Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 28. október 2024

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 60Ek/1955/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122375104
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Svetlana Novysedláková
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2024:6122375104.5

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnom konaní oprávneného DvaL, spol. s r.o., so sídlom
Štefánikova 882/39, 058 01 Poprad, IČO 36 469 807, právne zastúpený Mgr. Róbert Liška, advokátom,
Štefánikova 882/39, 058 01 Poprad proti povinnej A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. A. C. D. XXX/
XX, XXX XX E., právne zastúpená Advokátska kancelária JUDr. Jakub Mandelík, s. r. o., so sídlom
Záhradnícka 4836/51, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO 47 234 318, o vymoženie 1.415,70

eur s prísl., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ivančíkom, Exekútorský úrad Nové Zámky,
SNP 19, 940 01 Nové Zámky, o návrhu povinnej na zastavenie exekúcie, o sťažnosti oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 60Ek/1955/2022 zo dňa 24.01.2024 takto

r o z h o d o l :

I. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 60Ek/1955/2022 zo
dňa 24.01.2024 z a m i e t a.

II. V súvislosti s podaním sťažnosti oprávnený n e m á právo na náhradu trov exekúcie a povinnej nárok
na náhradu trov exekúcie n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. V právnej veci účastníkov tunajší súd uznesením sp. zn. 60Ek/1955/2022 zo dňa 24.01.2024, ktoré
vydal vyšší súdny úradník, I. výrokom exekúciu podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku
zastavil, II. výrokom zaviazal oprávneného nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 36,-

eur v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia a III. výrokom povinnej priznal voči oprávnenému náhradu
trov exekučného konania vo výške 171,66 eur, ktoré je oprávnený povinný zaplatiť k rukám právneho
zástupcu povinnej do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že povinná v podanom návrhu na zastavenie exekúcie
prostredníctvom právneho zástupcu navrhla exekúciu zastaviť v zmysle § 61k ods. 1 písm. d)

Exekučného poriadku. Uviedla, že v základnom konaní vyšší súdny úradník vydal platobný rozkaz
(v upomínacom konaní), pričom odpor proti platobnému rozkazu bol odmietnutý pre formálne vady.
Tvrdila, že pri rozhodovaní o návrhu na vykonanie exekúcie nebolo aplikované ustanovenie § 53 ods.
3 písm. e) Exekučného poriadku. Poukázala na nález Ústavného súdu SR z 23.02.2021, č. k. III. ÚS
344/2020-47 ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu z 14.07.2022, č. k. III. ÚS 324/2021-49. Povinná
v ďalšom poukázala na okolnosti predchádzajúce uzatvoreniu príkaznej zmluvy, t. j. že táto bola z jej

strany podpísaná v zlom zdravotnom stave a citovom rozrušení, keď právny predchodca oprávneného
pri presviedčaní povinnej, aby uzatvorila s ním príkaznú zmluvu, zneužil jej zlú zdravotnú situáciu, čo
považovala za nekalú obchodnú praktiku a porušenie práv spotrebiteľa, a preto považovala príkaznú
zmluvu od počiatku za absolútne neplatnú. Tvrdila, že ustanovenie článku VIII. bod 4 príkaznej zmluvy
upravujúce zmluvnú pokutu je nevýhodné pre spotrebiteľa, zmluvná pokuta je neprimerane vysoká a
jednoznačne ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku a rovnako, že príkazná zmluva bola nevyvážená,

keďže v celom jej obsahu nevyplýva ani jeden prípad zmluvnej pokuty, ktorú by bol povinný zaplatiť
oprávnený v prípade porušenia zmluvy, t. j. spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiachzmluvných strán, a to na ujmu povinnej ako spotrebiteľa. Povinná v ďalšom tvrdila, že zmluvná pokuta
nebola dohodnutá pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti, ale pre prípad odstúpenia od zmluvy, čo
nemožno považovať za porušenie povinnosti, ale za výkon práva zmluvnej strany. Povinná rovnako

namietala aj neoprávnenosť podnikania právneho predchodcu oprávneného. V neposlednom rade
dodala, že oprávnený jej neposkytol žiadne poradenstvo, od podpísania zmluvy s ňou nekomunikoval,
pričom v prípade nutnosti žiadala výsluch lekára k spôsobu vypracovania lekárskeho posudku a v
prípade preukázania, že tento nemal k dispozícii potrebné zdravotné doklady alebo že nevyšetril osobne
povinnú, povinná namietla, že služba zo strany právneho predchodcu oprávneného nebola poskytnutá

riadne, a teda v rozpore s príkaznou zmluvou. Vzhľadom na uvedené navrhla exekúciu zastaviť, pričom
zároveň si uplatnila trovy konania vo výške 199,20 eur.

3. Oprávnený vo vyjadrení k návrhu povinnej na zastavenie exekúcie prostredníctvom právneho
zástupcu uviedol, že nesúhlasí so zastavením exekúcie, nakoľko povinná mala predmetné skutočnosti
namietať v upomínacom konaní. Oprávnený sa pokúsil s povinnou mimosúdne dohodnúť po

skúsenostiach s inými klientmi právneho predchodcu oprávnenej. Podľa oprávneného vystupovala v
oblasti okolo Levíc a Šiah tretia osoba, ktorá oslovovala a zavádzala klientov právneho predchodcu
oprávneného vrátane povinnej, ktorá im vypracovala formulárové všeobecné a ničím neodôvodnené
odvolanie plnej moci. Oprávnený poukázal, že zmluva bola uzatvorená platne a práva a povinnosti z nej
sa majú plniť, čo sa však zo strany povinnej nestalo. Vzhľadom na uvedené navrhol návrh povinnej na

zastavenie exekúcie zamietnuť.

4. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 60Ek/1955/2022 zo dňa 15.05.2023,
vydaným vyšším súdnym úradníkom, súd návrh povinnej na zastavenie exekúcie zamietol. Proti
uvedenému rozhodnutiu podala povinná sťažnosť. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica

sp. zn. 60Ek/1955/2022 zo dňa 25.09.2023, vydaným zákonným sudcom, súd uznesenie sp. zn.
60Ek/1955/2022zodňa15.05.2023zrušil,pričomsúčasneuviedol,cit.:„30....Úlohouvyššiehosúdneho
úradníka bude opätovne preskúmať návrh povinnej na zastavenie exekúcie a jeho dôvody (všetky
relevantné námietky povinnej) vo väzbe na rozsah dispozície právnej normy § 53 ods. 3 písm. e)
Exekučného poriadku a svoje rozhodnutie riadne odôvodniť v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, pričom

v novom rozhodnutí uvedie všetky do úvahy prichádzajúce právne podstatné dôvody návrhu povinnej
ich relevantnosť, resp. nerelevantnosť riadne právne vyargumentuje s tým, že výsledky argumentácie
uvedie v záveroch odôvodnenia tak, aby tieto závery korešpondovali s výrokom nového rozhodnutia. V
novom rozhodnutí vyšší súdny úradník rozhodne aj o trovách sťažnostného konania (§ 396 ods. 3 CSP
v spojení s § 200 Exekučného poriadku).“

5. V súlade s uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 60Ek/1955/2022 zo dňa 25.09.2023,
ktorého právnym názorom je súdny úradník viazaný, súd opätovne pristúpil k posúdeniu návrhu
povinnej na zastavenie exekúcie. Povinná v podanom návrhu na zastavenie exekúcie poukázala na
okolnosti predchádzajúce uzatvoreniu príkaznej zmluvy, t. j. že táto bola z jej strany podpísaná v zlom

zdravotnom stave a citovom rozrušení, keď právny predchodca oprávneného pri presviedčaní povinnej,
aby uzatvorila s ním príkaznú zmluvu, zneužil jej zlú zdravotnú situáciu, čo považovala za nekalú
obchodnú praktiku a porušenie práv spotrebiteľa, a preto považovala príkaznú zmluvu od počiatku
za absolútne neplatnú; tvrdila, že ustanovenie príkaznej zmluvy o zmluvnej pokute je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou pre jej neprimeranú výšku; tvrdila, že príkazná zmluva je nevyvážená (v celom

jej obsahu nevyplýva ani jeden prípad zmluvnej pokuty, ktorú by bol povinný zaplatiť oprávnený v
prípade porušenia zmluvy, t. j. spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán, a to na ujmu povinnej ako spotrebiteľa); mala za to že zmluvná pokuta nebola dohodnutá pre
prípad porušenia zmluvnej povinnosti, ale pre prípad odstúpenia od zmluvy, čo nemožno považovať
za porušenie povinnosti, ale za výkon práva zmluvnej strany; namietala neoprávnenosť podnikania

právneho predchodcu oprávneného a riadne poskytnutie služieb.

6. Po citovaní z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PLz. ÚS 1/2022 zo dňa 15.06.2022
vyšší súdny úradník uviedol, že súd zo spisu vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica sp. zn.
37Up/714/2021 zistil, že podanou žalobou sa oprávnený v postavení žalobcu domáhal od povinnej v

postavení žalovanej zaplatenia sumy 1.415,70 eur s príslušenstvom, a to titulom neuhradenia zmluvnej
pokuty dohodnutej v príkaznej zmluve zo dňa 22.03.2017 uzatvorenej medzi právnym predchodcom
oprávneného a povinnou. Súd zároveň z príkaznej zmluvy zo dňa 22.03.2017 zistil, že predmetom
zmluvy bolo splnomocnenie príkazníka (právneho predchodcu oprávneného) zo strany príkazcu(povinná), aby v jej mene uskutočnil všetky potrebné úkony spojené s uplatnením nárokov príkazcu na
náhradu škody vyplývajúce zo škodovej udalosti, a to priamo od škodcu, resp. inej zodpovednej osoby
a záväzok príkazcu zaplatiť príkazníkovi dohodnutú províziu za podmienok v zmluve. Zmluvná pokuta,

od ktorej odvodzuje oprávnený svoj nárok, bola dohodnutá v čl. VIII bod 4 príkaznej zmluvy, a to cit.:
„V prípade bezdôvodného odstúpenia príkazcu od tejto zmluvy, resp. zánikom zmluvy jej odvolaním, je
príkazca povinný uhradiť príkazníkovi 15 % z výšky uplatňovaného nároku z poisťovne, min. však vo
výške 260 EUR, ako náhradu nákladov príkazníka vzniknutých pri plnení jeho zmluvných záväzkov.“
Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 20.05.2021 došlo k postúpeniu predmetnej pohľadávky z

postupcu TAAK Odškodňovacia spoločnosť, s.r.o., IČO 47 027 380 na oprávneného.

7. Súd v prvom rade konštatoval, že príkazná zmluva uzatvorená medzi právnym predchodcom
oprávneného a povinnou dňa 22.03.2017, ktorá je ako zmluvný typ upravená v ust. §§ 724-732
OZ, je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú dopadajú normy spotrebiteľského práva, o. i. tiež ust.
§ 52 a nasl. OZ. Nemožno pochybovať, že každý spotrebiteľ má o. i. aj právo na ochranu pred

neprijateľnými podmienkami, pokiaľ by ich spotrebiteľská zmluva obsahovala, východiskom ktorej
spotrebiteľskej ochrany je názor, že spotrebiteľ sa v zmluvnom vzťahu ocitá vo faktickom nerovnom
postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku
kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, lepšiu znalosť práva a tiež z
hľadiska ekonomických predpokladov aj lepšiu dostupnosť právnych služieb a v neposlednom rade

tiež možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv, o aký typ
zmluvy ide tiež v okolnostiach tejto veci, pretože v prípade dotknutej príkaznej zmluvy uzatvorenej
medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou išlo o vopred pripravenú formulárovú predtlač
právneho predchodcu oprávneného, ktorý formulár bol konštruovaný tak, že reálne predpokladá (je
možné) do neho dopĺňať iba údaje na strane 1/ týkajúce sa identifikácie zmluvných strán, identifikácie

