Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. september 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/154/2023
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7121200355

Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7121200355.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

SpisovaZnacka

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň JUDr.
Anny Slovinskej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobkyne A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom D.,
E. X, zast. ALENA ZADÁKOVÁ – advokát, s.r.o., so sídlom Košice, Kováčska 32, proti žalovanej
Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava,
Pribinova 2, o určenie, že žalovaná nie je vlastníkom nehnuteľností, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
34C/1/2021-118 z 15.6.2023 Mestského súdu Košice

r o z h o d o l :

SpisovaZnacka

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

SpisovaZnacka

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj len „súd“) rozsudkom žalobu zamietol a žalovanej priznal voči žalobkyni
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol takto o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že žalovaná nie je
vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností, vedenom Okresným úradom
Košice, katastrálnym odborom pre okres Košice I, obec D. - C. F., katastrálne územie Stredné mesto,
ako meštiansky dom na G. H. I. X, na liste vlastníctva (ďalej len „LV“) č. 7797, ako dom číslo súpisné
XXX, J. A. K. XXX a pozemku - parcely KN registra „C“ č. 635 o výmere 858 m2, zastavané plochy

a nádvoria v podiele XX/XX-XXX k celku. Zároveň žiadala súd, aby jej voči žalovanej priznal nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. Skutkovo žalobu odôvodnila tým, že žalovaná si vlastnícke právo k uvedeným nehnuteľnostiam
zapísala do katastra nehnuteľností na základe neprávoplatného rozhodnutia svojho správnehoorgánu, čím zneužila svoje postavenie verejnoprávneho orgánu. Poškodila tým práva podielových
spoluvlastníkov sporných nehnuteľností, zapísaných v čase vydania rozhodnutia v pozemnoknižnej
vložke č. XXXX ako dom č. p. 241 s dvorom v intraviláne parcela č. 2807 o výmere 864 m2 v prospech

podielových spoluvlastníkov titulom dedenia po F. I.: B. L. I. v podiele 1/12, L. I. v podiele 1/12, M.
I. v podiele 1/12, L. C., E. I. v podiele 1/12, dr. N. I. v podiele 1/12 a F. N., E. I. v podiele 1/12
a titulom dedenia po M. I.: B. L. I., F. N. E. I., B. I. I. a L. C. E. I. každý v 1/8 a napokon titulom
dedenia po F. N. v podiele 10/48 v prospech Márie Várszeghy. Spoluvlastnícky podiel vo veľkosti X/
XX-XXX sporných nehnuteľností patrí podľa žalobkyne do dedičstva po jej nebohej starej matke L. C.,

po ktorej je výlučnou dedičkou. Má naliehavý právny záujem aj na určení, že žalovanej nepatrí podiel
vo veľkosti XX/XX-XXX k celku, ktorý má nezákonne zapísaný v súčasnosti v katastri nehnuteľnosti
na LV č. XXXX pre k. ú. C. F.. Uviedla, že žalobou nenapáda vlastnícke právo fyzických osôb
Nade Spurnej a Nadeždy Spurnej k sporným nehnuteľnostiam, ktorým patrí každej spoluvlastnícky
podiel vo veľkosti X/XX-XXX k celku k nehnuteľnosti v dôsledku toho, že podiel vo veľkosti X/XX-XXX
získal právny predchodca týchto vlastníčok v reštitučnom konaní. Konštatovala, že ona a ani ostatní

spoluvlastníci si reštitučný nárok neuplatnili, nakoľko spôsob prechodu podielu XX/XX-XX nebol vo
verejných listinách zaznamenaný a o tomto od svojich právnych predchodcov nemali žiadne informácie.
Žalobkyňa chce žalobou dosiahnuť zánik vlastníckeho práva žalovanej k nehnuteľnostiam a následne
vykonanie záznamu zániku vlastníckeho práva žalovanej postupom podľa ust. § 34 ods. 1 zákona
č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam

(katastrálny zákon). Záznamom v katastri nehnuteľnosti sleduje najmä to, aby bol právne záväzný
zápis vlastníckeho práva v pozemnoknižnej vložke č. XXXX A. D. A. K. 1: parcelné číslo 2807 dom
s dvorom č. p. 241 v intraviláne /Tordássyho ul. č. 3/ o výmere 864 m2 v prospech spoluvlastníkov:
L. I. v 2/24, M. I. v 2/24, L. C., E. I. v 5/24, B. N. I. v 5/24 a F. N., E. I. v 5/24-inách, celkom 19/24.
Žalovaná nadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam práve prechodom vlastníckeho práva

od uvedených vlastníkov a žiadne iné úkony alebo rozhodnutia medzitým učinené neboli, preto táto
určovacia žaloba odstráni rozpor v otázke, komu sporné nehnuteľnosti patria, čím je aj daný naliehavý
právny záujem na takomto určení. Svoju aktívnu legitimáciu žalobkyňa odvodila od skutočnosti, že je
jedinou dedičkou po zomrelej starej matke L. C., ktorá bola podielovou spoluvlastníčkou o veľkosti X/
XX sporných nehnuteľností. Ako jediná dedička po zomrelej spoluvlastníčke ku dňu jej smrti, t. j. ku dňu

19.5.1979, nadobudla tento podiel do svojho výlučného vlastníctva, avšak toto jej právo je spochybnené
zápisom vlastníckeho práva žalovanej v katastri nehnuteľnosti. Žalobkyňa tvrdila, že má aktívnu vecnú
legitimáciu aj na popretie vlastníckeho práva k celému podielu, ktorý má žalovaná nezákonne zapísaný
v katastri nehnuteľnosti, lebo má na tom kvalifikovaný naliehavý právny záujem a týka sa to jej právnej
sféry. Ako dedička má nielen naliehavý právny záujem na určení, že podiel X/XX-XXX patrí do dedičstva

po nebohej L. C., ale aj na určení, že žalovanej nepatrí podiel XX/XX- O. z celku, nakoľko takéto určenie
priaznivoovplyvníjejprávnepostavenietým,žesajejotvorímožnosťuplatneniavlastnéhovynútiteľného
práva k predmetu určenia, konkrétne práva podielového spoluvlastníka. Ak by súd určil, že žalovaná
nie je podielovou spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností, v dedičskom konaní by získala podiel
minimálne X/XX-XXX k celku, je však teoretická možnosť, že tento podiel bude vyšší za predpokladu, že

jej nebohá stará matka bola dedičkou po ďalšom spoluvlastníkovi, keďže sa jedná o súrodencov. Pokiaľ
by súd vyhovel jej žalobe a záväzný by zostal zápis podielových spoluvlastníkov v pozemnoknižnej
vložke č. XXXX pre k. ú. Košice, po „prededení“ podielov by sa s ostatnými spoluvlastníkmi mohla
dohodnúť napr. na zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva tak, aby sa stali výlučnými
vlastníkmi konkrétnych bytov alebo nebytových priestorov. Žalobkyňa zdôraznila, že účelom tejto žaloby

je dostať dom s pozemkom do vlastníctva ich rodiny, keďže sporné nehnuteľnosti získali ich prastarí
rodičia právnym titulom kúpy dňa 9.6.1920. Sporné nehnuteľnosti boli síce predmetom súdneho konania
pred Okresným súdom Košice I vedeného pod sp. zn. 18C/86/2008 o určenie, že podiel X/XX-XXX
patrí do dedičstva po zomrelej L. C. v spojení s konaním pred Krajským súdom v Košiciach sp.zn.
9Co/168/2015 ale touto žalobou sa domáha záporného určenia práva k sporným nehnuteľnostiam vo

veľkosti XX/XX-XXX k celku a uvádza nové právne skutočnosti, a preto sa podľa žalobkyne nejedná o
totožnosť veci. Žalovanou stranou je Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky, ktoré je zároveň správcom budovy, v ktorej je umiestnený Štátny archív na I. X,
D., pričom Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je zároveň ústredným orgánom štátnej správy, ktorý
riadi samotný Štátny archív v Košiciach, ako aj Okresný úrad v Košiciach, organizačnou zložkou ktorého

je aj odbor katastrálny. Táto skutočnosť je podľa žalobkyne právne významná aj z dôvodu, že „vďaka“
týmto svojim orgánom štátnej správy si žalovaná vlastnícke právo „jednoducho“ zapísala. Na podporu
svojej argumentácie žalobkyňa uviedla, že v roku 1973 sištát na presťahovanie archívu vyhliadol budovu
na I. X N. D., ktorá bola vo vlastníctve fyzických osôb a bolo v nej v tom čase deväť veľkých bytov. Štátnájomcov vysťahoval, prerobil budovu na nebytové priestory a uzatvoril so zástupcom vlastníkov P. I.
dohodu dňa 10.12.1973 pod č. Q./XXXX o nájme s ročným nájmom 58.180 Kčs, dodatkom z 24.4.1974
sa tento nájom zvýšil na 58.727 Kčs ročne. Už v tom čase za štát vystupovalo ministerstvo vnútra,

ktoré urgovalo MNV v Košiciach, aby za štát urýchlene s vlastníkmi uzatvoril kúpnopredajnú zmluvu so
zvýšenou sumou, nakoľko vlastníci podaním z 13.12.1973 odmietli ponuku štátu na odkúpenie domu
za cenu 91.165,64 Kčs. Uviedla, že bola podpísaná najskôr dohoda o nájme nebytových priestorov pod
č. Hoc 1840/1973 dňa 10.12.1973, v znení dodatku z 24.4.1974, a ministerstvo vnútra malo zároveň
právo robiť na dome úpravy za účelom zriadenia štátneho archívu. V čase podpísania dodatku začali

medzi žalovanou a správcom domu P. I. jednania o možnosti odkúpenia sporných nehnuteľností a za
tým účelom bol vyhotovený znalecký posudok H. F., v ktorom je dom ocenený alternatívne na sumu
91.165,64 Kčs, resp. na skutočnú hodnotu 255.479 Kčs, hoci sa jednalo len o tzv. úradnú cenu a
sám znalec v posudku uvádza, že budova má viac ako miliónovú hodnotu. Vlastníci ponuku na predaj
sporných nehnuteľností za cenu 91.165,64 Kčs odmietli. Zo záznamu spísaného dňa 13.9.1974 je podľa
žalobkyne zrejmé, že FO MsNV v Košiciach bola známa skutočnosť, že spoluvlastníci dr. N. I. je v USA

na neznámej adrese, že F. N. a B. L. I. sú mŕtvi, a teda nie je možné uzatvoriť kúpnu zmluvu. Zo záznamu
z 13.9.1974 vyplynulo aj to, že podieloví spoluvlastníci „dlhovali štátu“ sumu 154.150,24 € vrátane 5 %
úrokov a to titulom opráv, ktoré žalovaná za vlastníkov vykonala na dome podľa zákona č. 71/1959 Zb.
o opatreniach týkajúcich sa niektorého súkromného domového majetku. Žalobkyňa zdôraznila, že do
septembra 1974 žalovaná vykonala na spornej nehnuteľnosti opravy zamerané na premenu bytového

domu na nebytové priestory, a to pre účely archívu a platila za užívanie domu vlastníkom nájomné. Z
tohto záznamu ďalej vyplýva prehlásenie vlastníkov, že pohľadávku nevedia splatiť, a teda štát pristúpi
k rozhodovaniu podľa citovaného zákona o prechode vlastníctva na štát. Za zomrelého dr. L. I. boli
prizvaní dedičia Q. C. a R. A. C., hoci v samotnom dedičskom konaní je ako dedič uvedený len Ing. Peter
Spurný. Žalovaná napokon vydala rozhodnutie sp. zn. Rp 1168/1974 dňa 31.10.1974, podľa ktorého

podiely piatich zapísaných spoluvlastníkov z pozemkovoknižnej vložky č. XXXX k. ú. Košice (z toho
dvaja mŕtvi a jeden na neznámom mieste) spolu XX/XX-XXX prechádzajú do vlastníctva štátu podľa
zákona č. 71/1959 Zb. o opatreniach týkajúcich sa niektorého súkromného domového majetku a podľa
vyhl. MF SSR č. 236/1959 Zb. Žalovaná v tom istom mesiaci nadobudla podiel X/XX-XXX z celku ako
odúmrť v dedičskom konaní vedenom pod sp.zn. D - 974/74 dňa 24.10.1974 po zomrelom dr. L. I.. V

dedičskom rozhodnutí bolo uvedené, že jediným dedičom je R. A. C., syn poručiteľa, ktorý dedičstvo
odmietol, rovnako ako súrodenci - ostatní zapísaní spoluvlastníci spornej nehnuteľnosti, lebo poručiteľ
mal dlh vo výške 9.358,- Kčs. Po siedmych dňoch, kedy bolo vydané rozhodnutie dňa 31.10.1974
sa však v jeho odôvodnení uvádza, že dlh spoluvlastníkov je vo výške 154.150,24 Kčs, a teda po
poručiteľovimalbyťdlhvovýške32.114,63Kčsanievovýške9.358,-Kčs.Podľažalobkynejenesporné,

že žalovaná zneužila svoje postavenie v občianskoprávnom vzťahu pri uzatváraní kúpnopredajnej
zmluvy, nakoľko po tom, ako vlastníci odmietli predať sporné nehnuteľnosti za sumu 91.165,64 Kčs,
odstúpila od jej uzatvorenia a prostredníctvom svojho orgánu verejnej moci FO MsNV v Košiciach sa
rozhodla, že vlastnícke právo v jej prospech prechádza na základe zákona č. 71/1959 Zb., ktorý na
vec vôbec nedopadá a na vydanie takéhoto rozhodnutia neboli splnené hmotnoprávne podmienky.

