Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. september 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoCsp/15/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122464496
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 09. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Kostolanská
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:6122464496.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Kostolanskej a členov senátu
JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpený: Remedium Legal, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: W. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom
R., B. XXX/XX, právne zastúpený: JUDr. Ján Vachan, advokát s.r.o., so sídlom Žilina, Pavla Mudroňa

1191/5, IČO: 47 445 092, o zaplatenie sumy 10.411,43 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 12Csp/17/2023-151 zo dňa 27. marca 2023, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalovanému uložil povinnosť žalobcovi zaplatiť istinu vo

výške 10.411,43 eura, úrok vo výške 2.306,03 eura, úrok z omeškania vo výške 1.004,84 eura, úrok z
omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 11.218,53 eura od 4.3.2022 do 17.3.2022, úrok z omeškania
vo výške 5% ročne zo sumy 10.998,53 eura od 18.3.2022 do 16.5.2022, úrok z omeškania vo výške
5% ročne zo sumy 10.778,53 eura od 17.5.2022 do 15.6.2022, úrok z omeškania vo výške 5% ročne
zo sumy 10.558,53 eura od 16.6.2022 do 14.7.2022, úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy
10.338,53 eura od 15.7.2022 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. O

trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi voči žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100
%. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1, 2 zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“ alebo „zákon č. 129/2010
Z. z.“), § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 4 písm. l), 5, 6, 9, § 54 ods. 1, § 121 ods. 3, § 517 ods. 2, §
524 ods. 1, 2, § 565, § 566 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky

zákonník“), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o bankách“).

2. V odôvodnení súd prvej inštancie po oboznámení sa s jednotlivými listinnými dôkazmi zistil skutkový
stav, majúc pritom za to, že zo Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 09.07.2018
uzatvorenej medzi VÚB, a. s., ako bankou a žalovaným ako dlžníkom, pôvodný veriteľ - VÚB, a. s.,

poskytol žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 15.000 eur spolu s dohodnutým úrokom vo výške
6,90 % ročne, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v mesačných splátkach po 217,79 eura. V dôsledku
toho, že žalovaný nesplácal úver riadne a včas, tým porušil ustanovenia zmluvy o úvere, ako aj vyššie
citované zákonné ustanovenia a dostal sa do omeškania so splácaním úveru, preto došlo zo strany
veriteľa k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pohľadávky, konkrétne právny predchodca žalobcu listom
zo dňa 14.07.2020 vyhlásil predčasnú splatnosť úveru dňom 14.07.2020, písomnosť bola žalovanému

doručená do vlastných rúk dňa 29.07.2020. Následne z Výzvy zo dňa 27.04.2020 s názvom tretia
upomienka-pokus o zmier súd prvej inštancie zistil, že pôvodný veriteľ VÚB, a.s. vyzval žalovaného naúhradu dlžných splátok vo výške 684,61 eura, z toho istina predstavovala sumu 390,15 eura a úroky
sumu 251,71 eura s tým, že táto zásielka bola žalovanému doručená do vlastných rúk dňa 30.04.2020.

3. Súd prvej inštancie mal za to, že k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru došlo v súlade s
ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, keď žalovaný bol v omeškaní so splácaním úveru po
dobu viac ako tri mesiace a bol upozornený v lehote nie kratšej ako 15 dní na vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti úveru. Konštatoval, že strata výhody splátok nastáva, keď si toto právo veriteľ uplatní a môže
si ho uplatniť najskôr až po uplynutí 3 mesačnej lehoty od omeškania dlžníka so zaplatením splátky, čo

považoval za splnené, pretože vo výzve zo dňa 27.04.2020 vyzýval žalovaného na zaplatenie dlžnej
sumy a bol upozornený na možnosť banky odstúpiť od zmluvy a požadovať vrátenie celej sumy úveru s
príslušenstvom a dlžná suma bola v tom čase 684,61 eura, čo predstavuje viac ako tri mesačné splátky
úveru (217,79 eura jedna splátka) a právny predchodca žalobcu si svoje právo zosplatniť úver uplatnil
ku dňu 14.07.2020. Rovnako tiež mal za to, že bola splnená aj tretia podmienka, že žalovaný bol na
uplatnenie práva na zaplatenie celej pohľadávky upozornený v lehote nie kratšej ako 15 dní s poukazom

na dátumy výzvy (27.04.2020) a zosplatnenia (14.07.2020). Uviedol, že vo vzťahu k zosplatneniu a k
ustanoveniu § 92 ods. 8 zákona o bankách na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti je potrebné, aby bola
táto možnosť v zmluve dohodnutá a aby bol dlžník v omeškaní aspoň tri mesačné splátky. V nadväznosti
na uvedené poukázal na to, že právny predchodca žalobcu si možnosť vyhlásiť mimoriadnu splatnosť
dohodol so žalovaným v čl. I. bod 5. písm. b) Zmluvy a výzvou zo dňa 27.04.2020 vyzval žalovaného

na úhradu omeškaných splátok a upozornil ho na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru.
Konštatoval, že žalovaný bol v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči
banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň bolo preukázané, že žalovaný bol právnym
predchodcomžalobcuopakovanevyzývanýnaúhraduomeškanýchsplátok-výzvouzodňa27.04.2020,
výzvou zo dňa 14.07.2020. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách vyžaduje, aby bol dlžník v

omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní a aby bol bankou vyzvaný na zaplatenie aspoň časti svojho peňažného záväzku,
čo bolo v konaní preukázané. V spojitosti s uvedeným zastal názor, že žalobca je v konaní aktívne
vecne legitimovaný, pretože zmluva o postúpení pohľadávky bola uzatvorená v písomnej forme, banka
písomne vyzvala dlžníka na splnenie pohľadávky a dlžník bol nepretržite viac než 90 v omeškaní s

plnením svojho záväzku.

