Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. august 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/92/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122211210
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7122211210.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: Mesto Košice, IČO: 00 691 135, proti
žalovanému: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom v C., D. E. XX, zastúpenému JUDr. JCLic. F. G., H., E., so
sídlom v Košiciach, Južná trieda 28, IČO: 52 858 774, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 13. marca 2024 sp.zn. 36C/46/2022

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 13. marca 2024 č.k. 36C/46/2022-177.

Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom zo dňa 13. marca 2024 č.k.

36C/46/2022-177 žalobu zamietol (výrok I.) a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania proti
žalobcovi v rozsahu 100% (výrok II.).

2.1. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je spoluvlastníkom pozemku –
parcela registra E-KN č. 2656, druh: orná pôda, evidovaná na LV č. XXXX, okres: Košice I, obec: C. -
E. Ťahanovce, katastrálne územie D. I., vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/24 v časti B pod por. č.
1, pozemku - parcela registra E-KN č. 2966, druh: orná pôda, evidovaná na LV č. XXXX, okres: C. J.,

obec: C. - E. I., katastrálne územie D. I., vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/9 v časti B pod por. č. 11,
pozemku - parcela registra E-KN č. 1323/2, druh: orná pôda, evidovaná na LV č. XXXX, okres: Košice
I, obec: C. - E. I., katastrálne územie D. I., vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/24 v časti B pod por.
č. 34, pozemku - parcela registra E-KN č. 1908/3, druh: orná pôda, evidovaná na LV č. XXXX, okres: C.
J., obec: C. - E. I., katastrálne územie D. I., vo výške spoluvlastníckeho podielu 15/360 zapísaného 3 v
časti B pod H. K. XX, pozemku - parcela registra E-KN č. 2848/501, druh: orná pôda, evidovaná na LV č.
XXXX, okres: C. J., L.: C. - E. Ťahanovce, katastrálne územie D. I., vo výške spoluvlastníckeho podielu

3/30 v časti B pod por. č. 18, pozemku - parcela registra E-KN č. 1347, druh: orná pôda, evidovaná na
LV č. XXXX, okres: C. J., obec: C. - E. I., katastrálne územie D. I., vo výške spoluvlastníckeho podielu
1/12 v časti B pod por. č. 10, pozemku - parcela registra E-KN č. 1347, druh: orná pôda, evidovaná na
LV č. XXXX, okres: C. J., obec: C. - E. I., katastrálne územie D. I., vo výške spoluvlastníckeho podielu
1/108 v časti B pod por. č. 29 a žiadal priznať náhradu trov konania.
2.2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalovaný je súčasne evidovaný ako vlastník, resp. podielový
spoluvlastník vyššie uvedených pozemkov (ďalej len „sporné nehnuteľnosti alebo pozemky“). Uviedol,

že vyvlastňovacími rozhodnutiami č. Výst. XXXX/XX/XX - Go zo dňa 9.2.1989, č. Výst. XXXXX/XX/
XX - Go zo dňa 10.4.1985, č. Výst. XXXX/XX - Go zo dňa 17.10.1986, č. Výst. XXXX/XX- Go zo
dňa 20.10.1986 (ďalej len „vyvlastňovacie rozhodnutia“) boli za účelom komplexnej bytovej výstavby
- výstavby sídliska I. - výstavba bytových domov, kanalizácie, rozvodov elektrickej energie a plynu,parkovísk, miestnych komunikácií, objektov služieb a obchodu, verejného osvetlenia či tzv. sídliskovej
zelene, vyvlastnené pozemky v katastrálnom území pôvodne označovanom ako C. - I., v súčasnosti
nazývanom D. I. a to v prospech Československého štátu - Stavoinvesty, i.i.o. Medzi vyvlastňované

pozemky boli zahrnuté aj sporné pozemky vo vlastníctve žalovaného. Dodal, že aj napriek skutočnosti,
že vyvlastňovacie rozhodnutia boli doručované Štátnemu notárstvu Košice - Mesto a tiež stredisku
Geodézie Košice - Mesto, k zápisu vlastníckeho práva v prospech Československého štátu nedošlo, a
to z dôvodu notorického administratívneho zanedbávania evidencie práv k nehnuteľnostiam v danom
období. Uviedol, že hospodárskou zmluvou o prevode vlastníctva majetku č. Z-41-425/91 zo dňa

29.12.1990 a hospodárskou zmluvou o prevode vlastníctva majetku č. Z-41-473/91 zo dňa 29.12.1990
Československý štát - Stavoinvesta, i.i.o. previedol ku dňu 1.1.1991 na žalobcu vlastnícke právo aj
k pozemkom, ktoré sú predmetom tejto žaloby. Poukazujúc na § 2 ods. 5 zákona č. 138/1991 Zb. o
majetku obcí tvrdil, že osobitným predpisom, na ktorého účinnosť odkazuje citované ustanovenie, je
zákon č. 369/1990 Zb. v znení účinnom od 24. 11. 1990. Dodal, že všetky nehnuteľnosti, ktoré boli
k uvedenému dátumu vo vlastníctve štátu s právom hospodárenia patriacim Stavoinveste, za účelom

zabezpečenia systému komplexnej bytovej výstavby, a túto skutočnosť preukazujú hospodárske zmluvy
a vyvlastňovacie rozhodnutia, prešli podľa § 2 ods. 7 zákona č. 138/1991 Zb. ku dňu jeho účinnosti do
vlastníctva obce, na ktorej území sa nachádzali; v tomto prípade to bol žalobca. Teda žalobca nadobudol
vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti priamo zákonom bez nutnosti vykonania akýchkoľvek ďalších
právnych úkonov, napr. evidenčných, keďže v zmysle § 34 ods. 1 zákona č. 162/1995 Zb. sa vlastnícke

právo, ktoré vznikne na základe zákona, zapisuje do katastra nehnuteľností záznamom, pričom záznam
nemákonštitutívneúčinky,alemáibadeklaratórnycharakter.Naliehavýprávnyzáujemnapožadovanom
určení žalobca odôvodnil tým, že v katastri nehnuteľnosti nie je zapísaný žalobca ako skutočný vlastník
sporných nehnuteľnosti, v katastri nehnuteľnosti vlastníkom sporných nehnuteľnosti je žalovaný, a
teda údaj o vlastníkovi evidovaný v katastri nehnuteľností je nesprávny. Uviedol, že v prípade, ak by

sa súd nestotožnil s touto vyššie uvedenou argumentáciou, bez akýchkoľvek pochybnosti nadobudol
vlastnícke právo vydržaním. K tomuto titulu nadobudnutia vlastníctva argumentoval, že žalobca po
prechode investorskej funkcie Stavoinvesty, i.i.o. na obce a mestá na sporných nehnuteľnostiach
dokončil komplexnú bytovú výstavbu vrátane výstavby infraštruktúry a do dnešného dňa vykonáva
ich opravy a údržbu, pričom, na rozdiel od žalovaného, prípadne jeho právnych predchodcov, sa

vždy správal ako vlastník spornej nehnuteľnosti. Dodal, že hospodárske zmluvy o prevode vlastníctva
majetku a následné nadobudnutie účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. žalobcu utvrdilo v tom, že je
nespochybniteľným vlastníkom sporných nehnuteľností.

3. Súd vec právne posúdil podľa § 137 písm. c/ CSP a § 108 ods. 1, § 113 ods. 2, § 114 ods. 1, § 116

ods. 1,2, § 140 zák. č. 50/1976 Z.z. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej len stavebný
zákon) spolu s § 14 ods. 1, § 15, § 16 ods. 1,2, § 18 ods. 3, § 24 ods. 1, § 26 ods. 1,2 zák. č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok), ako aj podľa ust. § 123, § 132 a ods. 1, § 132 ods.
1, 2, § 134 ods. 1,3 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ).

4. Ako prvé posudzoval, či na strane žalobcu existuje naliehavý právny záujem na požadovanom určení,
pričom dospel k záveru, že takýto naliehavý právny záujem existuje, pretože v prejednávanom prípade
ide o nesúlad medzi právnym a skutkovým stavom, keďže žalobca nie je v katastri nehnuteľností
zapísaný ako vlastník a namiesto neho je zapísaná iná osoba ako nevlastník v pozícii vlastníka (R
4Cdo/49/2003).

