Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. september 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/15/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6722202929
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6722202929.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej a

sudcov Mgr. Martina Štubniaka (sudca spravodajca) a Mgr. Kataríny Katkovej, v spore žalobkyne A. B.
C., narodenej XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom D. XXX/X, XXX XX C. E., t. č. bytom F. X, XXX XX G.,
právne zastúpenej Brázdil & Brázdilová advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Trhová 992/1, 960 01
Zvolen, IČO: 50 492 934, proti žalovanému A. E. C., narodenému XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom
XXX XX H. XX, právne zastúpenému JUDr. Emilom Vaňkom, advokátom, so sídlom 962 34 Tŕnie 134, o
vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode manželstva, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 13C/15/2022-345 z 20. novembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do
troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)
napadnutým rozsudkom vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovaného tak, že
žalovanému prikázal do výlučného vlastníctva motorové vozidlo VW Touran, evidenčné číslo G. XXXXX,
rok výroby 2009, v zostatkovej hodnote 3.000,- Eur (ďalej len „motorové vozidlo VW Touran“), zariadenie

domácnosti - práčka so sušičkou z roku 2018, kožená sedačka z roku 2012, komplet spálňa z roku
1999, televízor z roku 2017; všetko zariadenie domácnosti v zostatkovej hodnote 2.500,- Eur (ďalej len
„zariadenie domácnosti“), do podielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného každého v podiele
jednej polovice prikázal pozemok vedený na LV č. XXX k. ú. H. ako C-KN parc. č. XXX/X orná pôda vo
výmere 971 m2, v zostatkovej hodnote 9.400,- Eur (ďalej len „nehnuteľnosť vedená na LV č. XXX, k. ú.
H.“) a na vyrovnanie podielov uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 77.307,80 Eur do
90 dní od právoplatnosti rozsudku. Zastavil konanie v časti investícií do rodinného domu vo vlastníctve

rodičov žalovaného a o trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov
konania.

2. Súd prvej inštancie v rozhodnutí citoval ust. § 136 ods. 2, § 143, § 145 ods. 1, § 148 ods. 1, § 149
ods. 1 a 3 a § 150 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a ust. § 145 ods. 2, § 150 ods. 1, § 151 ods.
1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a uviedol, že BSM žalobkyne a žalovaného vzniklo
uzavretím ich manželstva dňa 26. 09. 1998 a zaniklo dňa 16. 11. 2021, kedy nadobudol právoplatnosť

rozvodový rozsudok. Konštatoval nespornosť toho, že do masy BSM patrí motorové vozidlo VW Touran
v zostatkovej hodnote 3.000,- Eur a zariadenie domácnosti celkovo v zostatkovej hodnote 2.500,- Eur
a že tieto majú byť prikázané žalovanému. Strany sa zhodli aj na tom, že do BSM patrí tiež nehnuteľnosť
vedená na LV č. XXX, k. ú. H. v zostatkovej hodnote 9.400,- Eur podľa pripojeného znaleckého posudku,ktorá bude prikázaná do ich podielového spoluvlastníctva s podielom každého o veľkosti jednej polovice.
Spornou otázkou bolo v akej výške majú byť do masy BSM zaradené spoločné úspory uložené na
sporiacom účte, nakoľko z dokazovania vyplynulo, že po odchode žalobkyne zo spoločnej domácnosti

v novembri roku 2020, odkedy už manželia spoločne nehospodárili, do rozvodu manželstva žalovaný
uskutočnil zo spoločného účtu výber a platby, a to výber cez pokladňu v sume 55.000,- Eur (dňa 22.
04. 2021), platbu v sume 40.000,- Eur (dňa 03. 05. 2021) a platbu v sume 57.786,- Eur, ktorú žalovaný
dňa 05. 05. 2021 poukázal na účet svojich rodičov, a to titulom vyúčtovania nákladov na bývanie a
podielu na nájomnom za roky 1998 až 2020 za rodinný dom H. XX, ktorý bol ich posledným spoločným

bydliskom. Žalobkyňa však existenciu ústnej dohody ohľadne platenia nájmu a nákladov v súvislosti
s užívaním rodinného domu medzi ňou, žalovaným a jeho rodičmi poprela a žalovaný v tomto smere
neprodukoval žiadny dôkaz. Žalobkyňa rovnako poprela, že by žalovanému dala súhlas na použitie
ostatných prostriedkov s tým, že ak žalovaný tvrdil, že vyššie uvedené sumy boli použité pre jeho osobné
potreby, možno uzavrieť, že nejde o bežné sumy pri bežných výdavkoch. Súd s poukazom na judikatúru
konštatoval, že žalovaný nepreukázal, že by finančné prostriedky použil takým spôsobom, že by tieto