4. Následne súd prvej inštancie v súvislosti s námietkou ohľadom overovania bonity klienta a toho,
či právny predchodca žalobcu postupoval s odbornou starostlivosťou zastal názor, že predchodca
žalobcu postupoval s odbornou starostlivosťou. Poukázal na skutočnosť, že pred uzatvorením zmluvy

žalovaný vyplnil Žiadosť o VÚB Pôžičku, kde uviedol požadovanú výšku úveru 15.000 eur, uviedol, že
je slobodný, nemal žiadnu vyživovaciu povinnosť, vzdelanie stredoškolské s maturitou, žiadal základný
súbor poistenia, a uviedol, že býva u matky, je zamestnaný s čistým príjmom cca 800 eur, nie sú
mu vykonávané žiadne zrážky zo mzdy. Vyhodnotil, že právny predchodca žalobcu postupoval s
odbornou starostlivosťou a overoval si bonitu klienta, posudzoval jeho schopnosti úver splácať, zobral

do úvahy všetky dostupné informácie, vrátane údajov z úverového registra, výsledkom čoho bolo
zistenie, že žalovaný je schopný poskytnutý úver splácať. Existujúce záväzky spotrebiteľa veriteľ overil
dopytom do úverového registra zo dňa 09.07.2018, z ktorého je zrejmé, že spotrebiteľ nemal v čase
poskytnutia žiadne existujúce splátkové či nesplátkové úvery. Počítal s mesačným úverovým zaťažením
vo výške 217,79 eura za novoposkytnutý úver. Uviedol, že žalovaný v žiadosti o úver deklaroval, že

je zamestnaný na trvalý pracovný pomer u zamestnávateľa SEMECS, s.r.o. od 09/2017 a poberá čistý
príjem za posledný mesiac vo výške 788,67 eura, predchádzajúci mesiac vo výške 811,41 eura a ďalší
predchádzajúcimesiacvovýške829,12eura.TentopríjemboloverenýnezávislýmdopytomdoSociálnej
poisťovne. V rámci nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb bral veriteľ do úvahy životné
minimum žalovaného, nakoľko žalovaný v žiadosti neuviedol žiadne vyživované dieťa. Rodinný stav

uviedolakoslobodný.Životnéminimumnačlenovdomácnostispotrebiteľakudňuposkytnutiaúverubolo
vo výške 199,48 eura. Tak ako sa vyjadril žalobca vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 06.02.2023
s ohľadom na ust. § 2 ods. 5 Opatrenia NBS č. 10/2017 sa Ukazovateľ schopnosti splácať úver
(DSTI) nesmel ku dňu uzavretia úveru prekročiť hodnotu 0,80, u žalovaného vyšiel výpočet DSTI na
0,28, veriteľ bol v čase poskytnutia úveru povinný zohľadniť povinnú rezervu vo výške 20% rozdielu

medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa, životným minimom
osoby, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť a ktorá žije so spotrebiteľom v spoločnej
domácnosti a výdavkami na inú osobu, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť vo výške určenej
právoplatným rozhodnutím súdu. Vyslovil, že pri posudzovaní žiadosti o úver bola v rámci mesačnýchnákladovnazabezpečeniezákladnýchživotnýchpotriebžiadateľaoúverbranádoúvahypaušálnasuma
výdavkov vo výške 15% rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom
spotrebiteľa a členov jeho domácnosti, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť v súlade s

Opatrením. Veritelia nie sú povinní žiadať preukázanie konkrétnych mesačných výdavkov (napríklad
faktúrami za telefón, bývanie a pod.). Nezistil žiadne pochybenie právneho predchodcu žalobcu pri
overovaní bonity klienta a tento postupoval s odbornou starostlivosťou.

5.ZaoberajúsanámietkoužalovanéhotýkajúcousaRPMNkonštatoval,žetátobolavypočítanásprávne.

Uviedol, že zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru bola žalovanému predložená, žalovaný zmluvu
podpísal, to znamená, že so všetkými jej ustanoveniami vyjadril súhlas vlastnoručným podpisom.
Predložená zmluva bola pripravená právnym predchodcom žalobcu, ten na základe žiadosti klienta
a po posúdení jeho bonity, predložil klientovi návrh zmluvy a je následne na uvážení klienta, či do
zmluvného vzťahu za ponúkaných podmienok vstúpi alebo nie. Vyhodnotil, že poistenie schopnosti
splácať úver nebolo povinnosťou, bolo fakultatívne, žalovaný si ho mohol, ale nemusel v zmluve

dojednať, na získanie spotrebiteľského úveru nebolo povinnosťou uzavrieť - poistenie na zabezpečenie
spotrebiteľského úveru. Poukázal na skutočnosť, že sám žalovaný označil, že má záujem o poistné
krytie v prípade smrti, invalidity a práceneschopnosti, pričom bol poučený o tom, že vyššie uvedené
poistenie je dobrovoľné a nie je podmienkou poskytnutia úveru. Zmluvu o úvere bolo možné uzavrieť
aj bez poistenia. Konštatoval, že poistné do výpočtu celkových nákladov z dôvodu jeho fakultatívnosti

nevstupuje - poistenie potom v zmysle § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch nie je zahrnuté
do výpočtu celkových nákladov a teda ani do RPMN, pretože s odkazom na ustanovenia § 2 písmeno
g/ zákona č. 129/2010 Z.z., celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom
všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ
zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych

poplatkov;docelkovýchnákladovpatriaajpoistnéanákladyspojenésozmluvouozabezpečenízáväzku
spotrebiteľa podľa tohto zákona, ktorých uzavretím bolo podmienené získanie spotrebiteľského úveru
alebo jeho získanie za ponúkaných podmienok. Poukázal tiež na to, že žalobca vo svojom písomnom
vyjadrení vysvetlil ako bola vypočítaná RPMN s výsledkom 7,76%, uviedol význam symbolov a v tejto
súvislosti podľa uvedeného výpočtu vyhodnotil, že RPMN je 7,76 % (pri presnosti na dve desatinné

miesta).

6. Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že úver nie je bezúročný a
bez poplatkov, pretože zmluva bola uzatvorená v písomnej forme, obsahovala všetky náležitosti
vyžadované zákonom č.129/2010 Z.z., obsahovala správny výpočet RPMN, neprekračovala najvyššiu

prípustnú výšku odplaty, obsahovala údaj - dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere (doba určitá
96 mesiacov), obsahovala celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky
upravujúce jeho čerpanie, obsahovala údaj o úrokovej sadzbe, ročnú percentuálnu mieru nákladov a
celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, výšku, počet, frekvenciu splátok, prípadne poplatky za
vedenie jedného alebo viacerých účtov, výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak

sú veriteľovi známe, to sa netýkalo poskytnutého úveru.

