
žalobkyni a určení neprijateľných zmluvných podmienok nemožno podľa žalovaného považovať za
úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa
a osobitnými predpismi, lebo predmetom konania sp.zn.2Csp/32/2020 nebolo uplatnenie porušenia

práv alebo povinností, ale výlučne vydanie bezdôvodného obohatenia pre to, že žalobkyňa zmluvu
považovala za bezúročnú a bez poplatkov. Žiadnym logickým výkladom tak podľa neho nemožno
dospieť k záveru, akého porušenia práv alebo povinností sa na žalobkyni dopustil. Poukázal na veľmi
rôznorodú a nejednoznačnú judikatúru jednotlivých súdov pri posudzovaní náležitostí úverových zmlúv,
keď rovnakú náležitosť jeden súd vyhodnotí ako uvedenú správne a iný ako nesprávne, pričom on pri

koncipovaní zmluvy postupoval v dobrej viere, že plní literu zákona korektne a komplexne, preto je podľa
neho nesprávne, aby bol sankcionovaný za svoj výklad zákona, pri ktorom sa ani výklad súdov nedokáže
zjednotiť. Je navyše podľa neho vzhľadom na to, že úverová zmluva uzatvorená bola dňa 19.03.2012
nereálnym a racionálne nezdôvodniteľným, aby sa náležitosti, o ktorých presnejšom a jednoznačnom
výklade sa rozhodlo až o niekoľko rokov neskôr považovali za porušenie práv spotrebiteľa, Žalovaný

tvrdil, že žalobkyni tu nielenže nevznikla žiadna ani potenciálna ujma, ale naopak získala najvýhodnejší
úver, aký by jej neposkytla žiadna banka, pričom na súde neuplatňovala ochranu pred porušením
práv alebo povinností zo strany žalovaného, ale len vydanie bezdôvodného obohatenia, preto nedošlo
k naplneniu znakov § 3 ods.5 zákona č.250/2007 Z.z., ktorých splnenie je nevyhnutné na úspešné
uplatnenie zadosťučinenia na súde, nič také žalobkyňa nepreukázala. Žalovaný poukázal na to, že

na základe rozsudku vo veci 2Csp/32/2020 uhradil žalobkyni sumu prevyšujúcu istinu poskytnutého
úveru a pokiaľ by mal žalobkyni uhradiť ešte umelo vykonštruované finančné zadosťučinenie vo výške
1.961,65 eur, dostal by sa sám do pozície dlžníka, ktorý by žalobkyni ako spotrebiteľovi uhradil viac ako
mu vrátila, čo by namiesto zabezpečenia rovnosti znamenalo duplicitné sankcionovanie spôsobujúce
vznik nerovnováhy v neprospech žalovaného – dodávateľa. Súčasne by sa takým rozhodovaním súdov

podľa neho podporila špekulatívnosť spotrebiteľov, ktorým by súd v prípade podania žaloby nielen
vyhlásil úver za bezúročný a bez poplatkov, ale pri priznaní ešte aj ďalšieho, umelo navýšeného
primeraného finančného zadosťučinenia by sa z poskytovania úverov stala pre spotrebiteľov príjmová
činnosť, a ešte by sa im platilo za poskytnutie úveru. Represívna a preventívna funkcia primeraného
finančného zadosťučinenia je podľa žalovaného dodržaná už tým, že v konaní 2Csp/32/2020 bol raz

sankcionovaný bezúročným a bezpoplatkovým úverom a vyplatením prevyšujúcej istiny. Žalobkyňa
podľa neho neuniesla dôkazné bremeno, lebo nepreukázala úspešné uplatnenie porušenia práva lebo
povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi na súde a nepreukázala
ani, že jej v súvislosti s porušením práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa
a osobitnými predpismi vznikla určitá ujma a ani, že táto ujma jej vznikla vo výške 1.961,65 eur, ktoré

požadujevzmyslefinančnéhozadosťučinenia.Žalovanýuviedol,žejesitrebavsúvislostisožalobkyňou
uplatňovaným zadosťučinením uvedomiť, že bola to práve žalobkyňa, kto žiadal o poskytnutie úveru,
s výškou poskytnutého úveru bola oboznámená, bola si vedomá, že ide o spotrebiteľský úver z ktorého si
veriteľ uplatňuje úroky a poplatky a oboznámená bola aj s výslednou sumou, ktorú má uhradiť a vedomea dobrovoľne s celým procesom súhlasila, pričom z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru to
pre ňu predstavuje výlučne výhodu a nie škodu a jediným poškodeným po takom rozhodnutí súdu je
samotný veriteľ. Poukázal aj na neprimeranosť žiadanej sumy, keď požadovanie sumy 1.961,65 eur je

podľa neho v rozpore s cieľom normy, ktorú zákonodarca daným inštitútom sledoval, keďže žalovaný
od žalobkyne požadoval len plnenie povinností, ku ktorým sa slobodne a vážne zaviazala pri podpise
zmluvy.

4. Žalobkyňa v replike na žalobe v celom rozsahu trvala. Nesúhlasila s tvrdením žalovaného, že

nepreukázala porušenie svojich spotrebiteľských práv, nakoľko ňou predložený rozsudok zo základnej
veci podľa nej jasne deklaruje, že v právnom vzťahu založenom Zmluvou o spotrebiteľskom úvere
došlo k porušeniu noriem spotrebiteľského práva, inak by nedošlo k uloženiu povinnosti vydať
bezdôvodné obohatenie a k určeniu neprijateľnosti zmluvných podmienok. Vo vzťahu k výkladu §
3 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.7Cdo
80/2020 a uviedla, že určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a neprijateľnosti zmluvných

podmienok v žiadnom prípade nemožno považovať za výhodu spotrebiteľa, ako tvrdí žalovaný, ale za
sankčný následok, keď inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže naplniť práve požiadavku
účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Primeranosť ňou požadovanej sumy 1.961,65 eur je
vzhľadom na postoj žalovaného, množstvo a intenzitu porušení spotrebiteľských noriem evidentne daná,
pričom ujma, ktorá konaním žalovaného vznikla nebola tu len v akademickej rovine, ale porušenie

zo strany žalovaného malo majetkový charakter a uplatňovaním jej legitímneho nároku v súdnom
konaní bol narušený nielen jej bežný život. Ak má podľa žalobkyne primerané finančné zadosťučinenie
reálne plniť svoj účel, tak je to možné len priznaním v takej výške, ktorá má nielen deklarovanú
sankčnú, odradzujúcu a relutárnu funkciu, ale aby mala tieto funkcie aj reálne, čo symbolická výška
zadosťučinenia nemôže spĺňať, na podporu čoho poukázala na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v

Prešove. Podľa žalobkyne je jediným objektívnym kritériom pre určenie výšky primeraného finančného
zadosťučinenia výška škodlivého následku, ktorý dodávateľ spotrebiteľovi spôsobil, alebo mienil
spôsobiť porušením spotrebiteľského práva a pri nepeňažných nárokoch, ako sú neprijateľné zmluvné
podmienky z ktorých nevyplýva výška finančného plnenia by kritériom posudzovania primeranosti mala
byť recidíva porušovania spotrebiteľského práva s tendenciou zvyšovania PFZ pri zistení opätovného

opakovaného porušenia spotrebiteľského práva. Poukázala na to, že žalovaný aj v súčasnosti, napriek
tisíckam rozsudkov vydaných proti nemu neustále používa nekalé obchodné praktiky a finančne sa snaží
na úkor spotrebiteľov obohacovať, najmä využívaním neprijateľných zmluvných podmienok.