Uviedla, že pokiaľ Mestský národný výbor v Košiciach dňa 31.10.1974 rozhodoval podľa zákona č.
71/1959 Zb., potom musel piatich podielových spoluvlastníkov nehnuteľností na I. X N. D. riešiť ako
nerozlučných spoluvlastníkov, keďže tzv. dlh vo výške 154.150,24 Kčs mali spoločne a nerozdielne, a
takto je to uvedené aj v odôvodnení rozhodnutia, pričom nerozlučné spoločenstvo vyplývalo z hmotného
predpisu. Za situácie, kedy správny orgán vedel, že jeden zo spoluvlastníkov je už mŕtvy, jeden je v

USA na neznámom mieste a napriek tomu s nimi „koná“, potom sám správny orgán rešpektoval vo
veci nerozlučné spoločenstvo, a teda aj samotné rozhodnutie, ak malo nadobudnúť právoplatnosť a
vykonateľnosť, muselo byť doručené všetkým podielovým spoluvlastníkom. Aj keď samotné rozhodnutie
MNV považuje žalobkyňa za nezmyselné, tým, že sa v ňom konštatuje, že štát už spoluvlastnícky podiel
vo veľkosti 5/24 vlastní (odúmrť po B. L. I.), týmto rozhodnutím štát vlastne vyporiadaval podielové

spoluvlastníctvo k veci, čo právna teória vždy považuje za nerozlučné spoločenstvo. Potom platí, že
procesným dôsledkom nerozlučného spoločenstva je, že rozhodnutie sa týka všetkých spoluvlastníkov,
práva a povinnosti spoluvlastníkov sú nerozlučné a procesné dôsledky rozhodnutia sa musia dotýkať
všetkých spoluvlastníkov. Štát sa jednoducho nemôže tváriť, že nadobudol vlastnícke právo k celku
rozhodnutím správneho orgánu, ktoré nebolo doručené všetkým spoluvlastníkom. Správny orgán MNV

nesprávne postupoval pri uplatnení zákona č. 71/1959 Zb., nakoľko tento zákon sa jednoznačne
vzťahoval len na domový majetok. Dom tvoriaci spornú nehnuteľnosť bol však podľa žalobkyne viac
ako jeden rok už domom s nebytovými priestormi, kde bol umiestnený archív a nájomcovia vyprataní.
Ďalej žalobkyňa argumentovala tým, že ak štát podielovým spoluvlastníkom podľa tohto zákona poskytolpôžičku vo výške 154.150,24 Kčs, čo sa podľa nej nepreukázalo, mal povinnosť vydať najskôr platobný
výmer, ak pôžička v dojednanej lehote nebola zaplatená. Podľa ust. § 4 zákona č. 71/1959 Zb. mal však
štát na pohľadávku vyznačiť záložné právo v časti C pozemnoknižnej vložky č. XXXX k. ú. Košice, čo

nespravil, keďže pôžičku nikdy neposkytol, a preto nemal dôvod zriaďovať záložné právo. Podľa ust. §
6 citovaného zákona platilo, že ak prevýšila pohľadávka štátu, zaistená záložným právom 2/3 hodnotu
domu pred jeho úpravou, môže národný výbor rozhodnúť, že dom spolu s pozemkom prechádza do
vlastníctva štátu. Z uvedeného je zrejmé, že MNV v Košiciach nebol kompetentný rozhodnúť o prechode
vlastníckeho práva na štát, lebo postup podľa zákona č. 71/1959 Zb. sa vzťahoval len na zabezpečené

pohľadávky štátu záložným právom a len na pohľadávky, ktoré neboli uhradené ani do 15 dní odo dňa
právoplatnosti platobného výmeru o výške pohľadávky štátu. Je teda zrejmé, že MNV v D. v danom
prípade nemalo jednak právny základ na vydanie rozhodnutia a hlavne neboli splnené podmienky na
aplikáciu ust. § 6 z. č. 71/1959 Zb., teda správny orgán MNV nemal právomoc vo veci rozhodnúť.
Ďalej uviedla, že na originálnom LV č. XXXX, bolo vlastnícke právo v prospech SR - MV SR zapísané
až v roku 1996 a ako titul uvedený: žiadosť o zápis č. j. Hoc 691/78 zo 16.11.1978, HZ 06-4989/78-

práv. v. z. 84/78. V administratívnom spise Okresného úradu Košice, v ktorom sa „originál“ rozhodnutia
MNV v priebehu konania objavil, nie je žiaden iný dokument, ktorý by mal samotnému rozhodnutiu
MVN predchádzať, a teda nebol dodržaný zákonný postup pri jeho vydávaní. Žalobkyňa spochybnila
doručenie predmetného rozhodnutia MNV „do vlastných rúk“ jej poručiteľke aj z toho dôvodu, že na
doručenke je uvedené iné číslo rozhodnutia a najmä z priložených doručeniek pre L. I., L. C. - jej starú

matku a M. I. je absolútne nepochybné, že text: „v Košiciach a dátum prevzatia“ písala jedna osoba,
minimálne pri podpise jej poručiteľky je bez akýchkoľvek pochybností zrejme, že deň prevzatia a text
v Košiciach nie je rovnaké písmo ako podpis. Tým je spochybnený dátum prevzatia zásielky, ako aj
samotný obsah listu, keďže sa jedná o iné číslo konania aké je na rozhodnutí MNV. Poukázala na
obdobný rukopis na doručenkách, ktorými boli spoluvlastníci pozývaní na prejednanie veci, a z ktorých

je nepochybné, že dátum a miesto písala jedna osoba. Uviedla, že doručenie nemohlo byť vykázané
zomrelému spoluvlastníkovi a vlastníkovi na neznámom mieste, a už samotná táto skutočnosť má
za následok, že rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť. NVM nedodržaním postupu podľa
zákona č. 71/1959 Zb. vydal nulitný správny akt, keď je nepochybné z judikatúry súdov, že len postup
správneho orgánu v zmysle hmotnoprávneho predpisu môže mať za následok tie práva a povinnosti,

ktoré sú s konkrétnym hmotnoprávnym predpisom spojené, a že len samotným rozhodnutím správneho
orgánu o „ustálení prechodu vlastníckeho práva na štát“ nemôže štát nadobudnúť vlastnícke právo, lebo
samotné rozhodnutie správneho orgánu nemôže byť relevantným titulom na nadobudnutie vlastníckeho
práva. Konajúci správny orgán MNV v Košiciach nedodržal ustanovenia § 4, § 8, § 10 a § 14 z. č. 71/1959
Zb., keďže ešte pred vydaním rozhodnutia MNV mal vlastníkovi, ktorý mal voči štátu pohľadávku,

doručiť najskôr platobný výmer na dlžnú sumu a až v prípade, ak by vlastník takto ustálenú dlžnú
sumu neuhradil do 15 dní odo dňa právoplatnosti platobného výmeru, mohol postupovať tak, že za
splnenia zákonom predpísaných podmienok mohol vydať rozhodnutie o prechode vlastníckeho práva k
domu v prospech štátu. Žalobkyňa v tejto súvislosti zdôraznila, že sa žiadnym hodnoverným spôsobom
nepreukázalo, aká bola dlžná suma pôvodných vlastníkov, a či teda bola dodržaná zákonná podmienka

pre postup podľa zákona, t. j. aby pohľadávka štátu bola minimálne 2/3 z hodnoty veci. Žalobkyňa
konštatovala, že z rozhodnutia, ako aj zo záznamu z 13.9.1974 je nepochybné, že B. N. I. je na
neznámom mieste, a teda správny postup bol taký, že v súlade s ust. § 26 Správneho poriadku mu
malo byť rozhodnutie MNV doručované formou verejnej vyhlášky, čo správny orgán nevykonal. Rovnako
nesprávne bolo doručované rozhodnutie M. I., keďže za neho rozhodnutie prevzala suseda pani S..

Na všetkých doručenkách je vyznačené č. k. Fin. Rp 1164/74 , hoci rozhodnutie MNV má č. k. Fin. Rp
1168/1974. Vyznačenie právoplatnosti rozhodnutia MNV nie je vykonané formou doložky právoplatnosti,
ale len dopísaním tejto právnej skutočnosti na poslednej strane rozhodnutia, čo vyvoláva pochybnosti o
tejto listine, rovnako ako skutočnosť, že pri mene vedúceho odboru nie je úradná pečiatka, hoci správny
poriadok v ust. § 47 ods. 5 výslovne uvádza, že pečiatka je obligatórnou náležitosťou rozhodnutia. Podľa

žalobkyne pochybné je taktiež prepísanie č. k. Fin: Rp 1164/1974 na 1168/1974, nakoľko chyby v písaní
sa v súlade s ust. § 47 ods. 6 Správneho poriadku opravujú spravidla tak, že sa zlý údaj prečiarkne,
napíše sa údaj správne, kto to vykonal a dá sa pečiatka a zároveň sa o tom upovedomí účastník. Zákon
č. 71/1959 Zb. o opatreniach týkajúcich sa niektorého súkromného domového majetku bol jedným z
prvých zákonov, ktoré osobitné reštitučné zákony (z. č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých

majetkových krívd) označili za nedemokratické a oprávnenej osobe postačilo preukázať, že jeho majetok
bol odňatý týmto zákonom a povinná osoba bola povinná jeho majetok vydať. Uviedla, že pokiaľ si aj
neuplatnila reštitučný nárok, považuje za neprípustné a diskriminačné, že jej všeobecné súdy odopreli
ochranu majetku, čím bolo porušené jej právo na rovnaké zaobchádzanie.4. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť z toho podstatného dôvodu, že žalobný petit, ktorým sa žalobkyňa
domáha, aby súd určil, že nie je vlastníčkou sporných nehnuteľností, je zjavne nevykonateľný. Sporné

nehnuteľnosti ako vec v právnom aj faktickom zmysle stále existujú, nie je možné, aby jej vlastnícke
právo k sporným nehnuteľnostiam zaniklo a zároveň, aby toto právo neprešlo na ďalšiu osobu. Podľa
žalovanej si zrejme aj žalobkyňa uvedomila nevykonateľnosť navrhovaného žalobného petitu, keď v
žalobe polemizuje nad možnosťou, kedy by súd po jej „vyčiarknutí“ z listu vlastníctva u sporných
nehnuteľností zapísal predchádzajúcich spoluvlastníkov, vrátane starej mamy žalobkyne. Za tohto

predpokladu by však musel podľa žalovanej žalobný petit znieť tak, že súd určuje vlastnícke právo
k sporným nehnuteľnostiam v prospech predchádzajúcich spoluvlastníkov, nakoľko týmto by podľa
názoru žalobkyne malo patriť vlastnícke právo. Na takto koncipovaný žalobný návrh by však žalobkyňa
nielenže nemala aktívnu vecnú legitimáciu, keďže by sa domáhala určenia vlastníckeho práva v
prospech tretích osôb, ale žalobný petit by trpel vadou nevykonateľnosti aj z dôvodu, že predchádzajúci
spoluvlastníci sú (zrejme všetci) mŕtvi, preto objektívne nemajú spôsobilosť na práva a povinnosti, a

preto by ani nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Žalovaná pripomenula,
že žalobkyňa sa v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 18C/86/2008 domáhala
určenia, že spoluvlastnícky podiel k sporným nehnuteľnostiam patrí do dedičstva po jej starej matke,
na základe čoho by potom prešlo vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na žalobkyňu. Konanie
bolo ukončené právoplatným súdnym rozhodnutím, ktorým bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá

a obdobné spory viedla žalobkyňa na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 11C/234/2004 (žaloba o
určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, toto konanie bolo zastavené) a na Okresnom
súde Košice I pod sp. zn. 36C/41/2014 (žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia, toto konanie bolo
zastavené pre späťvzatie žaloby ako reakcia na výsledok konania vedeného na Okresnom súde Košice
I pod sp. zn. 18C/86/2008). Žalobkyňa sa zahrnutia dedičského podielu k sporným nehnuteľnostiam

domáhala v konaní, ktoré bolo právoplatne zamietnuté, preto možno navrhovaný petit považovať za
podmienený, keď k negatívnemu určeniu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam žalobkyňa
navrhuje určenie vlastníckeho práva predchádzajúcich spoluvlastníkov. Takto formulovaný žalobný
návrh nielenže obchádza právoplatne skončený súdny spor, ale je v rozpore s obsahom žaloby, v ktorej
sažalobkyňanajednejstranesnažíurčiťvlastníckeprávotretíchosôb,alenastranedruhejpožadujesúd

len o určenie, že žalovaný nie je vlastníkom sporných nehnuteľností. Podľa žalovanej žalobkyňa tak de
facto prezumuje iniciovanie ďalšieho sporu o zahrnutie spoluvlastníckeho podielu do dedičstva po starej
mame žalobkyne, čomu musia práve určovacie žaloby predchádzať. Z vyššie uvedených skutočností
možno podľa žalovanej dospieť k záveru, že žalobný petit je absolútne nevykonateľný, k čomu musí
súd prihliadnuť z úradnej povinnosti a čo samo osebe predstavuje dôvod na zamietnutie žaloby.

Do pozornosti žalovaná dala aj obsah a premet konania, v ktorom sa žalobkyňa domáhala určenia,
že spoluvlastnícke podiely k sporným nehnuteľnostiam z podielov žalovanej Slovenskej republiky,
zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky patria do dedičstva po nebohej L. C., E. I..
Rozsudkom Okresného súdu Košice I vydanom pod sp. zn. 18C 86/2008-255 dňa 13.11.2014 súd
žalobu v celom rozsahu zamietol. V prípade tohto rozsudku išlo v poradí o druhý rozsudok vo veci samej,

keď prvý rozsudok zo dňa 2.12.2011 bol odvolacím súdom zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie
konanie. Odvolací súd súdu prvej inštancie vytkol, že nedostatočne posúdil naliehavý právny záujem
žalobkyne na určovacej žalobe, keď rozhodujúcou otázkou malo byť zistenie, či žalovanej Slovenskej
republike svedčí právny titul pre nadobudnutie vlastníckeho práva predmetných nehnuteľností a či
tieto nadobudla zákonným spôsobom. Podľa odvolacieho súdu v opačnom prípade zostalo zachované

vlastnícke právo právnej predchodkyne žalobkyne k predmetným nehnuteľnostiam, a v tom prípade na
požadovanom určení, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej L. C., by žalobkyňa
mala naliehavý právny záujem. Uzavrieť, či žalobkyňa má naliehavý právny záujem na požadovanom
určení, bude tak možné len po zistení existencie a povahy nadobúdacieho titulu vlastníckeho práva
žalovanej, teda či k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovanej došlo právne účinným spôsobom, resp.

