Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. august 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/35/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6822201349
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6822201349.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej a

sudcov Mgr. Martina Štubniaka (sudca spravodajca) a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v spore žalobcov 1/
A. B., narodeného XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom C. B. XXXX/X, XXX XX A., 2/ D. B., narodenej
XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom 050 01 E. F. G. 178, 3/ H. B., narodenej XX. XX. XXXX, s trvalým
pobytom 050 01 E. F. G. 178, 4/ C. B., narodeného XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom I. XX/X, XXX
XX A. a 5/ D. B., narodenej XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom I. XX/X, XXX XX A., žalobcovia 1/ až 5/
v konaní právne zastúpení Mgr. Martinom Jankovičom, advokátom, so sídlom Železničná 257/19, 050
01 Revúca, proti žalovaným 1/ E. C. J., narodený XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom XXX XX A. G. XX,

2/ Obec Revúcka Lehota, so sídlom 049 18 Revúcka Lehota 80, IČO: 00 328 715, 3/ I. E., narodený
XX .XX. XXXX, s trvalým pobytom XXX XX K. XX a 4/ Obec Chyžné, so sídlom 049 18 Chyžné 108,
IČO: 00 618 071, žalovaní 1/ až 4/ v konaní právne zastúpení ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Ján
Segeč s. r. o., so sídlom Skuteckého 26, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 258 039, o zaplatenie náhrady
škody 4.853,87 Eur a nemajetkovej ujmy 100.000,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov 1/ až 5/
proti rozsudku bývalého Okresného súdu Revúca č. k. 6C/46/2022-221 z 22. novembra 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovia 1/, 2/, 3/, 4/ a 5/ sú p o v i n n í zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovaným 1/, 2/, 3/ a 4/
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým
súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Revúca (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)
napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania.
Rozhodol takto o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali zaplatenia náhrady škody a nemajetkovej ujmy
na tom základe, že dňa 31. 08. 2020 došlo k úmrtiu maloletého F. B. (ktorý bol synom žalobcov 1/ a 2/,

bratom žalobkyne 3/ a vnukom žalobcov 4/ a 5/), a to následkom úrazu pri prekážke na cyklochodníku
medzi obcami Revúcka Lehota a Chyžné, ktorého zriaďovateľmi sú žalovaní 2/ a 4/ a žalovaní 1/ a 3/
boli v tom čase vo funkcii starostov týchto obcí.

2. Súd prvej inštancie mal preukázané, že predmetný cyklochodník spája obce Revúcka Lehota
a Chyžné, každá z obcí vybudovala jeho časť ležiacu vo vlastnom katastrálnom území, cyklochodník je
označený v obci Revúcka Lehota netypizovanou dopravnou značkou ako chodník vyhradený cyklistom,

korčuliarom a chodcom, pričom na cyklochodníku v mieste nehody nebola projektovaná žiadna
prekážka. Táto bola zhotovená dodatočne z dôvodu potreby zabránenia prejazdu osobným motorovým
vozidlám a traktorom (nakoľko prvá prekážka z ľahkej oceľovej konštrukcie bola ľahko odstrániteľná, čo
vodiči využívali) z kovovej konštrukcie vyplnenej kusmi betónu a skalami v tvare kosodĺžnika so stranou80 cm, s kratšou uhlopriečkou 60 cm (orientovanou kolmo na smer jazdy), s dlhšou uhlopriečkou 155 cm
(orientovanou v smere jazdy), s výškou 62 cm a bola umiestnená uprostred cyklochodníka s celkovou
šírkou 2,7 metra tak, že po oboch stranách prekážky zostala na prejazd, resp. prechod voľná plocha o

šírke 105 cm. Veľkosť a tvar prekážky navrhol žalovaný 3/ a zhotovená bola v spolupráci oboch obcí
po ústnom dohovore ich starostov zamestnancami obce Chyžné, ktorí prekážku zhotovili a na mieste
pôvodnej prekážky osadili niekedy v letných mesiacoch roku 2019. Prekážka nebola nijak označená
ani výstražnou dopravnou značkou ani reflexným označením pre zníženú viditeľnosť, bola umiestnená
v smere jazdy, respektíve chôdze z obce Revúcka Lehota za zákrutou, za ktorou nasleduje plynulé

stúpanie v dĺžke niekoľko stoviek metrov, pričom v smere jazdy z obce Chyžné na obec Revúcka Lehota
vo výhľade nebránia žiadne iné prekážky, terénne nerovnosti alebo stromy a miesto jej inštalácie bolo
určené tak, aby sa občania, ktorí majú záhrady siahajúce až po cyklochodník mohli do nich dostať zo
zadnej strany a tiež pre potreby hasičov a preto bola umiestnená na cyklochodníku až za zákrutou.
Ďalej mal prvoinštančný súd preukázané, že dňa 31. 08. 2020 približne o 13.00 hod. bol pozorovaný I.
B. maloletý F. B., ako sa sám pomaly asi na skateboarde pohyboval po cyklochodníku v smere z obce

Revúcka Lehota na obec Chyžné a následne na časti cyklochodníka v k. ú. obce Revúcka Lehota v
čase o 13.15 hod. v mieste, na ktorom bola na cyklochodníku umiestnená predmetná prekážka, bol
okoloidúcim L. M. nájdený na zemi pred prekážkou ležiaci maloletý F. B.. Tento bol pri vedomí, nevedel
však uviesť, čo sa mu stalo. Preto menovaný privolal na miesto posádku RZP, ktorá u maloletého zistila
zranenia, a to krvavú penu na ústach, odreninu na ľavom ramene a na pravom kolene a následne bol

maloletý prevezený do nemocnice v Revúcej okolo 14.00 hod., kde na následky zranení v čase o 16.00
hod. zomrel. Súd prvej inštancie potom poukázal na znalecký posudok zo dňa 25. 09. 2020 znalcov E.
N. N. a E. F. O., I. z odvetvia súdneho lekárstva, ktorí v posudku popísali zistené zranenia maloletého
a ktorí za bezprostrednú príčinu smrti maloletého označili šok po úraze a krvácaní pri poranení orgánov
hrudníkovej dutiny (pľúc a srdca), zlomeninách rebier a hrudnej kosti, pričom uvedené zranenia boli

spôsobené tupým a tupohrannými predmetmi o užšej a širšej kontaktnej ploche, ktoré pôsobili menšou
až veľkou silou a prudkosťou na oblasť hrudníka, horných i dolných končatín spredu prudkým nárazom
hrudníkom v prikrčenej polohe do železnej konštrukcie pri longboardovaní, pričom znalci vznik zranení
iným mechanizmom (napr. kontaktom s vozidlom alebo konaním inej osoby) vylúčili. Súd prvej inštancie
ďalej skonštatoval, že na mieste nehody boli zistené krvné stopy pred prekážkou v smere jazdy z obce

Chyžné na obec Revúcka Lehota a longboard, na ktorom maloletý jazdil, bol nájdený asi 30 metrov
od prekážky v tráve smerom na obec Revúcka Lehota, pričom maloletý na cyklochodník v smere do
Revúckej Lehoty chodieval často, či chodil už pred nehodou aj na časť cyklochodníka za Revúcku
Lehotu smerom na obec Chyžné, nebolo známe, ale nebolo to ani vylúčené. Znaleckým posudkom KEÚ
PZ SR zo dňa 13. 10. 2020 neboli zistené žiadne poruchy, resp. poškodenia, ktoré by mohli ovplyvniť

funkcionalitu alebo ovládanie longboardu, ktorý bol zakúpený zrejme na základe objednávky žalobcu 1/
zo dňa 14. 04. 2018. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na príručku používateľa pre tento
typ prístroja, ktorá odporúča príslušné ochranné prostriedky a obsahuje tiež upozornenia, že jazda na
longboarde znamená riziko smrti, resp. vážneho zranenia spôsobeného stratou kontroly, zrážkou alebo
pádom a preto je vždy potrebné nosiť prilbu s tým, že prístroj nie je určený na jazdu v bočnom sklone a

na kopcoch s prevýšením viac ako 10 stupňov, nemal by byť používaný na jazdu v rýchlosti väčšej, ako
je možné ho bezpečne ovládať a prístroj dokáže v štandardnom režime dosiahnuť maximálnu rýchlosť
38 km/h. Súd prvej inštancie potom uzavrel, že maloletý podľa slov žalobcov 1/ a 2/ vedel na longboarde
jazdiť perfektne.

