Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. jún 2024

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 81C/14/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124202648
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Mišúnová

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2024:3124202648.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín sudkyňou JUDr. Dagmar Mišúnovou v spore žalobcu: A. A., nar. XX. X.

XXXX, bytom B. XXX, zastúpený JUDr. Romanom Grigelom, advokátom so sídlom Nad plážou 16,
Banská Bystrica proti žalovanej: Ministerstvo spravodlivosti SR, Račianska 71, Bratislava, o náhradu
nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovaná m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorú náhradu
trov konania je žalobca povinný zaplatiť žalovanej do 3 dní od právoplatnosti uznesenia o výške trov

konania, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanej zaplatenia 22.250,- Eur. Uviedol, že Ústavný
súd SR nálezom zo dňa 04.02.2021, sp. zn. III. ÚS 266/2020, konštatoval jednoznačné porušenie
základného práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní
pod sp. zn. 8T 99/2018 - pôvodne pod sp. zn. 8T 59/2012 – (ďalej aj ako „predmetné konanie“).
Trestné konanie, v ktorom ÚS SR (sp. zn. III. ÚS 266/2020) konštatoval zbytočné prieťahy, trvalo od 16.

apríla 2012, keď bola Okresnému súdu Trenčín doručená obžaloba na žalobcu, až do právoplatného
rozhodnutia v tejto trestnej veci a to rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne dňa 05.09.2022, sp.
zn. 23To/53/2022, čiže dĺžka konania na súde bola viac ako 10 rokov a 4 mesiace. Avšak začiatok
plynutia „primeranej lehoty“ podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru sa v trestných veciach odvíja od oficiálneho
oznámeniapríslušnýchorgánov,žesadotknutáosobadopustilatrestnéhočinu;totomôžemaťajpodobu
ďalších opatrení s podstatným dopadom na situáciu podozrivého pred formálnym vznesením obvinenia
(rozsudky ESĽP vo veciach Moisejevs proti Lotyšsku, z 15.6.2006, § 123; Gerdzhikov proti Bulharsku,

zo 4.2.2010, § 23) a navyše ESĽP posudzuje konanie zásadne ako jeden celok a pre účely „primeranej
lehoty“ podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru hodnotí jeho celkovú dĺžku (pozri rozsudky vo veciach Alekseyenko
proti Rusku, § 140; Moisejevs proti Lotyšsku, § 125). Vzhľadom na to, že voči žalobcovi bolo vznesené
obvinenie dňa 26.10.2007, tak celková dĺžka trestného konania bola viac ako 14 rokov a 10 mesiacov. V
zmysle judikatúry ESĽP a ÚS SR niet pochýb, že za takéto extrémne dlhé trestné konanie (a navyše ešte
aj plné zbytočných prieťahov) patrí žalobcovi kompenzácia. Takáto kompenzácia môže byť vo forme
zastavenia trestného stíhania alebo zníženia trestu (pozri uznesenie ÚS SR zo dňa 16.06.2011, sp.

zn. I. ÚS 236/2011). Právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Trenčín zo dňa 10.12.2021, sp. zn.
8T 99/2018, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne dňa 05.09.2022, sp. zn. 23To/53/2022,
však nedošlo k žiadnej kompenzácii vo forme zníženia trestu. Okresný súd Trenčín na s. 18 rozsudku
iba konštatoval, že „Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu súd prihliadal na spôsob spáchania činova ich následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho
pomery a možnosť jeho nápravy“. Ďalej, na s. 20 rozsudku Okresný súd Trenčín konštatoval „Súd mal pri
ukladaní trestu na zreteli najmä skutočnosti, že obžalovaný spáchal predmetnú trestnú činnosť pred viac

ako 13 rokmi, počas výkonu trestu bol kladne hodnotený, následne dňa 06.10.2020 bol podmienečne
prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, na slobode je už 14 mesiacov, pričom síce spáchal jeden
priestupok na úseku cestnej dopravy menšej závažnosti, ale zamestnal sa, stará sa o svoju chorú matku
a riadne sa podrobuje probačnému dohľadu“. Z uvedeného teda jasne vyplýva, že pri určení výšky
trestu súd vôbec nezobral do úvahy Ústavným súdom SR konštatované zbytočné prieťahy v trestnom

konaní, hoci táto povinnosť mu vyplýva z vyššie uvedenej judikatúry ÚS SR a ESĽP. Zníženie trestu
pre zbytočné prieťahy musí byť výslovné a merateľné, tak aby bolo presne určené o koľko sa trest
znížil v dôsledku zbytočných prieťahov – v bode 9 uznesenia ÚS SR zo dňa 16.06.2011, sp. zn. I. ÚS
236/2011, Ústavný súd jasne konštatoval, že „Aj relevantná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva takú formu kompenzácie považuje za dostatočnú nápravu porušeného práva, ak ju národný súd
použije s výslovným uvedením toho, že k tomuto opatreniu pristupuje preto, že bolo porušené právo

sťažovateľa na prerokovanie veci v primeranej dobe, a pokiaľ ide o zmiernenie trestu, uvedie, v akej
miere bol trest z tohto dôvodu zmiernený“ (pozri aj Eckle v. SRN z 15. 7. 1982). Evidentne nedošlo ani k
zastaveniu trestného stíhania a ani k finančnej kompenzácii žalobcu, v dôsledku čoho vznikla žalobcovi
škoda spôsobená nesprávnym a nezákonným rozhodnutím a postupom Okresného súdu Trenčín. K
zníženiu trestu nedošlo ani zo strany Krajského súdu v Trenčíne (sp. zn. 23To/53/2022), ktorý odvolanie

žalobcu zamietol. Právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote, je
formulované ako bezpodmienečné, resp. bezvýnimočné, a nie je z jeho dodržiavania umožnená žiadna
výnimka (pozri II. ÚS 74/97) a že konania v trestných veciach majú pre obvinených zvýšený význam
a vyžadujú zo strany vnútroštátnych orgánov zvláštnu starostlivosť (pozri Abdoella proti Holandsku z
25.11.1992, § 24; Soto Sanchez proti Španielsku z 25.11.2003, § 41). Poukázal na rozhodnutie ESĽP

vo veci Zullo proti Taliansku zo dňa 10.11.2004 „vo vzťahu k spravodlivému určeniu výšky náhrady za
nemajetkovú ujmu, ktorá bola spôsobená dĺžkou konania dospel súd k záveru, že výpočtovým základom
je suma, pohybujúca sa medzi 1.000 – 1.500,- Eur za rok konania (a nie za rok prieťahu). Výsledok
vnútroštátneho konania (či sťažovateľ prehral, vyhral alebo nakoniec uzavrel zmier) nie je relevantný,
pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, ktorá bola spôsobená dĺžkou konania“. Vzhľadom na judikatúru ESĽP

(a infláciu od roku 2004) a celkovú dĺžku trestného konania v trvaní viac ako 14 rokov a 10 mesiacov si
uplatňuje svoj nárok na odškodnenie (nemajetkovú ujmu) vo výške 125,- Eur za každý mesiac trvania
trestného konania v celkovej sume 22.250,- Eur za viac ako 178 mesiacov trvania trestného konania.
Nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva zo zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, Občianskeho zákonníka (ustanovenia o náhrade škody a o

ochranne osobnosti), Ústavy SR a článku 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Dňa 16.08.2023 podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na Ministerstvo spravodlivosti SR,
avšak jeho žiadosti nebolo vyhovené Ministerstvom spravodlivosti SR a jeho nárok nebol uspokojený.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, právne argumenty a judikatúru, žiadal, aby súd žalobe
vyhovel. Na preukázanie svojich tvrdení k žalobe pripojil: rozsudok Okresného súdu Trenčín zo dňa

10.12.2021, sp. zn. 8T 99/2018, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 16.08.2023, nález
ÚS SR zo dňa 04.02.2021, sp. zn. III. ÚS 266/2020 a oznámenie MS SR č. S-MSSR-007625/2023 zo
dňa 30.01.2024 o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody.

2. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť. Poukázala na § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého

štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup
sa považuje výkon právomoci orgánom verejnej moci, pri ktorom dôjde k porušeniu právnou normou
ustanoveného predpísaného postupu alebo k porušeniu účelu, ku ktorému postup orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci smeruje. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaníaleboinýnezákonnýzásahdo
práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa § 9 ods. 4 zák. č. 514/2003
Z. z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci
alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na

prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia,
ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti,
ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Podľa § 17 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a

ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak. Na vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone
verejnej moci je potrebné kumulatívne splnenie troch podmienok – aby nastala udalosť, ktorá môže mať,

resp. má za následok vznik škody, vznik samotnej škody/ujmy a predovšetkým, príčinná súvislosť medzi
skutočnosťou, ktorej následkom má byť utrpená škoda, a škodou. V konaní o náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom môže byť úspešný len ten žalobca, ktorý preukáže tri skutočnosti
zároveň – že postup orgánu verejnej moci voči nemu napĺňa znaky nesprávneho úradného postupu, že
žalobcovi vznikla škoda a tiež, že táto škoda by nebola vznikla, keby orgán verejnej moci postupoval
správne, t. j. v súlade so zákonom. Ak nie je daná príčinná súvislosť, nevzniká zodpovednosť za škodu,

pričom nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, ale vždy sa vyžaduje dôkaz o jej existencii.
Žalovaná je toho názoru, že nie sú splnené predpoklady pre vznik nároku na náhradu škody podľa zák. č.
514/2003 Z. z. a žalovaná žiada žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť. Medzi stranami nie
je sporným, že nálezom ústavného súdu bolo konštatované porušenie práva žalobcu na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a

práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp.
zn. 8T 99/2018. Tieto skutočnosti v konečnom dôsledku vyplývajú zo žalobcom predložených dôkazov,
predovšetkým nálezu ústavného súdu zo dňa 04.02.2021, č. k. III. ÚS 266/2020-38. S ohľadom na
uvedené teda nie je sporným, že v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 8T 99/2018,

pôvodne pod sp. zn. 8T 59/2012, boli na podklade sťažnosti žalobcu ústavným súdom konštatované
prieťahy a obdobia nedôvodnej nečinnosti súdu počas tohto konania, nie je však možné stotožniť sa
s tým, že by tieto prieťahy trvali po celú dobu trvania trestného konania už od vznesenia obvinenia,
tak ako sa toho v zmysle žaloby domáha žalobca. Konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003
Z. z. je typickým sporovým (kontradiktórnym) konaním, v ktorom súd rozhoduje na základe skutkového

stavu zisteného v konaní z dôkazov predložených stranami sporu, pričom pri ich posudzovaní sa riadi
ustanoveniami predmetného zákona. S poukazom na § 9 ods. 4 tohto zákona preto nemožno zo
žalobcom predložených dôkazov mať za preukázaný prípadný nesprávny úradný postup spočívajúci
v prieťahoch alebo nečinnosti v trestnom konaní vedenom proti žalobcovi pred podaním obžaloby na
súde, teda pred 16.04.2012. Preukázanie nesprávneho úradného postupu predstavuje naplnenie iba

prvého z troch zákonných predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci, pričom vznik žalobcom tvrdenej nemajetkovej ujmy, ako ani prípadná príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu a žalobcom tvrdenou ujmou, preukázaná nie je. Priznanie
peňažného plnenia ako náhrady nemajetkovej ujmy predpokladá značnú mieru zásahu do osobnosti
fyzickej osoby, pričom výšku takejto náhrady je oprávnený ustáliť len súd s prihliadnutím na závažnosť

vzniknutejujmyakokolnostiam,zaktorýchkporušeniuprávadošlo.Napriektomu,žesúdvýškunáhrady
nemajetkovej ujmy určuje v zásade podľa svojej úvahy, aj tento postup podlieha hodnoteniu a základom
pre posúdenie výšky náhrady by malo byť zistenie takých skutočností, ktoré súdu umožnia založiť
úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislostí posudzovaného prípadu. V tomto
smere je nevyhnutné zdôrazniť, že pri posudzovaní uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch je potrebné dôsledne vziať v úvahu okrem iného tiež vplyv ostatných satisfakčných
prostriedkov, ktoré by mohli byť v danej veci použité na zmiernenie následkov zásahu do osobnostnej
sféry žalobcu a taktiež závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Na
túto skutočnosť priamo poukazuje i § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prichádza do úvahy až v momente nedostatočnosti iných foriem

možného zadosťučinenia a nápravy spôsobenej ujmy. Je potrebné vychádzať aj z jednotlivých okolností
konkrétneho prípadu, musí sa prihliadnuť na intenzitu, povahu a spôsob neoprávneného zásahu, k
charakteru a rozsahu hodnoty, do ktorej bolo zasiahnuté, atď., čo je v zák. č. 514/2003 Z. z. pretavené
do § 17 ods. 3, ktorým je potrebné sa pri určovaní rozsahu poskytovanej peňažnej náhrady (v prípade ak
súd dospeje k záveru o potrebe jej poskytnutia) riadiť. Zák. č. 514/2003 Z. z. teda nezakladá prezumpciu

vzniku nemajetkovej ujmy t. j. že by v prípade už samotnej existencie nezákonného rozhodnutia, resp.
nesprávneho úradného postupu, automaticky dochádzalo vždy k vzniku nemajetkovej ujmy u osoby,
ktorej sa nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup priamo dotýka. Aj Ústava Slovenskej
republiky v čl. 127 ods. 3 a 4 rozlišuje medzi rozhodovaním ústavného súdu o tom, či došlo k porušeniuzákladných ľudských práv a slobôd podľa čl. 127 Ústavy (vrátane práva na prejednanie veci bez
zbytočných prieťahov), za ktoré je potrebné poskytnutie primeraného zadosťučinenia, a rozhodovaním
všeobecných súdov (iných orgánov) o zodpovednosti za škodu alebo inú ujmu spôsobenú konaním,

ktorým došlo k porušeniu týchto práv a slobôd. Nárok na náhradu škody (vrátane nemajetkovej ujmy)
spôsobenej nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci,
uplatniteľný podľa zák. č. 514/2003 Z. z., teda stojí mimo rámca nároku na primerané zadosťučinenie
za porušenie základného práva, na jeho vznik sa vzťahujú iné podmienky, a na jeho oprávnenosť
je potrebné preukázať vznik nemajetkovej ujmy, teda následky vyvolané porušením práva. V konaní

o náhradu škody/nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. tak nepostačuje len všeobecne
poukázanie na celkovú dĺžku konania, prípadne iné porušenie práva, ale žalobca znáša dôkazné
bremeno preukázania vzniku ujmy (následkov), ktorá mu mala byť v dôsledku zásahu do jeho práv
(napr. aj prieťahmi v konaní, resp. jeho neprimeranou dĺžkou) spôsobená. K rovnakému záveru dospel
vo svojej rozhodovacej činnosti i Najvyšší súd SR, napr. v uznesení zo dňa 29.05.2014, sp. zn. 2Cdo
273/2013, pričom poukázala tiež na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.05.2018, č. k.

2Co 240/2016-256 (ústavná sťažnosť proti predmetnému rozsudku bola odmietnutá uznesením ÚS SR
zo dňa 15.08.2018, sp. zn. I. ÚS 285/2018-18), ale aj rozsudok KS v Bratislave zo dňa 16.06.2021,
č. k. 4Co 223/2019-121, alebo zo dňa 07.02.2020, č. k. 3Co 331/2018-105, a zo dňa 30.11.2017, č.
k. 3Co 354/2016-116, prípadne tiež rozsudky Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.04.2014, č. k.
3Co 303/2012-103 (ústavná sťažnosť proti predmetnému rozsudku bola odmietnutá uznesením ÚS

SR zo dňa 12.04.2016, sp. zn. III. ÚS 195/2016-21), a zo dňa 21.05.2014, č. k. 4Co 129/2014-116
(dovolanie proti predmetnému rozsudku bolo odmietnuté uznesením NS SR zo dňa 14.01.2015, sp.
zn. 8Cdo 341/2014). Žalovaná ďalej poukazuje na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu v obdobných
veciach sp. zn. 6Cdo 44/2017, sp. zn. 7Cdo 145/2011, sp. zn. 2Cdo 30/2019, sp. zn. 2Cdo 68/2017, sp.
zn. 8Cdo 191/2020, sp. zn. 4Cdo 19/2020, sp. zn. 7Cdo 263/2020 alebo sp. zn. 5Cdo 58/2021, ktorú

zhrnul najvyšší súd v uznesení zo dňa 26.07.2023, sp. zn. 9Cdo 259/2021. V predmetnom uznesení
sp. zn. 9Cdo 259/2021 v bode 23. odôvodnenia najvyšší súd poukázal okrem vyššie zmienených
tiež na rozhodnutie sp. zn. 7Cdo 222/2021, v ktorom „bola predmetom posúdenia nemajetková ujma
spôsobená nesprávnym úradným postupom spočívajúcom v prieťahoch v súdnom konaní. Dovolací súd
v tomto rozhodnutí k otázke dôkazného bremena vyslovil, že toto „sa chápe v spojitosti s procesnou

zodpovednosťou za to, že ak v konaní neboli preukázané tvrdenia strany, prejaví sa to v jej procesnom
neúspechu.Označenierozhodujúcichskutočnostíznamenáprezentovanieokolností,odktorýchžalobca
v súdnom spore odvodzuje opodstatnenosť svojho nároku a ich označenie ma aj procesnoprávne
dôsledky. V danom prípade je to samotný zákonodarca, ktorý stanovuje okruh skutočností, na ktoré je
potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť, z čoho potom vyplýva, že

nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nesprávneho
úradnéhopostupu,bezzreteľananásledkydopaduvzniknutejujmynajednotlivéstránkyživotadotknutej
osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. I keď nečinnosť orgánu verejnej moci,
ako i zbytočné prieťahy v konaní nepochybne už samé o sebe znamenajú pre poškodeného určitú
imateriálnu ujmu, na ktorú skutočnosť dovolateľka v priebehu celého konania poukazovala, to ale

poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania peňažnej náhrady, vznik tejto
nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či
zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. (...) Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno
ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je už predmetom

