Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. október 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoCsp/15/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122464496
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Konštiaková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:6122464496.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Konštiakovej a členov senátu

JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Prievozská 2, IČO: 35 724 803, právne zastúpený: Remedium Legal, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Prievozská 2, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. A., nar. XX.XX.XXXX,
bytom B. XXX, právne zastúpený: JUDr. Peter Vachan, advokát, s.r.o., so sídlom Žilina, Pavla Mudroňa
1191/5, IČO: 47 445 092, o zaplatenie sumy 10.411,43 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 12Csp/17/2023-295 zo dňa 29. januára 2024 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Nitra č. k. 12Csp/17/2023-365 zo dňa 13. mája 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením m e n í
tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 8.568,48 eura, poplatok za poistenie
v sume 52,90 eura, kapitalizovaný úrok z omeškania vo výške 865,88 eura a úrok z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 9.501,38 eura od 04.03.2022 do 17.03.2022, zo sumy 9.281,38 eura od
18.03.2022 do 16.05.2022, zo sumy 9.061,38 eura od 17.05.2022 do 15.06.2022, zo sumy 8.841,38
eura od 16.06.2022 do 14.07.2022, zo sumy 8.621,38 eura od 15.07.2022 do zaplatenia, a to všetko do
3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšnom rozsahu žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho
konania v rozsahu 38,28 %, o výške ktorého nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením žalobu žalobcu v celom
rozsahu zamietol a žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu

s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Právne
svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1, 2, § 17 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“, alebo „zákon č. 129/2010 Z. z.“), § 52
ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 4 písm. l), 5, 6, 9, § 54 ods. 1, § 121 ods. 3, § 517 ods. 2, § 524 ods. 1, 2, §
525 ods. 1, 2, § 565, § 566 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky
zákonník“), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „zákon o bankách“).

2. V odôvodnení súd prvej inštancie po oboznámení sa s jednotlivými listinnými dôkazmi zistil skutkový
stav a vyhodnotil za preukázané, že žalovaný uzatvoril dňa 09.07.2018 s právnym predchodcom žalobcu- Všeobecnou úverovou bankou, a.s., zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru "VÚB Pôžička",
ktorej predmetom bolo poskytnutie finančných prostriedkov žalovanému vo výške 15.000 eur. Žalovaný
sa zaviazal úver spolu s dohodnutým úrokom vo výške 6,90 % splácať v 95 mesačných splátkach

po 217,79 eura vrátane poistného, z toho mesačná splátka poistného bola suma 12,15 eura, počnúc
prvou splátkou dňa 16.08.2018 na dobu určitú 9 mesiacov. Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo,
že RPMN bola dojednaná vo výške 7,76 %, celková čiastka spojená s úverom bola 19.835,80 eura,
náklady dlžníka boli 4.835,80 eura s tým, že úver bol poskytnutý jednorazovo. Neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky a štandardné európske informácie o spotrebiteľskom

úvere. V zmluve boli dohodnuté poplatky - poplatok za poskytnutie úveru - 300 eur, a ďalšie poplatky.
V konaní vyplynulo, že pred uzatvorením zmluvy žalovaný vyplnil Žiadosť o VÚB Pôžičku, kde uviedol
požadovanú výšku úveru 15.000 eur, uviedol, že je slobodným, nemal žiadnu vyživovaciu povinnosť,
vzdelanie stredoškolské s maturitou, žiadal základný súbor poistenia, a uviedol, že býva u matky, je
zamestnaný s čistým príjmom cca 800 eur, nie sú mu vykonávané žiadne zrážky zo mzdy. V dôsledku
neplatenia predmetného úveru žalovaným, právny predchodca žalobcu listom zo dňa 14.07.2020

vyhlásil predčasnú splatnosť úveru dňom 14.07.2020, ktorá písomnosť bola žalovanému doručená
do vlastných rúk dňa 29.07.2020 s tým, že tomuto úkonu predchádzali viaceré upomienky. Právny
predchodca žalobcu treťou upomienkou - pokusom o zmier zo dňa 27.04.2020 vyzýval žalovaného na
zaplatenie dlžnej sumy a bol upozornený na možnosť banky odstúpiť od zmluvy a požadovať vrátenie
celejsumyúveruspríslušenstvom.Dlžnásumabola684,61eura,ztohoistina390,15eura,úroky251,71

eura, zásielka bola podaná na pošte pod podacím číslom RE911974722SK dňa 28.04.2020, doručená
dňa 30.04.2020. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že pohľadávka voči žalovanému bola na
základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13.11.2020 postúpená na žalobcu a súčasťou zmluvy
o postúpení pohľadávok bola aj príloha č. 1, kde bola špecifikovaná pohľadávka voči žalovanému ako
suma 11.218,53 eura - istina, suma 2.306,03 eura - úrok, suma 1.004,84 eura - úrok z omeškania,

suma 72,90 eura - poplatky. Z prílohy č. 1 ďalej vyplynulo, že žalovanému bola poskytnutá suma
15.000 eur a zaplatil sumu 4.403,74 eura. Z listu zo dňa 17.03.2022 vyplynulo, že žalovanému bolo
oznámené právnym predchodcom žalobcu postúpenie pohľadávky a to na základe zmluvy o postúpení
pohľadávok zo dňa 09.07.2018 na žalobcu. Z výzvy zo dňa 17.03.2022, ako i z pokusu o zmier zo dňa
05.10.2022 vyplynulo, že žalovaný bol vyzvaný k úhrade dlžnej sumy. Pohľadávka v sume 14.602,30

eura pozostávala z istiny vo výške 11.218,53 eura, úroku vo výške 2.306,03 eura, úroku z omeškania
vo výške 1.004,84 eura a poplatkov vo výške 72,90 eura. Žalovaný po postúpení pohľadávky zaplatil 4
x 220 eur a to dňa 17.03.2022, 16.05.2022, 15.06.2022, 14.07.2022. Žalovaná suma 13.722,30 eura
tak pozostávala z istiny vo výške 10.338,53 eura, úroku vo výške 2.306,03 eura, úroku z omeškania
vo výške 1.004,84 eura a poplatkov vo výške 72,90 eura. Čo sa týkalo poplatkov, tie boli žalovanému

účtované v celkovej výške 611,60 eura, a bol to poplatok za poskytnutie úveru 300 eur, 20 eur poplatok
za upomienky, 291,60 eura poplatky za poistenie, z úhrad žalovaného bola na poplatky zaúčtovaná
suma 538,70 eura a žalovaná je suma poplatkov 72,90 eura.

