Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. október 2024

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 6Saz/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0924100743
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Slavomír Podhorský

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2024:0924100743.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach, sudcom Mgr. Slavomírom Podhorským, v právnej veci žalobcu: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť C. D., trvale bytom C. D., bez cestovného dokladu, toho času miesto
pobytu v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14,078 01 Sečovce, Slovenská
republika, zastúpený Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava, týka sa
Kancelárie Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru
E., F. X, XXX XX E., o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 14.10.2024, o preskúmanie rozhodnutia
žalovaného č. PPZ-HCP-PO5-63-024/2024-AV zo dňa 10.10.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Mobilná jednotka Policajného zboru Prešov, Ľubochnianska 2,

080 06 Prešov č. PPZ-HCP-PO5-63-024/2024-AV zo dňa 10.10.2024, týkajúce sa žalobcu A. B., nar.
XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť C. D., trvale bytom C. D., bez cestovného dokladu.

II. N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť C. D., trvale
bytom C. D., bez cestovného dokladu bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Administratívne konanie

1. Dňa 10.08.2024 žalovaný vydal rozhodnutie o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o
pobyte cudzincov pod č. PPZ-HCP-PO5-63-011/2024-AV na účel zabezpečenia prípravy, alebo výkonu
jeho prevozu podľa osobitného predpisu z dôvodu, že existuje značné riziko jeho úteku. Žalovaný mu
zároveň určil lehotu zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 10.10.2024. Žalovaný zároveň
rozhodol o jeho ponechaní v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov.

2. Dňa 10.10.2024 žalovaný vydal rozhodnutie o predĺžení zaistenia žalobcu podľa § 88 ods. 4 zákona
o pobyte cudzincov pod č. PPZ-HCP-PO5-63-024/2024-AV (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) a
stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 10.11.2024. Žalobcu zároveň
ponechal umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov.

3. Z administratívneho spisu žalovaného bolo zistené, že konanie vo veci zaistenia bolo začaté z dôvodu,

že žalobca je žiadateľom o azyl v Rumunskej republike, keďže z informačného systému MIGRA, výstup z
EURODAC lustráciou odtlačkov prstov bolo zistené, že je subjektom dublinského konania. V uvedenom
systéme má záznam o azylovom konaní a to v Rumunskej republike. Z uvedeného dôvodu túto
skutočnosť' žalovaný oznámil dňa 13. 08. 2024 Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstvavnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko“), ktoré je príslušné na začatie konania
vo veci prevozu účastníka konania na územie iného členského štátu podľa Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 (ďalej „Nariadenie Dublin III“, resp. „Dublinské nariadenie III“).

Na základe tejto skutočnosti začalo Dublinské stredisko konanie o návrat účastníka konania na územie
iného členského štátu so žiadosťou o prevzatie naspäť dňa 22.08.2024 pod číslom MÚ-DS-279/2024-
DŽ.

4. V rámci skúmania trvania účelu zaistenia žalovaný zistil, že Rumunská republika akceptovala žiadosť

o prevzatie naspäť účastníka konania, čo bolo vyznačené akceptáciou dňa 02.09.2024 v Informačnom
systéme MIGRA v časti Dublinské konanie. Dňa 10.09.2024 bolo Dublinským strediskom vydané
rozhodnutie o odovzdaní účastníka konania na územie Rumunskej republiky pod č. MÚ-DS-279-8/2024-
DŽ, ktoré bolo žalobcovi vyhlásené dňa 12.09.2024. Uvedeným rozhodnutím Dublinského strediska sa
žalobcovi podľa zákona č. 480/2002 Z. z. (ďalej len „zákon o azyle“) odovzdanie do iného štátu v zmysle
§ 468 ods. 5 potvrdzuje, v uvedenom prípade žalobcu potvrdzuje jeho odovzdanie na územie Rumunskej

republiky. Žalovaný mal za to, že účel zaistenia žalobcu naďalej trvá a naďalej u neho trvajú dôvody pre
jeho vrátenie na územie iného členského štátu, konkrétne na územie Rumunskej republiky.

5. Žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že dĺžku doby zaistenia stanovil v súlade s § 88 ods. 4 zákona o
pobyte cudzincov ako aj v zmysle článku 28 Dublinského nariadenia do 10.11.2024, pričom táto doba je

podľa správnej úvahy žalovaného a skúsenosti dublinských konaní priamo úmerná dobe zabezpečenia
všetkých potrebných náležitosti k zrealizovaniu konania v zmysle Dublinského nariadenia.

6. Žalovaný konštatoval, že v zmysle ustanovení Dublinského nariadenia III členský štát zaisťujúci
žiadateľa o azyl musí predložiť žiadosť o prijatie späť, alebo o prevzatie zodpovednosti do jedného

mesiaca, na ktorú musí odpovedať dožiadaný členský štát do dvoch týždňov. Po uplynutí tejto
lehoty je možné žiadosť považovať za implicitne prijatú. Samotný transfer je potom nutné vykonať
v maximálnej lehote šiestich týždňov odo dňa prijatia žiadosti. Takto podľa žalovaného Dublinské
nariadenie definuje maximálnu prípustnú dobu zaistenia. Poukázal na to, že Dublinské nariadenie III.
definuje lehoty zaistenia na účel zabezpečenia prípravy, alebo výkonu prevozu štátneho príslušníka

tretej krajiny v porovnaní s vnútroštátnou právnou úpravou (obsiahnutou v § 88 ods. 4 zákona o pobyte
cudzincov) striktnejšie, avšak predpokladá aj prípadné podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu
o odovzdaní v spojení s odkladom výkonu takého rozhodnutia (čl. 27 ods. 3 písm. c/ a čl. 28 ods. 3 tretí
pododsek Dublinského nariadenia III).

7. Žalovaný mal za to, že predĺženie zaistenia žalobcu je účelné a efektívne, aj z dôvodu, že u neho
existuje značné riziko úteku, vyplývajúc z toho, že požiadal o azyl v členskom štáte EÚ, kde nezotrval
kým sa rozhodne o jeho žiadosti, ale vycestoval z tejto krajiny bez oprávnenia a potrebných dokladov.
Nepredlžením zaistenia a prepustením žalobcu zo zaistenia by podľa žalovaného hrozilo, že bude
zmarený samotný účel konania o odovzdaní, a preto je potrebné mať žalobcu k dispozícii počas procesu

jeho návratu v zmysle Dublinského nariadenia. Z uvedeného podľa jeho názoru vyplýva aj riziko úteku
ako aj neschopnosť vlastnej starostlivosti o svoju osobu po materiálnej, zdravotnej a existenčnej stránke.
Žalobca nemá pri sebe žiadne doklady totožnosti, žiadne finančné prostriedky a nedokázal by sa sám
vrátiť na územie Rumunska, čo ani podľa žalovaného nemal v úmysle keďže cieľovú krajinu nemal.

II. Správna žaloba

8. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 14.10.2024 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-
HCP-PO5-63-024/2024-AVzodňa10.10.2024,ktorýmžalovanýpodľazákonač.404/2011Z.z.opobyte
cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“)

podľa § 88 ods. 1 písm. c) tohto zákona rozhodol o predĺžení zaistenia žalobcu zaisteného na základe
rozhodnutia o zaistení zo dňa 10.08.2024 za účelom jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ktorým
je Dublinské nariadenie III s tým, že stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac
však do 10.11.2024. Žalobca zároveň žiadal, aby správny súd nariadil žalovanému, aby bol žalobca
bezodkladne prepustený zo zaistenia a taktiež si uplatnil voči žalovanému náhradu trov konania.

9. Žalobca bol zaistený na základe predošlého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO5-63-011/2024-
AV zo dňa 10.08.2024 za účelom odovzdania žalobcu na územie iného členského štátu podľaDublinského nariadenia III, pretože žalobca je žiadateľom o azyl na území Rumunskej republiky.
Rumunsko prijatie žalobcu späť na svoje územie akceptovalo dňa 02.09.2024.

