Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. september 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/152/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6620204294
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:6620204294.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu O. V., narodeného XX. N. XXXX, V., E. XXX/.XX,
zastúpeného advokátom Mgr. Martinom Orviským, Vígľašská Huta-Kalinka 67, proti žalovanému Y.
H., narodenému X. S. XXXX, V., P. U. XXX/X, zastúpenému advokátom Mgr. Jozefom Mochnackým,
Lučenec, T. G. Masaryka 14/A, o vydanie dedičstva oprávnenému dedičovi, vedenom na Okresnom
súde Lučenec pod sp. zn. 6C/34/2020, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 18. novembra 2021 sp. zn. 16Co/41/2021, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec (ďalej aj ako "súd prvej inštancie") rozsudkom z 2. júna 2021 sp. zn.

6C/34/2020 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je podielovým spoluvlastníkom
nehnuteľnosti (bytu a spoločných častí a spoločných zariadení bytového domu), vo veľkosti jednej
polovice. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V dedičskom konaní
vedenom pod sp. zn. 14Do/551/2017, Dnot 158/2017 bol žalobca ako jediný vnuk a neopomenuteľný
dedič, predvolaný na pojednávanie dňa 21. 9. 2017, na ktorom sa dozvedel o existencii závetu,
podľa ktorého po poručiteľke mal dediť žalovaný (synovec poručiteľky). Na pojednávaní žalobca

závet nerozporoval, považoval závet za platný, súhlasil, že závetným dedičom je žalovaný a preto
účasť žalobcu v dedičskom konaní týmto dňom zanikla. Uznesením bolo potvrdené nadobudnutie
dedičstva žalovanému. Poručiteľka v závete, spísaným formou notárskej zápisnice, vyhlásila, že má
neopomenuteľnéhodediča(vnuka),ktorémunezanechávamajetokzdôvodu,žepočasživotanadobudol
majetok, ktorý predstavuje jeho dedičský podiel, na základe darovania nehnuteľnosti (rodinného domu),
pričom tento dar, v prípade ak vnuk nebude akceptovať závet, žiadala započítať do jeho dedičského

podielu. Po právoplatnom skončení dedičského konania sa žalobca dovolával relatívnej neplatnosti
závetu, keďže ako neopomenuteľný plnoletý dedič má dostať aspoň polovicu z majetku poručiteľky.
Domáhal sa preto v danom spore, ako oprávnený dedič, vydania dedičstva voči žalovanému (§ 485 ods.
1 zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov Občianskeho zákonníka, ďalej len „Občiansky
zákonník“).

2. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie žalobu zamietol, z dôvodu nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie na podanie žaloby. Dôvodil, že nárok neopomenuteľného dediča je súčasťou
jeho dedičského práva, preto musí byť uplatnený už v konaní o dedičstve (nejde o jeho pohľadávku
voči dedičom zo závetu). Žalobca sa zúčastnil dedičského konania, bol poučený notárkou o všetkých
skutočnostiach, závet sám uznal a nerozporoval (v dôsledku čoho nebol spor o platnosť závetu v
dedičskom konaní). Ak neopomenuteľní dedičia vyhlásia po poučení o svojom dedičskom práve, že

uznávajú závet a súhlasia s ním, prejedná sa dedičstvo a potvrdí sa jeho nadobudnutie podľa závetu
(R 34/1976). Ak zanechal poručiteľ závet, treba považovať za účastníkov konania popri závetnýchdedičoch, tiež neopomenuteľných dedičov a ďalšie osoby, ktorým svedčí dedenie zo zákona. Ich
účastníctvo trvá tak dlho, pokiaľ sa nepreukáže, že k dedeniu zo zákona nedôjde. Ak nastúpi dedenie
zo závetu, neopomenuteľní zákonní dedičia prestávajú byť účastníkmi konania vtedy, ak sa nedovolali

neplatnosti závetu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/26/2011; R 32/2013).
Právo podať žalobu na vydanie dedičstva môže len ten, kto nebol účastníkom konania o dedičstve, hoci
ním byť mal (R 44/1986). Žalobca bol účastníkom konania do okamihu, keď uznal závet, nerozporoval
ho a súhlasil s dedičským nástupníctvom. Po ukončení dedičského konania nenastala žiadna nová
skutočnosť, majúca vplyv na určenie dedičstva. Na záver prvoinštančný súd konštatoval, že žalobcom

označený rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo/1087/2015 z 28. 1. 2016 nebolo
možné na daný prípad aplikovať, keďže podľa tohto rozhodnutia po skončení dedičského konania vyšli
najavo nové skutočnosti, a to nový neskorší závet, ktorý mal vplyv pre určenie dedičských podielov.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako "odvolací súd") na odvolanie žalobcu rozsudkom z 18.
novembra 2021 sp. zn. 16Co/41/2021 rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil

a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie
správnosti rozsudku súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku, zákon číslo
160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov, ďalej len „CSP“) doplnil, že žalobca nemá aktívnu vecnú
legitimáciu na podanie žaloby o vydanie dedičstva podľa § 485 Občianskeho zákonníka, z dôvodu, že

