Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. august 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/49/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3123208415
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3123208415.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.
Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobkyne Slovenská televízia a rozhlas, so sídlom
Bratislava, Mlynská dolina, IČO: 56 398 255 proti žalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.,
X. XXXX XXXX/XX, o zaplatenie 244,35 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín č.k. 80C/38/2023-42 z 23. januára 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I. a v súvisiacom výroku
III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
%, ktorú náhradu trov odvolacieho konania j e žalovaný p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni
v sume určenej rozhodnutím súdu prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. V predmetnom spore súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalovaný je

povinný zaplatiť žalobkyni sumu 239,72 eur a sumu 2,10 eur ako úhradu poštových sadzieb spojených
s vymáhaním, do troch dní od právoplatnosti rozsudku /výrok I./, vo zvyšku žalobu zamietol /výrok II./
a žalobkyni voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 96,24 %, ktorú náhradu
trov konania je žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške
náhrady trov konania, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá vyšší súdny úradník /výrok III./.

2. Na odôvodnenie tohto rozsudku súd uviedol, že žalobkyňa /pôvodne Rozhlas a televízia Slovenska
(alebo aj „RTVS“), po zániku ktorej s účinnosťou od 01.07.2024 odvolací súd na základe uznesenia
č.k. 5Co/49/2024-77 zo dňa 30. júla 2024 pokračoval v konaní s právnickou osobou Slovenská televízia
a rozhlas ako žalobkyňou/ sa podanou žalobou domáhala od žalovaného zaplatenia 244,35 eur a
úhrady poštových sadzieb spojených s vymáhaním vo výške 2,10 eur. Uviedla, že žalovaný je zo
zákona platiteľom úhrady za služby verejnosti podľa § 3 písm. a) v spojení s § 6 ods. 1 a § 7 zákona
č. 340/2012 Z.z. vo výške 4,64 eur mesačne. Žalovaný ku dňu podania žaloby nezaplatil úhradu za

obdobie01.01.2011do31.12.2022.Žalobkyňapísomnouvýzvouzodňa28.12.2022vyzvalažalovaného
na zaplatenie omeškanej úhrady a na zaplatenie poštových sadzieb súvisiacich s odoslaním výzvy.
Žalobkyni bola zásielka s výzvou vrátená ako nedoručiteľná. Nakoľko žalovaný nezaplatil úhradu a
poštovné sadzby v lehote 30 dní od doručenia uvedenej výzvy, je povinný v zmysle § 10 ods. 3 zákona č.
340/2012 Z.z. zaplatiť aj pokutu. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Uviedol, že od januára 2019 neuhrádza
úhrady za služby verejnosti poskytované RTVS. Robí tak na základe skutočnosti, že žalobkyňu písomne

dvakrát upozornil na porušenie zákona č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii Slovenska a žiadal,
aby príčinu porušovania predmetného zákona odstránil s tým, že v opačnom prípade prestane platiť
úhrady za služby verejnosti. Žalobkyňa na uvedené písomnosti žiadnou formou nereagovala, a preto odjanuára 2019 prestal s pravidelnými úhradami za služby verejnosti vo výške 4,64 eur mesačne. Ďalej
uviedol, že ročné poplatky za roky 2019, 2020, 2021, 2022 vo výške 55,68 eur (12x4,64 eur), ktoré
by za štandardných zákonných okolností platil RTVS, uhrádzal iným združeniam, ktoré považoval za

relevantné zdroje informácií.

3. Súd vykonal v spore dokazovanie. Medzi stranami sporu bolo nesporné, že žalobkyňa je
verejnoprávna inštitúcia zriadená na základe zákona č. 532/2010 Z.z. o Rozhlase a televízii Slovenska a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov /od 01.07.2024 zákon č. 57/2024