3. Citujúc potom ust. § 16 ods. 1 a § 55 ods. 7 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“, resp. „zákon č. 8/2009 Z. z.“)
zistené skutočnosti súd prvej inštancie zhodnotil tak, že na mieste nehody sa krvné stopy nachádzali
na zemi pred prekážkou v smere jazdy z obce Chyžné, aj maloletý bol nájdený ležiaci na zemi ešte
pred prekážkou a longboard bol nájdený asi 30 metrov za prekážkou v smere na obec Revúcka Lehota

a aj z časových súvislostí (kedy o 13.00 hod. bol registrovaný jeho pohyb v smere na obec Chyžné
a krátko na to o 13.15 hod. bol nájdený ležiaci na zemi so zraneniami) uzavrel, že maloletý jazdiac na
elektrickom longboarde po cyklochodníku za obcou Revúcka Lehota smerom na obec Chyžné prešiel
okolo predmetnej prekážky a pokračoval v jazde ďalej do kopca smerom na obec Chyžné, kde sa na
bližšie nezistenom mieste otočil a vracal sa späť smerom na obec Revúcka Lehota dole kopcom s

plynulým klesaním, kde mal rozhľad na vzdialenosť minimálne niekoľko stoviek metrov, vo výhľade mu
nebránili žiadne iné prekážky, terénne nerovnosti alebo stromy, pričom následne bližšie nezisteným
spôsobom došlo k tomu, že narazil do prekážky uprostred cyklochodníka a spôsobil si tak zranenia,
ktoré mali neskôr za následok jeho smrť. Súd prvej inštancie tiež skonštatoval, že z jediných dôkaznýchprostriedkov, ktorými boli krvné stopy na mieste nehody a rozsah utrpených zranení nebolo možné
určiť, akou rýchlosťou v čase nárazu do prekážky išiel, zrejmé je len to, že išlo o rýchlosť dostatočnú k
tomu, aby vzniknuté zranenia boli tak vážne, že v konečnom dôsledku mali za následok jeho smrť. Vo

vzťahukžalobcamispochybňovanémuznaleckémuzáveruspôsobuvznikuzranenímaloletéhoprudkým
nárazom hrudníkom v prikrčenej polohe do železnej konštrukcie prekážky pri longboardovaní, súd prvej
inštancie poukázal na to, že je nepravdepodobné ba až vylúčené, aby maloletý vrazil priamo do prekážky
jazdiac na longboarde vo vzpriamenej polohe, pretože v tom prípade z dôvodu fyzikálnych zákonov by
po náraze do prekážky cez túto preletel a dopadol by na zem až za ňou a utrpel by zranenia úplne

iného typu, ako boli zistené, keď práve vzhľadom na zistené krvné stopy a mechanizmus vzniku a
rozsahu zranení je zrejmé, že došlo k jeho kontaktu s prekážkou buď priamym nárazom do prekážky v
prikrčenej polohe alebo pádom ešte pred prekážkou, napríklad pre stratu rovnováhy alebo pre kontakt so
zvieraťom alebo z iného podobného dôvodu a to v tesnej blízkosti pred prekážkou tak, že pri páde došlo
k jeho nárazu do prekážky hrudnou časťou. Najvážnejšie zranenia utrpel na hrudníku, čo znamená,
že prvotný náraz smeroval práve hrudníkom na prekážku a pri každom páde z bicykla, kolobežky,

skateboardu a pod. si zranený takmer vždy odrie aj kolená alebo lakte a preto len samotná skutočnosť,
že maloletý mal pri páde odreté aj kolená, ešte nutne neznamená, že dopadol v prvom rade práve na
kolená. Odreniny na kolenách sú totiž len vedľajším zranením, ktorý by v žiadnom prípade nemalo za
následok jeho smrť. Zo znaleckého posudku pritom vyplynulo, že bezprostrednou príčinou smrti bol šok
po úraze a krvácaní pri poranení orgánov hrudníkovej dutiny, zlomeninách rebier a hrudnej kosti a preto

súd prvej inštancie považoval za nedôvodnú aj úvahu žalobkyne 3/ založenú na vyjadrení niektorého
z ošetrujúcich lekárov, že príčinou smrti malo byť vykrvácanie cez zranenie na ruke. Trhlina kože na
vnútornej strane ľavého ramena v hornej tretine s kožnou odreninou v okolí nemohla v žiadnom prípade
spôsobiť vykrvácanie na mieste, lebo tomu nezodpovedal najmä rozsah krvných stôp na mieste nehody
a ani skutočnosť, že maloletý bol pri vedomí až do skolabovania a smrti v nemocnici o 16.00 hod, pričom

masívna strata krvi mimo telesné dutiny by viedla rýchlo k úplnému bezvedomiu. Bolesti brucha, na ktoré
sa maloletý sťažoval lekárom počas hospitalizácie v nemocnici, boli okrem iného práve aj dôsledkom
vnútorného krvácania, ktorého rozsah bol zistený znalcami a popísaný v posudku a preto z dokazovania
je možné dospieť iba k záveru, ktorý urobili aj znalci v znaleckom posudku, že teda bezprostrednou
príčinou smrti maloletého bol šok po úraze a krvácaní pri poranení orgánov hrudníkovej dutiny (pľúc

a srdca), zlomeninách rebier a hrudnej kosti spôsobených spredu prudkým nárazom hrudníkom do
železnej konštrukcie prekážky pri longboardovaní a vznik zranení iným mechanizmom (napr. kontaktom
s vozidlom alebo konaním inej osoby) je vylúčený. Podstatným pre rozhodnutie bolo teda zistenie, že
došlo k nárazu maloletého hrudníkom na prekážku na cyklochodníku, pričom z hľadiska konečného
následku nebolo rozhodujúce, či do tejto prekážky narazil priamo v prikrčenej polohe alebo z nejakého

bližšie nezisteného, nie však úplne vylúčeného dôvodu spadol z longboardu tesne pred prekážkou a v
dôsledku takéhoto pádu došlo k jeho kontaktu s prekážkou. V každom prípade však práve nárazom do
prekážky došlo k vzniku tých zranení, ktoré v konečnom dôsledku mali pre svoju závažnosť za následok
neskoršiu smrť maloletého. Pritom znaleckým posudkom z odboru mechanoskopia bolo preukázané, že
nebola zistená žiadna porucha longboardu, ktorá mohla ovplyvniť jeho funkčnosť alebo ovládanie, teda

príčina smrti maloletého nespočíva v samotnom prístroji.

4. Súd prvej inštancie následne skonštatoval, že zákon č. 8/2009 Z. z. neobsahuje žiadne špeciálne
ustanovenia týkajúce sa jazdy a používania elektrického longboardu, aj na toto zariadenie ale
treba okrem všeobecných ustanovení primerane použiť ostatné ustanovenia tohto zákona upravujúce

používanie podobných dopravných prostriedkov, ako napríklad skateboardy, a to, či už priamo
zaradením pod pojem obdobné športové vybavenie uvedený v § 55 ods. 7 zákona č. 8/2009 Z.
z. alebo analogicky na základe technickej podobnosti s inými podobnými zariadeniami, napríklad
samovyvažovacím vozidlom a kolobežkou s pomocným motorčekom, ktoré sú upravené v §
55a citovaného zákona, každopádne však aj jazda na elektrickom longboarde sa spravuje hlavne

všeobecnými ustanoveniami zákona č. 8/2009 Z. z., v rámci ktorého je základné pravidlo obsiahnuté
v § 16 ods. 1, podľa ktorého vodič je povinný rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojim schopnostiam,
vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a iným
okolnostiam, ktoré možno predvídať, pričom vodič smie jazdiť len primeranou rýchlosťou tak, aby
bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad. Nadväzujúc na uvedené súd

prvej inštancie uviedol, že maloletý pri jazde po cyklochodníku plynulým klesaním dole kopcom
smerom z obce Chyžné na obec Revúcka Lehota z bližšie nezistených príčin narazil do prekážky
umiestnenej v strede cyklochodníka v závere klesania pred nadchádzajúcou ľavotočivou zákrutou
nasledujúcou priamo za umiestnenou prekážkou. Prekážka nebola označená žiadnou dopravnouznačkou, pričom na cyklochodníkoch sú takéto a podobné prekážky a zábrany bežné s ohľadom na
to, aby cyklochodník nebol využívaný aj inými ako vymedzenými prostriedkami dopravy, čo bolo aj v
tomto prípade dôvodom umiestnenia prekážky. Táto nebola síce označená ani reflexným značením

pre prípad zníženej viditeľnosti, ale keďže k nehode došlo napoludnie v lete, kedy viditeľnosť nebola
nijako znížená, absencia takéhoto reflexného označenia nemala pre rozhodnutie vo veci žiadny význam,
lebo dopravné značenie samo osebe nie je spôsobilé zabrániť vzniku akejkoľvek nehody, čo je zrejmé
najmä z toho, že pravidelnou príčinou dopravných a iných nehôd je práve porušenie pravidiel dopravným
značením stanovených. Účelom výstražného dopravného značenia je totiž len upozorniť na prípadné

