Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. júl 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/41/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5123204302
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5123204302.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členov
JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytomB.XXX/XX,XXXXXB.C.A.,zastúpenéhoJUDr.LadislavomŠčurym,PhD.,advokátomsosídlom
Mierová 1725, 022 01 Čadca, IČO: 33 916 071, proti žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
B. XXX/XX, XXX XX B. C. A., zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Milan

Chovanec s.r.o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 17, 010 01 Žilina, IČO: 36 436 640, o zaplatenie náhrady za
užívanienehnuteľností,oodvolanížalobcuprotiuzneseniuOkresnéhosúduŽilinač.k.25C/38/2023-134
zo dňa 2. apríla 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie Okresného súdu Žilina č. k. 25C/38/2023-134 zo dňa 2. apríla 2024 v druhej vete jeho
výrokovej časti o nároku na náhradu trov konania potvrdzuje.

II. Žalovanej priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

III. Uznesenie Okresného súdu Žilina č. k. 25C/38/2023-134 zo dňa 2. apríla 2024 v prvej vete jeho
výrokovej časti o zastavení konania zostáva nedotknuté.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením Okresný súd Žilina (ďalej „súd prvej inštancie“) zastavil konanie o zaplatenie

sumy 4.500,- eur s príslušenstvom (prvá veta výrokovej časti). Zároveň žalovanej priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (druhá veta výrokovej časti).
2. V odôvodnení uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 24.04.2023
domáhal zaplatenia náhrady za užívanie nehnuteľnosti vo výške 4.500,- eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 8 % ročne od 01.04.2023 a zaplatenia splátky hypotéky za obdobie
od 1/2022 do 10/2022 vo výške 956,55 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne od

01.04.2023.
3. Druhý z nárokov súd prvej inštancie vylúčil na samostatné konanie uznesením spis. zn. 25C/38/2023
zo dňa 27.03.2024.
4. Následne žalobca ešte pred otvorení pojednávania vo veci zobral písomne žalobu o zaplatenie sumy
4.500,- eur s príslušenstvom späť a navrhol konanie v tejto časti zastaviť. O trovách konania žiadal
rozhodnúť tak, že žiadna strana sporu nemá nárok na ich náhradu.

5. Žalovaná súhlasila so späťvzatím žaloby, ale žiadala, aby jej súd prvej inštancie priznal náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.
6. Súd prvej inštancie ďalej citujúc ust. § 144, § 145 ods. 1 až 3 a § 146 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP“) uviedol, že vzhľadom na to, že žaloba bola vzatá žalobcom
písomne späť v celom rozsahu pred prvým pojednávaním a so súhlasom žalovaného, preto rozhodol
tak, že konanie zastavil.

7. Ďalej súd prvej inštancie citoval ust. § 262 ods. 1 CSP a ust. § 255 ods. 2 a § 256 ods.1 CSP, pričom
však ust. § 256 ods. 1 CSP označil ako ust. §255 ods. 1 CSP. S poukazom na tieto ustanovenia CSPa skutočnosť, že si trovy konania uplatnila strana sporu na žalovanej strane a v konaní bolo preukázané
zavinenie na zastavení konania na strane žalobcu, ktorý zobral žalobu späť (procesne zavinil zastavenie
konania), súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že priznal žalovanej proti

žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
8. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie v druhej vete jeho výrokovej časti o nároku na náhradu
trov konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd
uznesenie súdu prvej inštancie v tejto časti zmenil tak, že žiadnej zo strán nárok na ich náhradu neprizná.
9. Žalobca v odvolaní poukazoval na to, že na nariadenom pojednávaní dňa 27.03.2024 súd prvej

inštancie vyzval strany k zmierlivému vyriešeniu sporu ešte pred otvorením pojednávania. Súd prvej
inštancie mal uviesť, že každý z manželov má v každom centimetri štvorcovom majetku ideálny podiel,
žiadny z manželov nevlastní polovicu tohto majetku, a preto nemôže priznať náhradu za jeho užívanie.
Poporadesosvojimzástupcommimopojednávacejmiestnostinavrholžalovanej,ženebudepokračovať
v konaní, ak táto súhlasí,
že zaplatí polovicu splátok na úver. Myslel si, že to súd prvej inštancie považoval za dohodu strán s tým,