nemali byť zaradené do masy BSM, teda že ide o ich využitie na bežnú spotrebu alebo náklady spojené
s užívaním a udržiavaním majetku v BSM so súhlasom druhého z manželov v zmysle § 145 ods. 1
OZ. Súd prvej inštancie tak uzavrel, že suma, ktorá bola na účte bola sumou spoločných úspor z čias
trvania manželstva a preto do masy BSM zaradil finančné prostriedky na účte k 31. 03. 2021 vo výške
160.315,59 Eur.

3. Súd prvej inštancie následne postupoval tak, že zo sumy 160.315,59 Eur odpočítal sumu 6.640,- Eur
predstavujúcu prevod na účet detí v júli 2021 z dôvodu vyplatenia poistiek, s čím žalobkyňa súhlasila.
Z takto určenej sumy 153.675,60 Eur potom odrátal suma 960,- Eur ako inkaso vo výške 40,- Eur
mesačneza2rokyatiežsumu3.600,-Eurtitulom„nájomného“za2rokypo150,-Eurmesačne,čospolu

je 4.560,- Eur, nakoľko uvedenú sumu bola žalobkyňa ochotná zohľadniť napriek nepreukázaniu dohody
ohľadne platenia nájmu a poplatkov spojených s užívaním rodinného domu. Výslednú sumu 149.115,60
Eur rozdelil s poukazom na § 150 OZ (podľa ktorého sú podiely oboch manželov rovnaké) na polovice,
t. j. po 74.557,80 Eur, ku ktorej sume v prospech žalobkyne pripočítal sumu 1.500,- Eur ako polovicu
zostatkovej hodnoty motorové vozidlo VW Touran, ktoré bolo prikázané do vlastníctva žalovaného a tiež

pripočítal aj sumu 1.250,- Eur ako polovicu hodnoty vecí zariadenia domácnosti, ktoré boli prikázané tiež
do výlučného vlastníctva žalovaného. Na zaplatenie takto určenej sumy 77.307,80 Eur (74 557,80 Eur +
1.500,- Eur + 1.250,- Eur) žalovaným žalobkyni určil lehotu 90 dní považujúc ju za dostatočnú na to, aby
si žalovaný zabezpečil finančné prostriedky (prostredníctvom úveru alebo iným vhodným spôsobom),
keď v priebehu konania žalovaný uvádzal, že mal zostatok finančných prostriedkov vo výške 53.300,-

Eur.

4. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo
strán nemá nárok na náhradu trov konania.

5. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný z dôvodu nesprávne a neúplne zisteného
skutkového stavu a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil tak, že bude povinný na vyrovnanie podielu zaplatiť žalobkyni sumu
29.827,80 Eur do 90 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho
konania.

6. Žalovaný uviedol, že s manželkou využívali polovicu rodinného domu vo vlastníctve jeho rodičov,
za čo títo nepožadovali žiadne úhrady pod podmienkou, že spolu zotrvajú v manželstve. Snažil sa
zabrániť rozvodu a preto s vedomím žalobkyne vybral z účtu sumu 55.000,- Eur a sumu 40.000,- Eur,
ktoré mali slúžiť na kúpu ich spoločného bytu. Nerozporoval, že vybrané prostriedky majú byť zaradené

do masy BSM, ale uvedené sumy nemá k dispozícii a rovnako ich nebude mať ani v súdom určenej
lehote na plnenie, nakoľko ich investoval (bod 6.2. odvolania). Žalovaný ďalej tvrdil, že suma finančných
prostriedkov vedených na spoločných účtoch strán sporu zaradená do masy BSM mala byť vo výške
54.155,60 Eur. Okresný súd mal z masy BSM odpočítať nielen sumu vo výške 57.786,- Eur, ktorá
predstavovala pohľadávku strán sporu voči jeho rodičom, ale aj sumu 41.734 Eur, ktorá bola minutá na