ďalšieho dokazovania posudzovanie, o ujmu akej intenzity ide, kedy je na poškodenom, aby svoje
tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne
ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne v konaní preukázal. (...) Pokiaľ dovolateľka odkazovala
na rozsudok Veľkého senátu Case of Apicella v. Taliansko zo dňa 29. marca 2006, je potrebné si
uvedomiť, že zákon č. 514/2003 Z. z. ako norma súkromného práva, v prípade splnenia zákonných

podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy poškodenému v peniazoch, pri určovaní jej výšky v § 17
ods. 3 ukladá prihliadať najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení. Preto nemožno hovoriť v danom prípade o odškodňovaní morálnej ujmy,

ktorá bola priznaná za prieťahy v žalobkyňou citovanom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej aj „ESĽP“), a to v osobitne upravenom konaní bez realizácie dokazovania, čo je príznačné i
pre vnútroštátny ústavný súd, ktoré súdy pri rozhodovaní postupujú podľa noriem verejného práva.
Práve v konaniach pred týmito súdmi (Ústavný súd Slovenskej republiky a Európsky súd pre ľudsképráva) stačí vo všeobecnosti konštatovanie prieťahov v súdnom konaní, pričom výšku morálnej ujmy
(spočívajúcej i stave neistoty ohľadom výsledku konania) nie je potrebné preukazovať, nakoľko táto sa
priznáva automaticky v závislosti od prieťahov v konaní.“ Žalovaná ďalej poukázala na znenie právnej

vety z rozsudku sp. zn. 7Cdo 222/2021, publikovaného v ZSP pod č. 31/2023: „I keď zbytočné prieťahy
v neprimerane dlho trvajúcom exekučnom konaní spôsobujú spravidla jeho účastníkovi nemajetkovú
ujmu, je na poškodenom, ktorý sa v civilnom sporovom konaní domáha zaplatenia peňažnej náhrady za
túto ujmu (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci), aby preukázal vznik svojej ujmy v jednotlivých oblastiach života, intenzitu zásahu do chránených

práv a tiež to, že samo konštatovanie porušenia práv nie je v konkrétnom prípade dostatočne účinným
a efektívnym prostriedkom na vyváženie alebo zmiernenie jeho nemajetkovej ujmy.“ Z citovaného teda
vyplýva, že predpokladom pre úspešné uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci v intenciách zák. č. 514/2003
Z. z. je v civilnom sporovom konaní preukázanie kumulatívneho naplnenia všetkých predpokladov
vzniku zodpovednosti štátu za škodu, medzi ktoré patrí aj existencia samotnej ujmy, náhrady ktorej

sa žalobca domáha, teda unesenie dôkazného bremena žalobcom. Žalobca v tomto konaní podľa
žalovanej vo vzťahu k vzniku ním tvrdenej nemajetkovej ujmy toto dôkazné bremeno neuniesol, keď
v žalobe poukazuje v tejto súvislosti výlučne na dĺžku trvania trestného konania a s tým súvisiace
porušenie jeho práva na prejednanie veci bez prieťahov a v primeranej lehote, bez čo i len tvrdenia
akýchkoľvek následkov v jeho osobnej sfére spojených s týmto porušením práva. Žalovaná je pritom

zároveň toho názoru, že v prípade žalobcu nie je naplnený už predpoklad v zmysle ustanovenia §
17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
prichádza do úvahy až v momente nedostatočnosti iných foriem možného zadosťučinenia a nápravy
spôsobenej ujmy. V nadväznosti na predmetné ustanovenie zák. č. 514/2003 Z. z. poukazuje žalovaná
na to, že z právoplatného rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 10.12.2021 vydaného v žalobcom

namietanom konaní sp. zn. 8T 99/2018 je zrejmé, že súd v predmetnej trestnej veci uznal žalobcu
za vinného z niekoľkých trestných činov (o. i. aj poškodzovania cudzej veci, porušovania domovej
slobody, vydierania, nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami, útoku na verejného
činiteľa) spáchaných viacerými skutkami, za ktoré v zmysle zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) prichádzalo do úvahy uložiť žalobcovi trest

odňatia slobody v rozsahu od 21 rokov a 8 mesiacov až po 25 rokov (bližšie str. 19 odôvodnenia
rozsudku), pričom žalobcovi bol predmetným rozsudkom uložený trest odňatia slobody vo výmere
11 rokov, 6 mesiacov a 1 deň, teda o viac ako 10 rokov menej, ako predpokladala dolná hranica
príslušnej trestnej sadzby. Z odôvodnenia tohto rozsudku pritom vyplýva, že súd v predmetnej veci
mal pri ukladaní trestu žiadateľovi na zreteli o. i. aj tú podstatnú skutočnosť, že od spáchania trestnej

činnosti žalobcom (ako odsúdeným) uplynulo viac ako 13 rokov, teda dĺžka trestného konania bola
súdom explicitne zohľadnená pri rozhodovaní o výške uloženého trestu. Nemožno v tejto súvislosti
opomenúť, že odvolanie prokurátora, ktorým tento o. i. namietal aj nesprávne závery prvostupňového
súdu pri ukladaní trestu opierajúce sa o dĺžku trvania trestného konania, odvolací Krajský súd v
Trenčíne uznesením zo dňa 05.09.2022, č. k. 23To 53/2022-7524, zamietol, pričom v odôvodnení

uznesenia poukázal na to, že „z ustálenej súdnej praxe súdov Slovenskej republiky všetkých stupňov
vyplýva, že dĺžka konania (resp. dlhší čas od spáchania trestnej činnosti po odsúdenie páchateľa),
ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup
orgánov činných v trestnom konaní či súdu výrazne a neprimerane presahuje obvyklú dĺžku konania
v porovnateľných veciach, je okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie

mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia (§ 39 ods. 1 Tr. zák.) a uloženie trestu odňatia slobody
pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom“, a skonštatoval, že „súd prvého
stupňa uložil obžalovanému trest odňatia slobody v rámci zákonnej trestnej sadzby umožnenej pri využití
mimoriadneho zníženia trestu v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zák“ (str. 16 odôvodnenia rozsudku odvolacieho
súdu). Zároveň odvolací súd vo vzťahu k odvolaniu prokurátora proti výroku o treste poukázal výslovne

na to, že súd prvého stupňa musel pri rozhodovaní o primeranosti uloženého trestu obžalovanému
vziať do úvahy aj závery nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 266/2020, pričom aj s poukazom na
tieto považoval odvolací súd výšku uloženého trestu za primeranú a zákonnú (str. 16 a 17 tamtiež).
Z uvedeného je tak zrejmé, že žalobcovi bol aj so zohľadnením neprimeranej dĺžky trestného konania
vedeného na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 8T 99/2018, a s tým súvisiacich záverov nálezu

ústavného súdu zo dňa 04.02.2021, č. k. III. ÚS 266/2020-38, ako odsúdenému uložený mimoriadne
znížený trest odňatia slobody, a to o viac ako 10 rokov, vzhľadom k čomu týmto došlo aj ku kompenzácii
porušenia práva žalobcu na prejednanie veci v primeranej lehote už zo strany konajúceho súdu v
rámci trestného konania, spočívajúcej v mimoriadnom znížení uloženého trestu, a túto kompenzáciutreba považovať za dostatočnú nápravu porušenia práva v zmysle § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.
Aj s poukazom na uvedené je preto žalobcom požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch
neadekvátnu, ničím neodôvodnenú, a podaná žaloba nedôvodná. V systéme dvojinštančnosti súdneho

konania tvoria rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie jeden celok, osobitne v prípade odôvodnenia
potvrdzujúceho rozsudku tvoriaceho jednotný celok s rozhodnutím súdu prvej inštancie, preto absencia
výslovnej zmienky/odkazu na nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 266/2020-38 v odôvodnení rozsudku
súdu prvej inštancie v trestnej veci žalobcu neznamená, že tento pri ukladaní trestu neprihliadol na
dĺžku trestného konania (sám pritom v odôvodnení ako jeden z dôvodov mimoriadneho zníženia trestu

špecifikujeznačnýčasovýodstupodspáchaniaskutkov),aspoukazomnaobsahodôvodneniarozsudku
odvolacieho súdu už vôbec neznamená, že závery nálezu ústavného súdu o porušení práva žalobcu
na prejednanie veci v primeranej lehote sa neprejavili už v trestnom konaní v rozsudku súdu vo
veci samej pri ukladaní trestu, teda že nedošlo k odškodneniu žalobcu za porušenie jeho práv inou
prípustnou formou. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má žalovaná za to, že žalobca nesplnil
predpoklady pre vznik nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z., nakoľko nepreukázal

splnenie podmienky vzniku nemajetkovej ujmy v súvislosti s nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Trenčín v konaní sp. zn. 8T 99/2018, ku kompenzácii ktorej by nedošlo už rozhodnutím súdu v
predmetnej veci, a teda nie je splnený predpoklad pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch v zmysle § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. K vyjadreniu pripojila: Uznesenie Krajského súdu
v Trenčíne č.k. 23To/53/2022-7524 zo dňa 5.9.2022.