Z.z.oSlovenskejtelevíziiarozhlaseaozmeneniektorýchzákonov,ktorýmRozhlasatelevíziaSlovenka,
so sídlom Bratislava, Mlynská dolina, IČO: 47 232 480 bol zrušený a jeho právnym nástupcom sa
stala právnická osoba Slovenská televízia a rozhlas, so sídlom Bratislava, Mlynská dolina, IČO: 56
398 255 – poznámka odvolacieho súdu/. Žalovaný ku dňu podania žaloby nezaplatil úhradu v zmysle
zákona za kontrolované obdobie od 01/2019 do 12/2022, t.j. 12 mesiacov x 4,64 eur x 4 roky. Žalobkyňa
písomnou výzvou zo dňa 28.12.2022 odoslanou prostredníctvom Slovenskej pošty, vyzvala žalovaného

na zaplatenie omeškanej úhrady a na zaplatenie poštových sadzieb súvisiacich s odoslaním výzvy.
Žalovaný úhradu a poštové sadzby v lehote 30 dní od doručenia uvedenej výzvy nezaplatil. Žalovaný
bol v období 01/2019 - 12/2022 vrátane evidovaný ako odberateľ elektrickej energie. Z listiny - sumár
predpisov a platieb bolo zrejmé, že v žalovanom období 01.01.2011-31.12.2022 žalobkyňa neeviduje
platby vo výške 4,64 eur mesačne od žalovaného v období od 01.01.2019 do 31.12.2022 vrátane, t. j. za

48 mesiacov. Z doručenky predloženej žalobkyňou bolo preukázané, že zásielku obsahujúcu výzvu zo
dňa 28.12.2022 žalobkyňa odoslala žalovanému formou doporučeného listu s doručenkou, do vlastných
rúk, pričom táto sa vrátila ako zásielka neprevzatá v odbernej lehote. Z potvrdenia Slovenskej pošty
a.s. o tarifnej cene za úradnú zásielku zo dňa 01.03.2023 vyplynulo, že poštovné pre produkt úradná
zásielka (doporučene + doručenka + do vlastných rúk) - podaj cez ePodací hárok je od 01.03.2022

vo výške 2,10 eur. Z e-mailu zo dňa 15.02.2018 bolo zrejmé, že žalovaný vyzval žalobkyňu ukončiť
pracovný pomer s B. D. ml., a to na základe jeho verejnej prezentácie. Rovnako tak z e-mailu zo dňa
24.06.2020 bolo zrejmé, že žalovaný oznámil RTVS, že na základe žiadosti zo dňa 15.02.2018 nebude
platiť pravidelné koncesionárske poplatky, nakoľko RTVS platí z koncesionárskych poplatkov človeka,
ktorý verejne, úmyselne a arogantne osočuje jeho najbližšiu rodinu a útočí na jeho najhlbšie rodinné city.

Zároveň v predmetnom e-maile požadoval od RTVS, aby odvysielal verejné ospravedlnenie a okamžite
rozviazalpracovnýpomersB.D.ml.,pričomvtakomtoprípadebolochotnýdoplatiťzameškanéobdobie.
Obsah e-mailov zo dňa 24.06.2020 a 15.02.2018 žalovaný zaslal aj v listinnej podobe, a to viacerým
adresátom, o čom svedčí podací lístok zo dňa 17.04.2018 a 20.06.2020. Z exportu pohybov na účte E.
vyplýva, že žalovaný vykonal dňa 03.10.2019, 18.09.2020, 30.11.2021 a 23.12.2022 v prospech účtu

E. platbu vo výške 55,68 eur. Dňa 13.06.2023 vykonal platbu v prospech účtu E. vo výške 400,- eur.
Pri platbách vykonaných dňa 30.11.2021, 23.12.2022 a 13.06.2023 sa v časti doplňujúce informácie
nachádza poznámka - príspevok na činnosť združenia.
4. Uvedené skutočnosti súd posúdil podľa § 3 písm. a), § 4 ods. 1, § 6 ods. 1, § 7 ods. 1 a 2, § 10 ods. 1 až
3, ods. 5, § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom

a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 340/2012 Z.z.“).
Uviedol, že žalobkyňa bola v období 01.01.2011-31.12.2022 (žalované obdobie) zo zákona vyberateľom
a prijímateľom úhrady za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska v oblasti
rozhlasového vysielania a televízneho vysielania. Žalovaný ako platiteľ v zmysle § 3 písm. a) zákona
č. 340/2012 Z.z. bol v žalovanom období povinný uhrádzať úhrady za služby verejnosti poskytované

