Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. jún 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/35/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8323200953
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: doc. JUDr. Peter Molitoris, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8323200953.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD a členov

senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Milana Majerníka v spore žalobcu: Mesto Humenné, Kukorelliho
34, 066 01 Humenné, proti žalovaným: 1/ A. B., X.X.XXXX, B. XXXX/XX, XXX XX C., 2/ D. B., nar.
XX.XX.XXXX, B. XXXX/XX, XXX XX C., o vypratanie a odovzdanie bytu a zaplatenie 2.505,30 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 5C/40/2023-46 zo
dňa 7. septembra 2023, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Odmieta odvolanie proti výroku I. rozsudku.

II. Potvrdzuje rozsudok vo výroku III. vo vzťahu k zamietnutému nároku na zaplatenie sumy 330,08 eur
s príslušenstvom.

III. Zrušuje rozsudok vo výroku III. v časti, v ktorej bol zamietnutý návrh na vypratanie bytu a v závislom
výroku IV. o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že návrh
žalobcu na vydanie rozsudku pre zmeškanie ako aj rozsudku o uznanie dlhu zamietol. V poradí druhým

výrokom uložil povinnosť žalovanej 1/ a žalovanému 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu
2.175,22 eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 7,5 % ročne zo sumy 2.505,30 eur od
1.3.2023 do 18.4.2023, s ročným úrokom z omeškania vo výške 7,5 % ročne zo sumy 2.340,26 eur od
19.4.2023 do 17.5.2023 a s ročným úrokom z omeškania vo výške 7,5 % ročne zo sumy 2.175,22 eur od
18.5.2023dozaplatenia,atovšetkovpravidelnýchmesačnýchsplátkachvovýške100,-eur,vždydo15.
dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci, prvýkrát počnúc mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom
tento rozsudok nadobudne právoplatnosť, pod hrozbou straty výhody splátok s tým, že omeškanie s

plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
Ďalej vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Podanou žalobou sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne vypratať
byt č.XX, pozostávajúci z 1 izby a príslušenstva, nachádzajúci sa na ul. B. E. XXXX/XX F. C. na
1.nadzemnom podlaží a vyprataný byt odovzdať žalobcovi do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
Zároveň žiadal, aby súd zaviazal spoločne a nerozdielne zaviazať žalovaných zaplatiť žalobcovi sumu

2.505,30 eur s ročným úrokom z omeškania vo výške 7,5 % od 1.3.2023 do zaplatenia.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil okrem iného podľa § 663, § 676 ods. 2, § 685 ods. 1, § 686
ods. 1, ods. 2, § 696 ods. 1, ods. 2, § 710 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 711 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb.Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“) a konštatoval, že konkludentným konaním
strán sporu došlo medzi nimi k uzatvoreniu nájomnej zmluvy na dobu neurčitú podľa § 685 ods. 1
v spojení s § 686 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

4. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca ponechal žalovaných
predmetný byt užívať aj po skončení nájomného vzťahu, založeného na základe nájomnej zmluvy zo
dňa 4.12.2014, pričom žalovaní v predmetnom byte žijú až doposiaľ, teda viac ako 7 rokov po uplynutí
doby nájmu podľa zmluvy zo dňa 4.12.2014. Žalobca poberal od žalovaných úhrady vo výške, ktorú sám

určil na základe výmeru, pričom tieto platby boli platené prevažne na základe služby SIPO, len ojedinele
žalovaní uhradili okrem predpísaných mesačných úhrad aj platbu navyše, ktorú uhrádzali v hotovosti
a bola započítavaná žalobcom na dlžné nájomné, čo vyplýva zo zoznamu pohybov od 1.10.2013 do
28.2.2023 ako aj z prehľadu mesačných úhrad za obdobie 12/2014-08/2023. Taktiež na dlžné nájomné
bolzapočítavanýajpreplatokzročnéhovyúčtovania.Zaobdobieroka2016žalovanívykonalivprospech
žalobcu sedem úhrad po 58,- eur, za rok 2017 šesť úhrad po 58,- eur a tri úhrady po 20,- eur, ktoré

