Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. september 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/12/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120203871
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: doc. JUDr. Peter Molitoris, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8120203871.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. a členov

senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Milana Majerníka, v sporovej veci žalobcov: 1/ A. B. C., nar.
X.X.XXXX, B. XX, XXX XX D., 2/ B. C., nar. XX.X.XXXX, B. XX, XXX XX D., oboch zastúpených:
IURISTICO s.r.o., advokátska kancelária, Cimborkova 13, 040 01 Košice, IČO: 36 588 041, proti
žalovanému: E. F. G. C., D., nar. XX.X.XXXX, H. X, XXX XX D., zastúpenému: Peter Farkaš, advokátska
kancelária spol. s r.o., Puškinova 16, 080 01 Prešov, IČO: 36 855 928, o určenie, že žalovaný nemá
právo prejazdu motorovými vozidlami cez označené nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcov v 1/ a 2/ rade
proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 13C/21/2020-259 z 5.9.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

II. Žalovanému proti žalobcovi v 1/ rade a žalobcovi v 2/ rade priznáva náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 25.3.2000 sa žalobca v 1/ rade, a následne aj žalobca v 2/ rade, spolu
domáhali určenia, že žalovaný ako vlastník pozemku parcela KN C p. č. 509/3 - zastavaná plocha a
nádvorie o výmere 208 m2, k. ú. D. vedeného na LV č. XXXX a podielový spoluvlastník pozemku p. č.
509/1 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 221 m2, k. ú. D. vedeného na LV č. XXXX, nemá právo

prejazdu motorovými vozidlami cez pozemok KN C p. č. 509/4 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere
107 m2 a pozemok KN C p. č. 509/5 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 79 m2 nachádzajúce sa v
katastrálnom území D. a evidované Okresným úradom Prešov, katastrálnym odborom na LV č. XXXX.

2. Žalobca v 1/ rade žalobu odôvodnil tým, že uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 2.2.2018, sp.
zn. 8C/4/2018 (v znení opravného uznesenia), mu súd na návrh žalovaného neodkladným opatrením
uložil povinnosť zdržať sa zásahov do realizácie práv zodpovedajúcich vecnému bremenu zriadeného

Dohodou o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva zo dňa 15. mája 1998, ktoré je zapísané
na LV č. XXXX, k. ú. D. ako právo prechodu cez pozemok parcela KN C p. č. 509/4 a 509/5 vo
vyznačenom rozsahu podľa GP č. 3/98 pre vlastníkov pozemkov parcela KN C p. č. 509/3 a 509/1, a to v
takom rozsahu, aby bol vlastníkovi parcely KN C p. č. 509/3 a spoluvlastníkovi parcely KN C p. č. 509/1
umožnený nielen prechod, ale aj prejazd motorovými vozidlami cez parcelu KN C p. č. 509/4 a 509/5 (I.
výrok), a zároveň ho poučil o tom, že je oprávnený ako žalobca podať žalobu vo veci samej na Okresný
súd Prešov proti označenému žalovanému o určenie, že žalovaný nemá právo prejazdu cez parcelu KN

C p. č. 509/4 a 509/5 (III. výrok). Žalobca dodal, že proti uvedenému rozhodnutiu podal odvolanie, o
ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove tak, že uznesenie súdu prvej inštancie (uznesením zo dňa 31.
mája 2018, sp. zn. 18Co/71/2018) potvrdil. Žalobca uviedol, že žalobu vo veci samej podáva v súlade s
poučením súdu obsiahnutým vo výroku uznesenia o neodkladnom opatrení, nakoľko žalovanému nikdynepatrilo a nepatrí právo prejazdu motorovými vozidlami po pozemkoch parcela registra KN C p. č. 509/4
a 509/5 k. ú. D. (ďalej len „dotknuté pozemky“ alebo pozemky p. č. 509/4 a 509/5), ktorých je žalobca
vlastníkom.

3. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie a rozsudkom č. k. 13C/21/2020-259 z 5.9.2023
žalobu zamietol. Žalovanému voči žalobcom v 1/ a 2/ rade priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 35 ods. 1 - 3, § 151n ods. 1, § 151o ods. 1 prvá veta

Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej tiež len „OZ“ alebo „Občiansky zákonník“).

5. Skutkový stav ustálil na základe zhodných a nepopretých tvrdení sporových strán a vykonaného
dokazovania. Medzi stranami nebolo sporné, že v minulosti boli obe strany spolu s A. B. E. podielovými
spoluvlastníkmi obytných domov s.č. XXXX a pozemkov parcela KN E p. č. 509/1 a KN E p. č. 509/2
evidovaných na LV č. XXXX, ktoré sa nachádzajú na I. J. K. XX L. D. a v prináležiacom koridore I. ulica

- M. C., a to každý o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/3 k celku, ktoré im darovala ich matka. Podľa
tvrdení žalovaného, ktoré strana žalobcu nepoprela, v čase pred reštitučným prinavrátením objektu ich
matke priestor slúžil v období socializmu vždy ako prechodový a prejazdový koridor určený na prejazd
a zásobovanie z M. C. D. N. D. O. na I. J. XX D., a zároveň brána v parcelačnom múre slúžila k
zásobovaniu vedľajšej budovy B.. Z výsluchu žalobcu na pojednávaní vyplynulo, že po tom, čo im matka

tieto nehnuteľnosti darovala, sa snažili zabezpečiť prenajatie týchto nehnuteľností. Žalovaný zabezpečil
firmu P., P., ktorá prevádzkovala Q. v Banskej Bystrici, s ktorou sa dohodli, a tá zabezpečila rekonštrukciu
priestorov na prevádzku Q., Od roku 2000 bol zabezpečený ďalší nájomca Q.. Rekonštrukčné práce
trvali približne od roku 1993 až 1994, pričom pri užívaní nehnuteľností sa používal aj prechod autom
pre rekonštrukčné práce a tiež prejazdy na zásobovanie Q., neskôr aj podľa osobitného (časového)

harmonogramu. Žiadna osobitná dohoda o tom akým spôsobom, resp. v ktorom čase by to zásobovanie
malo byť zabezpečené, však v tom čase uzavretá nebola. Niekedy okolo roku 2000, keď sa zháňal
nový nájomca do Q., resp. do akejkoľvek prevádzky, žalovaný sľuboval prípadným záujemcom, že
zásobovanie budú mať zabezpečené zo strany od M. námestia (cez parcely žalobcu), voči tomu sa
však žalobca ohradzoval, pretože nechcel, aby sa tam tak chodilo. V tom čase žalobca už vykonával

rekonštrukčné práce na svojej nehnuteľnosti.

6. Súd prvej inštancie poukázal na obsah dohody zo dňa 15.5.1998, ktorou došlo k zrušeniu a
vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva a zriadeniu vzájomných vecných bremien práva prechodu.
Podľa článku IV. tejto dohody vecné bremená boli zriadené ako -vecné bremeno právo prechodu cez

pozemok a schodisko p. č. 509/1 pre vlastníka p. č. 509/3 vo vyznačenom rozsahu podľa v dohode
špecifikovaného geometrického plánu, - vecné bremeno právo prechodu cez pozemok p. č. 509/3 pre
spoluvlastníkov p. č. 509/1 vo vyznačenom rozsahu podľa v dohode špecifikovaného geometrického
plánu, a - vecné bremeno právo prechodu cez pozemok a schodisko p. č. 509/2 pre vlastníka p.
č. 509/3 a spoluvlastníkov p. č. 509/1 vo vyznačenom rozsahu podľa v dohode špecifikovaného

geometrického plánu. V závere článku IV. tejto dohody je uvedené, že vzájomné vecné bremená sa
zriaďujú na dobu neurčitú a bezplatne, a že všetky náklady spojené so vznikom a údržbou vecného
bremena budú účastníci uhrádzať rovnakým dielom. V článku VI. tejto dohody je tiež uvedené písomné
prehlásenie účastníkov dohody, že boli oboznámení so znaleckými posudkami znalca A. R. L. č. 44/
a/1998,44/b/1998,44/c/1998zodňa26.4.1998.VčlánkuIII.uvedenejdohody,vktorombolovymedzené

vyporiadanie pôvodného podielového spoluvlastníctva rozdelením pre jednotlivých účastníkov dohody
so špecifikáciu novovytvorených parciel, bola pritom uvedená konkrétna hodnota jednotlivých častí s
odkazom na znalecký posudok A. R. L. č. 44/a/1998, č. 44/b/1998 a č. 44/c/1998 zo dňa 26.4.1998.
Prvoinštančný súd poukázal aj na obsah dodatočného odborného vyjadrenia A. R. L. vo veci jeho
znaleckého posudku na reálnu deľbu nehnuteľnosti (č.l. 146 spisu), z ktorého vyplýva jednak to, že

znalecký posudok na reálnu deľbu vypracoval na základe objednávky žalobcu, ktorý mu poskytol
informácie o dohode spoluvlastníkov o spôsobe reálnej deľby nehnuteľností a geometrický plán číslo
XXXXXXXXX-X/98A.Q.,atiežževecnébremenávovyznačenomrozsahuošírke2,5mprávaprechodu
zo P. ulice vyznačené v geometrickom pláne číslo XXXXXXXX-X/98 A. R. Q. boli hodnotené v kontexte
znaleckého posudku na reálne rozdelenie nehnuteľnosti tak, že majú rovnocenne zabezpečiť prístup

do rozdelených objektov bez rozlíšenia, či je to peši, zásobovacím vozidlom, vozíkom, alebo iným
dopravným prostriedkom. Z reálneho umiestnenia jednotlivých pozemkov je pritom zrejmé, že k p. č.
509/4, ktorá je vo vlastníctve žalobcov, je z verejnej komunikácie možný prístup motorovým vozidlom,
avšak k p. č. 509/3 a p. č. 509/1, ktoré sú vo vlastníctve, resp. spoluvlastníctve žalovaného, je tomotorovým vozidlom možné iba po parcele žalobcov p. č. 509/4, na ktorej je zriadené vecné bremeno
práva prechodu v prospech týchto parciel.

7. Z výsluchov strán sporu, ako aj svedkyne A. B. E. súd prvej inštancie ustálil, že otázku, čo má právo
prechodupresnezahŕňať,resp.čimázahŕňaťajprávoprejazdumotorovýmvozidlom,včaseuzatvárania
vyššie uvedenej dohody nikto z nich výslovne neotvoril.

8. Pri právnom posúdení veci súd prvej inštancie podrobne v texte odôvodnenia rozsudku reagoval na

jednotlivé argumenty žalobcov, pričom tiež citoval relevantnú judikatúru.

9. Poukázal na to, že právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového
vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s
jazykovým prejavom. Právne úkony vyjadrené inak než slovami sa vykladajú podľa toho, čo spôsob
ich vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada na vôľu toho, kto právny úkon urobil, a chráni sa

dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený.

10. V tejto súvislosti poukázal na to, že predmetom žaloby bolo tvrdenie žalobcov o tom, že žalovaný
nemá (absolútne žiadne) právo prejazdu motorovými vozidlami cez dotknuté pozemky vo vlastníctve
žalobcov. Žalobcovia vychádzali z toho, že vecné bremeno právo prechodu nezahŕňa právo na prejazd

motorovými vozidlami. S ohľadom na to, že vecné bremeno právo prechodu v právnom poriadku nemá
žiadnu legálnu definíciu, preto bolo pred rozhodnutím v danej veci potrebné vykonať jeho výklad.