10. V prejednávanej veci má žalobca za to, že zaistenie žalobcu je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm.
f) Dohovoru a v rozpore s čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III. Rumunská republika akceptovala
prevzatie žalobcu dňa 02.09.2024 a v tento deň zároveň začala plynúť 6-týždňová lehota v zmysle čl.
28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, ktorá uplynula dňa 14.10.2024. Túto lehotu už podľa žalobcu nie
je možné predĺžiť resp. držať žalobcu v zaistení po tejto lehote, ako to nesprávne stanovil žalovaný v

napadnutom rozhodnutí.

11. V zmysle zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o odovzdaní
do iného členského štátu a rovnako aj proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o azyl ako neprípustnej
a odovzdaní do iného členského štátu nemá odkladný účinok. V zmysle Správneho súdneho poriadku
môže žalobca spolu so správnou žalobou požiadať súd o priznanie odkladného účinku správnej žalobe.

O priznaní odkladného účinku rozhodne súd iba na žiadosť žalobcu, a to do 15 dní. Žalobca nepodal
správnu žalobu proti rozhodnutiu Dublinského strediska migračného úradu MV SR o jeho odovzdaní, čo
bolomožnéoveriťsiprostredníctvommigračnéhoúradualeboSprávnehosúduvKošiciach.Konštatoval,
že v predmetnej právnej veci teda nikdy ani len hypoteticky nemohlo dôjsť k odkladnému účinku
rozhodnutia odovzdaní do iného členského štátu, 6-týždňová lehota v zmysle Dublinského nariadenia

III. začala podľa žalobcu plynúť od akceptácie a uplynula najneskôr dňa 14.10.2024.

12. Na podporu žalobcovho právneho názoru s ohľadom na výklad lehoty v zmysle čl. 28 ods. 3
Dublinského nariadenia III poukázal na dlhodobo ustálený právny názor kasačného súdu vyslovený v
totožnej právnej veci vedenej pred Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 10Sža/16/2014 z 18.06.2014 vo

veci odvolania voči rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Sp/20/2014: „Na konanie o zaistení
pre účely prípravy prevozu do iného členského štátu EÚ, kde si zaistená osoba podala žiadosť o
azyl stanovuje maximálnu a neprekročiteľnú lehotu šesť týždňov. Ak nie je možné prípravu a prevoz
osoby v tejto lehote uskutočniť, je nevyhnutné zaistenú osobu po uplynutí tejto lehoty okamžite
bezodkladne prepustiť.“ Totožne rozhodol Najvyšší správny súd v jeho rozsudku zo dňa 30.11.2023 sp.

zn. 2Sak/10/2023.

13. Žalobca v správnej žalobe konštatoval, že v súvislosti so stanovenou dĺžkou doby zaistenia
žalobcu, žalovaný síce pri jej stanovení vychádzal zo správnych ustanovení príslušného právneho
predpisu, nariadenia Dublin III, no nesprávne ich vyložil resp. nesprávne aplikoval. Poukázal tiež na

tú skutočnosť, že žalovaný a aj iné policajné útvary boli účastníkom konania vo viacerých obdobných
súdnych konaniach, kde správny súd rozhodol, že žalovaný nesprávne posudzuje lehoty obmedzenia
osobnej slobody cudzincov zaistených za účelom dublinských transferov. Najvyššie súdne autority
pritom odstránili svojou rozhodovacou činnosťou akékoľvek pochybnosti ohľadom výkladu osobitných
tzv. dublinských lehôt, pričom zo strany policajných útvarov naďalej podľa názoru žalobcu dochádza k

porušovaniu ústavného práva cudzincov na ich osobnú slobodu a nerešpektovaniu týchto lehôt, a tým
aj k nerešpektovaniu rozhodovacej praxe správnych súdov pri ďalšej činnosti policajných útvarov.

14. Žalobca mal za to, že od akceptácie prevzatia žalobcu dožiadaným členským štátom môže jeho
zaistenie trvať už iba 6 týždňov. Žalobca je preto podľa žalobcu zaistený nezákonne a arbitrárne. Mal

za to, že držanie žalobcu v zaistení za účelom prípravy, alebo výkonu dublinského návratu po dni
14.10.2024 je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a čI. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III.
Postup a rozhodnutie žalovaného je v rozpore aj s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu a
správnych súdov v obdobných veciach. Bol toho právneho názoru, že v jeho veci je navyše zrejmé, že k
jeho odovzdaniu do Rumunska nedôjde ani v lehote do 10.11.2024, ako to žalovaný tvrdí v napadnutom

rozhodnutí. Jeho zaistenie je preto podľa žalobcu okrem jeho nezákonnosti aj neúčelné.

