Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. september 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/144/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7812200773
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7812200773.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň

JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Oľgy Mičietovej spore žalobcu A. B. C. - S & S, Rožňava, Jasná 26,
IČO: 33 009 902, zast. D. E. F., advokátom, so sídlom Košice, Němcovej 30, proti žalovanému Mesto
Rožňava, Šafárikova 29, IČO: 00 328 758, zas. JUDr. Martinou Vnenčákovou, advokátkou, so sídlom
Rožňava, Čučmianska dlhá 7, IČO: 42 240 301, o zaplatenie 77.000 € s prísl., o odvolaní oboch strán
sporu proti rozsudku 9C/18/2012-1709 zo 14.6.2023 Okresného súdu Rožňava

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 4.000 € do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku a o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

M e n í rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 9.116,60 € tak, že žalobu v tejto
časti zamieta.

P r i z n á v a žalovanému náhradu trov celého konania v rozsahu 89,60 %.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o náhrade trov štátu a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 4.000
€ a 9.116,60 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
Žalobcovipriznalnáhradutrovkonaniaonáhraduškody-zhodnoteniabudovyvrozsahu100%zostrany
žalovaného zo súdom priznanej sumy, ďalším výrokom priznal žalovanému náhradu trov konania o
náhraduškody-vynaloženénákladynaplatenienájomnéhovrozsahu28%zostranyžalobcuanapokon
priznal štátu náhradu trov konania v rozsahu 100 % zo strany žalovaného.

2. Rozhodol takto o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 77.000 €
titulom náhrady škody z dôvodu porušenia jeho zmluvného predkupného práva k nebytovým priestorom
prenajatým od žalovaného.

3. Medzitýmnym rozsudkom sp. zn. 9C/18/2012-458 z 12.6.2015, v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/555/2015-499 z 13.12.2016, súd určil, že žalovaný (v tom čase
bol označený ako žalovaný 1/) zodpovedá žalobcovi za škodu vzniknutú v dôsledku porušenia jeho

predkupného práva, čím rozhodol o základe žaloby.

4. Z odôvodnenia medzitýmneho rozsudku vyplýva, že žalobca bol od roku 1998 nájomcom nebytového
priestoru nachádzajúceho sa v budove na Námestí baníkov 19, súp. č. 45 G. H., najprv na základenájomnej zmluvy z 23.3.1998 uzavretej s prenajímateľom Slovenská republika - Centrum voľného času
Delta Rožňava (ďalej len CVČ Delta), IČO: 522 465, ktorej zriaďovateľom bola Slovenská republika
Okresný úrad Rožňava. V zmysle dodatku č. 1 k zriaďovacej listine z 1.7.2002 s účinnosťou od 1.7.2002

zriaďovateľská funkcia ohľadom CVČ Delta prešla na Mesto Rožňava. Ku dňu 1.1.2004 došlo k zániku
CVČ Delta a všetky jeho záväzky z pôvodnej nájomnej zmluvy z 23.3.1998 prešli zo zákona na
zriaďovateľa, Mesto Rožňava. Ku dňu 1.1.2004 bola Zmluva o nájme nebytových priestorov z 23.3.1998
ukončená dohodou zmluvných strán. Mesto Rožňava Protokolom č. 1/2004 z 13.2.2004 odovzdalo
predmetnú budovu do správy rozpočtovej organizácie zriadenej zriaďovateľom -Mestom Rožňava a

takto CVČ ako správca majetku mesta malo oprávnenie majetok držať, užívať, brať úžitky a nakladať
s ním v súlade so Zásadami o hospodárení majetku mesta. Následne bola uzavretá zmluva o nájme
nebytových priestorov medzi žalobcom ako nájomcom nebytových priestorov nachádzajúcich sa v
budove na I. J. XX, H., súp. č. 45 a prenajímateľom CVČ Šafárikova 100 Rožňava, IČO: 00139637,
predmetom ktorej bol nájom nebytových prízemných priestorov vo výmere 120 m2 v uvedenej budove
a doba nájmu bola dohodnutá na 10 rokov od 1.1. 2004. Podľa článku VI. ods. 3 nájomnej zmluvy, po

ukončení doby nájmu má nájomca prednostné právo na uzavretie nájomnej zmluvy na ďalšie obdobie
a v prípade predaja prenajatej nehnuteľnosti, nájomca má predkupné právo na jej odkúpenie. Podľa
článku VI. ods. 4 nájomnej zmluvy prenajímateľ dal súhlas k rekonštrukcii prenajatých priestorov podľa
odsúhlaseného projektu, ktoré vykoná nájomca na vlastné náklady. Protokolom č. 2/2005 z 1.10.2006
CVČ vrátilo predmetnú budovu vlastníkovi - Mestu Rožňava. Súd konštatoval, že v posudzovanom

prípade žalobcovi vzniklo zmluvné predkupné právo. Vyhodnotiac námietky žalovaného dospel k záveru,
že zmluva o nájme nebytových priestorov uzavretá s účinnosťou od 1.1.2004 je platná v znení, v ktorom
ju predložil žalobca (teda s dohodnutým predkupným právom, pozn. odvolacieho súdu) a napokon, že
napriek zmluvne dohodnutému predkupnému právu a jeho žiadosti o odkúpenie nehnuteľnosti, žalovaný
neponúkol žalobcovi na kúpu predmetnú nehnuteľnosť. V odôvodnení svojho rozsudku súd konštatoval,

že sú splnené predpoklady pre vznik občianskoprávnej zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú
na strane žalobcu, lebo žalovaný porušil zmluvné predkupné právo žalobcu, v príčinnej súvislosti s
porušením tohto práva žalobcovi vznikla škoda spočívajúca v zmenšení jeho majetku, ktoré pozostáva
z vynaložených nákladov na opravu, úpravu a rekonštrukciu prenajatej budovy počas trvania nájmu a
platenie nájomného za obdobie odo dňa uzavretia kúpnej zmluvy až do podania žaloby na súd.

5. Po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku súd prvej inštancie rozhodujúc o výške škody, rozsudkom
zo 17.7.2018 žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 77.000 € s úrokmi z omeškania zo
sumy 51.613,25 € 9 % ročne od 4.4.2012 do zaplatenia, zo sumy 9.569,03 € 9 % ročne od 4.4.2012 do
zaplatenia, zo sumy 9.073,12 € 5,00 % ročne od 27.6.2018 do zaplatenia a zo sumy 6.744,60 € 5,00 %

ročne od 27.6.2018 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti
úrokov z omeškania žalobu zamietol. Žalobcovi súd priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd
takto v plnom rozsahu vyhovel žalobe v časti istiny, ktorú žalobca špecifikoval takto: nárok 51.613,25 € z
titulu hodnoty zodpovedajúcej zhodnoteniu nehnuteľnosti s úrokmi z omeškania 9 % ročne od 1.3.2010
do zaplatenia, nárok 9.569,03 € z titulu zaplateného nájomného pre SCO DELTA s.r.o. za obdobie od

februára 2010 do februára 2012 s 9 % úrokmi z omeškania ročne od 1.3.2012 do zaplatenia, nárok
9.073,12 € z titulu zaplateného nájomného pre spoločnosť TONE s.r.o. za nebytové priestory na Námestí
baníkov č. 13 v Rožňave za obdobie od augusta do decembra 2013 (za 5 mesiacov) s 8,75 % úrokmi
z omeškania ročne od 1.3.2014 do zaplatenia a nárok na 6.744,60 € z titulu zaplateného nájomného
pre Technické služby mesta Rožňava za nebytové priestory na ulici Akademika Hronca za obdobie

od februára 2010 do marca 2014 s 8,75 % úrokmi z omeškania ročne od 1.4.2014 do zaplatenia.
V súvislosti so žalobcom uplatneným príslušenstvom súd konštatoval, že nároky na náhradu škody
9.073,12 € a 6.744,60 € z titulu zaplateného nájomného pre iných prenajímateľov, žalobca špecifikoval
na pojednávaní dňa 26.6.2018, preto súd zaviazal žalovaného k zaplateniu týchto peňažných dlhov s
úrokmi z omeškania od nasledujúceho dňa od 27.6.2018 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti úrokov

z omeškania žalobu zamietol.

6. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný a Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací
zrušil uznesením sp. zn. 9Co/396/2018-990 z 15.10.2019 rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom
výroku a vo výroku o trovách konania a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytkol

súdu prvej inštancie nepreskúmateľnosť rozsudku, lebo z neho nebolo zrejmé, ako sa vysporiadal
s námietkami žalovaného voči záverom znaleckého posudku a tiež, že nie je možné zistiť, z akých
dôkazov vychádzal, keď konštatoval, že v príčinnej súvislosti s porušením predkupného práva je aj
zaplatenie nájomného za prenajaté ďalšie nebytové priestory v iných budovách s inými prenajímateľmi.Vo vzťahu k nárokom žalobcu na náhradu škody v súvislosti s prenájmom ďalších nebytových priestorov
od iných prenajímateľov uložil súdu najmä posúdiť dôvodnosť tohto nároku, t.j. či nájomné zmluvy
na iné priestory, uzavreté pred porušením predkupného práva, zakladajú nárok na náhradu škody. Ďalej

uložil súdu prvej inštancie ujasniť si, ktoré žalobcom uplatňované nároky titulom náhrady škody sú
preukázateľne v príčinnej súvislosti s porušením predkupného práva,, ktoré vykonané práce zhodnotili
nehnuteľnosť a ktoré boli prácami udržiavacími, pričom bude potrebné prihliadať aj na opotrebenie.

7. Po doplnení dokazovania v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu súd prvej inštancie

rozhodol tak, ako je uvedené v bode 1. tohto odôvodnenia. Poukázal na to, že zo znaleckého
posudku I č. 27/2013 A. K. J., predloženého žalobcom, vyplýva, že skutočné náklady na rekonštrukciu
prevádzkovej budovy nachádzajúcej sa na I. J. L. XX G. H., boli 53.237,67 €. Zo súdom nariadeného
znaleckého dokazovania znalcom Ing. Marekom Kandráčom (znalecký posudok č. 136/2017) vyplynulo,
že realizáciou rekonštrukcie časti budovy došlo k zvýšeniu technickej a následne všeobecnej hodnoty
budovy a rozdiel všeobecných hodnôt nehnuteľnosti pred začatím rekonštrukčných a po vykonaní

rekonštrukčných prác žalobcom znalec vyčíslil v sume 51.621,40 €. Následne zo znaleckého posudku
č. 7/2022 z 24.2.2022 znalkyne Ing. Aleny Pethöovej a jeho doplnenia č. 3/23 súd zistil, že práce, ktoré
vykonal žalobca na základe súhlasu Mesta Rožňava zo 6.5.2005 a ktoré zhodnotili nehnuteľnosť, sú
v sume 4.000 € (v znaleckom posudku sú tieto konkretizované). V doplnku znaleckého posudku č.
7/2022, znalecký úkon č. 3/2023, znalkyňa uviedla, že celkové zhodnotenie nehnuteľnosti predstavuje

sumu 27.000 €. Znalkyňa, na návrh žalobcu uviedla aj alternatívny výpočet na základe tvrdení žalobcu
uvedených dňa 12.1.2023, na základe ktorého celkové zhodnotenie vyčíslila sumou 53.000 €, pričom
vymenovala stavebné práce zapracované v alternatívnom výpočte. Z konkrétneho prehľadu týchto prác
uvedených znalkyňou vyplýva, že všetky práce boli vykonané pred 1.1.2004.

8. Vzhľadom na námietku premlčania vznesenú žalovaným vec právne posudzoval podľa § 106 ods. 1,
2 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že udalosťou z ktorej škoda vznikla a v dôsledku ktorej došlo
k porušenia predkupného práva žalobcu, je zmena vlastníka budovy ku dňu 4.2.2010. Vychádzajúc
z ustanovenia § 106 ods. 2 prvej vety pred bodkočiarkou trojročná objektívna premlčacia doba začala
plynúť odo dňa nasledujúceho po tejto udalosti, t.j. po zmene vlastníka veci, teda od 5.2.2010 a

uplynula 5.2.2013. Vzhľadom na to, že dvojročná subjektívna premlčacia doba mohla plynúť len v
rámci trojročnej objektívnej premlčacej doby, jej plynutie sa skončilo najneskôr spolu s uplynutím
objektívnej premlčacej doby 5.2.2013, bez ohľadu na začiatok jej plynutia. Vzhľadom na skončenie
plynutiaobjektívnejpremlčacejdoby5.2.2013nárokyuplatnenéžalobcomdňa26.6.2018ztitulunáhrady
škody vzniknutej zaplatením nájomného pre spoločnosť TONE s. r. o. a Technické služby Rožňava, ako

ajnárokyuplatňovanénazaplatenieúrokovzomeškaniazosumy51.613,25€- hodnotyzodpovedajúcej
zhodnoteniu nehnuteľnosti a sumy 9.569,03 € - zaplateného nájomného pre SCO DELTA s.r.o. za
obdobie od februára 2010 do februára 2012, ako aj zo sumy 9.073,12 € (zaplatené nájomné pre TONE
s. r. o. za obdobie od augusta do decembra 2013 vrátane) a zo sumy 6.744,60 € (zaplatené nájomné
pre Technické služby Rožňava za obdobie od februára 2010 do marca 2014 vrátane) sú premlčané.

9. Súd zhrnúc výsledky dokazovania vyšiel zo skutkového stavu (tento bol ustálený medzitýmnym
rozsudkom), podľa ktorého žalobca mal v nájme nebytové priestory vo výmere 120 m2 na prízemí
budovy na Námestí baníkov č. 19 na základe platnej nájomnej zmluvy z 23.3.1998 do 1.1.2004 a na
základe nájomnej zmluvy účinnej od 1.1.2004 v znení platnom ako predložili žalobca a CVČ Rožňava

(pôvodne žalovaný 2/), v ktorej bolo dojednané zmluvné predkupné právo žalobcu (čl. VI. ods. 3). V
čl. IV. nájomnej zmluvy z 23.3.1998 ako aj v čl. V od. 3 písm. f/ a čl. VI. ods. 4 nájomnej zmluvy
účinnej od 1.1.2004 bolo dohodnuté, že prenajímateľ dal súhlas so zmenou veci (s rekonštrukciou),
ale nezaviazal sa na úhradu nákladov. Udelenie súhlasu so zmenou veci vyplýva podľa názoru súdu
z viacerých listinných dôkazov predložených v konaní. Rozhodnutím Okresného úradu v Rožňave -

odbor školstva a kultúry z 21.5.1998, ako príslušného orgánu štátnej pamiatkovej starostlivosti, bol daný
súhlas žalobcovi na vykonanie úpravy fasády budovy. Prenajímateľ - CVČ Delta Rožňava, na základe
žiadostí žalobcu, písomným oznámením z 27.3.2001 dal súhlas s inštaláciou samostatnej elektrickej
prípojky, bezpečnostných dverí a klimatizácie a písomným oznámením z 22.11.2001 dal súhlas s
úpravou prenajatých priestorov. Mesto Rožňava oznámením zo 6.5.2005 dalo súhlas na vykonanie

stavebných prác, a to rekonštrukciu a opravu sociálnych zariadení, výmenu dverí do skladu, izoláciu a
povrchovej úpravy podláh a stien. K obrane žalovaného, že nájomná zmluva s účinnosťou od 1.1.2004
neobsahovala dojednanie o zmluvnom predkupnom práve žalobcu v zmysle čl. VI ods. 3 súd uviedol,
že žalobca a CVČ Rožňava v priebehu konania predložili rovnopis nájomnej zmluvy účinnej od 1.1.2004v znení obsahujúcom zmluvné predkupné právo žalobcu a súd vyhodnotil nájomnú zmluvu za platnú
v tomto znení, lebo vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že v tomto znení bola podpísaná
a schválená uznesením mestského zastupiteľstva č. 39/2004. Protokolom č. 2/2005 správca budovy