žalobca bol účastníkom dedičského konania po poručiteľke, v ktorom bol oboznámený so zanechaným
závetom, v prospech žalovaného ako závetného dediča, ktorého platnosť nenamietal. Závery súdu prvej
inštancie korešpondujú s názormi v odbornej literatúre (Občiansky zákonník, Svoboda a kol. r. v. 1994,
str. 336). Nárok neopomenuteľného dediča je súčasťou jeho dedičského práva a preto sa musí uplatniť
v konaní o prejednaní dedičstva. Súd prvej inštancie správne odkázal na publikované rozhodnutie R

44/1986. Predpokladom pre postup podľa § 485 Občianskeho zákonníka je, že rozhodnutie o prejednaní
dedičstva nadobudlo právoplatnosť (Jaroslav Krajčo: Občiansky zákonník pre prax, komentár, II.,
Eurounion, 2015, str. 2141). Za oprávneného dediča je považovaný len ten, kto mal mať v dedičskom
konaní postavenie dediča, avšak z rôznych dôvodov (napríklad neznámeho pobytu, alebo sa našiel
závet)došlokprejednaniudedičstvabeznehoanadobudnutiededičstvabolopotvrdenéinémualebomu

bolopotvrdenévoväčšompodiele,akobymupatrilo.Aplikačnápraxprevažnepovažujezaoprávneného
dediča pre účely § 485 Občianskeho zákonníka iba osobu, ktorá nebola účastníkom dedičského konania
(tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo/4902/2009). Naplnenie hypotézy
predmetnej právnej normy predpokladá, že po prejednaní dedičstva sa zistí, že oprávneným dedičom
je niekto iný. V posudzovanej veci uvedený predpoklad naplnený nebol. O trovách odvolacieho konania

rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP.

4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj "dovolateľ") dovolanie, prípustnosť
ktorého vyvodzoval z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navrhol, aby dovolací súd
zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie a

rozhodnutie. V dovolaní namietal, že odvolací súd sa nevysporiadal s jeho argumentáciou o nemožnosti
aplikovať použitú judikatúru, keďže notársky poriadok v súčasnosti neukladá notárovi povinnosť poučiť
účastníkov dedičského konania, aby z dôvodu neznalosti práva účastníkovi nevznikla ujma, pričom
takúto poučovaciu povinnosť v dedičskom konaní neupravuje ani Civilný mimosporový poriadok (podľa
žalobcu pokiaľ nemohol byť žalobca poučený o možnosti dovolať sa relatívnej neplatnosti závetu

v dedičskom konaní, mohol tak učiniť aj po skončení dedičského konania). Obdobne odvolací súd
nereagoval na odvolaciu námietku, že rozhodnutie R 44/1986 nie je možné aplikovať na daný prípad,
z dôvodu rozdielneho skutkového stavu (žalobu ako oprávnení dedičia podávali osoby, ktoré boli
účastníkmi dedičského konania až do jeho skončenia a bolo im doručované aj rozhodnutie, ktoré mohli
napadnúť opravnými prostriedkami). Rozhodnutie odvolacieho súdu podľa názoru žalobcu vykazuje

znaky ľubovôle a arbitrárnosti, aj s poukazom na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako
aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, týkajúcu sa porušenia práva na spravodlivý proces, v
dôsledku nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí nedal
ani odpoveď, z akého dôvodu rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo/1087/2015
nie je pre posúdenie danej veci relevantné (ak zanikne účastníctvo v dedičskom konaní v jeho priebehu a

takejto osobe nie je doručované rozhodnutie v dedičskom konaní, môže sa relatívnej neplatnosti domôcť
aj mimo dedičského konania a uplatniť žalobu podľa § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Nesprávne
právne posúdenie vzhliadol žalobca v tom, že dedič, ktorý sa v rámci dedičského konania nedomáhal
relatívnej neplatnosti závetu, tak nemôže urobiť aj po jeho skončení a ak sa relatívnej neplatnosti neskôrdovolá, nemôže žiadať vydanie dedičstva postupom podľa § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa
názoru žalobcu ak sa účastník dedičského konania nedovolá v rámci dedičského konania neplatnosti
závetu, môže tak urobiť vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (ako tomu bolo v prejednávanej veci).

Opačný výklad by znamenal popretie možnosti dovolať sa relatívnej neplatnosti v zákonnej premlčacej
dobe a stratu vlastníckeho práva, z dôvodu formálnej chyby (napríklad preto, že účastník nie je právne
znalý). Žalobca aj vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu poukázal na závery rozhodnutia
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo/1087/2015 z 28. 1. 2016.

5. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu (podanom po uplynutí lehoty na vyjadrenie) navrhol, aby dovolací
súd dovolanie ako neprípustné odmietol, alternatívne ako nedôvodné zamietol. Prvý dovolací dôvod
podľa žalovaného nebol daný, keďže porušenie procesných práv nebolo v dovolaní konkretizované.
Namietal tiež argumentáciu žalobcu, o možnosti účastníka dedičského konania domáhať sa relatívnej
neplatnosti závetu po právoplatnom skončení dedičského konania, ktorá je v rozpore s judikatúrou.
Neplatnosť závetu pre rozpor s ustanovením § 479 Občianskeho zákonníka je relatívna (§ 40 a

Občianskeho zákonníka), súd k nej môže prihliadať len ak sa jej neopomenuteľný dedič v konaní o
dedičstvedovolá.Žalobcaajžalovanýrešpektovalizávet,tiežlistporučiteľkyzodňa23.5.2014,vktorom
prejavila vôľu, aby žalovaný vyplatil žalobcovi sumu 6.639 eur, k čomu aj došlo. Pokiaľ by sa žalobca
domáhal neplatnosti závetu v dedičskom konaní, musel by súd na dedičský podiel žalobcu započítať to,
čo dostal od poručiteľky za života, v súlade s príkazom obsiahnutým v závete.

6. Najvyšší súd ako súd dovolací (ďalej len „dovolací súd“ alebo „najvyšší súd“ ) príslušný na rozhodnutie
o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu,
v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom
(§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), po preskúmaní zákonom predpísaných

náležitostí dovolania (§ 428 CSP) a splnenia ďalších podmienok dovolacieho konania, dospel k záveru,
že dovolanie je potrebné odmietnuť, pretože nie je prípustné.

7. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

8. Z hľadiska ústavného aspektu je daná právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom
vymedzovať prípustnosť veci v konaní o dovolaní a určovať koncepciu interpretácie prípustnosti
mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska
ochrany základných práv a slobôd. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že

narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť
vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými podmienkami prípustnosti.

9. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné

podmienky súdneho konania (porov. napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08,
IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je
procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene
uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je
prípustné.

10. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421
CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú
opodstatnenosť dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene
uplatnený dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428

CSP). V prípade dovolania prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada
zmätočnosti uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP), pri dovolaní, ktoré je prípustné podľa §
421 ods. 1 CSP, je dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).

11. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzoval primárne z ustanovenia § 420 písm. f) CSP,

v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivýproces. Porušenie práva na spravodlivý proces oprel o tvrdenie, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie
je dostatočne odôvodnené.

12. Dovolací súd už konštantne uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu
konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny
procesný postup súdu, znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala
jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej intenzite, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

13. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a súčasne dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva
na spravodlivý proces. Dovolací súd prostredníctvom uplatnených dovolacích námietok skúmal, či došlo
k žalobcom namietanej procesnej vade, ale túto v procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil.

14. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je i právo na určitú kvalitu súdneho konania,

ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (III. ÚS 107/07). Len náležite odôvodnené súdne rozhodnutie sa stáva interpretačným
nástrojom súdnej autority k zabezpečeniu spravodlivosti.

15. Podľa ústavného súdu zjavná neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia všeobecného súdu je
najčastejšie daná rozporom súvislosti právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných
prípadov, s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky musia pritom
dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv
uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy (II. ÚS 302/2019-44 z 20. februára 2020, ods. 17).

16. Dovolací súd, dbajúc na to, že aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke

úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, konštatuje, že v
prejednávanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
náležite neodôvodnil.

17. V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle

§ 387 ods. 1 a 2 CSP a stotožnil sa s odôvodnením odvolaním napadnutého rozhodnutia. Je potrebné
uviesť, že prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 350/09) a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára
ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu má podľa názoru
dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP.

18. Dovolací súd nezistil, že by v posudzovanej veci išlo o prípad vybočenia z medzí ustanovenia
§ 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Odvolací súd
v dôvodoch svojho rozhodnutia uvádza, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania
žalobcu, zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov strán, jasne a zrozumiteľne

vysvetľuje, prečo rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne, k čomu na zdôraznenie
jeho správnosti dopĺňa aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými
odvolacími námietkami žalobcu.

19. Dovolateľ za nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu považoval

nevysporiadanie sa s jeho podstatnými argumentmi, ohľadne nedostatku aktívnej vecnej legitimácie v
danom spore. V dôsledku legislatívnych zmien a z dôvodu odlišného skutkového stavu nebolo možné,
podľa dovolateľa, aplikovať v danom spore judikatúru, označenú súdmi nižšej inštancie.