3. Súd prvej inštancie s odkazom na zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu (č. k. 8CoCsp/15/2023-194

zo dňa 7. septembra 2023) a v ňom vymedzený, pre súd prvej inštancie, právne záväzný názor,
sa v napadnutom rozhodnutí zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie. Poukázal na to, že právny
predchodca žalobcu (postupca - Všeobecná úverová banka, a.s.) výzvou zo dňa 27.04.2020 -
označenou ako "tretia upomienka - pokus o zmier", upozornil žalovaného, že ku dňu 27.04.2020 je v
omeškaní so splácaním splátok zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a výška dlžnej sumy predstavuje

sumu vo výške 684,61 eura. Súčasne na základe uvedenej výzvy, vyzval žalovaného k okamžitej úhrade
celkovej dlžnej sumy a zároveň žalovaného upozornil na možnosť požadovať vrátenie celej sumy úveru
pred lehotou splatnosti dohodnutou v zmluve o úvere. Vyššie uvedenú výzvu vyhodnotil ako výzvu
podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že po doručení tejto výzvy podľa § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka postupca musel v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka do splatnosti ďalšej

splátky, a teda do 16.05.2020 mimoriadnu splatnosť vyhlásiť, keďže z úverovej zmluvy vyplýva, že
splatnosť jednotlivých splátok úveru bola dohodnutá vždy k 16. dňu, toho ktorého kalendárneho mesiaca
a z obsahu spisu vyplývalo, že postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť ku dňu 14.07.2020 výzvou zo dňa
14.07.2020 označenou ako "výzva na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom". Konečná
splatnosť úveru mala nastať najskôr v roku 2026 t. j. až po uzatvorení zmluvy o postúpení pohľadávky

zo dňa 13.11.2020. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu je potrebné žalobu zamietnuť, pretože ak v danom prípade nedošlo k platnému mimoriadnemu
zosplatneniu pohľadávky zo spotrebiteľského úveru, nebolo možné vysloviť, že v rámci postúpenia
pohľadávky banky na iný subjekt bol s poukazom na § 92 ods. 8 zákona o bankách, dodržaný § 17zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Postúpenie pohľadávky vyhodnotil ako neplatný
právny úkon, pretože neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách v spojitosti s §
17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a jednalo sa o postúpenie v rozpore so

zákonom, kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka vylúčené/
zakázané. Konštatoval, že žalobca bol povinný v konaní preukázať, či postupca Všeobecná úverová
banka, a.s. po následnom omeškaní dlžníka viac ako 3 mesiace v lehote nie kratšej ako 15 dní vyzval
dlžníka k splateniu dlhu a či to stihol do lehoty splatnosti ďalšej splátky úveru, rovnako aj preukázať
doručenie tretej upomienky žalovanému, čo sa mu nepodarilo.

4. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1 CSP, majúc pritom
zato,žežalovanýmalvprejednávanejveciplnýúspechasdôrazomnazásaduúspechuvovecivyslovil,
že žalovaný má právo na náhradu trov konania voči žalobcovi ako neúspešnej strane, pričom dôvody
hodné osobitného zreteľa s poukazom na ustanovenie § 257 CSP nevzhliadol, keď z obsahu spisu
nevyplývajú.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie (bližšie citovaný v záhlaví tohto rozhodnutia) včas podaným odvolaním
napadol žalobca, domáhajúc sa zmeny napadnutého rozsudku, prípade jeho zrušenia a vrátenia
veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V podanom odvolaní poukazoval
na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 psím. b), f) a h) CSP. Uviedol, že vyhlásenie mimoriadnej

splatnosti spotrebiteľského úveru je právom a nie povinnosťou veriteľa. Oprávnenie úver zosplatniť
podľa jeho názoru zostáva zachované, ak sú splnené podmienky pre aj nasledujúce neuhradené
splátky, keď v konaní bolo nesporné, že uhradené neboli. Ak veriteľovi právo na zosplatnenie pre
neuhradenie niektorej splátky v dôsledku splatnosti nasledujúcej splátky už zaniklo, opätovne sa
obnovilo neuhradením tej nasledujúcej splátky.

6. Nestotožnil sa s právnym posúdením súdu prvej inštancie, ktorý implikoval povinnosť veriteľa uplatniť
právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka iba v presne vymedzenom časovom intervale, ktorý začína
plynúť okamihom odoslania výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a končí sa splatnosťou
najbližšie nasledujúcej splátky úveru. S poukazom na bod 11. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

zastalnázor,žesúdprvejinštanciestrohozodpovedalkardiálnuotázkuplatnéhovyhláseniamimoriadnej
splatnosti, keď z tohto odôvodnenia nie je zrejmé, akými úvahami sa súd riadil, keď určil, že nedošlo
k splneniu zákonných podmienok pre platné mimoriadne zosplatnenie. Len jednou vetou uviedol, že
žalobca, resp. postupca nestihol vyhlásiť mimoriadnu splatnosť v časovom intervale, ktorý odvodil od
výzvy zo dňa 27.04.2020. Nesúhlasil s takým výkladom ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka zo

strany súdu prvej inštancie. Tento by v praxi podľa jeho názoru znamenal, že veriteľ by bol v časovom
období medzi dvoma splátkami povinný, vyhotoviť a zaslať výzvu dlžníkovi pred zosplatnením, po jej
doručení nechať uplynúť 15 dní od upozornenia dlžníka na možnosť zosplatnenia úveru a následne
úver zosplatniť. Žalobca poukázal na skutočnosť, že výklad zákonných ustanovení tak, ako si ich vyložil
konajúci súd, je zjavne nesprávny - v praxi neuskutočniteľný a pre postupcu by znamenal faktickú

nemožnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Zároveň v tejto časti vyhodnotil odôvodnenie súdu
prvej inštancie za nepreskúmateľné. V súvislosti s vyššie uvedeným ilustroval a konkretizoval vyššie
uvedený proces mimoriadneho zosplatnenia, s ktorým nesúhlasil.

7. Zastal názor, že ak by zákonodarca mienil umožniť vyhlásenie mimoriadnej splatnosti v zmysle § 565

Občianskehozákonníkavýlučnevpriebehujednéhomesiaca–t.j.lenodomeškanejsplátkysplatnejdňa
16.04.2020 do splatnosti v poradí nasledujúcej omeškanej splátky, t. j. splátky splatnej dňa 16.05.2020,
bolo by to v ustanovení § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka výslovne a jednoznačne uvedené. Z dikcie
uvedeného ustanovenia je však zrejmé, že spotrebiteľ musí byť upozornený na možnosť uplatniť právo
podľa § 565 Občianskeho zákonníka a zároveň musí byť v nepretržitom trojmesačnom (a dlhšom)

omeškaní so splácaním splátok, pričom za splnenia týchto podmienok môže veriteľ v budúcnosti
kedykoľvek, v prípade ak sú tie podmienky naďalej zachované, a teda ak spotrebiteľ naďalej neplní
splátky úveru za splnenia podmienok podľa § 565 Občianskeho zákonníka do splatnosti ďalšej splátky
úveru vyhlásiť mimoriadnu splatnosť v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Zároveň uviedol, že
ak sa veriteľ rozhodne neuplatniť toto právo, opätovne mu toto právo vznikne nesplnením ďalšej splátky

úveru – pričom táto skutočnosť (nesplnenie ďalšej splátky úveru) nemá na splnenie podmienok podľa
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka žiadny vplyv – a teda je bez právneho významu, že spotrebiteľ
je v omeškaní aj štyri a viac mesiacov (v tomto prípade vyše roka), nakoľko podmienky podľa §
53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, t. j. upozornenie na možnosť uplatnenia práva podľa § 565Občianskeho zákonníka a trojmesačné omeškanie spotrebiteľa sú naďalej zachované. Postup súdu,
ktorýmsisúd„upravil“zákonnéustanovenie§53ods.9Občianskehozákonníkaavrozporesozákonom
stanovil ďalšiu podmienku pre platné uplatnenie práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka, považuje za

rozporné s ústavným princípom trojdelenia moci, na základe ktorého právomoc meniť zákony prináleží
moci zákonodarnej (nie moci súdnej). V tejto súvislosti podporne poukázal na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 27.05.2020, sp. zn. 4Cdo 9/2017: „Podľa ústavne konformného výkladu je
preferovaná platnosť pred neplatnosťou právneho úkonu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 242/07.“ A tiež poukázal na nález Ústavného súdu SR z 22.06.2017. sp. zn. II. ÚS

796/2016-65, kde bolo vyslovené, že: „Právomoc všeobecných súdov vykladať zákony nemožno chápať
tak, že by boli oprávnené vykladané ustanovenie zákona fakticky „novelizovať“. V tejto intencií poukázal
tiež na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 289/2017 zo dňa 21.11.2017, nález Ústavného súdu
SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016 zo dňa 07.02.2018.