že žiadnej z nich neprizná nárok na náhradu trov konania.
10. V ďalšom žalobca uviedol, že v danej veci existujú podľa neho dôvody hodné osobitného zreteľa,
keďže žalovaná využíva celý majetok patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len
„BSM“), pričom u nej býva aj jej priateľ, a to aj pred vyporiadaním BSM. Žiadal tak, aby odvolací súd
aplikoval ust. § 255 ods. 2 CSP v spojitosti s ust. § 257 CSP. Zároveň mal za to, že vzal späť časť žaloby,

ale časť žaloby ponechal v konaní, preto mal neúspech len čiastočný. Tvrdil, že na danú vec možno
aplikovať aj ust. § 146 vety druhej CSP, v zmysle ktorej na nesúhlas žalovaného zo späťvzatím žaloby
sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu. Argumentoval,
že mu nejde o úhradu za dva právne úkony, ale ide mu o princíp, že sa so žalovanou dohodol, na čo by
mal odvolací súd prihliadnuť. Zopakoval, že by mal prihliadať aj na to, že polovicu majetku užíval ešte

počas manželstva priateľ žalovanej bez jeho súhlasu, a napriek tomu nemá právo
na náhradu za užívanie, o čom ho súd prvej inštancie poučil. Nevadí mu, ak dom užívajú jeho deti,
avšak vadí mu, že si do domu žalovaná nasťahovala priateľa, ktorý sa žiadnym spôsobom nepričinil o
nadobudnutie tohto majetku. Uviedol, že súd prvej inštancie rozhodoval o trovách konania podľa ust. §
255 ods. 2 CSP a zvýraznil text, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Inak by mal

súd prvej inštancie rozhodnúť podľa ust. § 256 CSP, ktoré sa aplikuje pri späťvzatí žaloby. Ak chcel súd
prvej inštancie priznať trovy protistrane, musel by rozhodnúť podľa ust. § 256 ods. 1 CSP, ktoré však
vôbec v napadnutom uznesení uvedené nie je.
11.Kodvolaniusavyjadrilažalovaná,ktoráuviedla,žerozhodnutiepovažujezavecnesprávneažiadala,
aby ho odvolací súd v napadnutej časti potvrdil. Zároveň požiadala, aby jej odvolací súd priznal nárok

na náhradu trov odvolacieho konania. Ďalej argumentovala tým, že súd prvej inštancie jej priznal nárok
na náhradu trov konania preto, lebo zastavenie konania zavinil žalobca. Ten podľa nej nehral „granda“
ako tvrdí, ale pod ťarchou jej argumentov, že nárok je predmetom osobitného konania o vyporiadanie
BSM, zobral žalobu späť. Na neprípustnosť konania poukázala už vo vyjadrení k žalobe, kde uviedla,
že nároky žalobcu sú predmetom vyporiadania ich zaniknutého BSM v konaní vedenom na Okresnom

súde Žilina pod spis. zn. 13C/28/2023 a žalobca začal duplicitný spor. Tiež uviedla, že BSM vzniklo
dňa 13.11.1993 a zaniklo dňa 20.10.2022 právoplatnosťou rozsudku o rozvode manželstva. Žalobca
nepreukázal, že v dome býva s priateľom, čo vyvrátili stanoviská ich dvoch dcér žijúcich v dome. V
dome je miesto aj pre žalobcu, ale ten dom opustil z vlastných pohnútok, ktoré pozná len on. Z domu si
odniesol hodnotné hnuteľné veci patriace do BSM a zamkol si inú ich nehnuteľnosť v BSM, do ktorej jej

zamedzil prístup. Podanie žalobcu vnímala ako šikanu a považovala za logické zastavenie konania. Súd
prvej inštancie podľa nej zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie a dospel
ku správnym skutkovým zisteniam a záverom. Súd prvej inštancie uviedol rozhodujúci skutkový stav,
opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán, výsledky dokazovania a citoval právne predpisy,
ktoré aplikoval. Napokon žalovaná uviedla, že žalobca v odvolaní neuviedol nič, s čím by sa súd prvej