III. Vyjadrenie žalovaného

15. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 23.10.2024 uviedol, že žiada správnu

žalobu zamietnuť pre jej nedôvodnosť. K žalobným námietkam uviedol, že žalovaný zaistil žalobcu
dňa 10.08.2024 rozhodnutím v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov
pod č. PPZ-HCP-PO5-63-011/2024-AV na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa
osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. Konanie vo veci zaistenia bolo začaté zdôvodu, že žalobca je žiadateľom o azyl v Rumunskej republike, keďže z informačného systému MIGRA,
lustráciou odtlačkov prstov, výstup z Eurodac, bolo zistené, že je subjektom dublinského konania. V
uvedenom systéme má záznam o azylovom konaní a to v Rumunskej republike. Z uvedeného dôvodu

túto skutočnosť žalovaný oznámil dňa 13.08.2024, ktoré je príslušné na začatie konania vo veci prevozu
žalobcu na územie iného členského štátu podľa Nariadenia Dublin III. Na základe tejto skutočnosti
začalo Dublinské stredisko konanie o návrat žalobcu na územie iného členského štátu žiadosťou o
prevzatie naspäť dňa 22.08.2024 pod číslom MU-DS-279/2024-DŽ. Rumunská republika akceptovala
žiadosť' o prevzatie naspäť žalobcu, čo bolo vyznačené dňa 02.09.2024 v IS MIGRA, v časti Dublinské

konania. Dublinským strediskom bolo dňa 10.09.2024 vydané rozhodnutie o odovzdaní žalobcu na
územie Rumunskej republiky, ktoré bolo žalobcovi vyhlásené dňa 12.09.2024. Rozhodnutie Dublinského
strediska nadobudlo právoplatnosť dňa 12.09.2024, vykonateľné 03.10.2024.

16. Žalovaný ďalej vo svojom vyjadrení uvádza, že posledný termín na podanie správnej žaloby spolu s
návrhom na priznanie odkladného účinku bol dňa 02.10.2024 a dňom 03.10.2024 sa rozhodnutie stalo

vykonateľným. Do uvedeného dátumu nie je možné zrealizovať odsun žalobcu bez toho, aby mu bolo
odopreté podanie návrhu na priznanie odkladného účinku spolu so správnou žalobou. Ani Dublinské
stredisko, ako jediná inštitúcia kompetentná na konanie v zmysle Dublinského nariadenia nezrealizuje
odsun štátneho príslušníka tretej krajiny, kým neuplynie lehota 20 dní od vyhlásenia rozhodnutia.

17. Žalovaný konštatoval, že žalobcovi bolo predĺženie zaistenia vydané v zmysle § 88 ods. 4 zákona
o pobyte cudzincov, kde je uvedené, že štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas
nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený podľa tohto obdobia
opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie
presiahnuť šesť mesiacov. Žalobca bol v zaistení od 10.08.2024 a zaistenie mu bolo predĺžené do

10.11.2024, a teda mal za to, že žalovaný neporušil v dĺžke doby zaistenia ustanovenie § 88 ods. 4
zákona o pobyte cudzincov.

18. Žalovaný mal za to, že žalobca nebol zaistený podľa článku 28 Dublinského nariadenia, ale bol
zaistený rozhodnutím o zaistení podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov

a taktiež aj rozhodnutím o predĺžení zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, kde
je uvedené, že štátny príslušník tretej krajiny môže byt zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac
na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie
štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie podľa žalovaného presiahnuť
šesť mesiacov. Žalovaný ani pri vydaní rozhodnutia o zaistení dňa 10.08.2024 nestanovil maximálnu

dĺžku doby zaistenia a ani po opakovaných predĺženiach zaistenia žalobcu sa nepriblížil k dobe zaistenia
5 mesiacov, ktorá je uvedená v potvrdzujúcich rozsudkoch Najvyššieho súdu, na ktoré poukázal
(1SZa/18/2016).

19. Žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že nevie ovplyvniť dĺžku doby trvania jednotlivých úkonov,

ktoré zabezpečuje Dublinské stredisko a môže predĺžením zaistenia iba zabezpečiť, aby bol žalobca k
dispozícii a bolo zabránené jeho ďalšej nelegálnej migrácii a porušovaniu zákonov jednotlivých štátov,
na ktorých územie vstupoval bez potrebných dokladov za účelom dostať sa do svojej cieľovej krajiny.
Nezaistením žalobcu, nepredĺžením zaistenia a prepustením žalobcu zo zaistenia podľa žalovaného
hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o odovzdaní, ktoré nie je v kompetencii žalovaného,

a preto bolo potrebné mat' žalobcu k dispozícii počas procesu jeho návratu v zmysle Dublinského
nariadenia.

IV. Relevantná právna úprava

20. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy, alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného
predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku.

21. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.
júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného zaposúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny, alebo osobou
bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

22. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa
rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy, alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny
príslušník tretej krajiny ujde, alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá
udelený pobyt podľa tohto zákona, alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

23. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny
môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený
počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas
zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

24. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho

vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť
a) hlásenia pobytu alebo
b) zložiť peňažnú záruku.

25. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý

čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

26. Podľa kapitoly I. čl. 2 písm. n) Nariadenia Dublin III riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom
prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno
domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na

ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.

27. Podľa kapitoly I. čl. 2 písm. m) veta prvá Nariadenia Dublin III. „vízum“ je povolenie, alebo
rozhodnutie členského štátu, ktoré sa vyžaduje pre tranzit, alebo vstup s cieľom zamýšľaného pobytu v
členskom štáte, alebo v niekoľkých členských štátoch.

28. Podľa článku 25 ods. 1 Nariadenia Dublin III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a
rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do
jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo
systému Eurodac, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.

29. Podľa článku 25 ods. 2 Nariadenia Dublin III, nekonanie v lehote jedného mesiaca, alebo dvoch
týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť
dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.

30. Podľa článku 28 ods. 1 Nariadenia Dublin III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v
súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.

31. Podľa článku 28 ods. 2 Nariadenia Dublin III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty
môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením,

a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je
možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.

32. Podľa článku 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie,
než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do

uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na
podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti.
Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď.
Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu
odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok

povinnosť prevziať, alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej
príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do
zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od
implicitného, alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osobyiným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa
článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo
prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku,

osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom
uplatňujú.

33. Podľa kapitoly III článok 12 ods. 1 Nariadenia Dublin III ak je žiadateľ držiteľom platného povolenia
na pobyt, je za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu zodpovedný ten členský štát, ktorý vydal

toto povolenie.

34. Podľa kapitoly III článok 12 ods. 4 Nariadenia Dublin III ak je žiadateľ držiteľom iba jedného, alebo
niekoľkých povolení na pobyt, ktorých platnosť sa skončila pred menej ako dvoma rokmi, alebo jedného
alebo niekoľkých víz, ktorých platnosť sa skončila pred menej ako šiestimi mesiacmi a ktoré mu skutočne
umožnili vstup na územie členského štátu, uplatňujú sa odseky 1, 2 a 3 dovtedy, kým žiadateľ neopustí

územia členských štátov.

35. Podľa § 46 a ods. 1 zákona o azyle na konanie o odovzdaní cudzinca, ktorý má na území Slovenskej
republiky neoprávnený pobyt, do iného štátu príslušného na konanie o udelenie azylu podľa osobitného
predpisu (ďalej len „konanie o odovzdaní do iného štátu“), je príslušné ministerstvo; konanie sa začína

na podnet ministerstva.

36. Podľa § 46 a ods. 4 zákona o azyle Ministerstvo rozhodne o odovzdaní do iného štátu, ak sú splnené
podmienky podľa osobitného predpisu; ministerstvo vo výroku rozhodnutia uvedie aj štát, do ktorého
bude cudzinec odovzdaný.