či sa tak nestalo nulitným správnym aktom, ako tvrdí žalobkyňa. Podľa odvolacieho súdu bolo potrebné
vysporiadať sa aj s otázkou, či predmetné správne rozhodnutie vo vzťahu k právnej predchodkyni
žalobkyne nadobudlo právoplatnosť. Z vyššie uvedeného potom vyplynulo, že úlohou súdu prvej
inštancie v ďalšom bolo preskúmať nielen zákonnosť nadobudnutia jej vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam, ale tiež zákonnosť rozhodnutia Mestského národného výboru, od ktorého rozhodnutia

by sa toto jej vlastnícke právo odvodzovalo. Žalovaná konštatovala, že právoplatnosť rozhodnutia vo
všeobecnostinastávamomentom,kedyprotirozhodnutiuniejemožnépodaťriadnyopravnýprostriedok,
ktorý sa (spravidla) viaže na uplynutie lehoty na podanie tohto opravného prostriedku, ktorá začína
plynúť dňom riadneho doručenia rozhodnutia účastníkom konania. Inak povedané, ak súd skonštatuje,že rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, musí sa predtým vysporiadať aj s otázkou riadneho a
zákonného doručovania. Súd však v tomto vyššie spomínanom konaní po doplnení dokazovania
dospel k záverom že: a) existoval právny titul pre prechod vlastníctva sporných nehnuteľností na štát,

b) žalobkyňa nepreukázala opak právneho stavu, aký mohol existovať v čase vydania rozhodnutia
Mestského národného výboru, c) postup správneho orgánu pri vydávaní rozhodnutia Mestského
národného výboru bol v súlade s vtedy platným zákonom o správnom konaní, d) rozhodnutie Mestského
národného výboru bolo vydané v rámci kompetencie tohto správneho orgánu, e) rozhodnutie Mestského
národného výboru bolo riadne doručené právnej predchodkyni žalobkyne do vlastných rúk oproti jej

podpisu na doručenke, f) rozhodnutie Mestského národného výboru nadobudlo vo vzťahu k právnej
predchodkyni žalobkyne právoplatnosť, g) na základe rozhodnutia Mestského národného výboru prešlo
vlastníctvo podielu právnej predchodkyne žalobkyne na štát právne účinným spôsobom, h) v prípade
rozhodnutia Mestského národného výboru súd nezistil, že by sa jednalo o nedostatok predpísanej formy
aktu, ani o neexistenciu kompetencie správneho orgánu, ani absolútny omyl v osobe adresáta aktu,
i) na strane žalobkyne nie sú splnené zákonné podmienky pre naliehavý právny záujem na určovacej

žalobe, preto súd žalobu zamietol. Závery prezentované súdom v rozsudku boli následne podrobené
preskúmaniu na základe podaného odvolania zo strany žalobkyne. Odvolací súd v rozsudku vydanom
pod sp. zn. 9Co 168/2015-314 dňa 23.3.2016 konštatoval, že: a) súd prvého stupňa dospel v rozsudku
k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu
vyvodil aj správny právny záver, pričom sa riadil právnym názorom Krajského súdu v Košiciach po

zrušeníprvéhorozhodnutiavovecisamej,b)dôvodyrozsudkusúvecnesprávne,podrobné,presvedčivé
a zákonu zodpovedajúce, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, c) žalobkyňa v odvolaní
iba opakuje skutočnosti, ktoré uvádzala už v konaní pred súdom prvého stupňa, d) žalovaná Slovenská
republika nadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na základe rozhodnutia Mestského
národného výboru, ktoré nadobudlo právoplatnosť 26.11.1974, e) žalovaná Slovenská republika v

konaní preukázala existenciu právneho titulu pre prechod vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti na štát,
pričom sa tak stalo zákonným spôsobom, f) tvrdenie žalobkyne, že rozhodnutie Mestského národného
výboru bolo „dodatočne vyrobené“ a nebolo prijaté v riadnom správnom procese, nemajú oporu vo
vykonanom dokazovaní, g) niet žiadnych pochýb o pravosti rozhodnutia Mestského národného výboru,
ktoré bolo opatrené aj doložkou právoplatnosti s pečiatkou príslušného správneho orgánu, h) na

rozhodnutí Mestského národného výboru je vyznačená doložka právoplatnosti a pravosti ktorej niet
pochýb, pričom z originálov doručeniek, ktoré svedčia o doručení spomínanej písomnosti jednotlivým
účastníkom konania nemožno dospieť k inému záveru, i) právna predchodkyňa žalobkyne svojim
podpisom potvrdila prevzatie rozhodnutia Mestského národného výboru, ktorý záver nebol v konaní
žiadnym spôsobom spochybnený. Závery prezentované odvolacím súdom v rozsudku Krajského súdu

v Košiciach boli podrobené preskúmaniu Najvyšším súdom Slovenskej republiky na základe podaného
dovolania zo strany žalobkyne. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaným pod sp. zn.
8Cdo 8/2018 dňa 28.2.2018 bolo dovolanie žalobkyne odmietnuté. Žalovaná poukázala na skutočnosť,
že žalobkyňa proti postupu súdov v rámci konania podala sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky,
ktorá bola uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky vydaným pod sp. zn. IV. ÚS 389/2018-26

dňa 20.6.2018 odmietnutá ako oneskorene podaná. Žalovaná má za to, že z vyššie uvedených právne
záväzných súdnych rozhodnutí bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že je vlastníkom sporných
nehnuteľností na základe rozhodnutia Mestského národného výboru. Konštatovala, že predmetom
preskúmania v rámci tohoto konania boli všetky relevantné skutočnosti, ktoré by mohli zo strany
žalobkynespochybniťjejvlastníckeprávo kspornýmnehnuteľnostiam,čosažalobkyňasnažídosiahnuť

určovacím petitom podanej žaloby. Prípadná výhrada žalobkyne o inej veľkosti jej spoluvlastníckeho
podielu k sporným nehnuteľnostiam neobstojí, nakoľko súd v rozsudku s konečnou platnosťou potvrdil,
že je vlastníkom sporných nehnuteľností, resp. že rozhodnutie Mestského národného výboru bolo
vydané zákonným spôsobom, bolo riadne doručené právnej predchodkyni žalobkyne a môže byť
spôsobilým nadobúdacím titulom vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Žiadne iné okolnosti,

ktoré by spochybnili jej vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam súdom konštatované neboli,
nakoľko žiadne takéto okolnosti neexistujú. Má tiež za to, že v prípade, ak by žalobkyňa v tomto konaní
tvrdila, že predmetom žaloby sú nové skutočnosti, ktoré jej neboli známe počas konania, do úvahy
prichádza jedine postup podľa ust. § 397 a nasl. CSP, kedy by žalobkyňa podala žalobu na obnovu
konania. V opačnom prípade podľa žalovanej rozsudok predstavuje vo vzťahu k prejednávanému

sporu prekážku rozhodnutej veci. V tejto súvislosti je potom bez právneho alebo faktického významu
ako žalobkyňa koncipuje určovací žalobný návrh, nakoľko rozhodujúcim je jedine obsah (zamýšľaný
výsledok) súdneho konania, kde žalobkyňa (rovnako ako v priebehu konania vedeného na súde pod
sp. zn. 18C/86/2008) namieta jej vlastnícke právo, keď sa žalobou v tomto konaní domáha, aby súd„vyčiarkol“ jej vlastnícke právo pri spoluvlastníckom podiele, ktorý chce následne dediť po svojej právnej
predchodkyni (nebohej L. C.). Svoju právnu argumentáciu žalovaná doplnila, keď uviedla, že súd nemá
priestor,atoanivrámciprejudiciálnehoposúdenia,riešiťjejvlastníckeprávokspornýmnehnuteľnostiam

(resp. ani na to nadväzujúce otázky pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia Mestského národného
výboru), nakoľko o tom už bolo rozhodnuté súdom v inom konaní. Obdobne je tomu tak v prípade
následného dedenia spoluvlastníckeho podielu, ktorý by mal podľa žalobkyne pripadnúť jej starej mame
(za predpokladu, že súd rozhodne, že nie je vlastníkom sporných nehnuteľností), keď sa určenia, že
jej spoluvlastnícky podiel patrí do dedičstva, žalobkyňa (neúspešne) domáhala v konaní, v ktorom súd

právne záväzným rozhodnutím skonštatoval, že žiadne jej spoluvlastnícke podiely do dedičstva nepatria
(nakoľko je podielovým spoluvlastníkom k sporným nehnuteľnostiam na základe rozhodnutia Mestského
národného výboru). Táto skutočnosť rovnako zakladá prekážku rozhodnutej veci, preto by prípadné
vyhoveniepodanejžalobeanáslednéotvoreniededičskéhokonaniabolo vzjavnomrozporesozávermi,
ku ktorým už skôr dospeli súdy. Žalovaná ďalej uviedla, že ak by chcel súd rozhodnúť o zániku jej
vlastníckehoprávakspornýmnehnuteľnostiam,muselbynajskôrprávneaprobovanýmspôsobomzrušiť

nadobúdací titul, ktorým je v tomto prípade rozhodnutie Mestského národného výboru. Na takýto postup
však nemá všeobecný súd vecnú príslušnosť, nakoľko preskúmanie (a následné zrušenie) správneho
rozhodnutia patrí do výlučnej kompetencie správneho súdnictva.

5. Súd vo veci vykonal dokazovanie, ktorým zistil, že podľa výpisu z pozemkovej knihy vložka č. 2105 pre

k. ú. Košice parcela č. 2807 dom s dvorom č. 241 v intraviláne (O. G. K. X, O. I. X) o výmere 864 m2 bola
v časti B 1 a B 2 dňa 9.6.1920 zapísaná v podiele 1/2 na meno M. I. a jeho manželku F. E. I. v podiele
1/2 titulom kúpy; dňa 28.12.1961 č.d. 2735 došlo k vyznačeniu zmeny, t.j. na polovicu po F. I. E. I. pod B
2: podľa uznesenia Štátneho notárstva v Košiciach zo dňa 1.9.1952 č. D 1223/52, vkladá sa vlastnícke
právo: a/ B. L. I. v X/XX-XXX, b/ L. I. v X/XX-XXX, c/ M. I. v X/XX-XXX, L. C. E. I. v X/XX-XXX, e/ B. N. I.

v X/XX-XXX, f/ F. N. E. I. v X/XX-XXX; v časti pod B 4 došlo v pozemkovej knihe vo vložke č. 2105 dňa
24.1.1962 č.d. 145 k zápisu: na polovicu M. I. pod B 1 podľa uznesenia Okresného súdu v Košiciach z
13.10.1944 č. PK 16.955/1944-5 vkladá sa vlastnícke právo a./ B. T. I. v 1/8, b/ F. N. E. I. v 1/8, c./ B. I. I.
v 1/8, d./ L. C. E. I. v 1/8; pod B 5 došlo dňa 24.1.1962 č.d. 146 na 10/48 F. N. E. I. pod B 3f, B 4b podľa
uznesenia Štátneho notárstva v Košiciach zo dňa 29.7.1953 č. D 734/533 vkladá sa vlastnícke právo F.

N. na 10/48. Iné zmeny vo vlastníckych vzťahoch v pozemkovej knihe uvedené neboli. Podľa aktuálneho
výpisu z LV č. XXXX pre okres Košice I, obec D. - C. F., k. ú. C. F. parcela č. 635 o výmere 858 m2
zastavané plochy a nádvoria a dom súpisné č. XXX postavený na parcele č. 635 sú vedené v podielovom
spoluvlastníctve Slovenskej republiky v správe Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v podiele 19/24
na základe žiadosti o zápis č.j. č. Q./XX zo 16.11.1978, Hospodárska zmluva 06 - 4989/78 - práv. - vz.

84/78, rozsudku 34C/1673/91 - 63, Z - 1178/96 v.z. 299/1996, F. J. C., D. X, D. v podiele 5/48 titulom
Osvedčenia o dedičstve sp.zn. 38D/1185/99, Dnot 186/99, Z - 728/00 v.z. 528/2000, J. C. E. I., B. XXXX/
X, D., v podiele 5/48 na základe rozhodnutia o povolení vkladu darovacej zmluvy V1334/16 zo 16.3.2016
v.z. 208/2016. Z rozhodnutia sp. zn. D 697/79 Štátneho notárstva Košice-mesto z 27.6.1979 v dedičskej
veci po poručiteľke L. U., E. I., zomrelej dňa 19.5.1979, súd zistil, že žalobkyňa ako vnučka poručiteľky

je jedinou dedičkou zo zákona v I. dedičskej skupine. Z vykonaného dokazovania mal súd za zrejmé, že
žalovaná nadobudla vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti rozhodnutím Mestského národného
výboru v Košiciach, Finančného odboru č. Fin: Rp 1168/1974 z 31.10.1974, právoplatným 26.11.1974,
ktorýmbolorozhodnuté, žespoluvlastníckepodielynanehnuteľnostizapísanévpozemnoknižnejvložke
č. XXXX kat. územia Košice, parc. č. 2807 dom s dvorom č.p. 241 v intraviláne (O. G. K. X - O. H.

I. K. X) vo výmere 864 m2 vedené na meno L. I. v 2/24, M. I. v 2/24, L. C., E. I. v 5/24, B. N. I. v 5/24
a F. N., E. I. v 5/24-inách, celkom XX/XX-XX prechádzajú do vlastníctva Československého štátu podľa
zákona č. 71/1959 Zb. a ust. § 10 vyhl. č. 236/1959 U.v.

