Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. máj 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/89/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120325140
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Jahnová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:6120325140.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.IvanyJahnovejačlenieksenátu

JUDr. Michaely Královej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v spore žalobkyne: G. H., nar. XX.XX.XXXX,
bytom N. XXXX/X, Y., zastúpená: Mgr. Martin Černák, advokát so sídlom Zochova 5, Bratislava, proti
žalovanej: J.. Z. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom J.Q. XXXX/XX, Y., zastúpená: Jarabica, s.r.o. so sídlom
Kutlíkova 17, Bratislava, o zaplatenie 2.490,90 eur s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe žalovanej o
zaplatenie 8.400,- eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Malacky, zo dňa 08. júna
2023, č.k. 5C/72/2020-118, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Malacky, zo dňa 08. júna 2023, č.k. 5C/72/2020-118 p o t

v r d z u j e.

II. Žalobkyňa má proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdMalackyrozsudkomč.k.5C/72/2020-118zodňa08.júna2023,rozhodoltak,žežalovaná
je povinná zaplatiť žalobkyni istinu 2.490,90 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne od 01.07.2020
do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.) Súd prvej inštancie vzájomnú
žalobu žalovanej zamietol (výrok II.) a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100

% (výrok III.).

2. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 01.07.2020 domáhala vydania platobného
rozkazu, ktorým by súd zaviazal žalovanú na zaplatenie istiny 2.490,90 eur s úrokom z omeškania 5 %
ročne zo sumy 2.490,90 eur od 01.07.2020 do zaplatenia. Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom
konaní sp.zn. 29Up/1236/2020 dňa 06.07.2020 rozhodol vydaním platobného rozkazu. Žalobkyňa v
žalobe tvrdila, že spolu so žalovanou sú podielovými spoluvlastníčkami nehnuteľností (každá v rozsahu

1), nachádzajúcich sa v okrese Malacky, v obci Y., kat. úz. Y., evidovaných na LV č. XXXX Okresného
úradu J., katastrálneho odboru, konkrétne bytu č. XX nachádzajúceho sa vo vchode č. X na ulici N.
XXXX/X, na D. nadzemnom podlaží bytového domu označeného ako XXbj, súp. č. XXXX postavenom
na parcele registra „O.“ parc. č. XXX/XX o výmere XXX m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie
spolu so spoluvlastníckym podielom priestoru o veľkosti XXXX/XXXXXX na spoločných častiach,
spoločných zariadeniach a príslušenstve bytového domu, k pozemku zastavanému bytovým domom
a k priľahlému pozemku parc. registra „O.“ č. XXX/XX o výmere XXX m2, druh pozemku zastavaná

plocha a nádvorie. Uviedla, že v mesiaci jún 2018 zabezpečila nevyhnutnú opravu elektroinštalácie v
byte, s ktorou boli spojené náklady v celkovej výške 4.981,80 eur, ktoré všetky ona uhradila, a keďže
vynaložila do spoločnej veci investície v sume 4.981,80 eur vzniklo žalovanej bezdôvodné obohatenie,
ktorého výška je daná podielom na týchto investíciách zodpovedajúcich jej spoluvlastníckemu podieluk spoločnej veci, t.j. v sume vo výške 2.490,90 eur. Žalovaná odmietla započítanie uvedenej sumy
pri zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k spoločnému bytu. Proti platobnému rozkazu
vydanému Okresným súdom v Banskej Bystrici pod sp.zn. 29Up/1236/2020 podala žalovaná odpor.

Žalobu žalobkyne považovala v celom rozsahu za nedôvodnú a to preto, že podľa § 139 ods. 2 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú
spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Žalovaná uvádzala, že vykonané stavebné
práce zniesli odklad a nemôžu byť subsumované pod kategóriu „nevyhnutne vynaložené náklady“,
ktoré by slúžili na odvrátenie hroziacej alebo už vzniknutej škody. Žalovaná mala za to, že žalobkyňa

neoprávnene zhodnotila nehnuteľnosť rekonštrukciou, na ktorú nedala súhlas, teda žalobkyňa síce
vynaložila náklady na rekonštrukcii spoločnej veci, avšak táto oprava v rozsahu v akom bola vykonaná
nebola nevyhnutná, nebola ani bežná. Zároveň si žalovaná vzájomnou žalobou uplatnila proti žalobkyni
sumu 8.400,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne odo dňa 24.07.2020 zo sumy 8.400,-
eur. Túto vzájomnú žalobu žalovaná odôvodnila tým, že žalobkyňa celú predmetnú nehnuteľnosť užívala
sama niekoľko rokov nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu a teda si prisvojila úžitkovú hodnotu veci

vo väčšej miere, aká zodpovedá jej spoluvlastníckemu podielu.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia § 137 ods. 1, § 139 ods. 1, 2, § 517
ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj OZ), § 185 ods. 1, § 216 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj CSP) a podľa ustanovenia § 3 nariadenia

vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie ustálil, že žalovaná súhlasila s tým, aby sa
odstránila porucha elektroinštalácie v byte, ktorého bola spoluvlastníčkou (a aby sa tak predišlo vzniku
škody), tvrdí však, že oprava bola vykonaná nad potrebný rozsah a ona s tým nesúhlasila. Súd prvej
inštancie považoval za nesporné, že žalobkyňa objednala a zaplatila opravu elektrických rozvodov a