3. Žalobca v replike poukázal na to, že právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, resp.
v primeranej lehote, je formulované ako bezpodmienečné, resp. bezvýnimočné, a nie je z jeho
dodržiavania umožnená žiadna výnimka (pozri II. ÚS 74/97) a že konania v trestných veciach majú
pre obvinených zvýšený význam a vyžadujú zo strany vnútroštátnych orgánov zvláštnu starostlivosť

(pozri Abdoella proti Holandsku z 25.11.1992, § 24; Soto Sanchez proti Španielsku z 25.11.2003, § 41).
Vzhľadom na v žalobe uvedený nález Ústavného súdu SR zo dňa 04.02.2021, sp. zn. III. ÚS 266/2020,
a skutočnosť, že celková dĺžka trestného konania bola viac ako 14 rokov a 10 mesiacov, niet pochýb,
že orgány verejnej moci postupovali nesprávne. Zároveň niet pochýb, že ujma spôsobená žalobcovi
by nebola vznikla, keby orgány verejnej moci postupovali správne (bez zbytočných prieťahov). Pokiaľ

ide o ujmu spôsobenú žalobcovi, tak žalovaná, ako je už pre ňu obvyklé, úplne ignoruje judikatúru
ESĽP. Žalobca poukazuje na to, že žalovaná neuviedla ani len jeden judikát ESĽP na podporu jeho
argumentov a nenašla ani žiaden judikát ako protiargument pokiaľ ide o judikáty, na ktoré poukazuje
žalobca vo svojej žalobe. Inak povedané, žalovaná ignoruje judikatúru ESĽP. Súd by však judikatúru
ESĽP rozhodne nemal odignorovať, pretože to bude mať za následok iba ďalší úspech žalobcu na

ESĽP proti Slovenskej republike (celkovo žalobca uspel už viac ako 5-krát na ESĽP proti Slovenskej
republike). Judikát ESĽP vo veci Zullo proti Taliansku zo dňa 10.11.2004 jasne uvádza, že „vo vzťahu
k spravodlivému určeniu výšky náhrady za nemajetkovú ujmu, ktorá bola spôsobená dĺžkou konania
dospel súd k záveru, že výpočtovým základom je suma, pohybujúca sa medzi 1.000 – 1.500 Eur za
rok konania (a nie za rok prieťahu). Výsledok vnútroštátneho konania (či sťažovateľ prehral, vyhral

alebo nakoniec uzavrel zmier) nie je relevantný, pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, ktorá bola spôsobená
dĺžkou konania“. Z uvedeného jasne vyplýva, že všetky úvahy žalovanej o tom, či prieťahy trvali po celú
dobu trvania trestného konania, alebo či je preukázaná nečinnosť alebo prieťahy zo strany OČTK pred
podaním obžaloby, sú absolútne bezpredmetné. Pokiaľ žalovaná nechápe, v čom spočíva ujma žalobcu,
tak žalobca poukazuje na to, že prostriedky trestného práva sú krajné prostriedky štátu (ultima ratio).

Ak štát využíva krajný prostriedok voči svojmu občanovi po dobu viac ako 14 rokov a 10 mesiacov (a
navyšekrajnýprostriedoknevyužívabezzbytočnýchprieťahov),takbezakýchkoľvekpochybnostívážne
porušujeprávosvojhoobčananaprejednanievecibezzbytočnýchprieťahov,resp.vprimeranejlehote,a
spôsobuje mu ťažko napraviteľnú ujmu a následky. Najlepším príkladom nepochopenia predmetu žaloby
žalobcu zo strany žalovanej je, že žalovaná cituje rozsudok NS SR, ktorý sa týka exekučného konania (s.

6 vyjadrenia žalovanej). Exekučné konanie nie je ultima ratio – nie je to krajný prostriedok štátu, a preto
akýkoľvek judikát, ktorý sa týka prieťahov v exekučnom konaní nemôže byť aplikovaný na prípad, keď
štát použil krajné prostriedky – prostriedky trestného práva voči svojmu občanovi ako tomu je v tomto
prípade. Poukázal na to, že on cituje judikatúru ESĽP a Ústavného súdu SR týkajúcej sa prostriedkov
trestného práva, pričom žalovaná poukazuje na v tomto konaní nepoužiteľnú judikatúru týkajúcu sa

exekučného konania. Napokon aj sama žalovaná uvádza judikát (s. 6 vyjadrenia žalovanej), podľa
ktorého „Práve v konaniach pred týmito súdmi (Ústavný súd Slovenskej republiky a Európsky súd pre
ľudské práva) stačí vo všeobecnosti konštatovanie prieťahov v súdnom konaní, pričom výšku morálnej
ujmy (spočívajúcej v stave neistoty ohľadom výsledku konania) nie je potrebné preukazovať, nakoľkotáto sa priznáva automaticky v závislosti od prieťahov v konaní.“ Tento judikát, uvedený žalovanou,
rozhodne potvrdzuje oprávnenosť jeho žalobného návrhu. Pokiaľ žalovaná tvrdí, že dĺžka trestného
konania bola súdom zohľadnená pri rozhodovaní o výške trestu, tak žalobca opätovne pripomína, že

zníženie trestu pre zbytočné prieťahy musí byť výslovné a merateľné, tak aby bolo presne určené o koľko
sa trest znížil v dôsledku zbytočných prieťahov – v bode 9 uznesenia ÚS SR zo dňa 16.06.2011, sp. zn. I.
ÚS 236/2011, Ústavný súd jasne konštatoval, že „Aj relevantná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva takú formu kompenzácie považuje za dostatočnú nápravu porušeného práva, ak ju národný súd
použije s výslovným uvedením toho, že k tomuto opatreniu pristupuje preto, že bolo porušené právo

sťažovateľa na prerokovanie veci v primeranej dobe, a pokiaľ ide o zmiernenie trestu, uvedie, v akej
miere bol trest z tohto dôvodu zmiernený“ (pozri aj Eckle v. SRN z 15. 7. 1982). V tomto prípade je
evidentné, že ani súd prvej inštancie a ani odvolací súd neuviedli merateľným spôsobom, o koľko sa
trest znížil v dôsledku zbytočných prieťahov, resp. v akej miere bol trest zmiernený. Trestné súdy uviedli
množstvo dôvodov pre mimoriadne zníženie trestu napr.: - „súd prihliadal na spôsob spáchania činov
a ich následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho

pomery a možnosť jeho nápravy“ (s. 18 rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 10.12.2021, sp. zn. 8T
99/2018), - „Súd mal pri ukladaní trestu na zreteli najmä skutočnosti, že obžalovaný spáchal predmetnú
trestnú činnosť pred viac ako 13 rokmi, počas výkonu trestu bol kladne hodnotený, následne dňa
06.10.2020 bol podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, na slobode je už 14 mesiacov,
pričom síce spáchal jeden priestupok na úseku cestnej dopravy menšej závažnosti, ale zamestnal sa,

stará sa o svoju chorú matku a riadne sa podrobuje probačnému dohľadu“ (s. 20 rozsudku Okresného
súdu Trenčín zo dňa 10.12.2021, sp. zn. 8T 99/2018). Z rozhodnutí trestných súdov sa preto nedá určiť
„merateľným“ spôsobom, o koľko sa trest znížil v dôsledku zbytočných prieťahov a koľko v dôsledku
všetkých ostatných dôvodov pre určenie/zníženie trestu (osoba páchateľa, jeho pomery, skutok bol
spáchaný pred viac ako 13 rokmi, počas výkonu trestu bol žalobca kladne hodnotený, atď.). Právoplatné

rozhodnutie trestných súdov je preto nepreskúmateľné vo vzťahu k otázke o koľko sa trest znížil v
dôsledku zbytočných prieťahov, resp. v akej miere bol trest zmiernený v dôsledku zbytočných prieťahov,
a preto sa nedá určiť, či a ako bola dĺžka trestného konania súdom zohľadnená pri rozhodovaní o výške
trestu a ak aj bola dĺžka trestného konania súdom zohľadnená, či bola adekvátne zohľadnená. Vzhľadom
na vyššie uvedené skutočnosti, právne argumenty a judikatúru, trval na svojom nároku.

4. Žalovaná zotrvala na všetkých svojich tvrdeniach a námietkach, a to tak vo vz?ahu k základu
nároku pod3a zák. e. 514/2003 Z. z., ktorý je s poukazom na § 9 ods. 4 možné ma? za daný len
v súvislosti s trvaním konania sp. zn. 8T 99/2018 od podania obžaloby na súde, ako aj vo vz?ahu
k nepreukázaniu vzniku a rozsahu žalobcom tvrdenej nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 ods. 2 a 3

predmetného zákona a prípadnej príeinnej súvislosti medzi žalobcom namietaným postupom súdu
a vznikom nemajetkovej ujmy. Žalobca v replike neuviedol žiadne nové a podstatné skutoenosti, ku
ktorým by žalovaná nezaujala stanovisko už vo svojom vyjadrení k žalobe, resp., ktoré by negovali
argumentáciu žalovanej z jej vyjadrenia o nedôvodnosti žaloby. Súeasne žalobca ani podanou replikou
neuniesol dôkazné bremeno vo vz?ahu k vzniku a rozsahu ním tvrdenej nemajetkovej ujmy, v súvislosti

s ktorou sa domáha jej náhrady v peniazoch, ako aj prípadnej príeinnej súvislosti medzi žalobcom
namietaným postupom a vznikom takejto ujmy. Aj s poukazom na obsah repliky žalobcu, žalovaná
považovala za potrebné zdôrazni?, že žalobca sa podanou žalobou domáha náhrady nemajetkovej
ujmy spôsobenej postupom orgánu verejnej moci, ktorý pod3a žalobcu napaoa znaky nesprávneho
úradného postupu, teda nárokov pod3a zák. e. 514/2003 Z. z. Už vo vyjadrení k žalobe pritom žalovaná

poukázala na skutoenos?, že samotná Ústava Slovenskej republiky (ialej len „Ústava“) v el. 127
ods. 3 a 4 rozlišuje medzi rozhodovaním ústavného súdu o tom, ei došlo k porušeniu základných
3udských práv a slobôd pod3a el. 127 Ústavy (vrátane práva na prejednanie veci bez zbytoených prie?
ahov), za ktoré ústavný súd môže v konaní o s?ažnosti pred týmto súdom poskytnú? aj primerané
zados?ueinenie, a rozhodovaním všeobecných súdov (iných orgánov) o zodpovednosti za škodu alebo

