Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. august 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/171/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717209505
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexandra Hanusová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:8717209505.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ W. V., narodeného XX. C. XXXX, Š. - C. Š.Ň., N.
XXX/XX, 2/ I. V., narodenej X. Q. XXXX, Š. - C. Š., N. XXX/XX, 3/ T. V., narodenej XX. X. XXXX, Š. - C.
Š., N. XXX/XX, všetci zastúpení advokátom JUDr. Marekom Radačovským, Košice, Žriedlová 3, proti
žalovaným 1/ KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, Bratislava, Štefánikova 17, IČO:
31 595 545, zastúpenej advokátom Felixom Neupauerom, Bratislava Dvořákovo nábrežie 8/A, 2/ U. B.,

narodenému XX. B. XXXX, M., Š. XXXX/X, zastúpenému advokátom JUDr. Martinom Bašistom, Poprad,
Štefánikova 8, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, v konaní vedenom pred Okresným súdom
Poprad pod sp. zn. 20C/51/2017, o dovolaní žalobcov 1/ až 3/ a žalovanej 1/ proti rozsudku Krajského
súdu v Prešove z 26. novembra 2020 sp. zn. 9Co/20/2020, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalobcov 1/ až 3/ o d m i e t a.

Žalovaní 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Dovolanie žalovanej 1/ o d m i e t a.

Žalobcovia 1/ a ž 3/ nemajú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 29. novembra 2019 č. k.
20C/51/2017-137 výrokom I. uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 25.000 eur,
výrokom II. žalobkyni 2/ sumu 25.000 eur, výrokom III. žalobkyni 3/ sumu 25.000 eur a výrokom IV.
žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. O trovách konania rozhodol výrokom V. tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú
povinní nahradiť žalobcom 1/ až 3/ trovy konania v rozsahu 50 %.
1.1. V odôvodnení rozhodnutia (v poradí druhého) súd uviedol, že žalobcovia sa domáhali náhrady

nemajetkovej ujmy každý po 50.000 eur, ktorá im vznikla v dôsledku úmrtia matky B. V., ktorá zomrela
XX. W. XXXX na následky nehody z 21. januára 2015 spôsobenej žalovaným 2/. Zo zisteného
skutkového stavu, ktorý posúdil podľa ustanovení § 11, § 13, § 100, § 101 až § 110, § 457, § 511 ods. 1,
§ 853 ods. 1 a § 420 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „OZ“) a § 4 ods. 1 a ods. 2 písm. a), § 15 ods. 1 a ods. 2. zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a

doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 381/2001 Z. z.“) mal za
to, že nárok žalobcov je čo do základu dôvodný. Žalovanú 1/ považoval za pasívne vecne legitimovanú
na základe záverov vyplývajúcich z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2017
sp. zn. 6MCdo/1/2016, podľa ktorého pre účely zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom
zmysle, že tento zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada vyplýva pozostalým z občianskoprávnej

zodpovednosti za ich práva na súkromný a rodinný život. Námietku premlčania nároku žalobcov
vznesenú žalovanou 1/ vyhodnotil ako neopodstatnenú s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súduSlovenskejrepublikyR58/2014.Kzásahudoprávžalobcovdošlomomentomsmrtiichmatky26.januára
2015, žalobcovia mohli právo na náhradu uplatniť prvýkrát 27. januára 2015, od tohto dňa začala plynúť
všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá by skončila 27. januára 2018 a žalobcovia podali žalobu na

súd pred uplynutím premlčacej doby 4. októbra 2017.
1.2. Za primeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy u všetkých žalobcov súd považoval 25.000 eur.
Vychádzal zo zistení, že žalobca 1/ bol v čase úmrtia matky plnoletým študentom, a z toho, že žalobkyne
2/ a 3/ boli neplnoleté a v dôsledku úmrtia matky boli nútené zmeniť bydlisko, školu a všetky väzby.
Žalobcovia s matkou žili v spoločnej domácnosti a boli na ňu odkázaní, i keď vzhľadom na charakter

práce matky (v turnusoch v zahraničí) neboli v každodennom osobnom kontakte. Pokiaľ sestre žalobcov
B. V., bola v inom konaní priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 10.000 eur, podľa súdu prvej inštancie
bolo potrebné zohľadniť, že B. V. bola v čase úmrtia žalobcov vydatá a žila v spoločnej domácnosti so
svojim manželom, nie v domácnosti žalobcov. Jej kontakt s rodinou a vzťah k matke a súrodencom bol
síce zachovaný, avšak nedosahoval intenzitu vzťahu žalobcov. O náhrade trov konania rozhodol podľa
ustanovenia § 255 CSP podľa pomeru úspechu účastníkov konania.