5. Žalovaný v duplike trval na nedôvodnosti žaloby. Tvrdenia žalobkyne označil za účelové

a zavádzajúce, keď bola to práve žalobkyňa kto si žiadal o poskytnutie úveru a s výškou úveru, výškou
splátky a s výslednou sumou, aj s dobou trvania zmluvného vzťahu bola oboznámená a vedomá si, že
si berie spotrebiteľský úver, za ktorý veriteľovi patria úroky a poplatky. Do zmluvného vzťahu ju nikto
netlačil a ak mala voči uzatvorenej zmluve výhrady, mala právo od nej odstúpiť, čo neurobila a ani
nemalavúmysle.Žalovanýtvrdil,žeakonebankovýsubjektmávpredmetečinnostiposkytovanieúverov

za ktoré mu v zmysle zákona patria úroky a poplatky a preto je neopodstatnené vyhodnotiť konanie
žalovaného ako úmyselné a smerujúce k získaniu bezdôvodného obohatenia, keď nemalo by žiaden
zmysel, aby úmyselne nedodržal všetky zákonné náležitosti, za ktoré by následne bol sankcionovaný
bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou výlučne on sám a nie žalobkyňa ako klient. Poukázal na to, že
predmetom konania bola úverová zmluva z roku 2012, kedy kritériá zákona a ani vyhodnocovanie

náležitostí súdmi neboli také striktné a prísne ako v súčasnosti, pričom on flexibilne reagoval na
požiadavky súdov a všetky vytýkané nedostatky upravil, čo samé o sebe poukazuje na to, že nápravu,
ktorá bola v jeho možnostiach realizoval. Žalovaný s poukazom na viaceré súdne rozhodnutia tvrdil,
že najnovšia judikatúra Okresného aj Krajského súdu v Prešove sa svojim prístupom snaží eliminovať
zneužívanie inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia v prípadoch, kedy náprava bola zjednaná

už vydaním bezdôvodného obohatenia, prípadne vyhlásením úveru za bezúročný a bez poplatkov
a rozsah priznaného finančného zadosťučinenia považuje za dostačujúci v rozmedzí 50-100 eur. Trval
na zamietnutí žaloby v celom rozsahu.

6. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie na ktorom žalobkyňa prostredníctvom právneho

zástupcunažalobeajejdôvodochvcelomrozsahutrvala.Základnárokuoznačilavzhľadomnavýsledok
základného konania za nepochybne daný, sú preto podľa nej splnené podmienky v zmysle zákona
o ochrane spotrebiteľa na priznanie nároku, pričom ak majú byť naplnené jeho funkcie a účel, tak to je
možné len vtedy, ak nebude priznané len v symbolickej výške, ktorá preventívnu ani odradzujúcu funkciuneplní, keď žalovaný porušenia spotrebiteľských práv dopúšťa sa opakovane. Poukázala na to, že bola
nútená podstúpiť súdne konanie, preto je podľa nej dôvodné priznať požadovaný nárok v celom jeho
uplatnenom rozsahu.

7. Právny zástupca žalovaného sa na pojednávanie napriek riadnemu a včasnému predvolaniu
nedostavil, neúčasť na pojednávaní ospravedlnil, o odročenie pojednávania nežiadal, preto v súlade
s ust.§ 180 CSP súd pojednávanie vykonal v neprítomnosti právneho zástupcu žalovaného, nakoľko
nebol daný návrh ani dôvody odročenia pojednávania v zmysle § 183 a § 184 CSP.

8. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby a všetkých vyjadrení strán a vykonal dokazovanie oboznámením
sa s obsahom všetkých predložených listinných dôkazov a tiež oboznámením sa s obsahom spisu
Okresného súdu Bardejov zo základného konania sp.zn.2Csp/32/2020. Vykonanie žiadneho z dôkazov
nebolo stranami namietané ani súdom vyhodnotené ako nedôvodné, či neúčelné, pričom po vykonanom
dokazovaní súd zistil tento skutkový stav:

9. Zo spisu Okresného súdu Bardejov sp.zn.2Csp/32/2020 súd zistil, že žalobou podanou na
OkresnomsúdeBardejovdňa23.04.2020sažalobkyňadomáhalanažalovanomvydaniabezdôvodného
obohatenia vo výške 1.361,65 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.361,65
eur od druhého dňa po dni doručenia žaloby žalovanému do zaplatenia a aj určenia, že zmluvné

podmienky uvedené vo všeobecných obchodných podmienkach žalovaného k Zmluve o poskytnutí
pôžičky č.4203041599 z 19.03.2012 v časti 18 Sankcie účtované v dôsledku omeškania v bode
§ 1 a § 2 týkajúce sa poplatkov za upomienku a zmluvnej pokuty sú neprijateľnými zmluvnými
podmienkami. Žalobu odôvodňovala tým, že dňa 19.03.2012 uzatvorila so žalovaným úverovú zmluvu
č.4203041599, ktorá podľa nej neobsahovala náležitosti predpísané v § 9 ods.2 písm. c/, f/, j/ a k/

zákona o spotrebiteľských úveroch, teda adresu predávajúceho na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť
reklamáciu alebo sťažnosť, dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru
a RPMN a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a uvedenie všetkých predpokladov použitých
na jej výpočet a výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v dôsledku čoho bol
predmetný úver bezúročný a bez poplatkov a nakoľko zaplatila žalovanému sumu 4.631,65 eur, hoci

reálne obdržala od neho len 3.270,-eur, o sumu 1.361,65 eur sa na jej úkor žalovaný bezdôvodne
obohatil. Zároveň, tvrdiac, že je neprijateľné, aby spotrebiteľ znášal akékoľvek výdavky žalovaného,
ktorémumôžuvzniknúťsvymáhanímpohľadávkyaktorésionsámurčilvopredpevnousumoubeztoho,
aby ich akokoľvek odôvodnil, čo odporuje dobrým mravom a zároveň že je neprijateľné aj dojednanie
o zmluvnej pokute, ktoré bolo zakomponované do úverových zmluvných podmienok a nemohla ho

ovplyvniť žiadala určiť za neprijateľné zmluvné dojednania o poplatkoch za upomienky a zmluvnej
pokute.

10. Žalovaný po doručení mu žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia súdu oznámil, že s touto
nesúhlasí a vzhľadom na dátum poslednej úhrady žalobkyne vznáša námietku premlčania na celý ňou

uplatnený nárok, ktorý podľa neho uplatňuje po uplynutí tak objektívnej ako aj subjektívnej premlčacej
doby. Poprel tvrdenie žalobkyne o bezdôvodnom obohatení, argumentoval, že prijatím splátok len
rešpektoval a dodržiaval zmluvou založený vzťah, k žiadnemu protiprávnemu konaniu z jeho strany
nedošlo. Podľa žalovaného predmetná zmluva žiadne neprijateľné zmluvné podmienky neobsahuje.