škodovej udalosti a údaje na strane 2/ týkajúce sa strát na príjme, nárokov u poisťovne a zoznamu príloh.
Všetky ostatné podmienky boli zjavne konštantne pripravené právnym predchodcom oprávneného,
zo zmluvy nevyplývajú príkladmo alternatívne možnosti týkajúce sa výšky a podmienok možných
uplatňovaných sankcií či iných podmienok zmluvy nevyznievajúcich na prospech spotrebiteľa, a tak
nemožno pochybovať o tom, že zmluvná voľnosť povinnej bola zásadným spôsobom obmedzená len

na vyššie identifikované dopisované údaje a povinná tak mala jedine možnosť zmluvu ako celok prijať,
pretoževprípadenesúhlasusnastavenýmizmluvnýmipodmienkamibyzjavnekuzatvoreniuzmluvného
vzťahu vôbec nebolo došlo. V nadväznosti na to exekučný súd konštatoval, že konkrétna zmluvná
podmienka zakomponovaná do príkaznej zmluvy, týkajúca sa predpokladov vzniku nároku a výšky
zmluvnej pokuty, v konkrétnostiach tejto veci 1.415,70 eur ako 15 % z výšky uplatňovaného nároku z

poisťovne (Čl. VIII bod 4. príkaznej zmluvy) právny predchodca oprávneného s povinnou individuálne
nedojednal. Súd zároveň poukázal na znenie ustanovení § 53 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka,
vychádzajúc z ktorých za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ síce možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ale nemohol ovplyvniť ich obsah, a
až do doby, pokiaľ dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a

spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Preto je zjavné (ako už bolo vyššie uvedené),
že zmluva má jasný formulárový charakter a už svojou konštrukciou nepredpokladá zmenu zmluvných
podmienok pre prípad výhrad spotrebiteľa.

8. V zmysle § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
„neprijateľná podmienka“). Spotrebiteľ je všeobecne vnímaný ako slabšia strana, a preto Občiansky
zákonník zakazuje, aby spotrebiteľské zmluvy obsahovali také ustanovenia, ktoré by spôsobili značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Posúdenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky je závislé od okolností každého jednotlivého prípadu. Pri takomto

posudzovaní je potrebné zohľadniť ďalšie podmienky obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve, ako aj
iné skutočnosti, ktoré vyplynuli z daného právneho vzťahu. Súd zároveň zdôraznil, že úprava
spotrebiteľských zmlúv a ochrany spotrebiteľa vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských
zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi, preto pre posúdenie nekalej
povahyzmluvnejpodmienkyjedôležité,čitátoobjektívnevyvolávaznačnýnepomervcelkovýchprávach

a povinnostiach zúčastnených strán. Exekučný súd zároveň poukázal, že v zmysle § 53 ods. 4 písm.
a) OZ za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia,
ktoré má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy a v zmysle
ustanovenia § 53 ods. 4 písm. v) OZ sa za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluvepovažujú ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol
pred uzavretím zmluvy preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za
ktoré spotrebiteľ nedostáva dohodnuté protiplnenie. Súd poukázal, že „...Uvedená klauzula postihuje

všetky prípady, keď spotrebiteľ má byť viazaný zmluvnými podmienkami, s ktorými nebol oboznámený,
resp. s ktorými nemal možnosť sa oboznámiť a je nerozhodné, akou formou k takémuto konaniu
na strane dodávateľa došlo. Z aplikačného hľadiska pôjde predovšetkým o prípady, keď dodávateľ
voči spotrebiteľovi použije napríklad nekalú obchodnú praktiku a v rozpore s požiadavkou odbornej
starostlivostimuneozrejmívšetkyzmluvnépodmienky,ktorýmibyspotrebiteľmalbyťviazaný.Konkrétny

priebeh tohto protiprávneho konania môže byť rôzny. Najčastejšie ide o prípady, keď dodávateľ
zamlčí spotrebiteľovi, že sa na neho vzťahujú aj určité všeobecné zmluvné podmienky, ktoré majú
byť podľa inkorporačnej klauzuly súčasťou zmluvy. V iných prípadoch dodávateľ konkrétne zmluvné
podmienky ustanoví mimo sféry oboznámenia spotrebiteľom, napríklad ich zverejnením na webovom
sídle, v kamennej predajni a pod. Spotrebiteľ má právo, aby bol s konkrétami zmluvnými podmienkami
jednoznačne a hodnoverne oboznámený a aby sa tieto (nielen na minimálny čas kontraktácie) pre

neho dostupnou formou a spôsobom dostali do sféry. V tejto súvislosti možno o neoboznámení sa so
zmluvnými podmienkami hovoriť aj pri jednostrannej zmene zmluvných podmienok, ktoré sa nemusia
ani len dostať do sféry spotrebiteľa. Teda popri úvahách o lex specialis písmena i) k písmenu a)
odseku 4 je potrebné pripustiť aj úvahu o tom, že konaním, môže dodávateľ naplniť súčasne dve
neprijateľné zmluvné podmienky. Spotrebiteľ nie je so všeobecnými zmluvnými podmienkami skutočne

a preukázateľne oboznámený, a preto nemôže byť predmetnými ustanoveniami ani viazaný. V poradí
posledná novelizácia Občianskeho zákonníku v § 53 ods. 4 zaviedla ďalšiu zmluvnú podmienku,
ktorá je veľmi podobná ako ustanovenie písmena a). Ide o ustanovenie písmena v) podľa ktorého
neprijateľnými zmluvnými podmienkami sú aj také, ktoré „požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení,
o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím zmluvy preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola

upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ nedostáva dohodnuté protiplnenie“. Vo vzťahu k dikcii
písmenaa),jeustanoveniepísmenav)vecnezúženénauhradenieplnenívkonkrétnomspotrebiteľskom
záväzku, pričom za neprijateľné zmluvné podmienky sú považované také, ktoré majú viazať nárokom
dodávateľa na plnenie a spotrebiteľ s nimi nebol oboznámený, resp. nebol o nich informovaný.
Ustanovenie písmena v) reagovala na predražovanie tovarov a služieb pre spotrebiteľom rôznymi

vedľajšími cenovými dojednaniami, do ktorých sa skryto rozkladala cena tovaru alebo služby. V danom
kontexte je najdiskutovanejšou aktuálna cenová politika veriteľov, ktorí sa prostredníctvom zavádzania
poplatkov na úkor spotrebiteľom cielene a systematicky obohacujú. Práve lex specialis podmienky v
písmene a) malo písmeno v) za cieľ súdom uľahčiť právne posúdenie neprijateľnosti. Písmeno v) bude
môcť byť preto aplikované napríklad pri všetkých cenníkoch poplatkov veriteľov, či už licencovaných

alebo nelicencovaných, ktorí spotrebiteľov nebudú informovať o cenovej politike a budú sa snažiť
vyberať poplatky alebo iné plnenia pri súčasnej neinformovanosti spotrebiteľov. (Števček, M., Dulak, A.,
Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko F., Tomašovič, M., a kol. Občiansky zákonník I, 2. vydanie, C. H.
Beck, 2019, s. 548 - 694, online).