11. Zo zistených okolností uzatvorenia dohody súd ustálil, že dotknuté pozemky boli súčasťou priestoru,
ktorý v období socializmu slúžil vždy ako prechodový a prejazdový koridor určený na prejazd a

zásobovanie, že obdobne boli tieto pozemky využívané na zásobovanie prevádzky bagetérie aj v
čase, keď boli strany sporu ešte ich podielovými spoluvlastníkmi, a dokonca aj bezprostredne po
tom, čo došlo k zrušeniu a vyporiadaniu ich podielového spoluvlastníctva vo vzťahu k predmetným
pozemkom, pričom ani v dodatku č. 1 k zmluve o nájme a podnájme nebytových priestorov, ktorý uzavreli
strany sporu v tom čase so spoločnosťou P., P. dňa 27.7.1998, nebolo vyjadrené žiadne obmedzenie

prejazdov motorových vozidiel nájomcu využívaných pri prevádzke Q. tak, ako k tomu došlo až neskôr.
Aj z ocenenia jednotlivých častí spoločných nehnuteľností, ktoré boli predmetom vyporiadania v roku
1998, a ktoré bolo uvedené v článku III. dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva
(odkazom na znalecký posudok A. R. L.), v spojení s dodatočným vyjadrením A. R. L. vo veci jeho
znaleckého posudku na reálnu deľbu nehnuteľnosti podľa súdu vyplynulo, že znalecký posudok na

reálnu deľbu znalec vypracoval na základe objednávky žalobcu, ktorý mu poskytol informácie o dohode
spoluvlastníkov o spôsobe reálnej deľby nehnuteľností a geometrický plán, a najmä že vecné bremená
boli hodnotené tak, že majú rovnocenne zabezpečiť prístup do rozdelených objektov bez rozlíšenia,
či je to peši, zásobovacím vozidlom, vozíkom, alebo iným dopravným prostriedkom (bod 34. tohto
odôvodnenia). Obsah tejto dohody, obsahujúcej ocenenie rozdelených objektov odkazom na znalecký

posudok, v spojení s dodatočným vyjadrením znalca, teda rovnako podporuje taký výklad zriadeného
vecného bremena práva prechodu, ktorý by mal zahŕňať aj prejazd motorovým vozidlom. Napokon aj
z vyjadrenia samotného žalobcu v 1/ rade, ktorý uviedol, že si nepamätá, prečo bola šírka prechodu
práve 2,5 m, ale aj z jeho praxe pri úpravách oprávnení nájomcov v neskorších nájomných zmluvách
vyplýva,žesámstriktnenerozlišovalmedzipojmamiprechodaprejazd,resp.žepojemprejazdajonsám

používal v súvislosti s prechodom motorových vozidiel cez jeho nehnuteľnosti. Na základe uvedeného
súd dospel k záveru, že vôľu strán pri zriadení vecného bremena práva prechodu v dohode o zrušení a
vyporiadanípodielovéhospoluvlastníctvatreba,sprihliadnutímnavšetkyokolnosti,spravodlivovykladať
jedine tak, že v dohode zriadené vecné bremeno právo prechodu v rozsahu 2,5 m malo nepochybne
zahŕňaťajprejazdmotorovýmvozidlom.Preúplnosťsúddodal,ževzákladnejpodstatevecnýchbremien

je rozhodujúce, že ide vždy najmä o obmedzenie vlastníka nehnuteľnosti, ktoré je povinný strpieť, a
ktoré je pritom v danom prípade dané už grafickým vymedzením rozsahu prechodu v šírke 2,5 metra,
v priestore ktorého nesmie brániť oprávnenému žiadnymi prekážkami v prechode po ktorejkoľvek jeho
časti. Oprávnený z vecného bremena práva prechodu môže teda prechádzať po jeho ktorejkoľvek
časti, pričom rozsah obmedzenia vlastníka sa jeho realizáciou v takom prípade vlastne nijako podstatne

nemení - bez ohľadu na to, či oprávnený z vecného bremena bude cez tento priestor, ktorý mu musí byť
uvoľnený celý, prechádzať (samozrejme v súlade s dobrými mravmi a primerane jeho potrebe) pešo,
alebo aj „s taškami“, na (invalidnom) vozíku, s vozíkom, motorovým alebo bezmotorovým vozidlom. Súd
pritom v tejto súvislosti poukázal na názor vyjadrený v rozsudku NS ČR sp. zn. 22Cdo/60/2008 zo dňa17.2.2009. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že rovnakým spôsobom by zrejme v rámci eventuálneho
režimuzabezpečeniaprávaprístupuvlastníkakstavbepodľa§151oods.3OZzriaďovalvecnébremeno
(spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok) aj súd, ak by prístup žalovaného ako vlastníka stavby

na jeho pozemku nebolo možné zabezpečiť inak, a to s poukazom na podnikateľské určenie stavieb, ku
ktorým má byť zabezpečený prístup vecným bremenom. Pokiaľ ide o naznačenú pochybnosť žalobcov
o neurčitosti právneho úkonu zriadenia vecného bremena práva prechodu, tak súd má za to, že dohoda
pri zriadení vecného bremena bola vzhľadom na všetky vyššie uvedené okolnosti, a najmä geometrický
plán na ktorý odkazoval dostatočne určitá, a súd ju preto považoval za platnú. Súd v tejto súvislosti

poukázal aj na princíp priority výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluv (nález Ústavného súdu SR
zo dňa 28.4.2014, sp. zn. IV. ÚS 15/2014). Opačný záver by mohol znamenať neplatnosť celého
zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, nakoľko zriadenie vecného bremena bolo jeho
neoddeliteľnou súčasťou, keďže nehnuteľnosti sa delili a ohodnocovali s prihliadnutím na zrieďované
vecné bremená, a dohodu o riedení vecných bremien tak od toho nemožno oddeliť (nález Ústavného
súdu SR zo dňa 28.4.2014, sp. zn. IV. ÚS 15/2014). Za opodstatnenú súd prvej inštancie považoval

aj námietku žalovaného, že pri výklade obsahu vecného bremena zriadeného v minulosti nemožno
poukazovať na zmenu užívacích pomerov spočívajúcu v tom, že tam žalobcovia začali bývať, pretože
jednak povinní z vecného bremena sú povinní strpieť vecné bremeno tak ako bolo zriadené a aj svoje
užívanie nehnuteľnosti musia prispôsobiť tomu a nie naopak, a tiež preto, že na prípadné obmedzenie
vecného bremena, ak sa objektívne podstatne zmenili pomery, mali použiť žalobu inú (na zrušenie či

obmedzenie vecného bremena) za primeranú náhradu, § 151p ods. 3 OZ.

12. V odôvodnení rozsudku sa súd prvej inštancie vyjadril aj k žalobcami predloženej architektonickej
štúdii S., zachytávajúcej plánované využitie dvora, vo vzťahu, ku ktorej uviedol, že žalovaný výslovne
poprel, že táto štúdia zachytáva vôľu všetkých troch podielových spoluvlastníkov, pričom táto štúdia

vyjadruje spravidla iba návrh jej tvorcu (tretej osoby), a nie priamo požiadavky či plán ich objednávateľov,
už vôbec nie priamo ich vôľu či úmysel v čase neskoršieho uzavretia dohody o zriadení vec iného
bremena. Z hľadiska skutočného obsahu dohodnutého vecného bremena súd prvej inštancie zdôraznil,
že v súčasnej legislatíve jednotlivé druhy vecných bremien nemajú svoju legálnu definíciu a ani striktne
vymedzený obsah, preto sa vykladajú s prihliadnutím na všetky konkrétne okolnosti. Z hľadiska vecných

bremien zriadených v dávnejšej minulosti a ich prípadného rozšírenia poukázal súd prvej inštancie na
rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/60/2008 zo 17.2.2009, ktorý podľa jeho
názoru súvisel s neprípustnosťou jednostranného rozširovania existujúcich vecných bremien zriadených
v minulosti bez akéhokoľvek bližšieho geometrického vymedzenia ich rozsahu, no nesúvisel s výkladom
vecných bremien podľa obsahu právnych úkonov pri ich zriadení, teda s výkladom spoločného prejavu

vôle účastníkov dohody. K žalobcom citovanému rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3Cdo/29/2009 súd prvej inštancie uviedol, že toto nepotvrdzuje argumentáciu žalobcu o praxi
jednoznačného, či striktného rozlišovania vecného bremena práva prechodu a práva prejazdu len s
poukazom na ich odlišné stručné slovné označenie, keďže dané rozhodnutie v ďalšom texte zdôrazňuje
úzky súvis rozsahu (vymedzeného geometrickým plánom) a obsahu vecného bremena. Osobitne v

prípade vecného bremena týkajúceho sa len určitej časti nehnuteľnosti sa rozsah a obsah vecného
bremena navzájom prelínajú a determinujú. K argumentácii žalobcu o tom, že právo prechodu bolo
zriadené cez všetky tri novovzniknutej pozemky v rovnakom znení, pričom v prípade pozemku p. č.
509/1 ide o prechod realizovaný cez vnútorné nebytové priestory, v ktorých sa nachádza prevádzka
Q. a cez schodisko, teda môže ísť výlučne len o peší prechod, keďže prejazd motorovými vozidlami je

nerealizovateľný Súd prvej inštancie uviedol, že to, že nejaké zhodne pomenované vecné právo možno
na konkrétnej nehnuteľnosti s ohľadom na jej vlastnosti reálne vykonávať len užším spôsobom (peši)
ešte neznamená, že rovnako pomenované vecné bremeno týkajúce sa inej časti nehnuteľnosti s inými
možnosťami jeho výkonu, možno vykonávať iba rovnako obmedzene.

13. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“), podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez
návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaný bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, a preto
mu súd v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu

100 %. Žiadne dôvody, pre ktoré by bolo možné úspešnému žalovanému jemu vzniknuté trovy tohto
konania (preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré mu vznikli v konaní v súvislosti
s uplatňovaním alebo bránením práva) v zmysle ust. § 257 CSP celkom výnimočne nepriznať a žiadať,
aby ich znášal sám, strany do skončenia konania netvrdili a ani súd nezistil.14. Proti rozsudku sa včas podaným odvolaním odvolali žalobcovia podaním zo dňa 12.1.2024, a to z
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP.