11. O žalobe žalobkyne súd rozhodol rozsudkom zo dňa 31.05.2021 č.k.2Csp/32/2020-97 v spojení
s opravným uznesením zo dňa 30.06.2021 tak, že žalovanému uložil povinnosť vydať žalobkyni
bezdôvodnéobohatenievsume1.361,65eurs5%úrokomzomeškaniaročnepočnúcdňom05.07.2020
do zaplatenia ( prvý výrok), určil, že zmluvná podmienka uvedená v úverových zmluvných podmienkach
spoločnosti Home Credit Slovakia a.s. k Zmluve o poskytnutí pôžičky č.4203041599 zo dňa 19.03.2012

v § 1 Hlavy 18.Sankcie účtované v dôsledku omeškania klienta v znení : „ V prípade omeškania klienta
s úhradou splátky, či splátky RÚ je spoločnosť oprávnená klientovi vyúčtovať a klient je povinný na
základe tohto vyúčtovania uhradiť Spoločnosti poplatok za upomienku vo výške 5,-eur v prípade prvej
upomienky a 12 eur v prípade druhej a ďalšej upomienky“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou ( druhý
výrok), ďalej určil, že zmluvná podmienka uvedená v úverových zmluvných podmienkach spoločnosti

Home Credit Slovakia a.s. k Zmluve o poskytnutí pôžičky č.4203041599 z 19.03.2012 v § 2 Hlavy
18.Sankcieúčtovanévdôsledkuomeškaniaklientavznení:„VprípadeomeškaniaklientajeSpoločnosť
oprávnená klientovi vyúčtovať a klient je povinný na základe tohto vyúčtovania uhradiť Spoločnosti
zmluvnúpokutuvovýške17,-eur“jeneprijateľnouzmluvnoupodmienkou(tretívýrok) apriznalžalobkyninárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % ( štvrtý výrok). Podľa odôvodnenia
rozsudku súd nárok žalobkyne mal za uplatnený tak v subjektívnej ako aj objektívnej premlčacej dobe,
stotožnil sa s argumentáciou žalobkyne o absencii správne uvedeného údaja o RPMN, keďže ten bol

uvedený v rozpätí sadzby od- do a zmluva neobsahuje ani výpočet všetkých predpokladov použitých
na výpočet RPMN, preto je úver bezúročný a bez poplatkov a tak žalobkyňa má nárok na vrátenie
rozdielu medzi jej poskytnutou sumou ( 3.270,-eur ) a ňou uhradenou sumou ( 5.086,02 eur). Stotožnil
sa aj s tvrdením žalobkyne o neprijateľnosti daných zmluvných podmienok. Proti výroku o povinnosti
zaplatiť sumu 1.361,65 eur s príslušenstvom a výroku o trovách konania podal žalovaný odvolanie,

o ktorom Krajský súd v Prešove rozhodol rozsudkom zo dňa 28.04.2022 č.k.18CoCsp/45/2021,
18CoCsp/46/2021-132 tak, že rozsudok v spojení s opravným uznesením v napadnutých výrokoch
o povinnosti žalovaného vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie a vo výroku o trovách konania potvrdil
a nárok na náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu nepriznal. Stotožnil sa so závermi
súdu prvej inštancie o nesprávne uvedenej RPMN v zmluve, úver považoval za bezúročný a bez
poplatkov, preto ak žalobkyňa z titulu zmluvy uhradila žalovanému sumu prevyšujúcu istinu úveru,

na ktorú z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru žalovanému nárok nevznikol, správne súd
vyhovel žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia s úrokom z omeškania. Nárok žalobkyne mal za
uplatnený tak v subjektívnej ako aj objektívnej premlčacej dobe. Rozsudok Okresného súdu Bardejov
č.k.2Csp/32/2020-97 v spojení s opravným uznesením a potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu
v Prešove nadobudol právoplatnosť dňa 22.07.2021 ( výroky II, a III), resp. dňa 07.06.2022 ( výroky I

a IV).

12. Žalobkyňa tu v spore, poukazujúc na vyššie uvedené súdne konanie a rozhodnutie má za to, že sú
naplnené zákonné podmienky pre priznanie jej primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 3
ods.5 veta tretia zákona č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Výšku požadovaného zadosťučinenia

odôvodňujetak,žepozostávazosumy1.361,65eur oktorúsažalovanýnajejúkorbezdôvodneobohatil
a zo sumy 600,-eur za použitie dvoch neprijateľných zmluvných podmienok žalovaným v zmluve ( za
každú požaduje 300,-eur).

13. Súd vychádzajúc z tvrdení strán a výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba

žalobkyne čo do základu je plne dôvodná a čo do výšky je dôvodná v časti. Žalobkyni podľa názoru
súdu vzniklo právo na primerané finančné zadosťučinenie, ktoré vo všetkých okolnostiach tu súdenej
veci bolo dôvodné priznať jej vo výške 250,-eur, a to z nasledujúcich dôvodov.

14. Čo sa týka samotného nároku, podľa § 3 ods.5 zákona č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa

proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa
spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti
porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a
to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým
súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o

konanieporušiteľauplatňovanévočivšetkýmspotrebiteľom(ďalejlen„kolektívnezáujmyspotrebiteľov“).
Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinnostiustanovenejtýmtozákonom
aosobitnýmipredpismi,máprávonaprimeranéfinančnézadosťučinenieodtoho,ktozaporušeniepráva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

15. Podľa názoru súdu žalobkyni právo na primerané finančné zadosťučinenie proti žalovanému
z dôvodu splnenia všetkých zákonných podmienok v zmysle vyššie citovaného § 3 ods.5 veta tretia
zákona o ochrane spotrebiteľa vzniklo. Bolo preukázané, že v pôvodnom konaní vedenom na Okresnom
súde Bardejov pod spisovou značkou 2Csp/32/2020 žalobkyňa úspešne uplatnila na žalovanom vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 1.361,65 eur s príslušenstvom a bolo vyhovené jej žalobe aj čo do

samostatných výrokov o určení neprijateľnosti zmluvných podmienok.

16. Ak žalovaný tvrdí, že rozhodnutie súdu vo veci 2Csp/32/2020 nemožno považovať za úspešné
uplatnenie porušenia práv alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa, lebo
predmetom daného konania bolo výlučne vydanie bezdôvodného obohatenia a nie uplatnenie porušenia

práv alebo povinností, tak s týmto jeho názorom súhlasiť vonkoncom nemožno. Jednak predmetom
konania nebolo výlučne vydanie bezdôvodného obohatenia, ale aj určenie neprijateľnosti zmluvných
podmienok, a navyše súd poukazuje na to, že daná otázka, teda či súdne rozhodnutie o povinnosti vydať
spotrebiteľovibezdôvodnéobohateniespadápodprípadypodľa§3ods.5Zákonaoochranespotrebiteľabola súdnou praxou dávno vyriešená so záverom, že tam jednoznačne spadá. Súd v tejto v súvislosti
poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.6Cdo/127/2017 ešte zo dňa 30.01.2019 v ktorom
ten vo vzťahu k § 3 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa uviedol ( viď bod 18 odôvodnenia predmetného

rozsudku), že „citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú.
Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno
ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich
práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom
finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v

spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa
ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na
súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia
treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo
povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku

rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej
zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku,
t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola
privodená konkrétna ujma, nevyžaduje... Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje
žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom

je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky
okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia“.