9. V súlade s vyššie uvedeným, v kontexte prejednávanej veci súd konštatoval, že zmluvná podmienka
obsiahnutá v čl. VIII bod 4 príkaznej zmluvy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá nebola
individuálne dojednaná a ktorá spôsobuje značný nepomer v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. V prvom rade súd poukázal, že predložená príkazná zmluva zo dňa
22.03.2017, ktorá je súčasťou obsahu spisu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 37Up/714/2021,

pozostávazpiatichstrán.Podpispovinnejjeobsiahnutýnastrane2príkaznejzmluvy,zaktorou(stranou)
sú pripojené ďalšie strany, v rámci ktorých je obsiahnuté ustanovenie čl. VIII bod 4 príkaznej zmluvy
upravujúce nárok titulom zmluvnej pokuty, za ktorými sa však žiadny podpis povinnej nenachádza.
Súd na základe uvedeného konštatoval, že strany nasledujúce po strane, na ktorej sa nachádza
podpis povinnej, majú povahu zmluvných dojednaní, pri ktorých však nie je preukázané, že by povinná

v postavení spotrebiteľa mala možnosť sa s týmito oboznámiť pred uzatvorením zmluvy. Zároveň
súd v súlade s uvedeným vyššie v ďalšom uviedol, že nie je preukázané, že povinná v postavení
spotrebiteľa bola preukázateľne pred uzatvorením zmluvy informovaný na možnosť požadovania úhrady
plnenia - zmluvnej pokuty v zmysle čl. VIII bod 4 príkaznej zmluvy. V neposlednom rade súd uzatvoril,
že v rámci prvých dvoch strán príkaznej zmluvy sa nenachádza ani žiadne ustanovenie, ktorým

by došlo aspoň k inkorporácii vyššie uvedených zmluvných podmienok. Zároveň exekučnému súdu
neuniklo pozornosti, že príkazná zmluva je nevyvážená, kedy v tejto sú obsiahnuté tri situácie, kedy
je povinná povinná zaplatiť zmluvnú pokutu. Príkazná zmluva však neobsahuje ani jeden prípad, kedy
by bol právny predchodca oprávneného povinný zaplatiť zmluvnú pokutu oprávnenému v prípadeporušenia podmienok. Súd preto uzatvoril, že zmluvné dojednanie ohľadom zmluvnej pokuty obsiahnuté
v čl. VIII bod 4 príkaznej zmluvy nebolo medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou
individuálne dojednané, toto spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a

spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a treba ho označiť za neprijateľné v zmysle generálnej klauzuly
obsiahnutej v § 53 ods. 1 OZ v spojení s ustanovením § 53 ods. 4 písm. a), v) OZ.

10. Nárok, vymoženia ktorého sa oprávnený v tomto exekučnom konaní domáha na podklade
exekučného titulu - platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 37Up/714/2021 zo dňa

27.09.2021, bol oprávnenému priznaný titulom zmluvnej pokuty. Exekučný súd postupom v súlade s
uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PLz. ÚS 1/2022 zo dňa 15.06.2022 zmluvné
dojednanie ohľadom zmluvnej pokuty obsiahnuté v čl. VIII bod 4 príkaznej zmluvy vyhodnotil ako
neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatnou. V súlade s ustanovením
§ 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku a ustanovením § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku
súd dospel k záveru, že exekúcia je vykonávaná na podklade exekučného titulu vydaného v konaní,

v ktorom neboli riadne preskúmané neprijateľné zmluvné podmienky, pričom existencia neprijateľnej
zmluvnej podmienky má vplyv na celý vymáhaný nárok, ktorý vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou
zmluvou, čo v konečnom dôsledku predstavuje skutočnosť brániacu vymáhateľnosti exekučného titulu,
a preto exekúciu zastavil v súlade s citovaným ustanovením § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku.
Súd v neposlednom rade uviedol, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú

námietku alebo argument uvedený v návrhu na zastavenie exekúcie, a preto sa súd nezaoberal všetkými
tvrdeniami povinnej uvedenými v návrhu na zastavenie exekúcie, ale iba tými, ktoré považoval za
rozhodujúce pre posudzovanie dôvodnosti návrhu povinnej na zastavenie exekúcie.

11. Pokiaľ ide o trovy exekúcie súd v tejto súvislosti zdôraznil, že zastavil exekúciu z dôvodu existencie

skutočností, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu (exekučný titul vydaný v konaní, v ktorom
nebolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky, a existencia neprijateľnej
podmienky má vplyv na vymáhaný nárok, ktorý vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou), a
teda exekúcia sa ukončila z iného dôvodu ako pre vymoženie alebo splnenie vymáhaného nároku,
pričom dôvod ukončenia exekúcie preto možno vzhľadom na uvedené pričítať v zmysle § 199c ods. 2

Exekučného poriadku, oprávnenému. S ohľadom na uvedené, kedy dôvod ukončenia exekúcie nastal
do uplynutia lehoty na podanie návrhu na zastavenie exekúcie, súd poverenému súdnemu exekútorovi
priznaltrovyvovýške36,-eur,pozostávajúceznáhradyvýdavkovvovýške30,-eura20%DPHvovýške
6,- eur, a to v súlade s vyhláškou a Exekučným poriadkom, pričom povinnosť uhradiť trovy súdnemu
exekútorovi uložil oprávnenému.