zároveň mal za preukázané, že o tejto oprave bola žalovaná informovaná a súhlasila s ňou. Poukázal
na to, že svedok, ktorý vykonal opravu elektroinštalácie potvrdil, že oprava elektroinštalácie bola
nevyhnutná, bolo treba pri tom vymeniť kompletné rozvody elektroinštalácie v byte. Súd prvej inštancie
uviedol, že práce zrealizoval elektrikár N. E. s kolegom, a že ako svedok uviedol, že nebola iná možnosť
akoopraviťchybnúelektroinštaláciu,ibajuvymeniťcelú.Zatútoprácusivyfakturovalsumu2.866,80eur,

ktorúdoložilprehľadomrozpočtovýchnákladovzavykonanépráce,tútosumužalobkyňazaplatila.Podľa
súdu prvej inštancie je notoricky známou skutočnosťou, že nie je možné zrealizovať inštaláciu nových
elektrických rozvodov bez stavebných zásahov do stien (frézovanie drážok, otvorov, prierazy stien) a
úplne logicky treba potom byt (steny) uviesť od pôvodného stavu, čo nie je možné bez maliarskych,
prípadne murárskych prác, ak sa jedná o byt z klasickými panelovými alebo tehlovými stenami čo tak

nesporne je aj v prejednávanom prípade. Uviedol, že tieto práce vykonal dodávateľ J. Š., za ktoré si
vyfakturoval cenu 2.115,- eur, ktoré opäť žalobkyňa so svojich peňažných prostriedkov uhradila. Súd
prvej inštancie skonštatoval, že žalobkyňa ako investujúci spoluvlastník má proti žalovanej ako druhému
spoluvlastníkovi právo na náhradu takto vynaložených nákladov podľa ustanovenia § 137 ods. 1 OZ.
Žalobkyňa výšku vynaložených nákladov preukázala a podľa názoru súdu prvej inštancie nesporne

má právo na náhradu polovice takto vynaložených nákladov, keďže žalovaná bola spoluvlastníkom
predmetnej nehnuteľnosti v polovici. Súd prvej inštancie mal tiež preukázané jednak výsluchom svedka
a aj predloženými dokladmi, faktúrami v akom rozsahu boli práce vykonané a že sa jednalo naozaj iba
o nevyhnutný rozsah takýchto prác. Súd prvej inštancie preto žalovanú zaviazal na zaplatenie sumy
2.490,90 eur s príslušenstvom.

4. Ďalej súd prvej inštancie sa zoberal tým, že žalovaná si vzájomnou žalobou uplatnila zaplatenie
sumy 8.400,- eur a to z toho dôvodu, že žalobkyňa celú nehnuteľnosť užívala sama nad rozsah jej
spoluvlastníckeho podielu a prisvojila si teda úžitkovú hodnotu veci vo väčšej miere aký zodpovedá
jej podielu vo výške 1 k celku. Uviedol, že žalovaná do spisu založila fotokópie internetových ponúk

na prenájmy bytov 3, 4 izbových v Stupave, pričom tieto ponuky sa pohybovali v rozpätí od 650,- eur
mesačne po 890,- eur mesačne. Podľa súdu prvej inštancie, išlo však väčšinou o byty v novostavbách,
zariadené, prípadne čiastočne zariadené. Podľa súdu prvej inštancie medzi stranami sporu nebolo
sporné ani to, že žalovaná v byte, ktorý bol v spoluvlastníctve strán sporu nebývala. Ďalej súd prvej
inštancie považoval za vhodné citovať judikatúru v podobných prípadoch, a to rozhodnutie NS ČR

z 18.09.2007, sp.zn. 22Cdo/2266/2006, rozhodnutie NS ČR z 30.10.2007, sp.zn. 33Odo/772/2005,
rozhodnutie NS ČR z 22.02.2021, sp.zn. 25Cdo/2616/1999. V tejto súvislosti skonštatoval, že z citovanej
konštantnej judikatúry je zrejmé, že žalovaná má v zásade právo na peňažnú náhradu, pokiaľ nemá
možnosť užívať vec, avšak v preukázanej a oprávnenej výške. Poukázal na to, že v prejednávanej vecisúd nemôže navrhovať zásadne dôkazy v zmysle ustanovenia § 185 ods. 1 CSP. Súd prvej inštancie
uvedené odôvodnil, že bolo preto úlohou a povinnosťou žalovanej uplatňovaný nárok preukázať. Súd
prvej inštancie zhrnul, že žalovaná svojou žalobou žiadala priznať konkrétnu finančnú čiastku, a to

8.400,- eur za žalované obdobie tvrdiac, že sa jedná o oprávnenú požiadavku, v tomto smere však
žalovaná nič nepreukázala, iba založila do spisu ponuky realitných kancelárii na prenájom bytov v
lokalite mesta Stupava. Uviedol, že sa jednalo o byty v Stupave, prevažne 3 a 4 izbové z novej
výstavby, pričom medzi stranami sporu nebolo sporné, že X - izbový byt, ktorý je predmetom sporu je
nehnuteľnosťou staršou. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že v prípade, ak má priznať bezdôvodné

obohatenie z dôvodu, že niektorý zo spoluvlastníkov nemá možnosť užívať svoj spoluvlastnícky podiel
musí byť zistená všeobecná hodnota nájmu v zmysle vyhlášky NS SR č. 492/2004 Z.z. Následne
súd prvej inštancie poukázal na výsluch svedka A. H., syna žalobkyne. Súd prvej inštancie dospel k
záveru, že vzájomná žaloba žalovanej vôbec nebola preukázaná a teda jej vyhovieť nemohol. Uvedené
odôvodnil tým, že žalovaná nedoložila žiadny dôkaz, okrem ponúk na prenájom bytov v meste Stupava,
ktorými by odôvodnila reálnosť svojej žaloby a na preukázanie svojich tvrdení nepredložila žiadne