17. Súd dáva v tejto súvislosti do pozornosti žalovaného aj jeho samého sa týkajúce rozsudky Krajského
súdu v Žiline sp.zn.7CoCsp/9/2023 alebo Krajského súdu v Trenčíne sp.zn.6Co/35/2022, či Krajského

súdu v Trnave sp.zn.10CoCsp/98/2022 kde základom nároku na zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia boli takisto rozhodnutia o povinnosti žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie
spotrebiteľovi. Úverová zmluva zo dňa 19.03.2012 nachádzajúca sa na č.l.10 spisu 2Csp/32/2020 tu
bola uzavretá na hlavičkovom predtlačenom formulári žalovaného, teda niet pochýb, že zodpovednosť
za nedodržanie zákonných náležitostí zmluvy spôsobujúcich bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru a za

neprijateľné zmluvné podmienky a stav, ktorý nastal nesie práve žalovaný. Zákon o ochrane spotrebiteľa
ako verejnoprávny predpis na ochranu spotrebiteľa obsahujúci kogentné ustanovenia jasne definuje ( §
2 písm. u/) odbornú starostlivosť ako úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne
očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej
praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. Nemožno hovoriť

o dodržaní odbornej starostlivosti ak žalovaným pripravená a predtlačená úverová zmluva nespĺňa
tak závažné náležitosti, ktoré zákon sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru. Žalovaný
na jednej strane žalobe žalobkyne bráni sa tu aj tvrdením, že išlo o zmluvu ešte z roku 2012, kedy
kritériá zákona a ani vyhodnocovanie náležitostí súdmi nemali byť podľa neho také striktné ako v
súčasnosti a že medzičasom nedostatky upravil, no naproti tomu bezdôvodné obohatenie dobrovoľne

nevydal a aj po doručení mu žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia ( v júli 2020 ) nárok žalobkyne
neuznal, spochybňoval, podal odvolanie proti výroku rozsudku o vydanie bezdôvodného obohatenia,
čím predlžoval nielen stav neistoty žalobkyne, ale aj čas, po ktorý nemohla disponovať s žalovaným
nedôvodne prijatým plnením. Uvedené porušenie práva a povinností žalovaným vyplývajúcich zo
zákona o ochrane spotrebiteľa a zákona o spotrebiteľských úveroch navyše v takej výraznej intenzite

a závažnosti súd s poukazom na § 3 ods.5 veta tretia zákona o ochrane spotrebiteľa považuje za dôvod
na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni, ktorá úspešne v pôvodnom konaní na
súde uplatnila svoje práva.

18. Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov

a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie
úverov. Tieto zákonom vyžadované osobitné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere dodržané
neboli. Žalovaný sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie takejto zmluvy nemôže zbaviť ani poukazom
na princíp neznalosť zákona neospravedlňuje a uplatnením jeho dôsledkov v neprospech žalobkyne.
Rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch práve zo strany dodávateľa treba

vyžadovať v najvyššej možnej miere. Ak žalovaný ako subjekt dlhodobo pôsobiaci na finančnom
trhu, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie úverov, v rozpore so zákonom nedodrží predpísané
náležitosti zmluvy spôsobujúce, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, jeho konanie
nemožno hodnotiť inak ako konanie bez odbornej starostlivosti. Je úplne samozrejmé predpokladaťdokonalú znalosť zákona o spotrebiteľských úveroch a náležitostí zmlúv o spotrebiteľských úveroch
( ktoré sú v danom zákone úplne jasne a prehľadne uvedené) u žalovaného ako profesionála, subjektu,
ktorý ich poskytuje dlhodobo a vo veľkom množstve.

19. Ak žalovaný bránil sa žalobkyňou uplatnenému nároku tým, že už samotný právoplatný rozsudok
Okresného súdu Bardejov vo veci 2Csp/32/2020 má dostatočný sankčný charakter v zmysle
individuálnej a generálnej prevencie, tak ani s tým sa súd nestotožňuje. Uvedená argumentácia mohla
by obstáť nanajvýš vtedy, ak by išlo o ojedinelý prípad, ojedinelý exces na strane žalovaného, avšak

súd sa pri svojej činnosti už roky stretáva so spormi, kde žalovaný vystupuje či už v pozícii žalobcu,
alebo žalovaného a stretol sa tak s množstvom žalovaným uzatváraných úverových zmlúv. Súdu tak
z jeho činnosti, ale aj z veľkého množstva verejne dostupných súdnych rozhodnutí ( viď aj rozhodnutia
uvedené v bode 17 tohto odôvodnenia) je známe, že nejde ani zďaleka o ojedinelý, či výnimočný
prípad porušenia zákonných náležitostí úverových zmlúv zo strany žalovaného, pričom je zrejmé, že
ani doterajšie opakované súdne rozhodnutia v neprospech žalovaného nemali na neho preventívny

a odradzujúci účinok. Ustanovenie o primeranom finančnom zadosťučinení má nepochybne za cieľ
aj odradiť dodávateľov od postupov, kedy budú skúšať žiadať od spotrebiteľov nedôvodné nároky
spoliehajúc sa na to, že nie každý spotrebiteľ sa im bude brániť.

20. Ak žalovaný tvrdí, že niet zákonného dôvodu pre priznanie finančného zadosťučinenia žalobkyni,

lebo poškodeným tu v podstate bol on, lebo stratil nárok na úroky a poplatky za úver, tak k tomu
súd uvádza, že ani uvedená obrana žalovaného neobstojí. Primerané finančné zadosťučinenie,
ako je žalovanému iste známe, súdy v jeho konaniach priznali už aj v situácii, ako napríklad v
spomínanej veci Krajského súdu v Trnave sp.zn.10CoCsp/98/2022, kde išlo o prípad, kde v základnom
konaní žalovaný hneď po doručení mu žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia uznal nárok

a navrhol rozhodnúť rozsudkom pre uznanie alebo ako vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Prešove
sp.zn.13CoCsp/31/2023, kde základom nároku na primerané finančné zadosťučinenie bolo konanie,
v ktorom sa žalovaný domáhal na upomínacom súde na spotrebiteľovi zaplatenia sumy 620,18 eur s
príslušenstvom titulom pohľadávky z nesplneného úveru a hneď potom, čo voči vydanému platobnému
rozkazu podal spotrebiteľ odpor v ktorom uviedol, že úver je bezúročný a bez poplatkov z viacerých

dôvodov žalobca v tomto konaní ( tu žalovaný) návrh na pokračovanie v konaní nepodal, preto došlo
k jeho zastaveniu. Aj uvedené rozhodnutie Krajského súdu v Prešove ( 13CoCsp/31/2023), kde za
úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinností bol vyhodnotený prípad, kde žiadne meritórne
posúdenie nároku ani nebolo a kedy spotrebiteľ len úspešne podal odpor proti platobnému rozkazu, čo
bolodôvodomspäťvzatiažalobyúplnevyvraciaargumentáciužalovaného,žetubyvýsledokzákladného

konania 2Csp/32/2020 nemal zakladať nárok na primerané finančné zadosťučinenie.