37. Podľa § 46c zákona o azyle podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného
členského štátu nemá odkladný účinok.

38. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

„Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: zákonné
zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie,
alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

39. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému,
neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

40. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), tento
zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach,

právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný
zákon neustanovuje inak.

41. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo

podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

42. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

43. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

44. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.45. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako

použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal
s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

46. V zmysle ustanovenia § 206 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len
„SSP“) správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne a nie je pri svojom

rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

47. Podľa § 221 ods. 1 SSP žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o
zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo
určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.

48. Podľa § 225 ods. 1 SSP správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní
od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení
lehoty zaistenia.

49. Podľa § 225 ods. 3 SSP správna žaloba sa podáva žalovanému.

50. Podľa § 227 ods. 1 SSP žalovaný je povinný predložiť správnu žalobu do piatich pracovných dní od
jej podania správnemu súdu spolu so svojím vyjadrením k nej a s administratívnym spisom.

51. Podľa § 228 SSP správny súd rozhodne o správnej žalobe na pojednávaní do siedmich pracovných

dní od jej predloženia podľa § 227. Táto lehota sa neuplatní, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.

52. Podľa § 230 ods. 1 písm. a), ods. 3 SSP ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej
žaloby podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení,
rozhodnutie o predĺžení zaistenia, alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi žalovanému

bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. Vo výroku rozsudku správny súd uvedie meno a
priezvisko žalobcu, číslo jeho cestovného pasu, alebo iného dokladu totožnosti, číslo a deň vydania
rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia
a druh a podmienky miernejšieho donucovacieho opatrenia, ak rozhodol o jeho uložení.

V. Konanie pred správnym súdom

53. Správy súd v Košiciach ako súd správny v konaní o žalobe vo veciach zaistenia (§ 221-230
SSP) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu

žalovaného, preskúmal napadnuté rozhodnutie a obsah administratívneho konania, ktoré predchádzalo
jeho vydaniu, pričom prihliadol na stav veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu (§ 206 ods. 4
SSP) a dospel k záveru, že podaná správna žaloba je dôvodná a preskúmavané rozhodnutie správneho
orgánu o zaistení je potrebné zrušiť a nariadiť žalovanému bezodkladne prepustiť žalobcu zo zaistenia
s poukazom na ustanovenie § 230 ods. 1 písm. a) SSP v spojitosti s ustanovením § 191 ods. 1 písm.

d) a e) SSP.

54. Rozsudok bol vyhlásený na pojednávaní konanom dňa 31.10.2024, ktoré bolo konané
v neprítomnosti žalobcu a žalovaného.

VI. Právny názor správneho súdu

55. Predmetom tohto konania je preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO5-63-024/2024-
AV, ktorým predĺžil zaistenie žalobcu podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne

potrebný najviac do 10.11.2024.

56. Hlavným žalobným dôvodom predmetnej veci je posúdenie existencie zákonných dôvodov na
zaistenie (resp. toho či tieto zákonné dôvody na zaistenie žalobcu naďalej u žalobcu trvajú), ako ajnásledne držanie žalobcu v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach a to predovšetkým
s poukazom na námietku žalobcu ohľadne porušenia 6 - týždňovej lehoty v zmysle čl. 28 ods. 3
Nariadenia Dublin III, ktorá začala plynúť odo dňa kedy Rumunsko akceptovalo prevzatie žalobcu, teda

dňa 02.09.2024, a ktorá uplynula dňa 14.10.2024, pričom túto lehotu nebolo možné predĺžiť.

57. Z administratívneho spisu žalovaného bolo zistené, že žalovaný začal konanie vo veci zaistenia
žalobcu ako cudzinca z dôvodu, že žalobca je žiadateľom o azyl v Rumunskej republike, v ktorej
nezotrval kým sa rozhodne o jeho žiadosti, ale vycestoval na územie Slovenskej republiky bez

oprávnenia a cestovných dokladov, a preto žalovaný dospel k záveru, že u žalobcu existuje značné riziko
jeho úteku. Žalovaný uvedenú skutočnosť oznámil Dublinskému stredisku dňa 13.08.2024, na základe
ktorej skutočnosti začalo konanie o návrat žalobcu na územie iného členského štátu.