15. V časti A. odvolania žalobcovia poukázali na skutočnosť, že spoluvlastníci v rámci dohody o
vyporiadaní a zriadení vecného bremena použili špecifický slovný pojem „právo prechodu“, ktorý z
gramatického hľadiska vyjadruje právo oprávneného chodiť po zaťažených nehnuteľnostiach peši.
Poukázali na krátky slovník slovenského jazyka, ktorý definuje podstatné meno prechod a odvodené

sloveso prechodiť, ako aj sloveso chodiť, ale tiež podstatné meno prejazd a sloveso jazdiť vyjadrujúce
pohyb po zemi s použitím niektorých zvierat, dopravných alebo športových prostriedkov. V rámci
tejto argumentácie poukázali aj na viacero súdnych rozhodnutí dôsledne rozlišujúcich medzi pojmami
prejazd a prechod, ako aj na závery právnej doktríny, z ktorých vyplýva jednoznačné rozlíšenie
týchto pojmov. V časti B. poukázali žalobcovia na pravidlá výkladu zmlúv v zmysle § 35 ods. 2
Občianskeho zákonníka, ako aj na viacero súdnych rozhodnutí, z, ktorých vyplývajú pravidlá výkladu

vôle pri zmluvných dojednaniach. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Cdo/81/2011 z 31.07.2012 je podmienkou toho, aby mohol súd prihliadnuť k vôli účastníkov, aby
nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Výkladom tak možno zisťovať iba
obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať. Súd prvej inštancie podľa odvolateľov
nevenoval dostatočnú pozornosť jednoznačnému jazykovému vyjadreniu zriaďovaného práva, ktoré

bolo zmluvnými stranami dohodnuté výlučne ako právo prechodu, teda právo pešieho prechádzania
cez zaťažené pozemky. Rozširujúce úvahy súdu by mohli byť namieste, ak by bol v dohode použitý
širší pojem umožňujúci vykladať právo oprávneného viacerými rôznymi spôsobmi, napríklad právo
prístupu alebo právo cesty. Výkladom právneho úkonu totiž nemôže dôjsť k dopĺňaniu obsahu
právneho úkonu, čo súd prvej inštancie porušil. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým

záverom, že vôľou strán bolo zriadiť nielen právo prechodu, ale aj právo prejazdu motorovými
vozidlami po zaťažených pozemkoch v prospech oprávneného. Pokiaľ by aj súd hypoteticky dospel
k takémuto záveru, išlo by o rozpor tejto vôle s jej jazykovým vyjadrením, preto by na ňu nebolo
možné prihliadnuť, nakoľko by to predstavovalo neprípustné rozširovanie obsahu písomného právneho
úkonu. Pokiaľ argumentoval súd prvej inštancie geometrickým plánom vypracovaným A. Q., podľa

ktorého bolo právo prechodu po zaťažených nehnuteľnostiach dohodnuté v šírke 2,5 m, odvolateľ
poukázal na to, že geometrický plán vymedzuje len priestorový rozsah vecného bremena, ak sa
vecné bremeno zriaďuje k časti nehnuteľnosti. Z grafického znázornenia rozsahu vecného bremena
nemožno vyvodzovať obsah vecného bremena a jemu zodpovedajúcej práva nad mieru obsahu, ako bol
zmluvnými strán nami slovne dohodnutý v samotnej dohode o zriadení vecného bremena. Priestorový

rozsah vecného bremena vymedzuje výlučne to, vo vzťahu ku ktorej konkrétnej časti nehnuteľnosti
môže oprávnený realizovať svoje práva. Opačný výklad vedie k absurdným záverom, že prípade
neobmedzeného rozsahu vecného bremena by bolo možné touto skutočnosťou odôvodňovať širší
obsah práva z vecného bremena - napríklad okrem práva prechodu aj právo prejazdu nákladnými
vozidlami rôznych rozmerov s argumentom, že to prechodové rozmery danej nehnuteľnosti umožňujú.

Súd prvej inštancie podľa odvolateľa nesprávne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Cdo/29/2009, keďže toto rozhodnutie vyjadruje len to, že dohodnutý obsah a rozsah
vecného bremena majú byť vo vzájomnom súlade, keďže spolu súvisia. Rozhodne z tohto rozhodnutia
nemožno vyvodzovať, že v prípade jednoznačného slovného zadefinovania obsahu vecného bremena
by bolo možné túto dohodu rozširovať o ďalšie nedohodnuté práva, keďže to vymedzený priestor na

nehnuteľnosti umožňuje. Pokiaľ súd prvej inštancie argumentuje tým, že žalobca v 1/ rade nevedel
vysvetliť dôvod prečo bolo zriadené právo prechodu v rozsahu 2,5 m odvolateľ poukazuje na to, že
žalobca toto vysvetlil vo svojej ústnej výpovedi na pojednávaní 5.9.2023, kde uviedol, že toto mohlo
súvisieť so zámerom zriadiť obchodnú pasáž na dotknutých pozemkoch, pričom mu v tom čase bolo
v princípe jedno aký široký bude prechod. Výslovne tiež poprel, že tento údaj bol v čase uzatvárania

dohody spomínaný v súvislosti s možnosťou prechodu autom. Toto korešponduje aj s výpoveďami
svedkyne A. E., ako aj žalovaného, keďže všetci zhodne tvrdili, že otázka prejazdu autom nebola
v čase uzatvárania dohody žiadnym spôsobom riešená. Súd prvej inštancie nesprávne vychádzal aj
zo znaleckých posudkov A. R. L., ktorým bola určená hodnota nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom
vyporiadania podielového spoluvlastníctva na základe dohody z roku 1998. Súd nesprávne uviedol, že

tento znalec vypracoval znalecké posudky na reálnu deľbu nehnuteľností, v skutočnosti sú predmetné
posudky výlučne posudkami na ocenenie nehnuteľností, a to pozemku p. č. 509/1 a na nej postavenej
stavby, pozemku p. č. 509/3 a na ňom postavenej stavby a p. č. 509/2 a na nej postavenej stavby.
Na základe týchto posudkov nedochádzalo k žiadnej reálnej deľbe medzi spoluvlastníkov, znalec sa vžiadnom zo svojich znaleckých posudkov nevenoval otázke zriaďovaných vecných bremien, nielenže
tam tieto vecné bremená neohodnocuje, ale ich ani žiadnym spôsobom nezmieňuje. Nielen znalecké
posudky, ale aj odborné vyjadrenie znalca k otázke, aký bol dojednaný obsah vecných bremien medzi

účastníkmi dohody, sú ako dôkazy úplne irelevantné. Znalec nebol žiadnym spôsobom účastný tvorby
dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, jeho výlučná rola spočívala v ocenení
jednotlivých nehnuteľností, ktoré boli predmetom vyporiadania, pri oceňovaní, ktorých zjavne žiadnym
spôsobom nebral do úvahy zriaďované vecné bremená. Pokiaľ ide o skutočnosť, že dotknuté pozemky
boli aj v minulosti využívané na zásobovanie prevádzky Q., a to ešte v čase, keď boli strany sporu

ich spoluvlastníkmi a bezprostredne po tom, čo došlo k zrušeniu a vyporiadaniu spoluvlastníctva,
odvolatelia konštatujú, že faktický režim užívania nehnuteľností tretím subjektom - nájomcom v čase
podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam neznamená založenie a existenciu práva prejazdu z
vecného bremena pre žalovaného. Nájomca nemohol vykonávať zásobovanie svojej prevádzky na
základe práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, keďže v čase zriadenia jeho prevádzky neboli
nehnuteľnosti rozdelené a vecné bremená neboli zriadené. Ďalšie zotrvanie v tejto praxi aj po rozdelení

nehnuteľností a zriadení vecných bremien je pochopiteľné, keďže vzťahy s nájomcom už v tom čase boli
určitým spôsobom nastavené a nebolo seriózne ich vo vzťahu k nájomcovi meniť. Samotná skutočnosť,
že vlastníci umožňovali zásobovanie prevádzky pre zaťažené nehnuteľnosti svojmu nájomcovi však
nemá žiaden súvis s tým, či žalovanému patrí právo prejazdu po zaťažených nehnuteľnostiach.
Odvolatelia poukázali aj na to, že hneď prvý nájomca, ktorý začal užívať nehnuteľnosť na I. ulici za

účelom podnikania po zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva (zmluva o nájme nebytových
priestorov uzatvorená s A. T. v roku 2001), a následne aj každý ďalší nájomca až do súčasnosti,
vykonával zásobovanie vždy na osobitnom zmluvnom základe, v úzko vymedzenom časovom rozsahu a
za presne vymedzených ďalších podmienok. Nikdy sa prejazdy vozidlom za účelom zásobovania nediali
nazákladeprávazodpovedajúcehovecnémubremenu.Odvolatelianesúhlasiaanisargumentom,podľa

ktorého samotný žalobca v 1/ rade vo svojich dohodách o užívaní pozemkov zo strany nájomcov na
účely zásobovania používal pojem prechod aj v súvislosti s prejazdom motorových vozidiel. Poukázali
na to, že žalobca v 1/ rade je právny laik, ktorý si svoje písomné dohody formuloval sám, pričom nemusel
vždy použiť gramaticky a právne korektný pojem. V týchto dohodách však vždy dôsledne uvádza slovné
spojenie, že ide o „prechod motorovými vozidlami“, z čoho je nepochybné, čo má žalobca na mysli. V

predmetných dohodách žalobca v 1/ rade neformuluje práva a povinnosti z vecných bremien, napokon
nebol tvorcom ani predkladateľom dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva z roku
1998. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy podstatné skutočnosti, ktoré vyplynuli z ústnych výpovedí
strán a svedkyne A. E.. Tá uviedla, že v čase pri uzatváraní dohody o vyporiadaní nehnuteľností sa ani
ústne nedohodli na tom, že žalovaný by mal právo prejazdu po zaťažených nehnuteľnostiach motorovým

vozidlom, táto požiadavka nepadla ani zo strany žalovaného a nebolo to predmetom rozhovorov. Súd
neprihliadol ani na architektonickú štúdiu vypracovanú v roku 1997 projekčnou spoločnosťou S. pre
účely využitia nehnuteľnosti na I. XX L. D.. Podľa tejto štúdie bol na popis dvora použitý odborný termín
prechodný dvor, nie prejazdný dvor, pričom podľa štúdie mal slúžiť na prístup do priľahlých obchodných
prevádzok a bytov. Dvor mal zabezpečiť prechod chodcov medzi ulicami I. M. C., pričom vo dvore

mala byť vytvorená obchodná pasáž spájajúce tieto dve ulice. Toto zachytávalo vôľu všetkých troch
podielových spoluvlastníkov, teda aj žalovaného. Vôľa účastníkov dohody teda rozhodne nesmerovala
k zriadeniu vecného bremena práva prejazdu motorovými vozidlami. Súd na tento dôkaz neprihliadol s
odôvodnením, že ho žalovaný poprel, čo však nie je pravda. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo
dňa 1.11.2022 poprel len to, že štúdia nebola predmetom dohody o zrušení a vyporiadaní podielového

spolu vlastníctva, že neurčito substancuje svoj vzťah k predmetu konania, že štúdia nebola v skutočnosti
realizovaná. Žalovaný však nepoprel tvrdenia obsiahnuté v žalobe, že išlo o štúdiu vypracovanú na
objednávku všetkých troch podielových spoluvlastníkov a vyjadrovala plány v súvislosti s rekonštrukciou
dvora. Nie je podstatné, že sa štúdia napokon nezrealizovala, keďže vyjadrovala plány využitia dvora,
ktoré korešpondovali s tým, že v dohode o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva z roku