inú ujmu spôsobenú konaním, ktorým došlo k porušeniu týchto práv a slobôd. Nárok na náhradu
škody (vrátane nemajetkovej ujmy) spôsobenej nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci, uplatnite3ný pod3a zák. e. 514/2003 Z. z., teda stojí mimo rámca
nároku na primerané zados?ueinenie za porušenie základného práva, na jeho vznik sa vz?ahujú iné
podmienky ako v prípade primeraného zados?ueinenia za porušenie základného práva, a na jeho

oprávnenos? je potrebné preukáza? vznik nemajetkovej ujmy, teda následky vyvolané porušením práva.
Tieto predpoklady pre úspešnos? žaloby o náhradu škody vyplývajú z obsahu zákona e. 514/2003 Z. z.,
ktorého ustanoveniami sa súd v sporovom konaní o náhradu škody pod3a tohto zákona má (musí) pri
posudzovaní veci riadi?. Preto kei žalobca v žalobe i jeho replike opakovane poukazuje na rozhodnutiaES1P alebo ústavného súdu vo veciach porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote, a
tam vymedzené princípy posudzovania ei došlo k porušeniu tohto práva, a ei je dôvodné, a v akej
výške, prizna? primerané zados?ueinenie v peniazoch za porušenie práva, tieto rozhodnutia žalovaná

nepovažuje za aplikovate3né na tunajšie konanie vo veci náhrady škody pod3a zák. e. 514/2003 Z.
z. Pre vylúeenie akýchko3vek pochybností žalovaná zdôraznila, že nepovažuje zák. e. 514/2003 Z. z.
za normu nadriadenú Dohovoru o 3udských právach a základných slobodách, prípadne Ústave. Vo
svojom vyjadrení poukázala na rozdielnu povahu konania pred ES1P alebo napr. ústavným súdom a
sporového konania o nárokoch vyplývajúcich zo zákona e. 514/2003 Z. z., prieom k vzájomnému vz?

ahu medzi primeraným zados?ueinením za porušenie práva a náhradou škody (vrátane nemajetkovej
ujmy) uplatnite3nou v konaní pod3a zák. e. 514/2003 Z. z., žalovaná už vo svojom vyjadrení k žalobe
poukázala na rozhodovaciu prax v obdobných veciach, ktorá bola opakovane podrobená prieskumu
ústavným súdom (napr. uznesenie zo doa 12.04.2016, sp. zn. III. ÚS 195/2016-21, a zo doa 15.08.2018,
sp. zn. I. ÚS 285/2018-18), alebo aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ialej len „najvyšší súd“).
Opätovne odkázala na citovaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9Cdo 259/2021, resp. rozsudok sp.

zn. 7Cdo 222/2021, publikovaný v ZSP pod R 31/2023. Pokia3 teda žalobca v replike vyeíta žalovanej
nepochopenie predmetu žaloby a s tým súvisiacu nedôvodnos? námietok žalovanej o nepreukázaní
trvania žalobcom tvrdeného nesprávneho úradného postupu aj pred podaním obžaloby vo veci sp.
zn. 8T 99/2018 na súde, resp. o nepreukázaní vzniku tvrdenej nemajetkovej ujmy, za ktorú žalobca
žiada vyplatenie peoažnej náhrady, prieom žalobca sa dožaduje náhrady nie iba za obdobie ústavným

súdom konštatovanej neeinnosti súdu v jeho trestnom konaní, ale za celkovo neprimeranú dažku
celého trestného konania už od vznesenia obvinenia, a najmä bez potreby preukazovania akýchko3vek
spôsobených následkov, tento rozdiel vyplýva práve z rozdielneho chápania zák. e. 514/2003 Z. z.
žalobcom a žalovanou. Posúdenie veci, ktorého sa v zmysle žaloby i repliky dožaduje žalobca v
tomto konaní, spadá v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky výluene do kompetencie

ústavného súdu, eo dokazuje aj dlhodobá a nespoeetná rozhodovacia prax ústavného súdu vo veciach
s?ažností pod3a el. 127 Ústavy pre porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote, a na eo
výslovne poukázal i najvyšší súd napr. v rozsudku sp. zn. 9Cdo 259/2021. Opaený prístup by znamenal
nežiadúci stav konkurencie právomoci medzi ústavným súdom a všeobecnými súdmi. Žalovaná sa tak
len pridaža právneho rámca zákona e. 514/2003 Z. z. V súvislosti so vznikom nemajetkovej ujmy

a posúdením primeranosti jej náhrady v peniazoch nespochybouje, že trestné konanie predstavuje
prostriedokultimaratio,ktorýmštátkonávoeifyzickým(vsúeasnostiužajprávnickým)osobám.Idevšak
o legitímny a legálny prostriedok realizácie verejného záujmu spoloenosti na odha3ovaní a postihovaní
páchania protispoloeenskej einnosti, z eoho vyplýva aj povaha (a intenzita) zásahov orgánov štátu do
základných práv a slobôd. Zároveo ak je po skoneení trestného konania preukázaná nedôvodnos?

takéhoto zásahu štátu do základných práv a slobôd (prejavujúca sa zastavením trestného stíhania, resp.
oslobodením spod obžaloby ak bola vo veci podaná), právna úprava a príslušná rozhodovacia prax
zakladajú právo každého, do ktorého práv bolo vedením nedôvodného trestného stíhania zasiahnuté, na
náhradu takto spôsobenej škody, vrátane nemajetkovej ujmy. Žalobca v tunajšom konaní však v zmysle
žaloby nezakladá svoj nárok na nedôvodnosti jeho trestného stíhania a ním spôsobených zásahov (eo

vzh3adom na výsledok trestného konania – právoplatné odsúdenie žalobcu, ani nie je možné), ale na
dažke trvania tohto stíhania predstavujúcej porušenie práva žalobcu na prejednanie veci bez prie?ahov
a v primeranej lehote. Táto dažka celého trestného konania pritom bola v prípade žalobcu súdom v
trestnom konaní explicitne zoh3adnená pri rozhodovaní o výške uloženého trestu a bola podkladom pre
aplikáciu § 39 ods. 1 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby,

ktorú by inak súd mal aplikova?. Žalobcovi s poukazom na dažku trestného konania (porovnaj str. 16 a
17 odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Treneíne zo doa 05.09.2022, e. k. 23To 53/2022-7524, súd
v trestnom konaní uložil trest nie iba v dolnej hranici príslušnej trestnej sadzby, ktorú mal aplikova? (od
21 rokov a 8 mesiacov až po 25 rokov), ale trest mimoriadne znížený hlboko pod dolnú hranicu príslušnej
trestnej sadzby (rozdiel viac ako 10 rokov). Skutoenos?, že súd pri ukladaní trestu zoh3adnil popri

dažke trvania trestného konania aj ialšie okolnosti (vyhlásenie žalobcu o vine, podmieneené prepustenie
žalobcu z výkonu trestu v inej trestnej veci s poukazom na reálnu možnos? nápravy žalobcu pobytom
na slobode), nijako neneguje fakt, že došlo ku kompenzácii porušenia práva žalobcu na prejednanie
veci v primeranej lehote už zo strany súdu konajúceho v rámci trestného konania. Súdu v civilnom
sporovom konaní vôbec neprináleží hodnoti? správnos? a primeranos? trestu uloženého súdom v

trestnom konaní aplikáciou príslušných zásad pre ukladanie trestu v zmysle Trestného zákona, a pokia3
trestný súd výšku uloženého trestu zdôvodnil v odôvodnení odsudzujúceho rozsudku aj výslovným
poukazom na závery nálezu ústavného súdu o neprimeranosti dažky trestného konania, nie je možné
dospie? k záveru o nezoh3adnení tejto skutoenosti trestným súdom pri ukladaní trestu žalobcovi aureovaní jeho výmery. Avšak aj v prípade takéhoto posudzovania veci súdom v tunajšom konaní je
mimoriadne zníženie nepodmieneeného trestu odoatia slobody na fakticky polovicu dolnej sadzby oproti
zákonom predpokladanej výmere nato3ko významné, zásadné a „merate3né“, že takúto kompenzáciu

treba považova? za dostatoenú nápravu porušenia práva v zmysle § 17 ods. 2 zák. e. 514/2003 Z. z.
Žalovaná považuje za vylúeené, aby žalobcovi v nadväznosti na nesprávny úradný postup súdu v konaní
sp. zn. 8T 99/2018 a s ním súvisiace závery nálezu ústavného súdu, e. k. III. ÚS 266/2020-38, vzniklo
pod3a zák. e. 514/2003 Z. z. právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca tak nesplnil
predpoklady pre vznik nároku na náhradu škody pod3a zák. e. 514/2003 Z. z., nako3ko ani podanou

replikou nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy v súvislosti s nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Treneín v konaní sp. zn. 8T 99/2018, ku kompenzácii ktorej by nedošlo už rozhodnutím súdu v
predmetnej trestnej veci, a teda nie je splnený predpoklad pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch v zmysle § 17 ods. 2 zák. e. 514/2003 Z. z.