21. Je preto nemožné uveriť tvrdeniu žalovaného o dostatočnom preventívnom a odradzujúcom účinku
už samotného rozsudku v základnom konaní a dostatočnej sankcii spočívajúcej tu v strate nároku na
úroky a poplatky za úver. Žalovaný sa svojou argumentáciou snaží navodiť stav, ako by ešte vlastne

žalobkyňa mala mu byť vďačná za výhodný ( bezúročný a bezpoplatkový úver) úplne ignorujúc nielen
fakt, že žalobkyňa bola vďaka tomuto „výhodnému úveru“ na dlhú dobu zbavená možnosti voľne
disponovať prostriedkami o ktoré prísť nikdy nemala ale najmä fakt, že nebyť podanej žaloby žalobkyne,
tak sa k sume bezdôvodného obohatenia žalovaného ( 1.361,65 eur) nikdy späť nedostane ( žalovaný
neplnil ju dobrovoľne, a ešte ani po rozhodnutí súdu prvej inštancie nebol ochotný plniť, nakoľko sa proti

rozhodnutiu o povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie odvolal).

22. Žalovaný tvrdí ľahostajnosť a nedostatok opatrnosti na strany žalobkyne v kontraktačnom
procese. Súd k tomu uvádza, že zjavným cieľom právnej úpravy inštitútu primeraného finančného
zadosťučineniam je priniesť poctivosť, férovosť, transparentnosť a dodržiavanie práva do dodávateľsko-

spotrebiteľských vzťahov. Dodávateľ ktorý nič neporuší, nemusí sa obávať, žeby musel plniť primerané
finančné zadosťučinenie. Ak ale sám niečo poruší a vytvorí stav, že je daný základ nároku na
primerané finančné zadosťučinenie, tak potom obrana poukazom na „neopatrnosť“ dlžníka pri uzavretí
zmluvy, ktorej obsah dlžník zjavne nemohol okrem podpisu nijako ovplyvniť je nielen alibistická, ale aj
nerelevantná.

23. Ak žalovaný opakovane tvrdil, že z jeho strany k porušeniu žiadneho práva alebo povinnosti
ustanovenejzákonomoochranespotrebiteľačiosobitnýmipredpisminedošlo,taktusúdopäťpoukazuje
na to, že žalovaným porušenými zákonnými ustanoveniami sú napr. § 2 písm. u/ zákona o ochranespotrebiteľa, § 4 ods.8 uvedeného zákona zakazujúci konať v rozpore s dobrými mravmi a tiež § 8
zákona o ochrane spotrebiteľa upravujúci klamlivé konanie a nekalé praktiky, čo postup žalovaného pri
nesprávnomuvedeníúdajovoúverespĺňa.Súdpodpornepoukazujenapr.nauznesenieKrajskéhosúdu

v Prešove zo dňa 27.09.2022 sp.zn.20CoCsp/33/2022, z ktorého cit „Žalovaný požadoval od žalobcu
plnenie, na ktoré zjavne nárok nemal. Takéto konanie žalovaného, ktoré mohlo mať za následok vznik
bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcu, nemožno hodnotiť ako konanie v súlade s dobrými mravmi.
Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi priamo vyplýva z ust. § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov ( bod 12 odôvodnenia). Podľa názoru odvolacieho

súd na úspešné uplatnenie práva postačuje jednak aj to, keď spotrebiteľ vyjadrí nesúhlas s uplatnenou
pohľadávkou, avšak navyše v prejednávanom prípade žalovaný zlyhal pokiaľ postupoval zjavne v
rozpore s odbornou starostlivosťou. Je nepochybné, že neopodstatnené uplatňovanie súm („len tak
skúsime“) bez akéhokoľvek podkladu voči spotrebiteľom je nutné zahrnúť do kategórie rozporu s
odbornou starostlivosťou, ale aj rozporu s dobrými mravmi § 3 ods. 1 OZ“ ( bod 14 odôvodnenia).

24. Ak teda žalovaný voči žalobkyni konal spôsobom, ktorý bol právoplatne posúdený ako rozporný
s právom, je toto konanie konaním v rozpore s odbornou starostlivosťou (§ 2 písm. u/ zákona č.
250/2007 Z.z.) a dobrými mravmi. Uvedené porušenie práva a povinností žalovanému vyplývajúcich zo
zákona o ochrane spotrebiteľa súd s poukazom na § 3 ods.5 veta tretia zákona o ochrane spotrebiteľa
považuje za dôvod na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni. Preto aktuálna

snaha žalovaného v konaní o primerané finančné zadosťučinenie relativizovať, či zľahčovať svoje
pochybenia konštatované v základnom konaní, ktorého výsledkom je súd viazaný neobstojí. Ak žalovaný
poukazoval na dostatočný sankčný a satisfakčný účinok výsledku konania 2Csp/32/2020 kde bola
žalobkyni priznaná aj náhrada trov konania, tak aj táto obrana je irelevantná. Vrátením bezdôvodného
obohatenia a náhradou trov konania sa žalobkyni ako spotrebiteľovi vrátilo len to, o čo prísť nikdy

nemala. Nie je to teda žiadne zadosťučinenie. Trovy konania jej vznikli, lebo sa musela domáhať vydania
bezdôvodného obohatenia a vrátené bezdôvodné obohatenie, ani náhrada trov nie je jej príjem, či zisk,
ale len kompenzácia nedôvodného zmenšenia majetku. Ak by preto táto skutočnosť bola dôvodom
pre nepriznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ustanovenie § 3 ods.5 zákona o ochrane
spotrebiteľa by bolo zbytočným. Nemalo by žiaden sankčný a odradzujúci ( súčasne preventívny) účinok

na dodávateľov, ak by pri zjavnom porušení práv spotrebiteľov mohli sa vyhnúť sankcii v podobe platenia
finančného zadosťučinenia len tým, že prídu o svoje nedôvodne nadobudnuté nároky a že len budú
musieť kompenzovať spotrebiteľovi vynaložené trovy konania. Súd preto priznal žalobkyni primerané
finančné zadosťučinenie za primeranú sumu ktorého považoval tu sumu 250,-eur.

25. K výške požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia, ktorú žalobkyňa odvíjala od sumy,
o ktorú sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil s tým, že za každú použitú neprijateľnú zmluvnú
podmienku požaduje ešte sumu 300,-eur súd uvádza, že výška primeraného finančného zadosťučinenia
sa vôbec nemusí ( i keď môže) odvíjať od výšky bezdôvodného obohatenia.