Rozhlasom a televíziou Slovenska v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania vo výške
4,64 eur mesačne podľa § 6 ods. 1 uvedeného zákona. Pokiaľ žalovaný neplatenie týchto úhrad
odôvodňoval tak, ako je uvedené v bode 3. a 5. odôvodnenia tohto rozsudku, tieto argumenty sú podľa
súdu vo vzťahu k zákonnej povinnosti platiť tzv. koncesionárske poplatky v zmysle zákona č. 340/2012
Z.z. irelevantné. Platenie úhrady podľa uvedeného zákona v žalovanom období bolo u fyzickej osoby

totiž viazané len a jedine na skutočnosť, že fyzická osoba bola koncovým odberateľom elektriny v
domácnosti v odbernom mieste pre spotrebu v byte alebo v rodinnom dome, čo u žalovaného v súdenej
veci bolo preukázané. Keďže súd argumenty žalovaného vyhodnotil ako nedôvodné, pričom v konaní
bolo preukázané, a to nielen vyjadrením žalovaného, ale aj z listinného dôkazu - Sumár predpisov a
platieb, že v rámci žalovaného obdobia žalovaný nezaplatil žalobkyni úhrady za obdobie 48 mesiacov

(01.01.2019-31.12.2022)á4,64eur,t.j.celkovo222,72eur,súdhopretoktejtopovinnostizaviazal.Súd
zaviazal žalovaného i k zaplateniu sumy 17 eur titulom pokuty v zmysle 10 ods. 3 zákona č. 340/2012
Z. z., keďže ani túto pokutu žalovaný ku dňu rozhodnutia súdu žalobkyni neuhradil. V konaní bolo totiž
preukázané, že žalobkyňa dôvodne zaslala v zmysle § 10 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z. z. žalovanémupísomnú výzvu zo dňa 28.12.2022 na zaplatenie dlžných úhrad za obdobie 01.01.2019-12.12.2022
(keďže tieto úhrady žalovaný nemal zaplatené) a poštových sadzieb, ktoré v tomto prípade v zmysle
potvrdenia Slovenskej pošty, a.s. predstavovali sumu 2,10 eur. No a keďže žalovaný v lehote 30 dní

od doručenia tejto písomnej výzvy počítajúc od 24.01.2023 ako dátumu vrátenia výzvy neuhradil dlžnú
sumu titulom úhrad a poštovných sadzieb, dôvodne bol uplatnený aj nárok žalobkyne na zaplatenie
pokuty vo výške 17 eur v zmysle § 10 ods. 3 zákona č. 340/2012 Z. z. Vo výroku uvedená suma 239,72
eur je súčtom sumy 222,72 eur a sumy 17 eur. Z ustanovenia § 10 ods. 5 zákona č. 340/2012 Z. z.
vyplýva žalobkyni povinnosť uplatniť na súde okrem nároku na zaplatenie úhrady, s ktorou je platiteľ

v omeškaní, aj pokutu a poštové sadzby. Preto v prípade uplatnenia sumy 2,10 eur titulom zaplateného
poštovného sa jedná o náklady spojené s uplatnením pohľadávky, ktorých vznik a výšku poštovného v
rozsahu 2,10 eur žalobkyňa preukázala predložením doručenky a potvrdenia Slovenskej pošty, a. s. zo
dňa 01.03.2023. Nárok žalobkyne vo vzťahu k sume 2,10 eur bol v konaní jednoznačne preukázaný a
dôvodný a žalovaný je túto sumu povinný žalobkyni zaplatiť. Nad rámec priznaných súm - 222,72 eur
titulom 48 neuhradených mesačných predpisov za obdobie 01/2019 - 12/2022, pokuty vo výške 17,- eur

a nákladov na poštové sadzby vo výške 2,10 eur súd žalobu zamietol. Žalobkyňa v konaní netvrdila
ani nepreukázala na základe čoho vznikla žalovanému povinnosť uhradiť zvyšnú sumu 4,63 eur (ako
rozdiel žalobkyňou uplatnených 227,35 eur a súdom priznaných 222,72 eur). Sama žalobkyňa v žalobe
uviedla, že žalovaný neuhradil celkovo 48 mesačných predpisov, čo predstavuje práve sumu 222,72 eur,
ktorá žalobkyni bola v danom konaní priznaná (pričom aj z listinných dôkazov vyplýva, že žalovaný v

žalovanom období nezaplatil úhrady za 48 mesiacov).

5. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil podľa § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov /ďalej len CSP/ pomerom úspechu strán sporu.
Žalobkyňa žiadala priznať celkovo sumu 246,45 eur, pričom bola úspešná čo do zaplatenia 241,82 eur.

Pomer úspechu/neúspechu žalobkyne je teda 98,12 % ku 1,88 %, z čoho vyplýva nárok žalobkyne na
náhradu trov konania v rozsahu rozdielu jeho úspechu k úspechu žalovaného, t.j. 96,24 % (98,12 % -
1,88 %).