5. Súd vykonal dokazovanie oboznámením rozsudku Okresného súdu Treneín zo doa 10.12.2021, sp.

zn. 8T 99/2018, žiadosti o predbežné prerokovanie nároku zo doa 16.08.2023, Nálezu ÚS SR zo doa
04.02.2021, sp. zn. III. ÚS 266/2020, oznámením MS SR e. S-MSSR-007625/2023 zo doa 30.01.2024
o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, Uznesením Krajského súdu v Treneíne
e.k. 23To/53/2022-7524 zo doa 5.9.2022 a zistil nasledovný skutkový stav veci:

6. Rozsudkom Okresného súdu Treneín sp.zn. 8T 99/2018 zo doa 10.12.2021 v spojení s Uznesením
Krajského súdu v Treneíne e.k. 23To/53/2022-7524 zo doa 5.9.2022 bol žalobca uznaný vinným z:
pokraeovacieho trestného einu poškodzovania cudzej veci pod3a § 257 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. e.
140/1961 Zb. úeinného do 31.03.2005 v znení Zákona e. 613/2004 Z.z. spáchaného formou úeastníctva
pod3a § 10 ods. 1 písm. a) Tr. zák. e. 140/1961 Zb. úeinného do 31.03.2005 v znení Zákona e. 613/2004

Z.z. (bod I. - skutky v bodoch 1/, 2/ a 3/); preeinu porušovania domovej slobody pod3a § 194 ods. 1, ods.
2 písm. b) Tr. zák. v jednoeinnom súbehu eiastkového útoku pokraeovacieho zloeinu poškodzovania
cudzej veci pod3a § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm.
b), i) Trestného zákona (bod I. - skutok v bode 4/); pokraeovacieho zloeinu poškodzovania cudzej veci
pod3a § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a), písm. b) Tr. zák. s poukazom na §§ 138 písm.

b), i) a 140 písm. b) Tr. zák., v prípade skutkov v bodoch 16/ a 17/ v štádiu prípravy pod3a § 13 ods.
1 Tr. zák. (bod II. - skutky v bodoch 3/ až 21/); pokraeovacieho zloeinu vydierania pod3a § 189 ods.
1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i) Tr. zák. (bod II. - skutky v bodoch 1/ a 2/);
zloeinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraoami pod3a § 295 ods. 1 písm. b), ods. 3
písm. a), b) Tr. zák. s poukazom na §§ 138 písm. i) a 140 písm. b) Tr. zák. (bod II. - skutok v bode 15/),-

pokraeovacieho zloeinu útoku na verejného einite3a pod3a § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Tr. zák.
s poukazom na § 138 písm. a) Tr. zák., v prípade skutkov v bodoch 16/ a 17/ v štádiu prípravy pod3a
§ 13 ods. 1 Tr. zák. (bode II. - skutky v bodoch 14/, 16/ a 17/); pokraeovacieho obzvláš? závažného
zloeinu vydierania pod3a § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 138
písm. a), b), i) Tr. zák. (bod III. - skutky v bodoch 1/ až 12/), a obzvláš? závažného zloeinu vydierania

pod3a § 189 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. spolupáchate3stvom pod3a § 20 Tr. zák. a v štádiu pokusu
pod3a § 14 ods. 1 Tr. zák. (bod IV.), za eo bol odsúdený pod3a § 189 ods. 4 Tr. zák. s použitím § 37
písm. h), § 38 ods. 2, ods. 4, ods. 8, § 39 ods. 1, § 41 ods. 2 a § 42 ods. 1 Tr. zák. a § 519 ods. 1 Tr.
por. na súhrnný trest odoatia slobody vo výmere 11 rokov, 6 mesiacov a 1 deo, na výkon ktorého bol
zradený pod3a § 48 ods. 4 Tr. zák. do ústavu na výkon trestu odoatia slobody so stredným stupoom

stráženia bol mu uložený aj ochranný doh3ad na 3 roky a obmedzenie spoeívajúce v zákaze stretávania
sa v ease plynutia ochranného doh3adu s odsúdenými C. D., E. F. a A. G., ako aj mu bola uložená
povinnos? spoeívajúca v príkaze zamestna? sa v ease plynutia ochranného doh3adu alebo uchádza?
sa preukázate3ne o zamestnanie.

7. Nálezom zo doa 04.02.2021 sp. zn. III. ÚS 266/2020 – 38 Ústavný súd SR rozhodol vo výroku I. tak, že
základné právo A. A. (v tomto konaní žalobcu), na prerokovanie veci bez zbytoených prie?ahov pod3a
el. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote pod3a el. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane 3udských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Treneín v konaní
vedenom pod sp. zn. 8T 99/2018 porušené boli. Výrokom II. Okresnému súdu Treneín prikázal, aby

v konaní vedenom pod sp. zn. 8 T 99/2018 konal bez zbytoených prie?ahov. Výrokom III. Okresnému
súdu Treneín uložil povinnos? uhradi? A. A. (v tomto konaní žalobcovi) trovy konania v sume 562,86
Eur na úeet jeho právneho zástupcu JUDr. Romana Grigela, Nad plážou 16, Banská Bystrica, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti nálezu.8. Žiados?ou zo doa 16.08.2023 adresovanou Ministerstvu spravodlivosti SR požiadal žalobca o
predbežné prerokovanie nároku, ktorou žiadal odškodnenie (nemajetkovú ujmu) vo výške 125,- Eur za

každý mesiac trvania trestného konania v celkovej sume 22.250,- Eur za viac ako 178 mesiacov trvania
trestného konania.

9. Oznámením o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody zo doa 31.01.2024
Ministerstvo spravodlivosti SR žalobcovi oznámilo, že jeho žiadosti nevyhovuje (okrem iného) z dôvodu

nepreukázania kumulatívnych podmienok pre vznik nároku na náhradu škody – vznik škody a príeinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

10. Pod3a el. 46 ods.3 Ústavy SR každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu ei orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom.

11. Pod3a § 27 ods.1 zák. e. 514/2003 Z.Z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci.
12. Pod3a § 1 písm. a) zák. e. 514/2003 Z.Z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci tento zákon upravuje zodpovednos? štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone
verejnej moci.

13. Pod3a § 2 zák. e. 514/2003 Z.Z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
na úeely tohto zákona a) výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci
o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, b)
orgán verejnej moci je 1. štátny orgán, 2. orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán
záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.

14. Pod3a § 3 ods.1,2 zák. e. 514/2003 Z.Z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci (1) Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci, okrem tretej easti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným
rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c)
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným

postupom. (2) Zodpovednosti pod3a odseku 1 sa nemožno zbavi?.
15. Pod3a § 4 ods.1 písm. a) zák. e. 514/2003 Z.Z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci (1) Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci pod3a § 3 ods.
1, koná v mene štátu a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v dôsledku
rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, 2.

škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekuenej
einnosti vykonávanej z poverenia súdu pod3a osobitného predpisu.
16. Pod3a § 9 ods. 1, 4 zák. e. 514/2003 Z.Z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci (1) Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny
úradný postup sa považuje výkon právomoci orgánom verejnej moci, pri ktorom dôjde k porušeniu

právnou normou ustanoveného predpísaného postupu alebo k porušeniu úeelu, ku ktorému postup
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci smeruje. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobi? úkon alebo vyda? rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, neeinnos? orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytoené prie?ahy v konaní alebo
iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. (4) Pri

posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spoeívajúceho v porušení povinnosti urobi? úkon
alebo vyda? rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v neeinnosti pri výkone verejnej moci alebo
v zbytoených prie?ahoch v konaní možno vychádza? len z výsledkov vybavenia s?ažnosti na prie?
ahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia s?ažnosti na prie?ahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré

má za následok prie?ahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre 3udské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytoených prie?ahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej s?ažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytoených
prie?ahov.

17. Pod3a § 15 ods.1 zák. e. 514/2003 Z.Z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím,
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupomje potrebné vopred predbežne prerokova? na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ialej len „žiados?“) s príslušným orgánom pod3a § 4 a 11.
18. Pod3a § 16 ods.1, 2, 3, 4 zák. e. 514/2003 Z.Z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci (1) Zo žiadosti musí by? zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul, z
ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a eoho sa poškodený
domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný uvies?
požadovanú výšku náhrady škody a oznaei? orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil. (2)
Príslušný orgán neprihliada na žiados?, ak žiados? nemá náležitosti pod3a odseku 1 a poškodený

na výzvu príslušného orgánu v ureenej lehote neodstránil nedostatky žiadosti; tým nie je dotknuté
právo poškodeného domáha? sa za splnenia podmienok pod3a tohto zákona uspokojenia nároku alebo
jeho easti na súde. (3) Ak žiados? už bola prerokovaná, príslušný orgán túto skutoenos? oznámi
žiadate3ovi s odôvodnením, že žiados? už bola prerokovaná a na opakovanú žiados? príslušný orgán
ialej neprihliada. (4) Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho eas?
do šiestich mesiacov odo doa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému,

že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáha? uspokojenia nároku alebo
jeho neuspokojenej easti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadova? úhradu
len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak
súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania zaeína
príslušnému orgánu plynú? najskôr doom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo

uplynutím šes?mesaenej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neureí zaeiatok jej plynutia
neskôr.
19. Pod3a § 17 ods.1, 2, 3, 4 zák. e. 514/2003 Z.Z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci (1) Uhrádza sa skutoená škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. (2) V
prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatoeným zados?ueinením vzh3adom

na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokoji? ju inak. (3) Výška nemajetkovej ujmy v
peniazoch pod3a odseku 2 sa ureuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnos? vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých
k nej došlo, c) závažnos? následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnos?

následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoloeenskom uplatnení.(4) Výška náhrady nemajetkovej ujmy
priznaná pod3a odseku 2 nemôže by? vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným
násilnými trestnými einmi pod3a osobitného predpisu 8a)
20. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná.
21. Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknú?

v dôsledku namietaných prie?ahov Okresného súdu Treneín v konaní vedenom pod sp. zn. 8T/99/2018.

