Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. september 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5CoEk/19/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8512202467
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8512202467.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov
senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Romana Lajoša v exekučnej veci oprávneného A., B., B.
B. A. XX, XXX XX C., D.: XX XXX XXX, právne zastúpený advokátskou kanceláriou Advocate s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému A. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom E. XXX/XX, XXX XX A., o vymoženie 550,- Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu

Okresného súdu Stará Ľubovňa, č.k. 3Er/241/2012-77 zo dňa 27. mája 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje uznesenie.

II. Žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením rozhodol tak, že:

„I. Súd exekúciu zastavuje.

II. Povinnému sa náhrada trov konania nepriznáva.

III. Súd priznáva súdnemu exekútorovi JUDr. Ivanovi Nestorovi, Exekútorský úrad Bratislava, Haburská
49/A, 821 01 Bratislava nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému v plnom rozsahu.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 243f ods. 1, 3, 4, 5, 6, § 243h ods. 1, § 9a, § 39 ods. 4, § 57 ods.
1 písm. m), § 200 ods. 1, § 203 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, § 251, § 256 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok.

3. Vychádzal zo zistenia, že exekučným titulom bol v predmetnej veci vykonateľný rozhodcovský
rozsudok sp. zn. B. XXXXX/XX zo dňa 20.07.2011 vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s.. Uznesením č.k. 3Er/241/2012-39 zo dňa 15.07.2013 bol
vedením exekúcie poverený súdny exekútor JUDr. Ivan Nestor namiesto pôvodného súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého, PhD.. Dňa 04.01.2022 bol súdny exekútor poverený vykonaním exekúcie. Dňa
21.03.2016 predložil súdny exekútor súdu doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 243f ods. 1

Exekučného poriadku, ktoré mu bolo oprávneným doručené dňa 03.03.2016. V predmetnom doplnení
sa oprávnený vyjadril k vzniku zmluvného vzťahu medzi ním a povinným, rovnako ako aj o nároku, ktorý
bol zabezpečený zmenkou.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že povinný ako dlžník síce v zmluve o úvere označil údaj, ktorým
mal byť úver poskytnutý na účel podnikania, súčasne sú však v zmluve uvedené aj ďalšie údaje

o povinnom ako fyzickej osobe, predovšetkým rodné číslo. Pokiaľ sú teda v zmluve o úvere takto
uvedené údaje o dlžníkovi, potom nemožno urobiť jednoznačný záver o tom, že úver bol poskytnutýpovinnému na účel podnikania. Zároveň to neposkytuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis s
podnikaním má uzavretie predmetnej zmluvy. Po preskúmaní spisového materiálu mal za preukázané,
že oprávnený nedoplnil návrh na vykonanie exekúcie v súlade s ustanovením § 39 ods. 4 Exekučného

poriadku v spojení s ustanovením § 243f ods.1 Exekučného poriadku v lehote do 22.01.2016, ale až dňa
21.03.2016, teda po uplynutí zákonnej lehoty. V súvislosti s doručením doplnenia návrhu na vykonanie
exekúcie poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR, č.k. III. ÚS 752/2016-7 z 08.11.2016 a uznesenie
č.k. III. ÚS 564/2016-11 z 13.09.2016, v zmysle ktorých súd vyslovil, že bolo potrebné predmetné
doplnenienávrhunavykonanieexekúciedoručiťvzákonomstanovenejlehotepriamoexekučnémusúdu

a nie súdnemu exekútorovi. Poznamenal, že v predmetnom prípade oprávnený predmetné doplnenie
návrhu na vykonanie exekúcie doručil súdnemu exekútorovi dňa 03.03.2016. Zákonným následkom
nedoplnenia návrhu na vykonanie exekúcie v lehote 30 dní od účinnosti zákona č. 438/2015 Z. z. (t.j.
do 22.01.2016) je zastavenie exekúcie. Exekučný súd pritom nemôže odpustiť zmeškanie lehoty. V
tejto súvislosti poukázal aj na opakované rozhodnutia vyšších súdnych autorít - napr. Krajského súdu v
Prešove (sp. zn. 7CoEk/15/2023 zo dňa 13.12.2023, sp. zn. 5CoE/71/2021 zo dňa 12.10.2021).