12. Napokon vyšší súdny úradník uviedol, že Exekučný poriadok má osobitnú úpravu týkajúcu sa trov
exekúcie povinného. Podľa ustanovenia § 199d Exekučného poriadku má povinný nárok na náhradu
trov právneho zastúpenia, ktoré boli účelne vynaložené v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie
exekúcie, ak došlo k zastaveniu exekúcie z dôvodu, ktorý možno pričítať oprávnenému. Rozhodnutie

o trovách exekúcie musí tiež zodpovedať všeobecnej zásade spravodlivosti súdneho konania, ako
jednej z nosných zásad akéhokoľvek (teda aj exekučného) konania. Aj pri rozhodovaní o trovách
exekúcie je preto nevyhnuté vychádzať z konkrétnych okolností danej veci a zohľadniť všetky osobitosti
relevantné z hľadiska rozhodovania o trovách exekúcie. Trovy vynaložené účastníkom konania v spore
musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa

musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takémuto
tvrdenému nároku. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou
vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle článku 47 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené
považujú. Účelnosť vynaložených nákladov je podmienkou ich priznania, avšak podmienkou je, že ide o

výdavky potrebné na uplatňovanie či bránenie práv účastníka konania. Poukazujúc na vyššie uvedené
súd účastníkovi konania - povinnej, ktorá mala plný úspech vo vzťahu k výsledku exekučného konania
(zastavenie exekúcie pre existenciu iných skutočností, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu, t.
j. z iného dôvodu ako z dôvodu vymoženia alebo splnenia pohľadávky oprávneného), ktoré potrebovala
na bránenie práva proti účastníkovi - oprávnenému, ktorý úspech nemal, priznal nárok na náhradu trov

právneho zastúpenia. Povinná si v súvislosti s podaným návrhom na zastavenie exekúcie uplatnila nárok
na náhradu trov právneho zastúpenia celkom vo výške 299,11 eur. Súd v tejto súvislosti uviedol, že trovy
právneho zastúpenia v exekučnom konaní tak, ako ich vyčíslila povinná v podanej sťažnosti zo dňa
31.05.2023, sú vyčíslené v rozpore s ustanovením § 10, § 13a ods. 2, § 15 a § 18 ods. 3 vyhlášky. Súddal do pozornosti, že v zmysle ustanovenia §13a odsek 2 písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v prípade
výkonu rozhodnutia alebo exekúcii patrí právnemu zástupcovi povinného odmena vo výške jednej
polovice základnej sadzby tarifnej odmeny, a to za úkony „prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh na

začatie konania, vyjadrenie k takému návrhu, zastupovanie na pojednávaní, odvolanie proti rozhodnutiu
a vyjadrenie k takému odvolaniu.“ Základná sadzba tarifnej odmeny v zmysle § 10 ods. 1 vyhlášky sa
počíta z tarifnej hodnoty, ktorá v tomto prípade predstavuje istinu vymáhaného nároku vo výške 1.415,70
eur. Vzhľadom na uvedené vyššie súd v súlade s § 195 a nasl. Exekučného poriadku ako i príslušnými
ustanovenia vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb povinnej

priznal náhradu trov konania voči oprávnenému pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia spolu vo
výške 171,66 eur pozostávajúcu z odmeny za 3 právne úkony - 1. prevzatie a príprava zastúpenia
vo výške 35,69 eur a 1 x režijný paušál rok 2022 vo výške 11,73 eur, 2. písomné podanie návrhu na
zastavenie exekúcie vo výške 35,69 eur a 1 x režijný paušál rok 2022 vo výške 11,73 eur a 3. písomné
podanie sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 60Ek/1955/2022 zo dňa
15.05.2023 vo výške 35,69 eur a 1 x režijný paušál rok 2023 vo výške 12,52 eur; to všetko zvýšené o

daň z pridanej hodnoty, nakoľko právny zástupca oprávneného (správne malo byť uvedené povinnej)
ako advokát je jej platiteľom.

13. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil citujúc ust. § 53 ods. 1, § 53 ods. 3 písm. e), § 53 ods. 4 prvá
veta, § 61k ods. 1, § 61k ods. 2, § 61k ods. 3, § 61k ods. 5, § 61l ods. 3 prvá veta, § 195, § 196, §

197 ods. 1, § 197 ods. 2, § 198 ods. 2, § 199, § 199a ods. 2, § 199c ods. 1, § 199d ods. 2 a § 199e
Exekučného poriadku, § 53 ods. 1, § 53 ods. 4 písm. a), § 53 ods. 4 písm. k), § 53 ods. 4 písm. v) a
§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, § 21 ods. 1, § 21 ods. 2 prvá veta, § 22 ods. 1, § 22 ods. 2 a §
30b vyhlášky MSSR č. 68/2017 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a § 13a ods. 2 písm. c) a § 13a
ods. 5 vyhlášky MSSR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov.

14. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote

sťažnosť, v ktorej ako prvý dôvod sťažnosti uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Bez akéhokoľvek právneho dôvodu súd svojim rozhodnutím
negoval všetky doterajšie rozhodnutia súdov. Poukazom na bod 30 uznesenia Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 60Ek/1955/2022 zo dňa 15.05.2023 oprávnenému nie je zrejmé, aké nové dôvody

nastali, že došlo k absolútnej zmene postoja vyššieho súdneho úradníka, ak mal za úlohu svoje
rozhodnutie najmä riadne odôvodniť v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Nebola naplnená žiadna zo
zákonom uvádzaných podmienok na zastavenie exekúcie.

15. Ďalším dôvodom sťažnosti je podľa oprávneného porušenie zásady „Pacta sunt servanda“.

Odôvodnenie návrhu povinnej na zastavenie exekúcie považuje oprávnený za čisto účelové, aby
povinná vyprodukovala akékoľvek dôvody na jeho podanie, pričom neuvádza žiadne právne relevantné
skutočnosti, prečo by nárok oprávneného mal zaniknúť. Podľa ústavne konformného výkladu je
preferovaná platnosť pred neplatnosťou právneho úkonu. Preto aj v prejednávanej veci je potrebné
uprednostniť výklad, ktorý rešpektuje vôľu zmluvných strán. Ak teda strany uzatvorili zmluvu, ktorej

podstatné náležitosti sú v listine podpísanej obidvomi stranami, nespôsobuje to bez ďalšieho neplatnosť
tejto časti zmluvy za podmienky, že ich prejav vôle bol dostatočne určitý. Uvedené nadväzuje na
rešpektovanú právnu zásadu „Pacta sunt servanda“, t. j. Zmluvy sa majú dodržiavať. „Platná zmluva je
rovnako a bezpodmienečne záväzné pre obe strany a túto záväznosť stratí len spôsobom vyplývajúcim
zo zmluvy alebo zo zákona. Ide o dôsledok vyplývajúci zo zásady „pacta sunt servanda“, ktorá je

jednou z hlavných zásad vyplývajúcich z čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a je považovaná
za najvyššiu prirodzenú právnu normu, od ktorej je odvodzované všetko právo...“ Zmluva bola platne
uzatvorená a práva a povinnosti z nej sa majú splniť, čo sa však zo strany povinnej nestalo.