nebezpečenstvo plynúce z vopred neznámej dopravnej situácie. Pre rozhodnutie vo veci bolo ale
podstatné z hľadiska účelu dopravného značenia zistenie, že maloletý len krátko pred nehodou okolo
predmetnej prekážky prechádzal pri jazde smerom na obec Chyžné, z ktorého pohľadu sa prekážka
nachádzala za ostrou zákrutou, v dôsledku čoho bolo nevyhnutné spomaliť a okolo prekážky prejsť
pomaly a aj keby teda týmto miestom prechádzal maloletý vôbec prvýkrát, minimálne cestou okolo
prekážky smerom na obec Chyžné mal možnosť sa s prekážkou oboznámiť práve s ohľadom na jej

umiestnenie v strede cyklochodníka. Pri jeho návrate späť smerom dole z kopca od obce Chyžné
potom došlo z neznámych príčin k jeho pádu a kontaktu s prekážkou, ktorá však pre maloletého
nebola vopred neznámou, náhodnou a nepredvídateľnou okolnosťou, na ktorú pri jazde nemohol včas
zareagovať, keďže okrem krátko predtým získanej vedomosti o existencii prekážky, bola táto prekážka
zo smeru jazdy od obce Chyžné už zďaleka viditeľná s dostatočným predstihom. Vplyv absencie

dopravného označenia prekážky preto nebol vo vzťahu k vzniknutému následku príznačný a preto
absencia dopravného značenia nemala pre rozhodnutie vo veci žiaden význam. Súd prvej inštancie tiež
uviedol, že poznajúc fatálne následky nehody možno s odstupom času hodnotiť umiestnenie prekážky
ako nie práve najšťastnejšie, prekážka mala svoje nedostatky aj z hľadiska konštrukcie, ale sama osebe
nebola príčinou vzniknutých zranení s následkom smrti. Dopravná situácia na mieste nebola maloletému

neznáma alebo nepredvídateľná a preto podstatné je, aké boli jeho možnosti a schopnosti vzniknutým
následkom zabrániť. Tieto boli podľa prvoinštančného súdu na vysokej úrovni vychádzajúc z toho, že
maloletý mal dostatočné skúsenosti s ovládaním prístroja, keď podľa vyjadrení žalobcov 1/ a 2/ vedel
na ňom perfektne jazdiť a potom bol možný len ten záver, že maloletý neprispôsobil rýchlosť jazdy
svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a

iným okolnostiam, ktoré možno predvídať alebo viedol longboard neprimeranou rýchlosťou a nebol tak
schopný zastaviť včas na vzdialenosť, na ktorú mal rozhľad. Krátko za prekážkou pritom nasledovala
pomerne ostrá zákruta a už z tohto dôvodu by preto bolo treba prispôsobiť a včas znížiť rýchlosť
jazdy, aj keby predmetná prekážka na svojom mieste umiestnená nebola. Podľa prvoinštančného súdu
tá skutočnosť, že došlo k nehode a jej smrteľnému následku bola následkom spôsobu jazdy, ktorej

dôsledkom bol náraz do prekážky, nie však dôsledkom prekážky samotnej. Príčinná súvislosť medzi
smrťou maloletého a prekážkou bola daná len do tej miery, že práve kontaktom s prekážkou si spôsobil
zranenia, ktoré mali za následok jeho smrť, ale kauzálna súvislosť medzi prekážkou a smrťou v zmysle
naplnenia predpokladov zodpovednosti za škodu nebola naplnená, pretože príčinou nárazu do prekážky
bol jeho pád, ktorý si spôsobil sám. Rýchlosť maloletého v čase nárazu zistená nebola, samotný prístroj

dokáže vyvinúť maximálnu rýchlosť 38 km/h a nielen takáto, ale oveľa nižšia rýchlosť už sama o sebe
je dostatočná k tomu, že pri akomkoľvek páde môže dôjsť k závažným poraneniam s následkom smrti,
čo je ako vôbec prvé upozornenie zdôraznené aj v príručke používateľov longboardu. Maloletý pritom
v čase nehody na jednej strane nemal na sebe žiadne ochranné prvky, prilbu, chrániče lakťov, kolien a
rúk a podobne, ako je to predpísané v príručke používateľa, na druhej strane ani jeho vybavenie týmito

základnými ochrannými prvkami by neodvrátilo vzniknutý smrteľný následok.

5. Okrem uvedeného súd prvej inštancie poukázal na to, že cyklochodník nezriadili a neprevádzkujú
žalovaní 1/ a 3/ ako súkromné osoby, ale žalovaní 2/ a 4/ ako subjekty verejného práva ako samostatné
územné samosprávne a správne celky podľa zákona o obecnom zriadení, čo napokon plynie aj z toho,

že predmetný cyklochodník financovali obe obce z dotácie od Banskobystrického samosprávneho kraja,
ktorej príjemcami neboli žalovaní 1/ a 3/ ako fyzické osoby. Žalovaní 1/ a 3/ vo všetkých záležitostiach
týkajúcich sa cyklochodníka konali využívajúc oprávnenia plynúce im z postavenia starostu žalovaného
2/, resp. žalovaného 4/, teda nie ako súkromné fyzické osoby a preto žaloba proti žalovaným 1/ a 3/
ako fyzickým osobám bola podaná nedôvodne. Nehoda sa udiala v katastri obce Revúcka Lehota,

pričom každá z obcí zriadila, rekonštruovala, financovala a spravuje iba tú časť cyklochodníka, ktorá
patrí do jej katastrálneho územia a preto obec Chyžné zásadne nezodpovedá za udalosti, ktoré nastali
mimo oblasti jej územnej pôsobnosti vymedzenej jej vlastným katastrálnym územím a preto žaloba proti
žalovanému 4/ bola tak isto podaná nedôvodne. Zhotovenie prekážky zamestnancami obce Chyžné podohode starostov oboch obcí totiž predstavuje iba spôsob, ktorým obec Revúcka Lehota túto prekážku
obstarala.

6. Súd prvej inštancie ďalej vo vzťahu k posúdeniu zavinenia na smrti maloletého skonštatoval, že
okrem toho, že prekážka bola umiestnená na nie veľmi vhodnom mieste a mala nezvyčajné technické
riešenie, ktoré si vyžiadali miestne okolnosti, nezistil žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné
uvažovať o prípadnej zodpovednosti žalovaného 2/ za vzniknutý následok. Zhotovenie a umiestnenie
prekážky však samo o sebe nestačilo pre založenie zodpovednosti žalovaného 2/ za vzniknutú škodu,

ak tomuto nebolo možné priradiť mieru zodpovednosti z hľadiska zavinenia následku, lebo aby bolo
možné v nejakej miere stanoviť jeho zodpovednosť, musela by v nejakej miere byť stanovená forma
zavinenia alebo objektívnej zodpovednosti, pričom o úmyselnom zavinení v žiadnom prípade uvažovať
nemožno a prípadnú nedbanlivosť za zistených okolností takisto nebolo možné kvalifikovať ani ako
nevedomú, pretože pre pôsobenie prekážky bolo rozhodujúce nielen jej umiestnenie, ale až vzniknutý
následok v spojení s konaním účastníkov premávky na cyklochodníku. Zodpovednosť žalovaného 2/ za

vzniknutú škodu nebolo možné samostatne založiť ani na § 415 OZ, pretože toto ustanovenie podľa
prvoinštančného súdu samostatne nemá žiadny vlastný normatívny obsah. Prekážka svojím tvarom a
technickým prevedením nevylučovala bezpečný prejazd okolo nej pri zachovaní povinnosti prispôsobiť
rýchlosť jazdy, najmä schopnostiam vodiča, vlastnostiam vozidla, stavu a povahe vozovky a iným
predvídateľným okolnostiam ako to vyplýva z § 16 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z., pričom umiestnenie

prekážky na cyklochodníku, resp. akákoľvek prekážka v doprave vo všeobecnosti nezbavuje účastníkov
dopravy vlastnej zodpovednosti a povinnosti počínať si opatrne tak, aby im nevznikla škoda. Teda
skutočnosť, že na cyklochodníku je umiestnená prekážka neznamená, že účastníci dopravy si nemajú
dávať pozor. Súd prvej inštancie na základe toho zhrnul, že aj napriek nešťastne umiestnenej prekážke,
jej tvaru a rozmerom a napriek chýbajúcemu dopravnému značeniu, ktoré by vystríhalo účastníkov