7. K otázke započítania čiastočných úhrad žalovaným súd prvej inštancie uviedol, že čiastočné
úhrady žalovaného správne žalobca započítal na dlžnú istinu, nárok žalobcu síce vznikol z úverovej
zmluvy, ktorá sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov

zmluvy. I keď zmluva o úvere predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah, súčasne je
spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaného je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej
uzavieraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda na
právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho
zákonníkaospotrebiteľskýchzmluvách,pretožepokiaľspotrebiteľvstúpispodnikateľomdoobchodného

záväzkového vzťahu, na tento právny vzťah je potrebné aplikovať aj ustanovenia Občianskeho
zákonníka, ak je to pre spotrebiteľa priaznivejšie. Vyslovil, že z hľadiska posudzovanej otázky
započítania je pre žalovaného nepochybne výhodnejšia právna úprava započítania čiastočného plnenia
peňažného záväzku podľa Občianskeho zákonníka, pretože zakotvuje, že pri čiastočnom plnení
peňažného dlhu sa plnenie dlžníka započítava najprv na istinu a potom na úroky oproti úprave v

Obchodnomzákonníku(pripeňažnomplnenípeňažnéhozáväzkusazapočítavaplatenienajprvnaúroky
a potom na istinu). S ohľadom na uvedené konštatoval, že žalobca úhradu žalovaného správne započítal
na istinu, konkrétne pohľadávka v sume 14.602,30 eura pozostávala z istiny vo výške 11.218,53 eura,
úroku vo výške 2.306,03 eura, úroku z omeškania vo výške 1.004,84 eura a poplatkov vo výške72,90 eura. Žalovaný po postúpení pohľadávky zaplatil 4 x 220 eur a to dňa 17.03.2022, 16.05.2022,
15.06.2022, 14.07.2022. Žalovaná suma 13.722,30 eura pozostáva z istiny vo výške 10.338,53 eura,
úroku vo výške 2.306,03 eura, úroku z omeškania vo výške 1.004,84 eura a poplatkov vo výške 72,90

eura.

8. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1, CSP, majúc pritom
za to, že žalobca mal v prejednávanej veci plný úspech a s dôrazom na zásadu úspechu vo veci vyslovil,
že žalobca má právo na náhradu trov konania voči žalovanému ako neúspešnej strane, pričom dôvody

hodné osobitného zreteľa s poukazom na ustanovenie § 257 CSP nevzhliadol, keď z obsahu spisu
nevyplývali.

9. Rozsudok súdu prvej inštancie (bližšie citovaný v záhlaví tohto rozhodnutia) včas podaným odvolaním
napadol žalovaný, domáhajúc sa jeho zmeny odvolacím súdom tak, že odvolací súd zamietne žalobný
návrh žalobcu v celom rozsahu a prizná žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100

%. V podanom odvolaní poukazoval na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 psím. f) a h) CSP. V
rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, že nesprávne skutkové zistenia, ktoré vyústili do
nesprávneho právneho posúdenia spočívajú podľa jeho názoru v tom, že konajúci súd mal preukázané,
že právny predchodca žalobcu postupoval s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 ods. 1 zákona č.
129/2010 Z. z., nevyhodnotil zmluvu o úvere za bezúročnú a bez poplatkov, mal preukázané splnenie

podmienok pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho
zákonníka a mal preukázané platné postúpenie pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách,
a teda mal preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v danom konaní. Mal za to, že zákonnú
podmienku uvedenú v § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., t. j. „s odbornou starostlivosťou
posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ je potrebné vykladať tak, že nepostačuje zo

strany spotrebiteľa len uvedenie výšky príjmov a výdavkov, ale od veriteľa sa vyžaduje, aby poskytnuté
informácie analyzoval a vyhodnocoval, ale pri získavaní relevantných informácií pritom veriteľ musí
vychádzať nielen z informácií dodaných spotrebiteľom (ktoré majú byť aj preukázané relevantnými
listinami), ale aj z informácií, ktoré veriteľ získava z iných dostupných zdrojov, tak aby získal objektívny
obraz o finančnej situácii spotrebiteľa. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu Prešov sp.

zn. 2CoCsp/42/2022 zo dňa 22.03.2023. Vyjadril, že keďže právny predchodca žalobcu neskúmal, aké
má žalovaný výdavky na bývanie, stravu, celkovo na živobytie a aká reálna suma ostane žalovanému
po odpočítaní všetkých nákladov k dispozícii, právny predchodca žalobcu nepostupoval s odbornou
starostlivosťou, a preto je poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov a zároveň právny predchodca
žalobcu nebol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, a preto tretia upomienka - pokus o zmier,

ako aj vyhlásenie mimoriadnej splatnosti, sú neplatné právny úkony.

10. Ďalej namietal, že keďže v danom prípade ide o vopred pripravenú formulárovú zmluvu a žalobca
nepreukázal, že žalovaný mal možnosť odmietnuť poistenie, poplatok za poistenie musí byť zahrnutý do
výpočtu RPMN a keďže právny predchodca žalobcu poplatok za poistenie nezahrnul do výpočtu RPMN,

zmluva obsahuje nesprávny výpočet RPMN. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu
Košice sp. zn. 9Co/297/2019 zo dňa 30.09.2021.