2.KrajskýsúdvPrešove(ďalejaj„krajskýsúd“alebo„odvolacísúd“)naodvolaniežalobcovažalovaných
rozsudkom z 26. novembra 2020 sp. zn. 9Co/20/2020 rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom
výroku IV. potvrdil, vo výroku I., v časti o zaplatenie sumy 15.000 eur rozsudok potvrdil a v časti
prevyšujúcu 15.000 eur ho zmenil tak, že žalobu zamietol, vo výroku II. v časti o zaplatenie 15.000 eur

rozsudok potvrdil a v časti prevyšujúcej 15.000 eur ho zmenil tak, že žalobu zamietol, vo výroku III. v
časti o zaplatenie 15.000 eur rozsudok potvrdil a v časti prevyšujúcej 15.000 eur ho zmenil tak, že žalobu
zamietol a žalobcom 1/ až 3/ priznal proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov prvoinštančného i
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
2.1. Odvolací súd na odvolaciu námietku žalovanej 1/ týkajúcu sa premlčania uviedol, že predmetom

konania bol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, t.j. právo majetkovej povahy, ktoré
sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe; premlčacia doba u nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy podľa ustanovenia § 101 OZ je trojročná (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
27. novembra 2012 sp. zn. 2Cdo/194/2011, zo 17. februára 2011 sp. zn. 5Cdo/265/2009, uznesenie
z 22. júna 2016 sp. zn. 3Cdo/8/2016), začiatok jej plynutia je viazaný na okamih, kedy došlo k

zásahu objektívne spôsobilému porušiť právo osoby dotknutej zásahom. V danom prípade došlo k
dopravnej nehode 21. januára 2015, na následky ktorej matka žalobcov zomrela 22. januára 2015, v
deň nasledujúci po tejto udalosti začala plynúť trojročná premlčacia doba. Ak žalobcovia podali žalobu
na súd 4. októbra 2017, podali ju pred uplynutím premlčacej doby, ktorá by v tomto prípade uplynula
23. januára 2018. Žalobou uplatnené nároky preto premlčanými neboli. Aplikácia dvojročnej premlčacej

doby, ako žiadala žalovaná 1/ s prihliadnutím na ustálenú rozhodovaciu prax nebola namieste.
2.2. Odvolací súd sa ďalej zaoberal výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, teda tým, či stanovená
súdom prvej inštancie žalovaným je adekvátna v kontexte zistených okolností a tvrdení, čo namietali
žalovaní (že priznané náhrady sú neprimerane vysoké) a aj žalobcovia (že sú nízke). Po oboznámení
sa s výpoveďami žalobcov a svedkov o vzťahu žalobcov s matkou dospel k rovnakému názoru ako súd

prvejinštancie,ato,ženásilné,nezvratnépretrhnutieväziebžalobcovsmatkou,dôsledkomktorýchbolo
aj to, že žalobkyne 2/ a 3/, ako neplnoleté, museli zmeniť dovtedajší domov za bývanie u príbuzných,
čo bolo pre nich mimoriadne ťaživé. Okolnosť, že matka pracovala na turnusy a teda nemohla byť v
každodennom kontakte s nimi, nemala podľa odvolacieho súdu zásadný význam, naopak nasvedčovala
tomu, že zabezpečovanie potrieb rodiny a potrieb žalobcov bolo zásadnou prioritou ich matky, od

ktorej boli hmotne závislí. Tieto okolnosti, kvalita vzťahu žalobcov s matkou, vek žalobcov, vek matky,
otázka materiálnej závislosti žalobcov od matky, považoval v spojení s morálnym zadosťučinením v
zmysle odsudzujúceho rozhodnutia žalovaného 2/ v trestnom konaní a vyvíjajúcej sa doktríny, jednými z
určujúcich východísk kvantifikácie primeranosti nemajetkovej ujmy osoby pozostalej po obeti dopravnej
nehody alebo inej protiprávnej udalosti na strane osôb domáhajúcich sa náhrady nemajetkovej ujmy.

K okolnostiam na strane osoby, ktorá bola pôvodcom zásahu za podstatné okolnosti považoval mieru
zavinenia na udalosti, ktorá viedla k samotnej škodovej udalosti a jej následný postoj, ako aj dôsledky
zásahu do jeho vlastnej sféry. V tomto zmysle podľa súdu z dokazovania nevyplynulo, že žalovaný 2/
konal úmyselne protiprávne. Odvolací súd zohľadnil, že vo vyjadrení k žalobe označil nárok žalobcov za
zištný, čo vykazuje znaky necitlivosti, ktoré v úplnosti nemohli byť reparované jeho vyjadrením ľútosti v

odvolaní a nemohli sa tak stať zásadnou okolnosťou ovplyvňujúcu výšku náhrady nemajetkovej ujmy.
2.3. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie uvedené rozhodujúce okolnosti riadne zistil,
avšak dôvodnosť žalobcami požadovanej náhrady v porovnaní so sumou, ktorú priznal sestre žalobcov
v inom konaní, k čomu ho odvolací súd zaviazal v zrušujúcom uznesení z 10. októbra 2017 č. k.9Co/158/2018-97, nevyhodnotil tak, aby výsledok zodpovedal požiadavke primeranosti, ktorá by mala
zodpovedať spravodlivému vyhodnoteniu nároku všetkých pozostalých po B. V.. V konaní vedenom
na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 20C/92/2016 bola sestre žalobcov rozsudkom z 28. februára