odborné vyjadrenie a ani znalecký posudok. Súd prvej inštancie preto konštatoval, že žalovaná si
svojou vzájomnou žalobou uplatnila iba ňou vymyslenú, ničím nepreukázanú pohľadávku. Súd prvej
inštancie bol toho názoru, že vzájomnú žalobu treba zamietnuť aj z toho dôvodu, že nie je pravdivé
tvrdenie žalovanej o tom, že nemohla užívať vôbec nehnuteľnosť, ktorej bola spoluvlastníkom, keďže
žalovaná v minulosti mala možnosť kedykoľvek do bytu prísť, nikto jej v tom nebránil. Súd prvej

inštancie konštatoval, že žalovaná netvrdila a ani nepreukazovala, že by bola vylúčená z užívania bytu,
ktorého bola spoluvlastníkom v podiele 1/2, iba tvrdila, že žalobkyňa túto spoločnú nehnuteľnosť užívala
nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Súd prvej inštancie vysvetlil, že táto skutočnosť, ale
neznamená automaticky právo na poskytnutie peňažnej náhrady, keďže náhrada by žalovanej vznikla
iba vtedy, ak by bola s užívania bytu vylúčená, čo sa nepreukázalo. Vzhľadom na uvedené dôvody súd

prvej inštancie vzájomnú žalobu žalovanej zamietol. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa
žiadalapriznaťajúrokzomeškania,atoodpodaniažaloby,t.j.od01.07.2020,keďžežalovanásadostala
do omeškania s plnením peňažného dlhu, súd prvej inštancie žalobkyni priznal aj úrok z omeškania
podľa citovaného ustanovenia § 517 ods. 1, 2 OZ. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa
§255ods.1,2,§262ods.1CSP.Súdprvejinštanciežalobevyhovelvcelomrozsahuazároveňzamietol

vzájomnú žalobu žalovanej, preto priznal úspešnej žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie, z dôvodu, že
rozsudok súdu prvej inštancie je arbitrárny, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci. K nevyhnutným nákladom uviedla, že naďalej trvá na tom, že
síce súhlasila s opravou elektroinštalácie, avšak je toho názoru, že nie celá oprava elektroinštalácie bola
nevyhnutná a v primeranej cene. Žalovaná má za to, že oprava mala byť uskutočnená v nevyhnutnom
rozsahu do stavu takého, aký bol pred poškodením (čo tvrdila aj žalobkyňa), nakoľko sa takto so
žalobkyňou dohodli. Žalovaná súdu prvej inštancie vytýka, že neodôvodnil dostatočne jasne a zreteľne,

v čom vidí opodstatnenosť vynaložených nákladov, žiadnym spôsobom sa nevyjadril k jej argumentácii,
ktorá rozporovala konkrétne položky, ktoré podľa jej názoru nemali byť zahrnuté do nevyhnutných
nákladov tak, ako to žalobkyňa zahrnula. Pokiaľ ide o vzájomnú žalobu uviedla, že s jej zamietnutím
v celom rozsahu nesúhlasí, z dôvodu, že zo strany súdu prvej inštancie taktiež prišlo k arbitrárnemu
odôvodneniu, ako aj nesprávnemu právnemu posúdeniu. Naďalej trvá na všetkých tvrdeniach a

dôkazoch, ktoré vo vzájomnej žalobe uviedla. Tvrdenie žalobkyne, že žalovaná disponuje kľúčmi a
skutočnosť, že môže kedykoľvek prísť do bytu a bývať tam s nimi nepovažuje za relevantnú a poukázala
pri tom na rozhodnutie Okresného súdu Lučenec vo veci sp.zn. 10C/32/2018. Žalovaná zdôraznila,
že medzi žalobkyňou a žalovanou zároveň neexistovala žiadna dohoda, ani ústna, o bezodplatnom
užívaní nehnuteľností nad rámec. Má za to, že na základe toho, že užívala nehnuteľnosť nad rámec

svojho podielu bez právneho dôvodu, došlo k bezdôvodnému obohateniu a poukázala pritom na
rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave pod sp.zn. 3Co/49/2017. Čo sa týka argumentácie žalobkyne,
podľa žalovanej nevedno prečo mal súd prvej inštancie jej skutkové tvrdenia za nepreukázané a
napriek tomu, že žalobkyňa neuviedla žiadne skutkové tvrdenie v zmysle koncepcie a zásad Civilného
sporového poriadku, rozhodol súd prvej inštancie o tom, že vzájomnej žalobe bez ďalšieho nevyhovuje.

Žalovaná ďalej v odvolaní argumentovala tým, že žalobkyňa neurobila žiadne také skutkové popretie
tvrdenia žalovanej, ktoré by naplnili podstatu skutkového tvrdenia v intenciách CSP, žalobkyňa žiadnym
spôsobom ani nepoprela nárok žalovanej na bezdôvodné obohatenie, pričom sa k nároku vyjadrila len
holým tvrdením, ktoré v zmysle právnej teórie nespôsobuje žiadne účinky a už vôbec by sa uvedenénemalo prejaviť v zamietnutí vzájomnej žaloby. Poukázala na to, že ona ako žalovaná svoj nárok oprela
o skutkové tvrdenia podložené dôkazmi, kdežto žalobkyňa vyjadrila bez ďalšieho iba holé tvrdenie o tom,
že výška náhrady nebola preukázaná. Žalovaná zhrnula, že podľa jej názoru súd prvej inštancie prekročil

svoje oprávnenie a postupoval v zmysle zásad OSP, keď skúmal materiálnu pravdu a následne dospel
k nesprávnemu právnemu posúdeniu. Žalovaná je toho názoru, že svoj nárok skutkovo a kvalifikovane
v intenciách CSP odôvodnila a priložila podstatné a relevantné dôkazy preukazujúce výšku žiadaného
nároku. Na základe uvedených skutočností navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec vrátil na nové prejednanie.

6. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že argumentácia žalovanej ohľadom
nevyhnutných nákladov opravy neobstojí, pretože žalovaná prejavila súhlas s opravou poškodenej
elektroinštalácie, pričom nesporným je aj to, že pred súdnym konaním nikdy nenamietala ani rozsah
vykonaných prác a ani náklady, ktoré v súvislosti s tým boli vynaložené a rovnako z vykonaného
dokazovania (najmä výsluchom svedka pána E.) vyplynulo, že vynaložené náklady na opravu boli

nevyhnutné. Žalobkyňa sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie a má
za to, že otázku, ktoré časti opravy boli alebo neboli nevyhnutné, súd prvej inštancie jednoznačne
v odôvodnení svojho rozhodnutia zodpovedal vyhodnotením, že všetky náklady boli vynaložené v
nevyhnutnom rozsahu. K odvolacím dôvodom žalovanej vo veci vzájomnej žaloby uviedla, že z
vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že žalovaná dlhodobo neprejavovala záujem o

užívanie spoločnej nehnuteľnosti, nikdy jej nebolo bránené v jej užívaní, a nikdy sa užívania spoločnej
veci nedomáhala v konaní pred súdom. Argumentovala poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 4Cdo 298/2008, rozsudky Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo 141/99, 4Cdo 298/2008,
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 21.02.2013 sp.zn. II. ÚS 140/2013-14, rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky zo 07.01.2009, sp.zn. 28Cdo/725/2008. Žalobkyňa má za to, že súd

prvej inštancie preto správne konštatoval, že vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná nebola z užívania
spoločnej veci žalobkyňou vylúčená, uvedený nárok na peňažnú náhradu jej nevznikol. Žalobkyňa
považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne a zákonné.

7. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedla, že pokiaľ ide o nevyhnutné náklady na opravu,

je si vedomá, že ako ona, tak aj žalobkyňa nemajú odborné znalosti, aby mohli kvalifikovane posúdiť,
či niektoré opravy sú nevyhnutné na opravu alebo nie. Dovolí si však tvrdiť, že žalobkyňa argumentuje
nevyhnutnosťou výmeny starej elektroinštalácie a s tým nevyhnutne súvisiacimi ďalšími prácami a
napriek tomu, že žalovaná nemá odborné vedomosti v takom rozsahu ako kvalifikovaný majster, je toho
názoru, že minimálne svietidlo stropné, svietidlo nástenné, svietidlo linkové, zásuvka telefónna, switch

na prepojenie počítačovej siete, switch na prepojenie TV siete, montáž oznamovacieho, signalizačného
a zabezpečovacieho zariadenia nespadá do nevyhnutných nákladov súvisiacich s výmenou starej
elektroinštalácie. V tejto súvislosti žalovaná namieta, že minimálne uvedené položky žalobkyňa ani
žiadnym spôsobom neodôvodnila, prečo by malo ísť o nevyhnutné náklady súvisiace s nevyhnutnou
opravou starej elektroinštalácie, a takisto ani súd prvej inštancie sa s uvedeným žiadnym spôsobom

nevysporiadal, aby dal kvalifikovanú odpoveď na otázky, či aj uvedené položky možno považovať
za nevyhnutné náklady vynaložené pri oprave elektroinštalácie. V tomto prípade je žalovaná toho
názoru, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď nezisťoval, či išlo v týchto prípadoch o
nevyhnutne vynaložený náklad ako tvrdí žalobkyňa, keďže je tu zjavný rozpor v tvrdeniach. Zároveň
žalovaná upriamuje pozornosť aj na zistenia z výsluchu svedka, konkrétne na doslovný prepis zo

zápisnice z pojednávania ako sa svedok vyjadril na otázku PZ žalovanej, ako vysvetlí položku
„montáž oznamovacích, signalizačných a zabezpečovacích zariadení“, ktorá je tiež súčasťou prehľadu
rozpočtových nákladov faktúry č. XX/XX v tom zmysle, či aj tieto práce súviseli s opravou elektrických
rozvodov v byte. Z odpovede svedka na túto otázku podľa žalovanej jednoznačne vyplýva, že niektoré
práce neboli nutnosťou, ale len potrebou žalobkyne ich opraviť, vylepšiť, zhodnotiť, pričom súd prvej

inštancie sa však uvedeným rozporom medzi tvrdeniami žalobkyne a tvrdeniami svedka ani nezaoberal.
Súčasne pri uvedenom poukázala na rozsudok NS SR č. NS SR 4 M Cdo 12/2011 z 27.02.2012.
K vzájomnej žalobe uviedla, že opakovane trvá na predložených dôkazoch a skutkových tvrdeniach
odôvodňujúcich nárok na zaplatenie 8.400,- eur s príslušenstvom, a to aj v intenciách predchádzajúceho
vyjadrenia. Žalovaná má za to, že nárok na náhradu za neužívanie spoločnej veci vzniká už len tým, že

druhý spoluvlastník užíva vec nad rámec, preto nie je relevantná argumentácia, že žalovaná nebola z
užívania nehnuteľnosti vylúčená. Má za to, že už len tým, že žalobkyňa býva v danej nehnuteľnosti aj
so svojim synom, je zrejmé, že danú nehnuteľnosť využíva nad rámec. Poukázala pritom na rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky pod sp.zn. 25 Cdo 2616/1999 z 22.02.2001.8. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie v zmysle § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku a dospel k záveru, že

odvolaniu žalovanej nie je možné vyhovieť.