22. Súd v prvom rade skúmal, ei sú splnené procesné podmienky na podanie tejto žaloby s poukazom
na § 15 ods.1 zák. e. 514/2003 Z.Z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Bolo preukázané a nesporné, že žalobca si svoj nárok riadne uplatnil na orgáne, ktorý je príslušný kona?

v mene štátu – na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky, a to žiados?ou zo doa 16.8. 2023,
ktorý jej žiadosti nevyhovel. Tým bola splnená procesná podmienka na podanie tejto žaloby.

23. V konaní nebolo sporné, že žalobca bol právoplatným rozsudkom Okresného súdu Treneín sp. zn.
8T/99/2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v Treneíne e.k. 23To/53/2022-7524 zo doa 5.9.2022

odsúdený za viaceré trestné einy (pokraeovací trestný ein poškodzovania cudzej veci, tiež pokraeovací
trestný ein poškodzovania cudzej veci formou úeastníctva, porušovanie domovej slobody, pokraeovací
zloein vydierania, nedovolené ozbrojovanie a obchodovanie so zbraoami, pokraeovací zloein útoku na
verejnéhoeinite3a,pokraeovacíobzvláš?závažnýzloeinvydierania,obzvláš?závažnýzloeinvydierania
spolupáchate3stvom),, okrem iného, na nepodmieneený trest odoatia slobody 11 rokov, 6 mesiacov a 1

deo. Tiež nebolo sporné, že nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 266/2020 -38 zo doa
4.2.2021 bolo konštatované, že základné právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytoených prie?ahov
pod3a el. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitostí v primeranej
lehote pod3a el. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane 3udských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Treneín v konaní vedenom pod sp. zn. 8T 99/2018 boli porušené.

24. Spornou otázkou bolo, ei samotné konštatovanie porušenia práva ústavným súdom, resp.
existencia prie?ahov v trestnom konaní je bez ialšieho dôvodom na priznanie nemajetkovej ujmy
žalobcovi alebo ei pre priznanie nemajetkovej náhrady je potrebné splni? podmienky - existenciuniektorého zo zásahov pod3a § 3 ods.1 z.e. 514/2003 Z.z. - preukázanie vzniku škody a príeinnej
súvislosti medzi týmito zložkami.

25. Základné právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v zmysle elánku
e. 46 odsek 3 ústavy nie je absolútne, ale v záujme zabezpeeenia právnej istoty podlieha (elánok 46
odsek 4 v spojení s elánkom 51 odsek 1 ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na
jeho uplatnenie (III. ÚS 155/2011). Podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu upravuje zákon e. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Tento zákon v ustanovení § 17 odseky 1 a 2 priznáva
poškodeným, ktorým vznikla škoda nesprávnym úradným postupom, právo na úhradu skutoenej škody
a ušlého zisku. Priznáva im aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy a to za súeasného splnenia
dvoch podmienok: 1), že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatoeným zados?ueinením
vzh3adom na spôsobenú ujmu a 2), že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokoji? inak, eo môže
by? napríklad formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a

podobne. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik škody a nemajetkovej ujmy tiež predpokladá
existenciu príeinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody a nemajetkovej
ujmy. Zákon e. 514/2003 Z. z. pojem škody nedefinuje. Z tohto dôvodu tento pojem treba vyklada? v
zmysle ustanovení Obeianskeho zákonníka (§ 25 ods. 1 zákona e. 514/2003 Z.z.) a škodu treba vo
všeobecnostichápa?akoujmu,ktoránastalavmajetkovejsférepoškodeného,jeobjektívnevyjadrite3ná

v peniazoch a je napravite3ná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peoažného. Pod3a
§ 442 ods. 1 Obeianskeho zákonníka sa uhrádza skutoená škoda a to, eo poškodenému ušlo (ušlý
zisk). Skutoenou škodou je v zásade ujma, ktorá znamená zmenšenie, znieenie, stratu, zníženie ei
iné znehodnotenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalos?ou a ktorá
predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaloži? pre uvedenie veci do predošlého stavu. Ušlý

zisk je dôsledok škodnej udalosti v majetkovej sfére poškodeného spoeívajúci v tom, že nedôjde k
zväešeniu majetku poškodeného, ku ktorému by došlo neby? škodnej udalosti. Nemajetková ujma sa
uhrádza v peniazoch, ak ju nie je možné uspokoji? inak. Zákonodarca zároveo stanovil niektoré kritériá
na ureenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch ,ako aj hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorú možno prizna?. V dôvodovej správe k príslušnej novele zákona e. 514/2003 Z.z. sa

v nadväznosti na právnu úpravu maximálnej výšky nemajetkovej ujmy, ktorú možno prizna?, uvádza,
že „výška nemajetkovej ujmy nemôže presiahnu? výšku odškodnenia obete násilného trestného einu.
Nako3ko v prípadoch obetí násilných trestných einov môže dôjs? aj k závažnému zásahu do zdravia ei
dokonca života, je možné považova? za primerané, aby odškodnenie za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci nebolo vyššie ako odškodoovanie za trvalé následky na zdraví ei dokonca za život. V

opaenom prípade by vznikal rozpor s poukazovaním na 3udský život ako najvyššiu hodnotu, od ktorej
sa odvodzujú ostatné hodnoty.

26. Vychádzajúc z rozsiahlej judikatúry súdov (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2Cdo 273/2013 zo doa 29.5.2014, rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co 240/2016

zo doa 30.5.2018, rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co 194/2022 zo doa 26.9.2023, rozsudok
KrajskéhosúduBratislavasp.zn.3Co/331/2018zodoa19.12.2019,rozsudokKrajskéhosúduBratislava
sp. zn. 4Co/223/2019 zo doa 16.6.2021) pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy, obdobne ako
pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, je nevyhnutné,
aby boli súeasne naplnené základné predpoklady okrem- nezákonného rozhodnutia orgánu

verejnej moci alebo jeho nesprávneho úradného postupu, existencia nemajetkovej ujmy a kvalifikovaná
príeinná súvislos? medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Priznanie finaneného zados?ueinenia je namieste
predovšetkým vtedy, kei nemožno dosiahnu? a dovaši? ochranu porušeného základného práva iným
ústavou a zákonom upraveným spôsobom, a tiež vtedy, ak bola s?ažovate3om neústavným postupom

alebo rozhodnutím spôsobená reálna ujma (nález Ústavného súdu SR z 28. júla 2011, sp. zn. IV.
ÚS 74/2011). V prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nepostaeí tvrdi? prie?ahy v konaní
a primeranos? nároku. Existencia (imateriálnej) ujmy a príeinná súvislos? medzi oou a nesprávnym
úradným postupom musí by? tvrdená a preukázaná. Súd sa v tomto smere stotožnil s argumentáciou
žalovanej, prieom si neosvojil tvrdenia žalobcu, ktorý poukazoval na judikatúru Európskeho súdu pre

3udské práva ako aj Ústavného súdu SR, že základné právo osoby poškodenej prie?ahmi v
súdnom konaní na reparovaní tým vzniknutej nemajetkovej ujmy nemôže by? redukované
zákonnou úpravou z. e. 514/2003 Z.z. a preto je potrebné vychádza? zo silnej, hoci nevyvrátite3nej
domnienky, že neprimeraná dažka súdneho procesu znamená pre úeastníka takéhoto sporu morálnuujmu a v tomto oh3ade sa nevyžadujú žiadne dôkazy zo strany žalobcu. Žalobca v žalobe skutkovo
nezdôvodnil požadovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, kei neuviedol, že by mu v dôsledku ním
vytýkaného nesprávneho úradného postupu bola spôsobená nemajetková ujma a eo táto predstavovala.

Z jeho žaloby tak nie je zrejmé, ei a akým spôsobom sa prejavil nesprávny úradný postup Okresného
súdu Treneín v konaní sp. zn. 8T 99/2018, v jeho inej ako majetkovej sfére a ei mu spôsobil nejaké
následky odškodnite3né priznaním nemajetkovej ujmy. Samotná existencia nesprávneho úradného
postupu spoeívajúceho v prie?ahoch v konaní Okresného súdu Treneín, nemá bez ialšieho za následok
vznik nároku na nemajetkovú ujmu, ako nesprávne namietal žalobca, poukazujúc na rozhodnutia ES1P.

Aj tu platí povinnos? tvrdenia a následného preukázania vzniku nemajetkovej ujmy, pretože okolnos?
prie?ahov v súdnom konaní, i kei dlhodobejšia, bez osvedeenia skutoeností preukazujúcich dopad
nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu a následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia,
nemá za následok automatický vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Konanie o náhradu
škody a nemajetkovej ujmy pod3a zákona e. 514/2003 Z.z. je totiž súdnym konaním, v ktorom platí
zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena žalobcom a nemožno ho stotožoova? napr.

s konaním Ústavného súdu Slovenskej republiky o s?ažnosti na porušenie práva na prerokovanie veci
bez zbytoených prie?ahov, v ktorom ústavný súd zistiac, že štátny orgán spôsobil neodôvodnené prie?
ahy v konaní, prizná s?ažovate3ovi aj primerané finanené zados?ueinenie; nemožno ho stotožoova?
ani s konaním pred ES1P vo veci porušenia práv zarueených Dohovorom o ochrane 3udských práv a
základných slobôd.