2017 č. k. 20C/92/2016-63 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo 16. apríla 2018 č.
k. 23Co/93/2017-105 priznaná náhrada 10.000 eur napriek tomu, že požadovala 15.000 eur. Podľa
odvolacieho súdu náhrada nemajetkovej ujmy priznaná súdom prvej inštancie žalobcom v danom
konaní, ktorá prevyšuje o viac ako 100 % náhradu priznanú z toho istého dôvodu súdom ich sestre,
nie je primeraná. Občiansky zákonník neupravuje maximálnu ani minimálnu výšku nemajetkovej ujmy.

Upravenéjelento,žetátonáhrada,ktorájeformouzadosťučineniamábyťprimeraná.Zmyslomnáhrady
nemajetkovej ujmy nie je byť zábezpekou, zdrojom obživy ani náhradou príjmu, logicky nemôže viesť ani
k získaniu značného profitu. K záveru súdu prvej inštancie, ktorý o náhrade rozhodoval aj s prihliadnutím
na to, že sestra žalobcov už nežila v domácnosti matky, odvolací súd uviedol, že v našej spoločnosti
je prirodzené, že vzťahy medzi rodičmi a deťmi sa plnoletosťou nepretŕhajú, prechádzajú vývojom a
nadobúdajú iný rozmer, pričom ak neexistujú okolnosti svedčiace o opaku, pre každého z potomkov ide

o ujmu závažnú, založenie vlastnej rodiny na tom nemusí nič zmeniť, keďže rodinný život je súborom
vzťahov medzi najbližšími príbuznými, osobitne v priamej príbuzenskej línii medzi rodičmi a deťmi, ktoré
plnoletosťou a založením vlastnej domácnosti nadobúdajú iný, niekedy aj kvalitatívne lepší rozmer.
2.4. Odvolací súd osobitne zdôraznil, že nemal pochybnosti o utrpení žalobcov, ktoré by každá osoba
na ich mieste vnímala obdobne, mal však s prihliadnutím na náhradu priznanú súdom sestre žalobcov

v inom konaní, za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy pre každého po 15.000 eur. Prihliadol
pritom aj na osobitnosti okolností u žalobcov v rozhodnom čase, ktorí v čase matkinho úmrtia boli
na nej finančne závislí, a tiež na to, že bežnú starostlivosť počas jej neprítomnosti pre prácu v
zahraničí im poskytovali iní príbuzní. K námietkam strán, že súdom prvej inštancie priznaná náhrada
nekorešponduje s rozhodovacou praxou súdov v obdobných prípadoch, podľa žalobcov im mala byť

priznaná náhrada, ktorú žiadali (každému 50.000 eur), a podľa žalovaných, že ide o neprimerane vysokú
náhradu uviedol, že posúdenie každého nároku je výsledkom zhodnotenia komplexu konkrétnych
individuálnych skutkových zistení. Vychádzajúc z tvrdení žalobcov, zo zhodnotenia dôkazov, ktoré boli
v konaní vykonané v jednotlivosti, ako aj vo vzájomnej súvislosti, dospel k záveru, že v danom prípade
je primeraná náhrada 15.000 eur pre každého zo žalobcov. Poukázal na to, že Európsky súd pre

ľudské práva v medializovanej veci Kontrová proti Slovenskej republike (tzv. „tušická tragédia“) priznal
rozsudkom z 31. júla 2007 matke, ktorej manžel zastrelil seba a obe jej deti, náhradu nemajetkovej
ujmy sumárne 25.000 eur. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok prvoinštančného súdu
preskúmavaný na základe odvolania žalobcov proti zamietajúcemu výroku podľa ustanovenia § 387 ods.
1 a ods. 2 CSP potvrdil, potvrdil výroky I., II., III. priznávajúce žalobcom 1/ až 3/ náhradu nemajetkovej

ujmy 15.000 eur pre každého z nich, v prevyšujúcom rozsahu výroky I., II. a III., rozsudok podľa
ustanovenia § 388 CSP zmenil a žalobu zamietol.
2.5. Odvolací súd preskúmal aj rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania (výrok V.), o ktorých
rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 CSP podľa pomeru úspechu k neúspechu vo
veci. Vzhľadom na to, že predmetom konania bol nárok, výška plnenia ktorého bola na úvahe súdu,

pristúpil k rozlíšeniu, čo je základné a čo sprevádzajúce. V prejednávanej veci boli žalobcovia v tom čo
bolo základné (existencii nároku na náhradu nemajetkovej ujmy) úspešní. Mal za to, že ak súd prvej
inštancie o náhrade trov prvoinštančného a predchádzajúceho odvolacieho konania nerozhodol tak, aby
jeho rozhodnutie korešpondovalo s rozhodnutím vo veci samej, nerozhodol správne a preto odvolací
súd nárok na náhradu priznal žalobcom v rozsahu 100% s tým, že o výške trov bude rozhodnuté súdom

prvej inštancie zo sumy prísudku samostatným uznesením.

