Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. október 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25CoPr/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4623200302
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4623200302.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

23 25Copr/2/2024

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu
JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom
C. D. XXX, občan SR, proti žalovanému: Henrich Krúpa AUTOEXTRA, IČO: 30 400 490, so sídlom
Tolstého 576/14, 953 01 Zlaté Moravce, zastúpený: Advokátska kancelária CIMRÁK s.r.o., IČO: 36 868
876, so sídlom Štefánikova 7, 949 01 Nitra, o zaplatenie 5 246,32eura s príslušenstvom, o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra (ďalej „súd prvej inštancie“) zo dňa 30. apríla 2024 č.k.
TO-8Cpr/3/2023-238 (ďalej „rozsudok súdu prvej inštancie“), takto

r o z h o d o l :

22 25Copr/2/2024

I. Odvolací súd návrh žalobcu na zabezpečenie dôkazu z a m i e t a .

II. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u je .

III. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, o výške
ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

21 25Copr/2/2024

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia
sumy 5 276,32 eura s príslušenstvom od žalovaného. O náhrade trov konania rozhodol tak, že
žalovanému priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o konkrétnej sume
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku.
1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že žalovaný zverejnil inzerciu na obsadenie
voľného pracovného miesta na portáli Profesia.sk Samostatný predajca nových vozidiel, s miestom
práce Továrenska 33, Zlaté Moravce, na plný úväzok so mzdovými podmienkami (brutto) 1 500eur/

mesiac, plat zložený zo základnej zložky a produktovej zložky, horná hranica nie je obmedzená,
požadované vodičské oprávnenie skupiny B. V spodnej časti inzercie s uvedením: Dátum zverejnenia:
20. 05. 2022, lokalita: Zlaté Moravce, Pozícia: administratívny pracovník, referent, Leasingový poradca,Obchodný zástupca, Odborný predajca, predavač, Spoločnosť: AUTO EXTRA, Základná zložka
mzdy(brutto): 1500eur/mesiac.
1.1.1. Následne dňa 25. 05. 2022 uzatvoril žalobca ako zamestnanec so žalovaným, ako

zamestnávateľom, pracovnú zmluvu na pracovnú pozíciu predajca motorových vozidiel a
charakteristikou práce: zamestnanec bude vykonávať predaj motocyklov, skútrov, elektro motocyklov,
elektrobicyklov a príslušenstva, servis pre zákazníkov spojený s predajom a údržbou tovaru -
financovanie, poistenie, práce spojené s kompletným vybavením zákazníka. Príprava a účasť na promo
akciách, inzerovanie a propagácia tovaru, šírenie dobrého mena značky a ďalšie činnosti podľa pokynov

zamestnávateľa. Miestom výkonu práce bola Továrenská 8, Zlaté Moravce a podľa čl. IV. bola dohodnutá
mzdy za vykonanú prácu: a/ pevná čiastka vo výške 762 eur brutto, b/ pohyblivá čiastka z dohodnutého
zisku z predaja moto/bike nad 10kusov/mes. pozn. Pohyblivá čiastka je vypočítaná zo zisku z predaja
moto/bike zabezpečeného týmto zamestnancom, na základe predložených a následne schválených
reportov zamestnávateľom. Spôsob výpočtu pohyblivej čiastky je uvedený v internej smernici. Pracovný
čas dohodnutý na 40hodín týždenne v jednosmennej prevádzke.

1.1.2. Žalobca zaslal žalovanému výpoveď v skúšobnej dobe listom zo dňa 25. 07. 2022. Predmetnou
žalobou sa domáha zaplatenia sumy 5 276,32 eura s príslušenstvom, ktorá pozostávala z výpočtu
doplatku ku mzde z jej výšky podľa inzercie 1 500 eur mesačne a náhrady za odpracované nadčasy.
Žalovaný s nárokom žalobcu nesúhlasí.
1.2. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 15, § 41 ods. 10, § 42 ods. 1,

§ 48 ods. 1, § 87a ods. 4 § 97 ods. 1, ods. 5, § 119 ods. 3 Zákonníka práce (zákon číslo 311/2001 Z.z.
v znení neskorších predpisov), § 62 ods. 2 zákona číslo 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti (ďalej len
„zákon o službách zamestnanosti“), § 35 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964
Zb. v znení neskorších predpisov), § 132 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 149, § 150 ods. 1, § 151 ods. 1, ods.
2, § 154, čl. 8 Civilného sporového poriadku (zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“).

1.3. Konštatoval, že zo zverejnenej inzercie jednoznačne vyplýva, že uvedená mzda vo výške 1500
eur pozostáva zo základnej mzdy ako i pohyblivej zložky mzdy. Inzerát bol zverejnený v rozpore s
ustanovením § 41 ods. 10 Zákonníka práce, keďže nebola jasne uvedená výška základnej mzdy, tak
ako to požaduje zákona a osobitný predpis § 62 ods. 2 zákona o službách zamestnanosti, pričom toto
pochybenie nespôsobuje výklad, že ide o ponuku mzdy vo výške 1 500 eur ako základnú mzdu. Súd

prvej inštancie konštatoval rozpor v zhrnutí inzercie v spodnej časti, kde je uvedená ako základná mzdy
1 500 eur, s údajom v základnej hornej časti inzerátu, kde je uvedená mzda vo výške 1500 eur ako
základná + pohyblivá časť mzdy.
1.3.1.Ďalej poukázal na skutočnosť, že inzercia bola zverejnená pre pracovnú pozíciu samostatného
predajcu nových vozidiel s miestom výkonu práce Továrenská 33, Zlaté Moravce s požiadavkou

vodičskéhooprávnenienaskupinuB.Pracovnázmluvabolauzatvorenánapozíciupredajcumotorových
vozidiel (motocyklov, skútrov, elektromotocyklov, elektrobicyklov a príslušenstva) pre predajňu na
Továrenskej8,ZlatéMoravce.Vzhľadomnazverejnenýinzerátapracovnúzmluvu,konštatoval,ženejde
o totožné pracovné miesto, nakoľko podľa inzerátu malo ísť o predajcu nových motorových vozidiel na
Továrenskej33ažalobcabolprijatýnapracovnémiestopredajcumotorovýchvozidiel,podľašpecifikácie

- elektro na Továrenskej 8. Súd prvej inštancie preto žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol.
1.4. Ďalej sa v odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie venoval nároku žalobcu na
náhradu za odpracované nadčasy. Vykonaným dokazovaním, listinnými dôkazmi, výsluchmi svedkov
mal preukázané, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia o odpracovaných nadčasoch.
Dôvodil, že výsluchmi svedkov nebolo preukázané, že žalobca v mesiaci jún 2022 vykonával

inventarizáciuvskladeatedaiprácunadčas.PotvrdzovaťtomalibasvedokA.,ktorúvýpoveďvyhodnotil
ako rozpornú, nakoľko jeho tvrdenie, že žalobca mal vykonávať inventúru týždeň – dva prd tým, ako
mala prísť kontrola, možno i dlhšie, bolo spochybnené pracovnou zmluvou svedka, ktorú zavrel so
žalovaným uzavretou dňa 06. 06. 2022. Nakoľko malo ísť o dobu pred 07. 06. 2022 (kontrola mala
byť 21. 06. 2022), pričom nemohol teda z objektívnych dôvodov byť svedkov nadčasov žalobcu, keďže

u žalovaného v tom čase nepracoval. Taktiež tvrdenie svedka A., že mal robiť žalobca inventúru do noci
nebolo preukázané, nakoľko počas obdobia od 07. 06. 2022 do 20. 06. 2022, pri jeho pracovnom čase
od 8.00hod. do 1.00hod., zo zápisu vykonaného svedkom vyplynulo, že v noci kedy podľa neho mal
zaznamenať žalobcu pri vykonávaní inventarizácie, nepracoval.
1.5. Žalobca preukazoval vykonávanie nadčasov fotokópiami príchodov a odchodov. Súd prvej inštancie