inštancie v priebehu konania nevysporiadal.
12. V replike žalobca zopakoval dôvody odvolania. K tvrdeniam žalovanej uviedol, že klame, pretože
súd prvej inštancie na pojednávaní nevyslovil predbežný právny názor. Poprel,
že návrhy uplatňované v tomto konaní boli totožné s uplatňovanými nárokmi v konaní o vysporiadanie
BSM vedenom Okresným súdom Žilina pod spis. zn. 13C/28/2023. Žalovaná podľa jeho názoru klamala

aj v tom, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, pretože súd prvej inštancie konanie ihneď zastavil.
Namietal, že súd prvej inštancie mal aplikovať ust.
§ 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 257 CSP a bol názoru, že toto ustanovenie slúži
na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti.Za dôvody osobitného zreteľa žalobca považoval neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán
na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej
problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobné pomery strany sporu či nízky

príjem. Súdy si majú všímať aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku
na súde a ich postoj v konaní. Bol presvedčený, že nárok na žalovanú sumu mu vznikol užívaním
spoločnej veci žalovanou v rozsahu jeho podielu. Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 6Cdo/184/2010 zo dňa 27.10.2010. Ďalej uviedol, že BSM zaniká dňom nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku, ktorým sa manželstvo rozviedlo. Rozporoval,

že žalobu nevzal späť pod ťarchou argumentov žalovanej, ale skutočne zahral granda. Opätovne
zdôraznil, že súd prvej inštancie nezohľadnil dôvody hodné osobitného zreteľa, a to, že žalovaná využíva
celý majetok patriaci do BSM, býva u nej snúbenec, a to ešte počas nevyporiadania BSM. Ten do
užívania vstúpil bez právneho dôvodu, nikdy medzi nimi nevznikla nájomná zmluva, a to napriek tomu,
že na nehnuteľnosti vlastní podiel o veľkosti 1/2. Rozporoval aj tvrdenie, že žalovaná nebýva so svojím
snúbencom, pretože ide o vážnejší vzťah a ide u nej o snahu dosiahnuť, aby nebol naplnený dôvod

osobitného zreteľa. Žalovaná ho mala ešte za manželstva vyhodiť zo spoločnej domácnosti, pretože už
vtedy mala novú známosť a odmietol, že by spoločný dom opustil z vlastnej iniciatívy. Namietal aj to, že
by sa mohol vrátiť do domu, pretože tam býva snúbenec žalovanej, celý dom užívajú spoločne a nemá
možnosť sa do domu dostať.
13. Ďalšie podania strán sporu neboli v štádiu odvolacieho konania produkované.

14. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie žalobcu proti
uzneseniu súdu prvej inštancie čo do druhej vety jeho výrokovej časti bolo podané včas (§ 362 ods.
1 CSP), oprávneným subjektom – žalobcom, proti ktorému bol žalovanej priznaný nárok na náhradu
trov konania, teda bolo rozhodnuté v jeho neprospech (§ 359 CSP) a smerovalo proti rozhodnutiu, proti
ktorémujetakýtoopravnýprostriedokprípustný[§355ods.2vspojenís§357písm.m)CSP],preskúmal

odvolaním žalobcu napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP,
t. j. v rozsahu druhej vety jeho výrokovej časti a viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP bez
nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) uznesenie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387
ods. 1 CSP v napadnutej časti, t. j. v druhej vete jeho výrokovej časti o nároku na náhradu trov konania
ako vecne správne potvrdil. Vo zvyšnej odvolaním nenapadnutej časti, t. j. v prvej vete jeho výrokovej

časti o zastavení konania, zostalo uznesenie súdu prvej inštancie týmto rozhodnutím odvolacieho súdu
nedotknuté.
15. Odvolací súd považuje za nevyhnutné uviesť, že odvolací prieskum bol na základe zásady neúplnej
apelácie v odvolacom konaní striktne vymedzený odvolacími dôvodmi formulovanými v podanom
opravnom prostriedku (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolací súd zároveň nezistil vady spočívajúce v nesplnení

procesných podmienok (380 ods. 2 CSP).
16. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v celom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie,
na ktorých založil svoje rozhodnutie vo výroku II. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil
skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci (zistenia zavinenia tej ktorej strany sporu na zastavení

konania podľa ust. § 256 ods. 1 CSP a prípadného naplnenia podmienok podľa ust. § 257 CSP),
vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň
poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne
obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti (§