5. K náhrade trov účastníkov exekučného konania uviedol, že oprávnený procesne zavinil zastavenie
konania, preto by bol povinný zaplatiť povinnému náhradu trov konania. Povinnému ale v tomto konaní
preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky ako trovy konania nevznikli, preto mu ich náhradu
nepriznal.

6. Pri posudzovaní, kto by mal v danom prípade nahradiť trovy exekúcie, dospel súd prvej inštancie
k záveru, že v zmysle citovaného ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku oprávnený zavinil
zastavenie nedoplnením návrhu na vykonanie exekúcie v zákonnej lehote, preto rozhodol tak, že
súdny exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému, pričom o ich výške rozhodne

samostatným uznesením vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto uznesenia.

7. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Odvolanie právne odôvodnil § 365
ods. 1 b), d), f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „C.s.p.“). Napadnuté uznesenie považuje za nepreskúmateľné. Poukázal na to, že súd mal

v odôvodnení rozhodnutia stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal. Odvodnenie predmetného uznesenia však tieto zákonom
stanovené podmienky nespĺňa. Ďalej sa nestotožnil s názorom konajúceho súdu a poukázal na to,
že predmetné exekučné konanie je vedené proti povinnému, pričom hlavný kauzálny vzťah nie je
vzťahom spotrebiteľským. Predmetná skutočnosť musí byť známa súdnemu exekútorovi ako aj súdu,

nakoľko rozhodujúce skutočnosti uviedol už v návrhu na vykonanie exekúcie a zároveň uvedené vyplýva
aj zo samotného exekučného titulu. Bol toho názoru, že novela Exekučného poriadku týkajúca sa
doplnenia návrhov na vykonanie exekúcie sa vzťahuje na konania voči povinným, ktorí sú spotrebiteľmi.
Predmetné exekučné konanie sa už od začiatku vzťahuje na fyzickú osobu, ktorá uzatvorila zmluvu na
výkon podnikania. Vzhľadom na uvedené má za to, že sa predmetné zákonné ustanovenia na dané

exekučné konanie nemôžu vzťahovať, keďže hlavný kauzálny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským.
Navyše, fyzická osoba v čase podpísania zmluvy o úvere a vystavení zmenky prehlásila, že peňažné
prostriedky žiadala poskytnúť na výkon podnikania. Pokiaľ by sa odvolací súd neuspokojil s uvedenou
argumentáciou, tak zároveň poukázal na to, že už k samotnému návrhu na vykonanie exekúcie priložil
nielen exekučný titul a zmenku, ale aj zmluvu o úvere, splnenie ktorého zmenka zabezpečovala.

Rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu oprávneného s povinnou, vrátane dôkazov boli
súčasťou exekučného spisu tak, ako na to upozornil v doplnení návrhu na vykonanie exekúcie. Zároveň
uviedol, že medzičasom nedošlo k zmene skutkového stavu a zmene obsahu záväzkov. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti má za to, že nie je daný dôvod na zastavenie exekúcie, preto žiadal uznesenie
súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Povinný a ani súdny exekútor sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie
§ 34 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad

vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p.
a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.10. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že oprávnený namietal porušenie práva na spravodlivý
proces, nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie (§ 365 ods. 1 písm. b), f), h) zákona
č. 160/2015 Z. z. C.s.p.).

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte
s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym
právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v

odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd
Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

12. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych

zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

13. K námietke oprávneného, že v predmetnej veci nemôže ísť o spotrebiteľský vzťah odvolací súd
uvádza, že v prípade pochybností, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie

nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). Existujúce pochybnosti je potrebné odstrániť
spôsobomznámympredôkaznékonanie,čoznamená,žeajnespotrebiteľskýcharakterzmluvymusíbyť
preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním
nemôžebyťlenuvedenie,žepovinnýbralúvernaúčelpodnikania,pričomabsentujeodpoveďnaotázku,
aký konkrétny súvis s (údajným) podnikaním dlžníka vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. V prípade

pochybností je potom namieste prijať výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, t.j. že dôkazné bremeno na
preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, je na
dodávateľovi. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie uzavrel, že
zmluva, ktorá bola medzi oprávneným a povinným uzatvorená je spotrebiteľskou zmluvou, a preto je
možnénatentospotrebiteľskývzťahaplikovaťajust.§243fvspojenís§39ods.4Exekučnéhoporiadku.