26. Primerané finančné zadosťučinenie pre spotrebiteľa v zmysle § 3 ods.5 zákona o ochrane
spotrebiteľa nie je čo do výšky zákonom nijako konkrétne stanovené, klasifikované, či limitované,
nie sú naň žiadne tabuľky či osobitné kritériá, základným a určujúcim kritériom v zmysle zákona je
jeho primeranosť, ktorú súd posudzuje podľa vlastnej úvahy s prihliadnutím na konkrétne okolnosti
veci. Keďže zákon okrem primeranosti nestanovuje žiadne konkrétne kritériá, ktoré by spotrebiteľ

mal tvrdiť a dokazovať, neobstojí tvrdenie žalovaného o nedostatočnom odôvodnení či preukázaní
výšky požadovaného zadosťučinenia žalobkyňou. Žalobkyňa odôvodnila výšku požadovaného
zadosťučinenia, keď uviedla, že odvodzuje ho od výšky bezdôvodného obohatenia žalovaného a pri
nárokoch z neprijateľných zmluvných podmienok z recidívy porušovania spotrebiteľského práva. Úvaha
zvolená žalobkyňou pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia odvodzujúca ho od

sumy, o ktorú sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil nepochybne má určitú logiku vo vzťahu k
preventívnejaodradzujúcejfunkciiprimeranéhofinančnéhozadosťučinenia,nakoľkoodradiťdodávateľa
od recidívy môže práve jeho uvedomenie si, že čím vyššiu sumu od spotrebiteľa bude nedôvodne
žiadať, či nedôvodne ju prijme, tým vyššie finančné zadosťučinenie v prípade úspešného uplatnenia
ochrany spotrebiteľom následne bude musieť poskytnúť, preto odradzujúci účinok vo vzťahu k tomu,

aby sa žalovaný v budúcnosti nedomáhal na spotrebiteľoch nedôvodných plnení v takej výške môže
byť práve v takom prípade naplnený. To ale neznamená, že výška zadosťučinenia musí byť nevyhnutne
matematickyzhodnásosumou,alebosnejakoučasťousumyoktorúsaveriteľchcelobohatiťčiobohatil.Súd v okolnostiach veci za primeranú sumu zadosťučinenia považoval sumu 250,-eur ( 150,-eur za
bezdôvodné obohatenie a 50,-eur za každú neprijateľnú zmluvnú podmienku).

27. K nedôvodnosti obrany žalovaného ohľadom ním tvrdenej absencie ujmy na strane žalobkyne
súd poukazuje tiež na závery súdnej praxe, cit. „Nie je snáď ani potrebné pripomínať, že súdne
konania sú stresujúcim zážitkom, vyplývajúcim z obáv z výsledku sporu, či možnosti vzniku ďalšej
majetkovej ujmy v podobe náhrady trov konania protistrane, v prípade neúspechu v konaní. Spotrebiteľ,
teda žalobkyňa, nie je povinná preukázať ujmu, ktorá jej vznikla, pretože zákon č. 250/2007 Z. z. o

ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie už vtedy, keď k porušeniu práva alebo
povinnosti dôjde“ ( citované z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn.3CoCsp/25/2021, ďalej k tomu
pozri napr. rozsudky KS v Prešove sp.zn.20CoCsp/31/2021, 10CoCsp/23/2020, 20CoCsp/39/2021,
20CoCsp/43/2020, 3CoCsp/2/2021).

28. V tejto súvislosti je najmä potrebné dodať, že v súčasnosti účinné znenie ust. § 3 ods. 5

zákona č.250/2007 Z. z. ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia,
pretože toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi bolo spôsobilé
privodiť ujmu spotrebiteľovi. Od 10.6.2013 právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká už
úspechom spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej

zákonom č.250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi. Zákon
podmienku, aby spotrebiteľovi bola privodená ujma nevyžaduje ( viď rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp.zn.6Cdo/127/2017). V ňom Najvyšší súd okrem iného v súvislosti s primeraným finančným
zadosťučinením podľa § 3 ods.5 zákona č.250/2007 Z.z. konštatoval, že „zákonodarca pri uplatňovaní
tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody

( bezdôvodného obohatenia) je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá
problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu
druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.“

29. Pri posúdení dôvodnosti výšky požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia je potom

treba vychádzať z toho, že toto zadosťučinenie má niekoľko funkcií. Možno tak hovoriť o funkcii
satisfakčnej, sankčnej, odradzujúcej, odmeňujúcej. Pri určení jeho výšky súd musí zohľadniť viaceré
relevantné okolnosti, a to napríklad či nejde v prípade postupu a konania dodávateľa o recidívu, aká
bola intenzita a trvanie porušenia a dôsledky konania dodávateľa, ekonomický dopad nečestného
konaniadodávateľanaspotrebiteľa,akoajskutočnosť,čiužnapríkladneboloposkytnutézadosťučinenie

spotrebiteľovi aj v inej podobe. Toto všetko tu súd zohľadnil a dospel ako k primeranej sume
zadosťučinenia k sume 250,-eur. Čo sa týka satisfakčnej a odmeňujúcej funkcie primeraného finančného
zadosťučinenia, niet pochýb o tom, že zaplatenie nedôvodných nárokov žalovanému zo strany
žalobkyne vo výške 1.361,65 eur ( čo je takmer polovica samotnej výšky poskytnutého úveru) logicky
znamenalo zásah do majetkovej sféry žalobkyne. Následná nutnosť domáhať sa nápravy až cestou

súdu znamenala logické obmedzenie komfortu spotrebiteľa, brala mu čas a kľud. Žalobkyňa sa tu
musela aktívne domáhať svojho nároku, musela vyhľadať advokáta, ktorý ju v konaní zastupoval.
Na druhej strane, vo vzťahu k výške zadosťučinenia a k tomu, že nemožno ju automaticky rovnať
sume bezdôvodného obohatenia nemožno opomenúť, že žalobkyňa pri vstupe do úverového vzťahu so
žalovaným logicky musela rátať s tým, že s úverom za normálnych okolností sú spojené určité úroky

a poplatky, teda že bude musieť hradiť nielen istinu, ale aj určitú odplatu za poskytnutie úveru, pričom
súd zohľadnil pri určení výšky zadosťučinenia aj to, že celková výška sumy, ktorú bude musieť uhradiť
bola predvídateľná, nakoľko v úverovej zmluve bolo uvedené, že celková spotrebiteľom splatná suma je
až 5.556,60 eur. Inými slovami, bezdôvodné obohatenie žalovaného nespočívalo tu v nejakých skrytých,
vopred neurčitých či neznámych sankčných poplatkoch či nárokoch, ale v plnení, ktoré bolo uvedené

priamo v zmluve, a o ktorom žalobkyňa najneskôr po jej prečítaní si mala vedomosť, preto odvodzovanie
tak vysokej sumy zadosťučinenia žalobkyňou len od výšky sumy bezdôvodného obohatenia súd musel
hodnotiť aj v tomto kontexte.