6. Súd si pripojil spisy Okresného súdu Košice I a zistil, že žalobkyňa podala dňa 18.6.2004 žalobu

proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, o
určenie, že spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/12 a 1/8 z nehnuteľností, nachádzajúcich sa v Košiciach,
Bačíkova ul. č. 1 a zapísaných v katastri nehnuteľností Katastrálneho úradu Správy katastra Košice I pre
k. ú. C. F. na LV č. XXXX ako dom č. s. na parcele č. 635 o výmere 858 m2 - zastavané plochy z podielu
žalovanej patrí do dedičstva po nebohej L. C., E. I., zomrelej dňa 19.5.1979. Konanie sa viedlo pod sp.

zn. 11C/234/2004 a pred začatím prvého pojednávania vo veci, z dôvodu späťvzatia žaloby žalobkyňou,
bolo uznesením z 28.7.2008, právoplatným 23.8.2008, zastavené.7. Z ďalšieho pripojeného spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 18C/86/2008 vyplynulo, že žalobkyňa
sa žalobou, ktorú podala na súd dňa 28.5.2008 proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej
Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, domáhala určenia, že spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/12

a 1/8 z nehnuteľností (ich špecifikáciu viď v bode 6.) z podielu žalovanej patrí do dedičstva po neb.
L. C., E. I., zomrelej dňa 19.5.1979, naposledy bytom v D., N. G. K. X. Ako výlučná dedička po
poručiteľke, žalobkyňa túto žalobu odôvodnila tým, že predmetom dedičského konania po poručiteľke
nebol jej spoluvlastnícky na vyššie špecifikovanej nehnuteľnosti, pričom dom s dvorom je totožný s
nehnuteľnosťami,ktorébolivedenévmajetkovejpodstatepzkn.vl.č.2105prek. ú.D.akodomsdvorom

č. 241 na parc. č. 2807 o výmere 864 m2. Podiel nebohej starej matky na predmetnej nehnuteľnosti bol
vo veľkosti 1/12 nadobudnutý titulom dedenia pod D 1223/52 a 1/8-iny titulom rozhodnutia Okresného
súdu v Košiciach pod sp. zn. PK 16.955/1944 - 5 z 13.10.1944. Podielovým spoluvlastníkom predmetnej
nehnuteľnosti podľa zápisu v katastri nehnuteľností je v súčasnosti žalovaná v podiele XX/XX-XX
titulom Hospodárskej zmluvy a Zmluvy o prevode správy Národného majetku č. 06-4987/78-Práv.
z 12.10.1978 a podielovými spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti sú aj F. J. C. a F. A. C. v

rovnakých podieloch po X/XX-XX z celku titulom dedenia po zomrelom otcovi pod č. 38D 1185/99,
DNot 186/99, ktorý nadobudol podiel X/XX-XX v reštitučnom konaní pred Obvodným súdom Košice I
sp. zn. 34C/1673/91 rozsudkom z 27.2.1995. Žalobkyňa v žalobe poukázala aj na to, že z výpisu z
evidencie nehnuteľnosti pod č. 20 na prospech Československého štátu v správe BPMK nebol zrejmý
titul nadobudnutia vlastníctva v prospech štátu a až v konaní o určenie vlastníckeho práva sp. zn.

11C/234/2004 žalovaný predložil titul nadobudnutia vlastníckeho práva, ktorým má byť rozhodnutie v
správnom konaní vydanom MNV v Košiciach, č. Fin. Rp 1168/1974 z 31.10.1974. Naliehavý právny
záujem na podaní tejto určovacej žaloby žalobkyňa odôvodnila tým, že iba na základe rozhodnutia
súdu možno dosiahnuť zmenu záznamom na LV a tým odstrániť jej právnu neistotu vo vzťahu k jej
vlastníckemu právu. Rozhodnutie Mestského národného výboru v Košiciach z 31.10.1974 považovala

za nezákonné, vydané v rozpore s vtedy platnými predpismi - zákonom č. 71/1959 Zb. a vyhláškou č.
236/1959 U.l., Občianskym zákonníkom a Ústavou ČSSR, nakoľko v roku 1974 už dom na I. X N. D.
nebol bytovým domom, vlastníci nemali voči štátu dlh v čiastke 154.150,24 Sk, nebol dodržaný zákonný
postup pri vydávaní tohto rozhodnutia, cena domu v čiastke 91.166,- Kčs nezodpovedá hodnote domu
a spochybnila doručenie predmetného rozhodnutia do vlastných rúk svojej právnej predchodkyne. Na

základe toho štát nadobudol vlastníctvo bez právneho dôvodu a v rozpore s vtedy platnou právnou
úpravou. Okresný súd Košice I svojím prvým rozsudkom vo veci z 2.12.2011 žalobu žalobkyne zamietol.
Po odvolaní sa žalobkyne proti tomuto rozsudku Krajský súd v Košiciach uznesením z 24.9.2013 zrušil
rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Odvolací súd uzavrel, že pre posúdenie
naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení bude rozhodujúcou otázkou zistenie,

či žalovanej svedčí právny titul pre nadobudnutie vlastníckeho práva predmetných nehnuteľností a či
tieto nadobudla zákonným spôsobom. V opačnom prípade zostalo zachované vlastnícke právo právnej
predchodkyne žalobkyne k predmetným nehnuteľnostiam, a v tom prípade na požadovanom určení, že
predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej L. C., by žalobkyňa mala naliehavý právny
záujem. Poukázal tiež, že uzavrieť, či žalobkyňa má naliehavý právny záujem na požadovanom určení,

bude možné len po zistení existencie a povahy nadobúdacieho titulu vlastníckeho práva žalovanej, teda
či k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovanou došlo právne účinným spôsobom, resp. či sa tak nestalo
nulitným správnym aktom, ako tvrdí žalobkyňa. Po rozsiahlom dokazovaní vo veci súd prvej inštancie
uzavrel, že žalovaná v konaní preukázala existenciu právneho titulu pre prechod vlastníctva predmetnej
nehnuteľnosti na štát v podieloch uplatňovaných žalobkyňou, pričom sa tak stalo zákonným spôsobom

a v nadväznosti na to uzavrel, že žalobkyňa nepreukázala naliehavý právny záujem na požadovanom
určení. Z týchto dôvodov žalobu zamietol. Uzavrel, že žalobkyňou namietané rozhodnutie bolo vydané
v rámci kompetencie správneho orgánu, bolo riadne doručené právnej predchodkyni žalobkyne do
vlastných rúk oproti jej podpisu na doručenke a nadobudlo vo vzťahu k nej právoplatnosť. Súd prvej
inštancie nezistil žiadne dôvody, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že predmetný správny akt bol nulitný,

pričom všetky dôvody podrobne rozviedol v napadnutom rozsudku. Po odvolaní sa žalobkyne proti
tomuto rozsudku (v poradí druhému) Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací potvrdil rozsudok ako
vecne správny. Konštatoval, že zodpovedanie základnej otázky vo veci - či žalovanej svedčí právny
titul pre nadobudnutie vlastníckeho práva predmetných nehnuteľností a či tieto nadobudla zákonným,
právne účinným spôsobom alebo nulitným správnym aktom, ako tvrdí žalobkyňa, súd prvej inštancie

vyriešil správne. Žalobkyňa v konaní nepreukázala svoj naliehavý právny záujem na požadovanom
určení, lebo preskúmavané správne rozhodnutie Mestského národného výboru č. Fin. Rp 1168/1974
bolo vydané v rámci kompetencie tohto správneho orgánu, bolo riadne doručené právnej predchodkyni
žalobkyne do vlastných rúk oproti jej podpisu na doručenke a nadobudlo vo vzťahu k nej právoplatnosť.Na základe tohto správneho rozhodnutia prešlo vlastníctvo podielu právnej predchodkyne žalobkyne
na štát právne účinným spôsobom. Pri skúmaní dôvodov, pre ktoré by mal byť predmetný správny akt
nulitný, poukázal súd na právne záväzný názor vyslovený odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení,

ako aj na platnú judikatúru Najvyššieho súdu SR (rozhodnutie č. 6 Sž 99/00), podľa ktorej nulita
aktu nastáva z dôvodu neexistencie kompetencie správneho orgánu správny akt vydať; absolútneho
nedostatku predpísanej formy aktu; absolútneho omylu v osobe adresáta aktu; založenia požiadavky
fakticky nemožného plnenia; neurčitosti, či nezmyselnosti aktu. Tieto v posudzovanej veci súd nezistil.
Odvolací súd v potvrdzujúcom rozsudku sp. zn. 9Co/168/2015 zopakujúc závery súdu prvej inštancie, ku

ktorým dospel vykonaným dokazovaním, konštatoval, že rozsudok je vecne správny, odvolacie dôvody
nie sú naplnené podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku,
s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkázal. Uviedol, že súd prvej inštancie správne
zameral dokazovanie na zistenie, či k odňatiu vlastníckeho práva právnej predchodkyne žalobkyne
došlo v zmysle zákona č. 71/1959 Zb. o opatreniach týkajúcich sa niektorého súkromného domového
majetku a či sa tak stalo perfektným správnym aktom. Pokiaľ k odňatiu vlastníckeho práva právnej

predchodkyne žalobkyne došlo bez právneho dôvodu (bez existencie nadobúdacieho titulu, prípadne by
išloonulitnýsprávnyakt),žalobkyňabymalanaliehavýprávnyzáujemnapožadovanomurčenídomáhať
sa svojho nároku určovacou žalobou podľa všeobecných predpisov, ktorým je Občiansky zákonník. Z
dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalovaná nadobudla vlastnícke
právo k predmetnej nehnuteľnosti rozhodnutím Mestského národného výboru v Košiciach, Finančného

odboru č. Fin: Rp 1168/1974 z 31. 10.1974, právoplatným 26.11.1974, ktorým bolo rozhodnuté, že
spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XXXX k.. ú. Košice,
parc. č. 2807 dom s dvorom č. p. 241v intraviláne (O. G. K. X - O. H. I. K. X) vo výmere 864 m2
vedené na meno L. I. v 2/24, M. I. v 2/24, L. C., E. I. v 5/24, dr. N. I. v 5/24 a F. N., E. I. v 5/24-inách,
celkom 19/24-inách prechádza do vlastníctva Československého štátu podľa zákona č. 71/1959 Zb. a

§ 10 vyhl. č. 236/1959 U.v. Žalovaná tým v konaní preukázala existenciu právneho titulu pre prechod
vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti na štát v podieloch uplatňovaných žalobkyňou, pričom sa tak
stalo zákonným spôsobom a v nadväznosti na to uzavrel, že žalobkyňa nepreukázala naliehavý právny
záujem na požadovanom určení, preto žalobu zamietol. Zopakoval, že spomínané rozhodnutie bolo
vydané v rámci kompetencie správneho orgánu, bolo riadne doručené právnej predchodkyni žalobkyne

do vlastných rúk oproti jej podpisu na doručenke a nadobudlo vo vzťahu k nej právoplatnosť. Súd
prvého stupňa nezistil žiadne dôvody, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že predmetný správny akt je
nulitný, pričom všetky dôvody podrobne rozviedol v napadnutom rozsudku. Odvolací súd doplnil, že
tvrdenia žalobkyne o tom, že spomínané rozhodnutie správneho orgánu bolo „dodatočne vyrobené“
a nebolo prijaté v riadnom správnom procese, nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a pravdivosť

týchto tvrdení nemožno vyvodiť ani zo skutočností uvedených žalobkyňou v odvolaní. Pokiaľ žalobkyňa
poukazovala na to, že v spise sa nachádzajú minimálne 3 varianty spomínaného rozhodnutia, v prvom
rade ide o kópie rozhodnutí, pričom je zrejmé, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal
z originálu rozhodnutia opatreného pečiatkou príslušného správneho orgánu. Nemožno jednoznačne
zodpovedať otázku, či v danom prípade išlo o koncepty rozhodnutia príslušného správneho orgánu,

ktoré si zabezpečila žalobkyňa, ale na tejto skutočnosti nič nemení fakt, že pre súd je záväzný
originál rozhodnutia opatrený pečiatkou príslušného orgánu, z ktorého aj súd pri rozhodovaní vychádzal.
Nakoniec v označených rozhodnutiach neboli zistené významné odlišnosti, z ktorých by bolo možné
vyvodiť, že rozhodnutie bolo vyrobené dodatočne alebo nebolo prijaté v riadnom správnom procese.
Súd prvej inštancie si zabezpečil aj spis Mestského národného výboru v Košiciach, Finančný odbor sp.

zn. Rp 1168/74, z ktorého obsahu nemožno vyvodiť, že by odvolacie námietky žalobkyne v tomto smere
boli opodstatnené. Správne súd uzavrel, že niet žiadnych pochýb o pravosti spomínaného rozhodnutia,
ktoré bolo opatrené aj doložkou právoplatnosti s pečiatkou príslušného správneho orgánu vyznačenou
dňa 10.12.1974. Dokazovaním vykonaným pred súdom prvej inštancie bolo tiež preukázané, že na
spomínanom rozhodnutí bolo pôvodne uvedené nesprávne číslo konania, ktorá skutočnosť však nemala

žiaden vplyv na spochybnenie postupu a rozhodovania príslušného správneho orgánu, keďže išlo (len)
o chybu v písaní, ktorá skutočnosť bola dostatočne preukázaná. Súd prvého stupňa k týmto dôvodom
sa podrobne vyjadril v napadnutom rozhodnutí. Ani samotná skutočnosť, že v danom období platil
zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní na týchto záveroch nič nemení. Pokiaľ by totiž účastníci
aj neboli upovedomení o oprave tak, ako má na mysli § 47 ods. 6 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom

konaní, je nepochybné, že v danom prípade k chybe v písaní došlo. Neobstoja ani námietky žalobkyne,
že spomínané rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, keď nebolo doručené všetkým účastníkom
konania. Na spomínanom rozhodnutí je vyznačená doložka právoplatnosti, o pravosti ktorej niet pochýb,
pričom z originálov doručeniek, ktoré svedčia o doručení spomínanej písomnosti jednotlivým účastníkomkonania ani nemožno dospieť k inému záveru. Niet žiadnych pochýb, že predmetné rozhodnutie bolo
doručené právnej predchodkyni žalobkyne, o čom svedčí jej podpis na doručenke a keďže ide o
verejnú listinu, dôkazné bremeno o preukázaní opaku spočívalo na žalobkyni. Táto však v konaní

právne relevantným spôsobom nepreukázala, že by jej právna predchodkyňa spomínané rozhodnutie
neprevzala. Pochybnosti žalobkyne o doručení predmetného rozhodnutia jej právnej predchodkyni,
ktoré odvodzuje z toho, že deň prevzatia a text v Košiciach nie je písaný rovnakým písmom ako
podpis na tejto doručenke, nemožno považovať za taký dôkaz, ktorým by žalobkyňa preukázala, že
spomínanú písomnosť jej právna predchodkyňa neprevzala. Nemožno totiž vylúčiť, že text v Košiciach

a dátum prevzatia písala iná osoba, napr. doručovateľka. Rozhodujúce je, že právna predchodkyňa
žalobkyne svojím podpisom potvrdila prevzatie spomínanej písomnosti, ktorý záver nebol v konaní
žiadnym spôsobom spochybnený. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že príslušný správny orgán nedodržal
postup v zmysle § 4, § 8, § 10 a § 14 zákona č. 71/1959 Zb. o opatreniach týkajúcich sa niektorého
súkromného majetku v znení vyhl. MFaSSR č. 236/1959 U.v., keďže pred vydaním rozhodnutia mal
vlastníkovi,ktorýmalvočištátupohľadávkudoručiťnajskôrplatobnývýmernadlžnúsumuaažvprípade,

že vlastník takto ustálenú dlžnú sumu neuhradí do 10 dní od právoplatnosti platobného výmeru, mohol
postupovať tak, že za splnenia zákonom predpísaných podmienok mohol vydať rozhodnutie, nemožno
považovať za také, ktoré by zakladali dôvod považovať predmetný správny akt za nulitný. Pokiaľ
totiž žalobkyňa namieta postup príslušného správneho orgánu a to, že tento nepostupoval v súlade so
zákonom pri vydávaní spomínaného rozhodnutia, táto skutočnosť zakladá dôvod pre uplatnenie nároku

žalobkyne podľa reštitučných predpisov, avšak nezakladá dôvod domnievať sa, že išlo o nulitný správny
akt. Rovnako ani námietky žalobkyne, že spoluvlastníci nemali v čase rozhodovania voči žalovanej
pohľadávku na nájomnom nie je takou skutočnosťou, ktorá by zakladala nulitu predmetného správneho
aktu a nakoniec ide len o hypotetické tvrdenia, ktoré v konaní neboli podložené žiadnym relevantným
dôkazom. Dovolanie proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu bolo Najvyšším súdom SR odmietnuté

uznesením sp. zn. 8Cdo/8/2018.