3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podali žalobcovia a žalovaná 1/ dovolania, prípustnosť
ktorých vyvodzovali z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
3.1. Žalobcovia podali dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu v častiach, v ktorých zmenil výroky

I., II. a III o náhrade nemajetkovej ujmy prevyšujúcej 15.000 eur tak, že žalobu zamietol a žiadali, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v tejto časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Otázku,
ktorú podľa nich odvolací súd nesprávne právne vyriešil bolo to, či vyjadrenie rozsahu a intenzity ujmy,
ktorú vyvolali zásahy do oblastí súkromného a rodinného života žalobcov, resp. osôb, u ktorých súd
o výške náhrady nemajetkovej ujmy rozhoduje, je postačujúce paušálne porovnávanie s inými, aj keď

obdobnýmiprípadmi.Mali zato,žeodvolacísúdsaodchýlilodprávnehonázoruvyjadrenéhovrozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. júna 2016 sp. zn. 3Cdo/18/2016, že „Ľudia nevnímajú vždy
rovnako okolnosti vonkajšieho sveta a aj ich vzťahy s inými vykazujú znaky osobitosti, neopakovateľnosti
a jedinečnosti. Vzhľadom na to aj dôsledky zásahov do týchto osobnostných sfér života každého človekasú vysoko individuálne. Na vyjadrenie rozsahu a intenzity ujmy, ktorú vyvolali zásahy do týchto oblastí
súkromného a rodinného života je nepostačujúce (paušálne) prirovnanie s inými, i keď obdobnými
prípadmi.“

3.2. Žalobcovia namietali, že odvolací súd sa nevysporiadal s individuálnymi okolnosťami
charakterizujúcimi závažnosť vzniknutej ujmy na strane každého z nich osobitne, ale len paušálne
a každému z nich priznal 15.000 eur, čím sa odchýlil aj od rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn.
3Cdo/153/2009, 3Cdo/106/2012, 4Cdo/171/2005, 5Cdo/126/2007, 7Cdo/180/2012, v ktorých najvyšší
súd jednoznačne konštatuje že: „Výšku náhrady nemajetkovej ujmy možno určiť, a to spôsobom, ktorý

uvádza zákon - vždy s prihliadnutím na individuálne okolnosti charakterizujúce závažnosť vzniknutej
ujmy a na jedinečnú povahu okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo. Stanovenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch je síce vecou voľnej úvahy súdu, jeho úvaha musí byť ale náležite
odôvodnená a vždy musí mať základ v takých konkrétnych skutkových zisteniach súdu, ktoré zohľadňujú
individuálne okolnosti prejednávaného prípadu a so zreteľom na ne sú relevantné pre posúdenie
primeranosti náhrady v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka.“

3.3. Žalobcovia tvrdili, že z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že situácia, v ktorej boli pred smrťou
ich matky, ako aj situácia, v ktorej sa ocitli po smrti matky bola diametrálne odlišná od situácie ich
staršej sestry B. V.Ä. a intenzita zásahu do ich práv a závažnosť ujmy je podstatne vyššia, resp.
vážnejšia ako u ich sestry. Sestra v čase smrti ich matky už nežila v spoločnej domácnosti s nimi, mala
vlastnú rodinu, bola vydatá a mala dieťa. Intenzita zásahu do sféry sestry spôsobená smrťou matky

bola nepochybne nižšia, nakoľko nebola finančne odkázaná na podporu mamy, ktorá už nemala voči
nej vyživovaciu povinnosť a smrťou matky sa jej život radikálne nezmenil, tak ako to bolo u žalobcov.
Žalobcovia žili v spoločnej domácnosti s matkou, boli študentmi, žalobkyne 2/ a 3/ boli neplnoleté a
súd im musel ustanoviť opatrovníka, pretože ich otec už tiež nežil. Žalobcovia sa museli odsťahovať z
rodičovského bývania, boli vytrhnutí z rodinného prostredia a okruhu priateľov a známych, teda zásah do

ich osobnostných práv a závažnosť nemajetkovej ujmy je neporovnateľne a mnohonásobne väčšia ako
u ich sestry. Namietli, že v praxi slovenských súdov sa náhrada nemajetkovej ujmy za smrť príbuzného
pri dopravných nehodách (neúmyselné zabitie) stanovuje od 5.000 eur po 100.000 eur, a preto by bolo
vhodné stanoviť aspoň minimálne náhrady v takýchto prípadoch. Podľa žalobcov napádaný rozsudok
nemá dostatočný podklad v relevantných skutkových zisteniach (individualizujúcich osobitosti ujmy