boli vykonané v hotovosti, za rok 2018 dvanásť úhrad po 58,- eur a dvanásť úhrad po 20,- eur, za rok
2019 tri úhrady po 58,- eur a tri úhrady po 58,45 eur, za rok 2020 štyri úhrady po 58,95 eur a dve
úhrady po 20,- eur, za rok 2021 jednu úhradu vo výške 58,95 eur. V roku 2022 až do roku marca 2023
žalovaní nevykonali žiadne úhradu žalobcovi a až 19.4.2023 žalovaní uhradili žalobcovi sumu 165,04
eur a dňa 18.5.2023 uhradili sumu 165,04 eur. Žiadne ďalšie úhrady zo strany žalovaných žalobcovi

neboli preukázané. Aj z predložených listinných dokladov je zrejmé, že žalobca po skončení nájmu na
dobu určitú, teda po 31.12.2015 žalovaných nevyzval na vypratanie nehnuteľností ale akceptoval stav,
že žalovaní v predmetnom byte naďalej bývajú a týmto zasielal výmery, podľa ktorých mali uhrádzať
žalobcovi ako prenajímateľovi platby spojené s nájmom, a to nájomné, ako aj platby za služby spojené s
užívaním bytu. Až listom zo dňa 24.2.2020 žalobca prvýkrát vyzval žalovaných, aby vypratali a odovzdali

byt žalobcovi do 31.3.2020, a to z dôvodu, že nereagovali na výzvu o zaplatení nedoplatku. K uvedenej
výzve teda došlo až po viac ako štyroch rokoch užívania predmetného bytu žalovanými po tom, čo im
skončil nájom bytu na základe nájomnej zmluvy zo dňa 4.12.2014 (po 31.12.2015), pričom počas týchto
štyroch rokov ich žalobca nevyzval na vypratanie bytu, iba od nich naďalej požadoval platenie nájmu a
zároveň ich vyzýval na úhrady dlžného nájomného. Pristupoval k nim rovnako ako k iným nájomníkom,

a to tým, že im zasielal predpisy platieb, ktoré boli žalovaní povinní platiť titulom nájomného, pričom
tieto platby rozpočítaval na úhradu nájomného a na úhradu služieb spojených s užívaním bytu a taktiež
žalovaným vykonával ročné vyúčtovanie na základe reálnej spotreby služieb poskytovaných v spojení s
užívaním bytu. Žalovaní taktiež voči žalobcovi postupovali ako voči prenajímateľovi bytu, keď užívali byt,
ktorý im žalobca poskytoval a platili žalobcovi nájomné, ako aj platby za služby spojené s užívaním bytu.

5. Čo sa týka zákonnosti uzatvorenia nájomnej zmluvy konkludentným spôsobom súd poukázal
na jednotlivé rozhodnutia súdov napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
4Cdo/187/2019 bod 17, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/113/2007, sp.zn. 5Cdo/144/2007
zo dňa 30.5.2008, sp.zn. 5Cdo/266/2007, sp.zn. 8Cdo/13/2014 zo dňa 14.5.2014, rozsudok Krajského

súdu v Bratislave sp.zn. 15Co/198/2019 z 28.9.2022.

6. Vo vzťahu k námietke žalobcu o nevyhnutnosti aplikácie § 710 ods. 2 Občianskeho zákonníka
vzmyslektoréhojeaplikácia§676ods.2Občianskehozákonníkavylúčenásúdkonštatoval,ževdanom
prípade sa nejednalo o predlženie nájmu bytu v zmysle pôvodnej zmluvy zo dňa 4.12.2014, ale došlo

k uzatvoreniu novej nájomnej zmluvy konkludentným spôsobom a to na dobu neurčitú. Nespísanie
zápisnice pri ústnej forme vzniku nájomnej zmluvy nespôsobuje jej neplatnosť, ale § 686 ods. 1
Občianskeho zákonníka iba upravuje povinnosť prenajímateľa zápisnicu vyhotoviť, ak si prenajímateľ
túto povinnosť nesplní, nájomcom vzniká nárok na vydanie takejto zápisnice, ktorého sa môžu domáhať
na súde.

7. S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie nemal za preukázané splnenie hmotnoprávnych
podmienok zániku nájmu bytu, založeného konkludentnou nájomnou zmluvou na dobu neurčitú po
1.1.2016 podľa § 710 a nasl. Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho v uvedenej časti žalobu zamietol.