8. Na vec súd aplikoval § 137 písm. c/ CSP, § 118 ods. 1, § 123, § 132 ods. 1, 2, § 136 ods. 1, § 137
ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, § 34 ods.
1, § 5 ods. 1, 2, 3 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných

práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon). Uviedol, že vzhľadom na to, že ide o určovaciu žalobu, ako
prvoradú posudzoval otázku, či žalobkyňa má naliehavý právny záujem na požadovanom určení, t. j.
či práve tým, čoho sa domáha, dosiahne v danom právnom vzťahu odstránenie spornosti s ochranu
svojich práv alebo oprávnených záujmov. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení treba vždy
skúmať so zreteľom na cieľ sledovaný podaním žaloby a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia.

Určovacia žaloba je spravidla prípustná pri spornosti práv k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri
nehnuteľností,akrozsudokvyhovujúcižalobemôžeprivodiťzosúladenieevidovanéhoaprávnehostavu.
Vo všeobecnosti pritom platí, že pozitívne určenie vlastníckeho práva (t. j. že žalobca je vlastníkom)
má prednosť pred negatívnym určením (t. j. že žalovaný nie je vlastníkom), lebo z negatívneho určenia
nevyplýva jasne a jednoznačne, kto je skutočným vlastníkom; bez takéhoto pozitívneho určenia treba

totiž pripustiť aj možnosť, že vlastníkom je aj tretia osoba, ktorá nie je stranou v spore (napr. rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/13/2006, sp. zn. 3Cdo/414/2012).

9. Žalobkyňa svoj naliehavý právny záujem na podanej žalobe odôvodnila tým, že ako dedička má

nielen aktívnu legitimáciu ale aj naliehavý právny záujem na určení, že podiel X/XX-XXX patrí do
dedičstva po jej nebohej starej matke L. C., ale aj aktívnu legitimáciu a naliehavý právny záujem na
určení, že žalovanej nepatrí podiel XX/XX-XXX z celku, nakoľko takéto určenie priaznivo ovplyvní jej
právne postavenie tým, že sa jej otvorí možnosť uplatnenia vlastného vynútiteľného práva k predmetu
určenia, konkrétne práva podielového spoluvlastníka. Pokiaľ by konajúci súd určil, že žalovaná nie je

podielovým spoluvlastníkom sporných nehnuteľností, v dedičskom konaní by získala podiel minimálne
X/XX-XXX k celku, teoreticky aj vyšší podiel za predpokladu, že jej nebohá stará matka bola dedičkou
po ďalšom spoluvlastníkovi, keďže sa jedná o súrodencov. Ak by záväzným zostal zápis podielových
spoluvlastníkov v pozemnoknižnej vložke č. XXXX pre k. ú. Košice, po „prededení“ podielov by sa s
ostatnými spoluvlastníkmi mohla dohodnúť napr. na zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva.

Žalobou sleduje zánik vlastníckeho práva žalovanej k sporným nehnuteľnostiam a následne vykonanie
záznamu zániku jej vlastníckeho práva postupom podľa ust. § 34 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z.
katastrálneho zákona. K obrane žalovanej o prekážke rozhodnutej veci uviedla, že na Okresnom súde
Košice I síce prebehlo konanie sp. zn. 18C/86/2008 o určenie vlastníckeho práva, avšak táto žalobabola zamietnutá z procesných dôvodov, nakoľko podľa súdu neosvedčila naliehavý právny záujem
na určení vlastníckeho práva. Zdôraznila, že v uvedenom konaní sa nevyriešila sporná otázka, komu
vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam patrí, preto právoplatné rozhodnutia vydané súdmi v tomto

konaní netvoria prekážku rozhodnutej veci a navyše novou žalobou uplatňuje kvantitatívne iný nárok
určením, že žalovaná nie je vlastníkom XX/XX-XXX predmetných nehnuteľností. Podľa žalobkyne v
zmysle ustálenej judikatúry platí, že výrok súdneho rozhodnutia je jedinou časťou rozsudku, ktorá
nadobúda právoplatnosť, a preto aj prípadne prejudiciálne posúdená otázka, ktorá sa prejavuje iba v
odôvodnení rozsudku, nemôže tvoriť prekážku právoplatne rozsúdenej veci. Súd k tejto argumentácii

žalobkyne citujúc čl. 2 ods. 1, 2, 3 Základných princípov Civilného sporového poriadku poukázal
na princíp právnej istoty ako na stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej
rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý
spravodlivo. Právna istota predstavuje základ pri úprave právnych pomerov strán sporu a predstavuje
jednu z podmienok konania, keďže súd nemôže opätovne prejednávať právoplatne rozhodnutú vec

a zároveň platí, že ak pre konanie vo veci samej je významná predbežná otázka, ktorá bola medzi
stranami právoplatne rozhodnutá, súd nemôže o nej opätovne konať a ani zo zhodných skutkových
okolností medzi totožnými sporovými stranami vyvodzovať odlišné právne závery. Totožnosť zhodného
základu je daná totožnosťou sporových strán, totožnosťou skutkových okolností i právnej kvalifikácie
uplatneného nároku. Pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak

vskončenomkonanístránsporudošloprávoplatnýmsúdnymrozhodnutímkvyriešeniuhmotnoprávneho
vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový nárok neidentický s predmetom skončeného konania) odvodzuje,
je súd v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá
právoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila ako vec sama) týmto vyriešením viazaný. Odkázal v tejto
súvislosti na viacero rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, v ktorých sa riešila prejudicialita (napr. sp.

zn. 1Cdo 133/2009, sp. zn. 1Cdo 44/2010, sp. zn. 4Cdo 231/2013, sp. zn. 3Cdo 115/2016, sp. zn.
5Cdo/13/2020) a v zmysle ktorých pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená
určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku
posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Cdo/44/2010, R 40/2013), resp. prejudiciálna (predbežná alebo predurčujúca) je taká

otázka, ktorá sama predmetom konania nie je, avšak na jej riešení je závislé rozhodnutie, ktoré má súd
prijať. Subjektívne vymedzenie záväznosti rozhodnutia o prejudiciálnej otázke je také, že súd v novom
konaní musí rešpektovať prejudiciálny účinok právoplatného rozhodnutia týkajúceho sa tých istých
účastníkov. Súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté
v osobitnom konaní tých istých účastníkov. Takisto poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky, napr. nález sp. zn. II. ÚS 349/09 z 20.1.2010, ktorým bolo rozhodnuté o prerušení základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vzhľadom
na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 O.s.p., ako aj na zásadu viazanosti
súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 O.s.p., pričom ústavný

súd zdôraznil, že všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné
rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiálnou v súvislosti s riešením
daného prípadu. Keďže súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne
rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní
vec správne alebo nesprávne právne posúdil. So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť

a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia nesmie byť táto otázka položená a akékoľvek jej „nové“
právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov je neprípustné. Iné riešenie by
znamenalo, že súd môže porušiť viazanosť uloženú mu zákonom v § 159 ods. 2 O.s.p.. Pokiaľ súd
spomenutý prejudiciálny účinok ignoruje (nevezme za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný
hmotnoprávny vzťah a rozhodne v rozpore s prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom), nerešpektuje

záväzné súdne rozhodnutie a koná v rozpore s ústavou, v zmysle ktorej môžu štátne orgány konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (viď Čl. 2 ústavy). Zásada
právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Popretie prejudiciálnej záväznosti
právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov, ako aj do
riadneho výkonu spravodlivosti. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre venuje ochrane

právnej istoty ako základnému aspektu právneho štátu náležitú pozornosť [viď najmä rozsudky vo veci
Brumarescu proti Rumunsku zo dňa 28.10.1999 a vo veci Ryabykh proti Rusku zo dňa 24.7.2003].10. Súd prvej inštancie zdôraznil, že v ním aktuálne riešenej veci sa žalobkyňa na základe totožných
skutkových tvrdení, ktoré použila v konaní o určenie vlastníckeho práva vedenom na Okresnom súde
Košice I pod sp.zn. 18C/86/2008, proti totožnej žalovanej, v ktorom bola jej žaloba zamietnutá, domáha

určenia, že žalovaná nie je podielovým spoluvlastníkom sporných nehnuteľností v podiele XX/XX-XXX
kcelku.Svojuaktívnulegitimáciuvtomtokonaníodvodilaodskutočnosti,žejejedinoudedičkouposvojej
zomrelej starej matke L. C., ktorá bola podielovou spoluvlastníčkou X/XX - O. sporných nehnuteľností
a tento podiel patrí do dedičstva po poručiteľke.

11. Prisvedčil obrane žalovanej, že z rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. 18C/86/2008
a v súvisiacom rozsudku odvolacieho Krajského súdu v Košiciach, vyplynulo a súdy to v odôvodnení
jednoznačne konštatovali, že existoval právny titul pre prechod vlastníctva sporných nehnuteľností na
štát, ktorým bolo rozhodnutie Mestského národného výboru v Košiciach, Finančného odboru č. Fin: Rp
1168/1974 z 31.10.1974, právoplatné 26.11.1974, v podieloch uplatňovaných žalobkyňou, stalo sa tak

zákonným spôsobom, rozhodnutie bolo vydané v rámci kompetencie správneho orgánu, bolo doručené
riadne právnej predchodkyni žalobkyne do vlastných rúk oproti jej podpisu na doručenke. Skonštatovali,
že v prípade tohto rozhodnutia nebolo zistené, že by sa jednalo o nedostatok predpísanej formy aktu, a
ani o neexistenciu kompetencie správneho orgánu na vydanie takéhoto rozhodnutia a ani o absolútny
omyl v osobe adresáta aktu, nejde o nulitný správny akt, tvrdenie žalobkyne o dodatočnom vyrobení

rozhodnutia Mestského národného výboru, resp. že nebolo prijaté v riadnom správnom procese, nemá
oporuvovykonanomdokazovaníarovnakosasúdvysporiadalajsotázkouexistencieresp.neexistencie
dlhu spoluvlastníkov voči štátu titulom vykonaných opráv na nehnuteľnosti a ich prehlásenia, že nemajú
možnosť tento dlh uhradiť. Dospeli tak k záveru, že na strane žalobkyne nie sú splnené zákonné
podmienky pre naliehavý právny záujem na určovacej žalobe. Konštatoval, že dôvodnosť nároku

žalobkyne uplatneného v tomto konaní bola závislá od posúdenia otázok, ktoré už boli predmetom
posúdenia v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I sp. zn. 18C/86/2008 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach z 23.3.2016 sp. zn. 9Co/168/2015 a uznesením dovolacieho Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 28.2.2018 sp. zn. 8Cdo/8/2018, keď týmito právoplatnými rozhodnutiami
došlo k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu žalobkyne a žalovanej k spornej nehnuteľnosti, preskúmania

skutkových tvrdení, ktoré opakovane žalobkyňa uvádzala aj v tomto konaní, pričom súd je ich vyriešením
v predchádzajúcom spore o určenie vlastníckeho práva viazaný a nemôže vychádzať z iných záverov.

12. Súd prvej inštancie uviedol, že podľa žalobkyne novou právnou skutočnosťou má byť podané
trestné oznámenie žalobkyňou na podozrenie, že bolo manipulované s obsahom verejných listín a na to

nadväzujúce rozhodnutie vyšetrovateľky Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Odboru kriminálnej
polície, 3. oddelenia vyšetrovania Košice vydané pod ČVS: ORP- 1917/3 - VYS - KE - 2019 dňa
17.1.2020, kedy vyšetrovateľkou mali byť zistené nezrovnalosti v listinách, ktoré môžu dokazovať jej
tvrdenie o tom, že listiny boli vyhotovené dodatočne. Z uznesenia prokurátorky Okresnej prokuratúry
Košice I, sp. zn. 1Pn 1198/19/8802 z 19.2.2020 však súd zistil, že prokurátorka zamietla sťažnosť

oznamovateľky - žalobkyne proti vyššie uvedenému uzneseniu vyšetrovateľky zo dňa 17.1.2020 ako
nedôvodnú.Rozhodnutiavyšetrovateľkyaprokurátorkybolipodrobenéprieskumukrajskouprokuratúrou
zhľadiskapostupuaichzákonnosti,pričomprokurátorKrajskejprokuratúryvKošiciachnezistilichvecnú
nesprávnosť a nezákonnosť a žiadosť oznamovateľky ako nedôvodnú odložil.