387 ods. 2 CSP).
17. Je potrebné zdôrazniť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať
na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

V dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je
nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvej inštancie.
18. V ďalšom sa tak odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP zaoberal žalobcom vymedzenými
odvolacími dôvodmi, pričom dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné.

19.Zobsahuspisuodvolacísúdzistil,žežalobcasižalobouzodňa24.04.2023vočižalovanejuplatňoval
nárok na zaplatenie sumy 4.500,- eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8 % ročne od 01.04.2023
a nárok na zaplatenie sumy 956,55 eur spolu s úrokmi z omeškaniavo výške 8 % ročne od 01.04.2023. Nárok na zaplatenie sumy 4.500,- eur vyvodzoval z toho, že so
žalovanou sú bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. B. C. A. evidovaných
na LV č. XXXX a spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1/8 k nehnuteľnosti evidovanej na LV č. XXXX.

právoplatnosťou rozsudku okresného súdu Žilina
č. k. 30p/42/2022-160 zo dňa 26.09.2022, t. j. dňom 20.10.2022 bolo manželstvo strán sporu rozvedené.
Odo dňa 15.01.2022 uvedené nehnuteľnosti užíva výlučne žalovaná a z tohto dôvodu si on nemôže
uplatňovať vlastnícke právo, ktoré mu prináleží. Nárok na zaplatenie celkovo sumy 4.500,- eur si tak
žalobca uplatňoval vo výške 300,- eur mesačne za obdobie

od 15.01.2022 do 15.04.2023 ako náhradu za užívanie uvedených nehnuteľností. Pokiaľ ide o nárok
na zaplatenie sumy 956,55 eur, tento si žalobca uplatňoval na tom skutkovom základe, že za obdobie
od januára 2022 až do októbra 2022, t. j. v období trvania bezpodielového spoluvlastníctva manželov
(ďalej len „BSM“), uhrádzal splátky hypotekárneho úveru (spoločného záväzku strán sporu vzniknutého
na základe zmluvy o splátkovom úvere
č. 5028924697 zo dňa 20.06.2012 uzavretej s obchodnou spoločnosťou D. D., E.) vo výške 373,51

eur, z ktorého bola uhradená kúpna cena rodinného domu súp. č. XXX evidovaného na LV č. XXXX,
ktorý od januára 2022 užívala výlučne žalovaná. Za uvedené obdobie 10 mesiacov uhradil tak celkovo
sumu 3.735,10 eur, preto od žalovanej požaduje polovicu uhradenej sumy 1.867,55 eur. Potom po ním
vykonanom jednostrannom započítaní pohľadávok v sume 911,- eur požaduje od žalovanej žalovanú
sumu 956,55 eur.

20. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe namietala, že žalobcom uplatňované nároky sú predmetom sporu
o vyporiadanie ich zaniknutého BSM vedeného na Okresnom súde Žilina pod spis. zn. 13C/28/2023,
ktorý sa tiež začal na základe žaloby podanej žalobcom. Žalobcom uplatnené nároky tak považovala
za uplatnené duplicitne. Zároveň navrhla, aby súd prvej inštancie konanie prerušil do právoplatnosti
rozhodnutia Okresného súdu Žilina v spore vedenom

pod spis. zn. 13C/28/2023 a následne žalobu v celom rozsahu zamietol.
21. Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 27.03.2024 ešte pred jeho otvorením verejne
za prítomnosti oboch strán sporu vyhlásil uznesenie (neskôr písomne vyhotovené pod č. k.
25C/38/2023-132), ktorým vylúčil v zmysle ust. § 166 ods. 2 CSP vec žaloby v časti o zaplatenie sumy
956,55 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8 % ročne od 01.04.2023 do zaplatenia na samostatné

konania.
22. Následne žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy 4.500,- eur spolu s úrokmi z omeškania
vo výške 8 % ročne od 01.04.2023 do zaplatenia späť s odôvodnením, že nemá záujem viesť súdny
spor ohľadom skutočnosti, či býva alebo nebýva priateľ žalovanej v predmetnom rodinnom dome, ako
ústretový krok považuje za vhodné predmetný nárok pominúť.