20. Súd prvej inštancie posudzoval otázku aktívnej vecnej legitimácie na podanie žaloby oprávneného

dediča na vydanie dedičstva proti nepravému dedičovi, podľa § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
ktorú interpretoval s odkazom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V jej
zmysle podať žalobu o vydanie dedičstva môže s úspechom len ten, kto nebol účastníkom konania
o dedičstve, hoci ním byť mal (R 44/1986). Z odôvodnenia rozhodnutia (R 44/1986) ďalej vyplýva, žetakto legitimovaný nie je ten dedič, ktorý v konaní o dedičstve nebol opomenutý, ktorý bol účastníkom
dedičského konania a tak s ním bolo aj konané, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci. Na základe
vykonaného dokazovania súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa zúčastnil dedičského konania,

bol poučený notárom o všetkých skutočnostiach, závet uznal, nerozporoval ho a preto nevznikol spor o
platnosť závetu. Uzavrel, že ak neopomenuteľný dedič vyhlási po poučení o svojom dedičskom práve,
že uznáva závet a že s ním súhlasí, prejedná sa dedičstvo a potvrdí jeho nadobudnutie podľa závetu
(R 34/1976). Ak nastúpi dedenie zo závetu, zákonní dedičia prestávajú byť účastníkmi konania, ak sa
nedovolali neplatnosti závetu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2012

sp. zn. 2Cdo/26/2011; R 32/2013). Žalobca ako účastník konania mal vedomosť o závete, jeho obsahu
a po ukončení dedičského konania nenastala žiadna nová skutočnosť, ktorá by mala vplyv na určenie
dedičstva.

21. S týmito závermi sa v plnom rozsahu stotožnil aj odvolací súd, ktorý ich podporil odkazom na odbornú
literatúru (Občiansky zákonník, Svoboda a kol. r. v. 1994, str. 336, tiež Jaroslav Krajčo: Občiansky

zákonník pre prax, komentár, II., Eurounion, 2015, str. 2141) a rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 21Cdo/4902/2009. Zdôraznil, že nárok neopomenuteľného dediča je súčasťou jeho
dedičského práva a preto sa musí uplatniť v dedičskom konaní. Z uvedeného je zrejmé, že súdy
nemali pochybnosti o tom, že žalobca nespĺňa definičné znaky pojmu oprávnený dedič, za ktorého je
považovaný len ten, kto mal mať v dedičskom konaní postavenie dediča, avšak z rôznych dôvodov

(napríklad jeho neznámeho pobytu alebo dodatočne nájdeného závetu) došlo k prejednaniu dedičstva
bez neho a nadobudnutie dedičstva bolo potvrdené inému (prípadne bolo potvrdené vo väčšom podiele,
ako by mu patrilo). V posudzovanej veci však po prejednaní dedičstva nebolo zistené, že oprávneným
dedičom bol niekto iný, nedošlo preto k naplneniu hypotézy právnej normy (§ 485 ods. 1 Občianskeho
zákonníka).

22. Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1. 1. 1993 s pôvodným
názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období

judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý
právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne
nadviazali. Vzhľadom na účel právnej úpravy dovolania, ktorým je v prípade dovolacieho dôvodu
spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci predovšetkým riešenie doteraz neriešených

otázok zásadného právneho významu, treba do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu zahrnúť
aj rozhodnutia publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávanej Najvyšším súdom
ČSFR, Najvyšším súdom ČR a Najvyšším súdom SR v dobe do 31. 12. 1992, ako aj rozhodnutia
uverejnené v Zborníkoch stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov
ČSSR, ČSR a SSR vydaných SEVT Praha v rokoch 1974 (č. I, 1965 - 1967), 1980 (č. II, 1964 -

1969) a 1986 (č. IV, 1970 - 1983), pokiaľ sú stále použiteľné (najmä z hľadiska ich súladu s hodnotami
demokratického právneho štátu) a neboli prekonané neskoršou judikatúrou (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo 6. marca 2017 sp. zn. 3Cdo/6/2017; R 71/2018).

23. S poukazom na vyššie uvedené je dôvodné konštatovať, že pokiaľ odvolací súd výslovne nereagoval

na odvolací argument žalobcu o nemožnosti aplikovať označenú judikatúru, v dôsledku legislatívnej
zmeny(keďženotárskyporiadokužneustanovujepoučovaciupovinnosťnotára,abyzdôvoduneznalosti
práva nevznikla účastníkovi ujma), odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax mal za to, že aplikačná prax
zotrváva na doterajšej rozhodovacej praxi a nebol daný dôvod odkloniť sa od nej (§ 393 ods. 2, 3 CSP).
ObdobneodvolacísúdpoukazomnapublikovanérozhodnutieR44/1986(vočiktorémužalobcanamietal

rozdielny skutkový stav, pretože žalobu ako oprávnení dedičia podávali osoby, ktoré boli účastníkmi
dedičského konania až do jeho skončenia a bolo im doručované aj rozhodnutie, ktoré mohli napadnúť
opravnými prostriedkami) odlišnosti skutkového stavu nepovažoval za právne významné pre meritórne
rozhodnutie.