13. V tejto súvislosti súd uviedol, že nejde o novú skutočnosť, ktorá by mala byť predmetom dokazovania
v tomto prejednávanom prípade, pretože posudzovaním pravosti a hodnovernosti rovnopisov rozhodnutí
Mestského národného výboru v Košiciach, Finančného odboru č. Fin: Rp 1168/1974 zo dňa 31.10.1974
sa už zaoberal Okresný súd Košice I a Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom na Okresnom
súde Košice I pod sp.zn. 18C/86/2008 a rozhodnutia vydané v rámci predsúdneho konania na základe

podaného trestného oznámenia žalobkyňou nemôžu na tom nič zmeniť.

14. Podľa názoru súdu, aj keby v konaní bolo preukázané, že žalovaný nie je podielovým
spoluvlastníkom nehnuteľnosti, musel by žalobu zamietnuť pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie
v spore, nakoľko predmetom konania je negatórne určenie, že žalovaný nie je vlastníkom spornej

nehnuteľnosti v podiele, ktorý je väčší než by mal predstavovať spoluvlastnícky podiel žalobkyne, resp.
podiel, ktorý by mal podľa tvrdení žalobkyne patriť do dedičstva po jej nebohej starej matke, a preto by
museli byť aj ostatní spoluvlastníci účastníkmi tohto konania, nakoľko by žalobe vyhovujúce rozhodnutie
súdu malo vplyv aj na ich právne pomery.15. Pokiaľ ide o vykonanie záznamu zániku vlastníckeho práva žalovanej postupom podľa ust. § 34 ods.
1 zákona č. 162/1995 Z.z. katastrálneho zákona, kedy by podľa žalobkyne sa po vyčiarknutí žalovanej

z listu vlastníctva zapísali predchádzajúci spoluvlastníci spornej nehnuteľnosti vrátane poručiteľky
žalobkyne, súd uviedol, že takúto zmenu záznamom nemožno vykonať aj z dôvodu, že v konaní o
určenie vlastníckeho práva vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 18C/86/2008 dospel
súd k záveru, že rozhodnutie Mestského národného výboru zo dňa 31.10.1974 nadobudlo vo vzťahu k
právnej predchodkyni žalobkyne právoplatnosť a vlastníctvo podielu právnej predchodkyne žalobkyne

prešlo na štát právne účinným spôsobom. V prípade vydania rozsudku so žalobkyňou požadovaným
petitom je vylúčené, aby katastrálny orgán zapísal ako spoluvlastníčku spornej nehnuteľnosti právnu
predchodkyňu žalobkyne. Pri určovacích žalobách týkajúcich sa vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
je naliehavý právny záujem spravidla daný potrebou zosúladenia skutočného stavu so zápisom
vlastníckeho práva a v katastri nehnuteľností, čo vzhľadom na vyššie uvedené sa na daný prípad
nevzťahuje. Keďže žalobkyňa (resp. jej právna predchodkyňa) nemá žiadny právny vzťah k spornej

nehnuteľnosti, nemalo by tak rozhodnutie o tom, či žalovaná je alebo nie je podielovým spoluvlastníkom
nehnuteľnosti žiaden dopad na žalobkyňu a žalobkyňa nemá tak naliehavý právny záujem na vydaní
požadovaného rozsudku.

16. Nakoľko existujú procesné dôvody pre zamietnutie žaloby spočívajúce v nedostatku naliehavého

právneho záujmu žalobkyne na negatórnom určení vlastníckeho práva žalovanej k spornej
nehnuteľnosti, nedostatku vecnej legitimácie, súd žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol bez toho,
aby sa ďalej zaoberal meritom prejednávaného sporu.

17. Súd návrhy žalobkyne na vykonanie dokazovania zabezpečením archívnych dokumentov z

18.2.1975 Štátneho notárstva Košice - mesto pod číslom N 183/75, administratívnych spisov bývalého
Mestského národného výboru v Košiciach finančného odboru zo Štátneho archívu Košice pod sp. zn.
Fin: Rp 1168/1974, Fin: Rp 1164/74, Fin: 5132/1974 a Fin: 6184/1974, spisu Štátneho notárstva Košice
- mesto vedeného v dedičskom konaní pod sp.zn. D XXX/XX po zomrelom F. L. I., zápisu do evidencie
nehnuteľností na List vlastníctva č. XX vedený Geodéziou, n. p. Prešov vykonaný pod pol. výk. zmien

96/75, nariadenia znaleckého dokazovania, zamietol z dôvodu, že v sporovom konaní nie je viazaný
návrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu, a nie strán sporu. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov
budú vykonané, preto patrí vždy výlučne súdu, ak súd prípadne a rozhodne, že navrhnuté dôkazy

nevykoná (napr. preto že sú pre vec nevýznamné, alebo nadbytočné), nemôže to byť považované
za postup odnímajúci strane sporu možnosť konať pred súdom. V danom prípade vykonanie týchto
dôkazov mal za nadbytočné a nehospodárne vzhľadom na to, že ich vykonanie by už nemalo zásadný
vplyv na súdne rozhodnutie.

18. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní úspešnej žalovanej priznal
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Zároveň uviedol, že nevidel žiaden dôvod hodný osobitného
zreteľa na aplikáciu ust. § 257 CSP.

19. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1

písm. b/, d/ a h/ CSP, t. j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudok
súdu prvej inštancie a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zopakovala, že žalobou sledovala

„zánik“ vlastníckeho práva žalovanej k sporným nehnuteľnostiam na základe dôvodov, ktoré v žalobe
konkretizovala, ďalej to, aby bol právne záväzný zápis vlastníckeho práva v pozemnoknižnej vložke
č. XXXX (bližšie konkretizovala nehnuteľnosť), keď údaje z pzkn. vložky č. 2105 sú identifikované
s nehnuteľnosťami v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX pre k. ú. C. F.. Pozemková kniha zostala
verejnou knihou, ktorej zápisy sú záväzné, pokiaľ k nehnuteľnostiam nie sú zápisy vykonané na LV.

Svoj naliehavý právny záujem odvodzovala aj zo skutočnosti, že žalovaná „nadobudla“ vlastnícke právo
k sporným nehnuteľnostiam práve prechodom vlastníckeho práva od uvedených vlastníkov a žiadne iné
úkony alebo rozhodnutia medzitým učinené neboli, preto jej negatórny určovací petit odstráni rozpor
v otázke, komu sporné nehnuteľnosti patria. Mala za to, že má aktívnu vecnú legitimáciu aj na popretievlastníckeho práva k celému podielu, ktorý má žalovaná nezákonne zapísaný v katastri nehnuteľností,
lebo má na tom kvalifikovaný naliehavý právny záujem a týka sa to jej právnej sféry. Poukázala na to,
že touto žalobou sa domáha záporného určenia práva k sporným nehnuteľnostiam vo veľkosti XX/XX-

XX k celku (na rozdiel od konania sp. zn. 18C/86/2008, kde žiadala určiť, že podiel X/XX-XX patrí do
dedičstvapojejstarejmatke),vtejtožalobenamietala,žepodpisynaniektorýchlistináchniesúpravé,že
s niektorými sa nakladalo spôsobom, ktorý nie je možné tolerovať, poukázala na to, že vyšetrovateľkou
boli zistené nezrovnalosti v listinách, ktoré môžu dokazovať jej tvrdenie, že boli vyhotovené dodatočne.
Zdôraznila, že vlastnícke právo na štát nikdy neprešlo a pozemnoknižní vlastníci, resp. ich dedičia,

sú doteraz vlastníkmi a predmetom sporu je teda vyriešenie dvojitého vlastníctva, zapísaného raz
v pzkn. č. 2105 a aj na LV XXXX, na ktorom je žalovaná formálne zapísaná ako vlastníčka 19/24
k celku. Má preto naliehavý právny záujem na negatívnom vymedzení vlastníckeho práva, nakoľko
následne sa môžu do LV zapísať pôvodní vlastníci. Namietala, že vo veci sp. zn. 18C/86/2008 sa vo
výroku rozsudku neprejavilo, kto je vlastníkom spornej nehnuteľnosti, pričom len výrok rozhodnutia je
jedinou časťou rozsudku, ktorá nadobúda právoplatnosť, a preto aj prípadne prejudiciálne posúdená

otázka, ktorá sa prejavuje iba v odôvodnení rozsudku, nemôže tvoriť prekážku právoplatne rozhodnutej
veci. Citovala z reštitučného zákona č. 403/1990 Zb. a z. č. 87/1991 Zb. a dôvodila, že štát sa
nikdy nestal vlastníkom veci, bol len neoprávneným držiteľom a ak si oprávnená osoba uplatnila včas
nárok na vydanie veci, samotná dohoda bola len deklarovaním jej vlastníckeho práva, ktoré nezaniklo
a samotná dohoda sa spisovala len za účelom formálneho zápisu skutočného vlastníka. Preto v konaní

akcentovala skutočnosť, že sa jedná o riešenie dvojitého vlastníctva a to formálne zapísanej Slovenskej
republiky a skutočných vlastníkov doteraz zapísaných v pzkn. č. 2105 pre k. ú. Košice. Vytkla súdu,
že sa nevysporiadal s týmito jej tvrdeniami, rozsudok je preto nedostatočne odôvodnený, ďalej že súd
prehliadol možnú manipuláciu s listinami (konkrétne s rozhodnutím z 31.10.1974 sp. zn. Rp 1168/1974,
jeho fotokópiou, originálom), v čom videla inú vadu konania. Mala za to, že súd nesprávne právne

posúdil otázku, či má vo veci naliehavý právny záujem. Nie je správny názor súdu, že negatórnym
výrokom sa neurčí jasne, kto je vlastníkom predmetných nehnuteľností, nakoľko bude jasne určené,
že vlastníkom nie je Slovenská republika a dedičia po podielových spoluvlastníkoch môžu iniciovať
dedičské konanie po svojich právnych predchodcoch, nesprávny je názor súdu, že zamietnutie žaloby
v konaní 18C/86/2008 je prekážka rozsúdenej veci pre toto konanie. Vynesením negatórneho výroku,

že žalovaná nie je vlastníkom veci, sa s konečnou platnosťou uzavrie, kto je vlastníkom veci, súd sa
nevysporiadal s jej námietkou o dvojitom vlastníctve, súd sa nevysporiadal s aplikáciou reštitučných
zákonov, ktoré podporujú jej tvrdenie, že žalovaná je len držiteľom veci.

20. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že nesúhlasí s odvolacími dôvodmi, stotožňuje sa

s výrokmi rozsudku a s jeho odôvodnením, súd sa vysporiadal s tvrdeniami strán sporu a správne
odôvodnil svoje rozhodnutie vzhľadom na všetky podstatné argumenty predložené stranami konania.
Navrhla rozsudok ako správny v celom rozsahu potvrdiť.

21.KrajskýsúdvKošiciachakosúdodvolací(§34CSP)prejednalodvolaniežalobkyneakopodanévčas

(§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario
CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov,
s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2
CSP a dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde

v Košiciach dňa 24.9.2024 hod. o 10.05 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 210, 2. poschodie,
pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli Krajského súdu
v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

22. Žalobkyňa namietala odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/ a h/ CSP.

23. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa strane
sporu znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných jej v súdnom konaní za účelom ochrany jej

práv a právom chránených záujmov. Medzi tieto procesné práva patria v zmysle judikatúry najvyššieho
súdu napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom, právo nazerať do spisu
a robiť si z neho výpisky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom,
právo byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo strany konať pred súdom vo svojom materinskomjazyku, alebo v jazyku, ktorému rozumie, právo na to, aby bol strane rozsudok doručený do vlastných
rúk. O naplnenie tohto odvolacieho dôvodu ide vždy aj vtedy, ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov alebo nezrozumiteľnosť, čo má za následok jeho nepresvedčivosť, t .j. keď

súd nedostatočne odôvodní svoje rozhodnutie (dôvody rozhodnutia nespĺňajú požiadavky kladené
ustanovením § 220 ods. 2, 3 CSP). Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného
práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a
zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú
pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.

ÚS 236/2006, II. ÚS 383/2006). Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má
byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným
pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické
hľadiská. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia musí teda vychádzať zo zisteného skutkového stavu,
pričom povinnosťou súdu je zistený skutkový stav podradiť pod príslušnú právnu normu a v odôvodnení
rozsudku vysvetliť, z akých dôvodov zistený právny vzťah (skutkový stav veci) podradil pod dané

zákonnéustanovenie,akototoustanovenieinterpretovalaaplikovalnaprávnyvzťah,ktorýjepredmetom
konania. Naopak medzi tieto práva nepatrí právo strany sporu na to, aby súd akceptoval jej procesné
návrhy, aby súd rozhodol v súlade s predstavami strany sporu, alebo aby súd odôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv strany sporu. Pri tomto odvolacom dôvode musí intenzita zásahu do
procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu dosahovať mieru

porušenia práva na spravodlivý proces.

24. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu,
že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovaná manudukčná

povinnosť súdu a pod.).

25.Kodvolaciemudôvodupodľa§365ods.1písm.h/CSPodvolacísúduvádza,žeprávnymposúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na

správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než
ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný
prípad.

26. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu prvej

inštancie v rozsahu odvolacích námietok (§ 379 ods. 1, § 380 ods. 1, 2 CSP) odvolací súd dospel k
záveru, že uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané.

27. Odvolací súd nezistil pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie porušujúce procesné
práva strán alebo právo na spravodlivý proces, príp. odnímajúce stranám sporu možnosť konať pred

súdom v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie.

28. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že
by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli,
že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo

že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov
nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193, § 194 a § 205
CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by
použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

29.Súdprvejinštancielogicky,precízne,vnútornekomplexneazrozumiteľnýmspôsobomzdôvodnilsvoj
postup a uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil, ako po stránke
skutkovej, tak aj po právnej stránke. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie obsahuje odpovede
na všetky pre vec podstatné argumenty, uvádzané žalobkyňou v odvolaní. Z odôvodnenia napadnutého

rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ani počas odvolacieho konania
nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci.30. Odvolací súd sa vzhľadom na jasné, presvedčivé, vyčerpávajúce a zákonu zodpovedajúce
odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie s týmto v plnom rozsahu stotožňuje, konštatuje správnosť
jeho dôvodov, odkazuje naň, preto ho neopakuje v odôvodnení svojho rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

31. Na doplnenie odvolací súd uvádza:

32. Podľa § 226 CSP právoplatnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia, ktorá spôsobuje záväznosť a
zásadnú nezmeniteľnosť rozhodnutia.

33. Podľa § 227 ods. 1 CSP doručený rozsudok, ktorý nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný.

34. Podľa § 228 ods. 1 CSP výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa
stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak.

35. Podľa § 230 CSP ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.

36. Predmetné ustanovenie určuje, že keď už bolo o veci právoplatne rozhodnuté, nemôže byť tá
istá vec prejednávaná znova. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej (rei iudicatae) bráni opätovnému
prejednaniu veci, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté. O rovnakú vec ide vtedy, ak v neskoršom

konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom bolo už v inom konaní právoplatne rozhodnuté, a
týka sa rovnakého predmetu konania a rovnakých osôb. Záväznosť a nezmeniteľnosť rozhodnutia
spôsobuje tzv. prekážku právoplatne rozhodnutej veci (impedimentum rei iudicatae), čo znamená, že o
tej istej veci, o ktorej sa už právoplatne rozhodlo, nemožno rozhodovať opäť. Ide o procesné vyjadrenie
ústavnoprávnej zásady ne bis in idem, teda nikdy nie dvakrát o tej istej veci. V zmysle konštantnej

judikatúry ide o prekážku právoplatne rozhodnutej veci i v prípade, ak skutok vymedzený žalobou bol
súdom posúdený inak, nesprávne či neúplne. Naopak o prekážku právoplatne rozhodnutej veci nejde
v prípade, ak súd určitú otázku v konaní posúdi prejudiciálne. Prejudiciálna otázka a jej posúdenie
nesmie byť nikdy poňaté do výroku súdneho rozhodnutia. Výrok súdneho rozhodnutia je jedinou časťou
rozsudku, ktorá nadobúda právoplatnosť. Prejudiciálne posúdená otázka, ktorá sa prejavuje iba v

odôvodnení rozsudku, nemôže tvoriť prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

37. Ústavný súd vo svojom náleze z 20. januára 2010 sp. zn. II. ÚS 349/09 konštatoval, že vzhľadom
na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z § 135 ods. 2 O.s.p. (v súčasnosti § 194 ods. 1 CSP), ako aj na
zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 O.s.p.

(v súčasnosti § § 228 ods. 1 CSP) konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude
rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v
súvislosti s riešením daného prípadu. Pokiaľ pri riešení prejudiciálnej otázky zaujme odlišné stanovisko,
je takýto jeho postup, resp. z neho vyplývajúci záver arbitrárny pre jednoznačný rozpor so zákonom.

38. Podľa uznesenia ústavného súdu I. ÚS 171/2021 z 12.1.2022 ustanovenie § 228 ods. 1 CSP (viď bod
34. odôvodnenia) upravuje tzv. materiálnu stránku právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorá spočíva v
záväznosti tohto rozhodnutia pre určitý okruh subjektov. Ide o subjektívnu hranicu záväznosti súdneho
rozhodnutia. V tomto zmysle je výrok právoplatného rozsudku záväzný predovšetkým pre sporové
strany. Civilný sporový poriadok dôsledne sleduje líniu záväznosti rozhodnutia vydaného v sporovom

konaní inter partes, a prakticky jedinú relevantnú výnimku predstavuje rozhodnutie o abstraktnej kontrole
v spotrebiteľských veciach, kde je výrok rozhodnutia záväzný erga omnes. Výnimky z takto všeobecne
stanovenej subjektívnej hranice záväznosti súdneho rozhodnutia stanovuje jednak samotný Civilný
sporový poriadok (napr. § 228 ods. 2), ale aj osobitné predpisy (napr. Obchodný zákonník). Ak teda súd
koná s niekým, kto nebol stranou právoplatne skončeného a rozhodnutého konania (a nejde pritom ani o

subjekt, na ktorý je zákonom rozšírená subjektívna hranica záväznosti súdneho rozhodnutia), môže túto
otázku posúdiť aj inak, teda výrok právoplatného rozsudku preň v tomto prípade záväzný pochopiteľne
nebude (bližšie pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,
M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 834 a 835). So subjektívnou
záväznosťou rozsudku úzko súvisí otázka tzv. prejudiciálneho účinku súdneho rozhodnutia vyjadrená

v § 193 a § 194 CSP, v zmysle ktorej musí súd v novom konaní rešpektovať prejudiciálny účinok
právoplatného rozhodnutia u tých istých účastníkov (totožnosť účastníkov nie je dotknutá rozdielnosťou
ich procesného postavenia v oboch konaniach). Na iné osoby než účastníkov konania, v ktorom bolo
rozhodnuté o prejudiciálnej otázke, resp. ich právnych nástupcov sa účinky právoplatného rozsudkumôžu vzťahovať len v tých prípadoch, keď tak stanoví zákon (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp.
zn. 1 Cdo 133/2009). Prejudicialita súdneho rozhodnutia znamená, že súd nemôže ako predbežnú
otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, preto nie

je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil.
So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia
nesmie byť táto otázka položená a akékoľvek jej „nové“ právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní
tých istých účastníkov je neprípustné. Iné riešenie by znamenalo, že súd môže porušiť viazanosť
uloženú mu zákonom v § 159 ods. 2 OSP (v súčasnosti § 228 CSP, pozn.). Pokiaľ súd spomenutý

prejudiciálny účinok ignoruje (nevezme za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný hmotnoprávny
vzťah a rozhodne v rozpore s prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom), nerešpektuje záväzné súdne
rozhodnutie a koná v rozpore s ústavou, v zmysle ktorej môžu štátne orgány konať iba na základe
ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ústavy). Zásada právnej istoty
je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Popretie prejudiciálnej záväznosti právoplatného
súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov, ako aj do riadneho výkonu

spravodlivosti (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 44/2010).

39. V konkrétne posudzovanom prípade súd prvej inštancie ako nosnú otázku sporu riešil prejudiciálny
účinok právoplatného rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. 18C/86/2008 v spojení s rozsudkom
odvolacieho Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/168/2015, u tých istých strán sporu, v ktorých

konajúce súdy dospeli k záveru, že žalovaná preukázala existenciu právneho titulu pre prechod
vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti na štát v podieloch uplatňovaných žalobkyňou, že sa tak stalo
zákonným spôsobom, že žalobkyňou namietané správne rozhodnutie Mestského národného výboru
č. Fin. Rp 1168/1974 bolo vydané v rámci kompetencie správneho orgánu, bolo riadne doručené
právnej predchodkyni žalobkyne do vlastných rúk oproti jej podpisu na doručenke a nadobudlo vo

vzťahu k nej právoplatnosť, že predmetný správny akt nebol nulitný, pričom všetky dôvody podrobne
rozviedol v napadnutom rozsudku a že na základe tohto správneho rozhodnutia prešlo vlastníctvo
podielu právnej predchodkyne žalobkyne na štát právne účinným spôsobom. Odvolací súd zopakoval,
že žalobkyňa v konaní nepreukázala svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení, lebo
preskúmavané správne rozhodnutie Mestského národného výboru č. Fin. Rp 1168/1974 bolo vydané

v rámci kompetencie tohto správneho orgánu, bolo riadne doručené právnej predchodkyni žalobkyne
do vlastných rúk oproti jej podpisu na doručenke a nadobudlo vo vzťahu k nej právoplatnosť. Na
základe tohto správneho rozhodnutia prešlo vlastníctvo podielu právnej predchodkyne žalobkyne na štát
právne účinným spôsobom. Pri skúmaní dôvodov, pre ktoré by mal byť predmetný správny akt nulitný,
poukázal súd na platnú judikatúru Najvyššieho súdu SR (rozhodnutie č. 6 Sž 99/00), podľa ktorej nulita

aktu nastáva z dôvodu neexistencie kompetencie správneho orgánu správny akt vydať; absolútneho
nedostatku predpísanej formy aktu; absolútneho omylu v osobe adresáta aktu; založenia požiadavky
fakticky nemožného plnenia; neurčitosti, či nezmyselnosti aktu. Tieto v posudzovanej veci súd nezistil.
Odvolacísúddoplnil,žepodľavykonanéhodokazovaniažalovaná(totožnásožalovanouvtomtokonaní)
nadobudla vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti rozhodnutím Mestského národného výboru v

Košiciach, Finančného odboru č. Fin: Rp 1168/1974 z 31.10.974, právoplatným 26.11.1974, ktorým bolo
rozhodnuté, že spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XXXX k..
ú. Košice, parc. č. 2807 dom s dvorom č.p. 241v intraviláne (O. G. K. X - O. H. I. K. X) vo výmere 864
m2 vedené na meno L. I. v 2/24, František Ballo v 2/24, L. C., E. I. v 5/24, dr. Vojtech Ballo v 5/24 a F. N.,
E. I. v 5/24-inách, celkom 19/24-inách prechádza do vlastníctva Československého štátu podľa zákona

č. 71/1959 Zb. a § 10 vyhl. č. 236/1959 U.v. Uvedené sa jednoznačne pretavilo do existencie a zápisu
do katastra nehnuteľností vlastníckeho práva žalovanej k spornej nehnuteľnosti.

40. Odvolací súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia vyšších súdnych autorít, ktoré sa zaoberali otázkou
nulitných rozhodnutí správnych orgánov, napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 2Cdo/24/2007 z 29.4.2008, podľa ktorého nulitné sú rozhodnutia vydané správnymi orgánmi, na
vydanie ktorých nebol konkrétny správny orgán absolútne vybavený právomocou a na ktoré sa pozerá
ako keby nikdy neboli vydané (tzv. paakty). Len takéto rozhodnutia je všeobecný súd oprávnený
preskúmavať mimo rámca správneho súdnictva. Preskúmavať teda môže správne akty zásadne len
so zreteľom k tomu, či ide o akty nulitné t. j. také vady, ktoré sú tak závažné, že sa neuplatňuje

prezumpcia ich správnosti. U ostatných platí prezumpcia ich správnosti. V rozsudku zo 14. 10. 2008
sp. zn. 5Cdo/157/2007 (v konaní o určenie vlastníckeho práva) sa najvyšší súd k preskúmateľnosti
správnych aktov vyjadril tak, že všeobecné súdy nie sú oprávnené skúmať ich platnosť či zákonnosť
(nejde o právny úkon) mimo rámca správneho súdnictva, ale zásadne len so zreteľom na to, či išlo oakty nulitné (ničotné), teda o akty, ktorých vady sú tak závažné (čo do zápornej kvality vady), že sa
neuplatní prezumpcia ich správnosti. Také akty nevyžadujú zvláštny proces na odstránenie vady (alebo
aktov samých), ale nikto ich nemusí rešpektovať a od začiatku sa na ne hľadí ako na akty neexistujúce.

Pri kategórii aktov, ktoré sú len vecne chybné alebo nezákonné, platí prezumpcia ich správnosti, pokiaľ
nie sú vymedzeným postupom opravené alebo zrušené a musia byť považované za bezchybné, majú
právne účinky a sú pre súdy v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. záväzné.

41. S poukazom aj na uvedenú judikatúru má odvolací súd zhodne so súdmi riešiacimi vec 18C/86/2008

za to, že správne rozhodnutíe Mestského národného výboru v Košiciach, Finančného odboru č.
Fin: Rp 1168/1974 z 31.10.974, právoplatné 26.11.1974, nebolo nulitné, žalovaná na jeho základe
nadobudla vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti a táto otázka bola ako prejudiciálna vyriešená
v právoplatnom súdnom rozsudku Okresného súdu Košice I. sp. zn. 18C/86/2008 s totožným okruhom
strán ako v tomto spore.