23. Vychádzajúc z doposiaľ uvedeného odvolací súd konštatuje, že po verejnom vyhlásení uznesenia
č. k. 25C/38/2023-132 zo dňa 27.03.2024, ktoré nadobudlo právoplatnosť toho istého dňa, keďže proti
nemu nebolo prípustné odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP v spojení s § 357 CSP a contrario), zostal
predmetom konania už len nárok žalobcu o zaplatenie sumy 4.500,- eur spolu s úrokmi z omeškania
vo výške 8 % ročne od 01.04.2023 do zaplatenia. Následne tak bolo konanie o tomto zostávajúcom

predmete, t. j. konanie ako také zastavené napadnutým uznesením súdu prvej inštancie zo dňa
02.04.2024 (veta prvá výrokovej časti). Z tohto dôvodu neobstojí argumentácia žalobcu uvedená
v odvolaní, že v konaní mal len čiastočný neúspech
(§ 255 ods. 2 CSP), keďže predmetom konania zostal ešte jeho nárok na zaplatenie sumy 956,55 eur
spolusúrokmizomeškaniavovýške8%ročneod01.04.2023dozaplatenia.Vprípadeúspechužalobcu

v samostatnom konaní o časti žaloby žalobcu, ktorou si uplatnil nárok na zaplatenie sumy 956,55 eur
s príslušenstvom, bude mať žalobca proti žalovanej nárok na náhradu trov konania (§ 255 ods. 1 CSP),
resp. ak by došlo k zastaveniu konania o tomto nároku z dôvodu procesného zavinenia žalovanej podľa
ust. § 256 ods. 1 CSP.
24. Vo všeobecnosti považuje ďalej za potrebné odvolací súd uviesť, že náhradu nákladov (trov)

konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady
zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená
rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. K zastaveniu konania môže dôjsť z rôznych procesných
dôvodov (napríklad pre nezaplatenie súdneho poplatku, pre nedostatok podmienok konania, z dôvodu
späťvzatia návrhu alebo žaloby a pod.). Pri zastavení sporového konania je potom pre vyriešenie otázky

náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorá zo strán z procesného hľadiska
zastavenie konania zavinila. Kritérium procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho
hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku
sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konaniebolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním
žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom
nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo

vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takomto prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania
žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle
spočívajúci v späťvzatí žaloby (uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 7 M Cdo 4/2010 zo dňa
14.09.2011, tiež nález Ústavného súdu SR spis. zn. I. ÚS 196/09 zo dňa 10.10.2009). Pretože nárok na
náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale z procesného práva, otázku, či išlo

o dôvodne podanú žalobu je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, a teda z hľadiska vzťahu
výsledkuchovaniažalovanéhokpožiadavkámžalobcu.Idetedaoto,čisažalobcadomoholuplatneného
nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol žalobca v meritórnom konaní úspešný alebo nie
(uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 7 M Cdo 1/2014 zo dňa 29.04.2014). Aj keď uvedené zásady
boli formulované ešte pred zmenou procesného poriadku (rozumej za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok; § 146 ods. 2) súdna prax, ako aj právna veda z týchto naďalej vychádza aj

pri posudzovaní procesného zavinenia na zastavení konania podľa ust. § 256 ods. 1 CSP.
25. Bez najmenších pochybností je tak zrejmé, že zastavenie konania procesne zavinil žalobca
(§ 256 ods. 1 CSP), keďže žalovaná sa po podaní žaloby nezachovala v zmysle žalobnej požiadavky
a žalobcovi neuhradila žalovanú sumu 4.500,- eur s príslušenstvom. Preto žalovanej v zmysle ust. §
256 ods. 1 CSP vznikol nárok na náhradu trov konania. Argumentácia žalobcu, že vo svojej podstate