8. Čo sa týka nároku uplatneného žalobcom voči žalovaným na zaplatenie sumy 2.505,30 eur s ročným
úrokom z omeškania vo výške 7,5 % ročne od 1.3.2023 do zaplatenia, súd mal za preukázané, že
žalovaní neuhrádzali jednotlivé mesačné platby predpísané na jednotlivé obdobia, ich dlh predstavoval
ku dňu 28.2.2023 sumu 2..505,30 eur. Súd prvej inštancie vzhľadom na vyjadrenie žalobcu napojednávaní, že sa domáha iba dlhu ku dňu 28.2.2023, od dlžnej sumy 2.505,30 eur, ktorú mal za
preukázanú ku dňu 28.2.2023 odpočítal úhrady žalovaných, vykonané po začatí pojednávania v celkovej
výške 330,08 eur a dospel k záveru, že v čase vyhlásenia tohto rozsudku žalovaných dlh voči žalobcovi

na pohľadávkach žalobcu, splatných do 28.2.2023 predstavoval sumu 2.175,22 eur, preto v uvedenej
časti žalobe žalobcu vyhovel. Nad uvedenú sumu súd žalobu, vzhľadom na povinnosť žalobcu aplikovať
zásadu priority, zamietol.

9. Vzhľadom na dve úhrady žalovaných vykonané v priebehu sporu, súd na tieto prihliadol aj vo vzťahu

k nároku na úrok z omeškania a tento znižoval s prihliadnutím na deň, kedy k úhradám došlo, v dôsledku
čoho priznal nárok na úroky z omeškania vo výške 7,5 % ročne zo sumy 2.505,30 eur od 1.3.2023 do
18.4.2023 a následne úroky z omeškania vo výške 7,5 % ročne zo sumy 2.340,26 eur od 19.4.2023 do
17.5.2023 a úroky z omeškania vo výške 7,5 % ročne zo sumy 2.175,22 eur od 18.5.2023 do zaplatenia.
Žalobcom uplatnený nárok na úroky z omeškania nad sumu, ktorá bola súdom priznaná v predmetnom
rozsudku, zamietol.

10. Vo vzťahu k priznaným splátkam súd prvej inštancie mal za to, že je v možnostiach a schopnostiach
žalovaných uhrádzať vzniknutý dlh žalobcovi v mesačných splátkach po 100,- eur s tým, že v prípade
omeškania s čo len jednou splatnou splátkou judikovanej pohľadávky, nastáva splatnosť celého dlhu
naraz.

11. Čo sa týka návrhu žalobcu na vydanie rozsudku pre zmeškanie súd tento návrh poukazujúc na to,
že v predmetnej veci neboli splnené podmienky na aplikáciu ustanovení § 274 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) v spojení s § 276 CSP zamietol. Čo sa týka rozsudku pre
uznanie nároku ani tomuto návrhu žalobcu nebolo možné vyhovieť, a to s poukazom na to, že žalovaný

v 2/ rade žalobcom uplatnený nárok neuznal a keďže ako už bolo vyššie uvedené ide o nerozlučné
spoločenstvo, neboli v danej veci splnené podmienky podľa § 282 v spojení s § 283 CSP.

12. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, ods. 2 CSP tak, že vzhľadom na
čiastočný úspech strán sporu v konaní súd žiadnej strane nepriznal nárok na náhradu trov konania.

13. V zákonnom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. písm. f) CSP) a jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) namietajúc,
že zo správania účastníkov sporu nemožno vyvodzovať konkludentné konanie smerujúce k uzatvoreniu

novej nájomnej zmluvy na dobu neurčitú, a takéto konanie by odporovalo zákonu č. 443/2010 Z.z.
o dotáciách na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní, podľa ktorého sa tento nájomný vzťah medzi
účastníkmi konania riadil. Žalovaní podmienky uvedené v zmluve o nájme bytu nedodržiavali, boli
dlžníkmi mesta za byt a služieb poskytovaných s užívaním bytu, nevznikol im nárok na opakované
uzavretiezmluvyonájmebytuamestoHumennéichpretoopakovanýmivýzvami16.1.2016,10.11.2016,