5. Z výpisov z LV č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX pre kat. úz. D. I., obec
C. – E. I., L. C. J., registra E-KN mal súd preukázané, že žalovaný je podielovým spoluvlastníkom
predmetných nehnuteľností. Vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudol titulom
dedenia v zmysle osvedčenia o dedičstve sp. zn. 38D/625/98, Dnot 143/98 zo dňa 22. 2. 2000 po

právnom predchodcovi A. B., nar. X. XX. XXXX a zomrelom 9. 5. 1998, t. j. svojom otcovi. Právnymi
predchodcami A. B., zomr. X. X. XXXX boli jeho matka M. B., N. O., ktorá zomrela X.X.XXXX a jeho
otec A. B., nar. XXXX, zomr. XX.X.XXXX, po ktorých predmetné nehnuteľnosti dedil. Uvedené vyplýva
z dedičských spisov po menovaných poručiteľoch ( D 1572/53, D 326/71, 38D/625/98).

6.1. Súd konštatoval, že žalobca odvodzoval svoj nárok titulom vyvlastňovacích rozhodnutí č. č. Výst.
XXXX/XX/XX - Go zo dňa 9.2.1989, č. Výst. XXXXX/XX/XX - Go zo dňa 10.4.1985, č. Výst. XXXX/
XX - Go zo dňa 17.10.1986, č. Výst. XXXX/XX- Go zo dňa 20.10.1986, avšak v žalobe sa obmedzil
iba na všeobecný poukaz vo vzťahu k vyvlastňovacím rozhodnutiam, absentujú akékoľvek tvrdeniaohľadom vyriešenia otázky vo vzťahu, ku ktorým právnym predchodcom žalovaného malo byť vedené
vyvlastňovacie konanie.

7.1. Z vyvlastňovacieho rozhodnutia č. 0/1753/86-Go zo dňa 20. 10. 1986 vyplýva, že predmetom
vyvlastňovaniavprospechČeskoslovenskéhoštátuvzastúpeníStavoinvestai.i.o.Košiceboliajparcely
č. 2966 a 2848, v ktorom na strane 8 pod bodom 54 bolo vo vzťahu k parc. 2966 ( PKV. č. 530)
vyvlastňovacie konanie vedené voči vlastníkovi zdržujúcom sa na neznámom mieste a je tam uvedené
meno A. B., veľkosť vyvlastňovacieho podielu 5/36. Toto vyvlastňovacie rozhodnutie bolo doručované

Stavoinveste i.i.o, H. C., B. D. X, C., Štátnemu notárstvu Košice - Mesto, Stredisku geodézie Košice -
Mesto a doručovanie bolo vykonané aj podľa § 26 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. Bolo vyvesené dňom
12.12.1986, zvesené dňa 27.12.1986, s vyznačením právoplatnosti a vykonateľnosti dňom 12.1.1987.
Pri mene A. B. nie sú uvedené žiadne iné údaje, t. j. z uvedeného nie je možné jednoznačne vyvodiť,
o ktorú osobu sa v danom prípade jedná, t. j., že či bolo vyvlastňovacie konanie vedené voči otcovi
žalovaného, ktorý zomrel v roku 1998, pritom by išlo o osobu v čase vyvlastňovacieho konania živú,

zdržujúcu sa na známom mieste, prípadne či išlo o A. B., zomrelého v roku 1956, ktorý evidentne v
čase vyvlastňovacieho konania bol osobou mŕtvou.
7.2. Žalobca súdu nevysvetlil, voči ktorej osobe (právnemu predchodcovi žalovaného) sa v danom
prípade viedlo vyvlastňovacie konanie.
7.3. K uvedenému súd poznamenal, že pokiaľ by sa jednalo o A. B., zomr. X.X.XXXX - otec žalovaného,

ako vlastníka parc. 2966 vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 5/36, v čase vyvlastňovacieho konania
bol tento osobou žijúcou, nebol na neznámom mieste, pričom vyvlastňovacie rozhodnutie sa mu osobne
nedoručovalo, toto sa doručovalo formou verejnej vyhlášky. Pokiaľ by malo ísť o osobu A. B., zomr.
XX.X.XXXX, v čase vyvlastňovacieho konania išlo o osobu mŕtvu, správny orgán tak konal s osobou
nemajúcou právnu subjektivitu.

8.1. Z vyvlastňovacieho rozhodnutia č. Výst. 3200/88/89-Go zo dňa 9. 2. 1989 nepochybne vyplýva,
že predmetom vyvlastňovania boli okrem iného aj parc. č. 1098/1, č. 1323 a parcely zapísané v PKV
č. 507 a č. 67. Vyvlastňovacie konanie bolo vedené voči M. B., N. O. vo veľkosti spoluvlastníckeho
podielu k parcelám vedených v PKV K. XXX, ako parc. 1082, 1098/1, 1323 ako vlastníčke zdržujúcej

sa na neznámom mieste, pričom táto bola evidentne v čase vyvlastňovacieho konania osobou mŕtvou,
pretože zomrela v roku 1944. Z vyvlastňovacieho rozhodnutia vyplýva, že toto bolo doručované podľa §
29 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb., bolo vyvesené dňa 13. 2. 1989, zvesené dňa 1.3.1989 a s vyznačením
právoplatnosti a vykonateľnosti dňom 16. 3. 1989.
8.2. Aj vo vzťahu k tomuto vyvlastňovaciemu rozhodnutiu súd uzavrel, že správny orgán konal s osobou,

ktorá v čase vyvlastňovacieho konania bola osobou mŕtvou, t.j. nemala právnu subjektivitu.

9.1. Z vyvlastňovacieho rozhodnutia č. 11521/84/805-Go zo dňa 10. 4. 1985 (ktoré sa malo doručovať
podľa § 26 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb., bolo vyvesené dňa 14. 8. 1985 a zvesené 30. 8. 1985 s
vyznačením právoplatnosti dňa 16. 9.1985) nepochybne vyplýva, že predmetom vyvlastňovania boli

okrem iného aj parc. č. 1347 a 2656, vyvlastňovacie konanie bolo vedené vo vzťahu k parcele č. 1347
voči neznámym dedičom po A. B. (Amerikán), I. XXX, pričom opätovne nie je zrejmé, o akú osobu
sa jednalo, nie je uvedené ani v akom podiele sa predmetná parcela mala vo vzťahu k tejto osobe
vyvlastňovať.
9.2. Pokiaľ by sa malo jednať o osobu starého otca žalovaného, zomrelého v roku 1956, po ktorom

dedil otec žalovaného A. B., P.. Q. N. XXXX, v čase vyvlastňovacieho konania bol teda dedič známy,
dedičské konanie prebehlo ešte v roku 1971 a správny orgán nemohol viesť vyvlastňovacie konanie
po neznámych dedičov. Žalobca opätovne neposkytol v tomto smere žiadne vysvetlenie na ozrejmenie
zistených nedostatkov, vád vyvlastňovacieho rozhodnutia.
9.3. Vo vzťahu k parc. 2656 sa viedlo vyvlastňovacie konanie voči vlastníkovi zdržujúcom sa na

neznámom mieste, kde je uvedené meno M. B. (E.), N. O., vyvlastňovaným podielom mal byť podiel
5/60 a pokiaľ by sa malo jednať o starú matku žalovaného, táto P. Q. N. XXXX a po ktorej dedil právny
predchodca žalovaného, t j. jeho otec A. B., zomr. X.X.XXXX. Teda evidentne, pokiaľ by sa malo jednať
o túto osobu, v čase vyvlastňovacieho konania bola táto osoba mŕtva a teda vyvlastňovacie konanie sa
viedlo voči osobe nemajúcej právnu subjektivitu.

10. Žalobca, aj keď poukazoval na vyvlastňovacie rozhodnutie č. Výst. XXXX/XX- Go zo dňa 17.10.1986,
toto nedoručil.11. Následne súd skúmal, či vyvlastňovacie rozhodnutia sú nulitným aktom (ničotným), ktorý nikdy
nenadobudolúčinky,akoajto,čitietorozhodnutianadobudliprávoplatnosť,atoakootázkuprejudiciálnu.
Poznamenal, že súdna prax už ustálila, že všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny akt

nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp. zn.
5Cdo/157/2007 zo dňa 14.10.2008.

12. Súd uviedol, že v rámci súdneho prieskumu správneho aktu prirodzene platí, že ak sa nekonalo
so skutočným vlastníkom a nebolo mu ani doručené rozhodnutie o vyvlastnení, toto rozhodnutie

nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť v právnom slova zmysle ani k
vyvlastneniu nehnuteľnosti. Inými slovami povedané, vlastník nemohol stratiť vlastníctvo k veci na
základe rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého účastníkom nebol.