6. Proti tomuto rozsudku, do žalobe vyhovujúcej časti, podal včas odvolanie žalovaný. Uviedol, že

žalobkyňa ako prvá porušila zákon č. 532/2010 Z.z. o Rozhlase a televízii Slovenska a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Na toto porušenie ju žalovaný viackrát
písomne upozornil, pričom žalobkyňa toto porušenie neodstránila, upozornenia žalovaného ignorovala,
so žalovaným nekomunikovala a v porušovaní uvedeného zákona ďalej pokračovala a pokračuje.
Žalobkyňa, ktorá sama vedome a úmyselne porušuje zákon, na základe ktorého sa potom dožaduje

práva, tak na základe takéhoto konania nemôže vyžadovať a požívať oporu v zákone v súlade
rešpektovania zásady medzinárodného práva Ex injuria jus non oritur (z nepráva nemôže vzniknúť
právo). Preto tvrdenie súdu, že povinnosti žalovaného sú viazané len a jedine na skutočnosť uvedenú v
určitom znení zákona, nezohľadňuje a ignoruje porušovanie toho istého zákona žalobkyňou. Súd prvej
inštancie sa vo svojom rozhodnutí potom vôbec nevyjadril k zákonným povinnostiam žalobkyne, ktoré

ona porušila a na ktoré porušenia na svoju obhajobu poukázal žalovaný. Rovnako súd nepovažoval
za potrebné vypočutie žalobkyne na ústnom pojednávaní konanom dňa 23.01.2024 k porušeniam
zákona z jej strany, pričom vypočutie žalovaného za potrebné považoval. Súd z dôvodu objektivity
mal zistiť príčiny, prečo žalobkyňa nekonala proti žalovanému nič takmer 5 rokov, prečo nereagovala
na opakované písomnosti a upozornenia zo strany žalovaného na porušovania zákona 532/2010 Z.

z. o Rozhlase a televízii Slovenska a prečo selektívne niektorých svojich zamestnancov za porušenie
uvedeného zákona trestá a niektorých nie. Ďalej žalovaný podrobne zopakoval, v ktorom konaní
žalobkyne vidí porušenie zákona č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii Slovenska. Ďalej žalovaný
uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne a skreslene interpretuje jeho tvrdenia, že ročné poplatky za
roky 2019, 2020, 2021, 2022 vo výške 55,68 eur (12 x 4,64) a príslušnú časť za rok 2023, ktoré by za

štandardných zákonných okolností platil RTVS, uhrádzal iným združeniam, ktoré považoval a považuje
za relevantné zdroje informácii. Z uvedenej skutočnosti jasne vyplýva, že žalovaný sa o nevyplatené
sumy RTVS neobohatil, lebo ich vyplatil iným poskytovateľom informácii a nie preto že RTVS porušuje
zákon,takakotouvádzasúd.Žalovanýpotomvytkolsúduprvejinštancierôznenepresnostiaskreslenia,
ktorých sa mal dopustiť vo svojom rozhodnutí. Poukázal na to, že súd síce uviedol konkrétne exporty

pohybov z jeho bankového účtu na iné účty, pričom ale vôbec neobjasnil, o aké bankové prevody sa
jedná a za akým účelom. Tiež súd neuviedol, ktorým pracovníkom žalobkyne žalovaný dňa 15.02.2018
adresoval svoj e-mail. Súd tiež vo svojom rozhodnutí uvádza výroky žalovaného vytrhnuté z kontextu,
na základe čoho sa javí, že dôvod sporu je v osočovaní rodiny žalovaného zo strany B. D. B...Podstata sporu je však v tom, že žalobkyňa zamestnáva osobu, ktorá svojimi verejnými a nepravdivými
vyjadreniami šíri nenávisť a netoleranciu v spoločnosti, čo je v rozpore s úlohou a poslaním žalobkyne.
Žalobkyňa je verejnoprávna inštitúcia a musí sa riadiť príslušným zákonom a jeho prípadné porušenie

musí bezodkladne riešiť. Preto, ak tejto inštitúcii ukladá zákon okrem iného „rozvíjať národné povedomie
a kultúrnu identitu obyvateľov Slovenskej republiky bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vek,
vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti
alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie...“ a táto inštitúcia zamestnáva osobu, ktorá
svojimi verejnými a opakovanými vyhláseniami robí presný opak toho čo inštitúcii prikazuje zákon,