odovzdal späť vlastníkovi predmetnú budovu, ohľadom ktorej bolo dojednané predkupné právo, čím
na žalovaného prešli všetky práva a záväzky týkajúce sa predmetnej budovy. Súd poukázal na to, že
túto otázku riešil už pri rozhodovaní o základe nároku na náhradu škody medzitýmnym rozsudkom,
ktorý nadobudol právoplatnosť 23.1.2017. K námietke žalovaného, že žalobca nemá nárok na finančné
vyrovnanie zodpovedajúce hodnote zhodnotenia nehnuteľnosti, pretože v čl. V ods. 3 písm. g/ nájomnej

zmluvy účinnej od 1.1.2004 je dojednané, že žalobca v postavení nájomcu po ukončení doby nájmu
si nebude uplatňovať finančné vyrovnanie za úpravy vykonané počas doby prenájmu súd uviedol, že
toto zmluvné dojednanie je možné akceptovať v kontexte s dohodnutým zmluvným predkupným právom
žalobcu v čl. VI. ods. 3 predmetnej zmluvy, ktoré na seba logicky nadväzujú, pretože v prípade, že by
žalobca mohol realizovať zmluvné predkupné právo, v dôsledku ktorého by nadobudol vlastníctvo k
predmetnej budove, nebol by dôvod na finančné vyrovnanie s bývalým prenajímateľom po uplynutí doby

nájmu.

10. Aplikujúc vo veci ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka mal súd v prejednávanej veci za
preukázané, že sú splnené predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú
žalobcovi porušením jeho predkupného práva žalovaným predajom predmetnej budovy tretej osobe.

Škoda na strane žalobcu pozostáva z hodnoty zhodnotenia budovy žalobcom po 1.1.2004, ktorú žalobca
v dôsledku predaja budovy nezískal a z vynaložených nákladov žalobcom na platenie nájomného
pre nového vlastníka budovy spoločnosť SCO Delta s.r.o. vo výške, ktorá bola preukázaná. Pri určení
rozsahu stavebných prác, ktoré žalobca skutočne vykonal, súd vyšiel zo znaleckého posudku Ing. Aleny
Pethöovej, podľa ktorého hodnota celkového zhodnotenia budovy žalobcom vykonanými prácami bola

v sume 27.000 €. Pri posudzovaní výšky zhodnotenia v príčinnej súvislosti s porušením predkupného
práva žalobcu žalovaným, súd vyšiel z toho, že žalovaný nebol zmluvnou stranou nájomnej zmluvy
z 23.4.1998, ktorá bola ukončená Dohodou zmluvných strán ku dňu 1.1.2004, preto z jeho stany
nemohlo dôjsť k porušeniu právnej povinnosti a takto investície vykonané so súhlasom prenajímateľa za
obdobie od 1.4.1998 do 1.1.2004 nie sú v príčinnej súvislosti s porušením predkupného práva žalobcu

dojednaného v nájomnej zmluve s platnosťou od 1.1.2004. Vychádzajúc z toho, že v nájomnej zmluve
platnej od 1.1.2004 bolo predkupné právo žalobcu dojednané, v príčinnej súvislosti s porušením tohto
predkupného práva sú náklady vynaložené na rekonštrukciu budovy po 1.1.2004, teda zhodnotenie
budovy vykonané žalobcom so súhlasom žalovaného ako vlastníka budovy zo dňa 6.5.2005, v hodnote
uvedenej znalkyňou A. E. B., v znaleckom posudku č. 7/2022 v sume 4.000 €. Obranu žalovaného

ohľadom spoluzavinenia vzniku škody žalobcom tým, že žalobca mal možnosť zúčastniť sa verejnej
súťaže, ktorú nevyužil, súd považoval za irelevantnú vzhľadom na to, že povinnosťou žalovaného
bolo v prípade prevodu vlastníckeho práva budovy ponúknuť žalobcovi budovu na odkúpenie v rámci
dohodnutého zmluvného predkupného práva. Navyše žalobca žiadosťou zo 4.6.2009 doručeného
Mestskému úradu Rožňava 5.6.2009 žiadal žalovaného o predaj budovy do jeho vlastníctva, ktorej

žiadosti žalovaný nevyhovel, nakoľko dojednanie o predkupnom práve žalobcu v nájomnej zmluve s
platnosťou od 1.1.2004 vyhodnotil ako neplatné. Obranu žalovaného, že nárok žalobcu na náhradu
škody - nezískaného zhodnotenia budovy, je premlčaný, súd vyhodnotil ako nedôvodnú, lebo tento
nárok bol uplatnený v žalobe v sume 67.000 € a dňa 26.6.2018 došlo k zníženiu tejto sumy na sumu
51.613,25€bezčiastočnéhospäťvzatiažaloby.Výškatohtonárokuv sume4.000€vobdobípo1.1.2004

bola zistená znaleckým posudkom Ing. Aleny Pethöovej. Ďalej súd uviedol, že na alternatívny výpočet
zhodnotenia, vyhotovený znalkyňou v doplnení znaleckého posudku neprihliadal, nakoľko námietky
žalobcu sa týkajú zhodnotenia vykonaním stavebných prác pred 1.1.2004, ktoré zhodnotenie nie je v
príčinnej súvislosti so škodou vzniknutou porušením predkupného práva.

11. Podľa názoru súdu v príčinnej súvislosti s porušením predkupného práva žalobcu vznikla mu
tiež škoda z titulu vynaložených nákladov na platenie nájomného pre nového vlastníka budovy,
spoločnosť SCO Delta s.r.o. v preukázanej výške 9.116,60 €. Tento nárok nie je premlčaný, žalobca
si ho uplatnil priamo v žalobe. Zmena vlastníka veci nemá za následok skončenie nájmu (§ 680
Občianskeho zákonníka), preto nájom pokračoval aj po predaji budovy tretej osobe a žalobca bol

povinnýplatiťnájomnéprenovéhovlastníka.Knámietkežalovaného,žežalobcamalmožnosťriešiťstav
prinavrátením stavu, a to podaním žaloby o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorú aj podal, avšak túto
žalobu vzal späť, súd odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 7/1999
z 27.4.1999, podľa ktorého kúpna zmluva nie je neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonník preporušenie zmluvného predkupného práva, ktoré má obligačný charakter, avšak nedodržanie takéhoto
záväzku prenajímateľom by nájomcovi mohlo zakladať len nárok na náhradu škody podľa § 420
Občianskeho zákonníka. Nárok v priznanej výške mal súd preukázaný listinnými dôkazmi a v súvislosti

s jeho priznaním súd konštatoval, že pokiaľ by sa žalobca stal vlastníkom predmetnej budovy, tieto
náklady by mu nevznikli, preto vynaložením nákladov na platenie nájomného pre nového vlastníka
jeho majetok sa zmenšil, teda vznikla mu škoda, ktorú súd považoval za dôvodne uplatnenú a za
škodu vzniknutú žalobcovi v príčinnej súvislosti s porušením zmluvného predkupného práva žalobcu
žalovaným. Na základe týchto úvah súd priznal žalobcovi náhradu škody vzniknutú z titulu zaplateného

nájomného pre spoločnosť SCO Delta s. r. o. za obdobie od februára 2010 do 31.12.2011 vo vyššie
uvedenej sume 9.166 € € a vo zvyšnej časti nárok uplatňovaný z titulu zaplateného nájomného za
mesiace január a február 2012 nebol preukázaný.

12. K trovám konania súd uviedol, že posúdenie výšky nároku na náhradu škody - zhodnotenia budovy,
záviselo od výsledkov znaleckého dokazovania, pričom žalobca čo do základu nároku bol v konaní

úspešný, preto súd žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % zo súdom priznanej sumy
náhrady škody z titulu zhodnotenia budovy, teda zo sumy 4.000 € (§ 255 ods. 1 CSP). Žalobcom
uplatnená náhrada škody v súvislosti s platením nájomného pre nového vlastníka budovy a ďalších
prenajímateľov bola vo výške 25.386,75 €, z nej žalobca bol úspešný vo výške 9.116,60 €, teda na
36 % a žalovaný na 64 %, preto po odpočítaní úspechu žalobcu od úspechu žalovaného súd priznal

žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 28 %.