sa správal ako grand, keď vychádzal z toho,
žežalovanúnebudežalovaťozaplatenienáhradyzaužívaniespoločnýchnehnuteľnostívcelkovejsume
4.500,- eur, ak mu žalovaná uhradí požadovanú časť uhradených splátok
na spoločný úver v sume 956,55 eur, a teda vychádzal z toho, že sa strany sporu mimosúdne
dohodli, neobstojí. Jednak je to z toho dôvodu, že žalovaná žiadnu mimosúdnu dohodu medzi stranami

nepotvrdila a ani žalobca žiadnu takúto dohodu nepreukázal a ďalej z dôvodu,
že nárok na zaplatenie sumy 956,55 eur s príslušenstvom sa právoplatnosťou uznesenia č. k.
25C/38/2023-132 zo dňa 27.03.2024 stal predmetom iného samostatného konania, pričom ani jedna
zo strán sporu v odvolacom konaní netvrdila, že by doposiaľ došlo k právoplatnosti rozhodnutia súdu
v tomto konaní, resp. k plneniu žalovaného nároku na zaplatenie sumy 956,55 eur s príslušenstvom

žalovanou.
26. Ust. § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok sporu podľa ust.
§255CSPaodzásadyzodpovednostizazavineniezastaveniakonaniapodľaust.§256ods.1CSP.Súd
výnimočne neprizná náhradu trov konania, len ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená
to, že súd nemusí zaviazať procesne neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania protistrane.

Použitietohtoustanoveniapretonegatívnedopadánastranusporu,ktorábyinakmalaprávonanáhradu
trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného zákonného ustanovenia zodpovedať osobitným
okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výsostne výnimočný charakter. Zákon dôvody hodné
osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti nešpecifikuje. Tieto môžu spočívať tak v okolnostiach danej
veci, ako aj v okolnostiach u strán konania. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes

už ustálenú, pričom ust.
§ 257 CSP nemožno považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie. Toto
ustanovenie nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľné kedykoľvek a bez zreteľa na základné
zásady rozhodovania o trovách konania. Takéto okolnosti však musia byť v konaní stranou tvrdené
a preukázané, pričom nie je povinnosťou procesného súdu takéto okolnosti zisťovať ex offo. Strana

zároveň nemá právo, aby procesný súd v každom jednotlivom prípade skúmal prípadné naplnenie
podmienok pre rozhodnutie podľa ust. § 257 CSP, a takto aj v neprospech druhej strany rozhodol.
27. Žalobca aplikáciu ust. § 257 CSP odôvodnil po skončení pojednávania dňa 27.03.2024 tým,
že bol veľký grand a v podstate legalizoval spanie priateľa žalovanej v spoločnom rodinnom dome, teda
jeho užívanie priateľom žalovanej, čo urobil výlučne z dôvodu, že súd prvej inštancie strany vyzval, aby

spor ukončili nejakou dohodou či zmierom. Skutkové tvrdenia žalobcu o užívaní spoločného rodinného
domu jej priateľom následne žalovaná poprela, pričom uviedla, že tento rodinný dom užíva spoločne
s dvoma dcérami strán sporu a manželom jednej z týchto dcér, ktorá sa medzičasom vydala. Žalobca
tak označil za okolnosti hodné osobitného zreteľa podľa ust. § 257 CSP ním tvrdené skutočnosti, ktoré
však boli medzi stranami sporné a zároveň za takéto okolnosti vo svojej podstate považoval danosť