9. V posudzovanej veci z verejne prístupného výpisu z katastra nehnuteľností pre katastrálne
územie Y., z listu vlastníctva č. XXXX vyplýva, že žalobkyňa a žalovaná sa dohodli na zrušení a
vyporiadaní ich podielového spoluvlastníctva k bytu číslo XX, nachádzajúceho sa v bytovom dome so

súpisným číslom XXXX v Stupave a to dohodou evidovanou správou katastra pod číslom T.-XXXX/
XXXX, s právoplatnosťou zápisu dňom 19.06.2020 - XXXX/XX, na základe ktorej sa žalobkyňa stala
výlučnou vlastníčkou tejto nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových tvrdení, že
žalobkyňa a žalovaná (sestry) boli spoluvlastníčky predmetného bytu, každá v rozsahu jednej polovice.
V predmetnom byte bývala žalobkyňa spolu s jej synom A. H., narodeným dňa XX.XX.XXXX. V júni 2018
zaplatila žalobkyňa za opravu elektroinštalácie v byte spolu 4.981,80 eur. O potrebe vykonania opravy

elektroinštalácie bola žalovaná žalobkyňou vopred oboznámená. Podľa tvrdenia žalobkyne jej vznikol
proti žalovanej nárok na zaplatenie 2 490,80 eur, ktorá istina zodpovedá pomernej úhrade nákladov
nutnej opravy elektroinštalácie v byte. Súd prvej inštancie tento nárok vyhodnotil ako dôvodný.

10. Žalovaná záver súdu prvej inštancie spochybnila, keď tvrdí, že súčasťou elektroinštalačných

prác boli aj náklady, ktoré neboli nevyhnutné, a ktorými žalobkyňa zhodnotila nehnuteľnosť, konkrétne
rozporujevýdavkynasvietidlostropné,svietidlonástenné,svietidlolinkové(č.l.spisu8-48,75eur+17,60
eur +9,45 eur +20,77 eur), zásuvka telefónna, switch na prepojenie počítačovej siete, na prepojenie
TV siete, montáž oznamovacieho, signalizačného a zabezpečovacieho zariadenia (č. l. spisu 9 - spolu
414,76 eur). Zároveň namieta, že nebola informované o výške ceny týchto prác.

11. Podľa § 137 odsek 1 OZ, podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a
povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.

12. Podľa § 139 odsek 1 OZ z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní

všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne.

13. Podľa § 139 odsek 2 OZ o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou
počítanou podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne,
rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd.

14. Podľa §139 odsek 3 OZ ak ide o dôležitú zmenu spoločnej veci, môžu prehlasovaní spoluvlastníci
žiadať, aby o zmene rozhodol súd.

15. Investície do veci v spoluvlastníctve spadajú pod právny režim hospodárenia so spoločnou vecou.

Za hospodárenie so spoločnou vecou je treba považovať mimo iného údržbu spoločnej veci, jej
opravu, úpravu a všetky opatrenia, slúžiace k zachovaniu podstaty a udržiavaniu spoločnej veci v stave
spôsobilom slúžiť jej účelu, priebežnému zachovaniu jej funkčnosti a k ochrane spôsobom obvyklým
v danom čase tak, aby vyhovovala štandardným požiadavkám súčasného spôsobu života a aby sa
hodnota spoločnej veci neznižovala rýchlejšie než zodpovedá prirodzenému opotrebeniu. V prípade, ak

nebolo rozhodnuté v zmysle § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka o tom, aký náklad a v akej výške má
byť vynaložený do spoločnej veci, menšinový spoluvlastník má povinnosť podieľať sa na vynaložených
nákladoch z titulu bezdôvodného obohatenia (§ 451 Občianskeho zákonníka) vo výške danej podielom
na nákladoch zodpovedajúcich jeho spoluvlastníckemu podielu k spoločnej veci (rozhodnutie NS SR,
sp.zn. 3 M Cdo 2/2008). Súd prvej inštancie svoj záver o dôvodnosti nároku žalobkyne založil na

výpovedi svedka, elektrikára N. E., ktorý elektroinštalačné práce v byte realizoval. Z jeho výpovedi
na pojednávaní dňa 08.06.2023 (záznam v zápisnici č.l. spisu 111, zvukový záznam z pojednávania,
ktorý je uložený v registri ESS) vyplynulo, že v byte síce vznikla lokálna vada elektroinštalácie
(poškodenie elektroinštalácie lokálnym zhorením), avšak táto oprava si odborne vyžiadala taký rozsah
prác, bez ktorých by elektroinštalácia v byte nebola bezpečne funkčná, vrátane montáže svietidiel,

pretože pre bezpečnosť užívania elektroinštalácie bolo potrebné ukončiť vedenie elektroinštalácie
do osvetlenia, keď niektoré pôvodné svietidlá sa dokonca rozpadli (v kuchyni). Rovnaký záver N.
E. predniesol aj v spojení s prekládkou slaboprúdového vedenia komunikačných, oznamovacích,
zabezpečovacích a signalizačných zariadení do umiestnenia nových drážok v stenách, ktorá prácapodľa výpovede svedka síce priamo nesúvisela s opravou poškodenej elektroinštalácie, súvisela však
s bezpečnosťou, pretože tieto rozvody boli vedené po zemi a hrozilo nebezpečenstvo zakopnutia,
respektíve poškodenia. Z uvedeného je potom zrejmé, že nutnosť vykonania elektroinštalačných prác