spôsobenej v konkrétne prejednávanej veci) a spočíva na predčasnom, a teda aj nesprávnom právnom
posúdení veci v zmysle ustanovenia § 432 CSP.
3.4.Protirozsudkuodvolaciehosúdupodaladovolanieajžalovaná1/zdôvodovuvedenýchvustanovení
§ 421 ods. 1 písm. a) CSP a navrhla, aby dovolací súd zmenil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu tak,
že žalobu voči nej zamietne. Nesúhlasila s právnym posúdením premlčania uplatneného práva. Ak sa

pod pojem škoda na zdraví podľa zákona č. 381/2001 Z. z. subsumuje aj nemajetková ujma pozostalých,
potom podľa nej tieto nároky treba ako škodu posudzovať v celku. Ak je pre účely zákona č. 381/2001 Z.
z. nemajetková ujma užšou kategóriou škody nie je žiadny legitímny a ani spravodlivý dôvod na to, aby
sa aj tento nárok ako škoda nepremlčoval v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, ako to predpokladá
aj samotný zákon č. 381/2001 Z. z. v ustanovení § 15 ods. 2. Podporne poukázal na rozhodnutie

Krajského súdu v Žiline z 29. júna 2018 sp. zn. 8Co/106/2018 k aplikácii ustanovenia § 106 ods. 1 OZ a
posúdenia začiatku plynutia subjektívnej 2-ročnej premlčacej doby. Podľa tohto odvolacieho súdu právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote
podľa ustanovenia § 101 OZ, ale v tejto veci, ako už bolo konštatované okresným súdom a zhodne
i odvolacím súdom, ide o nárok na náhradu škody. Teda nie je možné na jednej strane konštatovať,

že nemajetková ujma je škodou na účely zákona č. 381/2001 Z. z., ale na druhej stane aplikovať
premlčanie ako pri náhrade nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti žalovaná 1/ poukázala na rozhodnutie
najvyššieho súdu z 27. augusta 2019 sp. zn. 4Cdo/75/2019. Na jednej strane prvoinštančný a odvolací
súd vychádzajú z toho, že nárok žalobcov je škodou na zdraví podľa judikovaného rozhodnutia R
61/2018, avšak bez ďalšieho mali za to, že sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej dobe v zmysle

judikovaného rozhodnutia zn. R 58/2014, ktoré sa však nemajetkovou ujmou nezaoberá ako so škodou
na zdraví a za škodu ju neoznačuje. Podľa názoru žalovanej 1/ nárok žalobcov je aj pre účely premlčania
potrebné považovať za škodu na zdraví, pri ktorej plynie výlučne subjektívna premlčacia doba podľa
ustanovenia § 106 OZ, a kde vzhľadom na deň nehody (21. január 2015) a deň podania žaloby (4.
október 2017), sa nárok žalobcov premlčal. Ako príklady odklonu od ustálenej rozhodovacej činnosti

dovolacieho súdu uviedol rozhodnutia z 27. augusta 2019 sp. zn. 4Cdo/75/2019, z 29. apríla 2015 sp. zn.
4MCdo/13/2013,z28.februára2011sp.zn.4Cdo/152/2010az29.októbra2008sp.zn.4Cdo/237/2007.4. Žalovaná 1/ k dovolaniu žalobcov uviedla, že podľa nej samotná výška náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch nepredstavuje nesprávne právne posúdenie a považuje ho len za vyjadrenie nespokojnosti
s priznanou náhradou. Žalovaný 2/ sa k dovolaniu žalobcov vyjadril tak, že v ňom opakovane a účelovo

spochybňujú správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu a navrhol ho ako neprípustné odmietnuť.

5. Žalobcovia a ani žalovaný 2/ sa k dovolaniu žalovanej 1/ písomne nevyjadrili.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“ alebo „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§

35 CSP) po zistení, že žalobcovia a aj žalovaná 1/ dovolanie podali v stanovenej lehote (§ 427 ods.
1 CSP), boli zastúpení v súlade so zákonom (§ 429 CSP), dovolanie podali v častiach, v ktorých bolo
napadnuté rozhodnutie vydané v ich neprospech (§ 424 CSP), viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP)
preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

7. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu

spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo
domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho
stupňa,savobčianskoprávnomkonanízaručujelenvtedy,aksúsplnenévšetkyprocesnépodmienky,za
splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (napr. rozhodnutie ústavného

súdu sp. zn. I. ÚS 4/2011).

8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia

inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

9. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej

správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo
na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II.
ÚS 172/03).

10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle

ustanovenia § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

11. Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

12.Dovolanieprípustnépodľaustanovenia§421CSPmožnoodôvodniťibatým,žerozhodnutiespočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

13. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti
dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna
úprava) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

14. V neposlednom rade dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku
spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil vdovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Rovnako je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako
ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).

15. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP, musí
mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade
nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou
riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako

aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Otázka
relevantná v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP musí byť procesnou stranou nastolená
v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). V prípade absencie vymedzenia
právnej otázky preto nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a
hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd.

16. Nevyhnutnou podmienkou prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP je,
že sa týka právnej otázky, na riešení ktorej založil odvolací súd svoje rozhodnutie. Toto ustanovenie
dopadá len na takú právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil [neponechal ju nepovšimnutou a pri svojich
právnych úvahách nedotknutou, ale ju riadne nastolil, vysvetlil jej podstatu, vyjadril vo vzťahu k nej
svoje právne úvahy (prípadne možnosti odlišných prístupov k jej riešeniu) a vysvetlil jej riešenie a tiež

dôvody, so zreteľom na ktoré zvolil práve riešenie, na ktorom založil svoje rozhodnutie], a zároveň, že
pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Otázka,
ktorou sa strany sporu, prípadne aj súd v konaní síce zaoberali, na vyriešení ktorej ale nie je v konečnom
dôsledku založené dovolaním napadnuté rozhodnutie, nie je relevantná v zmysle tohto ustanovenia
(3Cdo/214/2018).

17. Dovolací súd pristúpil najprv k preskúmaniu napadnutého rozsudku odvolacieho súdu na základe
dovolania žalobcov, ktorí za spornú právnu otázku v podstate považovali to, či pri posúdení ich nároku
na nemajetkovú ujmu odvolací súd dostatočne zohľadnil rozsah a intenzitu ujmy, ktorú utrpeli zásahom
do ich nemajetkových práv a či mohol prihliadnuť na rozhodnutie o nároku ich sestry na náhradu

nemajetkovej ujmy uplatnenom v inom konaní, nakoľko zásah do jej osobnostných práv bol podľa nich
menej závažný.

18. V dovolaní žalobcovia uviedli, že judikatúra dovolacieho súdu je ustálená v tom, že výška náhrady
za nemajetkovú ujmu zohľadňuje individuálne okolnosti charakterizujúce závažnosť vzniknutej ujmy

ako aj okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo a že aj keď stanovenie jej výšky je vecou voľnej
úvahy, táto úvaha musí byť náležite odôvodnená a musí mať základ v takých skutkových zisteniach,
ktoré zohľadňujú individuálne okolnosti prejednávaného prípadu a so zreteľom na ne sú relevantné pre
posúdenie primeranosti náhrady, a teda že určenie jej výšky nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by
nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia

úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
6MCdo/15/2012).

19. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí k otázke výšky priznanej nemajetkovej ujmy uviedol, že v
dôsledku úmrtia B. V. došlo k násilnému, nezvratnému pretrhnutiu väzieb žalobcov s matkou a prihliadal

na vek žalobcov a na to, že boli odkázaní na matku ako jediného rodiča, pretože ich otec už predtým
zomrelažežalobkyne2/a3/,ktorébolivčasezásahumaloleté,muselizmeniťbydliskoatýmajzázemie,
ktoré mali vytvorené v domove s matkou. Zároveň však prihliadol aj na to, že rodinu s nimi tvorila aj
staršia sestra, ktorá síce v čase smrti matky už bola dospelá a nebývala s matkou, ale do jej práv bolo
v dôsledku dopravnej nehody tiež zasiahnuté a súdom jej bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy

10.000 eur. Priznaním nemajetkovej ujmy žalobcov o polovicu vyššej ako ich staršej sestre odvolací súd
zohľadnil práve tie rozdiely, ktoré predstavovali závažnejší zásah do ich osobnostných práv, na ktoré v
dovolaní poukazovali žalobcovia a ktoré odôvodňovali priznanie vyššej náhrady v porovnaní s náhradou
priznanou ich staršej sestre.

20. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na riešení čisto
individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Závažnosť vzniknutej
ujmy žalobcov a jej dôsledky mal odvolací súd riadne preukázané výsledkami vykonaného dokazovania.
Vzhľadom na intenzitu zásahu a jeho nenapraviteľné následky mal morálne zadosťučinenie zanepostačujúce, v dôsledku čoho žalobcom patrí náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2
a 3 OZ). Podľa názoru dovolacieho súdu je výška tejto náhrady, ktorú žalobcom priznal odvolací súd,
primeraná všetkým relevantným okolnostiam, a aj keď je priznaná všetkým trom žalobcom v rovnakej

výške, nie je paušalizovaná. Súd v nej zohľadnil osobitosti v dôsledkoch zásahu do práv každého zo
žalobcov, nie je stanovená nad rámec bežného rozhodovania v obdobných prípadoch, odvolací súd ju
prísne individualizoval vo vzťahu ku každému zo žalobcov a zohľadnil všetky okolnosti prejednávanej
veci. Záver súdu o intenzite zásahu do práv pozostalých po obetiach dopravnej nehody nie je založený
na aplikácii právnych noriem na zistený skutkový stav; spočíva na vyhodnotení skutkových podkladov,

ku ktorým dospel súd v rámci dokazovania. Výsledkom tejto činnosti súdu nie sú závery právne,
ale skutkové závery. Právnou otázkou tu je iba vymedzenie tých právnych skutočností, ktoré je
potrebné pri jej zisťovaní zohľadňovať. Pri ich zisťovaní odvolací súd v danej veci, v súlade zo závermi
vyjadrenýmivrozhodnutiachdovolaciehosúdusp.zn.3Cdo/153/2009,3Cdo/106/2012,4Cdo/171/2005,
5Cdo/126/2007 a 7Cdo 180/2012 zohľadnil všetky podstatné okolnosti konkrétneho prípadu v záujme
účinne zmierniť nepriaznivý následok zásahu do osobnostných práv žalobcov.