14.9.2017), poslednou z dňa 24.2.2020 vyzývalo na zaplatenie nedoplatku a zároveň ich upozornilo,
že ak nezaplatia bude postupovať podľa Občianskeho zákonníka a požiada o vypratanie bytu. Žalobca
necháva žalovaných a mnohých ďalších bývať v bytoch nižšieho štandardu aj po uplynutí doby
nájmu bytu nie z dôvodu uzatvárania novej nájomnej zmluvy konkludentným konaním, ale z dôvodov
sociálnych, ekonomických, s prihliadnutím na ich deti, ktoré po vyprataní bytu neraz končia v detských

domovoch a z ich rodičov sa stávajú bezdomovci. Mesto Humenné dostalo od Ministerstva výstavby
a regionálneho rozvoja SR na výstavbu bytového domu, v ktorom sa nachádza aj sporný byt žalovaných,
dotáciu. Od 1.1.2011 nadobudol účinnosť zákon č. 443/2010 Z.z. o dotáciách na rozvoj bývania
a o sociálnom bývaní, kde podľa § 24 ods. 2 zákona žiadateľ, ktorému bola poskytnutá dotácia na
obstaranie nájomného bytu podľa predpisov účinných do 31.12.2010 postupuje pri uzatváraní nájomnej

zmluvy na tento byt podľa tohto zákona. Podľa § 12 ods. 1 zákona nájomná zmluva musí mať písomnú
formu a musí obsahovať náležitosti v tomto ustanovení zákona uvedené. Doba nájmu dohodnutá
vnájomnejzmluvemôžebyťnajviactriroky,okremprípadovnájomcuzozdravotnýmpostihnutímčiosôb
uvedených v § 22 ods. 3 písm. d) zákona. Nájomná zmluva môže byť uzatváraná opakovane, avšak pri
opakovanom uzavretí o nájme bytu môže mesto uzatvoriť zmluvu iba so žiadateľom, ktorého mesačný

príjem neprevyšuje hodnoty uvedené v zákone o čom predkladá príslušné doklady. Uzatvorenie
nájomnej zmluvy konkludentnej konaním a na dobu neurčitú by bol úkon v rozpore so zákonom č.
443/2010 Z.z.. Čo sa týka zamietnutia istiny vo výške 330,08 eur, Najvyšší súd SR prijal dňa 31.10.2017uznesenie sp.zn. 6Cdo/129/2017, podľa ktorého do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
nepatria rozhodnutia súdov iných štátov, teda ani súdu Českej republiky.

14. Žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že podanej žalobe
vyhovie aj v napadnutých výrokoch, resp. ak to bude potrebné, aby tento rozsudok v napadnutých
výrokochzrušilavecvrátilsúduprvejinštancienaďalšiekonanieanovérozhodnutie.Vpríloheodvolania
žalobca predložil listiny povolenie na uzatvorenie nájomnej zmluvy č.j. G. – XXXXX/XXXX/XXXX zo
dňa 3.10.2012; zmluva o nájme bytu č. XXXX/XXXX/XXXX zo dňa 7.10.2013; povolenie na uzatvorenie

nájomnej zmluvy č.j. G.- XXXXX/XXXX/XXXX – predlž. Zo dňa 12.6.2014; zmluva o nájme bytu č.
XXX/XXXX/XXXX; d. č. X/XXXX zo dňa 23.6.2014; zmluva č. XXXX – B. o poskytnutí dotácie na
výstavbu nájomných bytov nižšieho štandardu zo dňa 12.6.2006; zoznam pohybov na byte žalovaných
od 1.10.2013 do 30.9.2023 zo dňa 12.10.2023.

15. Žalovaná 1/ vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že dňa 28.04.2023 bol Okresným súdom Prešov

vyhlásenýkonkurznajejmajetok.Vprílohevyjadreniažalovaná1/predložilauznesenieOkresnéhosúdu
Prešov č.k. XXXX/XX/XXXX-XX zo dňa 19. apríla 2023, ktorým bol na majetok žalovanej 1/ vyhlásený
konkurz. Uznesenie Okresného súdu Prešov nadobudlo právoplatnosť dňa 28.4.2023.

16. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd, príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), po zistení,

že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359
CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle
zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 CSP bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

17. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

18. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

19. Žalobca podal odvolanie proti výrokom I., III. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie, žalovaní odvolanie

nepodali.

20. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu proti výroku I., odvolací súd konštatuje, že odvolanie v tejto časti nie
je prípustné. Predmetným výrokom súd prvej inštancie rozhodol o návrhu žalobcu na vydanie rozsudku
pre zmeškanie a rozsudku pre uznanie dlhu tak, že tento návrh zamietol. Aj keď toto rozhodnutie je

formálne súčasťou výrokovej časti rozsudku súdu prvej inštancie, má povahu uznesenia, proti ktorému
nie je v zmysle § 357 CSP odvolanie prípustné. Odvolací súd z uvedených dôvodov odvolanie žalobcu
proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie súdu odmietol podľa § 386 písm. c) CSP ako odvolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

21. Napadnutým výrokom III. súd prvej inštancie zamietol žalobou uplatnený nárok na zaplatenie
sumy bezdôvodného obohatenia titulom nájomného a úhrad spojených s užívaním bytu čo do výšky
nepriznanej výrokom č. II., teda do výšky 330,08 eur s prísl. Zároveň v tomto výroku zamietol návrh
žalobcu na vypratanie bytu č. 17 žalovanými.

22. Nárok na zaplatenie titulom bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie do výšky 330,08 eur
zamietol s poukazom na dve úhrady žalovaných vykonané v priebehu sporu, a to dňa 19.4.2023 sumu
165,04 eur a dňa 18.5.2023 sumu 165,04 eur. Tieto úhrady, u ktorých dlžník neuviedol ktorý z viacerých
záväzkov u žalobcu chce uhradiť súd prvej inštancie započítal s ohľadom na zásadu priority na najskôr
splatnépohľadávkyžalobcu.Stýmtopostupomsúduprvejinštanciežalobcanesúhlasil,pričomvbode7.

svojhoodvolaniaibavstručnostiuviedol,žerozhodnutiasúdov,ktorýmiargumentovalsúdprvejinštancie
svoje rozhodnutie v tejto časti nepatria v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/129/2017
z 31.10.207 do ustálenej rozhodovacej praxe, keďže išlo o rozhodnutia súdov Českej republiky.23. Odvolací súd k tejto námietke v prvom rade uvádza, že odvolateľ je povinný v odvolaní konkrétne
uviesť, z akých dôvodov považuje rozhodnutie súdu za nesprávne (odvolacie dôvody). V tejto súvislosti
je možné poukázať na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 90/2019 zo dňa 5.11.2019, v

ktorom ústavný súd okrem ďalšieho uviedol, cit.: „iba uvedenie všeobecných odvolacích dôvodov v
odvolaní nie je postačujúce na to, aby odvolací súd mohol o odvolaní rozhodnúť, resp. uvedením len
všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní bez bližšej špecifikácie konkrétnych okolností prípadu
nie je splnená zákonom stanovená náležitosť odvolania spočívajúca v povinnosti uviesť v odvolaní
„odvolacie dôvody“. Ústavný súd zároveň dodáva, že relevantná právna úprava neumožňuje súdu

vyzvať stranu sporu na doplnenie chýbajúcej náležitosti odvolania spočívajúcej v absencii konkretizácie
odvolacieho dôvodu a zároveň neumožňuje strane sporu meniť a dopĺňať odvolacie dôvody a dôkazy
na ich preukázanie po uplynutí lehoty na podanie odvolania.“ Obdobne Najvyšší súd SR v uznesení
sp. zn. 6Cdo/175/2017 z 27.2.2018 konštatoval, že dôvody odvolania uvedené v zákone „samy o sebe
nie sú postačujúcim vymedzením dôvodov, pre ktorý sa odvolanie napadá, pokiaľ nie sú špecifikované
konkrétnymi skutkovými okolnosťami prípadu“.