jeho osobné nevyhnutné potreby, nakoľko jeho príjem vo výške 1.200,- Eur mesačne mu nepostačoval.
Pokiaľ ide o tvrdenú pohľadávku voči jeho rodičom, túto uznal bez ohľadu na žalobkyňou namietané
premlčanie a poukázal prostriedky vo výške 57.786,- Eur na účet jeho rodičov titulom vyúčtovania
nákladov na bývanie a podielu na nájomnom za roky 1998 až 2020 za rodinný dom H. XX, pričomžalobkyňa o tejto pohľadávke vedela. Uviedol, že jeho rodičia požadovali v súvislosti s bývaním v ich
rodinnom dome iba príspevok na inkaso a jeho otec si viedol evidenciu. Žalovaný ďalej konštatoval,
že výber finančných prostriedkov z účtu v banke nemôže byť neplatným právnym úkonom, pretože sa

oprávnená osoba jeho neplatnosti nedovolala. Poznamenal, že súd nesprávne uzavrel, že k ukončeniu
spoločného hospodárenia došlo, keď žalobkyňa opustila ich spoločnú domácnosť. Pokiaľ by odvolací
súd nevyhovel jeho odvolaniu, žiadal aby mu bolo umožnené vyplatiť podiel žalobkyni v splátkach, pri
ktorých sa zohľadní i jeho mesačný príjem s tým, že má aj vyživovaciu povinnosť voči synovi, platí
za bývanie rodičom, pričom toto zabezpečuje sebe aj synovi. Tiež poznamenal, že má k dispozícii len

25.000,- Eur a v banke úver nedostane.

7. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá poprela existenciu dohody o neplatení
nájomného v prípade jej zotrvania v manželstve. So svokrovcami bývali, pretože by sami finančne
neutiahli tak veľký dom. Rovnako nie je pravdou, že by žalovaným tvrdený dlh voči jeho rodičom uznala.
Uviedla, že syn s otcom už dlhšiu dobu nebýva a tiež spochybnila, že by syna živil len otec. Zdôraznila,

že prostriedky, ktoré ako manželia sporili 20 rokov minul žalovaný v priebehu niekoľkých mesiacov na
svoje potreby (výlety, dovolenky, oslavy, nákupy a iné) a bez jej súhlasu. Sumu vo výške 41.734,- Eur
nemožno považovať za bežné výdavky. Navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako
vecne správne potvrdil.

8. Na základe odvolania žalovaného krajský súd, ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP, vec preskúmal
v rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods.
1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2
CSP potvrdil vzhľadom na vecnú správnosť všetkých jeho výrokov.

9. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

10. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

11. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu
odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vo svojich výrokoch vecne správne. Odvolací

súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje
i s odôvodnením rozhodnutia, ktoré je nielen dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné a
presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi
otázkamiaaspektmi,atedaspĺňazákonnékritériaodôvodneniauvedenévustanovení§220ods.2CSP.

12. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie z hľadiska všetkých jeho výrokov (viď rozhodnutie
publikované ako R 41/2023) a na zdôraznenie správnosti dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie
uvádza, že peňažné prostriedky v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov môže každý z manželov
vyberať z účtu a používať na bežnú potrebu (bez súhlasu druhého manžela). Pri vyporiadaní
bezpodielového spoluvlastníctva manželov súdom nemožno teda prihliadať k čiastkam, ktoré boli

vybrané z účtu, na ktorom boli uložené úspory manželov a spotrebované za trvania manželstva,
ibaže boli peňažné prostriedky vynaložené na výlučný majetok jedného z manželov alebo išlo o
prostriedky, s ktorými sa nakladalo v rozpore s ust. § 145 ods. 1 OZ. Ide teda o posúdenie toho,
či v prípade nakladania s majetkom v konkrétnom prípade ide o úkony bežnej správy spoločnej
veci v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, keď toho z manželov, ktorý finančné prostriedky

z účtu v banke vybral, zaťažuje bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, akým spôsobom
boli dané prostriedky použité. Pokiaľ jeden z manželov použije tieto prostriedky pre seba alebo
spôsobom, ktorý odporuje ust. § 145 ods. 1 OZ, prípadne túto sumu manžel nespotreboval a ku
dňu zániku bezpodielového spoluvlastníctva ňou disponoval, je potrebné tieto finančné prostriedky
vyporiadať ako súčasť bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V prípade druhého manžela, ktorý