13. Rozsudok napadli včas podaným odvolaním obe sporové strany.

14. Žalovaný napadol rozsudok vo vyhovujúcom výroku (I.), vo výroku o svojej povinnosti nahradiť

žalobcovi trovy konania o náhradu škody - zhodnotenia budovy v rozsahu 100 % zo súdom priznanej
sumy, vo výroku, ktorým mu súd prvej inštancie priznal náhradu trov konania o náhradu škody -
vynaložené náklady na platenie nájomného v rozsahu 28 % zo strany žalobcu a napokon vo výroku,
ktorým mu bola uložená povinnosť uhradiť trovy štátu v rozsahu 100 %. Uplatnil odvolacie dôvody
podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP, t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zistenia
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že
rozsudok je nepreskúmateľný a neodôvodnený, neodpovedá na podstatné námietky žalovaného a výrok

I. je v spojitosti s výrokmi III. IV. zmätočný a nevykonateľný. Argumentoval, že z uplatneného nároku
77.000 € je zrejmý jeho prevažný úspech v spore (83 %), preto nesúhlasil s rozhodnutím súdu o náhrade
trov konania (výroky III. a IV.), lebo sú v rozpore s ust. § 255 CSP. Pokiaľ ide o výrok o trovách štátu
(V.) v celom súdnom rozhodnutí sa nenachádza žiadne odôvodnenie tohto výroku, podľa ktorého má
nahradiť trovy štátu žalovaný v rozsahu 100 %. V tejto súvislosti poukázal na to, že nebol tým, kto

navrhoval znalecké dokazovanie, nevyvolal súdny spor a nebol to on, na požiadavku ktorého znalkyňa
nad rozsah súdom stanovených otázok zodpovedala otázky. Vytkol súdu, že sa nezaoberal dôkazmi
svedčiacimi o tom, že mestské zastupiteľstvo neschválilo a ani nemalo k dispozícii znenie zmluvy
obsahujúce predkupné právo a nezaoberal sa tým, že nájomná zmluva účinná od 1.1.2004 je medzi iným
subjektom a žalobcom a že daná nájomná zmluva nebola zo strany Mesta Rožňava v čase jej podpisu

schválená.Malzazrejmé,žežalobcasavzdalnárokunafinančnévyrovnaniezaúpravyvykonanépočas
doby nájmu aj v prípade, ak by došlo k riadnej ponuke predkupného práva. Zopakoval, že samotný
nájomcasadoverejnejdražbynehnuteľnosti,doktorejúdajneinvestoval,nezapojil.Opakovanenamietal
svoju vecnú legitimáciu v spore a v tejto súvislosti mal za to, že vo veci je dôvodná otázka, v prospech
ktorého subjektu žalobca údajné zhodnotenie nehnuteľnosti vykonal. Na právo nájomcu požadovať

náhradu za zmenu veci vykonanej so súhlasom prenajímateľa nemá vplyv ani následná zmena v osobe
prenajímateľa a nájomca sa preto môže po skončení nájmu domáhať náhrady za zhodnotenie veci od
nového prenajímateľa, teda od prenajímateľa odlišného od toho, ktorý mu udelil súhlas so stavebnými
úpravami. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne v celosti ako nedôvodnú
a prizná žalovanému náhradu trov celého konania.

15. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/ a h/ CSP, pričom odvolací
dôvod podľa písm. a/ je, že odvolanie možno odôvodniť len tým, že neboli splnené procesné podmienky
a podľa písm. e/, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcichskutočností. Ostatné uplatnené dôvody sú totožné s tými, ktoré uplatnil aj žalovaný. V úvode svojho
obšírneho odvolania sa detailne zaoberal predchádzajúcim zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu
a vytýkal jeho nedostatky. Námietky, ktoré prezentoval, sa prekrývajú s tými, ktoré uviedol v dovolaní

a v ústavnej sťažnosti proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/396/2018 z 15.10.2019.
Zopakoval, že týmto uznesením odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený predchádzajúci vyhovujúci
rozsudok Okresného súdu Rožňava 9C/18/2012-932 zo 17.7.2018, bol prekročený rozsah odvolania
žalovaného a rozsah odvolacích dôvodov, opätovne bolo rozhodnuté o veciach, ktoré boli právoplatne
rozhodnuté medzitýmnym rozsudkom, uznesenie bolo nepreskúmateľné, odvolací súd vec nesprávne

právne posúdil a na základe svojho nesprávneho právneho záveru zaviazal súd prvej inštancie
konať nezákonne, najmä ho zaviazal v zmysle neexistentného odvolacieho dôvodu na riadne zistenie
skutkovéhostavuatakýmtoprocesnýmpostupomporušilzásadurovnostizbraníavstúpildonezávislosti
sudcu prvej inštancie. Uviedol, že žalovaný nad rámec dôvodov, pre ktoré odvolací súd zrušil skorší
rozsudok uplatnil ďalšie prostriedky procesného útoku a obrany, ktoré predtým neuplatnil a súd prvej
inštancieichvrámcisvojhonovéhorozhodnutiazohľadnil.Žalovanýdovyhláseniauzneseniaoskončení

dokazovania pred vyhlásením rozsudku dňa 17.7.2018 nevzniesol námietku premlčania a neuplatnil
prostriedky procesnej obrany, ktoré sú uvedené v bode 8. rozsudku súdu prvej inštancie zo 14.6.2023,
preto na ne nemožno prihliadnuť v konaní po vrátení veci. Nesúhlasil s nepriznaním náhrady škody
z titulu zaplateného nájomného spoločnosti SCO Delta s.r.o. za mesiace január a február r. 2012 a trval
na tom, že tento nárok medzi stranami nebol sporný, nakoľko žalovaný jeho spornosť netvrdil, a preto

tentonároknemoholúčinnepoprieťasúdprvejinštancieneboloprávnenýnahrádzaťprocesnúneaktivitu
žalovaného. Nesúhlasil s tým, že nárok na náhradu škody vznikol až po zhodnotení vykonanom od
1.1.2004. Dal do pozornosti, že nárok na náhradu škody mu vznikol z titulu porušenia predkupného
práva žalovaným a zhodnotenie vykonané žalobcom na základe ním vykonaných rekonštrukčných
prác presahovalo 50.000 € ku dňu porušenia predkupného práva zo strany žalovaného. V prípade,

ak by žalovaný nekonal protiprávne, žalobca by získal do užívania celé ním vykonané zhodnotenie
nehnuteľnosti a nie len zhodnotenie za obdobie od 1.1.2004. Vykonanými prácami po 1.4.1998 došlo
k zvýšeniu hodnoty nehnuteľnosti a táto hodnota existovala aj v čase porušenia predkupného práva
zo strany žalovaného. Zdôraznil, že titul žalobcu na náhradu škody voči žalovanému bol potvrdený
právoplatným medzitýmnym rozsudkom. Uviedol, že kanalizačná prípojka vybudovaná žalobcom ako aj

prístupová komunikácia, na ktorej boli vykonané asfaltérske práce zvýšili hodnotu nehnuteľnosti, slúžia
pre jej účely a sú spoločným zariadením nehnuteľnosti a fakt, že znalkyňa len oddelila stavby ako
samostatné, nemôže mať vplyv na nárok žalobcu na náhradu škody. Namietal proti názoru súdu, že
jeho nároky sú premlčané, takisto podľa jeho názoru súd nesprávne posúdil aj premlčanie príslušenstva
z hodnoty zhodnotenia a sumy zaplateného nájomného pre SCO Delta s.r.o. Mal za právne irelevantné,