24. Z uvedeného vyplýva, že v odvolaní nestačí poukázať na to, že súd v rámci argumentácie poukázal
na nevhodne vybraný judikát domáceho alebo zahraničného súdu, je tiež nevyhnutné tvrdiť, v čom
je nesprávny alebo zákonu odporujúci samotný právny záver, ktorý súd s odvolaním na citované
rozhodnutia vyslovil. V tomto smere odvolanie žalobcu žiadne argumenty neobsahuje. Súd prvej

inštancie neprevzal iba nekriticky závery súdov Českej republiky, ale poukázal aj na judikát publikovaný
v Zbierke stanovísk NS pod č. R 13/1990, teda na judikát z obdobia spoločného právneho poriadku, vo
vzťahu ku ktorým Najvyšší súd SR v rozhodnutí publikovanom ako judikát R 71/1918 okrem žalobcom
citovaných skutočností uviedol: „Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj
naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia

a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi
ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené
Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.“
Napokon,anisamotnáskutočnosť,žerozhodnutiasúdovČeskejrepublikyniejemožnésubsumovaťpod

pojem ustálená rozhodovacia prax neznamená, že súd v rámci argumentácie svojich záverov nemôže
podporne poukázať aj na rozhodnutia súdov iných štátov, osobitne pokiaľ ide o štáty s príbuzným
právnym poriadkom obsahujúcim obdobné alebo totožné právne inštitúty.

25. Odvolaciemu súdu sa tiež žiada poukázať na to, že právne názory vyslovené súdom prvej inštancie

ohľadne princípu priority pri započítaní platieb dlžníka na najskôr splatný záväzok sú ustálené aj v
rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp.
zn. 7Sžsk/81/2021 zo dňa 15.12.2021, rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6Co/32/2024 zo
dňa 23.4.2024, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/48/2015).

26. Keďže so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v bodoch 35 - 39 odôvodnenia sa odvolací
súd v plnej miere stotožnil, poukazujúc aj na odkazovanú judikatúru súdov a na absenciu akejkoľvek
argumentácie spochybňujúcej správnosť týchto ustálených právnych záverov, odvolací v tejto časti
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

27. Odvolací súd ako dôvodnú vyhodnotil tú časť odvolania, ktorá smerovala voči časti výroku III.
napadnutého rozsudku, a ktorá sa týkala zamietnutia návrhu žalobcu na vypratanie bytu.

28.Súdprvejinštancievtejtosúvislostivyslovilprávnynázor,žemedzistranamisporudošlopo1.1.2016,
teda po skončení nájomného vzťahu založeného na základe nájomnej zmluvy zo dňa 4.12.2014

oprávňujúcej žalovaných k nájmu bytu na dobu určitú do 31.12.2015, k uzatvoreniu konkludentnej
nájomnej zmluvy. Tento svoj záver odôvodnil tým, že žalobca ponechal žalovaným byt v užívaní, pri
užívaní bytu ich nerušil, predpisoval im platby za nájomné a služby spojené s užívaním bytu a úhrady od
nich poberal, pričom na vypratanie bytu ich prvý krát vyzval až po viac ako štyroch rokoch od ukončenia
nájmu. Strany teda podľa jeho názoru rešpektovali, že ide o faktický nájomný vzťah.

29. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na právne významné závery publikované v rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/91/2022 zo dňa 31.5.2023, podľa ktorých: „Nájomnou zmluvou
prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne (v dojednanej dobe) užíval aleboz nej bral aj úžitky (§ 663 Občianskeho zákonníka). 23.1. Predmetom nájmu môže byť vec, či už
hnuteľná alebo nehnuteľná, byt, nebytový priestor alebo ich časť, ale aj súbor týchto vecí, ako aj
vec určená hromadne. Podstatnými náležitosťami, ktoré sa vyžadujú na platnosť všeobecnej nájomnej

zmluvy, sú určenie predmetu nájmu a odplatnosti. Pravidelnými zložkami nájomnej zmluvy zasa bývajú
dojednania o dobe nájmu a jeho účele. Nepodstatnými, resp. náhodilými zložkami bývajú ďalšie
dojednania bližšie vymedzujúce práva a povinnosti zmluvných strán, a to najmä vymedzenie práv a
povinností v súvislosti s podnájmom, poistením predmetu nájmu a iné. K vzniku nájomnej zmluvy
dôjde, ak sa zmluvné strany dohodli minimálne na podstatných zložkách nájomnej zmluvy. K definičným