tak v takom prípade je zákonnou povinnosťou tejto verejnoprávnej inštitúcie túto osobu primeraným
spôsobompotrestať.Nakoniecžalovanýpoukázalnato,žedokázateľnesvojímkonanímprejavilsnahuo
mimosúdne riešenie sporu, kedy od roku 2018 opakovane, niekoľko krát písomne kontaktoval žalobkyňu
za účelom vyriešenia sporu a bol ochotný vyrovnať svoje podlžnosti, ale žalobkyňa na jeho snahy a
návrhy žiadnou formou nereagovala a začal spor riešiť až o 5 rokov neskôr, v roku 2023 súdnou cestou.
Podľa žalovaného je teda napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nedostatočne odôvodnený, súd

dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým záverom a právnym záverom,
resp. jeho konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Preto
navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne.

7. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Podľa nej žalovaný len opakuje svoje vyjadrenia

z konania pred súdom prvej inštancie a neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktorý by mohli mať vplyv na
ňou uplatnený nárok. Navrhla preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

8. K vyjadreniu žalobkyne na svoje odvolanie sa vyjadril žalovaný. Podľa neho sú dôvody nevyjadrenia
sa žalobkyne k jeho odvolaniu evidentné. Žalobkyňa by sa musela vyjadrovať k udaným porušeniam

zákona 532/2010 Z.z. o Rozhlase a televízii Slovenska. Mala možnosť racionálnymi argumentami a
dôkazmi vyvrátiť tvrdenia žalovaného, čo úmyselne a vedome neurobila. Tiež by sa musela vyjadrovať k
dokázanej diskriminácii v jej konaní k jednotlivým zamestnancom RTVS. Musela by zdôvodňovať, prečo
rasistické vyjadrenia jedného zamestnanca RTVS rieši radikálne jeho výpoveďou a verejné klamstvá
a osočovanie náboženských skupín Slovenskej republiky druhým zamestnancom RTVS necháva bez

povšimnutia. Musela by vysvetľovať dôvod svojej nečinnosti v tomto spore, kedy takmer 5 rokov proti
žalovanému nekonala a musela by vysvetľovať dôvod prečo so žalovaným aj napriek jeho písomným
žiadostiam takmer 5 rokov nekomunikovala a jeho žiadosti a výzvy ignorovala. Ak by žalobkyňa konala
v rámci zákona 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii Slovenska a tento by vedome a úmyselne
neporušovala, tak by nikdy k predmetnému sporu neprišlo. Žalovaný sa snažil predísť riešeniu sporu

súdnou cestou, kedy od roku 2018 opakovane, niekoľko krát písomne kontaktoval žalobkyňu za účelom
vyriešenia sporu a bol ochotný vyrovnať svoje podlžnosti voči RTVS. Žalobkyňa však žiadnou formou
nereagovala. Žalobkyňa teda sama vedome a úmyselne porušuje zákon, na základe ktorého sa potom
dožaduje práva. Žalovaný na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne.

9. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu a z dôvodov
odvolania žalovaného, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a contrario CSP a dospel
k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výroku I. a v súvisiacom
výroku III. o náhrade trov konania potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny, pričom v súlade
s § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje v celom rozsahu na vecne správne odôvodnenie, s ktorým

sa stotožňuje.

10. Odvolací súd preskúmaním veci v rozsahu a z dôvodov vymedzených odvolaním žalovaného dospel
k záveru, že súd prvej inštancie vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré

boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov
zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej
inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne
aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a
z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne

poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalovaného dodáva nasledovné:

11. V predmetnom konaní bolo medzi stranami nesporné, že žalovaný neplatil úhradu v zmysle zákona
č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a ozmene a doplnení niektorých zákonov v období od 01/2019 do 12/2022, t.j. 4 roky, hoci bol v uvedenom
období evidovaný ako odberateľ elektrickej energie. Súd prvej inštancie správne uvedené skutočnosti
posúdil podľa uvedeného zákona /v rozsudku citovaných konkrétnych ustanovení zákona/ a správne

dospel k záveru, že žalovaný mal v uvedenom období ako odberateľ elektrickej energie zákonnú
povinnosť úhradu za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska platiť a keďže
ju preukázane nezaplatil, správne mu súd prvej inštancie splnenie tejto zákonnej povinnosti svojím
rozsudkom /napadnutým výrokom I./ uložil.