1998 bolo zriadené výlučne právo prechodu pre všetkých oprávnených, a teda je podstatným dôkazom
len vo vzťahu k zachyteniu existujúcej vôle strán, pokiaľ ide o využitie dvora. Skutkové tvrdenia o tom, že
štúdia reprezentuje vôľu v tom čase všetkých spoluvlastníkov, teda aj žalovaného neboli v konaní účinne
popreté, preto sa majú považovať za nesporné. S ohľadom na to, že právo prechodu bolo zriadené cez
všetky tri novovzniknuté pozemky a zahŕňa aj vnútorné nebytové priestory a schodisko je zrejmé, že

môže ísť výlučne o peší prechod, keďže prejazd motorovými vozidlami je nerealizovateľný. Zriadenie
neobmedzeného práva prejazdu by nekorešpondovalo ani s priestorovým usporiadaním dvora, nakoľko
prejazdy by sa museli realizovať v úzkom koridore o šírke 2,5 m, ktorý končí schodiskom vedúcim na
pozemok č. 509/1, kam vjazd motorovým vozidlom nie je možný a zároveň na konci koridoru na pozemkuč. 509/1 nie je žiadna odstavná plocha, ani plocha, na ktorej by sa motorové vozidlo mohlo otočiť. Jediná
širšia plocha vhodná pre otočenie motorov vozidla je na pozemku č. 509/3, táto však nie je zahrnutá do
práva prechodu. V časti C/ odvolania odvolatelia poukázali na to, že v prípade, ak je sporný obsah a

rozsah vecného bremena, platí obmedzujúci výklad, že nehnuteľnosť je zaťažená skôr menej ako viac
a povinný má byť obmedzovaný skôr menej ako viac. Súd prvej inštancie uskutočnil extenzívny výklad
obsahu vecného bremena v rozpore s týmito právnymi princípmi a v rozpore s jazykovým vyjadrením
obsiahnutým v písomnej dohode zmluvných strán. Súd prvej inštancie nezohľadnil, že ním prezentovaný
výklad obsahu dohody o zriadení vecného bremena má za následok zásadný rozdiel v miere zaťaženia

pozemku, a to napríklad z dôvodu väčšej miery opotrebovania zaťaženého pozemku, obťažovania
hlukom a výfukovými plynmi pri prejazde motorovým vozidlom, komplikovanejšie a nebezpečnejšie
užívanie zaťažených pozemkov na prechod chodcami, ale aj väčšie obmedzenie pri užívaní ďalších
nehnuteľností vo vlastníctve žalobcov. Pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že ak by sám zriadil vecné
bremeno v zmysle § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka, zriadil by nielen právo prechodu, ale aj
právo prejazdu k panujúcim nehnuteľnostiam odvolatelia konštatujú nadbytočnosť tejto úvahy súdu prvej

inštancie, ako aj jej neaplikovateľnosť na súdenú vec. Zdôraznili tiež jej vecnú nesprávnosť, keďže
súd prvej inštancie nevzal na zreteľ to, že kým v prípade zriadenia práva cesty podľa predmetného
ustanovenia Občianskeho zákonníka je panujúcou nehnuteľnosťou stavba, v prejednávanom prípade
sú všetky vecné bremená zriadené v prospech vlastníkov pozemkov. Úvahy o charaktere stavieb a ich
stavebnom určení sú preto na danú vec neaplikovateľné. Súd k tejto súvislosti tiež opomína vziať do

úvahy, že nehnuteľnosti stojace na pozemku č. 509/1 so vstupom z I. ulice sú priamo zásobovateľné
z tejto ulice, tak ako všetky prevádzky umiestnené na I. ulici v Prešove. Nehnuteľnosti na pozemku
č. 509/3 sú stavebne určené na prevádzku kancelárií, pričom v podmienkach vydania stavebného
povolenie bolo uvedené, že stavebník je povinný zabezpečiť parkovacie miesta pre tieto kancelárie
mimo priestorov dvora. Prípadnej potrebe zásobovania vyhovuje už to, že zásobovacie auto možno

odstaviť na verejnom parkovisku na M. C. vzdialenom 80 metrov od nebytových priestorov, prípadne na
I. ulici, pričom vlastník pozemku č. 509/3 má právo prechodu cez pozemok č. 509/1 a schodisko. Takto
funguje množstvo podnikateľských prevádzok preto nie je legitímne na úkor obmedzovania vlastníckych
práv deklarovať, že každý má mať zriadený prístup autom až pred samotný vchod svojej prevádzky.
Na základe uvedených skutočností odvolatelia navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil

tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná odvolateľom voči žalovanému plnú náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania, alebo napadnutý rozsudok zruší a vráti vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a rozhodnutie.

16. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 11.2.2024 kde uviedol, že sa stotožňuje

so znením rozsudku súdu prvej inštancie. Za podstatný a skutkovo a právne významný argument
považuje žalovaný skutočnosť, že samotný žalobca v 1/ rade pri používaní pojmu prechod vo vlastnej
zmluvnej praxi doloženej v súdnom spise zahŕňa pod tento pojem aj pohyb motorovými vozidlami. Pokiaľ
ide o výklad právneho úkonu v zmysle § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka žalovaný konštatuje, že
žalobcovia iba recyklujú svoje námietky prezentované v konaní, s ktorými sa súd prvej inštancie v

rozsudku riadne vysporiadal. Pokiaľ ide o geometrický plán vypracovaný A. Q. žalovaný poukázal na to,
že o vypracovanie tohto geometrického plánu oslovil znalca žalobca v 1/ rade, pričom od začiatku bol
rozsah vecného bremena vymedzený v rozsahu 2,5 m tak, aby umožňoval aj prechod autami. Žalobca
v 1/ rade tiež oslovil A. L. o vypracovanie odborných posudkov pre reálnu deľbu nehnuteľností podľa
dohody spoluvlastníkov, tento disponoval geometrickým plánom rozdelenia nehnuteľnosti s vecným

bremenom práva prechodu v rozsahu 2,5 m, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť znaleckého posudku. Na
základe dohody spoluvlastníkov musel teda kalkulovať A. L. s neobmedzeným prístupom peši a autom
k oceňovaním nehnuteľnostiam. V období od roku 1993 do roku 1998 cez dotknuté pozemky voľne
prechádzali ľudia aj autá, a to vo dne v noci. Spoluvlastníci nemali dôvod tento prechod akokoľvek
vek regulovať. Aj v čase pred reštitučným získaním objektu matkou strán sporu v roku 1993 slúžil

prechod z M. C. po parcelách č. 509/1, 2, 3 pre zásobovanie autami cukrárne podniku zdroj na I.
J. K. XX, ako aj obchodu Tuzex, pričom parcelačná brána objektu bývalého B. na vedľajšej parcele
je doteraz na pozemku vo vlastníctve žalovaného. Vo vzťahu k dôkazu v podobe architektonickej
štúdie S. žalovaný uviedol, že dňa 1.11.2022 písomne poprel predloženú architektonickú štúdiu z
dôvodov, že nebola predmetom dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva. Tvrdenia

týkajúce sa štúdie preto považuje žalovaný za účinne popreté. V rámci súdneho konania žalovaný tiež
uviedol, že túto štúdiu z roku 1997 nepozná a v súvislosti s ňou nepreviedol žiadne úkony. V procese
delenia nehnuteľnosti v spoluvlastníctve žiadna takáto štúdia použitá nebola. Technické možnosti dvora
umožňujú pohyb motorovým vozidlom, ktorý sa tu nepretržite realizuje od roku 1993 doposiaľ, beztoho, aby došlo k ohrozeniu osôb alebo kolízii z dôvodu pohybu motorovým vozidlom. Na pozemku
vo výlučnom vlastníctve žalovaného (parcela č. 509/3) je možnosť odstavenia motorového vozidla tiež
možnosťotáčaniamotorovéhovozidla.Vkonaníbolonesporné,žepozemkynaprechodyaždosúčasnej

doby využíva žalobca v 2/ rade pre časovo neobmedzený prechod dodávkovými a osobnými autami
a tiež na parkovanie, teda on sám by ohrozoval život chodcov a zároveň neprimerane zasahovať do
kvality života osôb obývajúcich byty vo vlastníctve oboch žalobcov v budove na pozemku č. 509/2.
Vecné bremeno bolo zriadené v roku 1998, avšak byty v rámci nadstavby objektu boli vybudované až v
roku 2012. Od toho času v súvislosti s nasťahovaním žalobcu v 2/ rade do bytovej jednotky dochádza

k problematizácii prechodov cez pozemok v ich vlastníctve. Žalovaný tiež nesúhlasí s možnosťou
zásobovať všetky prevádzky umiestnené na I. J. O. I. J., keďže mnohé prevádzky sú zásobované zo P.
alebo R. ulice. Pokiaľ ide o parkovacie miesta na pozemku vo vlastníctve žalovaného č. 509/3, počnúc
24.09.2012 boli na tomto pozemku zriadené parkovacie miesta s kolmým státím, a to až do roku 2020.

17. Žalobcovia v odvolacej replike zo dňa 27.2.2024 poukázali v podstatnom na obsah svojho odvolania.

Ako nepravdivé označili tvrdenie, že žalobca v 1/ rade sám komunikoval so znalcom A. Q. realizujúcim
geometrický plán. Tohto znalca oslovil a komunikoval s ním žalovaný, nie žalobca v 1/ rade. Žalobca
v 1/ rade sa s ním nikdy nestretol, nepozná ho a nebol s ním v žiadnej komunikácií. Toto uviedol
žalobca vo svojej ústnej výpovedi a žalovaný pravdivosť tohto tvrdenia nikdy nespochybnil. Snaha
žalovaného o vytvorenie nepravdivého obrazu hlbšieho vkladu znalcov A. Q. a A. L. do tvorby

dohody o rozdelení a vyporiadaní nehnuteľností nezodpovedá realite, ich vyjadrenia doložené do
súdneho spisu sú tendenčné. Uvedené osoby neboli žiadnym spôsobom účastné tvorby dohody medzi
podielovými spoluvlastníkmi a do veci nemali žiaden hlbší hlad. Šírkový rozmer 2,5 m nemohol byť
v geometrickom pláne zaznamenaný z dôvodu umožnenia prejazdu motorovým vozidlom, keďže z
dokazovania vyplynulo, že strany sa nikdy ani ústne výslovne nedohodli na tom, že žalovaný bude

mať právo prejazdu motorovým vozidlom po zaťažených nehnuteľnostiach. Otázka prejazdu motorovým
vozidlom nebola medzi stranami vôbec riešená. K využívaniu predmetných objektov a realizácii
prechodov a prejazdov v rokoch 1993 až 1998, teda do obdobia deľby nehnuteľností, žalobcovia
uvádzajú, že dotknuté nehnuteľnosti, vrátane budov, boli po vrátení v rámci reštitučného konania v
dezolátnom stave a bola započatá ich rekonštrukcia. Najprv sa rekonštruoval objekt na I. ulici stojaci

na pozemku č. 509/1, ktorý bol v roku 1997 prenajatý spoločnosti P., P., pozemky sa preto využívali na
prejazd stavebných vozidiel v súvislosti s rekonštrukciou a aj na zásobovanie prevádzky na I. ulici. Nešlo
však o jazdenie motorovými vozidlami vo dne v noci, ako to nadnesene uvádza žalovaný. Zámerom
spoluvlastníkov bolo po rekonštrukcii vytvoriť obchodnú pasáž medzi I. ulicou a M. námestím, ako to
vyplýva zo štúdie S.. Celý zámer nebol zrealizovaný, čiastočne však áno, keďže pribudli obchodné

prevádzky a byty v nehnuteľnosti na pozemku č. 509/2, kancelárske priestory v nehnuteľnosti na
pozemku č. 509/3. To, že sa celý zámer nezrealizoval nie je podstatné, podstatnou je skutočnosť, že
zo štúdie je zrejmá vôľa spoluvlastníkov využívať rozsiahlejším spôsobom jednotlivé nehnuteľnosti,
pričom zamýšľaný spôsob bol v rozpore s neobmedzeným prejazdom motorových vozidiel cez zaťažené
pozemky. Nie je zrejme odkiaľ žalovaný čerpá informáciu, že dotknuté parcely slúžili v období socializmu