či úroky sú žalované spolu s nárokom, nakoľko ak nedôjde k premlčaniu nároku, nemôže dôjsť ani
k premlčaniu jeho príslušenstva. Ďalej uviedol, že mu nie je známe, ako sa súd prvej inštancie
vysporiadal s námietkami žalobcu o nezákonnosti zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach
z 15.10.2019 a prečo zmenil právny názor a posudzoval zhodnotenie len za obdobie od 1.1.2004,
prečo pripustil žalovanému uplatniť v konaní nové prostriedky procesnej obrany a prečo prihliadol na

námietku premlčania, ktorá bola žalovaným uplatnená po procesných lehotách. Opakovane odkázal na
právoplatný medzitýmny rozsudok, podľa ktorého sú splnené predpoklady pre vznik občianskoprávnej
zodpovednosti žalovaného za vznik škody na strane žalobcu, nakoľko žalovaný porušil zmluvné
predkupné právo, v príčinnej súvislosti s porušením tohto práva žalobcovi vznikla škoda spočívajúca
v zmenšení jeho majetku, ktorá pozostáva z vynaložených nákladov na opravu, úpravu a rekonštrukciu

prenajatej budovy počas trvania nájmu a platenia nájomného za obdobie odo dňa uzatvorenia kúpnej
zmluvy až do podania žaloby na súd. Navrhol, aby odvolací súd výroky II. a IV. rozsudku zrušil a vo
veci sám rozhodol tak, že potvrdí výroky I. a III. a popri potvrdených výrokoch zaviaže žalovaného do
3 dní od právoplatnosti rozsudku na zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 4.000 € vo výške 9 %
ročne od 4.4.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania zo sumy 9.116,60 € vo výške 9 % ročne od 4.4.2012

do zaplatenia, sumu 63.883,40 € s úrokmi z omeškania zo sumy 47.613,25 € vo výške 9 % ročne od
4.4.2012dozaplatenia,zosumy452,43vovýške9%ročneod4.4.2012dozaplatenia,zosumy9.073,12
€ vo výške 5 % ročne od 4.4.2012 do zaplatenia a zo sumy 6.744,60 € vo výške 5 % ročne od 4.4.2012
do zaplatenia a ako aj náhradu trov o náhradu škody – vynaložené náklady na platenie nájomného
v rozsahu 100 % zo strany žalovaného a tiež náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

16. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že tvrdenia žalobcu sú účelové a vyznievajú až
nelogicky. Zopakoval, že nájomná zmluva z 23.3.1998 nebola uzavretá medzi účastníkmi konania, lebo
prenajímateľom v tom období bola Slovenská republika, nájomca, teda žalobca prehlásil, že po ukončenínájmu (nájomná zmluva bola uzavretá do 31.12.2005) nebude požadovať od prenajímateľa žiadne
finančné vyrovnanie za úpravy vykonané počas nájmu, nájomná zmluva z roku 1998 neobsahovala
dojednanie o predkupnom práve. Žalobca preto nemôže uplatňovať svoj nárok z porušenia povinnosti,

ktorá mu do 1.1.2004 ani nesvedčila a nárokom na náhradu škody ako ekvivalentu investícií, ktoré
vykonaldo2004obchádzavlastnézmluvnéprehláseniaariadneuzavretédojednaniavnájomnejzmluve
z 23.3.1998. Pokiaľ sa žalobca pred rokom 2004 rozhodol vykonať akékoľvek úpravy na prenajatej veci,
tieto úpravy vykonával s vedomím, že na ich úhradu nemá nárok a za uvedené obdobie mu nemohla
vzniknúť škoda, chýba teda základný predpoklad pre priznanie náhrady škody. Poukázal na to, že

žalobca žalovanú sumu neustále rôzne a zmätočne upravoval, pričom svoj nárok aj príslušenstvo, t.j.
úroky z omeškania uplatnil vo forme, akou sú predmetom konania až podaním z 24.9.2014 a ďalšie
nároky uplatnil až 26.6.2018, preto sú nerelevantné žalobcove tvrdenia o porušení zásady res iudicata
z dôvodu existencie medzitýmneho rozsudku, ktorý sa stal právoplatným 23.1.2017. V čase vydania
tohto rozsudku nárok žalobcu nebol špecifikovaný v súčasne prejednávanom rozsahu a dokonca svoj
nárok odvodzoval z iných zákonných dôvodov. Žalovaný námietku premlčania uplatnil včas. K údajným

rekonštrukčným prácam neboli predložené stavebné denníky, dodacie, montážne a záručné listy, teda
priame dôkazy o vykonávaní rekonštrukčných prác. Zotrval na tom, že dojednanie o predkupnom práve
so žalobcom neuzavrel ako aj na ostatných skutočnostiach uvedených vo svojom odvolaní.

17. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolania strán sporu ako podané

včas (§ 362 CSP), oprávnenými osobami (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a
contrario CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích
dôvodov, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380
ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné a odvolanie žalovaného čiastočne

dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 19.9.2024 hod. o 10.20
hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 210, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219
ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario, keď odvolací súd dospel k záveru, že
pre svoje rozhodnutie má dostatočný skutkový základ, a preto sám rozhodol procesným postupom podľa

§ 388 CSP a napadnutý rozsudok v časti zmenil tak, ako to je uvedené vo výrokoch tohto rozhodnutia.

18. Strany uplatnili odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a/, b/, a/, b/, d/, e/, f/ a h/ CSP.

19. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/ CSP je naplnený vtedy, ak súd konal napriek tomu,

že neboli splnené procesné podmienky. Ide o podmienky, za ktorých súd môže konať a rozhodovať.
Ide tu o vecné procesné podmienky (kvalifikovaný spôsob začatia konania, t.j. v sporovom konaní
žaloba, splnenie poplatkovej povinnosti), podmienky na strane súdu (právomoc, príslušnosť), procesné
podmienky na strane účastníkov (procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, prípadné povinné
zastúpenie advokátom) a tzv. negatívne procesné podmienky (prekážka začatého konania, prekážka

rozsúdenej veci).

20. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa strane

sporu znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných jej v súdnom konaní za účelom ochrany jej
práv a právom chránených záujmov. Medzi tieto procesné práva patria v zmysle judikatúry najvyššieho
súdu napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom, právo nazerať do spisu
a robiť si z neho výpisky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom,
právo byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo strany konať pred súdom vo svojom materinskom

jazyku, alebo v jazyku, ktorému rozumie, právo na to, aby bol strane rozsudok doručený do vlastných
rúk. O naplnenie tohto odvolacieho dôvodu ide vždy aj vtedy, ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov alebo nezrozumiteľnosť, čo má za následok jeho nepresvedčivosť, t.j. keď
súd nedostatočne odôvodní svoje rozhodnutie (dôvody rozhodnutia nespĺňajú požiadavky kladené
ustanovením § 220 ods. 2, 3 CSP). Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného

práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a
zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú
pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.
ÚS 236/2006, II. ÚS 383/2006). Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie mábyť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným
pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické
hľadiská. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia musí teda vychádzať zo zisteného skutkového stavu,

pričom povinnosťou súdu je zistený skutkový stav podradiť pod príslušnú právnu normu a v odôvodnení
rozsudku vysvetliť, z akých dôvodov zistený právny vzťah (skutkový stav veci) podradil pod dané
zákonnéustanovenie,akototoustanovenieinterpretovalaaplikovalnaprávnyvzťah,ktorýjepredmetom
konania. Naopak medzi tieto práva nepatrí právo strany sporu na to, aby súd akceptoval jej procesné
návrhy, aby súd rozhodol v súlade s predstavami strany sporu, alebo aby súd odôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv strany sporu. Pri tomto odvolacom dôvode musí intenzita zásahu do
procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu dosahovať mieru
porušenia práva na spravodlivý proces.

21. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu,

že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovaná manudukčná
povinnosť súdu a pod.).

22. Naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP predpokladá, že strana
navrhla dôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci

samej a súd ho nevykonal. Je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy
stranami sporu. Nevykoná najmä dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva
nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané iným
spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán. Tento odvolací dôvod súvisí s vyhodnotením
potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania. Neúplné zistenie

skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení
bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne
významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté, nemôže
byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom.

23. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť
o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 CSP a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov

nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde
je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov,
alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne

vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z ustanovení § 191 a nasl. CSP.

24.Kodvolaciemudôvodupodľa§365ods.1písm.h/CSPodvolacísúduvádza,žeprávnymposúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na
správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než
ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný
prípad.

25. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu prvej
inštancie v rozsahu odvolacích námietok (§ 379 ods. 1, § 380 ods. 1, 2 CSP) odvolací súd dospel
k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané, až na čiastočnú
dôvodnosť žalovaným uplatnenej odvolacej námietky podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, v dôsledku čoho
odvolací súd v časti zmenil rozsudok súdu prvej inštancie.

26. Odvolací súd však nezistil pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie porušujúce
procesnéprávastránaleboprávonaspravodlivýproces,príp.odnímajúcestranámsporumožnosťkonať
pred súdom v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie.27. V posudzovanej veci súd prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom sp. zn. 9C/18/2012-458 z
12.6.2015, v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/555/2015-499

z 13.12.2016, právoplatným 23.1.2017, určil, že žalovaný (v tom čase bol označený ako žalovaný
1/) zodpovedá žalobcovi za škodu vzniknutú v dôsledku porušenia jeho predkupného práva. Takýmto
spôsobom bolo právoplatne rozhodnuté o základe žaloby. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci
známa ako res iudicatae spolu s prekážkou už začatého konania predstavujú procesnú prevenciu
proti porušeniu základného právneho princípu ne bis in idem (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,

Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H.
Beck, 2016, 1540 s., str. 1363). Z rozhodnutia najvyššieho súdu publikovaného ako R 2/1967 vyplýva,
že za základ prejednávanej veci treba považovať všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného
nároku, ktoré musí súd posúdiť, ak má o veci rozhodnúť, s výnimkou výšky nároku. Tak je to napríklad,
keď súd na podklade žaloby o náhradu škody posúdi, či ku škode došlo, či žalovaný škodu spôsobil
a či za ňu zodpovedá, či škoda bola spôsobená aj zavinením poškodeného, prípadne či nárok nie je

premlčaný (ak bola vznesená námietka premlčania) alebo nezanikol.

28. Odvolací súd rozhodujúci následne v tejto veci musel bez výhrad rešpektovať záväznosť
výroku medzitýmneho rozsudku a vyjsť z toho, že základ žaloby je opodstatnený, lebo predpoklady
zodpovednosti žalovaného (vznik škody, porušenie právnej povinnosti škodcom, kauzálny nexus medzi

nimi) a aj otázka spoluzavinenia žalobcu (súd ju nezistil) bola už právoplatne vyriešená tak, že
k naplneniu týchto predpokladov došlo. Odvolacie námietky žalovaného, ktoré v prevažnej miere
spochybňujú práve tieto skutočnosti, sú preto v súčasnom štádiu konania irelevantné a odvolací súd
na ne nemohol prihliadnuť. Zároveň treba dodať, že záväzným je výrok právoplatného medzitýmneho
rozsudku (žalovaný zodpovedá žalobcovi za škodu vzniknutú v dôsledku porušenia jeho predkupného

práva) a nie jeho odôvodnenie, ktorým opakovane argumentoval žalobca poukazovaním na to, z čoho
mal podľa neho vychádzať súd prvej inštancie, resp. čo mal zohľadňovať pri určovaní výšky škody.

29. Žalobca v úvode svojho odvolania proti rozsudku Okresného súdu Rožňava 9C/18/2012-1709
zo 14.6.2023 obsiahlo namietal nesprávnosť a nezákonnosť uznesenia odvolacieho súdu sp.

zn. 9Co/396/2018-990 z 15.10.2019, ktorým tento zrušil pôvodný rozsudok súdu prvej inštancie
9C/18/2012-932 zo 17.7.2018 vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a vo výroku o trovách konania.
Nespokojnosť žalobcu s týmto uznesením odvolacieho súdu sa prejavila tým, že ho napadol dovolaním
(z totožných dôvodov, ktoré uviedol aj úvode svojho odvolania) a navrhoval, aby ho dovolací súd
zmenil tak, že potvrdí rozsudok súdu prvej inštancie, eventuálne zruší uznesenie odvolacieho súdu

a vráti mu vec na ďalšie konanie. Uznesením sp. zn. 6Cdo/106/2020-1099 z 22.7.2020, právoplatným
21.8.2020, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu odmietol. Z totožných dôvodov ako
uviedol v dovolaní, žalobca podal ústavnú sťažnosť, ktorou sa domáhal určenia, že bolo porušené jeho
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. 9Co/396/2018 z 15.10.2019, zrušenia tohto uznesenia a vrátenia veci Krajskému
súdu na ďalšie konanie. Uznesením sp. zn. II. ÚS 555/2020-30 z 19.11.2020 ústavný súd odmietol
ústavnú sťažnosť žalobcu. Žalobca vytkol súdu prvej inštancie, že na tieto jeho námietky v odôvodnení
svojho rozsudku nereagoval a nedal na ne odpoveď. K tomu treba uviesť, že súdu prvej inštancie
bráni nedostatok jeho právomoci zaoberať sa námietkami, ktoré napádajú rozhodnutie súdu vyššej

inštancie. Pre súd prvej inštancie je záväzný právny názor obsiahnutý v zrušujúcom uznesení súdu
vyššej inštancie, je povinný ho rešpektovať a neprislúcha mu hodnotiť ho ani reagovať na názor strany,
ktorá s ním z rôznych dôvodov nesúhlasí. Ak na námietky žalobcu v posudzovanej veci nereagoval
dovolací ani ústavný súd, súd prvej inštancie rozhodne nie je tým súdnym orgánom, ktorý je povinný
odpovedať na ním nastolené otázky, a týmto orgánom nie je ani odvolací súd, pretože ani v jeho

kompetencii nie je zaoberať sa námietkami smerujúcimi proti rozhodnutiu súdu tej istej inštancie.
V kompetencii odvolacieho súdu je rozhodnúť o odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, a preto sa
nezaoberal argumentáciou smerujúcou proti predchádzajúcemu zrušujúcemu uzneseniu odvolacieho
súdu.

30. Žalobca vytkol súdu prvej inštancie, že žalovaný nad rámec dôvodov, pre ktoré Krajský súd
v Košiciach zrušil prvý rozsudok vo veci samej, uplatnil ďalšie nové prostriedky procesného útoku
a procesnej obrany, ktoré uplatnené v konaní neboli a súd ich pri svojom ďalšom rozhodnutí aj zohľadnil.31. V uznesení sp. zn. 4Cdo/81/2022 z 26.4.2023 Najvyšší súd SR zaujal k tejto otázke názor, že
„sporovékonaniesaspravujezásadoukoncentráciekonania,aleprerozsudokjerozhodujúcistavvčase
jeho vyhlásenia (§ 217 ods. 1 CSP). Pokiaľ nastane procesná situácia, že odvolací súd zruší rozhodnutie

súdu prvej inštancie a vec mu vráti na ďalšie konanie, strany sporu môžu uvádzať nové skutočnosti a
navrhovať nové (ďalšie) dôkazy, bez toho, aby boli obmedzované tým, že v predchádzajúcom konaní
pred súdom prvej inštancie túto možnosť nevyužili; účinky zákonnej (sudcovskej) koncentrácie konania
tým nie sú dotknuté“.