13.NazákladeprocesnejteórieaniekoľkýchrozhodnutívšeobecnýchsúdovčiÚSSR,ktoré kvalifikovali
vlastnosti nulitného správneho aktu, súd mal za to, že nulita rozhodnutia nie je iba dôsledkom toho, že

akt vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc, ale môže byť aj dôsledkom iných obzvlášť závažných
vád, ako: nedostatku právneho základu, najťažších vád príslušnosti, absolútneho nedostatku formy,
absolútneho omylu v osobe adresáta, neexistencie skutkového základu spôsobujúceho bezobsažnosť,
požiadavky nedovoleného (trestného) plnenia, požiadavky plnenia fakticky nemožného, neurčitosti a
nezmyselnosti, neexistencie vôle a podobne (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

8Sžr/52/2016). Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/263/2018 a závery vyslovené v konaní
sp. zn. 3Cdo/96/1998.

14.Z predmetnýchvyvlastňovacíchrozhodnutíjezrejmé,žetietobolivydanéodboromvýstavby,ÚPAaD
Obvodného národného výboru Košice I, ako stavebným úradom prvého stupňa, ktorého príslušnosť

bola založená podľa ust. § 117 ods. 4 zákona č. 50/1976 Zb. a právomoc podľa ust. § 112 ods. 1 zákona
č. 50/1976 Zb. Predmetné vyvlastňovacie rozhodnutia boli vydané formou verejnej vyhlášky a v danom
prípade boli vydané vo vzťahu k osobe, ktorá v tom čase bola osobou žijúcou, boli vydané aj voči osobám
v tom čase mŕtvym a tiež voči neznámym dedičom. Tiež je zrejmé, že doručovanie vykonal v súlade s
§ 26 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.

15.1. Súd tiež poukázal na všeobecné zásady dedenia, najmä na to, že dedičstvo sa nadobúda smrťou
poručiteľa,pretokzmenevlastníkadochádzadňomsmrtipôvodnéhovlastníkaarozhodnutieodedičstve
má iba deklaratórnu povahu. Teda pokiaľ v čase smrti právni predchodcovia žalovaného – poručitelia
vlastnili sporné nehnuteľnosti, ich smrťou (v rokoch 1944, 1956, 1998) ich dedičia vstúpili do všetkých

práv a povinností poručiteľov, okrem tých, ktoré zanikajú smrťou poručiteľa.
15.2. Keďže v danom prípade príslušný správny orgán konal ako s vyvlastňovaným s niekým iným
ako vlastníkom a vlastnícke právo k veci, ktorá je predmetom sporu, patrilo subjektom odlišným
od vyvlastňovaných poručiteľov - ich dedičom, ktorý v čase vyvlastňovania žili, nemohli nastať
právne účinky, ktoré zákon s vyvlastňovaním spája. Vyvlastňovacie rozhodnutie nemohlo nadobudnúť

právoplatnosť, keďže nebolo doručené vlastníkom - dedičom pôvodného vlastníka, ktorí mali byť aj
účastníkmi vyvlastňovacieho konania.
15.3. Súd mal za to, že správnemu orgánu konajúcemu vo vyvlastňovacom konaní nič nebránilo si
zabezpečiť potrebné informácie vo vzťahu k v tom čase mŕtvym vlastníkom dotknutých nehnuteľností,
o úmrtí ktorých mal evidentne vedomosť. Správny orgán, bez toho, aby zrealizoval šetrenie k

poskytnutiu okruhu dedičov, vyvlastňovacie konanie viedol voči neznámym dedičom, ktorí však v čase
vyvlastňovacieho konania boli známi. Takýto postup správneho orgánu je (bol) nedbanlivý, povrchný.

16. Súd v danom prípade zároveň mal za to, že Obvodný národný výbor vo vyvlastňovacom konaní
konal aj s osobami, ktoré v tom čase nemali právnu subjektivitu, a teda nemohli byť účastníkmi konania.

Správny orgán v danom prípade vydal rozhodnutie proti zomrelej osobe (právnym predchodcom
žalovaného), a tým rozhodol o právach a povinnostiach zomrelej osoby, ktorá nemala v čase
vydania rozhodnutia procesnú subjektivitu. Z uvedeného dôvodu nemohlo rozhodnutie nadobudnúť
právoplatnosť, došlo k vade, ktorá je tak závažná, že vyvlastňovacie rozhodnutie je potrebné považovať
za nulitný akt a nemohlo nadobudnúť účinky.

17. Súd dospel k záveru, že právny predchodca žalobcu pri doručovaní vyvlastňovacieho rozhodnutia
právnym predchodcom žalovaného, keď toto im doručoval verejnou vyhláškou, nepostupoval správne.
Nebolo preukázané, aby pobyt právneho predchodcu žalovaného, ak bol účastníkom vyvlastňovaciehokonania, v čase doručovania vyvlastňovacieho rozhodnutia bol neznámy alebo žeby bol neznámym
účastníkom konania. V prípade, ak právny predchodca žalobcu konal s právnym predchodcom
žalovaného - jeho otcom - ako s účastníkom konania, pochybil pri doručovaní vyvlastňovacieho

rozhodnutia, pretože toto mal doručovať právnemu predchodcovi žalovaného do vlastných rúk v súlade
s § 24 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.; tento bol v čase vyvlastňovacieho konania osobou žijúcou. Na
základe vyššie uvedeného súd uzatvoril, že v danom prípade nemohlo dôjsť k účinnému doručeniu
vyvlastňovacieho rozhodnutia verejnou vyhláškou v zmysle ust. § 26 ods. 1 zákona o správnom konaní,
pretože nebola splnená podmienka, že by účastníci konania alebo ich pobyt neboli správnemu orgánu

známi. To znamená, že týmto osobám malo byť vyvlastňovacie rozhodnutie riadne doručené, nie však
verejnou vyhláškou.

18. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie rozhodnutia o vyvlastnení považoval za ničotný (nulitný)
akt, preto uzavrel, že aj po ich vydaní ostalo zachované vlastnícke právo dedičov zomrelých pôvodných
vlastníkov. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva

na štát, v prospech ktorého bola nehnuteľnosť vyvlastnená. Československý štát (a následne Slovenská
republika) nikdy nenadobudol vlastnícke právo na základe rozhodnutí o vyvlastnení.

19. Vzhľadom k záveru o tom, že nedošlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k predmetným
spoluvlastníckym podielom do vlastníctva žalobcu titulom vyvlastnenia, následne súd posudzoval

splnenie podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním v zmysle tvrdenia žalobcu.

20. Žalobca tvrdil, že sporná parcela prešla dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. na žalobcu a
od 01.05.1991 tak začala plynúť 10 ročná vydržacia lehota, ktorá skončila k 01.05.2001. Uviedol, že
žalované nevstúpili do užívania sporných nehnuteľností a tieto bez všetkých pochybností boli dlhodobo

v užívaní a správe žalobcu, ktorej držby sa ujal v súlade so zákonom ako majetku štátu prevedeného
zákonom na obce v súlade s obsahom delimitačného protokolu č. 5.

21. Po definovaní predpokladov pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním súd konštatoval, že jednou
z podmienok nadobudnutia vlastníctva vydržaním je oprávnenosť držby, pričom otázku, či držiteľ je v

dobrej viere (že mu vec patrí) alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho
hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej
(normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého
požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec
(právo)patrí.Dobrávierazanikávokamžiku,kedysadržiteľzoznámilsoskutočnosťami,ktoréobjektívne

museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ
bol aj naďalej (subjektívne) v dobrej viere. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za
ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

22. Poukázal na rozhodovaciu prax dovolacieho súdu vo vzťahu k posúdeniu dobromyseľnosti držiteľa

a zdôraznil, že právny predchodca žalobcu - štát - nikdy nenadobudol vlastnícke právo na základe
rozhodnutia o vyvlastnení. Takéto rozhodnutie nemohlo ani zakladať dobromyseľnú držbu zo strany
štátu. Keďže štát spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia, nemožno toto rozhodnutie
považovať za právne akceptovateľný titul vstupu do držby.

23. Po citácii ust. § 2 ods.1,7 zákona č.138/1991 Zb. o majetku obcí v znení účinnom do 24.6.1992,
súd konštatoval, že štát nebol v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí
vlastníkom uvedenej parcely, preto ich nemohol ani žalobca podľa uvedeného zákona od neho, ako
nevlastníka, platne nadobudnúť.

24. Poukázal na to, že kým vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne, kedy
poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti
posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé, tak v prípade ak nadobudnutie vlastníckeho práva na
základe vydržania tvrdí štát (resp. orgán štátu) je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru
posudzovať ešte prísnejšie.