21. Z aspektu toho, čo sami žalobcovia uviedli v dovolaní (že napadnutý rozsudok nemá dostatočný
podklad v relevantných skutkových zisteniach individualizujúcich osobitnosti ujmy v konkrétnej
prejednávanej veci) je zrejmé, že rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo od vyriešenia právnej
otázky vymedzenej v dovolaní žalobcami, dospel dovolací súd k záveru, že žalobcami prezentovaná

dovolacia námietka nesprávneho právneho posúdenia veci nemohla založiť prípustnosť dovolania podľa
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Dovolací súd preto dovolanie žalobcov 1/ až 3/ ako neprípustné
podľa ustanovenia § 447 písm. f) CSP odmietol.

22. Podľa dovolania žalovanej 1/ právo žalobcov priznávané na základe zákona č. 381/2001 Z. z. je

aj pre účely premlčania potrebné považovať za škodu na zdraví, pri ktorej plynie výlučne subjektívna
premlčacia doba podľa ustanovenia § 106 OZ, a kde vzhľadom na deň nehody (21. január 2015) a deň
podania žaloby (4. október 2017) sa právo žalobcov premlčalo.

23. Žalovaná 1/ namietala uplynutie premlčacej doby s tým, že išlo o škodu na zdraví, pri ktorej plynie

výlučne subjektívna premlčacia doba podľa ustanovenia § 106 OZ. Konkrétne právnu otázku, ktorú
podľa nej odvolací súd nesprávne právne vyriešil, keď sa odklonil od právneho názoru dovolacieho
súdu vyjadreného v rozhodnutiach z 27. augusta 2019 sp. zn. 4Cdo/75/2019, z 29. apríla 2015 sp. zn.
4MCdo/13/2013, z 28. februára 2011 sp. zn. 4Cdo/152/2010, z 29. októbra 2008 sp. zn. 4Cdo/237/2007,
zadefinovala tak, či sa nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnený proti poisťovni podľa § 15 ods. 2

zákona č. 381/2001 Z.z. premlčuje ako nárok na náhradu za škodu na zdraví v premlčacej dobe podľa
§ 106 OZ.

24. Pre právnu otázku, podriaďovanú pod ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP je charakteristický
„odklon“ jej riešenia od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorý zvolil odvolací súd. Ide tu

teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej
otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu. Obsah tohto pojmu napĺňajú predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré
sú publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Patrí do
tohto pojmu ale aj prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho

súdu alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané
rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili (rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/6/2017, sp. zn. 3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017,
5Cdo/87/2017, 6Cdo/21/2017, 6Cdo/129/2017). Aby mala dovolateľom nastolená otázka relevantný
význam v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP musí byť riešená odvolacím súdom a odvolací

súd na jej riešení musel založiť svoje rozhodnutie.

25. Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že je viazaný iba vymedzením takej právnej otázky,
od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však
už určením, pod ktorý prípad prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá. V

danom prípade žalovaná 1/ v dovolaní vymedzila právnu otázku, ktorá môže byť právne významná z
hľadiska ustanovenia § 421 písm. a) CSP. Išlo o posúdenie premlčania uplatneného nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy príbuzným obetí dopravnej nehody spôsobenej poistencom žalovanej 1/. Zostalo
posúdiť, či ide o otázku, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxedovolacieho súdu. Dovolateľka poukázala na rozhodnutia dovolacieho súdu z 27. augusta 2019 sp. zn.
4Cdo/75/2019, z 29. apríla 2015 sp. zn. 4MCdo/13/2013, z 28. februára 2011 sp. zn. 4Cdo/152/2010 a
z 29. októbra 2008 sp. zn. 4Cdo/237/2007.