na zásobovanie cukrárne podniku O. na I. ulici, tu ide o nové skutočnosti, ktoré doposiaľ žalovaný v
konaní neuvádzal, nepreukázal ich, a nemožno na ne prihliadať, už aj s poukazom na § 366 CSP. Pokiaľ
ide o štúdiu S., žalovaný v skutočnosti v konaní neuviedol, že túto štúdiu nepozná, uviedol iba, že pán
H. vypracoval pre spoluvlastníkov celkovo viacero štúdií v tých rokoch, väčšina z nich nakoniec nebola
realizovaná.Žalovanýtedanikdyúčinnenepopreltvrdeniažalobcuv1/rade,vzmyslektorýchbolaštúdia

vypracovaná na objednávku všetkých troch spoluvlastníkov a zachytávala ich vôľu. Nie je pravdou, že by
k problematizácii prechodov cez zaťažené pozemky došlo až od roku 2012 v súvislosti s nasťahovaním
žalobcu v 2/ rade do bytovej jednotky nehnuteľnosti na pozemku p. č. 509/2, k rozporom došlo podstatne
skôr, už počnúc rokom 2001, keď žalovaný ústne prisľúbil záujemcovi o prenájom objektu na I. ulici,
že zásobovanie bude zabezpečené motorovými vozidlami cez pozemky vo vlastníctve žalobcu v 1/

rade. Od uzavretia nájomnej zmluvy s A. T. v roku 2001 preto žalobca v 1/ rade uzatváral s nájomcami
osobitnú dohodu s presným časom zásobovania a dohodnutou zodpovednosťou nájomcu za prípadné
škody na majetku a zdraví ľudí. Pokiaľ poukazuje žalovaný na to, že do roku 2020 boli na parcele č.
509/3 zriadené parkovacie miesta s kolmým státím, toto tvrdenie je paradoxné, nakoľko v súdnom spise
zadokumentované, že dopravné značenie, ktoré žalovaný osadil na predmetnej parcele 24.11.2012

bolo nariadené odstrániť, keďže bolo umiestnené v rozpore s platnými právnymi predpismi, nakoľko
odstavná plocha nespĺňa parametre pre odstavenie motorových vozidiel, teda nie je parkoviskom, ale
len manipulačnou plochou. Žalobca v 2/ rade nevyužíva pozemky na časovo neobmedzený prejazd
motorovým vozidlom, ale ako uviedol, žije v byte v nehnuteľnosti na pozemku č. 509/2 približne od roku2011, pričom má vo dvore vo svojom podielovom spoluvlastníctve zaparkované dve autá, avšak tieto
používa občasne napríklad, keď musí doviesť ťažký náklad. Pri pohybe motorovým vozidlom po dvore
musí dať osobitný pozor, ak má spolujazdca využíva ho na upozornenie chodcov, že ide s vozidlom

cúvať. Aj žalobca v 2/ rade ako vlastník nehnuteľnosti teda eliminuje svoj pohyb po dvore motorovým
vozidlom, voľný pohyb motorových vozidiel v podmienkach dvora je však nemysliteľný.

18. Žalovaný reagoval odvolacou duplikou zo dňa 17.3.2024 v, ktorej poukázal na svoje doterajšie
tvrdenia a prednesy.

19. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP),
vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385
CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie

žalobcov nie je dôvodné.

20. Odvolací súd úvodom pripomína, že pri svojom rozhodovaní je viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP), čo znamená, že je oprávnený posudzovať len tie odvolateľom uplatnené odvolacie dôvody,
vo vzťahu ku ktorým uviedol odvolaciu argumentáciu.

21.Odvolacísúdsavcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutéhorozsudkuakonštatujejeho
správnosť (§ 387 ods. 2 CSP). Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 CSP.

22. Podľa konštantnej judikatúry najvyšších vnútroštátnych a európskych súdnych autorít platí, že súd
nie je povinný reagovať na všetky argumenty strán konania, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie
sporu podstatný a rozhodujúci význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu (rozhodnutia ESĽP Ruiz Torija v.
Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 – A , s. 12, § 29, Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, séria

A, č. 303 – B, Georgiadis v. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins v. Francúzsko z 19. 2. 1998; rozhodnutia
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013 a
pod.). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmianávrhminavykonaniedôkazovstránsvýhradou,žemajúvýznamprerozhodnutie(Kraska
c. Švajčiarsko z 29.4.1993, II. ÚS 410/06).

23. Aj s prihliadnutím na uvedené odvolací súd využíva možnosť podľa § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení
sa obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku. Odvolací súd zaoberal len tými odvolacími námietkami a argumentmi žalobcu,
ktoré boli pre rozhodnutie o odvolaní relevantné (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

2Cdo/238/2008 zo dňa 30.11.2009).

24. K námietke týkajúcej sa významového rozlíšenia pojmov prechod a prejazd a jeho dopadu na
interpretáciu rozsahu vecného bremena zriadeného v prospech žalovaného v čl. IV. dohody o zrušení
a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva z 15.5.1998 odvolací súd uvádza:

25. Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen
podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie
je v rozpore s jazykovým prejavom.

26. Pravidlá interpretácie zmluvných textov precízne vymedzil Ústavný súd Slovenskej republiky
v rozhodnutí I. ÚS 243/07 z 19. júna 2008, kde uviedol:

„10. Interpretácia zmluvných textov je vo svojej základnej podobe do istej miery porovnateľná s výkladom
právnych predpisov. Ako spoločný faktor spája výklad zmluvných textov a právnych predpisov hlavne

skutočnosť, že obidvoje, t. j. právny predpis aj zmluva, zakladajú právo. Ako v prípade výkladu právneho
predpisu, tak v prípade zmluvy rovnako platí, že jazykový výklad predstavuje prvotné priblíženie sa k
aplikovanej právnej norme. Je východiskom na objasnenie a ujasnenie si jej obsahu, zmyslu a účelu.
Právny formalizmus orgánov verejnej moci a nimi vznášané prehnané nároky na formuláciu zmluvynemožno však z ústavnoprávneho hľadiska vždy akceptovať, lebo môžu zasahovať do zmluvnej slobody
občana vyplývajúcej z princípu priority občana nad štátom a z princípu zmluvnej voľnosti a jej ochrany
v zmysle čl. 2 ods. 3 ústavy. Táto úvaha tiež zodpovedá príkazu, ktorý zákonná úprava dáva sudcovi

pri výklade dohodnutých ustanovení, ktorou sa jednoznačne stanoví priorita skutočnej vôle účastníkov
zmluvy. Pacta sunt servanda je všeobecným právnym princípom, ktorý aj v ústavnoprávnej rovine tvorí
neopomenuteľný atribút materiálneho právneho štátu.

11. Text zmluvy je preto prvotným priblížením sa k významu zmluvy, ktorý si chceli jej účastníci svojím

konaním stanoviť. Doslovný výklad textu zmluvy môže, ale nemusí byť v súlade s vôľou konajúcich
strán. Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu a ak sa podarí vôľu účastníkov procesom
hodnotenia skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť pred
doslovným významom textu nimi formulovanej zmluvy. Vôľa je vnútorným stavom konajúcej osoby, ktorý
nie je bezprostredne prístupný interpretovi právneho úkonu, a nie je interpretom tohto právneho úkonu
poznateľný. Na vôľu je preto nutné hľadieť (usudzovať) z vonkajších okolností spojených s podpisom a

realizáciou zmluvného vzťahu, hlavne na okolnosti spojené s podpisom zmluvy a následne na konanie
účastníkov po podpise zmluvy.

12. Vo všeobecnej rovine nemožno presne vyjadriť hierarchiu jednotlivých interpretačných argumentov
ani špecifikovať okolnosti, za ktorých má mať jednotlivý argument prednosť pred argumentom iným. Inak

povedané,objektívneprávohociupravujezákladnéargumentyametódyvýkladuzmlúvainýchprávnych
úkonov, nielen že nepodáva úplný výpočet argumentov a princípov, ku ktorým má súd pri výklade zmlúv
prihliadať, ale nestanoví ani jednoznačnou formou vzájomné vzťahy medzi jednotlivými interpretačnými
pravidlami. Súd musí prihliadať k vzájomným vzťahom jednotlivých do úvahy pripadajúcich argumentov
a ich úlohu v konkrétnom prípade vyvážiť s ohľadom na špecifikum danej kauzy, a nie tieto kritériá

iba mechanicky aplikovať. Takýto prístup je zároveň prístupom modernej judikatúry, ktorá postupne
nahrádza formálne legalistický pohľad na právo pohľadom, ktorým sa sudca usiluje poskytnúť najlepšie
vyargumentovanú odpoveď na právne a skutkové otázky, ktoré pred neho strany sporu predložia.“

27. Ústavným súdom prezentovaný prístup k interpretácii zmlúv vyjadruje a podporuje princíp autonómie

zmluvnýchstrán,povahasúkromnéhoprávaasnímspojenáspoločenskáahospodárskafunkciazmluvy
(k tomu porovnaj napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 625/03 zo 14. apríla 2005).

28. Pri výklade prejavu vôle je potrebné postupovať odlišne ako pri výklade zákona, aj keď interpretácia
právneho úkonu sa riadi obdobnými výkladovými pravidlami, akými je ovládaná interpretácia všeobecne

záväzných predpisov (Ústavný súd ČR, III. ÚS 258/03).