30. Súd považuje za legitímne a spravodlivé priznať žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie

v tomto prípade a okolnostiach veci v sume 250,-eur. Zohľadnil primerane aj rozhodovaciu prax súdov
vo vzťahu k žalovanému majúc na pamäti zásadu predvídateľnosti súdneho rozhodovania, samozrejme,
pri zohľadnení faktu, že každá vec vo svojich konkrétnych skutkových okolnostiach môže byť odlišná
a že paušalizovanie toho, čo je v konkrétnom prípade „primerané“ nie je možné. Súd poukazuje napr.na aktuálny rozsudok Okresného súdu Prešov sp.zn.11Csp/90/2023 zo dňa 20.10.2023 kde žalobcovi,
ktorý bol zastúpený rovnakým právnym zástupcom ako žalobkyňa v tu súdenej veci súd proti tu
žalovanému z požadovaného finančného zadosťučinenia 300,-eur priznal sumu 100,-eur. Poukázal

pritom na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove - rozsudok č.k. 9CoCsp/24/2023-182 z 8.6.2023, keď
odvolací súd priznal finančné zadosťučinenie 150 eur, hoci v základnom konaní bolo rozhodnuté o
vydaníbezdôvodnéhoobohatenia996,03euraoneprijateľnejzmluvnejpodmienkeohľadompoplatkuza
uzatvorenie zmluvy 1.500 eur alebo napr. na rozsudok č.k.17CoCsp/23/2022-147 z28.7.2022 o priznaní
finančného zadosťučinenia vo výške 100 eur v dôsledku sporu, v ktorom spotrebiteľka získala 448,23

Eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia a určená bola jedna neprijateľná zmluvná podmienka
týkajúca sa dohody o zrážkach zo mzdy. V spore 8Csp/26/2021 tohto súdu bolo priznané primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 150 eur za tri neprijateľné zmluvné podmienky a rozsudok bol
potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove 22CoCsp/17/2022-119 z 28.6.2022. Súd poukazuje
aj na rozsudok Okresného súdu Prešov sp.zn.29Csp/63/2023 zo dňa 25.09.2023 kde žalobcovi, ktorý
bol zastúpený rovnakým právnym zástupcom ako žalobkyňa v tu súdenej veci súd proti tu žalovanému

z požadovaného finančného zadosťučinenia 900,-eur priznal sumu 150,-eur, teda 50,-eur za každé
judikované porušenie práv žalobkyne ako spotrebiteľky určením neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Vychádzal zo skutočnosti, že v porovnaní s inými prípadmi, u žalobkyne zo strany žalovaného ako
dodávateľa nedošlo k priamym vyhrážkam a zastrašovaniu, ktoré by mali vplyv na jej psychiku, či
rodinný život, čo je prípad aj tu súdenej veci, keďže ani tu žalobkyňa nič také nepreukázala, ani

netvrdila. Na podporu správnosti svojej argumentácie Okresný súd Prešov vo veci 29Csp/63/2023
poukázal na viacero rozhodnutí Krajského súdu v Prešove, ktorým bola akceptovaná podľa žalobkyne
vyššie uvedená symbolická výška primeraného finančného zadosťučinenia, teda suma 50 eur za každé
konštatované porušenie spotrebiteľských práv rozsudkom 3CoCsp/56/2020 (za neprijateľnosť jednej
zmluvnej podmienky, vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti

úveru), 7CoCsp/41/2021 o nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100
eur (bezdôvodné obohatenie a 2 neprijateľné zmluvné podmienky), 8CoCsp/37/2021 vo výške 100
eur (neprijateľná zmluvná podmienka a bezdôvodné obohatenie), 17CoCsp/24/2021 vo výške 100
eur (neprijateľná zmluvná podmienka a bezdôvodné obohatenie) a 13CoCsp/1/2023 vo výške 150
eur (2 neprijateľné zmluvné podmienky a bezdôvodné obohatenie). Súd poukazuje aj na rozsudok

Krajského súdu v Prešove sp.zn.1CoCsp/33/2023 potvrdzujúci rozsudok Okresného súdu Prešov
sp.zn.16Csp/45/2023, kde iný žalobca, zastúpený rovnakým právnym zástupcom ako žalobkyňa v tu
súdenej veci uplatňoval titulom primeraného finančného zadosťučinenia sumu 2.400,-eur ( 300,-eur za
určenú bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru a 7 x 300,-eur za 7 určených neprijateľných zmluvných
podmienok) pričom priznaná a odvolacím súdom potvrdená bola suma 400,- eur ( vo výške 8 x 50,- eur, t.

j. 50,- eur vo vzťahu k bezúročnosti a bezpoplatkovosti a po 50,- eur za každú zo siedmich neprijateľných
zmluvných podmienok).

31. Suma primeraného finančného zadosťučinenia žiadaného žalobkyňou vo výške až 1.961,65 eur
podľa názoru súdu bola vzhľadom na okolnosti veci zjavne neprimeraná. Súd zohľadnil napr. sumy,

ktoré sa priznávajú obetiam trestných činov, alebo pozostalým obetí pri dopravných nehodách, alebo
sumy priznávané poškodeným pri ujmách na zdraví. Ak podľa zákona č.437/2004 Z.z. o náhrade za
bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia napr. šok ťažkého stupňa podľa položky 246 sadzieb
bodového hodnotenia za bolesť pri úrazoch je hodnotený počtom bodov 60, čo v roku 2020, kedy
žalobkyňa podala žalobu v základnej veci znamenalo pri hodnote bodu 21,84 eur bolestné vo výške

1.310,40 eur, tak potom podľa názoru súdu v tomto prípade, kedy neboli zistené ani tvrdené žiadne
mimoriadne následky u žalobkyne a jej živote ( nad rámec toho, čo logicky vyplýva z toho, že nedôvodne
na určitý čas prišla o sumu 1.361.65 eur ), ani žalobkyni ako primerané finančné zadosťučinenie za
útrapyspojenésporušenímjejprávnemožnopriznaťsumu1.961,65eur. Súdpodpornepoukazujenapr.
na rozsudok Okresného súdu Prešov sp.zn.34Csp/135/2023 kde súd inému žalobcovi zastúpenému tým

istým advokátom ako žalobkyňa priznal proti tu žalovanému sumu finančného zadosťučinenia vo výške
56,72 eur ( 10 eur z každú NPZ a 5 % z priznanej výšky bezdôvodného obohatenia). Súd tam pri určení
výšky primeraného finančné zadosťučinenie vychádzal aj z okolností konkrétneho prípadu (nároky zo
Zmluvy uplatnené cca po 10 rokoch).

32.Inštitútprimeranéhofinančnéhozadosťučinenianemôžeslúžiťnafinančnéobohateniesažalobkyne,
respektíve kompenzáciu jej majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a
odradzujúceho prostriedku ochrany. Na druhej strane, ani symbolické finančné zadosťučinenie ( vo
výške len 50 či 100 eur ako tvrdil žalovaný) nebolo by tu na mieste, nakoľko z hľadiska zákonompredpokladaného účelu by sa také zjavne minulo účinkom a účelu zákona. Preto súd priznal primerané
finančné zadosťučinenie v sume 250,-eur a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. K tvrdeniam
žalovaného, že aktuálne rozhodovacej praxi zodpovedá suma zadosťučinenia len od 50 do 100,-

eur súd dáva do pozornosti napr. jeho samého sa týkajúci rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp.zn.26CoCsp/3/2023 kde pri bezdôvodnom obohatení vo výške 66,24 eur a dvoch neprijateľných
zmluvných podmienkach priznané bolo zadosťučinenie vo výške 300,-eur alebo jeho samého sa týkajúci
rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn.8CoCsp/17/2023 kde pri bezdôvodnom obohatení žalovaného
vo výške 5.698,13 eur bola priznaná suma zadosťučinenia 500,-eur, teda cca 10 % z bezdôvodného