premávky na cyklochodníku, berúc do úvahy komplexne všetky zistené skutočnosti nebolo možné
pričítať žalovanému 2/ zodpovednosť za smrť maloletého. Prekážka bola umiestnená na cyklochodníku
za účelom regulácie dopravy, na ktorom bola umiestnená len preto, že predchádzajúce technické
riešenie nebolo dostatočne spôsobilé zabrániť prejazdu vozidlám, ktoré poškodzovali cyklochodník a
nebezpečnou mohla byť iba pre takého účastníka dopravy, ktorý by o prekážke vôbec nevedel alebo

ktorý by neprispôsobil svoju rýchlosť známym podmienkam. Každý účastník, ktorý o prekážke vedel
bol povinný prispôsobiť svoju rýchlosť a pohyb prekážke, jej umiestneniu a rozmerom a z oboch
strán prekážky bol pritom priestor na dostatočný a bezpečný prejazd okolo nej primeranou rýchlosťou,
život ohrozujúcou mohla byť len pre toho, kto svoje správanie neprispôsobil okolnostiam. Súd prvej
inštancie zopakoval, že maloletý minimálne raz okolo prekážky krátko pred nehodou prešiel, kedy

musel ísť nízkou rýchlosťou a tak mal dostatok času prekážku si zblízka prehliadnuť a dostatočne sa
oboznámiť s podmienkami prejazdu okolo nej, musel preto vedieť aké sú jej rozmery a charakter, koľko je
voľného miesta na prejazd a nebola teda pre neho prekvapivou, neočakávanou alebo nepredvídateľnou
prekážkou (t. j. takou, ktorá by tam predtým nebola), lebo bola v smere jazdy dostatočne viditeľná na
veľkú vzdialenosť a preto vzhľadom na schopnosti maloletého a jeho skúsenosti s ovládaním prístroja na

vysokej úrovni, mal dostatok času a priestoru, aby prístroj viedol tak, aby sa prekážke vyhol, t. j. aby včas
zastavil pred ňou alebo ju bezpečne obišiel. Ak sa napriek tomu stalo, že nejakým bližšie nezisteným
spôsobom narazil do prekážky a spôsobil si zranenia, ktoré mali za následok jeho smrť, tento následok
si zavinil sám porušením povinností vyplývajúcich z ust. § 16 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z., a teda
správanie maloletého bolo v prvom rade hlavnou a jedinou príčinou vzniknutého následku. Preto žalobu

aj proti žalovanému 2/ ako nedôvodnú súd prvej inštancie zamietol.

7. Súd prvej inštancie nevykonanie dôkazov výsluchom svedkov C. B., F. J. a E. P. zdôvodnil tým, že
ich vypočutie malo objasniť, či maloletý chodieval predtým aj na časť cyklochodníka za obcou Revúcka
Lehota, pričom z ich výsluchov by bolo zistené iba to, že nikdy predtým na tejto časti cyklochodníka nebol

alebo to, že už predtým tam chodieval, čo by však znamenalo ešte dôvernejšiu vedomosť o prekážke,
ktorá tam bola v dobe nehody inštalovaná už viac ako rok. Takisto nevykonal výsluchy znalcov E. N.
N. a E. F. O., lebo nevyplynulo zo žiadnych skutočností, že by ich znalecký posudok vypracovaný pre
potreby trestného konania bol neúplný alebo nedostatočný a takisto si nevyžiadal súd prvej inštancie
stanovisko dopravného inšpektorátu k charakteru prekážky a podmienkam jej umiestnenia, pretože v

tejto časti išlo o právne posúdenie veci. Poukázal na to, že všetky skutkové okolnosti sa v civilnom
procese dokazujú len v miere nevyhnutne potrebnej a teda nadbytočné a duplicitné dôkazy alebo
dôkazy, ktoré by neboli spôsobilé zvrátiť dokázané skutočnosti nevykonával. Okrem toho súd prvej
inštancie záverom poukázal aj na to, že pokiaľ žalobcovia s podanou žalobou súčasne listom zo dňa30. 08. 2022 požiadali žalovaných 1/ až 4/ o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z., tak neexistuje žiadny úradný postup predpísaný pre umiestnenie prekážky na
cyklochodník a v tejto veci nebolo vydané žiadne rozhodnutie, ktoré by pre nezákonnosť bolo zrušené.

Ani samotní žalobcovia v podanej žiadosti žiaden z oboch predpokladov zodpovednosti za škodu
neidentifikovali a teda ak nebol žiadny záväzný úradný postup predpísaný alebo ak nebolo zrušené
nezákonné rozhodnutie, nemohlo dôjsť ani k vzniku zodpovednosti žalovaných 2/ a 4/ za škodu podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Nevybavenie
týchto žiadostí príslušným orgánom preto nebolo prekážkou pre rozhodnutie v tejto veci. Starostovia

oboch obcí pri umiestňovaní prekážky pritom rozhodovali nie ako súkromné osoby, ale ako starostovia
obce, ktorým z povahy funkcie štatutára prináležalo rozhodovať o všetkých veciach správy obce, ktoré
nie sú výhradnou kompetenciou obecného zastupiteľstva, pričom nie v každom prípade a pri každej
situácii je pre rozhodovanie starostu obce (či verejného orgánu vo všeobecnosti) predpísaný záväzný
úradný postup, rovnako tak nie vždy je rozhodnutie orgánu formalizované v podobe individuálneho
správneho aktu, ktorý by mohol byť predmetom zrušenia pre jeho nezákonnosť, čo sa týka najmä

rôznych opatrení prevádzkovej povahy, ako napríklad rozhodnutie o zhotovení a umiestnení predmetnej
prekážky.

8. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie zohľadnil prehlásenie
žalovaných, ktorí sa vzdali nároku na náhradu trov konania pred prvoinštančným súdom a nakoľko

žalobcovia 1/ až 5/ boli v konaní v celom rozsahu neúspešní, vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo
na náhradu trov konania.

9. V zákonnej lehote podali proti rozsudku odvolanie žalobcovia 1/ až 5/ označiac odvolacie dôvody
podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Žiadali napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. V prvom rade žalobcovia namietali, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností. Prvoinštančný súd nevypočul sporové strany a podľa ich názoru
rozhodol „od stola na jedinom pojednávaní“. Aj keď nevykonanie niektorých dôkazov odôvodnil v 15.

bode odôvodnenia napadnutého rozsudku, neodôvodnil nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov.
Neodôvodnil prečo napríklad nevykonal výsluchy sporových strán, prečo nevykonal výsluch svedka A.
B., ktorý mal popísať ním prežitú okolnosť, kedy sa nedokázal vyhnúť danej prekážke na cyklochodníku
a mal si spôsobiť zranenia a tiež nesúhlasili s prvoinštančným súdom prečo nevykonal dokazovanie
výsluchmi svedkov C. B., F. J. a E. P., ktorí by sa vedeli (okrem skutočností týkajúcich sa osobnosti

maloletého) vyjadriť aj k podstatným okolnostiam, či maloletý chodieval aj na časť cyklochodníka,
kde sa stala tragická udalosť. Takisto nevykonanie výsluchu svedkov – znalcov E. N. N. a E. F. O.
označili za pochybenie prvoinštančného súdu, pretože tieto výsluchy nesmerovali k preukazovaniu
výšky škody, ale k preukázaniu základu uplatneného nároku, kedy by sa tieto osoby vedeli vyjadriť k
bezprostrednej príčine smrti maloletého. Nedostatočné je aj odôvodnenie nevyžiadania si stanoviska

dopravného inšpektorátu k charakteru prekážky a podmienkam jej umiestnenia, keď síce stanovisko sa
mohlo sčasti týkať právneho posúdenia veci, minimálne by však dopravný inšpektorát zaujal názor k
charakteru prekážky a k tomu, či o jej osadenie mal byť požiadaný ODI, resp. či osadenie bolo plne v
kompetencii dotknutej obce.