11. V rámci odvolacej argumentácie poukázal na skutočnosť, že vzhľadom na to, že zo strany právneho
predchodcu žalobcu došlo k okamžitému započítaniu poplatku vo výške 300 eur za poskytnutie úveru,

zmluva obsahuje neprávny údaj o celkovej výške úveru, ktorý bol použitý pri výpočte RPMN, čo má
za následok nesprávny údaj o RPMN. Vyjadril, že žalobca si skompenzoval poplatok už na úvod
zmluvného vzťahu a takto ukrátil spotrebiteľa o skutočnú výšku dojednaného spotrebiteľského úveru.
Ide o neprípustný postup v rozpore so záverom Súdneho dvora EU vo veci C-377/2014, ktorý vo výroku
rozsudku v bode 3. výslovne uviedol, že článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48/ ES,

ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška
čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy,
ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie
sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. V tejto súvislosti dal do pozornosti, že uvedený následok má
konzekvencie tak, čo do údajov o RPMN, tak aj o úrokovej sadzbe a v konečnom dôsledku, čo do výšky

splátok, keďže všetky tri uvedené údaje totiž vychádzali z nesprávnej výšky spotrebiteľského úveru.
Žalobca pri výpočte vyššie uvedených údajov vychádzal z istiny, aká je uvedená v Zmluve, t. j. 15.000
eur a nie reálnej sumy 14.700 eur, ktorá bola žalovanému zo strany žalobcu poskytnutá (C-377/2014).
Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti nemôže byť správny ani údaj o RPMN, ktorý má osobitný význam.Jehonesprávneuvedeniejespájanésbezúročnosťouabezpoplatkovosťouúveru,načosúdprihliadaex
offo (uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10). V nadväznosti na uvedené poukázal na rozsudok
Krajského súdu Prešov sp. zn. 18Co/151/2018 zo dňa 16.01.2019 a Krajského súdu Trnava sp. zn.

23CoCsp/50/2020. Ďalej žalovaný uviedol, že ak súd vyhodnotí, že zmluva o úvere je bezúročná a bez
poplatkov, žalovaný nebol ku dňu 27.04.2020, kedy bol vypracovaný list Tretia upomienka - pokus o
zmier v omeškaní so splátkou viac ako 3 mesiace v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, nakoľko
bol povinný uhrádzať len splátky istiny, a preto aj z uvedeného dôvodu neboli splnené podmienky pre
platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti. Z uvedeného dôvodu bol list zo dňa 27.04.2020, ako aj list zo

dňa 14.07.2020 - vyhlásenie mimoriadnej splatnosti neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka.

12. Namietol, že žalobca ako dôkaz o doručení tretej upomienky predložil poštový podací hárok bez
úradnej pečiatky Slovenskej pošty, a.s., ktorý však nepreukazuje doručenie ani snahu o doručenie
poštovej zásielky a vôbec z neho nie je zrejmé, že preukazuje podanie tretej upomienky na poštovú

prepravu. Poštový podací lístok bez presného označenia a identifikácie zásielky nepreukazuje odoslanie
ani doručenie vyššie uvedených listín vzťahujúcich sa k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru v
zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, žalobca teda nepreukázal ani odoslanie ani
doručenie vyššie uvedených listín. Poukázal pritom na rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn.
17CoCsp/5/2022. V spojitosti s uvedeným vyslovil, že poštový podací hárok neobsahuje žiadnu pečiatku

Slovenskej pošty, a.s., preto údaje v ňom uvedené nie sú preukázané a nejde o hodnoverný dôkaz.
Následne, ak žalobca preukazuje doručenie tretej upomienky dokladom - výpisom z informačného
portálu Slovenskej pošty pod číslom. Tento výpis nepreukazuje, čo bolo obsahom doručovanej zásielky,
žalovaný popieral, že by obsahom doručovanej zásielky bola tretia upomienka. Z uvedeného dôvodu
žalovaný uviedol, že žalobca odkazom na výpis z informačného portálu Slovenskej pošty pod číslom

zásielky nepreukázal doručenie tretej upomienky. Uvedené vyplývalo aj z odôvodnenia uznesenia
NajvyššiehosúduSRsp.zn.9Cdo/292/2020zodňa13.10.2022.Aktedažalobcanepreukázaldoručenie
tretejupomienkypokusuozmier,nebolisplnenépodmienkypreplatnévyhláseniemimoriadnejsplatnosti
úveru v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, preto potom podľa názoru žalovaného bolo
nutné tretiu upomienku, ako aj výzvu na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom považovať

s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka za neplatné právne úkony.

13. Záverom v rámci odvolacej argumentácie ďalej vyjadril, že nad rámec uvedeného Najvyšší súd SR
vo viacerých súdnych rozhodnutiach uvádza, že oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru
nemôže predstavovať výzvu v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách a to konkrétne a v tejto súvislosti

poukázalnarozsudokNajvyššiehosúduSRsp.zn.2Cdo/266/2020zodňa31.03.2022.Tiežpoukázalna
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/240/2020 zo dňa 24.08.2022 a uviedol, že v predmetnom
rozhodnutí dovolací súd riešil obdobný prípad, kedy súdy zamietnutie žaloby (prvostupňový súd), resp.
jej potvrdenie (odvolací súd) odôvodnili jednak tým, že žalobkyňa (i) nepreukázala doručenie výzvy zo
14. decembra 2012 žalovanému pred postúpením pohľadávky, v dôsledku čoho bola zmluva o postúpení

pohľadávky neplatná a (ii) taktiež nepreukázala, že došlo k platnému zosplatneniu úveru podľa § 53 ods.
9 OZ, ktorý je obligatórnym predpokladom zosplatnenia úveru podľa § 565 OZ, nakoľko ide o plnenie
zo spotrebiteľskej zmluvy v splátkach (bod 23 odôvodnenia prvostupňového rozsudku a body 15 a 18
odôvodnenia odvolacieho rozsudku). Najvyšší súd dovolanie v tejto veci zamietol z odkazom na svoje
skoršie rozhodnutia 1Cdo/147/2017, 7Cdo/26/2017 a 7Cdo/86/2021.

14. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, navrhujúc napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť. V súvislosti s námietkou žalovaného, že zmluva obsahuje
nesprávny údaj o celkovej výške úveru, ktorý bol použitý pri výpočte RPMN, čo má za následok
nesprávny údaj o RPMN, poukázal na skutočnosť, že toto tvrdenie nebolo v priebehu konania sporným,

a preto bolo potrebné ho považovať za novoty v odvolacom konaní a navrhol aby naň súd neprihliadal.
Napriek uvedenému k tejto námietke uviedol, že v zmluve je uvedená výška poskytnutého úveru
podľa ust. § 9 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch správne. Tvrdenie žalovaného, kedy
sa odvoláva na nesprávne uvedenie tejto náležitosti z dôvodu zaúčtovania poplatku za poskytnutie
nepovažuje za správne, keď žalovanému bola na ním zadaný účet prevedená suma vo výške 15.000 eur,

čo preukazuje platobná história priložená k žalobe. Poukázal na skutočnosť, že z obsahu predmetnej
Zmluvy je zrejmé, že žalovaný si ako formu splácania úveru, vrátane všetkých peňažných záväzkov,
ktoré mu zo zmluvy vzniknú zvolil formu inkasa z účtu uvedeného v záhlaví zmluvy (čl. I časť Základné
podmienky na tretej strane Zmluvy o úvere ako Forma splácania úveru). Žalobca mal možnosť si priuzavretí zmluvy zvoliť iný spôsob úhrady splátky úveru a jednotlivých poplatkov ako formou inkasa. V
tejto súvislosti poukázal na čl. IV. ods. 2 Všeobecných obchodných podmienok VÚB, a.s., podľa ktorého
„Dlžník je oprávnený splácať úver bankovým inkasom z bežného účtu dlžníka vedeného vo VÚB, a.s.

alebo v inej banke, alebo iným bezhotovostným alebo hotovostným spôsobom v rovnakej mene ako
je úver.“ V súlade s uvedeným výberom žalovaného realizoval žalobca inkaso poplatku za poskytnutie
úveru na ťarchu jeho osobného účtu dňa 09.07.2018 v zmysle čl. I bod 7. Zmluvy o úvere, v ktorom
splatnosť poplatku za poskytnutie úveru bola dohodnutá najneskôr ku dňu prvého čerpania úveru. V
nadväznosti na uvedené konštatoval, že na účet žalovaného bol nepochybne prevedený úver vo výške

15.000eur,aniesumaposkytnutéhoúveruponíženéhoosumupoplatkuzaposkytnutie.Vtejtosúvislosti
poukázal na rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/79/2019 zo dňa 24.03.2020. Záverom zastal
názor, že na základe uvedených skutočností nebolo možné zmluvu o úvere považovať za bezúročnú
a bez poplatkov.

15. Žalovaný reagujúc na vyjadrenie žalobcu k podanému odvolaciu doručil súdu písomné vyjadrenie,

v ktorom vyjadril, že zotrváva na podanom odvolaní v plnom rozsahu, navrhujúc jeho zmenu odvolacím
súdom tak, že odvolací súd zamietne žalobný návrh žalobcu v celom rozsahu a prizná žalovanému nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

16. Ďalšie vyjadrenia strán sporu podané neboli.

17. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok -
ďalej len "Civilný sporový poriadok" alebo "CSP") po zistení, že sú splnené všetky procesné podmienky
prípustnosti odvolania a jeho vecného prejednania, preskúmal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 a contrario CSP) odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, a to v medziach

daných rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP, § 380 ods. 2 a
contrario CSP) a po vykonaní odvolacieho prieskumu dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie v napadnutých
častiach na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

18. V rámci odvolacieho prieskumu odvolací súd vyhodnotil, že predmetom tohto konania bola žaloba
žalobcu, ktorou sa od žalovaného domáhal zaplatenia istiny vo výške 10.411,43 eura, úroku vo výške
2.306,03 eura, úroku z omeškania vo výške 1.004,84 eura, úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo
sumy 11.218,53 eura od 04.03.2022 do 17.03.2022, úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy
10.998,53 eura od 18.03.2022 do 16.05.2022, úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 10.778,53

eura od 17.05.2022 do 15.06.2022, úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 10.558,53 eura
od 16.06.2022 do 14.07.2022, úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 10.338,53 eura od
15.07.2022 do zaplatenia, na tom skutkovom základe, že právny predchodca žalobcu na neho postúpil
pohľadávku voči žalovanému, ktorý s ním uzatvoril Zmluvu dňa 09.07.2018, na základe ktorej poskytol
žalovanému peňažné prostriedky - úver vo výške 15.000 eur, podmienky čerpania úveru, jeho splácania

a ďalšie náležitosti boli upravené v zmluve a vo VOP, avšak žalovaný neplnil splátky v dohodnutých
termínoch, preto bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru. Pohľadávka v sume 14.602,30 eura
pozostávala z istiny vo výške 11.218,53 eura, úroku vo výške 2.306,03 eura, úroku z omeškania vo výške
1.004,84 eura a poplatkov vo výške 72,90 eura. Žalovaný po postúpení pohľadávky zaplatil 4 x 220
eur. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobou uplatnenému nároku žalobcu v plnom rozsahu

vyhovel (výrok I.) a žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

19. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

20. K námietke nesprávnych skutkových zistení je potrebné uviesť, že citovaný odvolací dôvod je v
súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie
vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní.
Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade

s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.
Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov.Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo

malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 až § 194 CSP.

21. Nesprávnym právnym posúdením veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

22. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu ako i samotného napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie i s poukazom na odvolaciu argumentáciu dospel záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné,

a to z dôvodov odvolacím súdom ďalej v rámci odôvodnenia tohto rozhodnutia uvádzaných.

23. Odvolací súd v prvom rade považuje za potrebné zmieniť, že súd prvej inštancie v danej veci
posudzovaný právny vzťah správne vyhodnotil ako vzťah spotrebiteľský, ktorá skutočnosť v konaní
nebola sporná a ani nebola namietaná žiadnou zo strán sporu. Následne však odvolací súd vzhľadom

na skutočnosť, že v danom prípade došlo k postúpeniu pohľadávky z pôvodného veriteľa (postupcu)
- Všeobecná úverová banka, a.s. na žalobcu (postupníka) sa primárne zaoberal otázkou (najmä
v takomto prípade) fundamentálneho významu, a teda otázkou danosti aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu ako právneho nástupcu pôvodného veriteľa, ktorý so žalovaným ako dlžník uzatváral zmluvu o
poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 09.07.2018. Zodpovedanie vyššie nastolenej otázky odvolací