24. Dovolací súd sa nestotožnil s námietkou dovolateľa, že odvolací súd nereagoval na jeho argument,
týkajúci sa právnych záverov, vyslovených v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
21Cdo/1087/2015. Súd prvej inštancie v odseku 16 odvolaním napadnutého rozsudku, odôvodnil
nemožnosť použitia týchto záverov na posudzovanú vec, keďže v označenom dedičskom konaní, hociúčasť dediča zanikla počas konania, po skončení dedičského konania vyšla najavo nová skutočnosť,
konkrétne nový neskorší závet, majúci vplyv na určenie dedičských podielov. V prejednávanej veci boli
však všetky skutočnosti majúce vplyv na výšku dedičských podielov známe už v priebehu dedičského

konania, žalobca súhlasil, že ako dedič nenadobudne svoj zákonný podiel a závet uznal. Odvolací súd
sa následne v rozhodnutí v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie, teda aj s vyššie uvedenou argumentáciou.

25. Vzhľadom k tomu, že žaloba bola zamietnutá so záverom o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie

žalobcu, nebol dôvod, aby sa ďalšími argumentmi (o preukazovaní vlastníckeho práva) odvolací súd
zaoberal. Tvrdenie dovolateľa o arbitrárnosti a ľubovôli odvolacieho súdu v napadnutom rozhodnutí
nebolo opodstatnené. Nedostatky odôvodnenia súdneho rozhodnutia musia dosahovať mieru ústavnej
relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v článku 127 ods. 1
ústavy (I. ÚS 336/2019). Svojvôľa (arbitrárnosť) sa v zásade môže prejavovať v dvoch podobách: ako
procesná svojvôľa, teda hrubé alebo opakované porušenie zásadných ustanovení právnych predpisov,

upravujúcich postup orgánu verejnej moci, alebo ako hmotnoprávna (meritórna) svojvôľa, teda extrémny
nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo
vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi
(II. ÚS 576/2012). O arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide aj vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a
aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé
alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a
v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo nebol
daný prípad.

26. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného
súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán, vrátane ich dôvodov a námietok. Preto

skutočnosť, že žalobca sa s názormi súdov oboch inštancií nestotožňuje, sama osebe nepostačuje na
prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti súdnych rozhodnutí.

27. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súdu uzatvára, že vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP
nezistil, preto je dovolanie žalobcu v tejto časti procesne neprípustné, čo je dôvodom na jeho odmietnutie

podľa § 447 písm. c) CSP.

28. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolací súd skúmal, či žalobca
v dovolaní identifikoval takú právnu otázku, na vyriešení ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu
(riešenie, ktorej viedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), či vymedzil jej podstatu

a uviedol súvisiace právne úvahy spolu s dôvodmi, pre ktoré namieta nesprávnosť právneho riešenia
odvolacieho súdu. Len s obsahom rozhodnutia odvolacieho súdu korešpondujúce označenie právnej
otázky, ktorú podľa dovolateľa odvolací súd riešil nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či
ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej riešení odvolací
súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), alebo či

táto otázka nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP)
alebo či je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c) CSP).

29. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní
jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Relevanciu podľa citovaného ustanovenia má teda len

právna (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú
právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa odvolacím súdom vyriešená nesprávne (§ 433 a §
432 ods. 2 CSP) a pri ktorej s prihliadnutím na individuálne okolnosti prípadu súčasne platí, že ak by
bola vyriešená správne, súdy by nevyhnutne rozhodli inak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom.

30. Dovolací súd posudzujúc dovolanie žalobcu podľa jeho obsahu (§ 124 ods. 1 CSP), z vymedzenia
právnej otázky i dovolacieho dôvodu a vyhodnotením textu dovolania ako celku konštatuje, že podstata
dovolacej argumentácie spočívala vo vyriešení otázky, či má aktívnu vecnú legitimáciu na podanie
žaloby oprávneného dediča na vydanie dedičstva proti nepravému dedičovi podľa § 485 ods. 1Občianskeho zákonníka, potomok poručiteľa, ktorý sa ako účastník dedičského konania nedovolal
relatívnej neplatnosti závetu a jeho platnosť uznal.

31. Vo vzťahu k žalobcom vymedzenej právnej otázke dovolací súd konštatuje, že ide o otázku, ktorá už
bolavrozhodovacejpraxidovolaciehosúduriešená,pretozhľadiskauplatnenejdovolacejargumentácie
prichádza do úvahy posúdiť, či sa odvolací súd pri jej riešení neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP). Dospel k záveru, že tomu tak nie je.