konštatoval, že Zákonník práce neustanovuje povinnosť viesť evidenciu dochádzky zamestnancov,
preto si zamestnávateľ sám určí, akým spôsobom a či vôbec ju chce alebo potrebuje evidovať. V
praxi často dochádza k omylu, keď zamestnávateľ eviduje dochádzku zamestnancov namiesto ich
pracovného času. Pracovný čas a dochádzka sú nielen obsahovo, ale aj časovo odlišné pojmy,pričom každý zamestnávateľ má zákonnú povinnosť sledovať len pracovný čas zamestnancov. Podľa
Zákonníka práce je zamestnávateľ povinný viesť evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej
práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný

začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu, alebo mal nariadenú
alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť (§ 99 Zákonníka práce). Zákonník práce taktiež neurčuje, v akej
forme a akým spôsobom sa má viesť evidencia pracovného času, ale ponecháva toto rozhodnutie na
zamestnávateľovi. V konaní bolo preukázané, že existovala kniha príchodov a odchodov, podľa svedkov
na zaznamenanie, že sa nachádzajú na pracovisku, nie ako evidencia dochádzky a pracovného času.

Toto potvrdzuje aj samotná kniha. Pokiaľ by malo ísť o evidenciu dochádzky a pracovného času tak, ako
totvrdilžalobca,muselibysajednotlivípracovníci,akoion,zapisovaťpresnepostupnevdanýkonkrétny
deň po príchode na pracovisko a následne sa odpísať pri odchode. Táto kniha však nepotvrdzuje
takéto zápisy. I samotný žalobca sa nezapisoval postupne presne v každý daný deň. Napr. zapísaný je
žalobca 01.06.2022, po ňom je zápis E. F. za dni 26.05., 27.05., 28.05., 30.05., 01.06., dňa 02.06.2022
sa zapísala E. za deň 01.06.2022., žalobca si dňa 07.06.2022 zapísal dochádzku za 06.06.2022

a 07.06.2022, 11.06.2022 si zapísal dochádzku za 10.06.2022 a 11.06.2022, 17.06.2022 si zapísal
dochádzku za 15.-17.06.2022, 20.06.2022 si zapísal dochádzku za 18.06.-20.06.2022. Vzhľadom na
uvedené dospel súd prvej inštancie k záveru, že listina, ktorú predložil žalobca nepreukazuje riadne
odpracovaný pracovný čas na pracovisku, resp. vykonanie nadčasov, ku ktorým nebolo preukázané,
že by bol dal na ich vykonanie zamestnávateľ pokyn resp. súhlas a v akom rozsahu. Z týchto

dôvodovžalobužalobcupreneuneseniedôkaznéhotvrdeniažalobcom,akonedôvodnúvcelomrozsahu
zamietol.
1.6. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového
poriadku (zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“) tak, že úspešnému žalovanému priznal náhradu
trov konania v plnej výške voči žalobcovi, o ktorej rozhodne samostatným rozhodnutím súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozsudku.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním v zákonnej lehote žalobca. Namietal, že súd prvej
inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP),

konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/
CSP), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
(§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP), nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) a že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods.
1 písm. f/ CSP).

2.1. Namieta nesprávny záver súdu prvej inštancie o ním uplatnenej náhrady za nadčasy. Poukázal
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 5Cdo/24/2019, podľa ktorého nariadenou
prácou nadčas je i práca vykonávaná síce bez výslovného príkazu, avšak s vedomím zamestnávateľa
a preberaním a využívaním výsledkov práce zamestnanca. Následne cituje ustanovenia Zákonníka
práce (§ 98, § 99, § 142), zákona o účtovníctve (§ 35). Ďalej poukazuje na výsluchy žalovaného. Súdu

prvej inštancie vytýka nesprávne posúdenie inzerátu a pracovnej zmluvy. Tvrdí, že súd posúdil vec
bez zreteľa na doktrinálnu definíciu pojmu „základná zložka mzdy“, výklad ktorého cituje z komentára
Zákonníka práce. Namieta, že súd neprihliadal na inzerát zverejnený žalovaným, v ktorom uvádzal
základnú mzdu 1 500 eur.
2.2. Namieta, že bolo potrebné sa zaoberať, či znenie zmluvy mohlo byť v súlade s realitou vykonávanou

v praxi, až následne posudzovať v súvislostiach s ostatnými dôkazmi. Otázky na žalovaného, či
svedkov, smerujúce k preukázaniu nesúladu znenia zmluvy s realitou vykonávanou v praxi, súd zamietol
s odôvodnením, že nesúvisia s prípadom, avšak vec právne posudzoval práve na premise, že znenie
zmluvy odpovedalo realite v praxi. Ide o procesnú vadu, ktorá podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

2.3. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie o tom, že v internej smernici bol uvedený spôsob
výpočtu pohyblivej čiastky ako súčasti mzdy. Takýto záver je v rozpore s vykonanými dôkazmi. Smernica
doložená k žalobnému návrhu, ktorú zamestnávateľ dal k zmluve, avšak ktorú sám nepodpísal, takýto
spôsob výpočtu neobsahuje. Obsahuje len podmienku, za splnenia ktorej sa údajný postup uplatní, ale
samotný postup uvedený nie je.

2.4. Ďalej dôvodil, že súdu prvej inštancie podal návrh, aby zaviazal žalovaného vydať všetky podklady,
na základe ktorých bola určená žalobcovi mzda. Výkaz medzi dokladmi doložený nebol. Na nedodanie
výkazu upozornil súd. Žalovaným predložené tabuľky predstavujú len ex-post vytlačené hodnoty, ktoré
niekto nahral do počítačového systému a ktoré nespĺňajú požiadavku evidencie pracovného času podľa§ 99 Zákonníka práce. Namieta, že žalovaný nikde nespomína evidenciu, ktorá by mala potenciál
odlíšiť časový úsek prítomnosti pracovníka na pracovisku od časového úseku konkrétneho vykonávania
nejakého úkonu. Súd prvej inštancie v odôvodní vyčíta nedostatky v zápisoch v evidencii, ktoré

posúdenie je nesprávne, nakoľko § 99 Zákonníka práce takúto postupnosť nevyžaduje, ani jej absenciu
neoznačuje za dôvod neplatnosti evidovaných záznamov. Súd prvej inštancie ignoroval vysvetlenie
k tejto skutočnosti už v samotnom žalobnom návrhu a tiež vysvetlenie svedka A., ktorý dosvedčil,
že kniha nebola vždy na vojom mieste, ale bola priebežne presúvaná na iné pracovisko. Samotná
skutočnosť, že si zamestnanci spätne zapísali jednotlivé dni až vtedy, keď sa ku knihe mali možnosť

opäť dostať, nijakým spôsobom nevplýva na pravdivosť, či relevanciu zapísaných údajov.
2.5. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že nepreukázal odpracovanie nadčasov, že tieto
robilnapokynalebososúhlasomžalovaného.Taktourčenédôkaznébremenojeneprípustné,nakoľkoje
v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu SR, uvedenej v úvode odvolania. Žalovaný prevzal a využíval
vždy výsledky jeho práce, bez ohľadu na to, na akom mieste ich vykonával. Bez toho, aby opravoval
bicykle, by tieto servisné úkony nemohol účtovať zákazníkom, pričom tieto činnosť mohol vykonávať len