16. Posledným dôvodom sťažnosti je podľa oprávneného porušenie zásady „Res iudicata“. Citujúc ust.

§ 228 ods. 1 CSP oprávnený uvádza, že platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť, a preto existuje
prekážka rozhodnutej veci, aby niekto uvedené rozhodnutie negoval. Právoplatný rozsudok, ktorým bolo
rozhodnuté o žalobe na plnenie, vytvára prekážku veci právoplatne rozhodnutej voči žalobe o určenie
právneho vzťahu alebo práva, ak otázka, či tu právny vzťah je alebo nie je (resp. či tu právo je alebonie je), bola (musela byť) posúdená pri rozhodovaní o žalobe na plnenie z toho istého právneho vzťahu
alebo práva. Nie je teda pravdou, že exekučný titul bol vydaný v konaní, v ktorom nebolo možné namietať
alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky. Súčasťou právneho poriadku je zásada, že právo

nemôže byť založené na nepráve, čo sa daným rozhodnutím deje.

17. Pokiaľ ide o trovy konania, nie je možné oprávnenému pričítať dôvod ukončenia exekúcie. Ešte
zarážajúcejšie je, že súd v danom smere nahrádza právneho zástupcu povinnej a vstupuje v tejto
časti do konania, teda vypočítava povinnej nesprávne uplatnené trovy konania. V danom smere potom

súd vzhľadom na všetky tieto okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa mal rozhodnúť tak, že
nepriznáva trovy konania žiadnemu z účastníkov. Oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie
podľa právoplatného a vykonateľného exekučného titulu. Odôvodnenie súdu podľa názoru oprávneného
vo veci rozhodnutia o trovách konania neobstojí a pri stručnosti jeho odôvodnenia ho považuje za
nepreskúmateľné.

18. Na základe uvedeného preto oprávnený navrhuje, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil
a návrh povinnej na zastavenie exekúcie zamietol, príp. vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Oprávnený navrhuje, aby súd na náhradu trov konania zaviazal povinnú, a to v rozsahu 100 %, príp.
aby stranám trovy konanie nepriznal.

19. Povinná vo vyjadrení k sťažnosti oprávneného prostredníctvom právneho zástupcu uviedla, že
napadnuté uznesenie je vecne správne, právne relevantne odôvodnené, preto bolo jeho vydanie
legitímne. Oprávnený neuvádza žiadne nové a ani právne relevantné skutočnosti, ktoré by mohli
legitímnosť vydaného uznesenia spochybniť. Vzhľadom na uvedené navrhujú, aby Okresný súd Banská
Bystrica sťažnosť oprávneného zo dňa 09.02.2024 zamietol.

20. Podľa § 200 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon
neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany,

koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

21.Podľa§202ods.1Exekučnéhoporiadkuvexekučnomkonaníkonáarozhodujevyššísúdnyúradník,
ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.

22. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

23. Podľa § 239 ods. 1 a 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom,
ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

24. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

25. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

26. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

27. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami
súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez
nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 249 CSP a viazaný rozsahom a dôvodmi preskúmavacej
činnosti, ktoré oprávnený vymedzil fakticky svojim dispozičným úkonom v sťažnosti, dospel k záveru,

že sťažnosť oprávneného nie je dôvodná. Súd v rozhodnutí vydanom vyšším súdnym úradníkom
v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver,
pričom svoje rozhodnutie riadne odôvodnil a jeho rozhodnutie nie je arbitrárne. Keďže ani v priebehu
konania o sťažnosti sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, súd musel sťažnosťoprávneného ako nedôvodnú zamietnuť a sudca sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom
rozhodnutí.

28.Napriekzneniucit.ust.§202ods.2Exekučnéhoporiadkusúdvzhľadomnanesúhlasaargumentáciu
oprávneného prezentované v sťažnosti k jednotlivým bodom sťažnosti uvádza nasledovné. Vyšší súdny
úradník svojim rozhodnutím nenegoval rozhodnutie zo dňa 25.09.2023 a nedošlo ani k zmene jeho
postoja. Zákonný sudca v zrušujúcim uznesením len určil, že úlohou vyššieho súdneho úradníka je
preskúmať návrh povinnej na zastavenie exekúcie a jeho dôvody vo väzbe na rozsah dispozície

právnej normy § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, čo vyšší súdny úradník v novom rozhodnutí,
ktoré oprávnený sťažnosťou napadol, učinil. Zákonný sudca však v zrušujúcim uznesení zo dňa
25.09.2023 nevyslovil žiadny právny názor týkajúci sa samotnej podstaty predmetu exekučného
sporu, ale po zistení nepreskúmateľnosti rozhodnutia v dôsledku nedostatkov dôvodov, resp. jeho
nezrozumiteľnosti toto rozhodnutie len zrušil, aby došlo k naplneniu práva na spravodlivý proces. Vyšší
súdny úradník vo svojom novom rozhodnutí zo dňa 24.01.2024 riadne zistil skutkový stav, jasným,

právne korektným a zrozumiteľným spôsobom sa vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo veci
relevantnými skutočnosťami a tvrdeniami účastníkov konania. Vo vydanom rozhodnutí zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvod svojho rozhodnutia a pri aplikácii zákonných predpisov sa neodchýlil od znenia
príslušných zákonných predpisov, t. j. vo svojom rozhodnutí uviedol dostatočné a relevantné dôvody,
na ktorých svoje rozhodnutie založil, pričom dostatočnosť a relevantnosť vyšším súdnym úradníkom

uvedených dôvodov sa týka tak skutkovej ako i právnej stránky rozhodnutia. Jeho postupom súdu preto
nebolo porušené právo opráveného na súdnu ochranu a za vadu nemožno považovať, že vyšší súdny
úradník neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa.