32. Žaloba o vydanie dedičstva (hereditatis petito), upravená v § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
predstavuje prostriedok nápravy v prípadoch, keď sa po skončení dedičského konania zistí, že došlo
k prejednaniu dedičstva bez toho, kto mal mať v dedičskom konaní postavenie dediča (najmä objaví
sa závet alebo dedič, ktorý v čase dedičského konania nebol známy, prípadne bolo známe, že nejaký
dedič ešte existuje, ale bol na neznámom mieste), alebo bolo dedičstvo potvrdené inému vo väčšom
podiele ako by mu patril. Cieľom právnej úpravy je napraviť vzniknutý stav, podľa zásad o bezdôvodnom

obohatení. Dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že je oprávneným dedičom, zaťažuje
žalobcu.

33. Aktívna vecná legitimácia na podanie žaloby oprávneného dediča, na vydanie dedičstva proti
nepravému dedičovi, vyplýva z ustanovenia § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré pojem

oprávnený dedič bližšie nešpecifikuje. Judikatúra súdov poskytla interpretáciu pojmu oprávnený dedič
definovaním, že žalobu o vydanie majetku z dedičstva podľa § 485 Občianskeho zákonníka môže podať
s úspechom len ten, kto nebol účastníkom konania o dedičstve (R 44/1986). Z odôvodnenia rozhodnutia
(R 44/1986) ďalej vyplýva, že takto legitimovaný nie je ten dedič, ktorý v konaní o dedičstve nebol
opomenutý, ktorý bol účastníkom tohto konania a tak sa ním tiež konalo. Ak neopomenuteľný dedič

vyhlásipopoučeníosvojomdedičskompráve,žeuznávazávetažesnímsúhlasí,prejednásadedičstvo
a potvrdí jeho nadobudnutie podľa závetu (R 34/1976). Ak nastúpi dedenie zo závetu, zákonní dedičia
prestávajú byť účastníkmi konania, ak sa nedovolali neplatnosti závetu (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 28. februára 2012 sp. zn. 2Cdo/26/2011; R 32/2013).

34. Vyslovené boli tiež právne názory (Stanovisko pléna Najvyššieho súdu ČSFR Cpjf 90/89 27. 6. 1990;
R 31/1990), že ak neopomenuteľný dedič, ktorý dedičstvo neodmietol, neuplatnil v konaní o dedičstve
dovolanie sa relatívnej neplatnosti závetu, potom dňom smrti poručiteľa nadobudol zo závetu len to,
čím na neho poručiteľ v závete pamätal. Neopomenuteľný dedič sa už nemôže domáhať v občianskom
súdnom konaní určenia neplatnosti závetu, ani vydania ďalšieho majetku z dedičstva proti dedičom,

ktorí z tohto závetu nadobudli dedičstvo, ibaže by neopomenuteľný dedič nebol účastníkom konania o
dedičstve a neskôr sa žalobou dovolával neplatnosti závetu alebo vydania ďalšieho majetku z dedičstva
v občianskom súdnom konaní. Nedovolanie sa neplatnosti závetu, pre jeho rozpor s ustanovením § 479
Občianskehozákonníka,neopomenuteľnýmdedičom,mávuvedenomprípadeprávnedôsledkyvzdania
sa časti majetku poručiteľa, s účinkami ku dňu jeho smrti. Nedovolanie sa tejto neplatnosti závetu je

teda nakladaním (disponovaním) s majetkom, ktorý inak neopomenuteľnému dedičovi pripadá v rozsahu
podľa zákona alebo závetu.

35. Podľa publikovaného rozhodnutia R 32/2013 ten, o kom sa na základe jeho tvrdení možno dôvodne
domnievať, že je poručiteľovým dedičom, je účastníkom konania o dedičstve od uplatnenia svojich

dedičských práv v konaní dovtedy, kým sa nepreukáže, že nie je poručiteľovým dedičom alebo že nededí
z dôvodu dedičskej nespôsobilosti. Záver o tom, že určitá osoba je poručiteľovým dedičom, vyvodzuje v
konaní o dedičstve súd zo skutočností, ktoré sú významné podľa hmotného práva. Osoba, ktorá o sebe
tvrdí, že je poručiteľovým dedičom, sa nestáva účastníkom dedičského konania až po jednoznačnom
zistení (overení), že je poručiteľovým dedičom; účastníkom konania o dedičstve je už od uplatnenia