8. Taktiež v podanom odvolaní poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/224/2021

zo dňa 30.11.2022, ako i na viaceré rozhodnutia krajských súdov - rozhodnutie Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 16CoCsp/2/2023 zo dňa 14.09.2023, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp.
zn. 26CoCsp/48/2022 zo dňa 23.08.2023, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
17CoCsp/7/2023 zo dňa 24.10.2023, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7CoCsp/51/2022 zo
dňa 26.10.2022, rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 12CoCsp/11/2020 (v súvislosti s vyjadrením

odvolacieho súdu vyjadril, že uplatnenie inštitútu mimoriadneho zosplatnenia je právom veriteľa, nie
jeho povinnosťou), rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2CoCsp/3/2023 zo dňa 27.04.2023.
Na základe uvedeného žalobca zastal názor, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, a
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko v konaní
bolo preukázané, že žalovaný bol v omeškaní s plnením splátok po dobu dlhšiu ako 3 mesiace a zároveň

bol postupcom upozornený na možnosť uplatnenia práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti – a teda
v konaní bolo nesporne preukázané platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru v súlade s § 565
Občianskeho zákonníka v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.

9. Následne v podanom odvolaní žalobca v súvislosti s preukázaním splnenia podmienok pre

mimoriadne zosplatnenie úveru postupcom, resp. tým, že mu postupca platne postúpil pohľadávku,
poukázal na tretiu upomienku - pokus o zmier zo dňa 27.04.2020, ako i na výzvu na predčasné
splatenie zostatku úveru s príslušenstvom zo dňa 14.07.2020. Dodal, že ani judikatúra Najvyššieho
súdu SR nevyžaduje, aby výzva podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách bola kvalifikovaná (napr.
rozsudok zo dňa 28.03.2018, sp. zn. 7 Cdo 26/2017; uznesenie zo dňa 25.05.2022, sp. zn. 1 Cdo

4/2020; rozsudok z 24.04.2018, sp. zn. 1 Cdo 147/2017 – R 60/2018; rozsudok zo dňa 29.03.2022, sp.
zn. 8 Cdo 139/2020). Konštatoval, že vzhľadom na uvedené, nebolo potrebné, aby veriteľ realizoval
v súvislosti so zosplatnením a postúpením pohľadávky dve samostatné výzvy (jednu podľa § 565
Občianskeho zákonníka resp. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a druhú podľa § 92 ods. 8
Zákona o bankách), t. j. postačovala aj len jediná výzva. Opačný právny záver (nutnosť viacerých

výziev) nekorešponduje s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.05.2022, sp. zn. 1Cdo 4/2020.
Pre podporu uvedeného názoru tiež poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.
5CoCsp/67/2021 z 14.04.2022. V tejto súvislosti konštatoval, že § 92 ods. 8 Zákona o bankách môže
byť aj oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru za predpokladu, že dlžník mal objektívnu
možnosť oboznámiť sa s obsahom takéhoto adresovaného jednostranného právneho úkonu (§ 45 ods.

1 Občianskeho zákonníka). V konaní bolo zároveň nesporne preukázané, že žalovaný túto objektívnu
možnosť oboznámiť sa s obsahom predmetnej výzvy mal. Záverom konštatoval naplnenie podmienok
postúpenia pohľadávky podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

10. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, navrhujúc napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že podľa výzvy zo dňa 30.04.2020, ktorá môže
byť výzvou podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a v ktorej bola uvedená celková dlžná suma, bolo
preukázané, že sa postupca domáhal zaplatenia 3 zročných splátok t. j. splátky splatnej dňa 16.02.2020,
16.03.2020 a 16.04.2020. Zastal názor, že postupca nepostupoval správne, ak vyhlásil mimoriadnu
splatnosť dňa 14.07.2020. Tiež mal za to, že lehota pre plynutie 15 dní bola splnená a postupca

mal vyhlásiť zročnosť úveru najneskôr do splatnosti splátky splatnej dňa 16.06.2020. Poukázal na
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/268/2020 zo dňa 29.11.2022, ktoré bolo zverejnené
v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. 3/2023, v ktorom sa najvyšší súd vyjadroval
k plynutiu 15 dňovej lehoty na upozornenie podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ktorá podľanázoru najvyššieho súdu by mala byť táto výzva realizovaná ešte pred uplynutím troch mesiacov od
omeškaniasozaplatenímomeškanejsplátky.TaktiežpoukázalnarozsudokNajvyššiehosúduSRsp.zn.
5Cdo/36/2020, ktoré bolo zverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. 1/2021. Vo

vyjadrení citoval z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia, kde sa podľa jeho názoru najvyšší súd vyjadril
k potrebe vyhlásenia mimoriadnej splatnosti.

11. Nad rámec uvedeného vyjadril, že zmluva o úvere je podľa jeho názoru bezúročná a bezpoplatková
a poukázal na § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. Tiež zastal názor, že v danom prípade ide o

vopred pripravenú formulárovú zmluvu a žalobca nepreukázal, že žalovaný mal možnosť odmietnuť
poistenie, poplatok za poistenie musí byť zahrnutý do výpočtu RPMN a keďže právny predchodca
žalobcu poplatok za poistenie nezahrnul do výpočtu RPMN, zmluva obsahuje nesprávny výpočet RPMN.
Pre potvrdenie uvedeného záveru poukázal na rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/297/2019
zo dňa 30.09.2021. Žalovaný uviedol, že vzhľadom na to, že zo strany právneho predchodcu žalobcu
došlo k okamžitému započítaniu poplatku vo výške 300 eur za poskytnutie úveru, zmluva obsahuje

neprávny údaj o celkovej výške úveru, ktorý bol použitý pri výpočte RPMN, čo má za následok nesprávny
údaj o RPMN. Takýto postup vyhodnotil za rozporný so závermi plynúcimi z rozhodnutia Súdneho
dvora EU vo veci C-377/2014. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 18Co/151/2019 zo dňa 16.01.2019 a tiež na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.
23CoCsp/50/2020 zo dňa 13.07.2021.

12. Ak by súd vyhodnotil, že zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov, žalovaný nebol ku dňu
27.04.2020, kedy bol vypracovaný list - tretia upomienka – pokus o zmier v omeškaní so splátkou
viac ako 3 mesiace v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, nakoľko bol povinný uhrádzať
len splátky istiny, a preto aj z uvedeného dôvodu podľa jeho názoru neboli splnené podmienky pre

platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti. Zastal tiež názor, že list zo dňa 27.04.2020, ako aj list
zo dňa 14.07.2020 – vyhlásenie mimoriadnej splatnosti sú neplatnými právnymi úkonmi v zmysle
§ 39 Občianskeho zákonníka. Neplatnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru s poukazom na
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru a teda neexistenciu omeškania pre povinnosť splácať len splátky
istiny potvrdil aj Krajský súd v Trenčíne v rozsudku sp. zn. 6CoCsp/25/2022 zo dňa 26.10.2022. Záverom

konštatoval, že žalobca nepreukázal naplnenie podmienok pre platné postúpenie pohľadávky v zmysle
§ 92 ods. 8 zákona o bankách, v dôsledku čoho nemá aktívnu vecnú legitimáciu.