29. Pokiaľ oprávnený ako dôvod sťažnosti namieta porušenie zásady „pacta sunt servanda“, exekučný

súd nepopiera, že táto zásada patrí medzi základné princípy súkromného práva. Jedným dychom je
však potrebné dodať, že tento princíp „pacta sunt servanda“ musí v spotrebiteľských veciach ustúpiť
dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. V prejednávanej veci je vzťah medzi
oprávneným, resp. jeho právnym predchodcom a povinnou spotrebiteľským právnym vzťahom, čo
oprávnený ani nepopiera a vyšší súdny úradník správne postupoval, keď tento vzťah posudzoval podľa

noriem spotrebiteľského práva vychádzajúc zo samotnej povahy spotrebiteľských právnych vzťahoch,
v ktorých je postavenie spotrebiteľa nerovné. Spotrebiteľ sa v porovnaní s obchodníkom (dodávateľom)
totiž nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti
atátosituáciahovediekpristúpeniunapodmienkypripravenévopredobchodníkombeztoho,abymohol
ovplyvniť ich obsah.

30.Neobstojíaninámietkaoprávnenéhooporušenízásady„resiudicata“.Exekučnýmtitulomjeplatobný
rozkaz tunajšieho súdu sp. zn. 37Up/714/2021 zo dňa 27.09.2021 vydaný vyšším súdnym úradníkom
aztejtoskutočnostijepotrebnépripreskúmavaníúčinkovprávoplatnéhoplatobnéhorozkazuvychádzať.
Exekučný poriadok v zákonom vymedzených prípadoch (viď. § 53 ods. 3 Exekučného poriadku)

totiž pripúšťa aj hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, pričom práve v súvislosti s vykonaním
exekúcie na podklade platobného rozkazu vydaného v spotrebiteľskom spore sťažnostný súd dáva
do pozornosti nielen zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu SR prijaté v uznesení Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. Plz. ÚS 1/2022-9 zo dňa 15.06.2022, ale aj na uznesenie Ústavného súdu
SR sp. zn. III. ÚS 515/2022-14 zo dňa 08.09.2022 vydané v konaní o ústavnej sťažnosti povinnej,

ktorou sa domáhala vyslovenia porušenia jej práv v konaní vedenom na Okresnom súde Banská
Bystrica pod sp. zn. 37Up/714/2021, v ktorom síce ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol, ale v bode
15 uviedol, že „Kogentnosť už spomínaného čl. 6 ods. 1 smernice 93/13 vyžaduje preskúmanie
rozhodnutí v spotrebiteľských veciach a posúdenie neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých
v spotrebiteľských zmluvách aj tam, kde ide o rozhodnutie právoplatné. Ak teda v posudzovanom

konaní z rôznych dôvodov súd dosiaľ nepreskúmal argumentáciu sťažovateľky a prípadnú neprijateľnosť
zmluvných podmienok spotrebiteľskej zmluvy uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu a
sťažovateľkou, ústavný súd je toho názoru, že v prípadnom exekučnom konaní bude povinnosťou
exekučného súdu uvedené ex offo posúdiť.“ Vyšší súdny úradník tak v danej veci postupoval v súlade
s platnou právnou úpravou, ako aj v súlade so zjednocujúcim stanoviskom Ústavného súdu SR

prijatým pod sp. zn. Plz. ÚS 1/2022, uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 515/2022-14 zo
dňa 08.09.2022 a v neposlednom rade aj v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, predovšetkým
rozsudkom súdneho dvora C-448/17. V súhrne vydanie platobného rozkazu vyšším súdnym úradníkom,
možnosť podania odporu limitovaná lehotou 15 dní od doručenia platobného rozkazu a vyžadovanievecného odôvodnenia odporu spotrebiteľom, ako tomu bolo v danej veci v základnom konaní, malo za
následok nezabezpečenie možnosti skúmania neprijateľných zmluvných podmienok sudcom, a preto
napriek tomu, že platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť, exekučný súd ex offo pristúpil ku kontrole

existencie neprijateľných zmluvných podmienok v štádiu vykonávacieho konania. Inak povedané, súd
pri skúmaní dôvodnosti vymáhania nároku, ktorý má pôvod v spotrebiteľskej zmluve, preskúmal, či
spotrebiteľská zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a či netrpí vadami, ktoré majú vplyv
na nárok vymáhaný v exekučnom konaní a po takomto pozitívnom zistení identifikovaním neprijateľnej
zmluvnej podmienky exekúciu správne zastavil.

31. Napokon k poslednej námietke oprávneného k trovám konania exekučný súd uvádza, že
v predmetnom konaní je nesporné, že súd exekúciu zastavil podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného
poriadku z dôvodu zistenia existencie neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá mala vplyv na celý
vymáhaný nárok, ktorý vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Keďže súd exekúciu zastavil,
úlohou súdu bolo aj rozhodnúť o trovách exekúcie vrátane určenia ich výšky. Z ust. § 197 ods. 1, resp. §

198 ods. 2 Exekučného poriadku bez akýchkoľvek pochybností vyplýva (formulácia „...patrí exekútorovi
odmena a náhrada paušálnych výdavkov a nevyhnutných výdavkov spojených s vedením konania...“,
resp. „...patrí exekútorovi náhrada výdavkov...“), že súdnemu exekútorovi patrí minimálne náhrada
paušálnych výdavkov, ktorá je určená osobitnou vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky. Základnou otázkou, ktorú musel následne exekučný súd pri určovaní osoby, ktorá má

byť zaviazaná na náhradu trov konania, rozhodnúť, je komu má byť pričítané zastavenie exekúcie,
pričom otázka pričitateľnosti zastavenia exekúcie je rozhodujúca aj pre určenie, či povinný má voči
oprávnenému nárok na náhradu trov účelne vynaložených trov.