58. Dňa 02.09.2024 Rumunská republika písomne akceptovala prevzatie žalobcu v zmysle čl. 18 ods.
1 písm. b) Nariadenia Dublin III a článkom 4 vykonávacieho Nariadenia Komisie č. 118/2014 Z. z. späť

na svoje územie za účelom posúdenia jeho žiadosti podľa článku 31 smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2013/32/EÚ z 26.06.2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej
ochrany.

59.Dublinskéstrediskorozhodnutímč.MU-DS-279-8/2024-DŽrozhodlooodovzdanížalobcunaúzemie

Rumunska, pretože krajinou zodpovednou za azylové konanie žalobcu je Rumunsko. Predmetné
rozhodnutie žalobca nenapadol správnou žalobou.

60. Žalobca bol predchádzajúcim rozhodnutím žalovaného č. PPZ-HCP-PO5-63-011/2024-AV zo dňa
10.08.2024 zaistený na účel zabezpečenia prípravy, alebo výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Dublin

III. a podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov a bola mu stanovená dĺžka doby zaistenia
podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 10.10.2024.
Žalovaný zároveň rozhodol o jeho ponechaní v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov.

61. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je

naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy, alebo jeho výkonu podľa osobitného
predpisu, ktorým v danom prípade je nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z
26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za
posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny, alebo osobou
bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

62. V prípade žalobcu bolo z informačných systémov zistené, že žalobca je žiadateľom o azyl v
Rumunsku, čím je táto krajina zodpovedná za posúdenie žiadosti žalobcu o medzinárodnú ochranu
v zmysle Nariadenia Dublin III – Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.
júna 2013. Správny súd má zato, že správny orgán si je vedomý, že počas celej doby zaistenia má

skúmať, či trvá účel samotného zaistenia v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov
a to v úzkej súčinnosti s Dublinským strediskom vzhľadom na kroky, ktoré je dané stredisko povinné
v zmysle daného nariadenia uskutočniť.

63. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že podstatou Nariadenia Dublin III je určenie kritérií a

zodpovednosti niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny, alebo osoba bez štátnej
príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas
konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle
kapitoly III článku 7 odsek 2 Nariadenia Dublin III členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v
tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť

o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom z konania vyplýva, že touto krajinou je Rumunsko,
kde žalobca požiadal o azyl. Mal sa teda zdržiavať na jeho území počas azylovej procedúry a nemal
opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu únie bez príslušných oprávnení.

64. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že Ústavný súd SR a Najvyšší súd SR už viackrát vo

svojich rozhodnutiach zdôraznili, že medzi zaistením a jeho účelom (t. j. konaním o odsune, vyhostení,
tzv. dublinským transferom a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť
o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok NS SR sp. zn.
1Sža/31/2014, 1SZa/7/2016,9Sža/23/2010,10Sža/35/2014,1SZa/6/20161Sza/8/2015,10SZa/2/2015,nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, nález Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013).

65. Pokiaľ ide o výklad ustanovenia článku 28 ods. 3 tretí pododsek, pre posúdenie veci je kľúčová
citácia č. 28 ods. 3 nariadenia Dublin III, ktorý je pre posúdenie predmetnej veci rozhodujúci, správny súd
poukazuje na skutočnosť, na ktorú upriamil pozornosť aj Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí zo dňa
13.08.2017voveciC-60/16.Ajkeďrozhodnutiesúdnehodvorareagovalonavnútroštátnuprávnuúpravu
vo Švédskom kráľovstve v odôvodnení daného rozhodnutia súd okrem iného uviedol, že v prípade

výkladu daného ustanovenia sa uplatňuje jedna z dvoch udalostí upravených týmto ustanovením, a
to na jednej strane akceptovanie dožiadania o prevzatie, alebo prijatie späť a na druhej strane koniec
odkladného účinku odvolania, alebo preskúmania proti rozhodnutiu o odovzdaní.