súvisela s údržbou a so zachovaním bezpečnej funkčnosti bytu, tieto práce boli technicky previazané,
žalobkyňa nekonala svojvoľne, vo veci išlo o práce, ktorými sa predišlo znehodnoteniu bytu ďalším
poškodením elektroinštalácie a ktorými sa zachovala bezpečná funkčnosť bytu, respektíve išlo o práce
vykonané v záujme dokončenia opravy. Takéto náklady sú povinní platiť všetci spoluvlastníci bez ohľadu
na to, či nehnuteľnosť (byt) užívajú alebo nie. Už vyššie odvolací súd predniesol (odkazom aj na

rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 3 M Cdo 2/2008), že pod pojem hospodárenie so spoločnou vecou,
oktorejmajúspoluvlastnícipodľa§139odsek2OZrozhodovať,jepotrebnépodriadiťnielenrozhodnutie
o tom, aká oprava má byť na spoločnej veci vykonaná, ale aj o jej výške. Pokiaľ žalovanej nebola daná
možnosť vyjadriť sa k zamýšľaným nákladom na opravu z hľadiska rozhodovania o hospodárení so
spoločnom vecou, pričom opak z výsledkov dokazovania v tejto veci nevyplýva, ide o neplatný právny
úkon,pretožeodporujeustanoveniu§139odsek2OZ,alekeďžeišloonákladynanutnúopravu,opravu,

ktorá slúžila k udržaniu bytu v stave spôsobilom bezpečne slúžiť jeho účelu, vzniká v takomto prípade
povinnosť žalovanej vydať žalobkyni, ktorá zaplatila cenu opravy, teda vynaložila finančné prostriedky
na opravu, bezdôvodné obohatenie. Pokiaľ ide o výšku takéhoto bezdôvodného obohatenia je daná
podielom na nákladoch, ktorý zodpovedá spoluvlastníckemu podielu žalovanej k spoločnej veci, ktorý je
jedna polovica. Nebolo sporným, že žalobkyňa vynaložila na opravu spoločnej nehnuteľnosti 4.981,80

eur, polovica predstavuje 2.490,90 eur, ktorú istinu v okolnostiach tejto veci správne súd prvej inštancie
uložil na zaplatenie žalovanej, keď z výsledkov dokazovania dospel k správnemu právnemu záveru, že
tieto náklady boli vynaložené ako nevyhnutná oprava a údržba bytu, ktorý bol v rozhodnom období aj
v spoluvlastníctve žalovanej. Nutnosť, účelnosť a rozsah týchto nákladov vynaložených na materiál a
pracovný výkon bol spoľahlivo v podmienkach trhu so službami preukázaný výsluchom svedka N. E., v

spojení s daňovým dokladom o fakturácii ceny opravy.

16. Predmetom konania bola aj vzájomná žaloba žalovanej, ktorou sa proti žalobkyni domáhala
finančného vyrovnania za obdobie dvoch rokov spätne od jej podania, pretože žalobkyňa užívala byt
výlučne pre seba, pre svoju rodinu. Hodnotu užívania žalovaná odvodila od inzerovanej ceny ponuky

prenájmu veľkosťou porovnateľného bytu v Stupave a z takto kalkulovanej ceny 700,- eur mesačne
žiadala jednu polovicu 350,- eur mesačne.

17. Podstata (podielového) spoluvlastníctva spočíva v tom, že každý zo spoluvlastníkov sa podieľa
na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva v rozsahu, aký zodpovedá veľkosti

jeho spoluvlastníckeho podielu, pričom ide o tzv. ideálny podiel, nie o reálne vymedzenie vzťahujúce
sa k určitej časti spoločnej veci. Judikatúra odvíjajúca sa od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR,
sp.zn. 6 Cdo 184/2010 je ustálená v tom, že „ak spoluvlastník neužíva (nemôže užívať) spoločnú
vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, obohatenie druhého spoluvlastníka
(ostatných spoluvlastníkov) spočíva v užívaní väčšieho rozsahu predmetu spoluvlastníctva, než ktorý

zodpovedá jeho (ich) spoluvlastníckemu podielu“. Najvyšší súd v označenom rozhodnutí zdôraznil, že
„nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho
podielu vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Jeho nevyhnutným predpokladom
je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich)
spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí

byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v
takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa
na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom
rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o
bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či

ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok
na náhradu za jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade,
ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože
v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom
oprávnení v rozsahu svojho podielu, a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod, pre ktorý tento

spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné
ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou. Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však
nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej časti veci (výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môžebyť úžitková (hospodárska) hodnota užívanej časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne
okolnosti, u jednotlivých častí veci, rozdielna.“