súd vyhodnotil za dôležité najmä s dôrazom na postavenie žalobcu ako postupníka, ktorému bola v
tomto konaní vymáhaná pohľadávky postúpená pôvodným veriteľom na základe zmluvy o postúpení
pohľadávky zo dňa 13.11.2020, a teda tento nie je primárnym veriteľom žalovaného. Uvedené má svoj
význam najmä v tom ohľade, že ak by žalobca nebol nositeľom aktívnej vecnej legitimácia, nebol by
žiaden dôvod (rešpektujúc pritom zásadu hospodárnosti konania) na preskúmavanie spotrebiteľského

vzťahu existujúceho medzi stranami sporu a z neho plynúcich nárokov, ktoré sú predmetom konania,
pretože žalobcovi by tento nárok z hľadiska hmotného práva neprislúchal. Pre označenie stavu
vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana sporu subjektom práva a strana na opačnej
procesnej strane je subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom sporu, sa v civilnom procesnom práve
užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na

základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť stranou, resp. účastníkom
určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok
aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho
oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o
nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom

hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide
(viď rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

24. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
-žalobcovinímuplatňovanéprávo(nárok),respektívemuvyplývaprocesnéprávositentohmotnoprávny

nárokuplatňovať.Preskúmavanievecnejlegitimácie,čiužaktívnej(existenciatvrdenéhoprávanastrane
žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden
z účastníkov konania nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii nevysloví, neznamená, že
sa ňou v konaní nezaoberal (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010, sp. zn. 2 Cdo 205/2009).

25. Napokon uvedený postup odvolacieho súdu (aj v prípade ak by v podanom odvolaní absentovala
námietka ohľadom vecnej legitimácie- čo nie je prejednávaný prípad) je súladný s právnym názorom
Najvyššieho súdu SR vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/162/2020 zo dňa 27.
októbra2021,podľaktorého„vsporochsochranouslabšejstranysúdskúmavecnúlegitimáciuzúradnej

povinnosti. Dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o
bankách pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým
súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa“.26. V prejednávanej veci bolo zrejmé, že vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným
vznikol z bankového úveru, ktorý je regulovaný špeciálnou právnou úpravou, a to Zákonom o bankách,
ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom s charakterom lex specialis, ale aj podmienkami

vymedzenými v zákone o spotrebiteľských úveroch. Keďže k postúpeniu pohľadávky v danej veci
došlo medzi bankou a nebankovým subjektom, okrem všeobecnej úpravy postúpenia pohľadávky podľa
Občianskeho zákonníka je potrebné zohľadniť aj špeciálnu úpravu týkajúcu sa postúpenia pohľadávky
podľa Zákona o bankách, zakotvenú v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Toto ustanovenie
sprísňuje zákonné predpoklady postúpenia bankovej pohľadávky z dôvodu, že po postúpení pohľadávky

rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej
banky, ktorá je dôležitá v priebehu trvania úverového vzťahu. Podmienky uvedené v predmetnom
ustanovení podmieňujú platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky.

27.Ustanovenie§525OZurčuje,ktorépohľadávkynemožnoplatnepostúpiť,pričompostúpenieurčitých
pohľadávok môže byť zakázané špeciálnymi predpismi, prípadne postúpenie môže byť zákonom síce

dovolené, ale len za určených podmienok. Podľa názoru odvolacieho súdu ustanovenie § 92 ods.
8 zákona o bankách je práve takým ustanovením, ktoré upravuje ďalšie špeciálne podmienky (popri
všeobecných v Občianskom zákonníku), za ktorých môže byť banková pohľadávka (alebo jej časť)
postúpená. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách v znení do 31. decembra 2016 oprávňovalo
banku postúpiť tretej osobe len pohľadávku, ktorá bola v čase postúpenia splatná (rozhodnutie NS SR

sp. zn. 5Cdo 36/2020 z 15. 12. 2020). Počnúc od 01. 01. 2018 je toto ustanovenie novelizované.

28. Podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách účinného od 01. 01. 2017 (teda aj v čase postúpenia
pohľadávky v danej veci) ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient
nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného

záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky
svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe,
a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté
pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu
ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu.

Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj

dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

29. Osobitným predpisom podľa tohto ustanovenia je ustanovenie § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere
neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa
postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a a) ide o prechod alebo postúpenie z
veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu

na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku alebo pobočku zahraničnej banky, a
b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru
alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

30. V § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ustanovuje ďalšie špeciálne pravidlá

prevodu, prechodu pohľadávok zo spotrebiteľských úverov, pretože s nadobudnutými pohľadávkami zo
spotrebiteľských úverov z hľadiska ochrany spotrebiteľa nakladá nový veriteľ ako so svojimi vlastnými
pohľadávkami a správa týchto pohľadávok je aj po ich postúpení na iného veriteľa predmetom
dohľadu. Toto ustanovenie korešponduje so všeobecnou právnou úpravou zmeny v osobe veriteľa podľa
Občianskeho zákonníka. Postupníkom podľa tohto ustanovenia môže byť len banka, zahraničná banka

alebo pobočka zahraničnej banky a veriteľ s povolením na poskytovanie spotrebiteľských úverov. Ďalšou
zákonnou podmienkou, ktorá musí byť nevyhnutne splnená v prípade prevodu, prechodu pohľadávok
zo spotrebiteľských úverov prípade tohto zákonného ustanovenia je skutočnosť, že je možné postúpiť
len pohľadávku po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávku, ktorá sastala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (v dôsledku mimoriadneho
zosplatnenia úveru).

31. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru o tom, že zo strany právneho
predchodcužalobcudošloksplneniuvšetkýchpredpokladovpreplatnémimoriadnezosplatnenie(bod7.
odôvodnenia rozhodnutia), keď v tejto súvislosti sa odvolací súd nemohol stotožnil s uvedeným záverom
súdu prvej inštancie, keď v zhode s odvolacou námietkou žalovaného mal za to, že v tomto prípade
došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 356 ods. 1 písm. h) CSP t. j. rozhodnutie súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (z dôvodov uvedených nižšie v odôvodnení
tohto rozhodnutia).