14. Odvolací súd poukazuje na to, že ust. § 243f a § 39 ods. 4 boli do Exekučného zákona
zavedené zákonom č. 438/2015 Z. z., pričom nadobudli účinnosť dňa 23.12.2015 a zaviedli povinnosť
exekučných súdov ex offo prihliadať v exekučných konaniach v prípade vymáhania nárokov zo
zmenky proti povinným, ktorí sú fyzickými osobami, že v prípade ak tieto súdy dospejú k záveru,

že povinný má v kauzálnom vzťahu postavenie dlžníka - spotrebiteľa, či bola povinnému v konaní
pred všeobecnými, ale aj rozhodcovskými súdmi poskytnutá taká primeraná ochrana, aká mu ako
spotrebiteľovi podľa predpisov o spotrebiteľskom práve patrí. Z uvedených dôvodov je oprávnený
už v návrhu na vykonanie exekúcie doručeného súdnemu exekútorovi povinný opísať rozhodujúce
skutočnosti, ktoré sa týkajú vlastného vzťahu s povinným a preukázať ho dôkazmi, ktoré ním tvrdené

skutočnosti osvedčujú. Z uvedeného vyplýva, že po 23.12.2015, t.j. po dátume nadobudnutia účinnosti
zmien zavedených zákonom č. 438/2015 Z. z. mal povinnosť uvedené skutočnosti preukázať v lehote 30
dní od účinnosti zákona aj oprávnený vo vzťahu k predmetnému exekučnému konaniu, ktoré síce začalo
pred 23.12.2015, avšak v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku sa táto povinnosť vzťahovala aj
na exekučné konania začaté pred týmto dátumom.

15.Exekučnýporiadokvintertemporálnomust.§243fods.4upravilvyvrátiteľnúdomnienkupodľaktorej,
ak sa nepreukáže opak platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m).
Dôkazné bremeno (t.j. povinnosť preukázať skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným) mal
oprávnený, a to aj v prípade, ak ide o oprávneného, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom

indosamentov, čo vyplýva z ust. § 39 ods. 4 Exekučného poriadku.

16. Skôr ako sa bolo možné zaoberať otázkou, či oprávnený si dostatočne splnil povinnosť vyplývajúcu
muz§39ods.4Exekučnéhoporiadku,bolopotrebnézaoberaťsaotázkou,čioprávnenýsvojupovinnosť
splnil v zákonom stanovenej lehote. V tejto súvislosti dospel odvolací súd k rovnakému záveru, ako

súd prvej inštancie, a to, že oprávnený si svoju povinnosť upravenú Exekučným poriadkom nesplnil
v zákonnej lehote, pretože po 23.12.2015, t.j. po dátume nadobudnutia účinnosti zmien zavedených
zákonom č. 438/2015 Z. z. mal povinnosť uvedené skutočnosti preukázať v lehote 30 dní od účinnosti
zákona, teda do 22.01.2016, avšak z vykonaného dokazovania vyplýva, že oprávnený návrh nedoplnilv lehote, a to ani už v čase jeho podania adresovanému súdnemu exekútorovi. Doplnenie návrhu
oprávneným bolo súdnemu exekútorovi doručené až dňa 03.03.2016 a súdu prvej inštancie bolo
doručené následne až dňa 21.03.2016, t.j. po lehote na doplnenie, preto súd prvej inštancie správne

zastavil exekúciu v predmetnej veci.