32. Exekučné konanie je civilným súdnym konaním a ako také sa toto konanie začína na návrh

oprávneného. Súd nespochybňuje oprávnenie oprávneného podať návrh na vykonanie exekúcie.
Principiálne však podobne ako v základnom konaní riziko neúspechu konania má byť rizikom žalobcu
(v exekučnom konaní oprávneného) a pokiaľ oprávnený nebude v exekučnom konaní úspešný, musí
znášať aj s tým spojené nepriaznivé následky spočívajúce v tom, že bude zaviazaný na náhradu
trov exekúcie. Náhrada trov v exekučnom konaní je totiž rovnako ako náhrada trov v celom civilnom

sporovom konaní koncipovaná ako zodpovednosť za konečný, t. j. právoplatný výsledok voči druhej
strane. Ak tento výsledok je pre oprávneného negatívny, musí ich druhej strane (vrátane súdnemu
exekútorovi) nahradiť. Inými slovami povedané, za situácie, keď je exekúcia nedôvodná, je oprávnený
tým subjektom, ktorý je povinný znášať trovy exekúcie. Toto pravidlo môže byť modifikované v prípade,
ak sa exekúcie ukončila z dôvodu, ktorý oprávnenému nemožno pričítať.

33.Oprávnenývsťažnostinamieta,žemunemožnopričítaťdôvodukončeniaexekúcie.Ktomupovažuje
exekučný súd za nevyhnutné uviesť, že oprávnený musí počítať aj s tým, že ak podá návrh na vykonanie
exekúcie, exekúcia môže byť zastavená z dôvodu existencie inej skutočnosti brániacej vymáhateľnosti
exekučného titulu, ktorou je aj zistenie existencie neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá mala vplyv na

celý vymáhaný nárok, ktorý vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a ktoré zistenie je výsledkom
prejednania sporu medzi oprávneným a povinným o dôvodnosť začatia a vedenia exekučného konania
a v ktorom sa plne uplatňuje prejednacia zásada. Zákonodarca v súvislosti s náhradou trov exekúcie
nepoužívainštitútsubjektívnejprávnejzodpovednosti,ktorásaviaženainštitútzavineniasubjektupráva,
ale používa systém objektívnej zodpovednosti, t. j. zodpovednosti za výsledok a používa v § 199c

ods. 1, resp. § 199d ods. 2 Exekučného poriadku slovné spojenie „zastavenie z dôvodu, ktorý možno
oprávnenému pričítať“. V tomto smere totiž nie je rozhodujúci nejaký subjektívny vzťah (vedomostná či
vôľová zložka) účastníka konania, t. j. konkrétne správanie sa účastníka exekúcie, resp. iného subjektu
či orgánu k výsledku konania ako takému, ale je teda potrebné pozerať na dôvod zastavenie exekúcie
ako taký, z neho vyvodiť, kto nesie objektívnu zodpovednosť a toto preniesť do záveru o náhrade trov

exekúcie.

34. V predmetnom exekučnom konaní to bol práve oprávnený, ktorý ako dominus litus podal návrh na
vykonanie exekúcie a ktorý nesie objektívnu zodpovednosť za to, že exekučné konanie inicioval po
práve. Túto zodpovednosť nemožno v rámci exekúcie preniesť na niekoho iného (ani na procesný súd).

Taktiež na nikoho iného nemožno preniesť ani sekundárne právne následky tejto zodpovednosti (napr.
v časti týkajúce sa náhrady trov exekúcie). Ak dôvodom zastavenia exekúcie je skutočnosť bránica
vymáhateľnosti exekučného titulu (ako napr. vada exekučného titulu, nedostatok vecnej exekučnej
legitimácie, či absencia predpokladov pre vedenie exekučného konania), je potrebné tento dôvodzastavenia vždy vykladať na vrub oprávneného. Aj inštitút trov totiž zapadá do koncepcie legitímnych
očakávaní a ak oprávnený vyvolal exekúciu, ktorá sa neskôr ukázala ako neopodstatnená (t. j. bola
zastavená, nakoľko keď exekučný súd po prejednaní sporu medzi oprávneným a povinným o dôvodnosť

vedenia exekúcie zistí, že nie sú splnené podmienky vedenia exekúcie, je jeho povinnosťou na takto
zistenú nezákonnosť vedenia exekúcie adekvátne procesne reagovať), nielen že nemá nárok na
náhradu trov exekučného konania, ale niet ani najmenšieho dôvodu, aby neparticipoval na náhrade
trov konania dotknutých subjektov, ktorými nie je len povinná ale aj súdny exekútor. Z týchto súvislostí
k tomuto problému pristúpil i zákonodarca, keď na riešenie tejto situácie zvolil vo vyššie uvedených

ustanoveniach sloveso pričítať, ktoré vyjadruje objektívny charakter tejto zodpovednosti namiesto
slovesa spôsobil či zavinil, ktorý vyjadruje subjektívny charakter zodpovednosti. Sťažnostný súd tak
uzatvára, že bol to oprávnený, ktorý sa hoc aj v dobrej viere návrhom na vykonanie exekúcie domáhal
svojho práva, avšak neskôr bolo zistené, že neboli splnené predpoklady pre začatie a vedenie
exekučného konania. Preto to bol práve oprávnený, ktorému je potrebné pričítať dôvod zastavenia
exekúcie, keďže takýto dôvod zastavenia exekúcie nemožno preniesť či už na povinnú alebo na

exekútora, ktorým v takto márne vedenej exekúcii vznikli trovy a bolo by voči nim nespravodlivé, aby
znášali trovy zastavanej exekúcie. Správne preto vyšší súdny úradník rozhodol, keď na náhradu trov
exekúcie súdneho exekútora a povinnej zaviazal oprávneného, keď mal za to, že dôvod zastavenia
exekúcie možno oprávneného pričítať. Súčasne správne vyšší súdny úradník postupoval, keď po zistení,
že povinná si uplatnila trovy konania v rozpore s vyhláškou MSSR č. 655/2004 Z. z., tieto priznal len

vzákonnejvýške,keďžeúlohousúdujeposúdiťnielendôvodnosťpriznaniatrovkonaniaaleajsprávnosť
ich výšky.

35. Na záver súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05
zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú

námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

36. Preto súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia a sťažnosť oprávneného proti

uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 60Ek/1995/2022 zo dňa 24.01.2024 zamietol.

37. Pokiaľ ide o náhradu trov exekúcie v súvislosti s podanou sťažnosťou, súd rozhodol, že oprávnený
nemá právo na náhradu trov konania v súvislosti s podanou sťažnosťou, nakoľko oprávnený nebol
v konaní o sťažnosti úspešný a povinnej, ktorej možno prisúdiť plný úspech vo veci, nárok nepriznal,

nakoľko povinná si náhradu trov v sťažnostnom konaní neuplatnila.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.