svojho dedičského práva na súde. Postavenie účastníka stratí, ak bude zistené, že jej v skutočnosti
žiadny z dedičských titulov nesvedčí alebo že z iných dôvodov nemôže dediť. Pokiaľ poručiteľ zanechal
závet, treba za účastníkov konania považovať osoby, ktorým svedčí dedenie zo zákona alebo závetu
(§ 473 a nasl. a § 476 a nasl. Občianskeho zákonníka). Účastníctvo týchto osôb trvá dovtedy, kým sa
nepreukáže, že nie sú dedičmi. Ak nastúpi dedič zo závetu, zákonní dedičia prestávajú byť účastníkmi

konania vtedy, ak sa nedovolali neplatnosti závetu. O tom, či sa niekto stal účastníkom dedičského
konania alebo či ním prestal byť, súd nevydáva osobitné rozhodnutie. Jeho záver o okruhu účastníkov
sa prejaví v tom, že s určitou osobou koná ďalej ako s účastníkom konania alebo že s ňou (po zistení,
že dedičom je niekto iný), prestane konať.36. Z vyššie uvedeného vyplýva, že oprávneným dedičom na vydanie dedičstva proti nepravému
dedičovi podľa § 485 Občianskeho zákonníka, nemôže byť potomok poručiteľa, ktorý ako účastník

v konaní o dedičstve po poručiteľovi, nenamietol relatívnu neplatnosť závetu (§ 479 Občianskeho
zákonníka). V prípade, že sa potomok poručiteľa relatívnej neplatnosti v dedičskom konaní nedovolá,
nepristupuje k dedeniu a dedičom sa stáva závetný dedič.

37. Odvolací súd sa pri svojom právnom závere od ustálenej praxe dovolacieho súdu, pri riešení

dovolacej otázky, neodchýlil. V plnom rozsahu zohľadnil základné východiská pre posudzovanie
predpokladov vymedzenia pojmu oprávnený dedič a tieto aplikoval na osobitosti konkrétneho prípadu.
Dospel k záveru, že žalobca nebol aktívne legitimovaný na podanie žaloby o vydanie dedičstva podľa
§ 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže bol účastníkom dedičského konania po poručiteľke, až do
okamihu, keď na pojednávaní prehlásil, že so závetom súhlasí. Žalobca ako zákonný dedič prestal byť
účastníkom konania, pretože sa nedovolal relatívnej neplatnosti závetu. Nebol opomenutým dedičom,

ale bol účastníkom konania o dedičstve a súd (reprezentovaný notárom ako súdnym komisárom) so
žalobcom ako účastníkom dedičského konania aj konal. V posudzovanej veci sa nejednalo o procesnú
situáciu, kedy účasť potomka poručiteľa bola v konaní ukončená podľa § 193 ods. 3 CSP (t. j. nedošlo
k sporu o dedičské právo, závislom na právnom posúdení veci).

38. Nárok neopomenuteľného dediča podľa § 479 Občianskeho zákonníka, ako konštatoval odvolací
súd, je súčasťou jeho dedičského práva (nejde o nárok na peňažné plnenie proti ostatným dedičom),
preto sa uplatňuje v dedičskom konaní /(ne)dovolanie sa relatívnej neplatnosti je nakladaním s majetkom
poručiteľa, ktorý neopomenuteľnému dedičovi pripadol v rozsahu podľa zákona alebo podľa závetu). Po
prejednaní dedičstva nevyšla najavo nová skutočnosť (najmä závet, listina o vydedení, dedič, ktorý v

čase dedičského konania nebol známy alebo bol na neznámom mieste). Žalobca, ako dotknutý potomok
poručiteľa, sa relatívnej neplatnosti závetu nedovolal, nepristúpil k dedeniu a preto dedičom sa stal
závetný dedič. Súd mal dôvodne za to, že žalobca nie je poručiteľovým dedičom a ďalej s ním, ako
s účastníkom konania, nekonal (dedičské konanie riadne prebehlo a došlo k vyporiadaniu majetku
poručiteľky).

39. Na vyššie uvedené závery nemá preto vplyv skutočnosť, že žalobca nebol účastníkom celého
dedičského konania, teda aj v čase vydania rozhodnutia (ktoré mu nebolo doručované), v dôsledku
čoho nemal mať možnosť podať riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok. Žalobca tak nedôvodne
argumentoval touto odlišnosťou v publikovanom rozhodnutí R 44/1986, na ktoré odkazovali súdy nižšej

inštancie v prejednávanej veci.

40. Legitimáciu k ochrane práv podľa § 485 Občianskeho zákonníka má ten, kto nebol účastníkom
dedičského konania po poručiteľovi a súčasne kto je oprávneným (pravým) poručiteľovým dedičom,
zisteným po prejednaní dedičstva, na základe novej skutočnosti, ktorá vyšla najavo, napríklad objavením

neskoršieho závetu poručiteľky. Práve táto skutočnosť bola zásadná pre konanie o vydanie dedičstva
oprávnenému dedičovi, konštatovaná dovolacím súdom v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky
sp.zn.21Cdo/1087/2015,ktorýmžalobcavdovolanítiežargumentoval(vprejednávanejvecivšaktakáto
nová skutočnosť nenastala).