obohatenia. Aj v tu súdenej veci preto súd ako zadosťučinenie za bezdôvodné obohatenie vo výške
1.361,65 eur považuje za primeranú sumu vo výške cca 10 % daného nároku, t.j. sumu 150,-eur.
33. Súd pri výške priznaného zadosťučinenia zohľadnil vo vzťahu k jeho sankčnej a odradzujúcej
funkcii v neprospech žalovaného skutočnosť, že nejde o zďaleka prvý, či ojedinelý prípad obdobného
konania žalovaného, čo je zrejmé už z výpočtu súdnych rozhodnutí v predošlých častiach tohto
odôvodnenia týkajúcich sa žalovaného. Preto súd pri prisúdení primeraného finančného zadosťučinenia

a určovaní jeho výšky vzal na zreteľ aj to, že toto zadosťučinenie je v zákone zakotvené aj preto, aby
prostredníctvom jeho priznania spotrebiteľovi dodávateľ bol odradený od ďalších takýchto postupov. Na
druhej strane, k zdôrazňovaniu významu sankčnej funkcie zadosťučinenia žalobkyňou a k jej tvrdeniu,
že sankcie z opatrení dohľadných orgánov by boli neporovnateľne prísnejšie súd uvádza, že z pohľadu
celkovej sankcie pre žalovaného spočívajúcej v tom, „čo ho bude zásah do práv žalobkyne stáť“

nemožno opomenúť, že jeho majetková sféra za porušenie spotrebiteľských práv dotknutá je nielen
platením samotného finančného zadosťučinenia žalobkyni, ale aj platením žalobkyni prisúdených trov
konania ( v základnom konaní tieto trovy boli vo výške 410,70 eur, k čomu treba ako zásah do majetkovej
sféry žalovaného prirátať aj súdny poplatok hradený žalovaným v základnom konaní vo výške 139,50 eur
a pribudnú k tomu aj trovy tohto konania a súdny poplatok zaň). Súd zohľadnil aj výšku bezdôvodného

obohatenia žalovaného ( 1.361,65 eur) a tiež skutočnosť, že nosným zásahom tu podľa názoru súdu
bolo práve bezdôvodné obohatenie sa žalovaného na úkor žalobkyne, preto za toto priznal sumu 150,-
eur a za určené a žalovaným použité neprijateľné zmluvné podmienky ( s prihliadnutím aj na praktický
význam ich určovania v čase už preplateného úveru a vzniknutého bezdôvodného obohatenia) za každú
50,-eur.

34. Súd obranu žalovaného v spore s výnimkou dôvodného tvrdenia o neprimeranej výške
zadosťučinenia nepovažoval za dôvodnú. Súd v danom prípade zvážil všetky okolnosti prejednávanej
veci a dospel k názoru, že je potrebné žalobe vyhovieť práve čo do sumy 250,-eur. Podľa názoru súdu pri
opodstatnených nárokoch spotrebiteľov uplatnených za takých okolností ako v tu súdenej veci nestačí

len strohé konštatovanie súdu o porušení práv a vydanie bezdôvodného obohatenia, ale je potrebné
tento proces zavŕšiť priznaním aj finančnej kompenzácie odrážajúcej ujmu, ktorú spotrebiteľ utrpel pri
súdnej a inej konfrontácii s dodávateľom.

35. Súd tak za primerané finančné zadosťučinenie na odčinenie všetkých útrap a dôsledkov u žalobkyne

a na druhej strane na efektívne odradenie žalovaného od opakovania takých postupov považuje tu sumu
250,- eur. Vzhľadom na všetko uvedené súd žalobe žalobkyne vyhovel čo do zaplatenia sumy 250,-eur
a vo zvyšku ju ako nedôvodnú zamietol.
36. Čo sa týka výroku o trovách konania, podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania
podľapomerujejúspechuvoveci.Akmalastranavoveciúspechlenčiastočný,súdnáhradutrovkonania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo ( § 255
ods.2 CSP).

37. Žalobkyňa v základe nároku bola plne úspešná, rozhodnutie o výške nároku záviselo len od úvahy
súdu, preto súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %

z prisúdenej sumy. K tomu podporne pozri napr. Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku-
Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016 k § 255 CSP, cit „Zásadu úspechu vo veci treba
uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu ( sudcovské právo) alebo od
znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola

priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti“. Obdobne
v tejto súvislosti pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.3Co/20/2017 kde pri priznaní len
50 % zo sumy požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia bola priznaná žalobcovi náhradatrov konania v rozsahu 100 % práve z dôvodu, že výška nároku závisela od úvahy súdu, čo je aj prípad
tu prejednávanej veci.

38. Súd je toho názoru, že v prípadoch keď rozhodnutie o výške plnenia závisí len od úvahy súdu, pričom
súčasne neuplatňuje sa žalobcom výška plnenia v zjavne nedôvodnej výške, predstavujúcej šikanózny
výkon práva, motivovanej len snahou o navýšenie trov konania a nie záujmom na spravodlivom
usporiadaní veci nemožno od žiadneho žalobcu spravodlivo očakávať aby sa presne „trafil“ do úvahy
súdu pokiaľ ide o výšku plnenia. Preto je namieste priznať plnú náhradu trov konania ak bol žalobca

v základe plne úspešný aj vtedy, ak čo do výšky bol úspešný len v časti. I keď Civilný sporový poriadok
nemá ustanovenie totožné s ust.§ 142 ods.3 Občianskeho súdneho poriadku účinným do 30.6.2016,
ktoré bolo priamym zákonným podkladom pre to, aby aj v prípade len čiastočného úspechu mohla byť
priznaná plná náhrada trov konania, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, vyššie
uvedené závery právnej teórie a praxe svedčia o tom, že ani v podmienkach novej procesnej úpravy
niet dôvod na ustúpenie od takého záveru. To je aj názor tunajšieho súdu. Úvaha súdu sa tu týkala

skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do základu
uplatneného nároku. Pričom tak ako tomu bolo aj v zmysle § 142 ods.3 O.s.p., tak aj v súčasnosti podľa
ust. § 255 ods. 2 CSP v spojení s čl. 3 a čl. 4 ods. 2 CSP sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta
v takom prípade vypočíta a určí len z výšky súdom priznaného plnenia ( tu zo sumy 250,-eur).

39. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s ust.§ 262 ods.2 CSP po právoplatnosti
tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník a rovnako samostatným uznesením
vyššieho súdneho úradníka súd v súlade s § 2 ods.2 a § 14 ods.4 zákona č.71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch rozhodne o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok za žalobu vzhľadom na zákonné
oslobodenie žalobkyne od tejto povinnosti.

Poučenie:

Protitomutorozsudkumožnopodaťodvolaniedo15dníoddňajehodoručenianaOkresnýsúdBardejov.

V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

napáda,zakýchdôvodovsarozhodnutiepovažujezanesprávne(odvolaciedôvody)ačohosaodvolateľ
domáha ( odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.