32. K námietke žalobcu, že súd nedôvodne prihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovaným,
odvolací súd odkazuje na bod 22. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, z ktorého vyplýva, že
žalobca až na pojednávaní 26.6.2018 upravoval petit žaloby (aj predtým viackrát navrhoval zmenu
petitu, častokrát veľmi zmätočne) v časti úrokov z omeškania a náhrady škody vzniknutej zaplatením
nájomného pre spoločnosť TONE s.r.o. a Technické služby Rožňava. Medzitýmny rozsudok, ktorým
bolo rozhodnuté o základe žaloby sa stal právoplatným 23.1.2017, t.j. v čase vyhlásenia medzitýmneho

rozsudku nárok na zaplatenie úrokov z omeškania a náhrady škody vzniknutej zaplatením nájomného
pre spoločnosť TONE s.r.o. a Technické služby Rožňava ešte uplatnený nebol. Žalovaný preto voči
tomuto čiastkovému nároku nemohol skôr (pred vyhlásením medzitýmneho rozsudku) uplatniť námietku
premlčania a ak ju uplatnil neskôr a táto bola dôvodná, súdu prvej inštancie nič nebránilo ju akceptovať
a zohľadniť pri svojom rozhodnutí, ako to správne v posudzovanej veci urobil. Navyše platenie

nájomného žalobcom za tieto prenajaté priestory nespĺňa základné predpoklady pre vznik škody –
žalobca si ich prenajal pred tým, ako došlo k predaju spornej nehnuteľnosti dňa 28.1.2010 žalovaným
mestom v rámci verejnej súťaže, konkrétne s TONE s.r.o. uzavrel žalobca nájomnú zmluvu od 1.6.2007
a zmluvu o nájme medzi prenajímateľom Technické služby mesta Rožňava neuzavrel žalobca ale
spoločnosť S&S Plus s.r.o. dňa 1.7.2009. K ukončeniu nájomnej zmluvy žalobcu s novým vlastníkom

spornej nehnuteľnosti SCO DELTA s.r.o. došlo dohodou z 29.2.2012. Úhrady nájomného, plateného
prenajímateľovi spoločnosti TONE s.r.o., sa žalobca domáhal do decembra 2013. Z uvedeného je
zrejmé, že žalobcovi nevznikla v súvislosti s nájmom priestorov od uvedených subjektov škoda, pretože
priestory riadne užíval, v prípade nájomnej zmluvy s Technickými službami mesta Rožňava žalobca
nemá ani aktívnu legitimáciu vzhľadom na to, že nájomnú zmluvu uzavrela iná právnická osoba

a napokon absolútne chýba príčinná súvislosť medzi touto formou škody (nepreukázanou) a porušením
predkupného práva predajom spornej nehnuteľnosti inému subjektu.

33.Odvolacísúdnesúhlasísargumentácioužalobcu,žejeprávneirelevantnéčiúrokysúžalovanéspolu
s nárokom, nakoľko ak nedôjde k premlčaniu nároku, nemôže dôjsť ani k premlčaniu jeho príslušenstva.

Z pohľadu premlčania je právo na úroky z omeškania právom samostatným, teda právom, ktoré sa
premlčuje odlišne od práva na istinu. Podľa § 121 ods. 3 OZ úroky z omeškania netvoria súčasť, ale len
príslušenstvo pohľadávky. Z § 121 OZ pritom vyplýva, že príslušenstvom je vec či iná hodnota, ktorá je
sama osebe samostatným predmetom právnych vzťahov, a to aj napriek tomu, že za určitých okolností
môže zdieľať osud hlavnej veci, resp. istiny. Preto treba aj právo na úroky z omeškania považovať za

právo samostatné. Ak sa žalobca domáha na súde uplatnenou žalobou zaplatenia istiny, neznamená
to, že automaticky sa domáha zaplatenia aj úrokov z omeškania z tejto istiny a súd mu prizná (napriek
ich neuplatneniu) aj úroky z omeškania. Úroky z omeškania si musí na súde osobitne uplatniť, a ak tak
neurobí včas, jeho nárok na zaplatenie úrokov z omeškania sa môže premlčať napriek tomu, že nárok
na zaplatenie samotnej istiny premlčaný nie je, lebo tento si včas uplatnil na súde.

34. Podľa názoru odvolacieho súdu predmetom dokazovania po tom, čo nadobudol právoplatnosť
medzitýmny rozsudok okresného súdu, boli už len okolnosti týkajúce sa výšky samotnej škody, pričom
súd prvej inštancie vychádzajúc z výsledkov rozsiahleho dokazovania dospel k záveru, že žaloba
je dôvodná v časti náhrady škody týkajúcej sa zhodnotenia budovy v rozsahu 4.000 € a v časti

vynaložených nákladov na platenie nájomného v rozsahu 9.116,60 € a v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol. Odvolací súd nezistil, aby súd prvej inštancie opakovanej rozhodoval o základe žalovaného
nároku, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté medzitýmnym rozsudkom.

35. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že porušením predkupného práva žalobcu

žalovaným boli naplnené predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi. Táto
škoda však nie je bezbrehá, neobmedzená a nie je možné ju vyčísľovať spôsobom, aký zvolil
žalobca (ktorý sa napr. domáhal aj údajnej škody, ktorá mu mala vzniknúť zaplatením nájomného
pre spoločnosť TONE s. r. o. a Technické služby Rožňava a v prípade ktorých absolútne absentovalizákonné predpoklady pre vznik škody v súvislosti s porušením predkupného práva). Výška škody
spočívajúca v zhodnotení cudzej nehnuteľnosti bola náležite určená znaleckým posudkom za obdobie,
kedy vlastníkom nehnuteľnosti bol žalovaný a z tohto dôvodu mu patrila aj pasívna vecná legitimácia

v spore, zohľadňujúc aj dohodu žalobcu s predchádzajúcim vlastníkom nehnuteľnosti, podľa ktorej si
nebudenárokovaťnávratnosťfinančnýchprostriedkovvynaloženýchnarekonštrukciubudovy.Nadruhej
strane žalovaný nemôže poprieť, že na spornej nehnuteľnosti boli vykonané žalobcom práce, ktoré
nevyhnutne ovplyvnili v kladnom smere cenu nehnuteľnosti, za ktorú táto bola ponúkaná vo verejnej
súťaži a tieto prostriedky, v návratnosť ktorých žalobca dúfal, sa mu pre porušenie predkupného práva

žalovaným nevrátili.

36. Bez spochybňovania medzitýmneho rozsudku o základe nároku, sa však odvolací súd nestotožňuje
s názorom súdu prvej inštancie pokiaľ ide o priznanie sumy, výška ktorej spočíva v zaplatení 9.116,60
€, ktorú platil žalobca novému vlastníkovi nehnuteľnosti ako nájomné v období od februára 2010 do
februára 2012 s odôvodnením súdu, že keby sa žalobca stal vlastníkom predmetnej budovy, tieto

náklady by mu nevznikli. V uvedenom období žalobca nehnuteľnosť riadne užíval, preto mu jej užívaním
nemohla vzniknúť žiadna forma škody. Navyše súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní o tomto
nároku vyšiel z premisy, že pokiaľ by žalovaný realizoval predkupné právo, automaticky by následne
medzi stranami došlo aj k uzavretiu kúpnopredajnej zmluvy. Ide však len o nepotvrdenú hypotézu,
pretože z ničoho nevyplýva, že medzi stranami by skutočne došlo ku konsenzu a k uzavretiu samotnej

zmluvy za podmienok vyhovujúcich obom stranám (dôvodne možno predpokladať, že žalovaný by aj
žalobcovi ponúkol nehnuteľnosť na predaj za podmienok a cenu podobných tomu, ako získal predajom
nehnuteľnosti vo verejnej súťaži). V tejto súvislosti treba uviesť, že žalobca bol podľa svojej výpovede
členom výboru výstavby pri Mestskom úrade Rožňava a v roku 2007 sa dozvedel, že nehnuteľnosť má
účtovnú hodnotu 140.000,-Sk maximálne do 200.000,-Sk. Možno sa dôvodne domnievať, že na základe

toho mal žalobca za to, že aj cena, za ktorú by mu žalovaný ponúkol nehnuteľnosť na predaj pri realizácii
predkupného práva, by sa pohybovala v uvedených limitoch. Žalovaný však nehnuteľnosť predal za
266.000 €, teda za neporovnateľne vyššiu cenu. Odvolací súd vzhľadom na uvedené nemal žalobcom
v tejto časti vyčíslenú výšku škody za dôvodnú a rozsudok vo vyhovujúcej časti zmenil v súlade s ust.
§ 388 CSP tak, že žalobu o zaplatenie sumy 9.116,60 € zamietol.