25. Podľa súdu v danom prípade je potrebné pod bežnú opatrnosť (ktorú bolo možné od žalobcu
požadovať) zahrnúť požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností, vedúcich (z hľadiska
kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že štát na neho platne previedol vlastnícke právo.Pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia je pritom nevyhnutné poznanie, že štát bol v čase
nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. vlastníkom sporných nehnuteľností a disponoval
platným nadobúdacím vlastníckym titulom k týmto nehnuteľnostiam a zároveň či boli splnené všetky

podmienky stanovené uvedeným zákonom.

26. Súd dospel k záveru, že žalobca nedisponuje právnym titulom na vstup do držby, na základe
ktorého by bolo možné ho považovať za dobromyseľného držiteľa. Upriamil pozornosť na to, že
v zmysle ustanovenia § 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí ku dňu účinnosti zákona č.

138/1991 Zb. dochádza „k prechodu z majetku Slovenskej republiky (majetku štátu, ku ktorému
mali právo hospodárenia národné výbory a organizácie v ich pôsobnosti do vlastníctva obcí)“, t.j. k
prechodu vlastníckeho práva do vlastníctva obcí dochádzalo iba vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu
účinnosti zákona vo vlastníctve Slovenskej republiky. V danom prípade však vo vzťahu k predmetným
nehnuteľnostiam v čase nadobudnutia účinnosti zákona o majetku obcí vlastnícke právo Slovenskej
republiky nevyplývalo ani zo zápisu v katastri nehnuteľností, čoho dôsledkom je možné očakávať od

žalobcu zvýšenú opatrnosť (ak nie povinnosť) pri posudzovaní možnosti prevodu vlastníctva zo štátu.

27. Súd preto dospel k záveru, že žalobca nikdy nevstúpil do dobromyseľnej držby, a teda nemohol
nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním. Žalobcovi nesvedčí žiaden nadobúdací titul (ani domnelý).
Súd poznamenal, že v zmysle ust. § 14 zák. č. 138/1991 Zb. sa predpokladalo spísanie protokolov o

prechode vlastníctva a o prechode práva hospodárenia. V danom prípade protokol len deklaroval už
existujúci stav, a teda nekonštituoval (nevytváral) nový právny stav. Inými slovami povedané, protokolom
sa len následne potvrdila určitá skutočnosť, ktorá už reálne existovala, a to spätne odo dňa jej vzniku
(ex tunc). Teda ide ale o deklaratórne rozhodnutie, ktoré vlastníctvo nekonštituuje, ale len deklaruje
na základe iného právneho titulu. Keďže sa preukázalo, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol

nadobudnúť presvedčenie, že štát v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bol vlastníkom
nehnuteľností a že disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k sporným nehnuteľnostiam,
nemohol teda nadobudnúť presvedčenie, že na neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam, resp. mohol mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva. Žalobca pri
vstupe do držby nepostupoval s náležitou opatrnosťou a od prevzatia majetku nepodal v zákonom

stanovenej lehote návrh na zápis vlastníckeho práva vo svoj prospech ohľadom sporného pozemku. V
podstate takto neučinil ani doposiaľ. Ďalšou okolnosťou svedčiacou o nedobromyseľnosti žalobcu je aj
tá skutočnosť, že tento ako osoba oprávnená v rámci konania o obnove evidencie niektorých pozemkov
a právnych vzťahov (ROEP) v katastrálnom území C., ktoré bolo začaté ešte v roku 2003 (ukončené v
roku 2014) nevzniesol žiadne námietky, neuskutočnil žiaden úkon, z ktorého by bolo možné odvodzovať

jeho presvedčenie, že je vlastníkom alebo držiteľom spornej nehnuteľnosti a ani po skončení ROEP
nebol zapísaný ako vlastník vo vzťahu k spornému pozemku.

28. Žalobca pri preberaní majetku v zmysle hospodárskych zmlúv zo dňa 29.12.1990 nepostupoval
s náležitou opatrnosťou a neoveril si všetky okolnosti vzťahujúce sa k vlastníctvu predmetných

nehnuteľností. Žalobca už pri vstupe do držby si neoveril existenciu takého nadobúdacieho titulu, ktorý
jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje. Hospodárske zmluvy
by mohli predstavovať samostatný nadobúdací titul za predpokladu, že štát, teda právny predchodca
žalobcu,bybolvlastníkomajspornýchpozemkov.Žalobcamalamoholmaťvedomosť,atonajneskôrku
dňu 1.5.1991 (nadobudnutie účinnosti zákona č. 138/1991 Zb.), že jeho právnemu predchodcovi - štátu

nesvedčí v katastri nehnuteľnosti vlastnícke právo k sporným pozemkom. Už uvedené by malo v ňom
a podľa názoru súdu muselo vzbudiť pochybnosť v otázke oprávneného, riadneho prevodu sporných
pozemkov v zmysle hospodárskych zmlúv. Teda pokiaľ vlastníctvo nesvedčalo v zmysle evidencie v
katastri nehnuteľností v prospech štátu, nemohol sa žalobca dôvodne domnievať, že došlo k riadnemu
prevodu.

29. Podľa názoru súdu pri zvýšenej obozretnosti žalobca mal (a mohol) sám dospieť k záveru o
neúčinnosti rozhodnutia o vyvlastnení a teda, mal vedieť už v čase vstupu do držby, že sporné
nehnuteľnosti nepatrili do vlastníctva Slovenskej republiky a pôvodní vlastníci nikdy nestratili vlastnícke
právo k týmto nehnuteľnostiam. Súd preto uzatvoril, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol

nadobudnúť presvedčenie, že štát v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bol
vlastníkom nehnuteľností a že disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k sporným
nehnuteľnostiam, nemohol teda nadobudnúť presvedčenie, že na neho prešlo vlastnícke právo k
predmetným nehnuteľnostiam, resp. mohol mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva.30. Vychádzajúc z uvedeného, dobromyseľnosť žalobcu pri nadobudnutí a užívaní predmetných
nehnuteľností bola vylúčená najmä vzhľadom na okolnosti prechodu majetku štátu na mesto v zmysle

zákona č. 138/1991 Zb., ale zároveň ju spochybnili aj ďalšie individuálne okolnosti v posudzovanej veci.
Podľa súdu prvej inštancie nemožno totiž opomenúť ani tie nesporné skutočnosti, že vlastnícke právo
žalovaného bolo zapísané na listoch vlastníctva v katastri nehnuteľností titulom rozhodnutí o dedičstve
po jeho právnom predchodcovi, ktorý zomrel v roku 1998, teda ešte v priebehu prípadnej vydržacej doby
žalobcu.

31. V prejednávanej veci žalobca, resp. jeho právny predchodca nesplnili pri svojom vstupe do držby
veci základnú podmienku, ktorú inštitút vydržania ako originárneho nadobudnutia vlastníctva vyžaduje,
a to dobromyseľnosť. K vydržaniu vlastníckeho práva v prospech žalobcu teda nedošlo.

32. S poukazom na uvedené súd žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

33. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý
mal v konaní plný úspech, priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

34. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1

písm.b/,d/,f/,g/ah/CSPanavrhol,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokzmeniltak,žežalobevyhovie,
alebo, aby rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

35.1. Žalobca nepovažoval za správny postup súdu, pokiaľ preskúmaval v konaní zákonnosť
vyvlastňovacieho rozhodnutia, a to s poukazom na rozhodnutie NS SR sp.zn. 2Cdo/24/2007, ako aj

rozhodnutie NS SR sp.zn. 5Cdo/198/2008 a rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 419/2014,
v ktorých bola riešená otázka skúmania účinnosti správneho aktu. Súd prvej inštancie podľa odvolateľa
v rozpore s názormi vyslovenými v uvedených rozhodnutiach otázku rozsahu preskúmavacej právomoci
všeobecného súdu vymedzil oveľa širšie, keď namiesto posúdenia otázky výhradne toho, či predmetné
rozhodnutie vydal správny orgán vybavený právomocou na jeho vydanie, sa zaoberal aj ďalšími

otázkami. Žalobca má za to, že vyvlastňovacie rozhodnutia nie sú nulitným aktom, pretože boli vydané
v súlade s predpismi hmotného aj procesného práva v požadovanej forme a orgánom na to príslušným,
pričom sú opatrené doložkami právoplatnosti.
35.2. Namietal aj závery súdu vo vzťahu k posúdeniu otázky vydržania, pričom žalobca má za to, že
titulom jeho vstupu do dobromyseľnej držby boli predložené hospodárske zmluvy a zákon č. 138/1991

Zb. o majetku obcí (žalobca pritom podľa neho nemusel mať vedomosť o spôsobe nadobudnutia
vlastníckeho práva štátom, a teda ani o prípadných vadách vyvlastňovacieho rozhodnutia). Ne/
existencia dobromyseľnosti sa odvíja od skutočností, na základe ktorých strana, ktorá sa domáha
určenia vlastníckeho práva získala vec do držby-faktickej moci a zároveň za významné považuje,
že status dobromyseľného držiteľa si udržal počas celej 10-ročnej vydržacej doby a v takejto držbe

nebol žalovaným rušený (1.5.1991-1.5.2001). Poukázal na rozhodnutie NS SR sp.zn. 4Cdo/102/2017,
5Cdo/64/2018 a nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 477/2015.