42. V súvislosti s tým odvolací súd dopĺňa, že zistenie súdu v predošlom civilnom sporovom konaní o
práve právoplatným rozsudkom, sa neprejavuje iba negatívnym vymedzením, že o tej istej veci nemôže
súd znova konať a rozhodovať, ale má aj ďalší aspekt, a tým je prejudicialita spájaná s právoplatným
rozsudkom. Prejudicialitu je možné vo všeobecnosti chápať aj ako kauzálny vzťah medzi dvoma
subjektívnymi právami, z ktorých jedno je podmienené druhým. Svoje miesto nachádza predovšetkým

v prípadoch, kedy právoplatným rozhodnutím o veci sa vyriešila otázka, ktorá má zásadný význam pre
ďalší spor a od jej posúdenia závisí rozhodnutie v tejto ďalšej veci. Prejudicialita vyjadruje aj skutočnosť,
že v konaní o určitej veci sa vyskytuje relatívne samostatná otázka, ktorá bola predmetom právoplatne
skončeného konania a má pre terajšie konanie určujúci význam. Prejudiciálna (predbežná alebo aj
predurčujúca) otázka je potom taká otázka, ktorá sama predmetom konania nie je, avšak na jej vyriešení

je závislé rozhodnutie, ktoré má súd prijať. Prejudicialita takto vyjadruje aj skutočnosť, že v konaní o
určitej veci sa vyskytuje relatívne samostatná otázka, ktorá bola predmetom právoplatne skončeného
konania a má pre terajšie konanie určujúci význam (uvedené zároveň aj objasňuje použitý výraz
„predurčujúca otázka“). Subjektívne vymedzenie záväznosti rozhodnutia o prejudiciálnej otázke je také,
že súd v novom konaní musí rešpektovať prejudiciálny účinok právoplatného rozhodnutia u tých istých

účastníkov. Na iné osoby než účastníkov konania, v ktorom bolo rozhodnuté o prejudiciálnej otázke,
resp. ich právnych nástupcov, sa účinky právoplatného rozsudku môžu vzťahovať len v prípadoch,
kedy tak stanoví zákon. Pri posúdení dosahu záväznosti právoplatného rozhodnutia (miery účinku na
rozhodovanú vec, predmet sporu) nie sú pre súd určujúce hranice dané rozsahom nároku,
nemôže iba prekročiť rozsah právneho vzťahu, z ktorého nárok vyplýva. Účinok prejudiciality sa

prejaví (vyjadrí) zamietnutím žaloby. Účinky právoplatného rozhodnutia sa vzťahujú na účastníkov
konania, v ktorom bolo vydané; jeho výrok je tiež záväzný pre súdy a iné štátne orgány, a to aj vtedy,
ak ako predbežnú otázku posudzujú právny vzťah medzi týmito účastníkmi, ktorý sa vyriešil uvedeným
právoplatným súdnym rozhodnutím. Pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania),
zásadne platí, že ak v skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným rozsudkom k vyriešeniu

hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický s predmetom skončeného
konania) odvodzuje, súd v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom konaní je pri zodpovedaní
predbežnej otázky (ktorá sa už právoplatným súdnym výrokom vyriešila ako vec sama) viazaný týmto
vyriešením. Účinky právoplatnosti rozhodnutia – jeho nezmeniteľnosť a záväznosť - sa chápu podstatne
širšie než pojem ne bis in idem. Právoplatnosť má aj uvedenú pozitívnu stránku spočívajúcu v pôsobení

vecnom: význam v dosahu záväznosti na rozhodnutie o inej veci. Náplň právoplatnosti prejavujúca
sa ako prameň prejudiciálnych účinkov právoplatného rozhodnutia je mimoriadne závažná. To,
že nejde o rozhodnutie o tej istej veci (s identickým predmetom konania) ešte neznamená, že už
raz súdom v predošlom občianskom súdnom konaní s konečnou platnosťou medzi účastníkmi
vyriešenú otázku hmotnoprávneho vzťahu by mohol neskôr (ďalší) súd v inom (novom) občianskom

súdnom konaní medzi tými istými účastníkmi posudzovať inak ako otázku predbežnú. Súd má teda
povinnosť pri svojom rozhodovaní o (tejto ďalšej) veci neodchýliť sa od právoplatného rozsudku, ktorým
sa vyriešila v inom občianskom súdnom konaní ako vec sama príslušná predbežná otázka.
Uvedený prejudiciálny účinok právoplatnosti skoršieho rozsudku v novom (ďalšom) občianskom súdnom
konaní (s neidentickým predmetom konania, t. j. bez existencie prekážky rei iudicatae) môže preto (so

zreteľom na tú - ktorú konkrétnu situáciu) viesť k výsledku (znamenať), že žalobca bude neúspešný.
Zistenie súdu v predošlom občianskom súdnom konaní o práve (resp. právnom vzťahu) právoplatným
rozsudkom (výrokom) sa neprejavuje (v prípade nového konania) iba negatívnym vymedzením,
že o tej istej veci nemôže súd znova konať a rozhodovať (ne bis in idem), t. j. len v skúmaní(danosti) tejto stránky právoplatnosti, ale má aj ďalší aspekt (dopad či zacielenie); je ním prejudicialita
spájaná s právoplatným rozsudkom.

43. Žalobkyňa argumentovala, že len výrok rozhodnutia je jedinou časťou rozsudku, ktorá nadobúda
právoplatnosť, a preto aj prípadne prejudiciálne posúdená otázka, ktorá sa prejavuje iba v odôvodnení
rozdsudku, nemôže tvoriť prekážku právoplatne rozhodnutej veci a zároveň akcentovala, že aj keď jej
žaloba v konaní sp. zn. 18C/86/2008 bola právoplatne zamietnutá, bolo tak z procesných dôvodov –
pre nepreukázanie jej naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe. Odvolací súd sa stotožňuje

s názorom žalobkyne, že rozsudok Okresného súdu Košice I. sp. zn. 18C/86/2008 nezakladá prekážku
rozhodnutej veci (napr. rozhodnutie NS SR, sp. zn. 6Cdo/54/2018, podľa ktorého „pokiaľ ide o otázku
prejudiciálneho účinku právoplatného súdneho rozhodnutia treba uviesť, že prejudiciálna otázka a jej
posúdenie nesmie byť nikdy poňaté do výroku súdneho rozhodnutia. Pritom výrok súdneho rozhodnutia
je jedinou časťou rozsudku, ktorá nadobúda právoplatnosť. Prejudiciálne posúdená otázka sa prejavuje
iba v odôvodnení rozhodnutia, nemôže preto tvoriť prekážku právoplatne rozhodnutej veci“). Treba však

dodať, že v existujúcom právoplatnom rozsudku vo veci sp. zn. 18C/86/2008 bola vyriešená
otázka, ktorá je pre správne rozhodnutie v terajšej veci podstatnou (rozhodujúcou) a takéto vyriešenie
vzťahu medzi tými istými účastníkmi ako konečné a záväzné treba rešpektovať. Nie je preto v ďalšom
(inom) občianskom súdnom konaní možné už v predošlom súdnom konaní raz právoplatným rozsudkom
vyriešenú otázku vzťahu strán sporu znova právne posudzovať (prehodnocovať).

44. Žalobkyňa sa v odvolaní pomerne podrobne zaoberala problematikou reštitučných zákonov,
odkázala aj na to, že právnemu predchodcovi ďalších na LV XXXX v súčasnosti zapísaných
spoluvlastníkov J. C. a J. C. bol jeho podiel na nehnuteľnosti vydaný podľa reštitučného zákona.
Obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Košice I. sp. zn. 18C/86/2008 je rozsudok Obvodného

súdu Košice I sp. zn. 34C/1673/91-63 z 27.2.1995, právoplatný 20.4.1995, zapísaný do katastra
nehnuteľností pod č. 1178/96 dňa 25.3.1996, ktorým bola žalovanej, ktorá je totožná ako v tomto
konaní, uložená povinnosť vydať R. A. C., bytom D., B. X, nehnuteľnosť, ktorá je sporná v tomto
konaní v podiele 5/24 z celku podľa zákona č. 87/1991 Zb. Predmetom tohto konania však nebolo
vydanie nehnuteľnosti podľa ňou uvádzaných reštitučných zákonov, dokonca ona sama z neznámych

dôvodov nikdy ani podľa nich nežiadala vydanie nehnuteľnosti, teda z ničoho nemožno usudzovať, že
by bola úspešná v prípadnom súdnom konaní (k tvrdeniu žalobkyne, že v reštitučnom konaní mala
byť vydaná celá nehnuteľnosť, odvolací súd uvádza, že pre účely reštitúcie podľa zákona č. 87/1991
Zb. pod pojmom „celá vec" treba rozumieť spoluvlastnícky podiel, ktorý oprávnená osoba vlastnila v
čase odňatia veci, viď 5Cdo/36/93). Jej odkaz na tieto zákony a právny konštrukt, ktorý v tejto súvislosti

vytvorila (vrátane tvrdenia dvojitého vlastníctva k spornej nehnuteľnosti, neexistencie vlastníckeho práva
žalovanej z dôvodov rozvedených v odvolaní) je preto v posudzovanej veci irelevantný, pričom odvolací
súd opakovane poukazuje na skutočnosť, že otázka vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti aj keď
nebola vyriešená vo výroku rozsudku sp. zn. 18C/86/2008 (keď žaloba bola zamietnutá pre nedostatok
naliehavého právnehozáujmu),bolaakoprejudiciálnaotázkavyriešenávtomtoprávoplatnomrozsudku,

v ktorom sa konštatovalo, že rozhodnutie Mestského národného výboru v Košiciach, Finančného odboru
č. Fin: Rp 1168/1974 z 31.10.1974, právoplatné 26.11.1974, bolo tým právnym titulom, na základe
ktorého došlo k prechodu vlastníctva sporných nehnuteľností na štát. V súčasnosti sa medzi tými
istými sporovými stranami nesmie vychádzať z iného záveru ohľadom existencie, resp. neexistencie
vlastníckeho práva, než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté. Iný

záver by podľa odvolacieho súdu napriek tomu, že vlastníctvo nehnuteľností bolo vyriešené len
prejudiciálne, znamenal ústavne neudržateľné narušenie princípu právnej istoty.

45. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa „umelo“ vytvorila predmetnú negatórnu určovaciu žalobu,
ktorá vzišla z jej neúspechu v konaní o určenie, že podiel X/XX-XX patrí do dedičstva po jej starej matke

poručiteľke L. C. a z toho dôvodu, aby nešlo o rovnaký predmet sporu, zmenila petit a domáha sa
určenia, že žalovaná nie je vlastníčkou nielen „jej prislúchajúceho podielu“ 5/24 z nehnuteľnosti ale
podielu XX/XX-XX, pričom podľa odvolacieho súdu na podanie žaloby presahujúcej jej dedičský podiel
po poručiteľke, nie je aktívne legitimovaná. Jej právne názory v súvislosti s odôvodnením žaloby v tomto
prebiehajúcom konaní, jej údajnou aktívnou vecnou legitimáciou aj vo veci o podiel presahujúci 5/24,

dvojitým vlastníctvom, sú príliš teoretizujúce, nerešpektujúce ustálenú judikatórnu prax a de facto sa nimi
domáha opätovného právneho posúdenia otázky, ktorá bola už vyriešená právoplatným rozsudkom, vo
svoj prospech.46. Odhliadnuc od už riešenej prejudicionality rozsudkom Okresného súdu Košice I. sp. zn. 18C/8/2008,
odvolací súd má za to, že takáto žaloba je vo veci nevhodne zvoleným procesným nástrojom a nemôže
viesť k úspechu žalobkyne. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo

31/2011 pri určovacej žalobe „ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený)
procesnýnástrojochranyprávažalobcu,čisaňoumôžedosiahnuťodstráneniespornostiprávaačisnáď
len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie
alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo
žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým.“ „Nedostatok

naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení je dôvodom na zamietnutie žaloby bez toho, aby
sa súd zaoberal vecou v jej merite (tento nedostatok bráni zaoberať sa vecou z hľadiska opodstatnenosti
uplatneného nároku). Vo všeobecnosti platí, že naliehavý právny záujem je daný predovšetkým tam,
kde by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo kde by sa bez tohto určenia stalo právne
postavenie žalobcu neistým, pričom žaloba o určenie nie je spravidla opodstatnená tam, kde je možné
žalovať na splnenie povinnosti“ uvádza sa v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4

Cdo 56/2009. Podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Cdo 44/03 „Ak žalobca žaloval o určenie, že žalovaní
nie sú vlastníkmi nehnuteľnosti (tzv. negatívne určenie) a súčasne aj o určenie, že tá istá nehnuteľnosť
patrí do dedičstva po jeho právnom predchodcovi (tzv. pozitívne určenie), na jeho strane nie daný
naliehavý právny záujem na negatívnom určení“. Podobne NS SR sp. zn. 2 MCdo 20/07 – R 55/2009
„Rozsudok súdu negatívne určujúci, že žalovaní nie sú vlastníkmi nehnuteľnosti, nemôže zlepšiť právne

postavenie žalobkyne, ktorá svoje vlastnícke právo nepreukazuje na ňu znejúcim tzv. nadobúdacím
titulom a dosiaľ nebola zapísaná ako vlastníčka predmetnej nehnuteľnosti v evidencii právnych vzťahov
k nehnuteľnostiam. Na podaní žaloby, predmetom ktorej je takéto určenie, nemá žalobkyňa naliehavý
právny záujem“. Odvolací súd poukazuje na to, že v predmetnej veci neexistuje ani zápis duplicitného
vlastníctva k nehnuteľnosti, ako tvrdila žalobkyňa, lebo na aktuálnom LV č. XXXX je ako jediný vlastník

spornej nehnuteľnosti v podiele 19/24 zapísaná žalovaná a žiadna iná osoba.

47. S poukazom na citovanú judikatúru odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dospel
k správnemu právnemu záveru, že na podanej žalobe žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem a na
tomto závere nič nemôžu zmeniť ani skutočnosti ňou opakovane uvádzané v odvolaní, ktorými len

polemizuje s právnymi názormi súdu prvej inštancie, spochybňuje správnosť jeho rozhodnutia a kritizuje
ako súd prvej inštancie vyriešil jej spor. Odvolací súd má v okolnostiach konkrétnej veci za to, že
úvaha súdu prvej inštancie, ktorou tento hodnotil argumenty strán a listinné dôkazy nebola svojvoľná, či
neprimeraná, ale mala racionálny podklad vychádzajúci z predmetu sporu. Odvolací súd nepopiera, že
žalobkyni sa subjektívne zdá ako nespravodlivé, ak súd jej žalobe (opakovane) nevyhovel. Treba však

dodať, že takáto žaloba, aká bola v tomto konaní predmetom prejednania všeobecným súdom nemohla
viesť k jej úspechu v konaní z dôvodov vyššie uvedených a ani dať odpoveď na všetky ňou nastolené
otázky z toho dôvodu, že ak nie je preukázaný jej naliehavý právny záujem na takejto žalobe, súd sa
ďalej nezaoberá (nemôže) meritom sporu.

48. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola
právna úprava obsiahnutá v ust. § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo
170/2005,vintenciáchktorýchpripotvrdenírozhodnutiaokresnéhosúduniejepotrebné,abykrajskýsúd
v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými

sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria
jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a preto postačuje len odkázať cez § 387 ods.
2 CSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku.

49. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou stranou, ale len na

tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003). Pokiaľ odvolací súd nereagoval na niektoré
námietky odvolateľky, odkazuje v podrobnostiach na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý
v podstatnom dal odpoveď na všetky otázky opakovane namietané v odvolaní žalobkyňou.50. V súvislosti s prejavom nespokojnosti odvolateľky s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd
poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v

súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr.
II. ÚS 4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie
je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,
aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo
možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS

162/05, I. ÚS 140/2017).

51. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, 2
a § 396 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, ale žiadne preukázateľné a účelne
vynaložené trovy jej v odvolacom konaní nevznikli, preto odvolací súd stranám náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

52. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

SpisovaZnacka

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o
odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie
môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa
§ 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).