41. Na relatívnu neplatnosť právneho úkonu závetu súd neprihliada ex offo (z úradnej povinnosti), ale
len na základe dovolania sa relatívnej neplatnosti neopomenuteľným dedičom (§ 40a Občianskeho
zákonníka), v dôsledku čoho nedovolanie sa tejto neplatnosti nemôže byť vytýkané súdu
(reprezentovaného notárom ako súdnym komisárom). Žalobca sám v dovolaní uviedol, že právna
úprava v notárskom poriadku a Civilnom mimosporovom poriadku neukladá notárovi povinnosť poučiť

účastníkov dedičského konania v uvedenom smere. Poukaz žalobcu na predchádzajúcu právnu úpravu
(ktorá notárom ukladala poučovaciu povinnosť, aby nikto neutrpel ujmu pre nedostatok právnych
znalostí, podľa § 4 ods. 2 zákona číslo 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym
notárstvom, notársky poriadok, v znení neskorších predpisov do 31. 12. 1992) nebol spôsobilý ovplyvniť
aplikáciuvyššieuvedenýchjudikatórnychzáverov,týkajúcichsaaktívnejvecnejlegitimácieoprávneného

dediča podľa § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

42. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia publikované v
Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávanej Najvyšším súdom ČSFR, Najvyšším súdom ČR aNajvyšším súdom SR v dobe do 31. 12. 1992, ako aj rozhodnutia uverejnené v Zborníkoch stanovísk,
správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR vydaných SEVT
Praha v rokoch 1974 (č. I, 1965 - 1967), 1980 (č. II, 1964 - 1969) a 1986 (č. IV, 1970 - 1983), pokiaľ

sú stále použiteľné (najmä z hľadiska ich súladu s hodnotami demokratického právneho štátu) a neboli
prekonané neskoršou judikatúrou (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. marca 2017
sp. zn. 3Cdo/6/2017; R 71/2018).

43.Vychádzajúczvyššieuvedenéhomožnozaustálenúrozhodovaciupraxdovolaciehosúdupovažovať

aj publikované rozhodnutia vydané do roku 1992, teda aj tie, na ktoré odkazovali súdy nižšej inštancie
v prejednávanej veci a na ktoré vecne nadviazalo neskôr vydané a publikované rozhodnutie R 32/2013.
Judikatórne závery z nich vyplývajúce, sú pri riešení predmetnej právnej otázky v posudzovanej veci
použiteľné, napriek legislatívnej zmene o poučovacej povinnosti notára v dedičskom konaní. Právna
zásada neznalosť zákona neospravedlňuje (ignorantia iuris non excusat) zakladá právnu fikciu, že každý
si je vedomý svojich práv a povinností, a teda je oboznámený s platnými a účinnými právnymi predpismi.

Je v súlade s hodnotami právneho štátu, aby sa z relatívnej neplatnosti nevyvodzovali dôsledky v
prípade, keď vady právneho úkonu, neplatnosťou dotknuté subjekty nevytýkajú a nedovolávajú sa ich,
s čím súvisí aj absencia hmotnoprávnej poučovacej povinnosti v uvedenom smere a rešpektovanie
princípu rovnosti pred zákonom.

44. Dovolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že právne závery odvolacieho súdu znamenali
popretie možnosti žalobcu dovolať sa relatívnej neplatnosti vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe,
v dôsledku čoho malo dôjsť k strate jeho vlastníckeho práva (napr. z dôvodu právnej neznalosti).
Odvolací súd v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, na základe vykonaného
dokazovania, posúdil právne dôsledky nevyužitia možnosti žalobcu dovolať sa relatívnej neplatnosti

v dedičskom konaní, v ktorom žalobca uznal vôľu poručiteľky, prejavenú v závete (obsahujúcom tiež
príkaz poručiteľky, na vykonanie zápočtu darovaných nehnuteľností žalobcovi, s ohľadom na žalobcu
ako neopomenuteľného dediča, pre prípad ak by platnosť závetu neuznal). Práve v dôsledku prejavenej
vôle žalobcom, nepristúpil k dedeniu a dedičom sa stal žalovaný ako závetný dedič.

45. Dovolací súd nezistil, že v danej veci išlo o naplnenie niektorého z dovolacích dôvodov podľa §
421 ods. 1 písm. b) CSP (rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá
by v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená), ako ani podľa § 421 ods. 1 písm. a)
CSP (pri riešení právnej otázky sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu). Dovolanie v posudzovanej veci preto smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné,

v dôsledku čoho najvyšší súd dovolanie žalobcu odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako procesne
neprípustné.

46. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP.

47. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.