32. Z obsahu spisu v danom prípade vyplynulo, že predchodca žalobcu (postupca - Všeobecná úverová
banka, a.s.) výzvou zo dňa 27.04.2020 - označenou ako „tretia upomienka - pokus o zmier „ (č. l.
46), upozornil žalovaného, že ku dňu 27.04.2020 je v omeškaní so splácaním splátok zo zmluvy o

spotrebiteľskomúvereavýškadlžnejsumypredstavujesumuvovýške684,61eura.Súčasnenazáklade
uvedenej výzvy, vyzval žalovaného k okamžitej úhrade celkovej dlžnej sumy a zároveň žalovaného
upozornil na možnosť požadovať vrátenie celej sumy úveru pred lehotou splatnosti dohodnutou v
zmluve o úvere. Odvolací súd uvádza, že vyššie uvedenú výzvu ako uviedol súd prvej inštancie je v
zásade možné vyhodnotiť ako výzvu podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Ďalej v danom prípade

súd prvej inštancie neskúmal resp. nedostatočne skúmal tú skutočnosť, či následne postupca vyhlásil
mimoriadnu splatnosť spotrebiteľského úveru do splatnosti ďalšej mesačnej periodicky sa opakujúcej
splátky, pretože po doručení výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka postupca musel v zmysle
§ 565 OZ do splatnosti ďalšej splátky, a teda do 16.05.2020 mimoriadnu splatnosť vyhlásiť, keďže
z úverovej zmluvy vyplýva, že splatnosť jednotlivých splátok úveru bola dohodnutá vždy k 16. dňu

toho ktorého kalendárneho mesiaca. Napriek vyššie uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že súd
prvej inštancie sa nedostatočne nezaoberal platnosťou mimoriadneho zosplatnenia najmä z pohľadu
naplnenia § 565 Občianskeho zákonníka (druhej vety), keď postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť
ku dňu 14.07.2020 výzvou zo dňa 14.07.2020 označenou ako „výzva na predčasné splatenie zostatku
úveru s príslušenstvom“ (č. l. 38). V nadväznosti na vyššie uvedené, preto odvolací súd považoval

odvolanie žalovaného za dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie pre nedostatočnosť vysporiadania
sa s otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu za nepreskúmateľné v tejto časti a tým pádom za
predčasné a zároveň porušujúce právo na spravodlivý proces.

33. V danom prípad odvolací súd dáva súdu prvej inštancie do pozornosti, že ak v danom prípade

nedošlo k platnému mimoriadnemu zosplatneniu pohľadávky zo spotrebiteľského úveru, nie je možné
vysloviť, že v rámci postúpenia pohľadávky banky na iný subjekt bol s poukazom na § 92 ods. 8 zákona o
bankách, dodržaný § 17 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti odvolací
súd považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že súd je povinný prihliadať (ex offo) na splnenie podmienok
(všeobecných aj špeciálnych) postúpenia pohľadávok zo spotrebiteľských úverov, pretože v dôsledku

absencie, ktorejkoľvek z nich dochádza k absolútnej neplatnosti takého právneho úkonu (zmluvy o
postúpení pohľadávky) s tým, že súd prihliada na absolútnu neplatnosť bez návrhu resp. z úradnej
povinnosti (ex offo).

34. Odvolací súd zdôrazňuje, že v danom prípade súd prvej inštancie postupoval nesprávne, ak v

prvom rade neposudzoval aktívnu vecnú legitimácia žalobcu resp. túto posúdil nesprávne s tým, že
pre posúdenie platnosti postúpenia pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu (postupcu) na žalobcu
(postupníka) neposudzoval ex offo všeobecné ustanovenia § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka,
špecifické ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ako aj § 17 ods. 1 zák. č.
129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch,tedaajposúdenieplatnostimimoriadnehozosplatneniaúveru

podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, keďže končená splatnosť úveru mala nastať najskôr v roku
2026 t. j. až po uzatvorení zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 13.11.2020. V prípade, ak by neboli
splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách v spojitosti s § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom, kedy je postúpenie
pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 OZ vylúčené/zakázané. Išlo by teda o neplatný právny úkon zmluvy o

postúpení pohľadávky v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka s tým, že súd je na absolútnu neplatnosť
povinný prihliadať ex offo (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 147/2017
zverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2018
ako judikát R 60/2018).35. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru o nutnosti postupu podľa § 389 ods. 1
písm. b) CSP t. j. k zrušeniu a vráteniu veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

36. Čo sa týka ďalšej odvolacej námietky žalovaného, a to nedostatočného posudzovania bonity
žalovaného, resp. nekonanie s odbornou starostlivosťou právneho predchodcu žalobcu pri skúmaní
schopnosti žalovaného splácať spotrebiteľský úver, k tomu je potrené uviesť, že vzhľadom k tomu,
že odvolací súd nateraz považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa splnenia

podmienok na mimoriadne zosplatnenie, resp. v časti posúdenia aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
za nepreskúmateľné a tým za predčasné, vyhodnotil za súčasného stavu túto odvolaciu námietku
za irelevantnú. Avšak z dôvodu hospodárnosti konania dodáva, že v prípade zotrvania žalovaného
na uvedenej odvolacej námietke, je potrebné sa v plnom rozsahu stotožniť s právnym názorom
vysloveným súdom prvej inštancie (bod 8. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia) v napadnutom
rozhodnutí, že právny predchodca žalobcu pri skúmaní bonity žalovaného postupoval v súlade s

odbornou starostlivosťou a overoval si bonitu klienta, keď posudzoval jeho schopnosti úver splácať,
zobral do úvahy všetky dostupné informácie, vrátane údajov z úverového registra, výsledkom čoho bolo
zistenie, že žalovaný je schopný poskytnutý úver splácať. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje
na zistenia súdu prvej inštancie, že veriteľ t. j. právny predchodca žalobcu si existujúce záväzky
spotrebiteľa overil dopytom do úverového registra zo dňa 09.07.2018 (č. l. 100), z ktorého je zrejmé, že