13. Žalobca následne doručil vyjadrenie k uvedenému vyjadreniu žalovaného, v ktorom vyslovil len, že
naďalej trvá na podanom odvolaní a na svojich predchádzajúcich vyjadreniach.

14. Ďalšie podania strán sporu doručené neboli.

15. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v
ktorej neprospech bolo rozhodnuté, v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP,

362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti (§ 363 CSP), viazaný rozsahom odvolania a odvolacími
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie (§ 383 CSP), prejednal odvolanie žalobcu na nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 385 ods.
1 CSP), pretože považoval za potrebné zopakovať dokazovanie, a po zopakovaní dokazovania odročil
vyhlásenie rozsudku na deň 31.10.2024, na ktorom následne rozsudok vyhlásil (§ 219 ods. 2 CSP)

a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením je
potrebné podľa § 388 CSP zmeniť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, keďže neboli splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

16. V prvom rade odvolací súd mal za to, že predmetom tohto konania bola žaloba žalobcu, ktorou

sa od žalovaného domáhal zaplatenia istiny vo výške 10.411,43 eura, úroku vo výške 2.306,03 eura,
úroku z omeškania vo výške 1.004,84 eura, úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 11.218,53
eura od 04.03.2022 do 17.03.2022, úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 10.998,53 eura
od 18.03.2022 do 16.05.2022, úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 10.778,53 eura
od 17.05.2022 do 15.06.2022, úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 10.558,53 eura od

16.06.2022 do 14.07.2022, úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 10.338,53 eura od
15.07.2022 do zaplatenia, na tom skutkovom základe, že právny predchodca žalobcu na neho postúpil
pohľadávku voči žalovanému, ktorý s ním uzatvoril Zmluvu dňa 09.07.2018, na základe ktorej poskytol
žalovanému peňažné prostriedky - úver vo výške 15.000 eur, podmienky čerpania úveru, jeho splácaniaa ďalšie náležitosti boli upravené v zmluve a vo VOP, avšak žalovaný neplnil splátky v dohodnutých
termínoch, preto bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru. Pohľadávka v sume 14.602,30 eura,
pozostávala z istiny vo výške 11.218,53 eura, úroku vo výške 2.306,03 eura, úroku z omeškania vo výške

1.004,84 eura a poplatkov vo výške 72,90 eura. Žalovaný po postúpení pohľadávky zaplatil 4 x 220 eur.

17. Súd prvej inštancie vo veci už rozhodol (v poradí prvým) rozsudkom č. k. 12Csp/17/2023-151 zo dňa
27.03.2023, ktorým žalobou uplatnenému nároku žalobcu v plnom rozsahu vyhovel (výrok I.) a žalobcovi
voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V dôsledku odvolania podaného

žalovaným voči uvedenému rozsudku, Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 8CoCsp/15/2023-194 zo
dňa 07.09.2023 (ďalej ako „zrušujúce uznesenie“) daný rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd zastal názor, že súd prvej inštancie sa v napadnutom
rozsudku nedostatočne zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu ako postupníka, ktorý
nadobudol predmetnú pohľadávku na podklade zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13.11.2020.
Súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodol (v poradí druhým) rozsudkom bližšie citovaným v záhlaví

tohto rozhodnutia, ktorým žalobu žalobcu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
pre absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, keď v konaní nebolo preukázané platné
mimoriadne zosplatnenie spotrebiteľského úveru.

18. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom

znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, ako i to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

19. Za účelom vysporiadania sa s odvolacou argumentáciou, týkajúcou sa nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie, ako aj námietkami žalovaného, vznesenými v konaní pred súdom prvej inštancie a tiež
vo vyjadrení k odvolaniu, odvolací súd nariadil pojednávanie, na ktorom zopakoval dokazovanie a to
oboznámením rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13.11.2020 spolu so splnomocnením,
žiadosťou o postúpenie a prevod a prílohou k zmluve o postúpení pohľadávok na č.l. 9 – 26, Európskymi

informáciami o spotrebiteľskom úvere na č.l. 27 -30, údajom o hodnote ročnej percentuálnej miery
nákladov a o priemernej ročnej percentuálnej miere nákladov k spotrebiteľskému úveru na č.l. 31,
informáciou finančného sprostredkovateľa k dojednávanému poisteniu na č.l. 31 (rub) – 33, poistením
schopnosti splácať spotrebiteľský úver (informačný dokument o poistnom produkte) na č.l. 33 (rub)
– 34, všeobecnými poistnými podmienkami č.l. 34 (rub) – 37 (podpísaný žalovaným), výzvou na

predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom spolu s doručenku na č.l. 38, cenníkom na č.l.
39 - 45, treťou upomienkou – pokus o zmier spolu s doručenkou na č.l. 46, prehľadom platieb na č.l.
47, oznámením o vymáhaní na č.l. 48, pokusom o zmier na č.l. 49, informáciou o spracovávaných
osobných údajoch na č.l. 50, oznámením o postúpení pohľadávky na č.l. 51, pokusom o zmier na
č.l. 52, podacím hárkom na č.l. 53, zmluvou o poskytnutí spotrebiteľského úveru na č.l. 54 -58,

všeobecnými obchodnými podmienkami VÚB, a.s., na č.l. 59 – 62, žiadosťou o VÚB Pôžičku –
bezúčelovú na č.l. 63 – 64, dátami dopytu na č.l. 100 – 101, poštovým podacím hárkom na č.l. 113 –
114. Okrem toho odvolací súd skonštatoval, že súd prvej inštancie sa už v poradí druhom rozhodnutí
nezaoberal námietkami žalovaného, týkajúcimi sa zmluvného vzťahu, preto odvolací súd na nariadenom
pojednávaní vyzval strany sporu, aby sa vyjadrili k možnému použitiu § 2 písm. l/, § 9 ods. 2, § 11

ods. 1 písm. b/ Zákona o spotrebiteľských úveroch. Mal pritom za to, že § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1
písm. b/ Zákona o spotrebiteľských úveroch sa nachádzajú aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
súdu prvej inštancie, preto ich vo svojom rozhodnutí už necitoval. Žalobca, prostredníctvom svojho
právneho zástupcu, sa vyjadril k možnému použitiu uvedených zákonných ustanovení na nariadenom
pojednávaní a poukázal pritom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/277/2020 z 30.06.2022. S poukazom

na predložené listiny bol toho názoru, že úver bol poskytnutý na daný účet spotrebiteľa v plnej výške
a následne došlo podľa dohody k inkasu spracovateľského poplatku. Na základe toho bolo možné
ustáliť, že dlžník sám rozhodol o ekonomickom využití úveru. V tom videl odlišnosť skutkovej situácie
riešenej v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ a tiež poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III.
ÚS 612/2022 z 10.11.2022. Žalovaný právny názor k možnému použitiu vyššie uvedených zákonných

ustanovení vyjadril už vo vyjadrení k odvolaniu. Pojednávania sa žalovaný, ako ani jeho právny zástupca
nezúčastnili, preto odvolací súd pojednával v ich neprítomnosti podľa § 180 CSP, ako aj v neprítomnosti
žalobcu. Po zopakovaní dokazovania a vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu odvolací súd odročil
pojednávanie na vyhlásenie rozsudku na deň 31.10.2024 a dňa 31.10.2024 rozsudok vyhlásil.20. Zopakovaným dokazovaním odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie správne ustálil, že medzi
žalovaným a právnym predchodcom žalobcu, t.j. VÚB, a.s., bola uzatvorená zmluva o poskytnutí

spotrebiteľského úveru, ktorú je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Následne súd prvej
inštancie sa správne zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie tak, ako to vymedzil odvolací súd vo
svojomskoršomrozhodnutí.Otázkouaktívnejvecnejlegitimáciesabolopotrebnézaoberaťnajmäztoho
pohľadu, že žalobca má postavenie postupníka, keďže (ako už bolo vyššie uvedené) v danom prípade
došlo k postúpeniu pohľadávky z pôvodného veriteľa (postupcu) - Všeobecná úverová banka, a.s. na