po 17.00 hodine na Továrenskej 33, nakoľko na Továrenskej 8 nebolo žiadne dielenské vybavenie.
2.6. Bez inventúry urobenej včas a riadne by audit pre žalovaného mohol dopadnúť stratou licencie
autorizovaného servisu a predajcu. Inventúru vykonávali v časovej tiesni počas neskorých večerných
a nočných hodín v priebehu niekoľkých týždňov. Výkon žalobcu na inventúre zachytáva výkaz za jún
2022. Nestotožnil sa s tvrdeniami žalovaného, že o jeho účasti nevedel a že na ňu nedal pokyn, ani

súhlas. Na tieto vyjadrenia je potrebné prihliadať výlučne ako na prostriedok procesnej obrany, ktorý je
podľa § 151 CSP neúčinný. Účasť na inventúre potvrdil svedok A.. Poukázal, že v zápisnici z výsluchu je
chybne uvedené meno svedka, kde dĺžeň je zamenený za vokáň. Ďalej sa odvolateľ v podanom odvolaní
venuje výpovedi svedka A., postupu žalovaného voči svedkyni G.. Z výsluchu svedkyne vyplýva,
že medzi žalovaným a touto svedkyňou dochádzalo vo veci pojednávania a svedectva k taktickej

koordinácii na úrovni procesnej obrany, na ktorý aspekt súd neprihliadol. Nestotožnil sa ani s výpoveďou
svedka H., ktorý bol brigádnik a z ničoho nevyplýva akákoľvek jeho kompetencia alebo podiel na riadení
a organizovaní firmy, preto jeho názor na to, prečo bolo potrebné v tejto knihe evidovať príchody do
práce a odchody z práce, je z princípu irelevantný. Uviedol, že dochádzka sa neviedla, zapisovali sa
iba preto, aby sa vedelo, kto je kedy na pracovisku. Z takéhoto tvrdenia majúceho znaky oxymoromu

jasne vyplýva, že svedkov uniká význam základných pojmov nielen v praktickej, ale aj v teoretickej
rovine. Súd prvej inštancie pri tejto výpovedi dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo dáva základ
odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP. Dodal, že evidencia príchodov a odchodov
zamestnancov do práce má nulový potenciál ustáliť čas akejkoľvek inej udalosti, než je nástup a odchod
zamestnancov do práce a z práce. Ďalej poukazuje na evidenciu dochádzky svedka I., svedkyne F..

Práve túto svedkyňu videl odvolateľ prichádzať do prevádzky žalovaného, z ktorého dôvodu navrhoval
preveriť v sociálnej poisťovni, či medzi nimi bol nejaký pracovný pomer. Žalovaný až bezprostredne po
nariadení dokazovania uzavrel so svedkyňou pracovný pomer a urobil kroky, ktoré smerovali k tomu, že
získalkontrolunadpríjmomsvedkyne,pričomvtomčaseužvedel,žebudesveľkoupravdepodobnosťou
predvolaná na súd. Predmetná svedkyňa vedome a preukázateľne klamala vo všetkých otázkach,

pričom súd sa s tým nijako nevysporiadal. Jej výpoveď nie je možné hodnotiť ako vierohodnú, pričom
súd na to neprihliadol.
2.7. Namieta, že v časti týkajúcej sa určenia výšky základnej zložky mzdy súd prvej inštancie rozhodol
predčasne a mal vykonávať ďalšie navrhnuté dôkazy, alebo obstarať iné dôkazy na preverenie jeho
tvrdení. Súd prvej inštancie mal dostatočne preukázaný počet hodín, počas ktorých plnil pokyny

zamestnávateľa.
2.8. Otázku odškodného súd prvej inštancie posudzoval úplne bez prihliadnutia na skutočnosť, že
všetky evidenčné archivačné povinnosti pri pracovnoprávnych vzťahoch legislatíva dáva na plecia
zamestnávateľovi. Ak si zamestnávateľ uvedené povinnosti neplní, marí tým postup kontrolných
orgánov, snahu zamestnanca o uplatňovanie si svojich základných ľudských práv, následkom čoho je

zamestnanec v tejto veci priamo poškodený na svojich právach, pričom výška škody odpovedá výške
nevyplatenej mzdy. Súd prvej inštancie tým dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, následkom čoho
vec posúdil nesprávne, čo je odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. f/, písm. h/ CSP.
2.9. Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
v časti týkajúcej sa základnej zložky mzdy na ďalšie dokazovania, v časti týkajúcej sa evidencie hodín

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a tiež v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania a odškodného.

3. Žalovaný v podanom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu poznamenal, že žalobca z veľkej časti
opakuje svoju doterajšiu argumentáciu pred súdom prvej inštancie, u ktorej sa žalovaný už vyjadril.K rozporovaniu právneho posúdenia otázky inzerátu žalovaného a uzatvoreného pracovnoprávneho
vzťahu medzi žalobcom a žalovaným uviedol, že žalobca úplne odignoroval skutočnosť, že v čase, kedy
vykonával pohovor u žalovaného, nedisponoval vodičským preukazom skupiny B, ktorý bol esenciálnou

požiadavkou pre získanie inzerovanej pozície „samostatný predajca nových vozidiel“. Žalovaný preto
od začiatku nespĺňa vyžadované predpoklady pre získanie pracovného miesta, ktoré bolo inzerované.
Napriek tomu mu žalovaný poskytol inú pracovnú pozíciu, na inom mieste výkonu práce a teda aj za
iných mzdových podmienok. Preto považuje za neakceptovateľné, že sa žalovaný domáha mzdových
nárokov z inzerátu na pracovné miesto, na ktorého výkon nemal v danom čase preukázateľne splnené

kvalifikačné predpoklady.
3.1. Ďalšiu argumentáciou žalobcu týkajúcu sa internej smernici k výpočtu pohyblivej zložky mzdy
považuje za nadbytočnú, keďže žalobca získal pracovnú pozíciu, ktorá nebola inzerovaná žalovaným,
ale ponúknutá a akceptovaná žalobcom na osobnom pohovore.
3.2. K argumentácii žalobcu týkajúcej sa evidencie dochádzky za účelom preukázania jeho domnelého
nároku na náhrady mzdy za odpracovnú prácu nadčas, súd prvej inštancie správne vyhodnotil vykonané

dôkazy a najmä výsluhy svedkov, ktorí nepotvrdili, že by žalobca vykonával inventúru pre žalovaného.
Išlo pritom o svedkov, ktorých navrhoval žalobca. Žalobca preto neuniesol dôkazné bremeno svojho
tvrdenia, na čom nemení nič ani zvýšená ochrana zamestnanca. Súd nemôže generovať a vykonávať
dôkazy v prospech zamestnanca, ak ani na základe dôkazov, ktoré predložil žalobca, resp. ich označil
a žiadal vykonať súdom a tieto vykonané boli, súd nevidel ani len základ uplatneného nároku. Ak ani

svedkovia žalobcu nepotvrdili, že žalobca vykonával inventúru v rámci údajnej práce nadčas, tak tu nie
je dôvod na vyhľadávanie a vykonávanie dôkazov zo strany súdu.
3.3. Súd prvej inštancie zreteľne a dôvodne odlišuje medzi evidenciou dochádzky a evidenciou
pracovného času. Evidencia dochádzky často preukazuje len prítomnosť osoby na danom mieste,
avšak nie výkon práce. Zamestnávateľ je v zmysle ustanovenia § 99 Zákonníka práce viesť evidenciu

pracovného času, práce nadčas a pod. Bolo preto úlohou žalobcu, aby preukázal, že zamestnávateľ
takúto evidenciu voči jeho osobe viedol. Žalobca však takýto dôkaz nepredložil. Z predložených fotokópii
knihy dochádzky vyplýva, aj podľa potvrdenia svedkov, že sa v daný deň zdržiavali na pracovisku a aj
to v značne nekonzistentnej forme, kedy v jednotlivý deň nie sú za sebou zapísaní všetci zamestnanci
prítomní na pracovisku, ale ich zápisy sú chaoticky rozmiestnené v celej knihe.