11. Ďalej žalobcovia namietali, že rozsudok je založený na nesprávnom právnom posúdení veci, ktoré
pochybenie videli v tom, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval § 415 a § 420 OZ a vôbec
neaplikoval § 3 ods. 7 a § 3d ods. 6 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (ďalej len
„zákon o pozemných komunikáciách“), resp. nesprávne aplikoval § 16 ods. 1 v spojení s § 55 ods. 7
zákona o cestnej premávke. V tejto súvislosti poukázali na podľa nich obdobný prípad pojednávaný

KrajskýmsúdomvBratislavepodsp.zn.9Co/23/2017aargumentovali,ženesprávnesúdprvejinštancie
najprv posudzoval zodpovednosť maloletého, že mal prispôsobiť svoju jazdu príslušným podmienkam
namiesto toho, aby sa vysporiadal s prvotnou príčinou, ktorá spôsobila škodu, a to prečo sa na pozemnej
komunikácii vôbec nachádzala tak nebezpečná prekážka. Podľa žalobcov práve porušenie § 415
OZ o prevenčnej povinnosti, resp. jeho neaplikácia prvoinštančným súdom je nesprávnym právnym

posúdením veci, kedy neobstojí záver, že zodpovednosť žalovaného 2/ nebolo možné založiť na
ustanovení § 415 OZ. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy ani to, či prekážka spĺňala príslušné technické
normy, lebo práve porušenie technických noriem mohlo mať v súvislostiach tohto prípadu za následok
porušenie právnej povinnosti ako jedného z predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaných za škodupodľa § 420 ods. 1 OZ. Podľa žalobcov boli všetky predpoklady tejto zodpovednosti v prejednávanom
prípade naplnené, keď ustanovenie prezumuje zavinenie a predpokladá sa čo aj len najslabšia forma
zavinenia. Špekulácie súdu prvej inštancie o nesprávnej reakcii maloletého na vzniknutú prekážku

nemajú oporu v právnych predpisoch a sú zároveň v rozpore s dobrými mravmi, lebo tento sa musel
v dôsledku vzniknutej prekážky v zlomku sekundy rozhodovať ako reagovať na túto kolíznu situáciu, v
ktorej sa ocitol prvý raz v zjazde na túto prekážku dole z kopca. Nesúhlasili tiež s právnym posúdením
veci v tom smere, že maloletému prvoinštančný súd dal za vinu porušenie § 16 ods. 1 v spojení s
§ 55 ods. 7 zákona o cestnej premávke a vôbec sa nevysporiadal s tým, že aj žalovaní pri osadení

prekážky, ktorá spôsobila smrť maloletého nepostupovali v súlade s § 3 ods. 7 a § 3d ods. 6 zákona o
pozemných komunikáciách, keď na prekážku neupozorňovala žiadna dopravná značka a nebolo k nej
vydané žiadne stanovisko dopravného inšpektorátu a zároveň správca komunikácie túto neudržiaval v
stave zodpovedajúcom účelu, na ktorý bola určená.

12. Vo vzťahu k nesprávnym skutkovým zisteniam poukázali žalobcovia na to, že síce správnymi boli

závery, že prekážka na cyklochodníku bola umiestnená nešťastne, na nie veľmi vhodnom mieste a jej
tvar a rozmery boli nevhodné, neupozorňovala na ňu žiadna dopravná značka, resp. značenie, nebola
označená reflexným značením, no na druhej strane nevzhliadol súd prvej inštancie u žalovaných žiadnu
zodpovednosť za náhradu škody, a to z dôvodu, že maloletý si mal zranenia spôsobiť sám, výlučne
svojím zavinením. Upriamili pozornosť na prvotnú príčinu, t. j. osadenie prekážky, kedy práve vznik a

jej osadenie bolo v tejto veci smerodajné pre zistenie rozhodujúcich skutkových okolností prípadu a
právneho posúdenia veci. Ak by totižto táto prekážka nebola osadená, nikdy by nemohlo dôjsť k takým
zraneniam, ktoré maloletý utrpel, respektíve by mohol utrpieť hociktorý užívateľ tohto cyklochodníka.
Prvoinštančný súd následne vyvodil nesprávne závery z takto zisteného skutkového stavu, t. j. že
maloletý tým, že mal možnosť minimálne jeden krát vidieť túto prekážku, mal možnosť sa jej následne

vyhnúť, kedy súd prvej inštancie časový interval 15 minút medzi tým ako maloletý popri prekážke
prechádzal okolo 13.00 hod. a časom 13.15 hod. kedy bol nájdený, považoval za dostatočný na to, aby
sa s prekážkou „dôverne a detailne“ oboznámil i napriek tomu, že k prekážke prichádzal z úplne iného
uhla, iného smeru a inou rýchlosťou, ďalej prešiel hore stúpaním po cyklochodníku smerom do obce
Chyžné, kde určitý čas pobudol a následne išiel späť a spustil sa dolu prudkým klesaním od obce Chyžné

do obce Revúcka Lehota, kde práve závadu v plynulom a bezpečnom prejazde cyklochodníkom mu
spôsobilapredmetnáprekážka.Pretožalobcovianesúhlasilistvrdenímsúdu,žeprekážkasanestalapre
maloletého prekvapivou, neočakávanou alebo nepredvídateľnou, ale práve naopak, na túto prekážku
šiel maloletý z úplne iného smeru, z iného sklonu terénu, inou rýchlosťou a v inom uhle, kde práve
tieto skutočnosti boli pre neho novými, neočakávanými, nepredvídateľnými. Navyše bola nepochybná

bezprostredná príčina smrti maloletého. Rozporuplne súd prvej inštancie tiež vyhodnotil to, že maloletý
nemal na sebe žiadne ochranné prvky, avšak na druhej strane súd uviedol, že ani vybavenie týmito
ochrannými prvkami by neodvrátilo vzniknutý následok. Súd prvej inštancie nesprávne dal za pravdu
žalovaným, že túto prekážku mohli osadiť, a to aj na mieste, na ktorom ju osadili.

13. Naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP videli žalobcovia v procesných
pochybeniach súdu prvej inštancie v tom smere, že zo zápisnice o pojednávaní nie je zrejmé, či bolo
otvorené pojednávanie a v nadväznosti na to ak pojednávanie otvorené nebolo, nebolo možné pristúpiť
ani k vykonaniu dokazovania a k rozhodnutiu. Súd prvej inštancie im tiež neumožnil predniesť podstatný
obsahžalobyanepostupovalanivsúlades§181ods.2CSP.Tietoskutočnostiabsentujúvovyhotovenej

zápisnici z pojednávania. Tiež pochybil prvoinštančný súd v tom, že neoboznámil sporové strany so
všetkými listinnými dôkazmi v spise, pričom ak postupoval podľa § 204 CSP, mal to uviesť v zápisnici,
kde však o tom nie je žiadna zmienka. Žalobcovia tiež namietali, že odôvodnenie napadnutého rozsudku
je nedostatočné a nepreskúmateľné, keď sa súd prvej inštancie nevenoval faktu, na základe akého
právneho titulu bola osadená predmetná prekážka, či ju bolo možné zo strany žalovaných teda na

cyklochodníku umiestniť. Taktiež nesprávne a nedostatočne odôvodnené je napadnuté rozhodnutie aj
pokiaľ ide o posúdenie pasívnej vecnej legitimácie žalovaných, v dôsledku čoho podľa žalobcov bolo
odôvodnením rozhodnutia porušené ich právo na spravodlivý proces.

14. Žalovaní 1/ až 4/ vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhli rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej

správnosti a priznať im nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

15. Podľa žalovaných sa súd prvej inštancie podrobne zaoberal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami, vysporiadal sa s tým, prečo nevykonal navrhované dokazovanie a svoje rozhodnutieriadne a presvedčivo odôvodnil, kedy sa vysporiadal so všetkými právne a skutkovo relevantnými
otázkami. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uviedli, že žalobcami uvádzané
prípady (kde k udalostiam došlo v dôsledku náhody) sú skutkovo odlišné od prejednávaného prípadu,

v ktorom bola prekážka umiestnená dlhodobo, pričom maloletý o nej mal vedomosť a teda nešlo
o náhlu a nepredvídateľnú prekážku na cyklotrase. Žalobcovia navyše ani konkrétne neuvádzajú, v čom
presne malo spočívať porušenie prevenčnej povinnosti správcom cyklotrasy, ktorý urobil prevenčný
krok a zabránil vstupu vozidiel na cyklotrasu. Maloletý išiel okolo prekážky v zjazde a prikrčený, jazdil
nevhodným spôsobom a vzhľadom na rozsah jeho zranení je zrejmé, že do prekážky narazil vo vysokej

rýchlosti, ktorú neprispôsobil svojim možnostiam a schopnostiam. Súd prvej inštancie posúdil otázku
pasívnej vecnej legitimácie správne.

16. V následných písomných vyjadreniach sporové strany neuviedli nič podstatné pre rozhodnutie
o podanom odvolaní, keď v podstate iba opakovali už prv prednesenú argumentáciu.

17. Na základe odvolania žalobcov krajský súd, ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP, vec preskúmal
v rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1
CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil vzhľadom na vecnú správnosť oboch jeho výrokov.

18. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že odvolanie žalobcov 1/ až 5/
nie je dôvodné. Aj podľa odvolacieho súdu nebola daná zodpovednosť žalovaných 1/ až 4/ za uplatnenú
náhradu škody, resp. náhradu nemajetkovej ujmy. Odvolací súd vzhľadom na vykonané dokazovanie
musí dať za pravdu súdu prvej inštancie, že nehoda s jej smrteľným následkom bola dôsledkom
nesprávneho spôsobu jazdy maloletého, ktorej následkom bol náraz do prekážky umiestnenej na

cyklochodníku, t. j. smrť maloletého nenastala následkom samotného umiestnenia prekážky. Odvolací
súd v podstatných bodoch odkazuje na skutočne podrobné a presvedčivé odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré preto kvôli presvedčivosti zvoleného riešenia prejednávaného
prípadu takmer v celosti uviedol v úvodnej časti tohto uznesenia. Odvolací súd v postupe súdu
prvej inštancie a v jeho rozhodnutí nezistil žiadne nedostatky takého charakteru, ktoré by boli

spôsobiléprivodiťžalobcamipožadovanúkasáciunapadnutéhorozhodnutia.Súdprvejinštancievykonal
dostatočné dokazovanie, z vykonaných dôkazov vyvodil správne skutkové zistenia a tieto posúdil po
právnej stránke správne, pričom aj svoje rozhodnutie zdôvodnil spôsobom plne zodpovedajúcim ust. §
220 ods. 2 CSP.

19. Predmetom sporu bol nárok žalobcov na náhradu škody a na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré
uplatnili na základe tvrdení, že konaním žalovaných 1/ až 4/ došlo v priamej príčinnej súvislosti k úmrtiu
maloletého F. B., nar. XX. XX. XXXX tým, že v rozpore so zákonom dali osadiť na cyklochodník prekážku,
ktorá pri longboardovaní maloletému spôsobila smrteľné zranenia.

20. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplynulo, že predmetný cyklochodník vybudovali obce
Revúcka Lehota a Chyžné (žalovaní 2/ a 4/) vo svojich katastrálnych územiach. Každá z nich vybudovala
a spravuje jeho časť ležiacu vo vlastnom katastrálnom území. Cyklochodník je označený v obci
Revúcka Lehota netypizovanou dopravnou značkou ako chodník vyhradený cyklistom, korčuliarom
a chodcom, pričom na cyklochodníku v mieste nehody nebola projektovaná žiadna prekážka. Táto

tam bola osadená dodatočne z dôvodu potreby zabránenia prejazdu osobným motorovým vozidlám
a traktorom po tom, čo pôvodná prekážka svoj účel neplnila. Veľkosť a tvar prekážky navrhol žalovaný
3/ a zhotovená bola v spolupráci oboch obcí po ústnom dohovore ich starostov (žalovaných 1/ a 3/)
zamestnancami obce Chyžné, ktorí prekážku zhotovili a na mieste pôvodnej prekážky osadili niekedy v
letných mesiacoch roku 2019. Prekážka nebola označená výstražnou dopravnou značkou ani reflexným

označením a nachádzala sa v smere od obce Revúcka Lehota za zákrutou, za ktorou nasleduje plynulé
stúpanie v dĺžke niekoľko stoviek metrov, pričom v opačnom smere jazdy – v smere z obce Chyžné
na obec Revúcka Lehota vo výhľade nebránia žiadne iné prekážky, terénne nerovnosti alebo stromy
a miesto jej inštalácie bolo určené tak, aby sa občania, ktorí majú záhrady siahajúce až po cyklochodník
mohli do nich dostať zo zadnej strany a tiež pre potreby hasičov.

21. Na tomto základe súd prvej inštancie dospel k právnemu záveru o absencii vecnej pasívnej
legitimácie žalovaných 1/, 3/ a 4/. Tento záver je podľa odvolacieho súdu plne správny. Z uvedeného
totiž vyplýva, že v súvislosti s umiestnením predmetnej prekážky na cyklochodník konali žalovaní 1/a 3/ ako starostovia obcí, ktoré cyklotrasu spravujú, t. j. v postavení predstaviteľov obcí (§ 13 ods. 1
zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení) a nie ako fyzické osoby konajúce mimo rámca svojich
funkcií. Inak povedané, konanie žalovaných 1/ a 3/ týkajúce sa umiestnenia prekážky malo vecnú,

miestnu a časovú súvislosť so správou cyklochodníka vykonávanou oboma obcami. Ust. § 420 ods.
2 OZ v takom prípade určuje, že škoda je spôsobená právnickou osobou, keď bola spôsobená pri
ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili, tieto osoby ale samy za škodu takto spôsobenú
nezodpovedajú. Toto ustanovenie preto vylučuje prípadnú zodpovednosť za škodu žalovaných 1/ a 3/
a namiesto toho konštruuje zodpovednosť za škodu právnickej osoby, za ktorú konali. Obdobne to

platí aj ohľadne žalobcami uplatnených nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy majúcej svoj právny
základ v ustanoveniach o ochrane osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ., ktoré ustanovenia ale nemajú
vlastnú úpravu prípadov, ak pôvodcom zásahu do práva na ochranu osobnosti bola fyzická osoba, ktorá
bola právnickou osobou použitá na výkon jej činnosti. Vtedy treba analogicky podľa § 853 ods. 1 OZ
aplikovať § 420 ods. 2 OZ a teda ak bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby
spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby,

považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou (rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo/228/2012 publikované ako R 128/2014). Súdom prvej inštancie zistené skutkové
okolnosti prípadu potom vylučujú aj zodpovednosť obce Chyžné ako žalovaného 4/ za uplatnenú škodu,
resp. nemajetkovú ujmu, pretože nehoda sa udiala na časti cyklochodníka v katastrálnom území obce
Revúcka Lehota (žalovaného 2/), ktorá je správcom tejto jeho časti, v nadväznosti na čo súd prvej

inštancie správne uzavrel, že obec Chyžné nezodpovedá za udalosť nastalú na úseku cyklochodníka,
ktorý nie je v jej územnej pôsobnosti, t. j. ktorý nie je v jej správe. K tomu odvolací súd dodáva, že
zodpovednosť tejto žalovanej obce nezaložila ani skutočnosť výroby a osadenia predmetnej prekážky jej
zamestnancami, lebo išlo o činnosť realizovanú pre obec Revúcka Lehota ako žalovaného 2/ na základe
dohody ich starostov a bola to táto obec (a nie obec Chyžné), ktorej starosta rozhodol o lokalizácii

prekážky na cyklochodníku a ktorá predmetný úsek cyklochodníka spravuje (§ 3d ods. 5 písm. d) zákona
o pozemných komunikáciách), čo nebolo v konaní ani sporné.

22. Zostávalo preto preskúmať, či súd prvej inštancie zaujal správny právny záver aj ohľadne absencie
vecnej pasívnej legitimácie vo vzťahu k žalovanej obci Revúcka Lehota ako žalovanému 2/.

23. Ťažisková odvolacia námietka žalobcov spočívala v tom, že prvotnou príčinou úmrtia maloletého
bolo umiestnenie prekážky na cyklochodník, lebo ak by sa tam táto prekážka nenachádzala, k jeho
zraneniam by nedošlo, pričom podľa žalobcov súd prvej inštancie nesprávne dal za pravdu žalovaným,
že túto prekážku mohli na danom mieste osadiť. Súd prvej inštancie tiež neskúmal, či prekážka spĺňala

príslušné technické normy a ani to, že žalovaní nepostupovali v súlade s § 3 ods. 7 a § 3d ods. 6
zákona o pozemných komunikáciách a že k nej nebolo vydané stanovisko dopravného inšpektorátu.
Podľa žalobcov porušenie § 415 OZ o prevenčnej povinnosti, resp. jeho neaplikácia prvoinštančným
súdom je nesprávnym právnym posúdením veci.

24. Odvolací súd súhlasí so žalobcami, že nebyť umiestnenia prekážky na cyklochodník, nedošlo by
kzraneniammaloletého,ktorémuprivodilismrť.Rovnakotakalemožnopovedať,žekjehozraneniamby
nedošlo ani v prípade, ak by v inkriminovaný deň nešiel jazdiť longboardom na predmetný cyklochodník,
resp. ak by si tento dopravný prostriedok v minulosti vôbec nezaobstaral. Zodpovednosť za škodu
podľa § 420 ods. 1 OZ však nie je založená na neobmedzenej kauzalite, lebo v takom prípade by

sa zodpovednosť zakladala aj na tom, čo síce (najmä z časového hľadiska) predchádzalo určitému
následku, ale v konečnom dôsledku s ním nemalo priamu väzbu. Subjektívna zodpovednosť za škodu
podľa § 420 OZ sa preto viaže nielen na protiprávne konanie, na vznik škody ako jeho následok a na
zavinenie, ale aj na príčinnú súvislosti medzi protiprávnym konaním a následkom. Ide o tzv. kauzálny
nexus, ktorým sa rozumie priama väzba javov, v rámci ktorej jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav

(následok),vzťahpríčinnejsúvislostijetakdanývtedy,akmedziprotiprávnymkonanímaškodoujevzťah
príčiny a následku (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/126/2009). Treba súčasne
zdôrazniť, že ide o podmienky zodpovednosti za škodu kumulatívneho charakteru, čo znamená, že ak
čo len jedna z nich daná nie je, zodpovednosť za škodu konkrétnej osoby nenastáva, t. j. iba súčasné
naplnenie všetkých štyroch podmienok spôsobuje vznik zodpovednosti za spôsobenú škodu.