žalobcu (postupníka), na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13.11.2020. Zodpovedanie
otázky aktívnej vecnej legitimácie odvolací súd vyhodnotil za dôležité najmä s dôrazom na postavenie
žalobcu ako postupníka, ktorému bola v tomto konaní vymáhaná pohľadávka postúpená pôvodným
veriteľom na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 13.11.2020 (žiadosť o postúpenie
pohľadávky zo dňa 03.03.2022 – č. l. 25), a teda tento nebol primárnym veriteľom žalovaného. Uvedené
má svoj význam najmä z dôvodu, že ak by žalobca nebol nositeľom aktívnej vecnej legitimácie, nebol by

žiaden dôvod (rešpektujúc pritom zásadu hospodárnosti konania) na preskúmavanie spotrebiteľského
vzťahu existujúceho medzi stranami sporu a z neho plynúcich nárokov, ktoré sú predmetom konania,
pretože žalobcovi, by tento nárok z hľadiska hmotného práva neprislúchal.

21. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana sporu subjektom

práva a strana na opačnej procesnej strane je subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom sporu, sa v
civilnom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie
je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť
stranou, resp. účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne
je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom

hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v
konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že
je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú
v konaní ide (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

22. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie svoj právny záver o nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu založil na tom, že po doručení výzvy zo dňa 27.04.2020 bol predchodca žalobcu
povinný vyhlásiť mimoriadnu splatnosť do 16.05.2020 a postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť až ku
dňu 14.07.2020, preto súd dospel k záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. S takýmto
záverom sa nestotožnil žalobca, ani odvolací súd, majúc pritom za to, že Najvyšší súd SR v uznesení

sp. zn. 1Cdo/123/2022 zo dňa 31. 01. 2024 uviedol, že „pokiaľ sa vykonaným dokazovaním nepreukáže
opak, treba vychádzať z princípu racionálneho správania účastníkov zmluvných vzťahov, ktorí konajú
v súlade so zákonom, a teda vzhľadom na ustanovenie § 565 druhej vety Občianskeho zákonníka je
potrebné predpokladať, že zosplatnenie bolo vyvolané tou splátkou, ktorá bola v čase zosplatnenia
tri mesiace po splatnosti.“ Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd bol toho názoru, že predchodca

žalobcu vyhlásil predčasnú splatnosť ku dňu 14.07.2020 a Výzva na predčasné splatenie zostatku úveru
s príslušenstvom bola žalovanému doručená dňa 29.07.2020, teda vychádzajúc z princípu racionálneho
správania účastníkov zmluvných vzťahov, odvolací súd mal za to, že k dátumu zosplatnenia mala byť
v omeškaní splátka, splatná dňa 16.03.2020 a ku dňu doručenia Výzvy na predčasné splatenie zostatku
úveru s príslušenstvom, mala byť v omeškaní splátka, splatná dňa 16.04.2020. Prihliadnuc na tretiu

upomienku – pokus o zmier, odvolací súd mal za preukázané, že žalovaný bol v omeškaní so splátkami
splatnýmidňa16.02.2020,16.03.2020a16.04.2020,tedazosplatneniebolovyvolanésplátkou,splatnou
dňa 16.03.2020 a tiež ku dňu doručenia zosplatnenia, splátkou splatnou dňa 16.04.2020 tak, ako to
uviedol aj právny zástupca žalobcu na pojednávaní konanom dňa 08.01.2024, v dôsledku čoho odvolací
súd bol toho názoru, že zosplatnenie bolo platným právnym úkonom. Rovnako tak boli podľa názoru

odvolacieho súdu splnené aj podmienky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách v spojitosti s § 17 ods. 1
zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, teda sa jednalo o postúpenie v súlade so zákonom
a bolo potrebné konštatovať, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby.

23. Následne sporom bol aj nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu z dôvodu, že podľa tvrdení

žalovaného mal byť poskytnutý úvere bezúročný a bez poplatkov, teda ku dňu zosplatnenia úveru nemal
byť žalovaný v omeškaní so žiadnou splátkou viac ako tri mesiace.24. Bezúročnosť a bezpoplatkovosť žalovaný namietal v prvom rade z dôvodu nedostatočného
skúmania bonity žalovaného. K uvedenému sa odvolací súd vyjadril už v uznesení č.k.
8CoCsp/15/2023-194 zo dňa 07.09.2023, kde v bode 36 uviedol, že „je potrebné sa v plnom rozsahu

stotožniť s právnym názorom vysloveným súdom prvej inštancie (bod 8. odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia, t.j. rozhodnutia č.k. 12Csp/17/2023-151 zo dňa 27.03.2023) v napadnutom rozhodnutí,
že právny predchodca žalobcu pri skúmaní bonity žalovaného postupoval v súlade s odbornou
starostlivosťou a overoval si bonitu klienta, keď posudzoval jeho schopnosti úver splácať, zobral do
úvahy všetky dostupné informácie, vrátane údajov z úverového registra, výsledkom čoho bolo zistenie,

že žalovaný je schopný poskytnutý úver splácať. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na zistenia
súdu prvej inštancie, že veriteľ t. j. právny predchodca žalobcu si existujúce záväzky spotrebiteľa overil
dopytom do úverového registra zo dňa 09.07.2018 (č. l. 100), z ktorého je zrejmé, že spotrebiteľ nemal v
čase poskytnutia úveru žiadne existujúce splátkové či nesplátkové úvery. Počítal s mesačným úverovým
zaťažením vo výške 217,79 eura za novoposkytnutý úver. Žalovaný v žiadosti o úver deklaroval, že je
zamestnaný na trvalý pracovný pomer u zamestnávateľa SEMECS, s.r.o. od 09/2017 a poberá čistý

príjem za posledný mesiac vo výške 788,67 eura, predchádzajúci mesiac vo výške 811,41 eura a ďalší
predchádzajúci mesiac vo výške 829,12 eura s tým, že tento príjem bol overený nezávislým dopytom
do Sociálnej poisťovne. Zároveň ako uviedol súd prvej inštancie žalovaný v danom čase nemal žiadne
vyživovanédieťa(akouviedolžalovanývžiadostioposkytnutieúveru),pretoveriteľpriposudzovaníjeho
bonity správne bral do úvahy len životné minimum žalovaného. Životné minimum na členov domácnosti

spotrebiteľa ku dňu poskytnutia úveru bolo vo výške 199,48 eura s tým, že žalobca ako vo svojom
písomnom vyjadrení zo dňa 06.02.2023 uviedol s ohľadom na ust. § 2 ods. 5 Opatrenia NBS č. 10/2017
sa Ukazovateľ schopnosti splácať úver (DSTI) nesmel ku dňu uzavretia úveru prekročiť hodnotu 0,80
a u žalovaného vyšiel výpočet DSTI na 0,28, veriteľ bol v čase poskytnutia úveru povinný zohľadniť
povinnú rezervu vo výške 20% rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným

minimom spotrebiteľa, životným minimom osoby, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť a
ktorá žije so spotrebiteľom v spoločnej domácnosti a výdavkami na inú osobu, voči ktorej má spotrebiteľ
vyživovaciu povinnosť vo výške určenej právoplatným rozhodnutím súdu. Pri posudzovaní žiadosti o
úver bola v rámci mesačných nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb žiadateľa o úver
braná do úvahy paušálna suma výdavkov vo výške 15% rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu

spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa a členov jeho domácnosti, voči ktorým má spotrebiteľ
vyživovaciu povinnosť v súlade s Opatrením. Na základe uvedených skutočností odvolací súd zastal
názor, že v danom prejednávanom prípade je nepochybné, že veriteľ skúmal platobné možnosti na
strane žalovaného ako dlžníka pred uzatvorením samotnej úverovej zmluvy resp. skúmal jeho bonitu,
a to na základe všetkých informácií, ktoré mal a mohol mať v danom čase k dispozícií resp. poskytnuté

od samotného dlžníka, ale aj informácií z výstupov z registrov, a to zo Sociálnej poisťovne, ako aj
zúverovéhoregistra,keďjezrejmé,žetaktozískanéúdajevichvzájomnejsúvislostiporovnal,vyhodnotil
a dospel k záveru o tom, že žalovaný spĺňa predpoklady pre poskytnutie úveru resp. v jeho prípade
je splnená podmienky dostatočnej bonity v porovnaní s výškou požadovaného úveru. Poukazujúc na
uvedený záver, preto nie je možné dospieť k záveru, že by právny predchodca žalobcu ako veriteľ

nepostupoval s odbornou starostlivosťou, z dôvodu čoho by nemohol veriteľ pristúpiť k právu na
mimoriadne zosplatnenie úveru, ale zároveň tiež nebolo preukázané ani veriteľovo hrubého porušenia
povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pre ktoré porušenie
sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.“ Na uvedenom právnom názore, aj po zopakovaní
dokazovania, odvolací súd zotrváva a má za to, že aplikácia právnych predpisov, na ktoré poukazoval

žalovaný v rámci prvostupňového a odvolacieho konania, nie je dôvodná, preto ich ani nepoužil.

25. Ďalšou námietkou žalovaného, týkajúcou sa bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, bola tá
skutočnosť, že podľa žalovaného žalobca nepreukázal možnosť odmietnuť poistenie, preto poplatok za
poistenie mal byť v zmysle § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch zahrnutý

do výpočtu RPMN. Keďže však právny predchodca žalobcu poplatok za poistenie do výpočtu RPMN
nezahrnul, mal žalovaný za to, že zmluva obsahuje nesprávny výpočet RPMN. K uvedenému odvolací
súd poukazuje na to, že uzatvoreniu zmluvného vzťahu predchádzala žiadosť žalovaného, v rámci ktorej
žalovaný uviedol základný súbor poistenia. Následne bola žalovanému predložená zmluva o poskytnutí
spotrebiteľského úveru, kde v rámci úverového vzťahu nebolo vymedzené žiadne poistné, ale až

následnedlžníksapodpisomzmluvyrozhodolopristúpeníkpoisteniuschopnostisplácaťpôžičkuazvolil
si základný súbor poistenia a bol aj oboznámený s poistnými podmienkami, z ktorých je zrejmé, že
žalovaný už využíval poistenie schopnosti splácať úver. Naviac, žalobca predložil aj to, že žalovaný bol
oboznámený aj s európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere, z ktorých jednoznačne vyplývalo,že na získanie spotrebiteľského úveru nie je potrebné poistenie, a preto odvolací súd bol toho názoru,
že žalobca dostatočne preukázal, že žalovaný bol oboznámený s tým, že podmienkou poskytnutia úveru
nie je poistenie, preto ani nedošlo k porušeniu § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch a zmluva

obsahuje s poukazom na poistenie správny výpočet RPMN.

26.Žalovanýtaktiežnamietal,žepredchodcažalobcuzapočítalpoplatokvovýške300eurzaposkytnutie
úveru v úvode zmluvného vzťahu, v dôsledku čoho nemohol využívať celú výšku spotrebiteľského úveru,
a teda zmluva obsahuje nesprávny údaj o celkovej výške úveru, ktorý bol použitý pri výpočte RPMN, čo

má za následok taktiež nesprávny údaj o RPMN. Poukázal pritom na rozsudok Súdneho dvora EU vo
veci C-377/2014, ako aj rozhodnutia krajských súdov.

27.VrozsudkuvoveciC-377/14Radlinger,RadlingerováprotiFinwaya.s.saSúdnydvorEurópskejÚnie
okrem iného vyjadril k požiadavkám na náležitosti spotrebiteľských zmlúv a na otázku vnútroštátneho
súdu, akým spôsobom sa má vykladať pojem „celková výška úveru“ obsiahnutý v článku 3 písm. l/

a článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 a pojem „výška čerpania“ obsiahnutý v bode I prílohy I tejto
smernice odpovedal, že článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES ako aj bod I prílohy
I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú
celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru
účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne

vyplatené. V rozhodnutí Súdny dvor uviedol, že dôsledkom takéhoto postupu, t.j. zahrnutia nákladov
spotrebiteľa spojených s úverom do výšky čerpania úveru, je podhodnotenie RPMN, ktorého výpočet
závisí od celkovej výšky úveru (bod 87). Zároveň informácia o celkových nákladoch úveru umožňuje
spotrebiteľovi porovnať ponuky úverov a posúdiť rozsah jeho záväzku (bod 90).

28. Aplikácia vyššie uvedených záverov bola premietnutá už aj v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu
SR a to v rozsudku sp. zn. 9Cdo/287/2022 zo dňa 30.06.2022, ako aj v uznesení sp. zn. 4Cdo/130/2022
zo dňa 24.10.2023 a tiež rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo/29/2023 zo dňa 28.06.2023, ako aj v rozhodnutiach
pod sp. zn. 2Cdo/165/2020, sp. zn. 4Cdo/93/2023, sp. zn. 4Cdo/322/2020 a sp. zn. 7Cdo/31/2022,
čo je potrebné už považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe. Neobstojí pritom argumentácia

žalobcu, že na daný prípad bolo potrebné aplikovať rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/277/2020, pretože
uvedené rozhodnutie sa týkalo toho, že zo skutkového stavu bolo zistené, že žalobcom bola reálne
vyplatená nižšia suma ako suma uvedená v zmluve ako výška úveru. Naviac, čo sa týkalo dodatku,
uvedeného v bode 30., k tomu je potrebné poukázať na vyššie uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR, ktoré priamo riešili situáciu (nielen hypoteticky), že bolo preukázané poskytnutie sumy úveru na

účet a z nej došlo k zinkasovaniu sumy v prospech veriteľa. Rovnako tak odvolací súd dodáva, že čo sa
týkalouzneseniaÚstavnéhosúduSRsp.zn.III.ÚS612/2022-12zodňa10.11.2022,naktorépoukazoval
žalobca, ani toto neobstojí oproti ustálenej rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR, nakoľko ústavná
sťažnosť bola odmietnutá a predmetom posúdenia bolo odmietnutie dovolania sťažovateľa z dôvodu,
že rozhodnutie sa týkalo peňažného plnenia, ktoré neprevyšovalo dvojnásobok minimálnej mzdy. Teda

dovolací súd, ani ústavný súd neriešil meritórne otázku aplikácie záverom rozsudku Súdneho dvora vo
veci C-377/14 na prejednávaný prípad. V tejto súvislosti pozornosti odvolacieho súdu neušlo odlišné
stanovisko sudcu C. D., ktorý poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/287/2021
z 30.06.2022 a vyjadril presvedčenie, že „vo veci sťažovateľa došlo k porušeniu práva Európskej únie.
Súdny dvor už mnohokrát pripomenul, že podľa jeho ustálenej judikatúry sú vnútroštátne súdu pri

uplatňovanívnútroštátnehoprávapovinnévykladaťhovčonajväčšejmožnejmieresohľadomnaznenie
a účel smernice 2008/48 tak, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok...“