66. V zmysle zákona o azyle proti rozhodnutiu dublinského strediska vydaného žalobcovi podľa §
46 a ods. 4 o jeho odovzdaní do iného členského štátu t. j. Rumunskej republiky, nemožno podať

odvolanie, ale možno podať iba správnu žalobu, ktorá však nemá odkladný účinok (§ 213 ods. 2 SSP
v spojení s §46c zákona o azyle). O odkladnom účinku rozhoduje v prípade podania správnej žaloby
správny súd v lehote 15 dní od podania správnej žaloby. O odkladnom účinku rozhoduje správny súd
iba na návrh žalobcu. Správnu žalobu treba podať v lehote 20 dní odo dňa doručenia rozhodnutia
dublinského strediska (§211 ods. 2 SSP). Z právnej úpravy platnej na území SR je zrejme, že voči

rozhodnutiu dublinského strediska o odovzdaní do iného členského štátu v zmysle Nariadenia Dublin III
nemožno podať odvolanie, ale len správnu žalobu. Teda v podmienkach Slovenskej republiky nemožno
aplikovať znenie článku 28 ods. 3 tretí pododsek „alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania“.
Žalobca navyše nepodal voči rozhodnutiu dublinského strediska ani správnu žalobu v dôsledku čoho
nemožno aplikovať na preskúmavanú veci alternatívu uvedenú v článku 28 ods. 3 tretí pododsek „alebo

preskúmania podľa článku 27 ods. 3.“

67. Z daného vyplýva, že v prípade žalobcu nebola naplnená druhá udalosť, na ktorú poukazoval Súdny
dvor EÚ t. j. odovzdanie sa vykoná najneskôr do šiestich týždňov .... odvtedy, keď zanikol odkladný
účinok odvolania, alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. V preskúmavanej veci teda prichádza do

úvahy len prvá udalosť t. j. odovzdanie sa vykoná najneskôr do šiestich týždňov od implicitného, alebo
výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie, alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským
štátom.

68. V preskúmavanom prípade má správny súd za to, že možno aplikovať na preskúmavanú vec

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/16/2014 z 18.06.2014 v ktorom kasačný súd uviedol,
že: Na konanie o zaistení pre účely prípravy prevozu do iného členského štátu EÚ, kde si zaistená osoba
podala žiadosť o azyl stanovuje maximálnu a neprekročiteľnú lehotu šesť týždňov. Ak nie je možné
prípravu a prevoz osoby v tejto lehote uskutočniť, je nevyhnutné zaistenú osobu po uplynutí tejto lehoty
okamžite bezodkladne prepustiť.

69. Dňa 02.09.2024 došlo k akceptácii Rumunskou republikou o prevzatie späť žalobcu a zároveň
týmto dňom začala plynúť 6-týždňová lehota v zmysle čl. 28 ods. 3 tretí pododsek Nariadenia Dublin III,
ktorá uplynula dňa 14.10.2024. Preto následne držanie žalobcu v zaistení (predlženie zaistenia žalobcu
v zmysle preskúmavaného rozhodnutia) po uvedenej lehote už nie je v súlade s Nariadením Dublin III

v dôsledku čoho je nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.

70. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu, tieto
nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením
žalovaného, a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve

absentujúce argumenty odporcu nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť
žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto
aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie
správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).

71. S prihliadnutím na právne závery vedúce k zrušeniu napadnutého rozhodnutia žalovaného správny
súd z dôvodu procesnej ekonómie ostatné žalobné dôvody uplatnené v podanej správnej žalobe už
podrobnejšie nevyhodnocoval.72. Správny súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti v súlade s citovanými zákonnými
ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) SSP a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. d) a e)

SSP napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia,
keďže obmedzenie jeho osobnej slobody nie je zákonné.

73. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú
náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude

rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach v
lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 SSP to znamená, ktorému

správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová
značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj,
kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo
zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len “sťažnostné body“) a návrh
výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na

dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal

jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom

spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.