3.4. Dodal, že žalobcom uvádzaná judikatúra najvyššieho súdu nič nemení na skutočnosti, že pre
vznik akýchkoľvek mzdových nárokov zamestnanca za prácu nadčas je potrebné preukázať že
práca nad dohodnutý pracovný čas mu bola daná príkazom zamestnávateľa, alebo bola vykonávaná
so súhlasom zamestnávateľa. V predmetnom rozhodnutí najvyššieho súdu dovolací súd uvažuje
s minimálnou vedomosťou zamestnávateľa o výkone práce nadčas zamestnancom, čo musí byť

v k konaní preukázané. Žalobca v konaní nepreukázal, že by mu bol daný príkaz alebo súhlas
zamestnávateľa s prácou nadčas a ani vedomosť zamestnávateľa o tejto činnosti žalobcu, preto súd
prvej inštancie správne, aj v tomto kontexte, vyhodnotil nároky žalobcu ako nedôvodné.
3.5. K argumentácii žalobcu o vyhodnotení argumentácie žalovaného ako neúčinnej podľa § 151 CSP,
žalovanýuviedol,žeteórianegatívnehodôkazuneumožňujehodnovernepreukázaťskutočnosť,ktorása

nestala. Ak žalovaný uviedol, že žalobcovi nedal pokyn ani súhlas na prácu nadčas, tak túto skutočnosť
nemôže žalovaný z logických dôvodov preukázať a dôkazné bremeno sa presúva na žalobcu, aby
preukázal opak, t.j., že príkaz alebo súhlas zamestnávateľa bol daný.
3.6. K pisárskym chybám tvrdených žalobcom sa odmietol vyjadriť dôvodiac, že tieto nie sú spôsobilé
zvrátiť súdom zistený skutkový stav a ani odôvodniť odvolanie žalobcu.

3.7. K výpovediam svedkov, ku ktorým sa odvolateľ v podanom odvolaní pomerne rozsiahle vyjadruje,
žalovaný poukázal na ustanovenie § 191 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd hodnotí podľa svojej úvahy
dôkazy a to jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti. Subjektívne pocity žalobcu k osobám svedkov a ich
prípadného vzťahu so žalovaným, žalovaný nekomentuje, tieto zostávajú v rovine nepreukázaného
tvrdenia a s nárokmi žalobcu absolútne nesúvisia. Námietky k protokolácii svedkov považuje žalovaný

za účelové a ničím nepodložené. V tomto smere preto nie je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. b/ CSP a nie je žalobcom odôvodnený. Taktiež odvolacie dôvody uvedené v ustanovení § 365 ods.
1 písm. d/ a e/ CSP, ktoré žalobca v podanom odvolaní uviedol, nie sú naplnené. Za situácie, že ak súd
prvej inštancie objektívne vzhliadol dôkaz – protokol Inšpektorátu práce – ako relevantný, nakoľko ho
vykonal, avšak nevzhliadol v ňom dôvodnosť uplatnených nárokov, nemohli byť tieto odvolacie dôvody

naplnené.
3.8.Súd prvej inštancie nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základrozhodnutia. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia ústavného súdu, či Európskeho súdu pre ľudské
práva.
3.9. Rozsudok súdu prvej inštancie navrhuje ako vecne správny potvrdiť a priznať žalovanému náhradu

trov odvolacieho konania.

4. Žalobca v písomnej reakcii na vyjadrenie žalovaného sa nestotožnil s jeho tvrdeniami. Uviedol, že
v rámci reakcie na inzerát zasielal žalovanému svoj životopis, kde mal informáciu o jeho vodičskom
preukazekdispozícii.Zopakoval,ženikdyneboldržiteľomvodičskéhooprávnenianaskupinuA1,A2aA,

napriek tomu ho žalovaný zamestnal na pozícii, ktorú v zmluve nazval predajcom motocyklov. Otázka
vodičského oprávnenia je preto v danej veci irelevantná. Iba dodal, že vodičský preukaz na skupinu B1,
B a AM mu bol vydaný 12. 04. 2006 a toto svoje vodičské oprávnenie uviedol aj v životopise.
4.1. Nie je pravdou, že žalobca navrhoval výsluchy svedkov, on navrhol iba výsluch svedka A., opätovne
zopakoval svoje tvrdenia o zamestnaní a platení J. F. a poukázal na jej klamstvá. Opätovne poukázal na
materiálne a iné výhody poskytované E. G., preto jej výpoveď na súde je klamlivá. Žalobca sa v podanom

vyjadrení opätovne zaoberá osobou svedkyne a dôvodí, že nie je nezávislou a nestrannou, nakoľko
má nielen eminentný záujem na výsledku sporu, ale aj podiel na vzniku situácií, ktoré ku sporu viedli.
Ďalej sa opätovne vyjadruje k výpovediam svedkov, ako aj k evidencii dochádzky, pričom sa nestotožnil
s tvrdeniami žalobcu a súdu prvej inštancie.
4.2. Opätovne namieta, že súd prvej inštancie nevysvetlil, prečo sa podrobne nezaoberal všetkými

navrhovanými dôkazmi, ani nepoukázal na ustálenú rozhodovaciu prax. Nad rámec svojich kompetencií
a dokazovania rozvádzal úvahy, na ktorých postavil svoje rozhodnutie vo veci, pričom išlo o úvahy
v rozpore ešte aj s účtovnou praxou.

5. Žalovaný v písomnej reakcii na vyjadrenie žalobcu zopakoval svoje dôvody a tvrdenia, ktoré uviedol

vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu. Rozsudok súdu prvej inštancie navrhuje potvrdiť a priznať žalovanému
náhradu trov odvolacieho konania.

6. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou,
v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané a v zákonom stanovenej lehote (§359, § 362 ods. 1 CSP)

a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti § 363 a nasl. CSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 ods.1 CSP, § 380 ods.1 CSP), skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods.1 CSP, § 219 ods.3 CSP), bez potreby zopakovania,
či doplnenia dokazovania, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto napadnutý

rozsudok vo veci samej podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

7. Predmetom tohto konania je žaloba žalobcu, ktorou sa domáha zaplatenia sumy 5 276,32 eura
s úrokom z omeškania, ktorá suma pozostáva zo sumy 4 976,32 eura za prácu vykonanú pre
žalovaného, vychádzajúc zo základnej mzdy 1 500 eur, a sumy odškodného vo výške 300 eur za

očierňovanie, zosmiešňovanie, démonizovanie jeho osobnosti zo strany žalovaného, ktorý uvádzal
nepravdivé a nesúvisiace tvrdenia, čím odpútaval pozornosť od vlastných zlyhaní.
7.1. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. Dôvodil
neunesením dôkazného bremena zo strany žalobcu, keď žalobca v konaní jednoznačne nepreukázal,
že žalovaný mu prácu nadčas nariadil, že žalobca túto prácu nadčas skutočne aj vykonal. Poukázal

na skutočnosť, že žalovaný prijal žalobcu do pracovného pomeru na inú pozíciu, aká bola predmetom
inzercie, na ktorú sa odvolával žalobca a teda aj mzdové podmienky boli inak dohodnuté.
7.2. S rozsudkom súdu prvej inštancie sa nestotožnil žalobca a tento napadol v zákonnej lehote
odvolaním. Dôvodil tým, že v konaní dostatočným spôsobom preukázal svoje tvrdenia, poukazoval
na výpovede svedkov, vytýkal súdu prvej inštancie nevykonanie všetkých dôkazov, teda nesprávne

skutkové zistenia, nesprávne právne posúdenie, vadu konania, ako aj nedostatočné vysvetlenie
k ním tvrdeným skutočnostiam a nedostatočné vysporiadanie sa s jeho argumentáciou. Namietal tiež
nesprávne napísanie mena svedka A..

8. Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo, ako aj
odvolania žalobcu, dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.

V danej veci súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich
závere vec aj správne právne posúdil. Následne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, s ktorým sa
odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň odvolací
súd konštatuje, že súd prvej inštancie rozsudok aj v dostatočnej miere a správne, tak po právnej, ako aj
skutkovej stránke odôvodnil, s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť

týchto dôvodov ďalej, podľa § 387 ods. 2 CSP, iba poukazuje.
9.1. Ustanovenie § 387 ods. 2 CSP zakotvuje koncepciu zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho
súdu. Ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie nielen vecne správne rozhodol, ale v
odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí
vyhotovovať štandardné rozhodnutie podľa § 220 ods. 2 CSP, ale obmedzí sa len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na

zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako
neoddeliteľnej súčasti práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na
všetky argumenty účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce.
9.2. Odvolací súd v zmysle § 380 ods. 1 CSP, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, sa plne
stotožnilsrozhodnutímsúduprvejinštancie,nakoľkobolajehoargumentáciavecnesprávna,objektívna,

presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Prieskumná činnosť
odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto
preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania,
z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému
rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré

účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní
fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti
odvolacieho súdu. Ustanovenie § 380 ods. 2 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný
rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom
dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa

prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že
pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.
9.3. V danej veci odvolací súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu
predchádzalo, nezistil žiadne vady, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

10. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní podanom žalobcom, súc viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania žalobcu, preskúmal v danej veci tak napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, konanie,
ktoré mu predchádzalo a tiež dôvody odvolania a skonštatoval, že súd prvej inštancie vykonal
dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere vec aj správne právne posúdil.

Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy,
ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalobca sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvého
stupňa nestotožňuje, neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré na túto
časť rozhodnutia kladie vyššie citované zákonné ustanovenie. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu žalobcu zamietol. Odvolací súd sa s týmto odôvodnením
v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť týchto dôvodov ďalej, podľa § 387 ods. 2 CSP, iba

poukazuje.

11. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd iba dodáva,
že vyhodnotil záver súdu prvej inštancie, že žalobca nebol prijatý, resp. neuzavrel pracovnú zmluvu
so žalovaným na pozíciu, ktorá bola predmetom inzerátu, ako správny. Súd prvej inštancie správne

skonštatoval, že žalobca pracovnú zmluvu na tam uvedenú pracovnú pozíciu podpísal. Odvolací súd iba
dodáva, že žalobca nielenže podpísal predmetnú pracovnú zmluvu, v ktorej je uvedený iný druh práce,
aký bol vo zverejnenom inzeráte, ale na základe tejto pracovnej zmluvy aj dohodnutú prácu vykonával
a poberal za túto prácu mzdu. Z tohto dôvodu je absolútne irelevantný nárok žalobcu vychádzajúciz inzerovanej základnej mzdy 1 500 eur. Súd prvej inštancie sa s touto najpodstatnejšou skutočnosťou
prerozhodnutievdanejveciriadnymspôsobomvysporiadalapodrobnýmspôsobomajodôvodnilvbode
8., 9., 9.1. napadnutého rozsudku. Odvolací súd sa s týmto odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil a na

toto odôvodnenie ďalej iba poukazuje.

12. Taktiež v otázke nadčasov sa súd prvej inštancie podrobným spôsobom vysporiadal s nárokom
žalobcu, ktorý si uplatnil podanou žalobou. Odvolací súd sa taktiež aj s týmto záverom súdu prvej
inštancie v plnom rozsahu stotožnil. V tejto súvislosti poukazuje na závery uvedené v rozhodnutí

Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/24/2019, v ktorom sa uvádza: „Právna úprava práce nadčas je
obsiahnutá v ustanoveniach § 97 Zákonníka práce (ďalej aj ako „ZP“). Podstatou práce nadčas tak, ako
je uvedená v § 97 ods. 1 ZP, je výkon práce zamestnancom na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho
súhlasom nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného
času a vykonávaná mimo rámca rozvrhnutých pracovných zmien. Keďže právna konštrukcia práce
nadčas je primárne postavená na rozhodnutí zamestnávateľa (príkaz alebo jeho súhlas), zavádza

Zákonník práce kvantitatívne obmedzenie rozsahu takejto práce nadčas v rámci napr. kalendárneho
týždňa alebo kalendárneho roka. Práca nadčas zamestnanca tak v priemere nesmie presiahnuť osem
hodín týždenne v období najviac štyroch mesiacov (12 mesiacov po dohode zamestnávateľa so
zástupcami zamestnancov). Právna úprava práce nadčas v Zákonníku práce sa odvíja od smernice
č. 2003/88/ES o určitých aspektoch pracovného času. Európsky právny rámec, ale aj prevažná

časť národných pracovnoprávnych úprav, plne rešpektuje základný princíp modernej demokratickej
spoločnosti spočívajúci v absolútnom rešpektovaní základných ľudských práv a slobôd, medzi ktorými
dominuje zachovanie ľudskej dôstojnosti zamestnanca v súkromnom, osobitne v pracovnom živote.
Práve z uvedeného dôvodu bol zavedený tzv. týždenný maximálny pracovný čas, ktorý má zabezpečiť
bezpečnosť a ochranu zdravia zamestnancov pri práci, kvalitu pracovného prostredia, najmä však

zachovať istý sociálny rozmer výkonu práce, ktorý sa nepodriaďuje plne čisto ekonomickým úvahám.
Čl. 6 Smernice požaduje, aby priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov
neprekročil 48 hodín. Pod pojmom pracovný čas treba rozumieť čas, v ktorom je zamestnanec k
dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou. Podľa
aktuálnej judikatúry SD EÚ pojem pracovný čas je pojmom práva EÚ, preto ho nemožno vykladať

rôzne v rôznych členských štátoch. Pracovným časom podľa smernice č. 2003/88/ES sa má rozumieť
akýkoľvek čas, strávený na pracovisku zamestnávateľa alebo mimo neho, počas ktorého zamestnanec
plníúlohyzamestnávateľaalebojepripravenýplniťúlohyzamestnávateľa.Ztakéhotovymedzeniapojmu
pracovný čas v nadväznosti na vymedzenie pojmu času odpočinku vyplýva, že aj výkon nadčasovej
práce treba zahrnúť do pracovného času, lebo jednoznačne nie je časom odpočinku. Znenie Zákonníka

práce o právnych podmienkach nariadenia alebo dohodnutia práce nadčas zvýrazňuje výnimočnú
povahu práce nadčas, ktorá by nemala byť súčasťou plánovania a rozvrhovania pracovného času.
Zamestnávateľ je oprávnený nariadiť prácu nadčas alebo sa dohodnúť so zamestnancom pri prechodnej
a súčasne naliehavej zvýšenej potrebe práce alebo existencie verejného záujmu. Zákonník práce
teda neoprávňuje zamestnávateľa nariaďovať výkon nadčasovej práce ani dojednať si jej výkon so