37. Obe strany spochybňovali a vytýkali súdu prvej inštancie proces dokazovania a hodnotenia
dôkazov súdom prvej inštancie, či už v časti základu žaloby, o ktorej už bolo rozhodnuté právoplatným
medzitýmnym rozsudkom (žalovaný) alebo v časti preukázania výšky uplatňovaného nároku (žalobca).
Najmä žalobca v odvolaní podrobne namieta závery vyplývajúce z jednotlivých bodov odôvodnenia

rozsudku súdu prvej inštancie a spôsob, ktorým súd vyhodnotil dôkazy, predostiera vlastné hodnotenie
vykonaného dokazovania na ktorom založil svoj názor na právne posúdenie sporu smerujúce k jeho
úspechu v spore a tvrdí, že k porušeniu práva na spravodlivý proces došlo nesprávnym vyhodnotením
dokazovania, nesprávnym zistením skutkového stavu a tým, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy ním
namietané skutočnosti, resp. namieta, keď sa súd tým ktorým dôkazom, ktorý by mal byť podľa neho

v jeho prospech nezaoberá vôbec alebo dostatočne. Treba si však uvedomiť, že sporové konanie je
konaním, v ktorom vždy proti sebe stoja dve strany, ktorých tvrdenia a záujmy sú v zásade protichodné,
úlohasúdujeprávevtom,abynazákladevykonanéhodokazovaniadospelkzáveruo(ne)preukázanosti
tvrdení tej ktorej strany a prijal právne závery tomu zodpovedajúce. Je teda zrejmé, že jedna strana v
spore musí byť vždy tou neúspešnou (viac alebo menej). Podstata odvolania a jeho dôvodov nemôže

byť založená na samotnej skutočnosti neúspechu v konaní a na argumentácii, že súdy mali považovať
tvrdenia neúspešnej strany za pravdivé a relevantné.
38. Podľa názoru odvolacieho súdu tieto námietky sú len polemikou so spôsobom vyhodnotenia
vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 204/2009 zo 14.9.2011, podľa ktorého ...„Dôkazy

hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci
(§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí
z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-

ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého
podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne,
avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov

nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993). Práve v
súvislosti s týmto konštatovaním odvolací súd poukazuje na to, že ak aj civilný sporový poriadok ukladá
stranám sporu povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, o tom, ktoré z označených
dôkazov vykoná, rozhodne súd, ktorý nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a
nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a

rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané (§ 185 ods. 1 CSP) je vždy v
kompetencii súdu a nie strán sporu ( napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. 5.
2009, sp. zn. 3Cdo5/2009, 3Cdo 80/2009), pričom žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu (čl. 15
ods. 2 CSP).

39. Hodnotením dôkazov sa teda rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom

prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie a či o nich môže oprieť svoje skutkové
zistenia (či sú pre zistenie skutkového stavu upotrebiteľné). Dôkazmi, ktoré sú pre rozhodnutie
bezvýznamné sa ďalej nezaoberá. Pri hodnotení dôkazov po stránke ich zákonnosti súd skúma, či
dôkazy boli získané (zadovážené) a vykonané spôsobom zodpovedajúcim zákonu, alebo či v tomto
smere vykazujú vady (či ide o dôkazy zákonné alebo nezákonné). K dôkazom, ktoré boli získané

(zadovážené)alebovykonanévrozporesovšeobecnezáväznýmiprávnymipredpismi,súdneprihliadne.
Hodnotením dôkazov z hľadiska ich pravdivosti potom súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti,
o ktorých dôkazy (pre rozhodnutie významné a zákonné) podávajú správu, je možné považovať za
pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Pre hodnotenie dôkazov z hľadiska ich pravdivosti (vierohodnosti)
zákon nepredpisuje formálny postup a ani neurčuje váhu jednotlivých dôkazov tým, že by niektorým

dôkazompriznávalvyššiupravdivostnúhodnotualebonaopak,určitýmdôkaznýmprostriedkomdôkaznú
silu úplne alebo sčasti odopieral. Ustanovenie § 191 CSP ponecháva postup pri hodnotení dôkazov
úvahe súdu. Prisudzovanie hodnoty pravdivosti jednotlivým dôkazom sa deje ich zhodnotením jednotlivo
aj v ich vzájomnej súvislosti. Myšlienkové závery o pravdivosti či nepravdivosti dôkazov, ku ktorým súd
dospel,pretonepredstavujúaktľubovôlesúdu,aniesúanivecoupúhehoosobnéhodojmučivšeobecnej

úvahy. Vnútorné presvedčenie o ne/pravdivosti (ne/vieryhodnosti) účastníckej, svedeckej výpovede je
výsledkom logického myšlienkového postupu, vychádzajúceho z posúdenia objektívnych skutočností
vonkajšieho sveta (skutkových okolností), zistených v konkrétne prejednávanej veci, ako napríklad z
rozporov vo výpovedi strany sporu, svedka, ako aj z rozporov medzi výpoveďou svedka (jej obsahom)
a inými vykonanými dôkazmi, zo spôsobu jeho výpovede, z jeho osobného (nie však z všeobecne

postulovaného) vzťahu k veci alebo k osobám zúčastneným na konaní a pod.

40. Odvolací súd má v okolnostiach konkrétnej veci za to, že úvaha súdu prvej inštancie, ktorou hodnotil
výpovede strán, svedkov a listinné dôkazy nebola svojvoľná, či neprimeraná, ale mala racionálny
podklad vychádzajúci z predmetu sporu. Dôkazné bremeno je inštitútom práva procesného, pretože

je nerozlučne spojené s civilným sporovým konaním a prejavuje sa vo výsledku sporu. Súd prvej
inštancie vychádzajúc z právoplatného medzitýmneho rozsudku o zodpovednosti žalovaného za škodu,
na základe výsledkov ďalšieho rozsiahleho dokazovania dospel k záveru o výške škody vzniknutej
porušením predkupného práva žalobcu a odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie sa správne
vysporiadal s určením výšky škody v časti týkajúcej sa zhodnotenia nehnuteľnosti, jeho rozhodnutie je

vtejtočastikorektné,nevymykásapriebehukonaniaanemožnooňomhovoriť,žesúdsvojerozhodnutie
smeroval výslovne len v prospech jednej strany.

41. V sporovom konaní, o aké ide aj v prejednávanej veci, platí v súvislosti s náhradou trov konania
zásada úspechu vo veci, t.j. strany, ktoré viedli spor, konajú na „vlastné nebezpečenstvo“ a nesú tak

zodpovednosť za výsledok sporu. Úspech v konaní treba chápať v závislosti od výsledku súdneho
sporu, pričom pod úspechom treba rozumieť úspech v zmysle procesného výsledku. Zmyslom a účelom
náhrady trov konania v konaní pred súdom je poskytnúť úspešnej strane sporu alebo strane, ktorej
to priamo priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním
musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo

konanie pred súdom. Táto zásada má význam okrem iného aj význam výchovný, a to, že zdržiava
strany od ľahkomyseľného vedenia, resp. vyvolania sporu. Vychádzajúc zo zásady úspechu v sporovom
konaní, je namieste, aby strana, ktoré v spore so svojím nárokom zvíťazila, dostala ňou vynaložené trovy
nahradené od protistrany. Strane, ktorá nebola úspešná v konaní, potom vzniká povinnosť nahradiť trovykonania strane v konaní úspešnej. V tejto konkrétnej veci mal v prevažujúcej miere úspech žalovaný,
keď z uplatnenej sumy 77.000 € bola žalobcovi priznaná len suma 4.000 €. Preto v súlade s ust. § 396
ods. 2, § 255 ods. 2 CSP odvolací súd rozhodol o trovách celého konania a priznal v prevažnej miere

úspešnému žalovanému náhradu trov celého konania v rozsahu 89,60 % (úspech žalobcu vo veci bol
5,20 %, úspech žalovaného 94,80 %, teda po odrátaní úspechu žalobcu od úspechu žalovaného patrí
žalovanému náhrada trov celého konania vo výške 89,60 %).

42.Odvolacísúdzrušil rozsudokvovýrokuonáhradetrovštátuzdôvodu,ževrozsudkuúplneabsentuje

odôvodnenie tohto výroku, ktorý je preto nepreskúmateľný a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

43. V súvislosti s prejavom nespokojnosti odvolateľov s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd
poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v

súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr.
II. ÚS 4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie
je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,
aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo
možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS

162/05, I. ÚS 140/2017).

44. Záverom odvolací súd zároveň poukazuje na to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS
115/2003).

45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o
odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie
môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa
§ 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).