29. Podľa názorov právnej doktríny je základným východiskom pre výklad prejavu vôle jeho slovné
vyjadrenie. Podľa autorov komentára k Občianskemu zákonníku: „Spravidla platí, že prejav vôle
zodpovedá tomu, čo konajúci skutočne zamýšľal. Konajúcim prejavená vôľa však nemôže byť v rozpore

s jej jazykovým vyjadrením, čo znamená príklon k teórii vôle (pozri komentár k § 34). Na určenie
rozhodujúceho okamihu pre výklad vonkajšieho prejavu podľa vôle konajúceho je moment urobenia
právneho úkonu. Pri právnom úkone urobenom v inej ako písomnej forme (ústne alebo konkludentne)je
v prípade sporu ťažko jednoznačne preukázateľné, akým spôsobom mali účastníci záujem upraviť
svoje práva a povinnosti, teda aká bola nimi navonok prejavená vôľa. Vôľu zmluvných strán je možné

posudzovať aj podľa ich predošlej praxe a vzájomného styku, ako aj následného správania, ak
to pripúšťa povaha vecí. Občiansky zákonník vykladá obsah právneho úkonu s prihliadnutím na obsah
vôle zmluvných strán tak, ako bol prejavený navonok, spravidla písomne, čím dochádza k naplneniu
pozitívneho formalizmu, ktorý však často pôsobí ako zásah do autonómie vôle zmluvných strán. Na
základe rešpektovania princípu autonómie vôle a princípu spravodlivosti sa vytvorili výkladové pomôcky,

z ktorých možno zistiť a priznať ochranu aj takým právnym vzťahom, ktorým by formálne priznaná
byť nemala. Medzi tieto pravidlá patria:- pravidlo prednosti prejavu vôle pred jeho jazykovým alebo
iným vyjadrením – vychádza priamo z § 35 ods. 2 – ide o konkretizáciu princípu autonómie vôle;
- výklad právneho úkonu in favor negotii (contractus) – v prípade pochybností o platnosti právneho
úkonu platí pravidlo preferencie platnosti zmluvy pred jej neplatnosťou; - pravidlo in ambigus contra

stipulatorem – v prípade pochybností o obsahu zmluvy sa tieto pripočítavajú na ťarchu toho, kto text
zmluvy navrhol – toto pravidlo nadväzuje na nasledovné pravidlo výkladu contra proferentem. V prípade,
ak o výklad definícií a pojmov, ktoré je možné vykladať rozdielne, analogicky podľa výslovnej úpravy
v § 266 ods. 4 OBZ alebo § 54 ods. 2 je spravodlivé aj pri iných právnych úkonoch akospotrebiteľských zmluvách v občianskom práve vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy použil
(contra proferentem), k tomu pozri rozhodnutia Ústavného súdu SR, I.ÚS/243/07 a Najvyššieho súdu
SR, sp.zn. 1MObdo/4/2014 publikované v ZSP pod č. 46/2017) Zmyslom tohto pravidla je neumožniť

zmluvnej strane naformulovať v zmluve ustanovenia pripúšťajúce rozdielny výklad a následne v zlej
viere ich zneužiť v neprospech druhej strany. V takomto prípade musí tvorca zmluvy preukázať, že
nekonal v zlej viere a medzi stranami nebola dosiahnutá zhoda o význame tohto výrazu, resp. zmluvné
strany dosiahli zhodu v tvrdenom význame. Takýto výklad je v súlade so všeobecnou zásadou,
že nejasnosť sa pripisuje na ťarchu toho, kto ju vyvolal;- pravidlo výkladu in favor libertatis/ debitoris

– v prípade určenia rozsahu plnenia sa presadzuje zásada, že povinný (dlžník) sa zaviazal plniť skôr
menej ako viac;- pravidlo výkladu v súlade s princípom dobrej viery (bona fidei) a zákazom zneužitia
práva;- pravidlo legitímneho očakávania – výklad v súlade s rozumným predpokladom pri bežnom chode
vecí;- pravidlo výkladu secundum et intra legem – výklad vôle v zmysle a v súlade s výkladom zákona-
pravidlo známeho úmyslu – uvedené v § 266 ods. 1 OBZ“ (Mitterpachová, Jana. § 35 [Realizácia a
výklad právneho úkonu]. In: Števček, M. a kol. Občiansky zákonník I. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck,

2019, s. 240, marg. č. 5.).

30.NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvrozhodnutísp.zn.5Cdo/205/2008zodňa16.4.2009konštatoval,
žepovinnosťousúduvovšeobecnostijezúradnejpovinnosti(exoffo),bezohľadunatvrdeniaúčastníkov
konania,skúmaťsplneniezákonnýchustanoveníichprejavuvôleobsiahnutejvprípadnejspornejzmluve

a obsah právneho úkonu interpretovať v zmysle § 35 Občianskeho zákonníka. Takýto výklad obsahu
právneho úkonu súdom nemôže byť považovaný za nahradzovanie už urobených prejavov vôle, ak
použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného
písmom, ktorí urobili účastníci vo vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v
dobe ich zmluvného konania. Len v prípade, ak pojmy použité na jazykové vyjadrenie obsahu právneho

úkonu sú natoľko nejednoznačné alebo nejasné, že z nich nie je možné ani s prihliadnutím na vôľu
účastníkov usudzovať o zámere, ktorý sa mal naplniť, môže byť opodstatnený záver o neurčitosti
právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka v zmysle ktorého sa právny úkon musí urobiť
slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

31. V rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/81/2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky akcentoval, že
ustanovenie § 35 ods. 2 OZ predpokladá, že o obsahu právneho úkonu môže vzniknúť pochybnosť
z hľadiska jeho určitosti alebo zrozumiteľnosti a pre taký prípad formuluje výkladové pravidlá, ktoré
ukladajú súdu, aby tieto pochybnosti odstránil výkladom založeným na tom, že okrem jazykového
vyjadrenia právneho úkonu vyjadreného slovne (nie teda konkludentne podľa § 35 ods. 3 Občianskeho

zákonníka), podrobí skúmaniu i vôľu (úmysel) konajúcich osôb. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu
zachytené v zmluve, musí byť preto najprv vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného
významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska nadväznosti použitých pojmov), či
systematickými (z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu). Okrem toho súd na
základe vykonaného dokazovania posúdi, aká bola skutočná vôľa strán v čase uzatvárania zmluvy.

Podmienkou pre to, aby mohol prihliadnuť k vôli účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva
z jazykového vyjadrenia úkonu. Výkladom tak možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno
ním prejav vôle doplňovať. Takto musí súd postupovať súd aj v prípadoch, ak interpretujú účastníci vo
svojich prednesoch alebo výpovediach v priebehu konania zmluvné dojednanie odlišným spôsobom.
Takáto situácia neznamená, že právny úkon vyložiť nemožno, lebo záujmy a postoje účastníkov

priebehu súdneho konania už nemusia zodpovedať ich pôvodnej vôli, ktorú prejavili pri právnom úkone.
Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemôže byť
považovaná za nahradenie, prípadne zmenu už urobených prejavov vôle, keďže použitie zákonných
výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili
účastníci o vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich zmluvného

dojednania.

32. Odvolací súd nespochybňuje, že z čisto jazykového hľadiska je nesporne rozdiel medzi významom
pojmu prejazd a prechod. Taktiež nespochybňuje, že v žalobcami citovaných rozhodnutiach súdov je
tento rozdiel akcentovaný. Zároveň však poukazuje na to, že v legislatíve, ako aj v právnej praxi,

osobitne pri právnych úkonoch a vyjadreniach realizovaných právnymi laikmi dochádza často aj k
synonymickému používaniu týchto pojmov. Pojem prechod, prechádzať je z významového hľadiska
častovprávnychpredpisoch,akoajvodbornejliteratúrepoužívanývširšomvýzname,subsumujúcomaj
jazdu motorovým vozidlom. Pri vyjadrení pohybu jazdou je v právnych predpisoch aj odbornej literatúrečasto využívaný práve pojem „prechádzať“. Príkladom môže byť žalobcami citovaná formulácia z diela
autorov Števček a spol. Občiansky zákonník I, v zmysle ktorej „právo prechodu alebo právo prejazdu v
sebe spravidla zahŕňa právo prechádzať cez cudzí pozemok pešo, vozidlom, či motorovým vozidlom“,

ale tiež text zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov. Obdobne môžeme nájsť príklady menej striktného rozlišovania medzi
obsahom týchto dvoch pojmov v rozhodnutiach všeobecných súdov používajúcich pojem prechod,
prechádzať aj na vyjadrenie pohybu motorovým vozidlom (napr. KS v Prešove, 6Co/46/2019, KS v Žiline,
sp. zn. 11Co/23/2021). Odvolací súd na základe uvedených príkladov v žiadnom prípade nechce

tvrdiť, že pojmová nejednoznačnosť vo formulácii zmluvných dojednaní je zanedbateľným nedostatkom.
Poukazuje však na to, že pri hodnotení skutočnej vôle strán uzatvárajúcich spornú dohodu, ktorou bolo
zriadené vecné bremeno v prospech žalovaného, nevychádzal iba z jazykového vyjadrenia vôle, ale
aj z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, pričom vykonané dôkazy hodnotil v ich časových
aj logických vzájomných súvislostiach. Práve časté nerozlišovanie medzi pojmom prejazd a prechod
v laickej komunikácii a tiež v právnych textoch viedlo odvolací súd k záveru, že sa aplikáciou širšieho

prístupu k výkladu zmluvného textu nemôže dostať do situácie, v ktorej by zistená vôľa účastníkov bola
v zjavnom a extrémnom rozpore s jej jazykovým vyjadrením v zmysle poslednej vety ust. § 35 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa pri výklade skutočnej vôle konajúcich zameral aj na predošlú
prax medzi zmluvnými stranami, ako aj na ich následné správanie.

33. Z tohto hľadiska považuje odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie za významný spôsob,
akým bolo vecné bremeno žalobcu realizované v čase pred vznikom sporu o jeho obsahu, ale podporne
tiež to, v akom význame sporové strany vo vzájomnej komunikácii a spoločných právnych úkonoch
pojem prechodu používali. V tomto ohľade sa odvolací súd vysporiadava aj s námietkou žalobcov
uvedenou v bode 21. odvolania, kde tvrdia, že žalobca v 1/ rade síce používal v právnych úkonoch

pojem „prechod“ aj pre účely prejazdu motorovým vozidlom, avšak vždy dôsledne v spojení „prechod
motorovými vozidlami“.

34. Z listiny nazvanej „Dohoda o užívaní prechodu cez parcely C KN číslo 509/4 a 509/5 na M. C. K. X/X
v D.“ uzatvorenou medzi nájomcom H., P. a žalobcom v 1/ rade ako vlastníkom parciel vyplýva (bod 2),

že nájomca H., P. je oprávnený používať prechod cez zmieňované parcely a to osobnými motorovými
vozidlami v pracovných dňoch výlučne vo vymedzených časoch. Táto dohoda bola súčasťou zmluvy
o nájme nebytových priestorov z 30.12.2014. Z čl. VI. bod 7 tejto zmluvy vyplýva povinnosť uzatvoriť
s nájomcom dohodu „o umožnení prechodu cez parcely ...“ Rovnako tak zmluva o nájme používa pojem
„dohoda o umožnení prechodu pre účely zásobovania“ v čl. VII. bod. 2. V rovnakom význame bol pojem

„prechod“ použitý v listine nazvanej „Poučenie zamestnancov firmy H., P. o spôsobe užívania prechodu
cezparcely509/4a509/5naM.C.X/X“,zobsahuktorejvyplýva,žeregulujepravidlápohybumotorových
vozidiel na vymedzených parcelách.

35. Z listinného dôkazu na č. l. 167 s názvom „Zmluva o nájme nebytových priestorov“ uzatvorená

medzi žalobcom v 1/ rade, žalovaným a A. B. E. ako prenajímateľmi a A. F. T. ako nájomníčkou dňa
12.4.2001, z čl. VIII Osobitné ustanovenia, bodu 2 vyplýva, že nájomníčka je oprávnená využívať
prechod po parcele KN číslo XXX/X pre účely zásobovania Q. motorovými vozidlami v čase od 6.00
do 7.45 hod toho-ktorého dňa. Z bodu 3 tohto článku zmluvy tiež vyplýva, že prechod po parcele KN
číslo 509/2 pre účely zásobovania Q. je nájomníčka oprávnená v ostatných prípadoch využiť len so

súhlasom vlastníka parcely 509/2. Z bodu 4 rovnakého článku zmluvy vyplýva, že motorové vozidlo
môže nájomníčka parkovať len na ploche parcely KN číslo 509/3. Poukázať je treba aj na obsah „Zmluvy
o nájme nebytových priestorov“ uzatvorenej medzi rovnakými prenajímateľmi a nájomcom F., P., zo dňa
31.01.2003, ktorej body 2, 3 a 4 článku VIII. sú totožné ako boli uvedené vo vzťahu k skoršej nájomnej
zmluve uzatvorenej spoločne žalobcom v 1/ rade, žalovaným a A. E. s A. F. T..