zamestnancom pri prácach, potreba ktorých je stála, a nie prechodná alebo pri prácach, potreba
ktorých nie je naliehavá. Nadčasová práca má byť skutočne mimoriadna práca. Ustanovenie § 97
Zákonníkapráceupravujezákonnépodmienky,zasplneniaktorýchjezamestnávateľoprávnenýnariadiť
zamestnancovi prácu nadčas a zamestnanec je povinný nadčasovú prácu vykonať. Toto ustanovenie
súčasne upravuje podmienky, za ktorých je zamestnanec oprávnený zamestnávateľom nariadenú

prácu nadčas nevykonať. Podmienkou práce nadčas je, aby sa práca vykonávala na príkaz alebo so
súhlasom zamestnávateľa. Zákonník práce neustanovuje formu príkazu alebo súhlasu zamestnávateľa
(vedúceho zamestnanca) s prácou nadčas. Za príkaz práce nadčas možno považovať aj uloženie
takého rozsahu práce v krátkom termíne, že takáto práca sa nedá splniť bez práce nadčas s tým,
že súhlas zamestnávateľa s výkonom práce nadčas môže byť uskutočnený písomne, ústne, ale aj

mlčky, ak napríklad zamestnávateľ vie, že zamestnanci pracujú nadčas, aj keď im túto prácu nadčas
nenariadil a nedá príkaz k zastaveniu práce nadčas, pričom súhlas zamestnávateľa s výkonom práce
nadčas sa predpokladá aj vtedy, ak zamestnávateľ prevezme a využije výsledky práce zamestnanca.
Podmienka prechodnosti a naliehavosti zvýšenej potreby práce. Nariadenou prácou nadčas je i práca
vykonávaná síce bez výslovného príkazu, avšak s vedomím zamestnávateľa a preberaním a využívaním

výsledkov práce zamestnanca. Nesplnenie podmienky prechodnosti a naliehavosti zvýšenej potreby
práce neznamená stratu povahy vykonanej práce ako práce nadčas a rovnako nemá za následok, že
by zamestnancovi nevznikol nárok na mzdu a mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas. Opačný záver by
bol v rozpore s účelom právnej úpravy a základnými zásadami pracovného práva, najmä so zásadou,že zamestnanec má právo na mzdu za vykonanú prácu a zamestnávateľ má povinnosť poskytnúť
zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu a v stanovených prípadoch aj mzdové zvýhodnenie (čl. 3
Zákonníka práce, ust. § 118 a nasl. Zákonníka práce)“.

12.1. Z uvedeného rozhodnutia jednoznačne vyplýva záver, že zamestnávateľ musí akýmkoľvek
spôsobom(písomne,ústne,konkludentne)prácunadčasnariadiť,resp.vysloviťsúhlasstakoutoprácou.
Aplikujúc toto rozhodnutie vyššej súdnej autority na danú vec, odvolací súd dospel k jednoznačnému
záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je v rozpore s týmto rozhodnutím, nepredstavuje
odklon od rozhodovacej praxe súdov. Nie je ani spochybnený záver, že nariadenie práce nadčas

musí byť preukázané. V prejednávanej veci žalovaný (zamestnávateľ) popiera, že žalobcovi nariadil
prácu nadčas, nedal k takej práci súhlas. Z vykonaného dokazovania však vôbec nevyplýva pravdivosť
tvrdenia žalobcu, že mu práca nadčas bola zamestnávateľom nariadená a že túto prácu nadčas
skutočne aj vykonal. Vypočutí svedkovia tvrdenie žalobcu o vykonanej práci nadčas (inventarizácia)
nepotvrdili. Dokonca ani svedkyňa G., s ktorou mal predmetnú inventarizáciu vykonávať, túto skutočnosť
vo výpovedi nepotvrdila. Výpoveďou svedka A. sa vysporiadal súd prvej inštancie a odvolací súd sa

s hodnotením tohto dôkazu stotožnil. Je nesporné, že za situácie, ak zamestnávateľ žalobcovi prácu
nadčas nenariadil, nemôže túto negatívnu skutočnosť preukázať. Z tohto dôvodu sa dôkazné bremeno
tvrdenia prenáša na žalobcu, ktorý tvrdí, že zamestnávateľ mu prácu nadčas nariadil a že túto prácu
aj skutočne vykonal.
12.2. V rozpore so záverom citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý prijal záver, že výsledkov

práce zamestnanca nariadenou prácou nadčas je i práca vykonávaná síce bez výslovného príkazu,
avšak s vedomím zamestnávateľa a preberaním a využívaním výsledkov práce zamestnanca, nie je
preto záver súdu prvej inštancie v danom konaní uvedený v napadnutom rozsudku. Žalobca totiž
žiadnym spôsobom súdu prvej inštancie nepreukázal, že prácu nadčas, o ktorej tvrdí a z ktorej
si vyvodzuje nárok, že mu žalovaný (zamestnávateľ) nariadil a že túto prácu aj skutočne vykonal.

Povinnosťou žalobcu, ktorý má prvoradú povinnosť preukázať svoje tvrdenia, bolo predložiť súdu prvej
inštancie dôkazy preukazujúce, že skutočne inventarizáciu vykonával. V tejto súvislosti odvolací súd
iba dodáva, že preukázaním skutočnosti, že žalobca skutočne inventarizáciu mimo pracovného času
vykonával, bolo poverenie zamestnávateľa zamestnancovi na vykonanie inventarizácie s uvedeným
rozsahom, časom a miestom konania, ďalej napr. inventúrny súpis podpísaný tak zamestnávateľom, ako

aj zamestnancom tak, ako si to vyžaduje osobitný zákon. Žiadny takýto doklad zo strany žalobcu však
predložený a ani navrhnutý nebol. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu
prvej inštancie v tejto časti odôvodnenia napadnutého rozsudku a na toto odôvodnenie ďalej poukazuje.
12.3. Žalobca si z predmetného rozhodnutia najvyššieho súdu vybral iba záver, že: „nariadenou prácou
nadčas je i práca vykonávaná síce bez výslovného príkazu, avšak s vedomím zamestnávateľa a

preberaním a využívaním výsledkov práce zamestnanca“, nezohľadnil však ďalšie závery uvedené
v tomto rozhodnutí, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. Odvolací súd predovšetkým
poukazuje na splnenie podmienky uvedenej v ustanovení § 97 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého
práca nadčas je práca vykonávaná zamestnancom na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom!
Práca zamestnancom mimo rozvrhu pracovných zmien bez súhlasu zamestnávateľa nie je prácou

nadčas. Z tohto ustanovenia vychádza aj predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu.
12.4.Vdanomprípadevšakzasituácie,žežalovaný(zamestnávateľ)jednoznačnepopiera,žežalobcovi
prácu nadčas nariadil, popiera, že žalobca by vykonával prácu nadčas (inventarizáciu) a že žalovaný
prebral a využil výsledky práce žalobcu, ktoré mal dosiahnuť v práci nadčas, bolo na ťarchu žalobcu, aby
jednoznačným dôkazom preukázal, že žalovaný mu prácu nadčas nariadil, resp. vyslovil s ňou súhlas.

V konaní pred súdom prvej inštancie však takýto dôkaz predložený a vykonaný nebol, svedkovia, ktorí
boli v danej veci vypočutí, túto skutočnosť nepotvrdili. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd zhodne
so súdom prvej inštancie konštatoval, že žalobca dôkazné bremeno svojich tvrdení nepreukázal.
12.5. Súd prvej inštancie sa v súvislosti s tvrdením žalobcu o ním vykonanej práce nadčas, ktorá
má vyplývať z evidencie dochádzky, podrobne a veľmi sofistikovane vysporiadal s vedením evidencie

dochádzky a s vedením evidencie pracovného času, konkrétne v bode 9.2.2. napadnutého rozsudku.
Odvolací súd sa s týmto záverom a vyjadrením súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožnil a na toto
odôvodnenie ďalej poukazuje.