36. Žalovaný sa k podanému odvolaniu vyjadril písomne tak, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje
za správny, súladný so zákonom a judikatúrou, ako aj správne odôvodnený. Preto žiadal, aby odvolací

súd rozsudok Mestského súdu Košice ako vecne správny potvrdil. Nestotožnil sa s argumentom žalobcu
o nesprávnom postupe súdu pri preskúmavaní zákonnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia. Zdôraznil,
že argumentáciu ohľadne neúčinnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia potvrdzujú aj závery rozhodnutí
Krajského súdu v Košiciach v iných obdobných veciach, kde poukázal na rozhodnutie sp.zn. 6Co
165/2022, 6Co 104/2023, 3Co 10/2023, 6Co 6/2024. V uvedených rozhodnutiach odvolací súd jasne

konštatoval, že súd neprekročil svoje kompetencie keď skúmal či vyvlastňovacie rozhodnutie je nulitným
aktom, pričom súd dospel k správnemu záveru o tom, že takýto akt nikdy nenadobudol účinky a zároveň
správne uzavrel, že takéto rozhodnutie nemohlo ani zakladať dobromyseľnú držbu zo strany štátu.
S poukazom na uvedené nie sú relevantné ani námietky žalobcu vzťahujúce sa k posúdeniu plynutia
vydržacej doby. Citoval z uvedených rozhodnutí aj vo vzťahu k nesplneniu podmienok dobromyseľnosti

držby v uvedených rozhodnutiach Krajského súdu v Košiciach. Krajský súd v Košiciach pritom vychádzal
aj z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu (sp.zn. 5Cdo 49/2010, 3Cdo 12/2010) v zmysle ktorej
posúdenie či držiteľ vstúpil do držby resp. či bol v dobrej viere alebo nie treba hodnotiť objektívne a nie
so subjektívneho hľadiska. S poukazom na uvedené žalobca nemohol vstúpiť do dobromyseľnej držbyna základe zákona č. 138/1991 Zb. dňom nadobudnutia jeho účinnosti a ani dňom podpísania protokolu
o prechode vlastníckeho práva a to aj s poukazom na ustálený názor Ústavného súdu SR, v zmysle
ktorého Ústava SR neumožňuje aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva

došlo priamo zákonom. Tiež poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 11Co 126/2020
vo vzťahu k splneniu podmienok predpokladaným ustanovením § 14 ods. 1, 2 zákona č. 138/1991 Zb.
Žalovaný zdôraznil, že k prechodu vlastníckeho práva do vlastníctva obcí v zmysle zákona č. 138/1991
Zb. dochádzalo iba vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu účinnosti zákona vo vlastníctve Slovenskej
republiky,avšakpredmetnénehnuteľnostivuvedenomčase(k1.5.1991)anivčasepodpísaniaprotokolu

o prechode vlastníctva na žalobcu (23.8.1993) neboli vo vlastníctve Slovenskej republiky, pričom
vlastnícke právo nevyplývalo ani zo zápisu v Katastri nehnuteľností. Napokon žalovaný poukazoval aj na
túskutočnosť,žežalobcanedalsvojevlastníckeprávoknehnuteľnostizapísaťdoKatastranehnuteľností
a na doplnenie poukázal aj na tú skutočnosť, že Zoologická záhrada Košice uzatvára s vlastníkmi
pozemkov v areáli ZOO nájomné zmluvy a mesto už v r. 2010 pristúpilo k majetkovoprávnemu
vysporiadaniu pozemkov v ZOO. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti žalovaný aj v tomto prípade

má za to, že žalobca nikdy nevstúpil do dobromyseľnej držby, nesvedčí mu žiaden nadobúdací titul a aj
v tomto prípade je potrebné rozhodnúť v súlade s rozhodovacou praxou Krajského súdu v Košiciach,
na ktorú poukázal, ako aj v súlade so zákonom a judikatúrou, z ktorej Krajský súd v Košiciach v týchto
rozhodnutiach vychádzal.

37. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380
CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, g/ a h/ CSP) a dospel
k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

38. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP v
tomto rozsahu potvrdil.

39. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27. augusta 2024 o 09.20

hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 20.08.2024 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust.
§ 219 ods. 1, 3 CSP.

40. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, g/ a h/ CSP, t.j. súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b/), konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f), zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné
ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené

(g/) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

41. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

42. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie

skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu
vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a neboli zistené žiadne porušenia
procesných práv ani iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.

43. Žalobca v odvolaní v podstatnej časti už len opakuje argumenty uvádzané v konaní pred súdom prvej
inštancie, s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, a preto jeho
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú
prijať iné závery.

44. Súd svoje úvahy, ako dospel ku skutkovým a právnym záverom, podrobne uviedol v odôvodnení
napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval a
odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na odvolacie námietky žalobcu.45. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku vo vzťahu ku
skutkovým záverom, a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Vo vzťahu k právnym záverom tieto

rovnako považuje za správne. Za správny považuje záver o tom, že Československý štát sa nikdy
nestal vlastníkom uvedených parciel, pretože nadobúdacie tituly- vyvlastňovacie rozhodnutia neboli
právne účinné, keďže vyvlastnenie bolo uskutočnené bez osoby vlastníka, ktorý nebol neznámym
dedičom po pôvodnom (zapísanom) vlastníkovi a rozhodnutie nikdy nenadobudlo právoplatnosť, keďže
správny orgán konal s osobami, ktoré boli v tom čase mŕtve (nemali právnu subjektivitu), nekonal

so známymi dedičmi po známom vlastníkovi resp. zároveň konal s osobou, ktorá bola žijúca, avšak
nebola na neznámom mieste, napriek tomu rozhodnutia boli vydané formou verejnej vyhlášky (t.j.
neboli splnené podmienky na rozhodnutie vydané touto formou). Rovnako správny je záver, že Čsl.
štát nenadobudol vlastnícke právo vydržaním, lebo nedisponoval titulom, na základe ktorého by mohol
vstúpiť do dobromyseľnej držby. Napokon za správny odvolací súd považuje aj záver o tom, že žalobca
nenadobudol vlastnícke právo vydržaním účinnosťou zák. č. 138/1991 Zb., pretože pre to neboli splnené

zákonné podmienky.

46. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza nasledovné:

47. Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva, pričom žalobca odvodzuje vlastnícke právo od

svojho právneho predchodcu (Čsl. štátu), ktorý mal nadobudnúť vlastnícke právo k sporným parcelám
na základe vyvlastňovacích rozhodnutí č. č. Výst. XXXX/XX/XX - Go zo dňa 9.2.1989, č. Výst. XXXXX/
XX/XX - Go zo dňa 10.4.1985, č. Výst. XXXX/XX - Go zo dňa 17.10.1986, č. Výst. XXXX/XX- Go zo dňa
20.10.1986 a následne malo dôjsť k prechodu vlastníckeho práva na žalobcu ex lege v súlade s § 2 ods.
4 zák. č. 138/1991 Zb. ku dňu účinnosti tohto zákona (t.j. k 1.5.1991).

48. Podstatou odvolacích námietok bolo žalobcom tvrdené:
1/ prekročenie kompetencií všeobecného súdu pri posudzovaní vyvlastňovacieho rozhodnutia (kde
všeobecné súdy nemajú oprávnenie preskúmavať zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu),
2/ nesprávne posúdenie vydržania, ohľadne vstupu do držby na základe zák. č. 138/1991 Zb..