29. Vychádzajúc z vyššie uvedenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, odvolací súd je toho
názoru, že Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 28. júna 2023 sp. zn. 4Cdo/29/2023 vyslovil záver, že „jednou

z obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej zmluvy je aj údaj o výške úveru, ktorého definíciu podáva
ustanovenie § 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľ na základe správne v zmluve
uvedených informácií o výške skutočne poskytnutého úveru, dostáva jasnú predstavu o celkovej
hodnote svojho záväzku, o tom, čo vlastne spláca a akú sumu si skutočne požičal, ako aj to, akú
má povahu jeho záväzok z hľadiska nákladov s ním spojených. Zároveň nesprávne uvedený údaj

môže mať za následok vplyv na správnosť ďalších údajov spotrebiteľskej zmluvy a tiež na samotnú
výšku záväzkov spotrebiteľa (výšku splátky, úročenie úverovej sumy). Pokiaľ teda údaje predstavujúce
obligatórne náležitosti spotrebiteľskej zmluvy nie sú uvedené v zmluve správne, nemožno hovoriť
o splnení povinnosti podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom nesplnenie z nehovyplývajúcej povinnosti zákon striktne sankcionuje tým, že spotrebiteľský úver sa stáva od počiatku
bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch). V tomto smere
teda neexistuje žiadna výnimka a veriteľ sa nemôže zbaviť svojej povinnosti, resp. nemôže konvalidovať

nesprávne, či zavádzajúce údaje v zmluve tým, že v nej síce výslovne uvedie, akú čiastku predstavuje
náklad, avšak zároveň ho prezentuje ako súčasť poskytnutého úveru, teda aktívum, hoci v skutočnosti
ide o náklad spotrebiteľa, a to ani za tej podmienky, že klient súhlasí s okamžitým započítaním nákladu
dovýškyúveru.Vdôsledkunavýšeniacelkovejvýškyúveruonákladnemôžebyťsprávnevypočítanáani
výška RPMN, keďže výpočet RPMN je závislý od výšky poskytnutého úveru. Navýšenie celkovej výšky

úveru o náklady má zároveň aj ten následok, že sa bude úročiť nielen poskytnutý úver, ale aj náklad,
tým pádom dôjde k zvýšeniu celkovej splatnej čiastky a mení sa tým výška hlavného predmetu zmluvy.“

30. Z rozhodnutia sp. zn. 9Cdo/287/2021 tiež vyplýva, že „jednou z podstatných náležitostí zmluvy
o spotrebiteľskom úvere je údaj o celkovej výške úveru. V zmysle definície zákona o spotrebiteľských
úveroch ide o maximálnu výšku alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe

zmluvy. Zákon zároveň definuje osobitne aj pojem celkových nákladov spotrebiteľa ako všetkých
nákladov spojených s úverom vrátane poplatkov akéhokoľvek druhu. Pokiaľ je teda predmetom
posúdenia poplatok za poskytnutie úveru, ktorý je bez pochýb nákladom spotrebiteľa súvisiacim
s úverom, potom je pojmovo vylúčené, aby bol zároveň považovaný za finančné prostriedky poskytnuté
na základe úverovej zmluvy.“

31. Podľa § 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, platného a účinného v čase uzatvorenia
zmluvného vzťahu, celkovou výškou spotrebiteľského úveru je maximálna výška alebo súčet všetkých
finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

32. Aj v danom prípade právny predchodca žalobcu síce formálne poskytol žalovanému finančné
prostriedky v sume 15.000 eur, avšak v dôsledku následného odpočítania poplatku za poskytnutie
úveru, s týmito finančnými prostriedkami žalovaný nemohol disponovať a v skutočnosti mu bol ako úver
poskytnutá suma nižšia, než bola deklarovaná v zmluve o úver. Takéto navýšenie celkovej výšky úveru

o poplatok za poskytnutie úveru môže mať dopad nielen na správny výpočet a výšku RPMN, ale aj
ten následok, že sa bude úročiť nielen poskytnutý úver, ale aj poplatok za jeho poskytnutie, v dôsledku
čoho dôjde k zvýšeniu celkovej splatnej čiastky a mení sa tým výška hlavného záväzku zmluvy. Z tohto
dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že úverová zmluva neobsahuje správne údaje v zmysle § 9
ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa, v dôsledku čoho je potrebné uplatniť sankciu za porušenie tejto

povinnosti v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa a zmluvu o úvere považovať
za bezúročnú a bezpoplatkovú.

33. Neobstojí však argumentácia žalovaného, že právnemu predchodcovi žalobcu nevzniklo právo na
predčasné zosplatnenie úveru vrátane príslušenstva, pretože z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol

povinný hradiť svoj zmluvný záväzok mesačne k 16. dňu v mesiaci vo výške 217,79 eura, čo však
neplnil riadne a včas, v dôsledku čoho došlo k splneniu podmienok pre platné predčasné zosplatnenie
úveru tak, ako to uviedol odvolací súd vyššie. Ak mal žalovaný za to, že má preplatok na zaplatených
úrokoch, v rámci jednotlivých ním uhradených splátok úveru, uvedené mal v rámci započítania namietať
právnemu predchodcovi žalobcu pri upomienkach, ako aj výzve na predčasné splatenie zostatku úveru

s príslušenstvom. Po predčasnom zosplatnení úveru už takýmto námietkam nemožno vyhovieť, a preto
uvedenú námietku odvolací súd vyhodnotil za nedôvodnú. Bolo potrebné vychádzať z toho, že v čase
vypracovania upomienky bol žalovaný v omeškaní s tromi splátkami, pričom ku dňu zosplatnenia bola
jedna z týchto troch splátok tri mesiace po splatnosti, a právny predchodca žalobcu vykonal zosplatnenie
do splatnosti nasledujúcej splátky, čím splnil všetky zákonom požadované náležitosti, vyplývajúce z §

53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka.

34. Nedôvodná podľa názoru odvolacieho súdu bola aj námietka žalovaného, týkajúca sa poštového
podacieho lístka, nakoľko v spise sa nachádza poštový podací hárok na č.l. 113 – 114, z ktorého je
zrejmé, že tretia upomienka bola žalovanému riadne doručená dňa 30.04.2020. Zároveň tiež odvolací

súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/90/2023 zo dňa 29.11.2023, v ktorom
sa najvyšší súd zaoberal otázkou, či doručenie do dispozičnej sféry adresáta, preukázané podacím
hárkom, spôsobuje účinky riadneho doručenia, pokiaľ je adresátom spotrebiteľ. Odvolací súd v ďalšom,
v plnom rozsahu, poukazuje na odôvodnenie definovaného rozhodnutia najvyššieho súdu a poukazujena záver z neho plynúci, a to, že „právny záver o nepreukázaní doručovania výzvy podacím hárkom,
nemožno považovať za správny“.