spotrebiteľ nemal v čase poskytnutia úveru žiadne existujúce splátkové či nesplátkové úvery. Počítal s
mesačným úverovým zaťažením vo výške 217,79 eura za novoposkytnutý úver. Žalovaný v žiadosti o
úver deklaroval, že je zamestnaný na trvalý pracovný pomer u zamestnávateľa O.d 09/2017 a poberá
čistý príjem za posledný mesiac vo výške 788,67 eura, predchádzajúci mesiac vo výške 811,41 eura
a ďalší predchádzajúci mesiac vo výške 829,12 eura s tým, že tento príjem bol overený nezávislým

dopytom do Sociálnej poisťovne. Zároveň ako uviedol súd prvej inštancie žalovaný v danom čase
nemal žiadne vyživované dieťa (ako uviedol žalovaný v žiadosti o poskytnutie úveru), preto veriteľ pri
posudzovaní jeho bonity správne bral do úvahy len životné minimum žalovaného. Životné minimum
na členov domácnosti spotrebiteľa ku dňu poskytnutia úveru bolo vo výške 199,48 eura s tým, že
žalobca ako vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 06.02.2023 uviedol s ohľadom na ust. § 2 ods.

5 Opatrenia NBS č. 10/2017 sa Ukazovateľ schopnosti splácať úver (DSTI) nesmel ku dňu uzavretia
úveru prekročiť hodnotu 0,80 a u žalovaného vyšiel výpočet DSTI na 0,28, veriteľ bol v čase poskytnutia
úveru povinný zohľadniť povinnú rezervu vo výške 20% rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu
spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa, životným minimom osoby, voči ktorej má spotrebiteľ
vyživovaciu povinnosť a ktorá žije so spotrebiteľom v spoločnej domácnosti a výdavkami na inú osobu,

voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť vo výške určenej právoplatným rozhodnutím súdu. Pri
posudzovaní žiadosti o úver bola v rámci mesačných nákladov na zabezpečenie základných životných
potriebžiadateľaoúverbranádoúvahypaušálnasumavýdavkovvovýške15%rozdielumedzicelkovou
výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa a členov jeho domácnosti, voči
ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť v súlade s Opatrením. Na základe uvedených skutočností

odvolací súd zastal názor, že v danom prejednávanom prípade je nepochybné, že veriteľ skúmal
platobné možnosti na strane žalovaného ako dlžníka pred uzatvorením samotnej úverovej zmluvy resp.
skúmal jeho bonitu, a to na základe všetkých informácií, ktoré mal a mohol mať v danom čase k dispozícií
resp. poskytnuté od samotného dlžníka, ale aj informácií z výstupov z registrov, a to zo Sociálnej
poisťovne, ako aj z úverového registra, keď je zrejmé, že takto získané údaje v ich vzájomnej súvislosti

porovnal, vyhodnotil a dospel k záveru o tom, že žalovaný spĺňa predpoklady pre poskytnutie úveru
resp. v jeho prípade je splnená podmienky dostatočnej bonity v porovnaní s výškou požadovaného
úveru. Poukazujúc na uvedený záver, preto nie je možné dospieť k záveru, že by právny predchodca
žalobcu ako veriteľ nepostupoval s odbornou starostlivosťou, z dôvodu čoho by nemohol veriteľ pristúpiť
k právu na mimoriadne zosplatnenie úveru, ale zároveň tiež nebolo preukázané ani veriteľovo hrubého

porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pre ktoré
porušenie sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.

37. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody v ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvej inštancie
v rámci vyhodnocovania danosti aktívnej vecnej legitimácie žalobcu skúmať, či postupca Všeobecná

úverová banka, a.s. po následnom omeškaní dlžníka viac ako 3 mesiace v lehote nie kratšej ako 15
dní vyzval dlžníka k splateniu dlhu a najmä prihliadne na to, či vyššie uvedený postup podľa § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka veriteľ stihol do lehoty splatnosti ďalšej splátky úveru v zmysle § 565
Občianskeho zákonníka. Po tom čo súd prvej inštancie preskúma vyššie uvedené za predpokladu, že bydospel k záveru o danosti aktívnej vecnej legitimácie, bude jeho povinnosťou sa vysporiadať s ďalšími
podstatnými námietkami žalovaného, a to najmä námietkou žalovaného ohľadom celkovej výšky úveru
uvedenej v úverovej zmluve s dôrazom na poplatok za poskytnutie úveru účtovaný veriteľom (ku ktorej

námietke sa odvolací súd nevyjadruje s poukazom na § 366 CSP, čo však nemení nič na povinnosti
súdu prvej inštancie sa touto námietkou v ďalšom konaní zaoberať), keď pri tejto námietke zohľadní
rozsudokSúdnehodvoraÉUvoveciC-377/14,Radlinger,RadlingerováprotiFinwaya.s.akoajrozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/287/2021 zo dňa 30.06.2022. Zároveň bude úlohou súdu prvej
inštancie sa vysporiadať tiež s námietkou žalovaného (uplatnenou žalovaným už v samotnom odpore /

č. l. 80/), že žalobca nepreukázal doručenie tretej upomienky, ku ktorej námietke následne v odvolaní
uviedol, že ako dôkaz o doručení tretej upomienky predložil žalobca poštový podací hárok bez úradnej
pečiatky Slovenskej pošty, a.s. , ktorý však nepreukazuje doručenie ani snahu o doručenie poštovej
zásielky a vôbec z neho nie je zrejmé, že preukazuje podanie tretej upomienky na poštovú prepravu,
keď poštový podací lístok bez presného označenia a identifikácie zásielky nepreukazuje odoslanie ani
doručenie vyššie uvedených listín vzťahujúcich sa k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle

§ 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, z dôvodu čoho mal za to, že žalobca teda nepreukázal
ani odoslanie ani doručenie vyššie uvedených listín. Zároveň súd prvej inštancie viazaný právnym
názorom vysloveným odvolacím súdom v tomto rozhodnutí (§ 391 ods. 2 CSP) svoje rozhodnutie
náležitým spôsobom spĺňajúcim požiadavky § 220 ods. 2 CSP odôvodní tak, aby jeho rozhodnutie bolo
preskúmateľné a dávalo jednotný logický súvis. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o

náhrade trov celého, teda i odvolacieho konania podľa § 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku.

38. Zo všetkých zhora označených dôvodov preto odvolací súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozhodnutia.

39. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený

advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).