znakom nájomnej zmluvy je jej odplatnosť a odlišuje ju tak od zmlúv bezodplatných, predovšetkým
od zmluvy o výpožičke. Ak napr. inominátna zmluva mlčí o odplate za užívanie, neponúka dostatočný
podklad pre záver, že medzi účastníkmi mala založiť odplatný právny vzťah nájmu. 23.2. Ako vyplýva
z uvedených ustanovení, pre všeobecnú nájomnú zmluvu zákon neustanovuje obligatórnu (písomnú)
formu a zotrváva na požiadavke bezformálnosti právneho úkonu; to platí aj v prípade, ak sa nájomná
zmluva týka nehnuteľností (bytu). 24. Nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ

prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú, alebo bez určenia doby
užívania, nájomná zmluva spravidla obsahuje aj opis príslušenstva a opis stavu bytu. Nájom bytu je
chránený, ak nedôjde k dohode, možno ho vypovedať len z dôvodov uvedených v zákone (§ 685 ods.
1 Občianskeho zákonníka). 25. O konkludentný prejav vôle pôjde vtedy, ak sa stal inak ako výslovne,
avšak spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť (§ 35 ods. 1 veta za

bodkočiarkou Občianskeho zákonníka). Právne úkony vyjadrené inak než slovami sa vykladajú podľa
toho,čospôsobichvyjadreniaobvykleznamená.Pritomsaprihliadanavôľutoho,ktoprávnyúkonurobil,
a chráni sa dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený (§ 35 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
Z citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že obsah konkludentného právneho úkonu treba vykladať
pomocou troch kritérií: i) obvyklého chápania spôsobu ich vyjadrenia, ii) vôle toho, kto právny úkon

urobil, a iii) dobromyseľnosti adresáta právneho úkonu, ktorého ochrana sa preferuje so zreteľom na
spôsob vyjadrenia právneho úkonu. Tieto kritériá však treba použiť vo vzájomnej súvislosti a ani jedno
nemožno nadradiť druhému alebo niektoré z nich opomenúť. Iba tak možno spoľahlivo zistiť, čo mienil
ten, kto právny úkon urobil. 25.1. Za konkludentné právne úkony sa považujú všetky prejavy vôle, ktoré
sa uskutočnili inak než výslovným spôsobom. Nemajú znaky slovného prejavu, avšak vôľa konajúceho

je vyjadrená takým spôsobom, že nevznikajú žiadne pochybnosti o tom, že ide o prejav vôle a aký je
jeho obsah. Tieto spôsoby sa vyabstrahovali zo spoločenskej a právnej praxe, a preto ide o vyjadrovacie
prostriedky, ktorým by mal každý rozumieť (napr. pohyb hlavou, ktorý značí nesúhlas, a pod.). Nemožno
všakvylúčiťtakékonkludentnékonanie,ktorénemáoporuvbežnomspoločenskomstyku,avšaknapriek
tomu so zreteľom na konkrétnu situáciu bude obsahovať určitú vôľu. Aj v takom prípade ide o právny

úkon per facta concludentia.“

30. Najvyšší súd v rozsudku z 24. februára 2010 sp. zn. 5Cdo/213/2008 konštatoval, že záver o uzavretí
zmluvy o nájme bytu konkludentným spôsobom „nevyhnutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný
prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy o nájme bytu ako na strane prenajímateľa, tak aj na strane

nájomcu.Vtomtosmereibasamotnépresvedčenieodporkyneotom,žesaknejnavrhovateľsprávalako
k nájomníčke v kontexte s vyjadrením navrhovateľa a vykonaným dokazovaním vyplývajúcim z obsahu
spisu neumožňuje záver o zhodne prejavenej vôli prenajímateľa a žalobkyne. Vo všeobecnosti platí, že
na konkludentné uzavretie nájomnej zmluvy nemožno usudzovať len na základe zistenia, že vlastník
bytu proti užívateľom jeho nehnuteľnosti nezasahoval, ale prijímal od nich plnenia povedzme v podobe

inkasa. Prejav vôle smerujúci k uzatvoreniu nájomnej zmluvy konkludentným spôsobom vyjadruje vôľu
konajúcejosobytakýmspôsobom,žesozreteľomnavšetkyokolnostiprípadunezanechávapochybnosti
o tom, že 1/ tu bol úmysel vlastníka nehnuteľnosti (žalobcu) dať ju do nájmu jeho užívateľom a 2/ čo
bolo obsahom zhodnej vôle účastníkov právneho vzťahu“.