13. Ustanovenie § 387 ods. 3 CSP ukladá odvolaciemu súdu, aby sa vysporiadal s podstatnými

námietkami odvolateľa, uvedenými v podanom odvolaní.

14. Odvolateľ v podanom odvolaní namieta, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivýproces, ktorý odvolací dôvod vide v ovplyvňovaní svedkyne G. žalovaným, keď došlo k taktickej
koordinácii na úrovni procesnej obrany, na ktorú skutočnosť súd prvej inštancie neprihliadol.
14.1. Obsah práva na spravodlivý proces zahŕňa predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na

súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na
prejednanie sporu primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach,
právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania,
rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými
relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo

na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu
predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie tohto odvolacieho dôvodu však pôjde vtedy, ak nesprávny
procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá
odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé.
14.1.1. Aplikujúc tieto závery na námietku odvolateľa, odvolací súd predovšetkým poukazuje na
skutočnosť, že bez preukázania jednoznačnými dôkazmi, že zo strany žalovaného došlo k ním

tvrdenému ovplyvňovaniu svedkyne v takej miere, že to malo za následok porušenie práva na
spravodlivý proces, zostáva toto tvrdenie žalobcu iba v rovine jeho subjektívnych pocitov a dojmov.
Žiadnym dôkazom, či už listinným, resp. svedeckými výpoveďami toto tvrdenie žalobcu preukázané
nebolo. Z tohto dôvodu námietku žalobcu na porušenie práva na spravodlivý proces vyhodnotil ako
účelovú a nedôvodnú.

14.2. Žalobca v podanom odvolaní ďalej dôvodí, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací dôvod vidí v tom, že súd prvej inštancie zamietol otázky
na žalovaného, či svedkov, smerujúce k preukázaniu nesúladu znenia zmluvy s realitou vykonávanou
v praxi s odôvodnením, že nesúvisia s prípadom. Vec však súd právne posudzoval práve na premise,
že znenie zmluvy odpovedalo realite v praxi.

14.2.1. Odvolací dôvod uvedený v ustanovení § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek
pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody,
avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd
žiadne pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie nezistil, súd prvej inštancie odôvodnil
nepripustenie otázok na žalovaného tým, že tieto otázky nesúvisia s predmetom konania. Je v priamej

kompetencii súdu prvej inštancie, aby rozhodoval o tom, ktoré otázky na pojednávaní pripustí a ktoré
nepripustí. Žalobca nešpecifikoval kedy súd zamietol jeho otázky voči žalovanému a svedkom, aké
otázky to mali byť, nakoľko zo spisového materiálu a zo zápisníc z pojednávaní tieto tvrdenia žalobcu
nevyplývajú. Súd prvej inštancie iba na pojednávaní dňa 22. 06. 2023 zamietol otázku žalovaného
smerujúcu na žalobcu. Z ďalších zápisníc nevyplýva, že by súd prvej inštancie zamietol otázky žalobcu

smerujúce na žalovaného, resp. svedkov. Z tohto dôvodu námietku žalobcu vyhodnotil ako účelovú
a nedôvodnú, keď žiadne procesné pochybenie súdu prvej inštancie, ktoré by malo za následok vadu
konania a v jej dôsledku nesprávne rozhodnutie, nezistil.
14.3. Ďalej odvolateľ v podanom odvolaní dôvodí aj odvolacím dôvodom, podľa ktorého súdu prvej
inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Tento odvolací

dôvod vidí v tom, že podal súdu návrh, aby zaviazal žalovaného vydať všetky podklady, na základe
ktorých mu bola určená mzda. Súd prvej inštancie vec posudzoval bez akéhokoľvek zreteľa na
skutočnosť, že tento výkaz žalovaný do konania nepredložil.
14.3.1. Vzhľadom na rozhodnutie súdu prvej inštancie, s ktorým sa v plnom rozsahu odvolací súd
stotožnil, nebolo pre rozhodnutie v danej veci podstatné a rozhodujúce vyhovenie tomuto návrhu

žalobcu z dôvodu, že ani súd nemôže vykonávať dôkazy v prospech zamestnanca, ak ani na
základe predchádzajúcich predložených dôkazov nebol daný a preukázaný ani základ nároku žalobcu.
V konečnom dôsledku výška mzdy žalobcu bola predmetom preverovania Inšpektorátom práce. Z tohto
dôvodu odvolací súd tento odvolací dôvod nevyhodnotil ako opodstatnený a námietke žalobcu v tomto
smere nevyhovel.

14.4. Žalobca v podanom odvolaní ďalej dôvodí nesprávnymi skutkovými zisteniami súdom prvej
inštancie, ktoré mali spočívať v nesprávnom zistení o evidencii dochádzky.
14.4.1. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku podrobne a rozsiahle venoval problematike
evidencie dochádzky a evidencie pracovného času, konkrétne v bode 9.2.2. napadnutého rozsudku.
Odvolací súd sa s týmto záverom v plnom rozsahu stotožnil a na tento záver iba poukazuje. Z tohto

dôvodu sa touto námietkou odvolateľa ďalej nezaoberal a túto vyhodnotil ako účelovú a nedôvodnú.
14.5. Odvolací dôvod uvedený v ustanovení § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t.j. nesprávne právne posúdenie
predmetnej veci odvolateľ videl v tom, že súd prvej inštancie vec posúdil v rozpore so zásadou uvedenouv ustanovení § 191 ods. 1 CSP bez ohľadu na skutočnosti dokázateľné doloženými podkladmi a to bez
ich vyhodnotenia.
14.5.1. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo, dôkazov
predložených súdu prvej inštancie dospel k záveru, že súd prvej inštancie aplikoval správny právny

predpis, správne ho aj interpretoval a z správne zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne
závery. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie a ani odvolací súd nevzhliadol z predložených
a vykonaných dôkazov ani základ nároku žalobcu, dospel k záveru, že žalobca nepreukázal súhlas,
resp. nariadenie žalovaného na prácu nadčas, ktorú mal žalobca vykonávať, nepreukázal, že skutočne
túto prácu nadčas žalobca aj vykonal a žalovaný prebral a využil výsledky jeho práce nadčas vo svojej
činnosti, nebol preto dôvod na vyhovenie námietke odvolateľa, že mal súd dostatočne preukázaný počet

hodín, počas ktorých plnil pokyny zamestnávateľa, tieto zaznamenával do evidencie a preto v časti
týkajúcej sa evidencie vec nesprávne právne posúdil. Námietku odvolateľa vyhodnotil preto ako účelovú
a nedôvodnú.
14.6. Žalobca sa v podanom odvolaní zaoberá podrobným hodnotením výpovedí jednotlivých svedkov
a nestotožnil sa s vyhodnotením týchto dôkazov súdom prvej inštancie.

14.6.1. Z ustanovenia § 191 ods. 1 CSP jednoznačne vyplýva, že kompetenciu na hodnotenie dôkazov
má súd. Ustanovenie vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, t.j., že záver, ktorý si sudca
urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou
jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Tento postup však musí byť
objektivizovaný konceptom hodnotenia dôkazov, ktoré obstojí z hľadiska jeho rozporu so zákazom

arbitrárnej jurisdikčnej ľubovôle. Voľné hodnotenie dôkazov neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými
princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia, naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí
vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. V danom konaní súd prvej
inštancie sa touto zásadou plne riadil. Jednotlivé dôkazy, aj samotné výsluchy svedkov, v napadnutom
rozhodnutí riadne vyhodnotil, vyhodnotenie a svoje úvahy aj riadne odôvodnil a odvolací môže iba

konštatovať, že vyhodnotenie týchto dôkazov bolo plne v súlade s ich pravdivosťou, obsahom a v zhode
s priebehom konania. Skutočnosť, že sa odvolateľ nestotožnil s týmto hodnotením dôkazov (výsluchov
svedkov) súdom prvej inštancie, nemôže spôsobiť vadu konania. Z uvedeného dôvodu námietku
odvolateľa, týkajúcu sa hodnotenia dôkazov, ako nedôvodnú zamietol.