25. Z tohto hľadiska vykonané dokazovanie viedlo súd prvej inštancie k záveru, že nehoda maloletého
a jej smrteľný následok bol výsledkom spôsobu jeho jazdy, pri ktorej narazil do prekážky, ale nie
dôsledkom prekážky samotnej. Príčinná súvislosť medzi prekážkou a smrťou maloletého nebolanaplnená, lebo hlavnou a jedinou príčinou vzniknutého následku bolo konanie samotného maloletého.
Odvolací súd sa vzhľadom na súdom prvej inštancie vykonané dokazovanie s týmto stotožňuje
dodávajúc, že práve kvôli zisteniu absencie príčinnej súvislosti (a nutnosti kumulatívneho naplnenia

podmienok zodpovednosti za škodu) nebolo potrebné, aby sa súd prvej inštancie najskôr zaoberal
protiprávnosťou konania žalovaného 2/ a až potom zodpovednosťou maloletého ako to vytýkali
žalobcovia v podanom odvolaní. Odvolací súd zdôrazňuje, že príčinná súvislosť musí byť priama
a neprerušená, nestačí ak je iba sprostredkovaná ako tomu podľa odvolacieho súdu bolo vo vzťahu
medzi osadením prekážky a vzniknutým tragickým následkom. Najvyšší súd Slovenskej republiky napr.

v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/130/2010 uviedol, že o vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide vtedy,
ak je medzi (protiprávnym) konaním škodcu a vznikom škody vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou
vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti je
treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala a je rozhodujúca
iba vecná súvislosť príčiny a následku. V postupnom slede javov je totiž každá príčina niečím vyvolaná
(sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.

Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou

zákon spája zodpovednosť za škodu.

26. Z uvedeného vyplýva, že nakoľko medzi prekážkou, resp. jej umiestnením a smrťou maloletého
nebola daná priama príčinná súvislosť ako jedna z už spomínaných kumulatívnych podmienok vzniku
zodpovednosti za škodu, bolo nadbytočné bližšie sa zaoberať naplnením ostatných jej podmienok

vrátane toho, či išlo zo strany žalovaného 2/ o protiprávne konanie, t. j. či mal na umiestnenie predmetnej
prekážky na cyklochodník oprávnenie alebo nie a či táto spĺňala technickými normami predpísané
parametre. Inými slovami, zistenie absencie priamej príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného
2/ a vzniknutým fatálnym následkom nemohlo ani v prípade preukázania eventuálneho protiprávneho
charakteru konania žalovaného 2/ viesť k vzniku jeho zodpovednosti za škodu. Súd prvej inštancie teda

za daných okolností kvôli nadbytočnosti nemusel riešiť otázku, či žalovaný 2/ bol oprávnený umiestniť
predmetnú prekážku na cyklochodník, či spĺňala príslušné technické normy, či k jej umiestneniu bolo
potrebné, resp. vydané stanovisko príslušného dopravného inšpektorátu a či žalovaný 2/ (ne)postupoval
v súlade s § 3 ods. 7 a § 3d ods. 6 zákona o pozemných komunikáciách, rovnako ako nemalo za
daných okolností pre rozhodnutie právny význam ani to, či išlo zo strany žalovaného 2/ o porušenie tzv.

prevenčnej povinnosti zakotvenej v ust. § 415 OZ, ktorého aplikácie sa žalobcovia takisto dovolávali
(kedy aj medzi porušením prevenčnej povinnosti predchádzať škodám a škodou musí existovať
priama príčinná súvislosť na to, aby nastala zodpovednosť určitého subjektu za škodu, ako vyplýva z
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/292/2006). Opodstatnene teda z dôvodu nadbytočnosti
súd prvej inštancie nevykonal žalobcami požadovaný dotaz na príslušný dopravný inšpektorát. V tejto

súvislosti odvolací súd iba poznamenáva, že súd prvej inštancie neuviedol, že umiestnenie prekážky na
cyklochodník bolo oprávnené, iba skonštatoval dôvody, ktoré k jej umiestneniu viedli.

27. Nesprávne, resp. nedostatočné skutkové zistenia, či nesprávne právne posúdenie veci odvolací
súd neidentifikoval ani vo vzťahu k právnemu záveru súdu prvej inštancie o tom, že nehoda a úmrtie

maloletého bolo následkom jedine spôsobu jeho jazdy na elektrickom longboarde. V tomto smere súd
prvej inštancie správne vysvetlil, že aj jazda na takomto dopravnom prostriedku, ktorého nesprávne
užívanie môže i podľa upozornení obsiahnutých v jeho používateľskej príručke viesť k závažným
následkom na zdraví a dokonca na živote používateľa, sa spravuje všeobecnými pravidlami zákona
o cestnej premávke, vrátane povinnosti zakotvenej v § 16 ods. 1 cit. zákona, podľa ktorého je

vodič povinný rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu,
poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať,
pričom vodič smie jazdiť len primeranou rýchlosťou tak, aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť,
na ktorú má rozhľad. Z tohto hľadiska bolo zistené, že síce prekážka nebola označená nejakým
reflexným prvkom, no táto skutočnosť nemala právny význam, pretože k nehode došlo napoludnie

v lete za nezníženej viditeľnosti. Významnou nebola ani absencia dopravného značenia, ktoré by
na prekážku upozorňovalo, lebo ako priliehavo poznamenal súd prvej inštancie, dopravné značenie
samotné nie je spôsobilé zabrániť vzniku nehody, keďže pravidelne nehody vznikajú práve kvôli jeho
nedodržiavaniu.Súčasneabsenciadopravnéhoznačenianeznamená,žesavcestnejpremávkenetrebasprávať opatrne. Určitá kategória dopravného značenia je síce skutočne určená na informovanie
o nebezpečenstve vyplývajúcom z vodičovi vopred neznámej dopravnej situácie, ale ako správne
zistil súd prvej inštancie, maloletý cca 15 minút, t. j. krátko pred nehodou po cyklochodníku okolo

prekážky prechádzal smerom na obec Chyžné a vzhľadom na jej lokalizáciu za ostrou zákrutou,
musel pri prechádzaní okolo nej spomaliť. V dôsledku toho nemohla byť v strede cyklochodníka
lokalizovaná prekážka pre maloletého vopred neznámou okolnosťou pri spiatočnej ceste, na ktorej
potom došlo k jeho fatálnemu kontaktu s ňou. Odvolací súd súhlasí s tým, že vzhľadom na toto zistenie
nebolo potrebné vypočúvať k veci svedkov C. B., F. J. a E. P., ktorí mali vypovedať, či maloletý

predtým chodil na túto časť cyklochodníka, podstatné totiž bolo zistenie, že maloletý daným úsekom
cyklochodníka krátko pred nehodou prešiel. Nielen teda jeho vedomosť o prekážke a jej lokalizácii, ale
hlavne dobré rozhľadové pomery pri jazde v smere od obce Chyžné tiež umožňovali s dostatočným
časovým predstihom prekážku zaregistrovať a tým primerane na dopravnú situáciu reagovať. Aj podľa
odvolacieho súdu nemohla byť z týchto dôvodov dopravná situácia s prekážkou na danom mieste
pre maloletého neznámou a nepredvídateľnou, na rozdiel od žalobcami spomínaného prípadu sp. zn.