49. Odvolací súd uvedené odvolacie námietky nepovažuje za dôvodné.

50.Vovzťahukprvejnámietkepoukazujenato,žeotázkoupreskúmavaniazákonnostivyvlastňovacieho
rozhodnutia sa vec prejednávajúci senát zaoberal už v rozhodnutiach sp. zn. 6Co/165/2022 zo dňa

25.04.2023, sp. zn. 6Co/104/2023 zo dňa 12.09.2023 a sp. zn. 6Co/6/2024 zo dňa 05.03.2024, v
ktorých dospel k záveru, že súd prvej inštancie neprekročí svoju kompetenciu, keď skúma, či predmetné
vyvlastňovacie rozhodnutie je nulitným aktom (ničotným, ktorý nikdy nenadobudol účinky) a to, či
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Na tomto závere odvolací súd zotrváva aj v tejto prejednávanej
veci a vzhľadom na skutkový stav prejednávanej veci nevidel dôvod na odklon od už vysloveného

právneho názoru.

51. Pri posudzovaní námietky nedostatku kompetencie všeobecného súdu odvolací súd (rovnako ako
súd prvej inštancie) bral zreteľ na to, že v zásade pre všetky správne rozhodnutia (vrátane rozhodnutí, v
ktorých sú chyby) platí tzv. prezumpcia správnosti. To znamená, že správne rozhodnutie sa považuje za

rozhodnutie, ktoré vyvolá právom predpokladané účinky, pokiaľ sa zákonnom stanoveným spôsobom
nestane neplatným (je zrušené, alebo zmenené).

52. Zároveň však súdna prax už ustálila, že prezumpcia správnosti neplatí pre nulitné rozhodnutia, ktoré
majú tak závažné chyby, že to spôsobuje ich neexistenciu od samotného začiatku. Nulitné správne

rozhodnutie nemôže vyvolať žiadne právne účinky a nikoho žiadnym spôsobom nezaväzuje. Ak súd
zistí, že správny orgán vydal nulitný správny akt, teda paakt, čo je vlastne neexistujúce rozhodnutie,
nezaoberá sa prípadnými ďalšími námietkami, pretože možno skúmať len zákonnosť tohto aktu, ktorý
existuje. Neexistencia rozhodnutia znamená, že rozhodnutie nebolo doteraz v zákonom ustanovenej
forme vydané, alebo že vydané bolo, ale trpí takými ťažkými vadami, ktoré mali za následok jeho

ničotnosť. Nulita je dôsledok takých závažných vád, ktoré spôsobujú, že o akte už vôbec nemožno
hovoriť. V prípade nulity aktu nemožno vôbec uvažovať o prezumpcii správnosti aktu.53. Povaha účinkov správnych rozhodnutí (aktov) teda závisí od rozlišovania chybných (vadných) a
nulitných správnych aktov, hlavne s dôrazom na dôvody vedúce k nulite a na zásadu prezumpcie
správnosti správneho aktu. Pokiaľ pôjde o akt nulitný (ničotný alebo tzv. paakt), nevznikajú z neho žiadne

právne následky, na rozdiel od neplatného aktu, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti, až
do doby zrušenia jeho účinkov.

54. Zároveň súdna prax už ustálila, že všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny akt nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť.

55. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie neprekročil svoje
kompetencie, keď skúmal, či predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie je nulitným aktom (ničotným, ktorý
nikdy nenadobudol účinky) a to, či toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

56. Žalobca vo vzťahu k posúdeniu prvej otázky (kompetencie všeobecného súdu pri posudzovaní

vyvlastňovacieho rozhodnutia) v odvolaní poukazoval na rozsudky NS SR sp. zn. 4Cdo/123/2003, sp.zn.
2Cdo/24/2007, sp. zn. 5Cdo/198/2008, sp. zn. 5Cdo/110/2000 a uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn.
I. ÚS 419/2014.

57.1Odvolacísúd zaustálenú súdnuprax vovzťahukposúdeniu možnosti(apovinnosti)všeobecných

súdov (okrem skúmania, či sa jedná o nulitný (ničotný) správny akt) zároveň preskúmavať aj to, či tento
akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, považuje nasledovné rozhodnutia počnúc judikátom R
220/1950 Zbierky rozhodnutí československých súdov, z ktorého vyplýva, že „súd nie je oprávnený
skúmať meritórnu správnosť správneho aktu, ale z aktu samého skúma, či ide o správny akt (na rozdiel
od tzv. pseudoaktu), či je vydaný v medziach právomoci dotyčného úradu a či je právoplatný alebo

vykonateľný“.
57.2NajvyššísúdSRajvrozsudkusp.zn.4Cdo/123/2003(naktorýpoukazuježalobca)okremžalobcom
citovaného konštatovania, že „Mimo rámec správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený
skúmať vecnú správnosť správneho aktu; môže ho preskúmavať len so zreteľom na to, či ide o akt
nulitný (ničotný). Nulitným aktom je správny akt, vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym

orgánom“ uviedol aj tú skutočnosť, že „Okrem povinnosti skúmať, či predpokladaný správny akt vôbec
je správnym aktom (či nie je paktom) a či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu,
sú súdy rovnako povinné zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný
(R 220/1950 Zbierky rozhodnutí československých súdov)“.
57.3 Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie NS SR sp.zn. 1Cdo/3/2003, v ktorom dovolací

súd konštatoval, že „všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny akt je vôbec správnym
aktom, či nejde o akt ničotný, či nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. V rámci súdneho
prieskumu správneho aktu potom prirodzene platí, že ak sa nekonalo so skutočným vlastníkom a nebolo
mu ani doručené rozhodnutie o vyvlastnení, toto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, v
dôsledku čoho nemohlo dôjsť v právnom slova zmysle ani k vyvlastneniu nehnuteľnosti. Inými slovami

povedané, vlastník nemohol stratiť vlastníctvo k veci na základe rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého
účastníkom nebol“. V uvedenom spore sa jednalo o skutkové okolnosti, keď v čase vyvlastňovania
pozemku pôvodný vlastník tohto pozemku, s ktorým bolo konané vo vyvlastňovacom konaní, už bol
mŕtvy. Teda bolo nesporným, že v tom čase vlastníkom bol jeho dedič, s ktorým však nebolo pri
vyvlastnení konané. Dovolací súd mal za to, že „vyvlastňovacie rozhodnutie nemohlo nadobudnúť

právoplatnosť, keďže nebolo doručené vlastníkovi (synovi pôvodného vlastníka), ktorý mal byť aj
účastníkom vyvlastňovacieho konania. Tým, že toto rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, nedošlo
ani k vyvlastneniu pozemku a navrhovateľ je stále jeho vlastníkom“ (rozhodnutie publikované pod č.
48/2003 ZSP).
57.4 Podobne NS SR v rozsudku sp.zn. 5Cdo/157/2007 zo dňa 14.10.2008 okrem iného vyslovil: „K

preskúmateľnosti správnych aktov Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné, okrem
dôvodov uvádzaných odvolacím súdom, uviesť, že všeobecné súdy nie sú oprávnené skúmať ich
platnosť či zákonnosť (nejde totiž o právny úkon) mimo rámca správneho súdnictva, ale zásadne len
so zreteľom na to, či išlo o akty nulitné (ničotné), teda o akty, ktorých vady sú tak závažné (čo do
zápornej kvality vady), že sa neuplatní prezumpcia ich správnosti. Také akty nevyžadujú zvláštny proces

na odstránenie vady (alebo aktov samých), ale nikto ich nemusí rešpektovať a od začiatku sa na ne hľadí
ako na akty neexistujúce. Mimo povinnosť skúmať, či predpokladaný správny akt vôbec je správnym
aktom (či nie je paaktom) a či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, sú súdy
rovnako povinné zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. Prikategóriiaktov,ktorésúlenvecnechybnéalebonezákonnéplatíprezumpciaichsprávnosti,pokiaľniesú
vymedzeným postupom opravené alebo zrušené a musia byť považované za bezchybné, majú právne
účinky a sú pre súdy v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. záväzné.“

57.5 Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že všeobecný súd okrem toho, či sa jedná o nulitný akt je
oprávnený a povinný skúmať, či tento akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť.