31. V danom prípade správne namietal žalobca, že súd prvej inštancie sa pri ustálení skutkového stavu
a následnom právnom posúdení veci v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočne nevysporiadal
s obsahom výziev žalobcu žalovaným zo 16.1.2016, 10.11.2016, 14.9.2017, v ktorých sú žalovaní
opakovane upozorňovaní na to, že ich nájomný vzťah zanikol k 31.12.2015. Nie je preto z odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie zrejmé, z akého dôvodu tieto výzvy, označené aj v záhlaví ako „výzva

na vypratanie a odovzdanie bytu“ (výzvy z 14.9.2017 a 24.2.2020) vyhodnotil ako prejavy vôle žalobcu
uzatvoriťsožalovanýmikonkludentnenájomnúzmluvu.Súdprvejinštanciesatiežpriprávnomposúdení
veci a formulovaní právneho záveru o konkludentnom uzatvorení nájomnej zmluvy medzi žalobcom a
žalovanými nevysporiadal s vplyvom osobitných právnych predpisov na posudzovaný právny vzťah. Idetu najmä o Všeobecne záväzné nariadenie Mesta Humenné č. 66/2002 o podmienkach nakladania s
bytmi na území mesta v znení účinnom v čase, kedy mal konkludentne vzniknúť nájomný vzťah, ale
tiež o zákon č. 443/2010 Z. z. Odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že žalobca potrebu aplikácie

zákona č. 443/2010 Z. z. na daný nájomný vzťah v priebehu konania na súde prvej inštancie priamo
netvrdil a súd ani neupozornil na skutočnosť, že bytový dom bol postavený na základe dotácie, avšak
z obsahu čl. II bod 16 zmluvy o nájme bytu predloženej žalobcom prílohou k žalobe v jej viacerých
časových verziách táto skutočnosť nepochybne vyplýva.

32. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína ustálený judikovaný právny názor, podľa ktorého:
„Občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (právo pozná súd). Účastníci
konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože
právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia
súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či
tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto

právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah
alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené.
Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti
nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym
názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a

súdom zistený skutkový stav dopadajú“. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 22.9.2010,
sp. zn. 5Cdo/196/2009).

33. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa strane sporu odníma možnosť v odvolacom
konaní brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k

nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu.

34. Obsahové náležitosti rozsudku určuje ust. § 220 CSP. Ich správnosť a úplnosť je predpokladom
vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké

prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

35. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje
spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie § 220 ods. 2 CSP dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie
je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné

právonasúdnuochranuniejenaplnenéreálnymobsahom.Konaniearozhodovanievšeobecnýchsúdov
sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v
ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnosti
svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako súd
v ich veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní

o veci.

36. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodol vo vzťahu k vo výroku III. v časti, v ktorej
bol zamietnutý návrh na vypratanie bytu podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP tak, že v tomto rozsahu
zrušil rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, nakoľko z

odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie sa dostatočne nevysporiadal s
obsahom predložených listinných dôkazov a tiež neuviedol, ako a či vôbec pri právnom posúdení veci
zohľadnil dotknuté osobitné právne predpisy.

37. Po vrátení veci bude úlohou prvoinštančného súdu vec vo vrátenej časti opätovne právne posúdiť, a

to vo svetle tu citovanej judikatúry a osobitných právnych predpisov upravujúcich nakladanie s majetkom
žalobcu, ako aj s prihliadnutím na obsah predložených listinných dôkazov.

38. Odvolací súd s ohľadom na čiastočné zrušenie výroku III. zrušil aj závislý výrok IV. o trovách konania.39. Prvoinštančný súd, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu ( § 391 ods. 2 CSP) v
novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania ( § 396 ods. 3 CSP).

40. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).