žalovaného nároku, ktorý ako „grand“ žalovanej odpustil, keďže sa s ňou nechcel súdiť. Uvedené
tvrdenia ako dôvody hodné osobitného zreteľa žalobca zásadne zopakoval aj v podanom odvolaní.
V odvolacej replike žalobca v kontexte s už uvedeným poukazoval na to, že žalovanáso svojim priateľom (snúbencom) užíva aj jeho podiel na spoločnom dome o veľkosti 1/2, jemu
neumožňuje tento majetok užívať, a preto mu vznikol žalovaný nárok (žalobca poukazoval na uznesenie
Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Cdo/184/2010 zo dňa 27.10.2010, ktoré sa však týka vzťahov z

podielového spoluvlastníctva, a nie z BSM hoc zaniknutého
a doposiaľ nevyporiadaného). Ako už bolo vyššie uvedené, súd v prípade zastavenia konania
z dôvodu späťvzatia žaloby pri rozhodovaní o náhrade trov konania nemôže skúmať žalobou uplatnený
nárok z hmotnoprávneho hľadiska, ale len hľadiska procesného, a teda z hľadiska vzťahu výsledku
chovania žalovaného k požiadavkám žalobcu. Žalovaná však žalobou uplatnený nárok namietala

a namietala aj všetky skutkové tvrdenia žalobcu o tom, ako ho žalovaná vylúčila z užívania spoločného
domu a rovnako aj tvrdenia o tom, že tento obýva
sosvojímpriateľom.Naopakpodľatvrdenížalobcuvodvolanímumalobyťzostranysúduprvejinštancie
pred otvorením pojednávania predbežne uvedené, že súd prvej inštancie mu nebude môcť priznať
uplatnenú náhradu za užívanie predmetného rodinného domu. Takýto žalobcom tvrdený postup súdu
prvej inštancie by skôr nasvedčoval postupu súdu podľa ust.

§ 138 CSP.
28. Napokon žalobca nepreukázal ani také sociálne, osobné či iné aspekty na ktorejkoľvek strane sporu,
ktoré by odôvodňovali aplikáciu ust. § 257 CSP. Samotná skutočnosť, že žalobca neužíva určitú časť
majetku v nevyporiadanom BSM strán, a žalovaná naopak áno, dôvodom hodným osobitného zreteľa
v zmysle ust. § 257 CSP nie je.

29. Odvolací súd tak dospel k záveru, že žalobcom tvrdené okolnosti vo vzťahu k aplikácii ust.
§ 257 CSP neobstoja a súd prvej inštancie vecne správne priznal žalovanej proti žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Na uvedenom nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že žalovaná
nadbytočne (§ 146 ods. 1 veta druhá CSP) vyjadrila súhlas
so späťvzatím žaloby.

30. Napokon nebolo možné považovať za dôvodnú ani odvolaciu námietku žalobcu, že súd prvej
inštancie mal v konaní rozhodovať podľa ust. § 255 ods. 2 CSP, ktoré citoval, pričom však fakticky
rozhodoval podľa ust. § 256 ods.1 CSP, ktoré v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvedené nie je.
Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie citoval v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
ust. § 256 ods. 1 CSP (viď text tretieho a štvrtého riadku odseku č. 6 odôvodnenia, kde bolo uvedené:

„ ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.“), aj keď
zrejmou chybou (§ 224 CSP) toto ustanovenie označil ako ust. § 255 ods. 1, 2 CSP a následne citoval
ust. § 255 ods. 2 CSP. Čo je však podstatné, súd prvej inštancie v odseku č. 7 odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia výslovne uviedol, že o trovách konania rozhodol s poukazom na skutočnosť, že v konaní
bolo preukázané zavinenie na zastavení konania na strane žalobcu, ktorý žalobu vzal späť (procesne

zavinil zastavenie konania).
31. V nadväznosti na uvedené odvolací súd, konštatujúc nedôvodnosť odvolacích námietok žalobcu,
uznesenie súdu prvej inštancie v druhej vete jeho výrokovej časti o nároku na náhradu trov konania
podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. Vo zvyšnej odvolaním nenapadnutej časti, t.
j. v prvej vete jeho výrokovej časti o zastavení konania zostalo uznesenie súdu prvej inštancie týmto

rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté.
32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 1
v spojení s ust. § 255 ods. 1 a ust. § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanej priznal proti žalobcovi nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keďže žalovaná mala v tomto štádiu konania
plný úspech. Vychádzajúc z posúdenia odvolacích námietok žalobcu, nemal odvolací súd za naplnené

podmienky pre aplikáciu ust. § 257 CSP ani pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho
konania. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej
inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
33. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,
z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) [§ 428 CSP].

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane
pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná
má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].