12. Na plnenie tejto povinnosti, resp. oslobodenie spod nej alebo jej zánik ale nemajú skutočnosti, ktoré
uvádzal žalovaný už v konaní pred súdom prvej inštancie, a opakuje ich aj vo svojom odvolaní, žiadny
vplyv. Ak chcel žalovaný v uvedenom období finančne alebo akýmkoľvek iným spôsobom podporiť
subjekty, ktoré mu podľa neho poskytovali objektívne informácie, bola to jeho vôľa, avšak takéto plnenie
ho nijako neoslobodilo od zákonnej povinnosti platiť v uvedenom rozhodnom období úhradu za služby
verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska. K splneniu tejto povinnosti mohlo prísť len

zaplatením úhrady jej zákonom stanovenému príjemcovi, teda žalobkyni /predtým Rozhlasu a televízii
Slovenska/. Plnenia žalovaného iným subjektom, hoci by aj išlo o subjekty, ktoré poskytujú informácie
a hoci by aj išlo o peňažné plnenia vo výške úhrady podľa zákona č. 340/2012 Z.z., neznamenajú, že
zákonná povinnosť žalovaného zaplatiť túto úhradu žalobkyni zanikla.

13. Rovnako na plnenie tejto povinnosti, resp. oslobodenie spod nej alebo jej zánik nemajú vplyv ani
prípadné porušenia zákona č. 532/2010 Z.z. o Rozhlase a televízii Slovenska a o zmene a doplnení
niektorých zákonov zo strany žalobkyne /resp. jej právnej predchodkyne/, ktoré uvádza žalovaný vo
svojom odvolaní /a uvádzal ich už v konaní pred súdom prvej inštancie/. Povinnosť platiť úhradu za
služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska zákonodarca v zákone č. 340/2012

Z.z. nepodmienil tým, že menovaný príjemca úhrady bude sám riadne plniť svoje zákonné úlohy
a povinnosti. Pre prípad takýchto nedostatkov stanovil zákonodarca osobitnú inštitúciu /Rada podľa
zákona č. 532/2010 Z.z., ktorá bola orgánom dohľadu a dohliada na dodržiavanie tohto zákona a plnenie
úloh Rozhlasu a televízie Slovenska/, ktorá mala za úlohu takéto nedostatky zisťovať, vyžadovať ich
nápravu a prípadne i dať príslušnému výboru Národnej rady Slovenskej republiky podnet na podanie

návrhu na odvolanie generálneho riaditeľa, ak počas šiestich po sebe nasledujúcich kalendárnych
mesiacov svojím uznesením opakovane konštatovala, že Rozhlas a televízia Slovenska si neplní úlohy
a povinnosti ustanovené zákonom č. 532/2010 Z.z. alebo povinnosti ustanovené osobitnými predpismi,
na čo bola opakovane upozornená Radou pre mediálne služby, a generálny riaditeľ napriek uzneseniu
rady nevykonal žiadne úkony smerujúce k náprave.

14. Na tomto mieste treba ešte uviesť, že žalovaný sa nesprávne dožaduje aplikácie právnej zásady ex
iniuria ius non oritur /právo nevzniká z bezprávia/. Túto zásadu možno vnímať ako korektív v situáciách,
kedy by bol faktický stav vzniknutý z bezprávia vydávaný za stav právny, len na základe toho, že je
alebo bol tolerovaný. O takýto prípad však v danej veci nejde. Žalobkyňa sa v spore nedomáhala

súdnej ochrany nejakého „práva“, ktoré by predstavovalo len z bezprávia vzniknutý tolerovaný faktický
stav. Žalobkyňa sa v tomto spore domáhala od žalovaného splnenia jeho zákonnej povinnosti, pričom
na existenciu tejto zákonnej povinnosti nemá vplyv, žiadne prípadné bezprávne /protiprávne/ konanie
samotnej žalobkyne, ktoré tvrdí žalovaný.

15. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo
výroku I. v súvisiacom výroku III. o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny
potvrdil.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262

ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola úspešná žalobkyňa, ktorá tak má nárok na náhradu
trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, ktorú náhradu trov odvolacieho konania je žalovaný
povinný žalobkyni zaplatiť v sume určenej rozhodnutím súdu prvej inštancie.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n édovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).