26. V uvedených rozhodnutiach, od ktorých sa pri riešení otázky premlčania odvolací súd podľa
žalovanej 1/ odklonil, sa dovolací súd zaoberal premlčaním práva na náhradu škody na zdraví, v prípade
rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/75/2019 premlčaním práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia.
Otázkou „či sa premlčuje právo na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnené v zmysle ustanovení zákona

č. 381/2001 Z..z. voči poisťovateľovi vo všeobecnej trojročnej lehote napriek zákonnému ustanoveniu
§ 15 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení“ sa ale už dovolací súd zaoberal, a to konkrétne v
rozhodnutiach sp. zn. 5Cdo/102/2017 a sp. zn. 7Cdo/252/2021 publikovaných v Zbierke rozhodnutí a
stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. R 35/2020 a R 3/2022, v dôsledku čoho možno
v nich uvedené právne závery o predmetnej právnej otázky považovať za ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu. Vec prejednávajúci senát preto skúmal, či napadnutým rozhodnutím došlo k odklonu

od tejto rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

27. Dovolací súd v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/102/2017 (R 35/2020) konštatoval, že „ustanovenie § 15 ods.
2 zákona č. 381/2001 Z. z. (ktoré má charakter lex specialis) je potrebné vykladať tak, že na premlčanie
nároku na náhradu škody, a ako vyplýva z vyššie uvedeného odôvodnenia (bod 14 odôvodnenia) i na

premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy platí rovnaká právna úprava vo vzťahu k osobe, ktorá
škodu spôsobila (škodcovi) i vo vzťahu k poisťovateľovi (poisťovni) tejto osoby a to v tom smere, že vo
vzťahu k obidvom subjektom sa aplikuje právna úprava premlčania vyplývajúca z ustanovenia § 101
Občianskeho zákonníka (ktorá má charakter lex generalis), podľa ktorej sa toto právo premlčuje vo
všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, pretože právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je

právom majetkovej povahy (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra
2012 sp. zn. 2Cdo/194/2011, publikovaný pod R 58/2014, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 17. februára 2011 sp. zn. 5Cdo/265/2009, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo 17. februára 2017, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. novembra 2017 sp. zn.
8Cdo/24/2017, ale i uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. septembra 2013, sp. zn.

IV. ÚS 542/2013-18). Inak povedané, uvedené ustanovenie upravuje (iba) to, že vo vzťahu k obidvom
subjektom sa uplatňuje rovnaká právna úprava dĺžky premlčacej doby, ale v žiadnom prípade ho
nemožnointerpretovaťtak,ženapr.eventuálnespočívanieplynutiapremlčacejdobytýkajúcesajedného
subjektu predstavuje automaticky spočívanie plynutia premlčacej doby týkajúce sa druhého subjektu“.

28. Na uvedené rozhodnutie nadviazal najvyšší súd rozhodnutím z 31. marca 2022 sp. zn.
7Cdo/252/2021 (R 3/2022), v odôvodnení ktorého (ešte nad rámec) poznamenal, že ide o premlčanie
priameho nároku poškodeného voči poisťovni (§ 15 ods. 2 zákona č. 381/2000 Z. z.), ktoré sa
však nedotýka povinnosti poisťovne poskytnúť poistné plnenie za poisteného (v mene poisteného)
poškodenému (§ 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2000 Z. z.), a to na základe rozsudku vydanému iba

voči poistenému. Zároveň poukázal na to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú zásahom
dosúkromnéhoarodinnéhoživotazavinenímdopravnejnehody(§13ods.2OZ)jenárokomhradenýmz
povinného zmluvného poistenia podľa zákona č. 381/2001 Z. z., a preto v takýchto prípadoch je potrebné
prihliadať na § 104 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého pri právach na plnenie z poistenia začína
plynúť premlčacia doba za rok po poistnej udalosti.

29. Pretože dovolací súd sa od uvedených právnych záverov nemá dôvod odchýliť, pri rozhodovaní
vychádzal z toho, že právo poškodeného na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnené v zmysle zákona č.
381/2001 Z. z. voči poisťovateľovi je právom majetkovej povahy a premlčuje sa vo všeobecnej trojročnej
premlčacej dobe podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, pričom premlčacia doba začína

plynúť za rok po poistnej udalosti.

30. Dovolací súd z vyššie uvedených dôvodov uzatvára, že odvolací súd sa pri riešení
dovolacej otázky neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke posúdenia
premlčania uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

5Cdo/102/2017), práve naopak v plnom rozsahu ju rešpektoval.

31. Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že žalovaná 1/ neopodstatnene tvrdila dôvod
prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, a teda jej dovolanie v danej veci smeruje protirozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Dovolanie preto s poukazom na ustanovenie § 447 písm.
c) CSP odmietol.

32. O náhrade trov konania o dovolaní žalobcov 1/ až 3/ rozhodol dovolací súd podľa ustanovenia § 453
ods. 1 CSP tak, že žalovaní 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov konania, pretože výsledok dovolacieho
konania obdobný jeho zastaveniu zavinili žalobcovia (§ 256 ods. 1 CSP). V konaní o dovolaní žalovanej
2/ je rovnako výsledok dovolacieho konania obdobný jeho zastaveniu a zavinila ho žalovaná 2/, ale
pretože žalobcom podľa obsahu spisu trovy nevznikli (R 72/2018), dovolací súd rozhodol, že nemajú

nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

33. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.