9Co/23/2017 riešeného Krajským súdom v Bratislave (kde došlo k úniku koní na vozovku). Pokiaľ
žalobcovia s týmto záverom polemizovali v podanom odvolaní tým, že maloletý išiel pri návrate smerom
od obce Chyžné z iného smeru, sklonu terénu, inou rýchlosťou a v inom uhle, je pravdou, že tieto
okolnosti boli iné, ale nič to nemení na tom, že maloletý musel mať vedomosť o prekážke, ak popri nej
predtým prešiel a opätovne treba zvýrazniť, že bez ohľadu na to dobré rozhľadové pomery v smere

jeho jazdy umožňovali túto už zďaleka vidieť. Umiestnenie prekážky v strede cyklochodníka pritom
umožňovalo bezpečný prejazd, ktorý maloletý už prv uskutočnil smerom na obec Chyžné, pretože popri
prekážke z jednej i druhej strany bol na cyklochodníku priestor o šírke 105 cm, ktorý bol dostatočný.
Tieto skutočnosti vo väzbe na ťažké zranenia maloletého popísané v znaleckom posudku, ktoré utrpel
kontaktom s prekážkou potom aj odvolací súd viedli k záveru, že maloletý ako dostatočne skúsený

jazdec na longboarde išiel pred nehodou neprimeranou rýchlosťou, lebo v opačnom prípade by buď pred
prekážkou včas zastavil alebo ju bezpečne obišiel. Je preto v konečnom dôsledku nerozhodné, či do
prekážky priamo narazil v prikrčenej polohe, ako to uviedli v posudku znalci z odvetvia súdneho lekárstva
alebo nárazu hrudníkom do prekážky predchádzal jeho pád z longboardu. Odvolací súd považuje za
správny postup súdu prvej inštancie, ktorý nevypočul autorov lekárskeho znaleckého posudku, lebo

skutočne žalobcovia nedoložili žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývala pochybnosť o nedostatočnosti
alebo nesprávnosti záverov posudku. K tvrdeniu žalobcov, že maloletý sa musel rozhodovať v zlomku
sekundy o svojej reakcii na prekážku odvolací súd uvádza, že ak tomu tak skutočne bolo, tak jedine
v dôsledku jeho neprimeranej rýchlosti. Z týchto dôvodov preto nebolo možné označiť za nesprávny
ten záver súdu prvej inštancie, že pokiaľ maloletý bližšie nezisteným spôsobom narazil do prekážky

na cyklochodníku, čo mu spôsobilo poranenia znamenajúce jeho následné úmrtie, takýto následok bol
dôsledkom porušenia jeho povinnosti vyplývajúcej aj pre neho z ust. § 16 ods. 1 zákona o cestnej
premávke a toto jeho konanie bolo jedinou priamou príčinou vzniknutého fatálneho následku, ktorého
príčinou nebola prekážka samotná. Ani pasívna vecná legitimácia žalovaného 2/ tak nebola daná, čo
platí aj ohľadne uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože predpokladom vzniku

občianskoprávnej zodpovednosti za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti podľa § 11
OZ a teda aj predpokladom použitia občianskoprávnych sankcií podľa § 13 OZ (t. j. aj náhrady
nemajetkovej ujmy) je okrem iného neoprávnený zásah do niektorého z čiastkových práv spojených
s osobnosťou fyzickej osoby a z už uvedeného vyplynulo, že úmrtie maloletého nebolo spôsobené
konaním žalovaného 2/ (jeho neoprávnený zásahom), ale bolo priamym dôsledkom konania samotného

maloletého.

28. Súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci a tak nemusel vykonávať ostatné žalobcami
navrhnuté dôkazy, vrátane ich výsluchov a výsluchu svedka B.. Je pravdou, že súd prvej inštancie
nevymenoval všetky ostatné žalobcami navrhnuté dôkazy s odôvodnením prečo ich nevykonal, ale robí

tak odvolací súd s odkazom na ust. § 387 ods. 3 CSP konštatujúc, že ostatné dokazovanie navrhované
žalobcami nebolo spôsobilé privodiť zmenu prijatých záverov. Dôkazy sa totiž týkali už inými dôkazmi
preukázaných skutočností, boli teda nadbytočné alebo smerovali k preukázaniu výšky uplatnených
nárokov a teda vzhľadom na absenciu ich právneho základu bolo ich vykonanie pre rozhodnutie
bezpredmetné.

29. Dôvodnými neboli ani odvolacie námietky žalobcov týkajúce sa procesného postupu súdu prvej
inštancie. Ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP teda nebol naplnený.30. Odvolací súd sa nestotožňuje s tým, že rozhodnutie prvoinštančného súdu je nepreskúmateľné.
Podľa odvolacieho súdu je nepreskúmateľným rozhodnutie, ktoré nedáva jeho adresátom
v zodpovedajúcej kvalite uspokojivú odpoveď (z objektívneho pohľadu) na otázku, prečo vlastne bolo

rozhodnuté tak ako bolo rozhodnuté, t. j. z nepreskúmateľného rozhodnutia nie je možné vyvodiť, či
súd na zistený skutkový stav aplikoval právne predpisy správne alebo nie. Napadnuté rozhodnutie
takým rozhodne nie je, pretože súd prvej inštancie zdôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s ust. §
220 ods. 2 CSP a zrozumiteľne a presvedčivo sa vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi
okolnosťami prípadu. Odôvodnenie rozsudku spĺňa parametre vyplývajúce z ust. § 220 ods. 2 CSP,

lebo obsahuje uvedenie čoho sa žalobcovia domáhali a na základe akých tvrdení a dôkazov, uvádza
stanovisko žalovaných, obsahuje podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, tiež ktoré
právne významné skutočnosti boli preukázané a ktoré nie a na základe akých dôkazov, ako tieto boli
hodnotenéanapokonjevysvetlenéajprávneposúdenieveci.Skutočnosť,žeodôvodnenienapadnutého
rozsudku nezodpovedá predstave žalobcov nezakladá porušenie uvedeného ustanovenia a tým ani ich
práva na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, či navrhovaním a hodnotením dôkazov a rovnako tak
nie je nutné, aby na každý (aj na pre rozhodnutie bezvýznamný) argument strany bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Postačuje odpoveď na podstatné argumenty. Odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia teda zodpovedá tomu, že strana sporu má v rámci práva na spravodlivý súdny proces právo
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

31. Napokon odvolací súd uvádza, že zo zápisnice o pojednávaní súdu prvej inštancie zo dňa 22. 11.
2022 zistil, že prvoinštančný súd síce nepostupoval úplne presne v súlade s ust. § 181 CSP upravujúcim
priebeh súdneho pojednávania, avšak po vypočutí zvukovej nahrávky z tohto pojednávania odvolací

súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie neuprel žalobcom žiadne z procesných práv priznaných
im označeným ustanovením. Z postupu zákonného sudcu na pojednávaní zachyteného na zvukovom
zázname vyplynulo (i keď v zápisnici o pojednávaní sa nie všetko odzrkadlilo), že pojednávanie bolo
otvorené, žalobcom bola poskytnutá možnosť predniesť podanú žalobu a najmä žalobcovia 1/ a 2/
aj využili svoje právo sa k veci osobne vyjadriť, zákonný sudca pomerne podrobne vysvetlil svoje

predbežné právne posúdenie veci vrátane spornosti a nespornosti relevantných skutkových tvrdení,
spôsobom súladným s § 204 CSP vykonal relevantné listinné dôkazy, ktorých obsah nebol popretý
ani jednou zo strán, umožnil stranám sa k vykonaným dôkazom vyjadriť a tiež na záver im udelil
možnosť záverečnej reči, čo nevyužili vzhľadom na skutočnosť, že pojednávanie v tom čase trvalo už
takmer vyše dve hodiny a v nadväznosti na to vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené a vyhlásil

rozhodnutie vo veci, ktoré primerane zdôvodnil a poučil o možnosti podania odvolania. Odvolací súd tak
opakuje, že z materiálneho hľadiska boli naplnené všetky procesné práva žalobcov upravené v ust. §
181 a § 182 CSP zdôrazňujúc, že zo zvukového záznamu nezistil žiadne námietky žalobcov, ktorými
by vtedy nesúhlasili s procesným postupom konajúceho zákonného sudcu, resp. ktorými by sa ohradili,
že neboli rešpektované ich procesné práva, ktorých porušenie podľa odvolacieho súdu už len účelovo

z tohto hľadiska tvrdili až v podanom odvolaní. Súd prvej inštancie teda ani v aspekte priebehu súdneho
pojednávania nepostupoval tak, že by svojim postupom uprel žalobcom niektoré z ich procesných práv
a že by tak porušil ich právo na spravodlivý proces. Prvoinštančný súd síce striktne formálne nezachoval
postup určený § 181 a § 182 CSP, ale na druhej strane nepostupoval nepredvídateľne takým spôsobom,
že by jeho rozhodnutie malo byť pre žalobcov prekvapivým, pretože prekvapivosť rozhodnutia nespočíva

vtom,ževýsledoksporupretavenýdosúdnehorozhodnutianezodpovedáočakávaniamsporovejstrany,
ale prekvapivé je rozhodnutie založené na takých skutkových okolnostiach a ich právnom posúdení,
s ktorými strana nemohla vôbec počítať a o taký prípad tu nešlo.

32. Vzhľadom na uvedené bol rozsudok súdu prvej inštancie tak vo výroku o zamietnutí žaloby, ako aj

vo výroku o trovách konania vecne správnym a preto ho odvolací súd potvrdil.

33. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 CSP a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z
ust. § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade boli v odvolacom konaní plne úspešní žalovaní a preto im

odvolacísúdpriznalnároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavočižalobcomvrozsahu100%.Ovýške
náhradytrovodvolaciehokonaniarozhodnepodľa§262ods.2CSPsúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizácioua ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.