17. Odvolací súd vzhľadom k vyššie uvedenému a k otázke komu je potrebné doplnenie návrhu v
lehote adresovať, t.j. či priamo exekučnému súdu alebo súdnemu exekútorovi poukazuje na uznesenie
Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 564/2016-11 zo dňa 13.09.2016, ktorý vo vzťahu k subjektu,

ktorému je potrebné podať doplnenie návrhu a k posúdeniu včasnosti doplnenia návrhu uviedol,
že: „Z pohľadu ústavného súdu je potrebné uviesť, že dotknuté ustanovenia Exekučného poriadku
nedávajú jednoznačnú odpoveď na otázku, komu má byť doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v
danom špecifickom prípade v zákonnej lehote doručené, teda či má byť doplnenie doručené priamo
okresnému súdu alebo postačuje, ak bude doručené súdnemu exekútorovi, ktorý má povinnosť
bezodkladne podanie predložiť súdu. Za uvedeného stavu nemožno právne závery okresného súdu

považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené, čo znamená, že ústavný súd nemá dôvod do záverov
okresného súdu zasiahnuť. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka má na vec odlišný právny názor,
bez ďalšieho nezakladá porušenie označených článkov ústavy a dohovoru. Ústavný súd považuje za
potrebné zdôrazniť, že sťažovateľka (ako to vyplýva z predmetu jej činnosti) okrem iného obchoduje
s pohľadávkami a zaoberá sa aj ich vymáhaním vo väčšom rozsahu. Za tohto stavu možno od nej

oprávnene očakávať dostatočnú odbornú starostlivosť a predvídavosť pri vybavovaní takejto agendy.
Preto pri náležitej opatrnosti a predvídavosti sťažovateľka mala predpokladať aj možný odlišný výklad
sporných ustanovení a v súlade so zásadou vigilantibus iura scripta sunt doplnenie návrhu podať
v zákonnej lehote nielen súdnemu exekútorovi, ale aj okresnému súdu. Berúc do úvahy uvedené
skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.“ K rovnakému záveru

dospel Ústavný súd SR už aj vo svojom skoršom uznesení, a to sp. zn. II. ÚS 615/2016-13 zo dňa
10.08.2016.

18. Odvolací súd rovnako poukazuje aj na závery Ústavného súdu SR prijaté v jeho uznesení sp. zn.
III. ÚS 111/2020 zo dňa 02.04.2020 v ktorom uviedol, že: „Ústavný súd v predmetnom prípade nenašiel

dôvod na odklon od záverov vyjadrených v jeho skorších rozhodnutiach o ústavných sťažnostiach
týkajúcich sa obdobného skutkového a právneho stavu, ako je to v predmetnom prípade - problematika
posúdenia včasnosti doplnenia návrhu na začatie exekúcie v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku
v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku a následné zastavenie exekúcie podľa § 243f ods. 5
Exekučného poriadku (pozri III. ÚS 415/2018, III. ÚS 752/2016, III. ÚS 564/2016, II. ÚS 615/2016,

II. ÚS 774/2016), ktorými ústavný súd ústavné sťažnosti odmietol pre ich zjavnú neopodstatnenosť
s poukazom na ústavnú udržateľnosť záverov vyslovených v ústavnými sťažnosťami napadnutých
rozhodnutiach všeobecných súdov. Ústavný súd v zhode s krajským súdom poukazuje na závery
vyslovené v uznesení ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 774/2016 a na týchto zotrváva aj v prejednávanom
prípade.“

19. Vzhľadom na vyššie uvedené závery Ústavného súdu SR tak možno konštatovať, že doplnenie
návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle zákona č. 438/2015 Z. z. bolo potrebné v zákonom stanovenej
lehote, t.j. do 22.01.2016, doručiť priamo exekučnému súdu. Ako bolo už konštatované vyššie,
oprávnený si síce splnil svoju povinnosť a doplnil návrh v zmysle uvedeného zákona, avšak s poukazom

na obsah spisu a zistenia súdu prvej inštancie vyplýva, že doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie bolo
exekučnému súdu doručené až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Vzhľadom na to, že doplnenie
zo strany oprávneného nebolo vykonané v zákonom stanovenej lehote, vznikol dôvod na zastavenie
exekúcie.

20. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedajú aj správne výroky o trovách.

21. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto
uznesenie ako vecne správne potvrdil v súlade s ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p..

22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 C.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože
oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.Povinnému a ani súdnemu exekútorovi preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto im
neboli priznané.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).