15. Žalobca si v podanej žalobe uplatnil nárok voči žalovanému na odškodnenie vo výške 300 eur.
Predmetný nárok odôvodnil iba dehonestovaním, či zosmiešňovaním jeho osoby zo strany žalovaného.
V podanom odvolaní však tento nárok žiadnym spôsobom neodôvodnil.
15.1. Odvolací súd, preskúmajúc predmetný nárok žalobcu, dospel jednoznačne k záveru, že ani tento
nárok nie je dôvodný a opodstatnený. Zo spisového materiálu nevyplýva žiadne konanie žalovaného

voči žalobcovi, ktoré by zakladalo nárok žalobcu na odškodnenie v zmysle žaloby, nie je preukázané
ani tvrdenie žalobcu v tejto časti. Z tohto dôvodu, keďže žalobca svoje tvrdenie žiadnym dôkazom
nepreukázal, odvolací súd vyhodnotil nárok žalobcu na požadované odškodné ako nedôvodný.

16. Z uvedených dôvodov odvolací súd námietky žalobcu, uvedené v podanom odvolaní, vyhodnotil ako

nedôvodné a účelové, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdil.

17. Žalobca v priebehu odvolacieho konania doručil odvolaciemu súdu návrh na zabezpečenie
a vykonanie dôkazu. Žiadal, aby odvolací súd zabezpečil stanovisko od prevádzkovateľa portálu

profesia.sk, ktorým je Alma Career Slovakia s.r.o. Pribinova 19 Bratislava k nasledovným otázkam:
1/ Aké bolo dňa 21. 05. 2022 presné znenie všetkých inzerátov, na ktoré dňa 21. 05. 2022
prostredníctvom portálu profesia.sk zaslal reakciu užívateľ s emailovou adresou [email protected]?
2/ Koľko uchádzačov odoslalo prostredníctvom portálu profesia.sk svoju reakciu na inzerát
s identifikačným číslom 4334197 odo dňa jeho zverejnenia po deň 26. 05. 2022?

3/ Došlo zo strany inzerenta k zmene znenia niektorého z inzerátov z prvej otázky? Ak áno, kedy?
4/ Došlo zo strany inzerenta k snahe zmazať dáta týkajúce sa niektorého z inzerátov z prvej otázky?
Ak áno, kedy?Predmetný návrh na zabezpečenie a vykonanie dôkazu odôvodnil tým, že nastúpil na iné pracovné
miesto, než ponúkal v inzercii žalovaný a že na inzerované miesto nespĺňal podmienky. Z tohto dôvodu
je potrebné zabezpečiť ním žiadaný dôkaz od portálu profesia.sk. Od prevádzkovateľ portálu žiadal

informáciu, akú presne mala podobu inzercia, avšak prevádzkovateľ mu túto informáciu odmietol
poskytnúť. Toto stanovisko portálu tlmočil aj súdu prvej inštancie, napriek tomu si túto informáciu súd
prvej inštancie nevyžiadal. Trvá na zabezpečení tohto dôkazu.

18. Odvolací súd po preskúmaní predmetného návrhu žalobcu na zabezpečenie a vykonanie dôkazu

v odvolacom konaní dospel k záveru, že tento návrh nie je dôvodný a opodstatnený.

19.1. Podľa § 345 ods. 1 CSP pred začatím konania, počas konania a po skončení konania vo veci
samej možno na návrh zabezpečiť dôkaz alebo dôkazný prostriedok, ak je obava, že neskôr ho nebude
možné vykonať vôbec alebo len s veľkými ťažkosťami. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného
útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie,

možno v odvolaní použiť len vtedy, ak: a/ sa týkajú procesných podmienok, b/ sa týkajú vylúčenia sudcu
alebo nesprávneho obsadenia súdu, c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť
v konaní pred súdom prvej inštancie.
19.2. Odvolací súd, posudzujúc predmetný návrh žalobcu na zabezpečenie a vykonanie vyššie

uvedeného dôkazu dospel k záveru, že tomuto návrhu nie je možné vyhovieť. Zabezpečiť dôkaz
možno len na návrh. Návrh musí obsahovať všeobecné náležitosti podania podľa § 127 CSP. Musí
tiež obsahovať zdôvodnenie existencie obavy, že dôkaz nebude možné neskôr vykonať alebo ho
bude možné vykonať len s veľkými ťažkosťami. Tieto dôvody musia byť objektívne dané a nesmú
vychádzať len zo subjektívneho pocitu navrhovateľa. Pred rozhodnutím o návrhu na zabezpečenie

dôkazumusísúdskúmať,akúrelevanciuvovecisamejmajúskutočnosti,ktorésamajúzabezpečovacím
dôkazom preukázať. Je nevyhnutné posúdiť, či dôkazy môžu mať pravdepodobný význam pre
predpokladané konanie. Súd preto návrh na zabezpečenie dôkazu alebo dôkazného prostriedku
zamietne, ak informácie, ktoré majú byť zabezpečené, nemajú pre vec samu žiaden relevantný význam.
19.3. Posudzujúc daný návrh v zmysle ustanovenia § 345 CSP, odvolací súd nezistil dostatočnú právnu

relevanciu dôkazu, ktorý má zabezpečiť, na samotné rozhodnutie vo veci samej. Súd prvej inštancie
vychádzal zo svojho záveru, že žalobca uzavrel pracovnú zmluvu so žalovaným nie na inzerovanú
pozíciu, ale na iné pracovné miesto, na ktoré aj platne podpísal pracovnú zmluvu. Odvolací súd sa
s týmto záverom stotožnil, svoj záver odôvodnil v tomto rozhodnutí a tiež poukázal na odôvodnenie
napadnutého rozsudku v tejto časti. Z uvedeného dôvodu potom už nemá žiadnu právnu relevanciu

návrh žalobcu na zabezpečenie ním požadovaného dôkazu. Dodáva, že zabezpečenie predmetného
dôkazu navrhovaného žalobcom by nemalo žiadny vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Návrh odvolací
súd preto ako nedôvodný zamietol.
19.4. Okrem toho odvolací súd skúmal, či v zmysle ustanovenia § 366 CSP nejde o novotu v odvolacom
konaní. Dodáva, že právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo

prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnil a v konaní pred súdom prvej inštancie, je
obmedzené. Strany sporu mali v doterajšom priebehu konania príležitosť tieto prostriedky použiť a boli
opakovane súdom poučené o sudcovskej koncentrácii konania. Odvolací súd preto dospel k záveru,
že predmetný návrh mohol žalobca podať súdu prvej inštancie, mohol tento dôkaz navrhnúť a uplatniť
vkonaní,nakoľkooňomvedel,t.j.neobstojípodmienkanovotykonania,žeichnemoholuplatniťvkonaní

pred súdom prvej inštancie bez vlastnej viny. Taktiež neobstojí podmienka, že má byť týmto dôkazom
preukázané, že došlo v konaní pred súdom prvej inštancie k vade konania, ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z týchto dôvodov návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol.

20. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 v spojení s § 255 ods.1 CSP tak, že

úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím (§ 262 ods.
1 CSP).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:2 25Copr/2/2024

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj

vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom

fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom
právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo

odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).