58. Pokiaľ žalobca poukazuje na rozhodnutie sp.zn. 2Cdo/24/2007 zo dňa 29.04.2008, odvolací súd
uvádza, že v ňom dovolací súd konštatoval, že všeobecný súd môže preskúmavať správne akty zásadne

len so zreteľom k tomu, či sa jedná o akty nulitné, t.j. také vady, ktoré sú tak závažné, že sa neuplatňuje
prezumpcia ich správnosti (u ostatných platí prezumpcia ich správnosti). Odvolací súd však považuje
za potrebné uviesť, že sa v ňom jednalo o odlišné skutkové okolnosti, za ktorých dovolací súd vyjadril
názor, že „skutočnosť, že rozhodnutie konfiškačnej komisie bolo vydané osobe, ktorá bola v čase jeho
vydania už nebohá, nemá za následok ničotnosť nulitu konfiškačného rozhodnutia“. Je pri tom potrebné
brať zreteľ na tú skutočnosť, že (na rozdiel od rozhodnutia o vyvlastnení) konfiškačné rozhodnutie nemá

konštitutívnu povahu, ale má „iba povahu deklaratórnu, a preto prechod vlastníckeho práva na štát pri
konfiškácii nastupuje ex lege účinnosťou príslušného zákona (resp. nariadenia), bez ohľadu na prípadnú
nezákonnosť, nulitnosť konfiškačného rozhodnutia. Obdobne uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. I.
ÚS 419/2014 sa vzťahovalo na prípad týkajúci sa preskúmavania konfiškačného výmeru.

59. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania a vyššie uvedenej judikatúry odvolací súd v danom prípade
mázato,žeobvodnýnárodnývýborvovyvlastňovacomkonaní nekonalsoznámymidedičmipôvodných
vlastníkov, ktorí v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia žili, zdržiavali sa v tom čase na známom
mieste - v mieste svojho bydliska, ktorí boli účastníkmi dedičských konaní po pôvodných vlastníkoch, a
teda boli známi, a aj napriek tejto skutočnosti správny orgán doručovanie realizoval verejnou vyhláškou

(podľa § 26 ods.1 z.č. 71/1967 Zb., ako by šlo o neznámych účastníkov-vlastníkov, alebo ako by šlo
o osoby, ktorých pobyt nie je známy).

60. Ak štát zastúpený štátnym notárom vedel ustáliť pre potreby dedičského konania okruh dedičov,
ten istý štát zastúpený správnym orgánom vo vyvlastňovacom konaní nemal mať žiaden problém ustáliť

okruh týchto dedičov a konať vo vyvlastňovacom konaní s dedičmi pôvodných vlastníkov. Odvolací súd
rovnako ako súd prvej inštancie poukazuje na všeobecné zásady dedenia, najmä na to, že dedičstvo
sa nadobúda smrťou poručiteľa, preto k zmene vlastníka dochádza dňom smrti pôvodného vlastníka
(A. B. zomrelý 1956 a M. B. N. O. zomr. XXXX). Odvolací súd poznamenáva, že keďže správny orgán
opomenul svoju povinnosť spoľahlivo zistiť okruh právnych nástupcov po pôvodných vlastníkoch a

pribrať ich do vyvlastňovacieho konania, nekonal s vlastníkmi predmetných nehnuteľností - právnymi
nástupcami po pôvodných vlastníkoch, ktorí dedičstvo nadobudli okamihom smrti poručiteľa (ktorí jediní
prichádzali do úvahy ako účastníci vyvlastňovacieho konania). V prípade, ak nehnuteľnosť neprešla na
štát platne, nedošlo k zániku vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Takýto záver vyplýva z ustálenej
rozhodovacej praxe vyšších súdnych autorít (NS SR sp. zn. 1Cdo/68/2019 zo dňa 30. októbra 2019).

61. Z uvedeného dôvodu nielenže nemohli vyvlastňovacie rozhodnutia nadobudnúť právoplatnosť, ale
došlo k vade, ktorá je tak závažná, že vyvlastňovacie rozhodnutia je potrebné považovať za nulitný
akt a nemohlo nadobudnúť účinky. Preto aj po ich vydaní zostalo zachované vlastnícke právo dedičov
zomrelých pôvodných vlastníkov.

62. Správny je preto záver súdu, že Čsl. štát (a následne Slovenská republika) nikdy nenadobudol
vlastnícke právo k sporným parcelám na základe rozhodnutia o vyvlastnení. Zároveň súd správne
uzavrel, že takéto rozhodnutie nemohlo ani zakladať dobromyseľnú držbu zo strany štátu. Keďže štát
spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia, nemožno toto rozhodnutie považovať za právne
akceptovateľný titul vstupu do držby.

63. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo 107/2008 zo dňa 24.
marca 2010, zmysle záverov ktorého vyplýva, že pokiaľ štátny orgán pochybil a postupoval v rozpore
s právnymi predpismi (t. j. protiprávne), umožnil, aby sa štát stal detentorom vecí, nie je možné o
zásade, že v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 veta druhá Občianskeho

zákonníka), ani uvažovať (rozsudok NS ČR z 19.05.2004 sp. zn. 22Cdo 469/2004).

64. Žalobca v nadväznosti na vyvlastňovacie rozhodnutie (ktorým mal nadobudnúť vlastnícke právo Čsl.
štát) odvodzoval svoje vlastnícke právo z ustanovenia § 2 ods. 5 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí,majúc za to, že na neho prešlo vlastnícke právo k žalovaným pozemkom ku dňu účinnosti tohto zákona
(išlo o prechod majetku štátu na obec ex lege), t.j. k 01.05.1991 nadobudol priamo zo zákona vlastnícke
právo k žalovaným pozemkom v žalovanom podiele (bez potreby vykonať ďalšie právne úkony).

65. Aj odvolací súd je toho názoru, že vzhľadom na to, že štát nebol v čase nadobudnutia účinnosti
zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí vlastníkom uvedených parciel, nemohol ich ani žalobca podľa
uvedeného zákona od neho, ako nevlastníka, platne nadobudnúť. Je potrebné vychádzať zo zásady,
v zmysle ktorej „z nepráva nemôže vzniknúť právo“, t.j. platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo

právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo
nikdy nenadobudol.

66. Pretože žalobca v konaní zároveň tvrdil, že vlastnícke právo nadobudol vydržaním, správne sa súd
prvej inštancie následne zameral na posúdenie tejto otázky a dospel pri tom k záveru, že podmienky pre
nadobudnutie vlastníckeho práva na základe vydržania neboli splnené. Odvolací súd považuje uvedený

záver za vecne správny.

67.1 Vec prejednávajúci senát už vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval, že vydržanie je jeden
zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom stanovených
podmienok priznávajú právne účinky aj len domnelému právu vyplývajúcemu z domnelého právneho

vzťahu medzi jeho určitými subjektmi, ak toto právo bolo vykonávané po stanovenú dobu nerušene
a nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo len domnelé. Základnými podmienkami vydržania vo
všeobecnosti sú: l/ oprávnená držba, 2/ uplynutie zákonom určenej vydržacej doby, 3/ spôsobilý predmet
vydržania. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne - ak z nich
nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu.

67.2 Jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva vydržaním je teda oprávnenosť držby, pričom
otázku, či držiteľ je v dobrej viere (že mu vec patrí) alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba
zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či
držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,

že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré
objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že
držiteľbolajnaďalej(subjektívne)vdobrejviere.Dobrávieradržiteľasamusívzťahovaťajkokolnostiam,
za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.
67.3 Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej

opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte
požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol.
Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba teda vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je
presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí,
že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne

museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého
obsah vykonáva. Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je teda rozhodujúca
vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/119/2007).
67.4Problematikanadobudnutiavlastníckehoprávavydržanímjevrozhodovacejpraxinajvyššiehosúdu
konštantne ustálená a k predpokladom vydržania vlastníckeho práva NS SR zaujal právne závery už

v mnohých rozhodnutiach, napr. v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/49/2010 konštatoval, že dobromyseľnosť,
ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých
došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom
možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí.
Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho

dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa
nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne
nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.
67.5 Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/12/2010 na vyššie uvedené nadviazal konštatovaním, podľa
ktorého posúdenie, či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba

zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či
držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo
vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

68. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov, podstatným z hľadiska posúdenia dobromyseľnosti
žalobcu sú aj okolnosti, z ktorých žalobca odvodzuje vstup do držby. Žalobca tvrdí vstup do oprávnenej
držby dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, t.j. dňom 01.05.2001 s
argumentáciou, že na základe vyvlastňovacích rozhodnutí k dotknutým pozemkom sa mohol dôvodne
domnievať, že jeho právny predchodca (štát) sa stal vlastníkom uvedených pozemkov s poukazom na

tú skutočnosť, že žalobcovi zo žiadneho právneho predpisu nevyplývala povinnosť skúmať platnosť
vyvlastňovacieho rozhodnutia či priebeh vyvlastňovacieho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu.

69. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca nemohol vstúpiť do
dobromyseľnej držby na základe zákona č. 138/1991 Zb. dňom nadobudnutia jeho účinnosti a ani dňom
podpísania hospodárskej zmluvy o prevode vlastníckeho práva k dotknutým pozemkom z 29.12.1990.

70. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o požiadavke na sprísnené posúdenie
dobrej viery v prípade nadobudnutia vlastníctva štátom.

71. Súd prvej inštancie v podstate tieto právne závery prevzal z rozhodnutí odvolacieho súdu (sp. zn.

6Co/165/2022 zo dňa 25.04.2023, sp. zn. 6Co/104/2023 zo dňa 12.09.2023 a sp. zn. 6Co/6/2024 zo
dňa 05.03.2024), a odvolací súd na týchto záveroch aj naďalej zotrváva.

72. Dôkazné bremeno o dobrej viere, že žalobcovi svedčí nadobúdací titul (a teda nadobudol vlastnícke
právo) v danom prípade zaťažovala žalobcu, ako osobu, ktorej je dobrá viera na prospech. Odvolací

súd pritom vychádza z úvahy, že kým vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne,
kedy poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti
posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé, tak v prípade, ak nadobudnutie vlastníckeho práva na
základe vydržania tvrdí štát (resp. orgán štátu) je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru
posudzovať ešte prísnejšie.

73. Bez takéhoto sprísneného posúdenia dobrej viery by došlo k neprípustnej strate vlastníckeho práva
fyzických osôb v prospech štátu. Zánik vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (najmä v situácii, keď
štátu na rozdiel od pôvodného vlastníka nesvedčí žiaden nadobúdací titul k nehnuteľnosti) by zásadne
popieral základné právo na vlastníctvo, tak ako to je garantované v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

74. Tak ako je to vyššie uvedené o dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení
potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať,
nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v
skutočnosti subjektu, z ktorého naň malo prejsť vlastnícke právo, takéto právo nesvedčí.

75. Podľa odvolacieho súdu v danom prípade je potrebné pod bežnú opatrnosť (ktorú bolo možné
od žalobcu požadovať) zahrnúť požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností, vedúcich (z
hľadiska kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že štát na neho platne previedol vlastnícke
právo. Pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia je pritom nevyhnutné poznanie, že štát bol v čase

nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. vlastníkom sporných nehnuteľností a disponoval
platným nadobúdacím vlastníckym titulom k týmto nehnuteľnostiam a zároveň či boli splnené všetky
podmienky stanovené uvedeným zákonom.

76. Uvedené je nevyhnutné aj s poukazom na to, že Ústavný súd SR už ustálil, že Ústava SR

neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamom
zákonom (napr. nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3.4.1996). Je teda nevyhnutné aby pre potrebu
vzniku vlastníckeho práva štátu došlo aj k ďalším skutočnostiam.

77. Napokon odvolací súd poukazuje aj na názor, ktorý zaujal Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí sp.

zn. 11Co/126/2020, kde vychádzal z úvahy, že presvedčenie odvolateľa (Mesta Košice) o vlastníckom
práve ku konkrétnej veci nemohol založiť len zákonom č. 138/1991 Zb. všeobecne upravený inštitút
prechodu vlastníctva na obce z majetku štátu, ale len na jeho základe deklarovaná skutočnosť, že
na žalovaného z majetku štátu prechádza konkrétne určená vec tak, ako to predpokladá ust. § 14ods. 1 a 2 uvedeného zákona. V danom prípade (napriek tomu, že dôkazné bremeno o dobrej viere
zaťažovala žalobcu) žalobca v konaní nepreukázal a ani netvrdil žiadne ďalšie skutočnosti (okrem
poukazu na nadobudnutie vlastníctva ex lege nadobudnutím účinnosti zák. č. 138/1991 Zb.), t.j. ani tie,

ktoré predpokladá ust. § 14 ods. 1 a 2 uvedeného zákona.

78. V tu prejednávanej veci žalobca tvrdí vstup do oprávnenej držby dňom nadobudnutia účinnosti
zákonač.138/1991Zb.omajetkuobcí,t.j.dňom01.05.1991spoukazomnavyvlastňovacierozhodnutia,
ktorým mal vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam nadobudnúť štát.

79. Na tomto mieste odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že v zmysle ustanovenia § 2 zákona č.
138/1991 Zb. o majetku obcí ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. dochádza „ k prechodu z majetku
Slovenskej republiky (majetku štátu, ku ktorému mali právo hospodárenia národné výbory a organizácie
v ich pôsobnosti do vlastníctva obcí)“, t.j. k prechodu vlastníckeho práva do vlastníctva obcí dochádzalo
iba vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu účinnosti zákona vo vlastníctve Slovenskej republiky.

80. V prejednávanej veci však vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam v čase nadobudnutia účinnosti
zákona o majetku obcí (01.05.1991) ani v čase podpísania hospodárskych zmlúv o prevode vlastníctva
na žalobcu (29.12.1990) vlastnícke právo Slovenskej republiky nevyplývalo ani zo zápisu v katastri
nehnuteľností, čoho dôsledkom je možné očakávať od žalobcu zvýšenú opatrnosť (ak nie povinnosť) pri

posudzovaní možnosti prevodu vlastníctva zo štátu.

81. Zhodne so závermi, aké vyslovil senát prejednávajúci túto vec v iných konaniach v skutkovo a právne
totožnej veci (rozsudok sp. zn. 6Co/165/2022 zo dňa 25.04.2023, sp. zn. 6Co 104/2023 zo dňa 12.
09.2023, sp. zn. 6Co/6/2024 zo dňa 05.03.2024 a aj 6Co 91/2024 zo dňa 30.07.2024), odvolací súd

uzatvára,žeprizvýšenejopatrnostižalobcamalamoholsámdospieťkzáveruoneúčinnostirozhodnutia
o vyvlastnení, a teda mal vedieť už v čase tvrdeného vstupu do držby (1.5.1991, resp. 23.08.1993),
že dotknuté nehnuteľnosti nepatrili do vlastníctva štátu (od 1.1.1993 Slovenskej republiky) a pôvodní
vlastníci nikdy nestratili vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam z vyššie uvedených dôvodov.

82. Odvolací súd teda uzatvára, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie,
že štát v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. (resp. 29.12.1990) bol vlastníkom
nehnuteľností a že disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k sporným nehnuteľnostiam,
nemohol teda nadobudnúť presvedčenie, že na neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam, resp. mohol mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva.

83. Vychádzajúc z uvedeného dobromyseľnosť žalobcu pri nadobudnutí a užívaní žalovaných
nehnuteľností bola vylúčená najmä vzhľadom na okolnosti prechodu majetku štátu na mesto v zmysle
zákona č. 138/1991 Zb., ale zároveň ju spochybnili aj ďalšie individuálne okolnosti v posudzovanej veci.

84. Okolnosť, či sa žalobca skutočne ujal kvalifikovanej držby predmetných pozemkov, začal vykonávať
faktickú moc nad vecou a nakladať s ňou ako vlastnou po nadobudnutí účinnosti zákona č. 138/1991
Zb., a aj jeho dobromyseľnosť, je spochybnená aj tým, že sa nesprával ako vlastník nehnuteľnosti,
čomu nasvedčuje aj okolnosť, že ani nedal zapísať svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti do katastra
nehnuteľností (§ 14 ods. 4 zák. č. 138/1991 Zb.).

85. Žalobca nikdy nebol evidovaný ako vlastník dotknutých nehnuteľností a nikdy sa tohto práva
nedomáhal ani určovacou žalobou alebo v rámci ROEP a prvýkrát podáva žalobu o určenie vlastníckeho
práva k dotknutým nehnuteľnostiam až dňa 02.11.2022 v tu prejednávanej veci, teda po 31 rokoch od
tvrdeného nadobudnutia vlastníckeho práva účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb..

86. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobcovi chýbal právny titul vstupu do dobromyseľnej
(oprávnenej) držby a už samotné nesplnenie tejto zákonnej podmienky vylučuje možnosť nadobudnúť
vlastnícke právo vydržaním, ako sa toho žalobca domáhal počas celého konania a opakovane aj v
odvolaní.

87. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil, vrátane výroku o trovách prvoinštančného konania.88.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľaust.§396ods.1CSPvspojení
s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalobca neúspešný, nemá preto nárok na
náhradu trov odvolacieho konania a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania úspešným

žalovaným. Žalovaný má preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi
v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

89. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).