35. Zhrnúc vyššie uvedené, odvolací súd dodáva, že keďže odvolací súd vzhliadol úver za bezúročný
a bez poplatkov, žalobca sa dôvodne voči žalovanému domáhal len zaplatenia istiny, poplatku za
poistenie a úrokov z omeškania, pričom z prehľadu úhrad na č.l. 47 spisu vyplýva, že žalovaný do
zosplatnenia uhradil na istine sumu 2.231,47 eura a na úrokoch sumu 1.470,05 eura, ktorú je však
potrebné z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti odpočítať od dlžnej sumy, teda zo sumy 14.700 eur

(15.000 – 300 /poplatok, ktorý nebol reálne zaplateným, ale odpočítaný/) je potrebné odpočítať okrem
sumy 2.231,47 eura aj sumu 1.470,05 eura do zosplatnenia. Následne po zosplatnení žalovaný zaplatil
na istinu sumu 1.550 eur a po postúpení pohľadávky ešte sumu 880 eur, v dôsledku čoho žalovaný
je povinný na istine zaplatiť ešte sumu 8.568,48 eura (14.700 – 2.231,47 – 1.470,05 – 1.550 – 880),
spolu so zákonnými úrokmi z omeškania. Z prehľadu úhrad na č.l. 47 tiež vyplývalo, že žalovaný na
poplatkoch za poistenie zaplatil sumu 238,70 eura a poplatky za poistenie mu vznikli spolu v sume

291,60 eura (viď. špecifikácia postúpenej pohľadávky), teda mu zostala povinnosť zaplatiť ešte sumu
52,90 eura na poplatkoch za poistenie, taktiež spolu so zákonnými úrokmi z omeškania. Zodpovednosť
za omeškanie je pritom objektívnej povahy, vzniká bez ohľadu na zavinenie. Jej dôsledkom je vznik
povinnosti dlžníka platiť veriteľovi úroky z omeškania. Výšku úrokov z omeškania určuje vykonávací
predpis, pričom sadzba úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch vzniknutých po 01.02.2013

bola v období od 16.03.2016-26.07.2022 vo výške 5% ročne, preto odvolací súd žalobcom požadovanú
úrokovú sadzbu považoval za správnu a priznal v požadovanom rozsahu, avšak ako zákonný úrok
z omeškania a nie bankový úrok z omeškania, nakoľko aj v tejto časti bolo potrebné zmluvu považovať
za bezúročnú a bezpoplatkovú. Pozornosti odvolacieho súdu neušlo, že žalobca úroky z omeškania
požadoval do zosplatnenia z jednotlivých neuhradených splátok a tiež odo dňa nasledujúceho po

zosplatnení(t.j.od15.07.2020)akapitalizovalichažkudňu03.03.2022,atovsume1.004,84eura,preto
viazaný petitom žaloby mu priznal na kapitalizovaných úrokoch z omeškania sumu 865,88 eura, ktorá
pozostávala z nezaplatených úrokov z omeškania do zosplatnenia z nezaplatených splátok v sume 7,97
eura(10,44-2,47)azkapitalizovanýchúrokovzomeškaniavovýške5%ročnezaobdobieod15.07.2020
do 03.03.2022, pričom zo sumy 11.051,38 eura od 15.07.2020 do 18.11.2020 predstavoval sumu 192,26

eura, zo sumy 10.821,38 eura od 19.11.2020 do 15.03.2021 sumu 173,44 eura, zo sumy 10.601,38 eura
od 16.03.2021 do 14.06.2021 sumu 132,15 eura, zo sumy 10.381,38 eura od 15.06.2021 do 29.09.2021
sumu 152,17 eura, zo sumy 10.161,38 eura od 30.09.2021 do 14.10.2021 sumu 20,88 eura, zo sumy
9.941,38 eura od 15.10.2021 do 16.11.2021 sumu 44,94 eura, zo sumy 9.721,38 eura od 17.11.2021 do
17.02.2022 sumu 123,85 eura, zo sumy 9.501,38 eura od 18.02.2022 do 03.03.2022 sumu 18,22 eura.

Po dátume 04.03.2022 žalobca požadoval úroky z omeškania v nekapitalizovanej forme, v dôsledku
čohoodvolacísúdmupriznalúrokzomeškaniavovýške5%ročnezosumy9.501,38euraod04.03.2022
do 17.03.2022, zo sumy 9.281,38 eura od 18.03.2022 do 16.05.2022, zo sumy 9.061,38 eura od
17.05.2022 do 15.06.2022, zo sumy 8.841,38 eura od 16.06.2022 do 14.07.2022, zo sumy 8.621,38
eura od 15.07.2022 do zaplatenia. Vychádzal pritom z toho, že každú úhradu na istine bolo potrebné

zohľadniť a znížil výšku istiny, z ktorej bude žalovaný povinný hradiť úroky z omeškania. Po zosplatnení
žalovaný pritom uhradil sumu 230 eur dňa 18.11.2020 a sumu 220 eur dňa 15.03.2021, 14.06.2021,
29.09.2021, 14.10.2021, 16.11.2021, 17.02.2022, 17.03.2022, 16.05.2022, 15.06.2022, 14.07.2022.
Vo zvyšnej časti, týkajúcej sa úrokov z omeškania nad priznaný rozsah (či už kapitalizovaných, ako
aj nekapitalizovaných), ako aj úrokov a poplatkov, vyplývajúcich zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

odvolací súd žalobu zamietol, a to z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti.

36. Čo sa týkalo argumentácie, ktorou strany sporu poukazovali na rozhodnutia krajských súdov,
odvolací súd uvádza, že ustanovenie § 193 CSP zakotvuje, ktorými rozhodnutiami je všeobecný súd
viazaný s tým, že právne závery ostatných všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú

v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, a preto ostatné súdy rozhodujúce v
obdobných veciach nezaväzujú rozhodnúť identicky. Ohľadom rozhodnutí NS SR, týkajúcich sa aktívnej
vecnej legitimácie, odvolací súd dodáva, že svoj právny záver o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu
založil taktiež na rozhodnutí NS SR, ktoré bolo vydané v januári 2024 a najbližšie riešilo konkrétnu
právnu situáciu. Ostatné rozhodnutia, na ktoré poukazovali strany sporu podľa názoru odvolacieho súdu

problematiku aktívnej vecnej legitimácie riešili v rámci inej skutkovej a právnej situácie. Pri právnom
posúdení odvolací súd rovnako tak akceptoval názor vyjadrený v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Cdo/154/20222 z 27.02.2024 a bol toho názoru, že výzva podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách
spĺňala všetky zákonom stanovené náležitosti.37. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v spojení
s opravným uznesením zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, podľa § 388 CSP.

38. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa §
396 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 OSP tak, že určil hodnotu sporu v sume 13.722,30
eura, pozostávajúcu z istiny, úrokov, kapitalizovaných úrokov z omeškania a poplatkov. Následne určil,
že žalobca bol úspešný v istine v sume 8.568,48 eura, kapitalizovaných úrokoch z omeškania v sume

865,88 eura a poplatkoch za poistenie v sume 52,90 eura, teda spolu v sume 9.487,26 eura, čo
predstavovalo úspech v rozsahu 69,14 % a neúspech v rozsahu 30,86 %. Po porovnaní vzájomného
pomeru úspechu a neúspechu, odvolací súd dospel k záveru, že úspech žalobcu je v rozsahu 38,28 %
(69,14 % - 30,86 %), v dôsledku čoho súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania s poukazom na §
255 ods. 2 CSP tak, že úspešnejšiemu žalobcovi priznal voči menej úspešnému žalovanému nárok na
náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v rozsahu 38,28 %, o ktorej výške rozhodne súd

po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

39. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).