36. Uvedené má význam z hľadiska posúdenia zavedenej praxe používania a vnímania obsahu pojmu
„prechod“ v právnych úkonoch, ktoré formulačne pripravili, a ktorých účastníkmi boli spoločne žalobca
v 1/ rade a žalovaný. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že sporové strany
v právnych vzťahoch, ktoré ako spoluvlastníci predmetných nehnuteľností uzatvárali používali pojem

prechod aj pre účel prechodu motorovými vozidlami. Rovnako tak žalobca v 1/ rade v osobitných
dohodách uzatváraných výlučne ním s nájomcom H., P. používa pojem prechod na reguláciu tak pohybu
peších osôb, ako aj motorových vozidiel na dotknutých parcelách, pričom však nikde nepoužíva zreteľne
rozlíšené slovné spojenie „prechod motorovými vozidlami“, ako to v odvolaní tvrdí.37. Za významné považuje odvolací súd aj to, že v prvotnom období po uzatvorení dohody o zrušení a
vyporiadaní podielového spoluvlastníctva spoluvlastníci (žalobca v 1/ rade, žalovaný a A. E.) upravovali

právo prechodu cez dotknuté pozemky priamo v rámci nájomnej zmluvy, čím takto nájomcovia svoje
právo prechodu motorovým vozidlami po sporných parcelách odvodzovali priamo od vlastníckeho
práva resp. práva vecného bremena prenajímateľov. Uvedené svedčí o tom, že sporové strany ako
spoloční prenajímatelia objektov v podielovom spoluvlastníctve vystupovali vo vzťahu k tretím stranám
spôsobom, ktorý nasvedčuje tomu, že ako súčasť vecného bremena označeného ako právo prechodu

vnímali aj právo prejazdu motorovými vozidlami, ako na to poukázal aj súd prvej inštancie. Predmetné
zmluvné ustanovenia uvedené v nájomných zmluvách z roku 2001 a 2003 tiež vyvracajú tvrdenia
žalobcov o tom, že zásobovanie prevádzok sa vo všetkých prípadoch od roku 2001 dialo na osobitnom
zmluvnom základe a nemalo s existujúcim vecným bremenom žiaden súvis. Žalobcovia tvrdenie
o uzatváraní osobitných dohôd verifikovali iba vo vzťahu k nájomcovi H., P., s ktorou však bola
uzatvorená nájomná zmluva až v roku 2014. Vo vzťahu k skoršiemu obdobiu žalobcovia preukázali

iba časové limitovanie prejazdov cez pozemok, avšak priamo v nájomných zmluvách. V skoršom
období bezprostredne nasledujúcom po uzatvorení dohody o zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva a zriadení vecného bremena v prospech žalovaného teda boli nájomcom umožnené
prejazdy motorovými vozidlami cez sporné parcely priamo ustanoveniami nájomnej zmluvy, čo svedčí o
tom, že žalobca v 1/ rade aj žalovaný spolu s ich sestrou A. B. E. prenechávali nájomcom časť svojich

práv vyplývajúcich z vlastníckeho práva, respektíve v prípade žalovaného, z jeho vecného bremena bez
uzatvárania osobitnej dohody.

38. Pokiaľ ide hodnotenie okolností a zaužívanej praxe v čase zriadenia vecného bremena odvolací
súd opäť poukazuje na správne a vyčerpávajúce závery súdu prvej inštancie. Na doplnenie, reagujúc

na odvolacie námietky, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že prvým preukázateľným záznamom,
z ktorého je možné zistiť rozpor medzi zmluvnými stranami v interpretácii obsahu vecného bremena
jerozhodnutieKrajskéhostavebnéhoúraduvPrešovečíslo:XXXX-XXX/XXXX-X/XX-XXO.XX.X.XXXX,
z ktorého vyplýva, že už v tom čase boli žalobcom v 1/ rade formulované výhrady k realizácii práva
prechodu cez parcelu KN 509/2.

39. Vo vzťahu k predchádzajúcemu obdobiu (1998-2006) existencia akéhokoľvek nesúhlasu zo strany
žalobcov preukázaná nebola. Naopak, z rozhodnutia Krajského pamiatkového úradu Prešov číslo:
D./XX-XX/XXX-P. zo dňa 20.5.2002 vyplýva súhlas úradu so zámerom obnovy (stavebná úprava)
- vybudovaním parcelačného múru s možnosťou prejazdu medzi parcelami číslo 509/2 a 509/3 v

dĺžke cca 5 metrov. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia, ktoré sa podľa rozdeľovníka nachádzajúceho
sa v závere tohto rozhodnutia doručovalo tak žalobcovi v 1/ rade, ako aj žalovanému vyplýva, že
vymurovaním parcelačného múru v dĺžke cca 5 metrov nedôjde k znemožneniu prechodu južným,
pôvodne prejazdových traktom. Práve na južnej strane bude osadená nová brána v prípade potreby
umožňujúce prechod, respektíve prejazd z jednej parcely na druhu. Uvedené teda svedčí skôr

v prospech tvrdení žalovaného o tom, že tak v čase pred vznikom vecného bremena, ako aj v čase
nasledujúcom, slúžili dotknuté pozemky nie len na peší prechod, ale tiež na prejazd motorovými
vozidlami. Žalobcovia ako novú, v konaní doposiaľ neuvedenú skutočnosť namietali v odvolacej replike
aj tvrdenie žalovaného uvedené v jeho vyjadrení k odvolaniu, o tom, že parcely č. 509/1, 2 slúžili už za
socializmu na zásobovanie cukrárne podniku O.. Odvolací súd k tomu uvádza, že žalovaný toto tvrdenie

uviedol už vo vyjadrení z 1.11.2022 na čl. 113 súdneho spisu, pričom toto jeho skutkové tvrdenie nebolo
žalobcami v konaní popreté ani spochybnené.

40. Za právne významné považuje odvolací súd aj to, že tvrdenia žalobcov o jednoznačnosti výkladu
použitého pojmu „právo prechodu“ iba v zmysle pešieho prechodu nebral v zreteľ ani Ústavný súd

Slovenskej republiky, ktorý na základe ústavnej sťažnosti žalobcu v 1/ rade preskúmal rozhodnutia
všeobecných súdov (OS Prešov sp. zn. 8C/4/2018 z 2.2.2018, KS v Prešove sp. zn. 18Co/71/2018
z 31.5.2018), ktorými bola žalobcovi v 1/ rade neodkladným opatrením uložená povinnosť zdržať sa
zásahov do realizácie práv zodpovedajúcich vecnému bremenu aj v rozsahu prejazdu motorovými
vozidlami cez dotknuté nehnuteľnosti.

41. Z obsahu uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 537/2018 zo dňa
15.11.2018 vyplýva, že ústavný súd považoval za ústavne udržateľný záver vyslovený krajským súdom v
potvrdzujúcom uznesení sp. zn. 18Co/71/2018 z 31.5.2018, v zmysle ktorého sa Krajský súd v Prešovev konaní vedenom v rámci správneho súdnictva pod spisovou značkou 3S/63/2012 nezaoberal otázkou
rozsahu vecného bremena, pričom nešlo o konečné rozhodnutie, keďže preskúmavané rozhodnutie
správneho orgánu krajský súd zrušil a otázku práva prechodu peši alebo prejazdu motorovými vozidlami

definitívne nedoriešil rozhodnutím, ktoré by znamenalo viazanosť iného všeobecného súdu. Ústavný
súd za rozhodujúcu označil skutočnosť (bod 14) že medzi stranami konania je nesporné, že právo
cesty v podobe prechodu a prejazdu navrhovateľ vykonával nerušene od uzavretia dohody o zrušení a
vyporiadaní podielového spoluvlastníctva v roku 1998 minimálne až do roku 2014, keď mal sťažovateľ
začať realizovať prvé úkony smerujúce k jeho obmedzeniu.

42. Skutočnosť, že zmluvné strany v čase uzatvárania dohody o zriadení vecného bremena osobitne
neriešili otázku, či súčasťou vecného bremena má byť iba peší prechod alebo aj prejazd motorovými
vozidlami cez vymedzené časti označených parciel potvrdil svojou výpoveďou na pojednávaní 5.9.2023
aj žalobca v 1/ rade, ktorý uviedol, že v tom čase do detailov nezachádzali, zároveň tiež uviedol,
že v období približne od roku 1993 až 1994 sa používali sporné nehnuteľnosti aj na prechod autom

pre realizované rekonštrukčné práce a neskôr tiež pre prejazdy na zásobovanie Q.. Uviedol tiež, že
rozlišovaniu práva prechodu a prejazdu v listinách, ktoré sa týkali nehnuteľnosti neprikladal tom čase
veľkú váhu, keďže mal za to, že pokiaľ je tam napísané prechod, tak je jasné čo ten prechod obnáša.
Svedkyňa A. B. E., sestra žalobcu v 1/ rade a žalovaného na rovnakom pojednávaní na otázku súdu, či
v čase zriadenia vecného bremena bolo rokované, že to bude výslovne len vecné bremeno oprávňujúce

na peší prechod uviedla, že žiadna takáto výslovná argumentácia nebola, jednoducho bolo len uvedené,
že tu bude právo prechodu.

43. Na základe uvedených skutočností a použitím vyššie zmienených výkladových metód dospel
odvolací súd k záveru o správnosti záverov súdu prvej inštancie, v zmysle ktorých súčasťou

vecného bremena zriadeného v prospech žalovaného dohodou o zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva bolo aj právo prejazdu motorovým vozidlom, a to napriek použitej formulácii „právo
prechodu“. Skutočnosť, že by na základe dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva
a zriadení vecného bremena v prospech žalovaného žalovaný nemal vôbec právo prejazdu motorovými
vozidlami cez dotknuté pozemky, ako to žalobcovia žiadali v tomto konaní určiť, vykonaným

dokazovaním preukázaná nebola. Proti striktnej gramatickej interpretácii posudzovaného ustanovenia
stoja v danom prípade pomerne silné a presvedčivé protiargumenty systematického, logického,
historického a objektívneho teleologického výkladu, ktoré súd prvej inštancie správne zohľadnil
a odvolací súd sa s jeho právnym posúdením veci stotožnil.

44. Interpretácia zmluvného dojednania vykonaná súdom prvej inštancie nepredstavuje rozšírenie
práva pešieho prechodu aj na prejazd motorových vozidiel, keďže žalobca v konaní nepreukázal svoje
tvrdenie o tom, že predmetom pôvodnej dohody bolo iba právo pešieho prechodu a nie aj právo
prejazdu motorovým vozidlom, hoci nie veľmi vhodne subsumované pod použitý pojem „prechod“.
Navyše,zinterpretácieopierajúcejsaovykonanédokazovanienevyplývajúžiadnetaképovinnostialebo

obmedzenia zmluvných strán, ktoré by neboli súčasťou ich vôle v čase uzatvorenia právneho úkonu,
a ktoré by zároveň neboli súčasťou ich dlhodobej vzájomnej praxe pri realizovaní jazykovo nesprávne
vyjadrených zmluvných dojednaní.