27. Súd mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani bremeno tvrdenia vo vz?ahu
k preukázaniu príeinnej súvislosti medzi žalobcom tvrdenou nemajetkovou ujmou a požadovanou
náhradou. Ako už bolo uvedené, pod3a § 17 ods.2 z. e. 514/2003 Z.z. v prípade ak iba samostatné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatoeným zados?ueinením vzh3adom na ujmu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné uspokoji? ju inak. Citované ustanovenie priznáva poškodeným, ktorým
vznikla škoda nesprávnym úradným postupom právo úhradu skutoenej škody a ušlého zisku. Priznáva
im aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Dôkazné bremeno sa chápe v spojitosti s procesnou
zodpovednos?ou úeastníka konania za to, že ak v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, prejaví

sa to v jeho procesnom neúspechu. Oznaeenie rozhodujúcich skutoeností znamená prezentovanie
okolností, od ktorých žalobca v súdnom spore odvodzuje opodstatnenos? svojho návrhu a ich
oznaeeniemáajprocesnoprávnedôsledky.Nemajetkováujmapredstavujezásahdoinejnežmajetkovej
sféry poškodeného a teda môže predstavova? rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity
poškodeného vyplývajúce na jeho ees?, vážnos?, poves?, doterajší súkromný a pracovný život,

rodinné vz?ahy, spoloeenské postavenie a podobne. Zákon pri ureovaní výšky nemajetkovej ujmy
výslovne demonštratívnym výpoetom stanovuje kritériá, ktoré je potrebné vždy posúdi? s oh3adom
na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy
nie je tak ponechané na 3ubovô3u súdu, ale musí by? založené na konkrétnych a preskúmate3ných
h3adiskách, ktoré musia vychádza? zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného najmä

na zis?ovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach života dotknutej osoby, v ktorom smere
dôkazné bremeno za?ažuje poškodeného. Súd poukazuje na to, že neeinnos? orgánu verejnej
moci, ei zbytoené prie?ahy v konaní nepochybne znamenajú pre poškodeného ureitú imateriálnu
ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukáza? v prípade uplatoovania jej peoažnej
náhrady vznik tejto ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu ako aj to, že iba samotné

konštatovanie porušenia práva nie je dostatoene úeinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie
ei zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. V dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno ujmu
spoeívajúcu v neistote poškodeného oh3adne výsledku konania predpoklada?, je ale už predmetom
ialšieho dokazovania ei ide o ujmu nepatrnú alebo znaenú, kedy je na poškodenom, aby svoje
tvrdenia o existencii takých relevantných skutoeností, ktoré umožoujú habku zásahu alebo významne

ovplyvoujú jeho životnú situáciu hodnoverne v konaní preukázal. Nesprávny úradný postup nemožno
považova? bez ialšieho za konanie, v dôsledku ktorého by žalobcovi automaticky prináležal nárok na
peoažnúnáhradunemajetkovejujmy.Žalobcadostatoenespo3ahlivo nedokázal dôvodnos? uplatnenej
peoažnej náhrady nemajetkovej ujmy, kei náležite nepreukázal vznik konkrétnych nepriaznivých
následkov, ktoré mu mali v súvislosti s nesprávnym úradným postupom vzniknú? a jeho všeobecné

tvrdenia v tomto smere tak zostali v konaní dôkazne nepodložené. Vo vz?ahu ku skúmaniu splnenia
zákonom stanovených predpokladov vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd preto dospel k
záveru, že podanej žalobe nemožno vyhovie?, nako3ko žalobca nepreukázal príeinnú súvislos? medzi
nesprávnym úradným postupom a jeho nemajetkovou ujmou. Žalobcu v spore za?ažovalo dôkaznébremeno spoeívajúce v povinnosti preukáza? skutoenosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku
nesprávneho úradného postupu súdu vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné prizna?
aj náhradu v peniazoch. Súd vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov, ako

aj Ústavného súdu SR, napr. uznesenie IV. ÚS 1/2012 poukazuje na to, že dôkazná povinnos? na
preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre
ureenie jej výšky stíha výluene poškodeného, teda žalobcu. V tejto súvislosti súd uvádza, že morálna
ujma, ktorá bola priznaná v rozsudku ve3kého senátu ES1P Case of Apicella v. Taliansko z 29.
marca 2006 za prie?ahy v konaní, je morálnou ujmou, ktorú môže bez realizácie dokazovania prizna?

bui vnútroštátny ústavný súd alebo Európsky súd pre 3udské práva, ktoré súdy sa vôbec nemusia
zaobera? predpokladmi pre vznik nesprávneho úradného postupu. Na požadovanie a priznanie morálnej
ujmy v konaniach pred týmito súdmi staeí vo všeobecnosti konštatovanie prie?ahov v súdnom konaní,
prieom výšku morálnej ujmy nie je potrebné preukazova?. V takýchto prípadoch sa oh3adom výšky
morálnej ujmy dokazovanie nevykonáva, nako3ko táto sa priznáva automaticky v závislosti od
prie?ahov v konaní a takúto kompetenciu u nás má len Ústavný súd SR a v rámci Európskej únie iba

Európsky súd pre 3udské práva, ktoré pri rozhodovaní postupujú pod3a noriem verejného práva. Iná
situácia nastáva pri aplikácii z.e. 514/2003 Z.z., eiže pri preukazovaní nároku na nemajetkovú ujmu,
nako3ko priznanie nemajetkovej ujmy nastupuje až v prípade, ak konštatovanie porušenia práva nie
je dostatoeným zados?ueinením. Následne sa nemajetková ujma ureuje s prihliadnutím, ako už bolo
uvedené, na osobu poškodeného a jeho doterajší život, ako aj závažnos? vzniknutej ujmy a okolnosti, za

ktorých k nej došlo, ako aj závažnos? následkov, ktoré vznikli poškodenému v jeho súkromnom živote,
prípadne v spoloeenskom uplatnení. Vo vz?ahu ku skúmaniu vzniku nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy teda podanej žalobe nemožno vyhovie?, keiže žalobca, ktorý v tomto smere nenavrhoval žiadne
dokazovanie za stavu, kei vznik ujmy sa neprezumuje, náležite nepreukázal konkrétne následky
obmedzenia osobnostných práv v súvislosti so zistenými prie?ahmi v konaní a zároveo nepreukázal

ani príeinnú súvislos? medzi nesprávnym úradným postupom (prie?ahmi) a nemajetkovou ujmou. Len
potenciálna možnos? vzniku negatívnych následkov nepostaeuje na priznanie finanenej kompenzácie.
S poukazom na uvedené, súd žalobu zamietol.

28. Záverom súd považuje za potrebné zdôrazni?, že v rámci tohto konania, súdu neprináleží

hodnoti? odôvodnenie rozhodnutia v trestnom konaní, teda ei v rámci ureenia trestu bolo prihliadnuté
na konštatované prie?ahy v konaní. Z odôvodnenia prvostupoového trestného rozsudku (str. 19
odôvodnenia) je však zrejmé, že súd pri výmere trestu aplikoval § 39 ods.1 Trestného zákona, teda
mimoriadne zníženie trestu, prieom poukázal na výrazný easový odstup od spáchania trestnej einnosti
obžalovaným (v tomto konaní žalobcom). Zároveo odvolací súd v uznesení, ktorým zamietol odvolanie

obžalovaného (v tomto konaní žalobcu) ako aj prokurátora v odôvodnení (str.16-17 odôvodnenia)
poukázal na nález ústavného súdu, ktorým boli konštatované zbytoené prie?ahy v trestnom
konaní, ktorú skutoenos? následne vzal do úvahy pri rozhodovaní o primeranosti uloženého trestu
obžalovanému (v tomto konaní žalobcovi). Nie je teda správne tvrdenie žalobcu, že by nedošlo
v citovaných trestných rozsudkoch k zoh3adneniu prie?ahov v konaní pri ureení výmery trestu. Ako

už bolo uvedené vyššie, námietkami žalobcu oh3adom nepreskúmate3nosti citovaných rozhodnutí
trestných súdov, civilnému súdu neprináleží skúma?. Uvedené námietky mohol žalobca uplatni? v rámci
riadnych ei mimoriadnych opravných prostriedkov v trestnom konaní.

29. O trovách konania súd rozhodol pod3a § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovaná bola v spore plne úspešná,

a preto jej vzniklo právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške trov v zmysle § 262 ods.
2 CSP rozhodne súdny úradník po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na
Krajský súd v Trenčíne v taktom počte vyhotovení, aby jedno zostalo súdu a ďalšie mohli byť doručené

ostatným účastníkom.

Podľa § 127 ods. 1, 2 C.s.p. v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka,
čo sa ním sleduje a podpis. Náležitosťou podania urobeného v prebiehajúcom konaní je aj uvedenie
spisovej značky tohto konania.Podľa § 363 C.s.p. sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 C.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len

do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne neplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na exekúciu.