sa vyporiadania týchto finančných prostriedkov domáha, jeho bremeno tvrdenia a dôkazu je v takomto
prípade obmedzené len na preukázanie, že tieto peňažné prostriedky boli nadobudnuté za trvania
manželstva a druhým manželom boli z účtu v peňažnom ústave vybrané (prevedené na iný účet),
prípadne na vyjadrenie súhlasného či nesúhlasného stanoviska pri zisťovaní, akým spôsobom boli tietoprostriedky použité. Výber peňažných prostriedkov z účtu v peňažnom ústave nemôže byť neplatným
právnym úkonom, ak preto použitie peňažných prostriedkov presahuje rámec správy bežných vecí,
potom k takému výberu nemožno prihliadať a tieto peňažné prostriedky je potrebné zaradiť do masy

bezpodielového spoluvlastníctva a tieto vyporiadať, ako to správne urobil aj súd prvej inštancie.

13. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne právne relevantné skutočnosti,
okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými
by sa prvoinštančný súd pri rozhodnutí a pri jeho odôvodnení náležite a dostatočne nevysporiadal.

Žalovaný v odvolaní uvádzal rovnaké dôvody ako v konaní pred prvoinštančným súdom týkajúce sa
výberu a platieb vykonaných z účtu, na ktorom boli spoločné úspory manželov, pričom len opätovne
poznamenal, že vybrané prostriedky nemali byť zaradené do masy BSM, a to vo vzťahu k sume 57.786,-
Eur, ktorá podľa tvrdení žalovaného predstavovala pohľadávku strán sporu voči jeho rodičom a v prípade
ostatných prostriedkov vo výške 41.734,- Eur znova dôvodil, že tieto spotreboval na osobnú potrebu
v ťažkej životnej situácii. Ak ale žalovaný tvrdil, že finančné prostriedky nepatria do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, mal na preukázanie tohto tvrdenia povinnosť označiť dôkazné prostriedky
spôsobilé preukázať pravdivosť tohto tvrdenia, keď teória procesného práva podmieňuje úspech strany
v spore unesením dvoch bremien, a to vyššie zmieneného bremena tvrdenia a bremena dôkazu.
V predmetnom prípade však žalovaný skutočne nepreukázal, že by sporné finančné prostriedky v sume
55.000,- Eur, 40.000,- Eur a 57.786,- Eur použil v súlade s ust. § 145 ods. 1 OZ, teda, že by šlo o bežnú

spotrebu, kedy sa súhlas druhého manžela nevyžaduje a rovnako neuniesol dôkazné bremeno v tom, že
by nakladal s prostriedkami na spoločnom účte so súhlasom žalobkyne. Zároveň v konaní nepreukázal
ani existenciu ústnej dohody rozporovanej žalobkyňou ohľadne platenia nájmu a nákladov v súvislosti
s užívaním rodinného domu, na základe ktorej poukázal dňa 05. 05. 2021 na účet jeho rodičov finančné
prostriedky vo výške 57.786,- Eur. Odvolací súd na základe vyššie uvedeného konštatuje, že súd prvej

inštancie správne zaradil do masy BSM prostriedky na sporiacom účte ku dňu 31. 03. 2021 vo výške
160.315,59 Eur, pričom ide o sumu, ktoré sa nachádzala na spoločnom účte manželov v čase, kedy
žalobkyňa odišla zo spoločnej domácnosti a strany sporu prestali spoločne hospodáriť, nakoľko si od
tohto obdobia uhrádzal prostriedky na osobné potreby každý samostatne.

14. Pokiaľ žalovaný žiadal, aby odvolací súd určil, že sumu 77.307,80 Eur má žalobkyni zaplatiť
v splátkach, odvolací súd uvádza, že žalovaný dôvodnosť určenia plnenia v splátkach nijak nepreukázal.
Súdprvejinštancieurčillehotudlhšiunežtridniodprávoplatnostirozsudku,ato90dní(odprávoplatnosti
rozsudku), ktorú považuje odvolací súd za primeranú.

15. Vzhľadom na uvedené bol rozsudok súdu prvej inštancie vecne správnym, a preto ho odvolací súd
podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil, a to vrátane závislého výroku o trovách konania, kde súd
prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 255 ods. 2 CSP, ohľadne ktorého žalovaný v odvolaní
neuviedol žiadnu konkrétnu odvolaciu argumentáciu.

16. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 CSP a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z
ust. § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bola v odvolacom konaní plne úspešná žalobkyňa a preto jej
odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.
O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po

právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny
úradník.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.