45. K odvolacej námietke týkajúcej sa tvrdenia, že samotné priestorové usporiadanie dvora vylučuje

interpretáciu použitej formulácie „právo prechodu“ aj na právo prejazdu motorovým vozidlom, keďže
sa týka v čl. IV. písm. a) dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva aj vnútorných
priestorov a schodiska na parc. KN 509/1 odvolací súd konštatuje, že samotná skutočnosť, že dojednané
vecné bremeno pokrýva aj súčasti stavieb vylučujúce prejazd akýmkoľvek vozidlom nutne neznamená
nemožnosť využívať na prejazd tie geometrickým plánom jasne a určito vymedzené časti dotknutých

nehnuteľností, ktoré z hľadiska svojho technického vyhotovenia v čase uzatvorenia dohody o zriadení
vecného bremena na prejazd motorovým vozidlom slúžili a slúžiť mohli.

46. Žalobcovia v odvolaní namietajú, že geometrický plán A. R. Q. č. XXXXXXXX-X/XX O. X.X.XXXX,
ktorý vymedzil rozsah vecného bremena na dotknutých pozemkoch v šírke 2,5 m, v praxi typicky

stanovovanej pre možný prejazd motorovým vozidlom, predstavuje len grafické znázornenie vecného
bremena k časti pozemku a nemožno z neho vyvodzovať obsah vecného bremena. Odvolací súd
na doplnenie správnych záverov súdu prvej inštancie konštatuje, že geometrický plán skutočne sám
osebe nie je dôkazom o obsahu vecného bremena, avšak v danom prípade spolu s už zmienenýmilistinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom spise, a vo svetle vyjadrení samotných sporových strán
a svedkyne A. E. prispieva k vytvoreniu takej ucelenej a logickej reťaze preukázaných skutočností,
na základe ktorej je možné konštatovať, že žalobca v konaní nepreukázal, že by súčasťou vecného

bremena zriadeného v prospech žalovaného nebolo aj právo prejazdu motorovými vozidlami, ako
to v žalobe tvrdí. S prihliadnutím na judikovaný právny názor o úzkom súvise obsahu a rozsahu
vecného bremena (3Cdo/29/2009) je preto možné zvolený rozsah 2,5 m štandardne predstavujúci
normatívny koridor postačujúci pre prejazd motorovým vozidlo vyhodnotiť (vo svetle ďalších vykonaných
dôkazov) ako skutočnosť svedčiacu skôr tvrdeniam žalovaného než tvrdeniam žalobcov. To osobitne

s prihliadnutím na to, že žalobca ani svedkyňa A. E. žiaden iný dôvod pre práve takéto vymedzenie
rozsahu vecného bremena uviesť nevedeli a zároveň svojimi výpoveďami potvrdili, že predmetom ich
predzmluvných jednaní vôbec nebola otázka obmedzenia vecného bremena iba na peší prechod.

47. Na uvedenom závere v zásade nič podstatné nemení ani odvolacia námietka týkajúca sa odborného
stanoviska A. R. L. uvedená v bode 19. odvolania. Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že odborné

vyjadrenie A. R. L. bolo právnemu zástupcovi žalobcov doručované súdom prvej inštancie 23.5.2023. K
týmto listinným dôkazom, ako aj ďalším podkladom predloženým do konania žalovaným, sa žalobcovia
prostredníctvomprávnehozástupcuvyjadrilipodanímzodňa15.6.2023.Vtomtopodanívšakžalobcovia
nevzniesli žiadnu z námietok, ktoré sú predmetom ich odvolania v bode 19. Žalobcovia žiadnym
spôsobom tvrdenia znalca nerozporovali, a to ani pokiaľ ide o predmet jeho znaleckej činnosti,

výsledkom, ktorého boli znalecké posudky číslo 44/a/1998, 44/B/1998 a 44/C/1998, na ktoré poukazujú
žalobcovia vo svojom odvolaní. Takéto znalecké posudky sa navyše v súdnom spise nenachádzajú
a preto odvolací súd ani nemohol zaujať stanovisko k ich tvrdenému obsahu. Žalobcovia označené
znalecké posudky súdu nepredložili a tento prostriedok procesnej obrany voči tvrdeniam žalovaného
využilipoprvýkrátažvodvolacomkonaní.KposudkuznalcaA.L.nezaujaližalobcoviažiadnestanovisko

ani v rámci svojho prednesu na pojednávaní dňa 12.9.2023.

48. Podľa § 154 CSP prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

49. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

50. Žalobcovia svoju procesnú obranu proti žalovaným predloženému stanovisku A. L. nepochybne mali
možnosť uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom v odvolaní netvrdili ani nepreukázali
žiaden z dôvodov uvedených v citovanom ust. § 366 CSP. Odvolací súd preto na túto časť odvolacej
argumentácie neprihliadal a podrobnejšie sa ňou ďalej nezaoberal.

51. Pokiaľ žalobcovia v bode 20. svojho odvolania namietajú to, že súd prvej inštancie v prospech
žalovaného a jeho tvrdenia o zriadení práva prejazdu vzal do úvahy skutočnosti svedčiace o spôsobe
využívania sporných pozemkov v čase, keď boli strany sporu ešte ich podielovými spoluvlastníkmi a
v čase bezprostredne po zrušení a vyporiadaní ich podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam

odvolací súd poukazuje na svoje vyššie uvedené úvahy, z ktorých vyplýva, že tieto skutočnosti majú
svoj význam pre interpretáciu obsahu zmluvy z hľadiska zaužívanej praxe medzi zmluvnými stranami,
na ktorú nesporne mohol mať vplyv aj dlhodobo zaužívaný spôsob využívania dotknutých pozemkov.
Pokiaľ žalobcovia v tejto súvislosti poukazujú na skutočnosť, že hneď prvý nájomca, ktorý začal užívať
nehnuteľnosť na Hlavnej ulici za účelom podnikania v čase po zrušení a vyporiadaní podielového

spoluvlastníctva, teda A. T., ako aj každý ďalší nájomca až do súčasnosti musel vykonávať zásobovanie
nehnuteľnosti vždy na osobitnom zmluvnom základe a v úzko vymedzenom časovom rozsahu, odvolací
súd k tomu uvádza, že takýto záver z vykonaného dokazovania vyplýva iba čiastočne, keďže ako
už bolo v odôvodnení tohto rozhodnutia poukázané, z nájomnej zmluvy uzatvorenej s A. T. ale tiež
z nájomnej zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou F., P. z 31.1.2003 nevyplýva povinnosť uzatvoriť za

účelom zásobovania osobitnú dohodu s prenajímateľmi, ale oprávnenie nájomcu využívať prechod po
parcele KN číslo XXX/X pre účely zásobovania je vymedzený priamo v texte zmluvy v článku VIII bode 2.52. Žalobcovia ďalej namietajú, že súd prvej inštancie neprihliadol v rámci hodnotenia dôkazov na
architektonickú štúdiu z roku 1997, vypracovanú autorizovanou projekčnou spoločnosťou S.. Súd prvej
inštancie podľa žalobcov nesprávne konštatoval, že toto tvrdenie žalovaný poprel, pričom však tento

výslovne nepoprel tvrdenia uvedené v žalobe, v zmysle ktorých štúdia bola vypracovaná ma objednávku
všetkých troch spoluvlastníkov a zachytáva ich vôľu.

53. Odvolací súd k tomu poukazuje na vyjadrenie žalovaného zo dňa 1.11.2022 na č. l. 112 - 116
súdneho spisu, kde v bode V. Popretie skutkových tvrdení navrhovateľa žalovaný predložil „generálne

popretie“ tvrdení žalobcu v 1/ rade a pod písm. a) adresne poprel predloženú architektonickú štúdiu
z roku 1997 z dôvodu, že táto nebola predmetom Dohody o zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva. Konštatoval, že predložená štúdia nedostatočne substancuje svoj vzťah k predmetu
konania a nezohľadňuje reálnu situáciu so žalobcom vybudovaným parcelačným múrom s bránou
oddeľujúcim parcely žalobcu v 1/ rade a parcely žalovaného. Tvrdenie súdu prvej inštancie o tom,
že predložený dôkaz bol popretý žalovaným je preto v súlade s obsahom súdneho spisu. Žalovaný

totiž poprel túto štúdiu z pre vec významného hľadiska, a teda že by táto bola podkladom pre tvorbu
dohody o vyporiadaní a zriadení vecného bremena. Na tom nič nemení ani to, pokiaľ by rámcový
návrh štúdie skutočne vyjadroval vôľu všetkých troch spoluvlastníkom ohľadne budúceho možného
využitia spoločných nehnuteľností a dvora. Udržateľným je poukaz prvoinštančného súdu na to, že
architektonická štúdia nebola v praxi nikdy realizovaná. Z prednesov sporových strán ako aj z obsahu

architektonickej štúdie je zrejmé, že štúdia predstavovala iba možný, budúci spôsob využitia pozemkov,
pričom v konaní neboli produkované žiadne dôkazy o tom, že by medzi sporovými stranami a ich
sestrou ako ďalšou spoluvlastníčkou bol uzatvorený akýkoľvek právny úkon alebo jednoznačná dohoda
o tom, že sa v čase po vyhotovení štúdie zhodli na tom, že dôjde k realizácii práve tejto štúdie využitia
dotknutých nehnuteľností. Preto nie je možné z obsahu štúdie spoľahlivo usudzovať, že už v čase, kedy

sa realizácia tejto štúdie ani len na zmluvnej báze nezačala, bolo úmyslom spoluvlastníkov obmedziť
práva žalovaného vyplývajúce z jeho vecného bremena iba na možnosť jeho pešieho prechodu po
dotknutých nehnuteľnostiach.

54. Napokon k námietke žalobcov, v zmysle ktorej súd prvej inštancie nezohľadnil štandardné výkladové

pravidlo sporných vecných bremien, podľa ktorého má byť nehnuteľnosť zaťažená skôr menej než viac
odvolací súd konštatuje, že toto pravidlo nezbavuje žalobcov povinnosti preukázať v sporovom konaní
svoje tvrdenia týkajúce sa skutočne dojednaného rozsahu vecného bremena. V danom prípade nejde
o spor, ktorého predmetom by bol spôsob výkonu práva vecného bremena z hľadiska jeho rozsahu, ale
o tvrdenú neexistenciu akéhokoľvek práva prejazdu motorovým vozidlom v prospech žalovaného.

55. Pokiaľ žalobcovia tvrdia, že takto interpretovaný rozsah vecného bremena je pre nich neprimerane
zaťažujúci s ohľadom na zmenené podmienky na dotknutých nehnuteľnostiach (stavebné úpravy,
spôsob využitia, bývanie rodiny), právny poriadok im nepochybne umožňuje domáhať sa súdnej ochrany
iným žalobným návrhom. Neexistencia práva prechodu v prospech žalovaného však v tomto konaní

preukázaná nebola.

56. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako zákonný
a vecne správny potvrdil (§ 387 CSP).

57. Na základe uvedeného obsah odvolania žalobcov nebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu a z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom
uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo
dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych
záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Na základe uvedeného odvolací súd

rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne a právne správne potvrdil.

58.Otrováchodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§396ods.1vspojenís§255ods.1CSP
a úspešnému žalovanému priznal trovy odvolacieho konania v celom rozsahu voči žalobcovi v 1/ a 2/
rade, ktoré sú s ohľadom na to, že v konaní tvoria procesné spoločenstvo, povinní zaplatiť mu spoločne.

59. Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP a § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).