18. Z vykonaného dokazovania, z výpovede svedka A. H.Č. vyplynulo, že žalobkyňa užívala byt
nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu (podľa svedka v rozsahu 2/3). Rovnako vyplynulo aj
to, že medzi spoluvlastníčkami nedošlo k dohode o tom, že toto užívanie bude bezplatné. Preto má
žalovaná pravdu, keď tvrdí, že z hľadiska povinnosti spoluvlastníka, ktorý užíval nehnuteľnosť nad
rámec svojho spoluvlastníckeho podielu vydať to, o čo sa takto obohatil, nie je rozhodujúce, či druhý

spoluvlastník neužíval spoločnú vec dobrovoľne, či a do akej miery mu bolo v užívaní bránené, ale
to, že druhý spoluvlastník spoločnú vec užíval nad mieru jeho spoluvlastníckeho podielu, bez dohody
spoluvlastníkov alebo bez iného právneho titulu. Súd prvej inštancie sa k podstate týchto záverov
prihlásil, keď v bode 30 odôvodnenia svojho rozhodnutia potvrdil žalovanej právo na peňažnú náhradu
za nadužívanie bytu žalobkyňou, pričom správne v okolnostiach tejto veci vychádzal z toho, že žalovanú
zaťažuje pre úspech v spore povinnosť preukázania rozsahu, v ktorom žalobkyňa užívala byt nad

mieru jej nepatriacu a preukázania výšky finančného vyrovnania. Rovnako správne súd prvej inštancie
poukázal na to, že v prípade bytu zodpovedá výška peňažnej náhrady za nadužívanie všeobecnej
hodnote nájmu. Inak povedané ten spoluvlastník, ktorý užíva väčšiu obytnú plochu, než zodpovedá jeho
spoluvlastníckemu podielu, je povinný toto užívanie kompenzovať druhému spoluvlastníkovi finančným
vyrovnaním,ktorézodpovedáobvyklémunájomnému,obvykleplatenému,zaporovnateľnýbyt,vdanom

mieste a čase, teda peňažná náhrada musí korešpondovať obvyklej cene tohto plnenia. Záveru súdu
prvej inštancie, že žalovaná v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno nie je čo vytknúť, keď odvolacia
námietka žalovanej, že zo strany žalobkyne nedošlo k účinnému popretiu výšky uplatnenej náhrady
nie je opodstatnená. Žalovaná tvrdí, že žalobkyňa v spore neuniesla bremeno popretia tvrdenia o
výške peňažného vyrovnania, procesným následkom čoho malo byť uplatnenie domnienky nespornosti

skutkového tvrdenia.

19. Zobsahusúdnehospisuvyplýva,žežalobkyňasavupomínacomkonanínaOkresnomsúdeBanská
Bystrica domáhala nároku na zaplatenie pomernej časti nákladov ňou zaplatených za opravy v byte.
Proti platobnému rozkazu č.k. 29Up/1236/2020, ktorý vydal dňa 06.07.2020 vo veci upomínací súd

podala žalovaná odpor, v ktorom predniesla aj vzájomnú žalobu, ktorou od žalobkyne žiadala zaplatenie
8.400,- eur titulom náhrady za užívanie bytu nad rozsah spoluvlastníckeho podielu. K podaniu pripojila
inzerciu z internetového trhu na stránke www.byty.sk a www.nehnuteľnosti.sk ohľadom ponuky prenájmu
trojizbových bytov v Stupave (č.l. spisu 29-30). Upomínací súd následne žalobkyňu vyzval, aby sa k
podanému odporu vyjadrila, a oznámila, či žiada pokračovať v konaní na príslušnom súde. Žalovaná

podaním zo dňa 12.06.2020 s dôvodmi prednesenými žalovanou v odpore nesúhlasila, nesúhlasila
ani so vzájomnou žalobou žalovanej, ktorú poprela v jej základe, keď tvrdila, že jej uplatnený nárok
nevznikol, pretože žalovanej v užívaní bytu nebráni. Po tom, ako upomínací súd postúpil ďalej vec
na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Malacky, doručil tento súd podanie žalobkyne zo dňa
12.06.2020 na vyjadrenie žalovanej (č.l. spisu 75). Žalovaná vo vyjadrení (č.l. spisu 79) predniesla,

že žalobkyňa neuviedla skutkové tvrdenia, ktoré by boli spôsobilé na riadnu procesnú obranu v
rámci vzájomnej žaloby. Toto podanie doručil súd prvej inštancie žalobkyni spolu s predvolaním na
pojednávanie (č.l. spisu -86). Žalobkyňa na pojednávaní dňa 06.04.2023 (zápisnica č.l. spisu 96,
zvukový záznam z pojednávania, ktorý je uložený v registri ESS) spochybnila preukázanie výšky nároku
uplatneného žalovanou vzájomnou žalobou, argumentovala, že ide o odbornú otázku, uplatnená výška

nezodpovedá rozhodnému obdobiu. Predmetnú námietku zopakovala aj na ďalšom pojednávaní dňa
08.06.2023 (zápisnica č.l. spisu 111, zvukový záznam z pojednávania, ktorý je uložený v registri ESS),
argumentovala tým, že ide o odbornú otázku, pre zodpovedanie ktorej je potrebný znalecký posudok,
alebo odborný posudok. Keďže strany sporu nemali návrhy na dokazovanie, súd prvej inštancie
dokazovanie ukončil a vo veci vyhlásil rozsudok.

20. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

21. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.22. Podľa § 151 ods. 2 CSP, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo
vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

23. Podľa § 153 ods. 1 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.

24. Podľa § 153 ods. 2 CSP, na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré
strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho
pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

25. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí (§ 154 CSP). K žalovanou vytýkanému postupu

súdu prvej inštancie odvolací súd prednáša, že vyššie citované ustanovenia Civilného sporového
poriadku súdu umožňujú, aby svoje skutkové zistenia vyvodil nielen prostredníctvom dôkazných
prostriedkov, ale aj z nepopretých skutkových tvrdení. Takéto tvrdenia sú prostriedkom, na základe
ktorého súd môže urobiť zistenia o skutkových okolnostiach, ktoré by inak, keby sa strany sporu
vo svojich tvrdeniach rozchádzali musel objasňovať dokazovaním. Proces dokazovania je v Civilnom

sporovom poriadku, ktorý je procesným predpisom sporového konania výlučne postavený na princípe
prejednávacom, regulovaný princípom kontradiktórnosti konania, a aj sudcovskou a zákonnou
koncentračnou zásadou. Sudcovská koncentrácia konania sa prejavuje tým, že súd môže určiť stranám
záväzné procesné lehoty na niektoré procesné úkony (článok 10 ods. 3 Základných princípov CSP).
Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabezpečiť rýchlosť a hospodárnosť súdneho konania.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp.zn. II. ÚS 530/2018
zo dňa 15.11.2018 v ktorom ústavný súd okrem iného uviedol, že „sudcovskú koncentráciu konania
uplatňuje príslušný sudca podľa vlastnej úvahy, do jeho kompetencie spadá rozhodnúť, či na prostriedok
procesného útoku, či obrany, ktorý strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom
na rýchlosť a hospodárnosť konania, bude prihliadať.“ V okolnostiach tejto veci je zrejmé, že súd

prvej inštancie sudcovskú koncentráciu voči ani jednej zo strán sporu neuplatnil, neboli o sudcovskej
koncentrácii poučené (§ 167 CSP). V konaní mali až do vyhlásenia rozsudku súdom prvej inštancie
obidve sporové strany rovnaké procesné podmienky na uplatnenie prostriedkov procesného útoku a
procesnejobrany.Žalobkyňapoprelapísomnýmpodanímzodňa12.06.2020(vyjadreniekodporu)nárok
žalovanej podľa vzájomnej žaloby ako celok, v jej základe. Súd prvej inštancie žalobkyni neurčil lehotu

na vyjadrenie k vyjadreniu žalovanej k podaniu žalobkyne zo dňa 12.06.2020. Nárok je z procesného
hľadiska uznaný, ak sa tak stane čo do jeho dôvodu a čo do jeho výšky, nie je možné uznať výšku
nároku bez uznania jeho základu, je možné len uznať základ nároku a neuznať výšku (rozhodnutie NS
SR, sp.zn. 9Cdo/118/2020). Pokiaľ žalobkyňa vo vyjadrení k odporu spochybnila základ nároku a pri
absencii sudcovskej koncentrácii konania na prvom meritórnom pojednávaní vecne argumentovala aj

voči jeho výške, potom v podmienkach tejto veci žalobkyňa procesne účinným spôsobom spochybnila
tvrdenie žalovanej o dôvodnosti uplatnenej výšky peňažnej náhrady a žalovanú zaťažovala povinnosť
preukázania výšky za nadužívanie, keďže povinnosťou žalobkyne nebolo tvrdiť, akú skutočnú výšku
by mal súd prvej inštancie žalovanej priznať (preukazovať výšku obvyklého nájomného). Preto sa
nemožno stotožniť s námietkou žalovanej, že žalobkyňa výšku uplatneného nároku vo vzájomnej žalobe

nepoprela a teda považovať skutkové tvrdenie o výške finančnej náhrady za nadužívanie v zmysle
právnej domnienky podľa § 151 odsek 1 CSP za nesporené. Súd prvej inštancie správne uzavrel,
že inzerovaná ponuka prenájmu bytov (vôľa inzerujúcich za požadovanú výšku nájomného prenajať
byt) nie je reálnym vyjadrením práva vlastníka na získanie úžitkovej hodnoty bytu, pretože tým je
cena obvykle platená za nájom obdobnej nehnuteľnosti v danej lokalite v rozhodnom čase (v tejto veci

dva roky predchádzajúce podaniu vzájomnej žaloby), ktorú dôkaznú povinnosť si žalovaná napriek
námietkam žalobkyne do vyhlásenia rozsudku vo veci nesplnila. Žalovaná síce správne tvrdí, že medzi
znaleckým posudkom, odborným posudkom a listinným dôkazom v civilnom procese dokazovania
neexistuje hierarchia sily dôkazu, avšak podstata záveru súdu spočíva v inom, a síce v tom, že dôkazy
ktoré predložila nezodpovedajú preukázaniu skutkovej podstaty nároku na obvyklé nájomné. Odvolací

súd nepovažoval v okolnostiach tejto veci, s poukazom aj na vyššie judikované závery najvyššieho
súdu nárok žalovanej na finančné vyrovnanie za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu za nedôvodný.
Argumentácia súdu prvej inštancie o tom, že žalobkyňa žalovanej nebránila byt užívať (nevylúčila
žalovanú z užívania bytu), ktorú súd prvej inštancie predniesol ako ďalší dôvod neúspechu vzájomnejžaloby (v podstate odporujúci predchádzajúcemu záveru), pri skutkovom závere o tom, že žalobkyňa so
synom, ako jedna domácnosť byt užívali v rozsahu dvoch izieb (podľa svedka malo ísť o 2/3) a žalovaná
mohla z troch izieb užívať tretiu izbu je síce vo vzťahu k právnej dôvodnosti základu nároku žalovanej

nesprávna, avšak z pohľadu konečného rozhodnutia vo veci, založeného aj na výsledku dokazovania
o nepreukázaní výšky náhrady za nadužívanie žalovanou, nie je rozhodujúca. Preto odvolací súd
postupom podľa § 387 odsek 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správny potvrdil.

26. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní plne úspešná, preto odvolací súd o nároku na náhradu trov

odvolacieho konania v zmysle § 255 ods. 1 CSP rozhodol tak, že jej tento nárok priznal v celom rozsahu.
O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).